Filmovú podobu slávneho Stendhalovho románu Červený a Čierny spracoval režisér C. Autant-Lara v roku 1954. Je to jediný kinofilm, má úctyhodných 185min. Pozrel som si ho v pôvodnom znení s titulkami. Film začína súdom Juliena Sorela a potom sa vracia do minulosti. Kniha začína opisom dediny Verrieres a dohodou Julinovho otca s p. de Rénal. Scéna ako pani načúva za Julienovými dverami, ktoré on potom otvorí je vymyslená. V knihe odíde od dverí a Julien príde neskôr za ňou. Prezlečenie za vojaka počas návštevy kráľa a následne do čiernej sutany sa nedeje na popud farára, ale Julien sa prezlečie po pochode mestom sám. To je ale detail. Vo filme sú dokonca slová a výroky z knihy. Posledných pár minút sa zrýchľuje. Už tam nie je jeho tajná misia do Štrasburgu ani ako posielal listy inej žene. Vo väzení ho navštívila len pani de Rénal, časté návštevy Mathildy de La Mole tam nie sú. Ani to, že s ním čaká dieťa. I tak film vcelku verne a priamo stvárňuje to, čo Stendhal v knihe odkázal. Je to asi najlepšie spracovanie. Mimo to existujú ešte 2 TV filmy, ale tie som nevidel..
Ďalšiu knihu, ktorú som až teraz čítal, bolo spracovanie známeho diela M. de Cervantesa Dômyselný rytier Don Quijote atď. Knihu som čítal v skrátenej verzii. 2 zväzky by som nedal. O sfilmovanie sa pokúsili v r.1957 aj Rusi a tento film je voľne dostupný v českom jazyku. Od románu sa však odlišuje. Scény sú poprehadzované. Získanie prilby z holičskej misky je len spomenuté. Táto scéna tam nie je. Slávny boj s veternými mlynmi je na konci, hoci v knihe je to jeho prvý boj. Film je skôr dráma ako úsmevný snímok. Oveľa bližšie je film z r. 2000 režiséra P.Yates-a. Vydarená komédia s výrokmi z knihy. Vládnutie Sanchi Panza na fiktívnom ostrove je tam len ako jeho začiatok a koniec. Keďže som nečítal úplnú verziu románu, niektoré scény vo filme som nepoznal. Ale vyzerá, že film je verný predlohe.
Zaujímavé čítanie a v konečnom dôsledku aj sledovanie ponúka Lovec drakov. Približuje svet islamskej kultúry a zvykov. Všetko nahustené v jednej knihe. Svadba, pohreb atď. Film r. M. Foster-a z r.2007 sa až tak nezaoberá minulosťou ako kniha na prvých 100 stranách. Taktiež nepribližuje do detailov islamské tradície. Aj iné detaily vynecháva. Napr. utečenci neprestúpili hneď do cisterny, ale niekoľko dní čakali na nákladné auto alebo v cisterne zahynulo dieťa, čo vo filme nie je. Záver filmu sa zrýchľuje. Amír so Sorábom uteká cez okno od Ásafa, ale v knihe odchádza normálne ako víťaz. O Amírovom pobyte v nemocnici a ako sa všelijako pokúšal dostať malého Sorába do USA vo filme nie je.
12.12.13
Baby na jeseň
Dlho som nepísal, čo robia juniorky. Nálepky dinosaurov sme teda zozbierali 2 týždne pred ukončením. Výhra neprišla, prišli kašlíky. Obe baby sa radi vracajú do praveku s filmom Krúdovci. Ten je pritiahnutý za vlasy, autori boli zjavne "nahúlení".
Mladšia je lenivá hovoriť k. Tak napr. kukučka je ťuťulienta. Tme hovorí "tuma". "Požiša" je pozri sa. "Bojila" je bála, "badán" od malička banán . Mačke hovorí že robí mač, mač. Vyzerá taká tvrdšia ako staršia. Len sa otrase a ide ďalej. Mamu porazilo, keď obľúbené kocky staršej dievky skončili v hovne. Juniorka sa hrala v nočníku... Boli s mamou zaniesť nejaké pinzety do jednej firmy. Malá sa spýtala tety: "Pečo mi nedá cucity? Pečo je atomá?" Ešteže jej nikto nerozumie. Na ľudí v člne sa spýtala: Pvečo majú ujovia na čune oupaty?" Hovorím jej: "Fúkaj do trúbky.". O ona :"Fúú", vydala z úst zvuk. Gény sa o5 nezaprú a z vane vylieza ako rak, pospiatky. Mamina tak lezie tiež. Jej obľúbeným seriálom je momentálne teleblbina Sultán.
Hrávame po dlhých večeroch pexeso. No veru staršia ma aj prekoná. Ani mladšia nie je hlúpa. Mama bola na stretávke a pol víkendu sme tak bačovali sami. Pri nich mi to rýchlo ubehlo, hrali sme pexeso, boli sme vonku, aj som im spieval (Elán, No Name). Keď ako sa blížil príchod mamy, zhoršovali sa ako počasie a neposlúchali.
Staršiu obchádzal kašeľ. Nejednu noc sme málo spali. Dlho pokašliavala. ATB nedostala. Teraz to chytilo rodičov a o5 nespia. Škôlka a jej vplyv. Stále používa slová ako hovno, kakačka, pipík a je občas drzá. "Mucha nerozumie tomu, že má zadržať dych pod vodou?", raz hlesla. "Keby bola babka malá, bola by moja kámoška?" Na to nemám odpoveď. Po týždni strávenom doma mala "nervičky". Je to tak vždy. Pred Mikulášom mala premiéru z tanečného krúžku v kine. Tešila sa na to a vôbec nebola vidieť tréma na nej. Prípravy na vystúpenie sme sa zúčastnili aj my, keď doma zabalila plyšového zajaca do deky a vyhlásila, že je to panenka Mária. Ďalšie vystúpenie je dnes (štvrtok), ktoré si nenechám ujsť. Hoci dcérka už nezdieľa taký zápal ako pri prvom.
Treba spomenúť aj chudáka našu myš, teda škrečka. Vozia ho v kočiari ako bábiku. Už je starý a viac spí ako šramotí.
Boli sme na firemnom Mikulášovi. Baby veľmi nezaujal. Staršia otvorene povedala, že sa jej nepáči. Trocha zasúťažili, kamienky si nestihli zameniť. Pomaľovali im tváre. Básničku Mikulášovi nepovedali ani sa s ním neodfotili, len zhrabli balíčky a šli navliekať korálky. Ja som trapošil s foťákom. Doma si rodičia vypýtali dačo z balíčkov. Mladšia sa na to spýtala: "A posutali ste?"
Podarilo sa mi zbaviť sa chodítka. Dal som ho kolegovi z kvality za grilotku a banány v čokoláde.
Posledný novembrový deň sme boli v klube Žiwell a vymenil som nepoužitú kozmetiku za plyšáky. Baby majú radosť a chodia s nimi jesť a pomaly aj do vane. Potom sme boli ešte na námestí. Tento rok nastal pokrok a vianočné trhy majú grády. Pre mňa má už aj zima teraz grády, aj varené víno nebolo z cukrovej vody. 2h som tam mrzol, kým baby tancovali. V prvú aj druhú adv. nedeľu sme boli o5 na námestí. Ja, lepšie vyzbrojený. Darčeky pokúpené, poslední ostali už len tato a mama.
Mladšia je lenivá hovoriť k. Tak napr. kukučka je ťuťulienta. Tme hovorí "tuma". "Požiša" je pozri sa. "Bojila" je bála, "badán" od malička banán . Mačke hovorí že robí mač, mač. Vyzerá taká tvrdšia ako staršia. Len sa otrase a ide ďalej. Mamu porazilo, keď obľúbené kocky staršej dievky skončili v hovne. Juniorka sa hrala v nočníku... Boli s mamou zaniesť nejaké pinzety do jednej firmy. Malá sa spýtala tety: "Pečo mi nedá cucity? Pečo je atomá?" Ešteže jej nikto nerozumie. Na ľudí v člne sa spýtala: Pvečo majú ujovia na čune oupaty?" Hovorím jej: "Fúkaj do trúbky.". O ona :"Fúú", vydala z úst zvuk. Gény sa o5 nezaprú a z vane vylieza ako rak, pospiatky. Mamina tak lezie tiež. Jej obľúbeným seriálom je momentálne teleblbina Sultán.
Hrávame po dlhých večeroch pexeso. No veru staršia ma aj prekoná. Ani mladšia nie je hlúpa. Mama bola na stretávke a pol víkendu sme tak bačovali sami. Pri nich mi to rýchlo ubehlo, hrali sme pexeso, boli sme vonku, aj som im spieval (Elán, No Name). Keď ako sa blížil príchod mamy, zhoršovali sa ako počasie a neposlúchali.
Staršiu obchádzal kašeľ. Nejednu noc sme málo spali. Dlho pokašliavala. ATB nedostala. Teraz to chytilo rodičov a o5 nespia. Škôlka a jej vplyv. Stále používa slová ako hovno, kakačka, pipík a je občas drzá. "Mucha nerozumie tomu, že má zadržať dych pod vodou?", raz hlesla. "Keby bola babka malá, bola by moja kámoška?" Na to nemám odpoveď. Po týždni strávenom doma mala "nervičky". Je to tak vždy. Pred Mikulášom mala premiéru z tanečného krúžku v kine. Tešila sa na to a vôbec nebola vidieť tréma na nej. Prípravy na vystúpenie sme sa zúčastnili aj my, keď doma zabalila plyšového zajaca do deky a vyhlásila, že je to panenka Mária. Ďalšie vystúpenie je dnes (štvrtok), ktoré si nenechám ujsť. Hoci dcérka už nezdieľa taký zápal ako pri prvom.
Treba spomenúť aj chudáka našu myš, teda škrečka. Vozia ho v kočiari ako bábiku. Už je starý a viac spí ako šramotí.
Boli sme na firemnom Mikulášovi. Baby veľmi nezaujal. Staršia otvorene povedala, že sa jej nepáči. Trocha zasúťažili, kamienky si nestihli zameniť. Pomaľovali im tváre. Básničku Mikulášovi nepovedali ani sa s ním neodfotili, len zhrabli balíčky a šli navliekať korálky. Ja som trapošil s foťákom. Doma si rodičia vypýtali dačo z balíčkov. Mladšia sa na to spýtala: "A posutali ste?"
Podarilo sa mi zbaviť sa chodítka. Dal som ho kolegovi z kvality za grilotku a banány v čokoláde.
Posledný novembrový deň sme boli v klube Žiwell a vymenil som nepoužitú kozmetiku za plyšáky. Baby majú radosť a chodia s nimi jesť a pomaly aj do vane. Potom sme boli ešte na námestí. Tento rok nastal pokrok a vianočné trhy majú grády. Pre mňa má už aj zima teraz grády, aj varené víno nebolo z cukrovej vody. 2h som tam mrzol, kým baby tancovali. V prvú aj druhú adv. nedeľu sme boli o5 na námestí. Ja, lepšie vyzbrojený. Darčeky pokúpené, poslední ostali už len tato a mama.
5.12.13
Víťazný Gýmeš vo Wiki miluje pamiatky 2013
K foteniu som prvýkrát pričuchol v mojom pubertálnom, resp. postpubertálnom veku na leteckých dňoch. Lietadlá sú mojím koníčkom a ich vlastne zhotovené podobizne som si ukladal do albumov. Tie boli hlavným artiklom dlhé roky. Spočiatku mi robil dvorného fotografa tato. Ja som robil režiséra. Pokiaľ stroje stoja, nie je to problém. Keď sa však rútia 150-200km/h po dráhe
mám s tým veľké starosti. Mnohokrát sú fotky "z kopca". Vo vzduchu už ani nefotím. To musia byť ozaj ideálne podmienky. Aj tak v "melónovej" konkurencii nemám šancu ako som sa presvedčil na jednom portáli. Nechávam preto špičkové fotky na superspoterov s "delami". S rodinou a mojimi láskami, ustupujú fotky lietadiel im a prírode. Digitálna fotografia umožnila viac hrania sa s kompozíciou a spúšťou. Ako som viac fotil, preštudoval som tiež nejakú tú literatúru, ktorá je v súčasnosti dostupná na internete. Niečo mi ukázal kamarát. Vydarené fotky nám visia doma na stene. Inšpiráciou sú mi niekedy pohľadnice. Bavia ma panorámy, no nemám na to patričné vybavenie. Ale dnešné programy dokážu pomôcť.
Hádankou pre mňa je ako som sa preklikal začiatkom septembra na stránku wikimedia miluje pamiatky. Myslím, že to bolo počas pridávania fotiek z dovolenky na moju stránku. Zaujal ma projekt so snahou zvečniť kultúrne pamiatky na Slovensku za pomoci Pamiatkového úradu.
Navyše počas septembra prebiehala súťaž o najkrajšiu fotku. Nadchlo ma to. Najprv som tam uložil fotku hradu Stará Ľubovňa a kaštieľa v Oščadnici. No ďalšia hádanka bolo ako ich zaregistrovať v súťaži a na PÚ SR. Napovedali mi cez email organizátori súťaže. Potom som už vedel ako fotky správne pridávať. Akonáhle svitol slnečný deň, už som aj utekal do ulíc. Svetelné podmienky však neboli pre každú pamiatku, vzhľadom na jej orientáciu, zrovna ideálne. Niekde zase vadil strom (tie počkajú do zimy). Niekde zase vadilo, že nie je strom, či krík zelený (tie čakajú do jari). Vadili aj iné objekty (tiež počkajú do zimy, keď sú ulice vypratané). Veľa mi toho na fotenie v septembri v našom meste neostalo. Preto aspoň z toho mála som sa snažil niečo vyždímať. Ostali mi kúpele, príp.
park. Najlepšie sa fotilo večer, keď je svetlo mäkké. Viac záberov, hral som sa s expozíciou aj kompozíciou. Doma som ešte potom vyberal nejaké fotky z výletov. Prácu mi dali najviac ruiny hradov a zistiť presne, aká jeho časť sa nachádza na fotke. Tak to má katalogizované PÚ. Vybral som vyše 10 naj fotiek a umiestnil na wikimedia commons. Ešte v posledný deň súťaže som nahral staršiu fotku jesenného parku. Fotky nie sú dodatočne upravované, možno to je ich plus. Občas som zašiel na ich stránku pozrieť, či je niečo nové. Dlho tajili víťazné fotky a ich zverejnenie. Objavilo sa tam vyše 2700 fotiek od 76 autorov. Niektorí nafotili viackrát ten istý objekt, čo mi pripadalo bezhlavé. Z "digitálom" dokáže fotiť aj analfabet. Ani ja si nerobím žiadne ilúzie o mojom fotení. No treba to mať "v oku". To je najdôležitejšie. Nie aparát, a čo dokáže. Prezrel som si tie fotky a sám povyberal, ktoré mi padli do oka. Vybral by som určite viac ako 10 vydarených fotiek, a to nepočítam moje. Porotcovia to nemali ľahké. Všimol som si, že fotky kolujú na akejsi nemeckej verzií wikimédie, ale na slovenskej sa zatiaľ neobjavujú. Týždeň po dušičkách mi prišiel email, že moja fotka bola zaradená medzi slovenských top 10. Veľmi ma to potešilo a priznám sa, v kútiku duše som v to dúfal. Inak by som sa na fotenie starých budov vybodol. Stále bolo pre mňa hádankou, ktorá je tá, čo porotu dostala. Slávnostné vyhlásenie malo byť v Modre počas konferencie wikipedikov v polovici novembra. Termín doobeda v piatok nebol najvhodnejší, tak ho posunuli. Stále som nič nevedel. Až pred Mikulášom som sa pozrel na medzinárodnú súťaž a konečne sa tam fotky objavili. Spadla mi sánka, pretože fotku zrúcaniny hradu Gýmeš by som nečakal vo finále ani vo sne. Pri jej fotení som sa nehral. Bolo to tak narýchlo v jeden teplý a veterný jarný deň. Dlhšie mi trvalo jej katalogizovanie. Bol to náš prvý výlet. Urobil som, podľa mňa, krajšie zábery do súťaže. No, asi mám iný vkus, ale vraj sa treba na ňu dlhšie zahľadieť a potom má čosi do seba. Nerozlúsknutou hádankou pre mňa teda zostalo ako vyberala porota moje fotky. Víťaznú som dal na web viac menej z dôvodu, že tam žiadna nebola. Tých 10 fotiek zo Slovenska postúpilo do celosvetového kola. Tam už ide o poradie a vyberá sa 15 fotiek. Keď som si pozrel víťazné z minulého roka a adeptov pre tento rok, tak to je bez šance. Povedal som si, že tak úspešnú fotku dám na stenu chodby. Nie je moja favoritka, ale tak to vybrali. Ocenenie ma nakoplo a budem sa snažiť pofotiť všetky histor. objekty v meste.
mám s tým veľké starosti. Mnohokrát sú fotky "z kopca". Vo vzduchu už ani nefotím. To musia byť ozaj ideálne podmienky. Aj tak v "melónovej" konkurencii nemám šancu ako som sa presvedčil na jednom portáli. Nechávam preto špičkové fotky na superspoterov s "delami". S rodinou a mojimi láskami, ustupujú fotky lietadiel im a prírode. Digitálna fotografia umožnila viac hrania sa s kompozíciou a spúšťou. Ako som viac fotil, preštudoval som tiež nejakú tú literatúru, ktorá je v súčasnosti dostupná na internete. Niečo mi ukázal kamarát. Vydarené fotky nám visia doma na stene. Inšpiráciou sú mi niekedy pohľadnice. Bavia ma panorámy, no nemám na to patričné vybavenie. Ale dnešné programy dokážu pomôcť.
Hádankou pre mňa je ako som sa preklikal začiatkom septembra na stránku wikimedia miluje pamiatky. Myslím, že to bolo počas pridávania fotiek z dovolenky na moju stránku. Zaujal ma projekt so snahou zvečniť kultúrne pamiatky na Slovensku za pomoci Pamiatkového úradu.
Navyše počas septembra prebiehala súťaž o najkrajšiu fotku. Nadchlo ma to. Najprv som tam uložil fotku hradu Stará Ľubovňa a kaštieľa v Oščadnici. No ďalšia hádanka bolo ako ich zaregistrovať v súťaži a na PÚ SR. Napovedali mi cez email organizátori súťaže. Potom som už vedel ako fotky správne pridávať. Akonáhle svitol slnečný deň, už som aj utekal do ulíc. Svetelné podmienky však neboli pre každú pamiatku, vzhľadom na jej orientáciu, zrovna ideálne. Niekde zase vadil strom (tie počkajú do zimy). Niekde zase vadilo, že nie je strom, či krík zelený (tie čakajú do jari). Vadili aj iné objekty (tiež počkajú do zimy, keď sú ulice vypratané). Veľa mi toho na fotenie v septembri v našom meste neostalo. Preto aspoň z toho mála som sa snažil niečo vyždímať. Ostali mi kúpele, príp.
park. Najlepšie sa fotilo večer, keď je svetlo mäkké. Viac záberov, hral som sa s expozíciou aj kompozíciou. Doma som ešte potom vyberal nejaké fotky z výletov. Prácu mi dali najviac ruiny hradov a zistiť presne, aká jeho časť sa nachádza na fotke. Tak to má katalogizované PÚ. Vybral som vyše 10 naj fotiek a umiestnil na wikimedia commons. Ešte v posledný deň súťaže som nahral staršiu fotku jesenného parku. Fotky nie sú dodatočne upravované, možno to je ich plus. Občas som zašiel na ich stránku pozrieť, či je niečo nové. Dlho tajili víťazné fotky a ich zverejnenie. Objavilo sa tam vyše 2700 fotiek od 76 autorov. Niektorí nafotili viackrát ten istý objekt, čo mi pripadalo bezhlavé. Z "digitálom" dokáže fotiť aj analfabet. Ani ja si nerobím žiadne ilúzie o mojom fotení. No treba to mať "v oku". To je najdôležitejšie. Nie aparát, a čo dokáže. Prezrel som si tie fotky a sám povyberal, ktoré mi padli do oka. Vybral by som určite viac ako 10 vydarených fotiek, a to nepočítam moje. Porotcovia to nemali ľahké. Všimol som si, že fotky kolujú na akejsi nemeckej verzií wikimédie, ale na slovenskej sa zatiaľ neobjavujú. Týždeň po dušičkách mi prišiel email, že moja fotka bola zaradená medzi slovenských top 10. Veľmi ma to potešilo a priznám sa, v kútiku duše som v to dúfal. Inak by som sa na fotenie starých budov vybodol. Stále bolo pre mňa hádankou, ktorá je tá, čo porotu dostala. Slávnostné vyhlásenie malo byť v Modre počas konferencie wikipedikov v polovici novembra. Termín doobeda v piatok nebol najvhodnejší, tak ho posunuli. Stále som nič nevedel. Až pred Mikulášom som sa pozrel na medzinárodnú súťaž a konečne sa tam fotky objavili. Spadla mi sánka, pretože fotku zrúcaniny hradu Gýmeš by som nečakal vo finále ani vo sne. Pri jej fotení som sa nehral. Bolo to tak narýchlo v jeden teplý a veterný jarný deň. Dlhšie mi trvalo jej katalogizovanie. Bol to náš prvý výlet. Urobil som, podľa mňa, krajšie zábery do súťaže. No, asi mám iný vkus, ale vraj sa treba na ňu dlhšie zahľadieť a potom má čosi do seba. Nerozlúsknutou hádankou pre mňa teda zostalo ako vyberala porota moje fotky. Víťaznú som dal na web viac menej z dôvodu, že tam žiadna nebola. Tých 10 fotiek zo Slovenska postúpilo do celosvetového kola. Tam už ide o poradie a vyberá sa 15 fotiek. Keď som si pozrel víťazné z minulého roka a adeptov pre tento rok, tak to je bez šance. Povedal som si, že tak úspešnú fotku dám na stenu chodby. Nie je moja favoritka, ale tak to vybrali. Ocenenie ma nakoplo a budem sa snažiť pofotiť všetky histor. objekty v meste.
12.11.13
K foteniu
Cestičkou múz som sa dostal aj k hádankam fotenia. V týchto dňoch som rozluskol o5 jednu. Kým sa dostanem ad rem popíšem najprv putovanie mojich fotoaparátov. Ako prvý sa ocitol v rodine od tety darovaný malý kompakt Minolta Hi Matic GF. Dnes ťažká klasika vybavená autofokusom. V exteriéri pri peknom počasí robil vďaka kvalitnému objektívu 38mm f/4 veľmi pekné, dnes už historicky cenné fotky. Časom som sa s ním naučil fotiť, no napr. lietadlá ďaleko na dráhe som hľadal lupou. A to som chcel z toho vytrieskať plagát! Ako pribúdali mojou prácou určité hmotné statky, obzeral som sa po lepšej technike, hlavne teleobjektíve. Pred cestou na aerosalón v Paríži v r.1997 sa táto potreba stala akútna. Verný značke v Bratislave som si v bazáre ProLaika vyhliadol Minoltu Dynax 3000i s objektívom 28-200mm. Láska na prvý pohľad. Stála 9000Sk+1000Sk poštovné. To boli vtedy dve moje výplaty. Bol to taký poloautomat-zrkadlovka, veľmi jednoduchá. Premiéru mala na parkovisku pred jednou firmou. Vyfotil som na 12 obrázkový film autá. Osvedčili sa mi filmy Fujicolor Superia 200. Iné som v ňom ani nepoužíval. Nezabudnuteľné sú zábery nepodareného pristátia SU-27 na let. dni v Bratislave. Vtedy som investíciu neľutoval. Tato mi naň ušil kožený kabátik a tiež prerobil napájanie na obyčajné tužkové batérie. Na leteckom dni v Hradci Králové v ´ 99 sa mi táto napájacia stanica rozpojila a letovali mi ju na "urgentom príjme" v poľných podmienkach vojaci. Inak som bol s ním spokojný, až prišla digitálna fotografia a cestovateľské výzvy. Sestrin priateľ nám daroval fotoaparát s 1Mpx. To bola začiatkom tisícročia veľká vec. Fotky boli podpriemerné, tuším ani značka to nebola. Nepoužíval som ho, myslím, že nikto z rodiny. Na potulkách po USA som používal Minoltu, tentoraz obyčajný autofokus, ktorý nechal na izbe hotelový hosť. Ľahko našiel, ľahko zišiel. Fotoaprát raz ostal na aut. zastávke v Krásnohorskom Podhradí. I s fotkami z tohto výletu. V USA som si pred nálezom Minolty kúpil iný autofokus Olympus. Ten som daroval rodičom. Po tejto strate som presedlal viac menej už na digitál. Svokor mi požičiaval autofokus Fuji. Viac megapixelov, viac fotiek. Bolo to len také malé prdítko. Na letecké dni som stále používal veľkú Minoltu. Na cestu do Škótska sme sa so ženou rozhodli zainvestovať do poriadnej techniky, nech tie fotky stoja zato. Z Nemecka som si objednal Nikon D50 s objektívom 18-55mm. Premiéru mal na Vianoce 2006. K nemu som si zadovážil statív a filtre. Na pomer cena/výkon fotí veľmi pekne a postačujúco. Hoci niektorí sa naň pozerajú cez prsty. Drahá technika nie je vždy zárukou úspechu. Fotky lietadiel tak začali vytlačovať fotky prírody, resp. z mojich i spoločných potuliek, neskôr detí. I tak som zainvestoval ďalej, do teleobjektívu Tamron 70-300mm. Bol lacný a nie som s ním celkom spokojný. Šedý priemer. Nikon má už nafotných vyše 6000 obrázkov. S námahou vystrkuje blesk, preto som sa v lete rozhodol, ak dovolia financie, obnoviť fotografický park o novšie modely a tiež vyplniť medzeru v objektívoch. Hoci po službe, ktorú vykonal sa budeme ťažko lúčiť.Aj blesk som mu pod stromček kúpil.
Pre hotovostné a príležitostné fotky používam "sklíčka Zeiss" zabudované v chytrom telefóne. Sľubuje síce 12Mpx, ale je to len autoamtika. Pekné fotky sú len vonku. Evidentne počet Mpx neznamená kvalitu. Na to už nevsádzam.
Minolta Dynax zapadla na pár rokov prachom, pokým som ju tento rok nestrelil za 20Eur nejakému minolťáckemu fanatikovi. Pokúšam sa predať aj malú Minoltu. Tieto prístroje mi teda pomohli obohatiť svet o hodnotné obrázky.
Pre hotovostné a príležitostné fotky používam "sklíčka Zeiss" zabudované v chytrom telefóne. Sľubuje síce 12Mpx, ale je to len autoamtika. Pekné fotky sú len vonku. Evidentne počet Mpx neznamená kvalitu. Na to už nevsádzam.
Minolta Dynax zapadla na pár rokov prachom, pokým som ju tento rok nestrelil za 20Eur nejakému minolťáckemu fanatikovi. Pokúšam sa predať aj malú Minoltu. Tieto prístroje mi teda pomohli obohatiť svet o hodnotné obrázky.
28.10.13
Návrat leta, šarkanov a nálepiek
Babie leto sme využili pokiaľ sa dalo v prírode a s prírodou. Pasívne sme sa zúčastnili šarkaniády. Bolo tam takmer celé mesto, pochopiteľne sme nemohli chýbať. V ten deň sa šarkany v meste teda
kúpiť nedali. Došli sme akurát včas, keď sa vyhlásila súťaž. Najprv o najkrajšieho ručne vyrobeného šarkana. Zúčastnilo sa ich zo 10 kúskov. Porota sa snažila oceniť každý výtvor, a tak vyhlasovala ďalšie podkategórie ako minimalistický šarkan, najmenší, multimediálny atď. Každý tak dostal cenu. No pravdepodobne ani jeden šarkan nebol schopný letu. Lietali len kupované. Bolo to len o ukázaní svojich výtvorov. Potom bola ešte najkrajšia kategória Najškaredší šarkan. Mne sa páčili slipy natiahnuté na konári. No tie boli diskvalifikované. Konkurovala Tesco igelitka, tiež na konári.
Vyhral to však krabicový drak, ktorý bol funkčne škaredý. Neposlúchal, nechcel lietať ani za to modré nebo. Takých tam bolo viac. Napr. obria chobotnica a la 3D šarkan. Po povinnom fotografovaní exponátov sa súťažilo. Z potrhaných handier organizátori spravili chvostíky a deti sa potom naháňali a lovili ich. Neprihliadli však na pestré vekové kategórie. Mladší sa tak stali ľahkou korisťou starších drakov. Ako sa slnko sťahovalo k obzoru, sťahovali sa aj šarkany. Na záver vystúpila aj diaľkovo riadená kvadrikoptéra. Kto chcel mohol sa za dobrovoľný prípspevok najesť a dať si pivo, či navliecť tričko. Cestou sme si pozbierali listy a pobrali sa domov. Aktívni sme boli až doma, keď potom moja drahá viazala a lepila kytice z listov. Spolu s dyňami a gaštanmi sme si jesenne skášlili byt. Aktívne bola aj inak, keď umyla okná. Nezvykle aktívni boli aj cestári, ktorí opravili cesty okolo domu. Žeby sa blížili krajské voľby? Ďalší príjemne teplý víkend sme učinili pokus o zdolanie kopca nad mestom spojeného s opekačkou. Vyrazili sme pomerne neskoro, hoci trasa nebola náročná. Bohužiaľ sme kopec nenašli, resp. cestu naň, hoci sme oddychovali pod ním! Mali sme ho vziať útokom z druhej strany, kde je pláň. Ale išlo hlavne o to vypadnúť von, babie leto vrcholilo. Ďalekohlad aj špekáčky ostali nevytiahnuté. Špekáčky sme si opiekli doma na panvici a zapili typickým čundráckym "ríbezlákom".
Boli sme sa aj previesť na bicykloch. Posledný teplý deň vyhnal von veľa ľudí, aj peruánskeho indiána na most. Objavili sa lietajúci aeronauti, ktorí neodmysliteľne patria k babiemu letu.
Zmenil sa už čas, skoršie býva tma. Po večeroch lepíme ako každý rok Billa nálepky. Tento rok je o dinosauroch. Do knižky pribudli 3D nálepky, ale cez lacné okuliare sa nepozerajú dobre. Radšej si ich mohli odpustiť. Žena mení o stošesť, Billa prameň totiž začiatkom roka vyschol. Snaží sa tiež doplniť zbierku Šmolko domina. Dievky nosia domov listy. Ja zbieram lístočky z pokladní do lotérie. A obaja rodičia zbierajú nervy na dlhé zimné večery, ktoré prichádzajú. Dievkam treba vymyslieť nejakú činnosť. Staršiu baví kresliť hoci, paradoxne, chodí na úplne iné krúžky. Mladšiu baví robiť ako inak neplechu.
kúpiť nedali. Došli sme akurát včas, keď sa vyhlásila súťaž. Najprv o najkrajšieho ručne vyrobeného šarkana. Zúčastnilo sa ich zo 10 kúskov. Porota sa snažila oceniť každý výtvor, a tak vyhlasovala ďalšie podkategórie ako minimalistický šarkan, najmenší, multimediálny atď. Každý tak dostal cenu. No pravdepodobne ani jeden šarkan nebol schopný letu. Lietali len kupované. Bolo to len o ukázaní svojich výtvorov. Potom bola ešte najkrajšia kategória Najškaredší šarkan. Mne sa páčili slipy natiahnuté na konári. No tie boli diskvalifikované. Konkurovala Tesco igelitka, tiež na konári.
Vyhral to však krabicový drak, ktorý bol funkčne škaredý. Neposlúchal, nechcel lietať ani za to modré nebo. Takých tam bolo viac. Napr. obria chobotnica a la 3D šarkan. Po povinnom fotografovaní exponátov sa súťažilo. Z potrhaných handier organizátori spravili chvostíky a deti sa potom naháňali a lovili ich. Neprihliadli však na pestré vekové kategórie. Mladší sa tak stali ľahkou korisťou starších drakov. Ako sa slnko sťahovalo k obzoru, sťahovali sa aj šarkany. Na záver vystúpila aj diaľkovo riadená kvadrikoptéra. Kto chcel mohol sa za dobrovoľný prípspevok najesť a dať si pivo, či navliecť tričko. Cestou sme si pozbierali listy a pobrali sa domov. Aktívni sme boli až doma, keď potom moja drahá viazala a lepila kytice z listov. Spolu s dyňami a gaštanmi sme si jesenne skášlili byt. Aktívne bola aj inak, keď umyla okná. Nezvykle aktívni boli aj cestári, ktorí opravili cesty okolo domu. Žeby sa blížili krajské voľby? Ďalší príjemne teplý víkend sme učinili pokus o zdolanie kopca nad mestom spojeného s opekačkou. Vyrazili sme pomerne neskoro, hoci trasa nebola náročná. Bohužiaľ sme kopec nenašli, resp. cestu naň, hoci sme oddychovali pod ním! Mali sme ho vziať útokom z druhej strany, kde je pláň. Ale išlo hlavne o to vypadnúť von, babie leto vrcholilo. Ďalekohlad aj špekáčky ostali nevytiahnuté. Špekáčky sme si opiekli doma na panvici a zapili typickým čundráckym "ríbezlákom".
Boli sme sa aj previesť na bicykloch. Posledný teplý deň vyhnal von veľa ľudí, aj peruánskeho indiána na most. Objavili sa lietajúci aeronauti, ktorí neodmysliteľne patria k babiemu letu.
Zmenil sa už čas, skoršie býva tma. Po večeroch lepíme ako každý rok Billa nálepky. Tento rok je o dinosauroch. Do knižky pribudli 3D nálepky, ale cez lacné okuliare sa nepozerajú dobre. Radšej si ich mohli odpustiť. Žena mení o stošesť, Billa prameň totiž začiatkom roka vyschol. Snaží sa tiež doplniť zbierku Šmolko domina. Dievky nosia domov listy. Ja zbieram lístočky z pokladní do lotérie. A obaja rodičia zbierajú nervy na dlhé zimné večery, ktoré prichádzajú. Dievkam treba vymyslieť nejakú činnosť. Staršiu baví kresliť hoci, paradoxne, chodí na úplne iné krúžky. Mladšiu baví robiť ako inak neplechu.
9.10.13
Výstavné Brno
Každý rok býva v Brne potešenie pre nás strojárov. Konkrétne s našou prácou to nemá veľa spoločného, ale treba prejaviť záujem. Naposledy som tam bol v r.1991, čo je pekná kopa rokov. Vtedy však bola väčšia ako teraz. Posádka sa aj deň pred odchodom menila. Jeden napokon nechcel ísť, druhého zrušil projektový koordinátor (je to krkolomné ďalej preto realizátor) robotou a nanominoval sa on. Aspoň šoféroval. Vyrazili sme za slnečného rána o 7.30h. Realizátor potajme doma "húli", preto sme sa zastavili na pumpe pre "cigy" (doma by skončili v hajzli) Druhý môže, zásobu mal zo sebou. Potom sme už bez výraznejších zdržaní šli do Brna. Za 2h sme to spravili. Parkovanie je oproti areálu v parkovacom dome. "Pneumatiky pištia kvôli podkladovému betónu, nie rýchlej jazde", skľudňoval ma realizátor. Mne to bolo jedno. Šofér zacúval tak, že kufor šiel len dopoly otvoriť. Všimol som si na parkovisku suchý hydrant. Nikto netušil, čo to je a nevie doteraz. Ani v robote. Pokladne na vstupe pracovali na "pol plynu". Pri registrácií som mohol mať lacnejšiu vstupenku, ale načo sa zdržovať, keď to platí firma. Od vstupu sa zíde rovno do haly E. Tam boli úpravy povrchov. Pieskovanie mi pripadá taká zastaralá metóda, ale podľa všetkého sa hojne používa. Pokračovali sme do haly A. Tam bola elektrotechnika a meranie. Kolegu zaujali termokamery. Najdrahšie vedia nájsť aj káble za stenou. Tak sme obďaleč čakali, kým čosi nájde. Zaujal ma robot pre čistenie potrubí suchým ľadom. Sranda bola na nás pozerať ako s vážnymi ksichtami debatujeme aký kov je pod mikroskopom. S určitosťou sme sa zhodli iba na železe, ale aký produkt? Prešli sme do haly B. Olejový zápach napovedal, že tam sú vééľké stroje. To bolo asi jediné miesto ako tak pre nás. Prezentovali sa tam aj slovenskí výrobcovia tabuľových nožníc OBECO z L.Hrádku, či AMADA z P. Bystrice. Trumph však tr(i)umfoval. Najväčší počet lisov a ohýbačiek mal len on. Rachot lisov bol počuť už od vstupných dverí. Bicykel z plechu o dĺžke 10mm, či Menegrova kocka úrovne M1 (to sú také kocky v kocke, súvisí to dajako s fraktálmi) boli ich lahôdkami.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
2.10.13
Knihy vs. filmové spracovanie 11
Adaptáciu kedysi poburujúceho románu H.D.Lawrenca Milenec Lady Chatterleyové som si
pozrel hneď dvakrát. Prvú od českého režiséra V.Polesného z r.1998.
Je to nízko rozpočtový film, poplatný dobe vzniku po revolúcií. Všetko sa odohráva iba v lese a zámku. I tak je to asi najlepšie spracovanie, film sa v podstate drží knižnej predlohy.
Politickú a erotickú rovinu knihy sa režisérovi podarilo osekať. Zbytočne by asi film naťahovala. Hájnikov pes sa neviem prečo volá inak ako v knihe. Výlet do Benátok je len z pohľadníc. Connie nepošle list Cliffordovi z horárne po poštárovi, ale v knihe až z Benátok. Odtiaľ sa dej zrýchľuje.
No a posledných 7 min. je už od knihy na míle. Začína to podpálením horárne Mellrousovou bývalou. Pritom v knihe ani veľmi nevystupuje. To a ďalší dej sú do konca vymyslené. Tento film mi pripadá taký príliš televízny ale herecké výkony sú presvedčivé.
Ďalšie spracovanie z r.2006 pod názvom Lady Chatterlay od P.Ferran-a sa zhruba drží myšlienky deja, i keď tu vystupuje najmä erotická stránka predlohy. Tento film bol vraj založený na druhej verzii knihy. Tú som nečítal. Clifford vystupuje len ako vedľajšia postava. Koniec je tiež úplne iný ako v knihe.
Kniha W. Faulkner-a Vesnice (v origináli The Hamlet) vyšla iba v českom preklade. Ani sa nečudujem, väčšiu kravinu som dávno nečítal. Mala by sa nazývať Bľabot a Bes II. Podľa voľnej predlohy bol v r.1958 natočený režisérom M. Ritt-om film Dlhé horúce leto. Vo filme vystupujú postavy z knihy, ale dej je iný. Napr. B.Quick je v knihe vedľajšia postava, vo filme hlavná. Cez to všetko film vyznie lepšie ako kniha, i keď má málo čo spoločné.
Impozantná kniha je od R. Schneider-a Sestra spánku. Film bol natočný režisérom J.Vilsmaeir-om v r.1995 pod pôvodným názvom Schlafes Bruder. K nám sa tento film nedostal, čo je škoda. Pripomína mi témou neopätovanej lásky Parfém P.Suskind-a. Videl som ho teda iba v jednohlasnom ruskom dabingu. Dej je trocha iný, niektoré scény poprehadzované. Veľmi pekné je vo filme prostredie alpskej dedinky akoby zo stredoveku a ich ľudí. Charaktery postáv sú tie isté. Chlapec Eliáš je vo filme krásavec oproti tomu ako ho popisuje kniha. Do Feldbergu s Alžbetou nejde na oslovi, ale byvolovi. Alžbete sa páči a nadbieha mu vo filme, no v knihe je to skôr naopak. Tam obaja mlčia. Alžbeta len na chvíľu nad ním uvažuje, vo filme ho dokonca miluje, čím sa netají, ale láske nedopraje jej brat Peter. Eliáš, tak ako v knihe, nevie jej city opätovať. Dáva ich najavo cez organovú hudbu. Eliáš nedáva meno organu Alžbeta. Eliáš ani nepristihne Alžbetu s Lukášom ako je to vo filme. Alžbeta má vo filme celkovo viac priestoru ako v knihe. V knihe je skôr vedľajšia postava a s Eliášom sa stretne prakticky len cestou do mesta. V knihe je potom už len zmienka o jej svadbe s Lukášom. Ani po požiari z dediny neodchádza. Učiteľov koniec je zhodný. Ako skončil senilný farár a ďalšie vedľajšie postavy sa dozvieme len v knihe. Eliáš sa nenarodí v daždivom dni, ale naopak počas dusného letného dňa, žlté oči má od narodenia, no vo filme ako 7 ročný, na konkurze sú vo filme 3 elévi, namiesto 5 sú len drobné odlišnosti. Organová hudba v podaní Eliáša veľmi umocňuje dojem z príbehu a tu má film pochopiteľne navrch. Eliáš umiera po takmer týždni na otravu bylinami, no vo filme zomiera asi na vyčerpanie.
pozrel hneď dvakrát. Prvú od českého režiséra V.Polesného z r.1998.
Je to nízko rozpočtový film, poplatný dobe vzniku po revolúcií. Všetko sa odohráva iba v lese a zámku. I tak je to asi najlepšie spracovanie, film sa v podstate drží knižnej predlohy.
Politickú a erotickú rovinu knihy sa režisérovi podarilo osekať. Zbytočne by asi film naťahovala. Hájnikov pes sa neviem prečo volá inak ako v knihe. Výlet do Benátok je len z pohľadníc. Connie nepošle list Cliffordovi z horárne po poštárovi, ale v knihe až z Benátok. Odtiaľ sa dej zrýchľuje.
No a posledných 7 min. je už od knihy na míle. Začína to podpálením horárne Mellrousovou bývalou. Pritom v knihe ani veľmi nevystupuje. To a ďalší dej sú do konca vymyslené. Tento film mi pripadá taký príliš televízny ale herecké výkony sú presvedčivé.
Ďalšie spracovanie z r.2006 pod názvom Lady Chatterlay od P.Ferran-a sa zhruba drží myšlienky deja, i keď tu vystupuje najmä erotická stránka predlohy. Tento film bol vraj založený na druhej verzii knihy. Tú som nečítal. Clifford vystupuje len ako vedľajšia postava. Koniec je tiež úplne iný ako v knihe.
Kniha W. Faulkner-a Vesnice (v origináli The Hamlet) vyšla iba v českom preklade. Ani sa nečudujem, väčšiu kravinu som dávno nečítal. Mala by sa nazývať Bľabot a Bes II. Podľa voľnej predlohy bol v r.1958 natočený režisérom M. Ritt-om film Dlhé horúce leto. Vo filme vystupujú postavy z knihy, ale dej je iný. Napr. B.Quick je v knihe vedľajšia postava, vo filme hlavná. Cez to všetko film vyznie lepšie ako kniha, i keď má málo čo spoločné.
Impozantná kniha je od R. Schneider-a Sestra spánku. Film bol natočný režisérom J.Vilsmaeir-om v r.1995 pod pôvodným názvom Schlafes Bruder. K nám sa tento film nedostal, čo je škoda. Pripomína mi témou neopätovanej lásky Parfém P.Suskind-a. Videl som ho teda iba v jednohlasnom ruskom dabingu. Dej je trocha iný, niektoré scény poprehadzované. Veľmi pekné je vo filme prostredie alpskej dedinky akoby zo stredoveku a ich ľudí. Charaktery postáv sú tie isté. Chlapec Eliáš je vo filme krásavec oproti tomu ako ho popisuje kniha. Do Feldbergu s Alžbetou nejde na oslovi, ale byvolovi. Alžbete sa páči a nadbieha mu vo filme, no v knihe je to skôr naopak. Tam obaja mlčia. Alžbeta len na chvíľu nad ním uvažuje, vo filme ho dokonca miluje, čím sa netají, ale láske nedopraje jej brat Peter. Eliáš, tak ako v knihe, nevie jej city opätovať. Dáva ich najavo cez organovú hudbu. Eliáš nedáva meno organu Alžbeta. Eliáš ani nepristihne Alžbetu s Lukášom ako je to vo filme. Alžbeta má vo filme celkovo viac priestoru ako v knihe. V knihe je skôr vedľajšia postava a s Eliášom sa stretne prakticky len cestou do mesta. V knihe je potom už len zmienka o jej svadbe s Lukášom. Ani po požiari z dediny neodchádza. Učiteľov koniec je zhodný. Ako skončil senilný farár a ďalšie vedľajšie postavy sa dozvieme len v knihe. Eliáš sa nenarodí v daždivom dni, ale naopak počas dusného letného dňa, žlté oči má od narodenia, no vo filme ako 7 ročný, na konkurze sú vo filme 3 elévi, namiesto 5 sú len drobné odlišnosti. Organová hudba v podaní Eliáša veľmi umocňuje dojem z príbehu a tu má film pochopiteľne navrch. Eliáš umiera po takmer týždni na otravu bylinami, no vo filme zomiera asi na vyčerpanie.
20.9.13
O5 v škôlke
Začali sa nám, teda hlavne staršej dcérke o5 školkárske povinnosti. Tentoraz už posledné.
Stále nám to pripomína, že budúci rok ide do školy. Ešte nevie, čo ju čaká a na ako dlho.
Už teraz ich pomaly pripravujú. Učia sa hodiny, abecedu. Majú čosi robiť na počítači. Paradoxne mi jej počítač nedovolíme, ale v škôlke veselo fičia aj s hrami. Už vie, že keď mladšia nezie večeru do pol deviatej, pôjde spať hladná. Predškolák vraj má vedieť kresliť zvieratá a rozpoznať stromy! Načo potom tá škola je?
Prvý deň znášala ťažko mladšia. Predsa len on do škôlky ešte nepôjde aj keby tam rada zostala.
Príjemne nás prekvapilo, že sa už neplatí školné, ale veľkodušne to zatiahne primátor.
Naproti tomu strava išla hore. Na druhý deň sa začala učiteľka pomaly vyvršovať na dcérke. Nie je žiadny svätúšik, ale niekedy je v lapajstvách nevinne. A hlavne vie provokovať. No dostala aj pochvalu za pekne namaľovanú kresbu. Iné deti akosi stagnujú, ale u našej je vidieť pokrok. Prihlásili
sme ju na tanečnú a angličtinu. V októbri štartujú. Najkrajšie je ako sa snaží usmerniť, "muštrovať" mladšiu. Aj násilím. Niekedy jej to s detským rozumčekom celkom nevyjde. A niekedy ju menšia neposlúcha
("Nepošuta" ako hovorí mladšia). Obe začali jesť. Menšia tuším až priveľa, staršia zasa rýchlo.
Ak sa nehrá, len pýta. Staršiu nedávno skoro auto zrazilo. Prechádzali na zelenú ráno do škôlky.
Našťastie to v daždi ubrzdil a len ju lízol. Šok pre mamu, malá si to ani neuvedomila. Dostavili si aj choroby. Začínajú ako vždy cez víkend. Po 2 týždňoch týždeň doma. Nič vážne, každá niečo iné.
S mladšou máme teraz veľmi pekné obdobie, keď sa svojím detskou hlavičkou snažé pochopiť zložitý svet. Posadila mi na nohy bábiku. Povedala, že sa na mňa vycikala. Potom ju zobrala
do izby, kde ju otrieskala o zem so slovami:"Ty neni noumálna si". Trhala kvietky a
mame povedala: "To je na teba". Má poobede rituál, keď vstane tak si na kočáriku donesie veci na oblečenie. Sama sa potom oblieka a nesmie jej nik pomáhať. No a keď vstane ráno, príde za mamou zo slovami: "Poj hoje. Šom huadna".
Boli sme na návšteve u malej sesternice. Mladšia ju kŕmila mafinom. Ešte jej aj hlavu chytila a "džgala". Nedávno sa buchla o zábradlie na schodoch. Povedala, že to ju "zabduie" búcha. A ukázala ešte raz ako. Sedela v stoličke a spadla jej na zem kľúčenka. Mamu poklepala po ruke a ukázala na zem, aby ju zodvihla. Humorná to scénka od 2.5r dieťaťa. Kýveme hlavami. Najčastejšie slovo je teraz "Poži ša." Takto nás teda vedia potešiť naše detičky.
Stále nám to pripomína, že budúci rok ide do školy. Ešte nevie, čo ju čaká a na ako dlho.
Už teraz ich pomaly pripravujú. Učia sa hodiny, abecedu. Majú čosi robiť na počítači. Paradoxne mi jej počítač nedovolíme, ale v škôlke veselo fičia aj s hrami. Už vie, že keď mladšia nezie večeru do pol deviatej, pôjde spať hladná. Predškolák vraj má vedieť kresliť zvieratá a rozpoznať stromy! Načo potom tá škola je?
Prvý deň znášala ťažko mladšia. Predsa len on do škôlky ešte nepôjde aj keby tam rada zostala.
Príjemne nás prekvapilo, že sa už neplatí školné, ale veľkodušne to zatiahne primátor.
Naproti tomu strava išla hore. Na druhý deň sa začala učiteľka pomaly vyvršovať na dcérke. Nie je žiadny svätúšik, ale niekedy je v lapajstvách nevinne. A hlavne vie provokovať. No dostala aj pochvalu za pekne namaľovanú kresbu. Iné deti akosi stagnujú, ale u našej je vidieť pokrok. Prihlásili
sme ju na tanečnú a angličtinu. V októbri štartujú. Najkrajšie je ako sa snaží usmerniť, "muštrovať" mladšiu. Aj násilím. Niekedy jej to s detským rozumčekom celkom nevyjde. A niekedy ju menšia neposlúcha
("Nepošuta" ako hovorí mladšia). Obe začali jesť. Menšia tuším až priveľa, staršia zasa rýchlo.
Ak sa nehrá, len pýta. Staršiu nedávno skoro auto zrazilo. Prechádzali na zelenú ráno do škôlky.
Našťastie to v daždi ubrzdil a len ju lízol. Šok pre mamu, malá si to ani neuvedomila. Dostavili si aj choroby. Začínajú ako vždy cez víkend. Po 2 týždňoch týždeň doma. Nič vážne, každá niečo iné.
S mladšou máme teraz veľmi pekné obdobie, keď sa svojím detskou hlavičkou snažé pochopiť zložitý svet. Posadila mi na nohy bábiku. Povedala, že sa na mňa vycikala. Potom ju zobrala
do izby, kde ju otrieskala o zem so slovami:"Ty neni noumálna si". Trhala kvietky a
mame povedala: "To je na teba". Má poobede rituál, keď vstane tak si na kočáriku donesie veci na oblečenie. Sama sa potom oblieka a nesmie jej nik pomáhať. No a keď vstane ráno, príde za mamou zo slovami: "Poj hoje. Šom huadna".
Boli sme na návšteve u malej sesternice. Mladšia ju kŕmila mafinom. Ešte jej aj hlavu chytila a "džgala". Nedávno sa buchla o zábradlie na schodoch. Povedala, že to ju "zabduie" búcha. A ukázala ešte raz ako. Sedela v stoličke a spadla jej na zem kľúčenka. Mamu poklepala po ruke a ukázala na zem, aby ju zodvihla. Humorná to scénka od 2.5r dieťaťa. Kýveme hlavami. Najčastejšie slovo je teraz "Poži ša." Takto nás teda vedia potešiť naše detičky.
13.9.13
Na sklonku leta
Posledné letné dni sme využili na výlety. Koncom augusta sme boli na Súľovských skalách.
Staršej sa páči lezenie po kameňoch, tak si ho mohla užiť do sýtosti. Počasie vyzeralo spočiatku všelijako. I pár lenivých kvapiek spadlo na skaly. Výstup je strmý a trocha zdĺhavý. Prešli sme si celý náučný chodník. Baby samozrejme najviac zaujímal pomníček tragédie z pred 5 rokov. Teda hlúpa náhoda, že blesk si našiel cestu do hradnej diery. Prameň poniže kvôli stále trvajúcemu suchu netiekol. Mladšia na moje potešenie prešla skoro celú cestu s5. Pozná už motýľa Babôčku admirál.
Potom sme ešte boli na Vršatských bralách. Pôvodne som mal plán ísť na Korlátku, ale využili
sme stále platnú diaľničnú známku. Ešte som si odskočil kvôli tomu pre ďalekohľad. Na hrade sme
si opiekli špekáčky, hoci sa to tam nesmie. No a čo, na tú polhodinku, čo sme to rýchlo opiekli...
Pahrebu sme pre istotu ocikali. Na bralá už staršia dosť frflala. Vedie tam lesný chodníček cez prekážky. Za ten výhľad to však stojí. Obďaleč sme ďalekohľadom mohli vidieť aj prebiehajúci letecký deň v Slávnici. Neviem, či staršia niečo videla. Snažil som sa jej ostriť. Mladšia samozrjeme mimo. Tá je príliš malá na to. Na vrchole nám robil spoločnosť vidlochovost, ktorý tu je často vidieť. Nad hlavami poletovali krkavce. Menšia zavelila dolu, a tak sme zliezli a pobrali sa domov.
Navštívili sme aj "domácu" Balónovú megafiestu. Skôr to však bola minifiesta. Neprišla ani polovica z 50 balónov. Viac tam bolo stánkov a poletujúcich polystyrénových lietadielok z Číny. Jedno mi frnglo do nosa. Staršia si zapchávala uši len čo sme sa priblížili k balónom. A pritom si ani nestihla uvedomiť nečakanú ranu z húfnice, ktorá odštartovala balóny. Mala strielať aj ráno o 6.30h, ale našťastie to presunuli o hodinu neskôr. Veď to bol debilný nápad, budiť takto mesto v sobotu ráno.
Megakrava nevládala vzlietnuť alebo sa o jej prevzdušnený život báli? Ostala teda priviazaná o auto.
Trocha oživenia prišlo od posádky jedného auta s ampliónom, kde spolujazdec bučal zatiaľ, čo krúžili okolo kravy. Dali sme si podplameník (niečo medzi pizzou a kysnutým koláčom) a studenú kofolu. Baby dostali skrútený zemiak a la čipsy. Srnčí guláš premenovaný na Hav! Hav! od "Starého lampasáka" sme radšej neskúšali. Ratolesti sa hrali s nejakými deťmi zo škôlky. Ako slnko zapadalo, začalo byť chladno. Vyúdili sme sa v dyme určenom pre pstruhy a pomali pobrali k bráne. Váhal som, či ísť na viacosový trenažér. Je to otáčajuca sa sedačka vo všetkých možných aj nemožných smeroch ručne ovládaná. Potom, čo som ukecal obsluhujúceho chlapíka na 2 Eur, som sa rozhodol okúsiť výcvik kozmonautov. Celkom v pohode. Rovnovážny systém si príde na svoje. Chvíľu mi trvalo, kým som šiel rovno. Ťahalo ma doľava. Dlhšie mi však bolo megazle. No na megafieste ani inak nemoholo. Podplamenník aj s kofolou si hľadali cestu von. Našťastie nenašli. Baby sa mi megasmiali. Taká malá opica. Tma aj vreskot skupiny Paranoid už pohltil letisko a šli sme teda domov. Na bickyli sa mi išlo všeliajko. A to som mal vzadu malú. Pekná akcia, počasie vyšlo, len veľa sa nasľubovalo a polovica z toho sa ukázala.
Staršej sa páči lezenie po kameňoch, tak si ho mohla užiť do sýtosti. Počasie vyzeralo spočiatku všelijako. I pár lenivých kvapiek spadlo na skaly. Výstup je strmý a trocha zdĺhavý. Prešli sme si celý náučný chodník. Baby samozrejme najviac zaujímal pomníček tragédie z pred 5 rokov. Teda hlúpa náhoda, že blesk si našiel cestu do hradnej diery. Prameň poniže kvôli stále trvajúcemu suchu netiekol. Mladšia na moje potešenie prešla skoro celú cestu s5. Pozná už motýľa Babôčku admirál.
Potom sme ešte boli na Vršatských bralách. Pôvodne som mal plán ísť na Korlátku, ale využili
sme stále platnú diaľničnú známku. Ešte som si odskočil kvôli tomu pre ďalekohľad. Na hrade sme
si opiekli špekáčky, hoci sa to tam nesmie. No a čo, na tú polhodinku, čo sme to rýchlo opiekli...
Pahrebu sme pre istotu ocikali. Na bralá už staršia dosť frflala. Vedie tam lesný chodníček cez prekážky. Za ten výhľad to však stojí. Obďaleč sme ďalekohľadom mohli vidieť aj prebiehajúci letecký deň v Slávnici. Neviem, či staršia niečo videla. Snažil som sa jej ostriť. Mladšia samozrjeme mimo. Tá je príliš malá na to. Na vrchole nám robil spoločnosť vidlochovost, ktorý tu je často vidieť. Nad hlavami poletovali krkavce. Menšia zavelila dolu, a tak sme zliezli a pobrali sa domov.
Navštívili sme aj "domácu" Balónovú megafiestu. Skôr to však bola minifiesta. Neprišla ani polovica z 50 balónov. Viac tam bolo stánkov a poletujúcich polystyrénových lietadielok z Číny. Jedno mi frnglo do nosa. Staršia si zapchávala uši len čo sme sa priblížili k balónom. A pritom si ani nestihla uvedomiť nečakanú ranu z húfnice, ktorá odštartovala balóny. Mala strielať aj ráno o 6.30h, ale našťastie to presunuli o hodinu neskôr. Veď to bol debilný nápad, budiť takto mesto v sobotu ráno.
Megakrava nevládala vzlietnuť alebo sa o jej prevzdušnený život báli? Ostala teda priviazaná o auto.
Trocha oživenia prišlo od posádky jedného auta s ampliónom, kde spolujazdec bučal zatiaľ, čo krúžili okolo kravy. Dali sme si podplameník (niečo medzi pizzou a kysnutým koláčom) a studenú kofolu. Baby dostali skrútený zemiak a la čipsy. Srnčí guláš premenovaný na Hav! Hav! od "Starého lampasáka" sme radšej neskúšali. Ratolesti sa hrali s nejakými deťmi zo škôlky. Ako slnko zapadalo, začalo byť chladno. Vyúdili sme sa v dyme určenom pre pstruhy a pomali pobrali k bráne. Váhal som, či ísť na viacosový trenažér. Je to otáčajuca sa sedačka vo všetkých možných aj nemožných smeroch ručne ovládaná. Potom, čo som ukecal obsluhujúceho chlapíka na 2 Eur, som sa rozhodol okúsiť výcvik kozmonautov. Celkom v pohode. Rovnovážny systém si príde na svoje. Chvíľu mi trvalo, kým som šiel rovno. Ťahalo ma doľava. Dlhšie mi však bolo megazle. No na megafieste ani inak nemoholo. Podplamenník aj s kofolou si hľadali cestu von. Našťastie nenašli. Baby sa mi megasmiali. Taká malá opica. Tma aj vreskot skupiny Paranoid už pohltil letisko a šli sme teda domov. Na bickyli sa mi išlo všeliajko. A to som mal vzadu malú. Pekná akcia, počasie vyšlo, len veľa sa nasľubovalo a polovica z toho sa ukázala.
6.9.13
Letecký deň SIAF 2013
Pomaly sa stáva tradíciou letecký deň na letisku Sliač.
Vyrážal som o 6h, čo je tak akurát. Cesta tam trvá jeden a trištvrte hodiny. Na minuloročnom parkovisku rástla ešte kukurica, tak som zaparkoval na ploche pre Zvolenčanov. Bol som lenivý ísť tých 400-500m na parkovisko pri dialnici. Časom som neušetril, možno iba nohy. Pri cúvaní som počul tupý náraz. Zvalil som kolík vytyčujúci parkovisko. Nič sa nestalo, iba som viac kolík nenarovnal. So schodíkmi som sa pobral tlačiť do autobusu. Hneď mi šla kyvadlová doprava. V autobuse nastal šum, keď viseli blázna so schodíkmi. No neviem si ich vynachváliť.
Krátko po 8h som bol na letisku. Poučenie organizátorov a predaj lístkov nebol cez cestu, ale posunuli to k vstupu. Zrovna k hangáru, kde som vojenčil. Už je to 15rokov. Strážna unimobunka tam už dávno nie je, hangár je namaľovaný. Autá, čo tam parkovali, predpokladám v šrote.
Vojaci, čo tam slúžili tiež.
Stánkari boli práve v rozklade, na knižky mi nič iné neostalo ako čakať. Na mojito tiež ešte len ľad chystali. Pofotil som si, pokiaľ mi slnko dovolilo, statickú ukážku. Švédi sa sem tlačia so svojimi stíhačkami. Letáčiky hovoria za všetko. Súkromníci si tak leštili svoje mašiny až sa fotiť nedalo. Konečne pristupujem k jedninému serióznemu stánku s let. tématikou. Jeden chlapík dal za knihy 125Eur. "Pan bože!", v duchu som si pomyslel. Ja som sa uskromnil desatinou tejto sumy na knihu. Našiel som si potom miesto pri nízkej, v kreslielku sediacej ženičke. Bola otočená zatiaľ ku mne a chytala lúče slnka. Sedela tam aj s mužom. Synátor sa kdesi motal po ploche. Po pravici začal nenápadne plávať takmer plešatý kapor. Postupne sa počas dňa dopracoval až k plotu. Na pravo sa usadili veteráni z Kórskej vojny aj s rovnako starým ďalekohľadom zo seriálu MESH. Ten bol upevnený na tyči zapichnutej do zeme. Nezdalo sa mi zrovna pohodlné takto sledovať ukážky.
Za mnou pochopiteľne najmenej 2m nikto nebol. Cez 2m stožiar by nič neuvidel. Do uší mi hralo rádio SIAF a obďaleč reproduktor. Ani jedno nestálo za to. Komentáre boli skôr pre zábavu. Prázdne tláchanie. Také džusíky, prdíky. Rádio som vypol, jačiacu, prevažne techno hudbu, by som aj s "reprákom" tiež najradšej odkopol. Hodinu som strávil úpravou a tlačením programu. Ešte som si ho aj dal do nepremokavého obalu. Ostal doma. Aj tak ako medzi vojakmi, bolo všetko inak.
Hneď na začiatku organizátori prichystali prekvapenie. "Vybuchlo" im lietadlo. Teda nie doslovne, ale jednoducho sa neráčilo dostaviť, a tak improvizovali. Jeho ukážku našinci veľmi kladne hodnotili, ale mne sa ten pád akosi nezdal súmerný. Potvrdí to záznam. Nebudem však nič hovoriť, lebo ma fanúšici roznesú v zuboch ako futbalového rozhodcu. Bola to posledná ukážka pre tohto pilota. Na pamiatku mu organizátori aj akúsi cenu dali. Lietadlá z I.sv. vojny komentátor "omladil" o 20 rokov a zadrel, že sú z II.sv. vojny. Nemec bol hotový skôr ako protivník vystrelil. Predčasne vypustený dym o tom svedčil. Vrtuľník ešte šaškoval bez záchranárov a vypĺňal hluché miesto pred oficiálnym štartom. Druhý vrtuľník už nervózne poletoval vzadu aj s padačkármi. Kapela ladila nástroje. Špeciálny pluk nasadzoval v mašine nad nami padáky. Po pár ukážkach prišlo teda slávnostné zahájenie. Bola asi jediná chvíľa, keď rádio aj reprák vonku ladili. Do poludia sa predviedlo
v ukážkach všetko naše letectvo a prišli zahraničné skvosty. Veľmi pekne lietal český brat akrobat na upravenom lietadle. Cenu si zaslúžil. Vidieť visieť lietadlo ako vrtuľník. Hmm. Rakúska stíhačka pre poruchu nepriletela. Z nejakej p.ičiny nelietal ani sólo vetroň. Titul Pán pilot nosí na Slovensku len Dušan Šamko. Starší pán už tak nerozpálil mašinu ani mňa. Prišiel čas na jeden z magnetov leteckého dňa, španielsku skupinu na siedmich strojoch. Komentátor perlil, keď sa snažil hovoriť po slovensky. Šíp prepichujúci srdce nazval prebíjač romantiky. Ďalším špeciálom bol akrobatický vrtuľník. No vystúpenie bolo kratšie ako býva zvykom. Holandania na stíhačke improvizovali tiež a prevetrali
záložnú mašinu. Smola pre fotografov. A nezvykle nepoužili svetlice. Holandskú šedivku vystriedal švistot Mustanga. Talianska mini skupina s mini lietadlami mala impozantnú mini ukážku. Pri zliezaní komanda z vrtuľníka do transportéru bol tak blízko, že mi moju odratú čapicu odfúklo. Keďže som bol na schodíkoch, letelaaa..."Kabrňák" Vereš začal s pokazeným srdcom. Neskôr spravil potom vydarenejšie aj s prebíjačom romantiky. 3 v 1. Mňa už jeho vystúpenie za srdce nechytá, lebo som ho x-krát videl. To už do kabíny svojho dvojmiestneho stroja usadali ukrajinskí sokoli.
Porachotili, 2-krát spadli z oblohy a bolo. Také polietaníčko. Po nich sa začal hromadný odchod.
Bodku za dňom na oblohe spravila švédska stíhačka. Tiež len také jemné polietaníčko, krátke, aby sa ukázali, keď to už chcú predať. Pomasírovať trochu verejnosť. Chvíľu som sa pomotal a pomalým krokom vydal k bráne. Oproti minulým rokom to bolo omnoho lepšie zvládnuté. Autobusy odchádzali len smerom k Zvolenu a točili sa stále. Čakal som nejakých 20 minút. Policajtov riadiacich dopravu vyhnali až z kancelárií.
Navigácia ma dobehla. Sľúbený výjazd na rýchlostnú cestu zmizol. Možno som si to zle pozrel. Nič to šiel som cez Budču a za ňou je výjazd. I to je možná alternatíva do budúcna.
Cez všetky tie lákadlá treba povedať, že letecký deň zovšednieva. Chýbalo mi tam viac skupín.
Je každý rok a takáto perioda mu neprospieva. Navyše tento rok bolo veľa leteckých dní a
účastníci si mohli vyberať. Bolo to vidieť aj na návštevnosti, ktorá nepresiahla minulý ročník.
Každopádne v organizácií nastalo veľké zlepšenie, laťka je daná vysoko.
Vyrážal som o 6h, čo je tak akurát. Cesta tam trvá jeden a trištvrte hodiny. Na minuloročnom parkovisku rástla ešte kukurica, tak som zaparkoval na ploche pre Zvolenčanov. Bol som lenivý ísť tých 400-500m na parkovisko pri dialnici. Časom som neušetril, možno iba nohy. Pri cúvaní som počul tupý náraz. Zvalil som kolík vytyčujúci parkovisko. Nič sa nestalo, iba som viac kolík nenarovnal. So schodíkmi som sa pobral tlačiť do autobusu. Hneď mi šla kyvadlová doprava. V autobuse nastal šum, keď viseli blázna so schodíkmi. No neviem si ich vynachváliť.
Krátko po 8h som bol na letisku. Poučenie organizátorov a predaj lístkov nebol cez cestu, ale posunuli to k vstupu. Zrovna k hangáru, kde som vojenčil. Už je to 15rokov. Strážna unimobunka tam už dávno nie je, hangár je namaľovaný. Autá, čo tam parkovali, predpokladám v šrote.
Vojaci, čo tam slúžili tiež.
Stánkari boli práve v rozklade, na knižky mi nič iné neostalo ako čakať. Na mojito tiež ešte len ľad chystali. Pofotil som si, pokiaľ mi slnko dovolilo, statickú ukážku. Švédi sa sem tlačia so svojimi stíhačkami. Letáčiky hovoria za všetko. Súkromníci si tak leštili svoje mašiny až sa fotiť nedalo. Konečne pristupujem k jedninému serióznemu stánku s let. tématikou. Jeden chlapík dal za knihy 125Eur. "Pan bože!", v duchu som si pomyslel. Ja som sa uskromnil desatinou tejto sumy na knihu. Našiel som si potom miesto pri nízkej, v kreslielku sediacej ženičke. Bola otočená zatiaľ ku mne a chytala lúče slnka. Sedela tam aj s mužom. Synátor sa kdesi motal po ploche. Po pravici začal nenápadne plávať takmer plešatý kapor. Postupne sa počas dňa dopracoval až k plotu. Na pravo sa usadili veteráni z Kórskej vojny aj s rovnako starým ďalekohľadom zo seriálu MESH. Ten bol upevnený na tyči zapichnutej do zeme. Nezdalo sa mi zrovna pohodlné takto sledovať ukážky.
Za mnou pochopiteľne najmenej 2m nikto nebol. Cez 2m stožiar by nič neuvidel. Do uší mi hralo rádio SIAF a obďaleč reproduktor. Ani jedno nestálo za to. Komentáre boli skôr pre zábavu. Prázdne tláchanie. Také džusíky, prdíky. Rádio som vypol, jačiacu, prevažne techno hudbu, by som aj s "reprákom" tiež najradšej odkopol. Hodinu som strávil úpravou a tlačením programu. Ešte som si ho aj dal do nepremokavého obalu. Ostal doma. Aj tak ako medzi vojakmi, bolo všetko inak.
Hneď na začiatku organizátori prichystali prekvapenie. "Vybuchlo" im lietadlo. Teda nie doslovne, ale jednoducho sa neráčilo dostaviť, a tak improvizovali. Jeho ukážku našinci veľmi kladne hodnotili, ale mne sa ten pád akosi nezdal súmerný. Potvrdí to záznam. Nebudem však nič hovoriť, lebo ma fanúšici roznesú v zuboch ako futbalového rozhodcu. Bola to posledná ukážka pre tohto pilota. Na pamiatku mu organizátori aj akúsi cenu dali. Lietadlá z I.sv. vojny komentátor "omladil" o 20 rokov a zadrel, že sú z II.sv. vojny. Nemec bol hotový skôr ako protivník vystrelil. Predčasne vypustený dym o tom svedčil. Vrtuľník ešte šaškoval bez záchranárov a vypĺňal hluché miesto pred oficiálnym štartom. Druhý vrtuľník už nervózne poletoval vzadu aj s padačkármi. Kapela ladila nástroje. Špeciálny pluk nasadzoval v mašine nad nami padáky. Po pár ukážkach prišlo teda slávnostné zahájenie. Bola asi jediná chvíľa, keď rádio aj reprák vonku ladili. Do poludia sa predviedlo
v ukážkach všetko naše letectvo a prišli zahraničné skvosty. Veľmi pekne lietal český brat akrobat na upravenom lietadle. Cenu si zaslúžil. Vidieť visieť lietadlo ako vrtuľník. Hmm. Rakúska stíhačka pre poruchu nepriletela. Z nejakej p.ičiny nelietal ani sólo vetroň. Titul Pán pilot nosí na Slovensku len Dušan Šamko. Starší pán už tak nerozpálil mašinu ani mňa. Prišiel čas na jeden z magnetov leteckého dňa, španielsku skupinu na siedmich strojoch. Komentátor perlil, keď sa snažil hovoriť po slovensky. Šíp prepichujúci srdce nazval prebíjač romantiky. Ďalším špeciálom bol akrobatický vrtuľník. No vystúpenie bolo kratšie ako býva zvykom. Holandania na stíhačke improvizovali tiež a prevetrali
záložnú mašinu. Smola pre fotografov. A nezvykle nepoužili svetlice. Holandskú šedivku vystriedal švistot Mustanga. Talianska mini skupina s mini lietadlami mala impozantnú mini ukážku. Pri zliezaní komanda z vrtuľníka do transportéru bol tak blízko, že mi moju odratú čapicu odfúklo. Keďže som bol na schodíkoch, letelaaa..."Kabrňák" Vereš začal s pokazeným srdcom. Neskôr spravil potom vydarenejšie aj s prebíjačom romantiky. 3 v 1. Mňa už jeho vystúpenie za srdce nechytá, lebo som ho x-krát videl. To už do kabíny svojho dvojmiestneho stroja usadali ukrajinskí sokoli.
Porachotili, 2-krát spadli z oblohy a bolo. Také polietaníčko. Po nich sa začal hromadný odchod.
Bodku za dňom na oblohe spravila švédska stíhačka. Tiež len také jemné polietaníčko, krátke, aby sa ukázali, keď to už chcú predať. Pomasírovať trochu verejnosť. Chvíľu som sa pomotal a pomalým krokom vydal k bráne. Oproti minulým rokom to bolo omnoho lepšie zvládnuté. Autobusy odchádzali len smerom k Zvolenu a točili sa stále. Čakal som nejakých 20 minút. Policajtov riadiacich dopravu vyhnali až z kancelárií.
Navigácia ma dobehla. Sľúbený výjazd na rýchlostnú cestu zmizol. Možno som si to zle pozrel. Nič to šiel som cez Budču a za ňou je výjazd. I to je možná alternatíva do budúcna.
Cez všetky tie lákadlá treba povedať, že letecký deň zovšednieva. Chýbalo mi tam viac skupín.
Je každý rok a takáto perioda mu neprospieva. Navyše tento rok bolo veľa leteckých dní a
účastníci si mohli vyberať. Bolo to vidieť aj na návštevnosti, ktorá nepresiahla minulý ročník.
Každopádne v organizácií nastalo veľké zlepšenie, laťka je daná vysoko.
25.8.13
Mŕtva voda pre život v Podhájskej
Načo cestovať k moru, keď u nás máme priam Mŕtve more? Už len tie vlny chýbajú. Vybrali
sme sa pomerne neskoro, lebo baby si pospali. Na druhej strane celý deň by tam
aj tak nevydržali. Cesta trvá poldruha hodiny. Je vcelku fajn, iba v Mani
smerom na Trávnicu sú veľké diery a treba byť obozretný. Posádka zvládla cestu
v pohode. Došli sme tesne poobede, v čase špičky. Platené parkoviská boli beznádejne
plné. Otočil som sa (nie jediný) a šiel na vzdialenejšie, ale bezplatné
parkovisko. Je asi 500m od kúpaliska. Ľudia su leniví, a preto parkujú, špekulujú,
zdržujú, kde sa dá, napr. za 1eur sa dá parkovať aj pri potravinách asi 250m od
kúpaliska. Kúpalisko je veľké, s množstvom bazénov. Podobné Vincovmu lesu pri
Sládkovičove. Mrochtiacia časť má salinitu viac ako 5000mg/l. Ani baktérie sa v nej nešíria, nešíril som sa ani ja a je to škoda. Je vidieť staršia (prerobená) časť a letná, novšia. Cez extra
pokladňu sa dá ísť aj do vnút. bazénov wellness centra, ale kto by to v lete skúšal.
Vstupné prijateľné na to, čo kúpalisko ponúka. Na začiatku je obchodná ulica,
ktorej sa dá vyhnúť iba z časti. Dobrá pasca na kúpajúcich. Ďalej sú aj reštaurácie.
Areálom preteká riečka Liska a tiež div nie železnica. Pri odchode udrie do očí
minizoo. Sú tam holuby, sliepky a daniele. To sme nemohli vynechať. Letná časť
sa nájde pomerne rýchlo. Staršie bazény s horúcou vodou i v detskom má 35°C. Tie sú
skryté za budovami. Tam je i 80°C term. prameň. Dobrá vec je pitná voda a
pramienky. Aj sme si nabrali do fľaše, lebo sa nám už uvarila. Staršia tam
spravila fontánku, tak silno otvorila kohútik. Tobogan je len taký, aby sa
nepovedalo. Vsadený, kde nepatrí. Ľudia sa opekajú na stupňovitých terasách, miesto
sme chvíľu hľadali, a to tam vraj v čase najhorúčav bolo ešte viac ľudí. Rozložili
sme prístrešok, natreli sa a polovica sa
šla kúpať, druhá polovica najesť makovníka. Keď som už pri jedle. Zasluhuje si
osobitnú pozornosť. Rady v reštaurácií Pod toboganom nie sú veľke, ale zvlášť
sa objednáva a zvlášť vydáva. Po obdržaní poradového čísla sa čaká. Rôzne dlho,
závisí od objednávky. Ja som mal hranolky a poradové č. 94. Vydávali sa zložitejšie
menu a boli okolo čísla 60. Nečakal som dlho. Rýchle jedlá ako “cigáň”, či párok
v rožku sa špeciálne pripravujú za reštauráciou. Nápoje v oboch. Najprv teda
hranolky za 1.50Eur bez omajdy za 0.40Eur. Riadne prehnaná cena. Ale baby mali
na ne chuť. Tretiu porciu som si už nepýtal. Skôr sa oplatí menu za 3Eur, bolo “vepřo
knedlo, zelo”, určite pre početných českých návštevníkov. S drahou sme si dali “cigáňa”
za 3Eur. Bez nejakej extra prílohy, iba horčica a cibuľa. Jedna porcia bola
spravená, na druhú som 10 min. čakal. Potom aj tak nedopečeno chutila. Mäso
bolo šľachovité, tučné. Ledva som ho požul. Žena to rovno vyhodila. Napodiv,
našim malým to chutilo. Záver teda znie: doniesť si vlastné jedlo. Viem, minimálne
čo tam je a za rozumnú cenu. Týmto asi kompenzujú lacné vstupné. Nápoje, pivo a
kola sú v normálnej cene ako všade inde. Tých pivných sudov, čo bolo za reštauráciou...
Bazény aj okolie sú čisté. Dostatok košov. Plavčíci
vstupné brodisko a sprchy pravidelne čistia. Odpadky sa nepovaľujú. Záchody sú
však "iné kafe". Niekto v mužských nestíhal a vysral sa mimo misy. Hovno je tam
snáď doteraz. Naše malé sa v neprítomnosti rodičov (zháňali ako lastovičky
jedlo) vykadili na schody. Mama mala s tým robotu a počas nej si našla rovnaké
prekvapkanie od mladšej aj v prístrešku. Detský bazén je zvarenec z antikor. ocele
a la Galandia. Deti sa len kĺzali na šmýkľavke. Pozorná plavčíčka čistila aj bazén od slonov
a močiacich sa mrožov. Správne. Vedľa je predsa bazén pre väčšie deti. V ňom sa aj cvičí.
Bola zábava sledovať ľudí, hlavne ženy nedočkavo (jemne povedané) čakajúc na animátorky. Ja som
im to v tom horku nezávidel. Nudu návštevníkov však treba zahnať. Ďalší spôsob
bolo vodné pólo v neplaveckom bazéne. Na malom vyhradenom kúsičku sa tlačilo pár hráčov. Pripadalo mi
to také nasilu s detskou loptou. Vedľa sú tiež megašachy. Ihrisko obďaleč zívalo prázdnotou.
Detské ihrisko je pomerne ďaleko pri aleji obžerstva. Robia tam aj mojito, no
dnes bola akcia na piňakoládu. Hore pod strieškou sú aj nejaké stolové hry.
Okrem toho tam sústavne niekto brnká. Jedni hrajú, ďalší sa chystajú. Neplavecký
bazén ma osviežujúcich 25°C. Malé však nebavil a stále ich ťahala kĺzačka v detskom. Na konci leta
sme zistili, že mladšiu dávať do rukávkov a kolesa. Z kolesa potom nevypadne.
Jeden rukáv sa však porúčal. Ventil sa nedá zatvoriť. Divné. Skúsil som aj
plavecký bazén. Tam je ľadová sviežosť 20°C. To som vtedy nevedel. Tam sa treba
naozaj hýbať, aby človek nestuhol. “Pepčouni” sa spoznajú podľa vodotesného púzdra
na krku, kde nosia euráče. Napodiv, som tam vôbec nepočul maďarčinu. Tí asi
chodia do lepších kúpalísk na “maďare”. Mamina sa tam nudila. Po piatej sme začali
baliť. Kúpa neodmysliteľnej pohľadnice, návšteva zoo a potom s menšou na
pleciach k autu. Zastavili sme sa v Lidl, keďže doma nič a potraviny by sme u
nás už nestihli. Potom som ešte aj auto nakŕmil a pred 20h sme boli doma. Pekný
výlet aj kúpanie, no je to trocha ďaleko.
18.8.13
Utekáme pred horúčavami
(prvý únik do Tatier je na stránke Potulky Slovenskom)
Útorok 6.8.2013
Útorok 6.8.2013
Horúčavy. Horúčkovito sme sa rozhodli a pobalili. Nerobí nám to problém. Cesta na Kysuce je od Žiliny vyťažená. Cesty sú prepchaté kamiónmi a za Čadcou rozbité.
Krátka zastávka v Starej Bystrici pri orloji. Stihli sme zvonenie o 17h, svätí sa točili, ja som nestihol točiť. Po zvonení mužský barytón vypráva o orloji, jeho vzniku, z čoho sa skladá a podobné omáčky. Je to márnosť nad márnosť u nás. Malé zaujalo čierne mačiatko. Asi nám prinieslo smolu.
Nezdalo sa mi ako auto štartuje, ale naskočilo. Prestávka na cikanie za Bystricou.
V Oščadnici som zaparkoval pri pošte, to akože v centre obce. Penzión mal byť
odtiaľ 150m. Žena to nenašla, našiel som ho ja za blokom domov. No a auto viac nechytilo. Poprosil som jedného Čecha s autom od nás o štartovanie cez káble. Nevedeli sme to ani poriadne zapojiť. Ponáhľal sa. Nič. Vraj štartér. Šli sme teda s batožinou do penziónu. Platili sme vopred celú sumu 312e, čo ma nemilo prekvapkalo. My máme akože zľavu. 17e oproti 26e/os. Je tu plno. Zľavové kupóny pracujú.
Večera. "Šošovičná" polievka, kuracie. Kuchárka už aj čapovala, čo nestíhali.
Vypýtal som si kontakt aspoň na garážový servis. Penzionista ho mal na nástenke, takže ho to veľa námahy nestálo dať mi ho. Hneď som tam volal a auto som mu mohol doviesť. Inak si preň príde až zajtra na obed. Zúfalý som šiel k auto, že sa stane zázrak. Nestal. Poprosil som chlapíka z obce s rovnakým autom, či ma
neroztiahne. Hľadali sme ako uchytiť lano vpredu aj vzadu. "Pod rezervou je oko",
cez telefón odpovedal chlapík z klubu. Roztiahol ma na zaradenej dvojke. Chytilo hneď.
Vďaka. Myslím, že v tom nešťastí, sme mali šťastie. Jeho oko som si nechal na lane uviazané. Nešlo rozviazať a napokon kto vie? A hľadal som servis. Najprv som zastavil pri kope aut. "Nie, Potočár je ešte o dva kilometre ďalej", odpovedal chlapík v monterkách. Zaúpel som, koľko sa budem pešo vracať. Na "kruháči" som zastal. Kudy kam? Volal som majiteľovi servisu. Rýchlo rapotal. Nerozumel som. Naspäť ku kostolu?
Kdeže. Bolo to 300m od "kruháču". Konečne som to našiel. Nevypínal som motor,
pokiaľ som sa nepresvedčil v dome. Znova mu volám, že som našiel servis, ale nie jeho. Mám nechať kľúče v aute s lístkom mobilu. Kde zoberiem papierik? Momentálne neriešiteľný problém. Poslal som mu sms. V aute ostali bundy, topánky, prístrešok, nosič a dáždnik. S ťažkým srdcom opúšťam auto, ale čo som mal robiť? Vybral som pešo tie 4km. Po 1km som stopol "blavácku" fabiu.
0:1 pre domácich. Tí nezastavili. Vzadu bola detská poistka, aby som nebodaj neušiel. Okolo 20.30h som bol v penzióne.
Máme rožnú izbu, kde sme všetci. Jeden pán čakal do 18.30h na izbu. Neskôr sa to stalo aj jedným motorkárom. Čisto. Nie je tu diaľkové od telky. V kúpeľni je čudny
prístroj: on off pir+mic. Pohybový senzor na LED svetlo. Slabunké. Slabunký je aj internet. Ale je tu malinké mydlo
a pohľadnica. A tiež malé uteráky. Dole posilovňa. Nikto tam nikdy nebol. Slúžila ako prechodová miestnosť do reštaurácie.
Ťažko sa zaspáva s deckami. Hučí chladnička aj hodiny. Preto ich vypíname, ale vravu vonku nevieme. Je tu večer 25°C.
Streda
V noci som veľa nenaspal. Vonku kecali do 23h. Vymenil som si posteľ s juniorkou, ktorá 2 krát padla. Ostávam na kanape. O 6h zvonili na kostole ako šialení. Asi volali ľudí na opravu strechy. A bolo mi horko. Netrpezlivo som čakal na telefón zo servisu. Po 8h zavolal,
že to prdla batéria, houby štartér. Objednal novú za 70e. Na raňajky sme chvíľu čakali. Baby si našli moravskú kámošku Veroniku. Ta im hovorí "holičičko".
Boli sme sa prejsť v centre. Dali sme si zmrzlinu. Ja s
erotickým nádychom tuti fruti. V Jednote sme si kúpili rožky a paštétu. Hrali sme v zasadačke ping pong a stolný futbal. No ten
je zničený. Dolu pri reštaurácií je za poplatok. Potom sme už len znudene sedeli na izbe. O 13h mi chlapík zavolal, že mám auto hotové. Jupí! Sadol som
na autobus a šiel preň. Za výmenu batérie 10e. Baby akurát zaspávali, keď som prišiel. Vybrali sme do Megoniek pozrieť kamenné gule. Trocha som
zakufroval, ale našiel som sa. V lome je až jedna gula pripominajúca riť
(vyjadrila sa tak mladšia) a ešte jedna tam tuším trčí. Celkový dojem kazí ešte
viac hora odpadkov. Vrchol lomu je už prakticky v Čechách. Aj sme stretli
"pepíkov" idúcich na čučuriedky-boruvky. My sme si odniesli kameň z lomu.
Mali sme čas, tak sme šli na trojmädzie do Čiernej. Pomohla navigácia. Zastávka v potravinách, aby sme posádku udržali v kľude. Na otázku, či sa dá platiť
kartou, pokladníčka povedala, že prinesie. A doniesla kartonovú krabicu. Dával som prednosť husiam. Dedinská idylka ako z filmu.Vydali sme sa zo staničky Čierna pri Čadci. Šli sme akože skratkou. Poblíž studničky zavalenej
smeťami. Najprv strmý stupák po modrej. Na jeho vrchole bola ulomená šípka na lesnú
cestu. Riskli sme to tade. Cestou boli trojuholníčky po stromoch čoby smerovniky alebo polámané šípky? Začal
som byť skeptický, keď sa mi zdalo, že to nikam nevedie. Netušil som, že sme v 2/3 cesty. Bol som
odhodlaný sa vrátiť. Žena však, nech ešte kúsok ideme. Cez rozbitú lávku. Oplatilo
sa. Staršia ukážkovo skočila do blata. Slovenská mohylka sa vzápäti ukázala.
Trvalo nám to asi 45min. S5 polovicu. Pekne upravené okolie s altánkami, krbom, smeťami a hajzlom popri chodniku. "Hríbik" ukazuje 650km do ďalšej
česko-nem. hranice Aš. Tu je najsevernejší český bod. Poliaci majú aj asfaltku. Maliny nás už "netankovali".
Na večeru zel. polievka a vypr. syr. Už len tri porcie, ktoré teda nie sú veľké ako v Ždiari.
Doplácal som polovičnú porciu zo včera. Požičali sme si 2 šlapacie autíčka. Žebráci aj to si
účtujú za 50 centov. Dnes to zaplatili Veronikiny rodičia. Morávaci z okolia
Ostravy podľa nárečia.
Skákal som na
trampolíne. Plný syra a radlera (o5 miešaný patok). Dvíha sa žalúdok ako pri
ceste kopcami autom do Dechtíc.
Naháňali sme pred spaním komára. Striekal som repelent, žena
sa zaháňala obrúskom. Kdesi ten smrad zmizol.
Štvrtok
Ráno som toho hajzla dostal. Spalo sa dobre. Večer bolo 24°C, ráno 17°C.
Išli sme o 8.15h na raňajky. Všetko zjedené, s rožtekom potretým margarínom a ešte umelším džemom sme čakali
15min. na dokládku. Spomíname na rodinnú atmosféru p. Bachledovej v Ždiari. Východňare od Stropkova si ešte aj
desiatu robili a čudovali sa, mľaskajúc, že nie je mäso. Boli klobásy.
Kým nás mama pobalila na výlet, deti sa hrali s
"holčičkou". Šli sme neďaleko do Dedovky.
Prišli sme však skoro. Lanovka sa spúšťala až o pol hodinu. Kúpil som rodinný lístok za 23e, ktorý vychádzal o čosi
lacnejšie. Záloha 2e za čipovú kartu. Naskočili sme na lanovku, nosič sa viezol za nami. Asi
sme meškali, keď sme hore nejak nespomalili. Ledva sme to stihli. Šlapali sme do nekonečného a vraj mierneho stúpania na
Veľku Raču. Na 3km sme museli prekonať výšku 300m. Palice odpočívali v kufri a veru
by sa zišli. Do toho úmorné horko. Malá zastávka pred lanovkou Laliky. Niekto tam prespával.
Bol v domci spacák a bordel. Nezabudli sme ani tu na vrchnáky z PET fliaš. Cestou sme videli Skalné diery. Teda iba jednu. Jediné to minijaskyne na
Kysuciach. Auto. Som si myslel, že mám úpal. Vrchol Veľkej Rače je široký a členitý. Pod krížom je doska 3 republík. No niekto buď nevie, kde je sever alebo naschval dosku pootočil. Bratislava je smerom na východ, Praha kdesi
na sever. Úplne mimo. Odpočinuli sme si na poľskej strane, kde bol kúsok tieňa. Je tam
chata, kde vraj berú euro. Neriskoval som ten konverzný vysokohorský kurz.
Pohľadnice aj tak nestáli za to.
Dali sme si na obed rožky s Májkou ako vždy. Netušil som, že
to bolo najlepšie jedlo dňa.
Vyšiel som na malú drevenú výhliadku, či skôr terasu.
Vidieť bolo tak na 40km. Ďalej už len opar. Rozsutec, Fatr. Kriváň, či Choč. Aj
Kľak, či Radhošť bolo vidieť. V hmle s prižmúrenými očami obe pohoria Tatier. Odfotili sme sa všetci pod krížom. Podľa teplomera tam
bolo 33°C. Ale bol čiastočne na slnku. Teplo zmierňoval južný vietor. Šlapali sme takmer bez prestávky dolu. Ani tu nás čučoriedky
neoslovili. Hlavne, keď si mladšia dala 20 minút "šlofíka". Za 50min. v Dedovkách. So staršou som vyskúšal jazdu na bobách. Užili sme si to, veľmi
skromne som brzdil. Naskakujeme o5 na lanovku. Batohy za nami na ďalšej sa vezú. Žene je už len pri miernom pohúpaní mdlo. Nejakí ostrí chlapíci zoskakujú v polovici cesty pri veľkej chate. Pri vysadaní teraz už lanovkár spomalil. Sadli sme do bufetu na kolu. Bolo tam príjemne
chladno a akvárium. Potom už len na izbu, kde sme sa chladili ako mohli do večere.
Večer zasluhuje samostatnú stať. Jedlo v penzióne bol príšerny blivajz. Pozdravujem p. R. Koperu. Rozvarené cestoviny s bravčovými
odrezkmi a UHO (Univerzálna Hnedá Omáčka) . 4 cenová v 3 hviezdičkovom penzióne. U nás v kantíne varia
chutnejšie. Mäso vyzeralo ako z nedojedenej porcie. Ani by som sa nečudoval,
keby naše nedojedené komusi dali. Absolútna pomsta kuchárky. Už len kapusta tam
chybala ako včera ku syru. Chuť sme sa chystali napraviť si zmrzlinou. Dvere do cukrárne zatvorené. Neupratané zmrzlinové poháre dávali šancu. No o pol
siedmej beznádejne zavretá (otvorené do 17h ako je sucho poznačené na dverách). V zafajčenej krmče nás unudená čašníčka sledujúca tv
nasmerovala ďalej. Kúpili sme si teda Algidu kdesi pri obecnom úrade. Pri tej zafajčenej krčme darmo sedeli zákaznici. Unudenej čašníčky nikde. Skapal tu
pes. Doslova stojí čas. Vidieť to na hodinách obyt. bloku a tom neupratanom zmrzl.
pohári. Ani anemometer sa nepohne. Na čo tu vlastne na
bytovke je?
Jediná známka života boli tety, ktoré nacvičovali v budove, snáď kulturáku, piesne.
Chystali sme ísť na kalváriu, ale viac sme stáli ako šli, tak
sme tú kalváriu vzdali. Pani čašníčka z penziónu si polieva svoju záhradu. Vedier z potoka sa čosi
nanosí. K našemu penziónu sa
nahrnuli domáci z okolia s deťmi. Je tu ihrisko. Baby sa dnes hrali bez Veroniky. Tá zaspala ešte pri večeri a už sa neukázala. Ukázali sa "kupónovci", ktorí majú 1 kaďu zadarmo. Neláka ma v horúčave ísť sa ešte viac variť do 38°C vody. Ale idú tam s ročným, či dvojročným bábom, ktoré potom od radosti vreští. My sme vreskotom odchádzame z ihriska.
Máme rohožku v sprche. Večer je tuším teplejšie ako včera. Tažšie sa zaspávalo a to ešte vonku zvonil hrací ko-stol.
Máme rohožku v sprche. Večer je tuším teplejšie ako včera. Tažšie sa zaspávalo a to ešte vonku zvonil hrací ko-stol.
Piatok
Ráno bolo slnečné, ale dusno. O5 sme čakali na párky. S volskými očami sa už pre nás
neunúvali. Srdečne zdravím firmu ROKO a jej zamestnancov. Je to však aj o správaní a kultúre hostí. Vonku som mladšiu zasa dotláčal, kým mama šla čosi nakúpiť. I ja som
vbehol do info centra a hneď aj vybehol, lebo kniha o Kysuciach neexistuje. Iba mapka s tipmi.
Díky. Porúčam sa. Odišli dnes "zľavoví" a na chvíľu sme tu boli sami. Keď sme sa vrátili z výletu, boli tu ďalší.
Vybrali sme sa pozrieť ropný prameň do Korne. Je to zvláštny
úkaz. Po chvíli tečenia dolu kopcom sa však vyparí. Ešte to tu nikto neskomercializoval na
americký spôsob. A čuduj sa svet ani odpadkov nebolo.
Šli sme aj smerom ku kaplnke Živčák, ale je to ešte
3.5km od Korne, tak sme svätostánok aj s možnosťou uzrenia Márie vynechali. Celou cestou autom len 50km/h. Nekonečná dedina za dedinou. Cestou s5 sme sa zastavili v Staškove na stanici, kde je
rodný dom Jozefa Kronera. Prístupný je len na zavolanie do obecného úradu. Je tam
však Kronerov chodník s drevenými plastikami z jeho filmov. Posádka mi neschválila ani jedno. Hľadali sme cestu ku prameňu Buková. Nakoniec to aj tak nebol ten, čo sme chceli vidieť. Najprv som sa
zaradil do zlého pruhu smerujúceho do centra Čadce. Odbočil som do jednosmerky, tak zase
okolo mest. úradu. Potom som zistil, že z centra smerom k Tescu sa nedá ísť
rovno na Bukovú. Navyše som odbočil zle smerom na Žilinu. Otáčal som sa až v
Oščadnici. Prameň sme v Bukovej samozrejme prešvihli pokiaľ sa mi nezdala cesta. V záhradníckej osade som sa
znova otáčal. Pri prameni je infor. tabuľa, na ktorej ani nie su zaujímavosti
Kysúc ako skôr, kde je disco bar alebo penzión. Prameň je obyčajná vajcovka. Čakali sme dajaký bublajúci. Šli sme teda do samotnej Čadce. Auto sme odstavili pri Tescu, lebo
v centre je platené parkovanie. Je to len kúsok. Meteorkári dali výstrahy na búrky,
tak som vzal dáždnik. Ako idiot som sa s ním potom špacíroval po meste na
obed pri slnečnej oblohe. Dali sme si taliansku zmrzlinu. Majiteľ bol nie len výzorom Talian, ale aj jazykom. Na plagáte bolo napísané "zakuski". Špinavá fontána nás neprekvapila. Samozrejme vrchnáky zbierala žena a pohľadnicu ja. Stavili sme sa ešte na zákusky (zaujímavé, že v predošlej ich nemali, iba napísané, aj to zle). Mal som punčové gule.
Staršia suchý veterník a mladšia klasický "punčák". Nedojedli samozrejme, iba oči im jedli. Ja už som bol v stave hyperglykémie, takže som nedojedal. Posledná zastávka v lesoparku oščadnického kaštieľa. Je
tam zákaz vjazdu, iba pre navštevníkov galérie. Svojím spôsobom sme nimi boli.
Aj keď v exteriéri. Tam je zopar sôch. Nerozumiem umeniu, keď niekto rozbije
sklo a ukazuje to ako dielo. Odlačok trupu v dreve aj s hlavou sme nazvali Čierna pani Oščadnická a baby mali o5 tému na zvyšok dňa. Schyľovalo sa k búrke, nazbierali sme žalude a ponáhľali sme do penziónu. Hrmelo tu
potom celé poobedie a noc. Vraj aj krúpy padali. Pred večerou sme si zdriemli. Jedlo už bolo chutnejšie. Kuracie s ryžou a čalamáda (tá sa dožila aj rána).
Krčah citronády vždy k tomu. Chvíľu sme hrali ping pong. Večer sme si sem napúšťali komárov, takže sme ich pred
spaním likvidovali. Na ineternete som našiel prameň, ktorý by sme radi vidieť. Volá sa Vojtov prameň a je vo
štvrti Čadce U Vojtu. Smola.
Sobota
Ráno odišiel Stropkov aj my. Pokus o dobytie prameňa Vojto nevyšiel. Mrholenie, blato,
nechuť.
Pred obedom sme boli doma. Snažili sme sa uniknúť pred horúčavami tohto leta, čo sa nám ako tak podarilo, i keď sú miesta u nás chladnejšie. Zase hľadali sme niečo blízko. Zároveň sme videli impozantný kraj, v ktorom sme ešte neboli.
12.8.13
Zbierka
Aby niekto uľahčil, či zlepšil život milovanej bytosti urobí čokoľvek. A ten, kto mu dá na to peniaze tiež. Firma recyklujúca plastové vrchnáky z PET fliaš si vymyslela pre jedno choré dievčatko, že mu poskytne financie na rehabilitáciu, keď nazbiera 10 ton týchto vrchnákov. Aby sa s nimi firma bavila, potrebovali aspoň 1 tonu. Za 1kg dostane 20 centov. 1 kg je 440 vrchnákov. Nejaký ten zvyšok veľkodušne doplatí. Vrchnáky musia byť čisté (inak je to 10 centov za kg) a tie správne, teda ozn. 02 (HDPE) alebo 05 (PP). Žena je ešte stále doma, a tak má čas sa tomu venovať. Vyvesila oznam v baráku (vydržal 2 mesiace), pohovorila si s riaditeľkou v škôlke. Tiež na každom výlete, dovolenke zbierame vrchnáky. Na jednom takom som našiel na Sĺňave utopeného psa. Smrtka ma obišla. Už je to mánia. Človek sa buď tomu oddá alebo na to úplne kašle. Nič medzi tým. Napr. vo vlaku som videl dve fľaše, tak som ich "vyzliekol" z vrchnákov. V letných mesiacoch som našiel cestou do roboty každý deň priemerne 2 vrchnáky. Nebola jednoducho cesta, z ktorej by sme vrchnáky nedoniesli. Poslal som email vo firme. 1 vrece som s nimi zaplnil. Pomaly mi kolegovia stále nosia, na oddeleniach sa robia zbierky. Zaujímavé, že vždy len tí istí. Dúfam, že ostatní majú zatiaľ tajné zbierky u seba (neskôr sa potvrdilo, že zopár ľudí áno). Doma potom vyzbierané triedime. Nájde sa všeličo:
-kamene,
-orech. škrupiny,
-kovové zátky,
-2 centy,
-časti Lega,
-hracia kocka,
-ohorok cigarety,
-kindervajíčka aj s figúrkou,
-krúžok na kľúče,
-kľúče od bicykla,
-injekčné striekačky (nepoužité),
-dokonca 10 švajčiarskych rapenov,
-vaginálny krém (ten ma teda dostal),
-časť kvetináča,
-živé stvorenia ako ucholak.
Deti mali najväčšiu radosť z hrdzavej bombičky na sódu. Spoluzberatelia našli zubnú protézu. Niektoré potom žena umýva. Trocha sa čudujem jej angažovanosti. Raz toho bola plná vaňa a decká sa umývali v lavóri. Do konca mája sme odovzdali prvú stovku kg. Koncom leta to už bolo viac ako 300kg, vyse 120 000 vrchnákov. Nedarilo sa nám to riadne odvážiť. I váha bola z toho zblbnutá. Najviac z jednej škôlky. Kde to tí ľudia berú a hlavne stále z tej istej lokality? Niečo bolo napr. zo Švajčiarska, či francúzskeho Alpe-d'Huez. Najďalej k nám cestoval vrchnák z tureckej minerálky. No bola tam "minerálka" tureckého kamionistu. Zo Slovenska to boli Girlatovce. Medzitým sa vyzbierala prvá tona a dievčatko nastúpilo na pobyt. Zbiera sa ďalej, i keď rodičia malej nereagujú na všetky ponuky a robia si tým zlú reklamu. Robíme to pre dobrú vec, rodičia sú vďační. Príbeh je na http://www.leuska.estranky.sk/
Ad 1 (12.10.2013): Zbierka skončila. Podarilo sa im nazbierať na 2 nákladné autá. 3. by už nedali do konca roka. V 37 vreciach sme na 8 krát dohromady odovzdali 502.7kg. Našimi rukami prešlo vyše 22 miliónov viečok, a to nepočítam z rôznych dôvodov tie vyhodené.
-kamene,
-orech. škrupiny,
-kovové zátky,
-2 centy,
-časti Lega,
-hracia kocka,
-ohorok cigarety,
-kindervajíčka aj s figúrkou,
-krúžok na kľúče,
-kľúče od bicykla,
-injekčné striekačky (nepoužité),
-dokonca 10 švajčiarskych rapenov,
-vaginálny krém (ten ma teda dostal),
-časť kvetináča,
-živé stvorenia ako ucholak.
Deti mali najväčšiu radosť z hrdzavej bombičky na sódu. Spoluzberatelia našli zubnú protézu. Niektoré potom žena umýva. Trocha sa čudujem jej angažovanosti. Raz toho bola plná vaňa a decká sa umývali v lavóri. Do konca mája sme odovzdali prvú stovku kg. Koncom leta to už bolo viac ako 300kg, vyse 120 000 vrchnákov. Nedarilo sa nám to riadne odvážiť. I váha bola z toho zblbnutá. Najviac z jednej škôlky. Kde to tí ľudia berú a hlavne stále z tej istej lokality? Niečo bolo napr. zo Švajčiarska, či francúzskeho Alpe-d'Huez. Najďalej k nám cestoval vrchnák z tureckej minerálky. No bola tam "minerálka" tureckého kamionistu. Zo Slovenska to boli Girlatovce. Medzitým sa vyzbierala prvá tona a dievčatko nastúpilo na pobyt. Zbiera sa ďalej, i keď rodičia malej nereagujú na všetky ponuky a robia si tým zlú reklamu. Robíme to pre dobrú vec, rodičia sú vďační. Príbeh je na http://www.leuska.estranky.sk/
Ad 1 (12.10.2013): Zbierka skončila. Podarilo sa im nazbierať na 2 nákladné autá. 3. by už nedali do konca roka. V 37 vreciach sme na 8 krát dohromady odovzdali 502.7kg. Našimi rukami prešlo vyše 22 miliónov viečok, a to nepočítam z rôznych dôvodov tie vyhodené.
8.7.13
O5 na Katarínke
Tí dvaja chlapíci Cyril a Metod sa mi začínajú páčiť. Kvôli nim som každý rok doma.
Tento deň býva jeden z najteplejších v roku. Teraz tomu tak celkom nebolo, ale
počasie sa vcelku vydarilo. Šli sme ku zrúcanine kostola a kláštora Katarínka. Čosi sa
tam dialo ani sme poriadne nevedeli čo. Mal tam byť Deň otvorených dverí (žiadne tam však nie sa).
Staršia to komentovala: "Rodinka úžasných na výlete".
Parkovanie poblíž bolo organizované, čo ma príjemne prekvapilo. Nuž,
DOD sa nedial prvýkrát. Po krátkej ceste lesom sme sa ocitli pri kostole.
Zrovna tam prebiehala omša. Malé deti to tam veľmi nebavilo. Kresťania si
prínos dvoch slovanských vierozvestcov vykladajú akosi po svojom, s čím sa teda
nestotožňujem. Išli sme si hľadať radšej miesto na sedenie. Na južnej strane nás ofukovalo,
preto sme sa priblížili na lúku a bližšie k ohnisku. Motali sme sa v lanovej pavučine, omša aj náš hlad vrcholil. Guláš mal byť až o hodinu. Objavili sa prvé náznaky rozdúchavania ohňa.
Nemali sme čím škrtnúť, preto som šiel pohľadať aspoň palice na opekanie.
S 50perc. úspešnosťou a popŕhlený som doniesol nejaké 4 haluze. Dýku som zabudol, tak som
si stružlikal hroty. Po omši usporiadal rád Katarínkovcov divadelnú hru o vzniku
kláštora. Bratia a sestry ju poňali v modernom štýle v trnavskom nárečí. Nemal som veľa času
ju sledovať, lebo som opekal špekáčky a seba. Takže po nasýtení ducha, prišlo na radu aj telo.
Pre väčšinu sa podával kotlíkový guláš. Vo fronte sa mi nechcelo stáť. Vraj to aj tak bola len voda s kúskami mäsa, teda "šlichtička". No pre zhruba 1000 ľudí sa to inak asi ani nedá. I tak ho bolo málo. No hlavne kvôli čomu sme tam išli boli hry pre deti i dospelých. Na jednotlivých stanovištiach boli
tzv. cechy. I keď zdravotný, či futbalový cech znie čudne. Najprv dcérky triafali
do papierového stromu loptičky u ovocinárskeho cechu. Mladšiu dcérku pani usporiadateľka pridvihla, aby vôbec do takej výšky trafila. Potom si to dcérky rozdali v dueli pripínania štipcov, čoby sadenie ruží. Potom nastala chvíľa pre tatinov. Fúrikom cez prekážky. To bol furmanský cech.
Ďalší, pomerne nenápadný, bol šicí. Tam sa šili vrecká, namotávali deti a nite na vidličku
(z toho bol potom ježko, myslím z tých nití) a motali náramky. Skúste dva a polročnému dieťaťu vysvetliť takú výrobu náramku. Tety však boli nekonečne trpezlivé. Menej už naše ratolesti. Zaujímavejší bol archeologický cech. Tam malé vyfasovali prilby, rukavice a
motyky. Vo fúriku sa potom hrabali a dolovali. Staršia tak úpenlivo kopala, že sa jej
až prilba otočila na bok. Ale nič to. Kosti, náramok, ulita, črepy boli ich úlovkom.
Škoda, že si ich nemohli vziať. Cez ruinu kostola, kde práve prebiehali výklady sme prešli
do ďalších cechov. Farbiaci, kde naše nedočkaví deti premenili kúsok pňa na nevábnu
čarabnicu, potom rybársky, kde mladšia použila svoj osvedčený trik chytania rýb. V garbiarskom
sme si viac-menej tašku tiež len počarabali. A čo horšie, i ja som vyzeral po chvíli nosenia
ako tá taška. Keďže je to farba na šaty, príde k radikálnemu riešeniu a tričko s kraťasami
skončia v koši. Naše malé najviac upútala figurína prvej pomoci. Spočiatku si myslely, že tam leží skutočne teta. Ani nechceli nič iné robiť, iba oživovať. Hoci to bolo určené dospelým. Tým sme mali tému na zbytok dňa. Ešte aj doma oživovali bábiku. Ešte sme dostali bodík za zatĺkanie klincov na striedačku a rezanie dreva. Chlapík povedal, že rezanie dreva z našou malou bolo ťažie ako keby si
to sám robil. Už sme toho mali všetci dosť a s revom sme sa presunuli na deku s tým, že
balíme. Ešte jeden bod od lanového cechu a potom sme vyrazili s5 k autu. Malá mi v sedačke hneď zaspala. Príjemne prekvapení záujmom usporiadateľov, jednoduchosťou a ich dobrými nápadmi v cechoch sa i takto dá stráviť letný deň. Škoda, že to všetko nebolo posunuté zhruba o hodinu skôr.
A vraj do Čiech sa blížia vierozvestci nového storočia. Metyl a Etyl. Budú šíriť Brailovo písmo...
Tento deň býva jeden z najteplejších v roku. Teraz tomu tak celkom nebolo, ale
počasie sa vcelku vydarilo. Šli sme ku zrúcanine kostola a kláštora Katarínka. Čosi sa
tam dialo ani sme poriadne nevedeli čo. Mal tam byť Deň otvorených dverí (žiadne tam však nie sa).
Staršia to komentovala: "Rodinka úžasných na výlete".
Parkovanie poblíž bolo organizované, čo ma príjemne prekvapilo. Nuž,
DOD sa nedial prvýkrát. Po krátkej ceste lesom sme sa ocitli pri kostole.
Zrovna tam prebiehala omša. Malé deti to tam veľmi nebavilo. Kresťania si
prínos dvoch slovanských vierozvestcov vykladajú akosi po svojom, s čím sa teda
nestotožňujem. Išli sme si hľadať radšej miesto na sedenie. Na južnej strane nás ofukovalo,
preto sme sa priblížili na lúku a bližšie k ohnisku. Motali sme sa v lanovej pavučine, omša aj náš hlad vrcholil. Guláš mal byť až o hodinu. Objavili sa prvé náznaky rozdúchavania ohňa.
Nemali sme čím škrtnúť, preto som šiel pohľadať aspoň palice na opekanie.
S 50perc. úspešnosťou a popŕhlený som doniesol nejaké 4 haluze. Dýku som zabudol, tak som
si stružlikal hroty. Po omši usporiadal rád Katarínkovcov divadelnú hru o vzniku
kláštora. Bratia a sestry ju poňali v modernom štýle v trnavskom nárečí. Nemal som veľa času
ju sledovať, lebo som opekal špekáčky a seba. Takže po nasýtení ducha, prišlo na radu aj telo.
Pre väčšinu sa podával kotlíkový guláš. Vo fronte sa mi nechcelo stáť. Vraj to aj tak bola len voda s kúskami mäsa, teda "šlichtička". No pre zhruba 1000 ľudí sa to inak asi ani nedá. I tak ho bolo málo. No hlavne kvôli čomu sme tam išli boli hry pre deti i dospelých. Na jednotlivých stanovištiach boli
tzv. cechy. I keď zdravotný, či futbalový cech znie čudne. Najprv dcérky triafali
do papierového stromu loptičky u ovocinárskeho cechu. Mladšiu dcérku pani usporiadateľka pridvihla, aby vôbec do takej výšky trafila. Potom si to dcérky rozdali v dueli pripínania štipcov, čoby sadenie ruží. Potom nastala chvíľa pre tatinov. Fúrikom cez prekážky. To bol furmanský cech.
Ďalší, pomerne nenápadný, bol šicí. Tam sa šili vrecká, namotávali deti a nite na vidličku
(z toho bol potom ježko, myslím z tých nití) a motali náramky. Skúste dva a polročnému dieťaťu vysvetliť takú výrobu náramku. Tety však boli nekonečne trpezlivé. Menej už naše ratolesti. Zaujímavejší bol archeologický cech. Tam malé vyfasovali prilby, rukavice a
motyky. Vo fúriku sa potom hrabali a dolovali. Staršia tak úpenlivo kopala, že sa jej
až prilba otočila na bok. Ale nič to. Kosti, náramok, ulita, črepy boli ich úlovkom.
Škoda, že si ich nemohli vziať. Cez ruinu kostola, kde práve prebiehali výklady sme prešli
do ďalších cechov. Farbiaci, kde naše nedočkaví deti premenili kúsok pňa na nevábnu
čarabnicu, potom rybársky, kde mladšia použila svoj osvedčený trik chytania rýb. V garbiarskom
sme si viac-menej tašku tiež len počarabali. A čo horšie, i ja som vyzeral po chvíli nosenia
ako tá taška. Keďže je to farba na šaty, príde k radikálnemu riešeniu a tričko s kraťasami
skončia v koši. Naše malé najviac upútala figurína prvej pomoci. Spočiatku si myslely, že tam leží skutočne teta. Ani nechceli nič iné robiť, iba oživovať. Hoci to bolo určené dospelým. Tým sme mali tému na zbytok dňa. Ešte aj doma oživovali bábiku. Ešte sme dostali bodík za zatĺkanie klincov na striedačku a rezanie dreva. Chlapík povedal, že rezanie dreva z našou malou bolo ťažie ako keby si
to sám robil. Už sme toho mali všetci dosť a s revom sme sa presunuli na deku s tým, že
balíme. Ešte jeden bod od lanového cechu a potom sme vyrazili s5 k autu. Malá mi v sedačke hneď zaspala. Príjemne prekvapení záujmom usporiadateľov, jednoduchosťou a ich dobrými nápadmi v cechoch sa i takto dá stráviť letný deň. Škoda, že to všetko nebolo posunuté zhruba o hodinu skôr.
A vraj do Čiech sa blížia vierozvestci nového storočia. Metyl a Etyl. Budú šíriť Brailovo písmo...
28.6.13
Deti
Mladšia nevie povedať K a nahrádza ho T, tak vznikajú slová ako toň, toník (kôň), tit (krík), mamita (mamička), potaj (počkaj), toleso (koleso), mačita (mačička) alebo žibaba (ježibaba), veľmi pekné slovo je mut (mucha). Sme radi, že je v poriadku a podľa doktorky v reči dokonca kúsok popredu.
Popredu je určite aj v srdnatosti. Jeduje sa ako čert. Hádže sa o zem. Väčšinou si to nevšímame, inokedy dostane po zadku. Už nám aj povedala: "Nebudem posutat." V preklade "Nebudem poslúchať." Z jedením sme sa dostali do štádia ako zo staršou. Zabávanie, televízia, naháňanie, neskutočné. Teta povedala, že jej deti boli tiež zlí jedáci, ale to, čo naše predvádzali teda ešte nevidela. Hranolky sú istota. Zem je pre ňu magnet. Minimálne raz za deň ju pritiahne, hlavne čelom. Tiež dosť obľubuje rohy stolov. V horúcich dňoch ju mamina odúča s úspechom od plienok. No počká si na tú jednu plienku, či gaťky, aby sa mohla do nich vykadiť.
Staršiu by pani riaditeľka škôlky rada videla krepčiť v tanečnej. Nebránime sa. Dcérka by sa videla aj na tenise, ale my ju nie. Zisťujeme, že je fotogenická. Cez to všetko sme teraz fotky zo škôlky za 10Eur odmietli. S jedením sa polepšila. Zaviedli sme 20 min. intervaly, dokedy sa má najesť. Trocha to pomohlo. Malý mudrlant. Mali sme na návšteve postihnuté dievčatko. Mama jej povedala, že je chorá. Na to dcérka, že nie je chorá, ale postihnutá. A to sa nedá liečiť. Mladšiu navádza na zlé veci. Tá sa samozrejme nebráni. Potom sa staršia vyhovára. Niekedy však pomôže, usmerní aj správnym smerom. Má obdobia, kedy sa s ňou nedá a je papuľnatá. Chodí s nami na svojom malom bicykli. Dá to veľa práce ju usmerniť, aby sa držala kraja cesty, neobzerala sa a tak. Šlape medzi nami. Najviac prešla asi 6km v kuse. Nafukovací hrad bol veľké lákadlo. Nejaké veľké etapy s ňou tento rok neplánujeme. Predsa len sa čosi našlape a aj tak ide pomaly. S mamou sa blížime k pádovej rýchlosti.
V horúcich dňoch sme sa chodili kúpať. V týždni k Váhu, cez víkend sme prvýkrát navštívili termálne kúpalisko v Partizánskom. Myslím, že na zvyšok sezóny sme rozhodnutí. Už sú pekne opálené. Staršiu trápia alergické reakcie. Teraz lieta kopec všelijakej bodajúcej nainfikovanej pliagy. Raz mala opuch pod okom a nedávno temeno. Baby čakajú teraz dva mesiace prázdnin. Už sme aj kúpili bazénik babke, tak nech už je konečne poriadne leto!
Popredu je určite aj v srdnatosti. Jeduje sa ako čert. Hádže sa o zem. Väčšinou si to nevšímame, inokedy dostane po zadku. Už nám aj povedala: "Nebudem posutat." V preklade "Nebudem poslúchať." Z jedením sme sa dostali do štádia ako zo staršou. Zabávanie, televízia, naháňanie, neskutočné. Teta povedala, že jej deti boli tiež zlí jedáci, ale to, čo naše predvádzali teda ešte nevidela. Hranolky sú istota. Zem je pre ňu magnet. Minimálne raz za deň ju pritiahne, hlavne čelom. Tiež dosť obľubuje rohy stolov. V horúcich dňoch ju mamina odúča s úspechom od plienok. No počká si na tú jednu plienku, či gaťky, aby sa mohla do nich vykadiť.
Staršiu by pani riaditeľka škôlky rada videla krepčiť v tanečnej. Nebránime sa. Dcérka by sa videla aj na tenise, ale my ju nie. Zisťujeme, že je fotogenická. Cez to všetko sme teraz fotky zo škôlky za 10Eur odmietli. S jedením sa polepšila. Zaviedli sme 20 min. intervaly, dokedy sa má najesť. Trocha to pomohlo. Malý mudrlant. Mali sme na návšteve postihnuté dievčatko. Mama jej povedala, že je chorá. Na to dcérka, že nie je chorá, ale postihnutá. A to sa nedá liečiť. Mladšiu navádza na zlé veci. Tá sa samozrejme nebráni. Potom sa staršia vyhovára. Niekedy však pomôže, usmerní aj správnym smerom. Má obdobia, kedy sa s ňou nedá a je papuľnatá. Chodí s nami na svojom malom bicykli. Dá to veľa práce ju usmerniť, aby sa držala kraja cesty, neobzerala sa a tak. Šlape medzi nami. Najviac prešla asi 6km v kuse. Nafukovací hrad bol veľké lákadlo. Nejaké veľké etapy s ňou tento rok neplánujeme. Predsa len sa čosi našlape a aj tak ide pomaly. S mamou sa blížime k pádovej rýchlosti.
V horúcich dňoch sme sa chodili kúpať. V týždni k Váhu, cez víkend sme prvýkrát navštívili termálne kúpalisko v Partizánskom. Myslím, že na zvyšok sezóny sme rozhodnutí. Už sú pekne opálené. Staršiu trápia alergické reakcie. Teraz lieta kopec všelijakej bodajúcej nainfikovanej pliagy. Raz mala opuch pod okom a nedávno temeno. Baby čakajú teraz dva mesiace prázdnin. Už sme aj kúpili bazénik babke, tak nech už je konečne poriadne leto!
24.6.13
Športový deň
Po rokoch nový šéf usporiadal športový deň pre rodiny zamestnancov. Počasie tentoraz vyšlo, nie ako naposledy, keď neúnavne lialo. Teraz bola neúnavná horúčava. Bolo to narýchlo zorganizované, preto sa uskutočnil v piatok poobede, ale zase prišli aj ľudia, ktorí cestujú o tomto čase domov. Rodinku som si vyzdvihol na stanici, márne som hľadal kočiar. Dostihol som ich až na parkovisku. Pri jazere sme boli o chvíľu. Okolie sa zmenilo. Kde sú časy, keď som tam trávil cez prázdniny každý deň. Majitelia pláží sa snažia prilákať ľudí. Hoci z tobogánu straší už len konštrukcia, pribudli záchody, bar, nové montované domčeky. Bojujú proti riasam v jazere. Ostnatým drôtom ich pravidelne vyťahujú. Pripadá mi to ako boj s veternými mlynmi. Čo ostalo z čias boľševika nezmenené je budova reštaurácie na začiatku areálu. Popri nej sme prešli k baru s menom Barbara. Ešte pred vstupom naše baby odchytili animátorky a zapojili do súťaží. Najprv streľba lukom, potom hádzanie šípok, zhadzovanie plechoviek. Staršia iba ťukla do konzervy, mladšia mala presnejšiu mušku. Potom sa spoločne plavili kartónovou loďou cez prekážky. Skok a podliezanie prekážok. Tu sa mladšia dcérka vynašla, a čo nepodliezla si podvihla. Vynašla sa aj pri poslednej disciplíne, lovenie rybičiek. Tam si jednoducho špagát udice pritiahla tak, aby sa jej nekýval. Neskôr si všetky detičky prevzali diplomy za účasť. Naše baby museli ísť spoločne. Na vysunutom pracovisku sekretárky som nás zaregistroval, prevzal kupóny na občerstvenie a už sme aj areál opustili a šli na pláž. Najviac sa tešili na kúpanie, takže sme to nemohli vynechať. Riasová voda veľmi nelákala, ale okolie bolo ako tak vyčistené a voda teplá. Kto by odolal po studenom Váhu? Len moja manželka, tej sa aj tých 24-25°C videlo málo. Obďaleč sa opaľovali "nahacinky", kde mnohí chlapi sa ešte v noci museli z toho odkopávať. So mnou drahá vypiekla, lebo ja som veru nemal čas sa obzerať. Dával som pozor na malé. Po hodinke sme mali toho dosť a presunuli sa s5 k okoliu baru. Dali sme si každý nanuk. Jeden sa mi doslova roztiekol v rukách. Baby odišli na nafukovací hrad, tak som mohol hodiť krátku reč s kolegami a "pokukať" ich ratolesti. Ani som nevedel, že mladšia si vykĺbila rameno. Mama jej ho chladnokrvne nasadila nas5. A "jeli" sme ďalej. Nasledovali tance pre deti. Animátorka predtancovala. Naše baby sa akosi okúňali a držali sa v úzadí. Na záver nechýbala na každejpártyprítomná mašinka. Odstál som si radu na detskú " cigánsku" a kofolu. A zase na nafukovací hrad, čarbanice na tvár. Výzva na preťahovanie nikoho nepritiahla, iba naše malé a animátorky medzi sebou. Obria nafukovacia šmýkačka bola iba pre nás. Ťažko to išlo s holými nohami. Po siedmej hodine sme sa pomaly pobrali domov. Bolo to skvelé popoludnie, najmä pre deti. Staršia sa už aj pýtala, kedy bude ďalší taký deň. Hej, bolo by fajn sa takto stretnúť aj každý týždeň.
19.6.13
Knihy vs. filmové spracovanie 10
Známa knižka O.Nedbala Nikola Šuhaj loupežník bola sfilmovaná 2-krát. Obe adaptácie som si pozrel. Prvá z r.1947 od režiséra M. Krňanského sa pomaly viac-menej červená a je cítiť rastúci vplyv boľševikov. Zo Šuhaja robia hrdinu v duchu vtedajšej propagandy a ospevuje ho ako hrdinu bojujúceho proti zlým žandárom a boháčom. Toto sa tam omieľa dokola a myslím, že kniha vypovedá o niečom inom. Eržika tam vystupuje len okrajovo. Šuhaj utečie na začiatku od baby, ktorá ich učarovala. V knihe ju však ubijú k smrti.
Inscenácia z r.1977 je mierna, padnú tam len 4 výstrely, žiadna krv. Vcelku sa drží knižky a je oproti staršiemu filmu lepšia. Dodržuje jednotlivé dejové momenty. Nezachádza do detailov. Akurát tam nie je Šuhajov otec ani ostatní súrodenci. I tu Šuhaj s nem. vojakom utečie na začiatku od baby.
Ďalšia menej známa knižka Protivník od E.Carrere-ho sa dočkala filmovej podoby v r.2002 od N.Garcia. Mená sú vo filme fiktívne. Dej je oproti knihe poprehadzovaný i keď popisuje, čo sa vlastne stalo. Chýba akosi záver. V knihe sa dozvieme, prečo a čo a sa stalo so Jeanom-Claudom a niektorými ďalšími postavami a psom. Film akoby to nedokončil a treba premýšľať pri jeho sledovaní. Kniha je v tomto priamočiarejšia.
Naveľa, dostal som sa aj k našej klasike Tri gaštanové kone od M.Figuli. V r.1966 ju dal do filmovej podoby režisér J.Šajmovič. Vo filme vôbec nevystupuje Petrov kamarát Jožo Greguš. Zato jeho žena sa tam mihne. Spočiatku je film nudný, knižka je pútavejšia. Svojho anonymného soka s fúzikmi stretne na konci novely v meste, nie v dedine. Tu si to režisérsky zjednodušil. Film trvá iba niečo vyše hodiny. Určite by sa dal spraviť dlhší. Nie je tam napr. ako si Peter postavil dom. Kto je lenivý čítať, hoci útlu knihu, stačí mu zhliadnuť film. Vcelku sa drží predlohy.
Inscenácia z r.1977 je mierna, padnú tam len 4 výstrely, žiadna krv. Vcelku sa drží knižky a je oproti staršiemu filmu lepšia. Dodržuje jednotlivé dejové momenty. Nezachádza do detailov. Akurát tam nie je Šuhajov otec ani ostatní súrodenci. I tu Šuhaj s nem. vojakom utečie na začiatku od baby.
Ďalšia menej známa knižka Protivník od E.Carrere-ho sa dočkala filmovej podoby v r.2002 od N.Garcia. Mená sú vo filme fiktívne. Dej je oproti knihe poprehadzovaný i keď popisuje, čo sa vlastne stalo. Chýba akosi záver. V knihe sa dozvieme, prečo a čo a sa stalo so Jeanom-Claudom a niektorými ďalšími postavami a psom. Film akoby to nedokončil a treba premýšľať pri jeho sledovaní. Kniha je v tomto priamočiarejšia.
Naveľa, dostal som sa aj k našej klasike Tri gaštanové kone od M.Figuli. V r.1966 ju dal do filmovej podoby režisér J.Šajmovič. Vo filme vôbec nevystupuje Petrov kamarát Jožo Greguš. Zato jeho žena sa tam mihne. Spočiatku je film nudný, knižka je pútavejšia. Svojho anonymného soka s fúzikmi stretne na konci novely v meste, nie v dedine. Tu si to režisérsky zjednodušil. Film trvá iba niečo vyše hodiny. Určite by sa dal spraviť dlhší. Nie je tam napr. ako si Peter postavil dom. Kto je lenivý čítať, hoci útlu knihu, stačí mu zhliadnuť film. Vcelku sa drží predlohy.
5.6.13
Motanie sa po farmách
Navštívili sme, vraj známu a vychvaľovanú farmu v Bojnej. Pre deti fajn, ale taký priemer. Farma, či ranč. Symbolické vstupné 1Eur sa majiteľom vráti na jedle. Dá sa tu aj rybárčiť, všetko dodajú. Aj rybu k háčiku. Vyjde to draho. Len grilovanie je za 4Eur. Hrala tam živá kapela. Guláš, čo noty dali. Cmorík, Smokie, ľudovky. Vypelichaný, starý lev na ostrove uprostred farmy. Namiesto jazveca potkany. Opice, srandovné sliepky, teda jedna. Makakom chutí aj mrkva. Motajúce sa husy. Nebol som si istý, či vidím soba alebo jeleňa. Mladé parožie z plyšu patrilo jeleňovi. Sympatické lamy s afro účesom. Mula alebo somár-pre mňa jedno. Otvorené ovce v košiari, gániaci baran. Potulujúci sa poníci. On a ona. Ona v druhom stave, on nadržaný. Nečudujem sa. Jemu uplietli nepodarené decká vrkoč. Malé zajačiky, muciny. Kôň, ktorý mal dosť vozenia za celý deň, prskal. Dievča dráždiace psa. A unudený tiger. Toho dievča nedráždilo, z jeho výrazu by sa ani nedal. Malá sa neudržala na lanovke a spadla na riť. Baby si nakoniec dali hranolky. Tie isto zaberú.
Boli sme aj na menšej farme Etelka na prašnických kopaniciach. Lenivci sa môžu pokúsiť vyjsť tam autom, dobroduhovia po oraniciach. My sme šli hore po ceste pešibusom s vôňou hríbov a nevyhnutnými keksíkmi a džúsom. Farmu má známy hospodár (tiež pokrývač) z TV Narkóza Martin Bagár. Čo televízni farmári nepojedli, divák tu zbadá. Má tam aj vzácne kravy, ktoré neznajú mravy a mohli sa na nás doslova vysrať. Veď nemáme sa pri nich hrať. Malé obdivovali prežúvajúcu kozu. Bola to tá Etelka? Aby sme ju poznali mala by ju zobrať telka. Potom, čo nohy malo, zutekalo a čo nevládalo, v bahne sa váľalo. Kúpili sme si kravský syry, celkom chutné. Deti zase stískali kozliatko ukrutne. Vrchol farmárovho chovateľstva, kôň sa neukázal. Vraj za kopcom iné lúky spásal. Šli sme teda za ten kopec, že ho zrieme, ale tam len prasa v špine o5 drieme.
A jediný kôň, čo v tej Podkylave bol pľuje, erdží, očami blýska. Malá plače, musím ju viac na rukách stískať. Radšej na trampolínu skákať a potom s revom domov sa pratať.
Boli sme aj na menšej farme Etelka na prašnických kopaniciach. Lenivci sa môžu pokúsiť vyjsť tam autom, dobroduhovia po oraniciach. My sme šli hore po ceste pešibusom s vôňou hríbov a nevyhnutnými keksíkmi a džúsom. Farmu má známy hospodár (tiež pokrývač) z TV Narkóza Martin Bagár. Čo televízni farmári nepojedli, divák tu zbadá. Má tam aj vzácne kravy, ktoré neznajú mravy a mohli sa na nás doslova vysrať. Veď nemáme sa pri nich hrať. Malé obdivovali prežúvajúcu kozu. Bola to tá Etelka? Aby sme ju poznali mala by ju zobrať telka. Potom, čo nohy malo, zutekalo a čo nevládalo, v bahne sa váľalo. Kúpili sme si kravský syry, celkom chutné. Deti zase stískali kozliatko ukrutne. Vrchol farmárovho chovateľstva, kôň sa neukázal. Vraj za kopcom iné lúky spásal. Šli sme teda za ten kopec, že ho zrieme, ale tam len prasa v špine o5 drieme.
A jediný kôň, čo v tej Podkylave bol pľuje, erdží, očami blýska. Malá plače, musím ju viac na rukách stískať. Radšej na trampolínu skákať a potom s revom domov sa pratať.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)