Blízko vrchu Vápenná medvedí cesnak vystriedal iskerník a fialky.
Stretáme rodinku, ktorá volá na strateného psa. Vidíme ako zdola k nim Nara beží. Skutočne sa kdesi stratila, lebo sme ju nestretli cestou hore. Pre istotu dostáva obojok. Míňame križovatku so žltou a za 5min. cesta vyššie už nevedie. Vidíme pred sebou železnú pyramídu, ktorú zmajstroval Pápež Jozef roku pána 2006. Pripomína sťažeň zaoceánskej lode. Pápež asi zbožňuje film Titanic, hlavne tú scénu na zábradlí s Di Capriom a Kate. Povinná skupinová fotka pred rozhľadňou, do ktorej sa vošli aj poletujúce pestré vidlochvosty. Dcérky hodia pár písmen do vrcholovej knihy. Čítame, že sa tu už zopár ľudí z Reštartni sa! motalo. A stretáme ďalších ľudkov z Prievidze. Tí už majú za sebou jeden ciel (tajchy v okolí Štiavnickych Baní) a ešte dnes ich čaká Bátoričkin hrad. Som sa vyštveral na železnú konštrukciu. Vyhliadka je fantastická, no kalil ju opar. Na juhu letisko Kuchyňa a strelnica. V popredí ozrutná, húliaca cementáreň zúfalo živí svoje pece so všetkým, čo príde pod ruku. Dosť, že sa tam práši ako premiérovi od huby, ešte aj spaľuje odpad. Vľavo od Rohožníka je Vysoká, druhý najvyšší vrch Malých Karpát. Na opačnej strane Záruby a vidieť i komíny Jaslovských Bohuníc. Niektoré vyzerajú ako nahryznuté kornútky od zmrzliny. Hľadám dakde podo mnou Plavecký hrad, ale medzi korunami stromov ho nevidím. V diaľke Jablonica a jediné veterné mlyny na Bukovej. Vietor je slabý, takže len ticho čakajú na veternú príležitosť. Nový ďalekohľad je skvelý. Už netreba trepať starú ruskú opachu, ale tento malý, kompaktný binokulár mi vojde do tašky s foťákom. Na úzkej plošinke sa tiesnime traja a schádzam preto dolu. Posilním sa chlebíkom so salámou. Chvíľu sa ešte motáme s babami po vrchu, zopár fotiek nás, pre iných a pre iných s nami.
Rozhodujeme sa pokračovať po skalnatom hrebeni k Mesačnej lúke. Baby sú terénkozy a baví ich liezť po kameňoch. Obchádzame skalné mesto. Zvažujeme, kade sa vydáme s5. Pokiaľ sa dá, vyberáme inú trasu. Už doma som pozeral napr. bus s Plaveckého Podhradia do Sološnice. Zdá sa mi, že ideme dlho na tú Mesačnú lúku. Na hríbiku je k lúke 20min, ale podľa mapy a skutočnosti je to dvakrát toľko. Takto bude cesta k autobusu o chlp. Napokon sa ocitáme nad lúkou. Rozhodneme sa nevrátiť s5, ale nasledovať rodinku úžasných. So 6 člennou rodinkou ideme prakticky už zdola. Len sa obiehame v rôznych úsekoch. Mrkneme do minimapy v teleféne. Ideme teda spodkom do Sološnice. Cestu k autu sa pokúsime nejako intuitívne vyňuchať. Prudko zídeme dolu k Mesačnej lúke. Zvláštny názov a premýšľam, prečo to meno. Možno kedysi tu bola lúka s výhľadom na mesiac, možno tu boli krátery. Každopádne teraz je to tmavý les.
Schádzame dolu po zelenej značke. Mladšia si myslí, že blúdime. Ono sa chvíľu zdá, že ideme opačným smerom, ale to len preto, že obchádzame kopec. Ja už tiež haluzím a v nažlto osvetlenom strome vidím hríbik. Sme na lesnej ceste, kde sa ťaží drevo. Po chvíli sme konečne pri ďalších mukách a ceste. Cesta prechádza krížom Karpát z Doľan do Sološnice. Na moje nemilé prekvapenie je asfaltová. Tomu sme sa chceli vyhnúť. Podľa mapy vyzeralo, že len kúsok pred dedinou bude asfaltová. No nič, občerstvíme sa, vytiahneme zemiakové chlebíky a pustíme sa dolu po žltej. Obiehajú nás cyklisti z Trnavy, né z Blavy, ako si myslím. Zdravia nás potom aj dolu, keď šliapu s5. Snažím sa ísť po kraji a vyhnúť asfaltu. Cestu nám aspoň spríjemňuje na sile naberajúc Sološnícky potok. Naopak, deti stresujú sršne. Maminu zase možnosť vidieť diviaka in natura, keď prechádzame popri rozrytej zemi.
Žubrienky v kaluži vody. V lese pod Roštúnom stretneme z bočnej cestičky namiesto diviaka však kočík. Odkiaľ idú, je záhada. "Cesty páně jsou nevyzpytatelné". Niekde tam sú skaly na lezenie. Sme na dlhej rovinke a v diaľke vidíme autá. Blížime sa k bývalej horárni a sme prakticky v dedine. Odbočujeme však na červeno značkovaný chodník. Popri rybníku, smrdnutej kaluži, alebo čo to malo byť, o5 stúpame prudko hore. Zasa sa zdá, že sa vzďaľujeme od dediny. Ale to iba obchádzame ďalší kopec. Síl ubúda. Veľa sme toho veru nezjedli. Na konci stúpania to riskneme a opúšťame označený chodník. Dáme sa doľava, kde tušíme dedinu. Urobíme dobre. Chodník je vyšliapaný a dokonca je pri ňom lavička. Po miernom klesaní sa ocitáme pri záhradkárskej osade. Po pravej strane vidíme lúku, cez ktorú sme šliapali doobeda. Popri sršňoch mierne doľava a sme pri aute. Babám mama básnila o hamburgeroch. Skúsime niečo v dedine. Je tam jediná reštaurácia, kde však varia len v piatok. Prečo zrovna v tento deň je ďalšia záhoracká tajnosť. Tak si dáme aspoň kofolu s čipsmi. Za dedinou ešte zastavím. Krásne sa čnie na pahorku Plavecký hrad. Bohužiaľ čas pokročil a hodinu pôjdeme domov. Ani cestou s5 sme nevideli nejakú reštauráciu. Len šenky. Do mesta sme prišli krátko pred siedmou. Sen o hamburgeroch naberal v posádke intenzitu a jeho nájdenie sa stalo ďalšou výzvou. Krúžim autom po ulici. Jednak prískokom mamina hľadala hamburgerový raj, a potom zostávalo nejakých 5min na bezplatné parkovanie. Po dvoch okruhoch som teda ostal na parkovisku a motáme sa pešo po ulici. Malý pútač nás konečne nasmeroval k hamburgerom. Vlčo sme ich nadžgali do seba aj s trochou hranoliek. Musel byť na nás úchvatný pohľad. Asi ako na panorámu Karpát nižšie...
