Pred Vianocami

Prestali nám chodiť letáky. To sused berie papier do zberu, aby bolo čo na Vianoce. Iný si užíva obdeň sexuálne radovánky a stonanie sa ozýva tmavou nocou. Svokre sa kazí mixér a práčka, namiesto soli, sype cukor, medovníčky prihárajú. Vianoce pomaly vrcholia aj so všetkými prípravami, varením a zháňaním darčekov. Dcérke sme museli povedať, že kapry neskončia v našom bruchu, ale v jazere. Na stromček sme pred Tescom čakali a vyberali, až kým mi nebola zima. Už týždeň pred Vianocami sa malá nevedela dočkať. Ani ja som sa nevedel dočkať, kedy si oddýchnem. Hoci pri malej unavený som stále. Firemný Ježiško nám daroval ploskačku so štamprlíkmi. Absolútna zbytočnosť, ale je to s monogramom! Paradoxne ženské osadenstvo sa potešilo fľaške viac ako mužské. Ešte väčšia blbosť bol prívesok s baterkou svietiacou 208 lumenov červenou farbou. Potom sme dostali "krízový" kalendár a blok (firma stále ešte šetrí). Jediný šéf tvrdil, že sa prihlásilo 12 ľudí na blok. Nikto si však nespomenul pokiaľ sa mu neušiel jeden výtlačok. Potom akoby sa vrátila pamäť. Ja som si zobral len tak. Posledný deň v práci som vlastnou vinou mal ráno v strese, keď som polhodiny čakal na kolegove auto. Keď som potom pozrel na vybitý mobil, zmocnila sa ma zlá predtucha. Šiel som teda vlastným autom. Na moje prekvapenie kolega už v práci bol. Nemal auto, mne sa nedovolal, šiel teda vlakom. Konečne teda pár dní voľna. Rozhodol som sa, že tentokrát nebudem posielať SMS ja, ale počkám si, kto pošle najprv mne. Môžem teda čakať... Veselé Vianoce a nezabudnite darovať to najhlavnejšie pod vianočný stromček. Lásku.

Firemné večierky

V Japonsku zomrie ročne 10 000 ľudí na únavu z práce. Nie kvôli prémiám alebo hrdinstvu, ale z lásky k práci. U nás to taká sila nie je, ale niektorí vyzerajú, že by sa obetovali. Také zjavy je ľahko vidieť na firemných večierkoch. Ja som tento rok nebol. Ten istý lokál, ľudia, jedlo, hudba. Nič ma tam neťahalo. Tento rok mali prísť všetci v klobúkoch. Mal sa vyhlásiť najkrajší, no asi boli usporiadatelia unavení a nič nebolo. Ani tombola. Zato dídžej vyhrával tak, že na parkete nevedeli, či majú raz vytriasť dušu a raz oblapovať. Doteraz som chodil na všetky vianočné večierky poriadané firmou. Prvý, ešte koncom 90.-tych rokov bol v jedálni a bol iba o jedle a pití. Bola to malá firma. Keď už som robil vo väčšej firme, aj mecheche bolo okázalejšie. Boli sme dve zlúčené divízie a to bolo rečí... o spolupráci. Ďalší večierok, na ktorý spomínam asi najlepšie, bol v hoteli. Pomajbo spravil výbornú atmosféru a všetci sa skvele bavili. Bohužiaľ nepomohli ani bonboniéry a kvety, v ďalšom roku nás opäť rozkrojili. Boli sme kotva pre tú väčšiu časť. V ďalších rokoch sme zakotvili po blízkych baroch. Posledné tri večierky sú stále v tom istom podniku. Nie je tam najlepšie sedenie, lebo je to predsa len bar. Ľudia sú viac separovaní. A polovica stolov je pri parkete, takže sa ani rozprávať poriadne nedá. Minulý rok nás poctili prešívaní chlapi, papagáj a la Michael Jackson a búchač na drevenú debňu. Má ten nástroj aj voľajaký názov. Človek by mal utužovať vzťahy aj s inými ľuďmi ako spolu sediacimi, ale chcelo by to tiež zmenu prostredia.