Filmovú podobu slávneho Stendhalovho románu Červený a Čierny spracoval režisér C. Autant-Lara v roku 1954. Je to jediný kinofilm, má úctyhodných 185min. Pozrel som si ho v pôvodnom znení s titulkami. Film začína súdom Juliena Sorela a potom sa vracia do minulosti. Kniha začína opisom dediny Verrieres a dohodou Julinovho otca s p. de Rénal. Scéna ako pani načúva za Julienovými dverami, ktoré on potom otvorí je vymyslená. V knihe odíde od dverí a Julien príde neskôr za ňou. Prezlečenie za vojaka počas návštevy kráľa a následne do čiernej sutany sa nedeje na popud farára, ale Julien sa prezlečie po pochode mestom sám. To je ale detail. Vo filme sú dokonca slová a výroky z knihy. Posledných pár minút sa zrýchľuje. Už tam nie je jeho tajná misia do Štrasburgu ani ako posielal listy inej žene. Vo väzení ho navštívila len pani de Rénal, časté návštevy Mathildy de La Mole tam nie sú. Ani to, že s ním čaká dieťa. I tak film vcelku verne a priamo stvárňuje to, čo Stendhal v knihe odkázal. Je to asi najlepšie spracovanie. Mimo to existujú ešte 2 TV filmy, ale tie som nevidel..
Ďalšiu knihu, ktorú som až teraz čítal, bolo spracovanie známeho diela M. de Cervantesa Dômyselný rytier Don Quijote atď. Knihu som čítal v skrátenej verzii. 2 zväzky by som nedal. O sfilmovanie sa pokúsili v r.1957 aj Rusi a tento film je voľne dostupný v českom jazyku. Od románu sa však odlišuje. Scény sú poprehadzované. Získanie prilby z holičskej misky je len spomenuté. Táto scéna tam nie je. Slávny boj s veternými mlynmi je na konci, hoci v knihe je to jeho prvý boj. Film je skôr dráma ako úsmevný snímok. Oveľa bližšie je film z r. 2000 režiséra P.Yates-a. Vydarená komédia s výrokmi z knihy. Vládnutie Sanchi Panza na fiktívnom ostrove je tam len ako jeho začiatok a koniec. Keďže som nečítal úplnú verziu románu, niektoré scény vo filme som nepoznal. Ale vyzerá, že film je verný predlohe.
Zaujímavé čítanie a v konečnom dôsledku aj sledovanie ponúka Lovec drakov. Približuje svet islamskej kultúry a zvykov. Všetko nahustené v jednej knihe. Svadba, pohreb atď. Film r. M. Foster-a z r.2007 sa až tak nezaoberá minulosťou ako kniha na prvých 100 stranách. Taktiež nepribližuje do detailov islamské tradície. Aj iné detaily vynecháva. Napr. utečenci neprestúpili hneď do cisterny, ale niekoľko dní čakali na nákladné auto alebo v cisterne zahynulo dieťa, čo vo filme nie je. Záver filmu sa zrýchľuje. Amír so Sorábom uteká cez okno od Ásafa, ale v knihe odchádza normálne ako víťaz. O Amírovom pobyte v nemocnici a ako sa všelijako pokúšal dostať malého Sorába do USA vo filme nie je.
12.12.13
Baby na jeseň
Dlho som nepísal, čo robia juniorky. Nálepky dinosaurov sme teda zozbierali 2 týždne pred ukončením. Výhra neprišla, prišli kašlíky. Obe baby sa radi vracajú do praveku s filmom Krúdovci. Ten je pritiahnutý za vlasy, autori boli zjavne "nahúlení".
Mladšia je lenivá hovoriť k. Tak napr. kukučka je ťuťulienta. Tme hovorí "tuma". "Požiša" je pozri sa. "Bojila" je bála, "badán" od malička banán . Mačke hovorí že robí mač, mač. Vyzerá taká tvrdšia ako staršia. Len sa otrase a ide ďalej. Mamu porazilo, keď obľúbené kocky staršej dievky skončili v hovne. Juniorka sa hrala v nočníku... Boli s mamou zaniesť nejaké pinzety do jednej firmy. Malá sa spýtala tety: "Pečo mi nedá cucity? Pečo je atomá?" Ešteže jej nikto nerozumie. Na ľudí v člne sa spýtala: Pvečo majú ujovia na čune oupaty?" Hovorím jej: "Fúkaj do trúbky.". O ona :"Fúú", vydala z úst zvuk. Gény sa o5 nezaprú a z vane vylieza ako rak, pospiatky. Mamina tak lezie tiež. Jej obľúbeným seriálom je momentálne teleblbina Sultán.
Hrávame po dlhých večeroch pexeso. No veru staršia ma aj prekoná. Ani mladšia nie je hlúpa. Mama bola na stretávke a pol víkendu sme tak bačovali sami. Pri nich mi to rýchlo ubehlo, hrali sme pexeso, boli sme vonku, aj som im spieval (Elán, No Name). Keď ako sa blížil príchod mamy, zhoršovali sa ako počasie a neposlúchali.
Staršiu obchádzal kašeľ. Nejednu noc sme málo spali. Dlho pokašliavala. ATB nedostala. Teraz to chytilo rodičov a o5 nespia. Škôlka a jej vplyv. Stále používa slová ako hovno, kakačka, pipík a je občas drzá. "Mucha nerozumie tomu, že má zadržať dych pod vodou?", raz hlesla. "Keby bola babka malá, bola by moja kámoška?" Na to nemám odpoveď. Po týždni strávenom doma mala "nervičky". Je to tak vždy. Pred Mikulášom mala premiéru z tanečného krúžku v kine. Tešila sa na to a vôbec nebola vidieť tréma na nej. Prípravy na vystúpenie sme sa zúčastnili aj my, keď doma zabalila plyšového zajaca do deky a vyhlásila, že je to panenka Mária. Ďalšie vystúpenie je dnes (štvrtok), ktoré si nenechám ujsť. Hoci dcérka už nezdieľa taký zápal ako pri prvom.
Treba spomenúť aj chudáka našu myš, teda škrečka. Vozia ho v kočiari ako bábiku. Už je starý a viac spí ako šramotí.
Boli sme na firemnom Mikulášovi. Baby veľmi nezaujal. Staršia otvorene povedala, že sa jej nepáči. Trocha zasúťažili, kamienky si nestihli zameniť. Pomaľovali im tváre. Básničku Mikulášovi nepovedali ani sa s ním neodfotili, len zhrabli balíčky a šli navliekať korálky. Ja som trapošil s foťákom. Doma si rodičia vypýtali dačo z balíčkov. Mladšia sa na to spýtala: "A posutali ste?"
Podarilo sa mi zbaviť sa chodítka. Dal som ho kolegovi z kvality za grilotku a banány v čokoláde.
Posledný novembrový deň sme boli v klube Žiwell a vymenil som nepoužitú kozmetiku za plyšáky. Baby majú radosť a chodia s nimi jesť a pomaly aj do vane. Potom sme boli ešte na námestí. Tento rok nastal pokrok a vianočné trhy majú grády. Pre mňa má už aj zima teraz grády, aj varené víno nebolo z cukrovej vody. 2h som tam mrzol, kým baby tancovali. V prvú aj druhú adv. nedeľu sme boli o5 na námestí. Ja, lepšie vyzbrojený. Darčeky pokúpené, poslední ostali už len tato a mama.
Mladšia je lenivá hovoriť k. Tak napr. kukučka je ťuťulienta. Tme hovorí "tuma". "Požiša" je pozri sa. "Bojila" je bála, "badán" od malička banán . Mačke hovorí že robí mač, mač. Vyzerá taká tvrdšia ako staršia. Len sa otrase a ide ďalej. Mamu porazilo, keď obľúbené kocky staršej dievky skončili v hovne. Juniorka sa hrala v nočníku... Boli s mamou zaniesť nejaké pinzety do jednej firmy. Malá sa spýtala tety: "Pečo mi nedá cucity? Pečo je atomá?" Ešteže jej nikto nerozumie. Na ľudí v člne sa spýtala: Pvečo majú ujovia na čune oupaty?" Hovorím jej: "Fúkaj do trúbky.". O ona :"Fúú", vydala z úst zvuk. Gény sa o5 nezaprú a z vane vylieza ako rak, pospiatky. Mamina tak lezie tiež. Jej obľúbeným seriálom je momentálne teleblbina Sultán.
Hrávame po dlhých večeroch pexeso. No veru staršia ma aj prekoná. Ani mladšia nie je hlúpa. Mama bola na stretávke a pol víkendu sme tak bačovali sami. Pri nich mi to rýchlo ubehlo, hrali sme pexeso, boli sme vonku, aj som im spieval (Elán, No Name). Keď ako sa blížil príchod mamy, zhoršovali sa ako počasie a neposlúchali.
Staršiu obchádzal kašeľ. Nejednu noc sme málo spali. Dlho pokašliavala. ATB nedostala. Teraz to chytilo rodičov a o5 nespia. Škôlka a jej vplyv. Stále používa slová ako hovno, kakačka, pipík a je občas drzá. "Mucha nerozumie tomu, že má zadržať dych pod vodou?", raz hlesla. "Keby bola babka malá, bola by moja kámoška?" Na to nemám odpoveď. Po týždni strávenom doma mala "nervičky". Je to tak vždy. Pred Mikulášom mala premiéru z tanečného krúžku v kine. Tešila sa na to a vôbec nebola vidieť tréma na nej. Prípravy na vystúpenie sme sa zúčastnili aj my, keď doma zabalila plyšového zajaca do deky a vyhlásila, že je to panenka Mária. Ďalšie vystúpenie je dnes (štvrtok), ktoré si nenechám ujsť. Hoci dcérka už nezdieľa taký zápal ako pri prvom.
Treba spomenúť aj chudáka našu myš, teda škrečka. Vozia ho v kočiari ako bábiku. Už je starý a viac spí ako šramotí.
Boli sme na firemnom Mikulášovi. Baby veľmi nezaujal. Staršia otvorene povedala, že sa jej nepáči. Trocha zasúťažili, kamienky si nestihli zameniť. Pomaľovali im tváre. Básničku Mikulášovi nepovedali ani sa s ním neodfotili, len zhrabli balíčky a šli navliekať korálky. Ja som trapošil s foťákom. Doma si rodičia vypýtali dačo z balíčkov. Mladšia sa na to spýtala: "A posutali ste?"
Podarilo sa mi zbaviť sa chodítka. Dal som ho kolegovi z kvality za grilotku a banány v čokoláde.
Posledný novembrový deň sme boli v klube Žiwell a vymenil som nepoužitú kozmetiku za plyšáky. Baby majú radosť a chodia s nimi jesť a pomaly aj do vane. Potom sme boli ešte na námestí. Tento rok nastal pokrok a vianočné trhy majú grády. Pre mňa má už aj zima teraz grády, aj varené víno nebolo z cukrovej vody. 2h som tam mrzol, kým baby tancovali. V prvú aj druhú adv. nedeľu sme boli o5 na námestí. Ja, lepšie vyzbrojený. Darčeky pokúpené, poslední ostali už len tato a mama.
5.12.13
Víťazný Gýmeš vo Wiki miluje pamiatky 2013
K foteniu som prvýkrát pričuchol v mojom pubertálnom, resp. postpubertálnom veku na leteckých dňoch. Lietadlá sú mojím koníčkom a ich vlastne zhotovené podobizne som si ukladal do albumov. Tie boli hlavným artiklom dlhé roky. Spočiatku mi robil dvorného fotografa tato. Ja som robil režiséra. Pokiaľ stroje stoja, nie je to problém. Keď sa však rútia 150-200km/h po dráhe
mám s tým veľké starosti. Mnohokrát sú fotky "z kopca". Vo vzduchu už ani nefotím. To musia byť ozaj ideálne podmienky. Aj tak v "melónovej" konkurencii nemám šancu ako som sa presvedčil na jednom portáli. Nechávam preto špičkové fotky na superspoterov s "delami". S rodinou a mojimi láskami, ustupujú fotky lietadiel im a prírode. Digitálna fotografia umožnila viac hrania sa s kompozíciou a spúšťou. Ako som viac fotil, preštudoval som tiež nejakú tú literatúru, ktorá je v súčasnosti dostupná na internete. Niečo mi ukázal kamarát. Vydarené fotky nám visia doma na stene. Inšpiráciou sú mi niekedy pohľadnice. Bavia ma panorámy, no nemám na to patričné vybavenie. Ale dnešné programy dokážu pomôcť.
Hádankou pre mňa je ako som sa preklikal začiatkom septembra na stránku wikimedia miluje pamiatky. Myslím, že to bolo počas pridávania fotiek z dovolenky na moju stránku. Zaujal ma projekt so snahou zvečniť kultúrne pamiatky na Slovensku za pomoci Pamiatkového úradu.
Navyše počas septembra prebiehala súťaž o najkrajšiu fotku. Nadchlo ma to. Najprv som tam uložil fotku hradu Stará Ľubovňa a kaštieľa v Oščadnici. No ďalšia hádanka bolo ako ich zaregistrovať v súťaži a na PÚ SR. Napovedali mi cez email organizátori súťaže. Potom som už vedel ako fotky správne pridávať. Akonáhle svitol slnečný deň, už som aj utekal do ulíc. Svetelné podmienky však neboli pre každú pamiatku, vzhľadom na jej orientáciu, zrovna ideálne. Niekde zase vadil strom (tie počkajú do zimy). Niekde zase vadilo, že nie je strom, či krík zelený (tie čakajú do jari). Vadili aj iné objekty (tiež počkajú do zimy, keď sú ulice vypratané). Veľa mi toho na fotenie v septembri v našom meste neostalo. Preto aspoň z toho mála som sa snažil niečo vyždímať. Ostali mi kúpele, príp.
park. Najlepšie sa fotilo večer, keď je svetlo mäkké. Viac záberov, hral som sa s expozíciou aj kompozíciou. Doma som ešte potom vyberal nejaké fotky z výletov. Prácu mi dali najviac ruiny hradov a zistiť presne, aká jeho časť sa nachádza na fotke. Tak to má katalogizované PÚ. Vybral som vyše 10 naj fotiek a umiestnil na wikimedia commons. Ešte v posledný deň súťaže som nahral staršiu fotku jesenného parku. Fotky nie sú dodatočne upravované, možno to je ich plus. Občas som zašiel na ich stránku pozrieť, či je niečo nové. Dlho tajili víťazné fotky a ich zverejnenie. Objavilo sa tam vyše 2700 fotiek od 76 autorov. Niektorí nafotili viackrát ten istý objekt, čo mi pripadalo bezhlavé. Z "digitálom" dokáže fotiť aj analfabet. Ani ja si nerobím žiadne ilúzie o mojom fotení. No treba to mať "v oku". To je najdôležitejšie. Nie aparát, a čo dokáže. Prezrel som si tie fotky a sám povyberal, ktoré mi padli do oka. Vybral by som určite viac ako 10 vydarených fotiek, a to nepočítam moje. Porotcovia to nemali ľahké. Všimol som si, že fotky kolujú na akejsi nemeckej verzií wikimédie, ale na slovenskej sa zatiaľ neobjavujú. Týždeň po dušičkách mi prišiel email, že moja fotka bola zaradená medzi slovenských top 10. Veľmi ma to potešilo a priznám sa, v kútiku duše som v to dúfal. Inak by som sa na fotenie starých budov vybodol. Stále bolo pre mňa hádankou, ktorá je tá, čo porotu dostala. Slávnostné vyhlásenie malo byť v Modre počas konferencie wikipedikov v polovici novembra. Termín doobeda v piatok nebol najvhodnejší, tak ho posunuli. Stále som nič nevedel. Až pred Mikulášom som sa pozrel na medzinárodnú súťaž a konečne sa tam fotky objavili. Spadla mi sánka, pretože fotku zrúcaniny hradu Gýmeš by som nečakal vo finále ani vo sne. Pri jej fotení som sa nehral. Bolo to tak narýchlo v jeden teplý a veterný jarný deň. Dlhšie mi trvalo jej katalogizovanie. Bol to náš prvý výlet. Urobil som, podľa mňa, krajšie zábery do súťaže. No, asi mám iný vkus, ale vraj sa treba na ňu dlhšie zahľadieť a potom má čosi do seba. Nerozlúsknutou hádankou pre mňa teda zostalo ako vyberala porota moje fotky. Víťaznú som dal na web viac menej z dôvodu, že tam žiadna nebola. Tých 10 fotiek zo Slovenska postúpilo do celosvetového kola. Tam už ide o poradie a vyberá sa 15 fotiek. Keď som si pozrel víťazné z minulého roka a adeptov pre tento rok, tak to je bez šance. Povedal som si, že tak úspešnú fotku dám na stenu chodby. Nie je moja favoritka, ale tak to vybrali. Ocenenie ma nakoplo a budem sa snažiť pofotiť všetky histor. objekty v meste.
mám s tým veľké starosti. Mnohokrát sú fotky "z kopca". Vo vzduchu už ani nefotím. To musia byť ozaj ideálne podmienky. Aj tak v "melónovej" konkurencii nemám šancu ako som sa presvedčil na jednom portáli. Nechávam preto špičkové fotky na superspoterov s "delami". S rodinou a mojimi láskami, ustupujú fotky lietadiel im a prírode. Digitálna fotografia umožnila viac hrania sa s kompozíciou a spúšťou. Ako som viac fotil, preštudoval som tiež nejakú tú literatúru, ktorá je v súčasnosti dostupná na internete. Niečo mi ukázal kamarát. Vydarené fotky nám visia doma na stene. Inšpiráciou sú mi niekedy pohľadnice. Bavia ma panorámy, no nemám na to patričné vybavenie. Ale dnešné programy dokážu pomôcť.
Hádankou pre mňa je ako som sa preklikal začiatkom septembra na stránku wikimedia miluje pamiatky. Myslím, že to bolo počas pridávania fotiek z dovolenky na moju stránku. Zaujal ma projekt so snahou zvečniť kultúrne pamiatky na Slovensku za pomoci Pamiatkového úradu.
Navyše počas septembra prebiehala súťaž o najkrajšiu fotku. Nadchlo ma to. Najprv som tam uložil fotku hradu Stará Ľubovňa a kaštieľa v Oščadnici. No ďalšia hádanka bolo ako ich zaregistrovať v súťaži a na PÚ SR. Napovedali mi cez email organizátori súťaže. Potom som už vedel ako fotky správne pridávať. Akonáhle svitol slnečný deň, už som aj utekal do ulíc. Svetelné podmienky však neboli pre každú pamiatku, vzhľadom na jej orientáciu, zrovna ideálne. Niekde zase vadil strom (tie počkajú do zimy). Niekde zase vadilo, že nie je strom, či krík zelený (tie čakajú do jari). Vadili aj iné objekty (tiež počkajú do zimy, keď sú ulice vypratané). Veľa mi toho na fotenie v septembri v našom meste neostalo. Preto aspoň z toho mála som sa snažil niečo vyždímať. Ostali mi kúpele, príp.
park. Najlepšie sa fotilo večer, keď je svetlo mäkké. Viac záberov, hral som sa s expozíciou aj kompozíciou. Doma som ešte potom vyberal nejaké fotky z výletov. Prácu mi dali najviac ruiny hradov a zistiť presne, aká jeho časť sa nachádza na fotke. Tak to má katalogizované PÚ. Vybral som vyše 10 naj fotiek a umiestnil na wikimedia commons. Ešte v posledný deň súťaže som nahral staršiu fotku jesenného parku. Fotky nie sú dodatočne upravované, možno to je ich plus. Občas som zašiel na ich stránku pozrieť, či je niečo nové. Dlho tajili víťazné fotky a ich zverejnenie. Objavilo sa tam vyše 2700 fotiek od 76 autorov. Niektorí nafotili viackrát ten istý objekt, čo mi pripadalo bezhlavé. Z "digitálom" dokáže fotiť aj analfabet. Ani ja si nerobím žiadne ilúzie o mojom fotení. No treba to mať "v oku". To je najdôležitejšie. Nie aparát, a čo dokáže. Prezrel som si tie fotky a sám povyberal, ktoré mi padli do oka. Vybral by som určite viac ako 10 vydarených fotiek, a to nepočítam moje. Porotcovia to nemali ľahké. Všimol som si, že fotky kolujú na akejsi nemeckej verzií wikimédie, ale na slovenskej sa zatiaľ neobjavujú. Týždeň po dušičkách mi prišiel email, že moja fotka bola zaradená medzi slovenských top 10. Veľmi ma to potešilo a priznám sa, v kútiku duše som v to dúfal. Inak by som sa na fotenie starých budov vybodol. Stále bolo pre mňa hádankou, ktorá je tá, čo porotu dostala. Slávnostné vyhlásenie malo byť v Modre počas konferencie wikipedikov v polovici novembra. Termín doobeda v piatok nebol najvhodnejší, tak ho posunuli. Stále som nič nevedel. Až pred Mikulášom som sa pozrel na medzinárodnú súťaž a konečne sa tam fotky objavili. Spadla mi sánka, pretože fotku zrúcaniny hradu Gýmeš by som nečakal vo finále ani vo sne. Pri jej fotení som sa nehral. Bolo to tak narýchlo v jeden teplý a veterný jarný deň. Dlhšie mi trvalo jej katalogizovanie. Bol to náš prvý výlet. Urobil som, podľa mňa, krajšie zábery do súťaže. No, asi mám iný vkus, ale vraj sa treba na ňu dlhšie zahľadieť a potom má čosi do seba. Nerozlúsknutou hádankou pre mňa teda zostalo ako vyberala porota moje fotky. Víťaznú som dal na web viac menej z dôvodu, že tam žiadna nebola. Tých 10 fotiek zo Slovenska postúpilo do celosvetového kola. Tam už ide o poradie a vyberá sa 15 fotiek. Keď som si pozrel víťazné z minulého roka a adeptov pre tento rok, tak to je bez šance. Povedal som si, že tak úspešnú fotku dám na stenu chodby. Nie je moja favoritka, ale tak to vybrali. Ocenenie ma nakoplo a budem sa snažiť pofotiť všetky histor. objekty v meste.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)