Na hríby

Náš národ patrí vraj medzi hubárske veľmoci. No ten rok veľmoci nežičil. Bolo sucho ako v mojej  peňaženke. Aby sme nejako zahnali nudu posledných letných dní, boli sme počas sviatku ústavy na hríboch. Nejaké signály výskytu boli a pre ženu je to ohromný relax. Pre mňa skôr nudné motanie sa po hore. Ale vôni z tašky, kde je aspoň zopár húb, neodolám ani ja. Deti to baví pokiaľ čosi nájdu. Keďže sú malé a nízko nad zemou, vidia aj to, čo my nie. Toľko moja mykopediatrická teória. Na huby som prakticky začal chodiť až s polovičkou. Predtým som k tomu nejak neinklinoval.  Teraz sa mamina snaží aj baby zlákať na chodenie. Učí ich rozpoznať, správne odrezať. Tak už len stojím pred hríbom ako psík a čakám, kým sa malé dovadia, ktorá ich zoberie. Rozpoznávať sa učím aj ja. Odlíšim dubák od muchotrávky. Je to v hlúbiku. A keď som si nie istý mám jednoduché pravidlo: hríb skoro celý obžraný - je jedlý a dobrý, hríb menší, málo obžraný - môže byť jedlý, hríb obrovský a neobžraný, keď ju ani slimák nezdlábne - tak je asi fuj. Žena zbiera len veľmi známe hríby, takže ten okruh je úzky ako modelkine boky. K neznámym máme zdravú nedôveru. Stále sa motáme niekde na prahu začiatočníkov a pokročilých. Je to taká spoločenská hra. Demotivuje ma to, keď zbadám hríbarov s prázdnymi košíkmi. Alebo naopak, keď je tam kopa áut a v lese sa to hemží krížom-krážom hubármi. Potrebujem sa sústrediť, aby som zbadal ten nenápadný klobúk. Niekto si i psa vycvičí na hľadanie. Niekto vie zbierať huby aj keď nerastú. Máme pochopiteľne svoje miesta. Skúšali sme aj iné, ale bez výsledne. Výskyt húb je dodnes veľkou záhadou. Nikto len tak neprezradí, kde sú miesta. Väčšinou vás pošlú len tak všeobecným smerom, napr. za skapatou líškou doprava. Ono sa to totiž dedí. Naposledy, keď som dal dolu čiapku, našiel som hríb. Tak, aby som sa stále odteraz klaňal. Niekto hríby hľadá, iný zbiera. Ja som skôr ten prvý typ. Škoda, že hríby nevedia slabúnko kričať. Síce naše baby by ich prehlušili. Naše najväčšie hríby boli dubáky, svokrovci. Ani sme sa nejako nedohodli a objavili sme ich v lese. Už tam trčali od skorého rána. Iní blázni čakajú v aute na svitanie a potom vyštarujú. Aj to sú niekedy tichí blázni. Našli vtedy takmer 60 hríbov. My za dve hodiny ani nie 30. Prevažne dubáky. Sezónu. babka ukončila takmer otravou. Namiesto václaviek zobrala snáď nejaké čírovky alebo čo. Tieto ponúkla aj susedovi. Ona z nich spravila polievku. Keď ju ochutnala a zistila, že je horká, okamžite mu volala, či dýcha. Ten mal praženicu. Našťastie to prežil, ani mu to nejak zle nechutilo.

I ja mám rád praženicu a polievku. Vysmážané alebo nakladané hríby mi tak nechutia. Kedysi boli Vianoce, keď sme mali hríbovú polievku. Doslova. Dnes, keďže to drahú aj svokru baví, už máme polievku častejšie. A praženicu jeme radšej vždy ráno.

Strašidelný zámok

V minulých dňoch bolo na cintorínoch nezvyčajne živo. Živo bolo aj na našich zámkoch. Strašidlá mali v sobotu svoj sviatok. My sme sa vybrali večer do Smolenického zámku. Po prvýkrát si aj tam dali randevouz strašidlá a rozprávkové bytosti. Autám bola cesta do zámku zarúbaná multikárou. Hasiči nás nasmerovali na pole, honosne nazývané, záchytné parkovisko. Návštevnosť vrcholila. Všade tma, len hviezdy svietili a baterky blúdiacich svetlušiek hľadajúcich cestu k zámku. Vytiahol som čelovku, stlačím gombík a tma. Skúšam ju každý rok dva krát. Túto jeseň som ju ešte nevyskúšal. Do onoho večera. Takže skratkou k zámku nepôjdeme. S ďalšími luďmi sme sa vybrali bočnými uličkami, aby sme sa vyhli plnej ceste, kde stále prichádzali autá. Urobili sme tak veľké U a vrátili sa prakticky na hlavnú cestu. Dá sa ísť aj priamo hore, cez les, ale v tme v neznámom kraji sme si netrúfli. Popri kostole a štadióne sme vošli do lesíka na osvetlenú lesnú cestu, ktorá
stúpala k zámku. Zdalo sa mi, že akosi obchádzame zámok dookola. Ozýval sa krik z komnát a strašidelné blikanie ako z nepodarenej reklamy. Naveľa sme sa ocitli pred bránou. Tam už bola rada ľudí čakajúcich na lístky ako na najnovší IPod. Šiel som k pokladni odhadnúť naše šance. V podstate na dnes vypredané. Karpatuši podcenili túto masovku. Oznámil som "jóbovku" rodinke. Staršia sa pustila do plaču. Cez tie jej slzy sme ostali v rade. Šírili sa všelijaké správy a ľudia to postupne potupne vzdávali. Tak sme sa apoň posúvali rýchlejšie. Drahej akýsi šiesty zmysel hovoril zostať. Vybehol som na spodné nádvorie. Ponúkali tam guláš a žemľu s mäsom. No jedlo sa mínalo rýchlejšie než sviečky na cintorínoch. Vrátil som sa a už sme boli vo vnútri. Pokladníčka oznámila, že zostalo posledných 21 lístkov na 22h. Túto "novinku" išla jedna z nich oznámiť "hadovi" vonku. Ľudia sa začali predbiehať. Jeden chlapík vtrhol dnu a rozčuľoval sa, že na čo sem meral 100km cestu. Manželka bola neústupčivá a rozhodla, že pôjdeme trebárs aj o desiatej. No stal sa malý zázrak. Ostali 2 dosp. lístky. Ihneď. Najprv ich ponúkla pokladníčka páru, ale tí si to s nami vymenili. Deti sa už akosi dali do počtu. Mali sme 10min. na nástup, bolo pol ôsmej. Na dolnom nádvorí si nás 40-tich vyzdvihla čarodejnica. Sympatická zombie s rovnátkami nám pretrhla lístky a ocitli sme sa v hladomorni. Krátka ukážka súdu a bičovania. Cez ľudí som videl len kata v čiernej sutane. O5 sme vyšli von a prešli do zámku. Cestu osvetľovala opitá príšera s lampášom a maskou klauna. Smrdela ako trnavská kanalizácia a motala sa po celom zámku s našou skupinou. Popri medveďovi a lebkách sme došli do miestnosti s brušnými tanečnicami. Pri dverách ležalo v truhle zdanlivo mŕtve dievča. Začalo sa však prebúdzať. Malá sa tiskla ku mne. Otvorila krvou podliate oči a posadila sa. Vycerila zuby. Posunuli sme sa radšej ďalej k tanečniciam. Zatancovali brušné tance, čo staršia komentovala: "Veď moja sestra tancuje ritné a nie brušné tance."  Začapkali sme im po jednom čísle, povinne nasadili návleky a vyšli popri izbách, ktoré strážil vlkodlak, kostre a pavúkoch smerom k veži. Za rohom nás nastrašil obrí mravec. Asi jediné živé a hlučné strašidlo. V ďalšej zatmenej miestnosti chytili do pavučiny netopiera. Nariekal a oslobodiť ho deti mohli len obrovským krikom. Tak to na tri spustili až mi v ušiach zaľahlo. Motýl, ako sa nazval, bol oslobodený. Čarodejnica nás smerovala ďalej k veži. Zamotal som sa i ja do pavučiny. Popri ježibabe, ktorej sa naša baculka zdala málo vykrmená a popri smutnom duchovi v hábite sluhu, sme vystúpali do alchymistickej dielne. Čarodejnice tam varili lektvár zo švábov a pomletého kadeča. Kto okúsil modrý, narástli mu somárie uši ako v Dívce na koštěti, kto červený, porástol mu chvostík. Tam som si stojac pri zamilovaných pároch uvedomil, že toto nie je pre takýchto starých somárov, ktorí sa tu predo mnou trápne škeria. Naše baby sa báli ochutnať. Potom sme už šlapali na vrchol nevysokej veže. Tam nás privítala ďalšia tarantula z plyšu, lietajúca smrtka a vietor. Bola tma, takže výhľad nebol bohvieaký. Nakukol som dolu na nádvorie a na Smólvil, ako dedinu volajú tunajší. Bolo chladno, preto sme sa tam ani veľmi nemotali. Zišli sme dolu o5 popri bosorke, ktorá našu menšiu ponúkala hladnej tarantule vo veži. Posledná scénka bola prebúdzanie Snehulienky. Jedovaté jabĺčko okúsil iba jeden chlapec. Skonštatoval, že nie je otravené, iba kyslé. Krásnu Snehulienku prebral princ. Pri tom ako reval sa ani nečudujem. Schádzali sme dolu po schodoch. Vo veľkej sále bola svadba. Popri akýchsi bielych paniach, či čo tam hrali, dolu k bakelitovému Frankesteinovi a dvom živým príšerám. Ovial nás chladný vzduch a vedeli sme, že prehliadku končíme. Dali sme dolu návleky a vyšli von. I pod nami hviezdne nebo s trblietok na zemi. Zastavili sme sa pri stánku, kde si baby vybrali svietiace parohy. Nádvorie sa vyprázdnilo. Boli sme hladní, ale jediný bufet zíval prázdnotou. Zabudli sme aj na medovníčky, ktoré sme mali dostat grátis. Schádzame dolu tmavým lesíkom. Straší tam chlapec v maske bábky Chucky. "Chceš sa hrať?" K autu sme kráčali tentoraz už popri hlavnej ceste. Pole je už tiež viac menej opustené a tma ako na koncerte Desmodu
v Pobedime. Pomarančový mesiac nám svietil na cestu domov. Sviatočného vodiča spoznám podľa starého EČV a absencie diaľničnej známky.
Baby boli nadšené. Chválim úmysel organizátorov z Karpatuša, no na prvýkrát nezvládli nečakaný nápor ľudí. Lístky sa dali aj rezervovať, čo mnohí nevedeli. Pridali prehliadky, ale SAV ich aj tak časovo obmedzila, keďže je majiteľom zámku. Snažili sa, nemožno poprieť, majú sa však, čo učiť. Poučili sme sa aj my, že bude lepšia rezervácia a návšteva za bieleho dňa.