Názov expedície: Andezit
Heslo: Namiesto železného kríža srnka na nás zíza.
Každý pekný víkendový deň schosnujeme výlet. Dnes sme o5 pribrali do auta premiérovo ďalšieho pasažiera, či pasažierku, konkrétne kámošku staršej dcérky. Dievčina nebola ešte ani v Tatrách, tak sme ju zobrali na testovaciu túru do pohoria Pohronský Inovec nad Novou Baňou. Vyrážali sme pomerne skoro, hoci to ani nebolo nejak nutné. Ráno som ešte kúpil čerstvý chlebík a čabajku. Ani jedlo nebolo nutné, lebo mamina napiekla sladké šatôčky a mne po včerajšej pizze bolo všelijako len nie dobre. Bolo teplo a šli sme naľahko. Po ceste je občerstvenia dosť, preto sme ani veľa vody nebrali. Po poldruha hodine zastavujem pred zastávkou v dedine Stará Huta. Najprv omrkneme miestny vodopád, lebo tuším, že poobede sa okolie upchá autami. Natrieme sa opaľovacím krémom, na plecia batohy a môžeme vyraziť. Pešo sa vydáme zhruba päťsto metrov k Starohutskému vodopádu. V lese je množstvo popadaného sopečného andezitu. Upozorňujem na to baby. Vzápätí sa ocitne v batohoch pol kila šutrov. Po miernom stúpaní popri potoku sme o chvíľu pri nevysokom vodopáde.
 |
| 5m vysoký Starohutský vodopád je najmohutnejší vodopád na strednom Slovensku. |
Nejaký pár má na trojnožke fotoaparát a fotia si vodopádik o dušu. Pobehuje chalanisko po okolí Ja hovorím, že mám rovnaký statív, ale nechce sa mi ho trepať a môj statív je skala. Na to chlapík navrhne, že mi požičia svoj. Slovo dalo slovo a z tašky vyťahujem nadstavec na foťák a šup už je na statíve. Volám na baby, ale pre hukot vody nepočujú. Až keď chalanisko zahučí viac než valiaca sa voda, otočia sa za nami. Zavolám ich k vodopádu, nech sa zvečníme. Idú horšou cestou zvrchu a mamina si udrie koleno. Týpek nás vyfotí, lúčime sa a ideme nas5 k autu. Prichádzajú rodinky s deťmi. Zdiaľky sa mi zdá, že mám zatarasenú cestu von. Našťastie mi nechalo červené Suzuki miesto na vycúvanie. Prejdeme vyše kilometra k odbočke na Drozdovo a auto parkujem v blate pri spílených kmeňoch. Zadné koleso pre istotu podložím kameňom. Po zelene označenom chodníku sa vyberieme miernym stúpaním hore. Po pravej strane vidíme strechy chát strediska Drozdovo. Počujem i charakteristické šuchotanie lana a zvuk motora lanovky. "Šak sa nelyžuje teraz. Jak to, že ide? Čo to je?", pýtam sa. "Očujem aj ovce. Čo sa vozá lanovkou?" "A bohvie, čo ty očuješ", na to polovička. Výhľadu bránia statné buky a smreky. Les striedajú čistinky až vyjdeme na veľkú Loksovú lúku. Farebný koberec pod nami, zelené stromy vôkol a sýto modrá obloha tvoria nádhernú scenériu začínajúceho leta. Napájame sa na Rudnú magistrálu. Niekde na lúke stojí osamelý strom ako neprístupný solitér. Inde strom obkolesujú a akoby podopierajú menšie stromčeky na jeho dlhej púti.
 |
| Romantické miesto pod Inovcom - Loksová lúka. |
Smerujeme k hríbku. Odpočívajú pod ním dvaja týpci dakde z okolia. Počujem cssst asociované k otváraniu plechovky piva. Hodíme s nimi reč a zároveň sa posilníme ochutenými suchármi. Z lúky je pekný výhľad na Vtáčnik a v diaľke o5 komín "spaľovne" na Krížnej. Biele drevené "píšťaly" zastoknuté do hŕby kamenia vyznačujú hranice krajov. Aspoň som na ich inú funkciu neprišiel. Pokračujeme za rampou po Rudnej magistrále. Za polomom a mokradinami sa ponoríme znova do lesa. Decká skáču cez polámané konáre a kričia: "Parkúúr!". Pred krízou mladšej nás spasí pri poslednej lúke plachá srnka, ktorá sa mihne pred očami. Pre deti dych vyrážajúci zážitok a máme o čom hovoriť až na vrchol. Mladšia sa pýta: "A tati? Prečo je šedá a nie hnedá". " To bude stravou, tu žije v divočine a srsť sa prispôsobuje ", neisto hovorím a pravdepodobne aj fabulujem. Pravdepodobne sa nám jej srsť len na svite slnka javila iná. Posledný strmší úsek a sme pri skale, ktorá znamená vrchol Veľkého Inovca. Do skaly osadená mramorová doska, ale za ňou je už hríbik a farebný znak Slovenska namaľovaný na sopečnej skale vyvrátenej zemou v štvrtohorách. Zápis do vrcholovej knihy, náš hosť mal tú česť nalepiť nálepku a kocháme sa vyhliadkou. Nie je veľká, vľavo vidno len Štiavnické vrchy so Sitnom a priamo pred nami Podunajská pahorkatina. Niekde v diaľke bude Dunaj a nad ním sa čnie pohorie Mátra v Maďarsku. Dobiehajú chlapíci z Lokosovej lúky a o5 počujem krátke cssst. Padlo ďalšie pivo. Zrovna, keď myslíme na spoločnú fotku, dovalí sa skupina mladých ľudí a zaberú celú skalu so znakom. Otvoria poloprázdnu fľašku nejakej slivovice a už putuje štamperlík. Kde je nejaký soplík z Číny? Nevyzerá, že by sa poberali preč a drahá ich preto poprosí, nech poodstúpia a môžeme sa zvečniť. Ochotne tak urobia.
 |
| 901m vysoký Pohronský Inovec. |
Od vrcholu je iba päť minút k chate. Nie je skaly, kde by ktosi nezostal odpočívať. I tu prišiel ku koncu svojej životnej cesty istý Jožko Kvaššay. Z murovanej chaty vyzerá lepší výhľad. Pod nami Tekovské Nemce, diaľnica, ktorou je veľmi pomaly, ale isto pretkaná naša krajina, Čaradice, za nimi komíny Mochoviec a nekonečná rovina Podunajskej nížiny. Chata je veľký murovaný dom v trvalej rekonštrukcii. Momentálne osádzajú nové okná, o čom svedčí prítomnosť nákladného auta a dvoch starých majstríkov. Vchod je z boku úzkymi dverami. Idem na rekognoskáciu útrob chaty. Nazerám dovnútra až si ma všimne práve obedujúci chatár Jano s dlhými striebornými vlasmi zopnutými do copu. Má živé modré oči a krivé nohy. Pýta sa ma, čo by som rád. "Len niečo na pitie, ale musím si priviesť posilu". Pýtam sa ho na pohľadnice, ale okrem magnetiek a nálepky na drevenej stene tatranského typu nie je nič. Vraj som druhý, čo sa na ne pýta. Neprejde ani päť minút a znova sa nejaká pani pýta na pohľadnice. Záchod je v príšernom stave a baby posielam radšej vykonať potrebu v lese. Vytratím sa z chaty von a ženy sa pýtam, či si dá kapustnicu. Idem teda dovnútra s posilou detí a čakáme pri pulte. Majú v ponuke i boršč, tak posielam najmenšiu, či mamina si nedá kapustu s cviklou. Áno. Deti zoberú fľaškové kofoly, mamine lokálne pivo a ja čakám na polievku. Platím 8Eur. Beriem aspoň nálepku a opečiatkujem si ju. Jano vyťahuje papierik, nech si orazím ten. Urobím mu radosť a buchnem dve pečiatky na poznámkový papier. Čašníčke vložím do rúk pre zmenu našu nálepku. Odbehne s ňou kdesi do kuchyne a nedôverčivo opúšťam vnútro chaty. Nálepka sa na latkovej stene predsa len ocitne, ale nedrží. Nakoniec ju prišpendlia. No neviem s predstaviť, koľko vydrží na stĺpikoch vonku kdesi na Minčole. Dávam jej rok, maximálne dva. Zjeme slivkové a čokoládové šatôčky, spláchneme kofolou. Mamina si pochutí na boršči. Chleba so salámou sme sa celou cestou ani nedotkli. Mladšia je síce stále hladná, ujedá si cestou so zemiakových tyčiniek. Baby sa húpu na povrazovej hojdačke. Sú dve hodiny načim sa pobrať dolu. O5 prišli chlapi z vrchu a chystajú sa opekať vonku v krbe. My dvíhame kotvy a po žlto-modrom chodníku ideme dolu popri studničke-žumpičke. O5 sa strieda les s lúkami. Kde došla na značenie žltá farba, je medzi bielymi pruhmi veľké Ž. Za bizarným značením sa odpájame od žltej a pokračujeme doprava po modrej k Drozdovu. Na poslednej lúke mi to nedá a obohacujem zbierku herbára o kukučku obyčajnú.
 |
| Pri Drozdove. |
Počujeme praskanie konárov a naľavo od nás sa mihne ďalšia srnka. Sme kúsok nad strediskom. Baby majú zasa tému. Nie divina, ale miznutie ľudí na Tríbeči a Žibrici. Vravíme, že v novembri, keď sa ľudia tratia ich tam vezmeme. Míňame ranč s koňmi a sme na asfaltovej ceste. Navigácia nás usmerní doprava a dolu k vlekom. Chata Drozdovo je zatvorená. Vypasený pánko sediaci pri vchode vraví, že dole je otvorený bufet. Poza chatu pri rôznej mechanizácii sa niektorí kotúlajúc, iní slušne pešo dovalia k vlekom. Naozaj sme cestou hore počuli drnčať vlek, ale nevozia sa na ňom ovce (tie sa pasú vyššie), ale cyklisti! Ešte som takéto využitie vleku nevidel. Nuž nie je v zime snehu, šikovné hlavičky napadlo vybudovať strmhlavé trate popri lyžiarskom svahu. Keby som mal menej rokov, trúfol by som si, ale teraz sa dolámať veru netúžim. Videli sme i sotva prváčika ako zaflekoval na horskom bicykli popri nás. Že je to riskantná jazda sme sa presvedčili vzápätí, keď chalanisko nasadol do džípu a juchal do polovice kopca ratovať cyklistu. I záchranár s medicínskym kufríkom na štvorkolke sa zdalo, že ide ratovať, no vybral sa opačným smerom. Možno lepšia cesta, ktovie. Defibrilátor, ktorý si hodil za seba dával zlé tušenie. Posledný krátky úsek lesnou cestou a sme pri zbernej nádrži, kde máme auto. Konečne som nevidel na túre nikoho s vechťom cez tvár. Život sa dostáva do normálu, i keď už nebude taký ako predtým. Odkopnem kameň a môžeme ísť. Deckám som sľúbil zmrzlinu, preto zastavujem v Novej Bani. Popri múzeu, ktoré je zatvorené v sobotu (konajú sa v ňom totiž svadby) zídeme námestím dolu k Balkánskej zmrzline. Na to, aké je mesto diera, majú v ňom chutnú zmrzlinu. Majitelia sú podľa prízvuku skutoční Balkánci. Nech im zmrzlináreň dlho v kvalite vydrží. Potom už len západným smerom domov. U babky sme si opiekli párky a syr. Pekný, nenáročný výlet za nami. Naša nová turistka obstála na jednotku, len si bude musieť zadovážiť lepšiu obuv. Doma bolo počas dňa rovnako živo, keď sa sused pobil s chlapíkom, ktorý mu stál v ceste so sťahovákom.
