Viedeň na dvoch kolesách

 Heslo: Tešíme sa velice, do Viedne na šnicle.

    Užívali sme si ešte posledných dní neskorého leta. Do skladačky cyklotrasy Eurovelo 6 sme pripojili ďalší kúsok z Bratislavy do Zlatého jablka, ako mesto volajú Turci. V sobotu ráno som najprv bojoval s kúpou lístka na vlak cez internet. Nefungovalo mi overovanie. Napokon som to vzdal, vytiahol bicykel a šiel na stanicu. Dokonca som aj ušetril cenu lístka za prepravu bicykla. Celodenný vyjde lacnejšie. No v porovnaní ceny lístka z Viedne do Bratislavy, bola suma zanedbateľná. Lístky teda máme, zbalíme sa do malého batôžka v vyrazíme na deviaty vlak. S 15min. meškaním dorazíme do Hovadova. Potrebujeme sa dostať k mostu SNP. Cyklochodník vedie iba dolu zo stanice po križovatku. Potom sa kdesi stráca. Zosadneme a tlačíme bicykle prakticky až do centra na Hviezdoslavovo námestie (s malým intermezzom na Hurbanovom námestí). O5 sme stretli múdrosráča na moste. Vševedkovia sú aj na ferrate, aj na cyklotrase. Popri rozsiahlom a pekne upravenom vodnom zdroji pokračujeme na západ. Za mostom Lafranconi sa stočíme na juh. Popri unikátnom bunkri BS-4 "Lány", kde sa rozložil stánkar s vecami z II.sv. vojny. Niekedy sa do betónového monštra pozriem. Dnes pokračujeme cez hraničný priechod Berg ďalej. Poza motorest, kde kolieska prekvapia retardéry, ideme znova západným smerom. Pozdravujú nás rakúske vrany. Ja si však všimnem značenie cyklotrás. V prvom rade značky mám pred očami a nie bokom, takže vidím kam smerujem a nemusím otáčať hlavu ako u nás. Cykloznačky sú na zelenom podklade s bielymi písmenami a je ich dostatok. Dedinku Wolfstahl obídeme lesíkom. Oficiálna cyklotrasa ide cez obec, no väčšina ľudí ide tých pár metrov navyše. Pred Hainburgom je vidieť, ako Devínsky hrad a rakúsky Hainburg strážili bránu Dunaja. 

Príchod do Hainburgu s dominantným hradom z 10st.

    Po pravej strane míňame osamotený kopec Braunsberg a vchádzame do Hainburgu an der Donau. Jednosmerkou dôjdeme k nábrežiu. Z jednej strany Dunaj, z druhej kamenný val, na ktorého vrchu ide železnica. Vkusne zladené spolu s oddychovými miestami v tieni stromov. My sme iba na začiatku, a preto šliapeme ďalej k mostu Andreasa Maurera. Fučaním vyjdeme 70m hore na most a necelé dva kilometre prechádzame ponad Dunaj a mŕtve rameno. Most má cyklochodníky po oboch stranách. Smerom od Hainburgu sa ide po pravej strane. 

Most pomenovaný podľa populárneho miestneho politika Andreasa Maurera.

    Nekonečnou rovinou prechádzame národným parkom Donau-Auen. Nie je vidieť ani na koniec cesty, ktorá ide vrchom hrádze. Nespočetne veľa mŕtvych ramien a zákutí Dunaja. Kvitujem značky zákaz korčuliarov a koní. Hrádza je skutočne len pre cyklistov. A že je ich na nej veľa! Väčšinou batôžkárov, tzv. bekpekerov. Vyzerá, že polovica ľudí má bicykle z požičovne. Naturalizovaný, ktorý je niekoľko dní na ceste, sa spozná ľahko. Po asi 36km odbočujeme k zámočku Eckartsau.

Poľovnícky zámok v barokovom štýle zasadený do lužných lesov.

    Posledné javisko panovníka veľkej rakúsko-uhorskej monarchie cisára Karola I., ktorý sa po jej zániku v r.1918 uchýlil do zámku v blízkosti maďarských hraníc. Tajne totiž dúfal, že zostane aspoň uhorským panovníkom, no feferóni ho za dva dni zobudili zo sna a kráľ zostal bez koruny. Na rozdiel napr. od Schonbrunnu, ktorý pripadol štátu, Eckartsau bol súkromným majetkom Habsburgovcov. Po 700 rokoch vládnutia bola tak či tak kráľovská rodina doslova vyhnaná z Rakúska do švajčiarskeho exilu. Ani manifesty nepomohli. Prehliadka súkromných apartmánov ostatných monarchov je dostupná verejnosti. 

    V zámku je zrovna svadba nejakého habešana, ktorého meno som si nezapamätal s nejakou Dianou. Prejdeme si ho dokola, ale najlepšia fotopozícia je od plátenných ležadiel a detského ihriska. V infocentre je súčasne aj kaviareň. Občerstvenie odkladám na Orth. Chyba! Parkom vyjdeme popri futbalovom ihrisku a lesíku s5 na hrádzu. Prejdeme ďalších asi 7km do dedinky Orth k tamojšiemu zámku. Typická rázovitá rakúska dedinka s jednou krčmou, jednou reštikou a zámočkom. Tu si odpočinieme a niečo zajeme. No v zámočku je síce kopec kníh, ale jedlo iba tyčinky z automatu. Nemilé prekvapenie. Voda vo fľašiach sa už uvarila, radi by sme niečo sladké. Nepohrdol by som ani bagetou. No nič. Pani pri pokladni mi vraví, že reštika je 200m za zámkom. Keď už sme tu, za 8eur na osobu si kúpime vstup do parku. Na malom plácku je ukázaná príroda Dunajských luhov. 

Krátke putovanie prírodou lužných lesov na zámockom ostrove.

    V slnečnej páľave sa na umelom kopčeku pásla akurát jedna ovca. Podvodný svet rovnako bez života okrem pár malých rybičiek. Jediné, čo bolo zaujímavé, bola mršina lasice, či kuny a 600-ročný zbytok duba vylovený z Dunaja. No a pre leteckého nadšenca štartujúce lietadlá zo Schwechatu. Ostrov je skôr pre deti. Vyšli sme aj na železnú plošinu obohnanú divým viničom. Výhľad taký nijaký. Z jednej strany múr, z druhej stromy a z tretej nádvorie a vežičky zámku. Vstupné je dosť prehnané. A netuším, prečo musia byť dve pokladníčky za pultom. V Orth sa nemáme veľmi čo učiť od Rakúšanov. Ani fabrika na vakcíny Pfizer na konci obce tomu veľa nepridáva.

    Zámok Orth mal imitovať v stredoveku viedenský Hofburg. Postavený bol mocnou rodinou Lengenbacherov v 12st. V 19st. ho kúpili Habsburgovci a poriadali v jeho okolí poľovnícke radovánky.

Po II. sv. vojne sa v ňom vybudovalo múzeum, ktoré funguje dodnes. Počas slovenských dní (naše štátne sviatky) bývajú prehliadky komentované v slovenčine. Dnes som sa uspokojil so slovenskou mapkou.

  Sadneme na kolimahy a prejdeme za zámok do rybej reštiky Gasthaus Binder. Aj by sme si lososa dali, ale s plnými bruchami ďalších takmer 40km by bolo náročných. Drahá si preto objedná jablkovú štrúdľu a ja čokoládovú bábovčičku so šľahačkou. Priniesol nám ich slovenský čašník a zinkasoval turecký. Rakúšania v gastro priemysle snáď ani nerobia. Po doplnení energie pokračujeme už bez zastávky až do Viedne. Cesta začína byť nudná.

Nekonečnou rovinou dunajských luhov.

     Asfalt sem tam vystrieda spevnená šotolina a len sa tak práši za nami. Ale už je vidieť výškové budovy Viedne. Náhle pred dedinou Schonau schádzame z hrádze a ideme bližšie k rieke. Objavujú sa obrovské zásobníky ropy v Lobau na predmestí Viedne. Cyklochodník pokračuje priamo stredom jednej z najväčších rafinérii v Európe. To je ale nič, oproti tomu, aké prekvapenie nás čaká za komplexom. Vybehneme znova na hrádzu a za kríkmi vidím hompálať sa vtáka. Drahá zasa na druhej strane bobra. Vtom si na zemi všimne nápis FKK. Cyklochodník vedie oficiálnou viedenskou nudaplážou! Najväčšou v Rakúsku. Prívlastkov najväčších by sa možno medzi nudistami dalo nájsť viac. Takže o5 nás vítajú vtáci, tentoraz nelietaví. Nastala ťažká dilema. Kúpanie na naháča, či Wiener schnitzel? Zvíťazil hlad. 

Ani sa nezdá, ale pod nami je nudapláž.

    Po vyše dvoch kilometroch sa ľudia zmravňujú a striedajú sa plavky s kozy ven. Objavujú sa tiež piknikujúci habešani. Donesú si stôl, stoličky a pod stromami majú hody. Ako naši cigáni na Hoštákoch. Prejdeme až za Praterbrucke, kde zastavím a kuknem do navigácie. Ísť ďalej by znamenalo vyhnúť sa centru a Prátru. Preto sa vraciame na práterský most. Zmiatlo ma, že nevidím kruhovku, ale tá nastupuje až za kanálom, prechodom ponad starý Dunaj. Smerové tabule spoľahlivo vedú až na širokú stromovú alej Prátru. 

Hlavná ulica v Prátri má 4,5km. E.Kipchoge tu zabehol maratón pod 2h!

    Ideme až na jej koniec. Uprostred sa pomaly pohybuje vozík po stranách obsadený ľuďmi. Šliapu ako o život, ale posúvajú sa slimačím tempom. Vtipné je, že uprostred je pult a na konci pípa s pivom. Ďaleko teda nedôjdu. Nemáme už vodu vo fľašiach, možno by sme ich mali potiahnuť výmenou za jedného "čapáka". Sme prozaickejší a zastavíme pri hydrante. Napokon nápad natankovať si zavrhneme. Smerujeme k ikonickému kolesu s kabínkami. Kvôli rekonštrukcii Oswald Thomas platz musíme obísť celé stavenisko. Z druhej strany je zasa koleso príliš blízko na zachytenie do mobilu. Kedysi bolo na ňom zavesených 30 kabínok, no po požiari v r.1944 ich zredukovali na polovicu. Kontrolujeme baby doma a pokračujeme do centra po Praterstarsse. O5 šípky spoľahlivo vedú. Len ulica sa tiež rekonštruuje a striedame na divoko chodník s cestou. Ani domáci si z jazdy kade tade nerobia veľké starosti. Ako orientačný bod slúži aj gotická vežička katedrály Stephansdom. Pred týmto symbolom Viedne je pochopiteľne pešia zóna. Nejaký svedok Jahodový nám vtisne do rúk letáčiky. Pozná naše mesto. Urobiť slušnú fotku je utópia. Jednak sú všade ľudia a druhak je katedrála príliš veľká na malé námestie, ktorého zaberá väčšiu časť. Neochutnali by sme Viedeň, keby sme nemali viedenský rezeň. Preto ideme preč od námestia do nejakej bočnej uličky a zaprdnutej reštiky, kde by mohli mať plátok za prijateľnú cenu. Pohybujeme sa starobylými uličkami ku vlakovej stanici, t.j. východne od centra len tak naslepo. Zaparkujeme oproti Univerzite fur Musik and darstellende Kunst (Univerzita Hudby a priľahlých umení. Netuším, čo sú "priľahlé" umenia.) v lokáli Mullerbeisl. O5 nás obsluhuje naturliche Rakúšan z Turecka. Objednáme si teda klasický vienner schnitzel s kartoffelsalat. Drahá smäd zahnala pivom Gosser, ja skúsim Radler-om. Čo je vlastne v Osteriech odrb, pretože je to pivo so sirupom. Rezne priniesli pomerne rýchlo. Neboli síce pravé, pretože boli dva menšie, namiesto jedného veľkého a tenkého, ale vcelku chutili. I zemiakový šalát, ktorého sa žena obávala, bol celkom dobre ochutený s horčicovou omáčkou. Platili sme nejakých 45Eur+5Eur dýško, čo zasa na centrum Viedne nie tak veľa. Drahá sa nemohla na záchode zavrieť. Podnik je dosť veľký, ešte pod zemou má zopár miestností. K hlavnej stanici pekne vedú šípky. Nedá sa zablúdiť, pokiaľ nevlastníte totálny orientačný nezmysel. Krátku zastávku máme pred kostolom Karlskirche.

Kostol sv. Karola Boromejského dal postaviť cisár Karol VI po morovej epidémii v 18st.

     Námestie sa čiastočne renovuje a prebieha nejaká akcia. Na Hlavnú stanicu dorazíme 3min. pred odchodom vlaku o 18.17h. Keďže lístky nemáme, môžeme mu akurát zamávať. Ďalší ide o hodinu. Vojdem teda na informácie/pokladne, kde automat vypľuje poradový lístok. Počkám si na svoje číslo 102 a idem k paničke. Jednosmerný lístok do Bratislavy pre nás dvoch s bicyklami stojí vyše 50Eur. Preto mi ponúkne obojsmerný za 36Eur. Je to strašná cena, ale čo mi zostáva? Lacnejšie je už len odviezť sa k hraniciam, prekročiť ich v Marchegg-u na bicykli a znova sadnúť na vlak alebo pokračovať tých 10-15km do nášho "veľkomesta". Potme. Beriem pochopiteľne lístky. Zostávajúci čas venujeme deťom a kúpime im sladké Manner kekse a rumové guličky. V Bille si zadovážime plechovkového radlera. Ten už chuťovo imitoval slovenský. Stále ma totiž strašne smädí. Potom si už len vynesieme Treky na nástupište a nalodíme sa do pristaveného vlaku. Musíme ísť do slovenského vozňa, rakúsky si asi šetria, keďže má blokované dvere. Za nami sa usadia svatuškári a malá spieva Hosana na výsostiach. Horšie ale je, že chlapík stále smrká a kýcha. Dúfam, že len alergická reakcia. Stmieva sa, keď sa pohneme z Viedne. Prekročenie hranice si uvedomím zmenou zvuku kolies vlaku. Po rakúskych dráhach ticho ševelia, akonáhle začnú drnkať, klepať a stonať, sme na Slovensku. Ako ten náš holubičí národ, aj tie koľaje odrážajú náš život. I môjmu bicyklu sa cesty páčili a nepískal, nešúchal po rakúskych chodníkoch. V Hovadove trčíme v podchode a čakáme, na ktoré nástupište pristavia vlak domov. Tipli sme si správne, na 3. Zostáva posledný úsek domov.

Výlet bol super. Na tých nenáročných 80km sa dá vidieť príroda, história, moderné technológie, či život v naturálnej podobe. 

Z Bratislavy do Visegrádu

Názov expedície: Kormorán

Heslo: Na ceste dolu z Blavy potrápime svaly i kolimahy.

Piatok 11.8. 

    Spolu so ženou nás čaká skutočná výprava. Rozhodli sme sa pokoriť slovenskú časť medzinárodnej cyklotrasy od Atlantiku po Čierne more. Riečna trasa dlhá 3650km ukrajuje zo Slovenska nejakých 170km. Pochopiteľne, nepôjdeme ju v jeden deň, ale rozdelíme si etapu s tým, že zájdeme popri Dunaji kúsok do susednej Orbánháza. Na vrchol sezóny sme sa poctivo pripravovali. No a len dva dni pred štartom sme si zaobstarali tašky na bicykel. Aby sme šetrili vlastné hrby. Vstávam pred siedmou a robím si sýte raňajky. Po siedmej budím deti. Žena chcela vypadnúť, čo najskôr. Lístky na vlak o ôsmej som kúpil deň predtým, takže sa nenaháňame. Deti idú s malým kufrom na kolieskach popredu, my starí na bicykloch neskôr. Prehadzujeme totiž veci do ďalšieho malého batoha, aby sme odľahčili môj. O morča sa postará suseda. Vlak kvôli výluke ani veľmi nemeškal, iba 10min. Prvé, čo ma privíta v Hovadove na stanici sú socky-pankáči s pivom a skleným pohľadom. Zoženiem lístky na bus v pomerne novej (2019) predajni MHD. Za mojich študentských čias som kupoval lístky v novinovom stánku. Busom 93 sa vezieme do betónovej džungle ku švagrinej, kde odovzdáme baby. Kolimahy štartujeme pri Chorvátskom ramene. Expedíciu na kolesách vediem ja. Po dvoch kilometroch sa napojíme na "našu" Eurovelo 6. Trasa je vytýčená po oboch brehoch Dunaja, ale pravá strana ide popri lužných lesoch. Po hrádzi ideme len kúsok a pred ČOV schádzame dolu. Celú Eurovelo budem mať výklad o vodných zdrojoch a ich problémoch. Asfaltový povrch je i na hrádzi, no značenie je dolu na ceste. Pod kolesá skáču lúčne koníky a ich samovražedné úmysly nás budú sprevádzať až do Štúrova. Do Čunova je po trase veľa bufetov pri hrádzi i ľudí na nej, ale my ideme spodnou, širokou cestou. Rusovské jazero je krásne modrozelené a bola by radosť sa v ňom schladiť. Stretáme ľudí, ktorí evidentne majú namierené k vode. V Čunove Eurovelo 6 pokračuje do maďarskej Rajky, ale my odbočíme na hrádzu a ocitáme sa na Dunajskom cyklochodníku. Po hrádzi Mošoňského Dunaja je úzky chodník a nie je veľa priestoru kochať sa riekou. Za galériou Danubiana osamieme a cestu popri Hrušovskej zdrži si môžeme vychutnať. 

Za Čunovom je vidieť veľkosť gabčíkovskej priehrady a málosť bufetov.

    Stretáme iba jeden starší pár, s ktorým sa na striedačku obiehame. Na hrádzi sa dokonca objaví auto a nie jedno, hoci riadna cesta je pod nami. Starý Dunaj po pravej strane sa občas mihne a vytvára dokonca pereje. Stojíme pred Dobrohošťou, kde sa od priehrady oddeľuje Vojčianske rameno. 

Prívodný kanál v Dobrohošti dotuje vodou ramená Dunaja.

    Od Vojky sa práve odlepuje kompa do Kyselice. Okolie nám je známe, pred pár rokmi sme sa kompou viezli do Vojky a brodili lužnými lesmi. Okrem lodičiek na rieke mi nad hlavou lietajú mašiny na Štefánikovo letisko. I vojenský Spartan. Za kompou schádzame z 15m vysokej hrádze do Vojky. Dedinkou prejdeme k Bratislavským mlákam. Chránená oblasť je skutočne chránená drôteným plotom. Aj s ľuďmi za ním. K jazeru sa teda nedostaneme. Myslel som, že príroda je pre všetkých. Snáď Šulianske bude na tom lepšie. (Ne)Prekvapivo ani nie. I v jeho severnom okolí sa márne pokúšame dostať k vode, no tiež sú pri brehu vilky. Naskladané jedna vedľa druhej ako uhorky v pohári. Predo mnou spadne z malého cestného bicykla chlapec. Nič hrozné, tatko uteká za ním. Mal zatočiť na súkromný polostrov a chalan zblbol. Na východnom konci jazera je odbočka k bufetu Kotva. Zakotvíme v lokáli na radlera, hranolčeky a cibuľové krúžky. Nič extra, ale potrebujeme energiu na ďalších 40km. Už ani to jazero nie je také kryštálovo čisté ako ho ktosi propaguje. Pre občasných návštevníkov je bojkami vyhradená malá plocha na kúpanie. Na padlleboarde sa opaľuje jedna pani.

Jediný prístup pre obyčajných ľudí k Šulianskemu jazeru.

    Po občerstvení ideme ešte kúsok k brodu Šulianskeho ramena. Na druhú stranu sa nám veľmi brodiť nechce. Otočíme sa a pokračujeme ďalej. Za Bodíkmi ma upúta lesík uprostred poľa. Takýchto tôní je v Dunajských luhoch viacero, no táto je fotogenická. Zastavíme sa pri Bačianskom ramene a po pár fotkách pokračujeme kúsok hlavnou cestou na gabčíkovské vodné dielo. 

Bačianske rameno patrí k najkrajšej časti lužných lesov.

    Oficiálne cyklotrasa pokračuje do prístavu a k čárde Hullám, ale je to trocha zachádzka. V čárde sme onehdy boli a žiadny erotický tanec na chuťových pohárikoch sa nekonal. Na vodnom diele otvorili novú expozíciu histórie stavby, rieky atď. Pozreli sme si teda okrem malebnej prírody aj šikovnosť ľudských rúk. Len nerozumiem, prečo ako suveníry predávajú hlúposti typu dáždnik alebo šatka. Väčšina ľudí by si skôr zobrala pohľadnicu alebo turistickú známku, či niečo podobné a lacné. Zíduc dole strmým vydláždeným chodníkom sa o5 napájame na Eurovelo 6 (ľavá strana). Za Gabčíkovom je nejaké korzo alebo čo. Jednoducho rad haluzných lámp pri chodníku. Nič pripomínajúce ľudské sídla v okolí však nie je. Z jednej strany kanál (Dunaj sa napája až v Sápe), z druhej polia.

Záhada dňa. Lampy kúsok za Gabčíkovom.

    Cez cestu nám prebehne srnec so srnkou. Samica vedie. Evidentne si chlapi bez ženy neporadia ani v zvieracej ríši. Prvýkrát vidím dudka chocholatého. Zájdeme do dedinky Sáp. Nikde nič a uprostred obce vodovod s pitnou vodou. Nemilo prekvapí 4km šotolinová cesta medzi Sápom a Medveďovom. A bude horšie. Ale až zajtra. Zdravíme sa s proti idúcimi bláznami ako my. Naložení so spacákmi, karimatkami. My nesieme naozaj minimum, keďže bývať budeme v penziónoch. V Medveďove o5 zídeme do dediny popri klube Hollywood. O tom, aký je to klub taktne pomlčím. Hanbinec. Zastavíme v riadnom pajzli menom Fakocsma (Drevená krčma). Typický cigareto-alkoholový smrad, šťať chodia štamgasti kdesi do rohu, kde bol kedysi asi výčap. O5 si vyschnuté hrdlá zalejeme radlerom a ja sa posilním kuracou žemľou z mrazeného polotovaru. Ale obec má voľne dostupný internet. Neprejdeme snáď ani kilometer a stojíme pri pitoresknom Opatovskom jazierku. 

Prietržové Opatovské jazierko je súčasťou Kľúčovského ramena.

    Okrem pískania mi v bicykli čosi udiera v ľavom pedáli. Pískanie na druhý deň prejde, ale drobný klepot neprestane do konca púte. K Číčovu už nie je ďaleko a nie sú ani štyri hodiny. Pri pamätníku záplavy z r.1965 odbočíme do lužného lesa. Cieľ je nájsť cintorín lodí, no prv sa my staneme cieľom komárov. Okrem kaluží, žiab a hávede s krídlami, vidíme iba kúsok nejakého vraku. Vyplaším šedú volavku. Pri Kľúčovskom ramene hľadanie vzdáme a obrátime sa s5. Treba lokalitu poznať. Po pár metroch sme pri Číčovskom mŕtvom ramene. 

    Jedným z mála zachovalých prirodzených biotopov na Dunaji. Najväčšie jazero na Slovensku vzniknuté po pretrhnutí hrádze koncom 19st., hlboké 7,5m. Perla Podunajskej nížiny prežíva odrezaná od hlavného toku (podzemnými vodami je spojená s Dunajom) postupne chradne a stráca sa. Rovnako ako náučný chodník vybudovaný v r.1989. Tabule sú už nečitateľné. Ochranári si veľmi neželajú zvedavcov potulujúcich sa pri ramene s 5.st. ochrany. Od obce Číčov je smerová tabuľa Lion jazero. Zmiatol ma tento názov, ale vraj miestni ho volajú Lion po francúzskom vojakovi, ktorý sa na jeho brehoch usadil po I.sv. vojne.

Z cyklotrasy  je vidieť iba kúsok ramena.

    Komín, húsky, morky, ale chodník nikde. Žena sa rozpráva s pánom,  ktorý zobral dve vnučky na výlet z Veľkého Medera. Náučný chodník je kdesi na opačnej strane od Kľúčovca. Pred Číčovom pre dnes opúšťame Eurovelo 6 a ideme kilometer do dediny. Číčovské rameno láme republiku (z juhovýchodného smeru na východný), kraje a polí našu cestu. Čas ešte máme, preto skúsime ísť k ramenu zo severnej strany popri rybníkoch. No za záhradkami cesta končí. Zostane úzky chodník pre peších, hoci i zhrdzavená rampa je skrytá medzi stromami, takže cesta tu onehdy bola. Cez hustý porast aj tak nič nie je vidieť. Mali sme ísť k ramenu asi inak. Obzrieme si teda obec zbližša.

Sochy vojvodov, ktorí priviedli Maďarov do Podunajskej nížiny.

 Drevené sochy slávnych osobností od číčovského rodáka Gézu Nagy-ho alebo kaštieľ grófa Kálnokyho, ktorý vyzerá byť obývaný. V zadnej časti má i bazén a na tráve parkuje auto s rakúskou značkou. Dosť možné, že pán gróf v kaštieli trávi leto. Prejdeme sa parkom a konečne ideme k penziónu Jolán. Penzión je pomerne nový (2017) a leží niekde uprostred trasy Hovadovo-Parkány. Bicykle si môžeme nechať v miestnosti, kde je bar. Je nefunkčný, preto na dvere vycapili ceduľku "Úschovňa bicyklov". Je tam i stojan, ale obsadený. Preto dáme kolimahy do opačného rohu. Za izbu platím vlastne až teraz, hoci booking si bral číslo karty. Inak som platil 70Eur, ale bez sprostého bookingu som mal ponuku za 60Eur. Prišla neskoro, po zaplatení. Dokupujem raňajky za 9Eur/osoba. Nechce sa nám ráno zháňať v dedine čerstvé pečivo a kávu. Dostaneme kľúče od izby 108, ovládač na klímu a telku. Dvere majú americký štýl guľatej kľučky. Potrebujem obe ruky na otvorenie, čo zrovna nie je vždy možné. Chýba tretia ruka. Pre nás na jednu noc je izba až príliš veľký luxus. Priestranná kúpeľňa, letisko a balkón. Ten má iba zopár izieb v penzióne. Vedľa je cintorín a krčma. Na večeru čakáme v tamojšej reštike hodinu. Žene kurací rezeň s brusnicovou omáčkou chutil. Neviem, či to kura naháňali po dedine alebo prečo sme čakali tak dlho. Moja panenka na hríbovej omáčke bola bez chuti.  Na druhý deň sme si chute vymenili. Na pitie pivo, víno a pomarančová limonáda. V penzióne býva zmeska všeličoho. I cudzinci. Češi, Nemci. Partia starých mládencov, rodiny s deťmi. Dnes sme našliapali 85km. Fúka nám slabý severný vietor do chrbta, takže sa nejde zle. Žena je po dni viac opálená ako od mora. A to sme sa natierali pri Šulianskom jazere. 

Sobota 12.8.2023

    Natierali, ale opaľovací krém nie je proti komárom. Objavujem nové štípance. Tak nestačí, že si na nás zgustli v lužnom lese, ešte aj na cimre. Aj sa mi zdalo, že nad ránom počujem pri uchu komára. Bicykloval som i počas spánku, a to som len deň na ceste. Do polnoci hulákali feferóni z vedľajšej krčmy. Vstávame pred siedmou, dnes máme dlhý deň a na pláne viacej kilometrov. A radi by sme stihli o jedenástej prehliadku komárňanskej pevnosti. Ten hore sa musel rehotať, keď počul o našich plánoch. Po ôsmej sedíme teda na raňajkách. Nahádžeme do seba praženicu s párkom. Na cestu si beriem jabĺčko a do rúk malý croissant. Nech urobím škodu za tých 9Eur. Po pol deviatej štartujeme. Cez dedinku po hlavnej ceste, míňame obec Trávnik a cesta vedie znova k dunajskej hrádzi. Vyplašíme zajaca a na ďalšej odbočke sa napojíme Eurovelo 6. Cesta do Komárna je pomerne jednotvárna. Za Veľkým Lélom je kemp Ostrov a oproti Veľkolélsky ostrov. Dostaneme sa naň cez Mahulienin most (na ostrove sa natáčala rozprávka Mahuliena-zlatá panna). Bicykle odstavíme pri rumpáli a hojdačke, kde urobíme pár záberov. Po ostrove je viacero chodníčkov, my sme si vybrali najkratší - cestu korýtka. Skutočne, na jej konci pri brehoch Dunaja, je zem posiata korýtkami. Zopár hodím do vačku. 

Dub pamätá Máriu Teréziu.

   Veľkolélsky ostrov teší hlavne kone a iný dobytok. A prériové svište. Je to jeden z posledných veľkých dunajských ostrovov v Európe so zachovaným tradičným koloritom prírody. Po postavení vodného diela Gabčíkovo mu hrozil zánik. Len nedávno (2014) sa z ostrova stal naozaj ostrov prepojením s riekou. Vďaka dobrovoľníkom je kedysi pustý ostrov dnes plný života.

    Po pozdravení bociana pri Veľkom Léli pokračujeme pomerne nudnou cestou po hrádzi. Oživenie príde pred Komárnom za Zlatnou v podobe panelového úseku dlhého asi 800m. Žiletkári si prídu na svoje. Drahej sa ozve pískanie od predného kolesa. Bude treba nastaviť brzdu. Pred Komárnom je nový (2020), ikonický a kontroverzný most Monoštor (podľa pevnosti na druhom brehu). Je najvyšší na Slovensku a celom toku Dunaja. Je však postavený na nesprávnej strane mesta a doprava v centre Komárna kolabuje. Šliapeme ešte ďalšie tri kilometre Alžbetiným ostrovom do centra. Na kruháči odbočujeme doľava na riadnu cestu do Komárna. Tabule nás navedú k pevnosti. Pokladňa je nelogicky v budove mestskej polície. Dnešné prvé nemilé prekvapenie ma čaká pred pokladňou. Mesto alebo neviem kto si na dnes naplánoval v areáli pevnosti rodinný deň. Skrátka: prehliadky nebudú. Kurva, tak ani na druhý raz sa mi do kazematov nepodarí dostať. Prvý krát sme prišli neskoro. Preto som sa dnes naháňal, aby sme vstup na jedenástu hodinu stihli. Aspoň mohli dať na internetovej stránke vedieť a nie post funus. K pevnosti prichádza dodávka. Pán s dlhými šedivými vlasmi a modrými očami, rómsky kováč (na Róma nevyzerá), ide robiť krídlové dvere. V prenesenom zmysle sa dá povedať, že rómsky kováč znamená klasický kováč pracujúci s ručnými nástrojmi. Milý kováč nás na vlastnú zodpovednosť pustí dnu aspoň do exteriéru obranného komplexu. Zvonka vyzerajú budovy spustnuté a zničené (trénujú v nich špeciálne jednotky), iba malá časť prešla rekonštrukciou. 

Budova kasární má najväčšiu sedlovú strechu v Európe dlhú 600m.

    Komárňanská pevnosť patrí medzi najväčšie opevnenia na svete. V časoch osmanských nájazdov bola schopná poňať armádu s 200 tisíc vojakmi.  Pevnosť nebola nikdy dobitá, ale ľudská ľahostajnosť a zub času z nej robia postupne ruinu. Heslo na priečelí budovy Nec Arte, Nec Marte (Ani silou, ani ľsťou) sa stáva krutou iróniou. Snáď niektorá generácia docení hodnotu pamiatky, kým sa prepadne do zeme.

    Rómsky kováč robí na pevnosti už viac rokov ako majú naše deti (rekonštrukcia oficiálne začala v r.2003). Postupná oprava prebieha, ako sa zoženú prachy. V jedinej ako tak zrekonštruovanej budove sa plánuje i lacný hotel a kancelárie. Viac menej sklamaní odchádzame, podzemné chodby neuvidíme. A nie sme sami, čo postávajú pred pevnosťou. Pošramotený imidž mesta sa len zhorší. Ako by to bolelo propagovať pamiatky svetového významu. Tlačiac bicykle kráčame v centre po pešej zóne. Hľadám infocentrum a nádvorie Európy. Info je pri mestskom úrade, čo mi poradí pani v múzeu. Pohľadnice nič extra. Nájdeme i námestie, ale prekvapí ma, aké je malé. Pitoreskné domčeky pripomínajú Amsterdam.

Domčeky majú reprezentovať architektúru 36 európskych krajín.

   Radi by sme doplnili tekutiny, no okrem Irish pub-u na námestí je v centre bieda. Samé kaviarne. Komárno urobilo na nás rozpačitý dojem, skôr ako turistický ruch, je tu hluch až na pár zblúdilcov ako my. Sadáme na kolimahy a na radu z info centra ideme cez Alžbetin most do maďarského Komárom k pevnosti Monoštor. Je obed a dosť horko. V upravenom okolí objektu je ruský vojenský čln a tank T55. 

    Sandberg, ako znie jej originálne meno, mladšia sestra komárňanskej pevnosti, prezývaná dunajský Gibraltár, bola raritou skôr po II.sv. vojne. Rusi si z nej spravili najväčší muničný sklad v Európe. Stavalo ju 2000 murárov takmer 20 rokov. Iróniou je, že pri dokončení pevnosti v 19st., bolo treba skôr brániť východnú hranicu Rakúsko-Uhorska pred Rusmi. I preto pevnosť nebola nikdy využitá ako obranná bašta. Naopak. V súčasnosti v nej napr. pečú chlieb.

Chodba s izbami pre dôstojníkov.

    Zaplatíme vstupné, energiu doplnia dve koly a spomienky dve pohľadnice. Dokopy 5000 HUF (asi 13Eur). Pri vstupe sa nachádza malá expozícia života na Dunaji s modelmi lodičiek. Pevnosť je rozsiahla a netreba služby sprievodcu ako v Komárne. Nemohli tento systém okukať aj na druhom brehu? Je i v omnoho lepšom stave, a to ju predpokladám Rusi po vojne nešetrili. V Monoštore strávime dve hodiny. Je to aká, taká náplasť na komárňanskú. Komplex je bludisko tmavých, či svetlých chodieb (640 miestností), ale zaujímavých. Nič pre klaustrofobikov. Kazematy, väznica, podzemné chodby. Vonkajší areál je pripravený pre koncerty. Na opačnom konci sú odstavené vraky ruských vojenských vozidiel. Márne hľadáme cestu do priekopy, ale budovy sú rozsiahle, že sa nám ani nechce ďalej motať. Z trávnatej strechy je impozantný výhľad na Komárno a rieku. Zjem tyčinku a jablko. V klimatizovanej vstupnej miestnosti sa nám i voda vo fľašiach ochladí. Bicykle sme totiž zaparkovali do šatne. Šliapeme štyri kilometre s5 do Komárna. Vôkol pevnosti, kde vidíme vstup na rodinný deň. Krátka zastávka na mieste, kde Váh končí svoju púť. Smrad zdochliny nás vyženie preč na Eurovelo. 

Váh pri sútoku dosahuje hĺbku 5m a šírku 60m.

    Konča Váhu sú preteky na rýchlostných člnoch v rámci Majstrovstiev SR. V Komárne majú preteky niekoľko desaťročí tradíciu. Prekročíme most aj týpečka, ktorý z nepochopiteľného dôvodu zostal stáť pred cestou. Smerovník ukazuje do Štúrova 52km. Prejdeme asi 5km a stojíme pred rímskym vojenským táborom Kelemantia z 2.st. Zbehnem dolu k archeologickému nálezisku. Drahá na mňa čaká pri odpočívadle. Ďalší stop je za našou najjužnejšou obcou Iža pod umelo postavenou rímskou strážnou vežou. Skôr by som ju nazval rozhľadňa. Keď už niekto zhrabol peniaze z únie, mohol si dať robotu spraviť aspoň vernú kópiu starorímskej veže. O5 stretáme od rána rôznych cykloúchylov. Mladí idú väčšinou v páre. Starí, väčšinou muži, sólo. Podľa stupňa farby kože a veľkosti brady sa dá odhadnúť koľko sú na ceste. Ak by zastavili aj podľa smradu. Viem z vlastnej skúsenosti. Stretáme týpečkov, ktorí idú zo Štúrova do Komárna celý deň. 

Severné hranice rímskej ríše strážila pevnosť postavená neobvykle na druhej strane Dunaja.

    Míňame Patince a spomíname na dva pobyty s deťmi, ktoré sme si na kúpalisku užívali. Konečne vidíme na rieke aj loď - výletnú. V Žitave sa nedá inak ako po hlavnej ceste spolu s autami a motorkármi. V Radvani je reštaurácia aj dve, ale robíme si chuť na čárdu v Moči. Osudová chyba, ale nik a nič nás neupozornilo. Nasleduje ďalšia podpásovka. Z čárdy Moča zostali obhorené múry. Nalejeme do seba odporne teplú vodu a hladní šliapeme s nervami ďalej. Aspoň nejdeme po hrádzi, ale dolu v tieni stromov. Pred Kravanmi sú pláže i na kúpanie. Kde tu sa naozaj ľudia kúpu, no viac je pri brehu rybárov. Voda vyzerá po dažďoch kalná. V Kravanoch je pri rozhľadni bufet. Nič varené, ale aspoň chladený birel. A biele lupienky (predavačka nerozumie, čo sú čipsy). Nejakí chalani si púšťajú hudbu a pod rozhľadňou sú kone. Firemná akcia, či voľajaký klub? Mondolákajú, ale počujem pesničku Od Tatier k Dunaju od Elánu. Vracajú sa Taliani, ktorých sme míňali. Davide so ženou a dcérkou v káričke ide pár dní z Viedne do Budapešti. Ukazujem im cestu. To pravdepodobne ale obaja netušíme (ja isto), aká cesta nás čaká. Až neskôr pochopím, prečo sa vrátili. Chcú ísť na druhú stranu Dunaja. No prievoz akosi nefunguje a most je v Štúrove. Partička ožranov opustí vežu a môžem ísť hore. 

Najnižšie položená rozhľadňa na Slovensku má 17m a 90 schodov.

    Žena si dobíja hodinky (zástrčka je za bufetom) a my sily. Dobre robíme. Za Kravanmi krásny nový asfalt. Hoci dolu je tiež cesta. No tá končí, ale čo horšie i asfaltový chodník. Chvíľu po ceste s autami, ale potom už iba po hrádzi posypanej drobným štrkom. Príšerný záver našej cesty pre Treky a kĺby. Kodŕcame sa, šmýkame asi 6km. Stretáme pána,  ktorý hovorí, že cyklochodník začali robiť, ale akosi práce ustali. Techniku sme pri hrádzi videli, možno došla nafta. Unavení sa teda musíme sústrediť nie na baziliku, ale držať rovnováhu na šmykľavom kamení až po koniec obidského kanála. 

Posledných pár kilometrov k Štúrovu nie je pre cesťáky.

    Tam zídeme na betónku, neskôr asfaltku. Hoci Eurovelo 6 ide trocha inak. Mne navigácia ukazuje zísť z hrádze pred haťou. Pri dedinke je náučný chodník. Mierne stúpanie do obce ku kostolíku, prefrčíme centrom a odbočíme doprava do polí na Štúrovo. V cigánskej osade zabočíme doľava a ocitneme sa o5 na novej asfaltke. Nelogicky v Štúrove zostane 100m pás rozbitej cesty bez asfaltu. Možno došiel asfalt. Cestou do Štúrova sa zastavíme na stanici. Lístok z Nagymaros s bicyklom vyjde na 18Eur. To je dosť. Len rezervácia bicykla v EuroCity je 7Eur. Pani za pokladňou sa snaží niečo vymyslieť, ale tvorí sa za mnou had ľudí.  Ide vlak, preto kašlem na zajtrajšie lístky a pokračujeme do grand finále na nábreží Dunaja. Krásny príchod do centra v popredí s ostrihomskou bazilikou Sv. Štefana. Pôvodne som si myslel, že koniec je na moste Majky Valérie. Smerujem preto nad Dunaj. Drahá však pozerá na mňa ako dedo mráz na letnú brigádu. Vraciame sa s5 na nábrežie. Finálové foto z bazilikou v pozadí. Máme za sebou 185km z Hovadova. Od hladu sa až chvejem, preto sa veľmi nekocháme a šliapeme ešte ten kilometer k penziónu Rosa popri soche Jana Sobieskeho na koni. 

Podobnosť mosta Maje Valérie z Eržebétiným v Komárne nie je náhodná. Majú rovnakého otca.

    Ubytko je prakticky za sochou pri hlavnej ceste do Nových Zámkov. Taká rušná ulica, že sa nedá prejsť na druhú stranu. Keď nejaký šofér vidí našu zúfalú snahu prejsť na druhú stranu, zastaví a pustí nás. Aspoň je penziónik vedľa reštaurácie. Z penziónu vyjde chlap a my stojíme pred ním ako kvaple v Harmaneckej jaskyni. Rozmýšľame ako s bicyklami dnu cez úzke dvere. Vyjde majiteľka a po privítaní nás pošle za roh na opačný koniec domu. Čaká nás pri bráne. Malý dvor, kde je nasáčkovaný altánok, hojdačky i pieskovisko. Pod altánkom nám spraví miesto pre kolimahy. Vojdeme do predsiene, kde je kuchynka a jedálenský stôl. Na hornom poschodí sú ďalšie, väčšie izby. Staršia pani nám ukáže skromnú izbu a zaplatím jej pobytovú daň (izbu som platil popredu). Tvrdí, že bicykel nie je estetický šport pre ženy. Žena je totiž opálená podľa odevu. Navrhuje jej bicyklovať sa iba v tričku. Jednoducho zariadená izba s letiskom, stolíkom s dvoma kresielkami a chladničkou, na ktorej je malý televízor. Asi ako môj monitor v robote. Ani nečakám za 35Eur luxus. Hlavne, že izba aj kúpelka sú čisté. Uteráky i mydlo máme vlastné. Hlad je však silnejší pán ako smrad a "voňaví" si sadneme do susedného lokálu Casablanca. Čašník nás hneď upozorňuje, že sa nedá platiť kartou. Objednám si vínko, žene pivo a vraciam sa po peňaženku. Spolu si dáme halázslé zo sumca. Obsluha pochopila a prinesie nám dva taniere a polievku v kotlíku. Ako hlavný chod si objednám zubáča v holandskej omáčke s opekanými zemiakmi. Dráha bravčové s lečom. Lečo však bolo kupované a nie čerstvé. Na zdravie, vraví čašník. Mne chutilo, drahá sa leča ani nedotkla. V podniku sme nechali aj s tringeltom 50éčiek. Osprchujeme sa a ideme do mesta. Za môj výkon si zaslúžim dačo sladké. Hoci drahá nebola celkom tohto názoru a rada by si konečne vyložila nohy na posteľ. V Štúrove zrovna dnes prebieha hudobný festival maďarskej rockovej hudby, takže sa pri nábreží prekrikujú dve kapely. Náš cieľ je však cukráreň. Až v polovici korza príde spasenie chuťových pohárikov v cukrárni Esterhazy. Dám si rovno dve punčové guľky. Vychutnávajúc si sladkosť vidím, že i Mama langoš je otvorený. Pred dvoma rokmi mali len do šiestej a nechali sme si chuť zájsť. Zajtra, v nedeľu, majú zatvorené. Smola. V noci sa mi kvôli hluku od cesty nedarí zaspať. Zatváram okno, vypínam chladničku. 

Nedeľa 13.8.

    Vypnúť chladničku bola blbosť. Do rána z nej vytečie voda na dlážku. Hodím pod ňu rohožku z kúpeľne. O šiestej ráno si nejaký chlap ide robiť kávu alebo snáď zohriať sunar? Kuchynka je hneď vedľa našej cimry. Vraj ma baba plno a počuť nad nami buchot. O siedmej zvoní kostol. Dopíšem riadky denníka  a pred ôsmou vstanem. Dnes nás čaká hungaroring s otočkou vo Visegrade. Oproti včerajšej smole, dnes sa šťastena k nám vrátila. Nezabudnúť na cestovné poistenie, do vakov nahádžeme veci a o trištvrte na deväť vypadneme. Kľúče prepchám cez dieru v bráne a hodím na dlažbu. Na raňajky si sadneme do Musetti café and breakfest. Nasýtime sa dvoma obloženými žemľami. Jedna s volským okom, druhá s avokádom. Žemľa bola väčšia ako na obrázku a väčšia ako čašníkova dlaň, na ktorú nakreslil jej veľkosť. Netušiac si dám ešte čokoládu so šľahačkou, žena lungo. Za 16Eur s plnými bruchami šliapeme cez most do Ostrihomu. Nechápem, prečo na druhej strane stoja naši policajti. Videl som ich aj v Komárome.

Hoci je Maďarsko väčšia krajina, má 4-násobne menej cyklotrás ako my.

 Napojíme sa na Eurovelo 6  do Visegradu. Za Ostrihomom sú malé pláže s pekný výhľad na slovenskú Burdu. V Zamárde chodník končí a ideme po ceste. Aspoň v tieni stromov. Chvíľu, len po Pilismarót. V Dimiše (Domos) si spravíme odbočku k Dunaju. Je tam najužšie miesto a rieka vytvára jediný meander v Maďarsku. Vidíme pomerne veľkú premávku na rieke. Pomalšia loď z Budapešti do Ostrihomu, ďalej raketa Voschod II postavená v ukrajinských lodeniciach mieriaca rovnakým smerom. V Hungarii je na vode pomerne živo. Nie ako u nás. Stojíme na bus zastávke pred Visegradom a skúšam nastaviť žene na bicykli brzdu. Bezúspešne. Predné koleso sa točí aj miernym pískaním, pokračujeme. 

Diabolský vrch na južnom cípe Zadunajského stredohoria.

Definitívne zakotvíme pri infocentre. Prvý logistický úspech dňa máme za sebou. Kniha o okolí žiadna, resp. len v maďarčine. Mám aj dobrú správu. Každých 20 min. chodí k hradu lokálny bus. Schováme sa do tieňa stromu pri zastávke. Máme 2 problémy: bicykle a forinty. Bicykle drahá nechce nechať naverímboha dolu. Minimálne nie s vakmi. Busy by mali byť nízko podlažné, kolimahy nevidím problém. No a peniaze? Snáď sa bude dať platiť kartou. Dojuchá žltý kĺbový autobus. Vodič nerozumie ani ingliš, len čosi mondoláka o fellegvár. Neviem, čo to je, ale kývam hlavou, že áno. Otvorí zadné dvere a ukazuje nech nastúpime. Stane sa, ešte sa nepohneme zo zastávky a znova ma volá k sebe. Dávam mu 5Eur, mrdne plecami, ale pohneme sa. Týmto ďakujem milému, holohlavému šoférovi, že nás pochopil a nerobil caviky. Cesta hore je slušný stupák, cez to všetko zopár bláznov sa v tom teple tlačí hore. Kopec by som prirovnal k inoveckému sedlu Havran. Vystúpime pri citadele (fellegvár) a bicykle necháme pri strážnej búdke parkoviska. Tri paničky lietajú po parkovisku a snažia sa zvládnuť chaos pri parkovaní áut. 

Z horného hradu veľa nezostalo.

Vstup do hradu z 13st. je 2000HUF (5Eur) na osobu. Platiť sa dá kartou. Na nádvorí sú mučiace nástroje. Lámacie koleso, klietka, železné kreslo posiate tisíc hrotmi (obzvlášť krutý nástroj). Na severnej strane je z terasy krásny výhľad na meander. Čudujem sa, že je na hrade veľa rodín s deťmi. Prečo sa nekúpu? Šípky ukazujú smer prehliadky. Hrad nie je veľký. Prvá vežička skrýva fejk svätej kráľovskej koruny (originál je v Budapešti). Vo vonkajšom hrade sú dve miestnosti s panoptikom voskových figurín troch kráľov Karola Róberta, Jána Luxemburského a poľského Kazimíra (a služobníctva), ktorí uzavreli v r. 1335 visegradskú zmluvu. V r.1991 nadviazali symbolicky na ňu prezidenti štyroch štátov. Prehliadka pokračuje vnútorným hradom. Vpravo je výstava zbraní. Čo nás zaujme so ženou je slovenský dvojkríž na erboch a zástavách. Čo má s ním spoločné uhorský kráľ Belo IV, ktorý znak používal?

    Pôvodný symbol dvojkríža sa dostal na Slovensko z Byzantskej ríše ešte počas misie Cyrila a Metoda v 9st. Do heraldiky Uhorska ho nakreslil kráľ Štefan I. v 10st. V priebehu 11.-12. st. sa dvojkríž z erbov vytratil a o5 ho oživil Belo IV v 13st. Ten ho vraj videl počas návštevy v Byzancii, ale skôr nechcel nasrať poddaných a zostal verný tradícii Nitrianskeho kniežatstva. Trojvršie pod krížom dohodili k znaku za vlády českého kráľa Václava III v 14st. Slováci si symbol definitívne prijali za svoj počas búrlivých revolučných rokov 1848-49. Zdôvodňovali to aj tým, že trojvršie reprezentuje naše veľhory.

Visegrád pod hradom a na druhom brehu Nagymaros.

   V ďalšej miestnosti narazím na 3m vypchatú vyzu. Najväčší druh jesetera, pred takými 60 rokmi kráľ Dunaja. Zrovna pred pár týždňami nasadili mladé rybky jesetera malého do Dunaja v snahe prinavrátiť ako tak jeseterov na naše územie. Miestnosť je celá posiata vypchatými poľovníckymi trofejami a parožiami. V najvyššej vežičke hrá zarastený chlapík na gitare a do toho mondoláka kvílivé elégie. Cez mostík schádzame dolu k bráne. Nevyhnutná voda a pohľadnice, zjazdom sa zvezieme s5 do Visegradu. Zastavíme pri kráľovskom paláci, ale do vnútra nevkročíme. Najkrajší je z vonku a odfotiť sa dá od rampy. 

Jeden z päťdesiatich hradov Matúša Čáka Trenčianskeho zo 14.st.

    Zopár stoviek metrov je do prístavu ku kompe. 800 forintov (2Eur) osoba. Kompa kmitá po Dunaji hore-dole. Záujem sa preplaviť je veľký a pre námorníkov sú prevozy prachy. Točíme sa akosi k Nagymarosu. Deja vu z Bodrumu. Neviem, čo je to za zvyk sa točiť pri odpichnutí lode z móla. Nasmerovať loď proti prúdu? Somrák vedľa mňa páchne. Verím, že my jemu tak isto. Nejaký umelec alebo neviem čo. Nesie si zo sebou stolík na predaj zbytočností a sedačku z bicykla, na ktorej sedí. V Nagymaros sa rozhodujeme ísť s5 do Štúrova na kolieskach po ľavom brehu. Kompa nám ušetrila čas tým, že vyrazila hneď a do troch hodín budeme určite v Parkány. Múdre a prezieravé rozhodnutie. Ľavobrežná časť Eurovelo 6 je v Hungarii celá po skvelo vybudovanom cyklochodníku. Až po hranice s našou džamáhírijou. Stretáme talianskeho Davide zo včerajšej etapy. Nový most cez riečku Ipeľ v Chľabe beriem ako samozrejmosť, ale realita je prekvapujúca. Otvorili ho iba pred dvoma týždňami. O5 šťastie, inak by sme museli prejsť cez železničný most v Szobe. 

Po Váhu a Hrone tretia najdlhšia riečka Ipeľ končí svoju púť na hraniciach.

    Stopku dáme v krčme Nosta v Kamenici nad Hronom. Jediný po trase na Slovensku. Ako to, že feferóni majú bufet na každom kilometri? Osviežime sa kofolou a ozvú sa i prázdninárky. Zvyšných asi 10km do Štúrova poznáme a ideme po hlavnej ceste. Cez hrádzu sa mi nechce zachádzať do centra Štúrova. Nepochopím, prečo je železničná stanica 4km od centra. Horšie, že ani žiadne normálne spojenie, kyvadlovka alebo niečo. Asi nie je záujem ľudí. Kupujem lístky na osobák cez Nové Zámky a Nitru do Lepáku. Nielenže je lístok lacnejší (8Eur/os.), ale neskôr zistím, že EuroCity vlak mešká 90min. Máme necelú polhodinku do odchodu vlaku, preto si kúpime párok v rožku. Langoše, na ktoré si celý deň márne robím chuť, baba nemala. Veľa malých obchodíkov počas korony krachlo, ako vravela včera bytná. I  tu v okolí stanice je z troch, jeden bufet funkčný. Aj to presedlali na lacnejie verzie jedál, ktoré reklamujú. 

Železničná stanica vlastne ani nie je v Štúrove, ale v obci Nána.

    V pohode dôjdeme do Zámkov. Stihnem si kúpiť dokonca pohľadnice, ktoré som pri poslednej návšteve nestihol. Prestúpime na motorový vlak až do Lepáku.  Idú z nás rôzne pachy. Jeden starší pár vystúpi a zostane čakať na zastávke. Stáli vedľa nás, preto si robíme srandu, že ich vyhnal náš smrad a radšej počkajú dve hodiny na ďalší. Ako som už písal, vlak je zmesou rôznych typov ľudí a určite i príbehov. Sedemdesiat ročný dedko - anarchista v roztrhaných gatiach. Pomáham naložiť kočiarik deťom, ktoré majú deti. Malá Kika zostáva v Hlohovci s ledva chodiacou obéznou babkou a mladí pokračujú na žúrku do Trnavy. Naberáme menšie meškanie, ale i vlak z Trnavy,  takže akurát stíhame preniesť 15kg Treky na druhé nástupište. O siedmej sme doma.
Máme za sebou vyše 250km ciest a chodníkov. V sedle sme strávili 14 hodín. V závere ma už riť ani nebolela. Nohy vôbec, telo si pomaly zvyklo na pohyb. Drahej sa prakticky rozpadli nové mtb ponožky. Spravili sa jej diery a stratili farbu. Vak jej odral sedlovku. Nie je totiž dobre uchytený a padá jej. Čoskoro to schytajú aj varlatá. Opálení sme viac ako od mora. Každý deň sme videli inú scenériu. Prvý deň lužné lesy s tôňami a nádherne modrými jazerami, druhý deň skôr poľnohospodársku krajinu s čenovskou lesostepou, tretí deň meander Dunaja v objatí kopcov. Viackrát sme improvizovali, ale vlastne v tom je čaro týchto výprav.

Päťková trapola ide do akcie alebo dovolenka na Kose

Názov výpravy: Koš 2023

Heslo: Vater melona, banana, šamanské tance do rána.

Prológ

    Švagriná rozhodla, že sa pridá k našej dovolenke pri mori. Pokukávali sme po gréckych ostrovoch. Vzhľadom na augustové tréningy dievčat, pripadal pre nás iba júl. Väčšinou chodíme v druhej polovici, a tak sme si aj sprvu naplánovali dovolenku v práci.  Počas Veľkej noci bola veľká rodinná debata u svokry, že teda čo dovolenka. Pridá sa aj švagor s rodinou, len termín treba posunúť na začiatok júla (domnievam sa, že kvôli festivalu Žákovic, ktorý je koncom mesiaca). Fajn, drahá snívala už minulý rok o veľkej dovolenke. Uskutočníme teda rodinnú výpravu jedenástich ľudí dakde k moru. Bol som za 7 nocí, 10 sa mi videlo veľa. V hre boli ostrovy Cyprus, či Kos. Nakoniec kvôli termínu a letom padla voľba na Kos. Hoci budeme letieť z Viedne, let bude v rozumnom čase. V polovici apríla hľadáme ubytovanie. Prokastinácia sa nevyplatila a jedno ubytko v južnom letovisku Kefalos zmizlo behom dňa (napokon súkolia osudu, vari morské prdy a vetry určili správnu lokalitu za nás). Švagriná sa postarala o letenky, i keď sa mi zdalo, že máme v cene zbytočne veľa batožiny a mohli sme ušetriť pár Eur. Ďalší deň sediac u nás so starším švagrom vyberáme severnú časť ostrova poblíž Tigaki. Pre 11 ľudí veľký výber nebol. Veľkodušne som chcel platiť za dve rodiny, ale limit na karte ma stopol. Platil teda švagor. I to bolo málo a tretia rodina si platila zvlášť. Takže všetko zjednané, čakáme. Komunikácia s ubytovaním ohľadom klimatizácie viazne, resp. nie je žiadna a mejly asi končia v čiernej diere alebo u babky Marie.

Utorok 4.7. Smer Hippokratov ostrov

   Švagriná ide dnes na dovolenku štýlovo-vo veľkom slamáku sa vezie hádam od domu. Cestovná horúčka vrcholí. My vstávame s drahou bez budíka nastaveného na pol šiestu. V nedeľu sme sa registrovali na let Ryanair cez internet, inak poplatok 55Eur za osobu. A že som sa plánoval takto registrovať až na letisku.... Ešteže ma švagor upozornil. V pondelok sme od svokry narýchlo večer požičiavali menší kufor. Náš je o 3cm vyšší vďaka kolieskam a nespĺňa požadované rozmery dopravcu. To už sme boli zbalení, takže všetko von a znova. 

K raňajkám si ukusujem z banána a jablka. Pred šiestou zídeme s kuframi dole a akurát prichádza žlto-biele taxi. Hybridná Toyota s navoňaným šoférom. Benzín, plyn, elektrika, parfum netuším, kde sa to všetko aj s bagážou zmestí. Frčíme po diaľnici do Hovadova, keď vidím, že taxikár odbočuje na Einsteinovu. Cez Rakúsko chodia po okreskách, lebo šetria na diaľničných známkach. Vraj je to kratšie a len o 5-6 minút dlhšie ako po diaľnici. Šofér mi ukazuje, kde sú v Ostereich stacionárne radary. Jeden kdesi v Altenburgu a ďalší vo Fischamende. Za necelú poldruha hodinku sme pri Termináli 1 letiska Schwechat. Kývame švagrovi stojacemu pred budovou. Taxi nechám 110Eur (10Eur dýško). Žena poručí zabaliť veľký kufor. Ochotná obsluha baliaceho stroja ho vezme a ovinie fóliou. Ani sa nečudujem toľkej ochote, keď za ňu platím neuveriteľných 15Eur. Za tie peniaze mi na kufor mohli dať aj červenú mašľu. Ja ho snáď ani neodbalím, až doma. Novinkou je pre mňa bezkontaktné odbavenie veľkej batožiny. Kufor si vlastne pošleme na odbavenie sami. Sympatická obsluha dakde z Turecka mi našťastie asistuje. Pri pulte skenujem ženinu letenku, na ktorú je písaná 20kg batožina a vytlačím nálepku, ktorú dám na kufor.   Švagor vyhodí 2L fľašu vody. Dobrá vychytávka skúsenejších cestovateľov je zobrať si prázdnu fľašu. Kontrolou prejde a potom v odletovej hale sú fontánky alebo je možnosť vodu jednoducho načapovať z vecka (nedať sa odradiť, že nie je pitná. Je.). Pokračujeme bezpečnostnou kontrolou. Prebehne rýchlo, akurvát mi padajú gate bez opasku. Jediný zádrh spôsobí sesternička zabudnutými nožnicami v batôžku. Skončia vyhodené. Ideme k bráne C, kde je predpokladané naloďovanie (konkrétne číslo sa zobrazí až neskôr) a čakáme  na zvyšok ansámblu. Zatiaľ prebehnú raňajky v podobe bagety s pomazánkou (jednu ešte dojedám na Kose) a ja si s bagetou v ruke fotím lietadla na dráhe. Zvyšok výpravy vyrazil v počte troch kusov z Hovadova neskôr, ale majú problémy. Najprv im skener nevzal nálepku na kufri. Potom malé krstniatko, neprešlo "lietačkami" pred bezpečnostnou kontrolou. Museli volať bezpečnostnú službu. A neprešla ani kontrolou, ani neviem už prečo.  Napokon sme sa žltého kufríka na kolieskach dočkali a zvýšil ešte aj čas na kávu za 5Eur, či povzbudzovák džin s tonikom za 12Eur. Kontrola pasov neprebehla, iba mi stevard zosnímal letenky v telefóne. Je dobré ich mať pripravené, inak sa platí. A nie málo-60Eur. Sedíme takmer pol hodinu v Airbuse A320 s veľkým červeným logom spoločnosti Lauda Air, ktorú Micheal O´Leary kúpil v r.2019. Tento mesiac Ryanair prepravil rekordné množstvo cestujúcich, takmer 19 melónov. Čakáme na voľné "okno". Tým, že mašina neskoro prišla sa plánovaná diera zavrela. Konečne sa odlepíme od dráhy 29 viedenského letiska. Po ľavej zatáčke naberieme kurz na juh. Sedím pri okne a lúštim krížovky. Sem-tam mrknem na krajinu pod nami. Nad Kosovom vidím letisko patriace Prištine (mesto je tesne pod nami), pokračujeme popri hlavnom meste Macedónska Skopje. Po hodine prelietame pobrežie východne od Solúna a sme nad morom. Míňame ostrov Gioura patriaci súostroviu Sporády, kde vraj žil v jaskyni jednooký obor Kyklop. Nezabudnúť posunúť si ručičky na hodinkách o jednu hodinu dopredu. Kapitán zahlási, že o desať minút pristaneme, ale asi sme znova zmeškali okno a krúžime juhozápadne od ostrova. Hoci sme skrátili meškanie, dvojnásobným krúžením sa vrátime o5 na 25 minút. Pred pristátím je nádherný pohľad na kalderu sopečného ostrova Nysiros. Vysúvajú sa klapky, buchnutie podvozku a sadáme na dráhu 32. Z lietadla vypadneme do horúceho a vlhkého podnebia. 

Plechovka A320, ktorá nás dopravila na ostrov.

    Terminál je pomerne malý, a preto sme hneď pri výdaji batožiny. Náš kufor sa na páse objaví medzi poslednými. Vyjdeme z príletovej haly, no nevidím tabuľku s našim menom alebo logom prepravnej spoločnosti Suntransfers. Vytiahnem si papiere, že zavolám a nejaká česká delegátka sa pýta, čo hľadám. Pošle má von ku kiosku. Odtiaľ ma chlapík pošle s5 do haly, hneď pri príletoch. Vpravo je modrý stánok, kde riešia transfery. Pani moje meno v počítači nájde a vypíše lístok s číslom mikrobusu T100. Majú v preprave ľudí systém, no nájsť správny kiosk je výzva. Vyjdeme všetci pred letiskovú halu a zahneme doľava na úplný koniec parkoviska. Na ploche je odstavená rada mikrobusov. Pýtam sa vrátničky na T100, ale nevie. Ideme k mikrobusom až konečne zbadám T100. Odľahne mi. Odvoz z letiska na ubytko bola moja starosť (švagor si chcel požičať autá v prvý deň). Vodičovi vycapím na okno kartičku a hneď pochopí. Čaká sa už len na nás. Baby idú dozadu, ja so švagrom sa posadíme vedľa vodiča. Cez dedinku Antimachia schádzame dolu na severovýchod k pobrežiu. Najprv stojíme pri hoteli Grecotel, kde vypadne pár ľudí. Mrdáme sa uličkami Marmari a Tigaki k nášmu Byron apartments. Dom je až na konci v zákrute. Ľudí na plážach nie je veľa, tobôž na "našej" pláži. Z klimatizovaného busu vyjdeme po pol hodine o5 do pece a ovešaní batožinou kráčame kúsok k domu. Po okolí sa potulujú mačky. Alebo len tak ležia. Starý dedko v slamenom klobúku (neskôr dostal prezývku Strýčko Pompo) na záhrade si nás všimne a ide za nami. Na nástenke na prízemí sú mená s číslami izieb. Na moje meno som rezervoval dve izby. Kľúče sú vo dverách. Švagriná býva v trojke na prízemí, my uprostred a švagor nad nami. Dedko si akosi pomýli mená a nás lifruje na prízemie. Chýba totiž ešte jeden hosť. Až keď strhne papier z dverí, ho upozorňujem. Znova ho zahladí a nalepí s5. Po akom takom vybalení neodoláme šumeniu mora a hneď sa hodíme do plaviek. K moru máme asi 100m. Pláž je piesočnatá, s dostatočným počtom slnečníkov s ležadlami. Pofukuje mierny severný vietor, no more je pomerne teplé. Oproti Kosu je ostrov Pserimos, za ním Kalymnos, na východe turecký cíp Malej Ázie. Za chrbtom máme pohorie Dikeos s najvyšším vrchom 846m n.m. I dno mora je piesčité ako pláž, mušle takmer nie sú. Sem tam sa mihne ryba. Prúdy Egejského mora spôsobujú, že je podvodné okolie bez života. 

    Záhrada Egejského mora, ostrov Kos, patrí do súostrovia Dodekanéz (netuším, ako ich spočítali 12 ostrovov, keď je ich 15+150 menších). Osídlený bol už v dobe bronzovej minojskou (krétskou) civilizáciou. Stáročia sa striedali majitelia ostrova podľa toho, kto zem dobil alebo ku komu sa obyvatelia priklonili. Ostrov je teda architektonický a populačný mix. 

Je známy nádhernými pieskovými plážami a tiež bicyklami. Mimo propagačných letákov je známy aj odpadkami a zemetraseniami. Odpad je večný, zem sa triasla naposledy v marci 2023. Ale iba trošku.

Krajina ostrova je pomerne vyprahnutá.

    V diaľke kotvia nákladné lode z Turecka a Grécka. Byron má aj vlastný bazén, resp. dva. Jeden väčší s hĺbkou poldruha metra a druhý pre detičky. Napokon v nich decká aj dnes skončia. Niektorí ideme na  prieskum trhu do neďalekého stánku s ovocím a lezeninou. Švagor kúpi melóny. Treba nám hlavne vodu. Preto rekognoskácia prebieha opačným smerom na Tigaki. Supermarket je vzdialený vyše 800m od apartmánu. Vlastní ho 73-ročný otec zo synom. Tatko sediac pri mraziacom pulte robí emeritného sekuriťáka v prístrešku obchodu. Syn stojí pri pokladni a sleduje futbal. V lokáli majú všetko a k osamotenej polohe sú viazané aj ceny. Na pultoch je klasický obchodnícky odrb. Najdrahšie položky na úrovni očí. Kos víno je drahé, kúpim nateraz čučo. Ešte aj etiketu má v češtine... Zoberieme toastový chlieb, vodu, salámy a syry. K tomu slané pokušenie. No a samozrejme pohľadnice ostrova. Pokladník blokuje klasickým spôsobom naťukaním kódu tovaru do pokladne. Čítačky som nikde na ostrove nevidel. Predavač automaticky vyberá spod pultu igelitovú tašku, ale my sme pripravení s vlastnými. Vedľa obchodu je požičovňa áut Safari. Páči sa nám terénna bugina, no je raz tak drahá ako mini autíčko. Zoberieme letáčik, no chyžná nám neskôr vybaví autá od majiteľky Byronu. Na večeru do odporúčanej taverny Ampeli. Na prvýkrát sme netrafili vchod. Cez hotel Blue Nest (Modré hniezdo, čo znie ako tajná Dzurindova základňa) cesta neviedla. Hoci ich delí iba plot. Museli sme sa vrátiť a ísť po ceste s novým asfaltovým povrchom. Cestou skúmam správanie nadržaných cikád. V Grécku sa ľudí boja. Hodím kameň do stromu a stíchnu. V Chorvátsku sa ozve naštvané crescendo. Do reštaurácie sa vchádza voňavou záhradou. Rozmarín, mäta, bobkáč, oregano a iné bylinky. S každou návštevou som nikdy neodolal požmoliť si ich medzi prstami. Zariadenie lokálu je jednoduché s drevenými stoličkami a stolmi. Stoličky sú popísané bonmotmi. Predpokladám niečo ako "Nechaj vína, pi vodu, nečiň vrecku škodu". Isto. Nad barovým pultom škrieka papagáj. Vonku je i malé ihrisko. Čašník si nás hneď všimne. Objednáme fľaše vody a domáce biele víno. Vinič majú ovinutý vôkol stien. Ampeli znamená vinohrad. Menu je typické pre grécku tavernu. S drahou si objednám musaku, švagrovci polovicu jedálneho lístka. Mäsové guľky v rajčinovej omáčke, syrové rolky, šalát Ampelisia aj grécky šalát a neviem, čo ešte. Musaka, domácky pripravená, chutila. Žena si veľmi na nej nepochutnala. Z cesty jej nebolo dobre. Málo pila i jedla a večer ju priľahla únava. Obaja sme sa dlho nezdržali a ideme na izbu. Hrám sa s klímou, ale väčší problém sú komáre. Zabijem ich 7. Ešte aj tí komári sú lenivejší zaliezť. Nie ako na Slovensku. Neviem, či odpudzovač pomôže. Po pár dňoch som ho aj tak nepoužíval. Stačí neotvárať balkónové dvere a nezažínať. Chybu viackrát nezopakujeme a máme od sosákov pokoj. 

Naše ubytovanie na konci Tigaki.

          Streda 5.7. Ostrov bicyklov, mačiek a odpadu

          Švagriná vymyslela večerný riťuál rozlúčky s morom. Spočíva v nejakých tančekoch. Teraz je však ráno okolo siedmej a ja vstávam, čo je vlastne šesť hodín u nás. Pozriem na internet a obchod sa otvára o ôsmej. Dám vedieť švagrovi a lebedím v mäkkej posteli. Izby sú jednoduché. Máme zvlášť spálňu so skriňami a stolíkom. Deti sú vedľa v miestnosti s kuchynkou. Spia na pohovkách tvaru L. Majú stolík, kreslo "ušiaka" a čínsky telezízor. Kanvica, elektrická dvojplatnička, toastovač sú súčasťou kuchynského kúta. Kúpeľka maličká, voda strieka všade. Na podlahe sú dva odtoky. Hajzl papier sa ako všade v Grécku hádže do koša (vraj majú malé odpadové rúrky). Je však taký tenký, že nevadí ho i poslať dolu vodou. Máme veľkú terasu s plastovými stoličkami a stolom, kde sme síce nikdy nesedeli, ale sušíme na nej plavky a uteráky. Nazreli sme i do dvojky izby, a to sú krcálky bez spálne.

      Pred ôsmou aj so ženou a švagrom ideme do obchodu. Kúpime zopár blbostí (ako napr. kečup, bez ktorého nebudú raňajky) a ideme s5. Šľapky mi otlačia chodidlo. Chodím pár dní bosý po okolí i v apartmáne. Na takom horúcom piesku mám pocit, že sú ako tie toastíky. Toasty (chlebové pochopiteľne) sa nám stanú na pár dní raňajkovým menu. Robia sa vo všetkých izbách, maslo sa zdieľa. Raňajkujeme vonku pod strieškou, kde je rodinné sedenie. Je nepraktické furt čosi nosiť hore, dolu. Poháre, taniere, kávu... Ale sme všetci pohromade.  Celý deň sa nudím na pláži pred domom. More ponúka tvorivé nič. Zdriemnem si na ležadle. S drahou sa prejdeme k železo-betónovému bunkru, no sú v ňom iba nasypané smeti. Odpadky sú celkovo problém ostrova. Nikde som nevidel koše na smeti. I v triedení odpadu je ostrov v praveku. Chyžnú robí desať rokov milá, stará babka v ponožkách a mokasínach Maria. Má 73 rokov a vraví, že potiahne ešte dva roky, kým sa na upratovanie vyprdne úplne. Zatiaľ si poctivo robí svoju robotu a izbu nám bude upratovať každý druhý deň. Odporúča nám pekáreň Gianiotiko i lacnú požičovňu áut majiteľky Byronu. Hneď dojedná kšeft s miestnym Nikos-požičovňou bicyklov. Starší týpek sa v momente zjaví na mopede a nahlodá všetkých na zapožičanie 10 bicyklov na piatok. No uvidíme. K cyklovýletu celej kompánie sa staviam tu, v subtropickom pásme, skepticky. Dva bicykle už budú zajtra k dispozícií. Vraj nám dá jeden-dva dni grátis. Kus/deň je za 5Eur. Električku môžeme mať za 30Eur. Kým sa bavíme o bicykloch zmizli deti. Žena uteká a Talianka jej vraví "Fajnd kinder?" a máva rukami k pláži. Drobizg sa aj bez nás vybral k moru. To už pomaly nastal čas neskorého obeda. Tak, že sa pôjdeme obzrieť do taverny Agnanti v blízkosti supermarketu na možnosti gyrosu alebo pizze. "Majiteľa seklo v krížoch a otvorí najskôr v sobotu", povedal mi pokladník/budúci majiteľ/dedič a balič vo vedľajšom obchode. Narýchlo kúpia ženy špagety, párky a vajíčka. Cestoviny na všetky spôsoby sa stanú ďalším obligátnym menu na dovolenke. Švagriná je cestovinový mág. Baby varia obed, hoci sú takmer tri hodiny. Ničoho som sa ani nedotkol. V tom teple a váľaní mi ani nechutí. Pasívny štýl dovolenky nie je pre mňa. Poobedňajšia siesta v izbách, nech sa nepečieme stále len na slnku. Sedíme v apartmáne u švagra na hornom poschodí. Všetci si dávajú rum s kolou, ale ja v tej horúčave nič nechcem. Pred piatou ideme, kde inde ako k moru. Šnorchlujeme pri bunkri, kde je viacej skál i života. Tým pádom i viacej mušieľ. Vyženie nás rybár, ktorému sa pletieme do lanka. Na večeru sme sa rozhodli ísť busom do centra Tigaki. Dobré reštiky ako Nisiotiko obsadené, skončili sme v „rýchlom“ občerstvení Fivos and Athena. V rýchlom v úvodzovkách, lebo na tie jednoduché jedlá sme čakali takmer hodinu. Skôr pomalé občerstvenie. Zdržovali, lebo sme im robili reklamu? Jedlo teda žiadny kulinársky zázrak. Pita chlieb a pizza z rovnakého cesta. Víno za 12Eur/L chutilo ako čučo z Lidl. Vyprážaný kurací rezeň do žemle je doslova urážka hamburgera. Suchý ako anglický humor. Vypýtali sme kečup, nech je aspoň trochu vysušený plátok mäsa šťavnatý. Mladší švagor chcel vypýtať džbán vína a pomrkával so zdvihnutým krčahom na čašníka. Ten asi patrí do skupiny ňu-ňu mužov a zdanlivé city mu opätoval. Vína sme sa nedočkali, no švagor sa dočkal významného mrkania a úsmevov. Pri odchode švagra dokonca pohladil po ramenách. Keď sme už dlho boli na suchu, víno som napokon vypýtal ja. Nie úsmevmi a dvíhaním džbánu, ale oslovením.

Rozlúčka s morom.

          Cestu s5 sme plánovali pešo, avšak niektorým sa nechcelo. Znova bus. Cestovanie lokálnymi busmi je kapitola sama o sebe a bol pre nás zakaždým zážitok. Okrem toho, že zastávka na opačný smer je len kdesi v priestore ulice, lístok predáva vyberač ako u nás za bolševika. Cenu si určuje podľa sympatii. Za tých 2,5km sme platili 1,80Eur/osoba. Inokedy menej, niekedy viac, podľa toho, kto z nás pýtal lístky. Najlacnejšie som dostával ja, keď som sa tváril nechápavo. Podľa mňa však odrbávali. Dobehli sme sa tiež pri autobusovom poriadku. Na každej zastávke majú iba dva časy: odchody z mesta Kos a odchody z Tigaki. A my v Byrone sme na konečnej, kde sa bus otáča. Pre nás teda platia odchody smerom na Kos, nie Tigaki, kam v podstate chodíme. Niekedy bus už príde so zmeneným nápisom-smer Kos. Prvý deň sme pol hodiny stáli na zastávke a prakticky čakali, kým príde z Kos a otočí sa s5 do Kos a teda do Tigaki. Princíp neurčitosti platí aj tu. Nikdy sme nevedeli, kde sa v akom čase dopravný prostriedok práve nachádza. Naše železnice si asi zobrali príklad z gréckej MHD. Večernej rozlúčky s morom (želala si najmenšia) som sa nezúčastnil, ani alkoholických radovánok s džointom (želala si najväčšia). Náhrada marišky sa dá kúpiť v miestnom obchode.

Štvrtok 6.7. Špička na trhu

-             Švagriná víta o šiestej slnko. Bavilo ju to dva dni a potom ešte v posledný deň na ostrove. Vstal som až po pol ôsmej, nech baby neruším. Dole pred nástenkou som čakal na týpka od Nikos bicyklov. Prišiel krátko pred štvrť na deväť. Hoci mi tvrdil, že robí od siedmej, ani na ôsmu sa mu nechcelo. So švagrom nám dal slávnostne kľúče a hneď zinkasoval 60Eur na tých 8 dní. Kolimahy pristavil už večer. Bicykle sú dámske s prehadzovačkou. Jeden má slušne opotrebovaný predný plášť a v piatok ho vymením. Chlapík nás presviedča, že zadné plášte sú z lepšej gumy proti prerazeniu a dal za ne 12Eur. Brzdy bohvieako neúčinkujú. No možno som len rozmaznaný z kotúčových. Prehadzovačka ide relatívne dobre. Pastorok aj píla sú hrdzavé, morský vzduch im neprospieva. Nezvyk sú pre mňa riadidlá do U. Vzadu je malý košík. Hneď sme vyrazili so švagrom na testovaciu jazdu do Tigaki. Nájsť lekáreň a pekáreň. Maria sa nám snažila vysvetliť, kde to je. Kúpili sme sladké aj slané pečivo. Všetko je v podstate z rovnakého cesta, len plnky sa striedajú. Po raňajkách som šnorchloval za bunkrom, no žiadne prekvapivé mušle. Ako to pečivo, všetko rovnaký piesok, len vlnky sa striedajú.  Keď prišli k moru ostatní, sadol som za kolimahu a šiel smerom na juh do dedinky Zipari. Vraj je tam pekáreň, čo by bolo pre nás bližšie. Popri hustom kríkovom poraste, kde mi prebehla veľká jašterica cez cestu a popri krave som akosi zozadu vošiel do malej dedinky. Pekáreň je na rušnej hlavnej ulici a skôr je to kaviareň. Pečiva málo, ale zato rôzne zákusky. Šiel som opatrne ďalej po ulici plnej áut do obchodu. Ďalšia misia bola kúpiť 5L fľašu vody. Nič. Šliapem do mierneho kopca popri ihrisku k ranokresťanskej bazilike, no brána je zavretá. Dokonca sa zdá, že z kostolíka nič nezostalo. Zničená storočiami a ľudia v likvidácii úspešne pokračujú. Zveziem sa dolu popri modernom kostolíku Nanebavstúpenia pána a idem do Tigaki obzrieť propagované  Soľné jazero. Je to niečo, čo som ešte nevidel, ale dych mi nevyrazilo. Smrad z bahna a konské hovná sa dajú prežiť. No biele plochy narušujú hlboké stopy po štvorkolkách. Z východnej strany je jazero len bahno. Idem preto kúsok na juh. Je zvláštne dotýkať sa soľnej krusty. Ľahšie váhy i udrží. Bicykel sa mi do smradnutého bahna zabára. Idem na opačnú, severnú stranu. Na konci jednej cesty sa zaborím do bahna.   

Soľná krusta na povrchu jazera.

        Soľné jazero v Tigaki o ploche necelého štvorcového kilometra a hĺbke -32cm (dno je totiž pod úrovňou mora) je vlastne uzavretá nádrž. Morská voda doň len priteká, no neodchádza. Prirodzene sa preto za pomoci slnečných lúčov odparuje. Do r.1989 sa soľ z jazera ťažila v objeme 2000t ročne. Doposiaľ sú vidieť v jazere stopy po umelo vytvorených jazierkach na odparovanie. Na severnom okraji zostali aj ruiny budov. Bagre kanál stále oživujú, aby totálne nevyschlo. Propagačný materiál melie čosi o plameniakoch a iných vtákoch, ale prakticky som videl na hladine iba čajky, motorkárov a konské kopytá. Zato info tabuľu som nevidel žiadnu.

-            Cestou s5 sa stavím v smradľavých sandáloch v obchode po 5L vodu. Obed dnes pompézny nie je. Dojedá sa, čo zostalo. Croisanty z raňajok. Poobedňajšia káva s rumom u švagra na izbe (ja dojedám sladký koláč). Deti hrajú kartovú hru Uno. Niečo na spôsob farára, ale vylepšené o nejaké prekvapenia počas hry. Ja sa motám na pláži, v mori alebo na izbe. Švagrovia idú nakupovať. Sú dlho preč, lebo nemôžu nájsť rum. Že nemajú vodu ich tak veľmi netrápilo. Akonáhle prídu, sadnem na bicykel a šliapem navštíviť asi 8km vzdialený antický Asklépion. Od križovatky Diastavrosi je stále stúpanie. Menšie i väčšie. Problém je dostať sa na druhú stranu rušnej cesty Kos-Kefalos. Nejaký autobus chaosí čo využijem a prejdem. Pritom sa po nej ide iba kúsok. Šliapanie mi veru už chýbalo (naposledy som bol v nedeľu) a hoci je teplo, užíval som si to. Zozadu sa dostanem k areálu obklopeného píniami. Skutočné horské rehabilitačné centrum. Vstupné 8Eur za pár popadaných šutrov a stĺpov starých 2300 rokov nie je zrovna symbolické. 

Asklépion je asi 7km od hlavného mesta Kos.

           Asklépion bol komplex chrámov a ,moderne povedané, diagnostických centier zasvätených bohu liečiteľstva Asképionovi. Také antické Bory. Doktori si hovorili asklepici. Jedným z nich bol aj otec modernej medicíny Hippokrates. Prestal ľudí balamutiť zlými duchmi, ale postavil sa k chorobám racionálne. Hoci nemocnica sčasti prevzala jeho učenie, zostala na pomedzí vedy (chirurgické zákroky) a šamanizmu (terapia snom). V nemocnici uplatňovali pri liečbe celostný (holistický) systém liečenia. Neliečili teda len fyzické neduhy, avšak zamerali sa na človeka ako celok aj po psychickej a emocionálnej stránke. Pokoj a kľud, vo sne vám odstránime absces apendixu. Areál bol stáročia pochovaný pod nánosmi zeminy a ruiny odhalilo až zemetrasenie počiatkom 20.st. Okrem budov pre pacientov, boli v areáli aj domy pre ich rodiny a lekárska škola. Už v antike vystužovali stĺpy oceľovými tyčami a používali hlinené rúry na kanalizáciu. 

         Zaujímavá prechádzka chrámom. Ako vtedy ľudia uvažovali, ako vlastne sa liečili? Zdržím sa asi pol hodinky a schádzam dolu. Okolo Byronu len preletím a o5 idem kúpiť vodu a croisanty do supermarketu.  Na večeru zasa zakotvíme v blízkom Vinohrade. To už švagor dopredu zaistil rezerváciu. Naobjednávalo sa všetko možné a z každého som ochutnal. Dobré boli syrové rolády. Špička na trhu, ako švagor nazýva všetko, čo mu chutí. Nakoniec sme dostali štamperlík sladkej ľadovej drviny. Na nevraživosť švagrinej, ktorá útratu platila, sme nechali za žrádlo 166Eur. Aspoň dýško sme dali aj my. Po lokáli behajú okrem mačiek aj zajace. Zhodnotíme to tak, že najlepšie máme najbližšie. Obchod i reštiku. Mačku ani zajaca sme nechutnali. V Byrone je pod nami mladý taliansky pár. Večer dymili myrhou ako dve fabriky. Proti komárom, či kryli húlenie trávy? Talianov sa na ubytku strieda pomerne hodne. Podozrievam majiteľku, že je Talianka. I to meno "Byron" je Talianske. Zdravia nás Bongiorno. Pokúšajú sa i slovensky Doby áno. Prečo vlastne ostrov nepatrí Osmanom, keď je len 5km od nich? Taliani okupovali Kos už začiatkom 20.st. Víťazstvom v taliansko-tureckej  vojne v r.1912 si zaistili svoju dominanciu nad ostrovom pokiaľ aj Talianov neporazili v II.sv. vojne. A tak je dnes možné, že taliansky strýček Pompo čistil bazén večer pomocou robota. Nie tureckého, ale mechanického. Švagriná mu doniesla pokazenú stoličku, z čoho sa zdesil. Maria nás upozornila, nech si nohy umývame dolu vo vonkajšom umývadle. Dnes čistila izby a v našej bol piesok. Vymenila i uteráky a plachty. Izby som dal vychladiť na 19°C, kým sme hodovali v Ampeli. Nie veľmi to pomohlo, vôbec nie dievčatám v obývačke.

Strýčko Pompo sa každý deň staral o bazén.

-       Piatok 7.7. Hujerovi v meste

-             Švagriná dostala nápad zmeniť stravovanie, aby sme nemuseli každé ráno chystať raňajky. Vybehol som preto vedľa do hotela Irina. Raňajkové menu za 10Eur na hlavu. Za tú sumu sa najeme štyria tobôž, ak niektoré decká si len zobnú z jedla ako vrabce.                                                                             Ani netuším, koho bol nápad spraviť si výlet do hlavného mesta Kos na bicykloch. Ráno som dal Nikosovi 40Eur za ďalších osem kusov. Deň predtým som ešte menil pre moju mladšiu dcéru väčší bicykel za menší. Zrovna ju menšia kolimaha nenadchla. Na raňajky sme sa posilnili párkami, vajcami a lezeninou (uhorky dnes neboli v stánku). Pred výjazdom som ešte skočil do obchodu po vodu. Inak ja jediný pijem vodu z vodovodu. Švagor po sračkových skúsenostiach z Turecka pije iba balenú a ostatní rovnako neriskujú. Okolo desiatej vyrazila expedičná kolóna všeobecne východným smerom. Polovicu trasy šliapeme po normálnej ceste. Skupina 10 kolimách musela byť impozantná a zavadzajúca. Stádo som viedol ja. Trasu som si ako-tak vopred pozrel na navigácii. Po piatich kilometroch sme odbočili k moru a po kilometri, pri päťhviezdičkových rezortoch Diamond a White Pearls, začína cyklochodník. Konečne môžeme zastaviť a napiť sa. Pokračujeme ďalej k východnému cípu ostrova. Takmer sme šli na vojenskú základňu. Neskôr z výletnej lode však zbadám, že je tam verejná pláž. Švagor čosi splietal o kempe, ale ten sme nenašli.  V Lambi sme odbočili k plážam, no ležadlá sú buď za poplatok alebo si objednáš dačo v bare. Inde na pláži prakticky miesta niet. Tobôž pod stromami. Pokračujeme okolo prístavu do mesta Kos. Ani mestské pláže nie sú bohvieaké, lebo ležia priamo pri ceste. Frustrovaní zastavíme za pevnosťou pri zmrzline Alea. Keďže je na Kose silný taliansky vplyv i zmrzlinárne ponúkajú mrazenú pochúťku na taliansky štýl. Ja sa zmrzliny vzdám a pokračujem ďalej za malý prístav omrknúť pláže za rušným centrom. Rovnako i vo štvrti Paradisi sú ležadlá za 4Eur/kus. Niekde by sme si možno miesto našli, no v mori sú kamene a obuv nemáme.  Rozhodneme sa ísť do centra. Ideálne by bolo nájsť parčík a rozložiť cigánsky tábor dakde pod stromom. Už ani to kúpanie v mori nie je podmienka. Bicykle odstavíme pri starobylej Agore, čo bola v antických časoch tržnica. Dokonca najväčšia v starobylom svete. Prejdeme sa medzi ruinami, ale deti prechádzka v teple veľmi nebaví. Ideme preto dolu k prístavu, kde sme videli čiernu pirátsku loď. Lodička Pirates of Kos robí asi už len reklamný pútač na plavby po troch ostrovoch. Či v skutočnosti pláva, je otázne. Každopádne reklama zabrala a kupujeme na pondelok plavbu pirátskou loďou Čierna perla aj so šmykľavkou. Pre nás štyroch necelých 100Eur aj s obedom. V infocentre oproti prístavu sa predbežne pýtame i na Turecko. Za 10Eur môžeme mať aj odvoz z Byron do prístavu a s5. Na výber je rýchla loď za 30Eur alebo pomalá za 25Eur. Zatiaľ odložíme výlet do Bodrumu na štvrtok. Čo všetci nevynechajú (niektorí aj dvakrát), je návšteva hajzlov v Goody´s Burger House. Otvárací kód 2341# si budeme pamätať do smrti všetci. Stálo nás to dve koly. Mimochodom hajzle sa blížili tureckým a boli bez dosky. Rozdelíme sa. Ja s rodinou a švagrinou ideme do pevnosti Neratzia a k Hipokratovmu stromu. Komu sa nechce, ide kúpiť vodu a počkajú nás pri bicykloch.

Neviem, prečo som si myslel, že legendárny strom je v Asklépione.

            Mekka lekárov, platan, ktorému sa hovorí Hippokratov strom je v skutočnosti starý len asi päťsto rokov. Je však možné, že je dieťa stromu, pod ktorým skutočne kázal Hippokrates. Jedno prvenstvo však má. V celej Európe niet väčšieho platanu. Doposiaľ plody, či odrezky zo stromu zasadili prestížne lekárske univerzity po šírom svete. Údajne. V okolí stromu sú tabuľky s Hippokratovou prísahou. Dokonca i v češtine. I pri našej návšteve si pri ňom odriekavali medici prísahu.

      Prejdeme iba cez kamenný most a cez pôsobivo zdobenú bránu sme v pevnosti Neratzia. Dcérka sa chce vyfotiť na zbytku kamenného stĺpa, čo neunikne oku pozorného strážnika v búdke. Vybehne a zapíska na píšťalke.

           Dominantou mesta sú hradby mestskej pevnosti Neratzia (v preklade kyslý pomaranč, pretože sú vysadené v jej okolí) z konca 14. storočia. Kyslý pomaranč z ruín iných starovekých budov postavili anglickí rytieri Johaniti (neskôr známi ako maltézski rytieri), podobne ako jeho náprotivok v tureckom Bodrume. Perfektne tak kontrolovali osmanských pašerákov cez úžinu. Po sto rokoch predsa len Osmania Kos anektovali na ďalších 400 rokov. Keď počiatkom 20st. zasa ostrov získali Taliani, veľa tureckých stavieb v pevnosti zničili. Ruiny sem-tam niekto i asanuje a stráži bdelý strážnik.

Po zemi sú roztrúsené rôzne artefakty, ako napr. erby rytierov.

-            Obedovečeru absolvujeme v reštaurácii "všehochuť" Fish house priamo v centre. Tomu zodpovedala aj cena. Švagrovia vyberajú lokál podľa hviezdičiek na gúgli. Keď už teda platíme, nech máme kulinársky zážitok. Taverna je obklopená sochami antických bohov, modelom loďky a samozrejme mačkami v kvetináčoch. Živými. Všetko ladené do modra, teda okrem mačiek. Zábava bolo umývadlo na pedál vedľa vecka. Vlastne tiež páková batéria, ale ovládaná nohou. So ženou sme ochutnali vyprážané kalamáre a krevety. Deti nugetky a špagety. Krstniatko má špagety snáď každý boží deň. Na obed aj večeru. Krevety boli v chutnej cesnakovej omáčke. Špagety Carbonara slanšie ako sme zvyknutí. Deťom i najmenšej chutili grilované sardinky. Švagrovi zasa doniesli špičku na trhu lososov. Nechali sme v podniku 182Eur. Keď som čašníčke zamával debetnou kartou pred nosom, okúňala sa. Lepšie by im bolo platiť v hotovosti. Keď som videl účet na zdrape papiera, došlo mi prečo. Nebudú musieť odviezť dane. Podporil som teda šedú ekonomiku Grécka stovkou na ruku, zvyšok kartou. Horšie, že sme odišli bez dýška. A to sme mali grátis zákusok a anízové ouzo. Zišli sme len dole schodmi a sadli do baru Imani na dačo sladké a kávu. Švagor básnil o banana split-e. Ja som si dal baklavu. Deti zmrzlinový pohár a pekne nadýchané vafle so šľahačkou a poliate čokoládou. Lepšie sme už nikde nedostali. S plnými bruchami sa vyštveráme na bicykle a vydávame s5. Plán bol kúpať sa na pláži po ceste, ale okrem zastávky v zelovoci, pokračujeme rovno do apartmánu. Najmenšia totiž zaspala v sedačke. Navyše začal fúkať silný severozápadný vietor. Vidím dokonca červenú zástavu na búdke plavčíka. Cez to všetko pri Byron ideme do veľkých vĺn. Prepláchne mi dutiny. Na plávanie veľké vlny príliš nie sú. I krstniatko tuším baví rozbúrené viac ako kľudné more. Z toho bicyklovania o5 viacerým vyhladne a hodinu varíme  kukuricu. Plotienka hreje ako tmená hmota vo vesmíre. Večer si konečne otvorím Chardonnay čučo. Sedíme v predsieni na našom poschodí. Páriace mačky pri dome kňučia ako deti. Na múre sa objaví nejaký protivný hmyz. Vari šváb alebo kosovský endemit? 
Dnes som prešiel okolo 27km, ostatní o niečo menej. Zďaleka sme nenavštívili všetky antické pamiatky mesta Kos (napr. Casa Romana, či rímske divadlo). Obdiv si však zaslúžia deti, ktoré dali výlet aj napriek teplu a bočnému vetru.

-        8.7. Sobota Tlupa deviatich

         Švagriná doniesla stýčkovi Pompovi pokazený toastovač. Chytil sa za hlavu a veci sa musela chopiť ženská. Maria prístroj vymenila. Na raňajky jachám do pekárne v Tigaki so švagrom. Dnes sa mu "darilo". Vykydol melón, večer pokazil zips na šatách a s autom skoro vpálil do múrika. Vietor je silný (podľa predpovede 12-13m/s) a robí veľké vlny. Odfúkol mi i šiltovku na cestu. Otravujem Mariu, že chceme dnes tri autá. Volá majiteľke cestovky Tigaki tours, lode aj apartmánu Byron. Po deviatej pani dofrčí na starej Kii, akurát keď raňajkujeme. V podstate sa dnes nikomu nechce, okrem mňa, ísť preč. Pani je evidentne sklamaná, možno i trochu nasraná. Naveľa sadám k nej do plechovky a ideme do Tigaki, rezervovať autá na zajtra. Už ich mali pre nás dokonca na dnes nachystané. Kancel majú na strategickom mieste, na rohu námestia. Robí pre ňu Polka, ale okrem pár fráz sa bavím s majiteľkou anglicky. Nechcené auto Kia Picanto si hneď aj brali Nemci. Takže baba škodovať nebude. Po objednávke ma doviezla s5 k Byron. Potom, čo sa vrátili švagrovci z obchodu, sadám na bicykel a idem do podhorskej dedinky Zia. Cesta od Zipari stúpa. Najprv príkro, potom sa zmierni. Napriek teplu zvládam serpentíny v pohode. Robím si prestávky. Vidím zrazenú čiernu užovku, asi 1,5m dlhú. V ikonickej obci Zia som jediný cyklista (cestou dole som však stretol jedného-dvoch šliapať hore). Bicykel odložím pod schodmi a prejdem sa až k posledným domom pod pohorie Diakos. Zia je najvyššie položená obec na ostrove. Ako keby ste stúpali z Palčekového do Starej Turej a ešte o pár metrov vyššie. Najvyšší vrch s rovnakým menom ako pohorie nie je už tak nedosiahnuteľný. Som v polovici cesty na skalnatý 846m vysoký kopec. Nemám však poriadnu obuv ani poživeň. Len malú fľašku teplej vody. Tak zídem s5 do centra obce a kúpim pohľadnice. Chcel som i ostatným dačo kúpiť, naveľa mi nič nepadlo do oka. Vôkol len samý gýč. Atrakciou väčšou ako výhľady je kvočka s kuriatkami. Počujem češtinu. Nie od sliepky, ale jej obdivovateľov. 

Letovisko Tigaki.

 

 

Š       Šliapem ešte kúsok smerom na východ k akejsi rozpadnutej chajde (na mape chybne označená ako Kastelli of Kefalos). No je odtiaľ naj výhľad na severnú časť ostrova. Toto je pre mňa relax. Božský kľud a nádherné výhľady vôkol za trochu námahy. Dolu sa spustím fotogenickou dedinkou Asfendiou. Vidím domy a život jednoduchých ľudí. Prídem dolu k ubytku a privíta ma zlovestné ticho. Všetci zalezení v izbách. Vynorila sa ponorka. Švagriná si namýšľa, že má krámy, ktoré mali prísť až neskôr. Tvrdí, že má po dovolenke. Na obed varia zasa cestoviny a k nim city. S drahou sa vadili kvôli obedu alebo kto uprace spadnutý melón. Naša rodina pre pokoj šla do obchodu a najesť sa do baru Sea Side. Ponúkali jednoduché menu: sendvič s hranolčekmi. Chrúmajúc hranolčeky mi drahá vysvetlila, čo sa udialo počas mojej neprítomnosti. Možno aj dobre, že som zmizol. Oddýchol som si na cimre a šiel s deťmi k moru. O5 mi prepláchlo dutiny. A vietor aj uši. Na večeru stojíme na zastávke do Tigaki a robíme si srandu so švagrinej, že v retro okuliaroch (viď Pomáda) vyzerá ako učiteľka. Vyberač lístkov nás už pozná ako "grupa deviatich". Nisiotoko permanentne obsadená (musia byť špička na trhu), švagor hľadá hviezdičky. Ideme za promenádu do reštaurácie Aliada. Rodinný podnik, kde i malé dcéry kmitajú. Jediné najmenšie batoľa je oslobodené od otroctva na majetku. Konečne si môžem dať rybu. Po vygúglení, čo je "sea bream", som si objednal údajne Pražmu. Žena mousaku, deti nugetky a gyros s hranolkami a pizza chlebom. Neapolské špagety pre najmenšiu boli so špičkovou omáčkou z pravých rajčín. Mousaka lepšia než v Ampeli. Bolo v nej menej zemiakov. Chlapi sušili huby, ženy sa napájali bielym vínom. Na jedlo sme čakali pomerne dlho. Všetko by bolo fajn až na nugetky v štýle raw. Nie sme zástancovia alternatívnej stravy, preto sme reklamovali mäso surové ako nenávisť. Trocha neskoro až pri odchode. Chceli nám vrátiť peniaze, ale nezobrali sme. Tých 7Eur mali dýško. Ďalší nákup potravín a hovadín. Na námestíčku ideme pre autá do Tigaki tours. Majiteľkin synátor Constantine nás čakal skôr ako po 22h. Napokon i tak papiere nevypisoval, asi tam len sedel, lebo mamička vystrelí. Posadiť som sa nemal veľmi kam, pretože mačka mi osrala stoličku. Čakal som preto, kým si švagrovia vypíšu papiere. K prenájmu stačili vodičáky. Platili sme kartou. Sadneme rodinka do Suzuki Swift (naše, pp. dovezené z Japonska sa volá Cultus) a rozbehnem sa len tak na obrysových svetlách. Ešte sa čudujem, že prístrojová doska je tmavá ako diera do Mažarnej. Až v polovici cesty potočím na páčke spínačom. Švagor absolvuje to isté. Tretie auto je malá Kia Picanto. Šak pre troch stačí. Čo je väčší problém, je neúnavne svietiaci oranžový výkričník v ľavom rohu. Strýčko gúgle mi napovie, že je rozdielny tlak v pneumatikách. Budem riešiť ráno. 

Na gréckej kolimahe Orient brázdim grécky ostrov.

9.7. Nedeľa Vater melona, banana

          Švagriná so mnou šliape na vodnom bicykli na malý ostrov Kastri. Odfúkne jej pritom čiapku a naša dcéra sa odvážne vrhne do vĺn po ňu. Má u švagrinej malé bezvýznamné plus. 

R    Ráno Maria položila smradľavé vrecko s odpadkami pri dvere. Skysnuté šťavy sa vyliali na podlahu a smrdkali, že olomoucké syrečky sú proti tomu Dolce Gabana. Ráno sa najem prvý a auto veziem do Tigaki riešiť svietiaci kontrolku. Musím čakať na majiteľku požičovne, cestovky, domu a kráľovnú všetkých morí. Volá synovi, ktorý ma posiela na pumpu zmerať tlak. Dofúkam pneumatiky, ale kontrolka neposlúcha. Vrátim sa do Tigaki tours a s ťažkým srdcom mi panička podá kľúče od nového Hyundai I10. Má iba necelých 23 tisíc kilometrov. Dám pozor. Cestou na Kefalos počúvame grécke národné piesne v rádiu Lemon. Lezie mi to na nervy, no drahá si chce vychutnať pôvodnú domorodú muziku. Rýchlosť na cestách nie je väčšia ako 70km/h. Vediem kolónu ja, pretože som si cestu vopred pozrel a nemusím sa rozptyľovať navigáciou. Zaparkujem pri pláži Ionikos v juhozápadnej časti polostrova. Blízko apartmánov Savvas, kde sme pôvodne chceli ísť bývať. Kým sme sa rozhýbali, o deň neskôr už ubytko bolo obsadené. Osud sa však vie pohrať. V južnej časti ostrova síce nefúkal až taký silný vietor, ale voda mala tak 22-23°C. Keď si predstavím, že sme v Savvose mali bývať 10 dní pri takejto čerstvej vode, zima ma striasla na pečúcom slnku druhýkrát. A výhoda Byron-u pre mňa je, že mám na bicykli všade relatívne blízko. 

Romantický ostrov s kaplnkou sv.Mikuláša.

          Hľadáme ležadlá so slnečníkom, no trištvrte pláže Agios Stefanos zabral pošahaný päťhviezdičkový rezort Ikos Aria, kde vypasené biele prasce obsluhujú černoškovia. Najlacnejšia izba pre dvoch  s výhľadom na kopec stojí takmer 400Eur/noc. Rozsiahly komplex má dokonca aj vlastnú bezpečnostnú službu. Vrátime sa do reálnejšieho prostredia na pláž Ionikos. Vrodená "skromnosť" ma prijme ju preniesť na dedka strážiaceho slnečníky a vnútim mu uspokojiť sa s 25Eur za šesť ležadiel s troma slnečníkmi. Inak by sme platili 10Eur/slnečník. Prvý sa odváži do sviežej vody starší švagor. Aj to sa len vyšťať. Potom idem ja... šnorchlovať. Hoci je v mori viac rozmanitého života, mušle nenájdem. Druhýkrát šnorchlujem smerom k malému ostrovu Kastri. Voda je plytká až do polovice cesty z pláže. Zostáva preplávať možno tak sto metrov. Okolie ostrova je vďaka skalám ešte viac bohatšie na rôzne ryby. Idem až k vzdialenejším skalám, ale tam život mizne. V hĺbke nájdem mušľu, ponor bol však na hrane a bolia ma uši. Navyše mi je i chladno, preto sa vylodím na ostrove Kastri. Prejdem bosý po skalách na druhú stranu k plážam a preplávam kúsok k brehu. Na slniečku sa dostávam na prevádzkovú teplotu. Zatiaľ lúštim krížovku a dočítam tenkú knihu Saroyana Tati, tobě přeskočilo. Je čas obeda a máme len skromné zásoby v podobe broskyňových croisantov, ktoré nikto nechce a pár čipsov. Preto sa vyberiem s mladším švagrom do Jim market. Kúpim si pohľadnicu, ale jedlo žiadne (niektorí mali chuť na bagetu, či čo). Obchod je inak pomerne veľký. Obzrieme si nedosiahnutý Savvos. I v nedeľu na ňom čosi robia. Plot a zdá sa, že kutrajú aj vnútri. Popri pláži idem pofotiť ruiny baziliky sv. Štefana, no lezie po ňom veľa ľudí. V tieni jeho stromov i kempujú. Naše deti a niektorí starí sa vozia na vlnách pripútaní v kolese ťahanom motorovým člnom. 10min srandy za 15Eur/človek. Ja volím pomalší dopravný prostriedok a kúpim za 20Eur/hodina miestenku pre štyroch na vodný bicykel. Na prvom idem so švagrinou. Druhý bicykel so šmykľavkou má starší švagor s rodinou. Ukotvím plavidlo o žltú bójku. Musím si ho však najprv dotiahnuť. Švagriná pláva po rukáv, ktorý odfúkol vietor. Vyšplháme sa na ostrov po skalách a na druhú stranu idem s deťmi šnorchlovať. Beriem svoje a malú švagrovú. Staršej spadnú okuliare dolu a držiak na šnorchel pád neprežije. Jednou rukou si pri splývaní drží dýchaciu rúru. Takýto štýle je na ho.no. Pre švagrovu je šnorchlovanie však zážitok. Asi väčší než koleso ťahané člnom. Hodina rýchlo ubieha a pedálujeme ako o život proti vetru k brehu. Šmykľavku využijeme tak raz. Popri pláži chodí auto s pokrikujúcim predavačom: "vater melona, banana". Tento popevok sa stane letným hitom Kosu. 

Ruiny kresťanského chrámu z 5st. p.n.l.

         Drobizg je hladný, preto sa o pol piatej zbalíme a ideme provizórne zaplátať prázdne bruchá sendvičom v hoteli Ionikos. Ja so ženou vydržím tie dve hodinky do večere. Zastávka je v dedinke Antimachia pri ikonickom mlyne, symbole ostrova.

          Jediný zachovalý veterný mlyn na ostrove má okolo 150r. Fungoval až do začiatku 80.-tych rokov 20.st., potom chradol a rozpadal sa. Jeho obnova sa začala niekedy v r.2016 plne hradená dedičom. Problém bol, že neexistoval človek, ktorý by mlyn dal dokopy. Tradícia mlynárstva sa ešte drží na gréckom ostrove Naxos. Až odtiaľ prišiel mlynár, no konštrukcia tamojších mlynov je iná. Preto dali hlavy dokopy a študovali s majiteľom mechanizmus stroja, kým ho dostali na papier a zhotovili. Drevo potrebné na stavbu bolo dovezené až z Afriky. V súčasnosti je mlyn plne funkčný a denne zomelie pri vhodnom vetre 600-800kg pšenice. Pečivo z múky je možné si kúpiť v blízkom obchodíku. 

           Mlynček je po 17h zavretý, preto sušienky z jeho múky oželieme a musíme sa uskromniť s vodou a nanukmi. Lížuc sladké pokušenie vidíme, že sa chystá dedinská slávnosť. Najmladší účastníci zájazdu nie sú s nami a idú rovno na apartmány, čo im tiež robí problém, keďže sa spoliehajú na umelú inteligenciu. Dotankujem v Tigaki 6L (stačilo by aj 5L), resp. nie ja, ale obsluha. Platobný terminál má pánko hneď v skrini v stojane pumpy. Vyhodíme nákup aj plážové veci a ideme všetci do Tigaki. Odovzdáme autá a ideme sa najesť do reštaurácie Esperos na opačnom konci promenády. Grécke pivo Alfa je prvotriedna žbrnda, ani penu nemá. Mythos mu zrovna veľmi nekonkuruje. Jedlo nie je zlé, no napr. špagety majú len omáčku z pretlaku. Tuniak ušiel, no mangol nemusím. Posledný bus do Byron a šušlavý vodič hlási zastávky: "Koš palaš, Žorbaš". Ako som si všimol, na Kose takýmto miestnym dialektom hovoria všetci. 

Plachty má kvôli silnému vetru zmotané.

    10.7. Pondelok Koš Palaš dospalaš

           Švagriná je dnes nadšená. Realizujeme švagrov nápad: plavbu loďou Black Pearl na blízke ostrovy Kalymnos, Plati a Pserimos. Ráno meškal prvý bus o 8.15h do Kos takmer 20min., čo nás znervózňovalo. Spoliehali sme sa totiž na to, že budeme mať dosť času sa naraňajkovať v meste. Maňana. Švagor vybehol do Byronu spýtať sa, či vôbec pôjde. Maria ho ubezpečila, že príde za 2-3min. A ozaj prišiel. Autobusová stanica v Kos je na námestí Agious Nikolau. Pre mňa z nepochopiteľného dôvodu autobusy cúvajú na výstupné stojisko, hoci na zastávku prídu z priameho smeru. Prístav je asi 500m od stanice. Popri relatívne novom (vykopané v r.2019) archeologickom nálezisku House of the bronzes ideme dolu. Zahneme doprava na ulicu plnú obchodíkov. Akonáhle zbadám obchod so športovými potrebami, vbehnem dnu. Myslím na nový šnorchel pre staršiu. Za 12Eur potom vezmem akúsi modrú rúrku. Ostatní zakotvili v malej pekárničke City Pie. Chlapíkovi spravíme kšeft roka nákupom slaných koláčikov, kúskov pizze a kávy. Dokonca i ja si dám horúce kakao. Najem a napijem sa však až na palube lode. Priamou cestou cez ruiny Angory dôjdeme rýchlym krokom k Black Pearl. Naša loď postavená v r.1999 má registračné číslo 82. Dlhá ako deväťposchodový činžiak, iba jeden sťažeň, hlavne však namontované plastové blbosti ako chobotnicu, pištole a tiež šmykľavku. Na strednej palube sú ležadlá a kabína s barom. Kapitán kormidluje pod strieškou na hornej palube, ďalšia, predná časť lode, je odkrytá. Hneď pri vstupe si vyberáme obed. Moja voľba je souvlaki s hranolkami. Mal som si radšej objednať kurča, ale v tom zhone som nevenoval pozornosť menu. Kormidluje starý kapitán v oranžovom tričku, ktorému čas a víchor odvial vlasy, že vyzerajú ako Tatry v r.2005. Zvyšok porastu sa uhladil v protismere plavby. Zakaždým, keď vyplávame si zapáli cigaretu. I ostatní chlapi sú staršieho dáta výroby. Okrem posádky sú na palube dve animátorky. Deti obsadia ležadlá. Žena si dá kinedryl a môžeme pred desiatou dvíhať kotvy. 

Denne vypláva desať výletných lodí z Kos.

         Plávame bez prestávky pol druha hodiny rovno na Kalymnos. Brázdime more proti vetru a sem tam ma osvieži spŕška slanej vody. Objektív foťáku čistím dvakrát. Oproti mne sedí turecká rodinka. Najmladšia je bledá a slabá ako chovankyňa z kláštora svatého Savasa. Vo vetre si stále drží šaty v rozkroku. Na palube je však aj veľa Poliakov. Korpulentná delegátka hovorí preto v troch jazykoch. Po preplávaní východného cípu ostrova Kos kapitán pustí Sirtaki, známejšie skôr ako Zorba´s dance. Nasledujú ďalšie grécke odrhovačky a až pred Kalymnos sa ozve súčasná duc duc hudba. Na konci plavby kapitán pretočí kazetu a o5 počujem Sirtaki. Skôr ako kostolík sv. Savasa na Kalymnose ma upúta ďalšia miestna atrakcia - Kalymnoský vulkán. Čo nie je nič iné ako večne  horiace ilegálne smetisko. Únia ani Gréci so skládkou roky nič nerobia. Po vylodení si kapitán vezme do rúk veľké hodiny a ukáže, kedy sa stretneme pri lodi. Spoločne pôjdeme do reštiky na obed. Sadol na skúter a odfrčal preč. Asi za prístavnou láskou. Delegátka však prišla s lepšou ponukou: navštíviť továreň na výrobu špongii. Našim slimačím tempom sme nasledovali skupinu z lode. Továreň vyzerala skôr ako cielený kšeft delegátky alebo posádky. Mňa zaujíma kostolík sv. Savasa. Tam sa ale tak ľahko a rýchlo nedostanem. Škoda. V obchode si každý čosi kúpi, vyštíme sa v tamojšom vecku a ideme k lodi. 

Štvrtý najväčší ostrov v Dodekanézach.

U

          Už pri nej čaká skupina ľudí a námorník nás posiela na opačný koniec k osobnému prístavu. Majiteľ lokálu Nautikos Omilos nás hlasno víta. Lieta, kričí po svojich čašníkoch "Taka taka". Moje souvlaki boli vskutku omylos. Jednak som bol sýty z raňajok, a potom bravčové mäso napichnuté na paličke bolo mastné. Nápoje sme si platili, čo ma neprekvapilo. Jedni Angláni sa zdvihli bez platenia, ale pozorný chlapík si ich všimol. Do podniku sa votrel i mrzák predávajúci korenie a objavil sa aj lodný fotograf. 7Eur snímka. Díky a čau. Po zinkasovaní všetkých sme sa nalodili. Je pol druhej a kapitán nervózne trúbi. Čakáme na oneskorencov. Ďalšia zastávka je v zátoke malého ostrova Plati. Veľmi krátka, len na šmýkanie na kĺzačke. Mladší švagor ani to nestihol, čo ho rozladilo na zvyšok dňa. A švagriná nestihla skočiť z provy. My s dcérkou šnorchlujeme, keď počujem zasa trúbenie a krik. Ťahám staršiu k brehu. Lodníci mohli aspoň povedať koľko minút budeme v zátoke stáť. Niekto sa nestihol ani prežehnať v blízkej kaplnke. Ležadlá našim dievčatám obsadia Turkyne a decká nenapadne nič lepšie, ako si mokré sadnúť na lavičku nad nimi. Voda kvapká na ich nohy. 

Prístav Pserimos, v pozadí kotví náš koráb.

K       Kúsok sa preplavíme na protiľahlý ostrov Pserimos do zátoky. Obchodníci už čakajú. Na Pserimose je krásna piesková pláž, no o5 chladnejšia voda. Pohľadnice niet. Popri ostrove sa plavíme plnou parou. Cestou s5 lížeme južné pobrežie Pserimosu a je dobre vidieť zamaskované delá pri vojenskej základni. Keď už sme v meste Kos, kupujeme lístky do Bodrumu. Starý v cestovke stíha fajčiť, volať i vypisovať voucher. Najprv nerozumie, že chceme transfer z/do Byronu, potom kamsi volá a nakoniec vypisuje papierik, ktorý vloží do obálky. Jeho sústavne všetko bude ok, mi pridáva istoty ako homeopatiká na covid. Naškriabe čosi na lístky, aj to zle, čo sa týka osôb, zaplatíme (nakoniec 25Eur/osoba stojí aj rýchla loď) a vypadneme. Bus by sme o pol šiestej nestihli, preto skončíme v kaviarni Chocolat. Nechutné je, ako čašník od vedľa láka posunkami potenciálnych zákazníkov. Naznačuje pchanie jedla do huby. V Chocolat si dám iba mojito, deti i vafle so zmrzlinou, večera potom aj tak vyzerá. Na autobusovej stanici treba sledovať nápisy na zastávke, kam vlastne busy idú. Korpulentnej sprievodkyni hovorím 9 dospelých. Pýta sa, koľko detí. Nechápavo pozriem na rodinu a vypýta si 21 Eur. Podám jej 20Eur a vyše 1Eur mi vydá. Všetci sa na tom smejeme. Pri rezorte Kos Palace sa benjamínek musí chtiac nechtiac zobudiť: "Koš palaš, dospalaš", rečie moja žena. Na ôsmu hodinu večernú švagor objednal Ampeli. Som plný preto si dám len grécky šalát a syrové krokety. Rajčinové gule švagrinej neboli ani gule, ani rajčinové. Len vyprážané cestíčko v tvare placky. Pri pohári vínka súrodenci spomínajú, čo vyvádzali ako deti. Ako predávali uhorky, marhule a melóny, ako si z vešiaka vyrábali luky. Vrátime sa do reality a švagor vraví, že sa mu pokazil vypínač na svetlo. Zavolal strýčka Pompo, no len krútil hlavou a vzdychal, lebo si nevedel rady. Zavolal opravárov a tí dali vypínač do poriadku. Dnes má meno krsniatko. Od nás dostala ešte minulý týždeň kýblik s lopatkou do piesku. Zo Slovenska sem švagor trepal plyšového zajačika. Ruky sme jej síce nepodali (čo švagriná dodnes nevie požuť), ale na jej zdravie pripili. O polnoci ma zobudili hluční Taliani. A že kľudné miesto.

Kalymnoský vulkán.

11.7.utorok Kôpor

   Švagriná dnes rieši problém s rozpočtom. Prebieha diskusia. Väčšina oddychovala, ja som šiel na kolimahe do Mastichari a pevnosti Antimachia. 50km na bicykli, a to nerátam raňajšiu cestu do obchodov. Ráno som šliapal do pekárne, a potom do stánku so zeleninou až tam, kde sa muchy, pardon, busy mestskej dopravy z Kosu otáčajú. Nakúpil som fréska lachanika a mohol ísť po raňajkách na púť. Vedľajšími cestičkami som došiel do blízkeho Marmari. V supermarkete som si kúpil pohľadnicu a pokračoval do väčšieho letoviska Mastichari. Kúsok som šiel po širokej hlavnej ceste a za kostolíkom sv. Petra som zahol doprava na menej rušnú cestu. Rovný terén sa začal vlniť. Pred Horizon rezortom je najväčší vodný park na Kose Lido. Veľký je možno nadnesené slovo, ale na rozmer ostrova asi je mega. V našom meradle niečo ako Senecký aquapark. Chodí sem z hlavného mesta aj bus. Cez vyprahnutú krajinu šliapem ešte asi 7km k pobrežiu mora v Mastichari. Mestečko tvorí rovnako ako Tigaki promenáda. No je menšie.

V Mastrichari pozornosť upúta socha Poseidóna.

    V obchodíku kúpim pohľadnice a šliapem do kopca k dedinke Antimachia. Kopec dáva zabrať, preto dvakrát oddychujem. Pri jednom odpočinku mi vietor a chabý stojan zhodia bicykel. Taška s foťákom a vodou sa skotúľa do priekopy plnej odpadkov. Konečne som na kruháči pred Antimachia a dávam sa doľava. Nič netušiac zastavím pred malým obrneným vozidlom na podstavci, že si ho cvaknem. Vtom vybehne na mňa strážnik so sapíkom. " Wat wuld ju lajk sér?", pýta sa chopiac pevnejšie zbraň. Ukážem na zrkadlovku. "No sér!" Nevedel som, že je tu kasíno. Mal som zakričať: „Slobodu pre Cyprus!“ Najlepšie Turecky. Obzrel som si objekt potom cestou k starej pevnosti. Odbočka k nej je hneď za základňou. Tanky, obrnené vozidlá, cvičisko, no vojakov nikde. Pred vchodom do pevnosti je starý ujo v gréckom kroji. Pýta sa odkiaľ som. "Slovakia", odpoviem. Vraj zo Slovenska sem chodia každý deň. Neverím tomu, ale presviedča ma, že hej. Nechám mu malý bakšiš. Pochybujem, že na záchranu hradu, skôr pre pánka.

    Stavbu pevnosti si v 14.st objednali rytieri sv. Jána (Johaniti). 3.júna roku pána 1457 sa turecký sultán Ottoman vylodil na ostrove so 16 tisíc ozbrojenými mužmi. Pevnosť bránilo 15 rytierov a 300, väčšinou neozbrojených, dobrovoľníkov. Po 23 dňoch obliehania, keď sultán stratil 1000 mužov, konečne vyfunel do Turecka. Pri obrane hradu zahynulo iba 15 ľudí. Čo nedokázala zničiť ľudská ruka, o to sa postarala príroda početnými zemetraseniami. Od konca 19st. pevnosť chradne. Z hradu ostal len predný múr a dve kaplnky. Iné múry sú zborené a asi aj so záchodkami, ktoré tiež zmizli a chýbajú.

Uprostred ostorva sú zvyšky pevnosti Antimachia.

    Z pevnosti je krásny výhľad na najväčšie letovisko na juhu Kardamena a rovnako na vyprahnutú a bezútešnú krajinu v strede ostrova. Tou istou cestou šliapem s5. Stojím v minimarkete a kúpim si kolu so Snickers. Doľahla na mňa energetická kríza. Po šlehe pokračujem už viac menej rovinkou do Byronu. O5 ma privíta zlovestné ticho. Blíži sa obed. K obedu si sadnem len ja so švagrovou rodinnou. Sestry si idú vyriešiť problém s financovaním dovolenkárov a ich jedálenský apetít. Žena je u švagrinej dlho, čo je dobré znamenie. Je fakt, že sme štyria a oni prakticky dvaja a na večeriach na nás doplácajú. Témou je ešte kto mal a kto čo nemal na raňajkách. No namiesto invektív sa to dá povedať aj rozumne. Proste ponorka. Odteraz nebudú platiť večere. Zatiaľ sa všetci nezúčastnení najedia. Ja dojedám slané z raňajok. Staršia švagriná je síce cestovinový mág, ale každý deň ich nemusím. Prakticky som ich na Kose ani nejedol. Poobede sme hrali petang pri rezorte Zorbas. Jednoduchá hra, napriek tomu príliš ma nebaví. Na večeru sadáme do klimatizovaného autobusu smer Tigaki. Sprievodkyňa vraj účtovala švagrovi sumu do Kos. Cestou s5 som platil ja a iba 9Eur. Nepochopil som cenotvorbu. Zajtra pôjdeme už zadarmo? Aby nám akože vyhladlo, prešli sme sa pred večerou k soľnému jazeru a pláži Flamingo s hojdačkou. Švagor dostal chuť na ryby, preto objednal večeru v taverne Plori. Plori je reštaurácia kôpru. Mal som lososa s ryžou a zemiakmi, k tomu šalát. Mladšia a žena cestoviny s lososom. Kôpor zabil chuť úplne všetkého. Staršia cézar šalát, kde kuracie mäso hľadala. Dojedala potom kuraciu polievku po najmenšej. Na rozdiel od našej, slovenskej, polievka bola biela, hustá. Kôpor bol aj ku krevetám. Rybie vyprážané kúsky chutili ako naše rybie prsty. Mali sme v pláne objednať ružové víno, ale hľadiac do menu som pitie domotal a objednal ako vždy, biele. Takže reštika taký priemer, skóre nevylepší ani obrovský model plachetnice pri vstupe. Napriek tomu ľudia vonku čakali, kým sa uvoľní stôl. Zmrzlina z Grand gelato pri zastávke busu sa ani nestihla zjesť a prišiel odvoz. Poputovala do papierovej tašky na plyšového zajačika. Dojedla sa až pri Byron. Prvý a posledný krát som sa zúčastnil rozlúčky s morom, kde sa tancoval šamanský tanec.

Letovisko Kardamena na juhu ostrova Kos.

12.7. Streda

   Švagriná aj vietor sa utíšili. Každopádne po týždni ma pohľad na plechovo modrú oblohu nudí. Rád by som videl plávať aspoň jeden obláčik. Ráno som šiel do obchodu sám. Švagor si myslel, že otvárajú o ôsmej, no ja som si predtým všimol, že aj o pol už je obchodík otvorený. Nejakí anglický chalani kupovali kartóny piva a toastový chlieb. To im asi na pobyt stačí. Ja som kúpil tiež všetkým toasty, šunku a syr. Pre seba jogurt. O5 som sa vybral opačným smerom do veľkého zelovocu a kúpil 20 kláskov kukurice. Takmer všetku. Po raňajkách som o5 s mladšou v supermarkete pozrieť potápačské okuliare. Stratila kolík, čo drží gumičku. Predavač ich nechcel rozbaliť, aby sme ich vyskúšali. Dovi. Šliapali sme ďalej až do Tigaki. V tamojšom Katras markete nebol problém okuliare vyskúšať. Šnorchloval som so staršou za bunkrom, ale vietor neprihnal nič valné. Našli sme sépiové kosti. Obed som nemal, keďže kalórie nemám ako spáliť. Poobede som sa na bicykli previezol do 10km vzdialenej dedinky Pili. Pôvodne som mieril do starého Pili, čo je nálezisko antickej dediny. Ako si sa mi to nezdalo a na mape som si polohu poriadne nepozrel. Nevadí. V dedinke Amaniou som sa otočil na stúpaní s5 a zišiel smerom na Pili. 

Typický pravoslávny kostolík v Pili.

    No do centra obce je ďalšie stúpanie. V tom teple chceš ísť 2x do kopca. Cestou dolu vidím na úpätí kopca tajný vojenský objekt. Dvakrát väčší ako v Antimachia. V obci márne pátram po pohľadnici, ale videl som dedinský život. Obyčajných ľudí sedieť na priedomí s vodou a koláčikmi, miestneho prostáčika, či kúpať sa chlapcov v obecnom prameni. Poblíž centra je hrobka kráľa Kosu Harmyla. Jediná hrobka významného panovníka na ostrove. Starý deduško, ktorý kráľa snáď ešte aj pamätá, poriadne ani nevedel po anglický, resp. len akosi kosovsky šušlal. Nad hrobom je kaplnka, dedko mi núkal sviečku, no odmietol som. Len som si sadol pred svätyňu a už došli ďalší turisti. Zišiel som dolu ku prameňu a pobral sa nazad. Pri Byrone som bol za chvíľu. Ešte som sa stihol schladiť v mori. Poobede sa rozfúkal znova vietor. Ako som sa dozvedel,  drahá sa skoro topila na malej nafukovačke, keď sa šla okúpať. Jeden z jej mála pokusov zaplávať si. More ju tuším ozaj nemá rado. Keď vojde do vody, zdvihnú sa vlny a snaží sa votrelca zbaviť. Na pláži sme sa šantili a robili mlynské kolá, či manželské táčky. Na večeru do obľúbenej Ampeli. Dnes však ťahali za kratší koniec. Ružové víno nebolo také chutné ako biele. Ťažké, polosladké. Mäsové souzoulakaki, ktoré som si objednal boli len hovienka s cibuľou. Vyše 153Eur sme dnes zatiahli. Dnes bolela švagra hlava, takže večer šli všetci spať. Ja si beriem k posteli deci kyslého vínka, čo chladím týždeň v chladničke.

 

Krypty krála Harmya sú prázdne.

13.7. Štvrtok Asyaya Hosgeldin

    Švagriná sa s benjamínkom nesrala a napriek horku malú zobrala na výlet do tureckého Bodrumu. Obdivujem obe, že to prežili. 

Ráno som dojedol jogurt s bagetkou, či čo to je. Dievčatá po jednom toaste. Krátko pred pol deviatou nás vyzdvihol Georgius s minivanom Mercedes. Šialenou jazdou sme boli za vyše 10min. v prístave Mandraki. V Kose začala tortúra cesty do Turecka. Najprv som podal počmáraný zdrap papiera, čo bol voucher, pri okienku centrál point. Odtiaľ šla teta s nami ku stánku po lístky na loď Apollon II. Pozrela pasy a vytlačila každému lístok, aj spiatočný. Už len lístok hovoril o jednodňovej ceste. Takže Turecko majú zmáknuté dobre. Na pripekajúcom slnku sme sa postavili do šialenej rady na colné odbavenie. Aspoň pasovú kontrolu mali rozdelenú podľa lodi. Colník mrkol do pasov, každému povedal jeho meno (asi sa lúštením mena zabával v nudnej službe) a pustil nás do územia nikoho. Tieň obsadený, šiel som aspoň do vetra. Pol desiatej, kedy sme sa mali odrážať od móla a loď sa ešte z Turecka len približovala. O trištvrte na desať sa akože odpichneme od móla. Oneskorenec, týpeček v šľapkách a kávou máva na lodníkov. Vraciame sa plnou parou vzad až narazíme do betónového móla. Na druhý krát sa kapitánovi podarí pristáť a vysunúť schodíky. Konečne vyrážame. Kapitán za prístavom pridá plyn, pomerne nová loď (2018) Apollon II sa vzoprie a rozbíjame vlny závratnou rýchlosťou 20 uzlov (37km/h). Ja som na hornej palube, ostatní sedia dolu. Bez kinderylu. Vraj ich utlmuje. Deklarovaných 20min. plavby nedosahujeme ani náhodou. Do Bodrumu vzdialeného takmer 13 míľ dorazíme za dobrých 40min. Výhodou však je, že loď pristane priamo v centre, pri pevnosti. Samozrejme zasa stojíme v rade na colné odbavenie. A potom ešte röntgen, či dačo nepašujeme. Pred jedenástou sme na osmanskej pôde. Nájdeme prvú kaviareň s komisným názvom Bodrum Marine Association (Denizciler Dernegi znie zábavnejšie) a sadneme si na čaj a kávu. Deťom objednávam vafle so zmrzlinou. Čaj bol obyčajný čierny, hodil som si doň kocku cukru. Vafle nič extra, neboli nadýchané ako na Kos. Zmrzlina umelá. Platilo sa v špeciálnej pokladni, kde sa zahlási číslo stolu. Po prvotnej ochutnávke Turecka sme vyrazili do pekla na slnku. Kráčame popri prístave k mauzóleu. Zablúdiť sa nedá, smerové tabule viedli naše kroky. Rozumní Turci odpočívali pod palmami, blbí turisti kráčali k mauzóleu. V uličke míňame jednu Turkyňu, ktorá telefonuje spevavým hlasom, ako keby sa modlila: Ašhadu An La Iláha-il-l-Láh. Je čas obeda, prečo nie? 

Podľa kráľa Mausolea vzniklo pre veľkolepé hrobky slovo "mauzóleum".

    Jeden zo siedmych divov sveta, po ktorom aspoň niečo zostalo (okrem egyptských pyramíd). Medzi divy sa hrobka zaradila nie kvôli veľkosti, no najmä kvôli pretkaniu gréckeho, tureckého a rímskeho dizajnu. Pritom stavba nie je originálny nápad gréckych staviteľov, ale je okukaná z menších hrobiek v susednej Lýkii. Postavené bolo v 3st. pred Kristom. Jeho investor Mausolus sa hotového projektu nedožil. Ani nevieme, či kráľ v hrobke vôbec bol, keďže bola vyplienená ešte pred príchodom Britov v 15.st. Zemetrasenie v stredoveku pochovalo stavbu vysokú ako bratislavský Slavín úplne. Kamene z hrobky boli použité na stavbu okolitých domov, a to by neboli dobyvační Briti, keby si neodviezli fragmenty do Britského múzea v Londýne.

    Vstup k vykopanej jame je symbolických 50 tureckých lír (necelé 2Eur). V zastrešenej miestnosti je obrazovka i model. Pod strechou sú tiež zachované fragmenty stavby. Pri každom je i nákres, z akej časti stavby pochádzajú. Je neskutočná páľava, preto často sedíme a pijeme. Rovnakou cestou sa vraciame dolu do prístavu a bazáru v starom meste. Nie je to ten pravý bodrumský bazár so stánkami a kričiacimi predávajúcimi, je to skôr fejk ako všetko turecké. Pravá tržnica je kúsok ďalej na východ pri autobusovej stanici. Cez to všetko aj v tých pár obchodíkov sú predavači dotieraví až príliš. Kúpime aspoň darčeky pre deti. Cenu zjednám z takmer 29Eur na 25Eur. V skutočnosti má tých pár retiazok a magnetka hodnotu najviac 5Eur. Vraj už pri vchode môj bezvýrazný ksicht pôsobí, že si nechcem nič kúpiť. Niečo na teórii bude, keď i v autobuse platím menej. Pravdou je, že netreba hneď prejaviť záujem. Predavači vás potom nemilosrdne ošklbú. Atmosféra gýčového treťotriedneho tovaru nás nenadchla, preto sa so švagrinou rozídeme. Švagriná s babami sa motajú v uličkách Bodrumu. V jednej zapadnutej si dajú pravý kebab. S tým na Kose sa nedá ani porovnať. S drahou ideme na hrad z 15st. 

I pevnosť sv.Petra postavili Johaniti.

    Pevnosť sv. Petra je postavená ako náprotivok Kosovského hradu rovnakými staviteľmi z Anglicka. Osmani útočili na mesto ako osy a nedali rytierom pri stavbe pokoja. Stavba sa pretiahla na sto rokov. Na jej vežičky a hradby použili rytieri kamene z mauzólea. Napokon Sulejman Nádherný zatočil s rytiermi a Bodrum aj ostrov Kos anektoval. Tým sa napríklad hradná kaplnka premenila na mešitu. Do prvej svetovej vojny pevnosť striedala majiteľov, kto bol zrovna pri moci. Po skončení vojny bol dlhé roky opustený až otec podmorskej archeológie G. Bass rozhodol v 60.-tych rokoch minulého storočia, že založí múzeum podvodnej archeológie. V jednotlivých vežiach sa tak ocitli vzácne artefakty z potopených lodí starých i 3000 rokov.

   Vstupné do pevnosti je 150 lír. Teplom unavená vrátnička pri röntgene len odmávne rukou. Biletári a bezpečáci musia mať radosť, keď sa dovalí z grécka loď z vyše 200 pasažiermi. I keď väčšina asi zamieri do bazáru. Prechádzaním po expozíciách zažívame teplotné šoky. Miestnosti sú klimatizované a vonku o 20°C viac. Na nádvorí si kúpime fľašku chladenej vody. Máme síce jednu zo sebou, no je uvarená, že si môžem vifonku do nej zaliať. Okolo pol druhej hlas sa z reproduktorov bodrumskej mešity ozve hlas mezuína vyzývajúci k modlitbe, islamsky k salátu. U nás zvoláva zvon, moslimovia šetrili. V jednej z hradných vežičiek stretáme pražákov. Tí mali ešte väčší odrb. Prišli až pred jednou hodinou pomalšou loďou Sea Star Makri. Síce odchádzajú neskôr ako my, ale na tureckej pôde strávia menej času. Z hradieb zbadali antické divadlo, no to je ďaleko. Odporúčame im bližšie mauzóleum. V jednej expozícii na druhom poschodí Francúzskej veže vidíme šperk-oči nájdené v aténskej svätyni zo 4 alebo 5st. pred Kristom. Legenda vraví, že na ich základe vznikol tak všade ponúkaný symbol ochrany pred zlom a závisťou- modré oko. V tureckých bazároch visia všetky veľkosti oka. Vychádzajúc z veže si drbnem hlavu o vchod. Hlavná vec, že tam bola veľká žltá ceduľa. To tie oči má učarovali. Platíme extra vstupné 100 lír za expozíciu vraku 1000r. starého. Byzantská nákladná loď plná skla je najzaujímavejšia zbierka múzea podvodnej archeológie. Vskutku pôsobivé, najmä fakt, že sa plavila i po dolnom toku Dunaja. V suveníroch si odsuniem zavreté dvere a nikde nikto. Až za nami vstúpila predavačka sediaca vonku. Kúpime akože mince z vraku lode a brožúrku o Bodrume. Vraciame sa s5 do bazáru. Načim kúpiť sladké loukumi a helvu pre rodinu a známych. Jeden med s orieškami hodíme do tašky pre nás. Zjednám cenu z 26 na 25 Eur. Spokojnosť na oboch stranách a môžeme ísť, lebo nás tlačí čas. Kebab nestíhame, preto si kúpime aspoň kolu. Pred treťou popoludní stojíme na slnku v rade na colné odbavenie. Jedni Poliaci si nesú z nákupov dokonca plné kufre! Vraj influencerky. Inu, Poľsko je drahé. Stará pani vedľa nás sa až trasie. Nemá pokrývku hlavy a oblieva sa vodou. Švagrinú s malou aj pani pred kolapsom pustíme dopredu. Benjamínok zaspí tatovi v náručí ešte v rade na odbavenie, pani prežila. Hlavná vec, že nás lodníci hnali na 15h, ale colnicu otvorili Osmani takmer o štvrť na štyri. Zasa röntgen a kontrola pasov. Tí istí colníci. Chvíľu trvá, kým sa všetci nalodia, až po štvrtej sa odpichneme od móla. Apollon II sa točí v prístave, ako keby nevedel kapitán smer na Kos. Koše absentujú nie len na ostrove Kos, no tradícia sa drží všade na gréckom území, teda aj na lodi. Nezostáva mi nič iné ako ohryzkom z jablka nakŕmiť rybičky v Egejskom mori. 

Katolícky kostol prerobili Osmani na mešitu.

    Na hornej palube počujem slovenčinu. Tiež rodinka na tam-späť výlete. Po vyše 40 minútach sme na ostrove. Tentoraz prebehne kontrola v skrátenom legislatívnom konaní. Iba ukážeme pasy. Na čas si však dáva vodič. Chvíľu trvá, kým sa prehodia telefóny na gréckeho operátora, a kým sa švagor dovolá. Šofér hovorí, že o dvadsať min. dojuchá. Sedíme na schodoch hotela Kosta Palace pol hodinu a minivan nikde. Švagriná pošle muža znova volať. Nechápe stále, kde sme? Vraví, že za dve minútky je u nás. Reálne príde o 5 minút. V pohode, maňana. V Byrone sa stihnem ovlažiť v mori a prvýkrát skúsim bazén. Na večeru busom do Tigaki. Zasadneme v reštaurácii Aspos Mylos. Moja objednávka na rybu znela: "Grilled losos please". Čašníčka pozerala na mňa ako vyoraný klokan. Až keď sa spolusediaci začali smiať, som pochopil. Naveľa losos chutil viac ako v Plori. Výborná bola tiež grilovaná zelenina. Neviem, čo je iné na našej, prečo ju nevieme tak chutne spraviť. V čom je tajomstvo? Lasagne však neboli zrovna špička na trhu. Len mäso a cestovina. Málo syra i rajčín. Skôr nejaké lečo. Hamburger zasa so šniclom. Tu na Kos sa kuchyňa prispôsobuje anglickej. Len Briti môžu vopchať vyprážaný rezeň do žemle. Kupujeme ešte suveníry. Fľašku v tvare vtáka, magnetky a tak. Nezlízanú zmrzlinu o5 schovávame do tašky pri nástupe do busu. Lyžičkami ju tajne decká vyjedajú, aby sa úplne neroztiekla. Sprievodkyňa sa s nami lúčila, že príde až v októbri . Aj my s ňou, navždy. O5 účtovala inú cenu do a z Tigaki. 17Eur švagrovi a 9 Eur pre mňa. Posledná rozlúčka expedície s morom a šamanské tance k tomu, no ja bojujem na izbe s lacným vínom.  

-        14.7. piatok Evcharistó

    Švagriná nás budí po siedmej, lebo je po včerajšom nič nerobení hore, resp. dole pri bazéne. Na raňajky dojedáme pestré všeličo. Dnes sme len pri bazéne, čítam si knihu. Výzvou je dať dokopy zdieľané taniere a poháre. Počas pobytu sa miešali a prenášali ako vlákna na What´s up. V mori si naposledy s drahou omočím iba nohy. Márii necháme 10Eur za upratovanie. Strýko Pompo kosí trávu, neviem načo. Mal by vidieť našu záhradu. Zbytok odporného vína, či octu za 4Eur som vylial. Kľúče od bicyklov som položil na stolík pod nástenku. Zhrabla ich Maria. Odvoz nám ide až poobede, preto kufre nechávame dolu. K dispozícii máme vecko vzadu na boku domu. Po jednej hodine ideme naposledy do Ampeli na obed. Dal som si Ampelisia šalát, ale bolo v ňom hodne oleja a chlieb sa rozmáčal. Švagriná staršia sa napráskala. Dnes sme neobjednali ako vždy džbán vína, podaktorí si dali hrdzavú vodu. Po tretej hodine sme sa dvihli a šli po kufre. Akurát včas som vybehol na cestu pred pol štvrtou, keď prišiel mikrobus. Na letisko viezol iba nás a pár z Tigaki. Zbavujeme sa fliaš vody a polievame kvety v kvetináčoch pri odletovej hale. Zaúčajúca sa dievčina chcela na odbavení vidieť naše deti. Nebol na to špecifický dôvod, podávali sme len veľkú batožinu. Mladšia sa napchávala čipsami a nechcelo sa jej odtrhnúť si zemiakový lupienok od huby. Prejdeme röntgenom a predtým kontrolujú tety i palubné lístky. Podarí sa nám v malom batohu previesť plechovku piva a 1,5L fľašu vody. To zistíme až na palube. Deti vyžobrali od rodičov kávu v Starbucks, dospelí (okrem mňa, ktorý zasa stráži decká), jednu šlehu“ pred letom. I na Kose sedíme v lietadle a čakáme na povolenie na vzlet nejakých 15 min. Dievčina, čo sedela vedľa ženy asi vystúpila. Sedadlo zostalo náhle prázdne. Naposledy si pozriem severnú časť ostrova z výšky a stúpame nad Kalymnos, Agia Marina. Stáčame sa viac na západ. Pokračujeme nad Solúnom, pohorím Nidze, ktoré tvorí hranicu Grécka s Macedónskom. Na oblohe sú pekne vidieť búrkové mraky. Letíme nad srbským Belehradom, pri ktorom vidím mŕtve rameno Srebrno jezero. Dunaj tvorí hranicu medzi Srbskom a Rumunskom. Niekde na úrovni Pecsu prekračujeme hranicu s Maďarskom a začíname klesať. Vidím Gabčíkovo, Čunovo, Bratislavu a letíme na dráhu 16 zo severu. Paralelne pristáva na dráhe 11 iná mašina. Pristátie je ako do perín, na Kose bolo tvrdšie. Na ostrove je krátka dráha, takže sa s manévrom pilot nemôže maznať. Kráčame na druhý koniec letiskovej haly po veľkú batožinu. Rozlúčka s rodinou a vyjdeme na prílety. Nevidím nikoho s našim menom. Ale do telefónu mi príde správa, že sa na ústredí pokazila tlačiareň a taxi je na parkovisku oproti stojisku H09. Už vidím žltý taxík a húliť šoféra. S "nadšením" nás čaká trištvrte hodinu. Okolo deviatej hodiny večer opúšťame letisko a vydávame sa na poslednú etapu domov. Stojíme na Zelenči, kým týpek si kúpi párok v rožku a pofajčí. O 23h štrngám dcérinými kľúčmi. Taxikárovi som nechal 115Eur a on mne za odmenu zasmradené tričko od cigariet.

Epilóg

    Ležať na pláži desať dní si ja, s túlavými topánkami alebo kolieskami, neviem celkom predstaviť. Šťastie, že Kos sa dal brázdiť na dvojkolesovom tátošovi, a tak som si prišiel na svoje. Dokonca aj Ryanair, ktorý vykázal v júli rekordné zisky, a na ktoré sme mu prispeli svojim dielom aj my. 11 dní bolo naozaj veľa, stačilo by aj 8. Podstatné je, že sme si všetci svojim spôsobom oddýchli a odniesli zážitky.