8.11.17

My všetci školopovinní

Naša malá prváčka ťažko bojuje na školskom frontovom poli s písmenkami a číslami. Ma, me, Ela, malá, 1 a 5. Útočia zo všetkých strán a ešte aj doma. Už aj rodičia sú zatiahnutí do konfliktu s čítankou a počtovnicou. Nečudujem sa, že po troch čítaniach dokola sa jej písmenka krížia. Ako obranu neúspešne nasadzuje zívanie. No ani slzy nepomáhajú. Povedala, že úlohy sú pre ňu utrpenie. Je to tvrdá palica. Niekedy sú lepšie dni, niekedy horšie a učí sa aj dve hodiny. Učí sa s ňou najmä mama, sem tam suplujem ja. Prihlásila sa na hádzanú a ukazuje nám ako chytať loptu. Pohyb jej každopádne nezaškodí a možno sa konečne naučí počúvať autority. Ich trieda je zvláštna, experimentálna. Je v nej veľa zahraničných a tmavých žiakov. Slabší majú asistentky. Polovica nevie ani po slovensky. Zbierka detí, ktoré iná škola v meste nechce. Tu dostal každý šancu, tak uvidíme na konci školského roka. Situácia sa v zmiešanej klase ukľudnila, riaditeľ stále chodí po kanáloch.
Na staršie dieťko dozerám hlavne ja. Vybrané slová, násobilka. Plátame diery v hlave, aby jej všetko z nej nevyfučalo. Dcérka takmer týždeň nepriznala 3 z prírodovedy, a tak pokiaľ si ju neopravila, nepoznala tablet. Reparát vykonala, až keď jej hrozilo, že nepôjde reprezentovať školu v baskete. Učiteľka nakoľko nemá koho dať na športové hry jej dala 1 asi z milosti. 3 je najhoršia známka, pretože je znakom lajdáctva. Kto má za 5, je vymletý a nerozumie tomu. Telefón ma tiež zakázaný na mesiac, pretože ho zablokovala. Vymieňali sme v ňom telef. kartu, lebo stará nefungovala. A ona motana nevedela číslo pin. I ja som sa dočkal zmeny čipu. Na mojom OP. Na výlety už nechodíme, ale každý víkend čosi máme. Začína basketbalová sezóna malých i idolov. V živote by som nepovedal, že budem chodiť na ženský basket. Pomaly by sa mi už aj permanentka oplatila. Naša mini má prvý zápas. Lejeme peniaze do zjavne nefungujúceho spolku, ale pokiaľ dcérku baví triblovať s loptou, nech chodí. Drahá po jej vzore hráva vo frustrovanom basketbalovom združení Starých vrán. Tímom sa tento babský spolok nedá nazvať a väčšina báb si tam chodí liečiť komplexy. Zadovážili si i trénera. Ten keď videl ich hru, povedal, že je to výzva a berie ich aj zadarmo. Dávam im zabrať. Nejedno ráno sa žena nevie ani postaviť. A ja si pri tom všetkom brnkám na klávesoch. Idú Vianoce, tak oprašujem klasické odrhovačky. Cítim však, že je čas na hodiny klavíra v ZUŠ. Akosi sa neposúvam ďalej. Začal som cvičiť dosku (planck), ale bolí ma rameno. Rád by som spravil niečo pre seba, no niekde robím chybu. Chtiac nechtiac asi i tento jednoduchý cvik zakape ako direktorova vízia športovej školy. Čo však zdá sa neskončí, bude akcia 7 vrchov, 3 jazerá a čo vymyslí svokor budúci rok. Teraz nás čaká tá príjemnešia časť,  medialobranie. Ciele na ďalší rok sú tiež stanovené (o5 sme polovicu absolvovali v minulosti). Každopádne sa na výzvy tešíme a v hlave nám to už šrotuje, ako ich naplánujeme, vyšlapeme. Takto si pomaly pekne žijeme. Ja medzi augurmi a klamármi, manželka medzi chudákmi a skrachovancami a decká v guláši žiakov pozbieraných z osád celej Európy. Až sa divíme, ako nám dobre je.

9.10.17

7 kopcov, 3 jazerá a 1 jama

Drahej kolegyňa dala zdielať na fasabuku program Reštartni  sa! Chytili sme sa ako rybička na udicu, ale nie hneď tak rýchlo. Najprv sme spravili aspoň polovicu výziev, kým sme sa teda prihlásili. Ciele sú na internete a na mojom blogu, ale o jednej výzve však načim napísať viac. 1 jama alebo šachta, či letný kardio nápravník. Svokor sa sám ledva zmestí do vybudovaného protiatómového krytu, preto sa rozhodol budovať a betónovať (v tom sa vyžíva) ďalšie. Tento rok po jednom kryte za domom bol v pláne ďalší za pivničkou hororničkou. Kopáč však nečakane vypustil dušu. Babka zalamovala rukami: "Kto nám teraz bude kopať?" V jeden júlový piatok, keď sa ukazovalo zlé počasie, som zahlásil, že ja tu poondiatu jamu teda dám. Ráno v sobotu som sa polovičky spýtal, či turistika v rámci 7 vrchov atď. alebo jama. Na turistiku nechcela ísť, bolo rozhodnuté a šli sme svokrovcom. Tí boli prekvapení, lebo si mysleli, že táram do vetra najmä, keď sme prišli o desiatej. Hneď som sa prezliekol a vykotkodákal sa na dvor. Najprv zamerať a vyznačiť kolíkom pokiaľ kopať. 1.2x1.2m a do hĺbky, kde ma už nebude vidieť. Našťastie nie som až taký vysoký a ušetril som si "štich" - dva na rýle. Tak som začal. Prvý kop zapadol relatívne dobre. Svokor šiel kúpiť medzitým tvárnice, lebo som sa dušoval, že my ešte aj spodok dnes zabetónujeme. Druhý riadok boli kamene. Už som sa trápil a nešlo to tak rýchlo. Začalo ma bolieť pravé rameno. Po zahriatí prestalo. Po kameňoch nasledovali riadky plné koreňov. A živých, kvapkala z nich voda, či miazga alebo čo. Tak odhrabať, vziať sekeru a preťať. Babku sme pri obede spovedali, kde sa tam v polmetrovej hĺbke zobrali. Vraj tam boli marhule. Najpravdepodobnejšie to však boli pozostatky krovín, ktoré sa likvidovali na jar. Mne sa však videli príliš hrubé. Vykuklo slnko, na gebuľu som si dal šiltovku. Predpoveď bola i na nejaký ten dážď, ale spadli azda tri kvapky. Bol som teda len vzduchom chladený. Smädný ako saharský piesok som lial do seba Vineu. Pred obedom mi prišla pomôcť žena. Inak by som tam kopal asi doteraz. Na obed mastné fašírky. Do obeda bola hotová asi tretina. Zúfale málo, ale prišla pomocníčka a zem bola lepšia. Horšie sa však vyhadzovala. Najprv som ju dával len nad jamu, neskôr už len do vedra. Svokor ich potom vyťahoval hore. V metrovej hĺbke sme objavili chodby. Ja som tvrdil, že to vyryl krt, dedo potkan. Zlatým klincom výkopu mala byť praktická ukážka otvorenia šumivého vína bodákom. Dedo chladil šampanské so špeciálnym korkovým štupľom celý deň v mrazáku a básnil o tom, ako sa to naučil, keď otváral 35 fliaš kdesi na Morave. Okolo piatej trčala z jamy len moja čiapka. Posledný štich. Ešte nejakú hodinu trvalo dorovnanie jamy na rozmer rovným rýľom a malou lopatkou. Pritom sme objavili hlinenú misu. Dedo sekol krompáčom, že ju podberie, ale rozpadla sa (mysleli sme, že je to plechový hrniec). Baby hneď mali zábavku a čistili črepy. V mise sa objavili kosti. Asi nejakej sliepky, lebo na človeka boli malé. Po hodine pogo v jame skončilo. Ešte svojka do telefónu a po rebríku šup z jamy. Betónovať sa už nebude, nie je dosť štrku (teraz je ho zasa veľa), ani síl. Nastala chvíľa  exhibície someliéra deda. Najprv hľadal lepený spoj. Krútil sa s fľašou ako akrobatka na tyči a nič nevidel. Prišla šarmantná asistentka babka a ukázala mu spoj. Tak trieskal tupým ostrím o hrdlo. Nič. Asistentka, že je to inde. Pootočil teda fľašu a trieska znova jak Číňan na petardu. Lietajú prach a iskry, ale fľaša odoláva. Odhodí bodák a mieri s fľašou na babku. Tá sa zľakne, nech sa otočí s tým mimo. Nejde mu ani korkový štupeľ vystreliť. Vraj zamrzol. Naveľa však povolí a môže naliať. Tak sme si pripili na zdarné vykopanie jamy. Mne kopanie pomohlo, pretože som mohol chodiť iba vzpriamený a nehrbil som sa. Nemohol som spať na bruchu, lebo sa mi prehne chrbát až to bolí. Drahú čaká basketbal. Najhoršie bolo utekať na vlak. Najlepšie nás "povzbudila" babka. Že nie sme navyknutí.V priebehu týždňa svokor všetko zabetónoval a naozaj to vyzerá ako kobka, či protiatm. kryt. Dedo ako odborník na všetko sa bráni, že jama by musela byť o meter hlbšia a nad ňou 60cm betón. Okolie potom dokončoval švagor v priebehu leta. Vykopaná hlina skončila na pivničke a vyzerá teraz ako Tádž Mahál. Snáď nasadená tráva a kvety ukážu inak.
Takto sme tento rok lietali po krajine a dedovej záhrade.  Najkrajším zážitkom bolo stanovanie s deťmi pri Brezne a radi by sme si nepohodlie stanu zopakovali. Najväčšou výzvou boli Roháčske plesá. Ani nie tak fyzicky ako skôr psychicky, aby sme to nevzdali kvôli počasiu. Fyzicky náročnou výzvou bola jama. Teraz už len pri vínku spomíname na zážitky a kroky.
    

3.10.17

Netopiere a kyjaky

Náš žolík. Využili sme posledné teplé dni roka a dali ostatnú výzvu v rámci Reštartni sa! Návrh bol nejaký cieľ z minulého roka a miesto, kde sme ešte neboli. Sprvu sme rozmýšľali nad Veľkou Javorinou, ale hore je dlhá a nudná cesta. S drahou sme tam už i boli. Napokon som vybral okolie Banskej Bystrice, konkrétne lokalitu Šachtičky. Aby bol výlet zaujímavejší, preskúmame tamojšie malé, voľne prístupné jaskyne. V sobotné ráno sme sa rýchlo pobalili a vyrazili. Vyzeralo to na slnečný deň, ale na mieste nás nemilo privítala zamračená obloha a 8°C. Rozhodnutie zobrať mikiny aj bundy bolo nanajvýš okázalé. Počas dňa sem tam vykuklo slniečko, ale až neskoro poobede sa ukázalo a trocha hrialo. V Šachtičkách som omrkol okolie, po pohľadniciach ani chýru, ani slychu. Nazuli sme "karimory" a mohli vyraziť. Pohrávali sme sa s myšlienkou vyraziť priamo hore po lyžiarskom svahu.

                                                                  Panský diel.
  
Ale zvolili sme miernu cestu po modrej značke. I tak nás prudký kopec neminul cestou s5. Chodník obchádza Panský diel a prišli sme  k nemu prakticky zozadu. Pred posledným stúpaním k vrchu je križovatka, ktorá môže sprvu pomýliť. Až obďaleč je na strome mega modrá značka. Cez malý lesík posiaty muchotrávkami vychádzame na lúku a vidíme vysielače. Sme už skoro hore. Hríbik sa nám zatiaľ skrýva, skutočné hríby odkrývajú. Vidíme kopec antén a lyž. vlekov. Pri zamračenej oblohe nie sú vôkol takmer žiadne výhľady. Bystrica v opare a ďalej ani vidieť nie je.
Slniečko sa pomaly prebíja a verím, že na spiatočnej ceste sa nejaké tie kopce odkryjú. Pofukuje slabý južný vietor, ale na vrchole 1100m vysokého kopca je nám chladno. Jediný posed v podobe kmeňa je obsadený. Na posilnenie dáme čokoládu a pokračujeme južným svahom dolu
po modrej značke popri vleku. Svah je posiaty bedľami. Sú však ešte mladé, bez klobúčika. Na lúke je tiež hojne zastúpená prudko jedovatá krása - jesienka. Stretávame domáceho s napichnutými bedľami na konári, ako klobúky. Ukazuje nám i pečiarky. Tie sú však, naopak, staré. Strmhlav ideme dolu a kĺby, hlavne našej maminy, dostanú riadne zabrať. Míňame strojovňu vleku, kde baby ako to pri našich turistikách už býva pravidlom, majú kakaciu pauzu. Klesanie sa zmierňuje a vchádzame do lesa. Bizarné tvary stromov, na ktorých rastú hríby a rozbité tabule náučného chodníka. Sledujem pozorne terén, aby sme našli odbočku k jaskyniam. Doma som si prečítal a pozrel, ako asi vyzerá. Zhora totiž nie je
odbočka označená. A už ani zdola. Smerovník dakto zničil. Našťastie je naproti na strome značka.

                                      Odbočka z modrej k jaskyni. Vpravo pozostatky tabule.
 
Za malou zarastenou lúčkou sa teda skrútime o 180° doprava a ideme po úzkom chodníku. Prekračujeme spadnutý strom, na ktorom je hliva. Po asi 10 minútach narazíme na strážcu jaskyne vyrezaného v kmeni stromu. Sme nad jaskyňami. Prudko zídeme pod skaly a ocitáme sa pred prvou veľkou dierou- Kaplnkou. Je tam ohnisko dokonca s nachystaným drevom. Nápis upozorňuje na to, kde vždy pripraviť súdok piva v zadnej miestnosti. Baterky nám ani nie je veľmi treba. Šípka na skale ukazuje ďalej. Preto prekračujeme ďalší spadnutý konár a sme pred Netopierou jaskyňou. Malá tabuľka a nákres hovorí, že tu žili "pračloveci" a hodovali ľudožrúti. Jedného takého som neskôr aj vyfotil. Nasadili sme čelovky a hor sa do útrob jaskyne. Nie je veľká a šmýka sa v nej. Treba si svietiť pod nohy, lebo sú tam skaly. Napravo je malá miestnosť, kde je krásne vidieť ako rastú kvaple. Ďalej treba prejsť alebo obísť veľké skaly. Za nami stále presvitá škáročka svetla, kde je vchod. Márne hľadáme netopiere. Tiene, či kresby skál nás mätú. Jediné netopiere sú zatiaľ naše baby. Až pri ceste von, staršia náhle spozornie. "Netopier!", skríkne. Kužeľ baterky zamierim na skalu predo mnou a vskutku. Maličký Podkovár si tam visel zavesený na tenkých nožičkách prikrytý krídielkami. A meter od neho ďalší.

                                                                 Podkovár krpatý.

To už aj mama, ktorá dovnútra nešla, vkročila do jaskyne, aby videla krpcov visiacich na skale. Nevyplašil ich ani blesk fotoaparátu. Ešte sme takto blízko nevideli týchto tajomných, fascinujúcich a jediných nočných predátorov hmyzu voľne v prírode. Lietajúca myš vie napríklad meniť geometriu krídiel, a tak vyvádza za letu rôzne kúsky. Hmyz lapá do krídiel ako do sieťky. V letku sa potom kŕmi. Aby ho pri visení neboleli nohy, má na nich šľachy, ktoré sa sťahujú váhou útleho telíčka. Kvôli týmto výnimočným živočíchom sa nám sem oplatilo zísť. Po zistení, že v Kaplnke netopieri nie sú, sme smelo vytiahli žemle so salámou a dali obed. Cestou s5 sme natrafili na impozantné huby - kyjak citrónovožltý. Praženica vyjde pekne draho. Jedna stojí 60Eur. Teraz už nás čakalo len stúpanie hore, doslova kardionápravník, najmä posledný úsek na svahu Panského dielu. Už vieme, prečo nikto nezbiera huby. Cestou hore má každý problém sám so sebou, nie ešte obzerať sa po lúke. Baby dostali posilňovacie cukríky. Fučali sme viac než Helena Rúžičková do schodov.
 
                                             Vyzerá ako rovinka, ale je to smrtiaci stupák.

  Pod vrcholom bol sedací konár voľný a mohli sme sa vydýchať a zohriať čajom. Otvorili so konečne aj výhľady na Kremnické vrchy, Nízke Tatry a trocha na Zvolenskú kotlinu. V diaľke sme videli zasa Krížnu, jeden z našich tohtoročných cieľov.  Spomenul som si, že trepem celú cestu i ďalekohľad, tak som tú ťažkú opachu vytiahol. Baby však najviac bavilo čumieť na najbližšie objekty, teda na rodičov. Zbalili sme všetko, obliekli sa, lebo sme pomaly vychladli a spustili sa dolu. O5 sme volili príjemnejšiu trasu po turistickom chodníku. Už sme sa tešili, že si dolu dáme niečo na zahriatie. Zakotvili sme v Baníckej cimre. Sedíme 5 minút, 10 a nič. Traja čašníci s kuchárom stoja vo dverách a kvákajú, márne prosebným a hladným pohľadom na nich pozeráme. "Samoobsluha alebo čo?", pýta sa najdrahšia. Idem teda na vyhliadkovú vežu, že snáď dovtedy si nás všimnú. Pri dverách sa zrazím s čašníčkou a poprosím ju, či si môžeme teda objednať. Poslal som ju k nášmu stolu, kde žena potom objednala polievky a bryndzové halušky. Cestou k vyhliadke vidím húliť vonku za reštauráciou kuchára s partiou hic. Rozhľadňa je na kľúč, viac menej putovný, pretože stále niekto hore je. Šachtičky sú obľúbeným miestom bystričanov, niečo ako Pezinská baba. Rozhľadňa je na tomto mieste platná asi ako parný valec. Železná obluda, z ktorej nie je veľa vidieť. Podo mnou je hotelový rezort s ihriskom, somárom, koňmi a salašom. V doline je kúsok vidieť zo Španej doliny. Na vrchu veže je presklená "kukaňa" s plastovým kresielkom a popolníkom. Romanticky zrovna nepôsobí. Putovný kľúč podám páru stúpajúcemu hore a som dole v cimre.

                                                     Šachtičky. Vpravo Banícka cimra.
 
Akurát doniesli kapustnicu s oškvarkovým chlebom. Kapustnica teda nič extra. Chlebík zaujímavo chutil a celkom dobre. Obsluha cimry si nás už viac všímala a po dojedení polievok, hneď priniesli halušky.  Na povestnú a rozmanitú kuchyňu, ako sa prezentujú, jedlo bolo sklamaním. Halušky múkové, zemiaky neznáma surovina, namiesto bryndze nejaká kyslá smotana. Deťom ani veľmi nechutili, my sme naše porcie viac menej zjedli. Zvyšok sme dali zabaliť. Jedlo ťažký priemer. Pred odchodom povinná návšteva veciek. Tie sa tiež nemôžu zrovna pýšiť vysokou úrovňou. Zápach, na ženskom nejdú zavrieť dvere. Sýti, ale s rozpačitými pocitmi sme cimru opustili. Nakukli sme do minizoo. Somár sa skrýval, koníky na výlete akurát smradľavé kozy sa motali za ohradou. Prezuli sme sa do tenisiek a vyrazili na vyše 2h cestu domov. A posledná výzva pokorená. Máme za sebou 11 výziev. Prečo jedenásť, o tom nabudúce.


26.9.17

Všetci ľudia sa radujú

Udalosť roka máme za sebou. Babka už dva týždne predtým nespala. Zdalo sa jej málo zákuskov (nakoniec skutočne niektoré zmizli). Dva dni pred svadbou plakala nevesta, že nemá za 1000Eur  vysnívané šaty, výzdoba sa predražila, torta nie je hotová, padli jej pomocníci na výzdobu, počasie na chuja. Mne sa už aj snívalo o svadbe. Ženích si prišiel pre nevestu špeciálnym vlakom, ktorý zastal za záhradou na trati a vytrúsili sa z neho svadobčania. Jeho tato bol skutočne rušňovodič. Najdrahšia si zobrala deň pred dovolenku. Pomáhala s výslužkami, výzdobou a s vodkou ukľudňovala emócie. V onen deň obradu o 10.30h sme už boli nastúpení u babky. Zatiaľ len v teplákoch a neumytí. Haprovala totiž aj teplá voda v byte. Maľovanie na tvár, účesy a znova maľovanie, jedenie a maľovanie. Plantavý guláš, málo dochutený. Už aj dedo bol asi v strese. Spieval som na odľahčenie Cukor jedla, kávu pila. Nepodaril sa vytlačiť zasadací poriadok a kopec drobných detailov. Dážď a chladno vonku, horúco vnútri. Prvý a asi aj posledný krát som videl 500Eur bankovku v rukách toho najpovolanejšieho-ženícha. Tesne pred obedom sa šla nevesta fotiť. Ženích si zabudol topánky, fotil sa v teniskách. Po obede sa začali trúsiť kamaráti, východňare. Zajedli gulášu, ja som upratoval dom a chystal izbu na prespatie. Okolo tretej sa zamkol dom a čakalo sa na ženícha. Svoju polohu pravidelne ako navigácia oznamoval neveste. Vidíme vchádzať auto do dvora, za okamih búchali na dvere. Svokor "Čo scete?" Ženích si prišiel po nevestu. Ešte týždne pred tým povedal, že berie prvú, čo vyjde z dverí. Fajn, prvá vyšla spoza plachty moja žena prezlečená v plášti a zasr... čižmách. S alobalom na zuboch sa škerila na potencionálneho ženícha. Druhá bol prezlečený družba v strieborných vlasoch. Až do tretice prišla jeho vyvolená. Svokra ju ešte upozorňovala, že si to môže rozmyslieť. "Ešte si naša", hovorí. Neváhala a vykročila za svojim junákom s kyticou. Vo vnútri bola odobierka. Starejší predniesol reč, ale bola taká suchá, snáď to vyhrabal ešte z čias, keď sa on ženil. Hostia si postáli v obývačke, my sme šli preč. Naše auto som nechal pred domom a sestra nás zobrala do kostola. Práve sme míňali alegorické vozy. V meste totiž dávali zbohom letu. Lejak ani nemohla byť lepšia bodka za suchým letom. Nedarilo sa nájsť miesto na parkovanie, až na streche nákupného centra. Rýchlo sme sa kdesi pred kostolom ukryli, dostal som stužku a šup dovnútra. Švagor doniesol prstienky, farár pomodlil, dedo usadil. No pozabudol, že má k oltáru dcéru odviesť. Potom, čo ho žena upozornila, šiel pre ňu. Nevestine nočné mory, že hlavná družička bude mať rovnaké šaty, sa nenaplnili. Dostavil sa ženích a obrad mohol začať. Mladý farár mal peknú reč. Nebola taká klasická, ako sme mali napr. my o májovom dáždiku a poľnohospodároch, ale bola o láske. Keby sa i všetko pominie, či stratí. Byt,  práca, peniaze, česť, ich láska im zostane. Preto nech sa držia za ruky, trebárs i v obývačke pred tv v dobrom aj zlom. Amen. Dojímavo hovoril, od srdca. Od srdca som potom ja gratuloval neveste, keďže som nevedel poriadne, čo povedať. Ženíchovi som zasa zabudol podať obálku. Predtým však deti vypustili ryžové bomby na snúbencov ako vychádzali z kostola. Nie a nie prestať, tak im to páčilo. Zrniečka ryže som nachádzal ešte aj na druhý deň u nás doma. I kostolná kapela sa nedala zahanbiť a príjemne húdla. Dážď aj ryža medzitým ustali. Po jedinom spoločnom fotení pred kostolom sme peši prešli cez most k reštaurácií.  Kosci sa zrovna chystali pod mostom na senobranie. Reštaurácia je utopená medzi svahom a mŕtvym ramenom Váhu. Je tam teda málo priestoru. Hlavne pre autá. Obligátne rozbitie taniera pred mladými a mohli sme ísť. Sem tam sa niekto hľadal v zozname hostí, kde má miesto. Rodiny vlastne sedeli oproti sebe. Sedel som na kraji oproti ženíchovej sestre, t.č. hlavnej družičke, s jej priateľom a nejakým týpkom. Deti medzi nami. Až cez uličku švagor. Vlastne som tak ocitol medzi cudzími a vákuom. Zasadací poriadok ma rozladil na celý večer. Pre mňa by bolo lepšie sedieť obklopený ľuďmi, ktorých poznám. Hoci som potom aj mohol. Naschvál to však bolo spravené takto a nemal som chuť sa zoznamovať na jeden večer. Dal som to aj patrične najavo. Peklo introverta pre mňa alebo egoizmus pre tých ostatných. Na stolíku za dverami boli srdiečka, na ktoré každý hosť napísal meno. Potom sa vkladali do akejsi presklenej vitrínky a la obraz. Na pravo od dverí bol tiež foto kútik. Tabuľa potiahnutá bielym súknom a lampičky. Naľavo boli pohovky na oddych a menší rad stolov. Na stenách boli fresky s textami o víne a holými babami. Jediná s falusom bola nad zákuskami. Málokto si to všimol, lebo sladkosti obraz prekrývali. Na pravo rad stolov prerušený len uličkou k dverám na terasu. Stoličky boli potiahnuté bielym súknom. Škoda, že nebolo počasie a na terase sa nedalo pobývať. Vedľa bola miestnosť s malým tanečným parketom. Na jednom konci bar a na druhom dídžej. Vecká boli na poschodí. Šlo sa tam popri pytónovi-albínovi, ktorý sa nezmestil do kože. Každý z hostí mal pred sebou balíček s menovkou a čokoládky. Jedlo zdržovali naše baby na vecku. Cink o pohár a starejší mal prejav. Dedo sa slova neujal, darmo som mu reč zháňal. Štartér bol kúsok šunky so syrovou omáčkou a toastom. Polievka klasická slepačia so slížikmi. Akurát bujónová. Ozvalo sa "Polievka je málo slaná, nevesta nie je pobozkaná" a rinčanie lyžíc o taniere. Najlepší boli najmenší. Tým sa to páčilo. Hlavný chod nebol našťastie had z terária, ale teraz veľmi populárna panenka s opekanými zemiakmi. Deti dostali ryžu. No mladšia sa jedla ani nedotkla. Prepečené bolo, žulo sa dobre. Spustilo sa prvé kolo tanca. Ženích s nevestou mali nacvičenú nejakú choregrafiu, ale pripadalo mi to ako divadielko.  Viem, že v piatok bolo ťažko na cvičisku, slzička nejaká spadla. Potom už tancovali aj ostatní. Prišila prvá prestávka a čas na tortu s kávičkou. Nevesta bola stratená a tortárka musela byť povolaná. Znalý babkiných tort som odmietol. Toto odmietnutie a vzápätí pomsta torty nedala na seba dlho čakať. Ako som sa načahoval za posledným zákuskom večera, zašpinil som si košeľu plnkou. A babka nám v nedeľu jej kus odkrojila domov. Iróniou je, že zrovna ten, kde som oprel rukáv košele. To už nie je pomsta, ale nezmieriteľnosť. Zákusky sa však kdesi podeli. Moravské koláče ani neviem, že boli. Všetky vraj skončili vo výslužke. Ale moje obľubené veterníky na stole boli a bolo ich dosť No šak z 30 vajec. Domáce frgále neboli zlé, ale cesto bolo hrubšie. Na dračku nešli. Slaného bolo požehnane, chutili mi hlavne pagáčiky. Kávu si objednával každý nejakú, ale čašníčky robili unisono pre všetkých. Počas ďalších tanečkov sa kupovali lístky do tomboly a nekonečné fotenie. Potom prišlo prvé kolo tomboly. Hudobníkov prd, scramble, dovolenka pre dvoch kdekoľvek. Zo štyroch lístkov sme mali tri výherné. Svieži dych na ráno, cibuľa s cesnakom. Výlet do Tatier, tatranky a mrkva prezentovaná ako Oko astronóma. Najlepšia cena bola Dievčenský sen, klobása s vajcami do tvaru mužského prirodzenia. V tomto kole väčšinu povyhrávala rodina nevesty. Za každým bolo treba vypiť pohár vodky. Preto sme posielali baby. Tie boli nadšené z cien a ani na fotenie sme ich nemohli dostať. Druhé kolo po hudbe si už prišli po ceny i zástupcovia druhej rodiny. Ja som viac menej sedel sám. Sem tam som s rodinou prehodil pár slov, ale necítil som sa vo svojej koži. Ten alcohol, ako všade tiekol prúdom, nie som s tým stotožnený. Hoci víno mi veľmi chutilo a teraz plánujem so svokrom uliať si domov, čo zostalo. A tak mi vlastne treba, mrzol som pri pootvorených dverách a prechladol od nôh. Fotografku švagrinú som zachránil pred blamážou, keď som jej domov skočil domov po batérie do blesku. Po desiatej sa na stole zjavili bufetové stoly. Po rezňoch sa iba zaprášilo. Volali ma do tanca. Jediný tanec som dal v kruhu držiac za ruku staršiu a tetu. Na to, ako sa ženíchov tato chystal tancovať pomály rok dopredu, točil akurát s hubou. Nechýbal manželský kvíz a obaja docela i zdvíhali správne topánočky. S úderom polnoci chodil švagor so sekerkou okolo mladomanželov a pýtal sa "Či hlávku sťať alebo venček sňať?" Už mal čvirgnuté a nakoniec večera skončil unavený vo svojom aute (najprv ho nevedeli nájsť). Ale na tanečnom parkete sa predviedol excelentne, čo najbližší ani netušili, aký parketový lev v ňom drieme. Vôkol nevesty stáli so sviečkami panny. Po sňatí venčeka dostal ženích klobúk na hlavu. Prišlo pár mocných chlapov a zdvihli ich, sediac, hore k stropu. Tam sa mali pobozkať. Akosi sa na vratkých stoliciach k sebe nahli a cmukli. Nevesta hodila kyticu za seba. Vyzerá, že do roka pôjdeme zasa na svatbu. Ženíchovi sa s úspechom podarilo z nevestiných nôh snať podväzok. Viac ho nevideli. Myslím podväzok, pre mladého už bolo neskoro utekať.  Po tomto bohatom programe bola už len voľná zábava bez oddychu. Mne chýbalo čítanie telegramov, vypúšťanie lampiónov, tvorivé dielničky, kúzelník a maľovanie na tvár. No tak som  šiel s deťmi domov. Mali sme malú nocľažníčku, švagrovu malú. Staršia im prečítala na dobrú noc rozprávku. Žena so švagrinou sa vrátili k zábave, ja som "strážil" deti. Bolo mi to ľúto, ale snáď som aspoň nekazil zábavu. Čítal som si, síce nie rozprávky, ale o letisku Tri Duby a pokúšal sa márne zaspať. Zhasol som 5 min. predtým ako prišla o pol piatej polovička. V nedeľu nemohla chýbať poprávka u svokry. No šoféroval som, takže som sa popravil až doma s pohárom chutného vínka. Na zdravie novomanželom!

20.9.17

Lietame po Tatrách

Hoci som pravidelný účastník jarmoku v rodnom meste, tentoraz ma zavolala divočina. A že úpenlivo volala, je napísané nižšie. Výziev nám už nezostalo veľa, tak sme sa rozhodli pokoriť ďalšie dve cez predĺžený víkend. Na rýchlo som našiel ubytovanie, v podstate ani nebolo veľa na výber pre štyroch ľudí s polpenziou. Počasie sa neukazovalo zrovna ideálne, ale aspoň jeden deň vyzerá, že by vyšiel. Polovička si dokonca zobrala pol dňa voľna, aby nás pobalila a vyštartovali sme, čo najskôr. Nepomohlo nám to a zdalo sa, že neskorší čas by bol lepší. Nestihli by sme však v penzióne večeru. Cez to všetko o pol štvrtej sme vyrazili. Už v rádiu hlásili dopravné peklo pred Žilinou. Zasekli sme sa na rovnakom mieste ako vlani. Po polhodine sme sa priblížili k centru. Tentoraz som šiel cez Rondel a nie Ľavobrežnú. Niečo som ušetril, ale kolóna bola aj tam. Z držania spojky ma bolela noha. Policajt platný ako padák v ponorke riadiaci premávku k plynulosti zrovna neprispieval. Autista v Golfe čosi máva predo mnou a ide ku krajnici. Obehnem ho a nadáva. Na truc ma obehne. Asi bránil autám sprava zaradiť sa, ako sme potom nad tým dumali. Ivachnovej som sa tiež vyhol cez Likavku. Ako napotvoru šiel vlak a čakal som i tak v ďalšej kolóne. To som vedel, že včas na večeru nestihneme prísť. Tatry sme videli už zahalené v tme. Vlastne sme panorámu našich veľhôr počas krátkeho pobytu ani poriadne nevideli. Buď boli v mrakoch alebo v tme. V Tat. Lomnici som blúdil a hľadal penzión. Vedel som približnú polohu, ale nebol osvetlený, resp. cez stromy nebol dobre vidieť. Keď sme ho konečne našli, zasa som sa motal ako hovno pod vodopádom a hľadal, kde zaparkujem. Napokon mi správca, alebo kto to bol, ukázal, kde zaparkovať. Prišli sme o nejakých 5 minút po pol ôsmej. Verili sme, že na večeru nám nejaký ten guláš naložia. Veľký zelený nápis Volga na starej budove pamätajúc Vasila Biľaka. Vošli sme dnu. Na pravo klasická hotelová búdka a schody do herne a reštaurácie. V kresle sedel vyvalený správca a na recepcií usmievavá staršia pani. Už na nás čakali. Zavolala vedúcej do reštaurácie, či ešte prestrú. Dobrá správa, počkajú na nás. Dostali sme izbu na druhom poschodí. S ťažkým kufrom som sa teperil hore. Schody mali zabetónované úchyty na koberec, ktorý už asi zožrali myši. Podivný zápach, keď disharmónia osviežovačov, či skôr disparfémia, robili zvláštny odér. Snažili sa tým asi prekryť zápach starého hotela. Na našej chodbe bol malý detský kútik. Izba skromne zariadená so starším nábytkom. Malej sa páčilo otváranie dverí skrine ako na starom autobuse. Naša izba bola pomerne veľká s ešte klasickou telkou 4m od postele na druhom konci. V ňom len zopár voľných programov. No ako doma. Kúpelňa  priestranná s rohovou vaňou. Voda tiekla ako keby sa hanbila. Baby mali na izbe i chladničku a kvázi balkónik s kvetinkami. Len sme položili batohy a zbehli sme dolu do suterénu. Cez miestnosť s biliardom a veľkú mapu ZSSR. Najprv som sa cez lietačky dobíjal do akéhosi baru. Potom mi týpeček povedal, že reštaurácia je na opačnom konci. Tá jediná je evidentne po rekonštrukcii. Milá, sympatická vedúca a servírka v jednom nám poukazovala šalát bar a menu. Na výber boli dve mäsové jedlá a jedno bezmäsité. Ja som si dal českú klasiku "knedlo, vepřo zelo", baby kuracie a mamina pirohy. Polievka bola gulášová. Baby si ešte podelili tvarohovú penu. Chutili všetky jedlá ani jedno nebolo z nejakých umelých surovín, či ingrediencií. Je vidieť, že pani kuchárka je v hoteli odkedy tu stojí. Začiatok expedície sme pripili horcom. Žena ma varovala, že je to odporne horké. Nebol taký zlý, ale vraj preto, že bol slabý. Napráskaní ako kufre do Málagy sme sa vyvalili hore, vybalili a zaľahli. Ševelil nočný dážď a internet tiež. V penzióne ide sporadicky, ale nie sme tu kvôli tomu. Nerozumiem, načo sú na oknách závesy, keď ich zakryjú len do polovice. Stretol som sa s tým aj na iných penziónoch.  Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa. Nad nami Tatry, pod nami na lúke srnka. Idylka. Lomničák ešte bol síce v opare, ale mraky sa dvíhali.
                                                         Lomnický štít sa odhaľuje.
 
Obliekli sme sa na veľkú turistiku, ktorá nás čakala. Do termosky sme si vypýtali v reštike horúcu vodu a namočili do nej vrecúška čaju. Na raňajky bohaté bufetové stoly ako to je už zvykom na všetkých väčších penziónoch. Pani vedúca kmitala a dopĺňala misky, kanvice, košíky. Na izbu sme len vybehli nasadiť "karimory". Pred penziónom som si všimol malé detské ihrisko s trampolínou. Za penziónom okrem zvedavej srnky je i ohnisko. Vlaková stanica je 100m nižšie. Akurát sme trocha chaosili, kde kúpiť lístky. Baby mali zadarmo, ja som navrhoval celodenné, pokladníčka len spiatočné. Žena bola zmätená a kúpila celodenné.  Na nástupišti bola skupinka Čechov v tričkách "S Andělem na horách". U "pepíkov" stále funguje ROH (Revolučné odborové hnutie) a v tatranskom hoteli Morava prežívajú boľševistické atrakcie. Ženička mávala s transparentom, ďalší týpek vrieskal do ampliónu. Toto zopakovali na každej zastávke až do Smokovca. Vždy sadli do auta a na stanici počkali elinu. Mali sme aspoň zábavu. K lanovke na Smokovec všetci utekali do kopca ako po prvom burčáku. Počasie prialo, tak sa všetci hrnuli hore. Pokladní je však dosť a lanovky sú dostatočne priestranné. Premávali nepretržite a do hodiny od odchodu z Lomnice sme boli na Hrebienku. Pofotili sme sa s Lomničákom v pozadí a vyrazili. Už prvú etapu sme urobili s miernym sklzom. S krásnymi vyhliadkami na Popradskú kotlinu sme šliapali k Velickému plesu. Slavkovský štít sa zahalil do mraku, rovnako o Gerlach. Postupne sa odkryla v diaľke Kráľova hoľa v N. Tatrách a malá vretenica meter od nás. Tá zmizla, hoľa nie. Sem tam sme si zobli čučoriedok, či brusníc. Za zákrutou už vyzeráme Sliezsky dom. Turistické palice sú skôr na obtiaž, ale bral som ich skôr ako morálnu podporu.

                                        Blížime sa k Sliezskemu domu a Gerlach sa skrýva.

Záverečných pár metrov skončilo takmer našu výpravu. Najmladší účastník spadol a poranil si dlaň. Fotenie sme teda pre srdcervúci plač odložili. Našťastie bola blízko chata, kde došlo k ambulantnému zákroku a ošetreniu zraneného. Prvýkrát, čo sme využili "lekárničku" z batoha. Sadli sme si tam hore, do bufetu. Mali sme chuť iba na polievku. Dali sme si kapustnicu, staršia hrachovú (fazuľová, na ktorú si robila chuť nebola) a poranená srnka hranolky. Polievka nič extra. 2 kúsky klobásky, zriedená s vodou. Na prípitok tatranský čaj. S použitým riadom som tancoval k pultu ako medveď nad čučoriedkami, tak sa mi z jedného štamperlíka krútila hlava. "Tvoja tvár znie povedome", som si povedal v miestnosti, kde i králi chodia peši. Na záchode som močil s menej známym českým hercom Ondřejom Malým. Nikto nepozná tohto držiteľa Českého lva, ani ja nie som výnimka, pokiaľ som si ho doma nevyhľadal v databáze. Čas pokročil, ťažko sa vstávalo od stola. Tentoraz sme sa už pofotili, zopár záberov plesa a nás nad kanalizačným poklopom a vyrazili sme k ďalšiemu plesu.

                                                                   Velické pleso.
 
Krútilo mi črevá a došli sme do polovice etapy, keď aj mňa dobehla výzva a vbehol som do kosodreviny. Baby sa ma pýtali, či mi nevadili vetvičky. "Verte tomu, že ihličie bol momentálne ten najmenší problém. No posunul som sa, a čo!",  odpovedám im. Už s5 v kondícii sme pokračovali ďalej v obchádzke Gerlachu. Za zákrutou vyzeráme zasa ďalšie pleso. Vidím, že nás čaká posledné stúpanie. Stretám herca ako ide dolu. Dobehnú nás (alebo my ich?) akési baby, ktoré sa sunú našim tempom lenivého bernardína. Na plese nám kdesi zmizli. Snáď došli kam mali namierené a nie sú z nich lesné víly, lebo skutočne viac stáli ako šli. Na Batizovskom plese fúkalo, tak sme sa tam ani nezdržiavali. Ideme popri skale, pod ktorou sme sa pred rokmi ukryli pred búrkou. Odkryl sa i Gerlach, tak sa kocháme.

                                             Gerlachovský štít nad Batizovským plesom.
 
 Zasa nám trvá zostup dlhšie. Podľa tabuľky by mal trvať pol druha hodiny, podľa mapy dve a v skutočnosti nám trval 2,5 hodiny. Posledný úsek som s najmenšou na pleciach dokonca utekal, ale počul som už len pískať vlak. Chýbalo nám azda 5min. Stará stanička vo Vyšných Hágoch, kde je za trest slúžiť. Niečo na spôsob "Kudy z nudy". V čakárni pár lavičiek, akumulačné kachle, fotografie Karola Kálaya a jednoruký zlodej na kávu. Hodinu sme takmer čakali na ďalšiu elinu. A skoro sme ani tou neodišli. Prišla natrieskaná jak na jarmoku. Keď som sa pokúsil čohosi chytiť, stŕpla mi ruka. V zákrutách ma zachytili teda telá cestujúcich. Horšie to bolo s dýchaním. Bál som sa o malú, aby mala dosť kyslíka. Ja som nebol na tom o nič lepšie, zadržiaval som dych, vedľa chlapík príšerne páchol. Tchor je pri ňom navoňaný frajer. V Polianke sme vystúpili, aby mohli vystúpiť iní. Po zvriesknutí (aj s nejakými tými invektívami od srdca) jedného chlapa, nech sa ostatní posunú dozadu si už aj dievčatá sadli komusi na kolená. Sledovali sme, či tam stále sú. Rozprávali sme sa s akousi rodinkou od Košíc. Sú v Tatrách na týždennom pobyte a využili, ako iní, počasie. V Smokovci som si naivne myslel, že väčšina ľudí vystúpi. To sa síce stalo, ale rovnaké množstvo nastúpilo. A zasa som stál pri akomsi smraďochovi. Otočil som sa od spoteného cirkusu k oknu. Po chvíli som si mohol aj sadnúť. Robil som objekt zábavy pre asi ročné dievčatko Emku až do Lomnice. Na večeru zasa poslední. Ako inak, už len na nás čakali. Úspešné zakončenie túry sme chceli zavŕšiť pohárikom tatranského čaju, ale ušiel sa nám zasa horec. Unavení sme spočítali babám rany, dali si horúci kúpeľ všetci štyria v jednej vani a unavení ľahli do perín.
Prebudili sme sa do upršaného rána. Predpoveď sľubovala, že aspoň ten dážď ustane, no pri pohľade von, aj vrany chodili peši. I v rádiu horská služba nás posielala navštíviť radšej "dudy" v skanzene. Ošetrili sme babám pľuzgiere a otlaky a nachystali na ďalšiu turistiku. Ideme 30km ďalej, uvidíme, aké bude počasie. Cestou skutočne prestalo pršať. Prechod Huty bol v oblaku a viditeľnosť slabých 200m. Klesaním do Zuberca opar ustúpil. Parkovisko v Spálenej doline zívalo čiastočne prázdnotou. Pomaly sa však na túru vydávali skupinky ľudí, a čo horšie aj na hríby. Obuli sme karimory, vysunuli tyče z palíc a vykročili Smutnou dolinou. Bolo 11h. Elegantné muchotrávky trčali stále na rovnakom mieste ako minulý rok. Stromy ovinuté lišajom. Roháče v oblakoch. Na hrebeni stúpali ľudkovia na Volovec. A stúpali ešte aj o tretej popoludní. Nerozumiem kam. K Tatljačke sme došli za lepší čas ako tabuľkový. Skvelé. Problémy budú cestou dolu. Preto sme sa rozhodli touto miernejšou trasou i vrátiť. Zrovna tam mali "spicha" priaznivci KST. Vo vnútri plno a veselo, dali sme si vonku trocha keksíkov a čaj. Natiahneme si teplé bikiny, pardon mikiny, hore bude pp. fúkať. Ideme nad Tatljakovo jazero k Roháčskym plesám. Pred križovatkou nečujne mrholí. Pršiplášte nevyťahujeme, nie je to také zlé. Na prvom plese sme pomerne rýchlo. K druhým váhame, ale ideme. Ozývajú sa prázdne žalúdky, energiu dodajú oriešky. Je tam naozaj chladno. Po daždi tečie po chodníku potôčik. Pri prudkom stúpaní zasa spadne staršia na zadok. So sebazaprením pokračujeme.

                                        Ani na 3. výstupe sa nám na plesách neukázalo slniečko.

Pri plesách si oddýchneme a deti majú toho dosť. Sú 3 hodiny a bude čo robiť, aby sme sa do piatej vrátili k autu.  Velíme na ústup do doliny a hlavne ku chate, kde plánujeme sa zahriať. Z toho napokon zišlo a len sme hodili sebe a kačiciam chlieb. Po asfaltke sme schádzali s rôznymi zábavkami, nech len ujde nepríjemná cesta. S nami sa dolu motal opilec. Netreba veľa unavenému človeku. Argument, že má čosi z nohami som nebral. Cez to všetko, že baby mali za sebou dve túry, lozili na lanách. Ja už som nemal silu ich ani dvihnúť. Ako verným zákazníkom z minulého roka, nám dal chlapík zľavu. Ja už by som na ľanovú dráhu ani zadarmo nešiel. Aj v tomto zubereckom penzióne sa nás nevedeli dočkať. My sme sa nevedeli dočkať večere. O5 sme mali izbu na samom vrchu, a tak som trepal kufor hore. Na nemilé prekvapenie izba bola nachystaná len pre dvoch. Reklamujem chýbajúce prístelky na recepcii a do hodiny, zrovna keď žena opustila kúpeľňu, zaklopali na dvere. Šmahom ruky z kresiel spravili postele pre deti a mohli sme ísť na večeru. Na recepcii boli francúzsky hovoriaci adolescenti, preto sa tak ponáhľali s robením prístelok. Večera typicky oravská. S tým treba pri návšteve tohto kraja počítať. Španielsky vtáčik so zemiakmi. Polievka kapustová. Ani nenahnevalo ani nenadchlo. Normálne jedlo na Orave. Treba počítať aj s množstvom hríbov ako sme videli a cítili od vedľa, kde čistili dva plné košíky. Čašníčka odnášala bleskom naše prázdne taniere a od žabožrútov takmer plné. A nosila ešte sme ani dojedené nemali. Nakoniec bolo jablkové pité. Posedeli sme pri pive a tatranskom čaji, deti sa hrali v neveľkom detskom kútiku. Izby nie sú veľké. Do matrace som sa zaboril ako bager do hliny, bohvieako som sa nevyspal. Kúpelňa malinká, nešťastne je vyriešené umývadlo a roh. Na jedno prespanie však stačia. Na to ako si každý pochvaľuje tento penzión, jedlo je ťažký priemer. Odrazilo sa to i na bufetových raňajkách a tvárach puberťákov.  Umelý džús z Poľska, káva chutila ako vyúdené drevo.
Ale skromnú ponuku kompenzujú inými službami ako biliard, tenis, minigolf, či bazén. Pre deti trebárs aj minizoo. Ráno o5 pršalo. Pred našim odchodom prestalo, ale za Žilinou leja až domov. Výlet na Roháčske plesá v hnusnom počasí bola pre nás najväčšia výzva.  Ja som bol rozhodnutý ísť za každého počasia a v prípade dažďa decká nechať trebárs aj v aute, v penzióne alebo na Tatljačke. Chýbali nám už iba dva ciele a už len stretnutie s mimozemšťanmi by mi v tom zabránilo. A napokon zostal iba posledný...



12.9.17

Biely kameň a kopec krížov

V krásne sobotné ráno sme sa vybrali pokoriť ďalší cieľ v rámci Reštartni sa! Najprv som si ako správny letecký fanúšik nevynechal prelet dvoch stíhačiek nad našim letiskom a aj zoskok pararušistov v silnom vetre. Nikto neskončil vo Váhu, i keď dcérka to videla spočiatku všelijak.
Potom už nič nebránilo ceste do Sv. Jura, kde sme mali naplánovanú turistiku. Pezinok som obišiel cez dedinu Zlatej kačice, Slovenský Grob. Adrenalín mi zdvihla križovatka konča Pezinku. Predsa som sa mestu nevyhol a skoro aj Renaultu na križovatke. Auto som nechal pred mestskou časťou
Neštich. Pešo sme potom popri kostole vošli do úzkych uličiek Neštichu. Pripomenula nám to ošúchaná tabuľa pamätajúc časy Veľkomoravskej ríše. Páči sa mi ten názov, je taký provokujúci ako Neštvi ich (Slovanov). Pri prvom svatom kríži sme odbočili smerom k hradu Biely kameň. Za prevalenými plotmi záhradiek sme asi za 20min došli k zrúcanine. Pod nami bola ešte stále časť dediny. Budeme sa potom spodkom vracať. Hrad je neudržiavaný. Aj info tabuľa zničená. Ukrytý v lese nejavia oň záujem žiadny dobrovoľci. Pritom ruina je v stave ako bol pred pár rokmi napríklad Tematín. Nie je však z neho ani naň žiadna vyhliadka, možno preto je neatraktívny. Samotný výstup je krkolomný, vybudované, akože stupne, neplnia dávno svoju funkciu a šmýka sa na spráchnivenej zemi. Ako tak sú zachované obvodové múry a časť veže. Snaha bola tiež podoprieť klenbu pivnice, aby sa nezrútila. Inak je hrad viac menej pochovaný pod vrstvou kameňa a zeme. Uprostred je veľké ohnisko. Stretáme rodinku, ktorá si urobila výlet na bicykloch. Sviatoční cyklisti však nechali pri záhradkách "kolimahy" a k hradu vyšli pešo. Pár fotiek, zošmykneme sa priamo na chodník a sledujúc žltú značku šliapeme ďalej.
 
                                                          Zanedbaný hrad Biely kameň.

Stretáme na tejto ceste jediných peších turistov. Viac vidíme krížov ako turistov. Matulov, červený, modrý, zelený. Každých 500m je nejaký a každých 500m deti vykonávajú rôzne potreby (nič netušiac, že nás najhoršie ešte čaká). Za zeleným krížom vojdeme na asfaltovú cestu. Po nej sa ženú cyklisti hore, dolu. Vidíme meteo radary na Javorníku.  Akosi sa nám zdá, že ideme dlho k Bielemu krížu. Sme z toho nesvoji, neradi by sme sa ocitli na zastávke eliny v Rači. Oproti vykračuje s palicami starší pán. Posledný turista po svojich, ktorého stretáme na tomto výlete. Otvára sa malá vyhliadka na Bratislavu. Míňame malý Biely kríž, odbočku na Štefánikovu magistrálu a sme pred horárňou. Tá sa rekonštruuje. Povinné foto od náhodne sediaceho turistu a ideme k chate Klinec. Na lúke sa váľajú alebo pasú cyklisti. Pre paštikárov je táto časť Karpát ako stvorená. Je tu veľa cyklistických chodníkov a dokonca aj jazdecký. Pre kone. Na stromoch ho tvorí okrúhla značka s inofarebnou bodkou. No koňa sme stretli akurát v stajni vo Sv. Jure. Hore v chate sa polievka nevarí, čo zistím, keď sa pokúšam dobiť dovnútra. Dole, v tzv. Včelíne, je malý bufet. Ten tam presťahovali, keď pôvodná búda ľahla popolom. Najprv stojíme pred "pípou" na kofolu, krčmár nám dá na výber 2 polievky rybaciu a hríbovú. Deti okamžite odmietli, dospeláci si dali hríbovú. Tú vydával brigádnik vo vedľajšej miestnosti. Cez akési žetóny z detskej stavebnice nám ju nalial do plastových pohárov. Polievka bola na kyselo s kôprom a s kúskami slaniny. Tá tam zrovna nepasovala, ale šlo len o kalórie. Keď už sme boli nasýtení polievky, deti salámy a všetci sprostých rečí vedľa sediacich "rádoby športovcov", vyvalili sme sa na lúku. Robil som si zálusk pozrieť miesto leteckého nešťastia spred takmer 50 rokov, ale Sakrakopec je sakra ďaleko a nás čakala ešte sakra dlhá cesta do Jura.

                              Biely kríž je križovatka a oddychové miesto hlavne cyklistov.
 
Naspäť sme kopec Javorník obchádzali zo západnej strany po Štefánikovej magistrále. Magistrála o5 hlavne pre cyklistov. Križujeme asfaltku, ktorá ide do Sv. Jura. Kúsok je chodník už len pre peších. Po modrej potom schádzame dolu. Zčasti po asfaltke, ale väčšinou sa rútime kratšou cestou dolu. No cesta zarúbaná nás privíta ako po hurikáne Irma. Je vidieť, že na chodník nevkročí ľudská noha, jak je rok dlhý. Pomedzi popadané stromy si kliesnime cestu. O5 sme na asfaltovej ceste pri Hradisku. Robíme tabuľkové časy, čo je dobre. Odbehnem k hradisku, ale je tam veľká opekačková párty. Partiu pofotím aj s kameňom, čo iné mi zostáva. Dolu zídeme neoznačenou skratkou a vyhneme sa tak ceste. Ušetríme možno 5min. Sme na konci dediny Neštich. Je tu niečo ako lyžiarsky svah, tenisový kurt a dokonca vypustený bazén. Oproti je horský hotel Eva. Prívlastok "horský", vo výške, nech nežerem, 250m je divný. Pýtam sa na pohľadnicu, ale tie tu nevedú. Popri domčekoch "chudobných" a aj takých obyčajných sa dostaneme do Jura. Celý deň si robíme chuť na čokoládu, zapadneme teda do nejakej kvázi kaviarne a vinárne. Je tu svadba, a preto sedíme vonku. Kaviarnička a asi jediná cukráreň vo vinárskom raji je na hornom konci dediny a podľa mňa strategicky pri ceste do kostola.  Kaviareň je spravená v pamiatkovej budove vinárskeho domu. Interiér je jednoducho zariadený, sú tam pohovky, knižky, všetko na príjemný oddych. So ženou sme si dali tmavú čokoládu, deti bielu. Sedeli sme vonku v pohodlných kresielkach. Hnedá čokoláda bola chutná, biela dosť sladká. Pripomínala len uvarené kondenzované mlieko. Široký výber zákuskov i zmrzliny.Na pohľadnicu mestečka mám smolu, hoci nie tak celkom. Poniže zaparkujem "na chrapúňa" a starobylú pohľadnicu získam.

                                                                   Cesta zarúbaná.

V kraji viníc nesmiem vynechať burčák. V dedinke s príznačným názvom Viničné, kupujem od babky 2,5L hroznovej šťavy. O5 parkujem tak akosi na chrapúňa, ale veď robím babke kšeft. Nepochopí to. Je to naj burčák mojej tohoročnej sezóny. Žena vyskakuje pri dome na červenej z auta a beží k baráku. Momentálne je jej najväčšia výzva zbaviť črevá včerajšieho burčáka. A my máme za sebou siedmu výzvu, mamina i žolíka, tie poriadne nás však ešte len čakajú.

2.9.17

Kľak na tretiu

Na tomto "zube" Malej Fatry sme boli už tri krát. Najprv zo zvedavosti, lebo sú z neho skvelé vyhliadky, potom preto, že ma ten vrch stále provokoval. Pri našich potulkách vrchmi som jeho charakteristickú siluetu odvšadiaľ videl a naposledy v rámci výzvy Reštartni sa!
Výstup prvý (2009)
Výlet sa nezačal zrovna najlepšie, ale koniec dobrý všetko dobré. Šli sme so sestrou a jej priateľom. Mali prísť k nám a odtiaľ svokrovým autom sme mali ísť na Kľak. Lenže vlak, ktorým mali prísť v nedeľu nejde. Takže sme šli pre nich. To ešte museli ísť na záchod. Tak zasa k našim. Vyrazili sme. Nevedel som, kde je technický preukaz od auta. Ako vedúci výpravy som to mal skontrolovať. Zastavili sme zasa a kontrola priečnikov. Našťastie sa našli. Ideme ďalej. Zarozprával som sa s vodičom a minuli sme výjazd z diaľnice. Takže sme k nášmu hodinovému meškaniu prirátali ďalších 10 minút. Šofér dal do satelitnej navigácie dedinu Kľak. Skoro sme opäť zle odbočili. Intuitívne som mu prikázal kade má ísť. Človek zvíťazil nad technikou. Preprogramoval som nešťastnú skrinku. Do Fačkovského sedla sme dorazili v najväčšom úpeku. No šli sme hore. Ja som trepal v nosiči ročnú dcérku. V Reváňskom sedle sme sa najedli a šli zaútočiť na vrchol. Je odtiaľ nádherná vyhliadka na Strážovské vrchy a Malú i Veľkú Fatru. V diaľke sa týčili ostré vrchy Západných Tatier a Kriváň. Stopy snehu boli ešte na Martinských holiach a Nízkych Tatrách. Celé Horné Ponitirie a časť Považia je ako na dlani. Cestu s5 sme rýchlo zvládli bez prestávky. Domov sme šli cez rázovitú obec Čičmany. Všetko bolo zatvorené, takže sme sa len prešli pomedzi domčeky. Cesta do Ilavy je odtiaľ dosť krkolomná, plná zákrut a o pár rokov aj výmoľov.

                                                Dominanta Malej Fatry - Kľak (1351m).

Výstup druhý (2016)
Brúsil som si dlhšie zuby znova sa vyštverať na tento neprehliadnuteľný vrch. Bola to naša prvá turistika v ´16. roku. Vybrali sme sa v krásny aprílový deň. Asi v tretine výstupu už bol chodník zľadovatelý. Slnečné lúče do tmavého lesa nepreniknú. Kĺzali sme sa ako naši hokejisti na majstrovstvách, no do smiechu nám nebolo. Navyše prvé jarné kilometre sa šli ťažko. Predsa len prevýšenie 500m z Fačkovského sedla dá zabrať. V sedle Reváň sneh na chvíľu zmizol. Začal až s posledným stúpaním k vrchu Kľak. Brodili sme sa 20cm hlbokým snehom. Na vrchole takmer žiadny sneh. Vyfúkal ho vietor, roztopilo jarné slniečko. Dvojitý železný kríž bol zhodený. V malej skalnej skrýši trčali spod ľadu ľadoví mužíci. Cesta dole bol väčší adrenalín ako hore. Šmýkali sme sa. Mamina spadla a udrela si zadok. Šli sme skratkami po snehu, aby sme sa vyhli zľadovatelým úsekom chodníka. Aspoň baby mali zážitok. V kolibe sme si potom dali halušky s bryndzou.
                                         V apríli sme sa brodili k vrcholu snehom, ľadom.

Výstup tretí (2017)
Vrch bol určený i ako výzva v programe Reštartni sa! Preto na sklonku leta sme sa o5 ocitli vo Fačkovskom sedle s "karimorami" na nohách. Hore sa nám šliapalo dobre. Predsa sme len za leto niečo pochodili. Vrch sme dali vo veľmi dobrom čase. Aj mladšia vykračovala svižne. Maminu pichlo v kĺbe, keď sme prechádzali skalný úsek, kde minulý rok spadla. Jarnú kvetenu vystriedalo more bodliakov, ktoré sme na vtedy nevideli. Rovnako v tráve sa krčil aj biely kvet s listami pripomínajúcimi bodliak krasohlav bezbyľový, ktorý teraz kvitne. Na sklonku suchého leta bola zem vyprahnutá a popraskaná. Kríž už stojí na vrchu. Len vrcholová kniha je v šalátovom vydaní. Vyhliadky neboli doširoka, do ďaleka, bol totiž slabý opar. Tatry ani nebolo vidno. Ale videli sme Krížnu, kde sme tento rok stáli. Dolu sme šli takmer za rovnaký čas ako hore. To ma prekvapilo, ale sem tam sme sa motali. Konečne sa nám podarilo navštíviť aj chalúpky v Čičmanoch, i keď časovo  natesno. Pre prehliadku sú sprístupnené až dve. Ukazujú život, odevy a zvyky v dedine. V menšom domčeku, ktorý je jedným z pôvodných je komplet zariadenie z 20.-tych rokov min. storočia. Samozrejme sme skončili v dajakom humne na bryndzových haluškách.
                                                     Veľmi podobný záber v inú jar.

25.8.17

Minibytosti v Španielsku


Deň pred odletom.
Mama pozerá každému čiary života, či nezahučíme v lietadle. V správach dávajú, že po turistoch v Španielsku hádžu záprdky, kývu autobusmi alebo ich sprejujú (autobusy, nie ľudí) "Turists go home". Mama aj nadáva.
Olá Espaňa!
Dovolenka začala u nás upršaným počasím a teplotou 21°C. Zbalení sme ultra last minute za poldruha hodiny, a to sme vyvažovali kufre. Na diaľnici stretneme prietrž mračien, ktorá sa postarala o umytie auta. Pri Avione stretneme sestru, ktorá sa postarala o zaparkovanie auta. Hneď sme dostali na odbavovacej prepážke palubné lístky. Chvalabohu, váha doma ukazuje správne. Budeme sedieť niekde v prednej časti pred krídlom. Pri prechode detektorom pípala najmladšia. Niečím jej posypali ruky a nohy, vlhkou handričkou zotreli a dali do analyzátora. Čakali sme hodinu v odletovej hale a pozerali na dúhu. Hala je nešťastne riešená, lebo nič nie je vidieť na ploche letiska. Akurát vládne lietadlá. Staručké Tupolevy smutne stoja bokom od diania na letisku. Čochvíľa absolvuje jedno z nich posledný vzlet do výšin. Odletel Ryanair Londýn i Berlín aj Smartwings na Rhodos a priletel náš Bulík (Boeing 737). Za necelú hodinku sa sáčkujeme do jeho útrob. Lietadlo ani nebolo plné. Vpredu bolo dosť voľných miest. Privítala nás posádka českého kapitána Jureňu. Vzlet bol severným smerom z dráhy 04. Zatočili sme smerom na juhozápad. Krásne bolo vidieť Hovadovo pod nami. Počas stúpania sme prelietavali turbulenciou v mrakoch. Pocit ako na húsenkovej dráhe alebo Calypso. Malá sa bála, že padáme a pišťala. Snažil som sa odpútať jej pozornosť kreslenými vtipmi v časopise. Nad severným Talianskom sa počasie zlepšilo a videli sme už len zbytky frontálnej oblačnosti, ale hlavne ostré končiare Álp. Neodolateľne zmaľované a navoňané letušky začali roznášať bagety a pitie. Ponad pobrežie Cote d´Azur vo výške vyše 11km sme sa plížili k Španielsku . So západom slnka sme prekročili hranicu niekde v oblasti Girony. Nad pyrenejským polostrovom sme leteli ešte hodinu. Pred pristátím sa mamina pomodlila očenášov a zdravasov, koľko ani na ruženci nie je. Nočné pristátie však bolo hladké (inak by som tieto riadky s najväčšou pravdepodobnosťou nepísal). Letisko je veľké asi ako pražské Ruzyně. Batožinu sme dostali pomerne promptne. Na letisku nás usmerňovali delegáti s tabuľkami do podzemných garáží, kde stál autobus. Vonku dusno a 25°C. Opar. Staršiu fascinovali veľké palmy a kaktusy, a to ich videla potme. Španieli tu zasa nemaju borovice a lipy. Prevahu má biela a geometrické tvary domov. Nočná Belanmádena žila naplno. Vo dne je tu horko, všetci sú zalezení alebo sa máchajú v mori. Čas na zábavu prichádza so západom slnka, ktorý je tu takmer o hodinu neskôr ako u nás.  Za 20 min. sme stáli na hoteli. Cez tisíc kruháčov, na ktorých sa otáčaju autá do protismeru. Sme totiž akože na diaľnici. Veľakrát treba ísť aj kilometer ďalej. Ako teraz od Málagy k hotelu. Pred hotelom budujú prechod pre chodcov, ale typickým "maňána" štýlom. Nie je dokončený ani v deň nášho odchodu. Prístavná plocha pre autá je lemovaná vysokými palmami a fontánkou. Pred hotelom je voliéra s papagájmi agaponis. Hotel je postavený na útese a recepcia sa vlastne ocitá tak na 8. poschodí. Dostali sme izbu na najvyššom 11. poschodí. A s výhľadom na more. Pritom sme nepýtali s výhľadom. Lenže hotel iné nemá! Je to odrb na hosťov. Sme však blízko výťahov a počúvame ich symfóniu. Zvykneme si. Dlho sa však na povoz čaká. Ako zviesť 1000 ľudí vymáknuté nemajú. Výťahy pýtajú rekonštrukciu alebo pridať ďalšie konča budovy. Po polnoci sme konečne zaľahli pod plachty. Pre 4 ľudí sú postele vlastne dve letiská. Spím zo staršou, ale tá putuje počas noci a vytláča ma. A ešte aj berie tú tenučkú plachtovinu. Nastavil som klímu na 22°C a "Buenas noches Playabonita".

                                                             Náš hotel Playabonita.
 
More jedla a more rýb.

Veľa sme nespali. O 7.30 hotel ožíva. O 9h sme sa vykotrbácali na raňajky. Pod nami raňajkuju čajky vo vodopáde. Reštaurácia je na siedmom poschodí. Tam zídeme pešo, ale hore s plnými bruchami sa vezieme  výťahom. Ochutnal som Churros. Niečo ako naše langoše len sladké a cesto je hutnejšie. Baby mali omeletu. Na pláž treba zísť na 1. poschodie. Zatiaľ sme len po raňajkách omrkli pláž. Množstvo úlomkov mušličiek. Bude žatva ako teraz obilná u nás. Nebaví ma stále chodiť k baru a pýtať fľaše s vodou. Nemám však na výber. Z vodovodu by mi odporučili vodu asi len baktérie E.Coli. Doobeda je stretnutie s delegátom. Objednali sme si výlet na Gibraltár. Pred obedom odpočinok na izbe. Deti už tráfa šľak, kedy okúsia more. Na obed sme preto len čosi dzobli. Ja som netipol správne a dal si zeleninu v slanom náleve. Ako dezert akúsi napodobneninu tiramisu, baby šľahačku. Potom sme sa konečne dali do plaviek a zviezli sa k pláži. Drahá zhodnotila situáciu stavu opálenia ľudí vôkol vs. ona s poznámkou, že belejšia je už len pena v mori. Pláže sú verejné. Španielky majú zadok ako Mária Terézia a hlavne melú s hubou jak mlynčekom. A hlasno. So staršou som šnorchloval a ukazoval krásy mora. Ježko a podivné čudo v tvare bagety. Veď sa aj nazýva morská uhorka. Holotúria. Jednu som držal v ruke a nevedel aký poklad morí vlastne mám. Na to ako odpudivo vyzerá, dokáže vraj o.i. ničiť rakovinové bunky. Pred nami sa mihali ryby, rybky ako v Grécku. I mamina sa omočila a ponadávala, aká je voda studená. Na Costa del Sol je more sviežejšie. A to vraj je momentálne more vyhriate viac ako inokedy. Keď už ma všetko štípalo od soli, skončili sme s potápanim. 


                                              Pohľad z balkóna na pláž, kde sme boli každý deň.

Na večeru si baby rozkázali cestoviny, na to melón, zmrzliny, každá po dve, a tiramisu. Padá to do nich jak Nemci do krytu. Ja som bol skromnejší a dal si grilovanú zeleninu s akousi platesou, tuniakom a delikatesou medzi rybami - Zeusom ostnatým (tiež ryba s. Petra alebo John Dory). Je ako guma a vraj lahôdka. Takýchto fajnoviek nás čakalo počas týždňa viac. Za tým malý zákuštek. Žena tiež ochutnala platesu a zemiaky v bielom jogurte. Spláchli sme večeru ľahkým bielym vínom. Tipovali sme, či farby kuchárskych čiapočiek niečo znamenajú. Čierna smažia, ružová teplé, biela studené jedlá. Táto teória sa v priebehu dní nepotvrdila. Plní sme sa prešli dolu a hľadali zastávku na zajtrajší výlet. Skonštatovali sme, že bude oproti MHD zastávky, čo sa aj potvrdilo. Avšak skutočná MHD zastávka je inde. Pod hlavnou cestou.
Opice nad mestom
Stávali sme ťažko a takmer za tmy o 7h. Slnko tu vychádza neskôr o 7.30h. Navyše hmla ako v horore. Skvelé počasie na výlet. Rýchlo sme nahádzali do seba raňajky. Baby akože palacinky z gumo cesta. Ja tour de salamy. Ale nič extra. Plnená olivami je určite úlet mimo. Šunky a salámy občas striedajú, no žiadna sláva tie španielske. Ale dal som si dobrý hrudkový syr. Niečo medzi smotanou a syrom. Slovákov sme na zastávke spoznali podľa igelitiek s obedmi. My sme niesli štyri. Rezeň, bageta so salámou, k tomu dresingy a maslo, džús, voda, jablko, broskyňa a sladké praclíky Palmeras (nazývané tiež slonie uši). Bagetka sa bez dresingu ani nedala jesť. Po ôsmej dorazil bus. Klimatizoval a babám bola zima. Vzali sme si mikiny. Kým sme dorazili do Gibraltáru vyjasnilo sa. Delegát rozprával takmer celou cestou. Ako vlastne Nemci po vojne priviedli sem na Costa del Sol turizmus, keď utekali pred šibenicou. Po letnej sezóne sa pracháči zbiehajú na golfovú. Golfových ihrísk je tu ako mrakodrapov v New Yorku. Ako zavreli starostu Funegiroly, lebo povolil výstavbu domov v chránenom území. Dlho hovoril o Gibraltáre a začal teda veľmi zo široka cez Rákocziho povstanie, Turkov až ku španielskym Carlosom. Gibraltar (v preklade Tarikova hora) by vlastne mal patriť Maroku a nie Britom alebo Španielom. Arabi mávali vlajkou na skale už pred opicami a dlhých 700 rokov. Na hraniciach v La Línea len španielsky colník vstúpil do busu a pozrel pasy. Preťali sme dráhu letiska, kde stál vojenský Hercules a stíhačka Jaguár. Nelieta, iba upozorňuje Španielov, kto je tu pánom. Hneď vedľa dráhy je futbalový štadión Victorie, ktorá chodí na truc Španielom hrávať do Portugalska zápasy UEFA. (štadión je o niečo menší, ako požadujú pravidlá). Nad poloostrovom býva oblak, keď sa pretnú vetry z východu a západu. Vraj keby 429m kopec bol o 4m nižší, nedochádzalo by k tvoreniu hríbika - levantera. Takto sa miestni chodia kúpať vedľa na pláž do Španielska, kde je slnko. Kde sa hrabú gibraltárski. To u nás, keď sa preťali vetry z východu a západu, mali sme oblak 20 rokov nad republikou. 


                                        Gibraltárska skala od hranice. Naľavo letiskový terminál.
 
Zaparkovali sme v nových garážach v centre. Bolo takmer 10h. Hneď vás tam vyfotia a pri opätovnom nastupovaní už sú pred busom na stolíku nachystané tanieriky s fotkou a rokom návštevy. Naše podobizne som tam poobede nevidel... Sila môjho foťáka odplaší rádoby umelcov na hony, ako som sa ešte mal možnosť presvedčiť. Dievčina od nás sa vymkla na provizórnom vecku v kontajneri. Urobila si svojku, nech vie celé Slovensko, ako je to zostať v nedokončenej budove kdesi na konci sveta. Čo na nej bolo asi nemá vhodný obsah alebo slová. Po šťastnom vyslobodení sme pokračovali o poschodie vyššie, kde čakali minibusy Rock Tour na okruh ostrovom. Boli sme v troch "busíkoch". Šofér pustil českú nápovedu. Anglická pani mu zasa našepkávala kedy spustiť mp3 prehrávač ďalej. Mal i tanierik na dýško, ale myslím, že zostal prázdny. Staro usadlíci s nostalgiou spomínajú, keď bol polostrov menší. Zasypali ho však sutinou z tunelov a zväčšili. Už je ako ementál. Cez dve také diery - úzke tunely sme prechádzali.  Prvou zastávkou bol Europa point. Okolie je zrekonštruované. Je tam nové detské ihrisko aj kriketové a parkovisko. Dominantou je obrovské, 50t delo zrenovované v r.2013. Ľudí však viac zaujíma vyhliadka. Na východnej strane trčí maják, ktorý dosvieti do Afriky i ďalej. Z cípu je vidieť protikus gibraltárskej skaly, marocká Jebel Musa vzdialená 24km. Vedľa nej španielska enkláva Ceuta. Tí španielskí býci takto v kruhu zvierajú maličký kúsok britskej zeme. Smerom na západ je v diaľke najjužnejší výbežok Európy, Tarifa.  Na mori čakali lode na džob. Roztrúsené ako muchy na morskej pavučine. Podľa mňa, fúka tu 365 dní v roku. Pod skalou, za naším chrbtom je najdrahšia mešita v Európe. Al Ibrahim mešitu postavili Saudi, lebo v meste už nestíha. Sadli sme do busov a vyšplhali k jaskyni St. Michael. A tam už bol konečne symbol Gibraltáru, jediné divé opice v Európe, makaky. Vraj si ich sem z Afriky doviezli britskí vojaci, a potom strieľali. Pekná zábavka. Jemnešia teória tvrdí, že sa sem prepašovali v útrobách marockých korábov. Popri jaskyni žije skupina asi 20 opíc. Legenda hovorí, že opice sa sem dostali tunelom, ktorý vedie z Afriky popod prieplav až do jaskyne. Na Gibraltáre je 150 jaskýň, ale iba St.Michael je sprístupnená. Nachádza sa vo výške 300m nad polostrovom a je dostupná autom alebo pešo. Dá sa vyviesť aj lanovkou a potom kúsok južným smerom k jaskyni. Pri vstupe sa nedá obísť obchod so suvenírmi. Aspoň, že nie je ďalší pri východe. Jaskyňa nie je veľká, ale je vysoká. Prakticky ju tvorí len auditórium a malý okruh. Je mŕtva, na rozdiel od slovenských sprístupnených jaskýň. Kvaple už nerastú. Cez to všetko je efektne nasvietená, atmosféru podmazuje hudba. Je v nej umiestnený rez kvapľom, čo zasa v našich "dierach" absentuje. Za polhodinky sme vonku. Jej návšteva nezaberie dlho a je tiež fajn sa trocha schladiť v horúcich dňoch a na chvíľu byť mimo rušného centra. 



                                                        Efektne nasvietená jaskyňa St. Michael.
 
Do minibusu sme skočili poslední, lebo nás zdržali opice. Nie tie naše, ale domáce. Zakaždým som odtrhol chabo držiaci plastový kryt sklopného sedadla. Vyššie už autá nechodia, hoci som v to dúfal, že pôjdeme až kdesi na Upper rock. Ale to ani delegát nespomínal. Lanovka tiež nejde na samý vrch, ale treba kus šliapať na vyhliadku.  Zišli sme teda dolu po ceste, kde sa údajne rútil James Bond. A skončil v Monacu. Inu, v bondovkách je všetko možné.  Bolo tam zopár vyhliadok, ale nestáli sme už nikde. Akurát, keď sa šofér snažil prekĺznuť vedľa stojaceho týpka s nákladiakom. Popri jedinom zachovalom maorskom kúsku hradu, v ktorom bolo donedávna väzenie, zviezli sme sa dolu do centra. Delegát nás doviedol na najrušnejšiu ulicu a zavelil rozchod. Mali sme viac ako dve hodiny na motanie sa. Ako správni Slováci sme vybalili z igelitiek "šnicle" a oproti mestskej radnici sa pustili do nich. Pod každou lavičkou nám gurmánsky zážitok spestrila grcanica.  Vbehol som do TIC a vzal mapu. Na lanovku a vrch bolo neskoro. Na hlavnej ulici ľudí ako na Trafalgáre. Netuším, čo tam všetci hľadali. Asi kešky. Prišli sme na Casemate square, čo je najživší kútik na tomto 7km2 poloostrove.  Neveľké námestie, ale s veľkou koncetráciou ľudí. Nachádza sa pri novej vstupnej bráne Water gate do starého mesta. My sme sem prišli z Main street. Kasemetové sa volá kvôli tomu, že bolo alebo aj čiastočne stále je obklopené kasematmi (malými obrannými pevnosťami) pre britských vojakov. Kopec kaviarničiek, obchodíkov a rýchlych občerstvení. Nič poriadne, stvorené pre Britov, ktorí nemajú vlastnú kuchyňu. Na jeho južnej strane je obchodný dom. Symbolom sú dve červené telefónne búdky, aby ste nezabudli, že ste na britskom územií. Nachádza sa tu i jediné zastupiteľstvo cudzej krajiny na Gibraltáre - americký Burger King. Navštívili sme na konzuláte akurát hajzlíky. Po námestí sa prechádzal neviditeľný v uniforme námorníka a na motorke vo vzduchu visel iný chlapík. Videl som na ňom, že ho to nebaví a v helme sa potí. Obďaleč bol pápež ako živá socha. Po tretej hodine mu padla a videli sme ho prechádzať cez hranicu. Pochopiteľne odlíčeného. Spoznali sme ho podľa dvoch čiernych labradorov. Mali sme ešte čas,  tak skúsime dobiť maorsku pevnosť. Motali sme sa hore uličkami starého Gibraltáru. Počul som tu hlavne Španielčinu, ale tiež skomoleninu angličtiny a španielčiny nazývanu Yanito. I miestny nám vysvetľoval cestu, ale stratil som sa v jeho popise. Hoci je zrúcanina na dohľad, ide sa k nej kľukato. Mapa bola orientačná ako digitálny teplomer. Napokon sa babám v tom horku ani nechcelo ísť a pevnosť ostala nedobytá ako za 700 ročnej vlády Maurov. V dvoch tretinách cesty sme sa zvrtli s5. 



                                                            Uličky v blízkosti Casemate square.
 
Kúpili sme si pohľadnice, magnetku a čakali pred červenými búdkami na nášho človeka. Ten nás potom zaviedol k busu. Cez hranicu štátov sme prechádzali osobitne. Vystúpili sme a pešo ju prekročili. Britského colníka som nevidel, kontroloval nás iba Španiel. Domácim prehľadávali tašky. Tí sa evidentne vracali z práce. S5 sme šli popri pobreží. Všimol som si, že pod Gibraltárskou skalou rastie nové sídlisko. Nechcem vedieť,  čo tam stojí byt. 5min. zastávka na vyhliadke na La Línea a skalu. Potom popri slnečnom pobreží do hotela.  Delegát medzitým dokončil svoj výklad  s najnovšími dejinami. Gibraltárskí sem tam potvrdzujú svoju nezávislosť. V r.1967 hlasovalo za zotrvanie vo Veľkej Británii 99.6%. Zvyšných 44 ľudí malo nachystané kufre na hranici. Teraz počas Brexit-u si Španieli znova brúsia zuby na skalu. A Briti chystajú oslavu 50. výročia utvrdenia sa v Spojenom kráľovstve. No a tie opice tam stale ešte sú... Deň Gibraltáru je v septembri, kedy vypúšťajú 30 000 konfiet. Predtým balóniky, ale to im "živoťáci" zatrhli.  Pred šiestou sme na hoteli. Sú veľké vlny. Decká nadchli, tak sa zrýchleným presunom objavujeme na pláži. Skáčem do vĺn. Absolvujem riadny preplach slanou vodou. Som ako soľnička. Navyše aj plný kamienkov ešte aj v riti. Baby lovia naplavené mušle. Hodnotíme ako nám prospieva morský vzduch. Po dvoch dňoch mám odreniny zo šlapiek a kamienkov, staršia akési vyrážky, mladšia nemá hlas, len chrapčí, mamina má červené nohy. Na večeru si dám krevety, ale hlavne okusim Andalúziu. Výborný šalát na sladko s kúskami kurčaťa,  kreviet a s hrozienkami. K tomu andalúzske kura a placka s garnátmi. Baby tortilovú placku a kebabom. Po večeri nám trávi na pláži. Vychádza oranžový mesiac. Večer popíjame vínko a kukáme na flamenco.
 
 El mangrelo
Baby spia aj do pol deviatej. O týždeň nastane kruté prebudenie o pol siedmej. Doobeda sme boli na pláži pri hoteli. Holuby vydzobavajú mušle a raňajkuju. My síce nemáme korýtka na raňajky, ale môžeme si dať šampanské. Chlastať a žrať  sa dá prakticky až do polnoci na 
 lehátku.  Stále sú vlny a voda kalná. More ráno chladné. I tak sme našli zatiaľ najkrajšiu mušlu. Ja som babám ukázal lepkavú sasanku a mal som v ruke i ježka, ale som ho pustil. Iba čo som si dopichal prsty. Nerozumiem ako niekto môže ísť s bábätkom na dovolenku. Veď si nikto neoddýchne. Koľko takých ľudí tam je. Ale pokiaľ malé posadia a to iba je, dá sa. To sme my nezažili s našimi strigami. Dnes sme skúsili aj hotelový bazén. Je postavený mimo hotela a vstup je na kartičku. Baby sa šmýkali na kĺzačke, ja som dával na ne pozor. O pol jednej sa začala akože párty. Také trocha nasilu, v troch jazykoch animátori šaškovali pred bazénom a ľudia skačkali ako gibraltárske opice. Šli sme radšej na obed. Potom siesta na izbe. Busom sme sa vybrali do centra Belanmádeny. Cena lístka platí pre všetkých rovnako. Ako v Grécku. Vraj by taxík vyšiel lacnejšie, ale nie je to tak. Časy su orientačné. Prakticky len odchody z východzej stanice, kdesi uprostred a kedy dorazí na konečnú. Cieľom bolo delfinárium Selwo Marina. Selwo znamená Sea Loves World. Keďže bus stojí na znamenie ani sme nevedeli, kde sme. Centrum Belanmádeny a dobrý orientačný bod je stožiar s vrtuľkami. Previezli sme sa o dve zastávky, počítal som ako panna termín pôrodu. Tak sme potom pešo šliapali asi kilometer. Cez park La Paloma s liliputími sliepkami, zelenými agaponismi i obtlstlými králikmi sme prišli pred delfinárium. Vstupné ako asi všade pre štvorčlennú rodinu. Či je to aquapark, zábavný park, vyjde na cca 80Eur. Pýtam sa vrátnika, kedy budú vystupovať delfíny. Až o pol ôsmej. Tak to máme viac ako dve hodiny na motanie sa po parku. Kupujeme teda lístky. Pokladníčka napíše na mapku nejaké čísla, ale nerozumiem, čo znamenajú.  Na mapke sú aj časy jednotlivých vystúpení. Ideme si pozrieť tučniakov. Zo stropnej rúry sa im sype ľad a páni vo fraku len tak postávajú, občas sa nemotorne tackajú. Je tam viacero druhov, najviac sa v iglu motajú patagónski. Sú výborní plavci, dokážu sa potopiť do 500m hĺbky a vydržia pod vodou 100 krát viac ako človek. Nejaký tučniak je aj nórsky rytier. Ideme hore nad betónové iglu. Pred ním je krokodíl kajmanský, tzv. el mangrelo s piraňami. Vo vnútri hady, jašterice cichlidy a raje. Zídeme dolu k malej aréne. Mala byť exhibícia vtákov. Začne s typickým španielskym maňana. Najprv vybehnú dva kohúti, ktorí  zobú z misky. Krotiteľ hovorí španielsky a anglicky. Strácam však súvislosť. Pomalým krokom sa po lane blíži červená ara. Maminu skoro okadí. Preletí sa, potom dotrepú bieleho kakadu, ktorý sedí na rukách modrých čiapočkách. To sú tí, ktorí majú VIP lístok. Potom prelietajú žlto modré ary, zbierajú plechovky do koša. Párkrát preletia ponad divákov a šou končí. Ideme k delfínom. Tí plávu asi v štyroch bazénoch. Najhlbší so sklami je pre ukážky. Baby si dajú strojovú zmrzlinu. Pani má nachystané kelímky, ktoré vloží do lisu, a potom riadne tlačí, aby vytlačila trochen zmrzliny do kornútku. Pri druhej tlačím očami spolu s ňou a rozmýšľam si ju ísť vytlačiť sám. Ako sa zmrzlina topí, ide jej to ľahšie. Sedíme na lavičkách a sledujeme ako kŕmia delfínov. Sú tam i nejaké deti. Mal sme tam aj my byť?  Vŕtajú nám v hlave tie čísla na mapke. Zastavíme sa v obchode so suvenírmi, ale pohľadnice takmer žiadne alebo len s tučniakmi. Malé neupúta ani novinka plaziaci sa plyšový červík pomedzi ruky. Máme ešte čas ideme sa pozrieť na kŕmenie tučniakov. Je tam veľa ľudí. Páni vo frakoch nie sú hladní, tak to chovateľ len hádže do vody. Odchádzame si radšej chytiť fleka na delfíny. Okolo pavilóna opíc, kde stojí dlhá rada. Púšťa sa tam po skupinkách a nechce sa nám stáť v rade. 


                                                                      Delfinárium Salwo.
  
Usadzáme sa pod búdkou komentátora. Pomaly sa hľadisko zapĺňa. Najprv chodí dievčina s foťákom a pýta sa, kto chce foto. Asi keď vidí moje delo nevšíma si nás. Ako prvý vystúpi obrovský 3m tuleň. Pochodí, dvihne plutvy, podá plutvu, zaškrieka basom, zamáva a odchádza. Na najväčšieho zabijaka Antarktídy sa veľmi nevyznamenal. Prídu na rad konečne delfíny. Nakrúcam ich vystúpenie. Každý krotiteľ má svojho. Skáču na raz, musia sa nejako medzi sebou dorozumieť. Krotitelia používajú vysokofrekvenčné píšťalky. Delfíny majú s človekom spoločných 13 z 22 chromozómov. Pre túto príbuznosť sa im hovorí aj vodné opice. Intieligetné tvory nám predvedú ako škriekajú. Škrekom vedia delfíny napr. volať na seba po mene!  Potom ich krotitelia zavolajú k okraju nádrže pri divákoch. Kto sa chcel dať ostriekať delfínom, mal možnosť. Potom zopár vrtení, plavba na chrbáte, či na stojáka vpred i vzad. Na záver skupinové skákanie. Delfíny žijú v komunitách trebárs i v počte 1000 jedincov. To by bola šou! V prírode sa dožijú 50 rokov a mladí dlho neopúšťajú mama hotel. To je tá podobnosť s ľuďmi. Cestou k busu o5 cez park. Do odchodu busu zostával čas, ktorý sme využili na kúpu pohľadnice. Bus príde zasa len približne. Trocha nám stislo riť, kde zastaví pri hoteli. Zazvonili sme a zastal dolu pri obchode. Tam sme si všimli, že je bankomat.  Delegát tvrdil, že najbližší je až v kasíne hotela THB. Na večeru si ochutnáme so ženou sépiu. Chutí asi ako chobotnica, veď sa na ňu aj podobá. K tomu ešte rybu sv. Petra. Deti skončia ako vždy pri cestovinách. Prejdeme sa po večernej pláži.

La Grande Ciudad
Tentoraz vstávajú baby až o deviatej. Je pod mrakom, na kúpanie to nevyzerá. Rozhodujeme sa navštíviť hlavné mesto Andalúzie, Málagu. Po raňajkách zoberieme jabĺčka, vypýtam 3l vody a vyrážame. Stanica prímestského vlaku, podobného metru, je necelý kilometer do kopca. Spiatočné lístky nás vyjdú na vyše 20Eur. Automat berie aj platobné karty. V tomto je Španielsko ďaleko vpredu. Platiť kartou sa dá i v najzapadnutejšej trafike v Belanmádene a trebárs i 40c za pohľadnicu. Lístok si treba hneď aj označiť v ďalšom stroji. Vlak s pravidelným meškaním je nadobro plný a ľudí smerom k metropole pribúda. Rútime sa viac menej vyprahnutou krajinou, pred Málagou sa úplne ponoríme pod zem. Koľajnice sú širšie ako u nás. Na konečnú, Centro Malaga, nás dovedie iba jedna koľaj. Ďalej je pred nami iba múr. Turnikety nás vypľujú von. Ideme tunelom a ocitneme sa na rušnej malagskej ulici. Je tam hneď mapa, tak si naštudujem kade ísť. Vydáme sa pochopiteľne všeobecným smerom, kde tušíme centrum. Márne vzhliadam info centrum. Do centra nás nasmeruje tiež pútač na nejaký pivný festival. Kráčame širokou avenidou ozdobenou girlandami. Na vrchu sú plachty, ktoré poskytujú tieň v slnečných dňoch. Dobrý nápad. Žobráci, umelci a živé sochy ako padajúci čašník. Ako dokáže stáť v padajúcej polohe? Ďalej tenista, páni v kravatách, ktorí sa ponáhľajú. Strieborný Nadal sa ani nepohne, keď mu máva mincami pred očami a poskakuje černoško. Ani zvuk mincí ho netrkne. Dôjdeme na námestie a spúšťam navigáciu na tablete, nech vieme, kde sme. Chystajú tu pivné pípy a tanky na festival asi jediného piva Saint Miguel, čo tu varia. Pivovar som zbadal pri letisku. 


                                                            Hlavná ulica La Calle Larios.

Obídeme námestie a ideme smerom k jednorukej katedrále De La Encarnación. Jednoruká (La Manquita) preto, lebo postavená bola iba jedna veža, na druhú nestačilo ani incké zlato.  Obrovská a nedostavaná. Ako Sagrada Famila v Barce. Španielsky zvyk. Vymyslieť pompéznu stavbu a nedorobiť. Zvonka guláš štýlov, ktoré sa menili počas jej 250 ročnej výstavby. Do vnútra ide dlhý had, čakať sa nám nechce. Pokračujeme smerom k pevnosti Alcazaba. Tam je tiež veľa ľudí, ale aj info centrum. Mamina stojí radu na vstup, ja idem po mapku mesta. Zdá sa, že by som mohol byť rychlo vybavený, ale predo mnou sa odbavuje španielska rodinka. Ide im to ako slimákovi po obrne. Kde sme, čo by ste nám odporučili navštíviť a ako sa tam dostať. Viem si domyslieť takéto otázky. Už mi aj drahá zmizla s dohľadu a ja stále trčím pred stánkom so zúfalými turistami. Konečne chmatnem mapu, kde chica nezabudla naznačiť perom kde som a idem za mojimi. Už sú pomaly vo vnútri. Sú tam automaty, ale iba na mince. Rýchla kontrola "pudilára" a na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že nemáme dosť mincí. Žena ma hodí dopredu nech riešim. Ja čakám, čo vymyslí muchacho pri automatoch. Našťastie deti neplatia, takže nám to ltt vyjde. Stúpame cez labyrint vchodov hore bývalou maorskou pevnosťou. Po obvodových múroch sú chodníčky. Po zemi sú kanáliky, dômyselný systém závlahy. Na vrchu hradu je zopár prístupných miestností. Východná časť je ruina a uzavretá. V miestnostiach je ukážka maorskej keramiky a jej výroby. Vraj malá Alhambra. Klenuté oblúky, hranaté veže, rímske atiky. Táto pevnosť tvorila arabský obranný systém, pokiaľ ju nedobili kresťania v 15st. Vyhliadky nie sú úchvatné, prakticky len smerom k prístavu. Pod hradbami bolo kedysi more. Je to iné ako naše hrady na bralách. Veľké mínus dávam za to, že tam chýbajú anglické texty. Odpočinieme si pod pomarančovníkmi, jazmínmi, ibištekmi. Pýtam sa strážnika, alebo kto to je, na cestu do ďalšej pevnosti Gibralfaro. Zvezieme sa dolu výťahom a potom po schodoch a strmej dláždenej ceste ešte vyššie k ďalšej pevnosti. Nerozumiem, prečo musíme oba hrady obchádzať zvonka a štát alebo mesto nezapracuje na sprístupnení cesty medzi pevnosťami. V horku teda šliapeme hore. Ešteže pofukuje vetrík. Postavím sa do rady, ale keďže už mám lístok, nechce sa mi zasa čakať. Dajako sa predbehneme a vhupneme dovnútra. Odtiaľto je už panoramatická vyhliadka na celú Málagu a okolie. 
                                              
                                                       Gibralfaro znamená maják na kopci.
 
Úzke chodbičky, strážne veže, vykachličkované chodníčky. V jednej veľkej miestnosti je expozícia obrancov hradu naprieč stáročiami. Poprechádzali sme sa po obvode hradieb. Vynadívali na Málagu. Urbanisticky je mesto hala bala. Ja som šiel potom po hradbách, baby spodom a stretli sme sa pri bráne. Pešo sme potom zišli k parku. Sú tam stovky rôznych druhov paliem a subtropických rastlín. Baby si dali nanuky a pokračovali sme do centra. Cigáni vozili na koňoch lenivých zákazníkov pozdĺž parku. Viac sa však oplatí kúpiť si lístok na dvojpodlažný bus, ktorý brázdi centrum mesta. Pri pamiatkach je možnosť vystúpiť, pokukať, pofotiť a naskočiť na ďalší. Konečne sme objavili aj veľké turistické centrum. Nakúpili sme zopár suvenírov a vrátili sme sa na široký bulvár. Baby si kúpili bodkované vejáre. Ľudí mnoho ako píšťal na varhanoch. Radi by sme vyskúšali tapas. Motali sme sa v uličkách popri katedrále. Smerom k nej sa však ceny dvíhajú, preto sme sa otočili na opačný smer. Zakotvili sme napokon v reštaurácii Lo Guera. Tento rok oslávila 50 rokov, tak hádam kvalitná bude. Čašníci upratali stôl a doniesli menu. Napokon sme si nedali tapas, ale misu rizota - palea mixtra. K tomu miestne červené víno Pina Málaga.  Čakali sme takmer pol hodinu na jedlo, ale vyplatilo sa. Kuracie, jahňacie a dary mora. Prvýkrát som skúsil ustrice. Nie je to zlé. Chrumží to pod zubami. Polovička po pitve jednej slávky sa rozhodla nejesť. Hlavne, keď videla akési chlpy. Ochutnala len malé korýtka. Dievčatá samozrejme len kuracie mäso. K tomu mali aj bagetky. Jeden tanier stačil pre nás všetkých štyroch. Po vyprázdnení panvice nám bolo jasné, že all inclusive dnes nebude. Napráskaní ako tašky z Lidlu a doliati jemným, ale trpkým vínom sme sa ešte chvíľu motali po meste so snahou kúpiť niečo aj pre rodinu. Márne, akurát drahá si skoro vytkla členok, keď spadla do jamy pre strom a stiahla zo sebou aj najmenšiu. 

                                             Katedrála La Manquita. Nižšie Picassov rodný dom.

Vstúpili sne znova do podzemia na metro. Vedľa nás sedel pár s podobnými obrúčkami. Nastúpil i miestny osožák. Za niečo vyše polhodinku sme boli v Torremuelle, kde je stanica najbližšie k hotelu. Dnes je more rozbúrenejšie ako včera. Prešli sme sa pri pláži a zdvihol som zatiaľ najväčšiu škeblu. Škoda, že všetko sú len polovičky. Obyvateľa jednej ulity sme po dvoch dňoch vyhodili. Zdochol a smrdel. Na večeru len zákusok, zato deti si dali aj kukuričnú placku. Boli aj zvláštne, ale vraj chutné mušle pošvice rovné. Pokazený výťah opravili a dvere sa zatvárajú rýchlejšie.

 Kráľovná andalúzskeho pobrežia
 Mám 6 neprijatých správ. Nič dôležité. Na programe voľný deň. I dnes baby vstávali pred deviatou. Videli sme snáď prvých nespokojných hostí na raňajkách. Najprv čakali na stôl, potom im zle prestreli. Ráno polooblačno, k obedu sa hríb nad nami posunul do vnútrozemia. Je to asi spôsobené blízkosťou hôr, pretože len nad nami bolo mračno. Sedel som na deke so ženou a čítal si. Striedavo s deťmi pri bazéne. Vybral som sa šnorchlovať von zo zátoky. Šokovým spôsobom som vhupol do chladnej vody. No more kalné, takže s ponárania nič nebolo. Rozhodol som sa pristáť na útese. Nebolo to jednoduché predsa len boli stále dosť veľké vlny. Bez plutiev veru neviem, neviem. Musel som sa vyhnúť aj skalám, ktoré som v mútnej vode nevidel.  Z brehu ma sledoval záchranár a čakal, či to dám. Po skalách som sa za jeho dozoru vrátil s5 na pláž. Pri bazéne sú noví turisti zo Slovenska. Vyzerajú ako káčery na Sĺňave. Využívajú All inclusive a žerú čipsy s kolou. Najlepšie však trávia dovolenku Briti. Po nich potopa. Natankujú jak raketoplán a na stolíkoch sa im kopia prázdne poháre od koly s ginom. K obedu sme si dali len ľahké studené jedlo. O5 boli nároční zákazníci, nejaké buzny, ktorým čašníčka podoprela stolík obrúskom a víno mali chladené v špeciálnom vedierku s ľadom. Poobede sme boli zasa na pláži. S babami sa húpem na vlnách. Ja bojujem pomaly o život, oni sa bavia. Na večeru sme si všetci dali šniclu. S drahou sme takmer do polnoci sedeli na balkóne pri vínku a pozerali na hviezdy. Romantika jak má byť.
Svet príšer a lodí

Zasa mám akýsi ekzém na zhyboch rúk. Asi alergia na slnko, krém, more alebo všetko dokopy. Baby sa zakaždým napráskajú. Prišlo nejaké lietadlo so samými Rusmi. Aj dnes pri mori. More stále búrlivé. Žena videla záchranu unaveného plavca. Dostal sa až k bóji, ale sily s5 nemal. Dievčina zhodila tričko, dala pár rýchlych temp a bola pri ňom. Druhého sledovali, či dopláva do zátoky. Pri bazéne kuchtík robil paelu. Bola aj na obed, ale nebola tak dochutená ako v Málage. V pultoch sa dá vybrať skutočne hocičo. Napriek tomu som videl ako nesie čašník - hamburger s hranolkami. Pri bazéne sú stále tí istí ľudia. Prevažne Briti a Slováci. Už ráno je vidieť ako čakajú pred bráničkou a utekajú obsadiť lehátka. Po pláži každý deň obskulujú predavači diek. Večer sa to pri hoteli zaplní čiernymi šmelinármi. Bohvie odkiaľ sú tenisky alebo Adidas trenírky, ale predajú dačo. Ráno sa zakaždým objaví čln pobrežnej stráže i vrtuľník prelietava. Občas vojenský čln. Často tu prelietava Dromedár s reklamou. Po obednej sieste sme šli busom do Belanmádeny omrknúť malý morský svet Sealife. Vstup je cez obchod so suvenírmi, čo je pravý opak amerických atrakcií. Vstupné skutočne nie je najlacnejšie, ale snažia sa robiť maximum pre návštevníka. Vstupenka platí celý deň a môžete z akvária odísť a zasa sa vrátiť. Akvárium je interaktívne a konajú sa tu rôzne hry pre deti. Napr. si môžete vykopať svoju prehistorickú príšeru z piesku. Hneď za vstupom je bazén s rajami. Ďalej sú menšie nádrže, kde sú hviezdice, holotúrie, či sasanky. 
 

                                                           Takto si žijú morské koníky v Sealife.

Niektorých vodných živočíchov sa môžete dotknúť. Ďalej sú akváriá z ozajstnými obludami ako mrena, lodienka, či veľkrab japonský. Tomu by som pod klepetá nechcel teda prísť. A vraj je to škodná v japonských vodách. Príšery sú kompenzované ďalšími malými akváriami so sympatickými morskými koníkmi. Prejdeme krátkym tunelom a ponad hlavu nám plávajú žraloky. K tomuto akváriu sa dostaneme aj z druhej strany. Korytnačka veľká vyzerá unavene. Manželka konštatuje, že žralok je nejaký dedo, lebo nemá zuby. Každopádne by som to neoveroval. Prvé poschodie končí rybkami z trópov. Klaun očkatý alebo bodlok. Vyjdeme na druhé poschodie. Tam sú iba medúzy. Jedinými suchozemskými živočíchmi sú tam nutrie. Žena poznamenala, že také vodné potkany  máme aj v Dubovom doma. Tie nás však ignorujú a spia si v kútiku. Takže ani obrazovky nad divákmi nemajú čo ukázať. I keď je akvárium neveľké a pre nás má konkurenciu vo viedenskom, určite je lepšie stráviť hodinu (aj viac) tu ako v preplnenom a predraženom zábavnom parku Tivoli. Kúpili sme si v Sealife najkrajšiu magnetku na Costa del Sol a deti boli nadšené z príšeriek.  Na prístavnej promenáde sme si dali zmrzlinu. 2Eur, ale veľký kopček do kelímka. Motali sme sa po centre a kupovali si suveníry. 

                                             Prístav pre pracháčov v Benalmádene.

Zažili sme údajne rozlúčku so slobodou. Dievčiny v buse spievali jednej v bielom. Ostatné mali farebné  kvetinky na hlave. Večera bola lepšie pripravená a ozdobená. Dal som si kúsok z býka, lososa a mečúňa. Baby si dali čipsy z kalamára. Večer spríjemňoval pár v bielom svojimi flákmi. Pri skladbe Bailando som si uvedomil, akú skvelú dovolenku máme za sebou. Doteraz naj. 

Adios
Balíme. Hoci majú na hotelovej recepcii napísané, že je možné sa odubytovať aj o 18h, povedali mi, že smola, ale sú plní. Tak po raňajkách pohádžeme všetko do kufrov, necháme si len batoh a plážovú tašku. Ostatný krát využijem All inclusive a zoberiem čipsy s vodou. O pol dvanástej sa už aj chyžná dobíja do izby, tak vypadneme. O5 nejde výťah. Keď ho opravia, privrie nakoniec aj mňa. Dajú mi kartičku, že s ňou sa dostanem na pláž a bazén. Bohužiaľ nefunguje, ale stále niekto chodí a vpustí nás. Ležíme a sedíme celý deň na pláži. O5 sú veľké vlny. Posledný deň už nie sme ako korytá od vápna. Polovička si dá naopak čiapku a z mora  a prípomína Napoleóna v čiapke.
                           Pohľad na druhú pláž a hotelový bazén. Vlnolamy miernili búrlivé more.

 Na obed nejdeme, nechce sa nám všetko baliť, prezliekať a potom to zopakovať. Idem aspoň po nápoje. Za tri koly a Radler dám takmer 11Eur. Tapas v podobe zbytkov rizota, či šunky odmietam. V hoteli sú i miestnosti zo sprchou. Pred večerou jednu využívame a zmyjeme zo seba more. Nie každý toto vie a idú sa prezliecť do miestnosti s kuframi. Informujem ich o tom. Nebolo by zlé, ak by to však urobila cestovka. Na večeru sme si sadli k výhľadu na more. Nech máme na koniec ešte trocha romantiky. Ochutnal som španielsku studenú polievku Gezpacho. Dnes bol veľký hit hamburger. Aj naše baby neodolali. Ja som mal Hejka. Konečne bol aj syrový koláč. Servírke sme nechali 5Eur a šli pre kufre. Chvíľu sme sedeli na recepcii a vydali sa s delegátom na zastávku. Bus meškal, bola dosť hustá premávka. I cestou na letisko a trvala dvojnásobný čas. Na odbavení zdržoval japonský zájazd a zabral celú jednu prepážku. Tentoraz pípala mamina. Naša rodina ešte nikdy kompletne neprešla kontrolou. Zdržali sme sa aj v obchode, kde sme kupovali ešte sladkosti Turrón a pre nás víno. Na palubu sme nastupovali na poslednú výzvu. Prakticky poslední. Mamina sa ani prežehnať nestihla. Viezol nás moderný Boeing 737-800NG, ktorý kormidloval kpt. Chupka. Priehradky má iné i LED osvetlenie. Počas letu nebudil, až pol hodinu pred pristátím niekde nad Mariborom. Salámové bagety sme zobrali na raňajky.  Hladko sme pristáli o 2h v noci. Doma 17°C a jasná obloha. Nejaký pán nám chcel vziať kufor. Obracal ho, pokým mu žena nepovedala, že tento je náš. Hneď sme vzali stojaci taxík. Za 2km nás chcel zinkasovať na 13Eur. Chcel som mu nechať 15, ale nemal vydať z 50. Ani my sme nemali mu ako dať drobné. Tak to zobral za 10Eur. Auto mi sestra zaparkovala až kdesi vzadu. Ale nezamkla. Na cestu domov mi svietil Veľký voz. O pol štvrtej už štrngali kľúče v zámku. Máme za sebou skvelú dovolenku. Nemali sme ako vždy nejaké veľké očakávania a takéto rozmaznávanie v gastronómii a v službách nás príjemne prekvapilo a potešilo. Kľudne by sme tam zostali aj mesiac, ale asi by sme sa nudili a iba priberali. Oproti komotnym a lajdáckym Grékom sú Španieli non plus ultra. Naša destinácia na nejakú budúcu dovču pri mori je jasná.