Všetci ľudia sa radujú

Udalosť roka máme za sebou. Babka už dva týždne predtým nespala. Zdalo sa jej málo zákuskov (nakoniec skutočne niektoré zmizli). Dva dni pred svadbou plakala nevesta, že nemá za 1000Eur  vysnívané šaty, výzdoba sa predražila, torta nie je hotová, padli jej pomocníci na výzdobu, počasie na chuja. Mne sa už aj snívalo o svadbe. Ženích si prišiel pre nevestu špeciálnym vlakom, ktorý zastal za záhradou na trati a vytrúsili sa z neho svadobčania. Jeho tato bol skutočne rušňovodič. Najdrahšia si zobrala deň pred dovolenku. Pomáhala s výslužkami, výzdobou a s vodkou ukľudňovala emócie. V onen deň obradu o 10.30h sme už boli nastúpení u babky. Zatiaľ len v teplákoch a neumytí. Haprovala totiž aj teplá voda v byte. Maľovanie na tvár, účesy a znova maľovanie, jedenie a maľovanie. Plantavý guláš, málo dochutený. Už aj dedo bol asi v strese. Spieval som na odľahčenie Cukor jedla, kávu pila. Nepodaril sa vytlačiť zasadací poriadok a kopec drobných detailov. Dážď a chladno vonku, horúco vnútri. Prvý a asi aj posledný krát som videl 500Eur bankovku v rukách toho najpovolanejšieho-ženícha. Tesne pred obedom sa šla nevesta fotiť. Ženích si zabudol topánky, fotil sa v teniskách. Po obede sa začali trúsiť kamaráti, východňare. Zajedli gulášu, ja som upratoval dom a chystal izbu na prespatie. Okolo tretej sa zamkol dom a čakalo sa na ženícha. Svoju polohu pravidelne ako navigácia oznamoval neveste. Vidíme vchádzať auto do dvora, za okamih búchali na dvere. Svokor "Čo scete?" Ženích si prišiel po nevestu. Ešte týždne pred tým povedal, že berie prvú, čo vyjde z dverí. Fajn, prvá vyšla spoza plachty moja žena prezlečená v plášti a zasr... čižmách. S alobalom na zuboch sa škerila na potencionálneho ženícha. Druhá bol prezlečený družba v strieborných vlasoch. Až do tretice prišla jeho vyvolená. Svokra ju ešte upozorňovala, že si to môže rozmyslieť. "Ešte si naša", hovorí. Neváhala a vykročila za svojim junákom s kyticou. Vo vnútri bola odobierka. Starejší predniesol reč, ale bola taká suchá, snáď to vyhrabal ešte z čias, keď sa on ženil. Hostia si postáli v obývačke, my sme šli preč. Naše auto som nechal pred domom a sestra nás zobrala do kostola. Práve sme míňali alegorické vozy. V meste totiž dávali zbohom letu. Lejak ani nemohla byť lepšia bodka za suchým letom. Nedarilo sa nájsť miesto na parkovanie, až na streche nákupného centra. Rýchlo sme sa kdesi pred kostolom ukryli, dostal som stužku a šup dovnútra. Švagor doniesol prstienky, farár pomodlil, dedo usadil. No pozabudol, že má k oltáru dcéru odviesť. Potom, čo ho žena upozornila, šiel pre ňu. Nevestine nočné mory, že hlavná družička bude mať rovnaké šaty, sa nenaplnili. Dostavil sa ženích a obrad mohol začať. Mladý farár mal peknú reč. Nebola taká klasická, ako sme mali napr. my o májovom dáždiku a poľnohospodároch, ale bola o láske. Keby sa i všetko pominie, či stratí. Byt,  práca, peniaze, česť, ich láska im zostane. Preto nech sa držia za ruky, trebárs i v obývačke pred tv v dobrom aj zlom. Amen. Dojímavo hovoril, od srdca. Od srdca som potom ja gratuloval neveste, keďže som nevedel poriadne, čo povedať. Ženíchovi som zasa zabudol podať obálku. Predtým však deti vypustili ryžové bomby na snúbencov ako vychádzali z kostola. Nie a nie prestať, tak im to páčilo. Zrniečka ryže som nachádzal ešte aj na druhý deň u nás doma. I kostolná kapela sa nedala zahanbiť a príjemne húdla. Dážď aj ryža medzitým ustali. Po jedinom spoločnom fotení pred kostolom sme peši prešli cez most k reštaurácií.  Kosci sa zrovna chystali pod mostom na senobranie. Reštaurácia je utopená medzi svahom a mŕtvym ramenom Váhu. Je tam teda málo priestoru. Hlavne pre autá. Obligátne rozbitie taniera pred mladými a mohli sme ísť. Sem tam sa niekto hľadal v zozname hostí, kde má miesto. Rodiny vlastne sedeli oproti sebe. Sedel som na kraji oproti ženíchovej sestre, t.č. hlavnej družičke, s jej priateľom a nejakým týpkom. Deti medzi nami. Až cez uličku švagor. Vlastne som tak ocitol medzi cudzími a vákuom. Zasadací poriadok ma rozladil na celý večer. Pre mňa by bolo lepšie sedieť obklopený ľuďmi, ktorých poznám. Hoci som potom aj mohol. Naschvál to však bolo spravené takto a nemal som chuť sa zoznamovať na jeden večer. Dal som to aj patrične najavo. Peklo introverta pre mňa alebo egoizmus pre tých ostatných. Na stolíku za dverami boli srdiečka, na ktoré každý hosť napísal meno. Potom sa vkladali do akejsi presklenej vitrínky a la obraz. Na pravo od dverí bol tiež foto kútik. Tabuľa potiahnutá bielym súknom a lampičky. Naľavo boli pohovky na oddych a menší rad stolov. Na stenách boli fresky s textami o víne a holými babami. Jediná s falusom bola nad zákuskami. Málokto si to všimol, lebo sladkosti obraz prekrývali. Na pravo rad stolov prerušený len uličkou k dverám na terasu. Stoličky boli potiahnuté bielym súknom. Škoda, že nebolo počasie a na terase sa nedalo pobývať. Vedľa bola miestnosť s malým tanečným parketom. Na jednom konci bar a na druhom dídžej. Vecká boli na poschodí. Šlo sa tam popri pytónovi-albínovi, ktorý sa nezmestil do kože. Každý z hostí mal pred sebou balíček s menovkou a čokoládky. Jedlo zdržovali naše baby na vecku. Cink o pohár a starejší mal prejav. Dedo sa slova neujal, darmo som mu reč zháňal. Štartér bol kúsok šunky so syrovou omáčkou a toastom. Polievka klasická slepačia so slížikmi. Akurát bujónová. Ozvalo sa "Polievka je málo slaná, nevesta nie je pobozkaná" a rinčanie lyžíc o taniere. Najlepší boli najmenší. Tým sa to páčilo. Hlavný chod nebol našťastie had z terária, ale teraz veľmi populárna panenka s opekanými zemiakmi. Deti dostali ryžu. No mladšia sa jedla ani nedotkla. Prepečené bolo, žulo sa dobre. Spustilo sa prvé kolo tanca. Ženích s nevestou mali nacvičenú nejakú choregrafiu, ale pripadalo mi to ako divadielko.  Viem, že v piatok bolo ťažko na cvičisku, slzička nejaká spadla. Potom už tancovali aj ostatní. Prišila prvá prestávka a čas na tortu s kávičkou. Nevesta bola stratená a tortárka musela byť povolaná. Znalý babkiných tort som odmietol. Toto odmietnutie a vzápätí pomsta torty nedala na seba dlho čakať. Ako som sa načahoval za posledným zákuskom večera, zašpinil som si košeľu plnkou. A babka nám v nedeľu jej kus odkrojila domov. Iróniou je, že zrovna ten, kde som oprel rukáv košele. To už nie je pomsta, ale nezmieriteľnosť. Zákusky sa však kdesi podeli. Moravské koláče ani neviem, že boli. Všetky vraj skončili vo výslužke. Ale moje obľubené veterníky na stole boli a bolo ich dosť No šak z 30 vajec. Domáce frgále neboli zlé, ale cesto bolo hrubšie. Na dračku nešli. Slaného bolo požehnane, chutili mi hlavne pagáčiky. Kávu si objednával každý nejakú, ale čašníčky robili unisono pre všetkých. Počas ďalších tanečkov sa kupovali lístky do tomboly a nekonečné fotenie. Potom prišlo prvé kolo tomboly. Hudobníkov prd, scramble, dovolenka pre dvoch kdekoľvek. Zo štyroch lístkov sme mali tri výherné. Svieži dych na ráno, cibuľa s cesnakom. Výlet do Tatier, tatranky a mrkva prezentovaná ako Oko astronóma. Najlepšia cena bola Dievčenský sen, klobása s vajcami do tvaru mužského prirodzenia. V tomto kole väčšinu povyhrávala rodina nevesty. Za každým bolo treba vypiť pohár vodky. Preto sme posielali baby. Tie boli nadšené z cien a ani na fotenie sme ich nemohli dostať. Druhé kolo po hudbe si už prišli po ceny i zástupcovia druhej rodiny. Ja som viac menej sedel sám. Sem tam som s rodinou prehodil pár slov, ale necítil som sa vo svojej koži. Ten alcohol, ako všade tiekol prúdom, nie som s tým stotožnený. Hoci víno mi veľmi chutilo a teraz plánujem so svokrom uliať si domov, čo zostalo. A tak mi vlastne treba, mrzol som pri pootvorených dverách a prechladol od nôh. Fotografku švagrinú som zachránil pred blamážou, keď som jej domov skočil domov po batérie do blesku. Po desiatej sa na stole zjavili bufetové stoly. Po rezňoch sa iba zaprášilo. Volali ma do tanca. Jediný tanec som dal v kruhu držiac za ruku staršiu a tetu. Na to, ako sa ženíchov tato chystal tancovať pomály rok dopredu, točil akurát s hubou. Nechýbal manželský kvíz a obaja docela i zdvíhali správne topánočky. S úderom polnoci chodil švagor so sekerkou okolo mladomanželov a pýtal sa "Či hlávku sťať alebo venček sňať?" Už mal čvirgnuté a nakoniec večera skončil unavený vo svojom aute (najprv ho nevedeli nájsť). Ale na tanečnom parkete sa predviedol excelentne, čo najbližší ani netušili, aký parketový lev v ňom drieme. Vôkol nevesty stáli so sviečkami panny. Po sňatí venčeka dostal ženích klobúk na hlavu. Prišlo pár mocných chlapov a zdvihli ich, sediac, hore k stropu. Tam sa mali pobozkať. Akosi sa na vratkých stoliciach k sebe nahli a cmukli. Nevesta hodila kyticu za seba. Vyzerá, že do roka pôjdeme zasa na svatbu. Ženíchovi sa s úspechom podarilo z nevestiných nôh snať podväzok. Viac ho nevideli. Myslím podväzok, pre mladého už bolo neskoro utekať.  Po tomto bohatom programe bola už len voľná zábava bez oddychu. Mne chýbalo čítanie telegramov, vypúšťanie lampiónov, tvorivé dielničky, kúzelník a maľovanie na tvár. No tak som  šiel s deťmi domov. Mali sme malú nocľažníčku, švagrovu malú. Staršia im prečítala na dobrú noc rozprávku. Žena so švagrinou sa vrátili k zábave, ja som "strážil" deti. Bolo mi to ľúto, ale snáď som aspoň nekazil zábavu. Čítal som si, síce nie rozprávky, ale o letisku Tri Duby a pokúšal sa márne zaspať. Zhasol som 5 min. predtým ako prišla o pol piatej polovička. V nedeľu nemohla chýbať poprávka u svokry. No šoféroval som, takže som sa popravil až doma s pohárom chutného vínka. Na zdravie novomanželom!

Lietame po Tatrách

Hoci som pravidelný účastník jarmoku v rodnom meste, tentoraz ma zavolala divočina. A že úpenlivo volala, je napísané nižšie. Výziev nám už nezostalo veľa, tak sme sa rozhodli pokoriť ďalšie dve cez predĺžený víkend. Na rýchlo som našiel ubytovanie, v podstate ani nebolo veľa na výber pre štyroch ľudí s polpenziou. Počasie sa neukazovalo zrovna ideálne, ale aspoň jeden deň vyzerá, že by vyšiel. Polovička si dokonca zobrala pol dňa voľna, aby nás pobalila a vyštartovali sme, čo najskôr. Nepomohlo nám to a zdalo sa, že neskorší čas by bol lepší. Nestihli by sme však v penzióne večeru. Cez to všetko o pol štvrtej sme vyrazili. Už v rádiu hlásili dopravné peklo pred Žilinou. Zasekli sme sa na rovnakom mieste ako vlani. Po polhodine sme sa priblížili k centru. Tentoraz som šiel cez Rondel a nie Ľavobrežnú. Niečo som ušetril, ale kolóna bola aj tam. Z držania spojky ma bolela noha. Policajt platný ako padák v ponorke riadiaci premávku k plynulosti zrovna neprispieval. Autista v Golfe čosi máva predo mnou a ide ku krajnici. Obehnem ho a nadáva. Na truc ma obehne. Asi bránil autám sprava zaradiť sa, ako sme potom nad tým dumali. Ivachnovej som sa tiež vyhol cez Likavku. Ako napotvoru šiel vlak a čakal som i tak v ďalšej kolóne. To som vedel, že včas na večeru nestihneme prísť. Tatry sme videli už zahalené v tme. Vlastne sme panorámu našich veľhôr počas krátkeho pobytu ani poriadne nevideli. Buď boli v mrakoch alebo v tme. V Tat. Lomnici som blúdil a hľadal penzión. Vedel som približnú polohu, ale nebol osvetlený, resp. cez stromy nebol dobre vidieť. Keď sme ho konečne našli, zasa som sa motal ako hovno pod vodopádom a hľadal, kde zaparkujem. Napokon mi správca, alebo kto to bol, ukázal, kde zaparkovať. Prišli sme o nejakých 5 minút po pol ôsmej. Verili sme, že na večeru nám nejaký ten guláš naložia. Veľký zelený nápis Volga na starej budove pamätajúc Vasila Biľaka. Vošli sme dnu. Na pravo klasická hotelová búdka a schody do herne a reštaurácie. V kresle sedel vyvalený správca a na recepcií usmievavá staršia pani. Už na nás čakali. Zavolala vedúcej do reštaurácie, či ešte prestrú. Dobrá správa, počkajú na nás. Dostali sme izbu na druhom poschodí. S ťažkým kufrom som sa teperil hore. Schody mali zabetónované úchyty na koberec, ktorý už asi zožrali myši. Podivný zápach, keď disharmónia osviežovačov, či skôr disparfémia, robili zvláštny odér. Snažili sa tým asi prekryť zápach starého hotela. Na našej chodbe bol malý detský kútik. Izba skromne zariadená so starším nábytkom. Malej sa páčilo otváranie dverí skrine ako na starom autobuse. Naša izba bola pomerne veľká s ešte klasickou telkou 4m od postele na druhom konci. V ňom len zopár voľných programov. No ako doma. Kúpelňa  priestranná s rohovou vaňou. Voda tiekla ako keby sa hanbila. Baby mali na izbe i chladničku a kvázi balkónik s kvetinkami. Len sme položili batohy a zbehli sme dolu do suterénu. Cez miestnosť s biliardom a veľkú mapu ZSSR. Najprv som sa cez lietačky dobíjal do akéhosi baru. Potom mi týpeček povedal, že reštaurácia je na opačnom konci. Tá jediná je evidentne po rekonštrukcii. Milá, sympatická vedúca a servírka v jednom nám poukazovala šalát bar a menu. Na výber boli dve mäsové jedlá a jedno bezmäsité. Ja som si dal českú klasiku "knedlo, vepřo zelo", baby kuracie a mamina pirohy. Polievka bola gulášová. Baby si ešte podelili tvarohovú penu. Chutili všetky jedlá ani jedno nebolo z nejakých umelých surovín, či ingrediencií. Je vidieť, že pani kuchárka je v hoteli odkedy tu stojí. Začiatok expedície sme pripili horcom. Žena ma varovala, že je to odporne horké. Nebol taký zlý, ale vraj preto, že bol slabý. Napráskaní ako kufre do Málagy sme sa vyvalili hore, vybalili a zaľahli. Ševelil nočný dážď a internet tiež. V penzióne ide sporadicky, ale nie sme tu kvôli tomu. Nerozumiem, načo sú na oknách závesy, keď ich zakryjú len do polovice. Stretol som sa s tým aj na iných penziónoch.  Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa. Nad nami Tatry, pod nami na lúke srnka. Idylka. Lomničák ešte bol síce v opare, ale mraky sa dvíhali.

                                                         Lomnický štít sa odhaľuje.
 
Obliekli sme sa na veľkú turistiku, ktorá nás čakala. Do termosky sme si vypýtali v reštike horúcu vodu a namočili do nej vrecúška čaju. Na raňajky bohaté bufetové stoly ako to je už zvykom na všetkých väčších penziónoch. Pani vedúca kmitala a dopĺňala misky, kanvice, košíky. Na izbu sme len vybehli nasadiť "karimory". Pred penziónom som si všimol malé detské ihrisko s trampolínou. Za penziónom okrem zvedavej srnky je i ohnisko. Vlaková stanica je 100m nižšie. Akurát sme trocha chaosili, kde kúpiť lístky. Baby mali zadarmo, ja som navrhoval celodenné, pokladníčka len spiatočné. Žena bola zmätená a kúpila celodenné.  Na nástupišti bola skupinka Čechov v tričkách "S Andělem na horách". U "pepíkov" stále funguje ROH (Revolučné odborové hnutie) a v tatranskom hoteli Morava prežívajú boľševistické atrakcie. Ženička mávala s transparentom, ďalší týpek vrieskal do ampliónu. Toto zopakovali na každej zastávke až do Smokovca. Vždy sadli do auta a na stanici počkali elinu. Mali sme aspoň zábavu. K lanovke na Smokovec všetci utekali do kopca ako po prvom burčáku. Počasie prialo, tak sa všetci hrnuli hore. Pokladní je však dosť a lanovky sú dostatočne priestranné. Premávali nepretržite a do hodiny od odchodu z Lomnice sme boli na Hrebienku. Pofotili sme sa s Lomničákom v pozadí a vyrazili. Už prvú etapu sme urobili s miernym sklzom. S krásnymi vyhliadkami na Popradskú kotlinu sme šliapali k Velickému plesu. Slavkovský štít sa zahalil do mraku, rovnako o Gerlach. Postupne sa odkryla v diaľke Kráľova hoľa v N. Tatrách a malá vretenica meter od nás. Tá zmizla, hoľa nie. Sem tam sme si zobli čučoriedok, či brusníc. Za zákrutou už vyzeráme Sliezsky dom. Turistické palice sú skôr na obtiaž, ale bral som ich skôr ako morálnu podporu.

                                        Blížime sa k Sliezskemu domu a Gerlach sa skrýva.

Záverečných pár metrov skončilo takmer našu výpravu. Najmladší účastník spadol a poranil si dlaň. Fotenie sme teda pre srdcervúci plač odložili. Našťastie bola blízko chata, kde došlo k ambulantnému zákroku a ošetreniu zraneného. Prvýkrát, čo sme využili "lekárničku" z batoha. Sadli sme si tam hore, do bufetu. Mali sme chuť iba na polievku. Dali sme si kapustnicu, staršia hrachovú (fazuľová, na ktorú si robila chuť nebola) a poranená srnka hranolky. Polievka nič extra. 2 kúsky klobásky, zriedená s vodou. Na prípitok tatranský čaj. S použitým riadom som tancoval k pultu ako medveď nad čučoriedkami, tak sa mi z jedného štamperlíka krútila hlava. "Tvoja tvár znie povedome", som si povedal v miestnosti, kde i králi chodia peši. Na záchode som močil s menej známym českým hercom Ondřejom Malým. Nikto nepozná tohto držiteľa Českého lva, ani ja nie som výnimka, pokiaľ som si ho doma nevyhľadal v databáze. Čas pokročil, ťažko sa vstávalo od stola. Tentoraz sme sa už pofotili, zopár záberov plesa a nás nad kanalizačným poklopom a vyrazili sme k ďalšiemu plesu.

                                                                   Velické pleso.
 
Krútilo mi črevá a došli sme do polovice etapy, keď aj mňa dobehla výzva a vbehol som do kosodreviny. Baby sa ma pýtali, či mi nevadili vetvičky. "Verte tomu, že ihličie bol momentálne ten najmenší problém. No posunul som sa, a čo!",  odpovedám im. Už s5 v kondícii sme pokračovali ďalej v obchádzke Gerlachu. Za zákrutou vyzeráme zasa ďalšie pleso. Vidím, že nás čaká posledné stúpanie. Stretám herca ako ide dolu. Dobehnú nás (alebo my ich?) akési baby, ktoré sa sunú našim tempom lenivého bernardína. Na plese nám kdesi zmizli. Snáď došli kam mali namierené a nie sú z nich lesné víly, lebo skutočne viac stáli ako šli. Na Batizovskom plese fúkalo, tak sme sa tam ani nezdržiavali. Ideme popri skale, pod ktorou sme sa pred rokmi ukryli pred búrkou. Odkryl sa i Gerlach, tak sa kocháme.

                                             Gerlachovský štít nad Batizovským plesom.
 
 Zasa nám trvá zostup dlhšie. Podľa tabuľky by mal trvať pol druha hodiny, podľa mapy dve a v skutočnosti nám trval 2,5 hodiny. Posledný úsek som s najmenšou na pleciach dokonca utekal, ale počul som už len pískať vlak. Chýbalo nám azda 5min. Stará stanička vo Vyšných Hágoch, kde je za trest slúžiť. Niečo na spôsob "Kudy z nudy". V čakárni pár lavičiek, akumulačné kachle, fotografie Karola Kálaya a jednoruký zlodej na kávu. Hodinu sme takmer čakali na ďalšiu elinu. A skoro sme ani tou neodišli. Prišla natrieskaná jak na jarmoku. Keď som sa pokúsil čohosi chytiť, stŕpla mi ruka. V zákrutách ma zachytili teda telá cestujúcich. Horšie to bolo s dýchaním. Bál som sa o malú, aby mala dosť kyslíka. Ja som nebol na tom o nič lepšie, zadržiaval som dych, vedľa chlapík príšerne páchol. Tchor je pri ňom navoňaný frajer. V Polianke sme vystúpili, aby mohli vystúpiť iní. Po zvriesknutí (aj s nejakými tými invektívami od srdca) jedného chlapa, nech sa ostatní posunú dozadu si už aj dievčatá sadli komusi na kolená. Sledovali sme, či tam stále sú. Rozprávali sme sa s akousi rodinkou od Košíc. Sú v Tatrách na týždennom pobyte a využili, ako iní, počasie. V Smokovci som si naivne myslel, že väčšina ľudí vystúpi. To sa síce stalo, ale rovnaké množstvo nastúpilo. A zasa som stál pri akomsi smraďochovi. Otočil som sa od spoteného cirkusu k oknu. Po chvíli som si mohol aj sadnúť. Robil som objekt zábavy pre asi ročné dievčatko Emku až do Lomnice. Na večeru zasa poslední. Ako inak, už len na nás čakali. Úspešné zakončenie túry sme chceli zavŕšiť pohárikom tatranského čaju, ale ušiel sa nám zasa horec. Unavení sme spočítali babám rany, dali si horúci kúpeľ všetci štyria v jednej vani a unavení ľahli do perín.
Prebudili sme sa do upršaného rána. Predpoveď sľubovala, že aspoň ten dážď ustane, no pri pohľade von, aj vrany chodili peši. I v rádiu horská služba nás posielala navštíviť radšej "dudy" v skanzene. Ošetrili sme babám pľuzgiere a otlaky a nachystali na ďalšiu turistiku. Ideme 30km ďalej, uvidíme, aké bude počasie. Cestou skutočne prestalo pršať. Prechod Huty bol v oblaku a viditeľnosť slabých 200m. Klesaním do Zuberca opar ustúpil. Parkovisko v Spálenej doline zívalo čiastočne prázdnotou. Pomaly sa však na túru vydávali skupinky ľudí, a čo horšie aj na hríby. Obuli sme karimory, vysunuli tyče z palíc a vykročili Smutnou dolinou. Bolo 11h. Elegantné muchotrávky trčali stále na rovnakom mieste ako minulý rok. Stromy ovinuté lišajom. Roháče v oblakoch. Na hrebeni stúpali ľudkovia na Volovec. A stúpali ešte aj o tretej popoludní. Nerozumiem kam. K Tatljačke sme došli za lepší čas ako tabuľkový. Skvelé. Problémy budú cestou dolu. Preto sme sa rozhodli touto miernejšou trasou i vrátiť. Zrovna tam mali "spicha" priaznivci KST. Vo vnútri plno a veselo, dali sme si vonku trocha keksíkov a čaj. Natiahneme si teplé bikiny, pardon mikiny, hore bude pp. fúkať. Ideme nad Tatljakovo jazero k Roháčskym plesám. Pred križovatkou nečujne mrholí. Pršiplášte nevyťahujeme, nie je to také zlé. Na prvom plese sme pomerne rýchlo. K druhým váhame, ale ideme. Ozývajú sa prázdne žalúdky, energiu dodajú oriešky. Je tam naozaj chladno. Po daždi tečie po chodníku potôčik. Pri prudkom stúpaní zasa spadne staršia na zadok. So sebazaprením pokračujeme.

                                        Ani na 3. výstupe sa nám na plesách neukázalo slniečko.

Pri plesách si oddýchneme a deti majú toho dosť. Sú 3 hodiny a bude čo robiť, aby sme sa do piatej vrátili k autu.  Velíme na ústup do doliny a hlavne ku chate, kde plánujeme sa zahriať. Z toho napokon zišlo a len sme hodili sebe a kačiciam chlieb. Po asfaltke sme schádzali s rôznymi zábavkami, nech len ujde nepríjemná cesta. S nami sa dolu motal opilec. Netreba veľa unavenému človeku. Argument, že má čosi z nohami som nebral. Cez to všetko, že baby mali za sebou dve túry, lozili na lanách. Ja už som nemal silu ich ani dvihnúť. Ako verným zákazníkom z minulého roka, nám dal chlapík zľavu. Ja už by som na ľanovú dráhu ani zadarmo nešiel. Aj v tomto zubereckom penzióne sa nás nevedeli dočkať. My sme sa nevedeli dočkať večere. O5 sme mali izbu na samom vrchu, a tak som trepal kufor hore. Na nemilé prekvapenie izba bola nachystaná len pre dvoch. Reklamujem chýbajúce prístelky na recepcii a do hodiny, zrovna keď žena opustila kúpeľňu, zaklopali na dvere. Šmahom ruky z kresiel spravili postele pre deti a mohli sme ísť na večeru. Na recepcii boli francúzsky hovoriaci adolescenti, preto sa tak ponáhľali s robením prístelok. Večera typicky oravská. S tým treba pri návšteve tohto kraja počítať. Španielsky vtáčik so zemiakmi. Polievka kapustová. Ani nenahnevalo ani nenadchlo. Normálne jedlo na Orave. Treba počítať aj s množstvom hríbov ako sme videli a cítili od vedľa, kde čistili dva plné košíky. Čašníčka odnášala bleskom naše prázdne taniere a od žabožrútov takmer plné. A nosila ešte sme ani dojedené nemali. Nakoniec bolo jablkové pité. Posedeli sme pri pive a tatranskom čaji, deti sa hrali v neveľkom detskom kútiku. Izby nie sú veľké. Do matrace som sa zaboril ako bager do hliny, bohvieako som sa nevyspal. Kúpelňa malinká, nešťastne je vyriešené umývadlo a roh. Na jedno prespanie však stačia. Na to ako si každý pochvaľuje tento penzión, jedlo je ťažký priemer. Odrazilo sa to i na bufetových raňajkách a tvárach puberťákov.  Umelý džús z Poľska, káva chutila ako vyúdené drevo.
Ale skromnú ponuku kompenzujú inými službami ako biliard, tenis, minigolf, či bazén. Pre deti trebárs aj minizoo. Ráno o5 pršalo. Pred našim odchodom prestalo, ale za Žilinou leja až domov. Výlet na Roháčske plesá v hnusnom počasí bola pre nás najväčšia výzva.  Ja som bol rozhodnutý ísť za každého počasia a v prípade dažďa decká nechať trebárs aj v aute, v penzióne alebo na Tatljačke. Chýbali nám už iba dva ciele a už len stretnutie s mimozemšťanmi by mi v tom zabránilo. A napokon zostal iba posledný...

Biely kameň a kopec krížov

V krásne sobotné ráno sme sa vybrali pokoriť ďalší cieľ v rámci Reštartni sa! Najprv som si ako správny letecký fanúšik nevynechal prelet dvoch stíhačiek nad našim letiskom a aj zoskok pararušistov v silnom vetre. Nikto neskončil vo Váhu, i keď dcérka to videla spočiatku všelijak.
Potom už nič nebránilo ceste do Sv. Jura, kde sme mali naplánovanú turistiku. Pezinok som obišiel cez dedinu Zlatej kačice, Slovenský Grob. Adrenalín mi zdvihla križovatka konča Pezinku. Predsa som sa mestu nevyhol a skoro aj Renaultu na križovatke. Auto som nechal pred mestskou časťou
Neštich. Pešo sme potom popri kostole vošli do úzkych uličiek Neštichu. Pripomenula nám to ošúchaná tabuľa pamätajúc časy Veľkomoravskej ríše. Páči sa mi ten názov, je taký provokujúci ako Neštvi ich (Slovanov). Pri prvom svatom kríži sme odbočili smerom k hradu Biely kameň. Za prevalenými plotmi záhradiek sme asi za 20min došli k zrúcanine. Pod nami bola ešte stále časť dediny. Budeme sa potom spodkom vracať. Hrad je neudržiavaný. Aj info tabuľa zničená. Ukrytý v lese nejavia oň záujem žiadny dobrovoľci. Pritom ruina je v stave ako bol pred pár rokmi napríklad Tematín. Nie je však z neho ani naň žiadna vyhliadka, možno preto je neatraktívny. Samotný výstup je krkolomný, vybudované, akože stupne, neplnia dávno svoju funkciu a šmýka sa na spráchnivenej zemi. Ako tak sú zachované obvodové múry a časť veže. Snaha bola tiež podoprieť klenbu pivnice, aby sa nezrútila. Inak je hrad viac menej pochovaný pod vrstvou kameňa a zeme. Uprostred je veľké ohnisko. Stretáme rodinku, ktorá si urobila výlet na bicykloch. Sviatoční cyklisti však nechali pri záhradkách "kolimahy" a k hradu vyšli pešo. Pár fotiek, zošmykneme sa priamo na chodník a sledujúc žltú značku šliapeme ďalej.
 

                                                          Zanedbaný hrad Biely kameň.

Stretáme na tejto ceste jediných peších turistov. Viac vidíme krížov ako turistov. Matulov, červený, modrý, zelený. Každých 500m je nejaký a každých 500m deti vykonávajú rôzne potreby (nič netušiac, že nás najhoršie ešte čaká). Za zeleným krížom vojdeme na asfaltovú cestu. Po nej sa ženú cyklisti hore, dolu. Vidíme meteo radary na Javorníku.  Akosi sa nám zdá, že ideme dlho k Bielemu krížu. Sme z toho nesvoji, neradi by sme sa ocitli na zastávke eliny v Rači. Oproti vykračuje s palicami starší pán. Posledný turista po svojich, ktorého stretáme na tomto výlete. Otvára sa malá vyhliadka na Bratislavu. Míňame malý Biely kríž, odbočku na Štefánikovu magistrálu a sme pred horárňou. Tá sa rekonštruuje. Povinné foto od náhodne sediaceho turistu a ideme k chate Klinec. Na lúke sa váľajú alebo pasú cyklisti. Pre paštikárov je táto časť Karpát ako stvorená. Je tu veľa cyklistických chodníkov a dokonca aj jazdecký. Pre kone. Na stromoch ho tvorí okrúhla značka s inofarebnou bodkou. No koňa sme stretli akurát v stajni vo Sv. Jure. Hore v chate sa polievka nevarí, čo zistím, keď sa pokúšam dobiť dovnútra. Dole, v tzv. Včelíne, je malý bufet. Ten tam presťahovali, keď pôvodná búda ľahla popolom. Najprv stojíme pred "pípou" na kofolu, krčmár nám dá na výber 2 polievky rybaciu a hríbovú. Deti okamžite odmietli, dospeláci si dali hríbovú. Tú vydával brigádnik vo vedľajšej miestnosti. Cez akési žetóny z detskej stavebnice nám ju nalial do plastových pohárov. Polievka bola na kyselo s kôprom a s kúskami slaniny. Tá tam zrovna nepasovala, ale šlo len o kalórie. Keď už sme boli nasýtení polievky, deti salámy a všetci sprostých rečí vedľa sediacich "rádoby športovcov", vyvalili sme sa na lúku. Robil som si zálusk pozrieť miesto leteckého nešťastia spred takmer 50 rokov, ale Sakrakopec je sakra ďaleko a nás čakala ešte sakra dlhá cesta do Jura.

                              Biely kríž je križovatka a oddychové miesto hlavne cyklistov.
 
Naspäť sme kopec Javorník obchádzali zo západnej strany po Štefánikovej magistrále. Magistrála o5 hlavne pre cyklistov. Križujeme asfaltku, ktorá ide do Sv. Jura. Kúsok je chodník už len pre peších. Po modrej potom schádzame dolu. Zčasti po asfaltke, ale väčšinou sa rútime kratšou cestou dolu. No cesta zarúbaná nás privíta ako po hurikáne Irma. Je vidieť, že na chodník nevkročí ľudská noha, jak je rok dlhý. Pomedzi popadané stromy si kliesnime cestu. O5 sme na asfaltovej ceste pri Hradisku. Robíme tabuľkové časy, čo je dobre. Odbehnem k hradisku, ale je tam veľká opekačková párty. Partiu pofotím aj s kameňom, čo iné mi zostáva. Dolu zídeme neoznačenou skratkou a vyhneme sa tak ceste. Ušetríme možno 5min. Sme na konci dediny Neštich. Je tu niečo ako lyžiarsky svah, tenisový kurt a dokonca vypustený bazén. Oproti je horský hotel Eva. Prívlastok "horský", vo výške, nech nežerem, 250m je divný. Pýtam sa na pohľadnicu, ale tie tu nevedú. Popri domčekoch "chudobných" a aj takých obyčajných sa dostaneme do Jura. Celý deň si robíme chuť na čokoládu, zapadneme teda do nejakej kvázi kaviarne a vinárne. Je tu svadba, a preto sedíme vonku. Kaviarnička a asi jediná cukráreň vo vinárskom raji je na hornom konci dediny a podľa mňa strategicky pri ceste do kostola.  Kaviareň je spravená v pamiatkovej budove vinárskeho domu. Interiér je jednoducho zariadený, sú tam pohovky, knižky, všetko na príjemný oddych. So ženou sme si dali tmavú čokoládu, deti bielu. Sedeli sme vonku v pohodlných kresielkach. Hnedá čokoláda bola chutná, biela dosť sladká. Pripomínala len uvarené kondenzované mlieko. Široký výber zákuskov i zmrzliny.Na pohľadnicu mestečka mám smolu, hoci nie tak celkom. Poniže zaparkujem "na chrapúňa" a starobylú pohľadnicu získam.

                                                                   Cesta zarúbaná.

V kraji viníc nesmiem vynechať burčák. V dedinke s príznačným názvom Viničné, kupujem od babky 2,5L hroznovej šťavy. O5 parkujem tak akosi na chrapúňa, ale veď robím babke kšeft. Nepochopí to. Je to naj burčák mojej tohoročnej sezóny. Žena vyskakuje pri dome na červenej z auta a beží k baráku. Momentálne je jej najväčšia výzva zbaviť črevá včerajšieho burčáka. A my máme za sebou siedmu výzvu, mamina i žolíka, tie poriadne nás však ešte len čakajú.

Kľak na tretiu

Na tomto "zube" Malej Fatry sme boli už tri krát. Najprv zo zvedavosti, lebo sú z neho skvelé vyhliadky, potom preto, že ma ten vrch stále provokoval. Pri našich potulkách vrchmi som jeho charakteristickú siluetu odvšadiaľ videl a naposledy v rámci výzvy Reštartni sa!
Výstup prvý (2009)
Výlet sa nezačal zrovna najlepšie, ale koniec dobrý všetko dobré. Šli sme so sestrou a jej priateľom. Mali prísť k nám a odtiaľ svokrovým autom sme mali ísť na Kľak. Lenže vlak, ktorým mali prísť v nedeľu nejde. Takže sme šli pre nich. To ešte museli ísť na záchod. Tak zasa k našim. Vyrazili sme. Nevedel som, kde je technický preukaz od auta. Ako vedúci výpravy som to mal skontrolovať. Zastavili sme zasa a kontrola priečnikov. Našťastie sa našli. Ideme ďalej. Zarozprával som sa s vodičom a minuli sme výjazd z diaľnice. Takže sme k nášmu hodinovému meškaniu prirátali ďalších 10 minút. Šofér dal do satelitnej navigácie dedinu Kľak. Skoro sme opäť zle odbočili. Intuitívne som mu prikázal kade má ísť. Človek zvíťazil nad technikou. Preprogramoval som nešťastnú skrinku. Do Fačkovského sedla sme dorazili v najväčšom úpeku. No šli sme hore. Ja som trepal v nosiči ročnú dcérku. V Reváňskom sedle sme sa najedli a šli zaútočiť na vrchol. Je odtiaľ nádherná vyhliadka na Strážovské vrchy a Malú i Veľkú Fatru. V diaľke sa týčili ostré vrchy Západných Tatier a Kriváň. Stopy snehu boli ešte na Martinských holiach a Nízkych Tatrách. Celé Horné Ponitirie a časť Považia je ako na dlani. Cestu s5 sme rýchlo zvládli bez prestávky. Domov sme šli cez rázovitú obec Čičmany. Všetko bolo zatvorené, takže sme sa len prešli pomedzi domčeky. Cesta do Ilavy je odtiaľ dosť krkolomná, plná zákrut a o pár rokov aj výmoľov.

                                                Dominanta Malej Fatry - Kľak (1351m).

Výstup druhý (2016)
Brúsil som si dlhšie zuby znova sa vyštverať na tento neprehliadnuteľný vrch. Bola to naša prvá turistika v ´16. roku. Vybrali sme sa v krásny aprílový deň. Asi v tretine výstupu už bol chodník zľadovatelý. Slnečné lúče do tmavého lesa nepreniknú. Kĺzali sme sa ako naši hokejisti na majstrovstvách, no do smiechu nám nebolo. Navyše prvé jarné kilometre sa šli ťažko. Predsa len prevýšenie 500m z Fačkovského sedla dá zabrať. V sedle Reváň sneh na chvíľu zmizol. Začal až s posledným stúpaním k vrchu Kľak. Brodili sme sa 20cm hlbokým snehom. Na vrchole takmer žiadny sneh. Vyfúkal ho vietor, roztopilo jarné slniečko. Dvojitý železný kríž bol zhodený. V malej skalnej skrýši trčali spod ľadu ľadoví mužíci. Cesta dole bol väčší adrenalín ako hore. Šmýkali sme sa. Mamina spadla a udrela si zadok. Šli sme skratkami po snehu, aby sme sa vyhli zľadovatelým úsekom chodníka. Aspoň baby mali zážitok. V kolibe sme si potom dali halušky s bryndzou.

                                         V apríli sme sa brodili k vrcholu snehom, ľadom.

Výstup tretí (2017)
Vrch bol určený i ako výzva v programe Reštartni sa! Preto na sklonku leta sme sa o5 ocitli vo Fačkovskom sedle s "karimorami" na nohách. Hore sa nám šliapalo dobre. Predsa sme len za leto niečo pochodili. Vrch sme dali vo veľmi dobrom čase. Aj mladšia vykračovala svižne. Maminu pichlo v kĺbe, keď sme prechádzali skalný úsek, kde minulý rok spadla. Jarnú kvetenu vystriedalo more bodliakov, ktoré sme na vtedy nevideli. Rovnako v tráve sa krčil aj biely kvet s listami pripomínajúcimi bodliak krasohlav bezbyľový, ktorý teraz kvitne. Na sklonku suchého leta bola zem vyprahnutá a popraskaná. Kríž už stojí na vrchu. Len vrcholová kniha je v šalátovom vydaní. Vyhliadky neboli doširoka, do ďaleka, bol totiž slabý opar. Tatry ani nebolo vidno. Ale videli sme Krížnu, kde sme tento rok stáli. Dolu sme šli takmer za rovnaký čas ako hore. To ma prekvapilo, ale sem tam sme sa motali. Konečne sa nám podarilo navštíviť aj chalúpky v Čičmanoch, i keď časovo  natesno. Pre prehliadku sú sprístupnené až dve. Ukazujú život, odevy a zvyky v dedine. V menšom domčeku, ktorý je jedným z pôvodných je komplet zariadenie z 20.-tych rokov min. storočia. Samozrejme sme skončili v dajakom humne na bryndzových haluškách.

                                                     Veľmi podobný záber v inú jar.