Knihy vs. filmové spracovanie 2

Mal som odrazu toľko času, že som mohol čítať dve knihy naraz. Začal som s Pasternakovým Doktorom Živagom. Dosť obsiahla kniha. Popisuje celý život A.J. Živaga počas ruskej revolúcie a občianskej vojny. Autor sa pokúšal opísať život prvých 40 rokov 20.storočia v Rusku. Jurij sa doblba kdesi stále sťahuje a prakticky nikde nemá domov. Autor tiež do románu vkladal autobiografické prvky. I keď má priateľov a 3 ženy, nakoniec zomiera sám. Oplakávajú ho snáď na 10 stranách. Tragický príbeh je vlastne obrazom Ruska po revolúcií. Trocha nudná kniha a nejak ma neupútala. V závere sú Jurijove básne. 3h film je rovnako nudný ako kniha. Začína oproti knihe od konca rozprávaním brata Jegrafa. Začiatočné dejstvo pri vlaku je úplne vynechané, aj niketoré iné epizódky. Ale vcelku sa drží film knihy. Toto je zatiaľ jediný prípad kedy je lepšie čas stráviť 3h filmom ako 30h nad knihou.
Román J.Irving-a je lepší, i keď tiež je dosť obsiahly. Kľudne si mohol autor niektoré pasáže odpustiť. Dielo je plné pekných myšlienok a momentov, napr. „Nemôžeš niekoho chrániť. Môžeš iba milovať.“ Záver knihy je dojímavý. Rovnomerný film sa nedá porovnať. Film je len úbohou kostrou príbehu a vôbec ma nechytil za srdce tak ako kniha. Veľmi veľa je vypustené (je jasné, že sa nedá všetko vtesnať do 115min.filmu) a pomenné. Neviem prečo Irving dostal za to Oscara, skôr by si zaslúžil ocenenie za knihu. Porota ju však asi nečítala.

Jarmok

Spomienky na jarmok su vo mne hlavne tie detské. Na kolotoče, prvé video hracie automaty, sladkosti, zbieranie zálohovaných fliaš, cukrovú vatu... Tak mi chutila, že som doma začal jesť obyčajnú, buničinovú vatu. To som bol, ale vtedy riadny krpec. Na chuť cigánskej som prišiel až v posledných rokoch. Jarmok bol vtedy na námestí, no ako pribúdalo stánkov, presťahoval sa do väčších ulíc. Každým rokom je niečo kúpnym hitom. Boli to palice pre krb, periny, košíky, tento rok tuším návliečky. Pre mňa sú tradične iba cukrovinky. Z kolotočov som rád chodil na strašidelné dráhy a calypso. Kdeže bola vtedy centrifuga alebo terminátor. Calypso bol najväčší adrenalín. V strašidelnej vtedy ešte strašili maskovaní ľudia. Tieto a mnohé iné sa už vytratili. Na autíčka som tiež chodil. Pri porovnaní ceny 5Kčs a terajžích 60 korún až žasnem.Zo 2x bola tam aj maketa kozmickej rakety, v ktorej sa premietal film letu. Kam sa hrabala na dnešné 3-osé simulátory. A hracie automaty ? Vtedy neboli výhrené a po vhodení 2Kčs žetónu som mohol jazdiť na formule alebo hrať vesmírnu strielačku Galaxy Invaders. Tradíciou bolo, že som si vždy kúpil angličák dnes už skrachovaného Matchbox-u.
Tento rok si užívala kolotoče naša dcérka. 2x bola na detskej manéži a raz na vláčiku. Ako málo stači k detskej radosti... Kolegňa si tiež vyskúšala detskú manéž s krstniatkom. Patrí medzi korpulentnejšie a kolotčár musel kolotoč na jej strane ešte tlačiť, aby sa vôbec rozhýbal. Ako sme prešli na Euro i ceny atrakcií sa zdvihli min. o 25%. So ženou sme večer vylúchali dobrý burčák. Nemôžem chýbať na žiadnom jarmoku. Iba raz som vynechal, keď som bol otročiť za veľkou mlákou. Niekto chodí raz do roka na Vianoce do kostola, ja na jarmok.

stretávka zo strednej

Prvú septembrovú nedeľu som bol po 9-tich rokoch na stretávke zo strednej. Mali sme to vonku a zrovna vtedy bolo chladno. Dofrčal som rovno z dovolenky a tak som v červenej bunde svietil ako paviánova riť .Triedna si dokonca priniesla niečo ako prezenčku. Zišli sme sa v hojnom počte. Niektorí nemohli prísť, bohužiaľ 2 už neprídu na žiadnu stretávku. Jedného skosil infarkt a druhého zákerná rakovina. Prvý príptok, ako to nazval spolužiak zápražka, teda patril im. Zaklincoval to jeden spolužiak, ktorý prehlásil, že sme vo veku, kedy nebudeme chodiť po zábavách, ale karoch. Ja si teda aj v 30- tke pripadám pomerne mlado a nečakám na zubatú. Aj som zabudol, že si s triednou tykáme. Priniesla aj pohár zo stužkovej. Neprišiel som na niektoré mená. Pripadali mi fiktívne. Spolužiaci sa veľmi nezmenili. Niektorí pribrali a jeden tak, že som ho sprvu ani nespoznal, a to sedával predo mnou. Každý rieši nejaký problém. Jeden z otcovstvom, ďalší z robotou (robil pre Sky Europe), iní rozbiehajú kšeft, ďalší ho chce naopak skončiť, niekto si nerozumie so ženou, druhému vyhorela kapela na svadbu, tretí nadával na prácu štvrtého atď. V obore ich veľa nerobí, dajú sa zrátať na prstoch jednej ruky. Všetci však pijú pivo, čoho dôkazom bol prázdny sud už pred polnocou. Skonštatovli sme, že náš slávny spolužiak, ktorý dobíja svet vrážaním puku do siete, skončil tak ako sme prorokovali našimi pubertálnymi mozgami, teda bez jedného... No, čo majú iba chlapi tam poniže pása 2x. Ale deti má, takže to nie je také zlé. Na večeru bol bohatý tanier s kuracinou a prasačinou. Smola pre mňa, stále účinkoval podovolenkový gastronomický syndróm a viac menej som nechal popásť len oči. Vedľa bola akási komorná svadba a podelili sme sa s nimi o kapustnicu. Aby sme ich nezobudili počas nudnej a ospalej zábavy, chodili sme na záchod cez akési okno popri automatoch. Spolužiak, s ktorým som sedel sa nielen na moje pohoršenie vyparil bez rozlúčky. Apropo, jeho hrad zo špaidlí možno vidieť v trenčanskom múzeu... Pred 2h rannou som so spolužiakom odišiel na starej popelnici. Po zahriatí auta sme "uháňali" 70km/h (vraj kvôli spotrebe) na tej Škoda 120 po starej ceste domov. On pokračoval do Bratislavy. Svietila mu rezerva, ale on chodí na doraz a vlečie zo sebou ešte bandasku. Tak si merá spotrebu. No, nechcelo by sa mi uprostred noci, kdesi dolievať benzín. Dúfam, že na ďalšej stretávke sa opäť všetci stretneme a prípitok bude o niečom inom.