29.12.12

Liptov

Prvýkrát moja malá rodinka sa vybrala stráviť týždeň mimo domova. Neradi sme to znásilňovali a nevieme si so ženou predstaviť cestu dlhšiu ako 1h po skúsenostiach s výletmi na kúpaliská. Liptov trval viac a aj to tak vyzeralo. Najmenšia spočiatku spala. Nervy prišli za Strečnom. Musel som zastaviť. Za Martinom kolóna, čo iba zhoršovalo psychický stav posádky.  Vybrali sme penzión, ktorý bol pripravený na deti. Nie však na naše... Prišli sme do L. Jána akurát keď sa schyľovalo k búrke. Cez to všetko sme sa vybrali k miestnej atrakcii, ku kadi. Cestou začalo naozaj pršať. Ochutnali sme kyselku a ostali pri nej pod prístreškom. Dážď neustával, a tak sme sa vybrali do penziónu. Ja som si nedal pršiplášť, ale mal som dáždnik. Bola to lepšia varianta, lebo mi nenatieklo do topánok. Do rána sa ako tak vysušili. Na večeru sa začal boj. Bola fašírka so zemiakmi. Vedľa jedálne totiž bol hrací kútik. To bol pre naše malé prisilný magnet, aby sa udržali na stoličke. Rovnako to bolo s raňajkami. Ťažko sme do oboch niečo napratali. Odkladali sme si to potom na obed. Neskôr sme sa sťahovali do kuchynky, kde bol kľud. Posledný deň nám tam pani domáca rovno nosila jedlo. Nápoje sa platili každý večer zvlášť. Hneď prvý deň mi čašníčka vydala 10Eur navyše! Tak som jej to bol vrátiť. Prvé noci bol tiež problém zo zaspávaním. Staršej tuším robilo radosť budiť mladšiu.
V sobotu boli Medvedie dni na Hrebienku. Vybrali sme sa teda do Smokovca. Bola to masová akcia, parkovali sme popri ceste. Lanovky sú vo Vysokých aj Nízkych Tatrách neúmerne drahé. A že sme sa vozili hore dolu. Najprv teda na Hrebienok. Kto mal medvedíkov dostal nálepku a nejaké to občerstvenie. My sme vzali tých najmenšich dr. Oetker. Týchto sponzorských tam bolo viac. Staršia sa pofotila s rôznymi maskotmi medveďov (mladšia sa bála). Moderátor A.Bičan dražil svoj portrét. Keď som prechádzal popri ňom, bol na 42 centoch. Staršia bola krátko na nafukovacom hrade a už sa začal ozývať hlad. Najmä u mladšej. Tak sme sadli na lúku a šiel som po hranolky. Baby na ne zaberú na 100%. Pri stánku zas bol systém, kde najprv u jedných zaplať a potom s bločkom k druhému, kde vyfasuješ jedlo. Ja som mal poskromne. Vynahradil som si to pri večeri. Napokon ako aj nasledujúce dni. Šli sme sa potom prejsť k Studenovodským vodopádom. Skonštatoval som, že Vysoké Tatry umierajú. Co nezničila víchrica, to ničí lykožrút. Nie je to krajina, ktorú si pamätám z detských čias. Väčšinou je to bezútešná pustatina posiata fialovými vrbovkami. Vraj o takých 20 rokov uvidím. Čo? S blížiacou sa búrkou sme kroky radšej zrýchlovali. Naštastie sa nám vyhla, a tak mohla malá
vyskúšať jazdu na kolese a hrabala sa v kontajneri s plastovými guličkami. Ešte zopár fotiek krajiny a pomaly sme sa presunuli k lanovke. Tá bola v permanencií a zdá sa mi, že jazdila rýchlejšie ako bolo v cest. poriadku. Dá sa to prejsť pohodlne pešo, ale boli sme radi, že staršia prešla k vodopádom. V Smokovci sme našli vytúžené postavicky Pat a Mat pre staršiu dcérku (v podstate pre obe ratolesti). Ešte som si zašiel do Tat. Lomnice k bankomatu a potom už len do penziónu. Nový úsek dialnice cestu značne urýchli, no to že nie je výjazd do Jána z Popradu veľmi nie. Tak som pokračoval až do Lipt. Mikuláša. Tam sme sa zastavili v "mekáci". Čo iné ako hranolky s Happy Meal pre naše baby, my sme si dali iba samotnú placku Mc Wrap. K večeru sme sa teda prežrali a o5 búrka.
V nedeľu sme sa vybrali do Jánskej doliny. Pri hoteli Ďumbier je požičovna bicyklov. Najprv sme rozmýšlali zobrat káričku, ale to by som sa namakal do kopca. Zobrali sme teda bicykle so sedačkami. Sprvu asfaltová cesta Väčšinou šla do kopca. Kúsok pred Stanišovskou jaskyňou sme si dali prestávku. Potom sme viac menej pešo šli takmer k horárni Bystrá. Najviac sa však páčila našim deťom jazda dolu, keď sme fujazdili okolo 60km/h. 2h šlapania sme zišli za menej ako 20min. Zasa sme hľadali nejakú solídnu reštauráciu. Po blúdení v Jáne sme nakoniec skončili aj tak v našom penzióne. Dali sme si bryndzové halušky. Večerný guláš nám potom doslova liezol krkom. Palacinky pre decká ostali do ďalšieho dňa. Staršia sa povozila na poníkovi menom Pegas. O5 sme podnikli nájazd na populárnu kaďu a o5 sa blížila búrka. Tentoraz sme sa lepšie vybavili, resp. nevybavili. Šli sme naľahko v šlapkách. Okúsil som vodu a na moje prekvapenie bola studená! Ani ja ani dcérka sme tam viac nevstúpili. Táto miestna atrakcia nám ostala zapovedaná. Potom som sa dozvedel, že má len 22C. A že termálna voda. O niečo teplejšia je vraj na kúpalisku. Búrka s krúpami pomerne rýchlo prešla a pomedzi kvapky sme došli do penziónu. Prišli sedláci z Trnavy v podobe dvoch rodín. Už sme neboli sami, čo mali problém s jedením u detí.
V pondelok vrcholili horúčavy. Aby sme sa schladili, rozmýšlali sme kam ísť. Mladšia by sa v jaskyni asi bála. V aquaparku sa opekať celý deň nevydržíme. To sme už skúšali. Tak sme sa rozhodli ísť do vyšších polôh, konkrétne pod kopec Chopok. Parkovné v Jasnej nekresťanských 5Eur. Odviezli sme sa všetci po Rovnú Hoľu. Odtial sme sa neodvážili maličkú trepať až na Konský Grúň. Ona s mamou šla na čučoriedky a ja som išiel so staršou hore. Výhľady boli super, i keď bol opar. Nevedel som, že Chopok má aj predvrchol. Bolo vidieť i Rozsutec a kúsok Lipt. Mary. Malú to až tak nenadchlo. 3. turnusom sme sa vrátili za ostatnými. Malé občerstvenie, pozbierali sme ešte zopár čučoriedok. Dolu sme si dali zmrzlinu. To je asi jediná vec, ktorá stojí všade rovnako. Potom sme šli do aquaparku v Bešeňovej. Zrovna mali akciu za 3h vstup tam človek mohol stráviť celý deň. Nám to bolo jedno. Mnohí to nevedeli a zaplatili o 2Eur navyše akoby za celý deň. Po malom nedorozumení, kde sa stretneme a zabudnutej deke sme si našli kúsok priestoru. Inak hlava na hlave. Dcérkam sa nepáčili ani tak bazény ako skákací hrad a trampolína. Obe baby som zobral na divokú jazdu. No mladšia spravila do kolesa-cibule dieru a počas jazdy som musel dofukovať. Zasa sme baby dosýtili hranolkami. Tie stáli 1Eur a červená žbrnda, čo chcela byť asi kečup 0,50Eur. Značný nepomer. Vedia na čom zarobiť. My sme si nedali nič, aby sme potom vládali večeru. Hoci neboli velké porcie, ale malé takmer nič nejedli. Dnes bola cestovina s kuracím mäsom. Ešte v stredu som ju dorážal.
V útorok sa ochladilo, ale vzduch bol priezračný. Takže sme vyrazili znova do hôr. Žena by rada videla Štrbské pleso, lebo tam často chodievala. Skutočne tam bolo nádherne. Malé to však nebavilo. Boli sme sa pozrieť, či dáme Solisko lanovkou, ale bolo to ešte horšie ako v Jasnej. Tak sme sa rozhodli ísť na Skalanaté pleso. Bola to skvelá voľba. Baby mali zážitok z lanovky, staršia aj z chodenia po kameňoch, odkryl sa nám aj Lomničák. Veľmi dobrý nápad je tam detské ihrisko. O5 som videl aké sú Tatry zničené. Cestou do lanovky som stratil novú krytku na objektív. O starú som prišiel v júni na let. dni. V duchu som uvažoval, že  ďalšiu si už nemienim kúpiť a dám si tam aj večko od kompótu. Našťastie pár, čo išiel za nami ju vzal a dolu mi ju dali. To som mal veľké šťastie. Krásna podvečerná panoráma Tatranských štítov sa s nami rozlúčila. Kočár sme odstavili dolu na chodbe. Niekto si však myslel, že je erárny a použil ho. Preto som ho vyniesol zasa do izby. Na večeru bola pomsta kuchára. Zemiaky s cukyňovo-kôprovou omáčkou.To nevymyslíš. Ešte cviklový šalát a bolo by to dokonalé.
V stredu sa baby najprv hrali na ihrisku pri penzióne. Vedeli sme, že to však nevydržia celý deň. Mal som snahu kúpiť vodu v tamojšej Jednote, ale aj to málo, čo tam mali sme my už asi vykúpili predtým. Vodu sme kúpili v Lipt. Hrádku. S malou dušičkou sme sa vybrali do neďalekej Pribyliny, kde je Liptovská dedina. Na naše prekvapenie sme sa tam motali viac ako 3h. Projekt koliby sme nepodporili ani ovce nepodojili a šli sme na kúpalisko do Jána. Lenže naše baby tvrdo spali a navyše som zasa nemohol nájsť prekliatu krytku z objektívu. Tak som sa tých 15km vrátil do múzea. Musela mi vypadnúť ako minule, teda keď som niesol malú. Bol to krátky úsek. ale ani ja ani žena ju nenašla. Ešte raz som sa pohrabal v kufri a krytka bola tam! Zavolal som na ženu. Za toto sme šli všetci na zmrzlinu do Lipt. Hrádku. Je to jedno z troch liptovských miest, hoci mesto vôbec nepripomína. Dlho sme sa tam nezdržali. Všelijakí asociáli sa tam pohybovali. Vybral som peniaze pre pani domácu za ubytovanie, zlízali sme rýchlo zmrzlinu a pelášili ďalej. Krátko sme sa zastavili pri prameni Medokýš v Uhorskej Vsi. Je ovela lepší ako v Jáne. Dnes kuchár ulahodil babám a bolo kura s ryžou.
Vo štvrtok sa ukazovalo premenlivé počasie. Ja som navrhol Prosiecku dolinu a potom kúpanie v blízkej Bešeňovej. Na Prosiecku sme boli slabo vybavení obutím aj proviantom. Je to krásna dolina s úchvatnými skalami a preliezačkami. Staršiu to bavilo a prešla ju celú. Žena ju s nervami z nedostatku cukrov a uhľohydrátov prešla  tiež. K vodopádu sme sa nedostali. Ani som nevedel, že sa k nemu zachádza z križovatky. I tak iba čúral. 2h sme sa potom močili vo vnútorných bazénoch aquaparku. Žena dokonca bola po 20 rokoch na tobogáne. Staršiu nie a nie tam dostať. Odvtedy, čo ju zaliala voda v Galandii ju tam nemôžem nahovoriť.V Bešeňovej dávajú pod zadok gumenú podložku. Preto som na chladnom vzduchu drkotal zubami dlhšie. Musel som sa pre ňu totiž vrátiť. Vraj, aby som sa nedoškriabal. Je pravda, že s ňou to ide lepšie. Vyhrieval som sa potom v 38° bazéne. Nenapadlo nás kúpiť si jeden lístok na vonkajšie bazény a jeden na vnútorné. Niečo by sme ušetrili. Knedľu s kapustou som na večeru zapil Radlerom.
V piatok sa náš pobyt končil. Už sme sa aj tešili. Žena nás vyhnala von, aby mohla pobaliť. Nakúpili sme suveníry, syry. Krátka zástavka v Lipt. Mikuláši, kde som si kúpil knihu o Liptove. Je tam príšerný kruhový objazd v tvare 0. Pruhy a prednosti sa stále menia. Kríza nastala pred Žilinou. S revom za ušami som to dotiahol pred tamojšie TESCO. Tam sme si kúpili niečo jesť a potom pokračovali až domov. Malé sme tak navykli na jedenie v aute, že keď sme išli na druhý den svokre, čo je 10min., hneď po naštartovaní pýtali jesť.
Dovolenka sa v celku teda vydarila. Nie je to zlá lokalita, všade je relatívne blízko, max.50km. Ostali nám tam nejaké neprebádané územia, tak snáď sa sem ešte vrátime.

18.12.12

Ako na dílerov

Vianoce sú predo dvermi a zaplavuje nás reklama a aj marketingová prostitúcia po telefóne. Vedúci sa na takýto telefonát s ponukou pripravoval hádam celý rok. Dnes prišla jeho chvíľa a tu je ako sme v kancelárií všetci počuli a smiali sa:
Zvoní telefón.
ŽENSKÝ HLAS: "Máte prosím chvíľku?"
ON:" Áno. Môžem vám položiť otázku?"
ŽENSKÝ HLAS:"Pýtajte sa."
ON: "Veríte v Boha?"
ŽENSKÝ HLAS:??
ON: "Ste mi povedali, že vám môžem dať otázku..."
ŽENSKÝ HLAS:"Nie, neverím."
ON:" Viete, že sa blíži koniec sveta?"
Telefón zložila.

O necelých 5 minút o5 zvoní telefón.
Na druhej strane je tentoraz iná žena z tej istej, telekomunikačnej spoločnosti.
ŽENSKÝ HLAS: "Máte chvíľku?"
ON:"Áno. Pred chvíľou mi volala asi vaša kolegyňa. Viete o tom, že sa blíži koniec sveta?"
ŽENSKÝ HLAS:" Viete o tom vy?"
ON:"Áno. Nemali by ste sa venovať rodine? Zmieriť sa s bohom?
        Máte ešte čas prijať jeho milosrdenstvo. Chceli by ste sa stretnúť? Vyriešime vaše problémy."
ŽENSKÝ HLAS:" Nemám problémy."
ON:"Ste osvietený človek. Myslíte si, že stihnem využiť vašu ponuku?"
Telefón zložila. K jej ponuke sa ani nedostali.



14.11.12

Knihy vs. filmové spracovanie 8

Jean od Floretty
Dvojdielna dráma z r. 1986 režiséra C. Berri. Úvod je iný ako v knihe. Film to má jednoduchšie pretože nemusí opisovať dedinu, prírodu, postavy. Vynechaný je podrobnejší život sedliaka Pigue-Bouffigue a ako zabil pytliaka. Vo filme je len sedliakova smrť. I tá je urýchlená. Nezomrel hneď pri páde zo stromu, ale neskôr. I tak má film takmer 2h. Taktiež tam nie je zachytený život a smrť drevorubača Giussepeho z Plantiere. Film začína  príchodom Ugolina z vojny a hned začne pestovať karafiáty. Do hrbáča Jeana vo filme nehodia guľu, ale šmaria ju iba pri nohy a oprskajú ho blatom. Ugolino uteká v čase sucha pred hrbáčom (aby mu nemusel požičať mulu) na pár týždnov a vôbec sa s ním nestretne. Kdežto vo filme sa stretávajú a on odchádza pomáhať iba neďaleko, susedom.
Manon od pramenov
Matka dospievajcej Manon po smrti Jeana stratila zmysel života len sa motala po okolí a pospevovala si. Do opery ju Victor zatiahol až na konci knihy. Vo filme od začiatku spieva menšie role v operách a volá dcéru k sebe. Victor sa anonymne vo filme mihne len pri svadbe. Na svadbe jej nespievala mama, ale zbor z opery. V knihe Manon nepredáva Ugolinove lapené vtáky. Knižne sa do jaskyne nezatúla koza, ale pes. Tu je asi najmarkantnejší rozdiel film-kniha. Otvor je uzučký, že ho Manon musí zväčšiť. Učitel sa v nom dokonca zasekne. Vynechaná je scéna ako Manon vodí inžiniera po prameňoch a len tak tak obídu ten, ktorý ona objavila a ktorý pomstychtivo upchala. Vo filme sa nedozvieme, čo sa narodilo Manon. Bol to chlapec Jean po dedovi. Vo filme je vymyslený Cézarov hrebeň, čoby jediná pamiatka na Florette.
Ďalší film New Brand World film som nenašiel v českom alebo slovenskom dabingu. U nás je preto málo známy. Povedal by som však, že ide o kultový román A.Huxlyho. U nás je kniha známa pod menom Koniec civilizácie. Režisér L.Libman sa podujal ho v r.1998 priniesť na plátna kín. Je to volná kompozícia oproti knihe a dosť sa odlišuje. Myšlienka, či odkaz diela zostáva rovnaký. Dej je len zasadený do súčasnosti. Preto nebudem popisovať, čo je iné. Na wikipédií sa to dá napokon nájsť. 
Oscarový film slávneho románu M.Puza Krstný otec sfilmoval v r.1972 nemenej slávny F.Coppola. Úvodná scéna na súde vynechaná, film začína ako je Bonassera u krstného.Viacero drobných, nepodstatných scén je vo filme vynechaných. I tak má takmer 3h.
Johnny Fontano sa zdá vo filme oveľa starší ako v knihe. V knihe má 35.Johnny na knižnej svadbe nespieva krásnu romantickú baladu, ale neslušnú ľudovú pieseň.Luca Brassiho nepribije Tattaglia nožom o stôl. V knihe sa takmer pobijú, keď zo zadu ho uškrtí tretí.
Američania na džípe v knihe neprechádzajú popri Michaelovi a jeho gorilách, keď je v Taliansku.Carlo bije v knihe svoju ženu Connie rukou, kdežo vo filme tasí remeň.
Scéna, keď zabijú Sonnyho sa v knihe odohráva večer za tmy len s pár chlapmi, vo filme za svetla s celou tlupou. Neroztrieľajú ho samopalmi, ale pištolami v knihe.
Pamätná reč Vita na stretnutí s ostanými mafiánmi nevyznie vo filme tak ohnivo. Ani sa tam neobjaví známe Cosa nostra.
Vito Corleone vo filme zomiera hneď. V knihe zomrie v náručí Michaela s vetou "Život je krásny."

5.11.12

Baby na jeseň

O5 staršia "okaňa" začala chodiť do škôlky a prišli s tým spojené maniere, ktoré chytá od spolužiakov. Nanešťastie tie nesprávne. To už je dva mesiace. Začína byť papuľnatá ako keď sa rozpráva s kamarátkou. Mamu to privádza do zúrivosti. Docela sama sa prehrá, niekedy vtiahne aj mladšiu. No po chvíli sa tlčú. Odoberáme časopis Adamko, rada si v ňom číta. Ukazuje nám, aká je šikovná. S jedením sme sa nikam nepohli. Ak chceme, aby rýchlo jedla, treba ju kŕmiť. V škôlke sú z jej nejedenia zúfalí. Je veľmi hravá, preto pôjde možno aj neskôr do školy. S chorobami sme na tom tak priemerne. Štatisticky vždy na konci mesiaca. Zásobu liekov už dávno máme kúpenú. Kúpili sme jej sútažnú knižku s nálepkami, ktorá teraz beží v nemenovanom žltom obchode. Tentoraz to mamu pochytilo viac a mení o 106. Aj hranolky nazvala nálepkami pri večeri. Dcérke je to viac menej jedno. Rozhodli sme sa, že nálepky budeme iba meniť a nie aj kupovať ako minulý rok. Zatiaľ sa nám darí meniť. Dušičkové prázdniny strávila u babky, no kašeľ ju vrátil za 2 dni domov. Napísala už Ježiškovi. My sa pomaly podľa toho zariadujeme. Rada oblieka bábiky, tak dostane celú garderóbu pre Barbie. Vybratý máme už aj väčší bicykel. Ešte akúsi dráhu so škrečkami (plyšovými). Rada žaluje na mladšiu a mudruje. Vtedy je krásne počúvať mladý rozumček ako jednoducho myslí. Horšie je, že aj klame. Niekdy zvalí nezbednosť na mladšiu, ktorá sa v podstate ešte nevie brániť. Jednoducho si z nás robí dobrý deň. Zatiaľ tie jej lži sú priehľadné a nekomplikované.
Mladšia dcérka je veľmi šikovná a vnímavá. No nechce sa jej rozviazať jazyk. Pribúdajú nové slovíčka (naposledy "ači" (páči), "poť tu" alebo peťan (prestaň)), ale celkovo je v tomto komótna. Vystačí si len so zvukmi a posunkami. A tiež stále robí "veľkú" do plienok. Hoci vie, že je to zle, nájde si miesto pri postielke, zaprie sa do mreží a už len smrad ide. Dnes bol neskutočný, cítiť na meter. Ako sme aj staršiu kedysi strašili, keď neposlúchala, malej sme vymsleli akéhosi Hoba. Veľmi to nepomáha, nebojí sa ničoho a je živšia, o mnoho smelšia ako bola staršia. Alebo sme my starší a lenivejší? Často padá smerom dopredu na čelo, staršia padala, ak už, do zadu. Nemá rada rituál obliekania, uteká pri tom. S jedením je to lepšie ako u staršej, no tiež máme často problémy ju upútať niečím, aby jedla. Nedávame tak pozor na jej stravu a dovolíme jej viac ako kedysi staršej. Ešte sa nevie hrať so staršou a i na ihrisku sme si všimli, že radšej sa hrá sama. Musí mat však všetko, čo tá druhá. Aj staršia sa naučila, že sa musí deliť. Niekedy je to vskutku ťažké. Veta Aj ja je každá druhá. Popri Ano, Ano? a Nie. Choroby ju kvária s väčšou intenzitou. Predsa len nemá ešte vybudovanú imunitu.
Je ťažšie ustriehnuť dakedy obe, keď vyvádzajú. Naposledy mladšia popísala stenu v detskej izbe.

14.9.12

Knihy vs. filmové spracovanie 7

Film Pán múch z r.1990 režiséra H.Hook-a si zobral z knihy iba kostru. Povedal by som, že je to voľný námet. Film je vsadený do rokov jeho výroby, kniha tiež. No tá bola napísaná v päťdesiatich rokoch. Tam je prvá odlišnosť. Už i začiatok je iný, keď vlečú chlapci pilota. V knihe to vôbec nie je. Tobôž jeho ďalšie prežívanie a napokon smrť. Neviem prečo režisér zamenil vlasy hl.hrdinov. Ralph je tmavý (v knihe svetlý) a Jack naopak. Schválnosť? Chalani sú američania, kdežto v knihe angličania. Režisér nechal na divákovi dumať, kto je vlastne pán múch. Kniha je v tomto smere priamočiarejšia. Film je taký slabý odvar knihy a neostojí príliš za vzhliadnutie.
Opakom je Pahorok režiséra S.Lumet z r.1965. Získané ocenenia sú skutočne zaslúžené.
Jeden z mála filmov, ktorý sa drží knižnej predlohy. Dokonca čerpá aj z jej pokračovania (večerné cvičenie št.rotmajstra Wilsona na pahorku, či výdaj stravy v pokluse) a prebral výroky knižných postáv. Jediné, čo je vymyslené je meno černocha Jacko King. V knihe sa volá Bokumbo. Režisér chcel pravdepodobne vyjadriť niečo ako poctu M.L.Kingovi alebo je to jeho forma ospravedlnenia ako sa z černochmi zaobchádzalo. Záver je vo filme zahlmený a divák sa nedozvie ako skončil strážnik Williams. V knihe je jasné, že ho utĺkli na smrť. Viac ani nie je čo porovnávať, keďže sú obe diela prakticky rovnocenné.
Autor hororov a kozmického teroru J.P. Lovecraft by si podľa mňa zaslúžil viac pozornosti producentov a režisérov. Zdá sa však, že spoločnosť HPLHS Picture sa podujala na spracovanie Lovecraftových diel. V r.2005 to bolo Volanie Cthulhu a iba v r.2011 bola natočená druhá jeho poviedka Šepot ve tmě (v slovenskom preklade zatiaľ nevyšla) pod taktovkou S.Branney-ho. Atmosféru 30.-tych rokov min. storočia umocňuje čierno-biely film. Tu mal autor skôr opačný problém ako zvyčajne. Z krátkej 45 stranovej poviedky urobiť celovečernú snímku. Preto je tam dej rozvíjaný až za hranice pôvodného. Kopa vecí popridávaná. Kniha v podstate končí asi v polovici filmu, keď Albert Wilmarth odhalí zmenenú identitu vedca H. Akeley-ho a ujde na aute. Film pokračuje voľne ďalej až po smrť Alberta. V knihe naopak, on rozpráva dej. Opominiem teda tú časť úplne vymyslenú a porovnám len knižnú. Oproti knihe je vymyslené dievča Hannah, nazeranie Alberta z vonku (v knihe iba počúval hlasy z izby). Sošku neniesol Henryho syn, ale poštár ako aj fotky a pozvanie. Tiež postáv vo filme vystupuje akosi veľa. Albertov kolega, farmári. Na fotkách, ktoré poslal Akeley Albertovi nikto nič nezbadal, hoci vedeli ako na
to. Vo filme je to dotiahnuté a viac ľudí tam cez akýsi binokulár uvidí kreatúru. V knihe votrelcov Albert nikdy nevidel. U nás sa do kín myslím ani nedostal. Vo filme nie sú žiadne horibilné efekty, veď snaha je navodiť atmosféru začiatku 20. st. Preto si nájde menej priaznivcov asi len
v radách lovecraftistov.

3.9.12

Letecký deň SIAF

V očakávaní tejto najväčšej leteckej udalosti v našich končinách som o 5.30 vyrazil. Cestou tam ma ráno sprevádzali prehánky. Šiel som na parkovisko najbližšie k rýchlostnej ceste. Kyvadlovka začala premávať až s úderom ôsmej hodiny. Čiže som tam nejakú tú polhodinku čakal. Statická ukážka bola tento rok poskromnejšia. Po jej rýchlom prejdení som si našiel miesto, štrbinku medzi starším pánom (inak riadiaci let. prevádzky v Bratislave) a samozvanými novinármi, či načo sa hrali. Mali tam 3 kreslá a vedľa ešte batohy. Jedno som posunul o 5cm k druhému a hneď sa ozval obďaleč stojaci pupkáč, že čo to posúvam. Povedal som len, že miesta je dosť. Nato začal hulákať, čo sa chytám cudzích vecí, mal som prísť skôr, aký som arogantný a odnesie ma celého preč. atď. Ostal som ticho. Mohol som síce povedať aspoň pardon, ale zatvrdil som sa. Kumpánom sa potom posťažoval a vyhlásil, že zvyšok dňa bude nepríjemný. A vskutku bol. Jedných odtiaľ vyhodil (vraj boli na jeho mieste), z ďalšími sa škaredo hádal. Pravda bola niekde uprostred. Mohol sa postaviť niekde pred batohy. Iní mohli zasa prísť skôr. No nie každý môže, hlavne kto má menšie deti. Každopádne to bolo vypasené hovädo. A zdôraznoval aký je chlap, že sa ho aj policajti báli, akú má výhodu svojho mohutného tela a podobné drýsty opičáka. Našťastie nebol do úplneho konca letových ukážok. Dynamicky sa okrem tohto primitíva prezentovalo viac lietadiel ako na "statike", i keď napr. Sptifre, či Mustang mi dosť chýbali. Nový, sofistikovaný MiG-35 tiež neoslnil vystúpením, talianom z Frecce Tricolori sa tiež pár čísiel nevydarilo. Videl som ich veľakrát, a tak viem posúdiť, čo pohnojili. O jedno sme boli vďaka rozmočenej dráhe ochudobnení-hromadný vzlet. Pre divákov to však bolo tutti delizio mostra. Zoltánovi Verešovi sa tiež nedarilo, ale nie jeho vinou. Koľko ľudí čakalo na "kabrňáka" a vzdychalo. Toľko ich aj asi sklamal. Lietal na požicanom Su-29 a i ten vraj nebol 100% v poriadku. Aby som len nekritizoval. Vystúpenia boli efektné. Súboj dvoch MiG-29 sa posunul o úroveň vyššie a dúfam, že s tým mladí chalani dobijú aspoň starý kontinent. Zaujala ma dvojica poľských Su-22, belgickej F-16, veľmi razantnú ukážku predviedol švajčiarsky Hornet. Páčilo sa mi dobytie nemeckej posádky rusmi v podaní Retro Sky teamu aj polskí Orlik.
Komentátori boli slabší, dievčina neustále opakovala aký je Stratoffortres širší ako dlhší, najlepší bol talian z Frecce alebo vtipný poliak z Orlikov. Prehánka trocha pokrivila vystúpenie našeho Albatrosa a švédskeho Gripena. Ja som robil dynamickú ukážku s prišiplášťom, ku koncu sa našťastie počasie umúdrilo. Koniec ukážok bol niečo po 17h. Pomaly som sa sunul k bráne a spomínal na vojnu, ktorú som tu strávil. Hangár LVO ešte stojí, ale strážna búdka už nie. Zmizol aj priľahlý autopark, určite aj s ľuďmi, čo tam robili. Pristavili tam kopresorovňu. Pri bráne kvantum ľudí. Všetci sa chceli odviesť na záchytné parkoviská. Tu by možno trocha organizácie nezaškodilo, i keď odviesť niekoľko tisíc ľudí pár autobusmi dá zabrať. Mne dala zabrať aj takmer dvojhodinová cesta domov.
Letecké dni o5 ožívajú a naberajú na obrátkach, či kvalite. Oproti minulému roku bol hlavne organizačne skok vpred. Jediné, čo nevedeli organizátori zabezpečiť bolo o málinko lepšie počasie. ľudí to však neodradilo a návštevnosť 100 tisíc hovorí za všetko. Len nepoľaviť a pokračovať v tempe. Možno by nebolo zlé mať veľký letecký deň každé dva roky. Peňazí nie je nazvyš a za každého účastníka by sme mali byť vďační. Aby sa nestalo to, čo šeskému CIAF. Posledné roky pripomína len aeroklubové polietanie. A to by som si neprial.

13.8.12

Skúška v Brusne

Svokor si spríjemnil život kúpeľným pobytom v Brusne. Aby ho mal ešte príjemnejší dovalili sme sa tam pred skončením pobytu aj my. Vyrazili sme v nedeľu doobeda. Pohodlnejšia je cesta cez Nitru. Ľahko sa napíše, horšie spraví. Vjazd na rýchlostnú cestu nie je v Nitre označený. Keď sa mi zdalo, že akosi dlho idem po obyčajnej ceste a potom uvidel po strane rýchlostnú cestu, vedel som, že som dakde inde ako by som rád bol. V Beladiciach sme si dali prestávku a ja som na navigácii našiel najbližší vjazd. Druhá prestávka bola tesne pred Banskou Bystricou. Posádka už bola totiž zjavne nervózna a urevaná. Nešiel som cez nový obchvat, ktorý otvorili len pred dvoma dňami, ale cez mesto po starej ceste. Aké bolo moje prekvapkanie, keď som sa ocitol v protismere! Zo starej cesty totiž urobili výjazd z rýchlostnej. Nie len ja som išiel  po starej ceste. Za mnou som pozoroval synchronizovaný balet ďalších dvoch áut pri otáčaní. Potom už len rovná čiara do Brusna. Tam sme došli na koniec dediny a zostali stáť. My sme nevedeli ako sa dohodli svokrovci. Vraj máme ísť ku privátu. Lenže kde je? Otočili sme teda autá (v druhom šli svokra so švagrinou). Volali dedovi. Ten nás čakal pri kúpeľoch. Znova sme teda otočili autá a šli do kúpeľov. Svokor nás tam teda čakal. Predstavil nás spolubývajúcemu, kúpil syry a až potom sme šli na privát. Ten bol na druhej strane Hrona vo Svätom Ondrejovi. Bývali sme takmer v podzemí, ale na dve noci môže byť hocičo. Bolo už dosť po obede, tak sme zapadli do najbližšej reštaurácie. Už to prázdno tam dávalo tušiť, že žiadna kulinárska špička to nebude. Dali sme si "zdravé" hranolky s kuracím mäsom a akúsi bylinkovú omáčku. Žiadne kuchárske umenie, kuchár sa to snažil napraviť aranžmán. V hranolkoch som našiel vlas. Mal som chuť to vrátiť. Babka povedala, že čašníčka to za plachtou vyberie a bude. V horšom prípade napľuje. Tým ma rozosmiala. Naveľa sme to zjedli. Nezdravá strava chutila aj malým. Potom sme sa šli prejsť k prameňom a k starým kúpeľom. Dedko pozval na zmrzlinový pohár do kúpeľov. Potom, čo sa dedko "pošprtkal", by nás pomaly poslal domov. Malé sa hrali na ihrisku, ale po 2 hodinách boli zunované. Narýchlo som hodil do seba pohár rosso a s deťmi sme šli na privát. Čakalo nás kŕmenie a kúpanie. Ja som spal sám na oddelenej posteli. V noci hrmelo a popršalo. Ráno som zbehol do potravín na maslo a slané tyčinky, aby posádka vydržala na výlete. Rozhodli sme sa ísť do Čierneho Balogu a drevárskeho skanzenu vo Vydrovej doline. Čakali sme na dedka, kým skončí posledné procedúry a vyšetrenia. Ešte sme ani nezačali a staršia dcérka si dooškierala do krvi nohu o betónový plôtik. A horšie malo len prísť. Cez Brezno som tam trafil v pohode. Cesta je ako tak označená. Do skanzenu je najkratší úsek trvajúci necelých 15min. Na naše baby akurát. Prišli sme na poludnie a bolo dosť dusno. Cestu parným vláčikom som si vychutnával pokiaľ ma nezasiahla špina z lokomotívy. Najprv som si myslel, že sadza. Tá by sa však rozpustila. Bolo to niečo konzistnejšie. Okamžite som si to vo Vydrovej doline oplachoval vodou, ale nepomohlo. Ani dezinfekcia z lekárničky u správcu skanzenu. Všetci okrem mňa si dali polievku. Ja som vtedy na jedlo ani nepomyslel. Po asfaltovej ceste sme si skanzen prešli, ale ja som z toho pre bolesť veľa nemal. Na dovŕšenie všetkého mladšia stúpila do smoly. Cestou späť som sa opieral o kočík a krivkal pri obrubníku, aby som nezišiel z cesty. To už som vedel, že nebudem schopný šoférovať a treba ísť na pohotovosť. Niečo mám v oku. (Naveľa po týždni sme boli v múzeu Liptovskej dediny, kde je aj expozícia Považskej lesnej železnice. Strojník má v Balogu kamaráta. A tak som sa dozvedel, že práve v ten pondelok na rušni praskli nekvaliltné výlevníky kotla. A pravdepodobne čiastočka z toho mi zasiahla oko.) V Čiernom Balogu na stanici prišla našťastie spása v podobe pani, čo tam robila v kancelárií. Mala kurz prvej pomoci a nejednému rušňovodičovi vyberala z oka špiny. Na zápalku si namotala viečko a moja drahá polovička tam našla smietku.Vybrali ju a mal som pokoj. Čokoláda Milka bola pre nich zaslúžená odmena. Trúfal som si aj šoférovať, hoci oko mi slzilo. To sme zasa hľadali, kde sa najesť. Dedkovi sa bažilo po bryndzových haluškách. Prvú zastávku Pizza Italy vo Chvatimechu žena zamietla. Vraj je to horšie ako IV. cenová na stanici. Tak sme chceli nájsť ospevovanú reštauráciu GROŠ. Na prvýkrát som odbočil zle, museli sme sa vracať. Nervozita sa stupňovala už aj hladom. Najmä u dedka, ktorému prišiel do kúpeľov brat a chcel sa šprtkať. Keď sme ju konečne našli a usadili sa, bryndzové halušky uz nemali. Ja som bol ochotný ísť inde, ostatní nie. Tak sme si dali o5 hranolky s kuracém mäsom. Lepšie ako v predošlý deň. Babkovci so švagrinou išli teda do kúpeľov sa zabávať a my sme sa zabávali s deťmi. V útorok ráno som ešte zbehol do lekárne pre opaľovací krém. No počasie veľmi nenasvedčovalo, že sa bude dať kúpať. Ani sme sa napokon nešli. Cestou s5 boli menšie prehánky, ale v Nitre sa úplne vyčasilo. Navštívili sme švagra, ktorému sa narodil potomok a dedo ani ja sme bábo ešte nevideli. Naobedovali sme sa tradične U Hoffera. Vraj sú tam väčšie porcie. To sú, ale aj drahšie. Týmto krátkym výletom sme si vyskúšali a otestovali ako budeme režírovať týždňovú dovolenku na Litpove.

12.7.12

Horúce leto

Je tu horúce leto. Niekomu vadia takéto horúčavy, ale pre mňa je toto práve pravé leto. Opekať sa ako špekáčka hoci sa cielene neopaľujem.
Radšej dve letá ako jednu zimu. Je pravda, že v noci sa spí horšie, ale vydržať sa to dá.
Vrchol teplôt je však za nami. Boli sme sa kúpať trikrát na kúpalisku. Najmenšiu to veľmi nebaví. Ani v bazéne ani na deke. Stále by len chodila. Najlepšie, keď sú tam schody. Hore, dolu. Polovičný tobogán.Kúpili sme jej cibulu-koleso, kde môže sedieť. Obyčajné koleso sa neosvedčilo. Berieme ju aj do hlbokej, ale tvári sa pri tom všelijako. Tiež hodinovú jazdu autom znáša zle. Čo už, keď v našom kúpeľnom meste nemáme poriadne kúpalisko a ani tak skoro nebude. Skúšali sme chodiť poobede aj doobeda. Zmenili sme aj lokál. Galandia sa javí ako lepšia alternatíva ako Vincov les. Max.tri hodinky. Možno skúsime aj iné. Máme už tip na niečo bližšie. Staršia by však bola celý den vo vode. Riešime to aj tak, že ideme babke, ktorá má nafukovací bazén. No nie je to ono, ale všetci sú relatívne spokojní.
Keď už hovorím o staršej dcérke, mimochodom už prázdninárke, začala s nami viesť večerné rozhovory. Jeden alebo druhý si k nej ľahneme do postele a rozprávame sa. Je úsmevne počúvať ako jednoducho vníma svet detská hlavička. Čo ju trápi, čo má rada, čoho sa bojí a kedy je štasťná. Naposledy, keď som jej povedal, že nechodím do kostola a nie som pokrstený, nazvala ma strašidlom. Kde na také asociácie chodí, netuším. Dúfam, že nám hovory H a takéto okamihy vydržia, čo najdlhšie. Prial by som si do jej dospelosti. Čo jej však do dospelosti určite vydrží sú nekonečné chvíle pri jedení. Aj mladšia začína mať také maniére a musíme ju pri jedení zabávať. Sladkostami nepohrdne ani jedna. Malá Buci, keď sa jej chce vie sa už vypýtať aj na "veľkú". Vydržala to týždeň. Potvorka, veľa veciam už rozumie. Komu, kde, čo zaniesť a podobne. Momentálne je v období vzdoru a bezmamyaninakrok. Staršiu, ale aj mamu pokúše keď sa hnevá. Na mňa si zatiaľ netrúfla...

12.6.12

Dostaveníčko v Slávnici

Ráno bolo po búrke, obloha zostala zatiahnutá po celý den. Vstával som na vlak, ktorý išiel pred siedmou. Aj v tú sobotu ráno bol vlak docela plný. Vyšlo ma to o polovicu lacnejšie ako sa valiť autom. A navyše be diaľničnej známky by to bolo ešte aj dlhšie. Vlak mimoriadne zastavil v Dubnici. Stanica má už svoje najlepšie časy za sebou a zrejme čaká na rekonštrukciu. Kyvadlová doprava ma doviezla 500m od letiska v Slávnici. Stádo od zastávky k letisku som viedol. SBS služba natrhla pri bráne lístok a už som fotil Aviu Av-14. Stánkari pomaly rozbaľovali tovar a na plochu vytláčali prvé mašiny. "Spit" už bol na čestnom mieste oddelený dvoma zábranami. Bol tam totiž chodník pre viac platiacich alebo dôležitejších. Po pár fotkách som zbadal, že sa rozbaľuje stánok s knihami. Bol som prvý zákazník, pomaly mi ani nemali vydať. 28Eur je asi horibilná suma za dve knihy a budú ma stáť raz toľko. Taká je moja dohoda so ženou. Za protihodnotu si kúpi niečo ona. Pomedzi pomaly trúsiacich sa divákov si to rozbehol šialenec s motorovým krídlom. Neviem, či to mal povolené, ale za to by mal prísť o papiere. Takto lietať nad divákmi je pre všetkých adrenalín. Hľadal som si miesto na fotenie. Pred divákmi urobili organizátori odstavnú plochu pre účastníkov. Nebolo to šťastné riešenie, no letisko je malé. Ostal som v rohu v rámci medzinárodnej diváckej účasti. Naľavo Poliaci, ktorí sa snažili dostať na korbu has. auta a napravo Češi z Vyškova, ktorí tiež nevedeli, kde sa od radosti postaviť. Ešte tam boli Belgičania, ktorí si užívajú dôchodok cestovaním po leteckých dňoch. Komu je lepšie. Do programu ostávali dve hodiny, a tak som sledoval prílety. Zážitkom bolo pristátie Delfína na trávu, ktoré sa bežne nevidí. Po 11h sa nejak tak rozpačito začali ukážky. Silne ich prebíjali výhliadkové lety. Najviac lietala Andula. Najprv skákali vzduchom chladení. Potom vetrone. Luňák, sólo Super Blaník. Na 5min. sa ukázalo hrejivé slnko. Na pozadí oblohy sa ukážky sledovali výborne, len fotky v pozadí s odtienmi šedej
sú tmavé. Aj riadiaci lietania sa postarali o adrenalín. Najprv proti sebe štartovali mašiny, čo bolo dosť na hrane a v prípade prasknutej pneumatiky by diváci mali krásny ohňostroj. Aj jeden už zo starších pararušistov sa uhýbal pristávajúcej Andule. Jej posádka si dopriala obed počas letu. Len im podali obložené žemle a už aj išli hore. Pripadalo mi, že stará Andula ma bezodné nádrže. Očovskí bačovia ukázali klasickú zostavu. Je fajn, že po skončení životnosti Blaníkov si našli Super Blaníky a mohli sa o5 predviesť. Hrozil im totiž zánik. Komentátora nebolo počuť, ale ako som sa dozvedel, on bol v nejakej inej realite. Ani som nepostrehol kedy sa objavila jedna z hviezd programu, legendárny MiG-15UTI v poľských farbách. Nestačil som ho poriadne natočiť. Aeroklubové lietadlá ako Morava, Meta Sokol, Čmelák, či Zlíny striedali memorabílie Sikorsky S-38, Texany, Stearman, sud Avenger a neúnavná Andula.2 prelety vykonal aj vládny špeciál Tu-154. Akosi mi tam nezapadol. Akrobati Vereš a Šamko neukázali to, čo po minulé roky.  Pri sledovaní Delfína mi zazvonil telefón a radosti bol koniec. Žena sa necíti dobre a budem musieť odíst skôr. Spitfira som už videl len po ceste na zastávku. Krásny stíhací stroj a krásne lieta. Skutočná stíhačka. Na autobus som dobiehal. Veľa ľudí v ňom však nebolo. Keby som to vedel, mohol som si ešte Spita vychutnať a pofotiť. Vlak mi meškal 20min. Začalo pršať práve ked som opúštal zašumelú, šedivú Dubnicu. Prekvapilo ako málo ťudí sa rozhodlo ísť na letecký deň vlakom. Doprava bola perfektne zorganizovaná. Zistil som, že som nechal na letisku suvenír v podobe krytky obejktívu. Takže recipročne ma výlet bude stáť viac. Bol to prvý počin prilákať staré stroje k nám na Slovensko a myslím, že sa vydaril. Chybičky krásy sa vždy nájdu. Verím, že sa z toho stane tradícia , niečo ako české Roudnice alebo Duxford a bude pokračovať.

4.6.12

Príbehy

Príbehy, ktoré napísal život za jeden mesiac. Veď ako inak.
Príbeh prvý. Začalo to nevinne, keď trónil na porcelánovej mise. Telefonát. Svokra, skoro ráno. Čo len môže chcieť? "Prídi hneď, s dedkom je zle." povedala ustráchaným hlasom. Takže ani nedokončil začaté a sadal rýchlo do auta. Upršané ráno, akoby aj to počasie podporovalo chmúrnu náladu. Svokra už dva dni bolí v hrudnom koši. Bol na služobnej ceste, nechcel tam robiť starosti. Čakal už zbalený. Nemohol spať. Ešte si spravil DPH a  preparkoval auto. Išli na pohotovosť. Podozrenie na infrakt srdca, no môže to byť aj chrbtica. Tlak je predsa normálny 120/80. Predsa len nádej na "lepšiu" diagnózu? Odtiaľ ho na vozíku odlačili do ambulancie internistu. Podozrenie na infarkt sa potvrdilo. Akútny prípad, okamžitý prevoz rýchlou sanitou do kardiocentra v inom meste. "Ahoj, sľúb mi, že sa vrátiš." rozlúčila sa s ním. Sľúbil, slovo dodržal. Išla za ním pri prevoze. Rozhodili sa siete známostí. Brat pozná doktora, ten zas toho a toho. Prišiel aj syn, ktorý blízko býva. Slzy, keď je človeku ťažko. Do obeda bol operovaný. Dali stent, dokonca dva. Poškodenie srdiečka na 40%. Ak by šiel hneď do dvoch hodín, život by šiel ďalej. Lenže v Taliansku? Nechcel robiť problémy aj keď poistku mal. Zázrak, že prežil. Niekoľko dní si pobudol v nemocnici. Váhali, či ho pustiť. Krvná zrazenina robí starosti. Nechce zmiznúť. Včeličky pichajú túto jar veľa a všade. Je už doma, ale únava sa dostaví rýchlo. Robotu, ktorá ho baví zavesí na klinec.
Príbeh druhý.
Teplý májový večer a sviatok práce. Zaľúbené srdcia sa rozbúchajú, no jedno, jedno dotĺklo. Hoci je nezvykle teplo na máj, na internom je príliš horúco a príliš veľa práce. Majú zástavu. Vyčerpané srdiečko nevládze bojovať. Od začiatku to bola zlá diagnóza. Koľko už takých bolo. Lieči sa nikto nevie načo ani lekári, ale lieky pchajú. Keď zistia príčinu, je už aj tak neskoro. Čachrovanie so zdravím, či s liekmi zanechalo trvalé poškodenie srdca. Čaká sa na transplantáciu, ale poradovník je dlhý. Vyšetrenia, často strieda nemocnicné lôžko za domácu kanapu. Z domu ani nevychádza. Nemôže, nevládze. O5 zázrak, že ešte žije. Nádej sa však stráca. Z kardiocentra ho privezú bližšie k domovu, k svojim. Všetci vedia, že je koniec. Chodia ho navštevovať, až príde tá posledná návšteva. Rozlúčia sa. Vedeli to. Pripravení na smrt však nikdy nie sú.
Príbeh tretí.
Je krásny, slnečný piatok. Každý už myslí na víkend. Robia si plány. Opekačka, výlet s deťmi. Len tak vypadnúť zo zavretého bytu. V robote tlačí hodiny. No tie sa náhle zastavia s príchodom telefonátu. So ženou je zle. Prišlo jej nevoľno, vidí hmlu, hlasy počuje akoby pod vodou. Našťastie je mama nablízku. Mama je vždy nablízku. Ľahne si, ale neprechádza to. Nekontorlovateľne sa roztrasie. Nevedia, čo s ňou, preto volajú záchranku. Je tu hneď. Rozruch v baráku. Muža dovezie z roboty jej otec. Lebo iba on môže ísť tam. Uteká teda do nemocnice. Nič nevedia, čaká sa na výsledky. Leží a tečie do nej intravenózne roztok. Dovolia mu povedať jej Ahoj. "Čakajte", je odpoveď sestričky, "za hodinu budú výsledky". Z hodiny sa stanú 2, potom 3 nervózne hodiny. Nakoniec o5 zasahuje mama. Ide sa spýtať. Dcéru si chvalabohu privezie ešte v ten večer domov.  Bola unavená, deti jej berú sily vo dne, v noci. Vyšetrenie u obvodáka dopadne nad očakávanie dobre. Možno bude treba len nejaké vitamíny.

29.5.12

Plávanie

Plávanie je zdravé a utužuje. To si myslí väčšina velkáčov. Ich deti sú však asi inej mienky. No rodičia mienia, deti menia (občas). Našu staršiu dcérku sme prihlásili na plávanie. Nie z nej urobiť Moravcovú, ale posilniť imunitu a očakávali sme, že sa hlavne prestane báť vody. Stále sme sa totiž sprchovali s handrou na očiach a veľké divadlo okolo toho. Od apríla teda absolvovala 10 hodín. Ani sme sa jej veľmi nepýtali, či tam chce vôbec chodiť. Podľa toho to aj niekedy vypadalo. Rodičia si myslia, že dajú dieťaťu to najlepšie, ale väčšinou ono nezdieľa ich názor. Prvú hodinu plní nadšenia sme sa všetci vypravili do kúpeľov. Pršalo, išli sme teda
autom. Pri výjazde sa mi nepodarilo dostatočne rýchlo ubziknúť pri zdvihnutej rampe, a tak ma parkovanie stálo šialené 2Eur. Našťastie sme tam už viacej autom nemuseli. Chodili sme bicyklom a spravili sme to dokonca rýchlejšie ako tým autom. Chvíľu sme dvere č.15 hľadali, napokon po kúpeľnom turné naveľa sme trénerku a účtovníčku našli. Prvé dve hodiny odpadli plačkovia (okrem jedného, ktorý vydržal plakať až do konca kurzu) a rozmaznanci. A to sa len tak čľapkali. V ďalších hodinách prituhlo, aj keď voda mala 33C. Našu malú si zobrala, ako aj iných "bojkov", staršia pani. Doobeda vykladá v Tescu, poobede si zapláva s deťmi. Bola však autoritatívna a malkáči ju poslúchali. Naša malá s tým mala trocha problémy. Aj ona si poplakala. Trénerka nás ubezpečovala, že za 5 hodín ju nespoznáme. Skutočne sme ju pár krát "nespoznali", keď trucovala. K akej takej zmene došlo, keď sme jej kúpili plavecké
okuliare. Aspoň sa nebála potopiť. Postupovali sme v kurze korytnačími krôčkami, menšími ako ostatní. Trénerka sa jej aj chvíľu po skončení venovala. Úplne najhoršia zasa nebola. Ešte boli za ňou. Ku koncu mala novú trénerku a tá už nebola taká prísna. Zdalo sa mi vtedy, že sa nám dcérka vysmieva. Vie splývať, prepláva iba s doskou a odkedy sa jej dostala do nosa voda, bojí sa skočiť. Ale nepoužívame už handru na oči. Tak cieľ čiastočne splnený. Na poslednej hodine mohli byť aj rodičia. Tak sme si ju zvečnili vo "full HD".
Máme ešte 1 hodinu, ktorú sme vynechali, keď bola chorá. Trénerka jej dala 4 hodiny na to, aby bola ako ostatní z jej kurzu. Dokonca by bola ochotná sa jej po hodine o5 extra venovať. Termíny na leto sú však plné. I vďaka nám, pretože, keď sa to mamičky v škôlke dozvedeli, prihlasovali svoje ratolesti. No skôr vidíme na nej, že akosi ju to neláka. Nemá to potom zmysel. Neradi by sme malú do toho nútili. V plávaní sa teda nenašla, zdraviu jej zrovna neprospieva, keď "nervačí". Možno neskôr.

9.5.12

Knihy vs. filmové spracovanie 6

Prvá kniha, ktorej motív sa mi páči je Parfum. Má geniálnu fabulu deja. Šialenec, či génius vyrobí parfum z dievcat, ktorým potom dokáže pôsobit na ľudí.A tí ho milujú.
Nevie však príjmať a dávať lásku, preto volí dobrovoľnú smrť. V porovnaní kniha a film, je film pod taktovkou T. Tykwera viac zdramatizovaný. Pestúnka malého Jeana Baptistu nezahnyie pod rukou lupičov,  ale naopak sa dožije vysokého veku. Kniha je skúpa na popis jednotlivých vrážd dievčat, čo vo filme nechýba. Nie je to na škodu, film je o to pútavejší. V knihe však zahynulo 25 dievcat, no vo filme  "skromnejšie" 17. Legenda o konzistencií 16 vôní + jednej, ktorá parfém podtrhne je vo filme vymyslená. Rovnako je zmenená scéna, keď sa Jean Baptiste vkráda do Laurinej izby v hoteli. V knihe ide rebríkom cez okno, no vo filme priamo cez dvere a ešte si aj zoberie kľúč v komnate spiaceho otca.
Quo vadis je historická dráma, kde v popredí je boj o lásku a kresťanské hodnoty. Film z r.1951 režiséra M.LeRoya sa ako tak drží knižnej predlohy. Začiatok je iný. V knihe je Vinicius u Pretoniusa, ale vo filme prichádza k Neronovi. Niektoré maličkosti ako prepadnutie Vinicia s Krotonom na ulici a  nie v dome ako v knihe alebo Vinicia utekajúceho do Ríme na voze naháňajú pretoriáni. Druhá polovica filmu sa už viac odkláňa od knihy a mnoho vecí je vypustených a iné pridané. Grécky rádoby filozof sa vo filme objavuje len na minútku, ale v knihe vstupuje oveľa viac do deja. Uplný zlom oproti knihe  nastáva po víťazstve Ursusa nad býkom. V knihe im dá Nero slobodu, palec hore, no vo filme palec dolu. Viniciovi vojaci potom bránia veliteľa proti pretoriánom. Nero nakoniec zomiera, čo v knihe vôbec nie je. Tým chcel režisér asi pridať viac dramatickosti. Toto slávne dielo by zaslúžilo vernejšiu adaptáciu.
Ďalšia filmová adaptácia bola oscarová snímka W.Styrona Sofiina voľba z r.1982. Film pôsobí lacným dojmom. V podstate sa odohráva len v jednom dome. Divák by asi nechcel iba počuť rozprávanie Sofie, ale aj vidieť, prežiť jej spomienky. Miestami je to nuda. Na čo sa dá pozerať, je herecký koncert M.Streepovej, ktorá tu zahrala svoju životnú rolu.
Prvá kapitola je vynechaná, ale kľudne by mohla byt aj v knihe vynechaná. Sused Stinga Fink sa vo filme len mihne, v knihe má o5 viac priestoru. Divák sa nedozvie ako vlastne nešťastný pár zomrie. Podľa knihy rozkusli tobolku kyanidu draselného. Taktiež záverečná scéna, pohreb, vo filme nie je. Film končí básňou. Akosi však vo filme uniká podstata diela a ťažko sa potom pochopí.
Zatiaľ poslednú adaptáciu som vzhliadol film z r.1940 slávneho A. Hitchock-a Rebecca podľa rovnomenného románu od D. du Maurier. Prvé dve tretiny filmu sa držia knižnej predlohy. Vymyslená je akurát scéna, keď zosobášený párik odchádza z radnice a Max kupuje kvety. A potom pani de Winter informuje o faux pas s plesovými šatmi Maxov kancelár Frank a nie p. Denversová ako je to vo filme. Posledných 30 min. je dej už viac menej "upravený" úplne a zrýchlený. Pani de Winter je v súdnej sieni od začiatku, pričom v knihe váha a vstupuje počas pojednávania. Konštatovania Maxa, že sa mala naraňajkovať je vymyslené. Výpoveď svedka,
lodiara Tabbsa je upravená a skrátená. Najviac sa však odlišuje scéna, keď Jack Favell vydiera manželov de Winter v ich aute. V knihe príde za nimi do Manderley a tam sa jednajú. Do Londýna za Rebekiným doktorom ide aj panička, vo filme ide s Max s Frankom a plukovníkom. Paničke hrozí zatiaľ kremácia v paláci, ktorý zapáli p. Denversová. Záverečná scéna smrti Rebekinej komornej p. Denversovej je vymyslená. V knihe ujde jednoducho preč, no vo filme skončí dramaticky v prekliatom Menderley, keď sa na ňu zrútia drevené trámy. Režisér sa tak vyhol nudnému koncu.

13.4.12

Veľkonočné sviatky a okolo nich

Akurát som dojedol kolekcie a salónky z Vianoc a začínam zajačikov a barančekov, čo ostali z Veľkej noci.
Ukrižovanie pána máme teda za sebou. Počasie nebolo bohvieaké, na smrť spasiteľa sa nehodí byť pekne a teplo. Absolvovali sme povinné návštevy svokry, ktorá sa dala na pečenie tort, a tak sme koštovali už 4. behom mesiaca. O marcipáne sa mi sníva. A potom ešte u našich. Tam sme bojovali s kŕmením mladšej. V kočiari to nedala. Náprava bola behom týždňa a naši majú stoličku.
V šibačkový deň sa staršia nevedela dočkať, kedy ju vyšibem. Čakala aj suseda a kamoša ešte z bábätkovského veku. Všetci len tak decentne, ale našej 14 mesačnej to stačilo na plač.
Viac menej povinne som mal deň voľna, ktorý sme využili na návštevu aquaparku. Staršiu by sme radi videli plahočiť sa viac a naučiť plávať. No akosi sa bojí, keď ju zaleje voda.
Malá pokazila výťah. Strčila kolobežku medzi dvere a výťah a bolo to. Odpálila nejaký senzor. Výťah síce fungoval ako tak, ale na našom poschodí nie. Váhali sme to oznámiť domovníkovi, keď sme videli, že ide. Nakoniec sa tak stalo, ale bez udania vinníka. Domovník to zvalil na tučného suseda. Kolobežku som tiež musel ponaprávať. Nový pracovný týždeň som začal dramaticky, keď nám pri robote odpadlo predné koleso z auta. Našťastie v malej rýchlosti. Počas dňa to kolegovi ako tak opravili, ale auto nad 50km/h vibrovalo. Preto ho odstavil a do týždňa predal cigánovi za 500Eur. V krátkom týždni nás zachvátila zase choroba. Kašeľ, nádcha, upchatí ako hajzlová rúra. Obaja sme teda navštívili lekára. Deti sa držia, my sme na ATB.

7.3.12

Blížia sa voľby

Iba vól by nechcel volby. Asi preto sú tu predčasné. Už v minulých voľbách v r.2010 kandidáti polit. subjektov kydali a osočovali sa navzájom až mi bolo z toho zle. Tieto voľby to už dosiahlo vrchol. Z gorily sa stal symbol volieb. Toto nešťastné zviera vidím všade a sklonuje sa vo všetkých pádoch. A vzniklo preto kopec nových politických strán. Darmo som však čakal, že vznikne strana slovensko-čínskeho priateľstva. Sviatky, ohňostroje ani draci a povinné schôdze nám teda nepribudnú a víza neubudnú. Nemám teda ani, kde vstúpiť a ťažko sa mi bude rozhodovať komu hlas. Máme tu iných 26 mecenášov a spasiteľov. Rôzne finančné a mediálne skupiny zavetrili príležitosť. Neviem, či na ovládanie krajiny alebo dojenie. Ak je ešte čo. Na druhej strane treba nový vietor do parlamentu. Preto je možno lepšie dať príležitosť aj menším stranám. Šedivých pánov, kryptokomunistov a kapitalistov s ľudskou tvárou už bolo dosť a nič nové neprinesú. Všetci sľubujú buď prácu alebo spravodlivosť. Makačenkov a Švajčiarsko. Nevidel som však žiadne konkrétne kroky ako zvýšiť napr. zamestnanosť. Každý by však budoval priamu demokraciu. Neviem si ju u nás dobre predstaviť. Za nás rozhodovali vždy iní. My sme poslúchali a nadávali.
Na Slovensku je dosť kecov, Ficovych voličov a mystifikátorov. Je však jedno koho budete voliť. Na internete sú aj voličomery, ale je to len pre zábavu. Rozhodne sa netreba dať zlákať na prázdnu obálku. Na to máme slobodnú vôľu, aby sme vyjadrili svoj názor. Hodiť prázdnu obálku ako forma protestu je úbohé. Prinajhoršom voľte slivovicu. Tá dáva istotu, že 50% mať bude . S heslom bude ako bolo alebo budaj ako nebolo hor sa k urnám.

1.3.12

1 a 4

Naše baby oslávili nedávno narodeniny. Oslavu mali spoločnú. Mali sme toľko jedla, že aj výslužky sme porobili a aj tak sme to to týždeň jedli. Jedna dostala od nás autosedačku (s ktorej uchytením som maturoval), druhá škrečka. Ten má, ako sme predpokladali, štyri svety u nás. Jedna mu trieska po klietke, druhá pchá prsty dovnútra. Raz spal tak vykotený, až sme si mysleli, že zinfarktoval. Jeho čas je v noci. V koliesku hučí, že sa telka nedá pozerať.
Mladšia dcérka za posledné týždne dosť pokročila.
Začala sama chodiť, aj keď spraví len 10 krokov. Každým dňom sa však zlepšuje. Trocha nám robí starosti ako nakračuje. Uvidíme, čo povie neurológ. Pokroky robí najmä po psychickej stránke. Poslúcha ako opička na ľahni, sadni, poď sem. Ťažšie je ju naučiť na nočník. Potvorka, vie, čo od nej chceme, ale neurobí to. Príjemnejšie je jej zaliezť do kúta tam dokončiť začaté. Slovník sa obohacuje o slovíčka taj (čaj), mňa (jesť). Konečne pekne hovorí i mama.Sestričku už tiež volá. Pomaly sa učí hranice, čo smie a čo nie. Ako rada ich prekračuje a provokuje. Vie byť už nebezpečná, musíme byť stále pri nej. Zlatá je, keď sa bozkáva. U známych zo školky si našla seberovného frajera. čo nás ale udivilo bolo, keď v materskom centre našla hračku v podobe starého telefónu. Normálne si dala k uchu slúchadlo a stláčala tlačítka ako keby telefonovala! Odkiaľ to vzala? Veď máme už mobily, nemala to odkiaľ vidieť. Žeby táto informácia bola zakódovaná v génoch? Zrovna aj ako telefonovať? Prisám zemi malí špunti vedia teda prekvapiť.
Staršia dcérka absolvovala dva karnevaly. Bola za myšku Minnie. Jeden v škôlke už od skorého rána a druhý v materskom centre už v pôstnom období. Na tom druhom som bol aj ja. Za symbolické vstupné sa tam decká vyjašili, mali tortu a tvorivé dielničky. Udržať pozornosť našej malej je nemožné. A odfotiť ju s kamoškou dalo tiež veľa úsilia. Takmer celý prázdninový týždeň strávila u babky. Jednu noc neplánovane, keď nám pred domom prasklo potrubie a v obave o pitnú vodu sme ju u babky nechali noc navyše. Potom bol ťažší nástup do školky. Bola urevaná a
neposlúchala. Mama je nešťastná z každodenne špinavej bundy. Vymyslela si zaháňať pred spaním strašidlá rozprašovačom vody. Pripomína to vysvetenie. Snehu sme si túto zimu neužili. Sánkovať sme sa boli len v blízkom parčíku zo 3x. Tešíme sa na nastávajúcu jar, kedy už budeme mobilnejší a aj s najmenšou môžeme viac chodiť.

27.1.12

Páni tvorstva

-Na zemi vyhynulo za celé jej obdobie 99.9perc. podôb života. Jeden druh žije max. 10mil. rokov.
Potom príde lepší, dokonalejší. Takže si nenamýšľajme, že sme páni tvorstva a skvelí tvorovia. Je to relatívny pojem. My sme tu zhruba 2.5mil. rokov, môžme byť zatiaľ v pohode, pokiaľ sa sami nezlikvidujeme.
-Holub rozozná muža od ženy, oblečeného od nahého, časti ľudského tela, ale napr. aj Picasov obraz od Moneta. Krysy si uvedomujú svoje ja, rovnako aj delfíny. Tí dokonca možno majú svoje "mená". Najnovšie aj veľké hlavonožce (napr. krakatica). Čo je vlastne inteligencia? Body v IQ teste? Nenahovárajme si, že sme jediné mysliace tvory na zemi!
-Predchodca jazyka bolo cvakanie a mľaskanie. I dnes žije v Tanzanií asi 1000 ľudí, ktorí sa dorozumievajú cvakaním už 50tis. rokov. Tam niekde bude kolíska.
-Rodičia rozlíšia plač svojich detí. Tí, co deti nemajú vedia rozlíšit iba smiech detí. Súvisí to so zmenou génov u rodičov. Tak to sa mi teraz riadne vryje do génov, hlavne v noci. No, ale nie je to fantastické?
-Pokusmi sa zistilo, že rozum je ovládaný emóciami, nie naopak. Takže presne by sme mali byť Homo Sapiens emotionalis. Potom asi sedliacky rozum neexistuje. A do hrsti si berieme srdce, nie rozum.
- Ako sa vyvíja ľud. mozog? Kto povie "Toto bude mozog človeka a nie sliepky, či opičáka?"
Už dávnejšie vedci objavili gén HAR1 (Human Accelarted Regions). Celkovo ich je 49, ale HAR1 sa najviac odlišuje od opičieho. Ďalší napr. HAR2 nás tiež líši. Ten určuje klenbu nohy a otočenie palca, aby sme mohli chodiť.
-Schiza, teda schizofrénia je čisto ľudská nemoc. Je to dan za rozvoj reči a jazyka.

12.1.12

Zlatíčka a čerti

Mladšia dcérka už asi mesiac lozí. Má taký svojský štýl lezenia v akomsi polosede.
Na jednej nohe sa odráža a druhú dáva pod seba. Lezie tak iba na dlážke. na koberci normálne na štyroch. Ide tak rýchlejšie a nešmýka sa. Cvičiteľke sa to nepáči, ale doktorka povedala, aby sme to neriešili. S oporou sa postaví a posledné dni urobí aj kroky. Takže nastalo obdobie pádov. Chodítko nemá veľmi rada.
Rozväzuje sa jej jazyk. Už vie povedať toto, tato, buu (buch), baba (bábika), nna, papa (papuča), avo (pes). Sprvu vedela ukázať iba ťapušky, teraz už aj oči na bábike, varila myšička a pustiť si hracie hračky, ukázať moja (potvora len sebe). napodobňuje čoraz viac. Mamina stále kojí, i keď prichádza o zuby. Nemá tú vôľu to skončiť, i keď to došlo tak ďaleko, že kvôli zápalu zubov má antibiotiká, a teda bude musieť asi prestať. Jedák je to slušný, stále čosi svojimi 5 zubmi"žvachle" a je baculatá. Na koho sa podobá, stále nevieme. Už jej hovorím minimama alebo minidedo. Ale začína sa aj hnevať. Na jedálenskej stoličke vymýšľa a priväzujeme ju. Tiež už nie je anjelik. Aj so spaním je to hrôza. Niektoré noci je snáď každú hodinu hore a odpočíva len na mamine. To je k zúfaniu.
Staršia začala po troch týždňoch o5 zarezávať v škôlke. Pokiaľ sa dalo ako tak s ňou vydržať cez sviatky (ku koncu sa už doma nudila), teraz sa ešte zhoršilo jej správanie voči nám.
Možno má pocit, že odcudzenia, nevšímavosti alebo závidí, keď je v škôlke a mama doma s malinkou, možno tam nespáva alebo všetko dokopy. O5 zažíva stres a namiesto plaču vzdoruje, nadáva. Snáď sa to upraví. Vyžaduje si stále pozornosť. Bojí sa tmy. Musíme s ňou chodiť na záchod, byť s ňou v izbe počas hry, kŕmiť. Ako sme si pred rokom mysleli, že sa osamostatní, tak je to teraz horšie. Asi to bude tým ďalším členom v rodine. Ale minulý nedeľu sa už aj sama najedla a pomerne rýchlo. Viac máme teda starostí, paradoxne s tou staršou. Máme aj svetlé chvíľky rodinné. Záleží na uhle pohľadu.