Marec začal slnečným počasím, ktoré trvalo veľmi dlho. Pekné počko praje turistom, na druhej strane príroda skapínala od smädu. V prvú marcovú sobotu som sa so ženou vybral do moravských Beskýd na jej druhý najvyšší kopček Smrk (1276m n.m.). Cesta do Ostravice trvá vyše poldruha hodiny. V Bílé na svahoch stále jazdia lyžiari. V údolí je ráno +1°C, takže to ide. Cez deň sa sneh topí, preto sa lyžiari vrátia až so západom slnka. V Ostravici sú pred desiatou obe malé zadarmenko parkovacie plochy beznádejne obsadené. Obec však zriadila mega parkovaciu plochu "U píly" za železnicou. Akurát nie je v pepíkovskom štýle "hlavně levně". Pepíci sú však vynaliezaví, a keď nie sú zaparkovaní v Čeladnej, auto nechajú na výhybke lesnej cesty. Celodenný lístok stojí 250 kačenek, čo je asi 10Eur. Pomaly ako v Tatrách. Veľa áut na ploche ani nestojí. Nemáme na výber. Prezujeme karimory a vyrážame západným smerom popri prítoku Ostravice, Bučacom potoku. Na peknej asfaltovej ceste práši pomerne dosť smradov. Kam všetci idú? Väčšina sa zdá, venčí psov. Odstavia autá na výhybke a robia vychádzku. "U otočke" opúšťame asfaltku a stále popri potoku stúpame hore po lesnej ceste. Na hranici prírodnej rezervácie prekračujeme cez kamene potok.
Pomaly sa riave vzďaľujeme a nechávame ju pod sebou. Na to, ako turisti, vychvaľovali kľud v masíve Smrku, na chodníku je pomerne rušno. Obiehajú nás mladí, naľahko zbalení. Ideme si svojím tempom. Krátku odbočku si urobíme k potoku, no vodopád je vyššie. Cez údolie potoka vyzerá byť ťažko schodná cesta, preto vodopád oželieme. Dostať sa k vodopádu dá po lesnej ceste od Skalky. Inú cestu som k nemu nevidel. Nenáročným stúpaním sa ocitneme v sedle Nad Holubčankou.
Z opačného smeru dohrmia dvaja cyklisti. Netušia poriadne ani kde sú. Idú z Havířova a hľadajú cestu na žel. stanicu. Schádzajú dole, my pokračujeme na Smrk. Niektorí znalí si cestu skracujú priamo hore. Je dosť strmá, ale nie taká zľadovateľá. Na kúsok zláka skratka aj nás, no máme dosť a vraciame sa po vrstevnici Barborskou cestou na červeno značený chodník. Nad 1000m je už snehová pokrývka.
Namáhavá cesta stupajami je aspoň odmenená výhľadmi na sever a čiastočne na východ. Medzi vrcholmi smrekov sa mihne Lysá. Napojenie na červenú značku sa nezaobíde bez pádu. Pošmyknem sa na ľade. Čas sme teda neušetrili. Bez váhania nasadzujeme hroty. A veru po chvíli ako opustíme súbežnú lesnú cestu, nasleduje prudšie stúpanie po ľade. Nie raz vidíme pád borcov idúcich dole. Zastavíme sa u studničky Tajemná Řasenka, ale riasy nehodláme ochutnať. Vylúštime nápis "Kto mně ukradne, ať mu ruka odpadne", na termonhrčeku zavesenom na studničke.
Po pár minútach sme v sedle Smrk. Čaká nás posledný výstup na hrebeň a samotný vršok. Vstupujeme do nedotknutej prírodnej rezervácie. Pripomína Jeseníky. Smrk bol v minulosti mimo hľadáčika drevorubačov, preto sú tamojšie lesy pekne zachované. S hrotmi sa nám pekne stúpa priamo po ľade. Snažím sa odopäť idúcky paličky a šetriť nohy. Po chvíli tancovania a hmatania sa mi podarí dostať ich do rúk. Už ich ani nepotrebujem, lebo kráčame po hrebeni. Poskrúcané torzá, solitéry, ako rečie drahá, pripomínajú rôzne zvery. Nejako minieme malé pomníčky a predtým, ako dobijem kopec, sa kúsok vrátim. Skalné mohyly sú mimo chodníka a navyše čiastočne pod snehom. Pomôže navigácia. Čo však robí portrét Jana Palacha, či Johna Lenona na kopci, netuším. Nejaké symboly slobody. Palachova mohyla (nová od r.2019) tiež už zažila svoje. Čo nezničila príroda, tomu pomohli vandali.
O chvíľu však uvidíme ďalšiu bizarnosť. Zatiaľ ma drahá čaká na slnkom zaliatej vyhliadke. Na skale piknikuje staršia ženička a s plechovkou piva nevyzerá, že by odchádzala. Preto nastane rýchle foto a prejdeme pár metrov k hríbiku. Poniže je ďalšia vyhliadka viac na severozápad. Ostrava je už v sivom opare. Frýdek s Olešnou, kde som kempoval, je ešte vidieť. Fúka teplý vzduch a kazí rozhľad do diaľav. Drahá vyzerá na Smrku medveďa, ale ja vidím iba opicu. Vskutku nejaký domáci čudák vytrepal hore plyšovú opicu. Žena sa s ním dá do reči. Z češtiny plynulo prejde na slovenčinu. Dozvie sa všeličo o okolí, i napr. to, že červeno značený chodník takmer nikto nepoužíva a všetci ťahajú priamo hore. My sme však dosť ľudí stretli aj v sedle. Takto podľa mňa prídu o krásy hrebeňa. Veci si zložíme na vyhliadke do snehu. Najeme sa rožkov so salámou, zapijeme čajom. Zdola dosupia rodinky s ratolesťami. Počuť ich už hodnú chvíľu spoza stromov.
Rozhodujeme sa pre návratovú cestu. Vo vrcholovej knihe je nápis: "Nešmeky jsou jen pro padavky". Napíšem: "Padavky zdraví dobrovolných dárcu orgánu", opečiatkujem nálepkou a pokračujeme na juh do Čeladnej. Lenže zdá sa mi trasa nejaká dlhá. Nahodím ju do navigácie a pred sebou máme ešte 21km. Volám na ženu a hneď sa obraciame s5. Cez vrchol len preletíme a po pár minútach sme o5 v sedle. Ideme rovno na Malý Smrk, ktorý je len kúsok na východ.
Výhľady z neho žiadne. Vrchol tvorí len kopček a na strome papierik s fixkou napísaným názvom. Odtiaľto mám jedinú fotku seba sa. Vrátime sa do sedla, po via Čechia - severní klesáme už len dolu.
Pod Malým Smrkem končí ľad a zbavujeme sa stúpacích želiez. Po chvíli sme o5 na asfaltke a stáčame sa na sever. Pod nami je zásobáreň pre Ostravsko - vodná nádrž Šance. V údolí hrozí pri zosuve pôdy vlna tsunami, preto sa svah monitoruje. Sprevádza nás malý čiernobiely psík. Sme však rýchlejší ako majitelia a ako sa odpájame z lesnej cesty, psík beží za majiteľmi. Žlto značený chodník sa stočí znova na juh a pokračuje prudšie dolu k nádrži. Z obmedzených výhľadov sa mihne pod nami vodná hladina. Sklesáme k potoku Rúžanec a počujeme už smradov na hlavnej ceste. Chceme sa jej však vyhnúť, preto na rázcestí sa pripojíme k Krkavčí stezce. Omylom ju drahá nazve Medvědí. Upúta ma útulňa bezdomovca v betónovom kvádri. Chodník znova stúpa nad frekventovanú cestu č.56 do Frýdku Místku. Existuje i skratka zo žltej, no cestou dolu sme si ju nevšimli. Teraz ju vpravo vidíme. Čaká nás dobrých 5km k autu. No viac menej po vrstevnici. Odkrýva sa impozantný výhľad na Šance.
Na severe je stále na hladine vrstva ľadu. Dobrý nápad by bol spraviť vyhliadkovú vežu. Miesto popri lesnej ceste je. Pod nohami sa kde tu objavia výživové tepny nádrže. Minieme priehradný múr a motáme sa pomedzi chatkami. Cesta ma zláka dolu, no ešte treba nastúpať pár metrov ku drevenému rámu "lehni, sedni" na lúke. Vidno odtiaľ ikonickú Lysú horu a pod ňou gýčový zámoček Zlatý Orel. V 19 st. sídlo baróna von Rothschield, majiteľa železiarní, dnes kvázi romantický hotel. Prechádzame kúsok nad Ostravicou a sme nas5 v obci.
Smrk je pekná, nenáročná turistika. Je to tretí najvyšší kopček, na ktorý sme v Moravskoslezských Beskydoch vystúpili. Pomaly tie Beskydy zdoláme i celé. Výhľady z neho nie sú veľké, no svojou nedotknuteľnosťou má, čo ponúknuť. Smrk sa trocha vymyká českým zvyklostiam a bufet alebo chatu v okolí nenájdete. Preto ani nie je až tak veľmi navštevovaný.
