Hlbocký vodopád a Hričov

Nastal krásny slnečný víkend. Nie príliš horúci, ideálne stvorený na turistiku. Konečne sme nemuseli natierať strechu a plieniť záhradu.  Ráno, trocha neskoro, bojová porada. Výstup na vrch Rokoš sme zamietli pre náročnosť časovú aj terénnu. Drahá vybrala Súľovské skaly, konkrétne Hlbocký vodopád. Narýchlo sme sa pobalili, ja som kúpil Vysočinu, za čo som zožal kritiku. Vraj to nie je najlepšia saláma, a to sme rovno mohli zobrať šunku. Vyrazili sme. Batohy mám tentoraz len ja so ženou. Baby idú naprázdno, túrami sa neosvedčilo, keď ich nosili, resp. nenosili. Aj tak sme potom navešaní chodili my. Za niečo vyše hodinku sme boli v Hlbokom. Kostol vyzváňal akurát obed.
Najprv som zastavil pri ihrisku, ale žena navrhla, nech skúsim ísť ešte ďalej. Tak som šiel. Konča dediny je parkovisko určené špeciálne pre návštevníkov vodopádu. Nahodil som "karimory" a vyšliapli sme ku predu.

                                                             Vstup do Hlbockej doliny.

Hneď na začiatku sú tabuľky, aby sme nepristúpili salamandry. Nijaké sme však nevideli. Akurát mŕtveho slepúcha a myš. K vodopádu je to kúsok, asi 15min. Uvelebili sa tam "pepíci" a zahatili prístup k vodopádu. Zrovna "baštili" a nechystali sa uhnúť, hoci tam čakali aj ďalší. Chlapík mi pripomínal Medvedíka Pu. Pu len sedel ako knedľa v omáčke a čumel na nás. Napokon som akosi cez potok prešiel aj s deťmi. Naspäť zasa preliezol skalu. Rozhodli sme sa pre trocha adrenalínu a vyliezť hore po reťaziach nad vodopád. To sme ešte netušili, že nám ho obličky vyplavia podstatne viac. Baby sú šikovné a skaly zvládli ako správne terén kozy. Videli sme, že rodina pred nami kdesi v skalách zmizla.

                                       Hlbocký vodopád. Klenot ukrytý v Súľovských skalách.
                                                          Objavil sa napr. i v Perinababe.

Nad vodopádom strmo hore stúpala nejaká cesta pokrytá lístím. Takže skúsime kam vedie, možno si skrátime cestu. Prvá išla žena, za ňou deti a istil som to ja. Na lístí sa dosť šmýkalo a oporných bodov skromne. Ostali sme v polovici výstupu ku skale. Manželku som poslal, múdry ako Borbély v reklame, na rekognoskáciu terénu. Chvíľu sme ju nepočuli, nevideli a darmo kričali na ňu. Prišla s natiahnutým svalom a správou, že terén je tam zlý. Začali sme schádzať dolu. Najmenšia sa na lístí šmykla a skĺzla dolu. Krvi by sa v nás nedorezal. Asi meter sa zošuchla po hline, kým som ju zachytil. Zahlásila, že je v pohode. Tak sme potom opatrne, viac menej šmykom, schádzali dolu. Konečne pri vodopáde. Šiel som pozrieť ešte alternatívu cez úzku tiesňavu. Tam by sme, ale dostali studenú sprchu od malého vodopádika. Nevideli sme inú možnosť s deťmi, ako sa vrátiť na turistický chodník. Tak sme začali po reťaziach schádzať  dolu. Najprv ja s mladšou, potom žena a vrátil som sa hore po staršiu. Vrátili sme sa na zeleno značkovaný chodník. Prakticky obchádza skaly. Po prudkom stúpaní a návšteve malej výhliadky, sme o5 zišli dolu k potoku. Videli sme vlastne, ako by sme si skrátili cestu tiesňavou. Nič to. Ideme ďalej údolím potoka. Párkrát ho prekračujeme, párkrát sa brodíme i v bahne. Nájdeme prameň vody, pásmo prvého stupňa, a tiež stopy po motorke.

                                     Chodník k roháčskemu sedlu vedie zčasti popri potoku.

Nakrátko prudko stúpame, aby sme sa o5 vrátili k žľabu, tentoraz bez vody. Dávame si oddych. Je predsa len pol druhej a prázdne bruchá sa hlásia. Pozerám do mapy a odhadujem ako blízko sme križovatky. Boli sme naozaj kúsok, 10min. Po posilnení krátko stúpame k sedlu Roháča-Čiakov. Skonštatovali sme, že robíme presne tabuľkové časy. A to ideme infarktovým tempom a mágame kapustu. Stále pre čosi zastavujeme. Zdvihnúť, piť, cukríky, cikať, smrkať. V sedle fúkalo ako na fínskej lodi. Už sme tu pred desiatimi rokmi boli na túre z Lietavy do Hričova. Povedali sme si, že skúsime zísť k Šarkanej diere. Po 5min sme skutočne boli pri akejsi diere (Obrovská brána), ale mapa udávala 20min. Baby to aj tak nezaujímalo, a keď som videl to prudké stúpanie dolu, a potom zasa hore, vrátili sme sa. Hlasovaním 3:1 sme rozhodli pokračovať na hrad Hričov. Do Hlbokého sa vrátime autobusom. Narýchlo som pozrel doma ako idú z Hričova spoje. Bohužiaľ som nepozrel detailne odkiaľ kam, čo neskôr spôsobilo miernu nervozitu v družstve. Pohodlnou cestou, ktorá mierne klesá, sme teda šli po červenej značke severným smerom. Začujem za sebou agresívne zavíjanie motora. Zrovna sme míňali skupinu moravských turistov. Traja motokrosári si to popri nás švihli na špinavých a smradľavých endurách. Dole na križovatke nás potom počkali a akoby naschvál vyrazili tesne pred nami. Len zvírený prach ostal po nich. Čakali sme, kým sadne. Cestou sme našli pekne veľké šišky smreka. Skrsol nápad spraviť staršej do školy projekt "Priraď šišku a strom". Dokončili sme ho však až na druhý deň, keď sme v mestskom parku našli borovicové šišky. Išli sme tabuľkovú hodinu, ale hrad nikde. Obišli sme akúsi skalu a potom sa ocitli pred altánkom. Hrad bol na dosah.

                                                               Zrúcanina hradu Hričov.


 Dobrovoľci osadili popri ceste nové informačné tabule o panovníkoch hradu. Stúpame popri úzkom priesmyku do hradu. Vidím, že sa ho snažia zakonzervovať. I kríky vyklčovali, a tak je naň zpredu pekný pohľad. Dokonca urobili i lepší prístup do hradu pomocou drevených schodov. Konča schodov,  nápis upozorňuje, že vstup je na vlastné riziko. Zopár dosiek uľahčuje prístup do predného paláca. Akurát na najvyšší bod v hornom paláci sa lezie po skalách. Staršia nechá spomienku v hradnej knihe. Z vrchu je krásny kruhový výhľad. Na severovýchode Rozsutec a fatranský Kriváň. Na východe Martinské hole. Babám ukazujem hrad Lietavu, kde sme boli minulý rok. Na západe je letisko Hričov a chobotnica diaľnice. Nevidím akurát jej pokračovanie na východ. V diaľke Javorníky. Z juhu ostré bralá Súľovských skál.

                 Pohľad z hradu na koniec Súľovských skál. Dedinka dolu je Paština Závada.
                                                                   V diaľke Žilina.

Hore na lavičke dojeme salámu. Hrad je neveliký, pustne už 400 rokov rokov, takže veľa z neho nezostalo. Vraj romantická zrúcanina. Pomaly nás tlačí čas, schádzame strmým náučným chodníkom dole. 13 tabúľ rýchlo ubieha a po pol hodine sme v dedine. Počujeme stále decibely motorkárskej vášne a vidíme tých istých chalanov ako udolávajú ďalší kopec. Míňame krčmu, kvôli ktorej sme pred rokmi zmeškali vlak. Tentoraz sa nedáme zlákať (sme zodpovední rodičia predsa) a ideme sa presvedčiť odkiaľ ide autobus. Zisťujeme, že z dediny určite nie. Pokračujeme až na hlavnú cestu. Odtiaľ pôjde. Máme ešte 15min. k dobru, tak stojíme ako svatý Floriánko v Hlbokom a čakáme. Dlhý čas nám nie je na osoh a vytvárajú sa rôzne špekulatívne teórie. Drahá vyslovuje, že autobus nám, ak vôbec pôjde, zastaví zasa len na hlavnej ceste. A k autu ešte ďalšie 2km. Tak sa i stalo. V Hlbokom sme teda šliapali k štadiónu, kde je krčma. Vykúpili sme posledné gumové cukríky a pohľadnicu. Nič to, že je očmudená a deravá od pripínačky. Po osviežení ma baby čakali a ja som nejaký ten kilometer ešte kráčal k autu. Posledná fotka skál, vyzdvihujem baby a ideme domov. Najmladším účastníkom sa spať cestou veľmi nechcelo, zato rodičom áno. A to sa ma malá spýtala, prečo si teda nepospím. No, za volantom by to bola sranda na kolečkách. Ani sme netušili, že týmto výletom sme splnili 2. výzvu z programu "Reštartni sa!".

Derniéra a premiéra

Naša mladšia mala tento mesiac kopec vystúpení, čoby ochotníčka a tančníčka v škôlkarskom súbore.
Posledné vystúpenia boli i pre širokú verejnosť, teda i rodičov. Najprv to bolo ku Dňu matiek v blízkej reštaurácií. Tam som dopachtil ako z trópov, celý spotený (bolo dusno) a už detičky stáli nastúpené. Krčil som sa potom medzi babkami sediacimi pri stoloch. Deti začali
divadielkom. Naša mala hlavnú úlohu a hrala lienku, ktorá vehementne odmietala ženíchov, lebo by neustrážili deti. Po divadielku bola pauza a presunul som sa k rodinke. Druhé pásmo bolo tanečné za sprievodu akordeónu. Detičky nabehli v krojoch a videl som, že malá je červená a plače. Po chvíli
ju p. učitielka odviedla preč. Po 5 min. sa vrátila do kola. Sprvu sme mysleli, že sa jej spolužiaci smiali. Babka, ako správna babka, hovorila, že ju niekto uriekol. Malá bola blízko kolapsu. Prišlo jej zle. Bola to predzvesť choroby, večer už mala teplotu a zvyšok týždňa strávila u babky s kašlom. Každopádne vystúpenie dokončila. Potom sme ju vyzdvihli v škôlke. Staršia medzitým šľiapala na basket. tréning. Druhé vystúpenie ju čakalo v sobotu na remeselných trhoch. Mamina doniesla v týždni kroj. Ako tak sa pozviechala v priebehu týždňa na Solmucole a Nurofene. Doviedli sme ju teda k "malej mušli" ako voláme pavilón na kúpeľnom ostrove. P. učitieľka s akordeónom ma požiadala o fotky.  Fotil som veľa, no vadila mi reklamná tabuľa alebo mikrofón. Záverečným tancom Kúdelečka sa deti rozlúčili a získali aplauz. Prevažne teda od rodičov. Dcérka zavŕšila deň oslavou u kámošky takmer do deviatej večer.
Staršia mala v živote veľkú udalosť o deň neskôr. Ako hovorí polovička, je z nej "duchovný pubertiak". Niekedy mám pocit, že už aj ozajstný. Osem mesiacov chodili každú božiu nedeľu do kostola. Nepravidlene i piatky. Posledný týždeň chodili počas vyučovania už každý deň. Opakovala si texty, nácviky. Chystalo sa divadlo vo veľkom štýle. P. zástupkyňa, pobožná stará dievka, zmanipulovala celú školu aj kostol. Mama naháňala šaty, topánky, zjednávala reštiku, v piatky sa dohadovala, finančne skladala na slávnosť prvého príjmania. Odmietla prispieť na dar dôstojnému pánovi. Veď je to jeho božia povinnosť viesť tie najmenšie ovečky. Cez to všetko, niektorí malomeštiaci sa nezapreli a dušpastierovi čosi predsa len kúpili.  Ja som mal len jednu úlohu, a to zohnať bielu ružu. Aj to mi spôsobilo stres. Napokon som ju kúpil. Majiteľ kvetinárstva sa mi ospravedlňoval, pomaly pritom aj plakal, že ju predáva drahšie: "Viete, Deň matiek (bolo už týžden po), a tak", hovorí ľútostivo. "Inak je lacnejšia, ale teraz sa nedá". Načo mi také "bláboly" vôbec tlačil do hlavy? Na tú ružu ešte mám. Len na spovedi drahá nebola. Skonštatovala, že by aj kostol padol pri výčte jej hriechov. A vraj už to ani nie je treba. Nastala nedeľa. Dcérka bola už od šiestej hore. Ani poriadne nejedla, len trocha cereálií. Bála sa, čo ju čaká, ako to zvládne. I mamina už z toho bola na nervy. Po deviatej došla krstná, "načančať" ju. Priviezli aj krstnú babku (ženina krstná). Pešo sme potom trajdali do kostola. Posledné metre krstná utekala bosá. V kostole mal každý menovku a venovanú celú lavicu. My ako rodičia sme šli ešte na faru. Deti si s p. farárom pripravili divadielko, vraj niečo ako odobierku. Nerozumel som tomu, ale čo už. Tieto kostolné veci sú mimo môjho chápania. Mali sme hneď prvú lavicu. Pred nami bola kapela. Pred oltárom kvety, snáď ešte z pred týždňa. Doplnili iba zelené listy. Naj kyticu si venovala p. zástupička. Biele stužky v laviciach a to bola asi všetka výzdoba. Dcérka bola prvá, asi preto, že je najmenšia. Začala sa teda svätá omša. Deti boli usadené vôkol oltára. Malá čítala evanjelium. Nebola spoza pultíku ani vidieť. Vzadu ju babky ani nepočuli. Deti mali pripravené so sutanášom piesne aj divadielko o pokušeniach. Rituál trval dlho, malé deti boli po hodine nepokojné. V tejto teatrálnosti nemohla chýbať úloha p. zástupkyne a deťom na krk vešala krížiky.  Len sa to všetko naťahovalo a atmosféra doslova hustla. Drahej prišlo z toho dusna zle. Svoju rolu mala i krstná a podala malej zapálenú sviecu. S košieľkou sa potom postavila za ňou. Keď išli všetci "na oplátku" vyšiel som na chvíľu na čerstvý vzduch. Zopár "tiežveriacich" tam vypaľovalo zobák. Vrátil som sa na záverečné fotenie detí dnu. To už nevydržali niektorí rodičia a fotili o dušu. Ja som si predsa zaplatil profesionála. Posledná pieseň Ave Maria, modlitba k bohorodičke (ktorej podobizeň som nemohol v kostole nájsť), pretože tento rok je 100 rokov od fatimského zjavenia, a potom, naveľa, defilé prvoprímaných detí smerom von z kostola. O5 sme sa stretli na farskom dvore, kde p. farár deťom rozdal knižky a diplomy. Ponúkol im aj občerstvenie. Rodičia sa len prizerali a čakali. Sme sa asi málo poskladali. Konečne k nám malá pribehla. Nejaké to povinné fotenie pred soškou bohorodičky a žena zavelila smer reštaurácia. Ja som šiel pešo domov (neušlo sa mi miesto v aute). Dcérka odhodila biely rubáš a nasadli sme do nášho auta. Došli sme akurát včas. Dcérke som podaroval ružu. Nevedel som, čo povedať, tak som jej ju len sucho podal. Od krstnej dostala hodinky a ostatní prispievajú vraj na mobil. Hoci nie som s tým celkom stotožený, ale začala sama chodiť ráno do školy a vyzerá, že bude chodiť na basket. zápasy, takže milým rodičom nič iné nezostane. Po obede som si dal výborné veterníky, i babka zabrala a spravila dobrú tortu (experiment sa vydaril, i keď nervy boli). No makronky nedala. Chystala ešte jedno prekvapenie pre celý kostol. Na raňajky si dať rybičky. Pánbožko ju asi upozornil, že ide do jeho chrámu, keď jej vychrstla šťava z rybičiek na svetrík. Po štvrtej som zaviezol tatina domov a pomaly sme spoločnosť rozpustili. Ako vždy "kapurkové" u babky doma. Bujarú zábavu si odniesli jedine požičané detské šaty. No, snáď ich nebudeme platiť celé. Ale to ešte nie je koniec rozprávky. P. farár očakáva deti uprostred týždňa na omši, kde teda završia svoj vzťah s Nebeským otcom a vrátia šaty. Prajeme si, aby obom deťom vydržal vzťah do konca života. Mladšej veľmi svedčí kroj a mohla by tancovať a samozrejme, keď sa už staršia oblečená a s anjelskou tváričkou priblížila k všemohúcemu, nech mu je verná.

Opäť v kraji vína a honosných stavieb

Sľúbili sme si, že sa do malebného juhomoravského kraja plného viníc ešte vrátime. Vtedy nám nevyšlo počasie. Sľub sme splnili a posledný aprílový víkend sa kolesá našeho novo certifikovaného auta roztočili smerom k južnej Morave. V sobotu ráno bolo ešte dosť zima, preto sme sa ani nejak neponáhľali. Návštevu aquaparku sme akosi zavrhli. Moja drahá nie je zrovna typ na čabŕnanie. Ale hodili sme do auta aj plavky. Keby čosi. Hneď v prvej dedine sme ostali visieť v kolóne. Pekne sa cesta začína. 200 cyklistov sa dožaduje bezpečnej cyklotrasy namiesto nefunkčnej železnice. Po nejakých 20min. konečne opúšťame pelotón. Ťahám až do Břeclavi. Tam zasa opravujú most, takže sme si okrem splodín vychutnali ďalšiu výhliadkovú jazdu mestom. Posledný krátky úsek do Valtíc. Zaparkujem na hlavnom námestí.

Valtice. Nachádza sa tu národný Salón vín ČR.
 

Parkovný lístok kupujem len na hodinu. Cez to všetko sa ideme pozrieť k zámku. Upúta nás výstava mučiacich nástrojov a útrpného práva. No, hodina bude skutočne málo. Vraciame sa s5 na námestie, kde si sadneme do prvej reštaurácie, na ktorú natrafíme. Žiadne moravské kulinárske umenie. To sme okrem Mikulova v žiadnych "reštikách" ani nevideli. Len samé smažené, príp. cestoviny so syrom. Des. Prispôsobujú sa snáď rakušákom, ktorí žerú len šnicle? Alebo je jednoduchšie robiť z polotovarov?  Hlavne rýchlo a lacno. So ženou sme si dali cestoviny, baby špagety bolognese. Akurát to na tú hodinu vyšlo. Čo nám nevyšlo, boli mince pre parkovací automat. Ani čašníčka nemá rozmeniť, dáva nám aspoň 20Kč, že si to zaúčtuje. Nahádžem teda mince do automatu a zasa až príliš. Môžeme tam byť až do 19h, čo je samozrejme utópia, bolo ešte len 14h. Za každú načatú hodinu je len 10Kč. S plnými bruchami ideme k zámku. Príde prehánka a ukrývame sa v suveníroch. Nakúpime pre celú rodinu magnetky a pýtam sa na tie mučiace nástroje. Tam sa platí samostatný vstup. Tak sa prejdeme popri neveľkom zámockom parku a okľukou sa ocitáme pred Žabím sklepom. Na záujem ľudí pohotové moravské hlavičky, reagovali zdvihnutím ceny. Platíme o tretinu väčšiu sumu ako bola na plagáte. Vchádzame do pivnice. Zbierka ukazuje vynaliezavosť a hrôzy mučenia. Toto mohli vymyslieť len choré mozgy. Hneď na začiatku nás privíta ostnaté kreslo pre bosorky. Nástroje pre naťahovanie, trhanie, rezanie, pálenie a bodanie sú pekne zoradené na stole. Všetko pod rúškou smutnej chorálnej hudby. Mladšia sa pýtala, či aj pri mučení hrala takáto hudba. To je asi to posledné, čo by vareného chudáka v kotli trápilo. Boli tam dve miestnosti. Výstava začínala "jemne" len nástrojmi, ktoré mrzačili. Španielske čižmy, palečnice na prsty alebo čižma, do ktorej sa nalial horúci olej. Prípadne sud pre lakomých krčmárov, ktorí nosili na sebe po dedine. Prituhlo a objavili sa rôzne kliešte na trhanie jazykov, či bradaviek. Jednoduchý nástroj spôsobujúci veľkú bolesť.
Krutá zábava, pretrvávajúca určitým spôsobom v sado-maso uchýlkách dodnes. Mučiaci obojok patril tiež ešte medzi tie "lepšie". Prišli sme postupne k väčším nástrojom. Sťatie mečom bola najlepšia smrť, pretože prišla rýchlo. Takto sa však popravovala iba šľachta. Sťatie bolo fyzicky náročné pre kata, rovnako aj lámanie v kolese. Kat Mydlář popravoval 27 šľachticov celý deň. Spotreboval 4 meče. Poslední  neboráci to mali s unaveným katom najhoršie. V období honu na čarodejnice bol známy španielsky oslík. Obkročmo posadili chudáka naň, na nohy dostal postupne závažie pokiaľ ho nerozdrapilo. Desivo vyzeral medený kotol, v ktorom sa človek uvaril. Je to najtraumatickejšia
smrť. V 70°C vode prejdu popáleniny od 1stupňa hneď k 3. Po 1-2min. sa človek dostane do bezvedomia. Agónia pre mučedníka tento nekonečne dlhý čas, keď sa ničí pokožka a rozpadne podkožný tuk. Na konci miestnosti boli železné skrine s hrotmi (niečo na spôsob Báthoryčkinej železnej panny) a klietky, kde už väčšinou iba mŕtvoly vyseli na výstrahu. Všetko boli originálne nástroje, zopár replík. Prechodom do druhej miestnosti sme šli cez expozíciu škrabošiek, ktoré používali katovi pomocníci.

Masky katových pomocníkov vpravo. Kata v meste všetci poznali, ten sa nemusel kamuflovať.
Vľavo sú masky, ktoré nosili klebetné ženy.
 

 V druhej miestnosti dosahovalo mučenie vrchol. Háčiky na vyťahovanie čriev, naťahovanie na škripec, známe zavesenie na hák a la Jánošík. Obesenie sudcovia považovali za ľahšiu formu popravy. Najdesivejšie na mňa zapôsobila smrť rozrezaním pásovou pilou. Pekne pozdĺžne jak prasa, zaživa. Viac menej psychický teror až do zošalenia bolo kvapkanie vody na hlavu. Nie hodiny, ale dni! Táto tortúra sa používala v Japonsku. Iný psycho výplod bolo sedenie na tenkom pahýle. Po chvíli začala z toho bolieť kostrč. Keď sa chcel nešťastník postaviť, pod nohami mal ostré hroty, ktoré sa mu zapichli do chodidiel. To by ma v živote nenapadlo vymyslieť. Na koniec tejto miestnosti som ani nedošiel. Bolo tam napichovanie na kôl, a to bolo už priveľa na mladšiu. Vrcholom exekúcie bol mosadzný sicílsky býk. Doňho sa vložil odsúdenec a pod býkom sa zakúrilo. Človek sa tak zaživa upiekol ako v rúre na pečenie. Dômyselný systém rúrok menil krik pečeného na zvuk podobný ručiaceho býka. Fantázia katov nepoznala v stredoveku hranice. Ani v prípade tak zvrhlej veci, ako je zabíjanie ludí. Stredoveká doba bola krutá a majstri kati boli vyťažení. Z nadsázkou môžem napísať, že dnešní zločinci majú istým spôsobom šťastie, že sa nenarodili o niekoľko storočí skôr. Dosť bolo utrpenia. Von sme vyšli s rozpačitými pocitmi. Ešteže svietlo teplé slniečko.

Pohľad z valtického zámku.

Posedeli sme si na námestí.  Hľadal som cestu na kolonádu. Vybrali sme sa nejakým približným smerom pešo. Spýtal som sa jednej pani a tá nám povedala, kade sa tam dostaneme a vraj je to ďaleko (ani nie je). Tak sadáme do auta a vyjdeme do kopca hore. Je tam neupravené parkovisko. K samotnej kolonáde je to už len kúsok. Ja utekám hore, lebo vidím, že mi čoskoro zajde slnko za mrak. Ltt to stíham. Celá kolonáda mi príde ako ďalšia márnosť a rozmar šľachticov. Syn postavil svojmu otcovi na pamiatku chrám aj s výhliadkou, kde piknikovali, sledujúc panstvo pod sebou.

Kolonáda na vrchu Reistein.

Za boľševika tu prechádzala hraničná čiara, k objektu bol teda zakázaný prístup a chátral. Po revolúcií ho renovovali. Za výhliadku nie sme ochotní dať ani "kačku". Vidieť na okolie je i zdola. Trocha sme sa pomotali a vyrazili konečne do Ledníc. Na druhom konci Valtíc som zistil, že tade cesta nevedie, tak som sa otočil a našiel tú správnu. Veľa cyklistov je na tejto priamej, ale kopcovitej ceste. Myslel som, že pri tak veľkej propagáci cyklochodníkov, tu je samostatná cesta pre nich. Ale tú som v celom areáli prakticky nevidel, okrem novej cesty v okolí Ledníc. Súsošie Tri grácie som akosi minul, ale veď mi stačia tie tri v aute. Ako poslední sme došli do penziónu. Rád by som nechal auto vonku, ale vraj je to zakázané (tuším som aj videl značku zákaz státia). Tak cez úzku bránu vchádzam do vnútra. Parkujem pod strieškou. Je to tam tesné. Inak už sme v tomto malom, rodinnom penzióne boli. Jeho veľkou výhodou je blízkosť zámockého parku. Rozšírili kapacitu a minulý rok postavili v záhrade domček, kde sa dá bývať na prízemí i poschodí. Mali sme poschodie celé pre seba. Čisté, jednoduché ubytovanie, žiadne zbytočnosti. Aby nám dobre vyhladlo, prešli sme sa pred večerou po parku až k zámku. Chodil som s babami v bludisku zastrihaných tisov, ktoré tvoria plot v okolí zámku. Smrekom som nazval vzácny strom tuju riasnitú. No a čo, je to ihličnan, je. S menšou som pozrel i na supy. Sú tam teraz na sezónu sokoliari. Opatrne som pristúpil k ohrade. "padíka" za pohľad na 5 vypelichaných supov a unaveného orla nehrozí. Šli sme na večeru. Všetci sme si dali gordon bleu s hranolkami. K tomu my, dospeláci, rozlievané víno. Pripadalo mi riedené vodou, také bez chuti a buketu. Na druhý deň sme mali v pláne turistiku. Na x-tý krát som akosi povýkrucal volant, aby som sa dostal s autom von. Ešte som si aj prst privrel na dverách od auta. Prvá zastávka bol Mikulov. Krúžil som tam na jedinom "kruháči", ktorý tam je a rozhodoval sa, kade ísť. Hotoví Griswoldovci v Paríži. Najprv sme totiž potrebovali tonu jedla. Našiel som Tesco a žena vykúpila posledné pečivo, čo tam mali. Mikulov je pitoreskné mestečko obklopené vinicami, kde zastal čas. Právom patrí medzi najkrajšie mesto Moravy. V Čechách ho prekoná asi len Praha.

Skvost južnej Moravy - Mikulov.

Jeho úzke uličky mi spôsobili trocha starostí pri parkovaní, či obiehaní cyklistov. Vybrali sme sa smerom, kde sme predpokladali centrum. Ani teraz ma môj inštinkt nesklamal a došli sme na historické námestie. Dcérka si kúpila pohľadnice na školský projekt, ja do albumu. Zobral som si na informáciach mapu, aby sme našli smer k Svätému kopečku. Popod Dietrichsteinskú hrobku (kto by chcel vidieť 45 rakiev na drevených katafalkoch, nech sa páči ďalej), historickými uličkami sme spolu s jedným domácim, ktorý nám ukázal smer, vystúpali hore na "kopeček". Všade bolo veľa chrústov a turistov. U nás takmer už nevídané (vidieť chrústa). Úchvatný panoramtický pohľad na Mikulov pod nami a ďalej až do Rakúska. Hranica je skutočne blízko. Škoda, že nie je ideálna dohľadnosť. Niekde v diaľke len tuším elektráreň Dukovany. Břeclav je ako tak v opare vidieť. Celých 200km2 lednických končín ako na dlani. Areál je najväčšie umelo vytvorené územie na svete. Na Mikulove je vidieť, že mestský architekt je par excellence a nenarušil kolorit mesta nezmyselnými, gýčovitými stavbami, ako je to dnes moderné. Aj nové domy zapadli do celkového vzhľadu mesta. Posedíme si na lavičke, nasýtení pohľadmi na mesto, schádzame dolu. Máme chvíľu čas, tak sa motáme po zámockej záhrade. Až teraz si všimnem, že zámok je zasadený do skaly. Zdiaľky to vyzeralo ako keby sa tam zrútila stena a zasypala zámockú kolonádu.

Mikulovský zámok. Nedávno boli objavené podzemné chodby vedúce až po jaskyňu na Turolde.

Pár fotiek a rýchlym krokom k autu. Ideme na hrad Děvičky. Popri kasárňach, kde slúžil môj tatino (pritom nikdy nebol na Sv. kopečku) dôjdeme do Pavlova. Malá vinárska dedinka, kde je "sklípek" jeden vedľa druhého, ale, čo horšie, aj auto jedno vedľa druhého. Naveľa nájdem za kostolom jedno miesto. Nahodíme karimory (tak volám vibramy) a šliapeme k hradu. Zastavíme sa na "zelňačku", čo je biela kapustová polievka. Veľmi chutná, odporúčam degustovať pri návšteve Moravy. Chudobní Poliaci sa hádajú s čašníčkou, či mali guláš. Po tom ako som v Oraviciach videl, že sa celá rodina naje z jedného taniera, som sa prikláňal k verzii obsluhy reštaurácie. Ako to skončilo neviem. Pokračujeme hore asfaltkou. Prvýkrát tento rok vidím lastovičky. Ovalí nás vôňa vylisovaných, zhnitých hroznových šupiek. Dievčence by radi malú potrebu, ale vyrušia párik v tom najlepšom. Čumia prekvapene na seba ako trubky z múra a mama zavelí čelom vzad. Tak sa zdekujú. Prudkým stúpaním k hradu odkrajujeme prvé turistické kilometre tejto sezóny. A je to cítiť, že kondička zatiaľ chýba, pripomínam funiaci Trabant, keď ide do kopca. Pre malé je aspoň palivo cukríky. Po zhruba pol hodine sme pod zrúcaninou.

Dívčí hrady dostaly svoje meno podľa troch skalných útvarov, stojacich priamo pred zrúcaninou na svahu.

Kopa ľudí. Je to maličký hrad, ale je z neho impozantný výhľad na kontroverzné vodné dielo Nové Mlyny. Výstavbou priehrady sa zničila unikátna príroda lužických lesov a priehrada nikdy nesplnila svoj účel. Len mŕtvy strom uprostred priehrady trčí ako memento neuvážlivej a nezmyslenej mega stavby. Na rozcestníku sa rozhodujeme pokračovať na vrch Devín. Nie je to ďaleko. Vidíme ako sa z neho spúštajú paraglidisti. Stretávame i tu Slovákov. Šliapeme dubovým lesom, o5 s pomocou cukríkov, do kopca vysokého 550m. Je to najvyšší vrch Pavlovských vrchov (ľudovo Pálava).
Prírodná rezervácia, ktorá pripomína stredomorie stepnou vegetáciou, suchou a teplou klímou. Modlivku ani kobylku Ságu sme však nevideli. Iba chrústov a kozy alebo ovce (doteraz nevieme, čo to boli za zvery. Podľa chvosta snáď aj ovce). Videl som už všeličo vláčiť do vrchu, psov v batohu, plyšákov, ale vidieť, ako si to štrimuje hore autíčko na diaľkové ovládanie bola sila. Pod vysielačom sme sa posilnili. Všetka "slovač", čo tam bola sa bavila hľadaním "kešky" pomocou navigácie. Podľa ich márnej snahy sú tam doteraz. Pýtal som sa jedného turistu, ako sa dostaneme do Pavlova. Nechceli sme ísť s5 tou istou cestou. Nejako sa mi to snažil vysvetliť a ukázať, ale o5 sme dali viac menej na inštinkt. Skratka totiž nebola značená. V podstate len za skalami, na konci ohrady pre kozy, odbočiť doprava. Dole je príves. Skrátili sme si cestu o dobrých 15min. Baby boli nadšené, že môžu
sa lápať po vápencových skalách. Pozoruhodné skalné útvary dávajú krajine osobitý ráz. Pripomínajú malé Vršatské bralá.


Strmé vápencové skaly Pavlovských vrchov.

Pod nimi som videl lesnú cestu a vedel som, že tam sa nejako dostaneme. Potom je to už len pohodlná, rovná cesta k Dívčím hradom. Tak sme vlastne opísali kruh. Cestou sme míňali Ludwizkov
pomník, ktorý pripomína obrovskú tragédiu. Kedysi tam bola hájovňa a chovali v obore muflónov, ale na sklonku 2. sv. vojny zo strachu pred oslobodzujúcou ruskou armádou, horár vyvraždil rodinu, aby napokon sám ukončil puškou život. Muflonia téma nám aspoň zabíjala čas, idúc inak nudným lesom. Natrafíme ešte na akúsi sutinu "sklípku". Spod hradu o5 známou cestou dole k autu. Je koniec týždňa a na večeru sme si darmo robili zálusk na makrelu. S viac menej pochopením objednávame deťom alternatívne nejaké to kuracie s hranolkami, ja si dám "noky" s kuracím mäsom. Obyčajnú večeru kompenzujeme lahodným Muškátom od p. Veverku (jeho rozlievané z plastovej fľaše stojí za prd), s ktorým sme šli do postele. Nie s Veverkou, samozrejme. Baby si dali horúce maliny so zmrzlinou. Posledný deň zostávame v Lednici. Frgál sa nám na raňajky neušiel. S majiteľmi sme sa dohodli, že si auto necháme vo dvore, pokým si prezrieme park. Zbalíme, zaplatíme a ideme do parku, kde imelo ničí vzácne dreviny a deti ničia naše nervy. Pešo k Minaretu. Ideme inou cestou, popod aquadukt a umelú jaskyňu Peklo (to je už druhá. Ďalšia je vo Valticiach). Lichtenštajni nevedeli, čo s peniazmi. Výkvet márnivosti, bohatstva a nudy v celom parku. I ten minret, vyzerá ako obrovská ceruzka, stojí tam na truc obyvateľom Ledníc, lebo sa nevedeli dohodnúť na kostole. Starou žemlou sme nakrmili kacice. Dievky zaujali potápky, tak sme sledovali, kde sa vynorí. Po druhom raze sme stratili prehľad.

Romantické zákutia zámockého parku. 700 ľudí ho budovalo 7 rokov.

Pri najvyššom (a jedinom) minarete v Čechách a na Morave sme sa nezdržali dlho a šli sme k lodičkám. Našim cieľom bola plavba malebným ramenom starej Dyje. Počúvajúc štekot psa v minarete, sme sedeli na lavičke, pokým nepripláva Svatá Anna. Nalodili sme sa a vyrazili na 40min. plavbu. Táto plavba je asi to najkrajšie, čo môže park ponúknuť. Končí to však strašne gýčovito pri umelej zrúcanine Januv hrad. Treba mať aj šťastie na kapitána. Tento nebol veľmi zhovorčivý počas plavby, takže do čiapky nedostal ani na rum. Možno mal plné ruky práce pri silnom vetre, aby sme s bárkou nedrbli do rákosia pri brehu. I k mólu sme Svatú prirazili na tretí pokus. Vietor nám bránil k úspešnemu pristátiu. Pri tejto atrape sme sa tiež dlho nezdržali, jednak fúkalo, a potom ani tam nie je, čo také vidieť. Ale ľudí bolo veľa. Bicyklom z Ledníc to nie je ďaleko. My sme sa ale znova vydali po vlastných. Popri stáročiami ubitého duba, na ktorom sedelo sedem zhavranelých bratov. Tentokrát sa nám cesta zdala kratšia. Minule sme ju absolvovali s kočiarom, možno preto sa zdala dlhšie. Nepodarilo sa nám nájsť cestu k ružovému čínskemu altánku na ostrove.  Hrá všelijakými farbami, ale ružovú márne hľadám. Je to zchátralý pozostatok čínskeho pavilónu. Za mnou ide skupinka žien s deťmi. Počujem české "Dobrý." Tak slušne odzdravím aj ja: "Dobrý deň". Žena sa pozrie na mňa ako Maruška na trinásť mesiačikov a pýta sa, či ich poznám. Hovorím, že nie, ale keď pozdravili... Oni sa vraj bavili úplne o niečom inom. Trapas. Ohlásil sa hlad, a tak sme popri zámku prešli do centra. Našli sme hotelovú reštauráciu Mário. Mali sme chuť na tradičné "knedlo, vepřo zelo" Bohužiaľ aj tu došlo. Mária bohová. Tak sme o5 alternovali. Baby zasa kuracie kúsky s hranolkami, dospeláci si dali kuracie s hubovým rizotom. Už nám z toho narastú krídla. Nevídali, ešte aj za džbán čistej vody sme platili 40 "kačenek". Rovnaká UHO pre všetkých, rovnaké mäso. K tomu všetkému sme sedeli vo vetre. A navyše ani kartou sa nedalo platiť. Tak sme minuli všetko, čo sme mali. Mne ostali 3Eur, žene asi 5. Tak si moja najdrahšia nechala len myšlienku na kávu. Ale víno sme si nemohli vo vinárskej oblasti nekúpiť. Vrátil som sa dokonca kvôli nemu do Valtíc. No videli sme akurát ako predavačky zatvárajú "sklepy". Ešteže funguje tzv. Vinařská pohotovost Valtice. Tá nás zachránila od traumy a pribalili sme si tri fľašky z ich lekárničky. Takto zásobení sme konečne vyrazili na Slovensko. Máme za sebou maratón pamiatok a vína. Teda, na ten vínny maratón sa ešte len chystáme. Bez bab. Tak snáď opäť niekedy v kraji zlatistého vína.