Veľký a Malý Grič

 

Heslo: Horám zdar a zraneniam pokoj.

  S prestávkami sa nám ukazuje pravé babie leto a žena prišla s myšlienkou niekam si v nedeľu vyraziť. Baby sa budú akože učiť a my dvaja sa pôjdeme dakde motať. Dva roky som poškuľoval po jedinej ferate v sopečnom pohorí Vtáčnik. Ochranári vyhlásili pred dvoma rokmi okolie Veľkého Griču za prírodnú rezerváciu Pralesy Slovenska s najvyšším stupňom obrany a jej dokončenie je skôr z ríše rozprávok. Zostalo pár natiahnutých reťazí pre horolezcov a hrozilo, že zhrdzavejú navždy. Našťastie mesto Handlová požiadalo o výnimku pre reťazolezcov a skalolezcov. Navrhol som teda vyštverať sa málo známou trasou na skalnaté bralo Veľkého Griču. Žena v sobotu večer rýchlo niečo ugendžila, aby deti nepomreli od hladu a na druhý deň ráno som štartoval sopla. Cesta do Handlovej trvá takmer dve hodiny. Idem dlhšou, no pohodlnejšou cestou cez Beckov a Jastrabské sedlo (Mníchova Lehota). Časovo je dokonca rýchlejšia, nebyť nekonečnej rekonštrukcie cesty a tomu súvisiacich troch semaforoch. Prvé dva sú od seba vzdialené pár stoviek metrov a na každom zasvieti zelená podľa neidentifikovateľného kľúča. Výsledkom je čakanie pred každým semaforom namiesto zelenej vlny. Pred jedenástou zaparkujem pri nejakej rybej farme v areáli Baňa Handlová. Z baníkov rybári. Štát ich pustil k vode. Doslova. Po betónke kráčame smerom ku andezitovému kopcu, ktorý sa črtá spoza kríkov. Oproti stretáme hubárov s plnými košíkmi kozákov. Okolité hájiky sú ich pravdepodobne plné. Pre istotu som zobral z auta plátennú tašku, no nožík nemáme. Smerujeme k obecnej skládke odpadu a je cítiť. Neskôr i vidieť. Na strome sú posadené plyšiaky. Opička, macík. Ani nechcem vedieť odkiaľ sa na strom dostali. Miernym stúpaním sa približujeme ku skalám. Asi dvesto metrov pred horou odpadu, odbočíme doľava na lesnú cestu. Trasu ku reťaziam som si pozrel včera večer. Napriek tomu sa drahej cesta mimo značeného chodníka nezdá a váhame, či nepokračovať okolo smetiska k Ponitrianskej magistrále. Pod varovaním, že na reťaziach nebudem mindžať, pokračujeme lesom ku Griču. Sprvu sa orientujeme podľa modrých pásikov na stromoch, ktoré značia územie majiteľa lesa. Na čistinke odbočíme doprava a na strome sa objavujú biele šípky s nápisom  „Reťaze“. 

 Značenie je spočiatku husté, no za kamenným morom sa mi šípky strácajú.

Kamenné moria vznikajú rozpadom lávového prúdu.

     Kufrujeme medzi rôznymi vyšliapanými vetvami a zídeme z pravého chodníka. Žena bohuje, šmýka sa nám na svahu. Potom zbadám šípku nad nami. Nejako sa konečne vyštveráme štvornožky na široký chodník. Ideme ku skalám, kde až tri biele šípky ukazujú reťaze vľavo. No nezdá sa mi prudký nástup, kde sa niet čoho chytiť. Pokračujeme rovno na koniec chodníka. Hore sa liapeme viac menej intuitívne po vyšliapaných stopách v čiernej hline a chytáme sa i trsov trávy. Miestny názov „šúchala“ je veľmi trefný. Šúchame sa po upätí kopca. Reťazí nikde. Mali by byť viac vľavo. Rekognoskujem terén až sa napokon 10m nad  zemou dopracujeme k dlhej reťazi hadiacej sa zdola. Ak by sme verili šípkam, začali by sme správnou cestou a ušetrili blúdenie. Nevadí, sme už na správnej ferate a hore sa ide ľahšie. Nezabudli sme ani na rukavice. Prakticky celý chodník hore (zvisle aj vodorovne) je istený reťazami, i keď nie sú všade potreba. Azda v zime. Najhorší úsek je na začiatku. Pri pohľade na 100m nič pod nami sa na uzučkom chodníku jednému i kolená roztrasú. A drahá si na skale i kolienko nabije. A to chce, aby som ju ešte fotil na reťaziach. Vyhliadky sú v objatí zvetraných skalných monumentov Baštového múru fantastické. Vskutku si pripadám ako v Tatrách. 

   Traverzom sa dostaneme do Vetrového sedla. Vybehnem na skalnatý výbežok nad sedielkom, kde vidím nabité horolezecké oká. Odtiaľ je kruhový výhľad, nado mnou vidím vrchol. Prehupneme sa pomocou krátkej reťaze cez skalu a sme o5 v lese. Na Veľký Grič je už len kúsok. Na skalnej plošine sú nejakí chalani. Dvoch sme videli liezť hore pred nami. Pozerajúc na panorámu Handlovskej kotliny, dediniek a vrchov pod nami, ukusujeme zo žemle s čabajkou.

Vrcholový "hríbik" je mimo skalnatého kopca.

   Zahľadím sa do diaľky na fatranský Kriváň, či Nízke Tatry. Veľká Fatra je ako na dlani. Priamo pred nami sú Žiarske vrchy s Rematou, za nimi Kremnické vrchy a v diaľke masív Poľany. Vpravo je vidieť Štiavnické vrchy s bájnym Sitnom. Na skaly prídu nejakí cyklisti z Handlovej. Vytiahnu veľký monokulár a hľadajú svoj dom dakde v meste. Vypočujem si príbeh o stavbe Kauflandu a zrútenom kopci.

    Prvý prázdninový deň r.2023 nezačal pre handlovčanov najlepšie. Mesto zvolalo krízový štáb po zosuve pôdy pri stavbe superkmarketu. Toľko rýpali do kopca až sa rozhodol urýchliť trápenie bagrov a proste sa zosypal sám. Nepomohol ani oporný múr. Pod ním však viedla železničná trať a čo horšie bývali ľudia. Handlovská strela prestala jazdiť a ľudí evakuovali. Handlová je známa zosuvmi pôdy, druhá vec je, ako bol múr zabezpečený. Padli nejaké všeobecné obvinenia. Hlina nie je doposiaľ vybagrovaná a nákladiaky stále smradia po centre mesta na druhý koniec. Zvyškami kopca zasýpajú haldu po baníkoch. Mimoriadna situácia trvá a nevidím jej koniec z tejto strany Vianoc.

Mesto Handlová založili karpatskí Nemci v 14st.

 

     Po akom takom nasýtení pokračujeme Ponitrianskou magistrálou dolu z Griča. Samotný vrchol je zalesnený vysokými smrekmi. Počujeme rykot jeleňa. Na jeseň je ruja a samec býva agresívny. Navyše hormóny vo svalovine mäso namoria odporným zápachom. Tak ešte aj po smrti je nechutný. Naše kroky sa chtiac nechtiac uberajú k nemu. Našťastie odbočíme na banský náučný chodník, ktorý nás vedie severným smerom k Malému Griču. Dolu ešte vidíme srnku čakajúcu na nadržaného jeleňa. Rykot pomaly zaniká. Okrem ryčania nás sprevádza krákorenie krkavca. Žena objaví nálezisko suchohríbov. Akurát tak na praženicu. Na trávnatej lúke chvíľu zaváhame, lebo cesta sa stráca v hustom trávnatom poraste. Objavím sa vo fotopasci a pokračujeme potom správnym chodníkom vľavo. Stojíme pri info tabuli, ktorá hovorí o vetracej šachte pod nami. Sme teda nad baňou. Paralelný svet pod nami má rozlohu väčšiu ako celé Piešťany aj s Kocuricami. Pohodlnou lesnou cestou dôjdeme asi po hodine na žlto značený chodník, ktorý vedie z Troch Studničiek na Malý Grič. Zabočíme o 180° doprava a strmo sa vydáme hore. Cestou dolu schádza motorkár na kroske. Nepríjemné zavýjanie dvojtaktu sme počuli už pred tým. Po asi dvadsiatich minútach sme na skalách tvoriacich Malý Grič. I na Malý dakto nedávno (ešte nezhrdzavelo) vyniesol železo. Skalolezci objavili možnosti lezenia len tento rok.

Vyhliadka z bývalej sopky je ešte impozantnejšia ako z Veľkého Griča.

     Kňazov vrch bráni sčasti vidieť celú Handlovú. Zato Malá Fatra i Veľká je celkom pekne vidieť. I Handlovské letisko. Dokonca aj Strážovské kopce na západe. Chvíľu šachujeme so správnou foto pozíciou. Okrem vhodnej skaly, treba nájsť aj plán úniku. Cestou, ktorú vidíme pod nami, nepôjdeme. Zídeme k Trom studničkám, potom po zeleno značenom chodníku do mesta a tam sa uvidí. Vyťahujem paličky a schádzame prudko dolu. Sexuálne sa prejavím na zaprášenej zemi. Bolestne sa ozval znova aj členok. Pri Troch studničkách je ohradený prameň vody. Kedysi stála v lese i chatka, ale vyhorela, z detského kolotoča zostal zhrdzavený vrak . O5 sa za nami ozýva ručanie úchylného jeleňa. Tento nebude podľa slabšieho barytónu alfa samec. Obchádzame Kňazov vrch a sme prakticky už v meste. Vítajú nás záhradky. Kuknem do navigácie a nájdem cestu pomedzi banícku kolóniu. Teraz ju obýva prevažne marginalizovaná menšina. Po opustení špinavých uličiek sa ocitneme na Štrajkovej ulici pred nápisom Baňa Handlová.

    Po vyše 100 rokoch bol v koronovom roku 2021 vytlačený posledný vozík hnedého uhlia z Bane Handlová. Baníci vyfárali vyše 82mil. ton uhlia prevažne pre Novácku elektráreň, ktorej rovnako zvoní umieráčik. Pod zemou je ešte zopár melónikov uhlia, ale grín díl nepustí. Pár rokov budú prebiehať zasypávacie a demolačné práce, ale boľševikom rozmaznávané remeslo na Slovensku končí.

Z baní by sa mal stať skanzen. Mestečko však zatiaľ tvrdo spí a na turistov nie je pripravené.

     Vyjdeme znova hore po betónke k autu. Cestou s5 vidíme v centre mesta hudobný festival centra voľného času na námestí. Mládež postáva, deti skáču v nafukovacom hrade, dospeláci pijú hrdzavú vodu. Doma nás už čakajú dievčatá s otvorenými zošitmi v nádeji, že im o ôsmej večer budeme riešiť matiku a chémiu. Na správne počítanie som si nalial studený burčiak, z ktorého ma tri dni škriabalo v hrdle. Zdar Boh.

 

Akadémia rodičov uvádza: Trapáčky

 

  "Och!", volá hroch.Naše dievčatá sú už v pubertálnom veku. Fyzicky. Akné, maľovanie nechtov a handry sa riešia na dennom poriadku. Staršia je po birmovaní duchovne už dospelá. Mentálne sú obe stále deti. Akurát odvrkujú jedna viacej ako druhá, čo ako deti nerobili. Najhorší pičung je turistika, v robotné dni škola. Na výlet ich dostaneme len pod hrozbami alebo návštevou MacDonalds. Do školy chodiť si viac menej zvykli. Ranné kakavko už im nechystám. Robia si mliečny koktail alebo ľadovú kávu (cez deň). Ovocie okrem jablka, prípadne banánu nehrozí dostať do huby. Aj to sa stáva, že nájdem zvyšky po troch dňoch v obedári. Mladšia robí desiatu staršej, pretože tej sa nechce. Nie raz sa stalo, že šla do školy s prázdnou-nestíhala. Víkendové raňajky sú v znamení hrste cereálií s mliekom. Pečivom staršia opovrhuje celkovo. Okrem sladkých šišiek. 

Staršiu na odvolanie prijali do gymnázia. Bola na chvoste, po odpadnutí špekulantov sa asi nejaké miesto našlo. Tupelo sa po monitoroch, kde proste spanikárila, vykašľala na učenie. Nahliadol som do testov a veru i ja som zalomil rukami nad triviálnymi chybami zo slovenčiny. Slovo „pretože“ dala ako predložku. Uvádzaciu vetu určila systémom hula  hop ako prvú v texte. Aj ja viem, že uvádzacia veta je iba v priamej reči. Matiky (nerovnice, slovné úlohy) som sa, rovnako ako môj potomok, nechytal. Hodnotiaca mladá učiteľka povedala, že možno sa nájde inde. Teraz má šancu dokázať, ako veľmi sa míýlila. Po prijatí sme mali len pár hodín na rozmyslenie (pani sekretárka o tretej pichala odchod), za nami stáli ďalší v poradí. Žena dcérku presvedčila. Alternatívou bola zdravotná laborantka v Trnave. Už sa videla vegetovať na ľahšej škole, kde spravila príjmačky ľavou zadnou. Keď sme však videli postávať tie typy báb na príjmačkách v Trnave, neboli sme ako rodičia presvedčení o výbere. Má na viac. Každé ráno si teda pípa na vrátnici gymnázia. Vybavil som jej ISIC kartu. Len tie zľavy nie a nie využiť. Zasa také terno to nie je. Začiatky sú, ako na každej novej škole, ťažké, ale postupne dochádza k mitigácii situácie. Nadáva takmer na každého učiteľa, hlavne na triednu. Učí ich chémiu a biológiu. So starou fyzikárkou tiež nebudú kámošky. "Vy ste nepísali (písomku), tak ven. Aby ste nepočuli odpovede", poslala jedného študenta z triedy. " Nerobte sa múdrejší ako ste", schladí hlásiacich sa šprtov. "Jednotkou merania uhla je radián. Ale tí, čo u D. prepadli, móžu v živote používať aj stupen". Nuž, bude si musieť zvyknúť. Pochopila, že škola je náročná (patrí medzi dvadsať naj gymplov v krajine) a pripravuje sa priebežne. Bojuje s cudzími jazykmi. Potom, čo nepochopiteľne zrušili ruštinu, sa prihlásila na nemčinu. Učiteľka im odkázala: "Ked ma budete na pol roka prosit o známku, móžete mi do riti fúkat". Keby len s cudzími. V diktáte z rodného jazyka napísala Bratislavský hrad s malým b. Varia im študenti z hotelovej akadémie. Pochopiteľne pod dozorom kuchárok. Stáva sa, že jej bývalé spolužiačky zo základky nevyhovejú jej chutiam a odhlási sa. Čo sa udeje na týždennej báze. Cestoviny s pestom alebo vifónka sú lepšie alternatívy ako ryžový nákyp. Koncom septembra mali imatrikulácie. Témou bol pirát. Na poslednú chvíľu si zohnala nejaké malé rekvizity. Ako trieda vyhrali nejaké súťaže, ktoré im tretiačky pripravili v telocvični. Vyzdvihnúť som ju bol okolo desiatej večer. Veríme, že náročnú školu dá a posunie sa po štyroch rokoch vyššie. Napokon je to jej cieľ. Študovať za lapiducha. Apropo. Začína si sama dávať paralen, keď má bolesti. Snažíme sa jej to vyhovoriť. Kámoší sa so šprtkami (v lavici sedí s dievčaťom zo škôlky), azda ju potiahnu. Ako sa hovorí: Kto chce lietať s orlami, musí vstávať z vrabcami“. Snáď nebude ľutovať, ani nám medicinbal neskôr neotrieska o hlavu. Staršia číta viac ako mladšia. V hľadáčiku má sedem kníh!  Ale vystačí si aj so seriálom Stranger Things. Pozerá ho už tretí krát. Namotala naň aj mladšiu. Ešte v apríli žiadali sme o dotáciu na notebook v rámci projektu Digitálny žiak. Vyjadrenie prišlo po pol roku. Vybral som počítač, aby som aj ja mohol hrať na ňom hry. Ak mi potomok dovolí. Ako relax a prevetranie hlavy stále účinkuje v panoptiku panáčikov pod miestnym basketbalovým klubom. 50Eur mesačne platím viac menej zbytočne, ale aspoň sa nefláka. Tím hrá nesúťažne, môže hrať aj za mladšie. Na zápasy máme od nej zakázané chodiť. So staršími nechce trénovať, nepáči sa jej trénerka, ktorá protežuje svoju dcéru aj s jej mizivou hrou. Zaujímavé, že s trénerkinou dcérou sú dobré kámošky. Ak má veľa učenia, zostáva doma. Večer býva občas vypľutá ako štolverka. Je taká naivná, bojazlivá (či lenivá?), stále akási nedospelá. Možno je aj dobre, že ju zatiaľ máme pri sebe. Upratovať veci v izbe ani nevládzem. Jednak to mám zakázané a potom by ma iba triafal šľak. Pozbieram aspoň odpadky a handry zo zeme. Tak ako tieto spomienky.

Mladšia dcérka je iné kafe. Ich jediná trieda v ročníku sú totálne skrachované existencie. I celá škola sa ocitla tento rok, nie raz, v správach. (opitá učiteľka, štvrták atakoval nožom spolužiaka). Niektorí odišli, prepadli alebo sú retardi, naj kámošku má na dištančnom, polovica sú Ukrajinci. Hrozí, že ich ostane čochvíľa 8 v triede. Po pol druha roku sa im vymenila triedna učiteľka. Dcérka sa prispôsobila väčšine flákačov, a tak aj jej učenie a ochota navštevovať štátnu ustanovizeň vyzerá. Rozumu má dosť, hrozne túži byť dospelá. Nie je predmet, kde by nemala zlú známku. Zle sa mi na štvorku, päťku pozerá ako rodičovi. Lepší darček k narodeninám si nemôžem želať. Týždeň sa snažila učiť a znova sa naklonila na stranu flákačov. A ešte sa srdila, že ju nepochválime. Pohybuje sa na akejsi sínusoide dobrých a zlých známok. Niekedy mi to pripadá, že učitelia preceňujú triedu, aby školu kvôli prospechu nadobro neposlali do "kytičiek". Tablet budem asi o5 zamykať. Ešte pred koncom školského roka doniesla poznámku, že hrala karty na vyučovaní. Je to rebel. Mudruje a autoritu kantora príliš neberie. Chodí na hodiny nepripravená, ale vždy je pripravená,  čo povie. Ale kto, čo, s kým, vie rozprávať hotové slohové práce. Len na zlú tému. I preto, že kvákala pod balkónom so spolužiakmi. To sme jej zatrhli potom, čo sa aj susedia sťažovali. No a teraz tam sedáva dakto iný. Napriek tomu spolužiaci sa ju pokúšajú vytiahnuť von. Ešteže má tréningy. Ani nechcem vedieť, s kým a kde trávi čas, dokiaľ sa jej uráči prísť o pol tretej domov. Hádzaná ju baví len sa posúva ďalej pomalšie. Tréner tvrdí, že sa bojí útočiť na bránu. Postupne sa však osmeľuje a v zápase s ťažkým súperom dala 5 gólov! Od mamy má za každý gól motivačných 10c. Je aj pomalá - vďaka nadváhe. Koľkokrát si už dala sľuby, že obmedzí jedlo... Od dieťaťa ani nečakám, že ich dodrží. Stredy trávi dve hodiny so svojráznou umelkyňou v ZUŠ. Ani za tie roky sa nám nepodarilo dohodnúť na termíne, ktorý by nekolidoval s hádzanou. Vraj prestupom by pani magistre triedu pochovali. Keďže ja dcérku neinzultujem ako mama, lepšie si rozumie so mnou. Vraj.

Obe nosia vyberací strojček na zuby. I preto, že staršia má stále mliečne zuby. Je oneskorenec. Lekárke chodia samy. Páči sa mi, že zubárka sa s nimi baví ako s dospelými. Nosia ho poobede a pravidelne si musia uťahovať drôty kľúčikom. Inak zdravotnícke zariadenia nenavštevujeme. Až na prechladnutie sa babám choroby vyhýbajú.

Večerať sa snažíme pri stole spolu, pokiaľ to tréningový rozvrh dovolí. Spať chodia pomaly už neskoršie ako rodičia. No a takto nám rýchlo uplynie školský deň. Večer hromženie, plač na chabý školský výkon alebo úlohy. Jedna choreografia strieda druhú. Cez víkend zápasy alebo nejaký ten výlet, ktorý väčšinou absolvujú iba rodičia. Decká ležia s tabletom alebo s telefónom na posteli, staré morča v klietke bez wifi. Čas merajú len hladom.

Čo nás čaká budúci rok? Úspešne skončiť ročník v škole. Ortodoncia sľubuje fixné strojčeky. A snáď prežije i momentálne choré morča.

Martinky ferrata

Názov expedície: Skaloplaz 23

Heslo: Na poslednom taženíčku dám si ešte praženicku

Štvrtok - Hradný deň

    Prázdniny sa vždy snažíme odštartovať alebo zakončiť malou spoločnou dovolenkou. Tento rok sme rovno vhupli rovno na veľkú rodinnú dovolenku, preto na sklonku prázdnin sme sa my štyria narýchlo vybrali objavovať krásy Turca. 
Po výmene bŕzd, doplnení chladiaceho média do Jarisy a palaciniek do našich žalúdkov vyrážame po jednej hodine severným smerom. Skoro. Najprv svokre zaniesť morča. Lenže drahá ide v starom tričku a čo horšie baby si zabudli šiltovky. Vraciame sa teda domov. Konečne po pol druhej sme na diaľnici do Žiliny. V malej kolóne sme v Žiline, ale zipsovou jazdou je premávka plynulá. Cestu pod Strečnom zúžili na dva pruhy a dali nový asfaltový povrch. Premávka sa mi zdá plynulejšia. Po krátkom diaľničnom úseku schádzame smerom na Martin, ale odbočujeme doľava na Sučany. Tam budeme bývať, ale teraz len prefrčíme a pokračujeme doprava na Turčiansku Štiavničku. Za ňou sa cesta zužuje až do Podzámku na šírku cyklochodníka. Na vyhýbanie je akože pás mimo asfalt. Prejdeme dedinou a ideme smerom ku Sklabini. Hľadáme miesto na parkovanie. Ženina kolegyňa nám odporučila nejakú parkovaciu plochu pri ceste. Okrem nejakých trávnatých pásov, nič. V Sklabini sa otočím a idem nazad. Kdesi v zákrute potom nájdem nejakú malú plochu pod stromom, kde odstavím auto. Odtiaľ je to asi najbližšie k hradu. Neskôr sa dozviem, že som mal ísť na poľnú cestu a tam dakde je parkovisko. No pripadala mi nesúca pre naše malé vozítko. Miernym kopčekom vyjdeme k hradu, ktorý sa skrýva za schválne vysadeným lesíkom. Mal ukrývať hrad. 

 

        Dnes už historická snímka. Pravá časť budovy nedávno vyhorela (6.11.2023)

 

 

    I pred ním je akože parkovisko. Ako prvé do očí udrie obnovená hospodárska budova s husami a kozami.  Vyjde týpeček so psom a ide k hradu. My najprv so ženou vybehneme na kopec nad hradom uloviť pekný záber. Slnko sa však pred nami schováva. Zídeme k hradu. Vpravo v južnej vežičke je pokladňa a suveníry. Lístok 5Eur/osoba, pohľadnica len jedna z dvoch za 2Eur. Dosť pálka na takú ruinu. Každú celú hodinu je prehliadka expozície v hospodárskej budove. Blíži sa štvrtá tak počkáme pod lipou. Čaká s nami jeden starší pár. Obézna baba s okuliarmi a šedivý chlapík s bruškom. Čakanie nám spestruje okrem hydiny 13-ročný vlčiak Lena s chorými očami. Ako povedala drahá:" Na poslednom tažení". Prehliadku robí mladý chalan z pokladne. Zavrie vežičku a ide dolu k nám. Chalan nemá zapnutý poklopec. Je v maskáčoch, na nich má prehodený plášť a na nohách gumáky. Čudák, podľa mňa schizofrenik. Za zavretými dverami zmení hlas a baví sa so psom? Keď kráčame lúkou k autu spieva v okne a čosi kričí. Jeho pes má len 2,5r. a /ne/počúva na meno Moly. O dom sa delia s kozami. Na dome otvorí dvere do predsiene. Majú v nej bordel a pec, kde údia chýrne kozie syry. Hore spia. Pod nohami sa mu motá malý chlapec. Sprievodca otvorí pec a ukáže syry. Údia sa celý deň. Zavrie ju a povie:" Koniec prehliadky". Samozrejme žartuje. Vpustí nás do miestnosti vľavo. Veľká izba je plná zaprášeného dobového nábytku. Na oknách sú erby hradných pánov. Predmety sú zaprášené a niektoré sa podarilo zachrániť po požiari z kaštieľa, ktorý podpálili škopcáci v II.sv. vojne. Po stenách visia obrazy majiteľov. Drahú upútala replika mortuária. Kedysi to bolo parte, smútočné oznámenie. Svojim spôsobom oslava života na jeho konci. S výkladom sa chalan netrápi a pustí nahrávku historika Mira Eliáša. V ďalšej miestnosti sú zachované malé predmety z hradu ako podkovy, taniere, či poháre a pár kameňov s erbami. Nedávno našli nápis so spomienkou na návštevu vnuka Márie Terézie Jozefa Antona, ktorý bol uhorský palatín. Na stole je model hradu i model ruiny. Vrátime sa s5 a vonkajškom prejdeme dolu do pivnice. Dobrovoľníci so združenia Donjon si spravili v miestnosti bar. Pár rokov (2020) im patrí celý hrad, ktorý splácajú. Ani sa nečudujem vysokému vstupnému. Ďalšia miestnosť mi pripadá, že je na podujatia. Sú tam lavičky a delo. Totiž z okien sa onehdy strieľalo. Ukázal nám na obrázkoch, ako budova kedysi vyzerala. Zachoval sa iba jeden múr. V r.2002 ju začali rekonštruovať do dnešnej podoby. Okrem výkladu musel krotiť hravú Moly. Z chladničky vytiahol na drievku kúsky syra a bryndze. Ochutnal som a vôbec neboli cítiť kozacinou. Asi čakal, že si dačo kúpime, lebo sme tam chvíľu len tak ticho stáli. Keď videl, že kšeft s nami nespraví, vypustil nás von. V pivnici nie je nič, čo by návštevu hradu obohatilo a doteraz neviem, načo nás tam zaviedol. Naproti tomu severná veža, kde je tiež výstava SNP a posledného kastelána zostala pre nás zapovedaná. Obzreli sme si hrad, kvôli čomu sme do Sklabine vlastne prišli. Je pomerne rozsiahly. Za bránou sú 300 storočné Révayovské lipy. Pred každým objektom je info tabuľa. Traja chlapíci robili na veži, ktorá slúžila ako obranná voči Turkom, neskôr väzenie. Aj pre bosorky. 

 

Horný hrad a obranná veža.

 

    Hrad Sklabina, najväčší hrad na Turci, píše dejiny od 13st. za rytiera Donča až doteraz za panovania dobrovoľcov z Donjon. Najzachovalejšia budova bol kaštieľ zo 17.st. v predhradí. Bol obývateľný až do r.1944, kedy ho Nemci vypálili. Údajne ako pomsta za zastrelenú hliadku v obci Sklabiňa. Čo nedokončili vojaci, dokonali obyvatelia blízkych dedín. Od r.2000 je v trvalej rekonštrukcii a v spasení kozami.

    Je pomerne chladno. Len dajakých 19°C a z dolniakov sme prišli v kraťasoch. Z horného hradu vidíme, že na krivánskej Fatre prší. Z horného hradu zlieza korpulentná po štyroch. Srandovný pohľad. Do horného hradu prichádza mladý pár a pýta sa, kde kúpiť lístky. Posielame ich do vežičky. Zo stavby zbehne chalan do pokladne. Za ním dobehne aj divný týpek v maskáčoch a druhý ho doje.e, kde je. Začína popŕchať, preto ideme k autu. V Sučanoch zabočím k reštaurácii a ranču so starým menom Stará Teheleň. Zaparkujem vedľa vozíka pre kone. V reštike nám dajú kľúče od domčeka. Nenažraný Booking si za toto zhrabne 25Eur. Obec zhrabne 6Eur za pobyt. Domček je pri výbehu s koňmi za poschodovou chatkou. Tých je tu dosť. Koňov. Okrem erdžania nám pobyt spríjemňujú vlaky. Výhľad je lákavý, pozýva nás na hrebeň Malej Fatry. Malý Kriváň je odtiaľto 5h šliapania. Domčeky sú drevené kabíny na kovových nôžkach. Náš je pod hruškou. Hneď pri otvorení dverí zisťujem, že drú o strechu. Hoci bol pokus o zrezanie dreveného trámu, úprava pomohla čiastočne. Uprostred je vchod, obývačka a kuchynka. Mikrovlnka, indukčná varná doska, či toastovač, samozrejme chladnička, ktorú musím zapnúť. Po stranách spálne. Tí, čo si ustelú na kraji majú pocit, že domček sa kýva ako na stračích nôžkach. Izby sú nové, čisté, rovnako aj kúpeľňa. Beriem spálňu od trate ďalej. Každý má na posteli položený jeden uterák. Prikrývka cez pohovku je dobrý nápad a zišla by sa aj nám. Na ranči sme asi momentálne jediné stálice. Po ustajnení koní a dohraní tenisu, areál stíchne. Po vybalení ideme do malého Tesco expres. Asi 500m popri cigánskej osade, ktorú tvorí rozmlátená bytovka a odpadky okolo nej. Za pumou je malý obchodík. Chýba nám čaj a káva. Nakoniec kúpime džúsy a sladké pečivo na raňajky. Na večeru sedíme v reštike. Všetci si objednáme hamburger. Chuťovo taký priemer. Pozreli sme si telku. Je v nej asi 20 programov. Po desiatej sa ponorím do voňavých paplónov. Na izbe ani v kúpelke nejdú zavrieť dvere, lebo sú na nich zavesené kovové háčiky-vešiaky. Kone sa váľajú v prachu.

 

 

Domček na stračích nôžkach, kde sme bývali.

Piatok - Feratový deň

    Pod horami je chladnejšie a dobre sa spalo. Odtiahnem žalúziu a kuknem von na oblohu. Zatiahnutá. Dnes počasie ovplyvní teplý front. Vedľa v chate predsa len ktosi býva. Ráno vyšiel chlapík v kovbojských čižmách venčiť psa. Po raňajkách sa okolo pol desiatej presunieme autom do martinskej štvrti Stráne. Zaparkujem hneď na malom parkovisku dolu. Hlavné je kúsok vyššie. K penziónu Ferrata ideme 500m pešo. Na recepcii necháme zálohu 200Eur. Recepčná nám vydá ferratové sady, ukáže ako ich nasadiť a môžeme po červeno značenom chodníku vyraziť. Mikiny dáme po chvíli stúpania dole. Stále stúpame dolinou Pivovarského potoka. Krásne scenérie zurčiaceho potôčika, vodopádiky, pereje, tône, dokonca i zbytková civilizácia v podobe zhrdzavených vozíkov z lomu. 

 

 

Potok dostal podľa toho, že vodou zásoboval martinský pivovar.

 

 

    To všetko ponúka subtílna, no frapantná Mlynská dolina. Po hodine dôjdeme k tabuli č.4 a uväzujeme popruhy spolu s ďalšími turistami. Nové rukavice zostali v domčeku. Hlavne, že sme kvôli nim šli do Trenčína. Pri odpočívadle je altánok a lavička. Vpravo pokračuje chodník bez lezenia. Veru aj by som sa otočil. Ferrata ide rovno hore. O5 nahodíme mikiny a posilním sa s mladšou tyčinkou Kinder Bueno. Po pár desiatok metrov sme na prvej lezeckej stene. Pre mňa najťažšia (a to je označená A/B), dvakrát sa šmyknem a visím len na rukách. Bojujem a mám trasy už na začiatku plné zuby. Cesty s5 niet. Je jednosmerná. Zozadu sa tlačí rodinka tiež s dvoma dievčatami. Chlap je múdrosráč, ale hlavné pravidlo č.2 si neprečítal: "Dodržujte rozostupy". Pod lanovým mostíkom  taliansky chlapec nedosiahne na kovové laná a jeho mama rozhodne zísť na spodnú ferratu. Jednosmerka, nejednosmerka. Všetci musíme zísť dolu. Drahá s mladšou ide tiež spodnou cestou, ja s mladšou po mostíkoch. Musím sa vyšvihnúť naň. Obtiažny je tiež prechod na druhý visutý most. 

 

 

Prekonanie rokliny je adrenalínový zážitok.

 

    Po zlezení mostov pokračujeme ďalej ku križovatke trás. Vľavo ľahšia B, vpravo C. Hoci je C zaujímavejšia, rozhodneme sa po zvážení ísť ľahšiu. Ono B cesta ľahšia ani nie je, skôr naopak. C trasa je však pre vyšších ľudí, lebo úchyty sú ďalej od seba. I tak sme mali krízu, keď sa malá pozrela dolu a dostala blok. Nastúpil plač a rodičovské tíšenie. Oprela sa o skalu a napokon sa rozdýchala. Boli sme na Ferrate sami, väčšina prekonáva ťažšiu. V jednom skalnatom prechode sme vybrali zlú cestu cez skaly, hoci za nimi boli schodku. Salewy prešli krst vodou a odolali. Skaly pomaly miznú, preto dáme dolu prilby no a vtom si o strom buchne hlavu mladšia. O5 plač a túžba ísť domov.

 

 

10m nad potokom vedie zabezpečená trasa.

 

 

    Našťastie sme blízko odpočívadla. Dominuje mu akože vrcholový kríž zastoknutý do skaly. Pri ňom sa spájajú obe trasy. Je tam zošit, pamätná tabuľa s urničkou, či fľašou na vodu? Zdola dôjde aj rodinka úžasných, ktorí tiež evidentne prekonali krízu. C výstup proste nie je pre deti. Za polhodinu pohodlným chodníkom sme pri chatách. Vodný zdroj v dezolátnom stave, chaty vyzerajú tiež dlho opustené.

Blízko jednej chaty je výver. Tak ho nazýva odborne žena, ale krajší názov je studnička. Vydáva bublavé zvuky ako prdiaci ......... Dôjdeme ku chate Martinské hole, kde dúfame v poživeň. Na prízemí je reštika, či skôr bufet. Objednáme si dve šošovicové polievky a dvakrát parené buchty s kakaom.

Buchty boli fajn plnené marhuľovým džemom. Nešetrili maslom ani posýpkou. I polievka s kúskami údeného mäska sa vydarila. No v žiadnej chate ani hoteli pohľadnice. 

 

Chata stojí pod Martinkami už 65 rokov.

 

 Zídeme nižšie pod hotel Nová ponorka. Pani pod prístreškom požičiava kolobežky. Nie zrovna lacno - 20Eur za vozítko. Už sme jazdu babám sľúbili, preto zaplatíme 80eur za všetkých. Pešo by nám trvala cesta dolu najmenej dve hodiny pi.ovania. Pani vysvetľuje rozdiel od bicykla: treba brzdiť oboma brzdami prerušovane. Pri brzdení posadnúť do drepu. Nie príliš, lebo si oderieme riťku. Zo skladu vydá každému kolobežku. Kolobežka má hrubé kolesá, preto ťažšie zatáča. Mladšia dostane raptora s rovnakými kolesami, my máme štandard. Pomaly schádzame dolu. Pol druha kilometra po rozbitom asfalte, potom nás veľká tabuľa usmerní doprava na lesnú cestu. Nechodia síce po nej autá, ale vyhýbame sa turistom a cyklistom. Tých, čo šliapu hore, obdivujem. A že ich ide... Otvorí sa aj zopár krásnych výhľadov na Martin, Vrútky, či Krivánsku Fatru. Tam zasa prší. O5 stretáme rodinku úžasných. Chlap si doma asi neprdne, tak si honí ego pred našou rodinou. Dolu sa lepí na ženu a striedavo sa obiehame. Svoju ženu s dcérou necháva ďaleko vzadu. Naserie ma, keď si oprie kolobežku o pamätník SNP. Týpkovi opriem kolobežku o jeho lavičku, aby som si ho mohol vyfotiť. Kanón, nie blbečka. Ešteže sa nepostavil aj on k zbrani. Jeho dcéra len lakonicky povie: Môžete". Na strome je i lekárnička, hlavne pre kolobežkárov. Predpokladám, že nie po partizánoch, ale od združenia Turčianska Záhradka. Nezabudnuteľný je rýchly finiš po hladkom asfalte od rozbitej lanovky dolu k parkovisku. Zjazd trval asi hodinu, ale s krátkymi cikpauzami, či výhľadmi. S drahou pešo ideme od parkoviska vrátiť ferratové sady.

 

 

 

Na ranči sme si dali na večeru dve pizze. Európa s dvoma druhmi syra, šunkou a oreganom bola vcelku dobrý mix a chutila. Rovnako druhá pizza-gazdovská s klobásou, cibuľou a paprikou. Len cesto bolo dosť obyčajné. Ale ochutnali sme kombinácie, ktoré doma nepečú. Idúc do chajdy som si všimol, že v ďalšom domčeku sú návštevníci a kone už spia.

Sobota - Čučoriedkový deň

    Výlet na Martinky. Počasie ráno vyzeralo všelijako. Na holiach sa prevaľovali lenivé mraky zo západu. Rovnako ako včera, sme okolo pol desiatej vyrazili. Jarisu som potiahol hore až pri chaty. Cesta od Vrútok je dosť rozbitá. Iná pre autá ale nie je. Šiel som pomaly a pustil autá za mnou.

Pešo sme potom vystúpili tých 200m na najvyšší kopec lúčanskej Malej Fatry, Veľkú lúku (1475m). V novej (2020) chate Javorinka sa márne pýtam na pohľadnicu. 

 

Nenáročná hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry.

 

   Na Veľkej lúke sme sa pásli na čučoriedkach a brusniciach. Na martinských holiach je ich neúrekom. Výhľady sú na všetky strany. Pod nami Martin, Vrútky a sučianske Chorvátsko. Krivánska Fatra v ťažkých oblakoch. Na opačnej strane je vidieť zub Kľaku a na západe kúsok Žiliny a vlastne celú Žilinskú kotlinu. S fialovými jazykmi a rukami pokračujeme nenáročným chodníkom po hrebeni na juh. Obchádzame rašeliniská, čo sú akési Fatranske plesá. Pripomínajú mi Krkonoše. Po nedávnych dažďoch sa zaboríme i do bahna. Holub medzi kosodrevinou vyplaší dievčatá. Krúžky na nohách dávajú znať, že operenec je nejaký poštový zatúlanec. V neďalekých Stráňavách je známy chov pošťákov. Po chvíli chôdze kosodrevinou miznú stromčeky a sme na Vidlici. Trávnatým terénom schádzame dolu a potom zasa hore na Veterné (1442m). Ležiac v hebkej a teplej tráve si vychutnávame výhľady na obe Fatry. V diaľke je vidno i Nízke Tatry, či na náprotivnej strane Biele Karpaty a Moravské Beskydy s Lysou horou. Dohľadnosť je teda krásnych 60 až 80km. 

 

3. najvyšší vrch Lúčanskej Fatry.

 

 

    Na vrchol príde početná partia turistov Vibrama Malachov. Energie sme dnes veľa neminuli, preto si otvoríme k obedu balíček chrumiek. Po nejakej pol hodinke sa vraciame s5. Vyberiem spodný, vyšliapaný chodník, kde sa odkrývajú výhľady na Turčiansku kotlinu. Žena skúma pramene. "Vodárku chceš za ženu", vravím deťom. " A de zas zmizla?" Motáme sa pomaly a prejedáme sa čučkami. Okrem nás sú na holiach zberači rómskeho pôvodu. S batohmi a vedrami češú kríky. Za Vidlicou sa otvára výhľad na Krížavu. Z Veterného nebola taká pekná scenéria Krížavy so 116m vysokým stožiarom podobným Kráľovej holi. Vrátime sa do chaty Javorinka na šošovičnú polievku a kapustnicu. Obe boli dosť slané. Šošovičná vyzerala rovnako ako hrachová a plávali v nej i kúsky mäsa. Skonštatujeme, že lepšieho kuchára majú na chate Martinské hole. Ešte i tá kofola chutila inak. 

 

Krížava signálom pokrýva celé severné Slovensko. Vysielač je plne automatický, bez obsluhy.

 

 

Sedíme vedľa dvoch týpkov zdolávajúcich hrebeň Malej Fatry. Idú zo Strečna a dnes chceli bivakovať pod Kľakom. Horám zdar! Len od Veterného je písaný Kľak za 9h. A sú dve hodiny poobede. Jeden bol príliš premotivovaný, druhý triezvejší. Rovnakou cestou zídeme k autu. O5 pomaly schádzam dolu a púšťam autá za sebou. Namierené máme na opačný koniec Martina, do múzea Slovenskej dediny. Cestu do Jahodných hájov pozerám v teleféne na semaforoch, keď stojíme na červenej. Drahá mi počíta sekundy. Ako na pretekoch rally. Máme niečo vyše hodiny na prehliadku. Stihneme aj komentovanú v drevenom kostole Štefana Kráľa z r.1792. Robí ju mladý blonďavý chalan, pp. študent. 

    Jediný zachovaný drevený kostol na Turci je prenesený z Rudna. Oltár je dokonca starší ako svätostánok a vyrezaný bol v 16st. Sochy svatých sú vraj ešte staršie. V interiéri sú nové len lavice z minulého storočia. Z organu zostalo len torzo, ale "nahrádza" ho mega rapkáč, ktorý slúžil namiesto zvonov počas Veľkej noci. Chalan previedol názornú ukážku, z ktorej mi doteraz rapká v ušiach..

Steny kostola zdobia maľby mramoru alebo akože okeníc, čím nejaký pán Lazar zo Slovenského Pravna nahrádzal drahé materiály, či výzdobu. A opticky zväčšoval interiér.

Vľavo kópia zvonice z Ondrašovej, vpravo obchod a vozáreň, kde bola svadba.

    Ďalší domček je filagória, poschodová chatka so vzácnymi maľbami, kde sa rovnako realizoval rokokový umelec zo Slovenského Pravna. Maľby sú pomerne zachovalé, vďaka použitiu vosku a potom do záhradného domčeka chodil iba farár s richtárom na drby a deliť si prachy. Niektoré kresby sú záhadou, lebo nikto nevie, čo na nich je. Ďalší dom bol predchodca dnešných bytoviek. Štvordom pre chudobných. V dedine často horelo a chudobnejším občanom sa nechcelo zakaždým stavať dom. Ani nemali za čo.  A neboli by to Slováci aby o5 nevy.ebali s daňami. V 15st. daň za počet komínov zaviedol Matej Korvín. Chytrí Slováci jednoducho stavali domy bez komínov. Málo to aj výhodu. Dym konzervoval drevené šindle a vydržali aj 50 rokov.

Pokračujeme v prehliadke vnútra roľníckeho domu. Gazda bol v jedinej izbe domu, chalani mali ustlané v maštali, baby spali hore v dyme. Mladomanželia, kým si nepostavili chajdu, mohli na požehnanie gazdu spať v komore s myšami. Ďalší dom bol murársky a už na prvý pohľad bohatší. Murári tak vedeli zabezpečiť deťom lepšie vzdelanie počas celého školského roka. Na druhej strane doma boli len pár týždňov v zime, kým nešli na múračky. Roľníci museli byť väčšinu roka na roli. S nimi i deti, vízia Márie Terézie o povinnej školskej dochádzke sa plnila veľmi pomaly. V sedliackych domoch sa spalo prevažne posediačky. Vystretá poloha totiž pripomínala nebožtíka položeného na márach. Zárubne boli nízke, aby sa príchodzí uklonil a potom...šetrilo sa jednoducho drevom. Zrkadlo oproti vchodovým dverám odháňalo mátohy. Žena to chcela vyskúšať, ale mladý sprievodca ju do cimry nepustil. A to bol koniec komentovanej prehliadky. Škoda, že bola skrátená na polhodinu.

 

 

Tí movitejší, ako napr. murári, už mali kamenné základy. Vľavo zrubový dom z Východnej.

  

   Na prehliadke sme boli s jednou rodinkou. Malé deti výklad veľmi nezaujal. Ešte máme čas, tak sa motáme po rozsiahlom areáli najväčšieho skanzenu na Slovensku. V jednom sedliackom dome je vskutku mátoha - Poludnica. Figurína s vrecom na hlave. Pod kamennými základmi sa roja mravce. Skanzen je v dosť zlom stave. V stodole sa chystá svadba. Bývajú v nej alebo v kostolíku pomerne často. Takí "voňaví" by sme sa mali priplichtiť medzi svadobčanov. Dolnou bránou vyjdeme pred piatou von. Stojíme pri potoku Medokýš. Niekto na toku riečky vybudoval novú priehradu z kameňov a dosák. Baby čistá voda upúta. Časom sa však zariasi a zozelenie. K ubytku sa vraciame cez centrum Martina. Je so širokými cestami, no pri činžiakoch. Na večeru v ranči si objednám cestoviny penne s kuracím mäsom a syrom. Mladšia ochutná cézar šalát, kde toho bolo akosi veľa pokrájaného, napr. i uhorka, či rajčina. Žena plnený kurací rezeň, staršia hamburger. A na chuť cibuľové krúžky. 

Pomaly sa v okolí Martina my, sedláci od Trnavy a priľahlých obcí,  naučíme mäkčiť aj i. Do domčeka si nesieme pivo a víno. Kone sa po jazde češú a chlimcú vodu z válova. 

 

Fatranské pleso.

  

Nedeľa - Svatý deň

    

    Niečo v noci lezie po plechovej streche. Túto noc počula cupkanie a šušťanie aj žena. Ja už minulú. Navyše som počul nejaký dupot. Pravdou je, že sú blízko kone, ale zvuk bol akýsi pravidelný. Ráno boli hory v oblakoch a chvíľu som váhal, či ísť na turistiku. Na veľa sme sa pobalili, pozdravili pani domácu a o 10 h vypadli. Autom sme juchali smerom na juh do najkrajšej a najstaršej obci na Turci Kláštora pod Znievom. Parkujem pri cintoríne. Malej tečie krv z nosa, preto duchaplne ako cintorín, kde sme, nájdeme vodu. Sledujúc zelenú značku sa vydáme do lesa. Sprvu je krátke prudšie stúpanie. Po ľavej strane je odbočka na kalváriu, ale my zabočíme doprava. Potom obchádzame strelnicu. A daj sa mi svete. Oproti kráča kolegyňa od bezpečákov. Neviem, či má spoznala. Babka už je viac menej na dôchodku, no občas chodí pomáhať. Pred varovaním Pozor strelnica je tabuľa o otváraní pokladov na Jána. Divné hľadať poklady a vbehnúť rovno pred hlaveň malorážky. Za strelnicou začína prudké stúpanie. Najprv gedrou, potom kľukatým lesným chodníkom. Dvakrát križujeme nejakú lesnú cestu.

Oltár svätej Margity Uhorskej, dcére kráľa Bela IV.

   Odpočívame na vyhliadke na Turčianske Teplice a rybník Vedžer. Cestou je zopár vypuklín v skalách akurát tak na sranie. Pred samotnými skalami je opravený kamenný oltárik Svätej Margity Uhorskej. 

Margita dlho nepobudla na zemi a asketickým životom a samotrýznením si veľa radosti neužila.

Po takmer poldruha hodine sme pod hradom. 

    Zniev (predtým Turčiansky hrad, skrátka Turuch) je druhý najvyššie položený hrad v krajine. Preto nie je ľahko dostupný a potutvárny prístup zakrátko zunoval aj hradných pánov. Jeho strážnu funkciu nahradil v 18st. Sklabinský hrad. Odvtedy hrad spieva svoju labutiu pieseň. Obec žiada o dotáciu ministerstvo kultúry. Žiadosť bola úspešná a okolie nestabilných múrov je obohnané páskou za 8000Eur.

 

Tristný stav ťažko dostupného hradu.

 

     Drahá pri pohľade na dve vežičky a jedno okno konštatuje:" To je všetko?" Baby si sadnú na múr, ja vyšliapnem pár minút na vrch Zniev. Z kopca je výhľad na Kľak, Malú Fatru, či Žiarske vrchy s najvyšším vrchom Chlieviská po ľavej strane. Pod nimi čupí subtílna dedinka Vrícko známa Kľackým vodopádom. Nie som hore sám, preto pár záberov a vraciam sa za dievčatami. Na obed mi nechali pár sušienok. Dolu sme rýchlejší. 

 

Zniev v podstate zakončuje Žiarske vrchy a ďalej pokračuje lúčanská Malá Fatra. 

  

    O5 odbočím ku kalvárii, baby idú priamo dolu. Zbehnem dolu skratkou a vynechám krížovú cestu. Baby ma čakajú na poli. Zastavím v obci a hľadám prvé slovenské gymnázium. Našiel som nejaký kláštor s opadnutou omietkou a obriu lavičku. V kláštore sú pri bráne nejakí čudáci v modrých tričkách a divne na mňa hľadia, keď fotím. Starobinec, či blázninec? Ani jedno ani druhé. Dobrý pastier. Chudobinec. A najväčší na Slovensku. No, kde je tá slávna škola? Nie som sám, kto neobjavil budovu. Včera mali jarmok a kolotočiari balia atrakcie. Cigán, malý chlapec, sa skrýva za stromom a odpaľuje cigu. Obyčajný život v Kláštore pod Znievom. 

 

V kláštore učili známe osobnosti ako napr. Martin Rázus.

 

    Kým sa motám, baby si kúpia zmrzlinu. Domov idem už známou trasou cez Rudno a Nitr. Pravno do Prievidze. Zastavíme sa na obed v Mac Donalds. Pokračujeme cez Bánovce a Beckov. Trasa sa mi zdá rýchlejšia ako cez Topoľčany, pretože nemusím ísť cez veľa dedín a Havran. Zmiatlo má značenie obchádzky v Turnej, preto sa na kruháči otáčam. V Hornej Strede nám prehánka zmáča morča a sme doma.

Pohárom vínka a piva si so ženou pripijeme na koniec prázdnin.

Staršej bola najviac nadšená z ferraty, menej už z hradov. Mladšej sa páčilo v podstate všetko, samozrejme okrem hradov. Ja si vychutnám každý deň, ktorý môžem stráviť v prírode. Milujem prechádzky v nej i tie náročné až extrémne.