Stopy na Marse

Cesta na Mars

Stáva sa pravidlom, že na sviatok vierozvestcov obujeme túľavé topánky. Rovnako i tento rok. Vyrážame po piatej poobede smer Donovaly. Deti berieme u starých rodičov, kde prázdninovali. Teraz sme im pichli na starosť morča Tofi, nech im pár dní sere a hrkúta pri telke. Nad Novou Baňou vidíme vztýčenú novú 21m vysokú rozhľadňu Háj. Baby cestou driemu a neskôr hráme s nimi Meno, mesto, zviera, vec. 2,5h jazda pomerne rýchlo ubehne a sme na mieste pri penzióne Mars. "Voláre" pani domácej, aby sa dostavila k pultíku na recepciu. Býva hneď vedľa, takže zjavila sa rýchlo. Penzión Mars má meno po bernardínovi rovnakého mena. Jeho fotografie zdobia steny penziónu. Bohužiaľ psík sa už odobral na večnosť. Nebohý pes i penzión bol pomerne veľký. Dnes zíval prázdnotou. Celé Donovaly boli viac menej prázdne. Horská dedinka je predsa len zimné stredisko. Sympatická pani majiteľka nám ukázala izbu a dala kľúče od vchodu a izby. Od lyží sme fakt nepotrebovali a vzala si ich.  Dokonca zapla kúrenie, čo bolo v lete zbytočne milé.

Opäť nás cesty lúčne kamsi vedú.

Penzión

 Jednoduché, čisté a lacné ubytovanie. Apartmán na poschodí tvorili dve izby. Väčšia mala kuchynku a tv. Postele boli orientované trocha nešťastne, ale kvôli nedostatku priestoru sa asi inak nedalo. V druhej miestnosti boli len postele a komoda. Penzión má veľkú jedálenskú miestnosť na prízemí.
"Veteš" je dnes v móde a nechýbala ani na Marse.  Zbytočnosti boli kompenzované knihami, mapami a bedekrami za oknami. Večeru sme absolvovali v 300m vzdialenej reštaurácii patriacej apartm. domu Kamzík. Tam stojí nocľah s raňajkami 80Eur, u Marsa 66Eur (deti mali grátis).
 Navyše Kamzík je v blízkosti hlavnej cesty. Mars sa dotýka lesa a v okolí je božský kľud. Taký, že my, mestskí ľudkovia sme kvôli tichu ani spať nemohli. Druhý krát si nahrám do mobilu prdenie áut, kosačiek, ľudí pod oknami a hrkútanie holubov. Reštaurácia Kamzík patrí medzi ťažký priemer. Ponúkajú všetko možné od hamburgerov, pizze po bryndzové halušky. Všetko z polotovarov, aby jedlo bolo rýchlo hotové. Potom aj kvalita tak vyzerá. Na šťastný výlet sme si pripili tatranským čajom.
 

Dolomitový Čierny kameň.

Objavitelia z Marsu

Pani domáca chová 20 husky psov. Nečudujem sa, veď Donovaly sú známe pretekmi psích záprahov. Psíci vedia prejsť denne aj 200km. Majú "stop kohút", ktorý im povie dosť a odpočívajú. Sú vytrvalejšie ako kone. Momentálne obývajú voliéru, ale neodvažujeme sa k nim priblížiť. Panička pripravila pre nás bohaté raňajky v podobe švédskych  stolov. Chystáme náročnejšiu turistiku, preto si dám párky a ochutnám palacinku s pudingom. Čaj s mätou je vynikajúci, no trocha sladký na náš vkus. Penzión by si zaslúžil hviezdičku navyše. Dnes sa neponáhľame, z penziónu vypadneme okolo deviatej. Miesto na parkovanie je tesné a neuhne sa mi pri cúvaní skala. Cestu von blokuje auto s prívesným vozíkom. Neviem trúbiť. Trieskam do volantu ako hluchý do brány a nič. Drahá preto vyskakuje z auta a ide zavolať majiteľa džípu. Cúvam pomaly až k penziónu. Netuším, že cesta existuje aj vrchom. Ukáže mi ju blokujúci chlapík. Vo Vyšnej Revúcej sme za slabú polhodinku. Parkujem pri potravinách a krčme Vyšná. Po 9.30h teda vyrážame z Horca po žltej. Je celkom slušné teplo a hneď na začiatku prichádza s prvým prudkým stúpaním kríza. Baby bavíme tým, aký raj by tu malo morča. Všade kopa byliniek a iných dobrôt pre hlodavce. No neprežila by ani do večera, lebo by sa stala chutným sústom pre dravca. Po chvíli sme v lese a stúpanie sa zmierňuje. Mne paličky pomáhajú, baby s nimi nevedia. Stretáme dve ženy z Reštartni sa, ktoré už idú dolu. Je 10h, takže buď vyrazili s brieždením alebo spali na chate pod Borišovom. Držíme krok s jednou rodinou. Pani ide bosá. Tantrajána, mantrajána, vadžrajána. Dáma usiluje o duchovný rast alebo smeruje k niečomu konkrétnemu. Každopádne Ploská ani Borišovka to nebola. My sme konzumní ľudia a pasieme sa na lesných jahôdkach. Vychádzame z lesa a sme na salaši. Na rovinke fúka a na pocit je nám lepšie. Salaš je teraz prázdny, po ovciach ostal len smrad. Zvončeky cinkajú ďaleko, niekde pod Ploskou.

Odpočinok pred dobytím vrcholu.

Ploská

Krátko vchádzame do lesa. Za lesom chodník o5 prudko stúpa do sedla. Zopár bielych práchnivok sa krčí  na zemi, vôňa mäty, margarétok, klinčekov a všakovakých bylín, ktoré ani nepoznáme. Na kvetnatom koberci ma upúta oranžový Chlpánik obyčajný, ktorý je medzi modrými a žltými kvetmi ako päsť na oko. Vyfotím nápadnú orchideu päťprsticu obyčajnú. Osviežime sa v riavach, pasieme pre zmenu na sladkých čučoriedkach. V sedle sme s nadstaveným časom 20min. Na Ploskú je len kúsok. Miernym stúpaním ideme slovenskou prériou na hrebeň Ploskej. Naozaj je svah hodný svojho mena. Pripomína mi americké prérie, či africké savany. Nikde nič len tráva a z nej popálené nohy.  Že sme na horách dáva vedieť po pravej strane dominantný Čierny kameň, Rakytov a v diaľke Choč. Ani nevieme ako sa ocitáme na vrchole 1532m vysokej Ploskej. Z tohto plochého stolíka je pôsobivý výhľad na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Predo mnou je Borišov a v turčianskej kotline mesto Martin. V opare vidím aj siluetu malofatranskeho Kľaku. Provokatívny kopec ako Choč. Skaly Rozsutca tiež nevyzerajú až tak vzdialené. Nad Habakukami lieta padákové krídlo. Povinne foto na dvakrát (pri prvom nie je vidno tabuľku) a prudkým klesaním po červenej schádzame k "Borišofke". Poniže chaty je ďalší salaš, tentoraz pre hovädá a kravy. V sedle Nad Studeným je križovatka všetkých možných farieb, trás a ľudí. Z Necpal, alebo z Krížnej. Cyklisti šliapu do pedálov z belianskej doliny.

Z Ploskej ku "Borišovke".

 Borišovka

V chate je teplo a smrad jak v prdeli skapatej opice. Nezavidím chatárom motajúcich sa pri plotničke. Často sa striedajú a odpočívajú v záhradke za chatou. Čakáme v rade na párky, kapustnicu a parené buchty. Naše baby ochutnali snáď všetko, čo chata ponúka. Sediac na lavičke vonku si dáme kofolu. Chvíľu trvá, kým pripravia našu rozmanitú, rozmaznanú objednávku. Pohľadnice sú iba zimné alebo detské. Beriem obe. Mamina je anjelom spásy pre dievčinu s otlakom a podáva jej náplasť. Smejem sa na jednom mladom páre, ktorý sa snaží platiť platobnou kartou. Z Marsu sme my, ale vyzerá, že aj oni sem prišli z inej planéty. Nemajú mince ani na pivo. Odnášam taniere priamo do kuchyne a ponorím ich umývadla. Personálu sa nie veľmi pozdáva, že vstupujem do ich rozpálenej svätyne. Pokúšam sa o idylické foto chaty, Ploskej (tentoraz z iného uhla). Polar. filter sa len vezie, ako zistím pri Čiernom kameni. S5 sa snažíme obísť Ploskú severnou stranou po zelenej. I tak stúpame do 2/3 kopca. Z oparu vychádza Kriváň, dokonca i Gerlach. Naopak, najmenšia sa stráca vo vysokej tráve. V sedle Ploská odpočívame a dáme cukry pretavené v tyčinkách. Nad Čiernym kameňom počujem škriekať dravca. Zamierim na skalu ďalekohľad a naozaj si na skale sedí jastrab alebo sokol. Už aj mamina je zvedavá a šteluje malý binokulár. V jej rukách má dnes premiéru. Nabitý energiou prírodnou aj umelou ideme dolu posledný úsek do dediny. V tráve sedí unavený holub. Žeby poštovný? V košiari sú ovce a zastavujeme pri nich. Práve prechádzajú procesom dojenia. I na tomto výlete nás postretlo dačo zaujímavé. Českí turisti sú unesení a jeden skúša dojiť. Honelníci strkajú ovce do kojí, valasi doja. Keď je hotovo, potiahnu šnúrku a ovca vybehne do ohrady. Deti pijú surové mlieko. Borelióza si mädlí ruky. Hovorí sa, že ak má bača veľké nohy, má i veľký "riad". Ak tak pozerám, títo chlapíci majú väčší problém so zubami ako s riadom.

"Borišovka", križovatka a odpočinok uprostred Veľkej Fatry.

Na salaši je 497 oviec, 3 bačovia, 4 psi a v okolí 6 vlkov a dve medvedice. Pri tomto výčte môžete hádať, prečo 3 ovce chýbajú. Valasi dostanú za 25l mlieka biedne 3 eurá. S károu sa teperia do koliby. "Čo si jedol rožky?", pýta sa kšeftár bezzubého valacha, keď mu kára prešmykuje. Pepíkov posielame hore na "borúvky" a my sa obraciame dolu.  Do kopca stúpajú smrteľným tempom dvaja chlapi. Vyzerá, že budú bivakovať. V každom prípade majú do zotmenia, čo robiť týmto tempom aspoň k útulni pod sedlom. Baby vidia prvýkrát krtkov. Aj tí už sú dakde na pravde božej. Ktovie, kde sa zobrali na chodníku a hneď dvaja. Zasa čierny sladký mok (sme predsa lokál patrioti) v penzióne Horec, ktorý je asi jediný otvorený v letnej sezóne v Lipt. Revúcej. Dnes odpočívali pred ním len české povozy. Baby dostali odmenu v podobe nanukov. Rozčúlená žena vrieskala za nami do telefónu. Pre 6 ľudí ísť na slepo hľadať ubytovanie je odvaha. Okrem jej škriekania otravoval aj ovad, preto sme sa spakovali preč. Na večeru sme sa stavili v kolibe Jánošík. Reštaurácia sa nachádza na konci Liptovskej Osady smerom na Donovaly. Lokál je veľký, rozdelený na fajčiarsku a nefajčiarsku časť. Koliba je obkolesená predajňami s gýčmi. Panenka Mária, slon, jeleň v životnej veľkosti. Ktosi len takéto blbosti kúpi? Hoci jeden typ mám v Piešťanoch. No tento kraj akoby bol zakliaty. Nikde sa nedá kvalitne najesť. Ako veľmi rád by som sa mýlil.  Donovaly, Šachtičky, Lip. Osada. Všade majitelia len zarábajú. rozmýšľajú, ako ošmeknúť na jedle. Koliba nie je výnimkou. Našou chybou ako zákazníkov je, že nevieme jednoducho nekvalitne jedlo odmietnuť. Slepačia polievka z bujónu dováraná, dolievaná vodou. Bryndzové halušky boli zriedené smotanou. Rozpačitý dojem nezachránili ani drevené korýtka, v ktorých si hoveli halušky. Obsluha bola rýchla, zdvorilá. Reštaurácia z čias boľševika prešla čiastočnou rekonštrukciou, ale pýta väčší zásah. Nie len do koliby, ale aj do jedla! Za pár minút sme z Lipt. Osady na Marse. Zaplnil sa ďalšími návštevníkmi, predovšetkým z Hovadova. Požičiavam od pani domácej nabíjačku.

Ploská, 1532m n.m.

Základný tábor Rohozná,

Balíme a pohodlie izby vystrieda večer trocha nepohody v stane. Zostávame však ešte doobeda na Donovaloch. Hlásia dnes búrky, preto sa budeme motať pod Habakukmi pokiaľ nás nezaženie dážď. Na raňajky som si dal jogurt, ktorý pani domáca zmiešala s čučoriedkami a zváraným ovocím. Baby zasa len vločky s mliekom. Ovocný čaj chutil o5 vynikajúco a osladený bol akurát. Lúčime sa s milou domácou. Radi sa na Mars vrátime znova, keď nás do Veľkej Fatry cesty túlavé zavedú. Za skromné a domácke ubytovanie sme všetkými 10. Deti strávia tri hodiny v novo otvorenom Myšiačikovom detskom kútiku. Voda, to je pre ne. Mamina znudene sedí a opeká sa na slnku s nimi. Aj by
sa so mnou vymenila, ale náramok mi nepasuje na ruku. Idem do infocentra po pohľadnicu. Novinka tejto sezóny je, že si ich aj pečiatkujem. Vraciam sa a sedím na lavičke. Pozorujem lietajúce krídla
a týpkov drsných ako hladká múka, ktorí majú plné gate letieť. Mňa keby vzali aj lanovku hore si zaplatím. Počasie sa pomaly zhoršuje a oblohu, hlavne nad Tatrami zahaľujú ťažké, búrkové mraky. Baby veľmi neprehováram na bobovú dráhu, len nevedia povedať áno. Na obed si sadneme do blízkej chaty Magura. Chvíľu trvá, kým si naše maličkosti vôbec všimnú. Prednosť majú cudzinci. Pritom sa čašníci nejdú pretrhnúť. Presolenú polievku doniesli o 20min. Dievčatá mali prírodný rezeň s hranolkami. Rovnako sa im vysypala soľnička do panvice. Ja som mal cestovinu s čerstvými hríbmi. Oproti poslednej návšteve spred pár rokov, pokles na kvalite a obsluhe. Vyše hodiny sme strávili v kolibe. Vonku hrmelo na všetky strany. Dážď sa nám vyhýbal, no dobehol nás v Brezne, pri kempe.
Rozhodli sme sa počkať, kým prehánka prejde. Zakotvili sme v supermarkete a kúpili si niečo na raňajky a babám šišky na večeru.

Okolie plné zelene v Rohoznej.

Tmavých, poflakujúcich spoluobčanov je v Brezne bohato ako u nás. Na Horehroní vyzerajú biednejšie. Na mestskej radnici je svadba. Kordón policajtov robí ochranu, vyzerá to smiešne. Padlo len pár kvapiek a rozkladáme stan v kempe Rohozná. Využijeme ho ako základňu pre dobytie ďalšieho cieľa. Minulý rok sme v príjemnom a čistom prostredí strávili dve noci a lepší kemp si nevieme predstaviť. Odvtedy sa kemp sa zmenil. Rozpadajúci sa altánok zhodili a stavajú nový. Dokončili zastrešenie pre karavány a robia lepší prístup k jazierku. Je vidieť, že holandským majiteľom záleží na návštevníkoch a neryžujú. Dôkazom bol kemp plný Holanďanov, Nemcov, ba dokonca dvoch kempistov z Izraela. Budem sa opakovať, ale kto chce vidieť podnikanie, nech navštívi kemp v Rohoznej. Smutné je, že obec alebo Brezno nerobí nič preto, aby
prilákala viac ľudí, hlavne zo Slovenska. Prvýkrát som videl karaván na diaľkové ovládanie. Fíha, to je vec. Starší pán príves odpojil a pomocou ovládača a elektromotorov ho otočil a posunul, kde potreboval. Baby sú vo svojom živle, našli si kámošov a lietajú na hojdačkách, my staviame stan. Už máme prax a do polhodiny napíname poslednú šnúrku. Vidíme Čecha, ako vypustí odpad z karávanu, natankuje vodu a "táhne dál". Nocovať bude asi voľakde na parkovisku alebo pod lesom. Zadarmo. V telke beží futbal Belgicka s Brazíliou. Pohotoví domáci vytrepali do stodoly starý telezízor, na debničku od piva položili volič kanálov a sledovali. Pohodička pri pivku, len sme nerozumeli. Vysielalo sa v nemčine. Uvítací drink zdarma, ale nezneužili sme ich pohostinnosť a robili poctivo čiarky. Dcérka aj dvakrát. Čučoried. domáci likér sme spláchli pivom. Ležím v stane na karimatke a snažím sa zaspať. Dole v stane reve malé dieťa. Malo už dávno spať, ale len teraz sa rodinka vrátila
bohvie odkiaľ. Okrem neúnavných cvrčkov je po polnoci kľud a ticho.

Terénkozy

Skorý budíček pred siedmou. Pred nami ôsmy cieľ a náročná vrcholová turistika. Spod vnútorného stanu vyháňam obrieho lúčneho koníka. Rodinke robím čaj, kávu, dobrú náladu a bagetky s nutelou. Prežúvajúc polosuché pečivo sledujem pri tom kocúra ako naháňa vážku. Po ôsmej hodine zazipsujem stan a vyrážame z kempu. V Brezne je nový obchvat, ktorý ušetrí prejazd centrom. Idem na akože "kruháč" pred rampami a zídem dolu. Z Trangošky vyrážame o 8.45h. Staršia dcérka nahodí tempo ako pravá športovkyňa. Popri potoku mierne stúpame po zelenom chodníku. Po trištvrte hodinke sme pred rázcestím k najhlbšej jaskyni na Slovensku, Jaskyni mŕtvych netopierov. "Zavretá z byrokratických dôvodov", stroho oznamuje tabuľka. Baby si dajú sladké cukríky a šliapeme ďalej. Stúpanie sa zvyšuje. Dolu beží utečenec z JIS. Rôzne prístroje na ramene, zápästí a trupe visia na ňom ako  vianočné ozdoby. V polovici cesty sú naukladané klady dreva pre Štefánikovu chatu. Zopár polien po chodníku vidím pohodených. Niekto asi precenil sily. Na druhej strane nás obieha železný muž, ktorý má kladu prehodenú cez plece a šľape ako parný stroj do kopca.

Hrebeň Ďumbiera za pekného počasia.

Žľabom pomaly ideme hore. Kríza nastane tentoraz pri prudkom stúpaní u mňa. Mám ukrutný hlad a je mi zle. Nejako sa však dotrepem hore k sedlu a za zákrutou sa leskne strecha "Štefáničky". Cez tie moje pindy sme výstup ku chate dali za rekordný čas.1,50h. Baby si zaslúžili odmenu v podobe varenej čokolády, či vlastne len nejaký puding alebo čo to bolo. Ja sa uspokojím s fejkom Mars tyčinky . Dievčatá majú zážitok z malých chatárskych mačiek, ja z pohľadnice. Z chaty je impozantný výhľad na svahy Ďumbiera. Chopok je v oblakoch. Smerom dolu vidím komíny železiarní Podbrezová. Po 20min. sa dvíhame, teplo obliekame. Vtom prichádza ku chate skupina starších ľudkov. "Tí s deťmi sú už tu?", diví sa prekvapkane dáma v rokoch. Viacero ľudí obdivuje naše baby. Sme vlastne iba v štvrtine trasy. Hneď za chatou stretneme horala. Pýtam sa ho na cestu priamo hore. Vidím, že tam kráčajú ľudia, prečo neskúsiť? Je to zimná trasa a radí nám ju použiť. Dali sme na jeho radu a ideme pomaly kolmo hore na masív Ďumbiera. Z juhu sa plazia tmavé mraky a chystajú sa nás objať. Postupne mizne v nich Štefánička pod nami. Na hrebeni nás skutočne na malú chvíľu zahalia. Našťastie len slabé mráčiky zo severu. Pod nami biela cukrová vata. Sporadicky sa odkryjú výhľady do Demänovskej doliny a na Liptov. Presne na obed sa dotýkam chladného betónového stĺpa s tabuľkou Ďumbier, 2045m. Priamym výstupom sme ušetrili dobrých 45min. Vybalíme chlieb s paštétou. Mamina sa pritom poreže. Minieme poslednú náplasť. Za nami hrmí v diaľke búrka. Neradno podceňovať počasie na horách, preto chlieb nahádžeme do seba a klesáme klasickým chodníkom, nazývaným magistrálou, smerom na Chopok. Myslím na to, ako kládli nadšenci kamene a tvorili chodník. Denne 15m.  4,5km činí 300 dní. Len medzi dvom vrcholmi. Našli by sa i dnes? Ledva porobia opravy. Z dumania ma vyruší dcérka, ktorá sa pýta na malého lesklého, hnedého chrobáka. Vyzerá, že je to kováčik. Raňajšie mraky ustúpia a čoraz väčší kus krajiny vidíme pod sebou. Zrazu príde zážitok dňa, ktorý babám doleje života do žíl.

Terénkozy si nás obzerajú.

Za Demänovským sedlom sa v kosodrevine objavil kamzík. Za ním ďalší a ďalší. Staršia sa rozbehla za ním. Ani vietor jej nevadil. Potom zmizli za vyvýšeninou. Na stepného capa som sa premenil aj ja a rozhodol som sa ich nadbehnúť zhora. Baby šli opatrne za mnou. Vetrom ošľahanú kozu som zbadal v kosodrevine. Priblížili sme sa k nej na dva metre. Potom sme ju znudili a odcupitala dolu. Ďalšie terén kozy stretáme pred Chopkom. Pózujú pre skupinku turistov. Obzeráme si my ich alebo oni nás? Z ľudí už vyzerajú celkom zblbnuté. Zistili, že im neublížime tak sa motajú popri nás. Už len čakám, kedy ich ľudia začnú prikrmovať a budú sa s nimi voziť lanovkou. Pred poslednou zákrutou na Chopok ktosi predáva kamene. Malý chlapec s udicou. Je trištvrte na tri. Vysokohorskú túru sme zvládli za 6h, co je obdivuhodný výkon. Hlavne pre naše deti. Veríme, že by dali aj Kriváň. Horšie výstup zvládneme skôr my. Kamenná chata stratila svoj sympatický ráz a premieňa sa na komerčný brak. V rytme Tvoj Chopok, Tvoje leto. Inu, prispôsobuje sa pre Jirkov utáhni mi sandál a dôchodcovské zájazdníky. Ako celé naše veľhory. Strácajú stromy, tvár, dušu. Pri lanovke stretáme českú rodinku, ktorá ma tendenciu ísť na Ďumbier. Odhovárame ich od tejto šialenosti. Pôjdu teda pokiaľ sa dá. Nová lanovka ide len do Krúpovej. Pani pri pokladni nás ubezpečuje, že z parkoviska je to 20min. k Trangoške. Dolu sa vezieme s "pepíkmi". "Medvěd má psí boudu", robí si srandu dedo z dreveného domčeka. Naši bratia žijú v ilúzii, že medvede sú v Tatrách ako horali. Na pokraji vyhynutia. Rýchlo sme im teóriu vyvrátili, že je povolený ich odstrel. Medveďov. Na pokračovanie lanovky čakáme v Kosodrevine. Niektorí praštení sa dolu spustia károu. Batoh pred seba a opatrne idú dolu. Na Krúpovej si baby kúpia malého plyšového svišťa. Zvažujem cestu priamo cez les, ale na informáciach ma slečna upozorňuje, že chodník je neoznačený. Vidím oproti prichádzať nejakých
turistov z predpokladaného smeru Trangošky. Pýtam sa ich na chodník. I oni hľadajú cestu a najľahšia bude po "asfaltke". Pešo po asfalte ideme 25min. k autu.

Drevený kríž na Ďumbieri vynieslo 50 dobrovoľníkov v r.2002.

                                          
Plán večera je opekať. Kým sa však dôjdeme do kempu a rozložíme oheň, niečo ľahké by sa zišlo pod zub. V Bystrej zastavím pri jaskyni, kde je penzión. Usadíme sa, baby majú energiu na húpačky a čakáme. Z obedového menu na stole si vyberieme polievku. No čašníčka nás vzápätí schladí v horúcom dni, že kuchár varí večeru a polievku nám po 16h nenaloží. Zdvihli sme sa a odišli. Každopádne na stole nemalo menu čo hľadať. Vzdávame opekačku a ideme na istotu do Zbojskej. Trocha si zájdeme, ale tamojšia reštaurácia je veľká, rýchla a dobre varia. Iróniou je, že za večeru sme platili najmenej a najviac sa nasýtili z navštívených lokálov počas celého výletu. V krčme U Falťanov si kupujeme muránsku buchtu, lebo inak nám zostanú na večeru suché žemle. Buchty pečú priamo v Zbojskej a skutočne sú naplnené lekvárom, či makom. Nie ako polotovary v obchodných reťazcoch, kde zrniečka maku treba hľadať. Deti majú stále energiu a skáču na trampolíne. Sedím večer na plastovej stoličke, píšem tieto riadky a sledujem, ako mačka chytí hraboša a hrá sa s ním. Kruté radosti života.

8.7.

Kremnica-zlaté mesto, mesto duchov

Ráno balíme spacáky, karimatky a stan. Všetko sa stihne vysušiť, nebude treba rozkladať stan u svokry kvôli sušeniu. Príjemnej pani domácej necháme za dve noci 55Eur aj s tringeltom. Ako býva zvykom, zastavíme sa cestou domov niekde. Baby by radi na vláčik do Čierneho Balogu, ja na ľupčiansky hrad. Napokon navštívime zlaté mesto, Kremnicu. V nedeľu netreba platiť parkovné pred hradbami ako oznamuje krátka správa v telefóne. Vojdeme vstupnou bránou a napravo zamierime do info centra. Každý vie prečo, ale nadôvažok sa pýtame i na návštevu bane. Pani mi dáva do rúk mapku a vysvetľuje cestu. Cez námestie a banskú cestu sme pred starou baňou za 25 minút.

                                                      Hradby a vstupná brána z 15.st.

Akurát stíhame hodinový okruh. Babám vyrazím s patričným buchotom a úľakom na pamiatku medenáky. V chátrajúcom múzeu sa nakopí zopár ľudí. Oblečieme si tmavozelené plášte, na hlavu kanárikovské prilby s baterkami a môžeme ísť. Chodníkom cez vrakovisko hrdzavých banských mašín a rozpadnutých budov zastaneme pred bránou štôlne Andrej. Ovanie nás príšerný chlad z tmavej diery. Ešteže sa mamina vrátila po mikiny. Štôlňa slúžila v 80.-tých rokoch pri prieskume zlata. Takýchto vrtov, dier, bolo spravených viac. Geológovia predpokladajú, že v Kremnických vrchoch je stále asi 28t zlata a desaťnásobne viac striebra. No kopce a podložie mesta Kremnica by vyzeralo ako ementál. Na pár gramov zlata pre dajme tomu, prsteň, by sa vyťažilo 5t horniny. Ekológovia honbu za zlatom logicky zatrhli. Posledný pokus zlatokopov o obnovu ťažby bol v r. 2010. V našej štôlni sa naposledy zo zvedavosti špárali na konci minulého roka. Dlhou chodbou kráčame k ukážke strojov na dolovanie a potom ku križovatke. Mladá, pekná sprievodkyňa, budúca to právnička vysvetľuje koľko rôznych štôlní smeruje k Andrejovi a ukazuje plánik. Sme v hĺbke 80m pod povrchom. Neznalé dievča problematiky ventilácie si zamieňa oxid uhličitý s oxidom uhoľnatým. Väčšine laikov v bani je to jedno, no žena chemička sa nezaprie. Prechádzame storočiami v kolmých štôlňach.

Štôlňa Andrej pomenovaná podľa predáka jedného z baníkov.

V 16st. sa kladivkami a lopatkou vydlabalo 10cm skaly. Dnes s ťažkou technikou nie je problém 6m. Kedysi pracovali v bani celé rodiny. Kone, psy, potkany. Kone sa v bani rodili a umierali. Totiž nezvládajú prechod z tmy na svetlo a zošalejú. Dievčina na chvíľu zapálila kahanec, nech zažijeme "atmošku". Husté ako popova brada, hlavne keď ju sfúkne. Dcérka sa ozve: "Nič nevidím". Sme na konci vetranej časti bane. Ďalej je už len puch pliesne. Naľavo je miestnôstka s dreveným stolom a lavicami. V nej na objednávku prebiehajú ochutnávky vína. Jedno šumivé zostalo ležať. Je nám chladno, máme len krátke gate a legíny. Trielime von z bane do tepla slniečka. Pešibusom sa vraciame do centra. Opustené budovy, väčšinou na predaj. Na námestí takmer žiadnej živej duše. Časť pokročil a v žalúdku vyhráva orchester Karla Vlacha aj s dirigentom Belfínom.  Pátrame po reštaurácii. Rybárske ani poľovnícke špeciality nie sú v kurze. Zrak padne na reštauráciu Modrý kocúr na pešej zóne. V nedeľu asi iba jediná ponúkajúc jedlo. Nanešťastie. Veľké priestory (tri miestnosti plus sedenie vonku), veľký jedálny lístok, 3 čašníci, 1 kuchár a veľké sklamanie. Zúfalej situácií s obsluhou sa bezprizorne prizeral pán majiteľ, či prevádzkár alebo kto to bol. Asi sa hanbil pozrieť ľuďom do očí, keď vo vnútri mal tmavé okuliare. Potetovaný ako sixtínska kaplnka sa vo vnútri prechádzal, dal si obedík, koktejl a potkol na schodoch. Takmer hodinu sme striehli na objednané jedlo. Pritom žiadne špeciality, všetko rýchle jedlá. Chybou je, že ponúkajú všetko. Jeden kuchár sa potom nestačí obracať. Čašníčka nás mohla aspoň upozorniť, že budeme na jedlo čakať. Po takmer hodine k nám postupne priplávajú taniere s jedlom. Po jednom. Je teda badať, že všetko robí jeden človek. Nejakí pomocníci sa mihnú za dverami, ale asi veľa nepomôžu. Rizoto je celkom chutné. Hubové aj druhé, so sušenými rajčinami. Pizza ťažký priemer, až pod priemer. Toalety pripomínajú verejné záchodky, také mini kójky. Čistota si vybrala v nich dnes dovolenku. Podnik je čistá "ryža". Na zákazníkovi pramálo záleží. Obsluha sa síce snaží, lietajú. Verím, že i v kuchyni. Nerozumiem, ako uprostred sezóny môže reštaurácia takto fungovať na pár ľuďoch. Keď už majiteľ šetrí na personále, možno by stačilo ubrať z 30 stránkového menu a ponúkať zopár jedál, ale rýchlo a kvalitne. Podnik je dobrý tak na posedenie si pri káve, či pive, ale k stravovaniu isto nie. Po známej ceste rovno domov. Skúšam trúbiť. Klaksón ide. No keď potrebujem naozaj zatrúbiť, nič. Trieskam do volantu. Možno s ním treba jemne zaobchádzať. Za Novou Baňou sa zavdušníme na 40min v zápche. Morča prežilo nájazdy malých sesterníc, pes ho tiež nezožral. My sme mali super počasie, baby podali skvelý výkon, takže pekný výlet k horám za nami.

V bielej cukrovej vate je možno ukrytý náš ďalší cieľ...

Nabité víkendy

Slet čs. letadel  

 Každý víkend len čo je teplejšie máme nabitý akciami. Iróniou je, že v neobyčajne chladnú sobotu hlavne tatino bol vo svojom živle na letisku Boleráz. Baby mali inú "zábavu" a umývali okná. Pred obedom som nalial do seba trocha teplej hŕstkovej polievky a vyrazil v premenlivom počasí na kus pokoseného poľa pri Trnave. Cestou som videl, že jedna prehánková oblačnosť už odchádza východným smerom. Letisko je v časti Klčovany asi 10km za Trnavou. Vedie k nemu rozbitá asfaltová cesta. Na to, že miestny aeroklub sa stal domovom vyhnancov z Hovadova (konkrétne Vajnory), by si zaslúžila lepší povrch. Šípky ma smerovali poľnou cestou k opačnej strane letiska. Videl som, že veľa áut odchádza. Po ako tak upravenej oráčine, popri kukurici som zaparkoval medzi tých málo povozov, čo stálo na provizórnom parkovisku. Ďalší sa zberali preč, za mnou prišiel ešte jeden. Nahodil som bundu, batoh a vykročil smerom k odstaveným lietadlám. Vyfotil som možno prvé dva-tri Zlíny Z-43 na začiatku dlhej  zarovnanej rady, keď začalo popŕchať. Nejaký skúsený aviatik ma upozornil, že bude lepšie sa schovať, lebo bude ťažký dážď.

Aj v nárazovom vetre Follow Me predviedli peknú zostavu.

Do hangáru som prístup nemal a smrad latríny tiež asi nebude správna voľba. Vrátil som sa do auta. Nastal čas obeda, vytiahol som sladké pečivo a pustil sa doňho. Ako som dojedol aj prestalo slabo pršať. Boli sme len na okraji prehánky. O5 som sa vyzbrojil batohom, foťákom a vypadol von. Ľudia prichádzali aj odchádzali. Vietor a 15-16°C zrovna nebolo ideálne počasie, ale ani najhoršie. Mnoho ľudí, hlavne rodiny s deťmi, odradilo. Oplatilo sa však vyčkať. Úpek na slnku by bol horší. Zišiel som dolu ku koncu kovových zábran. Vpravo bol nový hangár a pódium. Vstup bol ohradený a dovnútra mohli len registrovaní účastníci. Pre tých obyčajných si stánok s pivom a žemľami rozložil protežant Zlatého Bažanta. Vzadu kadibúdky a zopár stánkov s hračkami. Toť všetko. Zo západu sa zasa približovali husté šedivé mraky. Pomaly som sa presúval nas5 popri hasičoch k parkovisku. Začalo smokliť a znova tvrdnem v aute. Prehánka trvala iba chvíľu a húľava letisko aj tentoraz obišla. Vykuklo teplé slniečko, rovnako aj ja z auta. Bolo po jednej hodine a piloti začali spúšťať mašiny. Presunul som sa do rohu, kde sa skýtala dobrá pozícia. Niektorí bez ostychu odsunuli zábranu a vošli na stojisko strojov. Na niečo tam plot bol, takže ja som disciplinovane stál za ním. Ako prvá začala štartovať Lockheed Electra.

Duralová kráska do ktorej sa zamiloval Baťa - Lockheed Electra.

 
 Hviezdicové motory P.W. Wasp tíško bublali na ploche pred obdivom divákov. Baťova znovuzrodená Electra ich má ešte pôvodné a počuť, že je to americká kvalitka. Dvojmotorák je v súčasnosti jediný lietajúci svojho druhu na svete. Ľudia registrovaní a pozvaní sa nahrnuli predo mňa do rohu  a nič som nevidel. Úžasné. Napokon sa presunuli pomaly až k dráhe a videl som čosi konečne aj ja. Vedľa mňa fotil jeden chlapík, s ktorým som sa zoznámil. Juro je vyučený letecký mechanik a robí česť svojmu remeslu na bratislavskom letisku. Za ženu má sympatickú letušku Zuzanu. Hodili sme reč o učňovských rokoch a samozrejme o predvádzaných strojoch. Potom sa mi kdesi stratil s nejakými kamarátmi. Postupne nahadzovali motory staré i nové mašiny. Na konci 1200m dlhej dráhy 32 sa zoradili a začali po poradí vzlietať. Najprv rýchle, dvojmotorové, potom športové a nakoniec pomalé Čmeláky a Čápy. Hluk ako v Biggin Hille za vojny. Skupina necelých 30 aparátov sa na okruhu zoradila a s dunivým burácaním preletela nad nami. Čmeliačiky sa komótne vznášali ďaleko za skupinou a točili hneď malý okruh na pristátie. Letecký deň sa rozbehol a nasledovala jedna ukážka za druhou. Komentátor moderoval česko-slovenčinou. Najlepší brept bol pri predvádzaní vírnika: " Jeho vývoj napreduje dopredu". No ešte, aby napredoval dozadu! Priletela i skupina z moravského Zábřehu  Follow me na obstaróžnych Z-226. Predviedli peknú skupinovú zlietanosť, i keď v nárazovom vetre lietali opatrne. Hlavne prešedivelý pán posledný vzadu. Po natankovaní hneď odleteli na ďalší letecký deň. Dnes boli až tri. V Žiline, Nových Zámkoch a v Bolerázi. Zo Žiliny sa predviedli i vojaci na L-410 a letka ministerstva vnútra na vládnom Fokkeri 100 a Airbus-e A319.

Jediné prúdové lietadla boli od MV.

To boli jediné prúdové mašiny. Sľubovaný Delfín neprišiel. Hoci jeho silueta zdobila propagačné tričká, bol ťahákom tých zopár ukážok počas poobedia, ľudia čakali márne. Dinosaurs aviatikov, Dušan Šamko, vyzvŕtal jemne na oblohe akrobatický špeciál Z-50M. Program skončil zostreľovaním balónov vrtuľou troch Zlínov Z-43. Jednému sa nedarilo, až posledný balón konečne dal. Skupinu mladých chalanov z Tábora viedol známy akrobat Petr Jirmus. Bravúrny chlapík neminul ani raz. Po pristátí kontrolovali motory, či sa do nich nedostala časť balóna. Komentátor zahlásil koniec ukážok. Hodiny ukazovali pol šiestej. Kto chcel mohol si počkať do 23h na ohňostroj. Lietadlá sa začali rozpŕchať do domovských letísk ako vrany, odišiel aj autobus firmy Zlín Aircraft tak, čo by som tam robil? Zlet bol prvýkrát na Slovensku. Poriadali ho Češi, čo dali jasne najavo veľkou zástavou vlajúcou pod vežou popri našej mini. Slováci poskytli prakticky len aerodróm. Na neveľkej ploche letiska bolo vyše 70 čs. strojov, hoci prihlásených bolo 100. I tak prekonali rekord minulého roka. Preto som si nenechal ujsť vidieť pokope pýchu našej konštrukčnej školy a kvalitnej výroby. Ktovie, kde bude "dostaveníčko" budúci rok. Pekná akcia, na pamiatku mi zostane tričko. Čo ma nemilo prekvapkalo je, že mám špinavý snímač na fotoaparáte. Pokúšal som sa špinku vyfúkať, ale zbytočne. Servis ho neminie. Zatiaľ upravujem pokazené fotky v počítači.

Nestor akrobatického lietanie Dušan Šamko za kniplom Z50.

 Detský festival

    I v nedeľu som obul túlavé topánky, tentokrát spolu s rodinou roztočil kolesá Voxhóla do Nitry.  4. rok ako vždy pred prázdninami je na ploche výstaviska detský festival. Po sýtom obede u Hoffera (kačica s lokšami) sme okolo pol tretej ešte stále plní fučali pred bránami. Rodinný lístok sa dal kúpiť len cez internet a aj to dopredu. Takže oj..bala mačka vtáčka a platili sme na hlavu 8Eur. Počasie bolo fajn, trocha studenil vietor. Prílišné horko by bolo vyčerpávajúce. Každým rokom sa prispôsobujú menším vekovým kategóriám, čo je veľmi dobre. Pomotali sme sa po nafukovacích atrakciách,
zahral som si s babami floorball, zajazdil na autíčkach. Nižší vzrast sa ukázal výhodou pri skákaní na trampolíne. Vek oboch sme umelo znížili. Skonštatovali sme, že ak by sa platilo, letopočet ani váha by pre starú babu nebola prekážkou. Maminu lámal spánok, preto som jej kúpil kapučíno. Neveľmi  pomohlo. Viac v ňom bolo mlieka ako kávy. Nakukli sme i do hál. Pri koncerte Mira Jaroša sa trocha vyprázdnili. Vybláznili sme sa na veľkých hlavolamoch, ktoré preverili, aký sme tím. Ja som bol však príliš ťažký a loptička sa kotúľala len ku mne. Vymenil som sa s akýmsi chlapcom. Skúsil som jazdiť na X-box, ale vôbec som sa nechytil. Baby boli potom v ďalšej hale u Matella. Staršia vysúťažila balón a nejaké kocky, či čo. Na cestu domov sme si kúpili bratislavské rožky. Cestou sme oproti míňali švagra s rodinou, ktorí si to šinuli domov.
Poobedné víkendové driemoty sú ta tam. Neprekáža  mi to. Doženiem to v zime.

Vládny Airbus 2m nad zemou.

Dobojované

Na Petra, Pavla majú naše hestery, aj starý somár zo ZUŠ, konečne na čas pokoj od školy a konečne dostanú k dispozícií náš tablet. Pokoj budú mať aj od rodičov, keď budú u babky. Denný tábor sa nepodaril na poslednú chvíľu vybaviť, babka nemá na výber. Staršia je bifľa a doniesla samé jednotky. Mne sa ako štvrtákovi už tlačila z matematiky kačička na vysvedčení. Teraz sa decká rehocú ako zubná kefka na štrbavom pri mojej žiackej knižke. Na poslednú chvíľu basketbalistka opravovala dvojtakt z prírodovedy. Učiteľka ju skúšala cestou na kúpalisko. Učila sa viac menej poctivo, až na zatajenú guľu spred pár týždňov. Odišla na turnaj do Popradu a pod paplón mi podhodila žiacku knižku, kde si pekne hovela nedostatočná už pár dní. Dobre vie, že bez učenia, bude lopta lietať do košíka bez nej. Za bifľovanie a odvrávanie rodičom ju odmeníme novým bicyklom. Od pančelky dostali na pamiatku fotoknihy. Ich tlač sa nezaobišla bez dramatických udalostí, keď sa dve knihy na poslednú chvíľu tlačili a posielali z Nitry prvou triedou (tlačila ich švagriná v robote). Triednej darovala vlastnoručne vyrobený hrad zo zatavených farebných korálok. Mali fajn triednu. Taká trocha chaosáčka pobláznená, ale deti má veľmi rada a myslím, že ich dokázala nadchnúť. Nepočul som od dcérky, že sa jej nechce do školy alebo ju nemá rada (školu) ako opakuje mladšia. Získala si maličkých pre akýkoľvek šport, čo je super a robila to vo svojom voľnom čase. Našu nútila na flórbal, lyže, skok do diaľky. Všetko možné až mamina zasiahla. Basket je prvoradý. V týchto dňoch prebieha na škole jej odvolanie pre akési pletky s chlapmi. Skôr však je nepohodlná pre iných a je za tým aj úpadok školy. Ani ten prvý stupeň nebude týmto spôsobom, ako bol. Aj jej zásluhou a teší ma, že s nimi vydržala do konca (i minulý rok pančelku rušili, ale ustála boj).  Mám pocit, že to bola posledná správna trieda a triedna na škole. Haranti bol mišmaš všetkých pováh, vrstiev, kultúry a spektra malomeštiakov. Po nich sa na školu vyváža už len odpad z mesta, ktorý nijaká škola nedokáže akceptovať a spracovať.
10 ročnú chytajú pubertálne záchvaty a pomaly badáme, ako kráča k adolescencii. Nahlas si púšťa muziku, odvrkuje, robí scény a inzultuje mladšiu. Závidia si už aj tie štrbavé zuby. Sama sa bitky bojí a ide do hystérie. Posledné týždne chodili so spolužiačkou a od nej tiež nič dobré nepochytila. Mama jej zakazuje s ňou chodiť von. Nudí sa, hlavne keď nemá úlohy alebo tréning. Animované rozprávočky už veru nepozeráme. Zato Profesionálov alebo Prázdniny si nenechajú ujsť. Bezcenné seriály na vymývanie mladých hlavičiek. Aj na tých riedko poskladaných programoch si vedia nájsť kravinu. Na detské ihrisko ju takisto nedostanem. Ešte tak na nejaké rozbité trieskať s loptou. Košíkovú sezónu sme ukončili na Sĺňave s celým klubom pána veľko manažéra. Pri vstupe sme dostali na ruku papierový náramok. Prakticky nám bol na nič. Umožňoval vstup iba na skákací hrad. Nápoje aj jedlo sme si platili sami. Dali sme si teda kofolu s čipsami, baby sa vybláznili vo vode a šliapali sme domov. Teraz sme ju pripravovali na úlohu opatrovateľky a pomocníčky deciek u babky. Zbytočne.

Mladšia má tiež "samé", ale ich triedna je oveľa prísnejšia. Typická učiteľka. Už sa i pýtala rodičov na pomoc pri zháňaní výletov. Čakám, kedy si bude zapisovať, kde aký rodič pracuje. Nepodarky v zošite a čítanke dcérke radšej učiteľka ani nehodnotila, dala len V. A zopár ich bolo! Takže jednotky sú také motivačná známka. Nesmel prepadnúť nikto, a tak tí, čo doslovne chodia ako cigán do školy, pokračujú.  Hoci ju teda chváli za úhľadné písmo, so školou je na nože, Nerada číta. S počtami tiež nie je zrovna kamarátka. Na prázdniny majú doraziť čítanku. To bude zápas. Po augustovej dovolenke potiahneme do boja s vetami. Ako introvert má svoj vlastný svet. Rada kreslí. Chodí na hádzanú, ale v tom nevidíme jej budúcnosť. Ťažko povedať, čo ju baví. Momentálne vyzerá, že nič. Akurát jesť, čo si každý všimne na jej zaoblenej postave. Snáď sa nebude potĺkať životom ako jej otec. Družinárka ju často napomína. Vraví, že aj zo správania bude mať jednotku. No nech sa tým radšej ani nechváli. Boli slzy, boli nervy a jačanie. Najťažšie máme hádam do puberty za sebou. A vytrhli sme prvý mliečny zub. Samozrejme kývajúci. Niekde v spodnom rade vpredu.

Nesmiem zabudnúť na malého člena našej rodiny morča Tofi. Ja mu hovorím Tofa, Kofa, mamina luntíček. Už sa udomácnila ako panička. Najviac priľne ku staršej. Keď sa jej niečo nepáči, stačí len
zvuk, buchnutie, hrkúta ako holub. Keď je pri malej, len sedí a pozerá, spokojne zavrní. Zožerie veľa, snažíme sa jej dať každý deň čerstvé listy, napr. púpavu. S príjmom sú spojené veľké výdaje. Kúpil som vedierko a baby s lopatkou vyberajú čierne poklady.
Takto si nažívame na začiatku prázdnin a čakáme kedy udrie konečne pravé leto.