Deň pred odletom.
Mama pozerá
každému čiary života, či nezahučíme v lietadle. V správach dávajú, že po turistoch v
Španielsku hádžu záprdky, kývu autobusmi alebo ich sprejujú (autobusy, nie ľudí) "Turists go
home". Mama aj nadáva.
Olá Espaňa!
Dovolenka začala u nás upršaným počasím a teplotou 21°C.
Zbalení sme ultra last minute za poldruha hodiny, a to sme vyvažovali kufre. Na diaľnici stretneme prietrž mračien, ktorá sa postarala o umytie auta. Pri Avione stretneme sestru, ktorá sa postarala o zaparkovanie auta. Hneď sme dostali na odbavovacej prepážke palubné lístky. Chvalabohu, váha doma ukazuje správne. Budeme sedieť niekde v prednej časti pred krídlom.
Pri prechode detektorom pípala najmladšia. Niečím jej posypali ruky a nohy, vlhkou
handričkou zotreli a dali do analyzátora. Čakali sme hodinu v odletovej hale a pozerali na dúhu. Hala je
nešťastne riešená, lebo nič nie je vidieť na ploche letiska. Akurát vládne lietadlá. Staručké Tupolevy smutne stoja bokom od diania na letisku. Čochvíľa absolvuje jedno z nich posledný vzlet do výšin. Odletel Ryanair Londýn i
Berlín aj Smartwings na Rhodos a priletel náš Bulík (Boeing 737). Za necelú hodinku sa sáčkujeme do jeho útrob. Lietadlo ani nebolo plné. Vpredu bolo dosť voľných miest. Privítala nás posádka
českého kapitána Jureňu. Vzlet bol severným smerom z dráhy 04. Zatočili sme smerom na juhozápad.
Krásne bolo vidieť Hovadovo pod nami. Počas stúpania sme prelietavali turbulenciou v
mrakoch. Pocit ako na húsenkovej dráhe alebo Calypso. Malá sa bála, že padáme a pišťala. Snažil som sa odpútať jej pozornosť kreslenými vtipmi v časopise.
Nad severným Talianskom sa počasie zlepšilo a videli sme už len zbytky frontálnej oblačnosti,
ale hlavne ostré končiare Álp. Neodolateľne zmaľované a navoňané letušky začali roznášať bagety a pitie. Ponad pobrežie Cote d´Azur vo výške vyše 11km sme sa plížili k Španielsku . So
západom slnka sme prekročili hranicu niekde v oblasti Girony. Nad pyrenejským polostrovom sme leteli ešte hodinu. Pred pristátím sa mamina pomodlila očenášov a zdravasov, koľko ani
na ruženci nie je. Nočné pristátie však bolo hladké (inak by som tieto riadky s najväčšou pravdepodobnosťou
nepísal). Letisko je veľké asi ako pražské Ruzyně. Batožinu sme dostali
pomerne promptne. Na letisku nás usmerňovali delegáti s tabuľkami do podzemných garáží, kde
stál autobus. Vonku dusno a 25°C. Opar. Staršiu fascinovali veľké palmy a
kaktusy, a to ich videla potme. Španieli tu zasa nemaju borovice a lipy. Prevahu má biela a geometrické tvary domov. Nočná Belanmádena žila naplno. Vo dne je tu horko, všetci sú zalezení alebo sa máchajú v mori. Čas na zábavu prichádza so západom slnka, ktorý je tu takmer o hodinu neskôr ako u nás. Za 20
min. sme stáli na hoteli. Cez tisíc kruháčov, na ktorých sa otáčaju autá do protismeru. Sme totiž akože na diaľnici. Veľakrát treba ísť aj kilometer ďalej. Ako teraz od Málagy k hotelu. Pred hotelom budujú prechod pre chodcov, ale typickým "maňána" štýlom. Nie je dokončený ani v deň nášho odchodu. Prístavná plocha pre autá je lemovaná vysokými palmami a fontánkou. Pred hotelom je voliéra s papagájmi agaponis. Hotel je postavený na útese a recepcia sa vlastne ocitá tak na 8. poschodí. Dostali sme izbu na najvyššom 11. poschodí. A s
výhľadom na more. Pritom sme nepýtali s výhľadom. Lenže hotel iné nemá! Je to
odrb na hosťov. Sme však blízko výťahov a počúvame ich symfóniu. Zvykneme si. Dlho sa však na povoz čaká. Ako zviesť 1000 ľudí vymáknuté nemajú. Výťahy pýtajú rekonštrukciu alebo pridať ďalšie konča budovy. Po polnoci sme konečne zaľahli pod plachty. Pre 4 ľudí sú postele vlastne dve
letiská. Spím zo staršou, ale tá putuje počas noci a vytláča ma. A ešte aj berie tú tenučkú plachtovinu. Nastavil som klímu na 22°C a "Buenas noches Playabonita".
Náš hotel Playabonita.
More jedla a more rýb.
Stávali sme ťažko a takmer za tmy o 7h. Slnko tu vychádza neskôr o 7.30h. Navyše hmla ako v horore. Skvelé počasie na výlet. Rýchlo sme nahádzali do seba raňajky. Baby akože palacinky z gumo cesta. Ja tour de salamy. Ale nič extra. Plnená olivami je určite úlet mimo. Šunky a salámy občas striedajú, no žiadna sláva tie španielske. Ale dal som si dobrý hrudkový syr. Niečo medzi smotanou a syrom. Slovákov sme na zastávke spoznali podľa igelitiek s obedmi. My sme niesli štyri. Rezeň, bageta so salámou, k tomu dresingy a maslo, džús, voda, jablko, broskyňa a sladké praclíky Palmeras (nazývané tiež slonie uši). Bagetka sa bez dresingu ani nedala jesť. Po ôsmej dorazil bus. Klimatizoval a babám bola zima. Vzali sme si mikiny. Kým sme dorazili do Gibraltáru vyjasnilo sa. Delegát rozprával takmer celou cestou. Ako vlastne Nemci po vojne priviedli sem na Costa del Sol turizmus, keď utekali pred šibenicou. Po letnej sezóne sa pracháči zbiehajú na golfovú. Golfových ihrísk je tu ako mrakodrapov v New Yorku. Ako zavreli starostu Funegiroly, lebo povolil výstavbu domov v chránenom území. Dlho hovoril o Gibraltáre a začal teda veľmi zo široka cez Rákocziho povstanie, Turkov až ku španielskym Carlosom. Gibraltar (v preklade Tarikova hora) by vlastne mal patriť Maroku a nie Britom alebo Španielom. Arabi mávali vlajkou na skale už pred opicami a dlhých 700 rokov. Na hraniciach v La Línea len španielsky colník vstúpil do busu a pozrel pasy. Preťali sme dráhu letiska, kde stál vojenský Hercules a stíhačka Jaguár. Nelieta, iba upozorňuje Španielov, kto je tu pánom. Hneď vedľa dráhy je futbalový štadión Victorie, ktorá chodí na truc Španielom hrávať do Portugalska zápasy UEFA. (štadión je o niečo menší, ako požadujú pravidlá). Nad poloostrovom býva oblak, keď sa pretnú vetry z východu a západu. Vraj keby 429m kopec bol o 4m nižší, nedochádzalo by k tvoreniu hríbika - levantera. Takto sa miestni chodia kúpať vedľa na pláž do Španielska, kde je slnko. Kde sa hrabú gibraltárski. To u nás, keď sa preťali vetry z východu a západu, mali sme oblak 20 rokov nad republikou.
Gibraltárska skala od hranice. Naľavo letiskový terminál.
Zaparkovali sme v nových garážach v centre. Bolo takmer 10h. Hneď vás tam vyfotia a pri opätovnom nastupovaní už sú pred busom na stolíku nachystané tanieriky s fotkou a rokom návštevy. Naše podobizne som tam poobede nevidel... Sila môjho foťáka odplaší rádoby umelcov na hony, ako som sa ešte mal možnosť presvedčiť. Dievčina od nás sa vymkla na provizórnom vecku v kontajneri. Urobila si svojku, nech vie celé Slovensko, ako je to zostať v nedokončenej budove kdesi na konci sveta. Čo na nej bolo asi nemá vhodný obsah alebo slová. Po šťastnom vyslobodení sme pokračovali o poschodie vyššie, kde čakali minibusy Rock Tour na okruh ostrovom. Boli sme v troch "busíkoch". Šofér pustil českú nápovedu. Anglická pani mu zasa našepkávala kedy spustiť mp3 prehrávač ďalej. Mal i tanierik na dýško, ale myslím, že zostal prázdny. Staro usadlíci s nostalgiou spomínajú, keď bol polostrov menší. Zasypali ho však sutinou z tunelov a zväčšili. Už je ako ementál. Cez dve také diery - úzke tunely sme prechádzali. Prvou zastávkou bol Europa point. Okolie je zrekonštruované. Je tam nové detské ihrisko aj kriketové a parkovisko. Dominantou je obrovské, 50t delo zrenovované v r.2013. Ľudí však viac zaujíma vyhliadka. Na východnej strane trčí maják, ktorý dosvieti do Afriky i ďalej. Z cípu je vidieť protikus gibraltárskej skaly, marocká Jebel Musa vzdialená 24km. Vedľa nej španielska enkláva Ceuta. Tí španielskí býci takto v kruhu zvierajú maličký kúsok britskej zeme. Smerom na západ je v diaľke najjužnejší výbežok Európy, Tarifa. Na mori čakali lode na džob. Roztrúsené ako muchy na morskej pavučine. Podľa mňa, fúka tu 365 dní v roku. Pod skalou, za naším chrbtom je najdrahšia mešita v Európe. Al Ibrahim mešitu postavili Saudi, lebo v meste už nestíha. Sadli sme do busov a vyšplhali k jaskyni St. Michael. A tam už bol konečne symbol Gibraltáru, jediné divé opice v Európe, makaky. Vraj si ich sem z Afriky doviezli britskí vojaci, a potom strieľali. Pekná zábavka. Jemnešia teória tvrdí, že sa sem prepašovali v útrobách marockých korábov. Popri jaskyni žije skupina asi 20 opíc. Legenda hovorí, že opice sa sem dostali tunelom, ktorý vedie z Afriky popod prieplav až do jaskyne. Na Gibraltáre je 150 jaskýň, ale iba St.Michael je sprístupnená. Nachádza sa vo výške 300m nad polostrovom a je dostupná autom alebo pešo. Dá sa vyviesť aj lanovkou a potom kúsok južným smerom k jaskyni. Pri vstupe sa nedá obísť obchod so suvenírmi. Aspoň, že nie je ďalší pri východe. Jaskyňa nie je veľká, ale je vysoká. Prakticky ju tvorí len auditórium a malý okruh. Je mŕtva, na rozdiel od slovenských sprístupnených jaskýň. Kvaple už nerastú. Cez to všetko je efektne nasvietená, atmosféru podmazuje hudba. Je v nej umiestnený rez kvapľom, čo zasa v našich "dierach" absentuje. Za polhodinky sme vonku. Jej návšteva nezaberie dlho a je tiež fajn sa trocha schladiť v horúcich dňoch a na chvíľu byť mimo rušného centra.
Efektne nasvietená jaskyňa St. Michael.
Do minibusu sme skočili poslední, lebo nás zdržali opice. Nie tie naše, ale domáce. Zakaždým som odtrhol chabo držiaci plastový kryt sklopného sedadla. Vyššie už autá nechodia, hoci som v to dúfal, že pôjdeme až kdesi na Upper rock. Ale to ani delegát nespomínal. Lanovka tiež nejde na samý vrch, ale treba kus šliapať na vyhliadku. Zišli sme teda dolu po ceste, kde sa údajne rútil James Bond. A skončil v Monacu. Inu, v bondovkách je všetko možné. Bolo tam zopár vyhliadok, ale nestáli sme už nikde. Akurát, keď sa šofér snažil prekĺznuť vedľa stojaceho týpka s nákladiakom. Popri jedinom zachovalom maorskom kúsku hradu, v ktorom bolo donedávna väzenie, zviezli sme sa dolu do centra. Delegát nás doviedol na najrušnejšiu ulicu a zavelil rozchod. Mali sme viac ako dve hodiny na motanie sa. Ako správni Slováci sme vybalili z igelitiek "šnicle" a oproti mestskej radnici sa pustili do nich. Pod každou lavičkou nám gurmánsky zážitok spestrila grcanica. Vbehol som do TIC a vzal mapu. Na lanovku a vrch bolo neskoro. Na hlavnej ulici ľudí ako na Trafalgáre. Netuším, čo tam všetci hľadali. Asi kešky. Prišli sme na Casemate square, čo je najživší kútik na tomto 7km2 poloostrove. Neveľké námestie, ale s veľkou koncetráciou ľudí. Nachádza sa pri novej vstupnej bráne Water gate do starého mesta. My sme sem prišli z Main street. Kasemetové sa volá kvôli tomu, že bolo alebo aj čiastočne stále je obklopené kasematmi (malými obrannými pevnosťami) pre britských vojakov. Kopec kaviarničiek, obchodíkov a rýchlych občerstvení. Nič poriadne, stvorené pre Britov, ktorí nemajú vlastnú kuchyňu. Na jeho južnej strane je obchodný dom. Symbolom sú dve červené telefónne búdky, aby ste nezabudli, že ste na britskom územií. Nachádza sa tu i jediné zastupiteľstvo cudzej krajiny na Gibraltáre - americký Burger King. Navštívili sme na konzuláte akurát hajzlíky. Po námestí sa prechádzal neviditeľný v uniforme námorníka a na motorke vo vzduchu visel iný chlapík. Videl som na ňom, že ho to nebaví a v helme sa potí. Obďaleč bol pápež ako živá socha. Po tretej hodine mu padla a videli sme ho prechádzať cez hranicu. Pochopiteľne odlíčeného. Spoznali sme ho podľa dvoch čiernych labradorov. Mali sme ešte čas, tak skúsime dobiť maorsku pevnosť. Motali sme sa hore uličkami starého Gibraltáru. Počul som tu hlavne Španielčinu, ale tiež skomoleninu angličtiny a španielčiny nazývanu Yanito. I miestny nám vysvetľoval cestu, ale stratil som sa v jeho popise. Hoci je zrúcanina na dohľad, ide sa k nej kľukato. Mapa bola orientačná ako digitálny teplomer. Napokon sa babám v tom horku ani nechcelo ísť a pevnosť ostala nedobytá ako za 700 ročnej vlády Maurov. V dvoch tretinách cesty sme sa zvrtli s5.
Uličky v blízkosti Casemate square.
Kúpili sme si pohľadnice, magnetku a čakali pred červenými búdkami na nášho človeka. Ten nás potom zaviedol k busu. Cez hranicu štátov sme prechádzali osobitne. Vystúpili sme a pešo ju prekročili. Britského colníka som nevidel, kontroloval nás iba Španiel. Domácim prehľadávali tašky. Tí sa evidentne vracali z práce. S5 sme šli popri pobreží. Všimol som si, že pod Gibraltárskou skalou rastie nové sídlisko. Nechcem vedieť, čo tam stojí byt. 5min. zastávka na vyhliadke na La Línea a skalu. Potom popri slnečnom pobreží do hotela. Delegát medzitým dokončil svoj výklad s najnovšími dejinami. Gibraltárskí sem tam potvrdzujú svoju nezávislosť. V r.1967 hlasovalo za zotrvanie vo Veľkej Británii 99.6%. Zvyšných 44 ľudí malo nachystané kufre na hranici. Teraz počas Brexit-u si Španieli znova brúsia zuby na skalu. A Briti chystajú oslavu 50. výročia utvrdenia sa v Spojenom kráľovstve. No a tie opice tam stale ešte sú... Deň Gibraltáru je v septembri, kedy vypúšťajú 30 000 konfiet. Predtým balóniky, ale to im "živoťáci" zatrhli. Pred šiestou sme na hoteli. Sú veľké vlny. Decká nadchli, tak sa zrýchleným presunom objavujeme na pláži. Skáčem do vĺn. Absolvujem riadny preplach slanou vodou. Som ako soľnička. Navyše aj plný kamienkov ešte aj v riti. Baby lovia naplavené mušle. Hodnotíme ako nám prospieva morský vzduch. Po dvoch dňoch mám odreniny zo šlapiek a kamienkov, staršia akési vyrážky, mladšia nemá hlas, len chrapčí, mamina má červené nohy. Na večeru si dám krevety, ale hlavne okusim Andalúziu. Výborný šalát na sladko s kúskami kurčaťa, kreviet a s hrozienkami. K tomu andalúzske kura a placka s garnátmi. Baby tortilovú placku a kebabom. Po večeri nám trávi na pláži. Vychádza oranžový mesiac. Večer popíjame vínko a kukáme na flamenco.
Delfinárium Salwo.
Usadzáme sa pod búdkou komentátora. Pomaly sa hľadisko zapĺňa. Najprv chodí dievčina s foťákom a pýta sa, kto chce foto. Asi keď vidí moje delo nevšíma si nás. Ako prvý vystúpi obrovský 3m tuleň. Pochodí, dvihne plutvy, podá plutvu, zaškrieka basom, zamáva a odchádza. Na najväčšieho zabijaka Antarktídy sa veľmi nevyznamenal. Prídu na rad konečne delfíny. Nakrúcam ich vystúpenie. Každý krotiteľ má svojho. Skáču na raz, musia sa nejako medzi sebou dorozumieť. Krotitelia používajú vysokofrekvenčné píšťalky. Delfíny majú s človekom spoločných 13 z 22 chromozómov. Pre túto príbuznosť sa im hovorí aj vodné opice. Intieligetné tvory nám predvedú ako škriekajú. Škrekom vedia delfíny napr. volať na seba po mene! Potom ich krotitelia zavolajú k okraju nádrže pri divákoch. Kto sa chcel dať ostriekať delfínom, mal možnosť. Potom zopár vrtení, plavba na chrbáte, či na stojáka vpred i vzad. Na záver skupinové skákanie. Delfíny žijú v komunitách trebárs i v počte 1000 jedincov. To by bola šou! V prírode sa dožijú 50 rokov a mladí dlho neopúšťajú mama hotel. To je tá podobnosť s ľuďmi. Cestou k busu o5 cez park. Do odchodu busu zostával čas, ktorý sme využili na kúpu pohľadnice. Bus príde zasa len približne. Trocha nám stislo riť, kde zastaví pri hoteli. Zazvonili sme a zastal dolu pri obchode. Tam sme si všimli, že je bankomat. Delegát tvrdil, že najbližší je až v kasíne hotela THB. Na večeru si ochutnáme so ženou sépiu. Chutí asi ako chobotnica, veď sa na ňu aj podobá. K tomu ešte rybu sv. Petra. Deti skončia ako vždy pri cestovinách. Prejdeme sa po večernej pláži.
Hlavná ulica La Calle Larios.
Obídeme námestie a ideme smerom k jednorukej katedrále De La Encarnación. Jednoruká (La Manquita) preto, lebo postavená bola iba jedna veža, na druhú nestačilo ani incké zlato. Obrovská a nedostavaná. Ako Sagrada Famila v Barce. Španielsky zvyk. Vymyslieť pompéznu stavbu a nedorobiť. Zvonka guláš štýlov, ktoré sa menili počas jej 250 ročnej výstavby. Do vnútra ide dlhý had, čakať sa nám nechce. Pokračujeme smerom k pevnosti Alcazaba. Tam je tiež veľa ľudí, ale aj info centrum. Mamina stojí radu na vstup, ja idem po mapku mesta. Zdá sa, že by som mohol byť rychlo vybavený, ale predo mnou sa odbavuje španielska rodinka. Ide im to ako slimákovi po obrne. Kde sme, čo by ste nám odporučili navštíviť a ako sa tam dostať. Viem si domyslieť takéto otázky. Už mi aj drahá zmizla s dohľadu a ja stále trčím pred stánkom so zúfalými turistami. Konečne chmatnem mapu, kde chica nezabudla naznačiť perom kde som a idem za mojimi. Už sú pomaly vo vnútri. Sú tam automaty, ale iba na mince. Rýchla kontrola "pudilára" a na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že nemáme dosť mincí. Žena ma hodí dopredu nech riešim. Ja čakám, čo vymyslí muchacho pri automatoch. Našťastie deti neplatia, takže nám to ltt vyjde. Stúpame cez labyrint vchodov hore bývalou maorskou pevnosťou. Po obvodových múroch sú chodníčky. Po zemi sú kanáliky, dômyselný systém závlahy. Na vrchu hradu je zopár prístupných miestností. Východná časť je ruina a uzavretá. V miestnostiach je ukážka maorskej keramiky a jej výroby. Vraj malá Alhambra. Klenuté oblúky, hranaté veže, rímske atiky. Táto pevnosť tvorila arabský obranný systém, pokiaľ ju nedobili kresťania v 15st. Vyhliadky nie sú úchvatné, prakticky len smerom k prístavu. Pod hradbami bolo kedysi more. Je to iné ako naše hrady na bralách. Veľké mínus dávam za to, že tam chýbajú anglické texty. Odpočinieme si pod pomarančovníkmi, jazmínmi, ibištekmi. Pýtam sa strážnika, alebo kto to je, na cestu do ďalšej pevnosti Gibralfaro. Zvezieme sa dolu výťahom a potom po schodoch a strmej dláždenej ceste ešte vyššie k ďalšej pevnosti. Nerozumiem, prečo musíme oba hrady obchádzať zvonka a štát alebo mesto nezapracuje na sprístupnení cesty medzi pevnosťami. V horku teda šliapeme hore. Ešteže pofukuje vetrík. Postavím sa do rady, ale keďže už mám lístok, nechce sa mi zasa čakať. Dajako sa predbehneme a vhupneme dovnútra. Odtiaľto je už panoramatická vyhliadka na celú Málagu a okolie.
Gibralfaro znamená maják na kopci.
Úzke chodbičky, strážne veže, vykachličkované chodníčky. V jednej veľkej miestnosti je expozícia obrancov hradu naprieč stáročiami. Poprechádzali sme sa po obvode hradieb. Vynadívali na Málagu. Urbanisticky je mesto hala bala. Ja som šiel potom po hradbách, baby spodom a stretli sme sa pri bráne. Pešo sme potom zišli k parku. Sú tam stovky rôznych druhov paliem a subtropických rastlín. Baby si dali nanuky a pokračovali sme do centra. Cigáni vozili na koňoch lenivých zákazníkov pozdĺž parku. Viac sa však oplatí kúpiť si lístok na dvojpodlažný bus, ktorý brázdi centrum mesta. Pri pamiatkach je možnosť vystúpiť, pokukať, pofotiť a naskočiť na ďalší. Konečne sme objavili aj veľké turistické centrum. Nakúpili sme zopár suvenírov a vrátili sme sa na široký bulvár. Baby si kúpili bodkované vejáre. Ľudí mnoho ako píšťal na varhanoch. Radi by sme vyskúšali tapas. Motali sme sa v uličkách popri katedrále. Smerom k nej sa však ceny dvíhajú, preto sme sa otočili na opačný smer. Zakotvili sme napokon v reštaurácii Lo Guera. Tento rok oslávila 50 rokov, tak hádam kvalitná bude. Čašníci upratali stôl a doniesli menu. Napokon sme si nedali tapas, ale misu rizota - palea mixtra. K tomu miestne červené víno Pina Málaga. Čakali sme takmer pol hodinu na jedlo, ale vyplatilo sa. Kuracie, jahňacie a dary mora. Prvýkrát som skúsil ustrice. Nie je to zlé. Chrumží to pod zubami. Polovička po pitve jednej slávky sa rozhodla nejesť. Hlavne, keď videla akési chlpy. Ochutnala len malé korýtka. Dievčatá samozrejme len kuracie mäso. K tomu mali aj bagetky. Jeden tanier stačil pre nás všetkých štyroch. Po vyprázdnení panvice nám bolo jasné, že all inclusive dnes nebude. Napráskaní ako tašky z Lidlu a doliati jemným, ale trpkým vínom sme sa ešte chvíľu motali po meste so snahou kúpiť niečo aj pre rodinu. Márne, akurát drahá si skoro vytkla členok, keď spadla do jamy pre strom a stiahla zo sebou aj najmenšiu.
Katedrála La Manquita. Nižšie Picassov rodný dom.
Vstúpili sne znova do podzemia na metro. Vedľa nás sedel pár s podobnými obrúčkami. Nastúpil i miestny osožák. Za niečo vyše polhodinku sme boli v Torremuelle, kde je stanica najbližšie k hotelu. Dnes je more rozbúrenejšie ako včera. Prešli sme sa pri pláži a zdvihol som zatiaľ najväčšiu škeblu. Škoda, že všetko sú len polovičky. Obyvateľa jednej ulity sme po dvoch dňoch vyhodili. Zdochol a smrdel. Na večeru len zákusok, zato deti si dali aj kukuričnú placku. Boli aj zvláštne, ale vraj chutné mušle pošvice rovné. Pokazený výťah opravili a dvere sa zatvárajú rýchlejšie.
Veľa sme nespali. O 7.30 hotel ožíva. O 9h sme sa vykotrbácali na raňajky. Pod nami raňajkuju čajky vo vodopáde. Reštaurácia je na siedmom poschodí. Tam zídeme pešo, ale hore s plnými bruchami sa vezieme výťahom.
Ochutnal som Churros. Niečo ako naše langoše len sladké a cesto je hutnejšie. Baby mali omeletu. Na pláž treba zísť na 1. poschodie.
Zatiaľ sme len po raňajkách omrkli pláž. Množstvo úlomkov mušličiek. Bude žatva ako teraz obilná u nás. Nebaví ma stále chodiť k
baru a pýtať fľaše s vodou. Nemám však na výber. Z vodovodu by mi odporučili vodu asi len baktérie
E.Coli. Doobeda je stretnutie s delegátom. Objednali sme si výlet na Gibraltár. Pred obedom odpočinok
na izbe. Deti už tráfa šľak, kedy okúsia more. Na obed sme preto len čosi dzobli. Ja som netipol
správne a dal si zeleninu v slanom náleve. Ako dezert akúsi napodobneninu tiramisu, baby
šľahačku. Potom sme sa konečne dali do plaviek a zviezli sa k pláži. Drahá zhodnotila situáciu stavu opálenia ľudí vôkol vs. ona s poznámkou, že belejšia je už len pena v mori. Pláže sú verejné. Španielky majú zadok ako Mária Terézia a hlavne melú s hubou jak mlynčekom. A hlasno. So staršou
som šnorchloval a ukazoval krásy mora. Ježko a podivné čudo v tvare bagety. Veď sa aj nazýva morská uhorka. Holotúria. Jednu som držal v ruke a nevedel aký poklad morí vlastne mám. Na to ako odpudivo vyzerá, dokáže vraj
o.i. ničiť rakovinové bunky. Pred nami sa mihali ryby, rybky ako v Grécku. I mamina sa omočila a ponadávala, aká je voda
studená. Na Costa del Sol je more sviežejšie. A to vraj je momentálne more vyhriate viac ako inokedy. Keď už ma všetko
štípalo od soli, skončili sme s potápanim.
Pohľad z balkóna na pláž, kde sme boli každý deň.
Na večeru si baby rozkázali cestoviny, na to melón, zmrzliny, každá po dve, a tiramisu. Padá to do nich jak Nemci do krytu. Ja som bol skromnejší a dal si grilovanú zeleninu s akousi platesou, tuniakom a delikatesou medzi rybami - Zeusom ostnatým (tiež ryba s. Petra alebo John Dory). Je ako guma a vraj lahôdka. Takýchto fajnoviek nás čakalo počas týždňa viac. Za tým malý zákuštek. Žena tiež ochutnala platesu a zemiaky v bielom jogurte. Spláchli sme večeru ľahkým bielym vínom. Tipovali sme, či farby kuchárskych čiapočiek niečo znamenajú. Čierna smažia, ružová teplé, biela studené jedlá. Táto teória sa v priebehu dní nepotvrdila. Plní sme sa prešli dolu a hľadali zastávku na zajtrajší výlet. Skonštatovali sme, že bude oproti MHD zastávky, čo sa aj potvrdilo. Avšak skutočná MHD zastávka je inde. Pod hlavnou cestou.
Opice nad mestom
Pohľad z balkóna na pláž, kde sme boli každý deň.
Na večeru si baby rozkázali cestoviny, na to melón, zmrzliny, každá po dve, a tiramisu. Padá to do nich jak Nemci do krytu. Ja som bol skromnejší a dal si grilovanú zeleninu s akousi platesou, tuniakom a delikatesou medzi rybami - Zeusom ostnatým (tiež ryba s. Petra alebo John Dory). Je ako guma a vraj lahôdka. Takýchto fajnoviek nás čakalo počas týždňa viac. Za tým malý zákuštek. Žena tiež ochutnala platesu a zemiaky v bielom jogurte. Spláchli sme večeru ľahkým bielym vínom. Tipovali sme, či farby kuchárskych čiapočiek niečo znamenajú. Čierna smažia, ružová teplé, biela studené jedlá. Táto teória sa v priebehu dní nepotvrdila. Plní sme sa prešli dolu a hľadali zastávku na zajtrajší výlet. Skonštatovali sme, že bude oproti MHD zastávky, čo sa aj potvrdilo. Avšak skutočná MHD zastávka je inde. Pod hlavnou cestou.
Stávali sme ťažko a takmer za tmy o 7h. Slnko tu vychádza neskôr o 7.30h. Navyše hmla ako v horore. Skvelé počasie na výlet. Rýchlo sme nahádzali do seba raňajky. Baby akože palacinky z gumo cesta. Ja tour de salamy. Ale nič extra. Plnená olivami je určite úlet mimo. Šunky a salámy občas striedajú, no žiadna sláva tie španielske. Ale dal som si dobrý hrudkový syr. Niečo medzi smotanou a syrom. Slovákov sme na zastávke spoznali podľa igelitiek s obedmi. My sme niesli štyri. Rezeň, bageta so salámou, k tomu dresingy a maslo, džús, voda, jablko, broskyňa a sladké praclíky Palmeras (nazývané tiež slonie uši). Bagetka sa bez dresingu ani nedala jesť. Po ôsmej dorazil bus. Klimatizoval a babám bola zima. Vzali sme si mikiny. Kým sme dorazili do Gibraltáru vyjasnilo sa. Delegát rozprával takmer celou cestou. Ako vlastne Nemci po vojne priviedli sem na Costa del Sol turizmus, keď utekali pred šibenicou. Po letnej sezóne sa pracháči zbiehajú na golfovú. Golfových ihrísk je tu ako mrakodrapov v New Yorku. Ako zavreli starostu Funegiroly, lebo povolil výstavbu domov v chránenom území. Dlho hovoril o Gibraltáre a začal teda veľmi zo široka cez Rákocziho povstanie, Turkov až ku španielskym Carlosom. Gibraltar (v preklade Tarikova hora) by vlastne mal patriť Maroku a nie Britom alebo Španielom. Arabi mávali vlajkou na skale už pred opicami a dlhých 700 rokov. Na hraniciach v La Línea len španielsky colník vstúpil do busu a pozrel pasy. Preťali sme dráhu letiska, kde stál vojenský Hercules a stíhačka Jaguár. Nelieta, iba upozorňuje Španielov, kto je tu pánom. Hneď vedľa dráhy je futbalový štadión Victorie, ktorá chodí na truc Španielom hrávať do Portugalska zápasy UEFA. (štadión je o niečo menší, ako požadujú pravidlá). Nad poloostrovom býva oblak, keď sa pretnú vetry z východu a západu. Vraj keby 429m kopec bol o 4m nižší, nedochádzalo by k tvoreniu hríbika - levantera. Takto sa miestni chodia kúpať vedľa na pláž do Španielska, kde je slnko. Kde sa hrabú gibraltárski. To u nás, keď sa preťali vetry z východu a západu, mali sme oblak 20 rokov nad republikou.
Gibraltárska skala od hranice. Naľavo letiskový terminál.
Zaparkovali sme v nových garážach v centre. Bolo takmer 10h. Hneď vás tam vyfotia a pri opätovnom nastupovaní už sú pred busom na stolíku nachystané tanieriky s fotkou a rokom návštevy. Naše podobizne som tam poobede nevidel... Sila môjho foťáka odplaší rádoby umelcov na hony, ako som sa ešte mal možnosť presvedčiť. Dievčina od nás sa vymkla na provizórnom vecku v kontajneri. Urobila si svojku, nech vie celé Slovensko, ako je to zostať v nedokončenej budove kdesi na konci sveta. Čo na nej bolo asi nemá vhodný obsah alebo slová. Po šťastnom vyslobodení sme pokračovali o poschodie vyššie, kde čakali minibusy Rock Tour na okruh ostrovom. Boli sme v troch "busíkoch". Šofér pustil českú nápovedu. Anglická pani mu zasa našepkávala kedy spustiť mp3 prehrávač ďalej. Mal i tanierik na dýško, ale myslím, že zostal prázdny. Staro usadlíci s nostalgiou spomínajú, keď bol polostrov menší. Zasypali ho však sutinou z tunelov a zväčšili. Už je ako ementál. Cez dve také diery - úzke tunely sme prechádzali. Prvou zastávkou bol Europa point. Okolie je zrekonštruované. Je tam nové detské ihrisko aj kriketové a parkovisko. Dominantou je obrovské, 50t delo zrenovované v r.2013. Ľudí však viac zaujíma vyhliadka. Na východnej strane trčí maják, ktorý dosvieti do Afriky i ďalej. Z cípu je vidieť protikus gibraltárskej skaly, marocká Jebel Musa vzdialená 24km. Vedľa nej španielska enkláva Ceuta. Tí španielskí býci takto v kruhu zvierajú maličký kúsok britskej zeme. Smerom na západ je v diaľke najjužnejší výbežok Európy, Tarifa. Na mori čakali lode na džob. Roztrúsené ako muchy na morskej pavučine. Podľa mňa, fúka tu 365 dní v roku. Pod skalou, za naším chrbtom je najdrahšia mešita v Európe. Al Ibrahim mešitu postavili Saudi, lebo v meste už nestíha. Sadli sme do busov a vyšplhali k jaskyni St. Michael. A tam už bol konečne symbol Gibraltáru, jediné divé opice v Európe, makaky. Vraj si ich sem z Afriky doviezli britskí vojaci, a potom strieľali. Pekná zábavka. Jemnešia teória tvrdí, že sa sem prepašovali v útrobách marockých korábov. Popri jaskyni žije skupina asi 20 opíc. Legenda hovorí, že opice sa sem dostali tunelom, ktorý vedie z Afriky popod prieplav až do jaskyne. Na Gibraltáre je 150 jaskýň, ale iba St.Michael je sprístupnená. Nachádza sa vo výške 300m nad polostrovom a je dostupná autom alebo pešo. Dá sa vyviesť aj lanovkou a potom kúsok južným smerom k jaskyni. Pri vstupe sa nedá obísť obchod so suvenírmi. Aspoň, že nie je ďalší pri východe. Jaskyňa nie je veľká, ale je vysoká. Prakticky ju tvorí len auditórium a malý okruh. Je mŕtva, na rozdiel od slovenských sprístupnených jaskýň. Kvaple už nerastú. Cez to všetko je efektne nasvietená, atmosféru podmazuje hudba. Je v nej umiestnený rez kvapľom, čo zasa v našich "dierach" absentuje. Za polhodinky sme vonku. Jej návšteva nezaberie dlho a je tiež fajn sa trocha schladiť v horúcich dňoch a na chvíľu byť mimo rušného centra.
Efektne nasvietená jaskyňa St. Michael.
Do minibusu sme skočili poslední, lebo nás zdržali opice. Nie tie naše, ale domáce. Zakaždým som odtrhol chabo držiaci plastový kryt sklopného sedadla. Vyššie už autá nechodia, hoci som v to dúfal, že pôjdeme až kdesi na Upper rock. Ale to ani delegát nespomínal. Lanovka tiež nejde na samý vrch, ale treba kus šliapať na vyhliadku. Zišli sme teda dolu po ceste, kde sa údajne rútil James Bond. A skončil v Monacu. Inu, v bondovkách je všetko možné. Bolo tam zopár vyhliadok, ale nestáli sme už nikde. Akurát, keď sa šofér snažil prekĺznuť vedľa stojaceho týpka s nákladiakom. Popri jedinom zachovalom maorskom kúsku hradu, v ktorom bolo donedávna väzenie, zviezli sme sa dolu do centra. Delegát nás doviedol na najrušnejšiu ulicu a zavelil rozchod. Mali sme viac ako dve hodiny na motanie sa. Ako správni Slováci sme vybalili z igelitiek "šnicle" a oproti mestskej radnici sa pustili do nich. Pod každou lavičkou nám gurmánsky zážitok spestrila grcanica. Vbehol som do TIC a vzal mapu. Na lanovku a vrch bolo neskoro. Na hlavnej ulici ľudí ako na Trafalgáre. Netuším, čo tam všetci hľadali. Asi kešky. Prišli sme na Casemate square, čo je najživší kútik na tomto 7km2 poloostrove. Neveľké námestie, ale s veľkou koncetráciou ľudí. Nachádza sa pri novej vstupnej bráne Water gate do starého mesta. My sme sem prišli z Main street. Kasemetové sa volá kvôli tomu, že bolo alebo aj čiastočne stále je obklopené kasematmi (malými obrannými pevnosťami) pre britských vojakov. Kopec kaviarničiek, obchodíkov a rýchlych občerstvení. Nič poriadne, stvorené pre Britov, ktorí nemajú vlastnú kuchyňu. Na jeho južnej strane je obchodný dom. Symbolom sú dve červené telefónne búdky, aby ste nezabudli, že ste na britskom územií. Nachádza sa tu i jediné zastupiteľstvo cudzej krajiny na Gibraltáre - americký Burger King. Navštívili sme na konzuláte akurát hajzlíky. Po námestí sa prechádzal neviditeľný v uniforme námorníka a na motorke vo vzduchu visel iný chlapík. Videl som na ňom, že ho to nebaví a v helme sa potí. Obďaleč bol pápež ako živá socha. Po tretej hodine mu padla a videli sme ho prechádzať cez hranicu. Pochopiteľne odlíčeného. Spoznali sme ho podľa dvoch čiernych labradorov. Mali sme ešte čas, tak skúsime dobiť maorsku pevnosť. Motali sme sa hore uličkami starého Gibraltáru. Počul som tu hlavne Španielčinu, ale tiež skomoleninu angličtiny a španielčiny nazývanu Yanito. I miestny nám vysvetľoval cestu, ale stratil som sa v jeho popise. Hoci je zrúcanina na dohľad, ide sa k nej kľukato. Mapa bola orientačná ako digitálny teplomer. Napokon sa babám v tom horku ani nechcelo ísť a pevnosť ostala nedobytá ako za 700 ročnej vlády Maurov. V dvoch tretinách cesty sme sa zvrtli s5.
Uličky v blízkosti Casemate square.
Kúpili sme si pohľadnice, magnetku a čakali pred červenými búdkami na nášho človeka. Ten nás potom zaviedol k busu. Cez hranicu štátov sme prechádzali osobitne. Vystúpili sme a pešo ju prekročili. Britského colníka som nevidel, kontroloval nás iba Španiel. Domácim prehľadávali tašky. Tí sa evidentne vracali z práce. S5 sme šli popri pobreží. Všimol som si, že pod Gibraltárskou skalou rastie nové sídlisko. Nechcem vedieť, čo tam stojí byt. 5min. zastávka na vyhliadke na La Línea a skalu. Potom popri slnečnom pobreží do hotela. Delegát medzitým dokončil svoj výklad s najnovšími dejinami. Gibraltárskí sem tam potvrdzujú svoju nezávislosť. V r.1967 hlasovalo za zotrvanie vo Veľkej Británii 99.6%. Zvyšných 44 ľudí malo nachystané kufre na hranici. Teraz počas Brexit-u si Španieli znova brúsia zuby na skalu. A Briti chystajú oslavu 50. výročia utvrdenia sa v Spojenom kráľovstve. No a tie opice tam stale ešte sú... Deň Gibraltáru je v septembri, kedy vypúšťajú 30 000 konfiet. Predtým balóniky, ale to im "živoťáci" zatrhli. Pred šiestou sme na hoteli. Sú veľké vlny. Decká nadchli, tak sa zrýchleným presunom objavujeme na pláži. Skáčem do vĺn. Absolvujem riadny preplach slanou vodou. Som ako soľnička. Navyše aj plný kamienkov ešte aj v riti. Baby lovia naplavené mušle. Hodnotíme ako nám prospieva morský vzduch. Po dvoch dňoch mám odreniny zo šlapiek a kamienkov, staršia akési vyrážky, mladšia nemá hlas, len chrapčí, mamina má červené nohy. Na večeru si dám krevety, ale hlavne okusim Andalúziu. Výborný šalát na sladko s kúskami kurčaťa, kreviet a s hrozienkami. K tomu andalúzske kura a placka s garnátmi. Baby tortilovú placku a kebabom. Po večeri nám trávi na pláži. Vychádza oranžový mesiac. Večer popíjame vínko a kukáme na flamenco.
El mangrelo
Baby spia aj
do pol deviatej. O týždeň nastane kruté prebudenie o pol siedmej. Doobeda sme
boli na pláži pri hoteli. Holuby vydzobavajú mušle a raňajkuju. My síce nemáme korýtka na raňajky, ale môžeme si dať šampanské. Chlastať a žrať sa dá prakticky až do polnoci na lehátku. Stále sú vlny a voda kalná. More ráno chladné. I tak
sme našli zatiaľ najkrajšiu mušlu. Ja som babám ukázal lepkavú sasanku a mal
som v ruke i ježka, ale som ho pustil. Iba čo som si dopichal prsty. Nerozumiem ako niekto môže ísť s
bábätkom na dovolenku. Veď si nikto neoddýchne. Koľko takých ľudí tam je. Ale pokiaľ malé posadia a to iba je, dá sa. To sme my nezažili s našimi strigami. Dnes sme skúsili aj hotelový bazén.
Je postavený mimo hotela a vstup je na kartičku. Baby sa šmýkali na kĺzačke, ja
som dával na ne pozor. O pol jednej sa začala akože párty. Také trocha nasilu,
v troch jazykoch animátori šaškovali pred bazénom a ľudia skačkali ako gibraltárske opice. Šli sme radšej na obed. Potom siesta na izbe. Busom sme sa vybrali
do centra Belanmádeny. Cena lístka platí pre všetkých rovnako. Ako v Grécku. Vraj by taxík vyšiel lacnejšie, ale nie je to tak. Časy su orientačné. Prakticky len odchody z východzej
stanice, kdesi uprostred a kedy dorazí na konečnú. Cieľom bolo delfinárium Selwo Marina. Selwo znamená Sea Loves World. Keďže bus
stojí na znamenie ani sme nevedeli, kde sme. Centrum Belanmádeny a dobrý orientačný bod je stožiar s
vrtuľkami. Previezli sme sa o dve zastávky, počítal som ako panna termín pôrodu. Tak sme potom pešo šliapali asi
kilometer. Cez park La Paloma s liliputími sliepkami, zelenými agaponismi i obtlstlými
králikmi sme prišli pred delfinárium. Vstupné ako asi všade pre štvorčlennú
rodinu. Či je to aquapark, zábavný park, vyjde na cca 80Eur. Pýtam sa vrátnika,
kedy budú vystupovať delfíny. Až o pol ôsmej. Tak to máme viac ako dve hodiny
na motanie sa po parku. Kupujeme teda lístky. Pokladníčka napíše na mapku
nejaké čísla, ale nerozumiem, čo znamenajú.
Na mapke sú aj časy jednotlivých vystúpení. Ideme si pozrieť tučniakov.
Zo stropnej rúry sa im sype ľad a páni vo fraku len tak postávajú, občas sa nemotorne tackajú. Je tam viacero druhov, najviac sa v iglu motajú patagónski. Sú výborní plavci, dokážu sa potopiť do 500m hĺbky a vydržia pod vodou 100 krát viac ako človek. Nejaký tučniak je aj nórsky rytier. Ideme hore
nad betónové iglu. Pred ním je krokodíl kajmanský, tzv. el mangrelo s piraňami. Vo vnútri hady,
jašterice cichlidy a raje. Zídeme dolu k malej aréne. Mala byť exhibícia vtákov.
Začne s typickým španielskym maňana. Najprv vybehnú dva kohúti, ktorí zobú z misky. Krotiteľ hovorí španielsky a
anglicky. Strácam však súvislosť. Pomalým krokom sa po lane blíži červená ara. Maminu
skoro okadí. Preletí sa, potom dotrepú bieleho kakadu, ktorý sedí na rukách
modrých čiapočkách. To sú tí, ktorí majú VIP lístok. Potom prelietajú žlto
modré ary, zbierajú plechovky do koša. Párkrát preletia ponad divákov a šou
končí. Ideme k delfínom. Tí plávu asi v štyroch bazénoch. Najhlbší so sklami je pre
ukážky. Baby si dajú strojovú zmrzlinu. Pani má nachystané kelímky, ktoré vloží do lisu, a potom riadne tlačí, aby vytlačila trochen zmrzliny do kornútku. Pri druhej tlačím očami spolu s ňou a rozmýšľam si ju ísť vytlačiť sám. Ako sa zmrzlina topí, ide jej to ľahšie. Sedíme na lavičkách a sledujeme ako kŕmia delfínov.
Sú tam i nejaké deti. Mal sme tam aj my byť?
Vŕtajú nám v hlave tie čísla na mapke. Zastavíme sa v obchode so suvenírmi, ale
pohľadnice takmer žiadne alebo len s tučniakmi. Malé neupúta ani novinka
plaziaci sa plyšový červík pomedzi ruky. Máme ešte čas ideme sa pozrieť na
kŕmenie tučniakov. Je tam veľa ľudí. Páni vo frakoch nie sú hladní, tak to
chovateľ len hádže do vody. Odchádzame si radšej chytiť fleka na delfíny. Okolo pavilóna opíc, kde stojí dlhá rada. Púšťa sa tam po skupinkách a nechce sa
nám stáť v rade.
Delfinárium Salwo.
Usadzáme sa pod búdkou komentátora. Pomaly sa hľadisko zapĺňa. Najprv chodí dievčina s foťákom a pýta sa, kto chce foto. Asi keď vidí moje delo nevšíma si nás. Ako prvý vystúpi obrovský 3m tuleň. Pochodí, dvihne plutvy, podá plutvu, zaškrieka basom, zamáva a odchádza. Na najväčšieho zabijaka Antarktídy sa veľmi nevyznamenal. Prídu na rad konečne delfíny. Nakrúcam ich vystúpenie. Každý krotiteľ má svojho. Skáču na raz, musia sa nejako medzi sebou dorozumieť. Krotitelia používajú vysokofrekvenčné píšťalky. Delfíny majú s človekom spoločných 13 z 22 chromozómov. Pre túto príbuznosť sa im hovorí aj vodné opice. Intieligetné tvory nám predvedú ako škriekajú. Škrekom vedia delfíny napr. volať na seba po mene! Potom ich krotitelia zavolajú k okraju nádrže pri divákoch. Kto sa chcel dať ostriekať delfínom, mal možnosť. Potom zopár vrtení, plavba na chrbáte, či na stojáka vpred i vzad. Na záver skupinové skákanie. Delfíny žijú v komunitách trebárs i v počte 1000 jedincov. To by bola šou! V prírode sa dožijú 50 rokov a mladí dlho neopúšťajú mama hotel. To je tá podobnosť s ľuďmi. Cestou k busu o5 cez park. Do odchodu busu zostával čas, ktorý sme využili na kúpu pohľadnice. Bus príde zasa len približne. Trocha nám stislo riť, kde zastaví pri hoteli. Zazvonili sme a zastal dolu pri obchode. Tam sme si všimli, že je bankomat. Delegát tvrdil, že najbližší je až v kasíne hotela THB. Na večeru si ochutnáme so ženou sépiu. Chutí asi ako chobotnica, veď sa na ňu aj podobá. K tomu ešte rybu sv. Petra. Deti skončia ako vždy pri cestovinách. Prejdeme sa po večernej pláži.
La Grande Ciudad
Tentoraz vstávajú baby až o deviatej. Je pod mrakom, na kúpanie to nevyzerá. Rozhodujeme sa navštíviť hlavné mesto Andalúzie, Málagu. Po
raňajkách zoberieme jabĺčka, vypýtam 3l vody a vyrážame. Stanica prímestského
vlaku, podobného metru, je necelý kilometer do kopca. Spiatočné lístky nás
vyjdú na vyše 20Eur. Automat berie aj platobné karty. V tomto je Španielsko
ďaleko vpredu. Platiť kartou sa dá i v najzapadnutejšej trafike v Belanmádene a
trebárs i 40c za pohľadnicu. Lístok si treba hneď aj označiť v ďalšom stroji.
Vlak s pravidelným meškaním je nadobro plný a ľudí smerom k metropole pribúda.
Rútime sa viac menej vyprahnutou krajinou, pred Málagou sa úplne ponoríme pod zem. Koľajnice sú širšie
ako u nás. Na konečnú, Centro Malaga, nás dovedie iba jedna koľaj. Ďalej je pred nami iba
múr. Turnikety nás vypľujú von. Ideme tunelom a ocitneme sa na rušnej malagskej
ulici. Je tam hneď mapa, tak si naštudujem kade ísť. Vydáme sa pochopiteľne všeobecným smerom, kde
tušíme centrum. Márne vzhliadam info centrum. Do centra nás nasmeruje tiež
pútač na nejaký pivný festival. Kráčame širokou avenidou ozdobenou girlandami. Na
vrchu sú plachty, ktoré poskytujú tieň v slnečných dňoch. Dobrý nápad. Žobráci,
umelci a živé sochy ako padajúci čašník. Ako dokáže stáť v padajúcej polohe?
Ďalej tenista, páni v kravatách, ktorí sa ponáhľajú. Strieborný Nadal sa ani nepohne,
keď mu máva mincami pred očami a poskakuje černoško. Ani zvuk mincí ho
netrkne. Dôjdeme na námestie a spúšťam navigáciu na tablete, nech vieme, kde
sme. Chystajú tu pivné pípy a tanky na festival asi jediného piva Saint Miguel,
čo tu varia. Pivovar som zbadal pri letisku. 
Hlavná ulica La Calle Larios.
Obídeme námestie a ideme smerom k jednorukej katedrále De La Encarnación. Jednoruká (La Manquita) preto, lebo postavená bola iba jedna veža, na druhú nestačilo ani incké zlato. Obrovská a nedostavaná. Ako Sagrada Famila v Barce. Španielsky zvyk. Vymyslieť pompéznu stavbu a nedorobiť. Zvonka guláš štýlov, ktoré sa menili počas jej 250 ročnej výstavby. Do vnútra ide dlhý had, čakať sa nám nechce. Pokračujeme smerom k pevnosti Alcazaba. Tam je tiež veľa ľudí, ale aj info centrum. Mamina stojí radu na vstup, ja idem po mapku mesta. Zdá sa, že by som mohol byť rychlo vybavený, ale predo mnou sa odbavuje španielska rodinka. Ide im to ako slimákovi po obrne. Kde sme, čo by ste nám odporučili navštíviť a ako sa tam dostať. Viem si domyslieť takéto otázky. Už mi aj drahá zmizla s dohľadu a ja stále trčím pred stánkom so zúfalými turistami. Konečne chmatnem mapu, kde chica nezabudla naznačiť perom kde som a idem za mojimi. Už sú pomaly vo vnútri. Sú tam automaty, ale iba na mince. Rýchla kontrola "pudilára" a na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že nemáme dosť mincí. Žena ma hodí dopredu nech riešim. Ja čakám, čo vymyslí muchacho pri automatoch. Našťastie deti neplatia, takže nám to ltt vyjde. Stúpame cez labyrint vchodov hore bývalou maorskou pevnosťou. Po obvodových múroch sú chodníčky. Po zemi sú kanáliky, dômyselný systém závlahy. Na vrchu hradu je zopár prístupných miestností. Východná časť je ruina a uzavretá. V miestnostiach je ukážka maorskej keramiky a jej výroby. Vraj malá Alhambra. Klenuté oblúky, hranaté veže, rímske atiky. Táto pevnosť tvorila arabský obranný systém, pokiaľ ju nedobili kresťania v 15st. Vyhliadky nie sú úchvatné, prakticky len smerom k prístavu. Pod hradbami bolo kedysi more. Je to iné ako naše hrady na bralách. Veľké mínus dávam za to, že tam chýbajú anglické texty. Odpočinieme si pod pomarančovníkmi, jazmínmi, ibištekmi. Pýtam sa strážnika, alebo kto to je, na cestu do ďalšej pevnosti Gibralfaro. Zvezieme sa dolu výťahom a potom po schodoch a strmej dláždenej ceste ešte vyššie k ďalšej pevnosti. Nerozumiem, prečo musíme oba hrady obchádzať zvonka a štát alebo mesto nezapracuje na sprístupnení cesty medzi pevnosťami. V horku teda šliapeme hore. Ešteže pofukuje vetrík. Postavím sa do rady, ale keďže už mám lístok, nechce sa mi zasa čakať. Dajako sa predbehneme a vhupneme dovnútra. Odtiaľto je už panoramatická vyhliadka na celú Málagu a okolie.
Úzke chodbičky, strážne veže, vykachličkované chodníčky. V jednej veľkej miestnosti je expozícia obrancov hradu naprieč stáročiami. Poprechádzali sme sa po obvode hradieb. Vynadívali na Málagu. Urbanisticky je mesto hala bala. Ja som šiel potom po hradbách, baby spodom a stretli sme sa pri bráne. Pešo sme potom zišli k parku. Sú tam stovky rôznych druhov paliem a subtropických rastlín. Baby si dali nanuky a pokračovali sme do centra. Cigáni vozili na koňoch lenivých zákazníkov pozdĺž parku. Viac sa však oplatí kúpiť si lístok na dvojpodlažný bus, ktorý brázdi centrum mesta. Pri pamiatkach je možnosť vystúpiť, pokukať, pofotiť a naskočiť na ďalší. Konečne sme objavili aj veľké turistické centrum. Nakúpili sme zopár suvenírov a vrátili sme sa na široký bulvár. Baby si kúpili bodkované vejáre. Ľudí mnoho ako píšťal na varhanoch. Radi by sme vyskúšali tapas. Motali sme sa v uličkách popri katedrále. Smerom k nej sa však ceny dvíhajú, preto sme sa otočili na opačný smer. Zakotvili sme napokon v reštaurácii Lo Guera. Tento rok oslávila 50 rokov, tak hádam kvalitná bude. Čašníci upratali stôl a doniesli menu. Napokon sme si nedali tapas, ale misu rizota - palea mixtra. K tomu miestne červené víno Pina Málaga. Čakali sme takmer pol hodinu na jedlo, ale vyplatilo sa. Kuracie, jahňacie a dary mora. Prvýkrát som skúsil ustrice. Nie je to zlé. Chrumží to pod zubami. Polovička po pitve jednej slávky sa rozhodla nejesť. Hlavne, keď videla akési chlpy. Ochutnala len malé korýtka. Dievčatá samozrejme len kuracie mäso. K tomu mali aj bagetky. Jeden tanier stačil pre nás všetkých štyroch. Po vyprázdnení panvice nám bolo jasné, že all inclusive dnes nebude. Napráskaní ako tašky z Lidlu a doliati jemným, ale trpkým vínom sme sa ešte chvíľu motali po meste so snahou kúpiť niečo aj pre rodinu. Márne, akurát drahá si skoro vytkla členok, keď spadla do jamy pre strom a stiahla zo sebou aj najmenšiu.
Vstúpili sne znova do podzemia na metro. Vedľa nás sedel pár s podobnými obrúčkami. Nastúpil i miestny osožák. Za niečo vyše polhodinku sme boli v Torremuelle, kde je stanica najbližšie k hotelu. Dnes je more rozbúrenejšie ako včera. Prešli sme sa pri pláži a zdvihol som zatiaľ najväčšiu škeblu. Škoda, že všetko sú len polovičky. Obyvateľa jednej ulity sme po dvoch dňoch vyhodili. Zdochol a smrdel. Na večeru len zákusok, zato deti si dali aj kukuričnú placku. Boli aj zvláštne, ale vraj chutné mušle pošvice rovné. Pokazený výťah opravili a dvere sa zatvárajú rýchlejšie.
Kráľovná andalúzskeho pobrežia
Mám 6 neprijatých správ. Nič dôležité. Na programe
voľný deň. I dnes baby vstávali pred deviatou. Videli sme snáď prvých
nespokojných hostí na raňajkách. Najprv čakali na stôl, potom im zle prestreli.
Ráno polooblačno, k obedu sa hríb nad nami posunul do vnútrozemia. Je to asi
spôsobené blízkosťou hôr, pretože len nad nami bolo mračno. Sedel som na deke so
ženou a čítal si. Striedavo s deťmi pri bazéne. Vybral som sa šnorchlovať von
zo zátoky. Šokovým spôsobom som vhupol do chladnej vody. No more kalné, takže s ponárania nič nebolo.
Rozhodol som sa pristáť na útese. Nebolo to jednoduché predsa len boli stále
dosť veľké vlny. Bez plutiev veru neviem, neviem. Musel som sa vyhnúť aj skalám, ktoré som v mútnej vode nevidel. Z brehu ma sledoval záchranár a čakal, či to
dám. Po skalách som sa za jeho dozoru vrátil s5 na pláž. Pri bazéne sú noví
turisti zo Slovenska. Vyzerajú ako káčery na Sĺňave. Využívajú All inclusive a žerú čipsy s kolou. Najlepšie
však trávia dovolenku Briti. Po nich potopa. Natankujú jak raketoplán a na stolíkoch sa im kopia prázdne
poháre od koly s ginom. K obedu sme si dali len ľahké studené jedlo. O5 boli nároční
zákazníci, nejaké buzny, ktorým čašníčka podoprela stolík obrúskom a víno mali
chladené v špeciálnom vedierku s ľadom. Poobede sme boli zasa na pláži. S babami sa húpem
na vlnách. Ja bojujem pomaly o život, oni sa bavia. Na večeru sme si všetci
dali šniclu. S drahou sme takmer do polnoci sedeli na balkóne pri vínku a
pozerali na hviezdy. Romantika jak má byť.
Svet príšer a lodí
Zasa mám akýsi ekzém na zhyboch
rúk. Asi alergia na slnko, krém, more alebo všetko dokopy. Baby sa zakaždým
napráskajú. Prišlo nejaké lietadlo so samými Rusmi. Aj dnes pri mori. More
stále búrlivé. Žena videla záchranu unaveného plavca. Dostal sa až k bóji, ale
sily s5 nemal. Dievčina zhodila tričko, dala pár rýchlych temp a bola pri ňom.
Druhého sledovali, či dopláva do zátoky. Pri bazéne kuchtík robil paelu. Bola
aj na obed, ale nebola tak dochutená ako v Málage. V pultoch sa dá vybrať
skutočne hocičo. Napriek tomu som videl ako nesie čašník - hamburger s hranolkami. Pri bazéne sú stále
tí istí ľudia. Prevažne Briti a Slováci. Už ráno je vidieť ako čakajú pred
bráničkou a utekajú obsadiť lehátka. Po pláži každý deň obskulujú predavači
diek. Večer sa to pri hoteli zaplní čiernymi šmelinármi. Bohvie odkiaľ sú tenisky
alebo Adidas trenírky, ale predajú dačo. Ráno sa zakaždým objaví čln pobrežnej stráže i vrtuľník
prelietava. Občas vojenský čln. Často tu prelietava Dromedár s reklamou. Po
obednej sieste sme šli busom do Belanmádeny omrknúť malý morský svet Sealife. Vstup
je cez obchod so suvenírmi, čo je pravý opak amerických atrakcií.
Vstupné skutočne nie je najlacnejšie, ale snažia sa robiť maximum pre
návštevníka. Vstupenka platí celý deň a môžete z akvária odísť a zasa sa
vrátiť. Akvárium je interaktívne a konajú sa tu rôzne hry pre deti.
Napr. si môžete vykopať svoju prehistorickú príšeru z piesku. Hneď za
vstupom je bazén s rajami. Ďalej sú menšie nádrže, kde sú hviezdice,
holotúrie, či sasanky.
Takto si žijú morské koníky v Sealife.
Niektorých vodných živočíchov sa môžete dotknúť. Ďalej sú akváriá z ozajstnými obludami ako mrena, lodienka, či veľkrab japonský. Tomu by som pod klepetá nechcel teda prísť. A vraj je to škodná v japonských vodách. Príšery sú kompenzované ďalšími malými akváriami so sympatickými morskými koníkmi. Prejdeme krátkym tunelom a ponad hlavu nám plávajú žraloky. K tomuto akváriu sa dostaneme aj z druhej strany. Korytnačka veľká vyzerá unavene. Manželka konštatuje, že žralok je nejaký dedo, lebo nemá zuby. Každopádne by som to neoveroval. Prvé poschodie končí rybkami z trópov. Klaun očkatý alebo bodlok. Vyjdeme na druhé poschodie. Tam sú iba medúzy. Jedinými suchozemskými živočíchmi sú tam nutrie. Žena poznamenala, že také vodné potkany máme aj v Dubovom doma. Tie nás však ignorujú a spia si v kútiku. Takže ani obrazovky nad divákmi nemajú čo ukázať. I keď je akvárium neveľké a pre nás má konkurenciu vo viedenskom, určite je lepšie stráviť hodinu (aj viac) tu ako v preplnenom a predraženom zábavnom parku Tivoli. Kúpili sme si v Sealife najkrajšiu magnetku na Costa del Sol a deti boli nadšené z príšeriek. Na prístavnej promenáde sme si dali zmrzlinu. 2Eur, ale veľký kopček do kelímka. Motali sme sa po centre a kupovali si suveníry.
Prístav pre pracháčov v Benalmádene.
Zažili sme údajne rozlúčku so slobodou. Dievčiny v buse spievali jednej v bielom. Ostatné mali farebné kvetinky na hlave. Večera bola lepšie pripravená a ozdobená. Dal som si kúsok z býka, lososa a mečúňa. Baby si dali čipsy z kalamára. Večer spríjemňoval pár v bielom svojimi flákmi. Pri skladbe Bailando som si uvedomil, akú skvelú dovolenku máme za sebou. Doteraz naj.
Takto si žijú morské koníky v Sealife.
Niektorých vodných živočíchov sa môžete dotknúť. Ďalej sú akváriá z ozajstnými obludami ako mrena, lodienka, či veľkrab japonský. Tomu by som pod klepetá nechcel teda prísť. A vraj je to škodná v japonských vodách. Príšery sú kompenzované ďalšími malými akváriami so sympatickými morskými koníkmi. Prejdeme krátkym tunelom a ponad hlavu nám plávajú žraloky. K tomuto akváriu sa dostaneme aj z druhej strany. Korytnačka veľká vyzerá unavene. Manželka konštatuje, že žralok je nejaký dedo, lebo nemá zuby. Každopádne by som to neoveroval. Prvé poschodie končí rybkami z trópov. Klaun očkatý alebo bodlok. Vyjdeme na druhé poschodie. Tam sú iba medúzy. Jedinými suchozemskými živočíchmi sú tam nutrie. Žena poznamenala, že také vodné potkany máme aj v Dubovom doma. Tie nás však ignorujú a spia si v kútiku. Takže ani obrazovky nad divákmi nemajú čo ukázať. I keď je akvárium neveľké a pre nás má konkurenciu vo viedenskom, určite je lepšie stráviť hodinu (aj viac) tu ako v preplnenom a predraženom zábavnom parku Tivoli. Kúpili sme si v Sealife najkrajšiu magnetku na Costa del Sol a deti boli nadšené z príšeriek. Na prístavnej promenáde sme si dali zmrzlinu. 2Eur, ale veľký kopček do kelímka. Motali sme sa po centre a kupovali si suveníry.
Zažili sme údajne rozlúčku so slobodou. Dievčiny v buse spievali jednej v bielom. Ostatné mali farebné kvetinky na hlave. Večera bola lepšie pripravená a ozdobená. Dal som si kúsok z býka, lososa a mečúňa. Baby si dali čipsy z kalamára. Večer spríjemňoval pár v bielom svojimi flákmi. Pri skladbe Bailando som si uvedomil, akú skvelú dovolenku máme za sebou. Doteraz naj.
Adios
Balíme. Hoci majú na hotelovej recepcii napísané, že je možné sa odubytovať aj o 18h, povedali mi, že smola, ale sú plní. Tak po raňajkách pohádžeme všetko do kufrov, necháme si len batoh a plážovú tašku. Ostatný krát využijem All inclusive a zoberiem čipsy s vodou. O pol dvanástej sa už aj chyžná dobíja do izby, tak vypadneme. O5 nejde výťah. Keď ho opravia, privrie nakoniec aj mňa. Dajú mi kartičku, že s ňou sa dostanem na pláž a bazén. Bohužiaľ nefunguje, ale stále niekto chodí a vpustí nás. Ležíme a sedíme celý deň na pláži. O5 sú veľké vlny. Posledný deň už nie sme ako korytá od vápna. Polovička si dá naopak čiapku a z mora a prípomína Napoleóna v čiapke.
Pohľad na druhú pláž a hotelový bazén. Vlnolamy miernili búrlivé more.
Na obed nejdeme, nechce sa nám všetko baliť, prezliekať a potom to zopakovať. Idem aspoň po nápoje. Za tri koly a Radler dám takmer 11Eur. Tapas v podobe zbytkov rizota, či šunky odmietam. V hoteli sú i miestnosti zo sprchou. Pred večerou jednu využívame a zmyjeme zo seba more. Nie každý toto vie a idú sa prezliecť do miestnosti s kuframi. Informujem ich o tom. Nebolo by zlé, ak by to však urobila cestovka. Na večeru sme si sadli k výhľadu na more. Nech máme na koniec ešte trocha romantiky. Ochutnal som španielsku studenú polievku Gezpacho. Dnes bol veľký hit hamburger. Aj naše baby neodolali. Ja som mal Hejka. Konečne bol aj syrový koláč. Servírke sme nechali 5Eur a šli pre kufre. Chvíľu sme sedeli na recepcii a vydali sa s delegátom na zastávku. Bus meškal, bola dosť hustá premávka. I cestou na letisko a trvala dvojnásobný čas. Na odbavení zdržoval japonský zájazd a zabral celú jednu prepážku. Tentoraz pípala mamina. Naša rodina ešte nikdy kompletne neprešla kontrolou. Zdržali sme sa aj v obchode, kde sme kupovali ešte sladkosti Turrón a pre nás víno. Na palubu sme nastupovali na poslednú výzvu. Prakticky poslední. Mamina sa ani prežehnať nestihla. Viezol nás moderný Boeing 737-800NG, ktorý kormidloval kpt. Chupka. Priehradky má iné i LED osvetlenie. Počas letu nebudil, až pol hodinu pred pristátím niekde nad Mariborom. Salámové bagety sme zobrali na raňajky. Hladko sme pristáli o 2h v noci. Doma 17°C a jasná obloha. Nejaký pán nám chcel vziať kufor. Obracal ho, pokým mu žena nepovedala, že tento je náš. Hneď sme vzali stojaci taxík. Za 2km nás chcel zinkasovať na 13Eur. Chcel som mu nechať 15, ale nemal vydať z 50. Ani my sme nemali mu ako dať drobné. Tak to zobral za 10Eur. Auto mi sestra zaparkovala až kdesi vzadu. Ale nezamkla. Na cestu domov mi svietil Veľký voz. O pol štvrtej už štrngali kľúče v zámku. Máme za sebou skvelú dovolenku. Nemali sme ako vždy nejaké veľké očakávania a takéto rozmaznávanie v gastronómii a v službách nás príjemne prekvapilo a potešilo. Kľudne by sme tam zostali aj mesiac, ale asi by sme sa nudili a iba priberali. Oproti komotnym a lajdáckym Grékom sú Španieli non plus ultra. Naša destinácia na nejakú budúcu dovču pri mori je jasná.
Balíme. Hoci majú na hotelovej recepcii napísané, že je možné sa odubytovať aj o 18h, povedali mi, že smola, ale sú plní. Tak po raňajkách pohádžeme všetko do kufrov, necháme si len batoh a plážovú tašku. Ostatný krát využijem All inclusive a zoberiem čipsy s vodou. O pol dvanástej sa už aj chyžná dobíja do izby, tak vypadneme. O5 nejde výťah. Keď ho opravia, privrie nakoniec aj mňa. Dajú mi kartičku, že s ňou sa dostanem na pláž a bazén. Bohužiaľ nefunguje, ale stále niekto chodí a vpustí nás. Ležíme a sedíme celý deň na pláži. O5 sú veľké vlny. Posledný deň už nie sme ako korytá od vápna. Polovička si dá naopak čiapku a z mora a prípomína Napoleóna v čiapke.
Na obed nejdeme, nechce sa nám všetko baliť, prezliekať a potom to zopakovať. Idem aspoň po nápoje. Za tri koly a Radler dám takmer 11Eur. Tapas v podobe zbytkov rizota, či šunky odmietam. V hoteli sú i miestnosti zo sprchou. Pred večerou jednu využívame a zmyjeme zo seba more. Nie každý toto vie a idú sa prezliecť do miestnosti s kuframi. Informujem ich o tom. Nebolo by zlé, ak by to však urobila cestovka. Na večeru sme si sadli k výhľadu na more. Nech máme na koniec ešte trocha romantiky. Ochutnal som španielsku studenú polievku Gezpacho. Dnes bol veľký hit hamburger. Aj naše baby neodolali. Ja som mal Hejka. Konečne bol aj syrový koláč. Servírke sme nechali 5Eur a šli pre kufre. Chvíľu sme sedeli na recepcii a vydali sa s delegátom na zastávku. Bus meškal, bola dosť hustá premávka. I cestou na letisko a trvala dvojnásobný čas. Na odbavení zdržoval japonský zájazd a zabral celú jednu prepážku. Tentoraz pípala mamina. Naša rodina ešte nikdy kompletne neprešla kontrolou. Zdržali sme sa aj v obchode, kde sme kupovali ešte sladkosti Turrón a pre nás víno. Na palubu sme nastupovali na poslednú výzvu. Prakticky poslední. Mamina sa ani prežehnať nestihla. Viezol nás moderný Boeing 737-800NG, ktorý kormidloval kpt. Chupka. Priehradky má iné i LED osvetlenie. Počas letu nebudil, až pol hodinu pred pristátím niekde nad Mariborom. Salámové bagety sme zobrali na raňajky. Hladko sme pristáli o 2h v noci. Doma 17°C a jasná obloha. Nejaký pán nám chcel vziať kufor. Obracal ho, pokým mu žena nepovedala, že tento je náš. Hneď sme vzali stojaci taxík. Za 2km nás chcel zinkasovať na 13Eur. Chcel som mu nechať 15, ale nemal vydať z 50. Ani my sme nemali mu ako dať drobné. Tak to zobral za 10Eur. Auto mi sestra zaparkovala až kdesi vzadu. Ale nezamkla. Na cestu domov mi svietil Veľký voz. O pol štvrtej už štrngali kľúče v zámku. Máme za sebou skvelú dovolenku. Nemali sme ako vždy nejaké veľké očakávania a takéto rozmaznávanie v gastronómii a v službách nás príjemne prekvapilo a potešilo. Kľudne by sme tam zostali aj mesiac, ale asi by sme sa nudili a iba priberali. Oproti komotnym a lajdáckym Grékom sú Španieli non plus ultra. Naša destinácia na nejakú budúcu dovču pri mori je jasná.
