Blatový pochod

Názov expedície: Blatový pochod 2021

 Heslo: Pod veľkým kopcom, veľký medveď býva

    Po 15 rokoch o5 nadišiel čas zablatiť si karimory. Pridala sa k nám jedna korpulentná ošetrovateľka. Otejpovaná viac ako Piešťanské čajky pred finále extraligy, stála ráno na stanici ešte sme ani z domu nevyšli. Keď som na stanici videl, ako sa teší, povedal som si, že ju nesklameme a pôjdeme s ňou pokiaľ bude ona vládať. Alebo my. Mladšia dcérka mala zápas, no zrovna sa kryl odchod autobus s jej. Preto sme požiadali staršiu, nech ju vyprevadí. Pre istotu sme pribalili k nášmu batohu paličky. Na stanici už stálo nejaké kvinteto fosils. Nalodili sme sa za 1,70Eur a pomaly funeli autobusom hore na Havran. Pri opustenej a rozpadnutej kolkárni prebehla registrácia a štartovný štamperlík. Naša súputníčka sa volala Barbara. Pri vyslovení mena sa jej hneď šedivý dedko v okuliaroch pýtal, či je Straislandová a bude aj spievať. Odpovedala, že nie. "Ale za to my budeme", odpovedal starký. A veru nás ich spev chvíľu sprevádzal. Pred deviatou sme teda vyrazili južným smerom. Spočiatku sa ide pekne po rovinke. 

Blatový pochod zostal verný svojmu menu.

    Chodník sa kľukatí po hranici Trnavského a Nitrianskeho kraja. Kúsok sme prešli po asfaltovej ceste do Svrbíc. Plánujeme budúci rok tade ísť bicyklom do Nitry. Na Humništiach si dávame jedaciu prestávku v podobe rožka s paštétou a vrelého čaju. Prejdeme kúsok popri hlboko zoraných brázdach a dôjdeme na križovatku. Značka žiadna. Neisto postávajú na križovatke "staroušci". Zamachrujem novým telefónom a určím smer ku traktoru. Dôveryhodný som asi ako daňové priznanie slovenského poslanca, preto babky v Zajo overaloch nakuknú do lesa a tam zbadajú na strome červenú značku. Obraciam s5. Som si trasu nepriblížil dostatočne a neurčil som správne, kde odbočiť.

Na Svrbickej plešine bol pokus otvoriť bežkársku trasu, ale nikdy nebolo dosť snehu a projekt zakapal.

  Na úrovni Svrbíc je hlboká roklina. Dokonca si lesníci vybagrovali lesnú cestu popri nej, pretože za dažďa ňou preteká voda. Dostaneme sa z nej prudkým stúpaním, ale nie dlhým. Každopádne našej novej kámoške dalo zabrať. A to mala najlepšie topánky na svete, ako hovorila. Predbehli nás dvaja jazvečíci. Jeden mal na obojku vysielačku. Netušili sme komu patria. Ešte sa s nimi stretneme... Na Svrbickej plešine, čo je široké trávnaté pole, naberáme dych. Sme asi v tretine cesty. Odtiaľto je jediný výhľad na Marhát, biely kostolík sv.Jurko a pod ním leží Nitrianska Blatnica. Na opačnej strane Zobor. Tríbeč je v opare. Keď vidíme, že Barbara sa vyzúva a preväzuje nohu, máme dojem, že budeme radi, keď dôjdeme dolu do dediny. Až teraz z nej vylezie, že mala vyvrtnutý členok. Tuhšie zaviaže obväz a vstávame. Ako poslední z lúky odchádzame. Kolega z nemocnice a zároveň spolubývajúci kontroluje, či je v pohode. Kúsok ešte stúpame trávnatým kopcom. Na konci poľa je skupinka terénnych áut. Počuť i streľbu. Celou cestou vidíme na okrajoch polí poľovnícke posedy. Až pokiaľ ich nevystriedajú vojenské strážne búdky nad Tepličkou. V lese míňame opekajúcich turistov z klubu. O5 sa nám motajú pod nohami jazvečíci. Ale stratia sa. S5 som ich nevidel bežať, ale myslel som, že ich zlákala vôňa klobásy. Neskôr sa ukázalo, že som sa mýlil. Pod Holým vrchom sme v polovici cesty. Ideme 3,5h. Premýšľam, že takýmto tempom autobus pred štvrtou stihneme ltt.

Niekde v polovici trasy nad Hornými Otrokovcami.

  Na križovatke stretáme fosils. Tí tiež idú v podstate kam dôjdu. Ale našliapnuté majú dobre. Polovička povzbudzuje Barbaru. Hlavne bezpečne. Žena ipt pozerá do mapy a hľadá núdzové úniky pre prípad kolapsu. Prejdeme veľkou križovatkou k Horným Otrokovciam. Mierne stúpame k Ovčej skale. Barbara nám rozpráva o beznádejných prípadoch v ošetrovateľskom ústave alebo v nemocnici. To ešte netuší, kde sa ocitne počas ďalšej služby. Sme v zmiešanom lese a za pár minút pri hríbiku Ovčia skala. Zistil som, že stĺpik so strieškou hríbik volám len ja a drahá. Pre ostatných je turistická značka jednoducho smerovník. Prečo sa les volá "skala", netuším. Žiadna tu nie je. Ani ovečka. Tento rok som sa v týchto miestach už nachádzal na cyklovýlete z Jalšového. Na drevených laviciach si odpočinieme, dáme čaj. Barbara volá mamine, že žije a šliape ďalej. V klesaní vidíme ležať jedného z jazvečíkov. Vyzerá zranený. Na obojku má telefónne číslo, tak žena volá majiteľovi. Ten ju poprosí zniesť tuláka do cieľa, na Jašter. Vraj druhého tiež ktosi zobral. Tak milého psíka si žena vezme do náručia a nesie. Má dobrých 10 kilov, vystriedam ju ja. No pes ožije a uteká pred nami. Bol asi len unavený a stratil sa mu brat. Vždy však zastaví a obzrie sa, či ideme za ním. Dokonca pozná chodník lepšie ako my. Bežím ho chytiť, nech mi neujde. No ukázalo sa, že psík je inteligentný a pozná skratku. Objavuje sa plot vojenského územia-muničných skladov. Schádzame dolu roklinou, gedrou. Vidím prvé záhradky a pes sa rozbehne hore k nim. Chvíľu za ním bežím, ale kašlem na neho. Do kopca sa mi utekať nechce. Na začiatku osady sa nám zdá, že vidíme pobehovať toho druhého. Sme v Studenej doline a čaká nás posledný úsek.

 Na rázcestí Studenej doliny. V pozadí Ifkova chata.

 

 Volíme menej náročnú trasu po asfaltovej ceste. Bezpečná však veľmi nie je. Kolesá áut okolo nás frčia ako koleso šťastia v Mountfielde. A vyhrať pobyt v nemocnici zrovna netúžim. Barbara by však ďalšie stúpanie na Sedlisko nedala. Kúsok za zastávkou nás obehne autobus domov. "Čo som zle kukol odchod?", kričím na baby za mnou. Už ráno som bol spočiatku na vážkach, či ide bus. Našťastie ide o hodinu ďalší. Tak, ako som na internete našiel. Na druhej strane cesty je lán fialovej echinacey, ktorá kvitne až do neskorej jesene. Po takmer siedmich hodinách sme pred reštauráciou Jašter. Zvládli sme to, hlavne mladá dievčina. Posielame Barbaru dnu, my zostaneme trčať vonku. Predseda klubu nás však zavolá dnu. Vystaví nám diplomy i drevené medaile. Ešte  nám ponúka tričká, ale najmenšie je XL. Drahá si dá malé pivo, Barbara demänovku. Na dievčinu je hrdá celá dedina, najviac ona sama a ďakuje, že sme s ňou pochod absolvovali. Autobus domov stál takmer toľko ako kúsok na Havran. 
Život nám prináša rôzne situácie. I s relatívne fádnej prechádzky sa nečakane vykľul zaujímavý výlet a stal sa zdrojom nového pohľadu na svet. A tiež sme si znova preverili našu trpezlivosť vycvičenú deťmi a empatiu. 

P.S. O pár dní absolvujeme podobný výlet na Marhát. Na kopci sme boli stokrát a mysleli si, že zo všetkých strán. A predsa sme šliapali inou trasou, ktorú sme predtým ani nepoznali. 

Flexi Pumpičkári

     S milovanou ženou sme si kúpili nové bicykle. Drahá prakticky nemala žiadny použiteľný. Repas jej starého Favorita dopadol žalostne (zle sa radili rýchlosti), horská Dema skončila v rukách dcérky. Dobrého polroka sa obzerala po novej kolimahe, gúglila, vypisovala, četovala, telefonovala, navštívili sme i nejaké predajne. Až na sklonku leta sa jej šikol v Trenčíne nejaký hybridný bicykel. Nebol celkom taký, aký hľadala, cestný, ale momentálne všetci výrobcovia šijú rúška alebo vyrábajú čipy do vakcín. Jednoducho bicyklov v jej veľkosti a za rozumnú cenu niet a nebude ani o rok. Dohovorili sme si stretnutie v predajni a rovno pripravili bicykel aj pre mňa. Trek 3 jej padol ako uliaty, mne tiež. Ja som až tak bicykel nepotreboval, preto som váhal. Môj modrý Favorit bol na jar na údržbe a je relatívne v dobrom stave. Napokon som súhlasil s lacnejším variantom, Trek 2, ktorú podľa katalógu mali v Bratislave. Napokon chyba katalógu a musel som vysoliť rovnakú sumu za Trek 3. Za oba stroje sme obdržali faktúru na 1600Eur. Aspoň doplnky do sumy 80Eur/kus sme mali v cene. Takže nám nahodili stojan, držiak na fľašu a blatníky. K tomu lepiacu sadu. 40mm široké kolesá sme si dali prezuť na 32mm. Predsa len chodíme viac po cestách ako lesoch. Drahá má ešte lepšie plášte s kevlarom, aby sa neprepichli. Mne sa neušli. V druhú septembrovú sobotu sme ráno nasadli na vlak a šli pre tátošov. 

 

Hybrid po prvých 300m.

  Tesne poobede sme už sedeli na tvrdých sedadlách a šliapali smerom na juh. Prešli sme asi dva kilometre po hrádzi a vrátili sa s5. Ešte mali otvorené. Mal som zle nastavenú prednú brzdu a kotúč drel o niečo. Po chvíľke v servise sme sa znova opreli do pedálov a vyrazili konečne domov v slabom protivetre. Pekne, novou cyklotrasou, popri vážskom kanáli. Prestávku sme si urobili v polovici cesty s posedením pri chladenom radleri. Ďalšou zastávkou sme sa pochválili svokrovcom. Doma si našli bicykle čestné miesto. Žiadne v spoločnej pivnici. Po mesiaci sú kolimahy zabehnuté. Boli sme s nimi na záhrade ukázať ho môjmu tatovi, prešli sme Višňovskú dolinu. Super bolo spustiť sa z kopaníc dolu. Vtedy sme dosiahli max. (zatiaľ) rýchlosť 55km/h. Vlastne nás mohli pokutovať za prekročenie rýchlosti v obci. Doposiaľ najďalej sme boli v Nemšovej=71km. Tamojšia cyklotrasa je veľmi pôvabná v doline Váhu so samými serpentínami. 

 

Po vetre do Nemšovej.

   S5 sme ešte šliapali do Trenčína a odtiaľ vlakom. Lístky a miestenky na bicykel boli takmer dvojnásobne drahšie ako pre nás. Dokúpil som si držiak na fľašu, kde je zasunutá elektropumpička. Ďalšou investíciou bola taška na náradie, pre ktorú som bol až v Trnave. Takto ovešaný ako cirkusový kočiar vyrážam na cesty. Favority som sa pokúšal predať, aby sa mi vrátila aspoň tohtoročná investícia do nich, ale bezvýsledne. Nakoniec sme ich darovali rodine z vedľajšej dediny. Behom polhodiny boli preč z pivnice. Treky sú o asi tretinu ťažšie ako boli naše favority. Ale sú dobre sprevodované a idú ako po masle. Mne občas hapruje prehadzovačka z väčšieho kolieska na menšie. Vyzerá, že po 200km si "sadla", ale asi bude treba ju doladiť. Po viac ako 300km po hrboľatej ceste na Jelenie jamy mi začala drieť aj zadná brzda alebo predná prehadzovačka. Nadával som fučiac do kopca, aký je tento kus nepodarok. Možno sa pokúsim ju nastaviť sám. Zatiaľ som iba namazal reťaz a je ticho. I tvrdé sedlá sú lepšie ako úzke. Výborná  vec je predný tlmič. Na našich biednych mestských uliciach skutočne tlmí nárazy. Po 250km sme sa mali ukázať na prehliadku. Tých 250km sme splnili takmer za dva týždne. Svoje kilometre si značím do denníka, polovička je sofistikovanejšia s jej chytrými hodinkami. Už sme na 400km, no nie je čas a prichádzajú chladné dni. Posledná dlhšia jazda bola do Hlohovca, asi 46km začiatkom novembra. Choroba a hlavne počasie na zvyšok roka bicykle uzemnili. 

Takže budúci rok o5 štartujeme s heslom: "Pumpičkári všetkých trás, spojte sa!"

Cyklo smerovník s vtipným menom Veselé vŕšky v okolí Bezovca.

Šíp

Názov expedície: Medvedia tlapa

Heslo: Ani krok spiatky, i keď máme veľké zadky.

    Po takmer pol roku o5 nazúvame karimory a vyťahujeme paličky. Tentoraz vyberám ľahkú turistiku do Šípskej Fatry na strážcu Oravy-vrch Šíp. Z domu odchádzame krátko pred deviatou. Nie je to časovo zdĺhavá trasa, preto baby neženiem. Na diaľnici je pomerne dosť úsekov, ktoré sa opravujú. Takže, čo valím po diaľnici, stratím na obmedzeniach. Za Trenčínom sa obloha komplete zatiahla. Autom si zachádzam cez Ľubochňu do Stankovian. Neskôr som si z kopca všimol, že pred pešou lávkou cez Váh je malé parkovisko. Ušetril by som si zachádzku, ale časovo by to asi bolo rovnako. Pred jedenástou vykročíme po žltej značke smerom hore.  Pri pohľade na zahalený vrchol Šípu trocha banujem, že sme radšej nešli na Grič, ale verím, že oblaky časom vystúpia  hore. Snáď nebude zima, máme iba mikiny. Stúpanie hore nás zatiaľ dostatočne zahreje. Jeden pár sa nás z auta pýta kade na Šíp. Ukazujem im dolu parkovisko. V sedle nás dobehnú. Chodník je blatistý, les vonia hríbmi a vidíme kuriatka, čírovky i malé prašivky. Les je posiaty fialovým poniklecom, ktorý opakovane kvitne i na jeseň. Mamina však zbadá na zemi odtlačenú stopu medveďa. Pekne aj s pazúrmi. Hneď nám nepovie nič, ale v duchu panikári a ženie nás hore. Po necelej hodine sme na zelenej lúke v Žaškovskom sedle.  Krásna lúka, v ktorej strede sú dve tmavé krasové prepadliny - Žaškovské závrty. 

 

 

Záhadné lieviky môžu ukrývať pod zemou jaskyňu.

Na okolí kopce Ostrej a Hrdošnej skaly. Dojem kazí len šedá záclona mrakov na obzore. Pri hríbiku sa nadopujeme sladkými bonbónmi a vykračujeme smerom hore. Obieha nás mladý pár zdola. Púšťajú si hudbu na mobile. Tiež sa asi boja stretnutia s macom. Od sedla už nie je také prudké stúpanie, začína až tesne pred masívom Šípu. To je výhoda výstupu po žltej zo Stankovian. Prudké stúpanie strieda relatívna rovinka. Z opačnej strany je v kuse prudké stúpanie, ako sa presvedčíme pri zostupe. Stehná bolia ešte v pondelok.  Na hrebeni začína fúkať južný vietor. Pomyslím si, že by mohol rozohnať mraky. Pustím navigáciu, aby sme našli jaskyňu V Šípe. Je to však len malá začadená diera v brale Hlúpy Janko. Vystúpime preto hore na skalu. Vietor skutočne rozháňa mraky a ukazuje sa teplé slniečko, ktoré vítame. Po krátkej prestávke pokračujeme už na 1170m vysoký Šíp. 

 

Masív Šípskej Fatry.

 

Jediný vybehnem na skalnú vyhliadku, no slnečná clona je iného názoru a vyberie sa po chodníku dolu. Cestou s5 ju potom hľadám. Mamina s mladšou idú popredu. Musím znovu ísť hore, aby som plastovú clonu našiel. Akosi sme však minuli odbočku k jaskyni. V skutočnosti som bol pod ňou na vyhliadke, kde sa mi skotúľala clona. I navigácia ukazovala toto miesto, ale netušil som, že stojím priamo pod ňou. Nezastavujúc sa ocitneme na malom trávnatom vrchole. Na to, aký je Šíp nízky kopec, otvárajú sa krásne výhľady na údolie Váhu. Mraky pomaly ustupujú a otvárajú sa ďalšie panoramatické výhľady na Veľkú Fatru a Chočské vrchy. Vrchol Veľkého Choča je ešte obalený v bielom mraku. Oproti sa nedá prehliadnuť kríž na Kope, ktorá je v takmer rovnakej výške.

 

Vrcholový kríž na Zadnom Šípe.

 

 

 Drevený hríbik je nahnutý na stranu. Asi vrtochy počasia. Nechce sa mi veriť, že by ho nejaký turista skopol. Mladšia s mojou pomocou nalepí nálepku Túlavých kapybár priamo na smerovník. Nebude mať dlhú životnosť, ale to ani na dreve. Rozmýšľame, či sa najeme tu alebo až na Zadnom Šípe. Pokračujeme ďalej. Kríž sa zdá na dosah, podľa značky je to len polhodinka na druhý vrchol. Cestou je jediná vyhliadka na Oravskú stranu. Pod nami je Párnica, pekne je vidieť povrchový lom a rybníky nad nimi kopec Lysica. Takto vlastne máme kruhový výhľad. V úzkej štrbine "meranie zadkov" (kto neprestrčí riť, vráti sa), ktorá je asi v polovici na druhý vrchol, sme obstáli a pokračovali k Zadnému Šípu. Odtiaľ je ešte lepší výhľad na Fatru. 

 

 

Skaly ukrývajú voľne prístupnú jaskyňu.

Rozložíme sa najprv pod vysokým dreveným krížom (vraj je na vrchole od čias Cyrila a Metoda), ale potom, čo odíde rodinka s troma dievčatami, posadíme sa na lepšie miesto pod vrcholom. Mamina natrie polodomácu pali paštétu, ktorá babám chutí. Každý zjeme dva rožky. Pokocháme sa pohľadmi na kopce. Odkryl sa už i Veľký Choč. Pod nami je vidieť sútok Oravy a Váhu a Kraľovanský meander. V diaľke Martin a Vrútky. Nízke Tatry sú už v opare. Roháče ani nevidieť. Nič to, na to, ako zle vyzeral začiatok túry, počasie napokon celkom vyšlo. Po posilnení schádzame krpálom prudko dolu. Na jednom úseku je chodník spevnený, ale väčšinou sa šmýkame. So staršou dcérkou hrám detektor lži. Zakaždým, keď niečo poviem pípa a opravujem svoje odpovede až z toho vznikne presný opak, čo si myslím. Pred osadou Podšíp je mala odbočka k Baraskulinej jaskyni. Chodník je značený na stromoch symbolom jaskyne. Je to len taká miestnosť s tmavými kútmi. Vraj v diere bývala tuláčka z Rumunska, ktorú v neďalekom Podšípe nechceli. Mali dosť miestnych bedárov v osade, tak si našla miesto v skale, kde divožienka žila do smrti. Nakukol som cez zavalené okno, pod ktorým je strmý zráz a vrátili sme sa na chodník. 

 

 

Meranie zadkov.

 

 

Po pár minútach vidíme pitoreskné drevené domčeky a sme v Podšípe. Nejaká partia si varí guláš. Vybehnem na lúku odkiaľ je malebný pohľad na drevenice pod skalami Šípu. Na opačnej strane je vidieť Rozsutec a Stoh. Urobím pár romantických snímkov a po zeleno značenom chodníku sa vraciame do Stankovian. O5 je kde tu prudký, ale už nie tak dramaticky. Obchádzame veľa riav a prameňov. Ocitneme sa na križovatke. Na pomoc vyťahujem znova navigáciu. Spustíme sa rovno dolu popri rúbanisku. Pod nami počujeme pískať parný vlak. Mladšiu hukot naštartuje a zrýchľuje. Dnes je historická jazda zo Spišskej Novej Vsi do Vrútok. Mihol sa nám pomedzi stromami, nestihli sme zísť až k trati. Naveľa vidíme sprievodný vlak-Bobinu s veľkou červenou hviezdou, ktorý ide za parným. To sme už v Rybke a do Stankovian je len štvrťhodinka popri koľajach. 

 

Drevenice v Podšípe sú stále v zachovalom stave.

 

 

Absolvujeme posledný úsek s výhľadom na masív Šípu a sme pri cintoríne, kde nás čaká Jarisa. Riadne sme vysmädli a preto zastavujem pri Váhu oproti obecnému domu. Kúsok pri železničnej stanici je krčma. Dodávateľom je Martiner, takže veľký výber nie je. I tá kola je z Martineru. Sadneme si na terasu. Pitie koly divnej chuti spríjemňujú húliaci štamgasti. Ani sa preto dlho nezdržujeme a jedna kola zostane nedopitá. Finálne sadáme do auta a smerujeme na západ. Zastavíme sa na večeru v žilinskom MacDonalde. Funguje iba okienkový predaj, takže hambáče si vychutnáme až na odpočívadle Predmier pri romantickom západe slnka.

Letecký deň z kopca

 Sobota 4.9.2021

    V tento krásny slnečný deň vstávam na úder kostolných zvonov krátko po šiestej. Prakticky ako do práce. O 6.40 sa odpichnem z parkoviska. Cesta ubieha plynule, akurát za Plaveckým Podhradím mi pretne cestu mladý jeleň alebo srnec. Ja som relatívne ďaleko, ale auto oproti ledva ubrzdí. Okolo trištvrte na osem odstavím auto pri obecnom úrade v Kuchyni. Nebudem sa ponižovať niekde za plotom, ktorý na letisku oddeľuje dezolátov od izolátov. Preto som sa rozhodol pozrieť na lietadielka spoza "plota". Vyberiem sa opačným smerom, ako leží letisková dráha t.j. k Malým Karpatom. Vraciam sa zložiť okuliare a vziať si slnečné. Zablúdim ku tupo zízajúcim kravám a kúsok sa vraciam. Času dosť. Dedinka sa pomaly zobúdza, psíci vítajú nezvaného hosťa. Za asi dvadsať minút som na trávnatom kopci Nová hora nad dedinou niekde na polceste na Vývrat. Podo mnou je Židova dolina a pasienky. 

Obec Kuchňa s letiskom v pozadí.

Zelený koberec na lúke je vlhký ako uterák Atillu Végha. Pre tento prípad nesiem v ruke penovú karimatku. V tieni stromu sa zložím. Vôkol kravské klapuše a bobky od srniek. Vôňa moču a diviny. Sem tam prejdú turisti smerujúci na Vysokú. Páry, samotári, po desiatej rodinky a lenivci. Kým začne program som v polosede opretý o batoh a čítam zbierku Wolovín.

Letové a pozemné ukážky vôkol mňa boli splnené do poslednej a chronologicky vyzerali asi takto:

  08:25 – 08:35     MXS Zoltán Vereš - priletel, keď som ešte šliapal hore. Pár evolúcii a sedí na               zemi. 

  08:30 – 08:55     P-38 Lightning. Prílet z rakúskeho Salzburgu. Stroj vypustil dymy nad dráhou, v         stúpaní výkrut a pristál. Začínajú sa tvoriť kolóny, hlavne od  Bradavice nad Dunajom.

  09:30 – 09:55     Motorový závesný klzák ROGALLO TEAM. Popravde neviem, čo na nebi                    hľadá táto babeta s krídlami. Prichádza vláčik z piatich vagónov od Bradavice.

  10:00 – 10:12     L-29 Delfín. Dymové efekty. Pekné vystúpenie. V zostave mal pilot napr. i kubánsku  osmu. Cez lúku asi 100m odo mňa preletí aj stádo srniek. Predvedú ukážku skákania hore a dolu dolinou.

  10:13 – 10:28     Mi-171 Mi-35. Pestro sfarbená česká Mi-35 z Náměšte nad Oslavou. Votrelca 

 vystriedal krásny tiger. Párové tanečky ako kedysi robili  prostějovské Mi-24D. Impozantné spoločné stúpanie.

  10:30 – 10:45     Slovenská letecká federácia – prelet skupiny. Začul som za sebou od Boleráza        
dunivý zvuk, ktorý sa pomaly približoval a bol hlasitejší. Bol to zvuk hviezdicového deväťvalca AŠ-62, ktorý ťahal Andulu. Zo severu nalietavala skupina takmer 20 aeroklubových lietadiel. Vedená starým Aerotaxi Ae-45, vedľa Meta Sokol, Tréneri,  tri Zlíny-142. Na konci moderné stroje Twinstar a pod. A tomu všetkému kraľoval v súčasnosti najväčší dvojplošník Andula. Pomyslel som si, že do vzduchu vzlietlo všetko letu schopné zo západného Slovenska. Dva oblety nad dráhou a oddelila sa skupinka štyroch ultralightov, ktoré preleteli ponad letisko ešte dvakrát.

   10:45 – 10:50     Vzlet skupiny vojenských lietadiel. No skupiny. Ak sa dá považovať jeden Sp tri mixéry za skupinu... Mig-29 a cvičný L-39ZA Albatros stále bázujú na Sliači. Za sebou som počul iba ich hrmot, keď sa zlietali dokopy.

   10:50 – 10:55     MD-530 Slovak Training Academy z Košíc. Vystúpenie som nesledoval.

   11:00 – 11:24    Úvodný ceremoniál. Kapela v rúškach pôsobila bizarne až smiešne, keď všetci            vôkol čumeli na nich bez prekrytia. Po nich preleteli Mixéry a Spartan sprevádzaný jedným Mig-29 a jedným Albatrosom. Dosť hanba. Mnoho migofilov zostalo sklamaných. Nuž, keď o dva roky končia, nikto nechce venovať čas a prostriedky na nejaký aspoň prelet a trocha rachotu z forsáže. Aj sme mali nového pilota pre r.2019, ale dajako spadlo z toho.  Vraj pre jeho zranenie pred sezónou (cez to všetko o dva týždne MiG rachotil v Ostrave  na Dňoch NATO). Zlé jazyky tvrdia, že nelietal z ideologických dôvodov p.ministra. V hluku vracajúcich sa  zanikol prelet vládnej letky s Fokerom a Airbusom A-319. Black Hawky vrtia rotormi  na sever. V diaľke naberá výšku Mi-171. Vyskočia z nej paragáni s vlajočkami  účastníckych štátov a jednou veľkou slovenskou. Hawky preletia blízko mňa na finále  južného stojiska.

 11:25 – 11:45     Airbus A319, Fokker – vládna letka. Airbus ostro zalomí v takmer 90°                          stúpavej zatáčke nad dráhou. Nad hlavou mi krúžia čierny Bell a Mi-171 vládnej letky.                          Papaláši a ich ochranka? Nie, iba čakali na svoj part. 

"Salónka" vládnej letky.

  Z malého čierneho výsadok, do bieleho na lane panáčikovia vyliezli na cestu s5. Sme  päť minút v sklze. Mnoho ľudí  sleduje letecký deň medzi dedinou a letiskom na poli pred železničnou traťou. Je tam asi dobrý prístup autom. Dokonca i traktor je na roli zaparkovaný. Využiť by sa  možno  dala i poľovnícka stračia nôžka. Nejakých ľudí som videl ísť na severný koniec dráhy. Je to trocha ďaleko a sú tam stromy, ale medzi nimi je azda medzera.

 11:47 – 12:07     2x L-159 Alca. Aleš Seidl a David Byrtus predviedli peknú skupinovú zlietanosť i s    pyrotechnickými efektami. Mne však idylka na lúke skončila. Dva metre nado mnou sa uvelebili dve rodinky z kempu za vodnou  nádržou. Takže mám odborný výklad (premet zaoblučujú) niekedy aj so sprostými komentármi a grganím. Prvá veta, či dáme pivko. Deti to pochopiteľne nebaví. Mama nedá 5-6 ročnému chlapcovi oriešky kvôli alergii, tak reve viac ako Alcy nad hlavou.

 12:09 – 12:21     F4U  B-25J Flying Bulls z Rakúska. Bachratý a pomalší Mitchell odháňa vtáky pred    Corsair-om s Ligthing-om, ktorí lietajú spolu, ako priviazaní jednou tyčou. Dymové efekty umocňujú predvádzané manévre. Na obed načnem tvarohový závin.

 12:23 – 12:33     C-27J  Spartan. Predvádza to, čo vždy. Premet, výkrut, pristátie sklzom. Chlapi pošlú  deti hľadať šišky do listnatého lesa. Zabaví ich to na desať minút a znova otravne bzučia okolo.

 12:35 – 12:46     F-16AM Dark Falcon z Belgicka. Svetlice vystreľuje hneď po štarte. Rachot 
prichádza neskôr ako vidím plamienok forsáže. To je nevýhoda sledovania na diaľku.  Decká sa pýtajú, kedy pôjdu dolu. No rodičia čakajú na Frecce.

  12:48 – 12:58     Mi-24V Treba si tento vrtuľník užiť, lebo mu znie labutia pieseň. Mlynčeku chýbajú 
dymovnice, ktorými bol známy.

  13:00 – 13:08     2x Mig15. Poľskí piloti ich šetrili. Sú to vzácne lietajúce kusy. Chlapec ští bez hanby   vedľa mňa. Mamka ho upozorní, ale čo už, keď prúd ide.

  13:10 – 13:35     4x PZL-130 Orlík Team. Poľský set pokračuje. V programe sú napísané 4, ale lietalo 

 5 Orlíkov. Už nie sú, čo bývali siedmi. Vystúpenie akési ploché, nemastné, neslané. Chlapi za mnou smädní, ženy hladné, deti znudené. V polovici ukážky konečne zmizli. Talianov si pozrú kdesi od hrádze za dedinou.

  13:37 – 13:51     MXS Zoli Vereš. Čo nové už môže takmer šesťdesiatnik ukázať? Obkukaný ako          Jožo Pročko. Nepodaril sa mu "výstrel" spoza stromov. Asi nebolo odkiaľ, hoci vyzerá, že si dieru v stromoch hľadal. Občas na lúku ešte ktosi zavíta, ale aspoň nie pedosauri. 

  13:53 – 14:03     UH-60 naši piloti predviedli pomerne krátku ukážku. Tmavý vrtuľník mi splýval na    pozadí stromov. Šetria ho, hoci vyzerá že si techniku osedlali dobre.

Vzdušné sily majú deväť Black Hawkov a dva na ceste.

  14:05 – 14:08     Očovskí Bačovia – vzlet. Výšku naberajú s pomocou Turbočmeláka kdesi nado            mnou.

  14:10 – 14:19     PC-9M Slovinsko. Pre mňa naj ukážka. Po štarte hneď obrat na chrbát. V zostave          mal pilot Andy Fiorelli pád, vývrtku, odtlačený premet a pol premet. Takmer ako akrobatický špeciál. Podvozok vysúval v súvratovej zatáčke a následne pristátie. Displej vie asi oceniť len človek, ktorý zopár éršou pochodil. Pomaly sa dolu vracajú turisti z Vysokej. Niektorí v rukách držia vatovce. Dosť ich bolo. Turistov.

  14:21 – 14:31     Očovskí Bačovia. Pekné, ale roky stále to isté: štyria v grči, parenica, premet.            Vedúcemu nefungovali dymovnice. Zostavu odmakali dva Superblaníky a dva obyčajné, školské Blaníky. 

  14:33 – 14:45     L-39NG. Premiéra ďalšieho potomka Albatrosa. Letún sa už ani nepodobá na starého  otca Abíka. Len tak polietal a bolo. Asi ako poľské MiG-15. Šetria ho, hoci je ešte jeden lietajúci prototyp. Začal fúkať slabý vietor a veterné  elektrárne sa lenivo točia. Ngéčko dolietalo o 14.40 a nastala dlhá prestávka, kým "nahodili" stroje Taliani. Mohli ju dačím vyplniť. Možno poletovaním 

Mig-29?

   15:00 – 15:30     Frecce Tricolori. Tradične tutti eccellente kvalita, ktorá pritiahne platiacich divákov. Spravili dokonca dve srdcia. Jedno klasicky zhora nadol, druhé opačne. Bolo to ich prvé medzinárodné vystúpenie po dvoch rokoch. Tento rok oslavujú 60 rokov skupinového poletovania.mMohli si i nacvičiť namaľovať 60. Taliani pritiahli aj na moju lúku dosť ľudí. Poblíž sa rozložila partia s hvezdárskym ďalekohľadom. Krúžim s karimatkou okolo stromu ako mixér hľadajúc tieň.

Trojfarebné šípy zadymili celé letisko.

    15:32 – 15:42     JAS-39C  Pepíkom na Gripene narástla vážna konkurencia. Výhodou maďarského        displeja v podaní Máté Majerika sú dymovnice obohatené občasným  vypálením svetlíc. Pri dlhšom lete na chrbte uniká z trupu palivo, a to sa rado zapaľuje. Všimol som si to minulý týždeň na videu z Kecskemétu a nad Kuchyňou o5. Neviem, či plameň za lietadlom ohrozuje nejako  stroj, ale asi nie, keďže sa lieta ďalej. Program je 5min. popredu.

    15:44 – 15:54   Mi-2  Na toto ďalšie maďarské číslo som bol vskutku zvedavý. Vidieť lietať                akrobaciu vrtuľník starší ako Zoli Vereš je zážitok. Nesklamal. Let dokola predkom zadkom, súvraty. Všetko umocnené vypúšťaním parafínu do trysiek, kedy bol krásne vidieť  rotorový prstenec. Na záver dym+svetlice. Zvuk vystreľovania  ku mne prišiel s asi 3s oneskorením a vyzeralo to, že mixéri              kašle (vynecháva) motor. Spodok batohu je mokrý a suším ho na slnku.

    15:56 – 16:11  UH-60 + špeciálne jednotky. Špeciálne ma navliekanie "korálok" na lano mlynčeka       nezaujíma. Autá opúšťajú letisko. 

    16:11 – 16:21     L-29 Delfín Slovak Training Academy. Pestro sfarbený Delfínik od nás. Pri ukážke   zasa viem, čo príde, keďže posledné týždne generál Pivarči brúsil zostavu nad naším mestom.

    16:23 – 16:32     Eurofighter z Talianska nepredviedol nič dych berúce. Zarachotil, pár kotrmelcov       a sadol dole. Briti s Typhoon-om sú agilnejší a lepší.

    16:34 – 16:46     W3A Sokol. Česi obnovili po pár rokoch displej Sokola. Toto tu už dnes však bolo.  Panáčikovia visiaci na lane. Sólo displej a znova záchrana panáčikov na palubu lanom. Náročný prvok je spúšťanie lana a zároveň stúpanie stroja. Panáčikovia na lane prakticky stoja vo vzduchu. Koniec ukážky. 

     Pred Huricane pristáva nákladná CASA a sme zasa v časovom sklze.

     16:48 – 16:58 Hawker  Hurricane Mk IV. Drevený zázrak nerobil premety ani výkruty. Len                 poletoval. Keďže je len pár lietajúcich, nečudujem sa.

     17:00 – 17:06     Bo-105C Flying Bulls.  Parašutista, nebojácny Felix Baumgartner tentoraz osedlal  mlynček  a prvýkrát predviedol svoje akrobatické umenie v Európe. No, videl som aj lepšiu ukážku na tomto type. Napr. visenie na chvoste teraz absentovalo.

      17:08 – 17:17     T-346 Master ukázal veľa výkrutov.

      17:19 – 17:29     C-27J Spartan. Naši chalani už vedia obratne držať volant, aj keď sa nedá ukážka     porovnať s firemnými pilotmi. Ukážka bola pomerne krátka.

      17:31 – 17:41     JAS39C Gripen.  Vzlietol o 10 minút neskôr oproti programu. Tiež pôsobivý          displej nového predvádzacieho pilot O. Španku. Stúpave i klesavé výkruty. Svetlice vystreloval viac ako Maďar. Efektné finále z polpremetu. Neletí na chrbte = nehorí palivo. Klasický  prvok tohto leteckého dňa boli výkruty v 360° zatáčke a ani posledná letová ukážka ich nebola ušetrená. 

Balím fidlátka a utekám dolu k autu. Krátko po šiestej nasadám. U svokry som 10min. pred pol ôsmou.

Letecký deň v podstate zachránili len Česi a Taliani. Inak by to bolo vojenské kultúrno-spoločenské podujatie s prekvapením z Belgicka.
Po oba dni navštívilo letisko 35000 platiacich diviakov. Rozbehnutý vlak sa nedal zastaviť a šou sa musela uskutočniť tak, či tak. No ak by sa dohodli organizátori s hygienikom na polovičnej kapacite letiska a neoddeľovali ľudí, určite by zavítalo na letisko dvakrát viac návštevníkov.

Snáď si budúci rok užijem letecký deň aj so statikou. Kuchyňa je bližšie ako Sliač a výhodou je aj rolovacia dráha pri divákoch ako v rakúskom Zeltwegu. A keď budú zasa obštrukcie, viem na aké pole ísť.

Sardiniko Adriatiko 2021

Sardinky na Jadran

    Napriek opovrhnutiu ľudmi a zmeny covid situácie Chorvátska k horšiemu sme dovolenku pri mori nezrušili. Ešte i to počasie cestou k moru bolo proti. Lialo 3-krát. Avšak koniec dobrý, všetko dobré. Ľutovali by sme, keby sme sa na cestu nevydali.

    Deň pred odchodom sa nám špárajú v nose. Do polhodiny príde certifikát, ale niet ho kde vytlačiť. Idem do kanclu. Na druhýkrát sa mi podarí aj kúpiť známku na hungaroring. Pár dní predtým som sa registroval na hunskej národnej stránke diaľnic a hlavne bolo treba zodpovedne vyplniť údaje z platobnej karty. Ale bola lacnejšia i o 4 Eur oproti komerčným stránkam. De jure sme teda už v "Kroejši". De facto nás tam Jarisa musí doviesť. Covidpasy vytlačené, morča zanesené, s babkou rozlúčení. Pobalíme veci, zisťujeme koľko veľa zbytočností pre štyroch sa vojde do Jarisy. Baby spravia na cestu salámové žemle. O deviatej večer sa pokúsime zaspať. Mne sa to podarí, manželke veľmi nie. Pospím si také dve hodinky a pred polnocou som hore. O pol jednej vstávam z postele. Kontrolujem počasie. O desať minút neskôr budím zvyšok famílie. Krátko po jednej sme vyrazili - skoro vyrazili. Utekám ešte po foťák. I ten vojde do útrob. Chladnička s jedlom a vodou je medzi dievčatami. Kúsok jucháme po diaľnici na Trnavu a Nitru, v Šintave ju opúšťame. Za ňou vidím nad Hunmi blesky. Pred Komárnom sme už v lejaku. V mizernej viditeľnosti sa mi nepodarí trafiť do kruháča, otáčam sa. Ani neviem, ako sme prešli hranicu. Nikde nikto. Idem vzhľadom na dážď pomaly. Cesta je zlá, plná kaluží a záplat až po Csép. Odtiaľ pokračuje krásna, hladká cesta. V žiari reflektorov si nás zvedavo obzrela líška. Ani sa nezľakla. Som mal obavy so stretom lesnej zveri, ale búrka bola horšia. Na obchvate Székesféhervára zapínam navigáciu. Som si neistý, ale orientujem sa zatiaľ dobre. Ťahám za Balaton po diaľnici M7. Necítim únavu. Na odpočívadle natankujeme a maturujeme ako sa dobiť do záchodov. Je to prosté. Stačí priložiť kartu platobnú a turniket povolí. Vyprdne pritom lístok. Po pol hodine sme na hranici v Letenye. Je pred šiestou hodinou rannou. Ideme do ospalej kolóny určenej pre občanov EÚ. Na prekvapenie sme za pol hodiny za riekou Mur v Chorvátsku. Viac sa o nás zaujímal maďarský colník ako chorvátsky. Niečo v zmysle, deti sa príliš nepodobajú s fotkami v pasoch. Po pár kilometroch sme na prvej mýtnej bráne Goričan.  Horskou a zamračenou krajinou smerujeme k Záhrebu. Povestná mýtnica Lučko nás privíta kolónou od Rakúska. I tak sme prešli bránu zipsovou jazdou celkom svižne za pol hodiny.   Za Lučkom nás však privíta ďalšia prietrž mračien a úsek ku Karlovaču sme išli ani nie štyridsiatkou s ďalšími autami.   Až kdesi pred Karlovačom nastalo upokojenie poveternostnej situácie a motor naberá na obrátkach.  Nasledujúcu pauzu absolvujeme pod akýmsi kopcom na odmorišti Dobra. Rozumiem názvu "odmorište" od slova úmor, únava, t.j. odunavenie. I tak premenujem odpočívadlá na "odmočenie". Fúka, popŕcha, teplomer ukazuje 17°C. Ideme vôbec k moru alebo k pólu?   Týpek, dajaký renegád na motorke zo Skalice, dotankoval a oblieka sa do pršiplášťa. Drahá si dá vystreto a preberá kolieska až k moru za Zadar. Dostane krízu a stojíme na najbližšom odmočišti Nadin, aby som ju vystriedal. Pomôžu mi tie 3h, keď zavriem aspoň na päť minút oči. Lenže ju ticho utlmuje tiež. Pred Zadarom sa schádza za takmer šesť kilometrov dlhým tunelom Sveti Rok dolu k moru. Takže aspoň pohľadom ochutnáme Jadran v podobe zálivu pri ostrove Pag, či Novohradského mora na opačnej strane. Pred Splitom stojíme znova na odmočišti so slovenským názvom Sitno. Benjamínok chce sa vskutku odmočiť. Napokon na odpočívadle sú len kadibúdky a cikády. O5 vidím krivé nohy bleskov dotýkajúcich sa zeme. Ideme 80km/h na okraji búrky.  Konečne v Zagvozde opúšťame diaľnicu. Ukecaná navigácia zbytočne radí, kde odbočiť. Mám ju zapnutú, aby som vedel, koľko máme do cieľa. Stojíme v ďalšej polhodinovej kolóne pri mýtnici. Platíme vyše 27Eur za etapu od Záhrebu.  Prejdeme popod masív Biokova cez tunel sv.Ilja a už sa odkrýva impozantná panoráma Makarskej riviéry.  Jarisa sa nespolieha na moje šoférske schopnosti a sama si brzdí motorom. Taký je to strmý kopec.  Hneď, čo zídeme k moru sme v najdlhšej kolóne do Makarskej. Začína už v Krvavici (tiež majú svoje Krvavé Šenky). Na začiatku mesta je totiž semafor, ale hlavný dôvod je, že na pobreží Makarskej sa vyvaľuje momentálne takmer 50 000 ľudí. Vyjdem hore na ulicu Zagrebačka. Je pol druhej. Nejakého dedka na ulici, ktorý vyzerá na domáceho, sa pýtam na Villu Mia (gúgl sa mýli v lokácii o pár domov). Dom je na západnom okraji Makarskej v štvrti Zelenka. Keďže neviem, kde parkovať, otáčam sa. Vybehnú manželia-majitelia a navigujú ma na plošinku pred domom. Privítanie, podanie rúk. Sú asi tak v našom veku. Na lístku majú napísané moje meno a tiež nejakého môjho menovca z Čiech, ktorý dnes príde. Pani nám ide ukázať apartmán, chlap pozerá prekvapkane do kufra, kde je iba jedna batožina. Ochotne vezme hore túto bagáž. Dohovoríme sa rusko-anglicky. Vraví, že celý mesiac mali slnko, akurvát dnes, zajtra oblaky. Majitelia bývajú na prvom poschodí. Majú štyri deti, dedka a tri korytnačky. Deti aj korytnačky občas vyliezli, dedko každé ráno sedával v tieni figovníka pred domom. Domáca nás vyvedie hore do apartmánu pod strechou. Izby sú dosť priestranné. Pri dverách je prvá izba s kuchynkou a manželskou posteľou. Potom je ďalšia izba s manželskou posteľou, TV a klímou. Drahej smrdí apartmán zatuchlinou, hlavne kuchyňa. Ja nič necítim, a to ma kovid neprekonal. Kúpeľka s veckom je maličká so sprchovým kútom. Záves pretŕča na dlážku a po sprchovaní všetkých je z kúpeľne plaváreň. I keď je v podlahe diera.  Apartmán má spektakulárny výhľad na more a Makarsku.

S takýmto výhľadom som sa každé ráno zobúdzal.

   Najmä z balkóna, kde je stôl a iba dve stoličky, taktiež sušiak, ktorý sa dá zavesiť na balkón. I nám by sa zišiel. Mladšia si nájde tmavý kútik, kde si číta na zelenej poduške, či čo to je. Preparkujem auto poniže domu pod strom s dozrievajúcimi granátovými jablkami. Vedľa mňa odpočíva majiteľov skúter. Ak príde ktosi za mňa, nevyjdem. Vedľa je auto s Prievidzskou značkou. Nejaký pár v našich rokoch. Vyplatíme domácej ubytko. Na pult v kuchyni položím zväzok bankoviek stiahnutých gumičkou-6000 kuna a zvyšok vydolujem z peňažienky. Mohol som platiť i v eur a nevyrabovať všetky banky v našom meste. Podám jej i pohľadnicu (skončí na parapete v medzi-poschodí obklopená mušľami). Baby sa nevedia dočkať mora. S polovičkou sa po dlhej ceste aspoň osprchujem a ideme nakúpiť. Obchod je len kúsok pri kruháči. V jeho okolí sú dvoje potravín, bary a pekáreň. Ďalšie dve pekárne sú poniže. Kúpime kukuričnú bagetu (ešte aj po týždni leží skamenená na kuchynskej linke) a nátierku na raňajky. Mamina vezme basu Karlovačka, ale zisťuje, že je to 4% žbrnda a ešte aj v menšej plechovke (0,4L). Ale majú aj poctivé české Krušovice i ďalšie české pivá. Ja si beriem chorvátske ružové víno a basu vody Jana pre baby, ja pijem na apartmáne vodu z vodovodu, veď Chorváti sa pýšia štvrtou najlepšou vodou na svete. V pekárni cez ulicu kúpime slanec. Predajňa mi pripomína naše malé pekárne, kde pečú polotovary. I sortimentom.  Konečne sa zbalíme k moru. Ideme dolu k pláži asi 500 metrov. Hlavnú cestu prejdeme podchodom. Za 80 kuna kúpime od chlapca v stánku na ulici podložku s mapou Chorvátska. Zisťujeme, že nikto nenesie tašku s plážovými blbosťami. Ja som sa spoliehal na malú, žena na mňa. Fučím s5 do kopca, kde je apartmán po hlúpu tašku. Na parkovisku pri promenáde vidím auto z nášho okresu. Na dlhý týždeň jediné.  Pláž je čistá plnka. Ani sme sa poriadne nerozhliadli a hneď pri nás stojí opálený týpek v slamáku a otravuje ako Matovič s lotériou výletom na ostrovy Brač a Hvar. Kovid dezinfekcia (intravenózne), kroštula (zákusok), kura, či ryba. "Všetko bude", hudie neúnavne svoju pesničku a ukazuje farebný katalóg. K tomu štyri hodiny kúpania v okolí dedinky Bol. Za 250 kuna na osobu. Max. 150 duší na korábe. Ďakujeme, o kovid párty nemáme záujem. 150 ľudí je na meter štvorcový i na pláži pred nami. Baby šnorchlujú, ja sa iba nesmelo dotknem mora. Stále je pod mrakom.  More je napriek tomu teplé. Žena sa omočí po členky. I to more sa vzbúri, keď sa odhodlá vkročiť doň a prídu väčšie vlny. Sedím na rohožke a odpočívam. Baby nájdu ježka, kraba, "stádo rýb", ako poznamená staršia. Pred šiestou ideme hore. V sprche zmyjeme zo seba soľ. Sme unavení, ale i hladní. Voľky nevoľky sa oblečieme do čistých hábov a po siedmej ideme dolu k promenáde. Nájdeme reštiku s hambáčmi Salty Sweet. Pýtam sa čašníčky, či sa dá platiť kartou. Dá, tak si teda sadneme rovno s výhľadom na more. Na stole absentuje nápojový lístok. Objednám si limonádu, no prinesú mi hádam vyžmýkane všetky, aj nedozreté, citróny z Makarskej. Na tanieriku sú dve vrecká cukru. Pokukoval som však po niečom inom, čo mali na susednom stole. Drahá si dá veľké pivo, baby kolu. Mäso je chutné, čerstvé. Robia si ho asi sami. Hranolky mastné. Večeru prinesú rýchlo, no so zaplatením sa neponáhľajú. Ani nemajú plno, no riešia reklamácie. Až keď zamávam peňažienkou, si ma všimnú. Tak je to ale v každom lokáli v Dalmácii. Cena je poplatná rušnému letovisku. Na promenáde je jeden podnik vedľa druhého, všetky ponúkajú viac menej to isté. Niekde ozdobia tanier napr. ananásom, ale čert jak diabol. Hamburgery sú však lepšie ako u nás. Prejdeme sa kúsok po promenáde. Potrebujeme vybrať peniaze. Na kovovej mape zisťujem, že centrum je ďalej. Pôjdem teda zajtra ráno.  K domu kráčame vrchom po hlavnej triede. Pri Tommy obchode stojí autobus z Trstenej napakovaný turistami, ktorí sa určite "tešia" na nočnú jazdu domov na Oravu.  Na izbe sa len prepadnem do postele. Je to akoby som ležal vo válove alebo v lavóry. Poduška je tenká ako detská plienka. Mám so ženou spoločnú plachtu, ale je krátka. Beriem zo skrinky oranžovú deku a pred pol desiatou som tuhý. 

Klepeto

 Zaspatý som aj o pol desiatej ráno, keď vyťahujem kuny z bankomatu. Pozeral som doma i v apartmáne spriatelenú banku, i tak vyberiem hotovosť z nesprávnej. Cez to všetko vyzerá, že je jedno, z akej banky vyberám lóve. Dnes si zájdeme k moru trocha ďalej za rozostavaný hotelový komplex Romana. Nájdeme na skalnatom výbežku súkromnú miniplážičku akurát tak pre naše dve penové rohože. 

Aj v blízkom okolí Makarskej sa dá nájsť prázdne miesto pri mori. 

    Je polooblačno, ale teplo. Na Slovensku druhý deň prší. S babami objavujem tamojší vodný svet v okolí skál. Kanice, dvojfarebné kniažiky, či zubatice. Vylovím malú mušľu. Z hlbokých ponorov ma bolia uši. Na želanie vylovím i bradavicami posiatu tmavošedú holotúriu. Je vôbec živá? Je ich na dne plno a niektoré sú dokonca jedlé. Ich odpudivý vzhľad je však podobný veľkej prekvasenej uhorke. Zabudli sme aparát na zvečnenie nášho čvachtania a okolia. Idem s5 na ubytko, čo je dobrých 15 minút od pláže. Kým sa vrátim, mladšej praskli okuliare. Vyberieme teda nové v akomsi stánku za 80 kuna. Mena kuna je vraj pomenovaná podľa predpotopného platidla-kožušiny z kún. Na obed kúpim jednej plnenú tortilovú placku, druhej mini pizzu, drahej slaný rožok. Ja ani nie som hladný. O5 sa ponoríme do priezračnej vody. Vidíme húfy rýb. Z dna vytiahnem krabie klepeto. Je podozrivo bez rias, najskôr niekto jedol kraba a zvyšky vyhodil do mora.  Udriem si hlavu o skalu a mám na dnes potápania dosť. Pozdravím rybu prisatú na skalnatom dne (hlaváč červenokrký) a som na rohožke. Je mi chladno, príliš sa pod mrakom nevyhrejem. V Omiši, na západ od nás, je šedá záclona dažďa. I za nami nad Biokovom pomaly hustnú mraky. Napriek tomu, s husacou kožou, idem s mladšou k bójam. Odtiaľ vidím, že búrka prichádza. Otáčame rýchlo na breh. Rýchlejšie než blesky pred nami zbalíme veci. Idem v plavkách a ponáhľame sa k apartmánu. Letné blesky sú fascinujúce, no my pomalí. Búrka nás zastihne za rozostavaným hotelom. 

Búrka sa presunula nad more.

    Nájdem malú zelenú búdku, pod ktorou sa schováme spolu s komárom. Tašky celkom neskryjeme, kvôli komárovi nieto kde.  Za štvrťhodinky sa dážď natoľko utíši, že pokračujeme k domu. Dole cestou tečie potok teplej vody. Na byte sme si pustili doobeda klímu a máme ho pekne vychladený. No teraz sa potrebujeme vyhriať. Voláme rodičom. Aspoň hrejivé slová z domova. Na večeru kúpim v pekárni plnené tortilové placky s kuracím mäsom. Ostanú zatiaľ na stole. Hľadáme najprv náušnice staršej. Nájdu sa spadnuté v jej teniske. Dávame ozdoby ušné dievkam dolu, aby si ich nestrhli pri nasádzaní potápačských okuliarov. Sedíme na balkóne pri gýčovom západe slnka s pohárom piva a vína, meditujeme nad vírusom, suchými plackami a inými životne dôležitými témami. O pol desiatej som v posteli a márne sa snažím skrotiť satelitný prijímač.

Maká maká

    Ráno vybehnem dolu do pekárne kúpiť croissanty plnené nutelou alebo vanilkovým pudingom. Žena ma privíta s vetou: Umrel Lasica. Ja na to tupo: „Čo? Morča?" (dcérka ju volá občas lasica, od láska). "Nie herec. Si kompletný?" Z toho ponárania asi iba hluchý ako delostrelec. Staršej sa zastavilo srdce, keď počula "morča". Mal som možnosť vidieť tohto skvelého herca naživo v hre Klíště. Česť jeho pamiatke, jeho trefné bonmoty budú chýbať. Po raňajkách ideme ďaleko na pláž Cvitačka. Páčia sa nám zákutia pod borovicami, ale na skale namaľovaný nápis Nudista alebo FKK dáva tušiť, že kúpanie len na naháča. Ono pláže na celej riviére, ktoré sú medzi rušnými lokalitami a ťažšie prístupné sú väčšinou pre nudistov. Nájdeme si miesto, kde má konečnú promenádny vláčik, blízko nejakého výbežku. Vedľa je otvor v skale, ale zvrchu vyzerá, že nikto tam nie je. Zdanie klame, rozložili sme sa preto pri diere vedľa Češiek. Škatule sa rozčuľovali, že nemôžu byť holé. Jedna i tak "dudy" vyvalila na svetlo božie. Ďalej je "normálna" pláž s bufetom a požičovňou skútrov. Znova nám trčia z vody iba zadky a oranžové konce dýchacích trubíc. Mamina nás podľa nich sleduje a ráta. Baby rátajú ježkov. Takých, čo až tak nepichajú. Jedného darovali malému chlapcovi. Na obed som babám kúpil kuracie nugetky a hranolky. Češky vystriedal pár z Bosny. Z obďaleč prišla ku mne vysoká tmavovlasá Maďarka  a prosila o potápačské okuliare. Anglicky. Jej okuliare sa utopili v mori. Našťastie jej opicháč ich vylovil skôr, ako som zareagoval. Provokujem cikády ukryté v boroviciach. Hodím kamienok do koruny a frekvencia monotónneho bzučania sa zmení na nervózne crescendo. Hnevám tým manželku, lebo sa bojí, že tá potvora niečo medzi cvrčkom a ovadom zletí na ňu. Okolo pol piatej dievčatá hodia ježkov do hlbín mora a poberáme sa s5. Zastavíme sa pri rezorte Romana na pravú Jadranskú zmrzlinu. Zaujal nás šedivý zmrzlinár, ktorý robil triky. Žene akože podával zmrzlinu a zrazu mala v rukách prázdny kornútik. Vyhadzoval a snažil sa triafať kopček do kornútika. Nie vždy sa mu to podarilo a sladká pochúťka skončila na zemi. Pred večerou som bol nakúpiť pečivo na raňajky. Na večeru sme si podľa hodnotenia ľudí vybrali pizzeriu Maká. Lokál je pri kruháči, oproti autobusovej stanici. Z nášho apartmánu asi štvrťhodinky pešo. Ponúka Neapolskú pizzu. U nás na Slovensku som v podstate ani tento typ pizze s hrubými okrajmi nevidel. Čo vám poviem. V živote som lepšiu nejedol. Sedeli sme hneď oproti mladému kuchtíkovi, takže sme cez okienko videli, ako tie naše kulinárske zázraky vaľká a hádže na ne prísady. Objednali sme jednu syrovú, ďalšiu s domácou klobásou a tretiu s prošutom a bazalkou. Syrová bola potretá hrubým syrovým základom. Takto ju dal pizzér zapiecť. Potom na nej skončil ovčí syr, šľahačka a pistáciové oriešky. Všetky tri pizze hriešne útočili na chuťové poháriky ako zdivené. Mali sme z každej kúsok. Som ani nevedel, z ktorej si dám repete. Napokon zvíťazila syrová a ešte som sa dotlačil prošutom. Ani neponúkajú blbosti ako pizza s ananásom. Podnik sa na nič nehrá, ponúka pár druhov pizze v prvotriednej kvalite. O5 o exkluzivite reštaurácie hovorili rezervované stoly. A o5 si ju ľudia nájdu i mimo centra Makarskej. Aká paralela so Štúrovskou reštauráciou Pupi. Ani sme všetko nezjedli a odnášali si dva kúsky v krabici. Napráskaní sme sa potrebovali prejsť, preto sme zašli do centra. Ľudí ako maku, lodičiek v prístave tiež. A nielen drevených korábov, ale i luxusných mega jácht! Výletné lode sa premenili na bufety a ponúkali grilované zdochliny z mora. Mňa zaujal malý smutný chlapec predávajúci na ulici mušle o desiatej večer. Sedel na stoličke pred domom a čakal, že sa niekto pristaví. Takto by som prázdniny tráviť nechcel.

Retardino v Puči, kde stále fučí

    Skoro ráno o pol deviatej odchádzame do Splitu. Na benzínke sú krátke hadice a neobčiahnu auto. Nezostávalo mi nič iné, ako preparkovať a čakať, kým sa uvoľní stojan na správnej strane.  Vyše hodiny jucháme popri pobreží do Splitu. Smerovky domáci, no ani cezpoľní, nepoznajú. Trúbením upozorňujú na zmenu smeru alebo nech ostatní láskavo uvoľnia cestu. Všade kopa áut a ani nie je víkend. Zídeme dolu k Omišu, a potom už je len rovinka. V Omiši regulujú dopravu na križovatkách policajti. Jednu uniformovanú dievčinu som si pomýlil s turistkou. Až keď zapískala na mňa, som sa pohol. Celá v bielom, vôbec nevyzerala ako strážca chaosu na križovatke.  K prístavu v Splite smerujú značky už od prvej veľkej križovatky (viadukt Most Visoka). Doky sú prakticky v centre.

V okolí Splitu bola natočená známa sci-fi séria Game of Thrones.

    Nápis Supetar na svetelnej tabuli som zbadal na poslednú chvíľu. Bohužiaľ príliš neskoro. Takže som len prefrngol popri správnej bráne. Obchádzam zasa polku mesta a na druhý krát som v správnom pruhu. V poslednej chvíli. Veľa áut takto kľučkuje a hľadá si správnu "štrúdľu". Odstavíme auto a utekám kúpiť lístky. Baba za pokladňou mi nerozumie alebo nechce rozumieť a kúpim ledva lístky na trajekt do Supetaru. Autá sa už naloďujú. Žena nervózna, ja si kľudne vykračujem v spaľujúcom slnku od pokladní Jadrolinija. V kolóne sa postupne sunieme do útrob lode. Obsluha ma dvakrát naviguje do pruhu, potom to vzdá. Sme tam ako haringy. Paternoster nás vyvezie na hornú palubu. Sme medzi poslednými, preto sa nám ujde miesto na debni so záchrannými vestami. Ideál. Sme v tieni a relatívne sami (na druhej je starší, húliaci ako komín nad nami, pár). Na hodinovej plavbe nás sprevádzajú čajky a smrad spálenej nafty. V Supetare nás loď pred pol dvanástou vyvrhne konečne na zem. Drahej už začínalo byť všelijako. Dokonca cítila zmenu otáčok lodnej skrutky. Nejdem stádovito na Bol, ale zahnem opačne, na sever. Dve hodiny blúdime po severnom pobreží a ešte sa nekúpeme. Ospevovaná piesčitá pláž Lovrečina je dosť sklamanie. Zlý prístup autom, malá a špinavá plážička i voda. Maloprodejni račun za parkovanie je na 20 kuna, ideme s vecami hore za pláž. Po porade kúpacieho konzília odchádzame. V okolí Lovrečiny si tiché, súkromné miestečko nenájdeme. Jarisu vediem do pitoresknej dedinky Pučišća. Je skoro pol druhej, keď auto odstavím blízko centra prímorskej obce. Skúšame nájsť miesto smerom ku kameňolomu, ale okrem mizerného prístupu k vode a dvoch holých starých babiek, nič. Skončíme v zálive na betónovom móle. Ponorím hlavu do mora, ale všade je na dne odpad. Dopláva loď s výletníkmi z pevniny. Našťastie idú na druhú stranu a obsadia aj tú malú pláž, čo tam je. V miestnom konzume kúpim dve fľaše vody. V Pučišći sme asi dve hodinky. Je tu kľud a málo ľudí. Mamine sa dedinka veľmi páči. 

Nádherné spomienky na Brač v nás zanechala idylická dedinka Pučišća.

    Pred odchodom zlížeme zmrzlinu v miestnej pekárni Kaštil. Porcie sú veľké. Nezabúdam na pohľadnice. Pánko ma upozorňuje na absenciu náhubku. Asi jediný krát počas dovolenky, čo niekomu prekáža odokrytá huba v obchode. Inak nosenie rúšok má každý na háku. Rozhodneme sa ísť na Bol-Zlatý roh, nech teda môžeme tvrdiť, že sme boli na Brači. Preto idem na juh cez Pražnicu a Gornij Humać. Vôkol cesty olivové háje a farmy. Po necelej hodine sme po stúpaní a klesaní o5 na úrovni mora v dedinke Bol. Vychýrená pláž Zlatni rat je ešte kúsok za obcou. Strážnik v parkilalište veľkodušne vraví, že po 16h je parkovné 50 kún (inak 80). Je skoro pol piatej. Paradise park si zaúčtoval teda na tie dve hodiny, čo tu budeme peknú sumu. Pre ilustráciu, 50 kún (7 Eur) stojí parkovanie pri pláži v Makarskej na celý deň. Pláž je v skutočnosti menšia, ako vyzerá na fotkách. Na západnej strane duje, sú vlny, na východnej fronte kľud. Ľudí na kamienkovej pláži je už pomenej. Zopár žien=kozy ven. Hoci šípka ukazuje FKK až za búdku pobrežnej hliadky. Vylovím najkrajšiu mušľu. Nie je veľká, ale je hladká, bez rias. Akoby ju skôr niekto stratil, ako len tak leží pár dní na dne. Možno ju rozbúrené more a piesok vyčistili. 

Geo zázrak. Morské prúdy a vietor ohýbajú Zlatý roh niekedy na východ a niekedy na západ.

    Prejdem sa kúsok po promenáde, pohľadnicu márne hľadám. Po šiestej odchádzame. Riskli sme trajekt zo Sumartin-u priamo na Makarsku. Smola. Loď je na rezervácie a voľné lístky nemá. Môžeme čakať, že niekto nepríde a milosrdne nás vezmú. Toto je však posledný trajekt. No aspoň sme si pozreli okolie, kde ordinoval a tvoril Martin Kukučín. Sa mu písalo, s krásnym výhľadom na pohorie Biokovo a pod ním akoby nič, priepasť. I ja by som si tu vedel predstaviť život. Ale tak jednoduchý asi nebol, keď sa spisovateľ túžil vrátiť domov a napokon emigroval do Čile. Odchádzame do Supetaru. Trajekt do Splitu je istota. Akosi štyridsať kilometrová cesta trvá dlho, počas nej zjeme i posledné sušienky. Odstavíme auto na móle a vybehnem kúpiť lístky. Máme asi pol hodiny (trajekt odpláva o trištvrte na deväť). V Supetare počujeme často slovenčinu. I tu na promenáde vyhadzuje zmrzlinár porciu tak vysoko, až dopad roztriešti kornútik. Blúdime po mestečku hladní hľadajúc pekárničku alebo niečo pod zub. Je po ôsmej a "pekara" ponúka akurát staré nevábne pečivo. Babám sa baží po sladkých palacinkách. No v diaľke sa blíži hranatá silueta trajektu. Deti dostanú, čo chcú. Rodičia prázdno prežúvajú ako občas naše morča až do Makarskej. Sadáme rýchlo do Jarisy (našťastie nie je ďaleko od stánku) a zabrzdím ju v útrobách lode. Vidím ako jeden týpek nestíha loď. Chýbalo mu 30s, možno minúta. Na lodi fúka a my sme sa uvelebili znova na debnách s plávacími vestami (nesmie sa to). Deti sa pýtajú na scenár potápajúcej sa lode. Ja im vravím, nech sa pozerajú na krásne osvietené jadranské pobrežie. V apartmáne sme krátko po jedenástej hodine. Predtým sme si kúpili kúsky hustej pizze v pekárni. Ešteže je otvorená non-stop.

Pozér v neoprene

    Oddychový deň na pláži v Drašnici, čo je asi 15km južne od Makarskej za Podgorou. Jarisu som odstavil pri psom hovne a mohli sme ísť dolu k pláži. Drobnou nevýhodou inak krásnej kamienkovej pláže v Drašnici je absencia stromov a teda málo tieňa. V domčekoch pri pláži bývajú samí Slováci a Česi. Kde tu Poliak. Je to skutočne romantické miesto, kde nie je až tak veľa ľudí. Šnorchlujeme ďaleko popri skalách. Vodný svet pri bralách je fascinujúci, plný krabov, nových červených rias a podvodných skalných útesov. Pod vodou sledujem ako chlapík v neoprene čosi harpúnuje. Netrafí nič, skôr machruje a ohrozuje ľudí. Staršia dcérka nevládze pri šnorchlovaní, preto sa mi zakvačí na chrbát a ťahám ju ku skalnatému brehu. Mladšia vybehne na zem, ale nevidí chodník, ktorým by sme si uľahčili cestu na deku. Cestujeme znova na vode. Obchádzame slniacu sa Češku na skale a sme na mieste. Pred nami sa rozložia Poliaci s bábätkom a vlastným pivom z Poľska. Výhľad na malebnú dedinku s kostolíkom mi zatienia štyri slnečníky. 

Drašnice bola dedinka na úpätí Biokova, no po zemetrasení v r.1962, sa obyvatelia presťahovali k pobrežiu.

    Zájdem si do dedinky Drašnice. Pošta zrušená, turistické centrum tiež zapadá prachom a ihličím. Urobím pár záberov malých úzkych uličiek a okolia. Ľahko sa môže stať, že skončím u niekoho vo dvore. Poobede sa dvihne vietor a prídu vlny. Okolo piatej odchádzame. V Kauflande nakúpime poživeň na ďalšie dni, hlavne mlsičky a vodu. Čo iné? Na večeru zakotvíme o5 o reštiku ďalej na makarskej promenáde v Lavander. Babám pristane na tanieri kurací burger s hranolkami. My so ženou ochutnáme rybacie všeličo v tanieri pre dvoch. Krevety, ustrice a kalamáre. Všetko chutné až na to, že vypražené v jednom prepálenom oleji. Tým napr. ustrice doslova utrápili. Inak taký priemer. Chutila mi ryba ako kuracie mäso a tiež opečený tuniak. Na krevety sme mali prinesené klieštiky, ale sedláci v meste ich olúpali rukami. Žena dala ďalšie pivo-Laško. Cez promenádu sme prešli do centra, kde sme boli ešte zmrzlinovať. Na promenáde je milión ľudí. Keď sa v Makarskej nenakazím koronavírusom, už nikde. Pravý účel však bol výber peňazí. Nejako sme sa na dovolenke rozšupli.

Otok Hvar

    Otepľuje sa. V noci púšťam striedavo klímu nastavenú na 26°C. Neskôr znížim na 24°C. I dnes navštívime ostrov, konkrétne Hvar. V dedinke Drvenik sa o pol jedenástej nalodíme na trajekt do Sućuraj. Chlapík si príde pol hoďku pred vyplávaním lode a začne predávať lístky. S5 si vraj musím kúpiť až na ostrove. Autá sa kopia v prístave. Vpredu sú s červenou dodávkou požiarnici. Nápis na boku auta hovorí, že Vatrogasci. Krásne slovo, nie ako naše-požiarnik. Už to evokuje, či náhodou požiar nezakladajú skôr ako hasia. Ďalšie pôvabné domáce slová, ktoré som pochytil: ľubenica (melón) alebo pušenje (fajčenie). A Chorváti nemajú isto problém s vybranými slovami. Nepoznajú Y. Za to majú ć, teda tvrdé č. Jadrolinija je flexibilná firma a lodičky kmitajú v polhodinových intervaloch. Drahej je zle aj z tejto krátkej, tridsaťpäť minútovej plavby. Predtým, než sa niekam pohneme z prístavu, v Sućuraj kúpim lístky na pevninu. Mal som si však kúpiť i pohľadnicu, večer už nezvýšil čas. Ideme do vyše 30km vzdialenej Jelsy a okolia. Od Bogomolje je cesta úzka jak čiara na riti. Žiadne zvodidlá, asfalt končí najmenej polmetrovým zrázom. Oproti sa rúti nejaká baba s telefónom v ruke a musím až zastaviť, aby do mňa nenarazila. S ďalším autom sa veru už ťuknem na späťákoch. Chvalabohu nič sa nestalo, iba čierna šmuha na kryte. Vykrúcam volant v samých zákrutách. Od dedinky Poljica je cesta aspoň na pár kilometrov široká. Stojím na odpočívadle, no výhľadu bránia kríky. Baby robia scény, keď vletí osa do auta. Nemáme pustenú klímu, vetráme cez otvorené okná. Veď ani nejdem nejako rýchlo, takže to stačí a prúd vzduchu nehučí. Pred Jelsou zabočím do prvej zátoky Zenčišće. Je tam i bufet, smädom a hladom neumrieme. Z parkoviska hľadáme nejaké vhodné miestečko. Pobrežie je skalnaté, resp. betónové. Jedni odchádzajú od skál. Kým však stihneme prísť ovešaní taškami a karimatkami, obsadia pľac dve baby. Vedľa čosi nájdeme. Do mora síce ťažší prístup, ale zátoka je kľudné miesto pod píniami. 

Azúrovo modré more, vôňa pínií a lodičky, ktoré sa postarali o zábavu.

    Nad plážou je opustený alebo nedostavaný hotelový komplex. Povyše by však mal byť nový-Čierna perla, ako informuje tabuľa. Na Hvare sú okrem množstva levandúľ aj vztýčené kopije cyprusov vždyzelených, či stredomorských. Na pevnine je ich poriedku. Pri ponáraní popri skalách som objavil, že sme blízko voľajakej výpuste. "Asi z toho starého hotela", utešujem sa. V strede zátoky je dno pieskové. Z brehu sledujem ženské ako pristávajú na požičanej lodičke. Zdochne im motor pred mólom, vyhodia teda kotvu. Cez pravobok prehodia železné schodíky. Tučná ide do vody a nakloní nebezpečne čln. Skoro tú malú loď utopila aj s posádkou. Nakoniec im čln vietor doženie k mólu. Chlap z druhého člna rýchlo priväzuje báričku lanom. Podarených výletníkov stretáme znova v Jelse. O5 nastane komická scéna. Korpulentná pani vyliezala cúvaním z člna. Asi má ťažké kosti, lebo znova takmer potopila lodičku. Nechápem prečo vystupovala posledná. V jedinom bufete kúpim vodu o 300% drahšiu ako v obchode. Neodolám divokému volaniu prírody a v lesíku za plážou ponechám vzorky DNA. Morská klíma mi prospieva. Autom prejdeme kúsok ďalej do ďalšieho zálivu Grebišće. Tvorí ho na konci piesková pláž a z jednej strany betónový chodník. Dno zátoky je rovnako celé biele, pieskové. 

Hoci mestečko pôsobí veľmi pitoreskne, v Jelse bola založená prvá diskotéka vtedajšej Juhoslávií (1964).

    Pešo zídeme dolu a cez vodu prebrodíme na druhú stranu, kde badáme nejaké to voľné miesto. Na strane, kde parkujeme je naplavená špina. Tampón, fľaše a pod. Usalašíme sa pod kempom vedľa bufetu. Za chrbtom máme zaujímavé útvary vymodelovane z piesku a vody. Šnorchlujem teraz sám, babám sa páči v teplej plytkej vode. Väčšina zátoky má plytké dno, vylovím pár malých kúskov. V bufete kúpim hranolky a polovičke malé pivo. Po poldruha hodine ideme konečne do Jelsy. Platím 5 kuna parkovné stráášne unudenej dievčine, ktorej je zjavne jedno, či odídem bez zaplatenia. Jelsa je malé ostrovné mestečko na severe ostrova, akých je neúrekom pri pobreží. Zaujímavé je, že Lonely Planet odporúča mestečko iba navštíviť, nie v ňom dovolenkovať. Pevninskí nadháňači výletov tiež sľubujú len krátku návštevu mestečka. Momentálne obyvatelia plánujú potiahnuť vodovod zo Stari Gradu. Prešli sme sa centrom a prístavom lížuc zmrzlinu, ja som odbehol po pohľadnice. Cestou so Sućuraj stihneme ešte trajekt do Drveniku. Nebudeme vyhrocovať situáciu s jedlom a zostávame na večeru v Drveniku. 

Drvenik, ako už názov napovedá, je odvodený od chorvátskeho mena pre drevo.

    Usmiaty čašník stojac pred lokálom nás pozve do reštaurácie Mol. Ja si dám vynikajúco prepečeného tuniaka. Omnoho lepší ako včera v Makarskej. V strede správne krvavý. K tomu výborné zeleninové rizoto na dalmatínsky spôsob s tekvicou. Niečo ako lečo s ryžou namiesto vajec. Žena čevapčiči. Baby obligátne Bolonské špagety. Nakoniec sme sa všetci štyria podelili o ovocný cheesecake. Zákusok bol priemer. Pivo Ožujsko žene nechutilo. Zabávali nás tancujúce babky za reštauráciou (podnik je zároveň i penzión) a otravovala biela mačka. Mala pod nami misku s vodou, ale skôr striehla na žrádlo, ktoré by mohlo spadnúť zo stola. Vzadu v altánku sa naťahovali mladí taekwondisti. Ukľudnújuco pôsobili v zapadajúcom slnku rybári na mori. Na dome sa obmieňajú hostia. Na našom mieste parkujú Rumuni. Krúžim vôkol privátu ako nočná mora, ale domáca dala na chodník zábrany. Hovorí, nech idem pred nových príchodzích. Aj tak nikam s autom nepôjdu. Čo bola v ďalšie dni pravda. Večer kričia rumunské deti cez balkón „Hello!“. Tak sme zistili, že bývajú vo vedľajšom apartmáne.

Hviezdica

    Ráno, len čo rozlepím oči, kráčam do pekárne po rohlíky. K nim si nakrájame syr a zeleninu. Akurát konzistencia syra je skôr vhodná na špagety. Dievča a chlapec od vedľa zvedavo nakúkajú cez balkón. Dnes sme si našli súkromnú pláž za dedinkou Živogošće. Parkujem pri kostole. Pešo cez 4* rezort TUI Adriatic beach zídeme dolu k pláži. Hotel pre dospelých, čiže legitímny predražený bordel pri Jadranskom pobreží. Pracháči s milenkami si sem zájdu vypustiť paru. Najbiednejšie auto bola päť-šesť ročná slovenská oktávka. Za nami už len nuda pláž. Prekročíme onú bránu FKK (Falus, Kozy a Kunda. V skutočnosti FreiKoerperKultur, proste nudisti). Drahá tvrdí, že sme na nudaskalách (pláž to rozhodne nie je), ale nevidím adamitov. Až ďalej na kamienkovej pláži. 

V Živogošće stojí za návštevu i františkánsky kláštor z r.1616.

    Pri potápaní som vylovil červenú hviezdicu (botanicky správne hviezdovku). Bola väčšia ako moja dlaň, asi najväčšia, čo som našiel. Staršia sa hneď rozbehla za mnou do vody, ani nečakala, kým doplávam k brehu. Zvláštne je, že v hviezdici by som sa krvi nedorezal. Doslovne. Cirkuluje v nej iba voda. Dožiť sa môžu až 35 rokov. Amputované ramená vedia dorásť, no trvá to jeden rok. Ani sme nevedeli, že hviezdica má oči. Také jednoduché, ale má. Na konci každého ramena. Najzaujímavejšie sa však kŕmia. Hviezdice sú mäsožravé a ramená majú neskutočne silné. Mušle neodolajú ťahu ramien a hviezdica odtrhne lastúry od seba. Potom vysunie žalúdok, zožerie ustricu a po natrávení zasunie orgán do útrob. Je to výhodné, lebo môže pojať korisť väčšiu ako má hubu. Dcérka jej zrátala tŕne v strede tela, ktoré nazvala "zuby". Mala ich 4. Samozrejme zuby nepotrebuje, keďže trávi potravu mimo tela. Po foto poputovala do mora, nech si ide loviť mušle (a veru zakrátko zmizla v hlbinách). Z dna som priniesol i pár relikviík. No nechávam krásy mora na pokoji, lebo ma bolí hlava z ponárania do väčšej hĺbky. S mladšou i tak idem ešte trochen šnorchlovať popri nudapláži a skalách. Vraciam sa bosý po kamienkoch, ktoré pichajú. Či som pri dievčatách rýchlejšie ako po vode je diskutabilné. Medzitým sa vedľa nás rozložil mladý Adonis a aj staršia sa vyzliekla, hoci doteraz sa hanbila. Urobím si prechádzku do susednej dedinky Mala Duba, kde kúpim vodu, broskyne a pohľadnice. Malá zaspatá dedinka. Domy priamo pri pláži, pred nimi tieň stromov, pod listnáčmi stôl a stoličky. Vedľa hneď more. Jedny potraviny, reštika a obchodík so zbytočnosťami. Na večeru zostávame v Živogošće. Prvý lokál vyzeral ako riadny pajzel. Špinavé a neupratané stoly, veľmi rýchlo sme dvihli kotvy. Na výber boli až dve reštiky, takže sme už zostali v tej druhej s divným názvom Snack Solar. Limonáda bola horšia ako vyzerala na letáčiku. Mal som mať bazovú príchuť, ale v pohári bola len citrónová voda. Babám lasagne chutili. So ženou sme mali rizoto s krevetami. Zvrchu taniera na mňa hľadela mŕtvymi čiernymi očkami jedna veľká kreveta a v ryži so smotanou malé príbuzné. Okolo zmesi rukola a kapusta. Celkom chutilo. Žena vraví, že rizoto bolo príliš slané. Ja už po toľkom kúpaní v mori slanú chuť ani necítim. Nechal som 338 kuna (necelých 50Eur) a 20 dýško. Večerná cesta do Makarskej je akási poloprázdna. Až v Podgore a Tučepi zhustne premávka na "sezónnu". Okrem cikád a občas ôs tu nie je lietajúci hmyz. Máme večer otvorený balkón a nič nevletí. I keď baby vravia, že mali komára. Doštípaní sme všetci. Stmieva sa a zbehnem s dievčatami na promenádu kúpiť nafukovačku za 90 kuna. Takú, aby som ju dokázal nafúkať pajšlami bez nutnosti pumpy.

Pobrežná hliadka Bayščač

        Vedľa v dome bývajú nejakí chlapi. Ja si myslím, že roboši. Drahá vraví, že si sem prišli 

zastrkať. Je im to vidieť na očiach vo farbe riflí. O pol ôsmej ráno už bola cez stenu počuť vrava. 

Horšie, že jeden z nich kašle a smrká. Na raňajky nám upiekli v pekárni pri hlavnej ceste

makový závin. Taký nesmelo postrašený makom. Staršia dojedá lasagne z Malej Duby. Tradične sa v

sobotu menia turnusy a kolóna narástla ako rameno hviezdice cez celú Makarsku. Podobný frmol som 

videl len v Njú Jorku pred dvadsiatimi rokmi. Najlepšie sú dve babenky stopujúce do Splitu. Veľa 

šťastia. Okolo jedenástej ideme do osady Blato, čo je tiež súčasť Živogošće. Pod kempom Boban 

nájdeme miesto pod zvetranou skalou v tieni na samom okraji pláže. Už nechorvátsky názov napovedá, 

že v ňom budú hlavne Česi. Nie som sklamaný. Iný jazyk ani vedľa nepočuť. Okrem Pepíkov, lezú po 

mne mravce. 

"Moravská" pláž v Blate.

    Z mora vylovím zopár pekných mušlí. Slaná voda je dnes však akási kalná. Zdanlivou 

výhodou sobotňajších pláží je už-už prázdnota, kým prídu ako morská pena bieli novoprišelci. 

"No, jó mamko. Tak to prostě chodí". Spoločnosť nám robí i zvedavý, či smädný vidlochvost a čierna 

veverička. A zvláštne čierne osy kutavky, ktoré majú vyhĺbené diery v sprašovej stene vedľa 

nás. Koľko žien by čo dalo za to, keby boli v páse štíhle ako táto osička. Po nakladení vajíčok sa smelo 

pustí do koristi väčšej než je ona sama. Lúčny koník, modlivka, pavúk, nie je problém. Pre blaho 

svojich detí urobí nemožné každá mama. Samci sú leniví, ako každý chlap. Nerobia hniezda a uspokoja 

sa s nektárom z kvetín. S deťmi som šiel za kemp do ospalej reštiky na druhej strane cesty. Kúpil som 

len hranolky. Ani kartou som nemohol zaplatiť. Iba nad 100 kuna. A to som si myslel, že iba u nás sú 

také hlúpe podniky. Na stene visela stará prašivá plutva z delfína. Podnik sa aj volal Delfín. Zhodou 

okolností jediní hostia v ňom boli Slováci na motorkách z Ilavy. Kemp v tieni pínií tvoria aj 

klimatizované bungalovy priamo nad plážou. Nie sú zrovna najlacnejšie. V hlavnej sezóne asi 

120Eur/noc bez stravy, parkovného a všelijakých ďalších poplatkov (napr. za upratovanie).  Večerali 

sme v Blate v reštike Fredy. Baby pizzu, ja so ženou grilované makrely. Čerstvé, chutili, grilovali ich 

priamo pred nami. Príloha zemiaky s mangoldom (obdoba špenátu). Pred reštauráciou predávajú 

výbornú zmrzlinu. Najprv kúpime dievkam Snickers a melónovú. Po testovacom zlíznutí sa otočíme s5 

a ja si dám kokosovú a žena rafaelo. Najlepšia, akú sme v Chorvátsku mali, ak nie vôbec. V našom 

meste šla kvalita ľadovej pochúťky dolu a už iba ceny idú hore. Nevravím, že je v Chorvátsku lacná. 

Väčšinou stojí okolo 1.3Eur. Ale porcia je ako u nás dvojitá a chuťovo je to nebíčko v papuľke. Na 

Jadrane ponúkajú tradičné chute, žiadny bizár ako cvikla, či kardamón. V pekárni blízko apartmánu 

som nakúpil na zajtra, nech sa nezdržujeme.  Po sprche som dostal alergickú reakciu: kašeľ a sopeľ. 

Prekvapilo ma to, pretože v morskej klíme by sa mi malo dobre dýchať. Neprišiel som na to, čo ju 

vyvolalo.

Bosniaci a kraby

    Vraj bol v kúpeľke komár. No doštípaný som, to je pravda. Vstávame skoršie, ale márna snaha.

Chýbalo nám asi 10-15min., aby sme sa vtesnali s Jariskou do trajektu o pol jedenástej smer Trpanje na 

ostrove Pelješac. Poučenie: nie je dobré ísť na loď cez víkend, keď nastane sťahovanie národov. 

Zrovna sme vystihli najhorší víkend, keď prišlo do Chorvátska takmer milión turistov! A 

to som si myslel, že problém bude skôr dostať sa z ostrova. Cez to všetko mali sme byť flexibilnejší, 

nechať auto odstavené v prístave a ísť pešo na loď. Jedni Česi to tak spravili, dokonca bez hanby auto 

nechali v rade na neskorší trajekt. Ostatné autá ho obchádzali. Zabil som čas chodením do 

pokladne. Navigátor na parkovisku vraj vravel, že ide trajekt na poludnie. Druhý krát som bol v kancli 

Jadrolinije, ale už i na papieri mala pani veľkými písmenami čierne na bielom- odchod 13.15h. Tak 

sme sledovali spolu s ďalšími Slovákmi od Liptova, ako sa naloďujú tí šťastnejší. Každopádne, v 

prípade výletu na Pelješac, trajektu zvoní umieračik a o dva roky poputuje do šrotu. Pár dní po našom 

neúspešnom nalodení osadili Číňania poslednú skladačku mosta z pevniny na ostrov. Dnes sme sa mali 

nalodiť v meste Ploče. 

Pozostatok komunistickej výstavby v Ploče.

    Mesto ani nežije turistickým ruchom, ale skôr pašeráctvom (v apríli polícia zhabala 

v prístave pol tony kokaínu). Chvíľu sme sa motali po Ploče, v ústí riečky Neretva zrátali ustrice a 

kraby, ale prakticky v priemyselnom meste skapal pes. Ani zmrzlina, tobôž pohľadnice, iba 

pár kaviarní a panoráma hnusných šedivých barákov nad nimi. Po hodine sme špinavé, infaustné mesto 

opustili. Čo s načatým dňom? Baby prahnú po kúpaní. Najbližšie mestečko je Gradac. Vtesnám sa 

medzi dve autá pri hlavnej ceste. 80 alebo 60 kuna nedáme, je obed, ideme sem len na pár hodín. Pešo 

zídeme na hlavnú pláž Vodice (patrí k najkrajším na Jadrane) a hľadáme miesto. Bosniak na 

Bosniakovi. Napokon nájdem pľac obďaleč na betóne pri opustenom dome. Predbehnem bosniačky 

(Gradac je vskutku mesto bosniakov), ale výhra to nie je. Bosniaci sú takí jadranskí cigáni. Vzhľadom 

aj správaním. Vedľa nás sa rozložili dve rodinky s deťmi. Vrcholom bolo, keď sa jedna žena na 

schodoch nad nami vysrala do šerbľa a plný vykydla do mora. Deckám nakázala hádzať 

kamene na hovná, aby ich rozbili. Vzápätí v  ňom opláchla lyžičku a pomiešala ňou kávu druhej 

babe. More bolo tiež plné stavebného odpadu pp. z rozpadnutej budovy. Proste sa nám miesto zhnusilo. 

Ľuďmi aj "genius loci".  Šiel som ďalej pozrieť niečo komornejšie. Medzi skalami som našiel malú 

plážičku. Nad odmorišťom hlavnej cesty (vyzerá, že bolo kedysi platené). Stále sme na slnku, navyše 

prišiel príliv a neskôr sme stáli vo vode. More, vlnky, slniečko. Tak to má byť. Prímorská horúčava nie 

je, asi vďaka zvýšenej vlhkosti, taká príšerná, ako suchozemská. Za zákrutou bola zátoka Zrnovica, kde 

znova kopa ľudí. I my máme veci rozhodené po skalách ako na cigánskom summite 

v Hoštákoch. Baby si aspoň dali dolu vrchný diel plaviek. Vstup bol do vody po kameňoch a 

po pár metroch prudký zráz do tmavej hlbočiny.  Príliv dovliekol kraby. Jeden mi vbehol 

do plaviek a šteklil na nohe. Baby si robili srandu, že mal zájsť vyššie k strednej nohe... Som ho včas  

vytriasol na skaly a bleskom zmizol v štrbine. No tento morský rak bol nejaký zvedavec, lebo drahú 

o chvíľu šteklil na päte. Dievky našli zmutovanú malú hviezdicu. Mala sedem ramien rôznej dĺžky. No 

hviezdovka ich môže mať až 40! Záhadný svet podmorský. 

Pláž Vodice 2 je posledná na južnom konci Makarskej riviéry.

 

    Na sklonku dňa nám  mamina precvičovala aerobik v mori. Aspoň nám šaškovaním ušiel čas 

(cvičením by som to namojdušu nenazval). Okoloidúci sa súcitne na nás usmievali.  Okolo pol šiestej 

sme vyfúkli nafukovačku a odišli. Na promenáde v Gradaci si baby dali zmrzlinu a ja so ženou 

citrónovú limonádu. Konečne chutila a nebol to len vyžmýkaný citrón. Tento víkend sa  Chorvátsko 

plní Nemcami a Rakúšanmi. "Tá má hubu, jak keby ju zabulla ve vysávači", trefne poznamenala žena, 

keď som sa jednej milostivej pšenici vyhýbal na kruháči. Pred večerou idem so staršou kúpiť vodu 

a čaj do Konzumu. Radi by sme aj zeleninu a ovocie, no obchod ponúka pestré obrázky rozpučených 

alebo nahnitých potravín, čo týždeň dal.  Na večeru sa posunieme na promenáde o ďalšiu reštiku, ktorá 

má meno Bistro Gajeta. Pripravili pre nás stôl s čistými obrusmi. Večera začína dobre.  Baby si dali 

pljeskavicu, čo je mäsová placka. Na jedálnom lístku je napísané hamburger, ale je bez žemle. 

Dva plátky mäsa, uprostred syr. Žena mala bez syra. Trocha sme sa dobehli.  Ja som si 

objednal čevapčiči s hranolkami. Dostal som asi 10 hovienok (nádejam sa, že nie vylovených v 

Gradaci) poliatych bielou omáčkou, k tomu hranolky a kopček ryže. Neviem načo mám

v miske paprikovú pomazánku. A ešte trocha kapusty a list šalátu.  Chutnú večeru sme zapili 

domácim bielym vínom Graševina. Baby si dali Virgin Mojito. Chutilo ako skutočný nápoj z limetiek a 

mäty. Z hlavy okrem vína neviem druhý deň dostať pieseň "Momo zašto plačes"

od chorvátskej skupiny Novi Fosili. Nechal so tam 512 kuna (vyše 70Eur)+ 30 dýško.

Brela

    Z pôvodných obyvateľov sme zostali v dome len my. Už i staršia sa nudí. Dnes som ich k moru

musel doslova hnať. Ležať na posteli a hrať sa s mobilom sme mohli aj doma. Ráno som v pekárni 

kúpil babám žemľu s dvoma párkami vnútri, mne a drahej tvarohový koláč z lístkového cesta. Ten mi 

chutil. K moru sme išli až po jedenástej. Do Makarskej bola kolóna až po Bašku vodu, odhadom tak 

7km. Prevažne Rakúšani a Nemci. Našťastie sme šli opačným smerom. Úzkou uličkou sme zakotvili 

v Brele-Boričak nad plážou s japonským názvom Jakiruša. Zišli sme dolu k moru. Zrovna na konci 

preplnenej pláže. Ďalej na západ boli len útesy. Šli sme na juh smerom k Brele. Miesto sme našli na 

skale trčiacej nad morom. Preto k vode sme z nej museli kúsok zísť k malému štrkovému vstupu. 

Výhodou bola sprcha hneď vedľa.

15 vĺn tsunami sa prelialo Jadranským morom za posledných 600 rokov.

   Poobede sa ako zvyčajne začali dvíhať vlny. Ešte sme stihli šnorchlovať popri bralách. Letovisko je 

v tomto super. Skalné útesy majú bizarné tvary pod vodou a prepadajú sa do hĺbky. Našiel som i peknú 

mušľu podobnú ako na Brači. Kvôli veľkým vlnám sme nevyťahovali ani nafukovačky. Niektorí 

slniaci sa dokonca od mora odišli. Mamina sleduje o5 oranžové konce hadičiek. Ja som sa prešiel po 

promenáde, pokiaľ som nekúpil pohľadnice. Pobrežie Brely je dlhé a v podstate splýva s Baškou 

vodou. Posledný krát sme sa okúpali, posledné foto v mori. 

Perla Makarskej rivéry.

Po štvrtej sme sa dvihli a fučali hore k autu. Cesta S.Radiča (nie známeho humoristu) je akurvát 

na jedno auto. Rakušák mi uvoľnil cestu, aby som hore vyšiel. I tak som neodbočil na 

jadranskú magistrálu otáčal som sa v akomsi dvore, čím som vzbudil pozornosť domácich. 

V Makarskej tankujem na zajtrajší návrat a čistím čelné sklo. Vyzerá, že spŕchlo, auto je posiate 

bielymi bodkami. V nákupnom centre Plodine kupujeme sladkosti a pivo pre celú rodinu. Pivo 

z každého: Sralovačko, Pan, (P)ožujsko a (Sp)laško. Pre nepivárov čokoládua pohár olív. Slamené 

tašky pre sesternice nemali visačky. "Sorry", povedala predavačka a odišli sme s dlhým nosom. A tak 

nervózne beháme po obchodoch a promenáde hľadajúc, čo vlastne kúpiť. Nakoniec sme našli kabelky s 

chorvátskymi obrázkami. Kvôli nim zameníme 20Eur za kuna. Predtým však ideme na zmrzlinový 

pohár do slastičárny Plaza, kde sme lízali prvú chorvátsku zmrzlinu. Dnes vyzerá pánko unavený a 

nepredvádza sa. Za posledné kuny kúpime večeru. Plnený wrap a kúsky pizze. Zvýši aj na salámovú 

bagetu. Ani výdavok nepýtame, necháme predavačke všetky kuny. Po večeri nás polovička pobalí. 

Zavičaj vodi ova cesta

    Vstanem krátko po pol siedmej. Ostatné raňajky s výhľadom na more a trénujúcich kajakárov.

Priznám sa, vôbec sa mi od mora nechce ísť.  Vedel by som stráviť pri pobreží celé leto. Aj 

s prácou z domu akože. O desať minút osem sa rozlúčime s pani Lalič a sadáme do Jarisy. Ešte raz 

sklopím späťáky, aby som sa vyhol parkujúcemu džípu. Dnes aj zamietaciemu autu. Dáme zbohom 

jadranskému pobrežiu a šplháme hore k vyše štvorkilometrovému tunelu sv. Ilja. V Zagvozde si na 

mýtnici vyzdvihneme diaľničnú vstupenku až do Záhrebu. Slnečnou krajinou ťahám 140km/h takmer 

tri hodiny až do vnútrozemia. Stojím na odmorišti Brinja pred najdlhším tunelom v zemi Malá Kapela.

V okolí Záhrebu nás privíta zamračená obloha, ale to je tu asi vždy. Pri pobreží bolo 32°C, vo 

vnútrozemí 27°C. Ale doma o5 vyše 30°C i večer.  Mýtnicu Lučko prejdem rýchlo za asi 10min. 

Zaradil som sa do pruhu označeného "Bank card". Ostatní idú kúsok ďalej, kde sú brány pre platbu

v hotovosti. Tam je podstatne dlhšia kolóna. V okolí hlavného mesta sa doprava zahusťuje. Pribúdajú 

kamióny. Neviem, či je lepšie ísť v týždni, keď diaľnice brázdia tiráky alebo cez víkend, keď turisti.

Nákladiaky sa však držia viac menej stále v pravom pruhu a v ľavom sa dá frčať. Za Lučkom sa držím  

vpravo, aby som správne odbočil na Budapešť. No na druhej odbočke poľavím v pozornosti a ledva 

stihnem myknúť volantom doprava. Takmer sa vezieme do Osijeku a ďalej do Srbska po A3. Diaľnica 

k maďarským hraniciam je skoro prázdna. Kde tu kamión. Zastavím na odmorišti Ljubeščica. 

Dotankujem doplna iba 12l, čo nám vydrží až domov. Cez prechod Goričan-Letenye prejdeme za 

10min. Ďalšiu cikpauzu máme pri Balatone na odpočívadle. Polovička má na pár kilometroch 

vystrieda. Požujem kúsok bagety a privriem oči. Pred Széksfehérvárom preberám volant. Obchvat 

tisícročného mesta je príšerný. Vojdeme do zlej odbočky a potom na akúsi nepochopiteľnú obchádzku.

Vlastne nie je až tak celkom nepochopiteľná, vyhneme sa kruháču. Inak maďarské diaľnice sú 

v hroznom stave. Absolvujeme posledný úsek v Maďarsku po ceste prvej triedy a poslednej kvality 

smerom na Komárom. Trasa je pomerne rušná. Kamióny a traktory. V slovenskom Komárne nás 

privítajú betónové zátarasy. Colník v maskáčoch dôležitý a sebaistý ako pešiak na šachovnici sa ma 

pýta, či som očkovaný. Ani nepozerá doklady. Vravím: „ Nie. Ideme do karantény.“ „Ste 

zaregistrovaní?“ „Áno“. S týmto nás pustil a jednou nohou (kolesom) sme už doma.

Za Komárnom sa o5 striedame. Domov potiahne manželka. Po 948km a 9,5h jazdy sme pred pol 

šiestou doma.

Priemerná rýchlosť-brzina, ako vravia Chorváti, 90km/h. Jarisa si zaslúži umyť od soli. Preto jej 

venujem osem minút mytia so šampónom. 

Slovákov bolo na riviére málo. Negatívna propaganda a strašenie kovidbyra urobilo svoju prácu. 

Nájazdom germánskych kmeňov v polovici júla dokonca samotní Chorváti rušia Slovákom rezervácie 

vo vidine bohatších turistov zo západu. Môžu si vypýtať aj o 30% viac za novú rezerváciu. Nájsť 

ubytovanie na slepo je prakticky nemožné. Informácie máme z prvej ruky. Niektorí berú aj pivnice.

Som rád, že my sme necukli, i keď som už mal ukazovák na zrušení rezervácie. Dovolenka nás vyšla 

do 2000Eur aj s testami. Vzhľadom na to, že sme bývali v najrušnejšom stredisku riviéry (počet 

obyvateľov Makarskej stúpol takmer o 100%), sme mali ešte lacnú dovolenku. 

Napokon cestovanie je jediná vec, ktorú si kúpiš a spraví ťa bohatším. 

Pláže v Brele tvoria severný koniec Makarskej riviéry.