Tlstá a Ostrá

Názov expedície: Fatranský horec 23

Heslo:  Tlstá, Ostrá, Mažarná, túra je to nadmerná.

 

 

   Konečne nastalo stabilné počasie, takmer letné. Nedeľa je deň oddychu a ja si najviac oddýchnem v lone prírody. Poriadnu turistiku sme mali pred dvoma mesiacmi v Malej Fatre, preto nastal čas prepotiť ďalšie tričko a pokochať sa na našu malebnú krajinu z výšky. I z hĺbky. Po pol roku sa o5 vraciame do Blatnice. Tentoraz bez bicyklov a vystaviť Dračicu namiesto Sopla. Deti zostali o5 u svokry. Čo čert nechcel, zrovna pred nami sa zaplnilo posledné voľné miesto na parkovisku Gaderka. Nebyť čakania pred semaforom vo Vesteniciach (oprava mosta), či Nedožeroch (nová križovatka), boli by sme miesto uchmatli my. Obraciam auto s5 do dediny a parkujem na rovnakom mieste ako na jeseň. Pred Jednotou. K ústiu doliny je to naprieč dedinou asi 700m navyše a o 6Eur menej.

Typicky olejkársko-bylinársky domček z 19.st.

     Blatnica je starobylá rázovitá dedinka s pekne maľovanými dvestoročnými domčekmi. Znie to pekne. Reálne sú niekde rozpadajúce sa chajdy, inde nové domiská. Obec má krušnú históriu počas povstania v r.1944, keď bola vypálená a dokonca i neskôr, keď v dedine úradovali Banderovci. Mementom sú vystavené zbrane partizánov v parčíku pred vstupom do Gaderky. Dedinka sa pýši botanickou záhradou, hradom, kaštieľom, rančom a fontánkou. Okrem terajšieho arogantného starostu tu pôsobili fotograf  Karči Plicka, spisovateľka Maša Haľamová, či botanička Ízy Textorisová a nejaké veľkomoravské knieža, ktorého meč našli pri stavbe kravína. Ale napr. pohľadnice v obci nenájdete ani medzi kravami, tobôž pod zemou.

    Po asfalte pokračujeme cez drevenú bránu. Kiosk je zasa zatvorený, takže na pohľadnice stále čakám. Týmto pozdravujem starostu Blatnice. Obiehajú nás českí fosils-cyklisti z českého Mosta. Vyhýbal som sa im v Mošovciach. Vybrali sa zo sedla objavovať krásy Slovenska. 

Gaderka je krásna v akomkoľvek ročnom období.

   Na odbočke stretáme mladú rodinku na bicykloch, ktorú nasmerujeme na križovatku pri horárni odkiaľ sa im k hradu pôjde na bicykloch lepšie. Oproti sa rútia skejtbordisti. Zdá sa, že dakde bivakovali a teraz sa spustili dolu Gaderkou. Nie je to zlý nápad. My sa ešte pred horárňou dáme doprava Vápennou dolinou hore k jaskyniam. Modro značený chodník začína príkro, vážne stúpanie začína s objavením sa skalných brál. Fotíme sa pri previsoch a obdivujeme široké terasy. Nad nami počujeme detský džavot a viem, že Mažarná je blízko.

    Strop ako keď niekto prskne bielu hustú šľahačku na zmrzlinu z čiernych ríbezlí. Plná puklín a štrbín ako škrupiny ťuknutých vajíčok. Ticho kvapkajúca voda do priezračných sintrových jazierok. Spiaci netopier visiaci na nožičkách tenkých ako kniha mojich dobrých skutkov. Toto všetko ponúka Tlstej pootvorená papuľa - Mažarná. Najkrajšia voľne prístupná jaskyňa, do akej som sa ponoril.

 

Perlou Veľkej Fatry je 130m dlhá jaskyňa Mažarná.

 

    Z jaskyne nás vyhnal prebudený podkovár. On je tu doma, my sme narušitelia. Po reťaziach sa štveráme hore na vyhliadku. Dvakrát mi pritom spadne krytka z foťáku. Moja nemohúcnosť normálne vyliezť vytáča drahú rovnako, ako keď sa pokúšam pripnúť si paličky o batoh. Na trávnatom svahu je mladá pani učiteľka so svojimi žiakmi. Divíme sa, že si útla ženička trúfne na toľko detí. Tých pár dievčat a dvaja chlapci však milujú svoju učiteľku a nie sú na výlete z donútenia. Preto nemá s nimi veľa starostí. Oni zostupujú dole na hrad, my naopak supíme hore. Ja som na nejakom chodníčku nad skalami, drahá sa motá niekde podo mnou. V lese sa naše cesty spoja. Tlstá je ešte relatívne ďaleko, i keď jej vrchol, zdá sa, vidíme. Masív obchádzame však akosi zo severnej strany. Chvíľu "kufrujeme" pri obchádzke spadnutého stromu, kým neuvidíme nad nami turistov zostupujúcich dolu. Pomaly miznú stromy a objavujú sa trávnaté fľaky. Záver nebude ďaleko. Odbočku na ďalšiu vyhliadku minieme a stúpame smerom, kde je modrá obloha. Po chvíli sme na širokom trávnatom vrchole (ak sa vôbec široká pláň dá nazvať vrchol) posiateho, kde tu akoby hodenými skalami. A najmä krásne fialovými horcami. Dokonca ešte i prvosienky vykúkajú spoza trávy. Kocháme sa výhľadmi na celú Malú Fatru od Kľaku až po Stoh a Rozsutec za ním. Kúsok je vidieť z Krížnej a Západných Tatier. Teplom sa robí opar, preto je obraz rozostrený.  

Pohľad z Tlstej na Horný Turiec s mestom Martin.

     Oprieme sa o jednu skalu, vytiahneme rožky so salámou. Vtom pribehne retriviér, ktorý zaňuchal žrádlo. Obiehal nás už vo Vápennej doline. Jeho pániček suší svoje oblečenie na kríkoch. Nechápem, prečo sa v teplý deň zabalil do troch vrstiev oblečenia. Veď mu je teplejšie ako jeho psovi v kožuchu. Hafan najprv stojí, potom sa posadí a psími očami hľadí na nás. Cudzieho psa však neradno kŕmiť. V kožuchu sa mu nechce stáť na slnku, preto si ľahne nižšie do kríkov. Stále nás má však v hľadáčiku. Čo keby koliesko spadlo na zem? Po akom takom zasýtení, stiahneme paličky a pokračujeme zeleno značeným chodníku po hrebeni. Najprv sa zasa štveráme po skalách až na vyše 1400m vysokú Lubenú. Neďaleko nej je ďalší hríbik s nápisom Bágľov kopec. Podľa mapy by kopec mal byť niekde uprostred našej trasy. Na mape sa však volá Veľká Hubená. Miestni si vraj vyžiadali preloženie kopca. Vraj je to tak správne. Miasť turistov. Hubená, Lubená. Otvárajú sa nám výhľady na východ a v diaľke je vidieť neprehliadnuteľný, zasnežený tatranský Kriváň. A rovnako bližší Choč s bradavicou. Za Veľkou Hubenou prudko klesáme. Nechávame za sebou strmé skaly a ponárame sa do lesa. Príjemným chodníčkom dôjdeme na Zadnú Ostrú. O5 sa otvárajú výhľady na panorámu Veľkej Fatry. A objavia sa ďalšie malé kvietky podobné nevädzi. Zdajú sa mi príliš drobné. Partia dievok si trúfa na Tlstú a opúšťajú vrchol. My ideme opačným smerom k pyramídam Ostrej. 

 

Ostrá (1263m n.m.) je jedným z mála skalnatých vrcholov V. Fatry.

     Chodník ide po hrebeni, ale potom obchádza skaly a ústi v sedle. Odtiaľ idú hore reťaze a schody. Foťák pre istotu schovám do batoha. Nejakí feferóni schádzajú dole. Trvá im to, preto sa liepam po skalách mimo reťaze. Úsek je dobre vyšliapaný, takže to nie je problém. Prehupnem sa cez skalné okno a čakám na drahú. Ešte zostane asi meter reťaze, ktorú rovnako nevyužijem (chytím sa skaly) a sme takmer na vrchole. Poniže je nový drevený kríž. Vyjdeme kúsok na vrchol a stretáme mladý pár z Tlstej. Odfotím ich a vychutnávam si pohľady na Tlstú, či trávnatú časť Fatry od "spaľovne mŕtvol" po Borišov a Lysec. Konečne vytiahnem aj binokulár a preskúmam ďaleké štíty. Zápis do knihy nie je vykonať čím, preto nalepím na prvú stranu aspoň nálepku Kapybár a schádzame dolu. Korpulentná Maďarka dostane blok a váha nad cestou dolu. Frajer sa na ňu vykašle a nechá ju napospas iným turistom. Na ženu sa vykašľú hodinky a žijú si svojim životom. Mňa až neskôr opúšťa navigácia v telefóne. Pripadá mi, že si trasu len akosi dopočítava. Napokon ju zabudnem vypnúť, takže i tak je celá turistika navigačne v háji. Zo sedla pokračujeme po žlto značenom chodníku prudko dolu. Obehne nás starší pár. Nasledujeme ho a odbočíme z chodníka. Strmo sa šmýkame po hline a lístí dolu. Je to síce skratka, ale pomerne strmá. Pádu sa nevyhnem i napriek podpore paličiek. Rovno sa ocitneme na modrom chodníku, ktorý chvíľu  prudšie klesá. Väčšinou je však malé, príjemné klesanie a paličky už mám skôr na ozdobu. Konský dol je pomerne dlhý a jeho prechod trvá hodinu. Počujeme hukot potoka a sme v Gaderke. Opláchneme si ruky, veru i nohy by sme zmočili. No je už takmer šesť hodín a čaká nás vyše dvojhodinová cesta domov. Obiehajú nás bicykle z Mounfiedlu, kolobežky. Bufetík v centre dedinky zavretý. Bodlo by nejaké osvieženie i zvnútra. Nájdeme ho až "U Mustanga" v Oslanoch. Aj to preto, že som v Novákoch neodbočil na Trenčín, ale zišiel dolu. Sity pub, ako správne znie názov krčmy, však už poznáme. Ku grepovému radleru si objednáme hranolky s kečupom. To je naša večera. S romantickým západom slnka sa naša cesta chýli ku koncu a po desiatej parkujem Jarisu.

Západná časť Veľkej Fatry je viac bralnatá oproti trávnatej východnej časti a je práve vďaka tomu krajšia a atraktívnejšia. 

Hrebeň Veľkej Fatry.

Cyklovýlety I.

    

    Aby sme nechodili stále ako autisti rovnaké trasy, cez víkend skúšame objavovať nové. Čím ďalej, tým horšie. Najprv som šiel sólocestu do Nitry cez Svrbice a Zbehy. Vedel som, že ma čakajú nejaké kopce, ale na trase ich je viac ako mi bolo milé. Najvyšší je našťastie po pár kilometroch za Ratnovcami, kde sa láme Trenčiansky a Trnavský kraj. Ďalšie kopčeky sú potom pred Hornými Otrokovcami. Keď som sa už nádejal, že pôjdem iba z kopca, ešte jeden predo mnou vyrástol za Dolnými Otrokovcami. Aspoň vietor do hrbu mi pomáhal.

Za Kapincami sa napájam na viac menej rušnú cestu do Nitry. V Nových Sadoch ma priláka tabuľa "Kaštieľ". 

Návšteva múzea je len po telefonickej dohode.

    V areáli základnej školy sa na pekne upravenom pozemku nachádza renesančný kaštieľ rodiny Ghýczy. Vyrástol na mieste stredovekého hradiska v druhej polovici 16st. Okrem povolenia na stavbu dostal maďarský zemepán a nitriansky podžupan Jozef Ghyczy na dvesto rokov aj právo meča - stínať hlavy podvratným živlom. Pod palcom mal 15 obcí nitrianskej župy s hlavným sídlom v Nových Sadoch. Na začiatku 20st. prechádza malebný kaštieľ do rúk Szmerčányovcov. Po vojne vláda ľudu kaštieľ prevzala do svojich chápadiel. Z kaštieľa sa stala jedáleň a predajňa Jednoty. Neskôr kaštieľ chátral a až v r.2010 ho obec zrekonštruovala. Kiežby sa našlo v tejto európskej džamahíriji viacej takýchto agilných starostov (Sokolovce, Sereď).

    Za školou mi lietajú muchy do oka a hneď zisťujem prečo. Na lavičke pri kaštieli si stále hovejú moje slnečné okuliare. Preto otáčam bicykel a vraciam sa pre ne. Ďalej idem po rovinke popri Čábe až do Čakajoviec. V jednej z najstarších obcí Slovenska je na malom námestí panteón slovenských dejateľov. Vedľa seba sú dvojmetroví Štefánik, Štúr, či Hlinka. Umiestnenie Tisa vyvolalo búrlivé emócie ako otázka Hudáčkovho talentu na urovnanie sporov.

V Čakajovciach som sa napojil na asfaltovú Ponitriansku magistrálu začínajúcu v neďalekých Koniarovciach. Nekonečný, obludný múr automobilky kazil celú scenériu a pripomínal múr z futuristickej Divergencie. Prefrčím popod rýchlostnú cestu a ponúkne sa mi konečne pekný výhľad na hrad. Stále šliapem po hrádzi, ale za rýchlostnou asi došiel cestárom asfalt a ocitnem sa na poľnej ceste. Tak ma lomcuje až vytrasiem kompresorík na dofukovanie. V mestskom parku sa vydám k hradu. Od Podzámskej ulice tlačím bicykel hore po mačacích hlavách. Na námestí J. Pavla II. zamknem kolimahu a pešo vystúpam k pokladniam. Výhľad z kostolnej veže oželiem, prehliadka je až o pol piatej. Kúpim si lístok aspoň na nádvorie. I odtiaľ je veľmi pekný výhľad na Pribinove mesto zo všetkých strán. 

Matka slovenských miest, v pozadí Zobor.

    V kostole je zrovna svadba a ja sa tam v smradľavom cykloúbore motám medzi svadobčanmi ako osraný papier po lese. Dolu zídem sediac na bicykli. Pokračujem do mierneho kopca rovno na stanicu. Na to, že Nitra je krajské mesto, stanica žije devätnástym storočím. Ale platiť kartou sa dá. Hryzúc jablko čakám na zanedbanej stanici oproti chátrajúcemu skladu. V okolí sa snáď rozpadáva všetko. Nitrianskou strelou sa doveziem do Leopoldova, kde prestúpim na vlak domov. 

Pozn. Výpravca v Alekšinciach je džob snov.

    Ďalší víkend som pedáloval spolu so ženou. K mozaike Vážskej cyklomagistrály nám chýba i úsek z Hlohovca do Serede. V jednu veternú nedeľu som teda auto odstavil pri nejakej firme v Šulekove a po hrádzi sme sa vydali južným smerom. Konča Šulekova asfalt končí a drkoceme sa po poľnom chodníku. V Siladiciach prekračujeme Dudváh a schádzame z hrádze. Ideme po poľnej ceste, hrádza je zarastená trávou. Popri pekných zákutiach Váhu dôjdeme k Šúrovciam. Až tam začína znova asfaltový chodník. Poza Seredské domy, z ktorých  snáď každý má bazén, dôjdeme do parku. Naspäť navrhujem cez Dvorníky a Bojničky, ale drahá sa nechce motať cez kopce a volí priamu cestu. Pomerne nezáživná trasa, ale bol som na ňu zvedavý.

    V teplý, takmer letný víkend, vyberiem pokračovanie Ponitrianskej magistrály z Nitry smerom na juh. Cieľ je v Kolárove, ale bol som napokon rád, že sme došli do Nových Zámkov. Chodník je spočiatku, pekný, asfaltový až po Veľký Cetín. Užívame si cestu, na ktorej je pomerne rušno. Drahá vypína a relaxuje. No to nie je ani polovica cesty. V tej svojej naivite pokračujeme po hrádzi ďalej. Sami. Len zvedavý srnček nám robí spoločnosť. Natriasame sa kamenistým chodníkom až do Vinodolu. Za baštou vinohradníctva sa mení chodník na trávnatý. Je to lepšie, ale tráva nie je pokosená a skôr brzdí ako uľahčuje. Aspoň sa netrasieme. Žene sľubujem, že sa prehupneme na normálnu cestu. Ide paralelne s hrádzou, autá počujeme za stromami. Moje sľuby sú však pevné ako krčmová dohoda.

Kde je cyklotrasa? Trápenie pre bicykle i nás.

    Niekde za Černíkom sa zdá, že môžeme ísť spodom popri hrádzi, kde je poľná cesta. Preto do Mojzesova ideme po nej. Po rozdrvených tehlách, blate. Konštatujem, že sme ešte nešli po snehu. Za Mojzesovom pokračuje cyklochodník ďalej po hrádzi. Ten pre hustú trávu ani nie je vidieť. Skúsime ísť spodom, ale po 500m je tráva hustá ako Brežnovovo obočie. Zostaneme stáť. Otáčame a konečne sme na normálnej ceste pre autá. Popri skapatej mačke sa dokodrcáme do Ulian nad Žitavou. Slniečko pekne pripeká, voda vo fľaškách sa varí, preto zastavujem pri krčme Na dvestovke. Štamgasti sledujú hokej zo Slovinskom. Zrovna začne druhá tretina a Pánik strelí gól. Jediný v zápase. Mladík sa potáca z krčmy na ulicu a osviežení fľaškovým radlerom sadáme za kormany. Ledabolo som si pozrel cestu a ideme po zlej strane rieky Nitra. Ale čert jak dábel, ako vraví svokor. Aj keď sa vrátime na správnu stranu, tráva je ešte hustejšia ako predtým. Trápime sa spolu s bicyklami, ktorým preklzujú reťaze. Najhorší úsek a vraj magistrála. Ani zajac, či bocian na hrádzi nevylepšia drahej náladu. Už ma ani neprekvapuje, že stretávame oproti auto. Pri transformačnej stanici stojíme a čistíme bicykle od trávy. Žena odmieta ísť ďalej po hrádzi, preto prejdeme na ceste do Šurian. Rýchlejšia cesta je zaplatená kilometrami navyše. No vidíme ČOV Šurany, čo mi drahá ztripluje. V Nitrianskom Hrádku sa vraciame popri svatom Vendelínkovi znova k rieke. Za obcou je slovenská Trója. Ja vidím len pár poničených tabúľ a meter vysokú trávu.

Takto si vážime územie, kde sa písala európska história.

    Zámeček - lokalita európskeho významu je jedným z najväčších nálezísk pravekej kultúry v strednej Európe. Hrádocká venuša (tiež slovenská Helena) spolu s Moravianskou patrí medzi  najznámejšie nálezy na našom území. Už pred 5000 rokmi neolitickí ľudia mali v blízkosti Šurian opevnené sídlisko. Dobrých 1200 rokov. Jeho pozostatky pripomína už len návršie, tzv. tell, vzniknuté z odpadkov tých čias (kosti, črepy, zbúrané hlinené chatrče). Vrchol prišiel v dobe bronzovej. Okrem bohatého nálezu všakovakých čačiek a sošiek, zaujala ma jedna vec. Z tej doby sa našlo mnoho obhryzených kostí, v snahe dostať sa k lahôdke-špiku, či mozgu v dutine lebečnej. Zvieracie až tak neprekvapia, ale našli sa i ľudské. Doposiaľ nik nezodpovedal otázku prečo. Archeopark tvorí momentálne pár tabúľ. Vraj sa stále buduje. Miesto takého obrovského významu by si zaslúžilo naozaj väčšiu pozornosť. Alebo aspoň pokosiť trávu.

    Cesta po hrádzi vyzerá pomerne slušne tvorená udupanou hlinou. Vidíme miestnych, že po nej chodia, preto pokračujeme vedľa rieky až do Nových Zámkov. Zastavíme sa pri kontroverznej a doposiaľ neskolaudovanej hydroelektrárni Zúgov (ochranári jej výstavbu v r.2015 hejtovali), kde je akože vodopád. Skôr pereje. Meno Zúgov je prevzaté z maďarčiny a znamená hukot. Od kaskád je chodník o5 asfaltový. Žena už nemá náladu ísť po nábreží, preto odbočujeme doprava na hlavnú cestu až k stanici. Zámky ma prekvapkali pomerne veľkou stanicou, vnútri zrekonštruovanou. Kúpim lístky na vlak do Nitry. Máme ešte takmer hodinu čas. Chcelo by to znova osvieženie. Staničná reštaurácia nevyzerá príliš vábne. Na mape mesta si pozrieme, kde je centrum a po cyklochodníku ideme na juh do centra. Chodník končí na Podzámskej ulici. Doprava, či doľava? Veža kostolíka Povýšenia Sv. kríža je dobrý orientačný bod. Nadrzovku zabočím do jednosmernej ulice M.R.Štefánika. V nedeľu večer je aj tak v Zámkoch skromne ľudí, takže v protismere dôjdeme až po pešiu zónu. Tlačiac bicykle na novozámockom korze sa ocitneme na Hlavnom námestí. Len nedávno (2022) prerobenému námestiu dominuje kostol, socha pápeža (hoci mesto nenavštívil), morový stĺp a nová skákajúca fontána "kocka". Autori okukali piešťanský "prskomet" Príbeh prameňov. 

Kostol Povýšenia Sv.kríža bol počas nadvlády Turkov mešita.

   Pár fotiek z mobilu. Drahá ma upozorní na brata môjho Treku opretého o lavičku. Okrem pár kaviarní sme však nenašli nejakú záhradnú reštiku, kde by nám načapovali. Preto okľukou popri Františkánskom kostole, cez Tureckú ulicu sa vraciame k stanici. Až pri bytovkách Letomostie zakotvíme v bistre Fénix. Ten ešte len čaká, kým vstane z popola. Vypýtam dva ochutené Birely. Čašníčka vraví, že 1,40Eur. Vravím, že je to nejako málo. Jej nová ponuka je 1,70Eur. A ďalšia dvojnásobok, tak to máme 3,40Eur. Odbrala ma, pretože som platil asi aj zálohu za fľaše, ktoré som jej položil na pult. To mi došlo až neskôr. Nechal som jej 3,50Eur, vzal poháre a posadili sme sa vonku na prútené stoličky. Zjedol som makové rožky, s drahou vypili pivo a prešli ten kilometer k stanici. Ja som si ešte odbehol vyfotiť malý parný rušeň za troma mostami.

    Parný rušeň  s priliehavým menom "Kačica" mal pohnutý osud. Vyrobený bol na začiatku 20st. v Rakúsku. Do II.sv. vojny slúžil na Morave, potom ho povolala do služby nemecká armáda. V Osvienčime posúval vagóny do koncentračných táborov... Po vojne ďalej Kačica lietala po Slovensku až skončila v 50.-tych rokoch v Zámkoch. Od konca 60.-tych rokoch chátrala v bratislavskom múzeu. Na Slovensku sú len tri rušne rady 310.0 (dva zhltla Pažravá nad Dunajom). Občianske združenie zo Zámkov snívalo počiatkom 21. storočia o obnovení prevádzky rušňa, ale napokon k tomu nedošlo. Po 300 odpracovaných hodinách skončila v. 2014 vzácna lokomotíva konečne na zaslúženom odpočinku spolu s pamätníkom železničiarov. Mal by k nej pribudnúť aj vozeň s Osvienčimu.

    Nastúpime do pomerne plného vlaku, zavesíme bicykle a ostaneme pri nich. Ja stojím pri dverách a sledujem odstavené laminátky patriace nákladnej doprave. Jediné dva moderné elektrické rušne Škoda odpočívali na koľajach spolu s dvojposchodvými súpravami, ktoré ťahajú medzi Hovädovom a Zámkami. V Šuranoch sa osadenstvo vlaku vymenilo. Pristúpili študenti do Nitry. Ja som si konečne sadol k oknu a sledoval ubiehajúcu krajinu Nitrianskej pahorkatiny. V Ivanke pri Nitre je na trati stále mechanické návestidlo. Návrat do minulosti? Veď semafory sa už používajú aj v Hrachovišti. Po hodine sa ocitáme na ošuntelej stanici, kde som bol pred dvoma týždňami. Necháme všetkých vystúpiť, až potom zvesujeme bicykle. Dovnútra sa hrnie chlapík drzý ako staničný holub, ani nepomôže. Súprava totiž pokračuje do Trnavy. Naveľa, Húsenicu stretáme znova pred Hlohovcom. Opálení ako zebry a s dorezanými nohami od trávy po deviatej hodine parkujem Sopla pri dome. Celkom pekný výlet až na trávnatú hrádzu. Lepšie je sa jej vyhnúť po riadnej komunikácii.