Normálny život. Cestovanie vlakom - osoby a obsadenie

Ako som si zaspomínal na normálny svet a bežný život spred roka.

Cesta k vlaku

   Pred stanicou vypaľujú zobák tínejdžeri a neznabohov vábia svedkovia jahodovi. Stále tí istí, tlstí, hustí. A najmä babenky, ktorých mamy majú lepšiu postavu ako ony. Z autobusu vypadne dievča z dediny s krátkymi havarními vlasmi, ktoré zvýrazňujú jej malú hlavičku. S vygúglenými očami pôsobí stratene. Výnimočnou ju robí prasačí rypáčik. O stojan zamkne skladačku dlhovlasá dievčina s krásne pleteným copom a trocha šikmými hnedými očami. Okolo krku hrubý tmavý šál a la Arafat ako beduínka. Nakoľko býva 300m od stanice jej trvá odomykanie a zamykanie bicykla dlhšie ako cesta k stanici. Niekedy čaká spolužiakov a idú peši. Na batohu má pripnutú modrú plastovú fľaštičku s dezinfekciou na ruky. Aké prezieravé, mesiac pred koronou, že? Zaiste budúca zdravoťáčka. Stojím teda na peróne s veľkou kapucňou voľne pohodenou na urodzenej hlave ako mních. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na systém suchého zipsu, ktorý je zamaskovaný vo vnútri bundy. Čakám pri stĺpe, aby ma neosrali vrabce a nezavadzal som pred tabuľou radenia vlakov. Niekde medzi týmito dvoma bodmi. Ak fúka severák nevadia mi ani hovná pod stĺpom. Zavše na poste stáva pani s úzkymi hrubými okuliarmi, ktorá chodí celá v bielom, na ramene fialovú kabelku s veľkým krúžkom, ktorým sa akurvát pripne o rám zábradlia. Staničná Biela (niekedy Levanduľová) pani, ale reálne kantorský ksicht. Krátke vlasy do hrdzava si nikdy nezakrýva. To už je skutočná zima, keď si prehodí kapucňu. Občas mi miesto veľkoryso uvoľní a stojí vzadu. Cez prázdniny necestovala, preto si myslím, že je učiteľka. Za ňou pri stene stojí nový zjav. Dievčina začala chodiť len tento rok. Fantóm nádražia. Nikdy som nevidel jej druhú polovicu tváre, lebo ju zakrývajú krátke svetlo-hnedé kučeravé vlasy ako hovienko batoľata. Aj na tej prvej polovici tváre má akné, možno je druhá ešte viac poďobaná.  Pri nastupovaní a vystupovaní vyzerá rovnako stratene. Vo vlasoch sa jej objavili biele fľaky. Zošedivela z cestovania preplnenými vlakmi alebo jednoducho imidž je nanič? Napravo drží post blonďavá dievčina s bradavicou uprostred čela a zaujímavo vykrojeným úzkym rámikom nad očami. Celá tenká ako kniha mojich dobrých skutkov. Má i krajšiu dvojníčku, ale tá cestuje sporadicky. Do vzájomného rozhovoru sa dajú dve večné optimistky, extro. Dospeláčky. Stále sa usmievajú, čo im zvyšuje sympatie. Obe nosia dve plátenné tašky (jedna v ruke, druhá na ramene) plus kabelku. Obe sú zrzky, tá krajšia z nich sa pichala minulý rok každý deň s bicyklom do vlaku. Stále mlela prečo. Od nového roku s tým prestala. Možno kvôli zime alebo ju nebavilo sa stále ospravedlňovať a možno nechcela platiť. Druhá má pretiahnutú tvár ako rybička Dory v okuliaroch, takých na spôsob motýlieho rámu. V ruke žltý dáždnik, na krku žltý šál a nedovolene prekračuje trať z Kanady (sídliska). Príchodom mestského autobusu pár minút pred vlakom sa k nim pridá vysoká "ramenatá" kámoška s frňákom Deda Mráza a tmavými prasačími očkami. Dospelé dieťa Lenka stojí naľavo. Jej meno som si všimol na zelenej stužke pripnutej na bunde. Dakedy nosí tvrdé dosky s výkresmi. Takže stavebná priemyslovka. Veľké zelenomodré oči nezvyčajne blízko seba ako morča, keď sa na našu Tofi zhora pozerám. Po stužkovej  prešla radikálnou obmenou vizáže. Blond vlasy sú minulosť, namiesto nich hrdza v skrátených vlasoch.  Prestala nosiť príšerné čierne pumpky, ktoré ničili jej peknú postavu a nahradila ich rifľami. Maľuje sa. Už to akosi nie je ona a niekedy ju mám problém identifikovať. Minulý rok čítala motivačnú knihu. Niečo na spôsob ako upratovať vzťahy s ľuďmi. Tak ďaleko, tak blízko. Predo mnou sa kolísavou chôdzou sunie po peróne v koženej bunde a s čiernou koženou taškou v ruke tučko, diabetik. Za ním veje sladký vánok ako cukrová vata. K stanici ho privážajú/odvážajú rodičia bielym citrónom.
Posledná vchádza na perón Michelinská hviezda v čiernom kabáte s krásnymi dlhými blond vlasmi. Čiernu nosí stále, nech asi vyzerá štíhlejšie. Tvári sa kyslo ako novoročná kapustnica. Korpulentnú zbierku uzatvára študentka s peknou okrúhlou detskou tvárou, živými sivými očami, kučeravými vlasmi a 80 kilami živej váhy.
Cesta vlakom.
Ako prvý skočí do vozňa sused Dobroš Tenučký. Ani mu nestojím za pozdrav. Na tých svojich krivých špáradlách po chodníku uteká naklonený dopredu ako o život. Párkrát držím za jeho vejúcimi dlhými blond vlasmi tempo, ale nebaví ma naháňať čierne otrhané rifle. V zadnej časti stáva dievčina pripomínajúca cibuľu s riedkym dlhším porastom. Už ju radím k motrok-om. Od nového roku využíva služby železníc aj jedna babenka s krásnou, vyšportovanou postavou. V ušiach má najlacnejšie slúchadlá, v uchu a nose klenot a la septum auricularis pírsing. Telefonuje aj o siedmej ráno. Netýkavka a drsňáčka? Tmavé oči i vlasy. Nosí rifle s vysokým pútkom a krátku bundu do pol pása. Vyzerá namyslene, prísne, hlavne keď si dá vlasy do drdolu. S rozpustenými vyzerá prívetivejšie. Netýkavka chodí do zadu, kdesi do prvej triedy. X-man First class.
Basketbalová nádej, ktorá sa nikdy neusmeje. A predsa. Raz, keď išla so spolužiakom. Dlhé plavé vlasy, postavu modelky zrovna nemá. Vzhľadovo priemer. Aj ona má svoj štýl a pre zmenu nosí "havlovky" alebo nohavice končiace prekliato vysoko (hore upnúť, dole povoliť). Väčšinou tmavé. S ňou sa v máji tiež najskôr rozlúčim. Vídať ju budem iba občas na basketbale, kde chodí beznádejne povzbudzovať svoju beznájdenú sesternicu.
Vraj krstný postihnutého chlapca. Celý v čiernom so sýto modrým batohom spadnutým z pliec. Jeho čierna brada sa vyskytuje často v trojke vozni. Poznám ho roky a nezmenil sa. Snáď ani nestárne.
V poštovom oddiele stáva dcéra najväčšieho svatuškára v meste. Vysoká, tmavá, rovné vlasy po plecia čiastočne halí šiltovka. Celý tatko. Pán doktor, sacro-egoizmo, exalliev (gúgl pomáhaj), exorcista, komisár a zapaľovač adventných vencov, pardon sviečok, chodí potomka každé ráno odprevádzať. Stojí na peróne, pokým vlak neodíde. Nejaký problém s dochádzkou? Alebo obavy z čertov?
Malé hokejové nádeje z trenčianskej Dukly spoznám podľa bordovej čiapky a veľkej tašky. Na "zimáku" nemajú priestor, chodia skoro ráno k nám alebo je to naopak? Chalanov tiež odprevádzajú rodičia. Dievča podobné Mariah Carrey už nesedáva na začiatku vagóna. Sem tam som ju videl s opicháčom. Vlakom odpískala aj ženička, čo si stále upravovala dlhé tmavé vlasy. Spod nich svietili ako majáky malé nebeské oči. Nejaká obsedantná neurotička, no s peknou postavou. Ďalšia maturantka s hrubou lyžiarskou čiapkou prechádza z vozňa do vozňa. Zakrýva jej vysoké čelo a riedke blond vlasy. Tri škaredé káčatká zavadzajú v uličke. Štvrté sa tento rok kamsi zatúlalo. Rovnaká výška, rovnaké vlasy, rovnaká farba očí. Stále spolu. Útle dievča s dlhými vlasmi, plochou širokou tvárou a veľkými tmavými očami sa baví s blonďatým mladíkom s tlstou špirálou v ušnom lalôčiku. Z ucha mu trčia umelohmotné cigarety Ajfónu. Skutočne som si myslel, keď bezdrátové slúchadlá prišli do módy, že si adolescenti pchajú do lopúchov cigarety. Veď kedysi sa nosili za uchom, prečo nie bodnuté rovno v uchu? A možno sa dajú fajčiť cez ucho. S ním cestuje ďalší chlapčisko s kapucňou na hlave. Neviem, či zakrýva plešinu alebo čo. Jeho vlasy som prakticky nikdy nevidel.
Vo dverách sa zasekol vysoký adolescent s okuliarmi ako dná zaváraninových pohárov a hustou dlhou štetkou na hlave. Dnes je fauxhawk hniezdo u chalanov v móde. Čím vyššie vyčesané, tým viac šmrnc. Mohol by nám vymaľovať izbu. Len mu namočím hlavu do vedra a raz dva je vymaľované. Teda aj praktické. Prakticky mu však stlačím tlačidlo otvárania, lebo je zovretý jak v kazajke.
Ako v správnom americkom filme aj v správnom slovenskom vlaku sú zastúpené menšiny. Odfarbená Vietnamka (hovorí po slovensky, takže je natívna ) a ráno chodí občas čierna bača s malým batohom a čierna študentka s dlhými uhľovými vlasmi. Či sú vo vlaku buzeranti alebo koronavírus pozitívny som sa nepýtal.
Cesta z vlaku
Neveril som, ale zopár ľudí chodí vlakom dokonca aj do roboty. Problém mám obehnúť dizajnéra oplátkových strojov s rifľami na štýl "volné vajcá, pudlo na kolenách". V okuliaroch s vlnenou čelenkou namiesto čiapky mašíruje ako prvý. Iným smerom chodil koncipient, ktorý rád mudroval a hodnotil zrýchlenie vlaku a ďalšie závažné témy. Od stanice sa za mnou ženie týpeček s guľatou hlavou. So strniskom na hlave, plnými perami vyzerá srandovne ako monster skrutka s guľatou hlavou. Veď aj skrutky predáva, možno hmatateľná deformácia z povolania. Po ceste mi často preberá kolegu chlapisko Stano, ktorý komótne kráča.  Hoci sa nezdá, z roboty vie zapnúť hyperpohon. Pred podchodom ma obehne na elektrickej kolobežke iný maco. Zrovna ten sa potrebuje voziť tých pár metrov do rachoty.
Onehdy chodil hrdzavý chlapec z dediny. Prezývaný Sirka alebo Tintin. Sťa by nestačilo, že sa príroda vyzúrila na jeho zjave, ešte aj rečami nepriťahuje. Istého času balil maturantky na peróne a každý sa mu smial. Odvtedy chodí v záhadných časoch a v záhadných vlakoch. V čase korony pribudla menšia dievčina s chôdzou modelky. Šatku nosila len tak ledabolo ako ja. Jej tvár som i tak nikdy poriadne nevidel. Iba malé modré oči.
Na rohu sa oblúkom vyhýbam subtílnej ženičke s guľatou hlavou v tmavomodrej bunde a s nohami do O. Dlhé tmavé vlasy do jednoduchého copu. Taký ten folklórny typ alebo šedá myška. Keď som ju raz predbehol a snažil sa o úsmev, pozerala do zeme. Ako keby niesla všetky starosti sveta.
Niekedy sa pridá k šprintu do roboty kolega, ktorý ma berie ako z núdze cnosť. Introvert ako ja s vlastným svetom. Zavše si tie svety vzájomne nerozumejú. Nikto nerozumie nám.
Blonďavá kolegyňa, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť pre pohodlie alebo pohyb. Strieda vlak s autom. Pozdravím odborníčku na databázy, Katarínu. Štíhla kučeravá (zasa) zrzka s pehami, tak zcestovaná, nekonečne plochá a tak sama.
Vlak dolu. Na rýchlik s konečnou v najväčšej bubline čaká vyziabnutý Martin, ktorý je na ministerstve dinosaurus ako ja vo firme. Strieborná Oktávia zaparkuje pri záhradkách oproti. Vylezie z nej týpeček s aktovkou. Zopárkrát dokonca klepe paličkou o dlaždice slepec. A nie jediný.
Cesta za vlakom. Ako prvú stretám dievčinu so širokou panvou s malými hnedými očami a dlhými hnedými vlasmi. Stále sa tak akosi smutne usmieva a telefonuje. Pred stanicou sú obligátne trosky. Policajti sa ich snažia odohnať, ale vrátia sa ako muchy na hovno. Budovu prejdem zo zadržaným dychom. Nedávno na dlážke ktosi nechal pohodenú voňavku, takže ma nechytá nausea okamžite. Zvláštne, že sa osadenstvo vo vlaku kompletne vymení. Inu-väčšina chodí rýchlikom.
Zrýchleným chodí len tá namyslená a extrovertná cyklomilná zrzka.
A ešte šedivý týpek s fúzikmi a nepokojne blúdiacimi očami, ktorý sa stále ponáhľa. Extro. Pristúpi na poslednej zastávke. Na chvíľu sa posadí, potom ide dopredu. To absolvuje za 5 minút, kým dorazíme do cieľa.
Žena s pichľavými, modrými očami. Tak v mojom veku. Pripomína mi zubatú z Perinbaby. Charizma zlomeného vína. Zaiste tiež učiteľka.
Cestou teda stretám postáv na hotový román. Zaujímavé, ako sa stredoškoláci menia. Zo zakríknutých nesmelých uhrovitých žiačikov na dospelých ľudí. Sú ďalší, ktorí stoja kdesi vpredu a nikdy ich neuvidím. Nie som doktor viet a portréty neviem maľovať. Niekomu sa nebude možno môj pokus o opis páčiť. Skonštatuje, že som povrchný. No všimol som si, že jedinečných robí ľudí obočie.
Korona, či skôr strach z nej všetko zmenil. Stanica zíva prázdnotou. V jednom vagóne 6 ľudí. Chvíľu som chodil len ja, folklórna ženička a Michelinová hviezda a po preliati sa prvej vlny aj tá zmizla.

Verím, že s teplejšími dňami sa vrátime k normálnemu životu a nebude moja najdlhšia cesta dňa vyniesť smeti a do práce nebudem chodiť na stacionárnom bicykli.