Rozprávkový les

Kde bolo tam bolo (nie zas tak ďaleko) bola raz jedna malebná dolina s potôčikom, hradným kopcom a rozprávkovým lesom. Les sa začínal tabuľkou ŠTART. A v tom lese vám na tajomných chodníčkoch celú večnosť čakali unavené víly, motajúce sa baby jagy a uvarení čerti. Ale nie v pekelnom kotli, ale z pekelných lúčov slniečka. I vodníkovi, neborákovi vypálili rybník, a tak
smutne sedel pri skale a okolo neho znudené rusalky. Ktože to tam kráča po chodníku a straší? Nebodaj neporiadne deti? Nie. I to do lesa privandroval z ďalekej krajiny, za veľkým morom
a ešte väčšou krízou zmietanej, vlasatý Itt a strýčko, zvaný Fester. Naveľa i Mortyša sediac na pokrývke kývala do omrzenia na pocestných. Neďaleko, na čistinke stopy po Martinkovi Klingáčikovi. Len osamotený kolovrátok prezradil, že tam bol a profil na "fasabuku", že vôbec existuje. Červená Čiapočka a pán horár idúc po lesnej cestičke cukríky núkajú. I celý balík len, aby sa ho zbavili. Iba nenažraný vĺčko si zabudol kožuch a tak sa skryl. A tam! V chrastí, kto to leží? To unavený šašo spí. Tichúčko popri ňom, nech neskončí zlým dňom. Blúdni rytieri na lúke, či ihrisku rozložili šiatre. Bohabojné devy pečú pre chudobných pocestných posúchy. Slivkové i škvarkové. Rýchlo! Lacné krky sa naťahujú. A v bránke načrieť možno zo sudov bezodných a ochutnať z mokov lahodných. Udatní rytieri musia brániť svoje meče! Pocestní sa ich chopili a navzájom sa pobili. Putujúc ďalej Nástenka s Ivanom sladkosti núkajú pre tých, čo túlavé topánky majú. V letnom dni Mrázika niet. Cestou, chodníček sa stáča, na nejedno rázcestie dovedie.
Označený však je, nikto nemôže zablúdiť. A na konci, hľa! Snehulienka a traja trpaslíci pri cintoríne. A kdeže sú ostatní? Vari nepomreli? "Nie", dementuje snehulienka. To pod zemou poklady kopú. Vskutku v lese nežijú zlé bytosti, ale dobro im šlo z očú a sladké z rúk. Kto cestu prežil a olúpený nebol, listinu dostal u troch báb. Pečiatky však musel predložiť. I v rozprávke vládne byrokracia odkedy sme v únií. I do hradu mohol detvák ísť, pokiaľ desať rokov nedovŕšil. A to preto, bo iba nafúknutá atrapa to bola. I tu sa na lúke s bránkami chlapi a ženy nasýtiť mohli po dlhej ceste. Tých ľudkov, čo hladných bolo. Nič sa robiť nedalo, len do radu sa postaviť trebalo. Tak tam pred hradom, trampolínou, či pivom čakajú a čakajú až po dnes, pokiaľ nepomreli alebo sa nepredbehli.

Radiačný poplach

Krásny, horúci letný deň bol pred 17h prerušený nepríjemným kolísavým tónom sirény.
Bol som v Hornej Strede a kvákal na dvore. Sprvu tomu nikto nechcel uveriť alebo nechápal, čo sa vlastne deje. Len sme ostali zmrazení stáť. Tipovali sme, aký je to poplach. Radiačný, chemický, valí sa voda nebodaj nálet? Ja som vybehol na rebrík šopy, či dačo neuvidím.
Až keď dedinský rozhlas vyhlásil radiačné ohrozenie, bežali sme do domu. Aj psa zavreli do letnej kuchyne. Tomu to len vyhovovalo, pochutnal si na uhorkách. Pozatvárali sme okná. Viac sme asi nemohli robiť. Hneď volali na obecný úrad, ale tam nič nevedeli. Zisťovali, overovali. Švagriná sa pokúšala dovolať bratovi do "atómky" v Mochovciach. Nedvíhal. Zrovna mal službu... Ja som ladil rádio, svokor internet a ostatní napäto čakali pri televízore. Nič sa však nevysielalo, premiérka sa bránila ohováraniu malého Mečiara. Katastrofické scenáre napadli každého. Najmä ženu: "Doma sme nechali pootvárané okná, deti to znášajú horšie, domov pôjdeme neskôr, ak vôbec, sme v zóne smrti". Ja som sa skôr prikláňal k úniku chemickej látky a chaosu na obecnom úrade. Pre akýkoľvek prípad však v dome nemali nič. Masky, jódové pilulky. Vonku krivkala stará babka. Jednak bola asi hluchá, a potom už je to bolo asi aj jedno. Ale aj deti od susedov sa
hrali na ulici. Po 20min. ktosi zazvonil. Svokrin brat sa vracal zo záhrady. Sirénu nepočul, ale počul už vyhlásenie konca poplachu. Takže sieverty k nám neprenikli, našťastie ani nemali aké. Betón kolegovi tiež našťastie nestačil stvrdnúť. V nočných správach sme sa potom dozvedeli, že firma inštalovala nový výstražný systém a ktosi zadal zlý príkaz do počítača. Tým v okruhu 21km spustil poplach. Ľudia sa vystrašili, zahltili telefónne linky. Uvidíme, s čím teraz firma vyrukuje.

Úschovňa nesplnených snov. Niečo ako malé, súkromné modré z neba. Pre každého, bez televízie. Bola by to kamenná budova, kde by sme si odkladali naše sny na dobu, keď si ich môžeme splniť. V jednotlivých miestnostiach skryjeme tie deti duše pred svetom. Tam by sme boli skutočne slobodní. Nikto alebo málo kto by o nich vedel. Alebo tam budeme chodiť snívat do tých izieb. Budú tam odložené trebárs aj fyzicky. Hoci dostať tam taký Mount Everest, veru neviem. Možno ešte tak človeka, ktorého túžime stretnúť. Možno by to ani nebol obchod, ale veľký "dreampark" ako sa dnes moderne hovorí. Hovorí sa, že kde sú sny, vyrastú ruže. To by bola záhrada v okolí!
Do úschovne by sa prijímali iba sny ľahko prenosné, ktoré svojim obsahom neporania iných ľudí
alebo nepoškodia ostatné sny. Takže žiadne:
- sny o drahých kovoch, ceninách a peniazoch,
- sny výbušné, ľahko vznetlivé, samozápalné, jedovaté, požierajúce dušu alebo rádioaktívne,
- sny prevyšujúce možnosti, charakter človeka (napr. schudnúť, prestať slopať),
- nadmerne hlúpe sny a rojčenie (napr. poskladať sa do akvária alebo kotúľať sa hore schodmi),
Na sny vydá úschovňa snívajúcemu úschovný lístok. Neplatilo by sa nič. Veď cenou človeka je jeho sen. Poisťovňa šťastia v reálnej podobe. Nový kšeft pre poistovne.
Snívajúci je povinný vo vlastnom záujme chrániť svoje sny tak, aby nedošlo k ich strate, zneužitiu a odcudzeniu. Úschovňa ponechá sen v úschovni počas života snívajúceho pokiaľ si ho nesplní. Teda by nikdy neskrachovala a netrpela nedostatkom snov. Úschovňa nesplnených snov, či sklad zatúlaných vecí. Len taká myšlienka. Nám však zostáva snívať len v rozprávkach alebo v básniach.
Je veľa príbehov o láskou zlomených srdciach, ale skutočne sa to srdce zlomí, ktorému vezmú jeho sen. Nech je o čomkoľvek.