Rok 2022

     Pred tridsiatimi rokmi sme sa pýtali, ako dohnať životnú úroveň západu a dnes sa pýtame, ako sa vrátiť na životnú úroveň spred tridsiatich rokov. Korona sa zmenila na chripôčku, v susednej Ukrajine vzplanuli vášne mocností a my na malom Slovensku čelíme zdražovaniu.

1.1. - už ani nevieme, kedy je vlastne polnoc. Nový rok najprv čaká, kým prejdú reklamy, až potom odbije. Je nezvyčajne teplo +11°C. Na bicykli spravím prvých 18km z vyše 3000km pre tento rok,
3.1. - z vlaku vystupujem v meste nezvyčajne sám,
8.1. - hľadáme parťáka na hory a dnes sme sa pridali k ďalším unudeným rodinkám pri prechádzke na Katarínku. Plány na celý rok boli veľkolepé, ale viac sme sa nestretli,
9.1. - napadol prvý sneh tohto roka - 2cm,
13.1. - postupné zdražovanie. Rožky šli dnes zo 7c na 10c a na konci roka 2022 už stoja 12c-13c. Podobne mlieko. Z 55c šlo na 69c a rok ukončilo s cenou 85c/L. Toaleťák už nekúpim pod 30c, minulý rok bol za 20c. Benzín počas roka osciluje v závislosti, či práve útočí ruská alebo ukrajinská armáda v novom konflikte na Ukrajine. Skončí na 1.5Eur/L. Jediné, čo nešlo hore je chlast a nejaká kozmetika,
17.1. Na Jarise som zle pribuchol kapotu a žene sa cestou do roboty pootvorila. Na baráku dokončili majstríci poslednú vec - vonkajšie schodisko,
22.1. - prvá a posledná sánkovačka sezóny na kopci s 5cm snehovej nádielky,

 

 

Už viac sezón je snehu v nížinách minimum.

 

27.1. - korona si nás konečne našla. Staršia ju doniesla zo školy,

5.2. - zdraželo teplo o vyše 30%,

8.2. - prvé z nekonečných sedení domovej komisie ohľadom uplatnenia sankcii za nedodržanie termínov prác na bytovke,

14.2. - s drahou to spolu ťaháme už 20r. Kúpil som jej 20 ruží a 20 praliniek,

16.2. - hokejisti porazili v semifinále OH v Pekingu tím zo Spojených štátov. Rozhodli až samostatné nájazdy. Nervy po celý zápas, kolega idúc domov skoro odtrhol volant na aute,

20.2. - ani v nedeľu nemáme pokoj. Mladšia má zápasy v hádzanej a neraz vstávame ako do roboty. Dnes však zbytočne stojíme na parkovisku pred siedmou. Zápas zrušený,

24.2. - Rusko napadlo Ukrajinu. Mocenské chúťky USA si Putin nenechá len tak prejsť. Hneď mi aj prišla správa o podpore 10Eur na humanitárnu pomoc. Pokiaľ bude Ukrajinská armáda podporovaná dodávkami zbraní zo západu, konflikt nikdy neskončí. Vyrojilo so o5 množstvo "odborníkov", ktorí sa túžia každý týždeň odbavovať na vojnovej situácii. Ako počas korony,

 

Z obavy o majetok udomácnil ukrajinské lietadlá v našom ospalom mestečku.

 

 

27.2. - v Ružomberku na finále Slovenského pohára v basketbale. Trofej si odniesla Ruža. Dúfam, že naposledy,

2.3. - objavil som zázračnú masť na atopický ekzém Lipikar Eczema Med. Konečne mám pokoj a nemusím ísť kožnému,

10.3. - vo vlaku sa objavujú rôzne figúrky. Chalan, ktorý sa stále vrtel, nejaký mešuge alebo chlapík, čo naskakuje na poslednú chvíľu a vezie sa na čierno,

14.3. - na juh prúdia mimoriadne vlaky s utečencami z Ukrajiny. I kolega bol zachraňovať sesternice. Hoci si dal bobríka mlčanlivosti, baby nadávali na Putina. Na jeseň sa vrátili a teraz sú po tme,

18.3. - vtáčiky začínajú ráno spievať. Jar klope na dvere,

24.3. - šetrí sa už aj na strave v kantíne. Špenátové halušky sú len v názve, poliate múkovou omáčkou. Lekvár, či tvaroh v buchtách, aby som hľadal. Čínske rezance sú obyčajné špagety. Toto sa točí s pravidelnosťou mesiaca, dvoch. Kde sú napr. zeleninové taniere?

27.3. - na zápasy dcér veľmi nechodíme. Staršia si to neželá a mladšia ich má ďaleko pri maďarských hraniciach. Naveľa sa túto nedeľu vyberieme do Topoľníkov a aj to zablúdime,

28.3. - ráno ma cestou do rachoty prenasledoval nejaký týpek. Zrýchlim, zrýchlil aj on. Spomalím, spomalil aj on,

1.4. - školská zubárka odporúča deťom strojček,

5.4. - drahá na riaditeľskom koberčeku v škole. Staršia je drzá a patrí v správaní medzi najhorších v triede. Ich triedna skončila na maródke a v lete sa prakticky rozlúčila so školou. Žena si ako jediná zastala učiteľky, rodičia si pochopiteľne hájili puberťákov. O pár dní s hanbou žena podpísala návrh na dvojku zo správania,

10.4. - pokúšam sa spojazdniť el. pumpu (vianočný darček) na bicykel. Stálo ma to zodranú kožu na dlani od vrtuľky. Otrasmi bicykla vydržala však dve jazdy. Zapadá prachom v pivnici a na bicykli je malá ručná pumpička. Koncom roka sa k nej vrátim a vyzerá, že znova sa ocitne v košíku bicykla,

17.4. - fantastický úspech dosiahla naša malá basketbalistka. V Prahe na turnaji skončili staršie žiačky strieborné, keď nestačili na Slovinsko. Nešli tam s nijakými ambíciami a zrodilo sa prekvapenie. I hádzanárka bola v Prahe, ale vo veľkej konkurencii skončili v základnej skupine. Aspoň si pozreli matičku stovežatú,

27.4. - ďalší bravúrny úspech vybojovali veľké Čajky vo finále zápasu s Ružomberkom. Titul je náš!

 

 

Ligové zlato je doma.

 

30.4. - ochutnávka najdlhšej torty na Slovensku. 110m čokoládový piškót posypaný farebnými guličkami bol natiahnutý na dĺžku Skleneného mosta,

6.5. - dočkali sme sa aj nového povrchu na cyklochodníku do Hornej Stredy. Radosť cyklistov skalila za pár týždňov nehoda, keď na novovzniknutej vydutine sa dokaličil starší pán,

7.5. - bolesť hrdla, nádcha a hlas mám ako hluchý netopier. Skôr vydávam akýsi ultrazvuk,

18.5. - mladšia dcérka na monitoroch. Celkom ich zvládla (87% matika a 60% materinský jazyk) na to, aké perly vidím v zošite (dectvo, bycikel),

20.5. - firemná akcia "Keep Wining" na jazere. V rámci prípravy na pravidelné chodenie do roboty som šiel na bicykli. O hudobnú vložku sa postarala pod parou skupina Para,

23.5. - prvá návšteva čeľustnej ortopédie s deťmi. Pani doktorka Bírová nám vyprávala, čo nás všetko čaká, no doposiaľ sme neboli ani na otlačkoch. Stále nejaké výhovorky,

1.6. - prvá 40km etapa na práce do bicykli,

6.6. - virtuózo na svete. Sínusoida radosti a starostí sa preklopila strmo dolu. Horšie je, že tatina prevážame s infarktom a zápalom pľúc do nemocnice. Dva týždne si na lôžku pobudol,

8.6. - dostal som firemnú platobnú kartu na služobné cesty,

16.6. - aby starostí nebolo málo, Jarisa hlási málo oleja. Na rýchlo sa podarí zohnať aspoň 1L, aby žena došla domov,

18.6. - prvé kúpanie v bazéne u svokry. O týždeň sa kúpeme vo Váhu,

23.6. - ceny benzínu na maxime. Takmer 2Eur za liter,

28.6. - prebratím posledného vysvedčenia a štamprlíku som ukončil hru na klávesy v ZUŠ,

29.6. - ukončenie hádzanárskej sezóny u p. pecedu na záhrade. Končiacemu trénerovi sme sa zložili na darčekový kôš. O mesiac na naše prekvapkanie staro-nový tréner sa objavil na súpiske. Vraj nemá kto trénovať. Rád by som vedel, čo mu nasľubovali,

1.7. - stanovanie na Krupinskej planine.

11.7. - 1c a 2c mince končia. Zasa sa našla cesta, ako zdvihnúť ceny. Dokonca som si všimol rozdiely platením v hotovosti a kartou. Stalo sa mi, že na konci roka mi predavačka v papiernictve vysypala 1c ako výdavok. Odmietol som. Týždeň pred tým mi 2c mince v inom obchode nechceli zobrať,

13.7. - pokus o strihanie živého plotu na záhrade. El. nožnice sem tam zakvília v mučivom belcante. Až tatino vybehne z chatky, čo sa deje. Ruky sa mi od ťažkého inštrumentu trasú ako alkoholikovi ešte pri zaspávaní,

16.7. - Kapybary v Krkonošiach,

23.7. - oslava svokrovej sedemdesiatky. Odo mňa dostal sedemdesiatročné noviny zo dňa jeho narodenia. Bohužiaľ je písmo také malé, že si ich nevie prečítať. Dlho sme sa nezdržali, čakala nás na druhý deň cesta do Chorvátska,

1.8. - babám začínajú tréningy. Staršia chodí už len z donútenia,

2.8. - kolega dostal "úplatok" od dodávateľa - krabicu broskýň,

5.8. - prekračujem hranicu 2000km na bicykli tento rok,

Krásny a nenáročný okruh je v okolí vodnej nádrže Kráľová.

 

 

7.8. - neuveriteľné!  Behom týždňa mám dva škrabance na Sopli. Jeden na zadnom nárazníku a druhý na prednom. Aspoň k tomu prednému škrabnutiu sa vinník priznal a oprava sa riešila cez poistku. Zadný nárazník ma stál 100Eur do vačku lakiernikovi (s 50Eur ma vysmial),

13.8. - v trampolináriu v Drietome. Za hodinu (čo stačí bohato) vyjašili sme sa všetci,

15.8. - stávam sa nechtiac čiernym pasažierom vo vlaku. Ak idem vlakom, kupujem si spiatočný lístok. No dnes ráno som šiel autom, ktoré zostalo v servise a s5 vlakom. Som sa pozabudol, že nemám lístok,

22.8. - mladšia na hádzanárskom kempe na Výtokoch. Nazvala to koncentrák. Boli sme ju pozrieť posledný deň. Spoluhráčky ju iba pomaly prijímajú k sebe, ale snáď sa nevyčlení ako staršia v basketbalovom tíme,

23.8. - preberám ceny za účasť v súťaži Do práce na bicykli. Lepšie veci si rozobrali kolegovia. Neviem, prečo každý dostal inú tašku,

24.8. - ráno na stanici žobre odo mňa istá osoba z kultúrne nezvýhodneného prostredia (skrátka cigán) peniaze. Dvom Ukrajinkám pomáham preniesť kur.a ťažkú batožinu do správneho vagóna. Na vrátnici nefunguje terminál a som ešte aj bez obeda (nemal som označený, hoci sa mi to nezdalo),

27.8. - na leteckom dni SIAF v Kuchyni. Posledný krát som počul zapnutie prídavného spaľovania MiG-29. Dúfam, že tiež posledný krát som sa tam nakazil koronáčom 19,

 

Derniéra migín na Slovensku. A nové Viper-y v nedohľadne.

 

 

1.9. - prázdniny zakončujeme na chate v Radôstke (Kysuce). Neboli sme schopní ani jednoduchej turistiky. Okrem blbej nálady som nakazil takmer všetkých koronou. U mňa sa prejavil slabou nádchou a jeden večer zvýšenou teplotou. Najviac sme sa báli o svokra, ale dal to,

 

 

 

Zvonica v Radôstke.

 

6.9. - päť dní s koronou prešlo a som znova v kancli. Neschytal covid odo mňa nik,

7.9. - Jarisa na STK a EK,

8.9. - mám nového skupinára. Kanadský Poliak žijúci na Slovensku bude riadiť dizajn vonkajších skríň. Zatiaľ mi len podpisuje dovolenku,

11.9. - s traktorom na hríby. Svokor dostal v klesavej zákrute šmyk a skončil v kríkoch. Žena vybehla z auta: Boha, čo zas urobili?" a utekala ich ratovať, našťastie sa nikomu nič nestalo, aj auto bolo pojazdné, iba pár škrabancov a poškodený držiak značky. Hneď v najbližšom dome mali traktor, tak Fóbiu na tretíkrát vytiahli (trhala sa reťaz). No a hubársky úlovok? Najväčší v sezóne!

18.9. - na festivale Cinematik. Žene sa podarilo splašiť permanentku, tak sa striedame v kine,

22.9. - dnes mi príchodu do roboty bránil obrovský biely pes Hugo,

28.9. - takmer každodenný "kanclrun" dávam za asi 7min. V decembri sa poriadok vlakov mení a behy skončia. Naivne som si myslel...,

1.10. - máme nový hriankovač. Starý prestal spínať a ani oživovanie nepomohlo,

3.10. - preceda predstavenstva firmy končí. Aj slzičky upustil,

4.10. - covid úraduje v kancli. Vedúci povolil kolegom robiť z domu nad rámec povolených dní. To nám ale pribudlo zrazu chorých,

 

Veľmi pekná cyklotrasa je do moravského Broumova. V tento deň sme dali takmer 110km.

 

 

12.10. - okrem zdražovania, mnoho prevádzok stenčilo prevádzkovú dobu. O 18h je už minimum obchodov otvorených. Dokonca aj v nákupných centrách. Z pultov zmizlo čokoládové acidko a rybičky v majonéze. To si ich zasa budem dovážať zo Švédska?

17.10. - pýtam sa dcéry: "Čo bolo dnes v škole?" Odpoveď: "Myslíš na obed?",

20.10. - na domovej schôdzi sme zvolili nového domovníka,

25.10. - nahnali nás všetkých do kanclu, lebo prišiel šéfov šéf. Ani si nás nevšimol. Doposiaľ vlastne ani neviem, ktorý to z tých troch Yankee mušketierov bol,

28.10. - v baráku leštili schody. Zrovna na našom poschodí. Nerozumiem prečo odstránili lyžiny vedúce do pivnice, keď ich neleštili. Takto vynášam bicykle. Prach však neutreli,

2.11. - firma šetrí. Spoľahlivé Škodovky nahradila Renaultami,

4.11. - som vo firemnej čitateľskej výzve spolu s dvoma kolegami. Názov tímu: Smradľavé papuče. Skončili sme 9 z asi 14 tímov. Rekord 3 členného tímu bol vyše 11 tis. strán, t.j. 132s/deň/človek. Toľko dám, keď celý deň nič nerobím. Cenou útechy bola magnetická záložka,

9.11. - zápas, ktorý predčil finále. Toľko ľudí ešte v Diplomatke nebolo. Čajky sa postavili proti jednému z najlepších družstiev Európy. A poradili si s ním. Protekčný bubeník sa zjavil o5 pár minút pred písknutím. 30 fanúšikov 

10.11. - vianočný večierok nebude. Vraj nie je sála pre 1000 ľudí. Hasiči v Tr. Tepliciach už nechcú do Kursalónu chodiť. Skôr si myslím, že sa šetrí. Podobne ako na kúrení. Na radiátoroch firma nastavila hlavice a zaplombovala,

14.11. - prerábajú sa domové zvončeky. Čakali sme sestru a tá sa skoro posrala. Zúfalo hľadela na plastový kryt namiesto zvončekov. Našťastie jej suseda otvorila,

20.11. - hádzanárka vybojovala zlatú medailu a narazený lakeť na turnaji v Hodoníne,

21.11. - tatino v nemocnici na bratislavských  Kramároch so srdiečkom. Strávi týždeň na všetkých možných aj nemožných vyšetreniach. Náhoda, či irónia: 21. november je Deň CHOCHP, ktorú mu v priebehu roka potvrdil doktor,

22.11. - bicykle po strednom servise+výmena reťaze. 66Eur/kus,

23.11. - už aj kolega začal praktikovať tesné odchody z roboty a značiť si ich v druhej (bližšej k vrátnici) budove. Dnes sme však utekať nemuseli-vlak meškal nádherných 80min.,

24.11. - končí nám internetová televízia zadarmo (priživoval som sa na svokrinom Magio Go) a hľadám preto nového poskytovateľa. BIRDTV skončí po 5min. namiesto 24h, IPTV-REVOLUTION neposkytuje 24 skúšku kvôli MS vo futbale, vyhráva ONEIPTV za 67Eur/rok. Často sa stáva, že zvuk nesleduje obraz. Každý deň nejaký program,

31.11. - pomaly chodí Ježiško. Utrácam nehorázne sumy, hlavne pre svoje ego. Svedomie sa snažím   uchlácholiť nákupom potravín pre charitu,

1.12. - na vystúpení súkromnej ZUŠ, kde účinkovala medzi maličkými naša 44. ročná kámoška,

Na energetickej kríze predsa len ktosi zarobí. Objavili sa inzeráty kominárov. Ľudia začali kúriť kadečím,

6.12. - firma alebo kuchtíci (?) rozdali mikulášske balíčky. Skôr ich mohla dať na charitu.

7.12. - toľko sme chodili do Nemecka opravovať skrine až prišlo k úrazu. Kolega si vyvrtol členok na hotelových schodoch,

12.12. - najväčšia zmena vlakového grafikonu za posledné roky. Spočiatku som bol nadšený, že nebudem musieť utekať do roboty, ale prakticky je to ešte horšie. Nahustené vlaky a meškanie hlavne ráno (10min. je už pravidelnosť), občas i poobede. A tak behávam zasa,

16.12. - prezidentka odvolala vládu. Veľa ľudí si vydýchlo od amatérskych hujerov. Otázka je, kto príde?

17.12. - napadlo 2cm prvého snehu tejto sezóny,

18.12. - vianočné stromčeky nezdraželi. Čo ale v budúcom roku istotne zdražie, bude mestská daň o 100%, vývoz odpadu z 39Eur na 59Eur na osobu a napokon aj firemné obedy o 45c, Takže budeme bývať v čistunkom mestečku a kvalitne sa stravovať,

19.12. - členok si vyvrtla už aj naša hádzanárka,

23.12. - neprešiel pomaly ani rok a o5 ide hore teplo o závratných 50%. Elektrina o 16%. Regulačný úrad so schválením cenových návrhov ani neponáhľa, keďže kompenzácia od štátu je v nedohľadne. Kocúrkovo ako pri korona kríze,

24.13. - väčšinou býva pod stromčekom Betlehem. My sme si našli model ČOV a hudobnej školy,

29.12. -  posledná 23km dlhá bicyklová jazda po okolí. Rok sme zavŕšili 3244 našliapaných kilometrov,

31.12. - tradičný výstup na Marhát. 51. ročník uvítalo nezvyčajne teplé počasie +8°C. Dávno sme tiež nemali hmlu.

Inverzná oblačnosť chutná ako cukrová vata po mesačnej diéte.

závislosti mladých aspoň sú v teple

Okno do neexistujúceho sveta

    Chladné a neosobné ako vosková figurína Julie Roberts. I tak si bez neho nevieme predstaviť život. Pozeráme sa doň každý deň. Koho sa krajšie pohlavie, ako prvé, ráno pýta na vrásky, zuby, jebáky? Okrem seba, kontrolujeme ním situáciu pri jazde autom. Na diaľnici je to otázka života a smrti. Zvieratá reagujú naň zvláštnym spôsobom. Nevedia pochopiť, čo sa deje. Ale napríklad slon, straka alebo veľryba, či delfín chápu, že vidia svoje vlastné obrazy. Gorily sú také na vážkach. Planéta opíc nehrozí, skôr delfínov.
Prvé zrkadlá boli vyleštené mosadzné pliešky. Sklo začali používať v staroveku Peržania. Feudáli začiatkom 17. storočia okrem poddaných už vešali i zrkadlá. Na stenu pochopiteľne. 

Najväčšie zrkadlo na zemi je na bolívijskej náhornej plošine Salar de Uyuni. Keď sa na povrchu desať tisíc metrov štvorcovej soľnej plošiny zhromaždí tenká vrstva vody, stáva sa vysoko reflexnou. Človek sa zmohol len na skromné zrkadielko pre observatórium v Čile s plochou ani nie štyristo metrov štvorcových.

    Umožňuje cestovať časom do minulosti. Ak priložíme dve zrkadlá veľmi blízko seba vznikne pôsobením kvantových polí fyzická sila, ktorá napomáha udržať červiu dieru, cez ktorú sa dá cestovať s5. Je však nekonečne malá. Tak pre koronavírus. Kto vie, či neprišiel z budúcnosti?  A vraj z Wu-chanu. Vďaka zrkadlu viem aj, ako ďaleko je náš súputník mesiac. Autom by sme k nemu cestovali celý rok. I to, že od nás odchádza 4 centíky ročne. 

Pôsobí mysticky. Skúste sa pozerať v zatmenej miestnosti meter od zrkadla na svoj obraz. Nech je čo najviac tma, ale aby ste videli svoj obraz. Po 10min. vám garantujem, že uvidíte všetko možné len nie seba. Schyza jak vyšitá. 

Je to vlastne mýtus, že zrkadlo váš obraz prevráti. To, čo vidíte je ľavá strana vašej tváre vľavo od zrkadla a pravá strana vpravo. Je mi to jasné ako Mikasova vyhláška, ale nevadí.  

    Existuje aj "skutočné" zrkadlo, ktoré umožnilo vidieť obraz tak, ako vás vidia ostatní. Môžete si to opáčiť sami. Stačí si spojiť dve zrkadlá v pravom uhle. Tak získate 3D projekciu, aký ste krásny pre okolie. 

Kúzelné je zrkadlenie na hladine vody. Odraz pokoja preniká i do vás. Skúste doň hodiť kameň. Rozbije harmóniu a kľud. Rovnako magický je kaleidoskop. Dvadsať sklíčok s tromi zrkadlami dokáže vytvoriť obrazce na 500 miliónov rokov.

Desivý, no reálny je strach zo zrkadiel. Katoptrofóbia. Už len to slovo znie traumatizujúco. Takýmto neborákom napr. vadí, že obraz v zrkadle je nereálny. Iní veria, že zrkadlo kradne dušu. Dodnes v niektorých kultúrach prehodia cez zrkadlo plachtu v dome nebožtíka. Priznajte si, že v cudzom, rokmi opustenom dome sa do zrkadla len tak nepozriete.

    Zrkadlo nás vymanilo zo zvieracej ríše. Bez zrkadla neexistuje ja a ty, bez ja a ty niet myslenia.  Všetky jednoduché pojmy sú zrkadlové: pekný a škaredý, dobrý a zlý, tvrdý a mäkký. Hovoríme o smútku a radosti, o láske a nenávisti. Zrkadlo rozdvojilo osobnosť na seba a mňa. Skôr, ako to bol človek schopný rozlíšiť. Kým ste sa nevideli v zrkadle, nič ste nevideli ani zo sveta. Už dvojročné dieťa rozozná seba v zrkadle. Veď aj schopnosť empatie a porozumenia sa pripisuje zrkadlovým neurónom. Krásny príklad je zívanie. Zívnem ja, a sused vedľa mňa tiež. A ešte mi vyčíta, prečo zívam, a potom musí aj on. Aj emócie sa zrkadlia v tvárach ľudí. Niekedy sa spolu bojíme i smejeme. Falošní ľudia sú zrkadlá s pokriveným sklom. Duté, či vypuklé, ponuré a tajné. Nevidíme ich pravú tvár. Fejklandia zdarma.

Aj duša má svoje zrkadlo. Vraví sa, že v očiach. Ale pieseň, báseň, či maľba je taktiež zrkadlenie autorových pocitov. Zrkadlo je s nami od pradávna, a preto otvorte oči a dobre sa pozerajte. V tvárach druhých uvidíte svoj odraz.

Gaderka

 

 

 

Názov expedície: Gaderka 22

Heslo: Dolina to ďaleká, jest Dedovka i Gaderka.

 

   Váhal som nad týmto cyklovýletom. Jednak počasie sa javilo všelijaké a na pestrej palete jesennej prírody načim primiešať aj nebeskú modrú. Obloha sa ukazovala podľa predpovede zatiahnutá mrakmi. Sledoval som počasie, poobede vyzeralo, že by mohla šedá záclona zmiznúť. Druhak. Naše cestné bicykle nie sú zrovna najvhodnejšie do horských dolín. Ale veď uvidíme pokiaľ dôjdeme. Rozhodol som sa teda naložiť kolimahy a vyše dve hodiny krútiť kolieskom do Blatnice. Deti zostali na prespačku u svokry so sestrenicami. Ráno som sa ani neponáhľal, práve kvôli stále zatiahnutej oblohe. Cesta ubiehala plynule cez Topoľčany a Malé Bielice. Za nimi som odbočil na Hradište, aby som sa vyhol Partizánskemu a Novákom. Schádzajúc z Vyšehradského sedla som odbočil do Rudna, namiesto toho, aby som juchal rovno na Budiš. Preklenul som malý kopec a otočil sa pred bránou družstva. Za Budišom už boli vidieť bralnaté kopce Veľkej Fatry. Biele skalné pláne vyzerali ako sneh. No i na Turci je ešte čas na snehovú pokrývku. V Diviakoch púšťame dymiaci fatranský Šinkansen do Vrútok. Preťal som hlavný ťah na Martin, cez Turčiansky Michal a krásne sfarbené Mošovské aleje som pred jednou dorazil do Blatnice. Auto som odstavil pri Jednote, kde je cez víkend zdarma parkovanie. Komótnejší alebo s kočiarmi odstavia smradov priamo pred vstupom do doliny. Na moje prekvapkanie platené parkovisko (6Eur/deň) bolo plné. Ďalšie platené parkovisko je pri kaštieli, čo je vlastne oproti Jednote. Nedeľný obed je dnes veľmi skromný - salámová bageta. Radi by sme však využili nádherný jesenný deň v lesoch. Nahodíme predné kolesá a môžeme šliapať. Dedinka je veľmi pôvabná so svojimi i dvestoročnými domčekmi. Je pekné, že si zachováva do dnešných dní svoj ráz pitoreskných chalúpok. Po kilometri zastavujem pri Chatovej osade Gader. O pohľadniciach ani nechyrujú, len ohavné magnetky sú pripnuté na stojane na barovom pulte. Pokračujeme ďalší kilometer pod Blatnický hrad. Pri chatách sa otáčame na poľnú cestu vedúcu k hradu. Obtáča hrad ako had. Kúsok tlačíme (nie do gatí) a pri štrku bicykle odstavíme. Ruina je v permanentnej rekonštrukcii a zaslaním SMS sa dá prispieť na jej obnovu. Obloha hrá zatiaľ len v odtieňoch šedej, preto ani veľmi nefotíme. Navrhujem sa sem vrátiť cestou s5. Pokračujeme asfaltovou cestou Gaderskou dolinou. Cesta zatiaľ nestúpa nijak extrémne. Mlynčekovo nateraz len prejdeme. Občas sa zastavíme kvôli foteniu riavy, či jesenne sfarbenej prírody. 

 

Gaderský potok vytvára nespočetne impozantných perejí.

 

    Trepem v batohu zrkadlovku. Vytiahnem ju na trvalo, pretože v batohu sa mi zahmlieva sklo. Zavadzia mi síce, ale čo už. Na druhej strane je čo fotiť. Gaderka je skutočne veľmi impozantná. A jej priama línia v podobe Dedošovej doliny je ešte zaujímavejšia. Predtým však odbočíme k najkrajšiemu úkazu doliny, k Čertovej bráne. Len minútka po kamenistom chodníku. Za meter širokou skalnou zúženinou je oficiálny koniec chodníka. Vraj je ďalej teritórium medveďa.

 

Ako dve tváre hľadiace na seba-Čertova roklina.

  

    Pofotíme seba i mladú rodinku a zídeme dole. Podľa predpovede okolo tretej sa začína usmievať jesenné slniečko. Je už príliš nízko, aby osvetľovalo dolinu, tak svieti aspoň na kopce. Dedošova dolina mení charakter vápencových skál i cesty a je tvorená tiesňavami a vodopádikmi takmer až po chatu Veterné. Cesta už nie je taká pohodlná a občas sa musíme oprieť do pedálov viac. A i tlačiť. Ale nič dramatické, len sme nemali poriadny obed a energie nie je veľa. Naopak chutný obed si hľadá majestátny orol skalný, ktorý pokukuje po drahej z výšin Nad zrazom. Kričím na ňu, ale nepočuje. Dravec napokon zmizne v korunách smrekov. 

 

 

Opustená horáreň na Škapi.

  

    Do očí udrú rúbaniska na stráni Malej Sviniarky. Ťaží sa tu ostošesť. V Národnom parku. Za horárňou Škap začína mať toho žena dosť (neskôr z nej vylezie, že sa bála macka) a pýta sa koľko kilometrov zostáva. Odhadujem max. dva. Tak teda, že pokračujeme. Pred odbočkou Drobkov o5 chodník stúpa. Pri hríbiku a poľovníckej chate míňame cyklistov opravujúcich bicykel. Chodník už nie je taký prudký, ale zato kamenistý, tvorený slieňom. Necelých desať minút a cesta pre bicykle pod Veterným končí. Ďalej je prudké stúpanie ku Kráľovej studni iba pre peších. Lávka cez Gaderský potok je však zničená. Hrebeň Fatry je dokonca i vidieť. Dáme si banány, prejdeme kúsok ku chate. 

 

Lávka do Horárovej doliny. Pre turistov neprístupná.

  

    Chodník ešte pokračuje do divokej prírody Seleneckej doliny, ktorá zostáva človiečikom nedotknutá. Azda tomu uveriť, no keď sme na Drobkove stretli cyklistov valiacich dolu, bohvie odkiaľ šli. Pretože pod Veterným sme ich nevideli. Nechce sa mi veriť, že by niesli bicykle z Kráľovej studne. S5 sa ide rýchlejšie, treba len dávať pozor na skaly ukryté pod lístím. Zastavíme sa na Drobkove. Žena ide tróniť, ja vybehnem za chatu. Ona len tak opatrne, lebo vyzerá, že sme v doline len my a medvede. Obehne nás horeuvedený pár. Schádzaním dolu si viac môžem vychutnávať množstvo puklín, jaskyniek, jazierok a aj zimy. V Gaderskej preto nahadzujem mikinu. Zastavíme sa pri vŕzgajúcich mlynčekoch, ktoré postavili fosils. Mám dojem, že veľa mlynčekov absentuje. Drahú prehovorím na návštevu hradu. Ako sa hovorí, nakoniec to najlepšie. 

 

Hrad Blatnica v západe slnka.

  

 

    Noblesný západ slnka nad dolinou, či Tlstou a Kozou skalou bol neskutočný. Poskytol nám zábery, že ani Plicka by sa nehanbil.

Cestou dolu zastavujem v Chate pod hradom, ale pohľadnice chatár nemá. Akurát pivo. Pohľadnice sa ukážu ako veľký problém. Tuším, čím známejšia oblasť, tým väčší problém získať pohľadnice. Posledný záber na bránu do doliny a o chvíľu otváram auto.  Pri Jednote je zaparkovaný príves ako náhrada za skrachovanú krčmu. Ponúka langoše, hranolky a plechovkové pivo. Kým zbalíme bicykle, dievčina nám vypraží dva langoše a jedny hranolky. Na stojáka si odtrháme z langoša a ideme domov. Hranolčekmi ma žena kŕmi cestou domov. Cestou s5 nás zaujalo parkovisko za Budišom. A to tam prameň Budišky. No plnička je na opačnom konci dediny. V Prievidzi sa zle krútim na kruháči a odbočím do centra. Rýchlo sa však zorientujem podľa železničnej trate a nabehnem na hlavnú cestu. Neskutočne, koľko áut večer ide a s koľkými neskutočnými šoférmi. Pred Hornými Vestenicami je nehoda. Jedine pri ťukanci dvoch áut sa zdržíme. Okolo trištvrte na deväť tulákov z Fatry ratolesti privítajú doma. Pre cyklistov radosť jazdiť.

 

Jesenný masív Tlstej. Snáď budúci rok sa k nej vrátim.

 

Sardinico Adriatico po druhé

Názov expedície: Hvala 2022

Heslo: Po českej hore, kapybary čaká more.

 

 25.7.2022 Toaleťák a E65 nás prenasleduje

    Tento rok sme sa k miliónovému húfu drbnutých dovolenkárov dobrovoľne pripojili aj my. Krátko po pol jednej v noci všetkých budím, hoci sa im najlepšie spí. No do Chorvátska sa chodí na noc a my nesmieme byť inakší. Okolo 1.20 odchádzame. Takmer. Ešte utekám pre dve fľaše vody. Zasa čosi chýba ako minulý rok. V nádeji vyhnúť sa šikane a buzerácii na Hungaroringu tankujem plnú v Hovadove na hraniciach. Cena 2.05Eur mi pripadá kruto trhová. U nás doma za 1.80Eur. Podľa mňa by som v dolnej zemi nedal viac. Možno i menej. Cesta ide plynulo. Cez Mosonmagyaróvár na M86 do Soboty. Potom na Zalaegerszeg po európskej E65. Cestu preráža nákladiak z Čiech. No za Zalaegerszeg-om razím cestu za mnou idúcemu autu ja. Okrem rozomletého zajaca, nestretám žiadnu zver. Pomaly sa rozvidnieva. Ľudia pred piatou ráno sa už trúsia na autobusových zastávkach. Prekvapí ma kruháč v lese pri puste Bak a prudko brzdím aj pri nábehu na diaľnicu M7 v Nagykanizsa. Hungaroring sme zvládli za necelé 3h. Na hraniciach čakáme cca 15min. Takmer ako v sobotu minulý rok. Smejeme sa na trčiacich rukách colníkov z búdok. Žena si pamätá maďarskú colníčku z vlaňajška. (chorvátska je cestou s5 v búdke znova). Oddych a tankovanie som plánoval na Goričane, ale netrafil som odbočku. Preto prestávku mám až v Ljubešići. Pred Záhrebom sa dostávame do 6km kolóny. Ani neviem prečo. Rozbehneme sa a o5 spomaľujeme. Tri autá sa ťukli. Pre Poliakov dovolenka skončila. Nečudujem sa, keď niektorí myšičkujú medzi pruhmi v snahe byť rýchlejší, predbehnúť, čo najviac áut. Ako však pozerám, je to úplne jedno, v ktorom pruhu som. Stojím hneď za Lučkom a dávam kolečko do rúk žene. Nech si užije aj ona nikdy nekončiacu kolónu do Karlovaču. Vymeníme sa až na odmorišti Nadin za Zadarom. Posledných 50km ťahám ja. Stretáme auto z nášho okresu. Veru. Pár dní podobné neuvidíme. Menšiu nervozitu spôsobil dym z klímy. Okamžite ju vypínam. Z najväčšou pravdepodobnosťou sa odparila len kondenzačná para. Vnútri plechovky bolo teplejšie ako vonku. Smažíme sa na sedadle ako fritule, preto klímu za Zadarom o5 spúšťam. Z výduchov nevychádza okrem chladu nič. Paráda. Zapínam i navigáciu, ale presnú adresu nemám. Smerujem dakde doprostred dedinky Brodarica k moru. "Na pána" vojdem do jednosmerky, no musím cúvať a pustiť auto. Dračicu odstavím pri mori a hľadáme na ulici Obala gaj vilu. Až na konci cesty objavíme Katarínu. Na neveľkej ploche za bránou parkujú Slováci a Česi. Jeden mi hovorí, že je plný dom. Volám sprostredkovateľke. Niekoho pošle. Ten niekto je majiteľka. Čakáme pod pergolou 20 minút, no nik nechodí. Volám číslo napísané na bráne. Vraj za 10min. príde. Z čiernej Audiny s nemeckou značkou vystúpi stará pšenica v zdravotníckom rúšku a slamáku. Na sebe má ledabolo zapnuté červené šaty. Vyľakám sa, či škopcáci, čo ju priviezli nebudú, nedajbože, zdieľať s nami apartmán. Babka rozpráva iba chorvátsky a nemecky. Ťažko sa s ňou dorozumieť. Vyplatím ju zvyškom peňazí, ktoré si panička preráta a zoberie nám doklady. Po schodoch všetci vyjdeme do najvrchnejších izieb. Sme z Nemcov v rozpakoch. Ukáže nám izbu a "Uživajte!" Nemčúri boli iba omrknúť apartmán. Asi ich stará viac-menej nanútila. No len čo zídem dolu po kufor, milá baba čaká, že ju odveziem domov. Vyhodíme aspoň batožinu. Dámu potom zaveziem na opačný koniec (o5 cez zákaz vjazdu. Šak sme v Chorvátsku). Pozýva nás na kávu a slivovicu, ale ideme nakupovať. Najprv zastavím na maličkom parkovisku pri miestnom konzume Studenac, ale je prázdny. Otočím sa a ťahám ku Šibeniku do Plodine. V prvom rade v košíku pristane hajzlák. Tentoraz absentuje totálne. V Cerove sme ho nepotrebovali, v Krkonošiach ho bolo málo a v Brodarici nie je vôbec. Hodíme do vozíka cestoviny na obed, chlieb na raňajky a vínko. Pekáreň v Brodarici je ďaleko od Kataríny, nepochutím si na čerstvých croissantoch. Hoci ďalšia je smerom na Žaboric a možno nie je až tak ďaleko. Autom zájdem ešte na opačný koniec dediny, kde je akože centrum, ale okrem pár lokálov bieda. Blízko máme iba bar a trocha ďalej pizzériu. Apartmán je podobný tomu v Makarskej, ale je väčší. Super je mega terasa s výhľadom na more. Na jednej strane terasy máme postavený hrdzavý sušiak na uteráky a slnečník. Smerom k moru máme plastový stôl a stoličky. Uteráky v kúpeľke sú iba dva veľké a dva malé. Niektorý nábytok by sa zišiel vymeniť. Posteľ mi vŕzga ako mizerné husle, nesvietia svetlá nad zrkadlom v kúpeľke a dcérke zostala v ruke zlomená rukoväť na dverách chladničky. Na operadle stoličky dakto hral piškvorky. Fajn sú plastové dvere (len s nimi treba citlivo ako s detskou riťkou) a okná so žalúziami. Necháme ich na noc otvorené. Klímu potom nepúšťame. Najeme sa plnených cestovín a hodinku odpočívame po dlhej ceste. Po štvrtej ideme k moru, ktoré máme 10m od vily. Snažím sa beznádejne naučiť vyrovnávať tlak. Na dne sú zapichnuté veľké ako lopúchy, mušle Stehnovky nádherné. 

    Pinna nobilis obrastené machom síce tak vznešene nevyzerajú, ale lastúrniky vo vnútri sú dokonca jedlé. Patria medzi najväčšie mušle na svete. Môžu dorásť do 1m. Sú to jediné zlaté priadky mora. Produkujú vzácny hodváb byssus. Žijú iba v čistých vodách a nikde inde ako v Brodarici som kolóniu Stehnoviek v Jadrane nevidel. Sú veľmi vzácne (jej vylovenie príde na 70Eur) a otepľovaním morí miznú. 

 

Pohľad z terasy.

     Vylovím malú mušľu (nie pinnu). V chodidlách mám zapichnuté dva tŕne morského ježka. Kašlem na potápanie a idem hore. Pinzetou tŕne nejdú von. Neskôr si kúpime špendlíky a vyťahujeme. Zopár mikro mám v prste doteraz. Po šiestej zaklope na dvere starý s dokladmi. Zrovna sme všetci nahí. Splašene pobehujem po apartmáne a kričím nech minútu počká. Dolujem z neho heslo na wifi. Nie je 8x7, ale je to osem sedmičiek. Signál je však bledší než chovankine z baziliky Sacre Couer. Lepšie sa sedí na terase pri pohári ružového vínka. Poháre sú akési polepené a najprv ich umyjeme. V odlesku skla je krásny romantický západ slnka. Nad hlavou občas preletí pristávajúce lietadlo do Splitu. Nižšie sa vyváža motorový paraglajdista, ktorý nám zamáva takmer na úrovni striech. A dole na vode hľadajú nocľah malé lodičky.

26.7.2022 Malá perla blízko Šibeniku
    

     Voyer z villy od vedľa už ráno vytiahol ďalekohľad a sleduje ľudí dole na mori. Čo vidím ja, že niektorí večer ani neodpratali deky. Doobeda sme prešli pešo popri betónových plážach do prístavu na loď na blízky ostrov Krapanj. Stáli sme na móle akože v rade. Ja som prešiel vôkol skrachovaných potravín, či sa nekupujú lístky na loď. Kupujú sa však priamo na lodi. Kapitán ide schválne pomaly, aby bocman skasíroval všetkých. Potom pridá plyn. 30kuna za nás štyroch je tak akurát. 

    Ostrovček Krapanj patrí medzi najmenšie a najnižšie ostrovy v Jadranskom mori. Kamenná doska s rozlohou o niečo väčšou než kúpalisko Vadaš v Štúrove. Pešo sa dá obísť betónovým chodníkom za necelú hodinku. Zaujímavosťou je múzeum morských špongii, ktoré sa v okolitých vodách lovili (sú to živočíchy, nie rastliny!). Vzácnosťou ostrova sú maľby z 15st. vo františkánskom kláštore.

Krapanj je od pevniny vzdialený vyše 500m.

 

    Najprv navštívime najmenší Konzum na Jadrane, kde už ani muchy sa nemajú ako otočiť. Kúpili sme si sladkú vodu. Poza domčeky prejdeme na západnú stranu. Niektoré vily sú na predaj. Druhej strane dominuje veľká pláž, no špinavá. Pokračujeme ďalej smerom na sever, kde je píniový lesík. Nájdeme si lukratívne miesto pod borovicami, dokonca aj lavičku máme. Hlavne však tieň. Rozložíme prvý cigánsky tábor. Plavky sa sušia na strome. Karimatky pod ním. Šnorchlujeme v tyrkysovom mori. Baby nájdu krajšie mušle ako ja. Je vidieť, že vody kedysi žili lovom húb. Ulomí sa mi držiak na šnorchel. Plastový úlomok si strčím do plaviek a hadicu jednou rukou pridŕžam. Nie je to bohviečo plávať ako chromá kačica. Keď už máme dosť slniečka i mora, zdvihneme kotvy, berieme úlovok a ideme popri nových vilách smerom k pevnine. Najeme sa v unavenej reštaurácii Konoba Ronilac. Čašníčka nás usadila na terase a spratala bordel pred nami. Objednali sme si limonádu a mladšia ľadový čaj. K večeri Bolonské špagety, čevapčiči a ja tuniaka s hranolkami. S mangalorom som nemienil bojovať. Jedlo chutilo všetkým. Doniesla mi exkluzívny steak z čerstvej ryby a babám 10 šúľočkov pomletého mäsa. Čakali sme dlhšie, ale vyplatilo sa. Pravdupovediac, zvyšok týždňa som lepšie jedlo nepožil. Jedlo stálo niečo vyše 500kuna, nechal som milej čašníčke 520. Záchody maličké, nie zrovna voňavé. Špeciálny stôl pri vchode mal majiteľ, ktorý len nasával víno a hodnotil okoloidúcich. Na zmachlenej fiflene s okrúhlymi grilovacími roštami na ušiach sme sa už smiali s domácimi aj my. Cupitala si v miniskuni a lodičkách v plnej vážnosti. Ako keby sa Máziková promenádovala po Šarišských Michaľanoch. Stále nevidíme, že odplávala loď na pevninu. Dobiehame v poslednej chvíli. Večer má totiž iné časy plavby. Ďalšia by šla až o poldruha hodiny. Decká necháme v apartmáne a so ženou ideme do nákupného centra Dalmare. Menší problém mám s parkovaním, idem kdesi na strechu. Kupujem si nové okuliare i šnorchel. Okuliare zadovážim aj staršej. Zajtra má meniny a dostane hovno. Naozaj. Takú plastovú hračku. Naostatok vyberám 1500 kún. Pred ôsmou sa vraciame do Brodarice a oproti sa hadí kolóna áut do Šibeniku. Domáci idú od mora. Ťažko sa prediera k vile. Všade stoja autá, pretože pri vile je jediný bar v širokom okolí. Večer pred deviatou nad nami preleteli Krilja Oruje v počte päť mašín. Zúčastnili sa oficiálneho otvorenia mostu na Pelješac.

Pohľad na "našu" pláž s vilu v Brodarici.

27.7.2022 

    Od rána sa sťahujú nad morom búrkové mraky. Dážď je, zdá sa, neodvratný, preto prebieha operácia "Jež", t.j. vyťahovanie pichliačov z kolena mladšej. Špendlíčkami, ktoré sme včera kúpili v čínskom obchode v Dalmare. Nezaobíde sa to bez drámy a sĺz. Z terasy sledujeme obstaróžny pár, ktorý pod nami cvičí na imidž. Fitness kaoučov sme ďalšie dni nevideli... Dnes sme nestretli už ani Pepíkov. No a niektorí Slováci šli asi na výlet. Pred pol jedenástou konečne búrka došla až k nám. Internet poriadne nejde a susedia pod nami na mňa čumia, keď sedím dole na stoličke oproti ich dverám. Hrmavica rýchlo prešla a rozhodneme sa ísť loďou na ostrov Zlarin poblíž Šibeniku. Jarisu zaparkujem na centrálnom parkovisku v Šibeniku. 24h v búdke sedí strážnik a vyberá 10kún za hodinu. 

    Šibenik je najstaršie mesto na pobreží Jadranu. V 17st. patrilo i medzi najväčšie mestá, no mor jeho populáciu zdecimoval na menej ako štvrtinu. Názov pochádza pp. z chorvátskeho "šibe", pretože je mesto obohnané prútmi. Šibenik je jedno z prvých miest na svete, kde na osvetlenie ulíc začali používať elektrickú energiu. Miestni si dokonca v 15st. razili vlastnú menu-bagatin. Skôr než v nejakom Zadare alebo Splite. So svojimi nespočetnými úzkymi uličkami je Šibenik rozhodne jedno z najkrajších miest na pobreží, ktoré som navštívil.

    Pešo prejdeme cez klasickú tržnicu, kde po nás predajcovia vykrikujú. Ovocie zelenina, vína, ale aj čerstvé ryby, dokonca chobotnice. Kvalita oproti piešťanskému Lidl je nezrovnateľná. Za tržnicou prejdeme ulicou ku kostolu Van Grada pred ktorým prýšti spod skaly fontána Luje Maruna s malými korytnačkami. Zídeme dolu ku promenáde popri soche kráľa Petara Krešimira IV, ktorý pred takmer tisíc rokmi osadu na pobreží tituloval mestom, nech mu obyvatelia platia dane. U Fafarinky sme si dali výbornú Jadranskú zmrzlinu. Ja s drahou kokosovú poliatu jahodovou šťavou. Nebíčko na Jadrane.

Katedrála sv.Jakova z 15st. je jedinečná svojim priečelím.

    Neuveriteľné. Popri nás znova prefrčala Číňanka na elektrobicykli so slameňákom, rukavicami a  v bunde. Asi nás prenasleduje, pretože včera sme ju stretli na Krapanji a v pondelok pod našou vilou. 
Pri promenáde sme kúpili lístky na ostrov Zlarin. Na obed sa ukazoval slnečný deň. Sediac na hornej palube trajektu Lara, ovievaní vetríkom, čakáme na údržbára. Vďaka nepostrádateľnému opravárovi meškáme 5min. Sunieme sa cez prieplav sv. Antoníčka, kde sú v 20-30m skalách vydlabané ešte nemeckou armádou tunely pre malé člny. V zálive Minerska sú nejaké hangáre a stožiare. Vojenské objekty, ktoré slúžili armáde do konca tisícročia. Popri pevnosti sv. Nikolaja sme za pol hodinku na ostrove. 

    Jeden z mála ostrovov v Jadranskom mori, kde nepremávajú autá. Iba 25 malých golfových autíčok a pritom ani jedno ihrisko na golf. Nečudujem sa, keď je na ostrove iba malá dedinka a žiadna normálna cesta. Autíčka sa mi zdá, že sú len tak pohodené na ulici a voľne dostupné. Ostrov, obývaný 284 stálicami je známy výrobou náhrdelníkov z koralov. Pred pár rokmi sa obyvatelia a firmy zaviazali, že Zlarin bude ostrov nie len bez áut, ale i bez plastov. Držím palce.

    Z lode vidíme pláže a hneď si jednu vyberáme. Najďalej od prístavu, otočenú na sever, kde takmer nikto nie je. Z kamienkovej pláže v diaľke vidno rušné letovisko Vodice. Pod píniou sa uvoľní miesto a hneď hádžem naň karimatku. Pred omočením sa vrátim do centra jediného mesta. Konzum zavretý, vodu a chrumky kúpim v malom obchodíku. I to na poslednú chvíľu, lebo medzi druhou a piatou majú siestu.  Pošnorchlujeme, ale na dne vidím iba polovice mušlí. Voda je studenšia, ale čistejšia. Nájdem malú hviezdicu, ktorej deti zlomia rameno. Snáď to dá. Pláž stráži bielosivá čajka. Zo skaly odletí len, keď sa dvíhajú vlny. Od mora, zo západu, o5 pribúdajú mraky. Čierni tureckí Nemci vedľa nás balia (Lara ich tiež vypľula v prístave spolu s nami). Ostatný raz sa okúpeme a balíme i my. Obloha sa kompletne zatiahla, rozhodneme sa prejsť po malom meste.  Bicykle i golfové elektrické autíčka sú len tak odstavené na chodníku a vyzerá, že slobodno si ich zobrať. Ktovie? Na obedovečeru navrhujem ísť na pizzu. No tú robia len v určitom čase. Skončíme napokon v reštaurácii Ivana. Práve včas zapadneme do lokálu, lebo nad nami sa rozpúta peklo. A to je Zlarin najslnečnejší ostrov v Jadranskom mori. Ako na potvoru dnes nie. Niektoré domy dokonca nemajú ani hromozvod. Miestni majú strach. Ivana vyzerá na rodinný podnik. Stoly sú rezervované, ale milý čašník s bruchom ako Švejk nás usadí. So ženou si objednáme morský tanier, babám salámovú pizzu. Na tanieri sa objavili kalamáre, chobotničky, krevety, kúsok väčšej ryby a nejaký ostriež alebo čo to bolo. Hranolky zabili tým, že ich vypražili v rovnakom oleji ako ryby. Mangolu som ani neskúšal. Morské plody boli inak chutné. Najmä kalamáre. Záchody znova malinké. I tie mušle ako pre deti. Splachovanie neriešia vôbec. Ani splachovač, tobôž fotobunka. Nechal som v podniku 660kún. Jedia v ňom aj ostatní z lode. Niektorí si vypýtali čierne odpadové vrece, urobili dieru pre ksicht a pustili sa do dažďa. Počkáme, kým dážď trocha ustane a dvíhame kotvy. Presúvame sa k prístavu, keď sa zasa rozprší. Skryjeme sa pod reštauráciu, kým nepríde loď do Splitu. Búrka ukotvila množstvo jácht. Zoradené sú v jednom šíku. S polhodinovým meškaním sa objaví naša bárišna Tiljat. Všetci sa hneď nahrnú do útrob, my sa ukryjeme pod celtu. Snažím sa fotiť, ale nič valné. V Šibeniku už našťastie neprší. Bábam je pri 23°C chladno a idú do auta.  

Promenáda v Šibeniku.

    Ja sa idem motať do centra. Pitoreskné úzke uličky, ktoré bohviekam vedú. Pohľadnicu Zlarinu nenájdem, pp. ani neexistuje. Ale mestečko je krajšie ako viac menej priemyselný Split. Vydám sa zlou cestou do Brodarice. Na výpadovke sa zvrtnem cez plnú čiaru. Šak sme v Chorvátsku. Nakŕmiť treba všetkých, preto zastavím na pumpe a v pekárničke. Do vily sa nasťahovali noví hostia a parkovisko evidentne kapacitne nestačí. Majiteľ auta len tŕpne a úpenlivo ma sleduje, či jeho BMW nedajbože neoškriem. Z terasky je krásny gýčový západ slnka hmýriaci farbami od modrej po červenú. Romantiku teplého večera pri vínku kazí iba cigaretový dym od susedovho balkóna. Týpek snáď húli cesnakové šupy alebo čo.
 
28.7.2022 Rogoznica

 
    Od včerajšej búrky zmokli podložky na záhradných stoličkách. Takže som vyteperil na terasu ráno drevené stoličky z kuchyne. V noci spadol i sušiak s plavkami. Okolo desiatej sa vydávame smerom na juh, kde končí šibenická riviéra. Za Grebašnicou nás zbrzdí nehoda skútru. Našťastie to nevyzeralo až tak zle. Motorkárka odišla po svojich do sanitky.  Zastavil som nad Primoštenom kvôli peknému výhľadu na ostrovček so starobylými domčekmi. Strategicky sa na vyhliadke rozmiestnili kšeftári s olivovým olejom. V Rogoznici idem na veľké parkovisko k Zmajevu oku. 

    Jazero je miestna rarita. Má slanú vodu a na 15m hĺbke sa strieda niekoľko farebných vrstiev od modrej cez zelenú a žltú po ružovú. Vzniklo zrútením jaskyne v dobe ľadovej. K hladine vedú schodíky, niektorí idú skratkou - skokom zo skaly. Občasnými únikmi síry sa všetko živé vo vode uvarí. Proste bioreaktor. Paráda. Tam by som chytil rovno pripravenú rybu. 

   Deti nechávame strážiť tašky pri jazere a so ženou ideme do blízkeho konzumu. Kúpime vodu, slané krekry a dokonca i pohľadnice. Najprv skúsime nájsť privátne miestečko miesto za kopcom. No kamenistá cesta hore vedie iba na vrchol. Normálne sa bojím, či nevylezie spoza skál Číňanka na skladačke. Vraciame sa ku skalnatej pláži v zálove Koprišća bokom od známej pláže Šepurina. Prudkému slnku sa vyhneme rozložením tábora pod píniou. K moru prechádzame cez malý val. Prechod skalami uľahčím doskou, ktorá sa povaľuje v tráve. Kým šnorchlujeme, žena prenesie veci na kamenistú pláž, aby videla na deti.  Na páliacom poludňajšom slnku tiež dlho nevydržíme a znova sa sťahujeme pod borovičku a cikády. Samčekovia zakliati vo svojej nekonečnej nadržanosti vŕzgajú neprestajne. Príroda sa vie pohrať. Ľudí vôkol veľa nie je, možno kvôli horšiemu prístupu k vode. V mori nie sú žiadne pekné mušle. Je prázdne. Vylovím len skelet ježka. Baby nájdu aspoň hviezdicu. Pod hladinou sa mihá aj platesa. Vyberiem sa na blízky bralnatý kopec. Prekonám 56 výškových metrov. V sandáloch, ktoré nemajú takmer žiadnu podrážku cítim každý kameň. Z vrchu je krásny kruhový výhľad na dedinku a blízke ostrovy. 

Rogoznica a Marina Frapa s luxusným hotelovým rezortom.

    Rogoznica je posiata kilometrami kamenných pláží a je domovom jedného z najkrajších jachtárskych prístavov v Chorvátsku Marina Frapa. Zakotviť v ňom môže 400 lodičiek a lodí. Pôvodne bola dedinka rybárska osada na ostrove Kopara, ale prepojením s pevninou sa rozrastá každým rokom a pohlcuje ďalšie malé obce. Vďaka odľahlosti od jadranskej diaľnice a množstva pláží nie je tu plnka ani počas sezóny.

    Neďaleko nás sa rozloží potápač. Dobrú štvrťhodinu sa chystá do vody. Jeho oranžová bojka sa mihoce popri pobreží, kým nezájde za výbežok. Spod pínie sa zasa premiestnime k moru vyhriať sa. Po piatej sa poberáme k autu. Zastavíme sa v novučičkom Plodine a nakúpime pečivo na raňajky. Na večeru schádzam dolu k centru Primoštenu. Parkovací lístok mi vypíše rukou mladík. Ďalší dvaja ma smerujú na miesto kamsi pod most. Počujeme „Aha Piešťany!„ , tak kývame. Mestečko je pomerne rušné letovisko pripomínajúce Makarsku. Prejdeme sa na malý pevninský výbežok a uličkami stúpame hore ku kostolu sv. Jure. Drahá sa pošmykne na schodoch a spraví si škaredú sinku na pozadí. Baby si kúpia sladkosti v a´la Captain Candy, akú som videl v centre Prahy. Predavačka rozumela slovensky. Na promenáde hľadáme reštiku. Napokon skončíme na začiatku v lokáli Konoba Calypso. Smažené kalamáry nechutili tak dobre ako včera. Evidentne boli vytiahnuté z mrazáku. Mladšia si dala špagety carbonara a staršia prozaicky lasagne. Večeru sme zapili strašne kyslou citronádou. Ani dva cukry mi nepomohli. Staršej spadol príbor a pýtal som nový. Konoba je drogový brloh alebo práčka peňazí. Ako som čakal pred hajzlom, mihli sa čašník a kuchár predo mnou. Podľa mňa čašník doniesol "matroš" druhému a schoval ho v mise alebo kde. Vedľa reštiky si deti kúpili zmrzlinu u Mikiho. Starý zmrzlinár robil triky a z kornútkov zvieratká. Jeho syn sa len sklesnuto pozeral a inkasoval. Platím parkovné 45 kuna za 2.5h, čo sme sa motali v rušnom letovisku. Na tabuli je kriedou viackrát prepisovaná cena. Týpečkovia sa už ani neunúvajú parkovať autá.

Primošten znamená, ako názov napovedá, "premostený".

    Primošten je známy najmä svojimi vinohradmi pretkanými kilometrami kamenných múrikov.
Jeden človek by ich za osem hodinovú šichtu staval 1200 rokov. Okrem milovníkov vína si na svoje prídu aj pánbíčkári na hore Gaj, kde je najväčšia skulptúra panenky Márie na svete. Mestečko bolo nedávno ocenené Zlatým kvetom Európy za mestskú výzdobu.

29.7.2022 Murter

    Ráno ujedáme z pitta chleba a spraceme poslednú zeleninu a šunku. Snažíme sa odísť skôr, ale benjamínok zabudol krém na opaľovanie. Takže sa vraciam. Auto odstavím "na pána" na križovatke pri móle. Veď aj iné blokujú cestu. No a hneď na začiatku cesty odbočím zle do centra Šibeniku. Pritom som mal potiahnuť ešte o križovatku ďalej. A tak sa otáčam pri obchode Tommy na obchvat mesta. Cez jeden z najdlhších chorvátskych mostov-Šibenik, z ktorého vidíme sádky ustríc-rady bielych bójok ako v plaveckom bazéne, pokračujeme na sever. Pre odvážlivcov je možnosť skočiť si do hĺbky 40m na gumenom lane a pozrieť sa zblízka na rybičky v Krke. Kúsok za mostom míňame spáleniska stromov. Len pred dvoma týždňami v okolí horel porast. Zdanlivo chaoticky navŕšené kamenie malo zabrániť šíreniu ohňa. Cesta pokračuje plynulo do Tisna. Cez malú miestnu atrakciu - zdvíhací most (ani zdvihnutý most nie je pre auto problém) sa dostaneme na ostrov Murter. 

    Preľudnené pláže s jemnými kamienkami alebo pieskom, kryštálovo čistá voda - to je ostrov Murter. Pomenovaný po kamennom žľabe, z ktorého stekal olivový olej z lisu, čo poukazuje na stáročnú tradíciu pestovania olív. Na ostrove (osada Betina) je doposiaľ jedna z mála manufaktúr v Európe vyrábajúcich lode z dreva. Vďaka čistej vode je ostrov veľmi pekné miesto na potápanie. Miestni obyvatelia si uzurpovali ešte pôvabnejšie ostrovy Kornati. Pekné sú akurát z výšky, inak pripomínajú krajinu na Marse. Ale navštevované sú hodne.

    Z kopca vidíme pláž Kosirina, ktorá vyzerá celkom v pohode, ale pokračujem ešte ďalej. Šípky ma navedú k ďalšej pláži - Slanica. Hneď ma chce týpek zinkasovať pred parkoviskom, ale to by som nemohol byť zo Slovenska a odrbať, kde sa dá. Hovorím chalanovi, že idem do kempu. Ešte mi aj ochotne otvorí rampu. Len čo vojdem do kempu, oproti sa sunie na úzkej ceste auto. Musím cúvať. Je to adrenalín ísť cez kemp plný ľudí a odstavených karavanov. Hodlám zaparkovať niekde až za táborom pri zátoke Lučica. Zdesenie posádky nastalo, keď sme videli, aká je pláž plná. Auto pichnem pod olivovníky medzi hovná. Zacúvam za pretrhnutú pásku  „Stop Vatrogasci“. Keby nejaký šrot horel, zablokoval som hasičom cestu. Pešo prejdeme na polostrov. Pláže Lučica a Podvrške sú krásne s jemnými kamienkami a nebeskou vodou. Na úzkej spojnici s polostrovom sú i bufety, ale stoja pri smetiakoch. Prepálený olej vylievajú predajcovia na skaly. Potom je tam smrad až oči pália. Uvelebíme sa pred nudaplážou pod pínie. Stromčeky sú ešte mladé a poskytujú tieň len sporadicky. Prístup do mora je cez šmykľavé skaly, ale s gumenými topánkami nie je problém. Pred nami súostrovie Kornati, čo mi pripadá ako bezútešná púšť bez zelene.  

50 odtieňov modrej na ostrove Murter.

 

    Ľudia sa pri nás striedajú. Hodinku sa vedľa slnili boli Poliaci, ale ich pubertálne deti nevedeli plávať. A voda je zrazom hlboká. Preto šli na kamienkovú pláž Lučica. Potom boli vedľa nás akýsi Íri alebo čo. Okolie je malebné, ale pod vodou je ešte krajší svet. Veľa rýb, doslova húfmi sme plávali. Našiel som dve červené hviezdice, malé kraby. Dcérka našla pancier z malého kraba. Spočiatku zelený, no kým sme došli do vily, zoranžovel. So ženou sme sa boli prejsť za kemp k slávnej pláži. Cestou som si všimol, že za oknami áut sú lístky. Parkovanie teda nie je zadarmo. No čo. Prinajhoršom poviem, že som lístok stratil. Alebo sa vrátim cez kemp. Na pláži Slanica ani v kempe žiadny obchod, kde by sme kúpili veľkú vodu. Tobôž pohľadnice. Dva malé tobogány sa platili. Vodu sme nakoniec kúpili na pláži Lučica. Drahá i kávu. Každopádne Makarska riviéra je v porovnaní so Šibenickou krajšia. V Severnej Dalmácii je akosi veľa ľudí. I to more je chladnejšie a niekde špinavšie. Ovlažil som sa v mori a o5 vyrazil na prieskum. Tentoraz ako je to s parkovným a zdolať vrch Velki vrh. Dvaja týpci pod olivovníkmi sedeli a kasírovali. Ani cenu nemali, iba plať šofér od ôsmej do ôsmej. Pokračujem radšej na kopec. Štrková cesta sa v poslednej tretine mení na bralnatú. Niekde leziem štvornožky a hľadám kudy kam. Evidentne na kopec mnoho ľudí nechodí. Hlavne nie v 32°C horúčavách. Výhodou morskej turistiky je, že netreba liezť veľmi vysoko. Teraz som 80m nad morom a výhľady sú veľmi krásne doďaleka. Tmavomodré more, zelené ostrovy a nebo s bielymi obláčikmi. Dovidím až do Zadaru, či na Kornati.   

Ostrovy Zminjak, Vini Veli, v pozadí Radelj a pohorie Vidikovac nad Vranským jazerom.

    Cestou dole vidím, ako dievčina drží misku s ovocím. Mám chuť po hrozne siahnuť a "Tenk jú". Akoby sa zatvárila. Znova sa schladím v mori. Ako som písal, okolie sa strieda. Príde akási partia mladých Chorvátov, ktorí sa rozložia na skalách a my balíme. Stále sa komusi uhýbam na úzkych Murterských uličkách. Parkujem v centre. Tentoraz už platím v automate parkovné 6 kuna na hodinu. V potravinách kúpim pohľadnicu. Odrbať parkovné pri pláži sa nám vrátilo v podobe vyhodenej malinovky, ktorá sa zdala otvorená. Cestou do Brodarice vidíme dvíhajúci sa dym z niektorého z ostrovov. Dakde severne ako je ostrov Ugljan. Neskôr, z vilky, vidím dve malé hasiace lietadlá Dromedár zo Splitu letieť tým smerom. Chorváti sa však tešia na väčšie Canadairy, ktoré im zadováži EÚ. Pred vilou sa stávam parkovacím umelcom. A v podstate nie len tam, ale aj na plážach. Majitelia áut sledujú moju exhibíciu, či sa pri tanečkoch nedotknem ich štvorkolesovej sviatosti. Spotený po vystúpení sa odtackám na privát. To chce pohár vína. Na večeru zostávame v Brodarici v pizzerii Delfín. Do lokálu sme došli práve včas. Pred ôsmou sa začal podnik plniť. Počuli sme veľa slovenčiny aj chvály. Ako mladík pretrtkal pol EÚ. Verí, že má charizmu a žiadna mu neodolá. Skôr to boli pivné reči, ale jebavé, zelené oči mal. To je fakt. Reštika je priemerná, ale nová, vkusne zariadená. Žena sa nemusí pred jedlom prežehnávať. Podľa dcérky lasagne boli lepšie ako včera v Primoštene. Na prípitok sme ochutnali aperol, no nič extra. K večeri sme si objednali pikantnú pizzu a druhú Slovanskú. Placaté pokrmy sa líšili len mäsom. Na jednej bola saláma a druhá bola šunková. Slovanská mala ešte hrudu mäkkého syra, ktorú som si mohol rozotrieť. Baranie rohy vcelku boli položené na povrchu. Aspoň ich deti nemuseli vydlabávať po kúskoch. Kvalita? No ako na dedine. Konštatujeme so ženou, že pre nás je zbytočné mať vilu pri mori. Aj tak poblíž nie sme, iba čo nás stresuje prechádzanie upchatými uličkami. My potrebujeme ubytko pri hlavnej ceste. Vila na pláži je pre tých, čo odstavia na týždeň auto a ležia na jednom mieste. Voláme domov babke a miestečko nám závidí. Na terase si dám ešte vínko a drahá pivo. Hodnotíme, kde je v Chorvátsku naj. Vyhrala malá dedinka Drašnica na Makarskej riviére.

Murter. Vľavo kopec Gradine, kde v antike stál strážny hrad.

 

 
30.7.2022 Žaborić

    V izbe máme neželanú návštevu - komára. Aj som doštípaný na lakti. I deti. Márna snaha ho vypátrať vo veľkej spálni. Ráno nás prebudí krátko po siedmej búrka. Už včera poobede som videl mraky prichádzajúceho frontu. Chytro schovávam veci z terasy. Preto raňajkujeme vo vnútri párok v rožku. Po deviatej hodine vykukne nesmelo slniečko. No ešte o pol desiatej na pláži pod nami ani nohy. Okolo jedenástej sa zdá, že slnko premôže mraky a my vyrážame do susednej dedinky Žaborić. Auto sa dá odstaviť ešte pred dedinou na jadranskej magistrále. Hľadáme schody dolu k moru. Na druhý krát ich nájdeme pomocou navigácie, ale bol to vchod do baru Afrika, ktorý skrachoval. Čo je zvláštne, pretože najbližší bar je dobrý kilometer ďaleko v centre. Bránička je zavretá reťazou, takže sa dolu nedostaneme. No stačí ísť kúsok po vedľajšej ulici a na jej konci, pred vilou Aqua, je potom úzka ulička k pláži. Na konci pláže, pod zavretým barom, si nájdeme naše miesto pod slnkom. Odľahlá časť pláže je, ako vidíme, najmä pre domácich. Na oblohe rastie zo severu o5 búrkový mrak, preto idem najprv do centra dediny po pohľadnicu. Dedinka mi vyrazila dych. Nové, presklené vilky ako napr. Luana, Koala (Slováci v nich) - teda žiadny problém s tesným parkovaním. Cesta len pre autá, nič nezavadzia v ceste ako v susednej Brodarici. Hneď pri domoch veľká pláž aj s nafukovacími atrakciami. Nové bary aj reštiky. Ak sa čvachtať v mori na Šibenickej riviére, zamieril by som určite sem. V centre nájdem malý obchodík. Pohľadnice mala dievčina ukryté za klobúkmi. Oprášil som z nich pavučinu a za 16 kuna dve vzal. Na našej pláži ani nebolo veľa ľudí.  Vstup do vody je veľmi pozvoľný, dno pieskové. Ideálne pre malé deti. Ďalej za dedinou, smerom k Brodarici, sú zákutia, kde sa dá pod píniami uvelebiť skutočne nikým nerušený. Malé plážičky, či skalnaté pláničky sú prístupné i od cesty. 

 

Malebná dedinka Žaborić.

 

   Šnorchlujem za bójkami, severozápadným smerom, ku bralám. Na dne sú samé riasy – tráva, ale i odpad. Nájdem peknú, takmer priesvitnú, mušľu, no sa mi rozpadne na dva kúsky. O5 vidím pekné dúhové rybky. A tiež niečo ako mini ježko, ale keď sa ho snažím chytiť, zmizne pod skalou. Netuším, čo to bolo. Morských ježkov je takmer tisíc druhov. Medzi skalami niekto bivakuje. Azda rybári.  
Druhý krát plávam smerom k dedine. Vylovím peknú celistvú mušľu, no obývanú. Ukážem ju babám a vyhodím do mora. Z dna vytiahnem i veľké krabie klepeto, ale rozpadne sa mi v ruke. Búrka nás našťastie obchádza a zúri na mori. Nad nami sa na hodinku zamračí. Po tretej hodine vyfučím nafukovačku a ideme tých 5km autom k vilke. Odišli Žilinčania, namiesto nich prišla partia zo Záhrebu. Žena uvarí kukuricu. Skamarátila sa už aj s odpornými cikádami, to znamená, že máme mora dosť. Ideme sa ešte ostatný raz dolu okúpať. Na večeru sa vyberieme do centra. Máme však problémy nájsť reštiku. Buď majú stoly rezerváciu, lokál skrachoval alebo je ďaleko, pomaly v Šibeniku. Na promenáde sa však chystá dedinská slávnosť. Kým sa rozpáli gril bude chvíľu trvať. Vrátime sa do vily a na večeru dojedáme zvyšky šunky, nátierky a melónu. Nakúpili sme aspoň v pekárni pečivo na zajtra. Keďže sme pri mori len my štyria, vynorila sa ponorka. Po odplávaní do hlbín sme sa vybrali za tmy s5 na miestne hody. Hralo trio, Chorváti sa chytali do tanca. Ochutnali sme fritule. Vyprážané guličky s pomarančovo-rumového cesta. Hneď som sa do nich zamiloval. Chutné a sýte. Baby skúšali robiť minišišky neskôr i doma a vždy mi pripomenú chuť Dalmácie. Celkom sa im podarili. K fritulám som zobral ešte jedny hranolčeky s kečupom. Okrem toho na párty grilovali sardinky a mušle. Bola na ne dlhá rada a ani sme nevedeli, ako vlastne malé sardinky zjesť. A ktosi predával čínske svietiace serpetičky pre deti.

 
31.7.2022 Domov

    Vstávam pred siedmou a s úderom kostolných hodín na ostrove Karpanj budím baby. Posledné raňajky na terase a pred ôsmou opúšťame Brodaricu. Na najbližšom odmorišti má strieda žena. Ťahá až pred Bosilijevo. Potom prevezmem koliesko do rúk ja. Nechápeme, prečo sú v okolí Karlovaču kolóny v opačnom smere. Ďalšia bola ešte pred tunelom Mala Kapela. Lučkom prebehneme relatívne rýchlo. Viac sa zdržíme na mýtnici sv. Helena. Tankovanie si nechávam na poslednú chvíľu. Ono, na obchvate proste nie je pumpa. Takmer až za Záhrebom na odmorišti Sesvete Crodux, keď očami brzdím ručičku spotreby, beriem plnú. V najväčšej kolóne na hranici sa posúvame pol hodinu. Nepriamu spoločnosť nám robí veselá partia vo Ford C-Max z Maďarska. Ich smiech je nákazlivý. Mladí boli na nejakom víkendovom záťahu. V maďarskom Zalaegersegu odstavím na pumpe. Ja do kríkov, baby platili Euro každá, keďže sme neboli zákazníci čerpačky Shell. Úsek maďarskými obcami nie je bohvieaký po Kormend. Za Sombately má strieda o5 žena. Z rýchlostnej M86 zídeme skôr a obyčajná cesta nás prevedie cez Csornu. Pozrieme si rozpadnuté mestečko a za ním sa napojíme na cestu 86. Možno by nebolo zlé ísť tento úsek, i keď rovný, po diaľnici do Gyor-u a tam zísť na M85. Pred Mosnomagyorvárom sa napojíme na M1 a pokračujeme vpravo na Pozsony. Vľavo ide cesta do Viedne. Južný obchvat Hovadova po D4 je síce postavený, ale chýba kľúčové napojenie na D1. Po 9,5h jazdy sme u babky. Hodinu sme strávili v kolónach a pol hodinu na odmorištiach. Teplota sa znížila o 10°C. Na Jadrane 34°C, doma 24°C. Paradoxne sme z dovolenky unavení. Je to však nič oproti tomu, akú cestu zažije o týždeň neskôr svokra.

V Krkonoších

Názov expedície: Krakonoš

Heslo:  Zlezme vrchy, zlezme skaly, veď túlavé sme kapybary.

16.7.2022 La putique de Litomyšl

 
    Začínajú sa nám dva týždne putovania po Európe, viac menej po ceste E65.  Prvý týždeň zablúdime do piateho najnavštevovanejšieho parku na svete a obzrieme prírodné krásy našich susedov. Aby sme sa potom zrelaxovali pri mori. 

    O pol jedenástej opúšťame morča a svokru. Uberáme sa severozápadným smerom. V Strání prekračujeme hranicu a pokračujeme Uherským Hradištom z jedného konca na druhý, ďalej popri plastovom gigantovi Fatra Napajedla, kde sa napojíme na diaľnicu. Po chvíli však z nej schádzam a odkláňam sa od trasy smerom na Holešov. Blúdivé intermezzo nastane v Bystřici pod Hostýnem, kde sa musím vrátiť smerom na Teplice nad Bečvou. Po pár minútach zastavujem na platenom parkovisku pri železničnej stanici v Tepliciach. Zaplatím parkovné na 2h (za hodinu sme s5). Za riekou sú kúpele, no my ideme opačným smerom, za trať. Je čas obeda a riešime, čo zjesť. Baby na frgále frkajú, dajú si len ryžové placky. Info centrum Hranické propasti a jaskýň je v podchode pod koľajami. Kúpim obligátne pohľadnice a vyskúšam 3D okuliare visiace na retiazke. Dúfal som, že sa ponorím do hlbín propasti, no môžem si v nich urobiť akurát výlet na námestie Hranic na Moravě. Mesto si zaplatilo propagáciu, diera nie. Za železnicou začína náučný chodník Hurka k priepasti, ktorý pokračuje až do Hranic. Za štvrťhodinku mierneho stúpania sme pri železnom plote oddeľujúceho nás od pádu do 70m hlbokej priepasti (v apríli 2022 ani zábradlie nezabránilo fatálnemu pádu opitého návštevníka). 

    Potiaľ dovidíme my, na povrch Jezírka. Koľko by sme padali pod hladinou najhlbšej priepasti sveta zatiaľ nikto nevie. Zmeraných robotom je 450m, no odhaduje sa, že prevŕtaných bude dvakrát toľko. Akí sme bezmocní s tými našimi nedokonalými hračkami proti prírode. Obeť najvyššiu priniesol aj mladý, len 26-ročný, potápač A. Ševčík, ktorý má na skale pamätnú dosku. 

Hlboká sa zdá už zvonka.

    Relatívne nová, malá vyhliadka je urobená po pár schodoch dolu. Ďalej je poklop uzavretý zámkou. Speleológovia majú natiahnutú od r. 1979 aj lanovku a na dne plavák. Prejdeme sa vôkol priepasti, ale najlepší pohľad je zo železnej plošiny. Po posilnení sa Jankovými buchtami z reťazca, ktorý sa pýši kvalitou, pokračujeme okolo Olomouca po diaľnici 35 pokiaľ neskončí kdesi pred Mohelnicami. Pre mňa nepochopiteľné prerušenie i tak rozbitej cesty, je za hanáckou metropolou na kruháči. To si berú príklad z Maďarov?  Baby namotivujem na zázrak za Třebovou, kde predmety samé sa valia do kopca. No oprava tunela na pôvodnej ceste, odklonila dopravu zrovna na tzv. magnetický kopec. Neradno na rušnej vozovke stáť a skúšať, kam sa vyberie plastová fľaša. Normálnu obedovú i šoférsku prestávku plánujem v Litomyšli. Ono v Moravskej Třebovej alebo vo Svitavách ani nie je veľmi kde sa najesť, ako vraví drahá. Lenže chyba lávky. Zrovna dnes je turnaj v pouličnom basketbale, čo nás prekvapilo. Proste, nie je kde zaparkovať a v podstate ani jesť. Naveľa nájdem miesto pre Dračicu mimo centra, dokonca zadarmo, kdesi pri bytovkách za obchodným domom. Pešo teda ideme z námestia malebnou Váchalovou uličkou, kde sú fasády domov pomaľované freskami inšpirovanými drevorytmi všestranného umelca, rodáka z Litomyšli. 

Jeden z najkrásnejších renesančných zámkov Strednej Európy. A tiež najväčší.

    Reštaurácia Bohém je v blízkosti kostola Povýšení sv. Kříže. Asi najlepšie, čo historické mestečko gastronomicky ponúka. Obávam sa, že i celý severovýchod Čiech. Nahliadnutím do menu visiaceho na stene je ponuka skutočne bohémska: králičí řízek, jelení hřbet nebo knofitovaná kachna, zda libo tygří krevety? So ženou by sme si vybrali, no baby odúvajú pery. Ďalší penzión Pod Klášterem s malou terasou je plný. Na plnku si budeme ďalšie dni kruto zvykať. Poľský čašník mi ledva rozumie. Stánky na "Hladnom" Smetanovom náměstí sú plné hladných ľudí. Vidíme i auto z domova. Vinárničiek je v centre požehnane, ale reštík ako šafránu. Baby skončia na mestských hajzloch. Žena sa pokúša roztopiť starú stokorunáčku, ale pozorná hajzlbába sa nedá odrbať. Zúfalo smerujúc k autu zakotvíme napokon v reštaurácii Slunce na konci námestia. Poloprázdny lokál dáva tušiť, že dnes sa kulinársky zážitok  konať nebude. Reštika pôsobí dojmom návštevy tatíčka Masaryka. Obité stoly, stoličky, ošúchané steny. Uprostred rad stolov a stoličiek ako na rínku. Pri stene niektoré oddelené paravánom. Vidieť až do kuchyne. Vedľa v miestnosti oslava alebo rande fosils. Podnik ponúka klasické jedlá ako sviečkovú, kuracie, či prasačie "řízky", prípadne lososa. Objednávame všetci to isté. Vyprážaný kurací rezeň. Niekto hranolky, niekto ryžu. Oblohu sme nedostali, hoci bola v menu. Obsluha je rýchla i objednávku priniesli pomerne rýchlo. Rezne mastné, ale účel splnený. Kalórie sme dostali. Na pitie ochutnáme české červené malinovky. Ako známy piss-lover otestujem záchody a sú čisté. Platbu kartou považujem za samozrejmosť. Nie však naši bratia, ako sa presvedčím v ďalšie dni. Slunce sa odteraz stane pre nás synonymom "gastronomického raja". Zakaždým, keď navštívime nejakú ďalšiu reštiku, spomíname a porovnávame. Baby kráčajú k autu a ja odbehnem hore k zámku. Kvôli ničomu inému, ako pohľadniciam. A keď už mám najväčší renesančný zámok pred sebou, vyfotím si ho. Volám do hotelu, že dorazíme o hodinu neskôr. Cesta ďalej pokračuje na mestský okruh Hradcom Králové. Za ním o5 kúsok diaľnice č.11 po Jaroměř. V Choustníkovom Hradišti sa sunieme v najdlhšej kolóne vyše desať minút. Kde len chodia na tie názvy? Ako u nás Popudínske Močidľany. Okrem bizarného názvu dediny, mám čas uvažovať nad tým, prečo robili gotické okná na kostole. Aj tak ich zasklili ledabolo a majstríci si nerobili starosti s rezaním oblúkov. V Trutnove prebieha obscénny metalový festival. Prehliadka najtvrdších fanúšikov v kempe a popri ceste je naozaj dobrá zostava. Okolo pol ôsmej konečne zvoním na recepcii hotela Zelená Marína vo Vrchlabí. Sympatická recepčná nám hneď podá (registráciu som urobil už doma. Super vec.) kľúče od samostatnej vilky i s parkovaním. Vo vstupnej hale nás privíta obrovská historická fotografia boudy. Apartmán máme na prízemí. Pre nás skromných až príliš veľký prepych. V prvom rade nás upútajú veľké gýčove lustre v kuchyni a obývačke. Jeden tvorí žiarovky v žiarovke. Ďalší lupene kvetu. Páči sa nám kuchynský stôl z jedného dreva. Taký by sme prijali i doma. Kúpeľňu máme s vaňou. Vaňa má "spoustu ovládacích prvku". Jeden, čo chcem, druhý kade, tretí ako... A nepodarený drevený sušiak na uteráky. Okná domčeka sú klasické, drevené. Dvojité. V móde sú i imitácie prvorepublikových zásuviek a vypínačov a na stenách nechýbajú. Vecko je v samostatnej, dlhej a úzkej miestnosti s malým umývadlom. Kuchynka je moderne vybavená indukčným sporákom a umývačkou riadu. Babám sa najviac páči v arkieri, kde je pohovka obalená poduškami. Dalo by sa tam aj spať. I žena by výklenok prijala. Nuž, z nášho balkóna by možno šlo dačo také spraviť. Odbehnem so staršou do Penny. Tradične pripijeme na pokračovanie (začalo stanovaním v Cerove ) Tour de Europe ružovým Zweigelt z Moravy a otvoríme XXL čipsy. Sediac za stolom ma upútajú obrazy s postavami bez tváre. Umelec ich asi dodrbal, tak ich zamachlil. Vraj nerozumiem umeniu. Chýba jedna osuška, na druhý deň nám ochotná pani na recepcii podá štvrtý uterák aj s dvoma čokoládkami pre deti. Spíme v priestrannej obývačke, aby baby nečumeli na telku. Deti si ustlali v spálni. Pohovka je mäkká a prepadám sa ako prst do šamrole.  

17.7.2022 Český ráj to napohled
 
    Z mladšej sa stáva žena. Nevzali sme Kinedryl ani Dithiaden, ale nečakane potrebujeme úplne niečo iné. Vložky. Raňajková miestnosť v hlavnej časti hotelu sa prehýba pod bohatými bufetovými stolmi. Verný nedeľnej tradícii si nasypem do misky cereálie a zmiešam s jogurtom. V Penny, čo je český Lidl, dokúpime proviant na dnešný výlet do Českého ráje. Za Jičínom sa mihne veľký modrý nápis Prachovské skály tak rýchlo, že ani nestihnem odbočiť. Trmácame sa poľnou cestou za obcou Ohaveč niekde za Holín. Možno je i kratšia, no vskutku ohavná pre Jarisu. V Prachove nejdem na prvé parkovisko, ale na hlavné, či dolné. Parkuje sa kde kade. Ale oceňujem platbu kartou. Navigátor v krikľavej vestičke gestami parkuje autá. Pod svahom sa ocitli vedľa seba Francúzi, Blúdni Holanďania, Židia, Arabi, Ukrajinci, Lotyši a my. Postojíme chvíľu v rade na lístky a vyrazíme na veľký okruh značený zeleno. K nemu pridáme i malý (žltý). Zvetralé skaly a množstvo vyhliadok sú dych berúce. Na jednej som zbadal hrad Trosky a myšlienka vidieť ho ma už neopustila. Nie všetci účastníci zájazdu boli tým nadšení.

Vplyv genius loci si všimli už pravekí ľudia na konci doby ľadovej.

    Najstaršia prírodná rezervácia v Čechách je nielen veľkolepou pokladnicou prírodného bohatstva pre turistov a horolezcov, ale náleziskom drahokamov je unikátom i pre geológov. Oblasť má zhruba 250 pieskovcových veží s výškou takmer dvanásťposchodového činžiaku. Od 17.st skaly vlastní šľachtický rod Schilkov. Na to, aby sa zo skál nestal ďalší Disneyland bdie najstarší český duch-škriatok Pelíšek. Skály ospevuje aj Ivan Mládek v rovnomennej pesničke.

    Na malú skoro spadne horolezecké lano z veže zvanej Mních. Ešte sme ani poriadne nezačali obdivovať skaly. Fantastické sú tiež prechody úzkymi štrbinami. A to ani nie sú všetky prístupné verejnosti. Ľudí mrtě. Žena pri jednom prechode zakričí, nech nám "lidičky" uvoľnia zdola priechod. Možno by chodník mal byť jednosmerný ako v Slovenskom raji. Asi tak v polovici okruhu, U Hlaholské vyhlídky, sa najeme sediac na skale. Malá odbočka smeruje na samotnú vyhliadku. Je z nej obmedzený výhľad na Krkavčí skály a Jičínsku kotlinu. Pred desiatimi rokmi nebol ani ten. Na križovatke so žltou sa rozhodneme ísť dolu malým okruhom. Ten je ešte viac pretkaný úzkymi štrbinami. Najznámejšia je Myší díra. O5 žena kričí,  aby pustili aj ľudí oproti idúcich. Na križovatke Zadní Točenice nás dobehne ukrajinský zájazdník. Múzeum pomaly idúcich babiek. Vrcholom je zgechlená matrioška v polobotkách. Sú všade, všade zavadzajú. Preto Vyhlídku Míru mierumilovne obídeme. Za križovatkou U Buku sme o5 na veľkej "obtočke". Na ňom až toľko ľudí nie je. I tak čakáme pod Vítkovou vyhlídkou na Šikmé věži, kým sa malý balkónik uvoľní. Je odtiaľ výhľad na opačnú, juhovýchodnú, stranu. Mesto Jičín je ako na dlani. Zvyšok okruhu je pútavý ešte pod Železnými věžmi, potom iba nespočetnými schodmi dolu. 

Skalné mestečko.

   Ako som videl, niektorí si skrátia okruh po červeno značenom chodníku od Vyhlídky Českého ráje. Sedíme na kamennom múriku a vadíme sa kde a čo jesť. Oproti, v Turistickej chate, ponúkajú relatívne pestrý jedálniček, no len smažákov a rýchlych jedál. Baby protestujú ako opice. Napriek všeobecnému nesúhlasu a unudeným ksichtom si presadím hrad Trosky. Šofér som ja. Napokon to nebolo zlé rozhodnutie. Pod hradom je reštika Trosky, kde varia aj Bolonské špagety. Máme vyhrané. Najedia sa i deti. Sedíme vonku a hľadíme na plechové monštrum predstavujúce - asi draka? V jeho útrobách je gril. Ja si objednám svíčkovú s knedlíkama, drahá guľky s údeným mäsom. Všetkým chutilo. Obed zalejeme pravou kofolou. Nie je čo riešiť. Zaskočilo ma, že kartou sa nedá platiť, nechávam čašníkovi rovnú tisícku. Ešte upozorním obsluhu pri bare na tečúci záchod. Útočia osy, preto sa dvíhame a s plnými bruchami stúpame hradnou cestou. Drahú neupúta tak hrad ako vodáreň Tachov. Lístky na hrad Trosky predáva Slovák. Raz za čas počuje rodnú reč ako teraz.
Zaujímavosťou je, že psi nesmú do útrob a majú koterec. Nie každý je ochotný dať doň psa. Radšej nepôjdu do hradu, ako sme videli na vlastné oči.

Vysoké, rozoklané skaly budili v človeku pocit, že ich obývajú mocnosti pekelné.

    Symbol Českého ráje- hrad Trosky sa vypína na vyvretých čadičových bralách s vežami Panna a Baba. Podobné vyvreniny sú Devils Tower a skala Edinburgh Castle, ktoré som tiež onehdy poctil svojou prítomnosťou. Trosky síce pripomínajú trosky, ale v skutočnosti je meno odvodené od staročeského pomenovania sopečnej vyvreniny (struska). Pôvodná podoba Trosiek je záhadou. Nedochoval sa žiadny obraz alebo rytina. Jediný verný obraz čmajzli Švédi v 17.st. Pod hradom sa nachádza veľa tajných chodieb a jaskýň. Hovorí sa, že pod hradom je brána do pekla. Vo veži straší Barbora a býval v ňom čarodejník Mrakomor pokiaľ ho neprepichol princ Velen. Do podzemia sa preto ľudia boja, zato výšok nie. Každý rok povrazolezci natiahnu medzi Babou a Pannou 100m dlhé lano a skúšajú odvahu nad 50m priepasťou. 

     Pre mňa ani nie sú tak impozantné čertove rohy ako spektakulárne výhľady z nich. Priamo pred mnou hrb Hrubej skály, kde sa našli drahokamy- čierne obsidiány. Ďalej na západe Ještěd v Jeseníkoch so svojím typickým vysielačom, pripomínajúci obrátený lievik. Vedľa špicatý hrot Bezděza v Ralskej pahorkatine i bájny Říp sa črtá nenápadne krčiaci za Bezdězom. Severne sa vypína najvyššie české pohorie - Krkonoše. Samozrejme vôkol Český ráj, ktorý kazí snáď len obrovská pieskovňa v Hrdoňoviciach. Ani zo Sněžky som nemal taký výhľad na českú krajinu. Na parkovisku pod zrúcaninou by si baby radi kúpili drahokamy podľa znamenia, no bezradne pred nimi stoja, keďže netušia, aké im prislúchajú. Od stánkov so serpetičkami sadáme do Jarisy. S5 by som rád cez Ktovú na Jičín, ale v Újezde ma zablokuje zákaz vjazdu. Hoci vidím prefrngnúť auto za zákaz, skrútim volant znova na úzku rozbitú cestou cez Prachov. Za Jičínom nakŕmim Jarisu, v Studenci baby točenou zmrzlinou z Opočna. Maková a keksíková nie je zlá, ale Opočno si spravilo na točenú monopol minimálne v severovýchodných Čechách. Nikde som nevidel predávať kopčeky. Okolo šiestej sme vo vile. Decká zaujala atletika, no zruším ich a povinne pozerajú Jak vytrhnúť velerybe stoličku, ktorý sa natáčal na Špindli.

 
18.7. Afrika na dlani
 
    Dnes sa črtá už pomerne teplý deň, ale ešte na hranici znesiteľnosti. Vedľajšími cestami idem cez nekonečnú obec Rudník a Hostinné do známej zoo Dvur Králové. Dvakrát stojíme na železničnom priecestí. Krkonošská myš nám skríži cestu. Tretíkrát, v Chotěvicích, nám ubzikne. Šaškujem pri parkovaní poblíž záhrady, ale na veľkom parkovisku nájdem miesto. Pol hodiny čakáme v rade na lístky. Je lepšie si ich kúpiť vopred na internete. To platí všade. Už i miesto v reštaurácii sa oplatí zjednať dopredu. Zaujímavé, že i pri platbe kartou sa dá zvoliť kurz. Prvýkrát som dal euro, ale výhodnejšie je voliť českú menu. Zoo má totiž nevýhodný pevný kurz po celú sezónu. 

Iba pred 100 rokmi vedci uverili , že mini hroch vskutku existuje.

  

   Slávna zoo je vyhradená od osemdesiatych rokov minulého storočia len pre africké zvery a ...hmyz. Zo začiatku v nej boli napríklad i ľadové medvede. Patrí k najväčším chovateľom kriticky ohrozených afrických zvierat (odporne veľkého hmyzu dúfam, že nie) v Európe. Len žiráf a nosorožcov sme napočítali 10 z každého druhu. Je tiež jednou z najkrajších záhrad a jej unikum je jazda autom safari parkom. Jedinečná je tiež zbierka 330 kostier v Neumanovej vile s názvom "Umění pod kuží". Vzácnou je kostra posledného nosorožca bieleho, či tasmánskeho čerta.

    Zavrhujem prehnať Dračicu cez park. Blokovať prepchatú úzku cestu alebo číhať na zvieratá? V podstate to isté sa dá robiť a vidieť pešo, akurát z druhej strany. Ešte dobrá alternatíva môže byť otvorený terénny bus, ale ten jazdí len akosi sporadicky. Obyčajný bus je len pásikavá karosa a la zebra zo zatvorenými oknami. V bufete Kifaru si odpočinieme a dáme hranolčeky, ale prekvapká nás malá porcia. Aspoň na chvíľu zaženieme hlad. Na pečené banány od "pravého" afričana nemá rodinka chuť. Jediné dva hrochy prdia na návštevníkov a sú ponorené v jazierku, česť močiarnych tvorov zachránia sympatické malé hrošíky, ktorým horko nevadí. Levy a šelmy chrápu skrývajúc sa v tieni. Gorilu sme nevideli (posledný, 50-ročný samec Tadao uhynul v r.2021), hoci pavilón si ponechal gorilí názov. Čerstvý prírastok sú tučniaci okuliarnatí (áno, aj tí obývajú africké brehy) v novej expozícii predstavujúcej prístav. Z diaľky som si drobných operencov pomýlil s kačicami. Zo zvierat ma upútal malý hlodavec gundi, ktorý pripomína morča a do kolien ma dostal kríženec kačice a bociana - lyžičiar biely. Deťom sa páčil fenek. Africká mini líška, nie ťažšia ako jedno kilo, s netopierími ušami. Lopúchy jej ochladzujú krvný obeh na horúcej púšti. Zakotvíme na obed  v reštaurácii Gwanda poblíž tučniakov a novo budovanému pavilónu pre plameniakov. Všetci si objednáme hamburger (dúfajúc, že nie je z kudu) so zemiakmi v šupke. Lokál, napriek exotickému menu, sa nevymyká iným českým rýchlym občerstveniam. Teda nič extra. Typ vojdi a neuškoď. A hlavne - nedoser sa. Na hotové jedlo upozornila prenosná krabička a nevykrikovala obsluha, ako býva zvykom. Počas boja s mojou malou hubou proti veľkému hambáču, mi nad hlavou rachotili vojenské Gripeny. Azda vzdušný súboj? Za vilou sa nachádza fejk africkej dediny s domácimi zvieratami. Biele kozy s čiernymi hlavami, zebu, ovce, somáre. Prejdeme na druhý koniec zoo do obchodu. Jedine, čo je ako tak originál a hodnotný suvenír, sú tričká. Nakúpime deťom v celej rodine na pamiatku snáď všetky možné veľkosti. V nádeji kratšej a rýchlejšej cesty k Maríne sa vraciam cez Prosečné, ale je to snáď ešte rozliatejšia dedina ako Rudník. Aspoň si vychutnám jazdu popod najdlhšiu lanovú dráhu v Strednej Európe. Prepravuje vápenec z Černého dolu do Kunčicích a má vyše 8km. Vo Vrchlabí stojím pri Kauflande a dopĺňame zásoby na zajtrajšie dobytie českého vrcholu. Máme vo vilke hosťa na hornom poschodí. Dajaký Nemec, pp. obchodný zástupca. Dupe nad nami do polnoci.

Fejk juhoafrického prístavu.

 

    Safari park je vskutku výnimočný, čo si vlastne uvedomujem až teraz, s odstupom času. Vidieť pokope celú Afriku sa niekomu možno nepodarí ani v Serengeti. Ani mne sa to nepodarilo pri návšteve NP Pilanesburg v Južnej Afrike. I keď vidieť divé zvieratá má tiež niečo do seba. Stráviť sa v zoo dá celý deň.      

19.7.2022 Kráľ a Kráľovná Krkonoš

 
    Vstávame pred pol ôsmou. Staršej otrieskam o hlavu lampičku. Takýto budíček si želala. Mladšia však buntoší oveľa skôr. Odostrie záves a zobudí staršiu definitívne. So ženou si dáme praženicu. Je však iba taká symbolická, z jedného vajíčka, preto si pridáme syry, šunku a zeleninu. Po pol deviatej mi drahá otvorí bráničku a hotel opúšťame. V Peci pod Sněžkou zastavím na prvom parkovisku, ale je tam iba starý parkomat na mince. Vycúvam a pokračujem vyššie, kde je veľké parkovisko s rampou. Hurá! Platiť sa dá kartou. Vrátime sa dolu na bus stanicu. Bus mešká. Robia sa totiž tri mosty cez Úpu a premávku riadia cestári. Do reči sa dáme s pepíkmi. Sedemdesiatnička sa sťažuje, že už ani jej generácia sa nechce hýbať. Dnes vytiahla vnuka a dcéru na Sněžku. Tak akosi neplánovane. Pražáčke spomienky zaletia i nad Tatry. Vidím prichádzať mikrobus s poľskými nápismi. Nejaká poľská spoločnosť posiela tiež bus. Netuším kam ide, možno i naším smerom. Zopár ľudí doň naskočí. Konečne sa v zákrute pod novým apartmánovým hotelom objaví náš spoj. Cyklobus riadi polocigán s jedným zubom a vykrútenými prstami. Srandovný usmievavý týpek sa pre výpravu stane symbolom hôr viac ako sám Krakonoš. Pánko nás vyvezie hore do Pomezních boud. Okolo pol jedenástej vyrážame po červenom chodníku západným smerom. Infocentrum dnes otvárajú až na obed. Prudšie stúpanie začne hneď na začiatku.

Chodník ide najprv po asfaltke, ktorá končí pri odpočívadle Jelení.

   V KRNAP majú problém s jeleňmi, ktorí hlavne v zime, obžierajú stromčeky. Preto končia v obore. Mali by sme im poslať medvede. Jeleňov hejtujú na viacerých paneloch až po boudu Jelenka. Červený chodník kopíruje hranice s Poľskom. V Soviom sedle sa pripája modrá značka na stromoch a húfy turistov. Chodník o5 stúpa k boude. Na chate si baby dajú malinovú limču a starý kúpi pohľadnicu.  

Pôvodne lovecká chata, dnes "bouda" pre turistov.

    Za chatou pomaly pokračujeme prudkým stúpaním k Svorovej hore. Idem so staršou, mamina s mladšou dcérkou kúsok za nami. Stúpaním k hore stromy strieda kosodrevina. Otvárajú sa nádherné výhľady najmä na poľskú stranu do Sliezsko-lužickej nížiny. Pod nami leží mega rezort v Karpacz s takmer tisíc izbami, bazénmi i plochou na korčuľovanie. Za ním Jelenia Góra. Krásne je vidieť až do Wroclavi. V diaľke zelené Dolnoslezské bory, čiže kompaktný les o rozlohe Los Angeles. Do českej strany svieti slniečko a je dovidieť na Orlické hory, ale inak je okolie presvietené.  

Svorová hora dostala názov podľa horniny, ktorá horu postavila. V pozadí rovinaté Poľsko.

    Oproti mne kráča chlapík v čiernych nohaviciach a bunde. „Chlapče mój.“, konštatujem, "Tak to ti nezávidím". Klidové území Alpínskych lúk asi príliš kľudné časy nezažilo, keď ich človek ničil. Potrvá desiatky rokov, kým sa vráti do pôvodného stavu. Teraz je územie ohradené dreveným plotom, ktorý už je aj tak zvalený. Pod Sněžkou sa pripájame na široký kamenistý chodník. Veľa ľudí ide hlavne dolu. Neskôr pochopím prečo.  Obchádzame kopec z juhovýchodnej strany. Na vrchole sú len skromné a predražené bufety.

    Najvyšší žulový trojboký hranol Krkonôš je v skutočnosti veľmi nehostinné miesto s podmienkami pripomínajúcimi Arktídu uprostred mierneho pásma. No skôr ako polárna žiara vás prekvapí hmla, ktorá je na vrchole 300 dní do roka. Je to tým, že hora je prvou nárazníkovou zónou fičákov z Baltu. Silnejší vietor v Čechách nezažijete. Taktiež žiadna iná hora v Európe nie je ukážkou vegetačných výškových stupňov v tak dokonalom obraze. Od bukov až po machy a lišajníky počas 600 výškových metrov. Dominantou kopca je šialená stavba poľského meteorologického troj-UFA, ktorá je pre biedny stav momentálne zatvorená. Ďalšiu šialenosť, 20m kríž, sa Poliakom našťastie nepodarilo vztýčiť. Za UFO-m sa krčí vyše 300-ročná kaplnka sv. Vavrinca pripomínajúca hradnú rotundu. Blízko nej je i najvyšší bod Sněžky. Neďaleko kaplnky je na českej strane hranatá budova pošty a vyhliadková plošina za 20 kačenek. V tieni budov je dvestoročná kamenná mohyla. 

Turistami obliehané symboly na vrchole Sněžky (1603m).

 

    Na Sněžke stratím krytku z ďalekohľadu. Na drevom obloženú stenu jedeného z tanierov nalepíme značku kapybar. Videl som i deti idúce dolu s tričkami "Capybary". Vlastnoručne vyrobené. Sediac na lavičke s výhľadom na hrebeň Krkonôš ujedáme rožky so salámou. Vidím nezameniteľnú Labskou boudu i Svinské kamene. Spomienky mi zaletia k mame, ktorá v Krkonošiach s otcom a mamou ako dieťa bola. Pamätám si na jednu fotku, kde je celá rodina s Krakonošom. Dnes sa už nedozviem, čo navštívili, kde sa fotili. Ani neviem, kde tá fotka je. Na akože pošte (skôr je to bufet so schránkou) skúpim pohľadnice, ale niektoré rozdám rodine. Po "Stezce Českem" uháňa modrobiele záchranárske vozidlo a za ním štvorkolka. Záchranári ratujú pána so zlomenou nohou. Z poľskej strany hľadajú "stupáky" paraglajdisti. Jeden sa objaví i nad vrcholom. Radi by sme priamo zišli dolu k Domu Slaski, ale cesta je iba jednosmerná - hore. Vraciame sa k širokému chodníku a schádzame dolu. Preto tie davy ľudí mieriacich zo Sněžky. Klesanie je mierne a obtočíme sa okolo kopca. Už zhora som videl, že chata je dosť obliehaná turistami. Prvé, čo nás ovalí je dusno jak v spacáku bezdomovca. V Sliezskom dome si vystojíme radu na jedlo. Ja čakám na tradičnú formu poľského rýchleho jedla-zapekanku, žena z opatrnosti zobne iba do hranolčekov, mladšia ochutná palacinky a staršia kurací rezeň s hranolčekami. Palacinky presladené, dokonca i tá šľahačka je pocukrená. Rezeň mastný. Hranolky so škrobovej múky obsluha ani nechcela vydať. Všetko totiž nosili postupne a neškrtali si vydané porcie. Hríbová zapekanka tiež nič extra. Poliakom kuchyňa proste nejde. No hygiena a korona by si prišli na svoje. Žena sa modlila za každým sústom nech sa nedosere. Vieme, prečo sa chaty v Krkonosiach volajú boudy. Jedlo stojí za houby. Keď to hygienické a kulinárske špecifikum vidíme, na zapitie si radšej kúpime fľaškovú kolu. Sledujem ženskú, kde si orazí zápisník. I ona hľadá pečiatku. Je kdesi v inej miestnosti. Hajzel sa platí 20 kačenami ako rozhľadňa. Mohlo byť zdarma aspoň pre hostí ako na maďarskej pumpe. Za chatou pokračujeme klesaním Obří dolinou po modro značenom chodníku. Pramení v nej riečka Úpa. Na úpätí vrchu slzí kopec riav. Jednu pomenovanú Rudný potok prekračujeme pod Krakonošovou rukavicou. Za ňou je opustený domček bývalých baní na meď a arzenopyrit. Už sme v lese, keď popri ceste míňame ďalšiu dlhodobo uzatvorenú štôlňu Kovárna. Snáď niekedy sa dočká opätovného sprístupnenia. V boude Pod Sněžkou chovajú lamy, ktoré majiteľ dostal ako darček k narodeninám. Chúdence, vyzerá, že na pastvine nemajú kúska tieňa. Čašník narieka, že minie papier na účtenku, čo bude drahšie ako dve pohľadnice. Tak mu vyhrabem mince. Aby sme nezabudli - staršia nesie zrezané drevo pre svokra k 70. Za boudou kráčame po asfaltke. Popri chatách až k stanici lanovky. Otužilá mládež sa kúpe v Úpe. Skvelý nápad je zábavný chodník s hlavolamami vedúci od lanovky do Pece. I dcérka mi dá hádanku: "Výr krúži nad vírom. Potom oba víry zmizli". Aké i-y bude v druhej vete? Vraj sa to nedá napísať. S vírom alebo výrom sme prešli dnes 16km. Ešte nám však chýba kráľ Krkonôš. Preto sa motáme po Janských lázních hľadajúc miesto na parkovanie. Na Dolní promenáde pri Janskom potoku nájdem miestečko. Vraciame sa hore ku soche Krakonoša, ktorý je za kúpeľmi.

Pieskovcová podoba Krakonoša v Jánských Lázních je národnou kultúrnou pamiatkou..

 

    Bájna postava fúzatého horského ducha sa rokmi stala kultúrnym dedičstvom Čechov. Každopádne je dosť populárny i v Nemecku. Sudetskí Nemci horekujú, že Česi im postavu Rýbrcoula, ako ho volajú, ukradli. V ľudovom podaní má postava dve existencie: vysokohorskú, ktorá je drsná ako Chuck Norris a miernejšiu v podobe dobrosrdečného, pupkatého hájnika. Krakonoš má dokonca i hrob v poľskej časti Krkonôš. Prakticky nie je miesta v Krkonošiach, kde by ste sa s ním v akejkoľvek podobe nestretli. Námestie, či ulice, ale napr. aj v tekutej - v pive Krakonoš. 

    V malých kúpeľoch hľadáme, kde sa najesť, lenže skapal pes. Okrem gitarového dua pri kolonáde a pár pacientov je v mestečku mŕtvo. Napokon skončíme vo Vrchlabi - Na Špeku, čo nebola zlá voľba. Lokál je kúsok od hotela. Objednám si pražmu, žena so staršou cézar šalát, mladšia hamburger. S deťmi som večeru spláchol Birel-om, žena krkonoškým medveďom (strašne im tí medvedi chýbajú). Trutnovský Krakonoš jej chutil viac. Grilovaná pražma bola super. Jemná rybacina, do útrob jej napchali kôpor a plátky citróna. K rybe som mal rukolový šalát. Mladšej hamburger nechutil boli v ňom morské riasy a mäso sa jej zdalo polosurové. Dotlačil som sa jej večerou, ale nezdal sa mi hambáč zlý. Nechali sme dýško 100Kačen, rozpustením dvestovky v rukách čašníka. 

20.7.2022 Grupa salamowa
 

    V hoteli sa striedajú hostia, najskôr obchodní cestujúci. Okolo ôsmej je už teplejšie než v Tribulových reportážach. Ani domáci nepamätajú takéto teplo. Dva dni dopredu som zaistil cez internet lístky do adršpašských skál. Súčasťou objednávky je i parkovné miesto. Oplatí sa to, hoci niektorí podnikavci si zriadili lacnejšie, neoficiálne, parkovanie vo svojom dvore. Cesta za Chválečou sa hadí do alpskej fáborky. Fáborka je farebná stuha a kľukatá cesta ju pripomína. Drahá sa drží madla na streche a šoféruje so mnou.  Klesaním do Adršpach mi bubnujú kamienky do blatníkov z čerstvo zasypaných jám suchým asfaltom. "Šikulka", povie strážkyňa parkoviska, keď je ukážem lístok na určitú hodinu. Ďalší chlapík ho priloží k čítačke a rampa sa otvorí. To je síce pekné, že sme boli rýchlo vnútri, no nebolo kde nájsť miesto v tieni. Dobrá správa je, že stromy už nasadené sú. Natrieme sa opaľovacím krémom a vyrazíme ku vstupu do skál. 

    Mesto bizarné ako žiadne iné. Tichá, romantická krása pieskovcových monumentov uchváti každého. Kedysi sa medzi nimi preháňali plesiosaurusy. Objavené ľuďmi boli náhodou pri požiari, keď vyhorela okolitá džungľa a odkryla bralá vysoké až 100m. Zdolaním doposiaľ nezdolanej skaly ponesie táto vaše meno. Väčšinou fascinujú skalolezcov i skaloskákačov, ale v r.2008 objavili speleológovia sieť jaskýň v Teplických skalách. Správa parku sa snaží regulovať počet návštevníkov, ale bez valného efektu. Turistickí sprievodcovia radia Adršpassko-teplické skály medzi 20 najkrajších výtvorov prírody na zemi. Úžasné miesto, kde človek pookreje nad jej silou.

Nestretnúť na chodníku človeka je vzácnosť.

     Najprv sa prejdeme vôkol jazera Pískovna. Poliaci sú riadne nevychovaná čvarga. Všudezdejší, všude první, odstrčia, nehľadia. Ani fotiť monumenty sa veľmi nedá. V Českom raji sme stretli ukrajinské bárišne, v adršpašských skalách nám chodníčky skrížil dôchodcovský zájazdník z Poľska. Batohy im smrdeli rovnakou salámou, ktorú pp. fasovali od cestovky. Vrcholom obedovej špeciality bolo naložené bravčové mäso v pohári a zaváraná uhorka. Proste držgroši. Potom vstúpime na zeleno značený okruh medzi skalami.  Uprostred skalných obrov stretáme Slovákov z Trenčína a Dubnice. 16m vysoký Velký Vodopád na rieke Metuje je priškrtený kvôli lodičkám hore na jazere. 

Rozprávkovo krásne skalné mesto je najväčšie v Čechách.

 

    I v Adršpašských je myšia diera a ešte užšia a dlhšia ako v Prachovských. 50cm šírka robila problém štvrť tonovej Holanďanke, ktoré sa prepchávala akosi bokom so stiahnutým bruchom. Dierou v podstate vychádzame von zo skál. Chodník vedie ešte pri jednej zaujímavosti, a to je trojnásobná ozvena. Za výkrik sa platí (a nie málo), čo ma nemilo prekvapuje. Šukafónom, ktorý jazdí každú polhodinu hore a dole popri riečke Metuje, sa presunieme do Skalního Města u Teplic. Na stanici zistíme, že drahej chýba obľúbený klobúčik, s ktorým pochodila svet. Buď ho nechala na záchode alebo jej vypadol v Adršpachu cestou na stanicu. Každopádne sme ho viac nenašli. Ani hajzlbába nevedela o ničom.  

Výrazné monumenty Starosta a Starostová.

    Pred ďalšou prechádzkou skalným mestom sa posilníme v reštaurácii Pod Ozvěnou. Žene pripravili mäsové guľky, pre mňa parené buchty so šľahačkou a čučoriedkami. Mladšia dcérka skúsila bryndzové halušky. V kraji, kde som videl maximálne kravy, pôsobí ponuka bizarne a aj tak chutila. Staršia zasa obligátny rezeň s hranolkami. Kým jedlo doniesli, kúpim pohľadnice v kiosku oproti. Obsluhuje nás dedinský prostáčik. Nechávam vyše 700Kč, čo je priemerná cena pre štyroch. Znova platím vstupné, ale kto prejde 7km Vlčou roklinou z Adršpachu má Teplické skály zdarma. Najprv vystúpame po 300 prudkých schodoch k hradu Střmen. Zo stredovekého hradu nezostalo prakticky nič, len pár vytesaných schodov do skaly. Na skalnej veži je vyhliadka s českou zástavou. Teplické skály majú viac rias, čím im dávajú krajší vzhľad a blízkosť monumentov škáry medzi nimi robí chladnejšie. 

Dych sa zahlmieva. Teplomer na skale ukazuje +10°C. Nie darmo sa zákutie volá Sibír.

 

    No hlavne je na chodníkoch o mnoho menej ľudí a teda väčší kľud. Pitoreskné tvary brál dávajú fantázií voľnú ruku. Vašej, či obecnej. Madona, lebka, sova a slon, raketa, ježko na žabe. Len podobizne indiánov som narátal tri. Dokonca i Slovenský znak, ale príliš sa nepodobá. Modro značený chodník stúpa, prakticky až do polovice, potom pochopiteľne klesá. Zisťujem, že mám mastný odtlačok na objektíve. Ktovie odkiaľ? Pokazených je asi 4-5 záberov. S5 sa ponáhľame na vlak. Vidíme, ako odchádza. No nie je to ten pravý. Ja som pozrel zlé časy odchodov. Tak si počkáme takmer polhodinu na ďalší šukafón. Chlapík, renegát, so starým batohom s koženými popruhmi hľadá svoju priateľku. "Co se stalo?", pýta sa koľajiska a hory. S5 v Adršpachoch zlízneme zmrzlinu z Opočna.  

Symbol skál-Milenci.

    Mojej obrázkovej obsesii učiním zadosť ďalšími pohľadnicami a môžeme ísť. Pekné leporelo nenájdem. Som nepoučiteľný a nechávam si všetko na poslednú chvíľu. V okolitých stánkoch väčšinou šmelia Poliaci. Pivo, med, pi.oviny. A ešte aj s úsmevom blokujú výjazd z parkoviska. Na hoteli si dáme kabanos s bagetou, ktorú som nosil celý deň v batohu. Prežili sme. Vo vilke už nie sme sami. V apartmáne nad nami máme rodinku. Pod oknami parkuje i ďalšie auto z Hovadova. Vyzerá to na plný dom. 

21.7. Chrochti mrochti

 
    Nalejem si pohár ružového frizante a sadnem si k poznámkam dneška. Po dvoch turistikách máme voľnejší deň. Ráno mi spadla miska z müsli. Hoci som skúšal nadvihnúť komplet troch misiek, najskôr bola spodná iba prisatá a zrovna, keď som ju dvihol nad bufetový stôl, rozhodla sa opustiť svoje sestry. Zrniečka popadali do zeleniny a pomazánok. Našťastie sme boli poslední na raňajkách. Čo sa dalo som si zhrnul do tanierika a s gréckym jogurtom pomaly prežúval. Mal som teda jednotvárne sýte raňajky.  Oproti istej Poľke, ktorá zjedla sladký koláč, praženicu, obloženú bagetu a pomiešala to v žalúdku  hektolitrami kávy som pôsobil ako tibetský kajúcnik. Vybehol som do mesta zameniť starú 100 korunáčku a kúpiť pohľadnicu. Bankovku mi vymenili až v druhej ustanovizni a aj to som sa musel po desiatich minútach ozvať. Jarisa voľný deň nemala a dnes sme ju prehnali do 35km vzdialeného Harrachova. Veľa úsekov ciest sa opravuje. Je to tak aj na Slovensku? Nemám ten pocit. Zaparkujem pri bus stanici. Blízko sú i súkromné parkoviská, dokonca lacnejšie. 200Kč vs. 140Kč. Malé plochy vo dvoroch sú viac menej plné, podobne ako v Adršpachoch. Pešo ideme po pokračovaní širokej asfaltovej "Stezce Českem" k Mumlavskému vodopádu. Predtým však odbočíme na Líščiu cestičku. Staršia odutá, mladšia rieši Líščie úlohy. Ľudia sa kúpu v Mumlave všade, kde je prístup. Dav strhne aj kapybary a postupne sa ocitnú v potoku všetky štyri. Aspoň po kolená, bo plavky nemáme. Je taká studená, že z nej tŕpnu a bolia chodidlá. Môže mať tak 12-13°C. 

Vodopád siaha do výšky trojposchodového domu.

    Mumlava je zaujímavá horská riečka z viacerých pohľadov. Je v podstate mŕtva. Ekošialenci nemusia hneď skákať. Nikdy nebude bio vďaka kyslosti rieky a minima živín z ihličnatých stromov. O čo menej života je v nej, o toľko viac je na povrchu. Pekelný tok vytvoril Čertove oči, aké sa málokde vidia. Obrovské, vymleté hrnce sú hlboké takmer 3m. Najväčšie vodopády v Čechách sú práve na Mumlave. Povyše vodopádov sú ďalšie impozantné kaskády a zákutia. Mumlava je známa vďaka dravosti aj všelijakým pádlovačom.

   Vodopády momentálne objavuje holandská rodinka. Tí dobrí ľudia v živote nevideli dravú rieku. Veď nizozem už majú v názve krajiny. Preto sa premiestnime proti toku ku kľudnejšej vode. Pri potoku sa motáme do jednej popoludní. V Mumlavskej búde kúpim pohľadnicu. Chata bola postavená zámerne pre návštevníkov vodopádov. Hore je krčma, dole suveníry so starou babkou. Harrachov je ešte väčšia diera, ako som si myslel. Dejisko MS 1970 v lyžovaní, pamätnisko svetových rekordov. Márne sa pokúšajú prinavrátiť zašlú slávu opätovným oprašovaním malých mostíkov a nádejať sa lyžiarskym podujatím. Na dobré časy môžu radní spomínať už iba v múzeu na autobusovej stanici. Mamutí skokanský mostík (jeden z piatich na svete) sa mamuto rozpadáva, hlavne potom, čo sa prepadla na bubne rolba. Ani ma neprekvapká, že parkovné platím bankovkou. Čo ma však pobaví je dôchodcovský zájazdník z Nemecka. Babky si rozložili skladacie drevené stoly, vedľa položili debničky piva, na stôl kanvice s "wurstami" a hodovali pri buse. Kapybary sú sofistikovanejšie a zapadnú do prvej reštiky pri ceste - U Bedřicha. Domček je zároveň i penzión. Čašníkova reakcia, keď vyšiel pred dvere a zbadal nás bola nezabudnuteľná. Niečo medzi prekvapením a radosťou nepálskeho nosiča, že prichádza biely sáhib. Grimasy ho neprestali baviť pokiaľ sme v lokáli sedeli. S deckami som si dal šalát s kuracími nugetkami. Na šaláte sa nedalo nič pokaziť. Žena si objednala sviečkovú. Mäso bolo suché. Vraj v robote je mäkšie, lepšie pripravené. Smotanová omáčka chutila. A o5 sa kartou nedalo platiť. Vysolil som všetko, čo som mal. 1300Kaček aj s dýškom. Vecko si strážili pred ulicou kľúčmi. Obsluha automaticky vedela, čo chcem len pri pohľade. Drahá vybrala ďalších 2500Kč. Nie od čašníka, ale v bankomate UniCredit. Infostánok je zatvorený, preto kúpime pohľadnice v nejakej búdke pri parkovisku. Obrázok vodopádu sa mi však nepáči. Preto brzdím pri mestskom úrade a kúpim ďalšie.  

Priehlbeň vzniknutá tzv. evorzným javom-kamienky a voda vyhĺbili dieru do skaly.

    V letnom horku sa vraciame do Zelenej Maríny. Deťom som sľúbil kúpanie, preto iba zoberieme uteráky a plavky hodíme priamo na seba. Prejdem autom kilometer a zaparkujem pri jazere Vejsplachy. Vskutku sú to výplachy prírody a ľudí. Na oboch koncoch má pieskové pláže. Voda je plná rias. Iba pri plážach, kde sú ľudia sú ako-tak očistené, či vyhrnuté na kraj. Uprostred je drevené mólo s altánkom, z ktorého strechy skáču chalani. Dobrá správa je, že pri severnom brehu je rozostavaný vnútorný bazén. Mesto vidí jeho otvorenie ešte z tejto strany Vianoc. Ideme pešo popri jazere na druhý koniec, kde je kemp. Hľadáme tienisté miestečko. Drahá stále nemá pokrývku hlavy. Okúpeme sa v žbrnde s kačicami. Lenivé stvory sa ani ľudí neboja. Mňa od seriózneho plávania odradí biele brucho vykotenej ryby. S deťmi preto staviam pieskový hrad. Prekopem plavebný kanál a snažím sa vyčistiť zakalenú vodu. Sediac na deke s časopisom v ruke začujem tip na dobrú zmrzlinu. Staršieho pána sa pýtam, kde je. Vraví, že v susednej dedine. Babám netreba viac hovoriť. Rýchlo sa prezlečú a Dračicu preženiem cez kopec do Valteříc. Smelo môžem prehlásiť, že môj jazyk sa pod Krkonošami nedotkol lepšej zmrzliny. Ako som písal, Česi obľubujú točenú. Sladké, smotanové nebíčko v papuľke si v dedinke varia sami. Kde sa hrabe Opočno. Dal som si veľkú jogurtovo-citrónovú. Ledva som ju zlízal. Zároveň mám i večeru. Sladko naladení sa vraciame s5 do Vrchlabí. U Číňana kúpime košík na drevo pre svokra a drahá si zadováži šiltovku. V Kik-u fixy. V Kauflande nahádžeme do vozíka živiny na zajtrajší výlet. Deti necháme vo vilke a my so ženou sa motáme po centre malého mestečka. Na konci námestia nás upútajú domy s vysokou sedlovou strechou.  

Unikátnym domčekom hrozila v 50-tych rokoch demolácia kvôli medzinárodným motocyklovým pretekom.

    Strmé štíty striech ľahšie bránili rozmarom snehu. Zostali zachované len štyri najstaršie remeselnícke domčeky zo 17st. Odstránim slečnu zo záberu, ktorá čaká na bus. Stačí slovne. Pred chrámom sv. Vavrinca sa stočíme doprava ku kláštoru hladných a obutých Augustiánov. V súčasnosti ho vlastní správa Krkonoš a je v ňom múzeum. Kláštor kazí zvonka veľká šedá konštrukcia. Snáď len dočasne a zarastie časom trávou. V kláštorných záhradách (vyzerá, že čosi sa v nich pestuje) je vybudovaný geopark, kde ležia šutre z Krkonoš. Pri dominante mesta, renesančnom zámku, sa spustila z neba krátka prehánka. Takže zrkadlenie v jazierku marili kvapky.

V zámockých útrobách sídli štvrťstoročie rovnaký starosta.

 22.7. Herbalife a pomsta hotela

 
    Počas dnešnej turistiky nás bude sprevádzať riečka Labe a... sračka. Ráno začalo nevinne, krásnym slnečným počasím a zvyčajným frflaním, kam zasa pôjdeme. Cestou do známeho zimného strediska Špindl zastavujem na ikonickej Labské přehradě. Elegantná stavba je svedkom, že kedysi (za Franca Jozefa) sa dalo stavať oku lahodne. Vzápätí som dostal drôtom do oka, či skôr lanom pri fotení záberu múra. Týpek sa na 150m dlhom lane spustí na druhý koniec hrádze a tváriť sa, aký adrenalín sa mu vyplaví. Autom potiahnem kúsok do Špindlu, časti Medvědín. Povinná výbava pohľadnicami a môžeme nasadnúť na sedačkovú lanovku na kopec. Deti na kraj, starí do stredu. Žena trpí pri prechodoch stĺpmi nauzeou. A bude horšie, a to sa nebudeme ani hojdať. Hore nás privíta mega nápis MEDVĚDÍN a vietor. Váhali sme, či zobrať mikiny, a tým pádom dva batohy. Napokon sme dobre spravili. Aspoň na malú chvíľu, kým sme sa dostali do kardio tempa. Pôsobivý je výhľad na Špindl pod nami. Vrátim plastové kartičky slúžiace ako lístky a po červenom chodníku, zvanom Bucharova cesta, šliapeme k Vrbatovej búde.  

Pri Vrbatke je najvyššie položená zastávka autobusu v Čechách.

    Sprevádza nás Herbalife batoh, tričko, šiltovka... až sa z toho vykľuje celý zájazdník. Polovica cesty k chate je po asfaltke. Obehne nás bus z Horních Míseček, ktorý pendluje hore-dole. To je ako keby chodil pravidelný spoj z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom. Rozmýšľam, či je to prejav zmäkčilej civilizácie alebo Česi sú v turistickom industrializme predsa len popredu. 
Po ľavej ruke sa otvárajú výhľady až do Vrchlabí. Vo Vrbatke nemajú pohľadnicu búdy, ale Pančavskych vodopádov. Zaváham a neberiem. Chyba, viac pohľadnicu neuvidím. Miernym klesaním pokračujeme popri bunkri z 1937. 

Sedem mužov a dva guľomety boli v útrobách bunkra.

  Ropík, ako sa mu prezývalo, odolal kedysi delovým strelám, ale súčasnú ritnú kanonádu hovien nedal. Preto iba nakuknem dnu a šliapeme ďalej popri Pančavskom vodopáde. Veľa z neho nie je vidieť. Zábradlie mohli spraviť trochu viac bokom, čo by prispelo k lepšej vyhliadke. Cestou k Labské boudě dominuje kopcom červená vežička vysielača Wavel nad Snežnými jamami na poľskom území. Labskú boudu teraz len obídeme a kráčame kilometer hore k prameňu. Oproti sa rúti ďalšia neónová skupinka Herbalife. Po chvíľke sa ocitáme pri upravenej ploche so studničkou, ktorá symbolicky predstavuje prameň. 

Erby 24 miest, ktorými Labe preteká na svojej púti k Severnému moru.

     Osma najdlhšia rieka Európy skromne pramení v rašeliniskách Labské louky. Meno pochádza z keltského Elb a znamená Veľká rieka. Viac ako tri štvrtiny rieky je splavných pre námornú dopravu. Koncom 17st. biskup nemohol zniesť vysvätenie kaplnky na Sněžke Poliakmi, preto na truc sa rozhodol požehnať Čechom prameň rieky, ktorá pre nich toľko znamená. Okrem koní sa s relikviami trepala na lúku aj ťava. Mrazivé počasie jej nerobilo pochopiteľne dobre a milá ťava v polovici cesty zdochla. Biskup pramene požehnal a nas5 ho niesli ôsmi chlapi na oltárnom stolci. 

    Pre nejaký normálny záber erbov miest zavadzia kočík. Nikto sa k nemu nejak nemá, preto ho odsuniem nabok. I tak je oblačno a snímky neskôr zmažem. Sedíme pri studni a pojedáme sušienky.    Slnko osvieti krásne farebné erby a stojím pred nimi spolu s inými lovcami záberov, kým si ich dievčatko prejde, pochytá. Pri poslednom zastane, ten sa jej zapáči. Ozve sa pi.ovanie. Symbolický prameň je lákadlom i pre skopčákov, ako som si všimol. Vraciame sa S5 k Labské boude. Nie je až taká ohyzdná, i keď nepasuje do koloritu horskej krajiny.

    Hrôza Krkonoš, betonové monštrum s deviatimi poschodiami bolo otvorené v r.1975. Dizajn sa vymyká alpskému štýlu, v ktorom sú postavené ostatné chaty v Krkonošiach. Roky bola zavretá, hrozil jej totálny zánik. Od r. 2004 je o5 otvorená. Vnútro sa postupne rekonštruuje. Pred desiatimi rokmi boli smelé plány v rámci akcie "Pryč z betonem" obložiť vonkajší plášť drevom, alebo machom. Vtedy pamiatkari otočili a hotel, ktorý chceli zbúrať, chcú zachovať v pôvodnom stave. Napokon sa predsa len v r.2021 začalo s vonkajšou rekonštrukciou.

Výrazný orientačný bod v Krkonošiach a kontroverzná stavba.

 

    Hotel má reštauráciu a nedávno otvorený bufet s terasou. Kuchyňu však spoločnú. Bufet ponúka zopár hotových jedál, no i pohľadnice. Zapadneme do zapareného bufetu a postavíme sa do rady. Baby si vyberú mäsové guľky s kapustou, ja so ženou kulajdu. K tomu posúch. Ten je minimálne od pondelka. Suchý ako anglický humor. Kulajda ujde. Guľky voľajaké z Poľska kupované. Malinovka malinová. Záchody zdarma, čo sa v boudách veľmi nestáva. Čistota zodpovedá návalu ľudí v lokále.  Chlapík s modrou rukavicou účtuje jedlo na tácke, podáva pohľadnice a raz za čas odbehne handrou utrieť špinu zo stolov na zem. Stoly sa evidentne nečistili od Vianoc. Nedá sa platiť kartou, ale sme pripravení. Schádzame dolu pri riečke Labe po modro značenom chodníku. Pri labskom vodopáde žene príde ťažko. Cíti sa plná ako taška z Lidla. Kulinárske špeciality Krkonoš sa ozývajú. Až pri Pudlavskom vodopáde dá prechod črevám. Čo horšie i žalúdku. 8,5km nám nám trvá takmer štyri hodiny. Neskôr dedukujeme, že gastronomický zážitok jej pripravila vajíčková pomazánka z raňajok. Našťastie zajtra ideme domov. Na dnešnom výlete nohy nohy nachodili 16km a pomázanka o čosi menej.  Vo Vrchlabi natankujem Jarisu. So staršou vybehnem do Penny kúpiť nemastné, neslané krekry na zajtrajšiu cestu domov.  Drahej hrozí dehydratácia. Vraciam sa do Penny pre kolu. Je veľmi smädná a leží vo výklenku. Strávi v ňom celú noc. Stretneme trojčlennú rodinku z Hovadova. Do hotela príde týpek s babou na Ferrari. Zakrýva si zadok fóliou. Myslím ten automobilový. 

Priehrada, oproti Labské boude, pôsobí na rieke elegantne.

 

23.7.2022

    Zamračené ráno s 22°C. Je časť posunúť sa ďalej. Žene donesiem do vilky ovocný čaj s cukrom. Celé jej raňajky. Za to ja s deťmi sme mali plný bufet  pre seba. Prišli sme prví a máme dobrý výber. Na recepcii nechám pohľadnicu, vo vile na stole 150 kačenek pre chyžnú. Pred deviatou opúšťame Zelenú Marínu. Až za Hradec Králové ideme plynule. I na rozrobených úsekoch sa nezdržujeme. Zdržanie naberáme až na semaforoch vo Vysokom Mýte, pri nehode a cyklomanovi pred Moravskou Třebovou. Aj z opačného smeru sa tvoria kolóny. Pauzu si dáme v Lošticiach. V dedinka preplnenej turistami a smradom olomouckých tvaružku. Aróma ti šepká: Vypadni! Patentovaným páchnucim syrovým zázrakom smrdí celá obec. 

    V Lošticiach na Hané sa olomoucké syrečky robia od stredoveku a tajomstvo výroby neopustilo obec doposiaľ ako jediné na Morave, ak nie na svete. Ročne dozreje až 2000t mazľavej pochúťky. Obsahujú len percento tuku, ale sú bohaté na bielkoviny a vápnik. A prirodzením zrením sú brutálne bio. Nepoteším konzervatívcov správou, že vedľa predajne je cukráreň a reštaurácia, kde ponúkajú trebárs pizzu alebo šamrolu, či zmrzlinu. Tvária sa sladko, ale chutnajú slano. Hanáci uctievajú svoj zlatý poklad každoročne v Olomouci na festivale tvaružku.

    I my nakúpime pre rodinu voňavé chuťovky. Čím ideme viac na juh, zvyšuje sa vonkajšia teplota. Kým prídeme domov je 36°C. Trocha adrenalínu zažijem v Uherskom Hradišti na dvojprúdovej ceste. Žena si podriemkava, ja sa uhýbam tlačiacemu autobusu a hasičskému autu. Po pol štvrtej otáčam kľúčom od bytu. Dlho sa doma neschladíme a sadáme do sopla na oslavu. Po pohodlnej ceste automatom, mám reálne problém štartovať manuál. Stojím iba na brzde a nestlačím spojku. Výsledkom je, že poskakujem po parkovisku ako jeleň v ruji. 

Ľadovcová skalnatá roklina Labský dul.

Severovýchod Čiej je veľmi bohatý na prírodné krásy. Zďaleka sme nenavštívili všetky. Neďaleko sú Orlické, či Jizerské hory. A množstvo malebných zrúcanín stredovekých hradov. Snáď nás sem túlavé topánky niekedy ešte zavedú.