Dny načo po ôsmich rokoch

    Vstávam bez budíka pred trištvrte na päť. Budík mám len ako zálohu. Vonku je krásnych 4°C a hviezdy stále žiaria na nebi. Ani neraňajkujem, len hodím na seba tričko s mikinou a rifle. Pred piatou sadám do studeného auta. Navigáciu aj mapu mám nachystanú, ale nezapnem, neotvorím. Trasu som si naštudoval deň vopred. Nič nenechávam na náhodu. Poistený som ja aj Voxhól. Po lete mu už neverím. Po ôsmich rokoch o5 smerujem na sever do moravského Mošnova. Po diaľnici valím 140km/h do Nemšovej. Neskôr sa potom ani nečudujem, keď vír v nádrž zdvihne spotrebu o 15%. Horné Srnie dozná svojho mena a za dedinou mi prebehne srnka. Vidím mihnúť sa iba hnedý zadok. Zrážke sa však nevyhnem, našťastie len drobnej. Po pár kilometroch mi do čelného skla narazil netopier. Po šiestej hodine svitá. Premávka je nijaká, idem sám. Cestou ujedám z pagáča a zapíjam ho pravou kolou s miliónmi gramov cukru. Mala by ma prebrať namiesto kávy. Pre najhorší prípad mám v zálohe aj Redbull, ale nesiahnem po týchto konských šťankách ani cestou s5. Brumov, Valašské Klobouky, Valšská Polanka, Valšské Příkazy. Samé Valašské čosi. Hmla nad dedinkou Lidečko stiahla teplotu na nulu. Krútim gombík na kúrení do maximálnej polohy. Do Vsetína prechádzam z jednej dediny do druhej. Stretávam dve policajné hliadky, ktoré idú pravdepodobne do služby. Blíži sa siedma hodina a cesty v okolí Valašskému Meziříčí ožívajú. Prefrngnem celým mestom aspoň cez päť kruháčov. Krátka dvojprúdová cesta popri firme Cabot, ktorá vyrába sadze a odbočujem na Lešnú. Malou zachádzkou, asi päť kilometrov, sa tak vyhnem Novému Jičínu. V obci treba dávať dobrý pozor a z hlavnej cesty ísť rovno na vedľajšiu smerom na Palačov. Inak si trasu nedobrovoľne predĺžim. Tento úsek je síce krátky, ale s ostrými zákrutami. Pred jednou je pamätník nehody B-24 Liberátor v decembri 1944. Vrtuľa je už len plastová atrapa, aj originál pamätnú dosku ktosi ukradol a speňažil v kovošrote. Na „lahvinku“. Bodaj by mu z nej stvrdla pečienka. Za Palačov sa napojím na dvojprúdovú cestu. Sto rokov sa buduje a ešte stále nie je rýchlostná. Už pred ôsmymi rokmi som po nej išiel a stavala sa. Ako keby sa cestné mechanizmy nikam nedostali. Valím skoro 100km/h. Od Jičína je cesta iba v jednom profile a rýchlosť najviac osemdesiat. V Příbori schádzam dolu. Už vidím aj oranžovú šípku „Dny NATO“. V pohode, bez zdržania prejdem až k terminálu mošnovského letiska. Tam sa premávka zahustí, ale kolesá sa krútia stále. Je štvrť na osem. Stánkari rozkladajú svoje pulty a predávajú napríklad i burčiak. Na letiskovej ploche riadia parkovanie najatí brigádnici. Týpek stojí sto metrov od kužeľmi vytýčenej cesty a ukazuje zastávkou doľava. Idem k nemu. Rozčuľuje sa a ukazuje kam mám ísť. Chuj mi búcha po streche práporkom. Opravím smer a príde ku mne pšenica s oranžovými lístkami v ruke. Dám jej 40zl. a konečne parkujem za autom z Dolného Kubína.

Nórska F-16 v kamufláži pripomínajúcej Deň vylodenia spojencov 6.6.1944.

 

 Dopijem kolu a vyhodím fľašu do ešte prázdneho žltého kontajnera. A zvyšky koly skončia zatiaľ tiež v prázdnom toi toi. K areálu treba obísť bezpečnú zónu na úrovni dráhy a vlastne prejsť popri plote dokola. Našťastie po asfaltovom chodníku, pretože je rosa. Zem sa pomaly zahrieva a je asi 7°C. Zastavia ma bezpečnostné kontroly. „Otvárajó batoh“, hanácky hovorí chlapčisko z kontroly s pozornosťou osterľovača za komínom.  Otváram batoh ako Nemci rampu na vrtuľovom A400 Atlas. Skopčáci už skáču na rampe, ja poskakujem pred ogarom a vytriasam vrecká na bunde. Ľudia sa zhromažďujú pred provizórnou bránou, ktorá je ešte zavretá. Stánkari sú už v sterhu, pripravení. Lákajú vôňou smažákov a zemiakových placiek. Vstup akože zadarmo, ale parkovné sa platí (8Eur) a na lístku je meno usporiadateľa. Takže akcia je len na oko zadarmo. Postavím sa pred Japoncov s „bazukami“. Totálni šialenci. Domov pošlem krátku správu, že som dorazil v poriadku. Našťastie nemrznem dlho a po ôsmej otvoria bránu. Kanaďania, vlastne len Kanaďan, priletel iba s jedným Sršňom. Nový tanker vraj z prevádzkových píčin opeľuje lietadlá z vyššou prioritou a nemá kedy bzučať na mošnovskom letisku. I tak sú plochy napratané na maximum. Vedľa sršňa odkrytovávajú veterána MiG-15, ktorý tento rok lietal aj na našom letisku. Za nimi stoja v rade stojí Airbus Atlas, B-52 a obrovský C-5 Galaxy. Zvonka vyzerá ako nafúknutá šedá veľryba. Do útrob sa zmestí celá piešťanská MHD aj so zimnými gumami. Zožerie toľko paliva, že by som na aute obehol zemeguľu najmenej 30-krát. Poobede som sa prešiel jeho otvoreným bruchom a zvnútra pripomína telocvičňu. Nebola by zábava zahrať si basket desať kilometrov nad zemou? Pod kolosom tmaví mravčekovia z US Army utierajú sklá od rosy na vrtuľníkoch Cobra a Huey. Bratia Češi si "dělajó" na ne zálusk. 

Nemecké Tornáda pomaly dosluhujú. Ich éra skončí do piatich rokov.

   Každý obdivuje zázrak L39NG. Nedá sa k nemu ani dostať, nieto ešte spraviť foto. Prejdem si statické ukážky, kým je vhodné slnko. Poobede budú niektoré stroje v tieni, pretože sú rozmiestnené do kruhu. Mašiny natlačené a všade okolo strojov mechanici, piloti, zvedavci alebo papaláši. Do prvej letovej ukážky si stihnem kúpiť aj program a nášivku. Tú budem mať v albume namiesto pohľadnice. Program mám síce vytlačený z domu, ale na pamiatku si kúpim poriadny vo farbe a s mapkou areálu. Miniem aspoň zloté. Predavačke spôsobím s mojimi 50zl hlavy bolenie. Nevie si sumu prepočítať, aby mi vydala v českých. Najprv násobí 110x5. Upozorňujem ju, že sumu treba deliť. Akosi sa vysomári a vydá mi. Pre istotu si peniaze skontrolujem. Blíži sa deviata hodina  presúvam sa na plochu k plotu. V rohu pod kameramanom na drevenej vežičke si nájdem miesto. Také, aby som prestrčil cez vyhnuté drôty objektív. Štartuje prvá letová ukážka rumunským cvičným strojom Jastrab. Dráha je orientovaná sever-juh, slnko svieti oproti, takže foto nebude bohvieaké. Na druhej strane dráhy sú rebríky spotterov. Najmenej päť poschodové, aby presiahli 3m vysoký plot. No veľa lietadiel štartuje z dráhy 04, teda smerom na Ostravu. Myslím, že tým okabátili riadiaci veľa „rebríkárov“. Ľudia sa trúsia postupne. Po slávnostnom zahájení o jedenástej ľudí pribúda rýchlejšie. Vedľa mňa sa rozloží rodinka sedlákov kdesi od Albrechtičiek. Špinavá blondína s riflovými kraťasmi a bielou blúzkou. Bola mi zima aj za ňu. Húlili a pili pivo. Chlapi aj vyzerali ako spitiny. Zasa som si pasívne pofajčil. Ukážky nebavili Vojta so Sárou ani prefajčených rodičov a po 3h (po Patrouille de France) odpochodovali do „vsi“ za "psi". Náhle dobehol vedľa mňa k plotu prešedivelý muž s červenou šiltovkou Ferrari a fotil veľkým teleobjektívom vládne špeciály. Hodil som s ním reč. Priletel do Prahy zo španielskej Barcelony a do Ostravy si urobil dvojdňový výlet. Spí kdesi na pol ceste. Ako veľké dieťa, ale to som momentálne bol aj ja. Za mnou sa na pestrých dekách rozložili ďalšie rodinky a tiež týpek celý v šedom. Pobehoval medzi plotom a pozemnými ukážkami, kým mu skoro neodfúklo deku (akú inú, keď nie šedú). Blízko mňa, pod kamerou stál tiež vysoký šedivý dedko. Trocha pôsobil zmätene ako Jakubisko v Holywoode. A ešte som mal jedného hanblivého spoločníka. Myš pod kameňmi. Ukázala sa iba občas, bola určite riadne pod stresom. Decká nahádzali na cestu za plotom kamene. Lietajú po nej dodávky, je možnosť, že nejaký kameň odletí spod kolesa. Našťastie sa tak nestalo. 

Rumunská MiG-21 Lancer tiež pomaly zmizne z európskeho neba.

 

    Na pozemné ukážky veľmi nevidím. Sú ďaleko a aj ľudia mi bránia vo výhľade. Nerád by som opustil flek. Cez objektív mrknem na veľkoplošnú obrazovku, ale je natočená stranou a veľa nevidím. Tak sledujem ako sa balí v miernom vetre padák. Po zoskoku dnes úvodnú salvu odpálil tank T72M. Zastaralé húfnice Dana už nemajú asi miesto v aliancii. Na obed si odkusujem z makovníka. Dulo ma z neho ako balón. Švajčiarsky pilot Sršňa lámal mašinu na limit schopností. Dokonca som dvakrát videl náznak plochej vývrtky, ktorú predvádzajú iba stroje s vektorovaním ťahu! Po veľmi dynamickej ukážke Francúzov na ôsmich strojoch Alphajet ľudia odchádzajú. Krátko po nich lietali v boxe (štyri mašiny) Fíni, ale nepredviedli nič extra. Nuž, keď je vo Fínsku pol roka tma, nemôžu neboráci veľa trénovať. Efektnú zostavu predviedol s akrobatickým špeciálom majster sveta Martin Šonka spolu s Ivom Kardošom na vojenskom Gripene. Efektný štart i pristátie s akrobatom obráteným na hlavu. Právom vyhrali cenu primátora Ostravy za naj ukážku. Rumunská migina lieta akosi vysoko a bojazlivo. Po minuloročnej katastrofe je aviatik opatrný. Razantnú zostavu odlieta v derniére pilot britského Tajfúnu a ja opúšťam svoje stanovisko. O5 idem na statiku, keďže sa zmenili svetelné pomery a možno odpochodovali vojaci na večeru alebo do psej matere. Ako kde. Okolo rumunských mašín je stále veľa zvedavcov alebo mechanikov. Ani sa nečudujem. Rumunské Spartany sa na letisku točili stále.  I obyčajných ľudí na ploche je stále dosť. Jeden sa odbavuje pod Sršňom. Babenky vzdychajú pri Gripen-r a Šonkovej Extre. Dlhočizná rada stojí na cukrovú vatu, nech deti vydržia a nepištia. Smažáky ani bramborák už nikto nechce. Na letisku je veľa Poliakov. Majú to sem na skok. Cestou k autu sledujem parašutistov britského Tiger tímu. Po nich vystúpi s poslednou ukážkou vetroň Blaník s prúdovým motorom. Hoci ťažko povedať, či je to ešte vetroň, keď je motorizovaný. Len sa čudujem, že sa pri tých obratoch nerozláme. Škoda, že ukážka nebola skôr. Neviem, prečo sa platí za záchody. Na sklonku dňa je v nich nasrané vrchovato a mám za kopu hovien i platiť? Ukusujem zo suchej večere a šľak ma ide trafiť z hodinovej kolóny. Tým, že som došiel skôr, parkoval som vzadu a dostať sa z lievika do správnej rady je peklo. Usmerňovači v krikľavých vestách stoja vedľa v tráve ako svätí na Karlovom moste. Striedavo sa akosi dostanem do hlavnej kolóny. Potom sa posúvame rýchlejšie. Za súmraku som konečne na budúcej rýchlostnej ceste. Už nie je kľud ako ráno. Za Vsetínom ma dobehne debil, čo mi svieti diaľkovými. Pustím ho dopredu, nech si ide. Červená na semafore (opravuje sa cesta) v Ústí mi príde vhod. Konečne vyhrabem poslednú zásobu v podobe sójovej tyčinky. Vbehnem do slepej uličky z kruháča kdesi v Brumove. Šípka ukazuje na Nemšovú, tak odbočím hneď. Asi sa prejavuje únava. Posledné kilometre sa mi zdajú ako vo sne. Cítim sa otupený. Pred štvrť na desať cúvam auto na parkovisku. Moja upišťaná letecká dušička bola konečne uspokojená. Rakúsky Airpower19 som kvôli počasiu odpískal, tak aspoň táto posledná akcia v roku vyšla.

Francúzska skupina Patrouille de France predviedla agilnú ukážku.

Donovaly 2019

Názov expedície: Slovenská hmlovina.

Heslo: Štartuj stále, dojdeš dále.

21.8.-23.8.2019

Harmasan

    Vyprevadime švagrinej deti a konečne sa môžeme baliť. Teda skôr mamina, lebo si vyhradzuje výsostné právo poukladať veci do kufrov sama. Lomí ma chrbát, potomok kašle a maminu bolia prsty na ruke. Omotala si ich páskou ako poštový balík. Tak v tomto fyzickom rozpoložení štartujeme našu dovolenku. Vyrážame o pol druhej. Pred samotnou cestou príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade nevoľnosti, nudy, hladu a smädu. Vždy nastáva situácia, kedy rodič nie je z rôznych dôvodov pripravený. Z koncentrácie vyvedie desať minút od začiatku cesty aj otrlého jedinca hláška: „OMG. Znudím sa... “. Na scénu preto vstupuje kreatívne a romantické riešenie. Hry. Aj tie však raz omrzia a dostavuje sa situačná kríza tímu. V lepšom prípade deti zaspia, v horšom mi žena reve do ucha, keď na baby kričí. Dnes nastal prvý prípad a cesta ubehla v pohode. Máme, čo robiť, aby sme stihli posledný vstup do jaskyne. Za vyše dve hodiny sme pod Harmaneckou dierou. Kde zaparkovať? Jedno parkovisko je pred reštauráciu Čierna ovca, ale to je pre hostí. Presuniem sa ďalej na plochu za akési vysušené polená. Zo zeleného auta vyštartuje chlapčisko a zinkasuje 2Eur. Kdesi som čítal, že Harmanecké parkovisko je jedným z mála na Slovensku, kde sa neplatí. Chalan tvrdenie dementuje, že už desať rokov je spoplatnené.Vtedy sa hral s káčerom na pieskovisku, ako to môže vedieť? Stúpame k jaskyni vyše 40 minút. Ľudia idú väčšinou dolu. Sme jediní, kto ešte kráča hore. Pod nami rachotia vlaky. Blízko je najdlhší železničný tunel na Slovensku (4,7km). K jaskyni prídu dve pšenice, ale vstup si rozmyslia. Jedna druhú nepresvedčí. Majú kraťasy, čo k návšteve studenej diery nie je zrovna najvhodnejší odev. Napokon príde ešte trojčlenná rodinka a sme komplet. S pivom v ruke sa motáme po vyhliadkach, kým štvrťhodinku pred vstupom otvoria pokladňu. Dominanta Veľkej Fatry, Krížna, je zahalená mrakmi. Vidím aspoň holú pláň Panského dielu nad Bystricou. Je päť minút do celej a pokladník zmizol. Bufetárka postupne zatvára krám a odkiaľsi biletára vytiahne. Absolvujeme o piatej poslednú prehliadku v počte 7 kusov+sprievodca. Ešte sa pýta, či má rozprávať alebo sa budeme my pýtať. Rozpráva. Bol som už v jaskyni pred vyše desiatimi rokmi, ale výzdobu si vôbec nepamätám. Sprievodca je jadrový chemik a hovorí o radóne, ktorého kúpeľ práve dostávame. Reaguje na otázku chlapíka, čože sú to za prístroje v miestnostiach. Sú to dozimetre. Zmotáva čosi aj o žiarení alfa, beta, gama. V prvej, Miestnosti objaviteľov, si nechávame fľaše. Spiace netopiere máme priamo nad hlavou. V tichosti sa premiestňujeme jaskyňou ďalej. Ak lietajúcu myš vyrušíme, môže dostať infarkt. Sú krásne s tými malými radarmi. Sme v najnižšom bode, ktorý je takmer na úrovni parkoviska a vraciame sa s5. Všetko je nádherne nasvietené, biely vápenec dáva jaskyni svoje čaro. Ako už snáď v každej tmavej diere, aj tu si postojíme v absolútnej tme. Po necelej hodine sme v teple. Harmanecká jaskyňa je ako odmena pre každého, kto sa nezľakne menšieho šliapania do kopca.

Prístup do jaskyne je považovaný za najnáročnejší spomedzi všetkých jaskýň na Slovensku.

Odchod z parkoviska znepríjemňuje auto. S ťažkosťami štartuje. Akumulátor je nový. Menil som ho v pondelok. Nervózne pátram večer na internete. Štartér, riadiaca jednotka alebo emisný ventil? Každopádne nemusím si robiť starosti s meninovým darčekom pre polovičku. Zapaľovacie sviečky ju iste potešia. Zle štartuje iba po dlhšej ceste, keď je teplý motor. Ale nejako sa hýbeme, a to je dôležité. Ženin šiesty zmysel tvrdí, že auto vydrží. Nesklamal. Zastavíme v obchodnom centre. Kupujeme pršiplášť, lepiacu pásku na prsty. Obidve budú nasledujúce dni neoceniteľné doplnky. Večera repete s pražského výletu, t.j. KFC. V Prahe je rýchle občerstvenie lepšie. V Bystrici sa márne obzeráme po servítkach. I omáčky sú za príplatok. No Nič. Nahádžeme jedlo do seba a padáme. Blúdim v okolí centra a hľadám nábeh na rýchlostnú cestu. Donovaly sú upchaté. Našťastie v opačnom smere.  O pol deviatej prezváňam pani majiteľku Marsu. Pani je mierne nasratá, lebo večer by mala rada kľud. "Ubytovať sa treba do ôsmej, tak je to všade zvykom", hovorí. Ani sme nezavolali. Písala síce mejl, ale zbytočne, pretože o siedmej sme sa napchávali kuracími stehienkami. Zložíme sa v rovnakom apartmáne ako minulý rok. V horách poklesla teplota o 10°C.  Je 14°C a jediný deň, keď nám neprší.

Lezúni

-           V noci mi bola zima na nohy ako partizánovi v zákope. Drahej naopak teplo. Sympatická pani pripravuje vždy bohaté raňajky a bolo tomu inak ani dnes. Do čaju mácha vlastné bylinky. Drahej urobí presíčko, lebo, úprimne, tá jej káva z kanvice sa nedá veľmi piť. Ideme po deviatej do Králikov. Prudké stúpanie v Králikoch začína prudkou zákrutou. Voxhóla prevereného na neďalekej Kráľovej studni neprekvapí nič. Zastavujem až hore na parkovisku pri vlekoch. Vzápätí za nami pristane párik horolezcov z Čadce. Vysielač sa zdá na dosah, ale zdanie klame. Po modrej sa vyberieme hore križujúc trávnaté svahy, no o chvíľu ju stratíme. Treba prejsť cez zjazdovku 2x (najprv asfalt, potom lúka), ale my sme odbočili na bežkársku cestičku. Kysučania idú za nami. Pýtam sa chlapčiska, či idú na Skalku. "Hej", odpovedá. Chalan má v mobile lepšiu navigáciu a smeruje nás cez lyžiarsku trasu až sa ocitneme o5 na modrej. Nakoniec dobre, že sme si zašli, drahá našla veľký dubák. Nesie ho celú cestu ako sviatosť oltárnu (napokon ho vyžerú červíky). Za zhrdzaveným mostíkom K120, ktorý mal byť svetovou pýchou skokanov, začína prudké stúpanie. Zo zeme mi mladšia dcérka vyhrabe palicu, nech sa mi lepšie ide. Koleno si treba šetriť. Zo začiatku sa nám pletú pod nohy potrhané káble z nedokončeného mostíka. Za prvým náborom výšky je mini rovinka. Odbočka vedie na vyhliadku nad mostík. A driapeme sa o5 prudko hore s menšími prestávkami až do Bystrického sedla. Odtiaľ obídeme vysielač na Suchej hore po červeno značenom chodníku. Núka sa zopár vyhliadok, ale mraky sú nízko. Pekne je vidieť akurát do Banskej Bystrice. Po chvíli dôjdeme k akémusi vleku. Panuje na ňom čulý pracovný ruch. Stavajú hornú stanicu. Omrkneme horolezecké steny poniže. Lanový mostík svojou hĺbkou nad ničotou láka. Na laku sa nešetrilo.  

Pre nás západniarov by v strede mohol byť ešte bufet.

          Príjmeme výzvu a  ideme do penziónu Guldiner po výstroj. Skúsená lezkyňa, t.č. recepčná nás napasuje do popruhov. Požičiame výstroj za 10Eur/hlava. Dá sa platiť kartou. Zábezpeka 200Eur na celú výstroj na ruku. Hríb ostáva na recepcii a utekáme, kým neprší, lebo ťažké mraky vyzerajú nebezpečne a v Tatrách hrmí. Prilba odporne smrdí ako igelitka bezdomovca, nasadím si ju iba v skutočne nevyhnutných prípadoch. Na asfaltovej dráhe štadióna nejakého Ruda Čilíka šuchocú lyže a klipkajú paličky. Letná príprava bežkárov. My sa pripravujeme na dážď, ktorý nás predsa len dostihne pred vstupnou tabuľou. Prehánka po pár minútach prejde a nečakáme na nič. Zapíname skoby o lano a stúpame na prvú oceľovú priečku 80 metrov dlhého visutého rebríka. S mladšou idem prvý. Nemám problém si vychutnávať vyhliadky vôkol a prázdnotu podo mnou. Zdá sa, že ani dcérka. Žena je na tom o poznanie horšie. Keď sa mostík kýve (pol metra do strany nie je problém), krúti a cuká sa jej žalúdok ako párok v hrnci. Pozerá iba pred seba a je rada, že rebrík rýchlo preletí. Pre ňu bol prechod skutočná výzva. Nakukneme do Výzvy, ale deti by nenašľapli príliš vzdialené stúpadlá. Lákaniu steny sme odolali. Už za dažďa prechádzame Jánošíkove diery. Diery sa dajú prejsť dvojakým spôsobom. Cez puklinu v skale a po obvode. Čelovky nemáme, musíme ísť teda vrchom. Najmenšia sa bojí, ale zatne sa a stenu pomaly prerúčkuje. Idem síce za ňou, ale ako by som jej pomohol, keď sa šmykne? I ja mám, čo robiť, aby som sa udžal na mojich rozvarených špagetách. Dážď neustáva. Nie nadarmo je Skalka jedným z miest s najväčšími zrážkami na Slovensku (čo sa hojne využíva v zime). Legitímne nahodíme nové pršiplášte a vrátime sa do penziónu.  Makačenkov na stanici vleku neodradí ani dážď. V podstate aj na niektorých skalách sa dá liezť za dažďa, ale príjemné to asi nie je. Na lezeckých stenách sme strávili vyše hodinu. Zostali nám takmer 3h, ale v nestabilnom počasí nebudeme pokúšať. Odovzdáme výstroj a ideme sa naobedovať.  Ja ešte raz prehodím cez seba pláštenku a chodím po chatách. Pohľadnica nie je. (Napokon mi ju pošlú z Kremnice, ale vraj v Relax centre sú tiež). Dáme si tradičný kurací vývar. Ide o skutočný vývar s mäsom. Ani nie je presolený, ako som sa veľakrát stretol. Aj kapustnica mala všetko, čo má mať. Halušky i penne s mäsom a syrom ako keby mali spoločný základ. V haluškách bol i syr okrem bryndze. Máloktorý podnik vie pripraviť bryndzové halušky s bryndzou. Porcie však boli jedlé. Dážď medzitým ustal, vyzdvihneme hríb a po modro značenom chodníku, resp. ceste ideme do sedla. Táto trasa obchádza vysielač a celý areál z juhozápadu a zdá sa dlhšia. Po daždi sa v lese potichu vkráda strašidelná hmla. Dole pri Králikoch už ideme správne popri vleku a veľkej nádrži na vodu. Z nej poskakujú po tráve malé ropuchy ako z Harryho Pottera. Náš zrak upúta cintorín domácich miláčikov. Aspoň kríže a artefakty na zemi tak pôsobia. Auto zasa štrajkuje. Premkli ma obavy, že zostaneme trčať na parkovisku. Nikde ani živej duše. Odťahovka z Piešťan by bola zlá perspektíva. Na druhýkrát smrad nešťastný chytí a pohneme sa dolu. 

 

     Farebný potok

        Nedá mi to a zastavujem na malej upravenej ploche pri Králickej tiesňave. Maminu bolí hlava, zostáva sedieť. Ani staršia sa nepohne, hoci neskôr by sa aj rozbehla za nami. Šliapem teda len s mladšou neveľkou tiesňavou Farebného potoka. Miestni upravili a vyznačili trasu. Obávam sa poškodenej lávky, preskakujeme radšej potok cez kamene. Nie je to o nič istejšie ako ten pokrútený mostík. Naspäť riskneme cestu cez lávku. Potok a brehy sú zapratané hrncami, tehlami, ráfikom z kolesa auta a iným haraburdím. Škoda, kazia peknú podvečernú scenériu malebnej riečky. Obiehame starší pár. V polovici sa chodník oddeľuje od potoka a stúpa hore. Po nejakých dvadsiatich minútach zastavíme pred šípkou smerujúcou k vodopádu.

Králická tiesňava je len časť náučného chodníka, ktorý sa stále buduje.

  

P    Po bahne kĺžeme opatrne dolu. Blatistý chodník istia akési lanká. Pokus o pár fotiek 7m vodopádu, no je prítmie a obraciame sa s5. Chodník síce pokračuje ďalej do Králikov, ale my ideme rovnakou cestou k autu. Za trištvrte hodinku máme nenáročnú, ale veľmi peknú prechádzku roklinou za sebou. Auto tentoraz chytí a ideme na Mars. Večer skočím po pivo a kolu v plechovke do blízkeho Kamzíka. Po zemi sa rozliezajú nechutní slizniaci. "Šprintujú" k smetiakom za potravou. Sú žravé ako batéria na mojom mobile.  Za potravou sú schopné prejsť aj 50m a hmotnosť zvýšia takmer o polovicu. Scéna sa opakuje každý večer a každý večer je ich zopár rozmliaždených autami. Malá ich volá "šnečky". V správach počujeme, že v Tatrách zabíjala búrka. Tá, ktorú sme videli sme i počuli na severe.

Kozí chrbát       

-             Ráno je nízka oblačnosť. Verím, že teplé lúče slnka ju rýchlo rozptýlia. Dusno však ostane po celý deň. Pani domáca na Marse podkuruje. V kúpeľni. V izbe máme našťastie radiátor vypnutý. Ráno zahryzneme do výborného čučo koláča pani domácej. Dnes sa budeme spoliehať len na nohy a spoje. Neposlušné auto zostáva v spoločnosti slizniakov. Ideme cez Mistríky do Polianky po žltej cyklotrase. Popri ceste je veľa hríbov. Mamina kričala až som si myslel, že sa jej niečo stalo. Našla veľký dubák. Len pri ceste! My dolniaci nie sme navyknutí na také kusy. V Polianke zabočíme doľava a sledujeme červenú značku. Najprv kráčame miernym stúpaním až k útulni. Koštujeme maliny, obdivujeme kamenné sute, tabuľa píše... štrosy.

V prerobenej útulni sa vyspí v núdzi aj desať ľudí.

  

-    Pred malú chalúpku pod Kečkou smeruje šípka "Pivo". Privítať ma príde šteňa Fero. Chlapík s vlasmi ako dedinský futbalista síce nemá ešte pohľadnicu, ale je taký milý a dá mi fotku, ktorá je predlohou. Okrem squattovania a nocľahu, kšeftuje s plechovkami piva za 2Eur.  Doprajeme si krátky odpočinok, pohráme sa so psom a prudšie stúpame na Kečku až sa nám z kečky parí. Zdravíme veľa turistov, ktorí idú hrebeňom Nízkych Tatier. Niektorí  dokonca cestu SNP z Dukly do Pažravej nad Dunajom, čo je vyše 700km (na etapy, pochopiteľne. Každý rok kúsok). Dokonca i osamelú čučoriedku z Čiech sme stretli ako fučí hore. Zo sedla Hádlanka je smrteľné stúpanie na Kečku. Hoci z Kozieho chrbáta nevyzerá chodník tak zle, červeň v tvári a vynechávajúci dych nás presvedčí, že rovinka to zrovna nie je.

Z Kečky nevyzerá Kozí chrbát tak náročne, ale na krátkom úseku treba nabrať 200m výšky pod 25° uhlom.

  
I    Idú s nami dvaja týpkovia s pivnými bruškami. Chlapi ako hora, jeden odpadne ešte len na začiatku stúpania. Nejakých desať minút po nás sa za kosodrevinou objavia. Za tri hodiny sme výstup zvládli. Vrcholové foto nie je. Proste nemá kto. Je sparno a dohľadnosť biedna. Vidieť Prašivú, obe Chochule, na opačnej strane Zvolen, za ním Krížnu s "krematóriom". Na juhu Klenovský Vepor, masív Poľany. Juhozápad je zakrytý stromami. Na vrchole 1330m vysokého kopca vítajú kapybary osy a muchy. Mladé poštípu. "Radšej do jazyka keby ich poštípali", povie mi žena. Ja behám s otvorenou konzervou Májky okolo hríbika čoby cirkusový poník v manéži a osy bzučia crescendo za mnou. Jedna nenažraná mi spadne dnu. Nožíkom ju dajako vypudím. Sedieť je smrť, lepšie je nahádzať chlieb do seba v stoji. Nikomu sa nechce bojovať s dotieravými osami, preto zvyšný obsah konzervy vyhodíme. Na krk mi pribudne okrem foťáku ďalekohľad a s výrazom šialeného spotera utekám z kopca stepou. Tráva je vyššia než mamina, aspoň nás nevidia osy. S mladšou zaostríme zrak na zem, kde sa v tráve sunie zaujímavo sfarbená húsenica s ostňom v zadku - budúci lišaj mliečnikový. A tých koníkov a bystrušiek, čo je vôkol... Ako vchádzame do lesa, chodník sa prudko zvažuje prakticky až k sedlu Hiadeľ, kde sme po polhodine. Sedlo preklenujú stožiare vysokého napätia. Neustále sršanie a praskanie elektriny nejde prepočuť. Hiadeľ tvorí hranicu Starých Hôr a Nízkych Tatier, o čom informuje aj tabuľa.  Nepokračujeme však rovno do NAPANT-u, ale zavelím: "Vľavo vbok!" a po modro značenej lesnej ceste smerujeme do Korytnice. Akosi dlho neklesáme, len ideme. O5 ochutnávame čučo, černice a maliny. Po pár minútach míňame pamätník zoskoku sovietskych vojakov pred vypuknutím povstania. S nevôľou nechávame na zemi ležať množstvo hríbače. Jeden obrí dubák však nemôžeme len tak nechať napospas medveďom. Mladšia ho pomenuje „pán dubáčik lesný“. Nakreslí mu ústa. Oči napodobňujú dierky vyžraté od červíkov a mamina si ho pritúli po zvyšok cesty k sebe. Znova banujeme, že sme si nezobrali sušičku. Okrem lesných plodov je po stráňach kopa riav. A ešte niečo zaujme našu pozornosť. Ako obchádzame vrch Baba, v kaluži vody sa zvíja asi 20 centimetrový tenučký červ. Strunovec, prezývaný to konský vlas pre jeho očividnú podobu, vlastný brat hlísty. Parazituje však na hmyze, človek mu nechutí. Hrmenie nad Prašivou napovedá, že sa schyľuje k búrke.

Staré Hory sú 13. najvyššie pohorie Slovenska. Kečka 1225m n.m.

   Národná kultúrna úpadka

     Po poldruha hodine, práve včas, sa blížime k mestu duchov, ku Korytnici. V lokalite malej osady na severnom úpätí Tatier je veľa prameňov. Prečo Slováci premrhali ďalšiu šancu na seriózny obchod s tekutým bohatstvom? Posedíme, pofotíme pri prameni Jozef a z neba sa spúšťajú prvé kvapky. Len tak tak sa vyhneme lejaku pod strechou penziónu Svätopluk. Sedieť vonku nás rýchlo prejde. V Korytnici doslova skapal pes. Penzión sa nachádza uprostred obce (ak sa dajú rozpadnuté budovy tak nazvať). Chvályhodný počin majiteľa penziónu je, že aspoň zrekonštruoval pramene. Preto vyberá v obci pre návštevníkov parkovné 1Eur. Vraj na obnovu prameňov. Reštaurácia je veľká so sedením vonku i vnútri. Je v nej i bazén, no iba pre rybky. Prekvapilo ma, že menu boli štyri jedlá aj s polievkou. Nositeľmi jedálneho lístka sú teda čašníčky. Objednali sme si bryndzové halušky a mamina vyprážaný syr s hranolkami. Halušky zahustené múkou alebo solamylom a nejaký ten roztopený syr na nich. Bryndzu ani nevideli. Kuchtí snáď poštárka, keďže predtým bol penzión pošta?  Hranolky so syrom boli celkom v poriadku. Neboli mastné a syr sa neroztekal. Okrem toho ponúkali palacinky a hŕstkovú polievku. Pivo čapujú Bernard.  Dám si pivo, keď ma žena presvedčila, ale nechutí ako U Fleku. Reštaurácia je teda ťažký priemer. Skôr také rýchle občerstvenie. Kto nehľadá kulinársky zážitok, ale kalórie, reštaurácia ich poskytne. Pohľadnica mŕtvych kúpeľov neexistuje. Počas búrky im vypadol signál a neexistuje ani pokladňa. Platíme preto v hotovosti. Déja vu z Kamzíka zo včera.   

Najchladnejší minerálny prameň na Slovensku má 5,4°C.

-     Sedíme takmer dve hodiny, no dážď neustáva. Naopak silnie. Jediný autobus, ktorý tu za deň stojí čakať na pekné počasie asi nebude. Dáme pršiplášte a za dažďa ideme posledný, dvoj kilometrový, úsek k hlavnej ceste. Busy stoja iba na rázcestí smerom na Donovaly. Pod nami besnie prudkotoký červeno sfarbený potok Medokýš. Sediac na zastávke aj prestane pršať. V búdke sa s nami tiesni zopár turistov a zopár cyklistov. Šliapať sa im hore nechce, dúfajú, že ich vezme aj s bicyklami autobus. Márne dúfajú, šofér je neoblomný. Jedna čučoriedka zostane strážiť bicykle a ostatné idú do Donovaly po auto. Bus mešká 10 minút, až si myslím, že ani nedôjde. Ušetrili sme nohám 4km chôdze do kopca a navyše pri pomerne rušnej ceste. Vystúpime hneď na ďalšej zastávke Magura a pešo popri pristávacej ploche paraglajdistov kráčame na Mars. I na Donovaloch pri lejakoch nezvláda kanalizácia odtok a vyplavuje stoku. Na lúke sa tak ocitne prinajmenšom hajzl papier. A určite aj dačo "iné", keďže sa darí burine a lopúchom. Nám sa vydaril výlet. Búrka nás tesne minula, nesieme si krásneho pána dubáčika, aký pekný deň je za nami. Staré sú hory, ale aj krásne. Zajtra z Marsu odlietame ďalej na severovýchod.

Matička sto trdelníková

Názov expedície: Karol štvrtý.
Heslo: Aj trdlá chcú žiť.

Socka v Regiojet

    Slnko sa od rána topí v zlate a ja v pote. Vstávam hodinu pred odjazdom vlaku, no i tak naň dobieham. V Leopoldove vidím kolegu, ktorý ide do práce opačným smerom. Stojí s týpkom v červenom tričku. Do Hovadova prídeme načas. Neskorší vlak, s ktorým som chcel pôvodne ísť mešká 15min. Mám takmer hodinu do odchodu smerom Praha, motám sa teda po stanici. Drahá šla o deň skôr a bude ma kdesi  vo veľkomeste čakať. Rozhodol som sa pred dvoma týždňami, že skúsim iného dopravcu, ako národného. Vyzerá, že vlak spoločnosti RegioJet je už pristavený na štvrtom nástupišti. Mám podozrenie, že je to spoj, čo prišiel z Komárna. Blíži sa čas odchodu. Rušňovodič v špinavom tričku sa prezlečie. Jeho kraťasy pripomínajú montérky. Tie si ponechá. Vlak vedúca je korpulentná blondínka v minisukni. Čosi debatuje z rušňovodičom. Asi kade má ísť. Môj vozeň je hneď prvý za rušňom. Vybral som si ako "socka" najnižšiu triedu. Ále čo, je na úrovni 2. triedy v štátnych železniciach. Už i prepojovacie dvere sú iné. S páčkou. V štandard triede je tlačidlo. Na sedadlách malá, 3dcl, fľaša vody Rajec. Robia ju asi len pre tohto dopravcu. Inde som ju nevidel. K dispozícii sú i časopisy. Internetová sieť funguje bez chyby po celý čas. Prepravca má vlastný Žltý portál. Filmy, hudba, rozhlas a nejaké jednoduché hry. Záchod ešte so šliapacou záklopkou. Hnus. Dosku otváram radšej nohou. Spoločnosť šetrí aj na uniformách. Sprievodca má síce ružovú košeľu, ale roztrhané rifle. Pravdepodobne však nerozumiem dnešnej móde. Polovica vagónu sú buzíci trieliaci do Prahy. Počkám, kým sa všetci usadia. Chyba. Moje miesto obsadila lesba. Má dúhovú šatku a náramok. Chcela asi sedieť s partnerkou. Poprosí má vymeniť sa. Čo mi zostáva? I tak sa nevenuje partnerke a počúva celý čas hudbu. Sedím teda do uličky vedľa nejakých Srbiek alebo kto sú. Oproti je babka cestujúca do Prahy. Statočne vydrží štvorhodinovú cestu. Za mnou sedí partia báb. S veľkou ružovou krabicou previazanou nebesky modrou stuhou. Dávajú si ju na kolená. Boja sa ju nechať v batožinovom priestore. Asi je v nej krehká torta pre pražskú oslávenkyňu. Vlak je odpravený načas. "Dámy a pánové, vítejte ve vlaku společnosti Regoijet z Bratislavy do Prahy. Náš vlak zastaví v stanicích Břeclav, Brno Dolní nádraží, ...", melie šéfka sprievodcov. Stevard, ako si hovoria, chodí po sedadlách s tabletom. Nekontroluje každému lístok. Iba študentom kartu ISIC. Lúštim si krížovky. V Břeclavi prístupia dve Rakúšanky. Hlučné, no chvalabohu zle si sadnú. V Brne ich babka s vnúčatami pošle preč. Tí ale krákajú ako mladé vrany tiež. Ani sa poriadne nerozbehneme a zasa stojíme v Brne-Židenice. Spoj jachá cez mne známe Blansko. Hľadám na kopci penzión U Raichu, kde sme bývali pri dobíjaní Moravského krasu. V Českej „Trúbovej“ obiehame Valašský expres trieliaci rovnako do Prahy zo Žiliny. Sme ale rýchlejší. Zábava je sledovať ľudí vedľa v súprave.  Pozerám film Deň blbec. Ani ho nedopozerám. Je to somarina, ako nejaký zakomplexovaný trtko objaví s pomocou kriminálnika svet alko radovánok a kuriev. Do matičky českých zemí prídeme načas. Na stanici stojím vo fronte na lístky. Kupujem dva trojdňové. Trocha dezorientácie a konečne vbehnem do správneho vchodu metra linky C. „Stanice Muzeum. Přestup na linku A“. Ponorím sa hlbšie pod zem. V Dejvicích vyjdem na svetlo božie. Neisto kráčam k námestiu.  Vidím tenisky, aké nosí žena. No zakrývajú mi ju reklamné pútače. Prejdem za a na lavičke sedí moja láska. Zvítame  sa po dvoch dňoch a ideme sa najesť do „Proklatě dobřého kuřetě.“ Chystajú menšie porcie ako McDonalds. Nápoj si čapujeme sami. Inak je to v podstate rovnaké rýchle občerstvenie. Unikum je bloček, ktorého kód slúži ako vstup do záchodov. Obaja zakuckaní od omáčky ideme na električku č.18. Vystúpime o dve zastávky na Malostranskej. „Přestup na linku A“.

My sa vydáme pešo k najužšej pražskej uličke. Orientačný zmysel ma nesklame a zakrátko sme pri nej. Je úzka, že prdel černošky by sa do nej nevošla. Prechod uličky riadi semafor. Vedie len k reštaurácii Čertovica. Väčšina ľudí sa na jej konci otočí a idú hore. Ľudia sa však chcú fotiť a blokujú jednosmernú premávku. Ani my nie sme výnimkou.
 

Katova ulička je široká 70cm.

Trdelníkovo

    Presúvame sa k slávnemu Kájovmu mostu. Nazrieme do umelej stoky menom Čertovka. Nevesta sa dolu fotí a obstarožný chlapík opravuje múr. Predtým než prekročíme rieku ideme opačným smerom k mýtnej bráne. Žena by šla hore, ale hovorím jej, že sú i vyššie objekty v Prahe, kde pôjdeme. Sme teda na moste, ikonou a obrazom Mater urbium. Aj so svojimi maliarmi portrétov (ako sa všetci portrétisti uživia?). Praha je už veľkomesto so všetkým, čo k nej patrí a stráca čaro histórie. „Ľudí ako na Václaváku“ nie je len fráza, ale smutná realita. Na moste, ba v celom centre sa nedá poriadne ani vyfotiť.  „Matička stovežatá. Vidíš to?“, pomyslím si. Všade davy ľudí. Ja si pamätám Prahu z čias boľševika ako hanblivú, polonahú dievčinu. Teraz je z nej predajná šľapka, ktorú obrába celý svet. Ale udržuje sa stále krásna a lákavá. I sochy na moste strácajú renováciou čaro. Nie sú už čierne, ale pieskové. Tie pôvodné na ňom už snáď ani nie sú. Čierni sú v meste iba černosi, ktorí robia pltníkov a ponúkajú Hop on-Hop off prehliadky.  I v reštikách sú cudzinci ako obsluha. Veľa Indov napríklad. Bohužiaľ i Slovákov. Sklamaní prejdeme na druhú stranu Vltavy. Pokúsime sa o akú-takú fotku so sochou, ale je to takmer nemožné. Po Karlovej ulici mierime do centra. Ulica je okrem masy ľudí obsypaná trdelníkmi. Pečivo zo sladkého cesta plnené kade čím, hlavne zmrzlinou, ovocím a  šľahačkou prežíva v uliciach hotovú hystériu . Ak sme cestou na Vaclavák nenarátali 30 stánkov, tak ani jeden. Je to otravné, pretože sa striedajú len trdlá a suveníry. Trdelníky nie sú snáď len v podzemí pražskej čistiarne. I keď možno nestrávené zvyšky by sa našli. Smejem sa nad ľudskou blbosťou, pretože niečo ako staročeský trdelník neexistuje. Je to ako Piešťanský gyros. Zastavíme sa v presladkom obchodíku Sweet Candy Prague. Deťom by sme hneď zobrali gumených pavúkov a lebky, no neriskujeme roztopenie.
Navigácia pomôže k Staromestskému námestiu. Ale stačilo by sledovať dav ľudí. Vlastne aj preto som zistil, že sme mimo trasu. 

"Staromák" s pomníkom Jana Husa.

Pod orlojom čaká už 20 minút pred celou hodinou ďalšia kopa ľudí. Tlačiť sa s nimi nebudeme, kúpime si na treťom poschodí lístky do radnice. 250 kačenek na osobu. Pani je hneď zhovorčivejšia, keď počuje príbuznú reč. Po širokom chodníku stúpame na vežu. Na poslednom úseku sú točivé schody a premávku o5 riadi semafor. Nie každý pozná farby a tlačí sa hore na červenú. Vnútri veže je dusno ako v indickej base, našťastie hore na vyhliadke fúka. Upútajú ma obrie plyšové pandy, krtko ako živé sochy. Chlapík sa do obleku nasúka, druhý mu tam pustí vzduch, aby nezgegol z tepla. Stoja na mieste a ľudia sa s nimi fotia. Nepatria do tohto krásneho starobylého mesta, je to čudné. Obzrieme aj vnútro radnice. Škoda, že sme si nevzali sprievodcu. Môžeme sa pripojiť k Číňanom. Existuje však ešte lepšia vec. Na mobilný telefón je možné stiahnuť aplikáciu, ktorá slúži aj ako sprievodca. Okrem toho, že je lístok lacnejší, dá sa stiahnuť komentovaný sprievod. To sme sa dozvedeli až za dva dni. Do podzemia už nejdeme, museli by sme čakať na živého sprievodcu. Vypadneme o5 do tepla vonku. Po ulici idú hare krišnovia a spievajú dokola tú svoju mantru. Jeden nám núka knihu. Keď odmietame, natŕča ruku a chce prispieť na mierový pochod. Je akýsi neodbytný ako drzý nápadník a stále sa pri tom usmieva. Sprevádzajú nás až k Prašnej bráne. Masážne salóny praskajú vo švíkoch. Naopak, novootvorené múzeum Madam Tussauds zíva prázdnotou. Podobný pokus s voskovými panákmi už v Prahe skrachoval pred piatimi rokmi. Teraz predávajú čokoládu. Za Prašnou bránou sa zvrtneme doľava k ulici Na Příkopě. Ulica patrí medzi 20. najdrahších na svete a šopohlikom má čo ponúknuť. Je na nej napríklad najstarší obchodný dom v Česko-slovensku a predajňa najstaršieho hračkárstva na svete Hamleys. Nečudujem sa, že priťahuje kľačiacich žobrákov s požičanými palicami. Pred Národní bankou spieva vyslúžilá diva. Tento víkend je ulica ozdobená zástavkami Dúhového pochodu. So ženou nás zaujmú zelené kolobežky. Hovorí mi, nech nejakú vyskúšam. „Ale tie kolobežky nebudú zadarmo.“, vravím jej. Presvedčí ma a skúšam pridať plyn. Nič. Ani necukne. Na internete si neskôr vyhľadám, že naozaj treba platiť za používanie 2 Kačky za minútu. Plynule prejdeme na Václavské náměstí, ľudovo Václavák. Je to bijúca tepna veľkomesta. Študent príšerne spievajúci Cranberies sa sprevádza „španielkou“. Skrytý je v arkáde obchodného domu, aby ho asi nikto nevidel a hlavne nepočul. Načo tam potom stojí a ujúka?  Odpočinieme si na lavičke pred svätým Václavom. Cudzokrajná pipulenka nás vyfotí. Na návštevu Národního muzea je neskoro. Sadneme na električku č.9. „Příští zastáfka: Národní divadlo.“

Ráj zmrzmliny to napohled

    Náhodou sme objavili cestou Zmrzlinový salon.  Davy stojacich ľudí dávali tušiť, že v nej ponúkajú dačo výnimočné. A sklamaní sme neboli. Zmrzlináreň je na ulici Národní neďaleko divadla. Platí sa zvlášť obsluhe pri malom pulte. Urýchľuje sa tým predaj. Ako vo väčšine Čiech berú aj platobné karty. V ponuke sú tri veľkosti zmrzliny. Už Medium porcia je mega veľká, ako asi 4 kopčeky. Nepredávajú totiž kopčeky, ale čašníčky lopatkou nakladajú do kornútiku. Na výber sú klasické talianske zmrzliny alebo ovocné sorbety. Lízal som vynikajúcu Mojito a k tomu ešte Maracuja. Cena za medium 75Kč (3Eur), čo zodpovedá cene a kvalite. Žena si dala pistáciu a lesné ovocie. Musel som spraviť jej fotku, pretože zmrzlina bola väčšia ako tvár mojej drahej. Ľadové pokušenie nás osviežilo a vlialo do našich unavených nôh energiu. Zároveň sme ju mali ako večeru. Farebne oblečený transvestita v modrých rifľových trenkách a striebornej kabelke mi pripadá veľmi smiešny. Šedivé dlhé vlasy s okuliarmi. Na zmenu pohlavia zjavne nemá. Chudák. Naozaj to nemá v hlave v poriadku. Neodsudzujem ho, len konštatujem holý fakt. Lížuc nekonečnú zmrzlinu kráčame k divadlu a na Slovanský ostrov. Vltava je plná lodičiek a rada na šliapacie vodné bicykle alebo pramice je ešte aj o pol ôsmej. Voláre domov, či sú baby v poriadku. Prejdeme sa po Moste légií na Strelecký ostrov. Je tam koncert dúhových a nepochopených Pride. Nič proti nim, ale trocha to preháňajú. Nie je s kostolným poriadkom manželstvo rovnakého pohlavia. A ešte ich v tom podporovať? Oblbujú s tým aj decká, ktoré ešte len hľadajú sami seba. Vedia puberťáci, o čom pochod je? Môj tato by teplošov vyriešil radikálne a pohádzal ich do Vltavy. Tak to zasa nie je správne. Človek so skutočnou poruchou chromozómu X sa hanbí za svoju chorobu a nepotrebuje sa ukazovať. V Prahe sa cez víkend zišli len exhibicionisti, ktorí milujú divadlo svojho tela a myslia si, ako im to ladí. Keby aspoň rozdávali kondómy. Zanedlho po nás na moste ktosi strieľal petardy a pálil vlajku Pride. Tak to zasa nie je správne. „Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští zastávka: Jiráskovo náměstí.“  Električka č.17 nás priblížila k Tančícimu domu. 

Tančící dum je zostavený z 99 panelov a každý má iný tvar.

Jedinečná stavba na brehu Vltavy má pripomínať tancujúce duo Freda Astair-a a Ginger Rogers-ovú. Prvý porevolučný, moderný dom vkusne zapadol do centra Prahy. Idúc smerom hore, do centra ani neviem, ako sme sa ocitli pri kostole s pamätnou tabuľou na Heydrichiádu a tam vytopených neborákov po operácii Antropoid. Na Karlovom námestí (najväčšie v Čechách) kúpime u Alberta vodu a čipsy. Elinou č. 23 sa pomaly presúvame k ubytovaniu. „I.P.Pavlova. Přestup na linku metra C“.  Ponoríme sa do rúry metra a vezieme dlhóó na stanicu Chodov. Popri veľkom obchodnom centre a medzi domami sídliska Jižní město II šliapeme pešo k hotelu Volha. Túto cestu už viac nebudem absolvovať a odveziem sa, i keď okľukou, busom č.177 k metru. Hotel Volha je vlastne prerobený internát. Polovica vysokej a širokej budovy je stále pre študentov, druhá časť má preštylizované izby pre ľudí, čo netúžia po luxusnom ubytovaní. Býva v ňom kde kto. Študenti i rodiny. Izby sa skladajú z dvoch buniek, na každej dve postele. Kúpeľňa a WC sú spoločné. Kúpelka i záchod pamätajú lepšie časy, ale všade je čisto, a to je hlavné.  Jednoducho zariadené izby. Skriňa, dve kresielka, stolík a postele so skrinkou. Žiadna telka. Cena je 28Eur na osobu za noc. Na Prahu výborná cena, i keď do centra trvá cesta takmer polhodiny. Platobná karta je samozrejmosť. Zaspomínali sme si na vysokoškolské časy.  Bývali sme na druhom poschodí s výhľadom na obytnú štvrť. Vedľa na bunke máme nejaké Kazašky. V hoteli je stála recepcia. Vyplním formulár. Dedko na recepcii prepne na slovenčinu. Ide mu. Ovláda aj angličtinu, ruštinu a nemčinu. Polyglot. Mal som dostať kartičku, ale nestalo sa. Vrátim sa pre wifi heslo. Pokrytie je v celom hoteli. Prekvapilo ma, že heslo sa každý týždeň mení. Posledný deň sme bez internetu. Stmieva sa a na schodisku sa stále nesvieti.

"Václavák" je skôr bulvár ako námestie.

Svatý Vítko

    Prebúdzame sa do zamračeného rána. Kazašky okupovali kúpeľňu ako Švédi Karlštejn v 30-ročnej vojne. Neskutočné. Keď po hodine konečne odpochodovali, mohli sme sa obriadiť. Pipulenky sú prehnane čistotné a dávajú si obrúsky do chladničky i na policu v kúpelke. Zbehneme dolu do menzy. Je pol deviatej a vyzerá, že pomaly spratúvajú jedlo. Len osamelá kucháročka dojedá zbytky. „Tlouštík“ nás upozorňuje: „Jó. Múžete se najíst, ale platí se devadesátdevět korun“. Mysleli sme, že raňajky sú v cene. Tak sa vrátime hore po peniaze. „ S jídlem roste chuť“ je heslo FARO-GASTRO. Na 180kg kuchtíkovi je to vidieť. Asi dojedá zbytky. Každopádne nám chýba zelenina. Len párky, vajcia, salámy a syr. Jedno sladké pečivo a jogurt z 12 litrového vedra. To je ponuka gastro mágov. Káva len odporná melta. Dám si sladký jablkový džús, mamina sa premáha nad meltou. Viac menzu nepoctíme návštevou. V blízkom nákupnom centre sa v kaviarni najeme podstatne lepšie a za rovnakú sumu! Večer ma poštípal komár. Opuch mi rastie celý deň. Drahá tvrdí, že na izbe sú ploštice. Neviem, či to myslí vážne alebo si zo mňa strieľa. Večer odprevadím na druhý svet akurát veľkú bzdochu. Z našimi spolubývajúcimi stojíme na autobusovej zastávke smerom do Chodova.  "Příští stanice: Malostranská". Chvíľa na orientáciu a vydáme sa k smerom k hradu. Pred bránou nestoja vyfintení panáci, ale vojaci s automatom na hrudi. Nie len my dvaja sme xenofóbni. Keď počujú príbuznú reč, rýchlo prejdeme kontrolou. Aj Pražský hrad je zaprataný ľudstvom. Rada na lístky, rada do katedrály, rada do baziliky sv. Jiří. Kórejci, Číňania. Len natáčajú a robia si sami komentáre. Ako roboti. Nejedia, nepijú, nevylučujú, len chodia. Nevideli sme ich v reštaurácii ani v dopravnom prostriedku. Nejakým spôsobom sa zjavia iba na pamiatkach.  U nervózneho pokladníka pýtam základný okruh, ale berie to ako ten najlacnejší. Základný okruh existuje len v mojej hlave. Na každej pamiatke, kde som. My by sme radi videli viac. Preto napokon beriem okruh A s katedrálou. V katedrále svatého Vítka nám chýba sprievodca. Audio komentár stojí toľko, čo lístok. 350 "kaček". Existuje mobilná aplikácia ako v radnici? Netušíme. Takto nás katedrálou sucho unáša tok ľudí. popri krásnych vitrážach od akademikov Švabinského a Muchy. Strašne gýčovo pôsobia elektrické sviečky, ktoré sa zažnú po vhodení mince. Z pýchy pražského hradu je čistá ryža. Sprievodcovia držia nad hlavou dáždnik alebo akúkoľvek palicu, aby ho ovečky nasledovali vo výklade. Bohužiaľ počujeme len čin-čin, španielčinu a švédčinu. Z dusného chrámu vyjdeme na nádvorie. Akurát začína divadielko pre návštevníkov a pred nami pochoduje hradná stráž. Spolu s ňou sa mení i počasie. Začína pršať a prší do večera. Prejdeme si prístupné komplexy hradu. V starom hrade nakukneme cez okno defenstrácie cez ktoré leteli v r.1618 neprispôsobiví. Veľmi pekná výstava je Příběh pražského hradu. Tvorí ju niekoľko príbehov, ako napr. Příbeh jídla, Příběh korunovace (áno, so svätováclavskou korunou) atď. Najviac artefaktov je v Příběhu pohřbívaní. Stála exhibícia má v zbierke aj vzácne plátno z hrobu prvej českej svätice Ludmily. Šikovné české ručičky ho zachovali dodnes. Ľudí na pokladniach pribúda a sme radi, že sme si stihli kúpiť lístky bez väčšieho návalu. V daždi stojíme radu na návštevu baziliky sv.Jiří, jedného z najstarších kostolov v Čechách a hrobke Přemyslovcov. Interiérom sa ozýva modlenie mnícha, pravdepodobne z reproduktora, lebo nikoho nie je vidieť. Posledná je Zlatá ulička plná obchodíkov. Pididomčeky ako pre hobitov prilepené k hradnému múru. Kúpim si pohľadnicu, kde je aspoň raz bez ľudí. Urobíme ešte zachádzku do veže Daliborka. Je v nej výstava mučiacich nástrojov a lišajov na strope.
"Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Národní divadlo."

Kájuv hrad

    Sestra mi dala typ na vraj výbornú reštauráciu Slávia oproti Národnímu divadlu. Leje jak v džungli, zapadneme tam. Čakáme, kým si nás všimne čašník. Spočítam aj fotky na stene, aj kto na nich je (najčastejšie sem chodil asi Werich). Už sa chcem zdvihnúť a ísť preč, keď konečne si nás obsluha všimne. No potom ide všetko rýchlo. Ja si dám sviečkovú za 219Kč, mamina pečené bravčové s "nokami a zelím". Mne chutilo, len na tanieri mi hovel "až" jeden falát mäsa. Drahá dostala tri plátky. Asi som jej závidel, lebo jej do druhého dňa zostalo ťažko. Skôr však jedlo nebolo najčerstvejšie. Preto ho aj rýchlo priniesli. Záchody Slávie sú v podzemí a na úrovni. Pán Werich to mal ťažké zísť dolu. Žujúc prasačinku sme rozmýšľali kam ďalej v hnusnom počasí. Navrhol som hrad Karlštejn. Vlaky chodia každú hodinu tým smerom a pri dobrej konštelácii dopravy, by sme mohli nejakú tú prehliadku stihnúť. "Nasleduje zastávka: Hlavní nádraží. Přestup na linku metra a další vlakové spoje". Vidíme vášnivú debatu revízora s Číňankou na zastávke. Tak predsa, i keď ojedinele cestujú hromadnými prostriedkami. Šetria aj na tom, keďže sa viezli zadarmo. Hlavná stanica mi pripomína letisko. Monitory na pokladniach pri kúpe lístka, ruch, vozíky.... a klavír. Láka ma sadnúť si zaň, ale bez nôt ani nebrnknem. Niekto len hľadá v pamäti, Pred odchodom chaosím, kde je náš vlak. Nástupištia sú označené okrem čísiel 1 až 4 aj svetovými stranami sever a juh. Bežím na informácie, žena ma nechala podusiť vo vlastnej šťave, pretože ona systém pochopila. Pristavia dvojposchodový vlak. Andula Šílená zahlási: "Příští zastávka: Karlštejn. Zastavíme." Mokrou krajinou ideme cez Smíchov, kde sú odstavené žlté vláčiky Regiojetu, popod Barandovské skály a Chuchle. Názov pražskej štvrte je mi veľmi smiešny. Znie ako nadávka. Ty Chuchla! Časť mesta sa však nazýva podľa staročeského slova, ktoré znamená vyvýšeninu. Na známom dostihovom štadióne lietajú koníky s džokejmi na vozíkoch. Závodisko prežíva momentálne svoju renesanciu.
Popri riečke Berounka za trištvrte hodinku sme v dedinke Karlštejn. Zo stanice je hore k hradu ešte dobrá polhodina. Sme jediní ľudia, ktorí idú vypáliť hrad. Veľká väčšina schádza dolu. Šťastie, že neprší a môžeme šliapať. Stihneme poslednú prehliadku o piatej.
Karol IV bol márnivec, keď si postavil neďaleko Prahy sídlo, kde pobýval len párkrát. Dôvodom na stavbu vraj bolo zabezpečenie korunovačných klenotov a všelijakých Kájových rozmarností. Vo výklade sa dozvieme, ako Českí panovníci pozdvihli krajinu a za panovania Káji mali pod palcom celú strednú Európu. Nemožno Karlovi uprieť, že držal český národ na výslní. Za jeho vlády rozkvital obchod, založil univerzitu, vymodlil post arcibiskupa u pápeža a nebola v českých "zemích" vojna. Na hrade sa mi páčili tzv. vzdušné záchodky. Drevené kadibúdky, ktoré trčali z múru aj 20m nad zemou. Neradno sa pohybovať pod nimi. Veď i hradné porekadlo hovorí:"  Dále, dále, od hradu dále, číha tam nebezpečí nenadálé." Husiti ani Švédi hrad nedobili, i keď vikingovia búchali na poslednú bránu. Prečo dobíjanie pokladu vzdali, nie je známe. Najskôr boli zmorení neustálymi bojmi v 30-ročnej vojne. V poslednej miestnosti o5 vidím ďalšiu korunu Karčiho. Je to fejk za 10 miliónov korun. Pravá má nevyčísliteľnú hodnotu, už len preto, že má osadených 6 najväčších smaragdov na svete. Teraz "krepení" kdesi v podzemí Pražského hradu zatvorená na sedem zámkov. Po hodinke zídeme dolu schodmi na nádvorie. Chystá sa derniéra muzikálu "Noc na Karlštejne". Hrad čaká rozsiahla rekonštrukcia a boli sme jednými z posledných, ktorí videli pôvodné expozície. V dedinke v údolí   kúpime suveníry a karštejnské víno. Hľadám knižku o hrade, ale existuje len v cudzom jazyku. Podobný problém je aj s bedekrom o matičke stovežatej. Kúpim napokon tenkú vo formáte veľkého zošita. Pomaly pešo prejdeme k stanici. Oproti je hotel Karštejn. Máme takmer hodinu do odchodu vlaku, zapadneme do hotelovej reštaurácie. V rohu beží v TV Princezná ze mlejna. Sadneme si na za dlhý stôl k dverám. Na jeho opačnom konci sedí starší pár. Od slovenskej čašníčky si objednáme pivo a prosecco. Zakomplexovaná medúza vraví polohlasne partnerovi , že mám šikmé oči. Je zjavne "nakvašená" na Slovákov, lebo slovenská čašníčka jej nedovolila zobrať pivo na izbu. Znudene si do piva leje fantu.

Batoľatá na veži

Ideme radšej čakať na nástupište. "Příští zastávka: Praha, hlavní nádraží. Vlak zde jízdu končí."
Spoj do Prahy mešká. Opravuje sa trať a súpravy fičia iba po jedinej koľaji. Pendolíno do Plzne má prednosť. K večeru sa obloha prečisťuje. Pri Prahe si všímam vcelku zariadené chatrče bezdomovcov pod mostom. Baráky postavené pri trati nebudú bohviečo, ale ľudia v nich existujú.  V Bille na stanici si kúpime pečivo, čoby večeru. Všetci pijú minerálku Rajec. Iróniou je, že v Prahe je lacnejšia ako domáce vody. Čím to je? "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Jiřího z Poděbrad" (táto hláška je dokonca v piesni skupiny Radiohead). Hneď ako vystúpime z linky A na námestí kacírskeho kráľa, do očí nám udrie nepekný kostol Najsvätejšieho srdca Pána postavený v duchu prvorepublikového modernizmu. Obrí ciferník presklených hodín patrí medzi najväčšie hodiny v Čechách. Chrám má pripomínať Noemovu archu. Zapojím všetku svoju fantáziu, ale mne pripadá ako lezecká stena. Neďaleko jednej podivnosti je ďalšia obluda. Krížom cez námestie po Milešovke prejdeme k Žižkovskej rozhľadni. Veža vysoká 216m patrí medzi najškaredšie na svete. Práve jej odpudivosť priťahuje. A aj sto kilové mimina lezúce hore. Zvonku je pôsobivo nasvietená českou trikolórou. Lístok na výťah je však neúmerne drahý. 10Eur. Rýchlovýťahom sme na vyhliadke vo výške 93m za pol minúty. Vstúpime do prvej kabíny oproti dverám, ktorá žiari na bielo od miniatúr veží na stene. Expozícia predstavuje federáciu svetových veží. Ja odtiaľ nevidím nič, lebo na skle sa mi odráža Burdž chalífa. Netuším, akým zázrakom je medzi nimi bratislavské ufo. Ostatné dve miestnosti sú našťastie tmavé. Do visiacej bubliny sme sa neposadili, všetky boli okupované deckami.  Drahej milovanej som chcel ukázať romantický pohľad na večernú Prahu. Skutočne sa svetielka nočnej Prahy strácajú v nekonečne. Mám trocha problém s orientáciou. Jedine "Václavák" a hrad je nezameniteľný. A zasa   Číňania točia vyhliadku na mobil. Keď si to doma pustí, uvidí iba mihotavé svetielka, ale nebude vedieť na čo sa díva. Nakoľko je veža spravovaná telekom operátormi v kabínkach je signál bezdrôtovej siete, čo žena využije pokiaľ je vybitý telefón dovolí. Vyhovára sa, že ju vyobcujú zo záhradky v nejakej Farmerame alebo čo. Praha o desiatej večer ožíva mladými. Putiky a krčmy sa ozývajú hlasným hovorom a menia na párty zónu. Z celého dňa sme unavení, preto mierime k hotelu. "Příští stanice: Chodov". Mamina sa v metre bojí o batoh a natáčam sa zadkom k nej. Pred jedenástou líhame na mäkké matrace ako do žuvačky.

Tajomný a legendárny

    Dnešné ráno je opakom včerajšieho. Teda, čo sa týka počasia. Na bunke Kazašky znova blokujú kúpeľňu. Púšťajú si hudbu, ako L.A.G. song od Horkýže slíže. V Krusta kaviarni  dáme croisant so šunkou. Pečivo je priemer. Sladký croisant bol plnený niečím neidentifikovateľným. Chvália sa, že si ho sami pečú. No nápoje ťahajú za slabší koniec. Dám si slabé kakao. Mamina kávu, ale nechutila jej. Na druhý deň si dala radšej presso. Ja som na druhý deň kakao nedostal, ponúkli mi o 10Kč drahšiu čokoládu. "Příští stanice: Vyšehrad". Zvonku stanice vidím, že metro linky C ide vlastne v moste. V  Nuselskom moste smutne známom ako mekka samovrahov. Pod jeho klenbou ukončilo existenciu vyše tristo ľudí. Od roku 2007 sú na ňom neprekonateľné zábrany a relatívne je kľud. Pešo prejdeme popri kongresovom centre k vyšehradským záhradám. V priľahlom parku som si všimol pamätník žandára, ktorý tu bol zabitý v r. 1909. Kto vie, čo sa na konci vtedajšej Prahy odohralo? A kto na neboráka nezabudol ani po sto rokoch? Prejdeme popod Táborskú bránu k Špicáku. Na informáciách sa pýtame pani na prehliadky. Do kazematov treba ísť k Cisárskej bráne a do podzemia jedine so sprievodcom. Plánik sme si nevzali, takže sa motáme. Na opevnení je zopár vyhliadok odkiaľ je čarokrásny pohľad na starobylú Prahu a Vltavu. Nemotá sa po hradbách toľko turistov a môžme si vychutnať genius loci tohto bezpochyby magického miesta. I keď sem tam sa objaví čin-čin s nažhaveným foťákom. Navštívime baziliku sv. Petra a Pavla. Mníške vložíme do rúk papierovú stovku a cez bzučiak prejdeme do chrámu. Iba kto sa ide modliť, neplatí.  V chráme je skutočne ticho ako sa na svätyňu patrí a človek sa môže oddávať svojim myšlienkam. Do lavíc si sadla skupina Slovákov a spievali Celá krásna si Mária. Pieseň by sa páčila svokre. Ako vychádzame von badáme, že bude v kostole krst. Mamičky, anjeli, krstný a fotograf, je čas sa odobrať. Za bazilikou je cintorín. Karel Čapek, Víťa Nezval, Waldo Matuška, Vlasta Burian, či botanik J.E. Purkyně. A ďalší bankári, pivovarníci a pracháči. Načo sú im veľké hrobky? Po smrti vyzeráme všetci rovnako a nič si na druhý svet nevezmeme. Som mierne zmätený a stále hľadám podzemné diery. V areáli chýba mapa. Sú v ňom síce smerovníky, ale mlčia o ceste do podzemia alebo k bráne. Pýtam sa čašníka v Seafredo, kde sú kazematy. Vysvetľuje cestu. I tak ideme zle. Zakrádame sa popri múre ako indiáni v mayovke. Prekročíme zábradlie na akýsi osraný chodník a napokon sa ocitneme pri bráne. Stihneme dokonca aj výklad na poludnie. "Navalte prachy, bude to rýchlejší", hovorí pokladník s vlasmi na "máničku", keď drahá tasí z pudilára kartu. Vnoríme sa do tmavých a chladných chodieb vymurovaných v opevnení francúzskymi légiami. Chodby boli zbytočne vybudované, lebo nijak vojensky nepomohli. Ani zbaviť sa ich Prusom nepodarilo, lebo im ukradli zapaľovače na sudoch s pušným prachom. A tak zarábajú aspoň ako atrakcia. Vetráky nad nami slúžili aj ako zdroj svetla. Zaujímavé, že cez ne neprší do vnútra. Rýchlym krokom dobiehame skupinu až vo veľkej sále Gorlica. V obrovskej miestnosti je šesť pôvodných sôch z Karlovho mosta. Súkali ich dovnútra cez nevysoké dvere tým, že ich jednoducho prepolili ako párky cez podstavec. Pani sprievodkyňa nám do rúk strčila vytlačený komentár. Sťažovala sa, že nie sú navyknutí na veľa ľudí. Od potrhlej máničky opatrne kúpim knižku a vyjdeme na svetlo božie. Ideme rovno po ceste smerom do mesta. Okrem trdelníkov po centre jazdia akože veterány. No pri bližšom preskúmaní zistím, že je to len trápny imidž- historická karoséria na novom podvozku. Žene je ťažko od včerajšieho obeda v Slávií, obed preto odďaľujeme.  "Příští zastávka: Karlovo náměstí".  Na najväčšom českom námestí sa ma  jeden nemecký pár pýta, kde kúpiť lístky na elinu. Netuším. Ale potom si všimnem, že na eline je napísané, že priamo vo vozni a dokonca platobnou kartou. Aj si to overím. Neboráci, skopčáci,  dobré mi nerozumejú. Váhajú a skoro skočia za nami do električky."Příští zastávka: Újezd".  

Miesto vychádzok a dolovania uhlia

    Pokračujeme električkou za rieku Vltavu. K lanovke na Petřín ukazuje šípka na zastávke do ľava, ale na chodníku doprava. "Kudy kam?" Doprava.  Na tráviace ťažkosti dám drahej jabĺčko (ako dobre, že sme ho včera zabudli). Antioxidačné činidlo zabralo a neskôr jej zahrajú v bruchu konečne cigánska cimbalovka. Rada ľudí pri vchode, ale už nás neprekvapuje. Napriek tomu sme rýchlo vnútri, v tieni. človekovia sa tlačia zo všetkých strán ako v kostole pre oplátku. Máme výhodu, že na lanovku platí lístok MHD.  Zbytočný šofér, zbytočná zastávka Nebozízek. Od lanovky je len kúsok k rozhľadni. 

Malá eifelovka sa Hitlerovi nepáčila a chcel ju zbúrať.

Ďalšia rada na rozhľadňu nás už ani nerozčuľuje a kľudne čakáme, kým prídeme na radu. I napriek tomu, že nejaký Talian si kúpi lístok na výťah, ale potom mu prepne a chce ísť po schodoch samozrejme vrátiť lístok. Svojimi márnymi protestami Iba zdržuje. Petřín je jediné miesto, kde sa nedá platiť platobnou kartou. Prečo, je pre mňa záhada, veď je na veži pekná tlačenica stále. Pešo vystúpame 299 schodov. Jedno schodisko smeruje hore, druhé dolu. Obe obtáčajú rozhľadňu ako hady. Lepšia je vyhliadka nižšie, pretože je menej ľudí. Anglický oslovujem slovenský pár a prosím ich o foto. "Na nás nemusíte cudzo, my vám rozumieme", hovorí starší pán. Výhľad je spektakulárny, veď je to najvyšší kopec Prahy. Na západe Strahovské štadióny, na juhu Smíchov a Podolí, zo severu dominujú Hradčany, Letenská pláň, Libeň, východný obzor upúta krásne zachované Staré mesto, Žižkov, Vyšehrad až kdesi na kraji mesta nad Petrovou skalou. Karlov most plný ľudí ani nie je poznať. Vltava sa kľukatí v otvorenom údolí, nebyť ľudí, scéna je ako z rozprávky. Márne vyzerám Máchovu sochu. "Hynku, Jarmilo, Viléme, kde jsi?" Málokto vie, že kopec je prešpikovaný štôlňami, lebo sa v ňom ťažilo uhlie. Dolu sa zvezieme o5 lanovkou, pretože je horko a chceme sa čím skôr schladiť v dákej krčme.

2000 pív za deň

    A kde inde, ak nie v tej najznámejšej ikone pražákov, známejšej než Hradčany, U Fleku. Nie je celkom ľahké ju nájsť. Použijem navigáciu v tablete.   Ako sadáme vonku pod gaštanmi za dlhý dubový stôl, pristane nám vzápätí pred nami čierne pivo. Ani si nestihnem objednať vínko. Krčma možno neohúri jedlom alebo pivom (i keď si myslím, že za 500 rokov priviedli vlastné pivo k dokonalosti. Ale ja som pivný analfabet). No to, čo z nej robí pýchu mesta je jej 500-ročný duch, 500-ročná nemeniaca sa tradícia. Konkurenciu má veľkú a pivovar vynakladá nemalé peniaze na reklamu. Pivovar má posledný komín v centre Prahy, posledného akordeonistu a poslednú hajzlbabu. Lokál je známy i z filmu. Nedávno som ho videl v opileckej scéne filmu Fandy ó Fandy. Dáme si flekovský guľáš a žena "svíčkovou".  Obe porcie priniesli rýchlo. Mäso mäkké, dva druhy knedieľ. Záhrada gastronomického pokušenia to zrovna nie je, ale obe jedlá chutili. Proste krčma, nečakám kulinárske nebo. Harmonikár v baretke a okuliaroch trocha pripomína Mariána Kochanského zo skupiny Lojzo. Dostáva od Rusov peniaze a hrá Kaťušu a nejaké ruské "fláky".  Hajzle nie sú z r.1499 a sú čisté vďaka babe. Má prácu, keď sa malý chlapec povracia na stôl. Čašníci chodia medzi hostí a na podnose ponúkajú štamperlík slivovice alebo Becherovky. Drahá si dá druhé pivo a automaticky pristane na stole aj mne.  Sme U Fleku pol druha hodiny. V tieni stromov sa sedí príjemne, s chutným pivom a krásnou ženou po boku je ťažká pohoda. Dobré veci rýchlo končia a je čas ísť. Uchmatnem si podpivníky. Platí sa hneď vonku a zarátajú si z dovolením aj 10% sprepitné. Platobná karta je samozrejmosť. Pri východe je malý obchod so suvenírmi. Neodmysliteľná pohľadnica a berieme i pivo v plastovej fľaši. Doteraz ho chladíme doma?! Ideme pešo ku Karlovmu mostu. Z piva ma ani nohy nebolia, asi má na mňa liečivé účinky. Popri románskej Rotunde, reštaurácií Smetana, kde je pivné múzeum s ochutnávkou piva v malých pohárikoch, sa cez úzky chodník dostaneme k mostu. Ľudí je po starých uličkách ešte viac ako v piatok. Ideme na Staromestské námestie. Žena volá švagrinej. Písala jej správu v duchu: Pivečkujete? Ale máte nezaopatrené deti". Švagor, resp. švagriná z Nitry sa vykašľali na ne a šli sa kúpať do Podhájskej. Zvyšok pražského pobytu nám týmto pokazili. Pozreli sme si orloj s natrásajucou sa smrtkou a už sa iba motali.  Kúpil som si mechanickú pohľadnicu Orloja. Spomínam si, že sme takú kedysi z Prahy mali. Ktovie, kde skončila. Na námestí   sledovali mladých chalanov zo Španielska alebo Brazílie ako kúzlia s loptou. Prešli sme sa na "Václavák", ale myšlienkami sme doma. Na námestí si pripomínajú August 1969. Pódium, kde sa nonstop premietajú filmy a naozajstný obrnený transportér. Vedľa v uličke toto Írov netrápi. Len slopú Guiness. Áno, je lacnejšie v Prahe o 2Eur ako kdesi v Dubline. Taký leprikón si kúpi letenku za 20Eur a za päťdesiat pív sa mu cesta oplatí. Opodiaľ, v tieni, stoja strieborné živé sochy so škrekľavým hlasom. Jedna fajčí, má státia plné zuby a tuhé údy. V MC Donalds z nás išiel čierny mok von. V tomto lokáli je pre zmenu turniket na WC. U nás som žiadne zamedzenie prístupu nechceným návštevníkom nevidel. Len nápis, že záchody sú spoplatnené, okrem hostí reštaurácie. Ak je to ako s fotením v jaskyni, tak na Slovensku má papier len symbolický význam. Ale ono to príde aj k nám. Ďalšia dobrá vychytávka je objednanie jedla cez samoobslužný pult. Sedíme a rozmýšľame nad deťmi. Pri najhoršom ich zajtra vyzdvihneme cestou domov v Bratislave (o deviatej večer baby švagor predsa len v Bratislave vyzdvihne do Nitry). Na Karlovej ulici kúpime gumové sladkosti. "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Přiští stanice: Vyšehrad". Vystúpime na Vyšehrade, ale ku krčme Zlý časy je to vyše kilometra. Preto "Příští stanice: Chodov". Obchodné centrum je mega veľké. Asi najväčšie, v akom som bol. No nikde poriadny obchod pre väčšie deti. Len pre batoľatá. Kupujeme blbosti pre deti, ja si kúpim knihu Praha z nebe. Z chodenia nám vytrávilo, ale už ma bolia nohy. V tamojších rešatuaráciách ma nič neoslovilo. Na hoteli zisťujeme, že krčma Spojovák je stále otvorená.

Pivovary všech čtvrtí, spojte se 

    Rozhodujeme sa okamžite ísť. Popri intrákoch a otravujúcich komároch prejdeme do celkom veľkého lokálu pri kruhovom objazde. Dnešok sme začali pivom a pokračujeme ďalej. Mne načapujú Libenský ležák 9. Žena Kunratického študáka 11. Moje je ovocné, ale už to nie je flekovská 13. Drahá hovorí, že aj jej pivo "řízli" s mojím. Nič nie je lepšie ako nezdravá večera o deviatej v podobe hrianok s pivným syrom a cesnakom. Netuším, čo s pivným štamperlíkom. Vraj sa vyleje na syr. Decentne ho dám bokom. Žena zajedá študáka oškvarkovou pomazánkou s chilli. Podnik zrovna upratujú po oslave a konštatujú, že to bola "prasárna". Po stoloch sa povaľujú zvyšky jedla, rozmačkané torty a zákusky. Rozliate víno a malinovky. V reštaurácii sme hodinku a ideme na hotel. Zmenili heslo do siete. To mám volať na recepciu? Kašlem už na to. Predpokladám, že je to kvôli študentom, aby netrávili voľný čas len na internete.

Najkrajšia a najstaršia pražská štvrť.

Domov štandardne

    V noci ma prebudila búrka. O šiestej zasa smetiari. Zanedlho vstávali "bárišne" od vedľa. Našťastie rýchlo vypadli už po siedmej hodine. Rýchlo sa zbalíme a po ôsmej vypadneme. "Příští zastávka: Chodov". V buse sa vezie s nami  plno Rusov, budúcich ekonómov. Do hrbu búchali starého pána. Ten reagoval úprimne: "Nesácej do mně. Vždyť ty rozumíš!", spomínal na 68 rok. Nepokračujeme do mesta,  radšej sa v obchodnom centre zastavíme na raňajky v Kruste. Dnes im došlo kakao, dal som si drahšiu čokoládu a makovú štrúdľu. Drahá croassaint, no bol plnený čímsi, čo nechutilo. Dojedol som ho, ale ostalo mi ťažko. Žena si dala na prebratie kapučíno, ktoré je ako tak pitné. "Ukončete nástup a výstup, dveře se zavírají. Příští stanice: Hlavní nádraží."   Na stanici chodíme po obchodíkoch a dokupujeme posledné veci pre rodinu.           "Vážené dámy a páni, vítame Vás na palube vlaku Regiojet z Prahy do Bratislavy". Odchádzame a vagón kropia prvé kvapky dažďa. Prahu opúšťame v pravý čas. Dnes na popud milovanej polovičky sedíme v štandardnej triede. Koženkové kreslá i palubný servis je už ako v lietadle. V každom sedadle je zabudovaný dotykový displej s prístupom na internet alebo multimediálnym prehliadačom. Zábavný systém sa však kdesi pred Brnom pokazil. I rolety na oknách sú iné ako v nižšej triede a tiež WC je čistejšie. Je to asi ako prvá trieda nášho národného dopravcu. Posledných 50 "kačenek" minieme na šunkové croisanty. Káva je podľa ženy pitná. Vraj chutí rovnako ako Nesca doma. Klimatizácia chladí ako sprostá, zakryjem ako tak výduchy batohom. Pred nami sedia kravy v rifľových bundičkách a la 90. roky z dajakej dediny v okolí Trnavy. Pred Brnom v okolí Blanska sa vyjasní. Dokonca sa ľudia slnia na kúpalisku. Dávam zo seba bundu dole. Cesta ubehla celkom rýchlo. Meškali sme asi 8 minút, ktoré sme nabrali za Brnom. Škoda, inak by sme stihli vlak domov. Takto sme mu zamávali.  Z Bratislavy odchádzame rýchlikom s pravidelným meškaním. Záver cesty mi spríjemnila rodinka z východu. Neboráci "šaľeni" netušili kde sú, kadiaľ prechádzajú. Keď už toho bolo na mňa dosť, ukázal som im aspoň Leopoldovskú basu. No už pred Piešťanmi vyzerali ilavskú väznicu.  O pol šiestej skladáme kufor doma. 

Výlet za trdelníkmi a Karlovým mestom bol prvotriedny. Nebyť toľko ľudí, dal by som desať bodov. Chodenie si odniesla moja pravá noha. Ale podržala ma na vrchole sezóny v Tatrách. U drahej sa prehĺbila xenofóbia alebo čo a vyhlásila, že jej noha vkročí už len do lesa.