Tatry 2020

Názov expedície: Horeplaz 2020.

Heslo: Toto leto nie sme v horách sami, surikaty sú tu s nami.

20.8.2020 Základný tábor Štrba

    Odchádzame z viac ako hodinovým meškaním. Neskorý odchod sa nám vypomstí a trčíme v kolóne v Žiline a v Ružomberku rovno v dvoch. Ale už vidím za Ružomberkom medzi stromami siluetu "katovej kapucne". "Podarí sa, nepodarí?", vŕta mi hlavou už x-tý krát. Na konečnej, v Štrbe, zle odbočím kamsi na Podbanské. Hneď sa zvrtnem na zastávke autobusu. A o5 prebehnem odbočku na kemp schovanú za stromami. Ďalšia otoč o 180° pri potravinách. Zídem dolu ku kempu. Na začiatku sú roztrúsené po ľavej strane staré chatky s červenou sedlovou strechou. Niečo ako naša chatka na záhradke. Relatívne lacné a voľné. Z interiéru však neexistujú fotky, no ani z vonku nevyzerali lákavo. Budia dojem, že sú primárne určené na víkendové ožran alebo moderne-kovid párty. Recepcia kempu je vedľa reštiky. Pred nami sa ubytovávajú babenky. Predložím občianku, zaplatíme vyše 41Eur za dve noci. Do rúk dostanem štyri vrúbkované žetóny na 5min. sprchy a zelený papierový náramok. Dievčina ukáže rukou za seba, nech si nájdeme miesto na príkrom svahu. Po rozbitej úzkej betónovej ceste idem pešo hore obzrieť miesto. Kemp je pomerne veľký. V okolí ani iný nie je. Najbližšie v Starej Lesnej, vyše 20km od Štrby. Dnes asi dopoly plný. Kopec je ako tak stupňovito vyrovnaný. Napriek tomu sa niektorým ľuďom zdá málo. Pestré stany, z ktorých sa nedá nájsť rovnaký, sa miešajú s bielymi karavanmi. Na druhej stane cesty sú väčšie, luxusnejšie chatky. Iba jednu okupujú nejaké mladé baby. Slovákov v okolí stanuje o5 málo. Malá kuchynka nad veľkou umyvárňou vybavená troma sporákmi, mikrovlnkou a kanvicami. Pri stene v strede jedna priehľadná chladnička. V areáli je zopár piknikových miest. Väčšina ľudí si varí sama. Nájdeme miesto pri plote na východnej strane, kde vyzerá menší zráz a nebudeme sa kotúľať dolu kopcom. Stan rozložíme, ale spíme opačne, otočení hlavami ku vchodu. Rokmi naberáme prax a postavenie nám trvá iba 45min. Pretrhne sa gumička napínajúca vonkajšiu plachtu. Nič s tým teraz neurobíme, pokiaľ nebude víchrica, je to v poriadku. Baby zatiaľ šantia na súkromnom ihrisku. Pán ich vpustil aj vypustil. Nejaké divné, že ihrisko je mimo pôsobnosti kempu. Okolo pol ôsmej zapadneme do reštiky zvanej Humno. Interiér je veľký, obložený drevom. Hneď pri vchode je vitrína s pivovými pohármi z celého sveta. Na stenách visia haraburdy ako hrable, vidly, akási halapartňa. V rohu starý šijací stroj. Prosto vetešáreň. Uprostred je ďalšia vitrína s pohármi. Bar je na druhom konci. Okrem bežných vecí, je na bočnom pulte vedľa zákuskov a nabíjačka pre telefóny. Menším prekvapkaním bola fungujúca internetová sieť. Sadneme si za veľký stôl pre šiestich. S reštauráciou je spojená umyváreň, ktorá asi slúžila pred postavením súčasnej. Signalizovali ju demontované sprchy. No na WC žiadne mydlo ani utierka. Obsluha je pomerne rýchla, inu, chodí sem hlavne zahraničná klientela. Aj jedlo priniesli rýchlo. Razia správnu teóriu. Menší výber jedla, menia sa iba omáčky a prílohy. Mínusom je len platba v hotovosti. Všetci sme si dali variácie kuracieho mäska. S plnými žalúdkami sa napasujeme do termo oblečenia a zaľahneme do spacákov. V kempe je okolo desiatej ticho. Iba v jednej chatke vrcholí babská jazda.   

21.8.2020

Túra na krivý kopček

22.8.2020 Vrbov

V noci ma boleli lýtkové svaly, ale ráno som bol svieži ako dych z mentolovej žuvačky. Ticho ležím do pol ôsmej, nech si baby pospia. Belgičania nad nami zmizli (mal som podozrenie, že chlap je Slovák, ale možno som zle počul). Kemp ožíva skoro ráno. Dnes sa i vyprázdňuje. Posledný letný deň. Do umyvárne neberiem uterák, tak vychádzam zasa s mokrou tvárou. Raňajky kúpim v potravinách na druhej strane cesty oproti starobincu. V obchode majú sortimentálne minimum. Doslova vybielim policu s croissantami a k nim prihodím makovník. Obchod drží mama s dcérou. Stará je schopnejšia ako rozkydaná, unudená dcéra. Matka hlási potomkovi do kumbála: „Nie sú kroasánty“. Marfa na mňa zazerá ako nasraná vrana a čosi si zapisuje. Cestou s5 nakuknem do lacných chatiek. Interiér tvoria poschodové postele a malý stolík. Zvnútra vyzerá schopne. Mamine kúpim v Humne kávu. Tiež žiadne vystreto, skôr čašnícke nasrato. Po chrumkavých kroasántoch sa zapráši, makovník načnem iba ja. Zbalíme stan, kým dievky sa kdesi motajú. Skladanie trvá dlhšie, lebo musí vojsť do tašky. Po desiatej kemp opúšťame. Na recepciu vrátim žetón a dostanem s5 50c. Po diaľnici ideme cez Matejovce do Kežmarku. Zastavím v centre pred značkou Zákaz zastavenia a motor nechám bežať. Maminu pohltí vskutku bankomat. Trčí len jej zadok spod výklenku. Keď vidím drahú vychádzať, vycúvam, naložíme ju a ideme von z centra. Je to bez šance vojsť na hlavnú cestu. Ak by sa nezmiloval šofér, blikám na odbočke smerovkou dodnes. Pokračujeme na kúpalisko do Vrbova. Za miestnym štadiónom spravili nové parkovisko aj nový vstup a na konci areálu trápny plastový dinopark. Parkujem v treťom rade. Dopne mi, že auto predo mnou nevyjde. Preto idem na koniec a kdesi v blate odstavím auto. Prezujeme sa do šľapiek. Nedá sa platiť kartou. Berieme letný vstup za čosi vyše 40Eur. Nájdeme si miesto pod statnými smrekmi za veckami. Blízko je na tobogan i veľký bazén. Baby idú na šmýkačku, ja sa pomotám po areáli a skúsim i plavecký bazén. V rekreačnom bazéne pláva dospelé dieťa v detskej veste, kúpacej čiapke a plaveckých okuliaroch. Cestou s5 sa obzerám po jedle. Pri relaxačnom bazéne sa šmyknem a narazím si palec na nohe. Potom ležím na deke a píšem denník. Baby si zjedia na obed nugetky zo skutočných kúskov kuracieho mäsa, nám drahá donesie pizzu s pikantnou klobásou. Ja recipročne skočím po radlera. Výčapník sa ani sa neopýtal a nalial pivo do sklenených pohárov. Po obede šantím s babami v bazéne. Som im to dlžný za včerajší výstup. Oni sa obetovali včera, ja dnes. Poľahnú ma na chrbát ako hrocha až sa mi obracia plný žalúdok. Mamina je postrachom kúpalísk a ani sa nenamočí. V areáli je signál wifi a to jej stačí. Smejem sa na vorvaňovi v čiernych plavkách utekajúcemu na záchod. Natriasalo sa mu brucho ako želatínovému Blobby-mu v Translyvánii. Okolo pol piatej balíme a ideme k autu. Našiel som kratšiu cestu cez Žakovce. Zájdem si kúsok do Popradu a natankujem. „Job tvoju mať“, hovorí Ukrajinec, ktorý si tvár zakrýva smradľavou prepotenou košeľou namiesto rúška. I tatranské štíty sú zahalené v rúšku tmavého mraku. Cez Veľkú Lomnicu dôjdeme do hotela. Recepčná nosí stále dlhé nalakované pazúry a zdá sa, že nás pozná. Za 20Eur, ktoré sme jej minule nechali na pulte sa ani nedivím. Minimálne sme v databáze hotela, preto ubytovanie ide rýchlo. Dostali sme rodinnú izbu z vlaňajška 408. Proste idylka s ovečkami v pozadí. Hotel rozšíril jedáleň na poschodí a dokonca i herňu, ktorú sme premenovali na "opičáreň". Po sprche sa oblečieme na večeru. Vo výdaji jedla o5 zmena. Švédske stoly. Je sedem hodín. Žena sa pýta mladého čašníka Jakuba, ako večere teraz fungujú a či doložila prázdne misy. „Je mi ľúto, kuracie už nemáme“ a vybehne po zopár kúskov bravčovej panenky. Ja si naložím na tanier vyprážanú brokolicu so zemiakmi. Mamina so staršou naberie kuracie rizoto. Lenže ani na rizote si nepochutili. Skysnuté, ako pohľad Jakuba. Stuchnuté žrádlo drahú polovičku vytočilo na plno. Mali sme tému na celý večer. Nuž tak. Platíme si rovnako, ako prasa, čo zožerie misy jedla a pol hodinu pred koncom výdaja nie je čo jesť? Ešte aj zbytky sú pokazené. Rizoto pripomenulo žene pomyje pre prasce. Pri vínku a pive sme potom ohovárali jedlo a manažérku. Vsadila na rodiny, ale nesmie sa stať, aby pol hodiny pred zavretím pojedli všetko "zľavomatoví". Čím skromnejší hotel, tým prívetivejší personál. Napr. vo Volge, kúsok odtiaľto, počkali na nás s večerou, keď sme kvôli kolónam meškali. Z terasy sme videli sme, ako si kuchárky a starý ožran sadajú po ôsmej s plnými taškami do auta. V tme pod Lomičákom a Svišťovkou svietia maličké biele svetielka a signalizujú, že hore dakto bivakuje. No v Belianskych Tatrách sa blýska a zajtra hlásia dážď.

Jedno zo Spišských plies.

23.8.2020 Uhorkový kráľ

Ráno kontemplujem prečo ovciam nevadí dážď. Že sa neboja zdutia z požierania vlhkej trávy alebo šmyku na mokrom svahu? Vstali sme okolo pol ôsmej. Kopce sú zahalené v bielej hmle. Na raňajky bolo jedla dosť a dokladajú aj o pol deviatej. Doobeda ležíme na izbe, lebo leje. Baby šantia v opičárni. Aj sme ich boli pozrieť. Ihrisko sa tiež rozšírilo o ďalšiu preliezaciu a skákaciu časť. Vetranie všetci bez rúšok, koronavírus by si prišiel na svoje. Hlavne, že musíme byť bosí. Plánujeme zajtrajšok a túra zo Štrbského plesa až do Polianky po magistrále je veľké sústo. Vystúpame len na Ostrvu. Keď sa krátko po obede počasie ako tak umúdrilo a aspoň nepršalo, sadli sme do auta a šli do Kežmarku. Dovolenkujeme v okolí tretíkrát, ale centrum sme doposiaľ nepreskúmali. Odstavím Voxhóla na hornom konci námestia (na rovnakom miesta ako včera) a pešo sa prejdeme na dolný koniec. V info stredisku si zadovážim pohľadnice. Baby sú hladné a okrem cukrárne a jednej reštiky kde nič tu nič. Zdá sa, že v hrade je nejaký bufet, vkročíme na nádvorie. Na ploche je veľa drevených búdok a pódium, ale občerstvenie zachraňuje iba nejaký bar. Kúpime dievčatám aspoň slané tyčinky. Nakuknem do hradu a voľný vstup je za vyše hodiny, o tretej. No keď sme už tu, po krátkej porade, kúpim na tretiu lístky. Rodinný, deti prakticky zdarma. Čas zabíjame motaním sa v okolí hradu. V parku na podstavci sa vypína tank Jánošík z druhej svetovej vojny. 

Tank T34/76 pokrstený menom Jánošík sa prvýkrát zapojil do bojov o Kyjev na jeseň r.1943 ako jeden z desiatich ťažkých inventárov 1.čs. brigády.  Na jeho zakúpenie bola klasická skladačka (50 000 rubľov) príslušníkov čs. jednotiek v ZSSR.  Tank, resp. jeho posádka má na konte jeden nemecký tank, niekoľko diel a povozov. Mašina nemala dlhý život. Na sklonku roka 1943 bol tank trikrát zasiahnutý v boji o Belu Cerkev, posádka ho nechala na poli opustený. Stroj vystavený v kežmarskom parku však nie je pôvodný Jánošík, ale novší T34/85 a pripomína oslobodenie mesta v januári 1945. 

Vrátime sa do hradu a kúpime dievkam ešte zákusky. Majiteľ sa dostáva do stresu, keď príde nóbl pipka a ohlási návštevu desiatich ľudí. Premiestňuje nábytok, buzeruje dve čašníčky. Vecka sa v múzeu platia. Viac menej dobrovoľne do krabičky hodiť 50c. Pri pokladni je i orchestrión. Za 20c začne obrovská drevená skriňa vydávať nejaké pazvuky. Rozladená je ako stará dievka. Sledujeme vonku, ako sa pripravuje na malom amfiteátri divadielko pre najmenších. Okrem pódia a búdok  je ešte na nádvorí studňa (kedysi so strieškou). Oproti múzeu je skromná výstava veteránov. O tretej si nás zvolá sprievodkyňa. Všetci pekne zarúškovaní ideme po schodoch hore. V prvej miestnosti je model hradu v čase najväčšej slávy a zoznam majiteľov, v druhej aj ich portréty. V ďalších sú zbrane horúce i studené. Potom nám dievčina ukáže tri miestnosti venované streleckému klubu. Steny zdobia veľké drevené terče pre streľbu na vzdialenosť pol kilometra. Na jednom menovec môjho bývalého šéfa. Ďalšia miestnosť je venovaná rebelovi Imrovi Tököly-mu, samozvanému kráľovi Slovenska. Nad vchodom do hradu je zaujímavá expozícia venovaná röntgenológovi Dr. V. Alexandrovi. Vedca a doktora, ktorého na Slovensku pozná málokto.

MUDr. Vojtech Alexander bol priekopník presvecovania tiel nielen na Slovensku, ale i vo svete. Ako prvý súkromný lekár v Uhorsku si kúpil ožarovací prístroj. Prvú snímku zhotovil pravú ruku svojho priateľa, ktorý musel 5 minút nepohnuto sedieť. Prežiaril všetko čo sa dalo a významný počin je jeho röntgenologický atlas. Okrem klasických röntgenových snímok, vyvolával aj plastické (ako prvý na svete). Jeden obrázok sa vyvolával niekoľko nekonečných hodín. Zachované snímky sú národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho meno nesie rádiologický ústav v Budapešti, kde pôsobil v ostatných rokoch svojho života ako profesor. Sláva a oddanosť vede bola kruto vykúpená postihnutím najmladšieho syna, ktorého v prenatálnom vývine dotoval X-lúčmi každý mesiac. V počiatkoch sa ešte nevedelo o zhubnom pôsobení lúčov. Imrich zostal sedemdesiat rokov na úrovni päť ročného dieťaťa, no ovládal tri jazyky a napriek postihnutiu sa dožil vysokého veku.

Kežmarský zámok.

 Potom sme vyšli na vežu, ktorá slúžila aj ako mučiareň a hladomorňa. A mali sme tému na zvyšok dňa. Koľko vydrží človek o hlade a tak. Na vrchu sú pekné výhľady na mesto, no sivá opona bránila nejakým spektakulárnym panorámam. Inak každá hradná veža má mať svoje meno. Kežmarská sa vraj mala volať Nebojsa. Ďalšou zastávkou na prehliadke bola spišská lekáreň s jedmi. Zasa sme mali tému, ako páni trovili nepriateľov a lekárnik musel držať hubu. Z balkóna sme si prezreli najnovšiu časť hradu, kaplnku z r. 1657. V súčasnosti v nej bývajú svadby. Prenájom vyjde na sto evri. V krypte kaplnky boli kosti hradnej pani Márie Tököly, ktorá sa po šiestich deťoch v 22. roku života porúčala na večnosť. Najväčšia miestnosť hradu je tvorená dobovým nábytkom a obrazmi akademických maliarov. V ďalšej veľkej sále je čo to zo života mesta. Ono - najviac sa zachovalo zo života obyčajných kežmarských ľudí. Hradní páni sa nemali príliš v láske s mešťanmi. Nevraživosť sa vyhrotila istého času natoľko, že radnica musela žiadať uhorského panovníka o opätovné udelenie privilégií kráľovského mesta. Mesto malo aj iné privilégium - v čase druhej svetovej vojny jedna ulica niesla meno furera: Adolf Hitler Strasse. Dostrieľaná tabuľka sa podnes zachovala. Jedna zaujímavá vitrínka je venovaná vysvedčeniam "Hviezdina" počas gymnaziálnych štúdii. Z 9 (!) predmetov zmaturoval na výbornú, z toho napr. 4 boli jazyky (Slovenčina iba nepovinne). Bifľoš, ale písanie mu šlo excelentne. Predposlednej miestnosti dominuje na stene krásna maľovaná mapa z počiatkov horskej turistiky, kde sú štíty a kto na nich vystúpil. A tiež odevy turistov z 18st. Vo výklenku stojí postava celá v čiernom so zahalenou tvárou. Čierna pani bola kľúčiarka, ktorá strážila klenotnicu Imreho T. Ulakomila sa  na pánove šperky, čorkla ich a nechcela za boha prezradiť kde. Imre mal naponáhlo, lebo utekal pred uhorským kráľom, tak zlodejku aspoň naveky preklial a dodnes sa motá po hrade. Ostatná miestnosť na prízemí je so šutrami a návštevnou knihou. Ideme do supermarketu a nakúpime na zajtrajšiu turistiku. Viackrát sme si všimli, že v Kežmarku sú iba cigáni a pipenky. Také kravky nebeské. V hoteli sme pre istotu pred pol šiestou, nech sa nám ujde jedlo. Ako prvé zhabeme štyri zákusky. Bohviečo ale nie sú. Mal som výborné špagety so syrovou omáčkou. Zaujal ma však týpek , ktorý si naloží ryžu, mäso na tokánsky spôsob, dusenú zeleninu a zemiakové placky na jeden tanier. To všetko polial syrovou omáčkou na špagety. Nechutný grc. Ochutnám aj zemiakové placky s tokáňom, ale mäso je presolené. So ženou si dáme víno, no napriek objednanému Muscato, donesie čašníčka nejaký kyslý Rizling. I striedajúci čašníci sú z vlaňajška. Majú len brigádnika, asi študenta. Drahá počula ako sa bavia v bare čašníci, keď sa im nechce robiť frappe:“ Budeme hovoriť, že nemáme“. Dvaja na detský kútik a občas vypomáha z recepcie. Správajú sa paušálne ku všetkým ako k Zľavomatákom. Džbán vody účtovala čoby citronádu. Obloha je večer ako vymetená.

Tupá (2285m n.n.) pri pohľade z Ostrvy.

 24.8.2020 V kosodrevine si sejf

     Ráno vstávame po siedmej. O pol ôsmej už tlačím do seba chlieb vo vajci. Ponožkovú vodu si ani nedám. Je polooblačno. Ideme autom do Štrbského plesa. Parkoviská poloprázdne. Na Štrbskom včera nejaký pomätenec strieľal v bare. Ale to nie je asi dôvod. Šliapeme na Popradské pleso a nastáva zasa kríza. Cesta na pleso preto trvá dlho. Navyše mi nejdú vysunúť mamine paličky. Takmer poldruha hodiny šliapeme. Že je málo turistov svedčí i kopa vriec a plynové bomby na chatu pod Rysmi. Na plese sa posilníme tyčinkami Snickers a pokračujeme do sedla nad Ostrvou. Maminu dráždil pohľad na nekonečné serpentíny, keď okolo chodila minulé roky na túry. Skalnými "meandrami" cik-cak je vcelku príjemné stúpanie. Mraky zakrývajú vrcholy, ale akonáhle sme hore, štíty sa odkryjú. Za vyše hodiny sme v sedle. Odfotí nás pri smerovníku starší pár. Oni pokračujú až na Batizovské pleso. Aj nás so ženou cesta láka, ale až k Sliezskemu domu a potom dolu do T. Polianky. Úsek magistrály činí vyše 21km, a tak túru zavrhneme. Odradilo nás hlavne prudké klesanie. Napokon dnes i tak spravíme takmer 18km, takže možno by sme chodníkom prešli. Odbočíme zo sedla k vrchu Ostrva. Po ľavej strane vidieť pekne celý Liptov. Vrchol Kráľovej hole je skrytý v mraku. Ako inak. Naproti je krásne vypínajúca sa Vysoká, za ňou Rysy. Pod nami Zlomisková a Mengusovská dolina. Na jej konci, nad ňou Kôprovský štít.

Rozsiahly vrch Ostrva (1984m n.m.) znamená vlastne drevenú trojnohú sušičku na seno. Mne kopec zrovna nepripomína krmelec. Vrchol je rozsiahly s malými pláňami. Jednotlivé výčnelky majú každý meno. Okolité skaly sú  vyhľadávanými horolezeckými stenami pre začiatočníkov. Prvý chodník do sedla šiel z Vyšných Hágov. Túra na Ostrvu je jednou z mála v Tatrách, kde sa dá vystúpiť celoročne.

Popradské pleso a Mengusovská dolina.

    Sadneme na skaly v závetrí a berieme si z plátkov maďarskej salámy, ktorú zakusujeme chlebom. Keď začína na nás útočiť mrak z juhu, schádzame dolu. Zaujímavé, že cestou k plesu stretám pestré panoptikum ľudí. Korpulentnú pani povzbudzujem, že už má koniec na dosah. České turistiky sa ma pýtajú, ako je ďaleko sedlo. Vravím, že sú v dvoch tretinách. Zopár ľudí má skutočne dosť stúpania. Stretáme troch chalanov, ktorí z reprákom a fľašou vody stúpajú hore. Rodinka hneď za plesom vzdáva výstup hneď. Počerný tatko s foťákom si kráča ako picinko. Za ním žena so striebornými vlasmi (asi farbené) a nakoniec dcéra s dlhými špinavými blond vlasmi. Všetci v plátienkach. Nečudujem sa že sa otočili. Vidím z výšky i lávku v Zlomiskovej doline. Tabuľka upozorňuje na zákaz vstupu. Dolinu okupujú nanajvýš horolezci, lebo je tu lezecký raj (Ganek, Vysoká, Zlobivá atď.). Na Majláthovej chate si baby dajú polievku, mladšia parené buchty s tvarohovo-smotanovou omáčkou a lesným ovocím. Všetko umelé, takže bohvieako jedlo nechutilo. Porciu buchty som si dal na polovicu. Nemal som hlad, bolo mi ťažko od žalúdka. Kým jedia, prezerám si peknú obrázkovú knižku o Tatrách od V. Bártu. Po nasýtení báb prejdeme popri plese k symbolickému cintorínu. So ženou sme pietne miesto navštívili pri túre na Rysy, teraz desiatky kovových tabuliek čítajú dievčatá. A o5 mám s mladšou tému idúc zeleno značným chodníkom k Štrbskému plesu. Čo cíti človek, ktorý umiera a pod. Na plese sa motáme pri stánkoch s neužitočnými zbytočnosťami, navyše gýčovými. Babám sme sľúbili plyšákov za výstup na Kriváň. V jednom obchode sme im napokon kúpili zajacov. Ja samozrejme pohľadnice "Krivého" kopčeka. Ako sme začali nastupovať do auta, ozval sa švagor, kde sme. Za pol hodiny nastalo veľké zvískanie na terase hotela. Hneď sme aj šli na spoločnú večeru. Na peknú dovolenku sme si pripili tatranským čajom. Po večeri sa príchodzí mrochtili v malom bazéne. Ja som iba dával pozor na deti, kým švagrovci sa potili v obrovskom drevenom sude, čoby sauna. Soľná jaskyňa mimo prevádzky. Obe vírivky boli obsadené, až keď sa jedna uvoľnila, sadol som si do bubliniek. Ani som si dlho v horúcej vode neposedel a už ma pomaly vyháňala o tri štvrte na deväť upratovačka. Deti zostali ako posledné v herni pri telezízore, kým rodičia chlascú pri bare ďalší tatranský čaj.

Malá Studená dolina.

 25.8.2020 Kelišová

    V hoteli sa strieda dosť ľudí. Prichádzajú, odchádzajú po pár dňoch. Týždeň sú v ňom okrem nás nejakí pepíci a rodinka zo Žiliny. Novoprišelcom sme dnes dali deň na vysokohorskú aklimatizáciu. Keďže benjamínek pomaly, ničobne raňajkuje, navrhujeme zhabať rohlíky s maslom na zajtrajšiu turistiku. Švagriná, oblečená vo voľných nohaviciach typu Hárem, sama povedala, že bude kradnúť ako Kelišová v Slunce, seno, erotika a prezývka jej počas celej dovolenky prischla. Auto sme odstavili po dvoch kilometroch jazdy na stanici. Prišli sme dostatočne skôr, vlak ešte len išiel do Lomnice. Na zastávke je nápis, že sa lístky kupujú u vodiča. I v angličtine. Švagor síce chcel poslať SMS, ale odhovorím ho od kúpy, že cez telefón je lístok drahší a veď uvidíme. Samozrejme že je to blbosť a do Smokovca sa vezieme na čierno. Usmerním skupinu hore poza stanicu, kde je Tricklandia. Je to asi 500m smerom ku kalvárií. Vojdeme dnu a zistíme, že sa objednáva. Babka bez rúška sa vyhovára, že je astmatik. Pokladník od nej požaduje potvrdenie. Vraj doktor ho nevydáva, ale môže mu ukázať recept. Rúška v zábavnom centre sa pri fotení smú dať dolu, takže i tak nemajú veľký zmysel. Je voľný vstup o 15min. Rýchlo kupujeme rodinný lístok za 28Eur. Chvíľu sa motáme po predajni, kým si nás zavolá dievčina s dlhými tmavými vlasmi. Za vstupom sa vyzujeme, radí nám odložiť tašku, ale mám v nej doklady. Pár slov na úvod, kde sa fotiť, aké kreácie ponúkajú obrazy (slovenské rozprávky), kde nainštalovať aplikáciu s dodatočnými efektami a vzápätí si nás preberá druhé dievča. Uvedie nás do antigravitačnej miestnosti. Cez točiaci sa valec so šikmými čierno-bielymi pruhmi, ktorý vyvoláva pocit opitosti (akoby sa dvere sa nakláňali) vojdeme do šikmých miestností. Mamine bolo zle ešte aj neskôr v parku v Lomnici. Sklon prvej miestnosti je 20°. Tak odmeral švagor v mobile. Ťažko sa mi stojí, či kráča, vyzúvajú sa mi ponožky. Dievčina pustí loptičku, ktorá ide hore kopcom. Išlo vajce na vandrovku. Čo ti je.e? Ďalšia zábavka je zvonkohra. Kto uhádne pieseň, čaká ho odmena. Ešte jedna miestnosť, kde si človek ľahne a skúša sa postaviť. Nemožné. Potom nás babenka opustila a po miestnostiach sme chodili už sami. Zišli sme dolu k ilúziám. Zaujímavé, že ľudské oko neoklamú obrazy, ale fotoaparát áno. Je to skôr širším (periférnym) videním scény. Človeka vie však oklamať zrkadlové bludisko, ako sme skúsili. Mama stratila orientáciu a volala dievčatá nech zavolajú tatu, teda mňa. Staršia po mne aj kričala, ale nešiel som blúdiť. Vyhrabali sa aj samé. A to malo byť pôvodne bludisko ešte väčšie. No nikto by sa z neho už nevymotal. Odtlačky mastných rúk na zrkadlách trocha uľahčujú orientáciu. Najlepšia hra svetiel bola v tmavej miestnosti, kde pri fotení hádzala rôzne symetrické obrazy na zrkadlá farebná guľa. Výsledný obraz bol fascinujúci. Niečo na spôsob kaleidoskopu s korálkami. 

Tricklandia kaleidoskop.

    Hodina na pozretie a fotenie obrazov, či miestností je akurát. Tricklandia nie je veľká a cena vstupného vlastne ani nezodpovedá videnému. Viac ľudí ako na Hrebienku. Úpenlivá snaha dostať ich do Tatier? Neviem. Bez foťáku a rúšky nemá veľmi cenu do galérie chodiť. V potravinách vedľa si nakúpime niečo pod zub. Pod Tricklandiou je prvý tatranský obchod s čajom a kaviareň U Vlka, kde zapadneme na kávu. Pani majiteľka je veľmi príjemná a švagrinej odporučila červený čaj, z ktorého kalíštek ochutnám. Ostatní dospeláci si dajú kávu John Mersi. Sediac vonku v altánku švagor objedná telefónom vstup do Dobrej hračky v Lomnici o jednej poobede. Následne zisťuje odchod vlaku zo Smokovca. Nájde odchod o 12.10h. Odchádzame skôr kúpiť lístky. Pokladníčka, príjemná ako ranné sranie, mi vydá lístky aj s5 do Lesnej. Baby sú zatiaľ na hajzlíkoch. Šak čo, máme čas. Polovička ich ide pozrieť, sú na veckách akosi dlho. Postupne vychádzajú von, keď z ampliónu zahlási chlapík odchod vlaku. Odrazu frmol a naskakujeme do električky. Je iba minúta-dve popoludní. Cestou švagor zisťuje, čo sa stalo. Pozrel odchody vlakov z roku pána 2014. Jednoducho čo mu prvé gúgl ponúkol. Meškáme "len" 6 rokov. Herňa je približne 600m od stanice smerom k múzeu TANAP-u. Ako návštevníci Tricklandie, dostávame 10% zľavu. Radšej by som navštívil optické ilúzie v Poliankove, ale deti by klamy už nebavili. Baby necháme švagrovi a pozrieme sa, čo stojí Tatrabob. Potom sedíme v parku. Po nejakej hodine, či koľko sú decká vonku. Na malý obed zapadneme do Slnečného domu. Za stolom vonku si pochutnáva na grilovanej bravčovine herecká postava jedeného z najväčších zradcov v dejinách, Marián Labuda ml. My chlapi skromne chlípeme z dobrej a silnej cesnačky, ktorá ma páli do večera. Žiadny ofajč. Baby si pochutnávali na pravom slepačom vývare. Najmenšia si máčala v kečupe hranolky vyrobené zo zemiakov (nie iba z nejakého prášku). Električkou sa odvezieme jednu zastávku do Starej "Plesne". Švagor mi podal kľúče od auta, lebo si dal pivko. Sadneme, inštruuje má, kde po ľavej strane nahmatať gombík pre vyklopenie späťákov. Zo zvyku si myslím, že má zaradenú jednotku, ale má spiatočku. Pohnem sa teda dozadu k odstavenej oktávke. Švagor pohotovo zatiahne ručnú brzdu. Zaradím potom jednotku a so zavýjaním sa pohnem dopredu. Auto je predsa len silnejšie ako naše a nepotrebuje veľa plynu. Nejako dôjdem k odbočke, ale neviem zaradiť dvojku. Ešteže je cesta dolu kopcom. Viackrát vyšliapnem spojku, ale bez efektu. Tak držím rozopnutú spojku a dogúľam sa na najbližšie voľné miesto pri hoteli. Ešte raz preparkujem a hotovo, zatiahnem ručnú. Myslím, že viac mi svoju Toyotu do rúk švagor nedá. Najmenšia dá poobednú tichú "hodinku" a na našom aute ideme nakúpiť do Kežmarku zásoby na zajtrajší výlet. Po večeri stojím v saunovom svete ako kôpka nešťastia v čakárni na urológii. Keď sa uvoľní vírivka, ponorím sa do nej. Nie som dlho sám, vlezú za mnou baby. Šantím sa s nimi, dvíham ich na nohách pokiaľ má nebolia. Večer sedíme v bare pri pohári vína, piva a borovičky s tonikom. Ideme akože skoršie spať, ale prakticky v rovnaký čas ako po celý týždeň.

 26.8.2020 Terinka

    Vstávame o siedmej a o pol ôsmej sme na raňajkách. Benjamínek dokopy nič neje a neskôr sa absencia kalórií prejaví. Ideme pre istotu autami.  Sme skôr v Smokovci ako električka. Parkujem a dôležitý chlapík mi vytlačí lístok za 6 eur, hoci by som si ho možno sám vytlačil. Vyjdeme hore okolo nového Hrebienok resort k lanovke. S rúškami sme sa nasúkali do útrob. O chvíľu sme odpálili hore. Strojvodca sa musí k smrti nudiť. Za 7 min. sme na Hrebienku. Ani sa veľmi nezdržujeme a šliapeme dolu po zeleno značenom chodníku. Ideme strašne pomaly. Viac ako dvojnásobný čas. Zastavujeme sa pri vodopádoch. Do sklíčka putuje, nám už známa (z Kozieho chrbta), zeleno-žltá húsenica lišaja mliečnikového. Slobodu dostane až na Zamkovského chate. Od Rainerovej chaty sa odtrhne rýchlejšia skupina. 

Rainerka je najmenšia a najstaršia chata v Tatrách. Má 150 rokov. Koncom deväťdesiatych rokov útulňu o5 priviedol k životu horský nosič a nadšenec Peter Petráš. Malý kamenný domček slúži hlavne ako občerstvenie pre rodiny s deťmi pri nenáročnej prechádzke z Hrebienka. Tých pár horaliek a čajíkov určite nerobí z chaty ziskový podnik. Tak sa dedo aspoň snaží k chate prilákať ľudí v lete bájkou o líške Eliške a v zime vyhrabáva zo snehu Betlehém a podobné mokré prkotiny. Nervný starký lobuje, kričí, protestuje každý rok, aby rodine patrila chata navždy, keď už rekonštrukcia stála toľké prachy. Tvrdý na seba, tvrdý na ostatných.

Lomnický štít a stret studených dolín.

  Za chatou odbočujeme do doliny Malého studeného potoka. Nechápem, kde sa v horách vzali fľaky asfaltu na chodníku, inak je, ako väčšina magistrály, z ubitých kameňov. Fotíme sa pri impozantnom obrovskom 20m vodopáde. Naberáme ďalšie výškové metre. V jednej zákrute, čelom k doline sa objaví prvýkrát Terinka. Ešte jedno esíčko a vidím spoza stromov Zamkovského chatu. Na drevenej lavičke sa slníme a čakáme najmenšiu s rodičmi. Zatiaľ kúpim každému kofolu. Vedľa je pekný nový drevený domček. Majstri z Dubnice stavajú čistiareň odpadových vôd. Horskí nosiči vytrepali sem dúchadlo, ale nemajú frekvenčný menič. To všetko zachytí pozorná moja žena. 

ČOV aj s bagrom na jej vykopanie na Zamku prakticky doletela vrtuľníkom.  Je vyrobená na mieru pre 150 ľudí, ekvivalentov, ako hovoria vodári. Jej chod istí malá turbína ponorená v potoku. Problém je v zime, keď Malý studený potok zamrzne. Vtedy pomáha naftový agregát. Momentálne frčí v skúšobnej prevádzke a vraj spĺňa garantované hodnoty čistenia, pokiaľ sa nezasvinia membránové filtre. Prevádzka takejto čistiarne je pomerne nákladná.

    Pokope sme všetci až po jedenástej a je jasné, že Terinka nebude. Aspoň nie pre drobizg. Požujeme žemle s klobásou a rozhodneme sa, že pôjde rýchle vrcholové družstvo, t.j. len ja so ženou. Nato sa rozplače mladšia, tak váhame. Chce ísť na chatu ochutnať mega buchtu, ale nechce ísť bez sesterníc. Vravíme, že ju na chatu ešte dakedy vezmeme. Napokon predsa len ideme my dvaja. Ostatní chcú ísť na Skalnaté pleso po magistrále. Je to ich rozhodnutie, lepšie by im bolo vrátiť sa na Hrebienok. Hneď v úvode nahodíme slušné tempo. Po skalný prah sa ide dobre, v dohľade je i Terinka. Konča doliny je, ako inak, prudké stúpanie k chate. V závere ma pichá v boku a ľavé lýtko chytá kŕč až spazma. S pajšlámi som za dobre. O štvrť na dve sme pod malou kamennou chatou. Zvládli sme ju za 1,20h. Voláme základnú skupinu. Sú len kdesi v polovici cesty na Skalnaté pleso. Postavím sa na skaly a kochám sa nádhernými scenériami, ostatne ako všade v Tatrách. Ďalekohľadom pozorujem horolezcov v úzkom Lieviku tesne pod Lomničákom. Oproti stoja zaseknutí ľudia v Priečnom sedle. Nejakí ľudkovia sú aj na rozložitom štíte Baraních rohov, ktorý uzatvára kotlinu Piatich spišských plies. Plošina - Barania galéria mi zrovna rohy nepripomína.  Pofotím plesá, zjeme, čo zostalo a posadíme sa chvíľu pri chutnom a voňavom bylinkovom čaji za 2 Eur. Pohľadnica stojí takmer čo 0,4l čaju. V chate dusno, že by sa dalo krájať. Pri Terinke strávime hodinu. V objatí štítov je krásne, fascinujúco, upokojujúco. 

Terinka je najnavštevovanejšia vysokohorská chata v Tatrách. Dáma ma vyše 120 rokov a za celú jej existenciu ju vždy volali len Terinka. Keď ju stavali koncom 19st., robotníci dávali dohovorené znamenia architektovi v Spišskej Sobote veľkým zrkadlom. V r.1912 sem dotiahli telefónnu šnúru a v osemdesiatych rokoch kúrenie i ČOV.  Všetok náklad vyniesli na hrboch nosiči. Doteraz neprekonaný rekord  je 151kg vynášky. Prevádzku chaty zabezpečuje v dvoch smenách 10 ľudí . Majú sa čo obracať. I my sme si postáli v 15min. rade, ale "nosičov" bylinkový čaj stál za to. Na vrchole sezóny je v chate živo deň-noc. Stovky ľudí. Hoci je na chate internet, pre turistov je tabu. Veď sem prišli visieť na skalách, nie na fasabuku.

Téryho chata (2005m n.m.)

    Pár jedinečných foto a o štvrť na tri schádzame dolu. Stále stretáme ľudí šliapať hore. I s malými deťmi alebo s deťmi v nosičoch. Keď je stabilné počasie, dá sa. Obiehame ľudí, ktorí toho majú evidentne viac za sebou ako my. Amatérsky horolezec s ledabolo previazaným lanom na batohu. Na hodinkách je vidieť, kde sme stáli. Za hodinu míňame vodný zdroj, priehradu a sme pred Zamkovského chatou. Baby sú stále na Skalnatom plese, ale tiež pomaly pôjdu na lanovku. Po červenej turistickej značke dôjdeme za trištvrte hodiny na Hrebienok. Rýchlo kúpime fusakle a už stojíme v lanovke. Strojvodca si prinesie večeru a môžeme sa spustiť dolu. V Smokovci vbehneme do predajne suvenírov, ale nemajú štyri rovnaké odznaky. Len čo prídeme na stanicu dofrčí elina a nasleduje zvítanie. Len odznaky stále nemáme. Má to byť prekvapenie pre decká. Mamina odpútava pozornosť a ja idem pozrieť do obchodíku na stanici. Našťastie pani vytiahla spod pultu štyri, čo sa nám pozdávali. Švagor je z nás najviac unavený. Zranené päty spred pár rokov sa ozvali. Za pár minút sme autami pri hoteli. Spáchame hygienu a ideme na večeru. Dám si obľúbené kura s ryžou, ale chutné boli aj šúľance alebo strapačky s kapustou a krkovička. Dnes vyzerá, že nie je veľa ľudí. Len krivánski fosils s vnúčatami (opakovanie tejto frázy rozčuľuje drahú). Po večeri nasleduje pasovanie malých tatranských svišťov. Fusaklami a odznakmi. Ja som nosič, mamina obradne dekoruje. Potom som s deckami vo vírivke a bazéne, kým sa ukonaní rodičia saunujú. V saunovo-bazénovom svete absentujú uteráky a mokrý, len v župane idem na izbu. Večer dáme včerajšie nápoje. Skákal som večer na trampolíne (nie z množstva alkoholu v krvi) až mi hodinky zastali. O desiatej sa zamestnanci a ich známi kúpu v bazéne.

Lomničák z iného uhla.

27.8.2020 Bešeňová

    Výlet do aquaparku v Bešeňovej. Hoci je bližšie Vrbov alebo Tatralandia, ženieme sa osemdesiat kilometrov za Maru. Drahý výlet 88 Eur len vstup, a to po zľave v Gopass. Vonku bolo pomerne chladno. Podnik je čistá ryža. Atrakcie stagnujú, ale stavia sa nový hotel. Za investovanie = 7% podiel zo zisku. Obed som si nedal so všetkými. Bola pizza, zjedol som skromne horalku. Na obede sú 1,5h. Vraj presrali hodinu. Ja som prečítal polku knihy. Baby sa odvážili aj na rýchly, žltý tobogán. Ja som skúsil aj červený, ale derie mi chrbát. S oboma som si dal preteky na modrom. Na nafukovacích kolesách, ktoré splavujú umelo vytvorenú dráhu som nebol. Bol som s nimi 2x vo vlnobití. Krátko po piatej sme dvihli kotvy. Švagriná by bola aj do deviatej. No deti boli unavené, čo sa prejavilo u benjamínka na večeri. Nechali sme ju samú s rodičmi. 

 28.8.2020 Bachledka

Krásny slnečný deň a pre kapybary so surikatmi lajt majonéza turistika. Benjamínok sa prekonal a zjedol na raňajky vianočku a kakaové guličky s mliekom. Po deviatej sme vyrazili do Bachledky. V okolí Bielej vody reťaz odstavených áut pomaly do Matliarov. Inu, Brnčalka je pomerne ľahko dostupná chata. V Bachledke sa na dolnom parkovisku najprv týpek spýtal, či ideme lanovkou alebo peši. Tí, čo idú pešibusom, parkujú ďalej od lanovky. Ďalší vyberal 3Eur a tretí parkoval. Popri vleku sme stúpali pomaly hore. Cestu zo začiatku spríjemňoval prach okoloidúcich áut a štvorkolky. V polovici cesty je posed a veľký čierny chrobák podobný lajniakovi. Za hodinu sme hore pri kolotoči. Baby sa potočia a už zvolávajú sokoliari. Decká si šli behom sadnúť na poleno. Rodičia na Vystreto a Lungo do bufetu. Vraj chutili ako pravá káva. Za tú cenu bodaj by nie. Sokoliari predstavujú najprv sokolov. Ako inak. Tým, že chlap krúži nejakým vábidlom, sokol robí nízke nálety. U nás dosahuje myšiak až 320km/h. Deťom rozdajú pár čiapok a sokol si im sadá na hlavy. Potom predstavujú prízemných útočníkov, kde patrí kráľ našich vtákov orol skalný. So švagrom odbehnem kúpiť lístky, kým je prázdna pokladňa. 25Eur rodinný lístok. Konečne vstúpime na drevený chodník nad korunami stromov. Tento nápis nás sprevádza od Bachledky. 

Chodník korunami stromov v Bachledke.

Z ochodzy sú pekné výhľady pre pôžitkárov a po ceste sú rôzne interaktívne tabule. Napr. z brezy sa robil acylpyrín (kôry). O zábradlie sú uchytené i statívy špeciálne pre môj fotoaparát. Vyzerá však nejaký nedokončený. Na podlahe sú namaľované šípky a nápisy, ktoré ukazujú horu alebo napr. v akej sme výške. Nastane jediná spoločná foto. Okruhom nad smrekmi sa dotrepeme k veži. Decká ženie hore predstava siete alebo kĺzačky. Hore sú takmer rovnaké výhľady ako z chodníka. Akurát sa viac odkryjú Belianske a poľské Tatry. Za nimi Lomničák a Kežmarský štít. Malý počet kovových tabuliek ukazuje na pár kopcov. Chýba však veľká fotomapa s podrobnejším popisom. Mamina sa po štvrťhodine odhodlá vstúpiť na sieť natiahnutú uprostred ochodze. Mne nerobí problém na nej aj tancovať. Je dostatočne pevná. Jednoduché pravidlo je, nepozerať sa dolu. Ani to mi nerobí problém, ale vidím, ako sa niektorí premáhajú. Nedajbože nejaký idiot sieť rozhúpe. Hore fúka a začína mi byť chladno. Zážitkuchtivá partia ide za 2Eur na tobogán, ja vlečiem tri batohy dolu. Ako v správnej továrni na prachy, na konci je darčekový obchod. Beriem do rúk dve pohľadnice, ale keď zistím cenu 2Eur/kus, s jednou sa rozlúčim. Najdrahšia pohľadnica na svete, a to ich mám naozaj z celého sveta. Ani umelecky nie je žiadna bomba. Ale pisoáre s LED obrazovkou treba zaplatiť. Na obed si väčšina dala langoše za 4,50Eur a najhladnejšia vyprážaný syr s hranolčekmi za vyše 12Eur. Len bryndzové halušky stáli takmer 7Eur a miska kompótu 4,50Eur. Ani netreba Vystreto, z cien nás vystrie dosť. Benjamínka dostane satisfakciu v podobe jazdy na poníkovi Lucky. Môže ho česať i vodiť. Nové slovo vodítkovať. No poník radšej žerie šrot zo zeme. Ostatní, okrem maminy sa zvezú na boboch. Ja dokonca 2x. Ani veľmi nebrzdím. Staršia by mohla ísť aj sama, ale sa bojí a tlačíme sa na malých boboch sponzorovaných Renaultom. 

Belianske Tatry.

Potom dojedáme nejaké tyčinky pri býčkoch. Konštatujeme tak na základe absentujúceho vemena. Štatisticky však ťažko vyhodnotiť, keď všetci ležia a iba jeden, dvaja vstanú. No horšie, že ani gule nemajú. Dilema. Rodovo neutrálne kravy. Transgenderi. Benjamínek má asi potlačený prah bolesti alebo je ako strýko Fester. Odovzdáva elektrický náboj ďalej a kopne našu staršiu. Po nevyriešenej otázke pohlavia kráv ideme k starej drevenej vyhliadkovej veži. Sedí v tieni obrovskej sestry. Je zadarmo a je v nej mapa kopcov. Hoci iba na Belianske Tatry. Hľadáme čukoty v Čučoriedkovisku, ale je vyčesané. Dolu ideme sčasti cyklotrasou. Pasieme sa na čukotách, jahodách a hlavne malinách. Medveďom uberieme z ich jedálnička a mohli ísť na menučko akurát tak do kontajnerov. Odbočíme a vedie nás navigácia v telefóne. Raz skončíme v jame, potom pri akomsi žeriave a cesta skončí náhle na stavenisku. Švagor nájde za klobúk kuriatok a jeden kozák. Zastavíme v Lomnici. Chlapi zostanú v aute na parkovisku, ženy kúpia ovečku pre krsňa. Striehnem na policajtov, lebo neplatíme parkovné. Za dvadsať minút očistím osrané auto. Na večeru sviečková a trocha bryndzových halušiek. O5 sa dobre najedla najmenšia z partie.  Po večeri som s babami chvíľu v bazéne.

Záverečný tatranský čaj alias mydlová voda. 10Eur sprepitné na tácke. Prechlastali sme 100Eur. Konštatujeme, že recepčná a prevádzkarka sú príbuzné, lebo sa podobajú.

 29.8.2020 Rozčúlenie

Ráno sa najeme, pobalíme a pred desiatou odchádzame. Prv než zamierime domov, ideme na hríby kdesi pri Východnú. Nasledujem švagra. O5 ide cez Smokovec. Vraj mu navigácia ukazuje najkratšiu trasu. Počujem správy o dopravnej nehode, ale je to v opačnom smere. Akurát nakladajú auto. O5 merajú pred Liptovským Hrádkom. Vo Východnej ideme kdesi popri základnej škole, ale skončíme na nejakej poľnej ceste. 50m cúvam nazad. Potom trafíme k družstvu a odtiaľ ďalej do časti obce zvanej Bereky (Berek znamená v maďarčine les). V družstve je farma. Lesy sú známa hubárska oblasť, ale dnes sa huby pred nami schovávali. Zopár suchohríbov, nejaké kuriatka a pár dubákov. Motáme sa v lese i na lúke pri lese dve hodiny a nakúkame pod smreky. Švagrovi sa podaril kapitálny úlovok, ale to je tak všetko. Po jednej hodine sa vraciame k autu. Nasleduje rozčúlenie, pardon, rozlúčenie a my sa vraciame k diaľnici. Švagor pokračuje cez Hybe a Čertovicu do Nitry. Stojíme na odpočívadle s rovnomenným názvom ako tamojšie lesy – Bereky. Najprv sa pýtam, či môžeme platiť kartou, lebo sme švorc. Dali sme si chutnú slepačiu polievku s kúskami mäsa a mamina kapustnicu. I tá jej chutila. Hríby vraj do nej na Liptove nedávajú. Hoci v lesoch sú. Bryndzové halušky sa dali jesť, ale mal som už aj lepšie.

Napráskaní sa lúčime s Tatrami. Z diaľnice schádzam v Bešeňovej, ale kolóna k Ružomberku možno ani žiadna nebola. Zastavujem, ako cestou na sever, na odpočívadle Turček. Za Žilinou sa nedá ísť po diaľnici, lebo ju čistia. Až v Bytči odbočím a zídem na diaľnicu. Idem chvíľu sám, až mi je to divné, väčšina áut sa napojí vo Vrtižeri. Zvyšok cesty ubieha plynule. Stojíme u svokry a vyzdvihneme klietku s morčaťom. Fantastická dovolenka uletela ako kamzík po šaratici. Počasie vyšlo na jedničku, čo sa nám nestáva zakaždým, takže sme plní dojmov, zážitkov a sauny pred siedmou zaštrngali kľúčmi vo dverách.

Panoráma Tatier z Kriváňa.

 

 

 

 

Dračica

 Rozhodli sme sa kúpiť si druhé auto. Také pre ženy. Jednoduché, čo jazdí do roboty takmer samo. Dlho sme otáľali, či kúpiť 10-12 ročný šrot ale keďže už jeden máme, dospeli sme k záveru, že potrebujeme niečo novšie. A hlavne spoľahlivé. Začal som pokukovať po japonských autách. Do úvahy v podstate pripadala iba Toyota, ktorá je masovo vyrábaná a relatívne cenovo dostupná. Asi raz týždenne som prezeral inzeráty. Hybrid sme zavrhli kvôli neefektívnosti a elektronike naviac, ktorá sa môže pokaziť. Vozítko by malo odviesť celú rodinku. A tiež prípadne mať možnosť hodiť truhlu na strechu. Časom sa totiž Voxhóla zbavíme. Asi pred týždňom sa objavili hneď dve Yarisky v Hovadove. Neváhame a v sobotu vyrážame bez detí do Bubliny. Najprv do bazáru. Motáme sa po ploche a okukujeme všetky autá. Lacné zrovna nie sú. Biela Yariska má vyššiu cenu ako na internete. Kotúčové brzdy zošľahané. Má nové kolesá, ale ešte letné. Takže nejakých 600Eur bude treba investovať. Týpeček sa nejako nenamáhal vyjsť z tepla von, preto som šiel za ním. Už o nás vedel.  Na cenu hlesol, že ešte nestihli vymeniť. No iste, keby som to nevedel, predá ju aj o dve stovky vyššie. Otvoril nám auto. Pozrel som pod kapotu. Olej vyzeral v poriadku. Batéria ešte pôvodná. Tváril som sa, že tomu rozumiem. Ďalšia výmena. Drahá si doň sadla a sedelo sa jej pohodlne. Všetko má po ruke. Ale šiesty zmysel jej našepkal, že nie je tá pravá. S chlapíkom som nasadol do auta a urobil malý okruh po sídlisku. Brzdy mala teda zriadené dobre. Zaberali len pri pomyslení. Pýtal sa ma, čo robím. "No s autami nemá moja robota nič spoločné", odpovedám mu. Prídeme do bazáru. Žena medzitým volala ujovi a ten jej rovnako neodporučil dotyčnú bielu Yarisku. Vraj je v ponuke ešte jedna. Chlapík si pýta zálohu 200Eur, akože je to malé auto. Inak pýtajú 500Eur. Nemám obavy, že tu auto v pondelok nebude. Vyplakáva, ako sa v čase korony predávajú zle autá. Vravíme mu, že si pozrieme ešte aj iné ponuky. Ako poslednú si pýtam servisnú knižku. V kancli má jej výpis. Auto bolo pomerne často v servise. Naposledy v roku 2019. Takže ďalšia investícia do náplní a kontroly. Navyše sa autu blíži začiatkom marca STK. Nie, za túto sumu  neberieme. Predajca potom nadhodí, že Yariska pochádza z Hornej Stredy. Vtedy nám obom zapne, že sme ju za plotom bazáru v lete videli. Za 10 000Eur. Auto je nepredajné, niečo na ňom bude. S týmto sme odchádzali preč. Poobede sme sa ohlásili na druhú obhliadku kdesi do Ružinova. Trocha sme blúdili sídliskom. Ďatelinová, Muškátová, Nevädzová, až napokon tá správna-Rezedová. Stála pri múre, otočená do cesty. Drahá sa do nej zamilovala na prvý pohľad. Z auta oproti vystúpil šedivý, pevný päťdesiatnik (hokejista za zenitom). Ruky sme si nepodali z bezpečnostných dôvodov. Obzrel som si auto zvonka, či nie je preliačené alebo škrabnuté. Gumy boli pôvodné, osemročné, a zadná dokonca poškodená o obrubník. Každopádne tieto letné sa vyhodia. Vzápätí chlap auto hneď naštartoval. Prešli sme sa po Ružinove. Yarisa je živá, zrýchľuje viac ako náš Sopel. I on pýtal zálohu 200Eur, inak platí: "Kto prv príde, ten prv melie". Nahliadol som do servisnej knižky a vypadala dobre. Na "preventívke" každý rok.  Technická kontrola až o dva roky. Drahá skonštatovala, že ak je jej "Jahôdka" súdená, počká si na nás. A naozaj počkala. Rozmýšľali sme zbytok víkendu nad obhliadkou a prišli na to, že nevieme ani meno chlapa, ani sme nepozreli, či je vôbec odhlásené. Zdalo sa nám, že trocha zahmlieva. Prakticky sme sa len povozili a nič. I ten olej som pozeral až po jazde, neviem načo. V pondelok sme teda rozbehli akciu. Drahá polovička lustrovala chlapa, ja som preklepol Yarisu. Skontroloval som rodné číslo auta za 15Eur a zistil, že bolo ťuknuté a menený zadný nárazník. Inak nič, vyzeralo, že nemá exekúciu ani kradnuté nie je.  I tak sme v utorok zjednali obhliadku s niekým, kto sa vyzná. Šak zadarmo to nebolo. Ale pokiaľ bude všetko v poriadku, berieme ju. Vyplašilo nás, že predajca hodinu nedvíhal a zdalo sa, že nás zablokoval. Overili sme si telefón a mal ho iba vypnutý. Bol na STK a zavolal obom s5. Dohodli sme si obhliadku na ďalší deň. Drahá hneď v stredu ráno odchádza do Hovadova s mladým servisákom. Pri aute strávili hodinu. Už i predajca bol nesvoj, lebo mal ďalšie kšefty. Zistil, že bol menený i predný nárazník, ale kvalitne. Maličká preliačinka na streche. Inak je auto v perfektnom stave a zodpovedá počtu najazdených kilometrov. Vyhendloval nám i cenu o 100Eur nižšiu, povinnú výbavu a chlap prihodil do kufra i zdvihák. Vraj to často v jazdenkách chýba. Zaberá totiž miesto. Keď sa jej pýtal, prečo si auto kupuje, žena mu odpovedala: "Kvôli vyhrievaným sedadlám". No takú odpoveď v živote nepočul. Čudoval sa, že farba nerozhoduje. Ak chceme auto ešte dnes, treba rýchlo zaplatiť. Hoci sme sa dohodli, že peniaze uvoľní polovička, rýchlejšie sa pošlú z mojej banky, lebo tam má týpek tiež účet. Zvyšok dňa som teda čakal, kým predajca vybaví odpis. Pred štvrtou konečne prišiel mejl s fotografiou technického preukazu a mojím menom. Mohol som uvoľniť prachy-8390Eur. Už i povinnú poistku som mal nahodenú, rýchlo som ju zaplatil. Žena ju u švagrinej, kde čakala celý deň, potom vytlačila. Pár ďalších klikov na kúpu lístka na vlak a utekám na stanicu. Za vyše hodiny sa stretám so ženou na stanici. O 5min. ma vyzdvihuje chlapík a zavezie na kvetinkovú ulicu. V aute podpíšem kúpnu zmluvu. Odovzdá kľúče, papiere, popraje veľa šťastných kilometrov a sadáme do auta. Samozrejme ako prvé, žena zapína vyhrievanie zadkov. Hrá sa s navigáciou, ale nejde jej zadať mesto. Ja hneď na prvej križovatke zotriem hrdzu z kotúčov, keď prudko brzdím. Kto by čakal, že autá budú stáť na červenej? Ideme mimo platenej diaľnice. Cestou rozmýšľame nad menom. Jahôdka znie ako pre slepice. Nakoniec sa zhodneme na Dračici. Je červená a živá ako drak. Zaparkujem ju trocha nešťastne, že je všetkým na očiach. Horšie je, že necháme celú noc svietiť svetielko nad spolujazdcom. Až ráno, ako vediem dcérku do školy, si malá všimne, že sa svieti. "Ku.va!", zahučím a utekám domov po kľúče. Do kufra hádžem už aj termo fóliu. Doma auto prihlásim, čo je pomocou občianskeho veľmi rýchle. Pár klikov. O dva dni prídu plechové značky, ale trocha divné poradie, lebo som videl jazdiť už o mnoho vyššie číslo, dokonca písmeno. Volám aj do servisu, ale gumy a batéria až o týždeň. A to som večer vypĺňal nejaký formulár na pozajtra. Ako som správne predpokladal, blúdi internetovým priestorom dodnes. Takýmto formulárom neverím. Poobede kontemplujeme v servise, aké disky a gumy. Ďalších vyše 650Eur za hliníkové disky a čínske gumy Hankook. Od oceľových ma odhovorili, vraj treba iné skrutky a puklice. Nemal som čas si to porovnať, preto som kývol na "imidžofky". Večer si už aj polovička vyskúšala Dračicu. Na druhý deň som hneď ráno odstránil staré značky, ale predčasne. Poobede som ich znova nasunul. Prišli až po víkende. V pivnici som vyhrabal dokonca aj škrabku na ľad. Rád by som skontroloval chladiacu zmes. Vybral som sa s hustomerom a koncentrátom k autu, otvorím kapotu, odistím viečko a čumím ako keby mi hračky spadli do kanálu. Hustomer do nádobky nestrčím.

Úplná zbytočnosť a starosť sú tmavé fólie vzadu na oknách. Treba ich pravidelne kontrolovať v servise.

Objednal som aj gumené rohože a došli aj tie. Zadná sa mi vidí trocha dlhšia, ale to sa poddá. Vybavená je už aj havarijná poistka, takže nič nebráni pomaly sa rozjazdiť a naučiť Dračicu, čo je skutočné jazdenie! Ponúkame zdarma Vianočný darček, na ktorý nikdy nezabudnete v podobe zážitkovej jazdy s mojou ženou podľa výberu(nákupy, tankovanie, servis) s možnosťou pozdĺžneho i priečneho parkovania viackrát a bonus je cúvanie medzi zaparkované autá. K jazde netreba nič, len sa vedieť modliť.

Modrá priepustka k životu

 Na prelome októbra a novembra sa uskutočnila celonárodná bambusiáda pod názvom "Spoločná imunita". Do telocviční a kulturákov bolo vyhnaných vyše tri a pol milióna Slovákov, ovečiek. Rady na špajdličky do nosa sa tvorili v sobotu už od šiestej rána. Ale šak paličiek je dosť, nechápal som načo tá panika. Väčšinou šťastní ľudia stískajúc bielu obálku sa motali po uliciach. So ženou sme sa postavili do radu pred telocvičňou štvrťhodinku pred ôsmou večer. Nemali sme veľmi na výber, ak nechceme tvrdnúť doma. Dobrovoľne nasilu. Normálne som investoval 30c do zdravotníckeho rúška. Pred nami stálo zhruba 25 ľudí. Rad sa hýbal pomaly ako kravy na porážku. 

Za nás sa postavila veselá partia starých chlapov, ktorí už mali nakúpené. " Pozrite, ako idú smelo donútra. Šak toto sa nedá za triezva ani absolvuvat. Nykde neni napísané, že mosíš byt triézvy", hovorí jeden hneď ako prišli. Najstarší, Jožko, t.č. dôchodca, bol hviezda radu. Všetkých nakazil. Smiechom. Stále sedel, kde sa dalo. Bol pozitívny... na bolestivý chrbát.  Predbehli nás dve cigánky. "Sme teho-tne. Ukážem vám aj knyžku", vraví staršia z nich. Najprv však vyslali opatrne posla za policajtom. To už sme šípili, že tlstý cigán nejde za orgánom len tak. Jožko sediac na pníku, reagoval, že on invalid, ktorý položil svoje zdravie na oltár vlasti musí čakať a dve cigane, tehotné jako kravy sú vpredu. "Hodit ich krokodílom," zakončil svoj pičung. " Aj ja som tehotný", kričí chlap za mnou, "čakám slona. Kukajte aj chobot ze mna už trčí". Takmer pred vstupom na test chytila Jožka potreba. Nejaké tie pivečká sa pýtali von. Policajt, ktorý strážil pri vchode, keď ho videl len prevrátil oči a hlesol: "To snád neni pravda!" Jožko sa zháčil a spýtal sa, či teda môže ísť do tmy. "Utekajte", hovorí policajt. "Nemóžem, bolá ma nohy a chrbát" . Vypukol rehot. Malý Jožko bol dlho preč. Kámoši z mokrej štvrte tipovali, či zaspal alebo zablúdil. "Ten blázen polla mna zabudol načo došél", hovorí Mirko. Naveľa sa došmatlal Jožko k svojmu pníku. Po hodine čakania sme s drahou na rade. Z opačného konca budovy vyšli aj cigánky a blížili sa k nám. Vybehol chlapík v zelenej veste a usmernil ich do tmy kadesi poza školu. Dnu som šiel na pokyn zelenej vesty po žene. Čakal som v šatni telocvične, kým sa zaregistruje. Modrooký vojačik v maskáčoch ma zavolal dnu. Nové parkety a ani nevadí, že vojak je v ťažkých bagančiach. A tých ľudí, čo zaiste dnes prejde po podlahe. Minulý rok nedajboh stúpiť v zimných topánkach na novotou sa lesknúcu podlahu. Príslušník neporaziteľnej armády bol oddelený drevenými lavičkami uloženými do polkruhu a ako jediný mal iba respirátor. Najprv pofŕkam ruky dezinfekciou. Ešte som ani nepodal pani v "spermiovke" občiansky a už si písala meno. Bolo mi to čudné. Po chvíli sa ma spýtala, či ju spoznávam. Zahľadel som sa pod masku do očí, ktoré boli jediné vidieť, a spoznal susedu bývajúcu pod nami. Obdržal som papierik s dvoma číslami 28. Po zápise o5 dezinfekcia. A to už vidím, ako na mňa striehne doktorka s paličkou pripravenou napichnúť ma ako červíka na drievko. Len čo odtrhnem a odovzdám papierik s číslom a odkryjem si pred ňou frňák, zapichne mi hlboko do nosa 10cm paličku. Twistuje mi v dutine ako trenky v práčke. Vyhŕkli mi slzy. Pocit ako keď sa do nosa dostane voda. Trvá asi pol hodiny. Kolegu doteraz bolí nos a ide doktorovi. Na konci telocvične sú staré školské stoličky rozdelené do štyroch radov. Na nich čakáme na svoj ortieľ ako sa vyfarbia lakmusové papieriky. Jedna čiarka negatívny, dve pozitívny. Ako tehotenský test na vírus. My so ženou stojíme opretí o stenu. Posolkyňa dobrých správ veľmi nedbala na bezpečnosť a mala dolu kapucňu. Aj suseda-registračka si siahala za štít rukami. A nechcem vedieť, ako často si zdravotníčka dezinfikovala, tobôž vymieňala, čierne rukavice odkiaľsi z pitevne. Za nami prišiel Jožko a už len ticho sedel. Bol si istý negativitou, ani rúško si nenastokol na nos. Týmto si boli istí aj zdravoťáci, lebo boli pomerne kľudní. Dievčina v tínedžerskom veku skáče od radosti, keď obdrží verdikt. Po pol hodine aj ja podávam ešte raz svoj občiansky a do rúk dostanem obálku s modrým papierikom. Ružové som na stole ani nevidel. Zdravoťáčka mi gratuluje k neskorému darčeku. Akosi nechápem, narodky som mal pred 3 týždňami. Odchádzame pozitívne naladení, že sme negatívni. Poza školu do tmy. Niektorí si koridor skrátili a prekročili územie, kde čakali na test. 

No a o týždeň repete. Spolu so svokrovcami, ktorí bývajú v červenom okrese stojíme večer znova v rade, tentoraz pred kulturákom. Zlanárili sme i staršiu dcérku. Už nebola v miestnom dome zábavy taká sranda ako minulú sobotu.  A twisting v nose ma viac bolel. Rad sa hýbal svižne, vnútri sedeli dva odberové tímy. Ani môj telefón si nezapísali. Poslom dobrých správ bol tentoraz vojačik. V tanečnej sále všetci ticho sedeli. Pamätám víkendy, keď sa tu na hodoch tancovalo. Akurát by na dnes pripadli.

Jeden Záhorák sa snažil dať otestovať svojho somára. Niekde bol nadrbaný zdravotník. Tak nejako prebehlo druhé kolo bambusiády v našej krajine.

Fascinuje ma, že zmysluplnosť a hodnota celoplošného testovania nikoho nezaujíma. Po druhom kole som ani nevidel analýzy od krízového štábu, vojakov, nikoho. A to vyše 70% Slovákov verí, že opatrenia sú správne, kam patrí aj testovanie. Veriť politikovi, že koná pre dobro ľudu, je ako veriť prostitútke, že ide s tebou do postele z lásky. Dušičkový víkend nápadne začali klesať čísla pozitívnych. Pohráva sa niekto s číslami, ako Trump s hlasmi? Každopádne čísla z ostatných dní signalizujú, že "SNP", ako nazval huráakciu akýsi vojak, prišlo neskoro. Navyše, nevykonalo sa porovnanie s PCR testom na kontrolnej vzorke testovaných. Dôvod je jasný, niekto sa bál pravdy, porovnanie mohlo ukázať, aký je AG test nepresný a celá ta mega-akcia je iba šikanovanie národa pod hrozbou domáceho vezenia. Ale pravda sa iba tak ľahko utajiť nedá a jasne sa ukazuje vo výsledkoch PCR testov v tomto týždni. Nie je možné, aby čísla skákali: raz 15%, 24%, potom 20% alebo 9%. Veď je to proti prírode.  Úplne zbytočne sa vyplytvali peniaze i sily zdravotníkov na totálne pochybný výsledok. AG testy tak ako boli použité sú véééľmi nepresné. 

Knihy vs filmové spracovanie 25

Maxim Gorkij napísal o svojom detstve 500 stranovú trilógiu a v r. 1938-1942 bola i sfilmovaná režisérom M.Donskim. Rovnako v troch častiach. Pozerať takmer 5h snímku o spodine ruskej spoločnosti 19st. je únavné a nudné. I keď vykresľuje chudobu vo všetkých jej podobách. Dielo je poplatné dobe svojho vzniku. Prvá časť sa ešte dá pozerať a je vcelku verná knihe. Druhá časť je už menej pútavá a tretia sa odkláňa absolútne od knihy. Vo filme je menej smrti a krutosti ako vo filme. Nedozvieme sa ako umrela Aljošova mama, či milovaná babička. Tretia časť už je ladená príliš socialisticky.

Detektívka Grahama Greena u nás vyšla pod názvom Nájomný vrah. Film nesie názov This gun for hire a bol natočený v r.1942 Američanom F.Tuttleom. Prostredie je preto zasadené v americkom meste. Už v úvode filmu je vidieť, že Raven nemá zajačí ksicht ako v knihe. Vo filme nie sú oceliarne, ale chemička. Masky skúšajú zamestnanci továrne a nie ľudia v meste. Iné mená Davisa alebo detektíva, tak isto hlavná postava sa volá Ellen namiesto Ann ako ju pomenoval Green. Naveľa, námet knihy je do filmu prebratý. No motív vraždy bol iný ako v knihe. Raven zabil mamu vo filme, v knihe spáchala samovraždu. Zopár ďalších odlišností ako napr. mačka nebola vo vagóne, či vymyslená krádež peňazí vo vlaku Anne Ravenom. Prezlečenie navrhol Raven vo filme, v knihe naopak, Anna. Už je len detail to, že Davis má rád sladké, ktorý vo filme nie je. Film je akčnejší, napr. je pridaná scéna úteku Ravena na stanici. Starý magnát zomrel rukou Ravena, no v knihe na infarkt. A nemal ani zbraň z pera ako vo filme. Film končí smrťou Ravena, kniha ešte pokračuje, kde sa vyrieši vzťah detektíva s Ann. 

Veľmi jednoducho písaná a dobre sa čítajúca novela Matka zem (dielo pripomína Marquezových 100 rokov samoty) od nositeľa Nobelovej ceny K.Hamsun-a bola sfilmovaná len raz, a to pred sto rokmi (1921) režisérom G.Sommerfeldtom. Nemý film som vzhliadol s titulkami. Dve tretiny filmu sú v podstate podľa knihy. No posledná tretina sa už dosť odchyľuje od knižnej predlohy. Zavaleného Aksela nezachráni Izák a Inger, ale v knihe stará baba Olina. Nestrhne sa bitka o Barbro a obe svadby v závere filmu sú tiež vymyslené. Na plátne chýba osud najstaršieho syna Elesiusa a trebárs aj Andersa Storma.

Dunajská Amazónia

Názov expedície: Maras 2020

Heslo: Nekráčame len po horskom temene, ale aj po mŕtvom ramene. 

    Oneskorené leto sme využili na úplne iný druh turistiky. Po lete plnom kopcov, sme sa ocitli na nížine, kde prevýšenie bolo nanajvýš jeden meter. O5 sme pribrali kámošku staršej dcérky a po pol deviatej vyrazili. Súril nás čas, lebo kompa z Kyselice chodí každú hodinu. Aj to som si zle pozrel odchod a vyplávala až o desať minút neskôr. Ráno som plavbu lode sledoval cez kamery a čudoval som sa prečo neodchádza "načas", ale nedoplo mi. O desiatej sme boli v prístave druhí v poradí na loď. Pred nami stará biela dodávka. Vzápätí došli za nami cigáni z Levoče a mali sme postarané aj o hudobnú vložku z autorádia. Prešli sme sa popri hrádzi. Sledovali nákladnú loď plaviacu sa dolu vodou. Cesta k prístavu sa začala plniť autami. Mali sme k dobru tak 10-15 minút. Neskôr by sme už miesto na kompe nemali. Prednosť majú samozrejme rezidenti, ktorí zabrali tri miesta z ôsmich pre nich určených vľavo od nás. I z druhej strany Dunaja sa kompa celkom zaplnila. Konečne sa po pol jedenástej odrazila od pravého brehu a za nejakých 5-6 minút pristála loď pokrstená menom Ostrava pri nás. 

V Kyselici sa už začal stavať tunel pod priehradou a kompe možno odzvoní.

Ostrava je pomerne nová loď. Na vodu ju spustili v lete 2015 v bratislavských lodeniciach. Kompa kompenzuje absenciu mosta cez gabčíkovskú priehradu v priľahlých dedinkách. Prevádzkuje ju Vodohospodárska stavba a ani kľudnej kompe sa nevyhla politika (akcionári firmy sú členovia Smeru). Ešte ani zákazka nebola a už bolo plavidlo objednané v lodeniciach. To už je u nás taká zásada. Rozkradnúť, čo sa dá. Ale veď obyvatelia sú spokojní.

    Cyklisti aj motorkári sa hrnuli na železnú palubu prví. Autá, teda aj my, až po usadlíkoch. Lodník ma navigoval hneď na začiatok pravoboku. Takže v prípade poruchy rampy sme prví vo vode. Baby vystúpili, ja som s polovičkou ostal sedieť v rozpálenom aute. Tej zostalo z plavby zle, hoci hladina nádrže bola pokojná. Už len vibrácie z motora jej vadili. Našťastie je plavba veľmi krátka. Na breh vypadneme medzi poslednými. Autom sa odvezieme za dedinu Bodíky, odbočujem za zastávkou autobusu k bývalej horárni. Teraz sú v háji vybudované stajne pre kone. Paštikári si chodia zajazdiť. Na hrádzi sa otočím a zaparkujem oproti stajniam. I horáreň stále stojí, privítal nás biely huňatý bundáš. Dedko, asi bývalý horár, hovorí maďarsky, pes šteká medzinárodne. Kráčame naľahko. Nesiem v batohu kroksy. Iba mamina má sandále, tenisky sa hompáľajú na batohu. Auto nezamknem, ale to vtedy netuším. Na začiatok si dáme čokoládové croissanty. Po panelovej ceste ideme chvíľu na Kráľovskú lúku. Popri ceste sú jarky, územie býva schválne zaplavované. Upúta nás rastlina s veľkými ružovými kvetmi - Netýkavka žľaznatá. Je ako burina a bráni rastu iných kvetín. Mapou si overím, že kráčame správnym smerom. Na pravej strane lúky je obrovský prevrátený čln. Slúži ako prístrešok. Oproti je na kovových stĺpoch stará unimobunka. Okolie je upravené, je pod ňou posedenie, vedľa ohnisko. I mrežu má otvorenú, ale dvere dnu sme neskúšali. Zľava prichádzajú cyklisti. Vravím babám, že z toho smeru aj my zakončíme výlet. Príroda však má s nami iné plány.  Pokračujeme bielo-červeným chodníkom k veľkej križovatke pri Trstianskom jazere. Fŕkame na seba postrek proti komárom, ale neveľmi pomôže. Hlavne dlho nevydrží. Obzrieme si polorozpadnuté drevené búdy na koloch, ktoré slúžia rybárom pri brehu jazera a kráčame lesom ďalej po červenej značke. Najprv prekročíme "suchý" brod. Hrádza je nad úrovňou hladiny jazera a voda prúdi úzkym kanálom. Po pár metroch počujeme hukot a sme pri riadnom brode cez jedno z Bodických ramien. Cyklisti sa otáčajú, my sme pripravení a vyťahujeme kroksy. Prúd nie je silný, zotreté riasy dávajú tušiť, že sa cez tečúcu vodu chodí. Hlavne autami. Mladšia sa však bojí a drží ju mamina. 

Kaskády sú abecedne pomenované a sú kolmé na hlavné toky ramien.

Pofotíme sa a v kroksoch pokračujeme smerom k Dunaju. Mäkké a voľné šľapky sú nepohodlné, a tak asi v polovici cesty ich vymeníme za športové sandále. Ideme popri Spálenom lese, ktorý zelená ceduľka označuje ako chránenú oblasť s najvyšším, 5. stupňom ochrany. Zastaneme pred väčším a silnejším brodom mŕtveho ramena. Staršiu držím za ruku aj ja, hoci by to prebrodila sama ako jej kámoška. Základ je nedvíhať nohy, ale sa iba kĺzať po betónovom koberci na dne. Za brodom si odpočinieme, vyhrievame sa na slniečku a znova fotíme cigánsky tábor s povaľúcimi sa šľapkami. Popri pekných zátišiach mŕtveho ramena (občas pripomínajú džungľu) sa blížime k starému korytu Dunaja. Chodník ide prevažne lesom, kde tu sa ocitneme na slniečku. Paradoxne slnko je naša spása, v tieni číhajú na nás krvilačné beštie. Veľa ľudí do lužných lesov nechodí, preto komáre privítali nové čerstvé obete a začali hostinu. Na druhý deň som si narátal 16 bodnutí. Najviac na pleciach a lýtkách. Keby tak tuk z pása sali, namiesto krvi. Kovový smerovník nás naviguje na cestičku vinúcu sa brehom rieky. Blízko počuť hlasný rykot jeleňa. Deti sa preľaknú, mamina zatlieska trikrát rukami a je po jeleňovi. Baby kričia, že je ich až do Maďarska počuť. Na zemi čerstvé stopy párnokopytníka. Vysoká nebude ďaleko a pravdepodobne sme jej skrížili cestu. Nuž, niet tu okrem nás ani živáčika. 

V ovzduší sa tiahne zvláštny pach bahna z mokradí.

Divoká príroda Dunajských luhov bolo daná pod ochranné krídla zákona relatívne nedávno v r.1998. Unikát, ktorý nemá široko-ďaleko páru. Podobné mŕtve ramená sú až v 1800km vzdialenej delte Dunaja v Rumunsku. Aj keď na našom území sú už len pozostatky pôvodných lužných lesov, ktoré boli najväčšou vnútrozemskou deltou v Európe. Originálne ramená zostali už len v spomienkach pamätníkov a vo filmoch ako napr. Stroskotanie Danubia z r.1976. V rámci zachovania biotopu každú jar bývajú pravidelné preplachy (v r.2020 potopa nastala v máji). Hlavné toky delty sú Šulianske a Bodické ramená. Malé vodopády sú síce vybudované ľudskou rukou, ale čas z nich vymodeloval zaujímavé tvary. Šulianske jazero patrí medzi najčistejšie na Slovensku. Našťastie v luhoch sa nepohybuje okrem rybárov, ktorí i tak sedia na brehu, veľa ľudí. Zvery ani nemajú prirodzeného nepriateľa. 

Popri drevených koloch a pletive zhodenom na zemi míňame posed. Pletivo je nezhrdzavené, bohvie, kto v tejto pustine, čo chystá. Niektoré oblasti luhov sa využívajú ako plantáže pre šľachtené stromy. Po rieke prejde motorový čln, ktorý vyplaší vtáctvo. Volavky a labute. Zakrátko sme pri ďalšom hríbiku, ktorý označuje ostrov Orliaka morského. Ideme asi dve hodiny. Odbočíme doľava na jedinú cestu vedúcu na pevninu. Rovno za nosom by sme sa dostali k močariskám. Tento úsek popri hniezdovisku orliaka je najkrajší a najdivočejší. Impozantné scenérie a božské ticho. Tance vážok, skákanie žiab. V posledných rokoch sa do lužných lesov vrátil bobor vodný a obchádzame nejeden čerstvo nahlodaný topoľ. Bobor skonzumuje aj 4t dreva s kôrou za rok. Mladšia vezme na pamiatku kúsok íveru. 

Štrkové podložie ramien je najväčšou zásobárňou pitnej vody v Európe.

Kráčame pomaly, často schádzam z cesty a fotím. Vyruším množstvo žiab, prevažne skokanov. Obieha nás cyklista a vzápätí ďalší. Jediní ľudia, ktorých v lesoch uvidíme. Onedlho sa vracajú s5 a zastavia pri nás. Upozorňujú nás na divoký a hlboký brod pred nami. Oni sa otočili. Dievčina mi ukazuje mapu a hovorí kade išli. Až z Bodíkov, ale Bačiansky brod sa im vidí nepriechodný. Hovoríme dvojici, že sa pôjdeme presvedčiť na vlastné oči. Po pár desiatok metroch stojíme pred skutočne divo prúdiacou a peniacou vodou. Jediný pás od auta je neblahým svedkom, že nik tade nechodí, a ak, určite s problémami. Dráha kolies sa kľukatí ako stopy úžovky v neďalekej kaluži. Cez to všetko si obujem gumené šľapky a idem brod skúsiť. Voda mi je vyše kolien a na dne sa kĺžem v smere prúdu ako naše morča na plávajúcej podlahe. Drahá kričí od brehu, že kašle na to a nepôjde. Otočím sa s5, ale na breh sa mi ide horšie. Zvažujem riziko a usúdim, že baby brod nedajú. Pochopiteľne, máme zodpovednosť za cudzie dieťa, ktoré je tenučké ako celofán a pravdupovediac neviem si ju v tom prúde predstaviť. Mamina hneď hovorí, že sa vrátime rovnakou trasou. Znamená to pre nás dve hodiny cesty. Takto by sme výlet behom trištvrte hodiny ukončili. Ale volíme bezpečnú cestu. Pritom by stačila nad brodom natiahnutá reťaz. Mám bláznivý nápad preniesť ich postupne na pleciach. Nestretne sa s nadšením. Najeme sa rohlíkov s nátierkou a otáčame. 

Hĺbka dosahuje na niektorých úsekoch až 12m.

Z hrádze mávam na rybárov, veľmi by nám pomohlo, keby nás previezli na druhý breh. Odpoveďou je len ich mávanie. Zrýchleným presunom sa teda vraciame na Kráľovskú lúku. Pri jednom brode stretáme hodujúcu rodinku ako si griluje ryby (zrovna tí, na ktorých sme mávali). Na ďalšom (prvom) brode sa dve babenky pokúšajú nalodiť na pádlovacie dosky aj so psami. Očividne majú problémy v prúde nastúpiť. Jednej upláva veslo. Ako sa ho pokúša dolapiť, do prúdu sa vyberie rovno celá doska. Utekám ju zachytiť a spolu s druhou vytiahneme dosku na breh. Po rýchlej chôdzi na výzvu a pišťanie mladšej odpočívame a hodíme s babami reč. Jedna už na ramenách bola. Druhá nie je zrovna naklonená takémuto dobrodružstvu, hlavne keď sú takmer štyri hodiny poobede. Vraciame sa na lúku. Palivo máme už len čipsy a jablká. Znova po červeno-bielej značke kráčame cez Kráľovský les k Bačianskym ramenám. Z druhej strany. Milión pavúkov, prevažne križiakov naťahuje skrz chodník svoje laná. V zástupe ako stonožka sa kľukatíme chodníkom. Kámošku necháme raziť cestu pavučinami. Za pol hodinu míňame nejaké autá a sme pri brode. Tento je tiež pomerne divoký, ale nie hlboký. Spolu prejdeme na druhú stranu. Mamine sa príliš nechce, ale baby chcú ísť a ideme všetci. Stretáme jediného pešieho turistu s veľkou bakuľou. Prvýkrát sme ho stretli pri prvom brode. Rýchlo prešiel celý okruh. Bačianske ramená patria k najkrajším častiam lesa a oplatí sa sem zájsť. Dôjdeme až k druhej strane brodu. Celý 10km okruh sme tak dali vlastne dvakrát. Zahryzli sme sa do jabĺk a otočili nas5. Za brodom sa prezujeme do suchých ponožiek a sandálov, či tenisiek. Komáre sú s klesajúcou teplotou v početnej prevahe, preto neradno zastaviť. Rybári však majú nejakú fintu na báze alkoholu, lebo smrad cítiť z nich, a ako by sa mohli tak komótne plaviť po ramenách? Po šiestich hodinách sme konečne pri aute. Ja idem s mladšou, ktorá pindá a ostatné baby ďaleko vpredu. Tak vlastne vieme, že som nezamkol auto. Odvezieme sa na gabčíkovskú priehradu. Zrovna vchádza do plavebnej komory loď. Preto otáčam Voxhóla a parkujem na druhom konci, kde sú dve hodiny státia zdarma. Pešo prejdeme chodníkom nad turbínami, ktoré rozochvievajú zábradlie (a to ani nepracujú všetky) a sme nad komorami. Jedna prechádza rekonštrukciou a je v nej sucho. V krajnej sa tisnú tri cudzie lode. Dve nemecké a jedna so švajčiarskymi výletníkmi. Práve sa zatvárajú obrovské železné vráta.

Plavebné komory sú súčasťou vodnej cesty spájajúcej Čierne more so Severným.

Samotné vráta majú výšku ako osem poschodový dom, hrúbku žeby si basketbalista mohol na nich ustlať, a tým sú najväčšie vráta v Európe. Jedno krídlo dverí váži 500t, čo je hmotnosť najväčšieho dopravného lietadla na svete, ale dvere lietať nikdy nebudú (snáď). Skladá sa z ôsmich dielov. Najľahší má "len" 30t. Vyrobila ich česká oceliarska firma blízko Prahy. Obnova plavenej komory je financovaná Európskou úniou a patrí medzi najväčšie inštalácie posledných rokov na Slovensku. I preto priehrada stojí za návštevu.

Lode sú ukotvené lanami a môže sa začať napúšťanie. Pýtam sa strážnika, koľko divadlo trvá. No nerozumie mi. Ani na otázku, či môžem ísť hore na vežu. Naveľa zbadám tabuľu, kde je uvedené. že napúšťanie komory trvá asi 20 minút. Najmä mladšiu nadchne stavbársky zázrak. Slnko krvavo zapadá za vodu. Kámošku budú hľadať rodičia. Drahá má chuť na poriadne halászle. Ráno som ešte našiel na internete nejakú čárdu v gabčíkovskom prístave. Vrátime sa pár kilometrov k brehom starého Dunaja. Čárda Hullám vyzerá na fotkách lepšie ako v skutočnosti. Ošarpaná, nevábna murovaná chajda. Špina na zemi i vo vnútri. Mastné a mokré stoly. V lokáli sme sa nemuseli báť koronavírusu. Podľa čistoty čiernej vody v kýbli, skôr chytíme salmonelu. Taká maďarská krčma s romantickým výhľadom na Dunaj. Hullám znamená mávať, asi sa z jej brehu mávalo na lode. Má aj ihrisko s nejakými starými plastovými hračkami. Nápoje sa čapujú vo vnútri šenku. Výčapníčka hľadala ako tak čisté poháre. Ryby pripravovali vonku dvaja ujkovia. V ponuke len hejk (morská šťuka), ploskáč a polievka halászle. K tomu výborná čalamáda, akú vedia len Maďari a ščípoš paprika. Vnútri nesedel nikto. Ryby boli chutne pripravené. I keď hejk zrovna nepatrí k sladkovodným rybám, tobôž dunajským. Kto chce ochutnať dunajskú rybu, nech sa páči pleskáč. Zaujímavé. že maďarskí Slováci hovoria maďarsky, ale slovensky som v okolí nepočul. Za tmy prechádzame okolo ubytovní v Gabčíkove. Stále internáty STU, občas ubytovne pre utečencov, občas vysokoškolská karanténa aj s profesormi.
Kto má aspoň trošičku srdiečko pre prírodu, bude z lužných lesov unesení ako my. Nesmierny relax a pokoj od okolitého rušného sveta. Veď sa napríklad stane sa, že i vážka sadne na nos. Navyše výhodou je, že cieľ si môže vybrať každý podľa seba.

Krivý kopček

Názov expedície: Národná svalovica

Heslo: I keď ťa mraky občas kryjú, tvoj pohľad na krajinu má veľkú silu.

    Ako malý chlapec som hľadieval odkiaľsi z chaty poblíž Podbanského naň. Keď sa z neho tiahol biely mrak, mama vravievala, že Kriváň fajčí. Už pred dvoma rokmi na jeseň som mal štípanie v zadku vyliezť hore. No počasie a vek mladšej dcérky dali červenú. Potom som jeho krivý špic videl cestou do roboty v každom poondiatom kopci na okolí. Dnes sa zišli všetky priaznivé okolnosti a krivý sme dali.  Trvalo to 11.5h, dva roky čakania a mesiace akože fyzickej prípravy. 

    Po spánkovom deficite sme už o šiestej museli vstávať. V noci najprv vzdychala staršia, že je smädná, potom stonala čosi mladšia. A do tichej noci sa ozývalo kempom ručanie nadržaného jeleňa. S ranným brieždením klepotal na strome vták, ako keď kliešťami na mäso klepoce. Vystresovaný bocian alebo ký ďas. Ráno pred piatou som i tak počúval hlásenie zo stanice o príchode rýchliku Váh v Štrbe. Mamina vraj bola hore o štvrtej. Raňajkové žemle s paštétou už drahá pripravila večer. Prekotne sme ich zjedli a  spláchli len čistou vodou, žiadne kofeinové Vystreto. Krátky 15min. presun autom k bývalej Rašlovej chate, odtiaľ po vlastných. Parkovisko skoro plné a na hodinkách ani pol ôsmej. Papierovú päť eurovku som vložil do rúk pani vo veste. Koordinátor má navigoval na akési miesto šikmo a dolu kopcom. Videli sme odchádzať v aute pár. On si poranil koleno a hneď v úvode trasy skončil, ako som sa dozvedel od navigátora parkoviska. 

Vpravo v rannom opare krivý kopček čaká na nás.

    K samotnej chatovej osade Tri studničky je pešo ešte štvrť hodinky. Nosiči sa rozkladali pred búdou s vynáškou. Kde náklad vyhodia, netuším, na blízku nie je žiadna chata okrem partizánskeho bunkra. Vravia, že za 5 Eur by nás vyteperili hore. Zasmejeme sa a odbáčame doprava na chodník. Prudšie stúpame lesom na úbočie Grúnika. Sme pomalí ako črevá vyhladovaného jogína. Ja so staršou, mamina s mladšou. Takýto vrcholový systém sa ukázal ako najlepší. Vidíme aj schádzať ľudí. Dokonca aj pubertálne dievčatá kráčajú dolu. Vzdali to? Či nocovali na vrchole? Na to nevyzerajú. Stromov je skromne, vôkol iba polom alebo vysušené pahýle. Drahá pamätá ešte hustý les. Oproti utekajú dvaja spotení bežci. Vybehli na Krivý za 1h 40min. Nám, vtedy netušiac, bude výstup trvať štyri krát toľko. Na konári je opretá plastiková karta z hotela Panoráma na Štrbskom plese. Snívame o teplej vani a prehýbajúcich sa švédskych stoloch. Veľký drevený smerovník ukazujúci do neba dáva tušiť, že bočným chodníčkom dôjdeme ku partizánskemu bunkru. Kým si odpočinie pomalšia skupina, odbočíme k bunkru.

Tichý svedok povstania.

Pod Kriváňom operovala od leta 1944 partizánska jednotka Vysoké Tatry, ktorá čítala 200 chlapov. Na jeseň na vrchole dokonca vztýčili partizáni červenú zástavu. Fašisti sa veľmi nehrnuli do tatranských kopcov. Partizánsky lekár a jeden z prvých tatranských skalolezcov Zoli Bruhl raz jedného zraneného skopčáka ošetril. Za "odmenu" priviedol večer k bunkru esesákov a strhla sa prestrelka. Statočný doktor padol aj so všetkými šiestimi zranenými, ktorých ošetroval. Ranu v hrudi si pred skonom sám stihol dokonca ošetriť. Zradcu partizáni vypátrali a poslali za svojimi druhmi na druhý svet. Pod Kriváňom tiež operovala v r.2011-2012 zlodejská jednotka, ktorá bronzový pamätník ukradla.

    Prišiel čas na prvý hroznový cukor. Obiehame dôchodcov, ktorí počítajú ľudí. Jeden z nich hlesne, že sme 338 v poradí, ale podľa mňa 1338. „ A furt tí istí“, rečie so smiechom chlapík. Často stojíme a čakáme na druhú časť skupiny. Pod Vyšnou Priehybou sa natierame opaľovacím krémom. Prejdeme pár metrov v kosodrevine a zasa stojíme. Lepím staršej otlak. Už sú aspoň výhľady na Liptov, Západné Tatry a Kôprovsku dolinu oddeľujúcu Západné Tatry od Vysokých. Cesta sa stáva meniacimi sa farebnými obrazmi príjemnejšou. Pod dlhým chrbtom Priehyby si oddýchneme viac. Hľadím dolu do ostro vyseknutej doliny a odkusujem si zo Snickers. Dievky si rozbalia Mars. Posilniť sa je dobrý nápad, akurát som ulepený od karamelu. Nálada je zatiaľ dobrá, fyzicky vládzeme. Vrchol sa zdá spopod krivánskych kolmých stien na dosah. Keby tak viedla cesta priamo na vrchol. Takto krivého obchádzame cez rázsochy a kameňopády. 

Už len 500m výšky zostáva pod Vyšnou priehybou.

    Na skale sa mihne svišť. Keďže som na takú diaľku slepý, videl som iba neurčitú hnedo-čiernu bodku. Tečúca tmavá riava Belianskeho potoka spod Krivého osvieži dcérku. Vidím hríbik. Žeby sedlo? Veď sme pod ním. Na riadne študovanie mapy som sa vyflákol. Značka ukazuje len na križovatku pod žľabom. Na skale čakáme zvyšok rodiny. Sledujem, ako sa pomaly posúvajú hore. Zhltneme Kinder tyčinku a fučíme do prudkého stúpania na krivánsky hrb. Vidíme aj staršiu, priamu cestu do Daxlerovho sedla. Ľudkovia, čo si skrátia cestu sa oberajú o výhľady, ale ušetria čas pokiaľ sa nešmyknú na suti. Prešľapujeme pomedzi skalami. Stretáme mladý manželský pár. Tiež majú 9-ročnú dcéru, ale tej je dobre doma. Obdivujú našu malú. Naproti tomu sme stretli pod Malým dievča tak vo veku mladšej, možno osem ročná mohla byť. I zopár chlapcov kráča hore, vlastne väčšina sú iba chalani. Na Malý Kriváň smeruje modrá značka. Je však vychodená aj obchádzka popod túto neveľkú (2334m n.m.) hŕbu kamenia. Pod Malým čakáme o5 pomalších. Pôvodný cieľ bol v Daxlerovom sedle. Motivácia je však veľká, vrchol je blízko. V poslednom, pomalom úseku je veľa ľudí. Malá trefne odhaduje, že len tretina sú Slováci. Je pravé poludnie, krásne slnečno, vetrík len slabo pofukuje. Dcérka má sto chutí výstup zabaliť. Hučí, či šumí jej v hlave. Mamina ju však povzbudila a pohli sme sa pomaly hore, ostatným najstrmším úsekom. Palice sú mi zbytočné ako parník na Štrbskom plese. Vzájomne si prekážame s ľuďmi zliezajúcimi z hora a ja mávam ešte s tými barlami, ako hovorí staršia. Dolu kráča týpek z katalógu bosých výletov. Nič proti, ale vysokohorskú turistiku by som neriskoval. Nad hlavou a kopcami poletujú paraglajdisti aj vetrone. Sem tam sa pod nami mihne vyhliadkový let. Paraglajdisti turistom i mávajú. Finálna etapa je horšie značená a vyberáme cestu kade ľahšie. Nahováram si cestou do kopca, že za skalou už bude koniec - môj alebo vrchu. Konečne vidím sediacich ľudí a viem, že sme blízko. Samotný vrchol je nenápadný. Vlastne až keď vidím tabuľu s veršami M.Dohnányho. Kríž zakrýva rada ľudí. 

Pohľad na Nefcerku. V diaľke poľské dvojtisícovky.

    Malá píše do vrcholovej knihy. Snažím sa fotiť kríž bez ľudí. Toľko šachujem pri symbole až mi prischne úloha fotografa. Dokonca aj dole v sedle sa dozvedia o mne a horskom fotoateliéri. Zájdeme poniže na severnú stranu kopca. Sme v závetrí. Pod nami prudké zrázy do Kôprovej doliny, odhadom aj kilometer dlhé, z ktorých sa slabšej povahe môže zakrútiť hlava. Ochočený vtáčik podobný vrabcovi s výstižným menom-vrchárka poskakuje popri odpočívajúcich ľuďoch hľadajúc drobky. Na skale ležia opaľujúce sa baby. I pes, bígl vyšiel hore. Ale funel riadne. Jazyk mal ako kravatu. Pofotím štíty, plieska a doliny. O skalu je opretý nerezový cepín ako memorabília nejakého 85 ročného dedka. I dcérka sa pýta, či ma majú na Krivom vysypať. Ďakujem, nie. Postačí na Kammenej, aj keď na svoje rodné mesto kvôli developerom už hľadieť nebudem. Vraciam sa k vrcholu vyčkávať zvyšok a nalepiť nálepku kapybár na schránku. Už baby vidím. Mávam na nich. Mamina zastavuje stopky na 5.38h. Ako prvé sa všetci vyfotíme. Čakáme v rade na kríž. O5 žiadna Slovač ako na Malej Fatre. A predsa. Dievčina radosťou ujúká: „ Som na Kriváni. Júú“. Úprimná radosť. Zídeme nižšie s výhľadom na Tatry. Jedine z Krivého sú vidieť celé Západné Tatry. Z ostatných vysokotatranských štítov výhľad Krivý sebecky zakrýva. 

Najmenšie veľhory sveta.

Kriváň je pritom docela krpec oproti ostatným tatranským štítom. Je až 27. v poradí dvojtisícoviek. Výstup je vraj masovka, ale napr. na Rysy vystúpi trikrát viac ľudí (i preto, že sú najvyšším vrchom Poliakov). Kedysi trval národný výstup tri dni, tento rok ani jeden. Na jeho vrchole bol M.R. Štefánik (1911), A. Dubček (1990), kráľ, ale aj Ander z Košíc alebo kôň banského podnikateľa Czirbesza. Symbol je vyrazený na drobných centových minciach a je po ňom pomenovaná planétka v súhvezdí Malého Leva.

    Výhľady sú ako inak fantastické. Požujeme rohlíky so suchou salámou a zeleninou. Mladšia hľadá chatu pod Rysmi. Neviem, ako ju nasmerovať. Uvidí kamzíka, ale čiernu bodku nie. Až po 5 min hlási, že čosi vidí. Rovnako usmerňujem nejakú pani. Ešte jedna spoločná foto s pozadím Tatier a ideme dolu. Je niečo pred druhou. Všetky palice zložené v maminom batohu. Kĺžeme sa dolu. O5 hľadáme cestu. V sedle sa rozhodneme ísť dlhšou cestou. Vysúvam barle, nech šetrím kĺby. Skaly sú pre baby zaujímavejšie. Úsek je však stále nepríjemný, nebezpečný. Pri schádzaní z menšieho predvrcholu počujem plač malej. Sedí na kameni a plače. Obrátim sa s5, staršia čaká a idem za babami. Žena rukou ukazuje, že je v poriadku, nech sa vrátim. Chlapík mi hovorí, že spadla, nech jej dáme čas za pozviechať. Čakáme chvíľu, kým sa pohnú a pokračujeme. Prejdeme len kúsok a vidíme vyvrtnutý členok dievčiny s tmavými vlasmi. Ponúkam obväz, ale jej súputníci v batohu nejaký majú. A obďaleč sedí ďalšia, ktorá má výstupu plné zuby. Polohlasne hovorím dcérke, že ju nechcem strašiť, ale najhoršie majú len pred sebou. A to sú tri hodiny popoludní. Napokon ich stretneme pri žľabe. Rozhodli sa správne, nechali dnes kopec na pokoji. Ešte jedno nepríjemné klesanie pod hrbom. Zostup som si zjednodušil mimo značného chodníka, ale musel som sa vrátiť. Inak by som skončil rovno na ceste k Jamskému plesu. Pod hríbikom sediac na dcérkinom konári sa rozhodujeme, či pokračovať s5 na Tri studničky alebo na pleso. Času nie je nazvyš. Cez pleso je cesta o polhodinu dlhšia. Chlapík s krikľavou zelenou šatkou a tmavými odrazovymi okuliarmi, ktorý sprevádzal Vyvrtnutý členok mal jasno. Na Tri studničky. A nabrali si i vody z prameňa v žľabe. Staršia nech ideme inou cestou a bolo rozhodnuté. Mierne schádzame dolu. Vo Važeckej doline žblnkoce prítok budúceho Váhu Veľký Zlomiskový potok. Myslím na mamu, ktorá rada chodila do hôr a tam kdesi v Podbanskom je tá chata s panorámou Krivého. 

Každá vyvýšenina masívu Kriváňa má svoje meno. Dovedna 16. Vpravo Malý Kriváň.

    Odpočívame na malej plošinke Nad Pavlovou, pokým nás nepohltia limby. Na skale je položený zasa artefakt-peňaženka alebo kapsička. Mamina odhodí ohryzok jablka tak, že zostane ležať na balvane. Týpek odliepa z topánky podrážku. Náročný výšľap nevydržala a porúčala sa do večných lovíšť. Druhá podrážka zomiera tiež. Po zemi sa vlečie hnedá chlpatá húsenica. V Tatrách ich uvidíme neskôr viacej. Snáď budúca babôčka, ktorá vôkol poletuje? Ani nie, skôr škaredý lišaj. V kosodrevine je nekonečné dlhé a pomerne prudké klesanie.  Ideme za starším párom. Tiež ledva prepletajú nohami. Stretáme usmievavé smelé dievčatá, ktoré na Kriváni hodlajú bivakovať. Drahú rozbolí hlava. Veľa nespala a smrteľné tempo hore jej tiež nepridalo. Nastáva kríza. Žene je až na vracanie. A poondiate pleso stále neprichádza. Až potom zbadám tmavú hladinu jazierka za stromami. Ešte klesáme zhruba 10 min., kým sa konečne objaví hríbik. Sadneme do altánku. Mamina chce pokračovať, máme dobrú hodinu pred sebou a pomaly zvonia na omšu. Takže sa iba napijeme. Nastupuje tzv. únavová matematika - počítame kilometre, čo zostávajú po pohodlnej ceste popri plese. Obiehajú nás rovnakí zblúdilci ako my. Razom sme na magistrále sami. Les sa končí a polovicu trasy ideme po lúke, sem tam nízke jarabiny s červenými bobuľami alebo malé smriečky. Obchádzame blatistý chodník. Mladšia mi s mrnčaním ukazuje priamo na chodníku tenké hnedé hríbiky. Nejaká prilbička alebo čo. Idem s mladšou, snažím sa ju primäť k rozhovoru, ale na konci len mrnčí. Minieme i posledný cukor ako v bare hotela Lesana. Maminu rozrušuje už len klepot palíc, s ktorými sa podopiera. V kritickom mentálnom stave sme všetci. Vidím stúpať dym z chaty na Troch studničkách. Parkovisko nebude ďaleko. Počujem brechot psa. Nemám haluze, počuje ho aj mladšia. Finálna štvrťhodinka a kruh sa uzatvára po takmer dvanástich hodinách. 

Prezujem sa a autom vyjdem hore na plošinu, aby mohli baby v kľude nasadnúť. Lebo z jednej strany sa dvere ani nedajú otvoriť, z druhej vypadnú. Mlčky dôjdeme do kempu, sme unavení. Chvíľu šachujem s parkovaním auta. Mamine dáme pol hodinu v stane nech jej zaberie tabletka proti bolesti hlavy. Zatiaľ príde bratislavský týpek. Hovorím, či vyjdem von, keď rozkladajú stan pred naším autom. Mladá hovorí, že v pohode. Vyzerá, že hej. A vzápätí prichádzajú Belgičania a zatarasia cestu úplne. Našťastie ráno skoro vypadli. Otváram tablet, nech napíšem zopár riadkov. Baby hladné pištia vzadu. Kladivo paštikárom nepožičiam, kolíky si frajer pribuchne s topánkou. Predtým skúša miesto na spanie. O5 sa ozývam a ukazujem mu miesto dolu pri plote, kde je rovinka. Vraví dva krát že sa mu páči, kde je. "Dobre, už sa nestarám“, hovorím. Zo stanu vylezie aj mamina. Po ôsmej sa vykotrbácame do reštaurácie na večeru. Najprv ma vyplaší rada ľudí vonku, ale to je rad príchodzích kemperov na recepcii. Sadneme do rovnakého rohu ako včera a objednáme inú variáciu včerajšieho. Kuracie, tentoraz s hubovou omajdou. Na osvieženie Radler. Baby kolu a ľadový čaj. Reštaurácia neponúka veľa jedál, len kombinácie kuracieho a bravčového. K tomu prílohy. Potom aj objednávka dofrčí rýchlo. Nechce sa, ale špinaví nepôjdeme do spacáku. Preto vezmeme pyžamá a 5min. žetóny. Umyvárky prešli rekonštrukciou a sú relatívne čisté. Vbehnem do sprchy, kde nie je veľa miesta. Tobôž hudba ako v Rohoznej. Sprchový kút tvorí holá predsieň s tromi háčikmi. Vhodím kovový žetón do sprchy a stlačím tlačidlo Štart/Stop. Z malého otvoru vychrstne prúd vody. Márne sa snažím posunúť páčku k červenej. Čiarky mi nekompromisne odrátavajú minúty. V pohode sa umyjem. Snažím sa zbytok času vyhriať. Pri dvoch čiarkach prúd vody skončí a zostanú nemo blikať. Vypadnem v trencloch von, aby som mal priestor na veci. Čakám pred otvoreným autom baby. Starý od vedľa si naleje červené víno a vymočí sa pri plote. So starou sedia v aute. On číta knihu s čelovkou, ona má lampičku zavesenú na spätnom zrkadle a pozerá si časopis. Dievčatá majú zubnú kefku i pastu. Sú celú večnosť preč. Nerozumiem prečo. Vraj je nával v ženských sprchách. Keď už zatvorím auto a idem dolu, dobehne staršia s kefkou. Po umytí sa konečne nasúkam do stanu. Ale trvá dlho, kým zaspím. Vedľa chrápe pripitý chlap polku noci. Na opačnom konci hrajú dve rodiny pri stane karty. Kemp je v piatok plný, už nie je idylka ako včera.  

Dnes sme prekonali všetci svoje limity. Spolu ako rodina sme vyšliapali najťažšiu a najdlhšiu našu turistiku. Pre nás starších som si uvedomil, že telo starne, no neduhy mladnú. Mladšia sa vyňadrila, že nohy ju poslúchajú, ale hlavička nie. Mamina jej povedala, že ona je pánom hlavy. Ale kvôli môjmu sebeckému snu kráčala. Poučenie pre všetkých: ísť pod stan o deň skôr a aklimatizovať sa alebo ubytovať sa v hoteli. Aby sme začínali túru odpočinutí. Mamine pribudol na nohách ďalší opálený prúžok. Už je ako semafor. Každému ukazuje: "Toto je Kráľova hoľa, tu Malá Fatra a tento sýtočervený - to je Kriváň.