Radhošť

Názov expedície: Valaška 22

Heslo: Na ikonu Moravy, vystúpiť sa podarí.

    Minulý víkend sme so sebou brali staršiu na turistiku, dnes pre zmenu mladšiu kapybaru. Pôvodne sme chceli ísť na cyklovýlet, ale pre benjamínka by 60km bolo príliš. Na Moravu sme však šli aj tak. Vybral som dosť prefláknuté miesto v Beskydách- bájny kopec Radhošť a Pustevny. Dcérky som sa pýtal, či je lepšie ísť hore alebo dolu kopcom a nas5 busom. Vraj je jej lepšie ísť hore. Neskôr som si za rozhodnutie vyslúžil kritiku a vlastne je to jedno, akou trasou pôjdeme. Naveľa zaparkoval som poblíž stanice v Rožnove pod Radhoštěm. Prekvapkalo ma, že nemám v navigácii mapu. Jednoducho som si ju nestiahol. Večer pred tým som si však trasu pozrel a vedel som, že pôjdeme po červeno značenom chodníku. Jedným z prvých značených v Čechách. Mestečko ožívalo festivalom Ondrášová valaška. V amfiteátri sa ozývala folklórna muzika a dupot čižiem. Bolo krátko pred poludním, keď sme vyrazili cez celý park, popri skanzene až k Bečve. Pri cyklochodníku nám značka zmizla. Šiel som teda rovno až k nejakému jezu-prahu. Pekný, fotogenický, ale nesprávny smer. Vedel som, že treba prekročiť rieku. Vrátili sme sa k mostu a prešli na druhú stranu. Za Bečvou sme sa na križovatke "chytili". 

Rožňovská Bečva je prítokom "Veľkej" Bečvy.

    Okolo kempu sme potom začali mierne stúpať. Dostavila sa počiatočná kríza. Je obed, sme hladní, bez mapy, čaká nás vyše 10km. Drahá zvažovala, vidiac zastávku, autobusom hore. No to by sme sa museli vrátiť na stanicu. S nervami pokračujeme hore. Za chatkami opúšťame asfaltovú cestu a prudko stúpame lesom hore. Malú žena zabáva a kríza pomaly odznieva. Asfaltovú cestu znova pretíname pri križovatke k chate Mír. Stúpanie sa zmierňuje a stúpajúci chodník je celkom do pohody. Stretáme turistov idúcich dolu. I cyklistov. Na odpočívadle Pod Černou horou stúpa od Frenštátu pár mladých ľudí. Nie sme sami, čo ide neskoro hore. 

Velká Polana bola kedysi zámerne odlesnená pre ovce. Pastierska koliba ľahla popolom.

     Za krížom "Ne vúle má, ale vúle tvá staniž se" ochraňujúcim lesníkov sa otvárajú výhľady na Radhošť. K tráve a papradiu pribudli kríky čučoriedok čakajúcich na plody. V júni je príliš skoro. Míňame zopár pastvín s jemnou, pokosenou trávou. Morča by si prišlo na svoje. Sme na Velké Polane. Za ňou je chodník blatistý. Urobím si z dcérkou malú zachádzku k jaskyni Volářka, kde je podľa povesti ukrytá zlatá socha Radegasta. Vskutku len taká ďúra, ako im vravia valaši, takmer kolmo do zeme. Po 3m sa zužuje na pár centimetrov. Pokračujeme posledným veľkým stúpaním na lyžiarskom svahu. Je už vidieť stožiar vysielača, vrchol je na dosah. V oknách kostolnej vežičky sa mihajú ľudia. Drevený kostolík na Radhošti je symbolom Valašska, resp. celej Moravy. Sem na vrchol vraj Cyril a Metod dotrepali kresťanský kríž. Modla tam trčala do konca 18.st., ale vietor ju zdecimoval. Pánbíčkari postavili preto najvyššiu položenú cirkevnú stavba v Čechách. Pri vchode sedí v kroji odetý valach, ktorý je starý ako sama kaplnka. Na vyhliadku sa platí symbolických 5 kačenek. Dohadzujem k nim pár pohľadníc. Dedo práve telefonuje, preto trpezlivo čakám a orazím si "pohledy". V maličkej vežičke fúka, tlačíme sa v nej s ďalšími, preto sa dlho nezdržujeme. 

Výhľad na Červený kámen (vpravo) a Libotín.

    V chladnom vzduchu je spektakulárna dohľadnosť. Vidieť Ostravu, Valašské Meziříčí, Frýdek Místek. Výhľad z druhého okna hatí obludný vysielač. Pred kostolíkom na mieste bývalého kríža je bronzové súsošie vierozvestcov. Zaujímavé je, že text v otvorenej knihe, ktorú Metod drží, nie je staroslovienčina, ale akýsi hybrid ruštiny a češtiny. Po svojke, kde sa učím ostriť mobil, sme s očakávaním plných žalúdkov zišli nižšie ku chate Radegast. Veľká, staršia chata, kde sa architekt vyzúril s vikiermi, má otvorené dva bufety na oboch koncoch a uprostred reštiku. Turistický industrializmus zasiahol úbočie kopca naplno. Sadli sme si na terasu s krásnym výhľadom na Javorníky. Dokonca badať i nezameniteľný Choč a zdá sa mi, že vidím i Babiu Goru. Ale skôr nejaké poľské Beskydy. Dali sme si všetci Birrel a doniesol som jedálny lístok. Oči mi padli na typickú valašskú kyslú polievku kyselica, niekde zvanú zelňačka. Hutná zmes kapusty, klobásy, slaniny a hríbov zahustená smotanou. Niečo na spôsob vianočnej kapustnice. Veľmi nám chutila. Dcérka si dala hovädzí guláš s pivom, ale bol príliš horký. Vyzeralo, že kuchtíkovi zhorela paprika i pivo zhorklo guláš. Tanier dala bokom, ja som zjedol aspoň mäso. Ako náhradu som jej kúpil v bufete langoš. 

Stezka Radegast bola zrekonštruovaná v r.2007.

    Čas nás tlačil, preto sme nemohli príliš špekulovať. Vedľa nás sedeli fosilis, ktorý bývali v kempe a vyšli si na víkendový trejl do Beskýd. Po obednej sieste sa pobrali dolu. I my sme vkročili na pohodlný, široký chodník po hrebeni na Pustevny. Aj kočiare sa po ňom premávajú. Morávačky sú ritňačky. Po ceste je zopár vyhliadok i s lavičkami. Opak kresťanského sveta je v polovici cesty na Pustevny. Na truc postavený pohanský boh hojnosti Radegast. Originál Radegasta je vo frenštátskej radnici. Na hrebeni sa týči fejk z r.1998. Existuje ešte jedna takáto socha nachádzajúca sa v pražskej zoo. 

Radegast nemá historické pojítko s horou Radhošť. Ide čisto len o umelý výtvor na základe podobnosti názvov.

    Vedľa sochy spúšťa žalúziu na občerstvení bufetárka. Vravím. Žijeme v rozmaznanej dobe. Posledné prudké klesanie je po kamenistom chodníku. "Skvelý" nápad zabiť do chodníka ostré tenké skaly. Nad Pustevnami je malá vyhliadka, taký drevený altánok, Cyrilka. No výhľad zakrývajú z veľkej časti vrcholky stromov. No a kúsok pred Pustevnami sa pasú ovce. Mali sme asi 7-8min. do odchodu busu. Preto sme za ovcami zahli dolu, cez lúku, k parkovisku. Maľované domčeky od Samuela Jurkoviča (architekt napr. Bradla) sme tak oželeli. Zrel som ich iba z diaľky.
Radhošť nie je najvyššia hora Beskýd, ale svojím mohutným hrebeňom je ikonická. 

Do práce na bicykli-súťaž

Názov akcie: Do práce na bicykli.

Heslo súťaže: Zmenu mám na dosah ruky.

    Už minulý rok som sa pohrával s myšlienkou ísť do práce, resp. z práce na dvojkoláku. Odradila ma prepravná cena vlakom. V poslednej dobe i boj o miesto preň. Preto do úvahy pripadala iba obojsmerná cesta. Tam ma zasa odrádzala logistika. Kde sa prezliecť, ospršiť, osušiť mokré veci, kde nechať čisté a pod. Možno by som mohol zažiadať o skrinku, ale nepočítam, že budem chodiť každý deň.

    Tento rok som sa spolu so ženou pekne pumpičkársky rozbehli a len za máj spravili vyše 500km. Kondička by teda bola, relatívne nový bicykel tiež. Nuž som sa rozhodol, že to skúsim do roboty na vlastný pohon. Motiváciou mi bola i súťaž Do Práce Na Bicykli. Horlivý kolega ma prihlásil, rýchlejšie než som na súťaž pomyslel, do tímu s fádnym názvom Nováčikovia. Na web stránke svietili originálne mená ako Rýchle Kŕče, Prasknutá Guma, Saganova Nočná Mora, či Ladné Odpružené Vidlice alebo Hrdzavá Prehadzovačka a Ušetrima. Nášmu tímu štyroch duší by som dal meno Pumpičkári. Ale ja som už prikvitol do založenej skupiny ako tretí člen. Posledný, štvrtý kolega sa prihlásil dva dni pred začiatkom výzvy. Víkend pred súťažou som otestoval aplikáciu. Na to, ako ju každý hejtuje, mne šliapala dobre. Zo začiatku... Hneď v prvý júnový deň som vstal so zvonením kostolných zvonov o šiestej a vykukol von. Bolo po daždi a slniečko už vykukovalo spoza mrakov. Bolo príjemných 14°C a bezvetrie. Ideálny čas. Po pol siedmej som sa oprel do nových pedálov a vyrazil. Cestou z mesta som stretal len ľudí prúdiacich opačným smerom. Starú babku stretám zakaždým. Prvých deväť-desať kilometrov je najhorších, kým sa rozhýbem.

Ráno je na trase božské ticho.

    Za hornostredským jazerom som na cyklochodníku osamel. Spoločnosť mi ceste robili slimáky - malé, veľké, bezbúdovci a v korunách stromov škriekali vrabce a škovránky. Mihol sa pri mne zajac, ani sa ma nebál.  Neskôr som sa dozvedel, že nebol som dnes sám, čo meral cyklotrasu. Môj vedúci šliapal skoršie tiež. On ide cez celé mesto a má tak o 2km viac. Cestu som si skrátil v poslednom úseku. Šiel som po hlavnej ceste, ale veľa áut ma neobiehalo. Za niečo vyše 52min. a po 19km som zastavil pred bránkou parkoviska pre bicykle. Skúšam zamestnaneckú kartu, ale je ticho. Ťuknem do bránky a otvorí sa. Do stojana mi velociped nevojde, preto ho parkujem na konci zastrešenej prístavby. Stopnem aplikáciu. Keďže nemám prístup na firemnú sieť, snažím sa trasu uložiť do telefónu. Nestalo sa tak a v kancli som si potom trasu ručne vyznačil. Osprchujem sa a oblečiem suché veci. Mokré som nechal na radiátore v šatni pod kanclom. Poobede tam zasvieti slniečko a uschnú mi. Bicykel je tiež zaprskaný od mokrej cesty.
Pred odchodom z roboty som si v automate kúpil Milu. Pochytil ma obrovský hlad (obed bol biedny-batátová kaša s morčacím plátkom). Cestu domov som absolvoval celú po cyklotrase. Poza nákupné centrum, nadýcham sa smradu z ČOV a pred skapaným krtkom odbočím doprava na cyklochodník. Vykotených malých čiernych hlodavcov je na chodníku viac. Pp. položili život za dostatok repky olejky na poli pod hrádzou. Trasa je o poldruha kilometra dlhšia a sprevádzajú má aj strnádky. Živé. 

Húfy múch otravujú celou cestou. Domov dôjdem navečeraný.

    Kmital som proti slabému vetru rovnakou rýchlosťou ako ráno. Niekoho som obiehal ja, zopár šialencov zasa mňa. Vyzerá, že kolená ma už tak nebolia. Neviem, či si zvykám na nové nášlapné pedále alebo som rozhýbal staré kosti. Zdá sa mi, že s pôvodnými pedálmi sa mi šlo ľahšie.  No majú výhodu, že nútia stále šliapať, čo je fajn napr. pri ceste do kopca. Sestra mi doniesla výživu na kĺby, ale zdráham sa dopovať umelým práškom ako kôň. Na druhý deň som sa cítil odpočinutý, dážď prešiel, takže znova si obúvam špeciálne topánky s kuframi a vyrážam. Nie celkom fit- bolí ma trapézový sval. Najmä pri nádychu ho cítim. Asi som si ho natiahol. Tiež mi je na obťaž plytké dýchanie, ktoré ma občas pri vození sprevádza. Robí mi problém sa zhlboka nadýchnuť. Dvíha sa protivietor a silnie v polovici cesty. Do uší som si strčil slúchadlá. Prúdiaci vzduch mi však bráni vychutnať si muziku. V ušiach mi zavíja prievan a duní tuc-tuc. Etapa mi trvá o 5min. viac a rýchlosť klesne na 20km/h. A skoro som sa zjebkal pred bráničkou. Cesta mi trvá len o 15min. dlhšie ako cesta vlakom. S5 som po vetre šiel takmer 25km/h a za 50min. som odopínal topánky. Kolega mal akčnejšiu cestu do práce. Po 300m mu odpadla kľuka a o piatej ráno volal tatkovi, či nemá kľúč. Obaja bežali na chatu po šesťhranný kľúč. Na tých 42km potom doťahoval kľuku každých 5km. Ani práca z domu mi nezabránila ísť po robote aspoň polovicu trasy. Za tri dni mám na konte 99,92km. Ako firma sme niekde okolo 25. miesta. Hoci máme kilometrov dosť, je nás málo. Ráta sa totiž i počet jázd. Vedúci a zakladateľ skupiny nás pár dní nechal v štichu. Na jeho konte je spočiatku smutná 0. V daždivých dňoch idem vlakom. No cestu na stanicu a zo stanice si počítam ako pešiu. Je mi to nanič, do súťaže sa ráta bajk. Na Medarda prišli búrky. Ani to ma neodradilo. Pravdu povediac som bol príliš optimista. Ráno fajn. Polhodinu pred odchodom z rachoty však začalo pršať. Dcérka mala výstavu, takže som nemohol čakať, kým dážď prejde. Počítač som hodil do plastového vreca a vyrazil. V meste si ma kvapky len tak oťukávali, no videl som šedú záclonu pred sebou. Nad mokrým chodníkom sa objavili nejaké komáre alebo čo. V polovici cesty som sa už kúpal. Totálne premočený som dočvachtal domov. Našťastie bolo teplo, takže mi lejak až tak neprekážal. No vadil bicyklu. Zhrdzavel mi zámok a za tri dni som ho nemohol otvoriť. Pomohol až WD sprej. Reťaz škrípala ako rozladené husle. U svokra som injekčnou striekačkou aplikoval nejaký motorový olej na kosačky. Za dva týždne sa konečne pridal i vedúci. Počty kilometrov začali pekne narastať. Po desiatich jazdách poznám okrem stromov každého slimáka a hovno na trase. Začínam mať toho dosť. Preto robím rôzne iné trasy a tých dvadsať kilákov si postrážim na aplikácii. No už ani tá nechce nakopnúť polohu. S príchodom horúčav koncom júna som urobil blbosť a vyskúšal si to. Ráno ešte ako tak. Poobede mi už v tretine cesty vyvrela voda v chladiči-fľaši. Z teplej vody mi bolo zle. S jazykom ako handra som sa dotrepal tesne pred kolapsom domov. O5 mokrý ako po búrke. Tentoraz vlastným potom. Do konca mesiaca som už kolečká neroztočil. Najazdil som vyše 500km (v skutočnosti viac). Vedúci plakal, že nakoniec skončíme vo firme tretí. Ja zasa nevypustím dušu kvôli 40km. Súťaž sa teda skončila a týždeň sa nedialo nič. Potom prišiel firemný mejl a gratulácia. O deň neskôr si zavolali jednotlivcov po ceny. Náš vedúci tímu to celé domotal a zavolal aj nás. I sa všetci prítomní čudovali, prečo je na recepcii celá grupa. Tímy však oceňované neboli. Vraj nezvýšil rozpočet. Ako cenu útechy som dostal teplé oranžové fusakle s logom firmy. Ešte aj tie sú mi veľké. Motivácia na ďalší rok vo vidine výhry nadrozmerných ponožiek = 0. Sólo vyše 1600km za mesiac nedám. Aj keby som chodil každý deň a cez Myjavu trasu neberiem. Hoci sľuby, že i pre tímy budú postavené víťazné stupienky sú. Mne by stačilo len poondiate tričko DPNB na pamiatku. Ešte si môžem vytlačiť diplom a zavesiť si ho na hajzel. Na vozenie kolečkom zasa nezanevriem úplne. Ale lepšie mi je nasadnúť naň po robote. Veď uvidím o rok.
    Písal som o ceste vlakom i autom do roboty. Opísal som cestu už aj bicyklom. Zostáva loď a lietadlo. Lietadlo je asi utópia, ale loď nie je až taká nereálna. Asi by som musel vyraziť deň dopredu. Ak by sa niekto našiel, možno by som takúto haluz vskutku vyskúšal.

 

Post Scriptum: od pani starostky Trenčianskych Teplíc som dostal lekárničku a plátennú tašku plnú propagačných materiálov (dáždnik, pexeso, magnetku). Kolegovia si rozdelili to lepšie (USB pamäť, podsedák). Vyhral som tiež 5-násobný pobyt v bazéne Grand.

Kamenné mesto pod Vtáčnikom

Názov expedície: Májka 22

Heslo: Horná Nitra na dlani zo skál pod Oslanmi.

    Túlavé kapybary v počte troch kusov sa vydávajú na turistiku do pohoria Vtáčnik. Stará kapybara testuje nový batoh a mladá nové karimory. V prvú júnovú nedeľu bolo krásne slnečno a ešte nie tak letne horúco.

Po poslednej hodine v ZUŠ sme sa pred deviatou vydali východným smerom cez Topoľčany a Partizánske do Bridových štálov. Kým sme sa k počiatočnému bodu dostali, vracal som sa spred Veľkých Uheriec, čo je o dolinu ďalej. Prekvapkal som vodiča idúceho úzkou cestou dolu zo štálov. Parkujem pod stromom, nech je Sopel v tieni. Obujeme turistické topánky, zapneme stopárov a môžeme vyraziť po žlto značenom chodníku. Andezitové skaly Žarnova sa zdajú na dosah. Prašný chodník najprv mierne stúpa lúkou, no za krátko sme v lese a tepová frekvencia sa so stúpaním zvyšuje. Je i teplo. Podobné výlety s horúcimi dňami skončia. V lete zostanú už len kopce nad 1500m. Nič dramatické, prudšie stúpanie sa strieda s miernym. I tu prebieha ťažba dreva. Spoza stromov sa už čnejú vysoké bralá a sme na okraji prírodnej rezervácie Buchlov. Opúšťame lesnú cestu a úzkym strmým chodníkom ideme k sedlu pod Žarnovom. Zatiaľ sme stretli len jedného chlapíka trieliaceho dolu. Presvitá slniečko a to znamená, že sme hore. Zvetralé skalnaté bralo Žarnova je tvorené andezitom, ktorý sem vypľula dajaká blízka sopka. Na konci je drevený dvojkríž, ktorý sem vytrepali obyvatelia Oslian. Zrovna pri ňom hodujú dvaja chalani. 

Na Žarnov viedla i ferrata. Treba hľadať pod bralom.

    Výhľady sú impozantné. Pred nami v celej svojej kráse pohorie Tríbeč. Dovidím až na vysielač na Zobore. Na západe zasa celý Považský Inovec. Severozápadne sú Nováky a nad nimi tisícmetrový Rokoš. Na severe kúsok Prievidze, ale Bojnický zámok je pekne vidieť. Hrebeň Vtáčnika zakrývajú stromy. Pod nami vidím Mládežnícky tábor kadiaľ budeme schádzať z Buchlova. Nezameniteľný zub Kľaku je už v opare. Drahá si ľahne na skalu a vyhrieva sa na slniečku ako motýľ. Vyššie už nie je tak horko. Vôkol nej poletujú motýle. Babôčky, mladé vidlochvosty. Ružové tričko dcérky si jeden zmýlil s kvetinou a sadol jej na brucho. Posliníme sa niečím sladkým, doplníme tekutiny. Rád by som vyfotil vrcholový kríž, ale chalanom sa nechce zmiznúť. Len sa motajú pod ním, prezerajú knihu, kochajú sa výhľadmi. Naveľa ich poprosím, nech mi uhnú zo záberu. Po pár záberoch pokračujeme ďalej po žlto značenom chodníku. Najprv popri zhrdzavenom plote. Najkrajšia časť túry je medzi Žarnovom a Buchlovom. Vôbec som nečakal, aký skrytý malý poklad Slovenska sa nachádza v pohorí Vtáčnika. A ešte neobjavený turistami. Za celú cestu sme ich stretli 10-11. Skalné mesto je väčšie a dovolím si povedať i krajšie než Súľovské skaly. Súľov je už "prefláknutý" a plný ľudí. Popri týchto andezitových skalách sa dá motať celý deň osamote.

Miesta, ktoré vám vyrazia dych.

  S malou sa vyštveráme na malú skalnú vyhliadku za Sladnou skalou. Je z nej vidieť náš cieľ-Buchlov. Ešte sa k nemu našliapeme. Horšie je, že schádzame prudko dolu. Žena sa tak kochá skalnými obrami a nepozerá pod nohy až spadne. Ozve sa narazený malíček spred týždňa. Zídeme na malú lúku. Sú na nej zrážkomery a lesnícka drevenica. Za ňou začína prudké stúpanie na vrchol. Hneď vľavo, pri kraji lesa, je mohutný jaseň, ktorý pamätá ešte Máriu Teréziu. Nebyť tabule ani by sme si ho nevšimli. Vysoký je ako náš dom. Medzi jeho konármi a koreňmi sa prepletá buk. 

Pred posledným stúpaním na Buchlov je tento starý krásavec.

    Fučíme do plno výživného kopca. Dolu schádzajú dva páry, ktoré počujeme zďaleka. Konečne vidím hríbik a vyvrátený strom. Odbehnem najprv vľavo, ale dotyčné skaly sú na opačnej strane. Pár metrov popri čučoriedkach. Ku krížu treba vyliezť po skale. Cestička je vychodená. Navyše je posiata škrabancami od nešmekov. No. V zime musí byť na šmykľavej skale sranda. Rozložíme sa na širokom brale. Pohľad dolu mi spôsobí zimomriavky. Lepšie je dvihnúť hlavu a obdivovať okolité výhľady. Samotný vrchol Buchlova je mimo skál a obišli sme ho cestou k bralám.

Nájdem dvoch kliešťov. Jedeného váhavca som eliminoval hneď, s druhým to nebude také jednoduché a pomôže pinzeta. Ale pod kolenom sa mu nepáči a kým prídem domov je na opačnej strane. Kraj je známy výskytom čiernych príšer a možno preto sem nikto nechodí. I drahá si doma nájde parazita na bruchu. Nič to ale nemení na kráse, ktorú vidíme vôkol seba. Dovidieť je až do Topoľčian, Prievidze, či Nitrianskeho Rudna. Len severovýchod je skrytý za hrebeňom pohoria. Momentálne i slniečko je skryté pod sivým mrakom. Jediac bagetku s Májkou vidím, že sa tmavá záclona odkrýva. Teplé lúče však prilákajú aj mraky múch, ktoré sa nad skalou točia jak zuby na cirkulárke. 

Hrebeň pohoria Vtáčnik sa dá prejsť za deň. Zdatní turisti však pokračujú ďalší deň cez Tríbeč až do Nitry.

    Zdola počujeme hlasy, preto sa zbalíme a zídeme k hríbiku. Čaká nás malý adrenalín v podobe troch krátkych rebríkov v úzkej štrbine medzi skalami. Zabudnem si paličky a vyskúšam si aj cestu hore. A znova dolu. Dcérku zavolala príroda. Išla kdesi pri skalu, ale zrovna tade šiel chodník. Drahá šla vzápätí okolo. I ja som hovno cítil vracajúc sa so zabudnutými paličkami. Aspoň naň nakládla kamene. Po chvíli sme dolu na Zadnej lúke. Je na nej križovatka turistických a lesných ciest. A jedno polorozpadnuté ohnisko. Hľadáme v navigácii kade ísť. Zeleno značený chodník je preznačený a vedie po zvážnici. Inak by sme sa predierali húštinou. Obchádzka nie je veľká. Teoreticky sa dá ísť po lesnej ceste až dolu k Mládežníckemu táboru. Zeleno značený chodník ide prakticky kolmo dolu. Treba pozorne sledovať značenie. A tiež, kam stúpame. Pred nami sa mihla užovka stromová. Prekračujeme veľa riav a nakoniec i celý potok - prítok Oslanky. Pri tábore nám cestu spríjemňuje vôňa agátov a potôčik. Vidíme prvé chaty a sme v tábore. Asfaltovou cestou ideme kúsok popri malebnom rybníku pri rakúskej firme Glock. Popri kšefte so zbraňami začala fušovať aj do nášho dreva, keď odkúpila niekoľko tisíc hektárov lesa. Za honosným sídlom firmy vchádzame do lesa. Len na pár stoviek metrov a sme na Súdeničnej lúke. Nádherne posiata zvončekmi, klinčekmi, margarétkami a iskerníkmi. Vmiešané do zmesi lúčnych tráv. S drahou sme skonštatoval, že u nás doma také lúky veru nemáme. Dcéru zaujala biela lebka kravy. Na poslednom kúsku poľnej cesty sa odkryje Žarnov, no je zatiahnuté a fotky sú tmavé. Zastavíme sa ešte pri kravách.

Horúci deň spláchneme v Oslanoch grepovým radlerom. Dcérke sa najviac z výletu páčilo práve sladké pivo. No to sme mohli zostať aj doma.

Len tak si trčí spoza stromov.