Festival letectva po prvý krát

    Agentúra usporadujúca letecké dni na Sliači sa podujala oživiť umierajúce letisko v Piešťanoch a dotrepala sem v prvý májový víkend lietajúce a nafukovacie atrakcie. Veľmi nešťastne bol vybraný dátum. I na Slovensku prichádza začiatkom mája monzún, rovnako ako v Indii. Viem z vlastnej skúsenosti, že vtedy vždy prší. No aspoň sobotný program sa uskutočnil v plnom rozsahu. Chýbali len vetrone, ale bačovia nechceli krútiť parenicu v mrakoch. V nedeľu pre vietor a dážď program zrušili. Neprekvapilo ma to, aj tak bolo dobre, že sobota vyšla, lebo predpoveď bola všelijaká len dobrá nie.
V zamračené sobotné ráno som teda dcérku odprevadil na zápas a oprel sa do pedálov. Premávka bola slabá, kuchári však už mávali na križovatkách s vareškami. Zakrátko som pri vojenskom múzeu. Pýtam sa, kde je tých 600 miest pre bicykle a motorky. Predavač lístkov čumí na mňa jak drevorubač na kurzový lístok a krúti hlavou. Dobehol usporiadateľ, že tam o plot si môžem "tátoša" oprieť. Pozerám na priestor v polovičnej veľkosti svokrinej záhrady a uvažujem, kde sa zmestí 600 dvojkolesových tátošov. Kúpim si lístok a bicykel zamknem o bránu pri vstupe. Lístok nebol najlacnejší. 13Eur je dosť. Účasť lietadiel však platil usporiadateľ. Nevystupovala armáda, ktorá ukážky robí zadarmo. Ale lístok zároveň bol vstupenkou na detský festival. I tak sa mi vidí cena prehnaná.



Švajčiarsky Pilatus PC-3 si nedobrovoľne predĺžil na letisku pobyt o pár dní naviac.

Kontrola obsahu batoha pri vstupe a ďalšia za múzeom. Detektor kovu pípal na mne ako monitor dychu astmatika. Pípali už aj zipsy. Zástup policajtov hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Som za bránou múzea a čaká ma cesta cez polovicu letiskovej plochy. Prekročím rolovaciu dráhu. Priletela francúzska ministerka obrany na Falcone 2000. Pomocná palubná jednotka hučí asi celý deň, lebo ju počujem ráno aj poobede. Nuž, piloti vždy pripravení. Pristáva český Gripen, ktorého ukážka bude dnes ako jediná trhať ušné bubienky. Z diaľky nakuknem do malého hangára, kde parkuje Delfínik. Evidentne dnes lietať nebude, lebo je roztrhnutý napoly. Ako hovorí letecký mechanik za zenitom "rozstykovaný". S ním sú v hangári "akrobati". Prechádzam okolo VIP parkoviska. O 9h sa ľudia len pomaly ako tučniaky trúsia po ploche. Práve prilieta skupina Flying Bulls z českej Jaroměře. Rolujú popri divákoch, ktorí im mávajú. Pilotom sa asi v kúpeľnom meste páčilo a ich mašiny som videl aj po týždni na ploche. Rýchlo prejdem neveľkú statiku. Za ochranným valom je detské mestečko. Pri ňom je program na celý deň. Byť teplejšie, aj moje baby by si ihriská, nafukovačky alebo cirkus užili. Dnes som však na letisku sám. Snáď vyjde pred prázdninami detský festival v Nitre. I ten mimochodom podražel. Zábrany na ploche sú zatiaľ prázdne, nebude problém chytiť si miesto. V podstate po celý deň nebol problém sa vtisnúť hocikde pri dráhe. Motám sa ešte pri stánkoch, pokým nenájdem ten pravý. Do batoha putuje kniha Piešťany z neba a leteckoturistická mapa. K nim dostanem zdarma ďalšiu knihu (ponúkajú len nepredajné ležiaky) a mini oblátky. Nájdem si miesto pri nízkom plote a čakám, čo sa bude diať. Konečne skvelý nápad a mega obrazovky sa posunuli za divákov. Zato reproduktory sú roztrúsené každých 10m a nerozumiem prečo. Sem tam prehodím slovo s bláznami stojacimi vedľa. Jeden v rančerskom klobúku sa škerí ako vorvaň na kalamára. A to je starý, 50-ročný chlap. Ako prvý poletuje spolu so škovránkami vírnik. Nasleduje prelet vojenských a cvičných vrtuľníkov. Program ubieha plynule spolu s mojim ujedaním z tvarohového koláča. S nejakými obmenami chutia oba. Oblačnosť je pomerne vysoko a piloti môžu ukázať svoje umenie v celom rozsahu.

Legenda, cvičný MiG-15UTI bol v r.2013 zakúpený z USA.

Moderátori Marcel a Tóno, známi zo Sliača, o5 perlia a často odbočujú od témy, resp. ukážky. Nevedia, či lietadlo kýve pilot alebo vietor. "Júú jak to dal dolu." " Ako s nimi lavíruje, au." "Krúti chvostom, lebo nevidí dopredu." "Vyhadzujú tak zvané flarne," a podobné perly ducha. Poobede prebehne dlho očakávaný hromadný prelet. Aká veľká a výnimočná bola osobnosť generála Štefánika, keď si ho uctili štyri národy! Jeho stopy dodnes v týchto krajinách svietia. Pochopil, že "...účelnosť života nie je v sláve svetskej, ale v zdokonaľovaní nášho duševného človeka.“ Hymnu nepatrične pretrhne klepotanie vrtuľníka Cobra. Letový program je dvakrát prerušený divadelnými skečmi zo života M.R.Štefánika. Aspoň si pán riadiaci lietania mohol dať šluka za mobilnou vežou. Predstavenie sledujem cez binokulár. Na môj vkus avantgardné, ale popri tom zazneli veľmi krásne, nadčasové Štefánikove slová:
   
                                             "Ach, prečo vždy nežijeme logicky?
                                              S dušou skromnou, ale nie otrockou,
                                              so srdcom šľachetným, bez známok slabosti,
                                              s mysľou bádajúcou bez prenáhlenia
                                              a preceňovania svojich schopností."


Dokonale vystihujú náš život. No z donekonečna v amplióne omieľaného "Keď umriem, tu chcem ležať. Odtiaľto uvidím celé moje drahé Slovensko", ma bolela hlava. Dnes sa Milan na Bradle obracia, keď nositeľmi jeho mena sú Ahmadovia a Hasanovia z Perzie žijúci na Slovensku. Najviac zvedavý som bol na majstra sveta v pretekoch Red Bull. A Martin nesklamal. Kopal do pedálov a krútil kniplom až mi srdce prestalo biť. Predsa len Vereš je už okukaný a starý a nerobí toľko dynamických figúr. Ustavične ho ospevujú, ale v Šonkovi má veľkú konkurenciu. Prakticky každá ukážka bola od našich susedov. Za nás lietal len Delfínik. Stále máme málo zbohatlíkov. S trojhodinovým meškaním sa na oblohe objavila aj 13 členná formácia ultraľahkých lietadiel z talianskeho Campoformido. Leteli trasu, ktorú tragicky zakončil pred 100 rokmi Štefánik. Dnes však všetci po oblete Bradla šťastne pristáli na piešťanskom letisku. Naivne som si myslel, že cestu dali na jeden šup, ale prelietavali ju vraj 4 dni, na etapy. Cítil som sklamanie v pilotovi, keď mi hovoril o prelete, že im dnes nevyšlo načasovanie. Mali priletieť pred obedom v čase tragédie spred 100 rokov. Vrcholom programu bolo vystúpenie 6-člennej skupiny Baltické včely z Estónska. Z juhozápadu sa blížila prehánka. Spočiatku išli aj do vertikálnych manévrov, ale blížiace sa nízke mraky ich donútili kľačať pri zemi. Napriek tomu odlietali peknú ukážku, obohatenú trocha nafúknutým komentárom dievčiny z ich skupiny.

Baltická včela na dráhe 01.

Vytiahol som aj pršiplášť, ale zbytočne. Tých pár kvapiek by aj moja bunda ustála. Vystúpením modrožltých včiel program skončil a 20 tisíc ľudí sa presúvalo von z letiska. Ja som nakukol k pozemnému vojsku na opačnom konci. Poľná kuchyňa zavretá, asi im došla múka. Pri termináli som si počkal, kým zrolujú červený koberec pre p.Florence a jej Falcon sa vydá na západ. Bezpečnostná služba plná zmätku ako balóniky s héliom otvárala a zatvárala zábrany. A konečne vojenské múzeum vyzerá, ako sa na zbierku strojov patrí a nie je iba šrotoviskom. 
Priniesť niečo iné na Slovensko, je skvelá myšlienka. Tento rok pri príležitosti úmrtia naj Slováka prišila akcia veľmi vhod. Organizátori majú smelé nápady na ďalší ročník. Napr. nočné lietanie. Potom to bude nočník. Len ten termín je nevhodný a čas mi dá za pravdu. V každom prípade držím palce a rád prídem aj budúci rok (veď som doma, že...).

Let

"Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera na Bravo. Štart bude z dráhy nula štyri po prevádzke", v slúchadlách počujem rýchlosťou guľometu rapotať pilota vľavo. Ja sedím na pravej sedačke v tesnej kabínke rakúskej mašiny DA-20 Katana s registráciou OM-KLS. Sme na rolovacej dráhe a prechádzame spojkou označenou žltým B, teda Bravo na vzletovú a pristávaciu dráhu.

Prvá fotka z kokpitu. Letisko Trenčín.

Počas veľkonočných sviatkov som si splnil taký malý sen. Moja láska mi pod stromček darovala vyhliadkový let. Liezla na mňa choroba tak som váhal, ale počasie bolo stabilné a nebolo treba dlho rozmýšľať. Na trenčiansky aerodróm som šiel sám.Videl som ako sa letisko a priľahlé budovy menia od mojich učňovských liet. Už som na letisku pred pár rokmi bol na "stretávke", ale budovy o5 doznali zmien. V jednom z hangárov je letecká škola a z druhej strany Hangár X. Ambiciózny projekt interaktívneho múzea, či čo. I veľký opravárenský hangár dostáva nový šat. Stará brána od mesta je zamurovaná. Existuje len hlavná brána alebo možnosť prísť do areálu cez letisko. V hangári tankovali zrovna dvojmotorový DA-42 Twin Star. Páči sa mi nádrž na kolieskach. Hoci je malinká, má neuveriteľnú nutričnú hodnotu ako proteinová tyčinka. Paliva dodá mašine na 5h, takže si páni polietajú. Čakám na svojho pilota, ktorý bral na "vyhliadku" troch ľudí predo mnou. Akurát stroj sadá zo severu, teda od mesta. Ani mu nedám vydýchnuť a zamávam mu voucherom. Ide ku mne a posiela ma k mašine. Zaujmem miesto na pravoboku neveľkého letúna, ktorý sa tvári nevinne ako poník, ale v skutočnosti pod kapotou má riadne kone. Katanka dnes pôjde hore prvýkrát, preto veliteľ najprv pretočí vrtuľu a doleje olej. Pýta sa ma, kam to bude. Nuž, kto by nechcel vidieť rodný kraj? Do druhej mašiny vybehne ešte pre slúchádla. Zapojí ich do konektora za sedačkami. Napokon si obehne lietadlo, či nie sú zablokované kormidlá a môžeme nasadať. Nastupujem ako do stíhačky. Najprv obe nohy v kabíne až potom sadať na riť. Pilot mi pomáha s 5-bodovým "gurtovaním". Nasadzujem si slúchadlá. Tmavé okuliare a šiltovka sú pre dnešný slnečný kúpeľ samozrejmosťou. Pripútava sa už aj pilot na ľavej sedačke. Zatvára prekryt kabíny a ja musím rovnako na svojej strane potiahnuť červenú páčku dopredu a zaistiť tým kabínu. Zapína batériu a potom štartér. Nezbednej Katane sa nechce a vypína. Rukou pohladí poistky na mojej strane. Znova prepne spínač batérie. Maznanie zaberie a stroj ožíva. Krátke bzučanie palivovej pumy a nahadzuje motor. Skúška spojenia, ukazujem mu 5 prstov. Počujem teda za 5. No počas letu mi slúchadlá vypadávajú alebo mám mikrofón príliš ďaleko od huby? Väčšinou si hovorím pre seba a hlas mi znie ako prechladnutému morčaťu v kýbli.  Keď pilot vidí ako naprázdno meliem, pokrúti zakaždým gombík predo mnou. Vychádzajúc zo stojiska veliteľ zapína malú obrazovku rádioprijímača a navigácie v jednom v strede palubnej dosky, tzv. GNS. Ohlasuje sa na prevádzku Trenčín. Názov prevádzka mi pripadá zvláštny. Ako dajaká  krčma alebo baňa. Pred nami lieta okruhy ďalší stroj. "To bude nejaký žiačik", komentuje pilot. Púšťame žiačika na letmé pristátie. Medzitým spraví pilot motorovú skúšku, keďže ide o studený štart. Teplota a tlak oleja v poriadku, vchádzame na dráhu v smere 04 , teda severným smerom. "Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera povoľte vzlet z dráhy 04". Oskar Majk Kilo Lima Siera, Trenčín prevádzka vzlet povolený", dostávame pokyn z veže. Motor sa dostáva do obrátok, pilot uvoľní nožné brzdy a rokenrol začína. Po pár metroch sa odlepujeme z dráhy. V prvom momente si všimnem opustenú kaplnku po pravej strane letiskovej plochy. Žeby sa v nej piloti modlili pred letom? Alebo počas festivalu Pohoda sú v nej sobáše? Pravdepodobne však pozostatok cintorína v Nozdrkovciach. So stúpajúcou vonkajšou teplotou sa objavuje mierna turbulencia. Krátko po vzlete sa pilot ohlasuje znova: "Trenčín prevádzka, Oskar Majk Kilo Lima Siera stúpam na dve tisíc fítov, budem pokračovať na hrad, potom pravou zatáčkou smer jedna osem". Obletíme trenčiansky hrad a stočíme sa na juh. Podľa budíka na palubnej doske sa usadzujeme v hladine 2000ft (600m). Skúšam fotiť. Treba pootvoriť malé okienko. Prúdiaci vzduch hučí jak môj upchatý počítač v robote. Slnečnú clonu hádžem rovno dozadu. Akurát o ňu prídem.

Hrad Beckov.

Pilot mi hovorí, že určite viem, kde sú Piešťany, tak nech si tam letím. Uchopím kŕčovito knipel ako keby som šiel kladivom rozbíjať betón u svokra na záhrade. Správne vyvážený stroj letí aj sám. Pilot sa hrá s mobilom, v kabíne má signál. Na úrovni Beckova preladí rádiostanicu na Oblastné stredisko riadenia (ACC) Bratislava. Máme výšku 2300 stôp. Letún znova neisto poskakuje ako zajko na diaľnici a neviem, či je to stúpavými prúdmi alebo stúpaním môjho adrenalínu. Výrazný orientačný bod sú obrie rukávy bohunických komínov. Vidím, že mašinka uteká na Inovec, preto ju miernym náklonom nasmerujem na Sĺňavu. Smerovku vôbec netreba používať. Nohy sa zapájajú len na zemi pri rolovaní. Na pedáloch sú totiž brzdy a Katanka nemá natáčacie predné koliesko. Tak len tlakom na brzdy podvozka sa riadi smer na zemi. Spravím zatáčku o 180° a vravím pilotovi, nech si "dámu" vezme do rúk, že púšťam knipel a tasím foťák. Sme však príliš blízko priehrady a do záberu ju nedostanem  celú. Pilota navigujem pokračovať na os dráhy 01. Z tohto smeru vidím náš barák. Nad dráhou sa stáčame na západ, smerom na Bradlo. O5 preberám riadenie. Prejde ma aj nádcha i kašeľ. Mrknem na palubnú dosku, či je guľôčka sklonomeru v strede a na umelý horizont. Neviem, prečo to robím, mal by som sledovať prirodzený horizont. Lež jarná príroda je pod nami taká nádherná, že je v kabíne náročné udržať oči na akomkoľvek horizonte. Polia a lesy hrajúce všetkými zelenými farbami. Striedané žltými štvorcami repky olejky. Ako citrónové rezy. Mega šachovnica obmieňaná tabuľami mliečnej čokolády. Kde tu pri ceste pocukrené bielymi kvetmi kvitnúcich jabloní a sliviek. Sťa vzácne opály sú pre ľudí modré priehrady a tmavomodré korytá riek. Čisté nádrže sú šmolkovo modré. Šedé taftové stuhy diaľnic, ktoré zavinú mašle na križovatkách ciest. Cez sviatok sú prázdne. Farebné moziaky miest, ktoré nie vždy zapadnú do seba.

Nádrž Čerenec nad Vrbovým. Domčeky vpravo je uzavretá rezidencia arabskej komunity.

                                        
Z poetického snenia ruší rádio. V Žiline je tiež zatvorená prevádzka a všetci prelaďujú na Bratislavu. Už som nad Bradlom, tak mašinu točím severovýchodným smerom na Nové Mesto. Termika nás vykopla o 100 stôp vyššie, preto miernym potlačením páky dávam "čumák" dolu. Mesto je v podstate hneď za Čachtickým hradom. Vzdušnou čiarou je pekne vidieť, že leží za Drapliakom a Skalkou. Pilotovi navrhujem, nech obletí Zelenú vodu a mesto. Ja fotím o dušu. Na juhu pri diaľnici dolujú štrk a vznikli nové jazerá s kryštálovo čistou vodou. Nová Zelená voda. Len chatky zatiaľ chýbajú. Upútajú ma bagre v starom kameňolome. Ktovie, čo tam stále dolujú? Popri Beckove sa vraciame s5 na Trenčín. Pilot sa ohlasuje na vežu. Zároveň si vystrelí z chlapíka na prevádzke: "Kubo, skús teraz ATIS". To je automatická služba poskytovania informácií prilietávajúcim lietadlám. Normálne to vysiela počítač cez rádio. Tak dnes bol humanoidný ATIS. Žiačik stále drtí okruhy a môj pilot mu dáva poradie 2 na pristátie. Dvakrát to pre istotu zopakuje, aby nedošlo ku kolízií. Pred rozbitou cestou na Mníchovu Lehotu začína pilot klesať a uberá plyn. Modrou páčkou prestavuje vrtuľu na malý uhol nábehu, čím stratí ťah. Klapky nevidím vysunuté. Mäkko dosadneme na betónovú dráhu letiska. Na spojke Alfa už čakajú ďalší výletníci vo štvormiestnom DA-40. Pilotné stálice sú u firmy piati ľudkovia, niekedy im vypomáhajú z dopravnej školy. Posledné dni mali frmoľ. Pomaly rolujeme na stojisko Po vypnutí motora si dám dolu neposlušné slúchadlá, sám sa odpášem a ako profesionál vyskakujem z mašiny. V sedačke lovím krytku. Vraj ich bežne ľudia zabúdajú v kabíne. Aj ja som zabudol jednu v kabíne ...lanovky.

Subtilná Katana čaká na pasažiera.

Poďakoval som mu, podali sme si ruky a plný adrenalínu som šiel domov. Zažil som fantastický zážitok, ktorý sa nedá ani vysloviť. Je to ako zatancovať o Bradle alebo spievať repku olejku.  Slovensko je krásna krajina, o tom niet žiadnych pochýb. Rád by som si zaletel napríklad nad Tatry a verím, že sa mi malebnosť našej krajiny ešte niekedy z výšky ukáže.