25.6.20

Bralová skala a Hájska skala

Názov expedície: Kartografi
Heslo: Pod skalou je diera, domov malého netopiera.

    Využívame jeden z mála májových, ako tak pekných, víkendových dní a vyberieme sa na nenáročnú turistiku do neprebádanej krajiny Žiarskych vrchov. Tentoraz nepôjdeme tou istou cestou s5, ako zvyčajne kvôli autu, ale spravíme si okruh. Viazaní sme teda na vlakový spoj, a preto baby budím po pol ôsmej. Rád by som vypadol, čo najskôr, keďže netuším, kde zaparkujem ani koľko potrvá cesta. Vlak chodí z Ráztočna každé dve hodiny.  Napokon sme pol hodiny čakali v aute na stanici v Ráztočne, za čo som si vyslúžil trocha chladnej sprchy od posádky. K tomu ma schladilo aj vonku, lebo fúkal studený vietor. Takže som si mohol vybrať. Ale lepšie bolo sedieť vo vnútri. Stanica opustená ako Aupark v čase pandémie. Štvrťhodiny pred našim spojom do Rematy prišiel vlak ťahaný Okuliarnikom z opačného smeru, od Handlovej. Dúfam, že kupéčkami z čias vládnutia robotníckej triedy nepôjdeme. Vystúpil až jeden cestujúci. Pekná diera. Vidíme krúžiť po dedine Oktáviu s českou značkou. Nejaké ženské hľadajú miesto na zaparkovanie alebo karanténu. Ja som auto nechal za staničnou budovou. Aby nezavadzalo. Odtrhol som jednu žltú kozobradu do herbára. Kým sme sa vrátili zvädla ako olympionici tento rok. Po jedenástej sa začali trúsiť na stanici ďalší turisti. Rovnako ako my, vystúpili v Remate. Počujem klepot vlaku, nasadzujeme rúška a šatky. Zo zákruty sa už rúti malý motoráčik. Nastúpime do "bagety" a vtom si spomeniem, že sme mohli dievčatám zobrať preukazy na vlak. Minieme vegetujúce kravy na lúke a vzápätí sa ocitneme v tme prvého krátkeho tunelu. Myslel som, že na trase je oba jeden, 300 metrový pred Rematou. Ale do zeme sa ponoríme až štyrikrát na 13km dlhom úseku. Príde sprievodkyňa s ledabolo nasadeným rúškom a ja šatku vyhrniem na nos. Zaplatíme niečo vyše 2Eur. Charakteristické kodŕcanie vlaku po spojoch koľajníc tudu dadam sa nepáči mladšej a už nechce takýmto vlakom cestovať. Hadíme sa v okolí Handlovej a prakticky ju celú vôkol slučkami obídeme. V poslednom tuneli brzdíme a tuším, že pôjdeme dolu.
Remata bolo prvé lyžiarske stredisko s umelým osvetlením na Slovensku.

    Vystupujeme na vyvýšenine nad rekreačným strediskom. Názov Remata je odvodený z latinského heremita, čo znamená pustovník. Rekreačné stredisko vzniklo pre leňošenie robotníkov budujúcich železnicu pred sto rokmi. Vyfotím si Pekelský tunel a širokou lesnou cestou ideme cez trať smerom k hotelu. Sme na náučnom chodníku. V Ráztočne sme videli poslednú tabuľu pod číslom 12. Zaujímavý je tiež Bralský viadukt vysoký ako osem poschodový činžiak. V okolí hotela je mŕtvo. Veľký krytý bazén, gýčová fontánka na priečelí v zadnej časti. Len popri dvoch chatkách stúpa dym. Niekto si ich prenajal na víkend. Snažím sa dobiť do horského hotela. Vidím recepčnú, ale vracia sa po rúško. Až chránená mi otvorí dvere. Hotel zdá sa funguje, i keď je prázdny. Kúpim si pohľadnicu a idem k babám. Nad nami sa čnie prvý cieľ-Bralová skala. Poza rezort a turistickú ubytovňu ideme do lesa. Blíži sa obed a vidíme pred sebou prudký stupák. Preto mama vyťahuje cukry v podobe bábovky s malinami. Každý zje po dva kúsky a fučíme cik cak do kopca. Samozrejme sa dostaví kríza a tentoraz reve pubertiačka. Mladšia zvládne stúpanie celkom v pohode. V polovici stretáme cyklistov rútiacich sa dolu. Niektorí menej odvážni si tátoša cez skaly prenesú. I vojaci, ktorí nás obiehajú majú čo robiť. Ešteže majú zo sebou podporu v podobe korpuletnej psychologičky. Po chvíli sme na hrebeni a žltý chodník sa spája s červenou cestou SNP. Pred vyhliadkou je stožiar telekomunikačného vykrývača. Ako klimatizácie slúžia jednotky z našej firmy. Odmietam pózovať pred starým logom spoločnosti, taký úchyl nie som. Zo skalného brala sa naskytne impozantný výhľad na Handlovú obklopenú Vtáčnikom a Žiarskymi vrchmi. Naľavo sú vidieť Kremnické vrchy s charakteristickým hríbikom vysielača na Skalke. Napravo Prievidza a Bojnický zámok. Za nimi Rokoš i Považský Inovec je vidieť. Stojíme pomerne v závetrí, takže vietor na nás nedočiahne. Sme však spotení a začína nám byť zima. Preto sa hýbeme ďalej po červenej značke. Nezabudnúť na nálepku kapybár a ponoríme sa nakrátko do lesa.
Kopec Bôrová slúži aj paraglajdistom.

    Po piatich minútach sa les tratí a sme na lúke. Míňame piaty info panel z dvanástich. Krásna vyhliadka na Kremnické vrchy a dedinku Sklené. Schádzame dolu po Sklenianskej lúke. Počujem streľbu, niekde vpravo je strelnica pre chudákov, čo sa nevybúrili na vojenčine. Svedčia o tom aj valy a autá pri nejakej budove. Uprostred lúky sme na poľnej ceste a o5 stúpame hore. Sme pri hríbiku. Červeno označený chodník pokračuje na Chrenovské Lazy a ďalej na Malú Fatru. My ho však opustíme a napojíme sa vľavo na modrý, smerujúci do Ráztočna. Vábne rozkvitnutá prvosienka ma naštartuje a začínam bláznivo trhať takmer všetky kvety. Nech obohatíme herbár. Klinček, zvonček, čermeľ. Kým prídeme k autu obohatím zbierku akurát o guču kvetov akoby vybratých krave z papule. Motajúc sa po lúke pokračujeme smerom na juh. Preklenieme lúčny kopec a sme pri chatkách. Na betónových základoch je posadené torzo starého železničného vagóna bez podvozku. Čerstvý zelený náter dáva tušiť, že v ňom ktosi pobýva. Pri bližšom prieskume zistím, že v ňom budú mať základňu baníci. Pred ním je totiž škriatok na kamennom múriku a sviečky. Sadneme si ku stolom a dáme si neskorý obed. Obľúbená suchá klobása. Baby objavia húpačku a vyvádzajú na nej. Stretáme blúdiaci pár. Evidentne hľadajú nejaký vchod. Potom, čo sa vyberieme dolu lúkou, idú za nami. O5 sa na malú chvíľu ponoríme do lesa a sme na Hájskej skale. Má dve vyhliadky. Jedna je nad jaskyňou a druhá, aj s lavičkou trocha nižšie. Slniečko konečne hreje a je nám teplo. Zbavujeme sa búnd a dáme si iba mikiny. Minieme posledné syrové tyčinky. Pár nás dobieha a dievčina sa pýta na vchod do jaskyne. Vravíme, že netuším a oni nečakajúc idú dolu. Keby však mali chvíľu strpenia, mohli sa s nami k diere dostať. Viem, že bude dakde pod nami. V skalách, kde inde? Tak je to napísané aj na info tabuli. Vydám sa kúsok po modrej, ale tá ide do lesa. Navigácia mlčí, je slepá. Pod skalami však vidím chodník a rozhodujem zísť dolu. Jaskyňa tam niekde predsa musí byť. A tak sa dáme cestou necestou, v jednej ruke zvädnuté kvety a v druhej stískam tablet, dolu. Po pár metroch skutočne objavíme úzku dieru a tabuľku pri nej. Takže sme ju napokon našli. Skladám dolu batoh a vyťahujem čelovky pre baby a ja beriem do rúk baterku.

Zadymené steny sú dôkazom, že už pračlovek obýval jaskyňu.

    Vchádzame do diery, kde je blato a liapeme sa po skalách hore jaskyňou. Mamina nás odfotí, ale do tmy s nami nejde. Drbnem si hlavu a skalu a uvidím svetlo. Neviem, či tancujú hviezdičky okolo mojej hlavy alebo je tam ďalší vchod. Druhá možnosť je správna. Vchod je však nad kolmým, i keď nie vysokým zrázom. Ideme ďalej do útrob. Zatiaľ vidíme len príšerných veľkých pavúkov s ešte strašnejším menom Meta temnostná. Utkali si tie svoje husté pasce našťastie mimo trasy. Zrazu sa ocitneme v nejakej väčšej miestnosti. Mladšia kričí, že vidí len hovná na zemi. Nad nami je v úzkej štrbine malý netopier. Namierim naň lúč baterky a pomaly sa ospalo zasunie hlbšie do škáry. Ešte tradičné zhasnutie svetla, sekundový pobyt v tme a ideme s5. Vonku chcú ísť dievky ešte raz, ale ja už zostanem s maminou pri jaskyni. Skúmam cestu dolu. Poniže vidím lesnú cestu, len sa na ňu nejako dostať. Nahodíme batohy a šmýkaním sa pomaly dostávame dolu. Na skalách je veľa horolezeckých stien. Od stupňa IV po VII, teda ku.va ťažké. Zopár pádov na zadok a sme na lesnej ceste. Za pár minút sa napojíme na modro značený chodník. V lese pred dedinou nám čosi hnedé prebehne pod nohami. Staršia zvýskne. Je to len veverička. Tipujem, kto je viac vyplašený. Mamina prejaví svoje orientačné schopnosti a vedie nás cez lesnú "akože" skratku. Cestička mizne a doslova sa predierame cez kríky trniek. Ale objavíme krásne fialové a ružové kvety orlíčka obyčajného. Odšklbnem posledný prírastok do zbierky.  Robíme si z nej srandu, že sa minula povolaním a mala byť kartografička. Objavujú sa prvé chalupy a sme v dedine. Križujeme cestu ženičke s čerstvo pokosenou trávou. Pár metrov a sme na stanici pri aute.
Hájsku skalu tvoria krasové útvary, tzv. škrapy.
    Tradične McDonald. Tentoraz si skontrolujeme obsah tašiek. Najeme sa až doma. A z Prievidze rovno domov. Za Zemianskymi Kostoľanmi obchádzame čerstvú nehodu Octavie, ktorá skončila v priekope. Policajti riešia, zakrátko sa ozve správa i v rádiu. Nový asfaltový koberec je konečne natiahnutý medzi Havranom a Topoľčanmi, no v Topoľčanoch je vozovka príšerná. Niektoré kvety sa po podaní vodnej infúzie spamätali a aspoň po jednom ožili pre potreby herbára.
V okolí Handlovej je ešte pár atraktívnych miest a určite sa sem vrátime.
Modráčik.

15.6.20

Súľovské skaly

Názov expedície: Klobása
Heslo: Na Súľovske skaly veľa ľudí sa valí.

   Asi najväčšou atrakciou, okrem našej rodiny, a hlavne ľahko dostupnou sú na Považí Súľovské skaly. Májový víkend po uvoľnení opatrení nám to iba potvrdil. Hoci sme na skalách boli, kývli sme švagrovi na výlet. Otestujeme ich fyzickú pripravenosť na náročnejšie túry. V podstate sa ani nedalo cúvnuť, kapybary sa tešili na surikaty. Plány sú smelé = turistiku zakončíme opekačkou pod hradom. V prvom rade však dostal prednosť havkáč a čakali sme, kým ho vyšetria. Vyrážali sme teda veľmi neskoro, o štvrť na jedenásť. Pred odbočkou do Súľovskej doliny som už videl autá, ako sa ženú rovnakým smerom. Tušil som, že bude problém zaparkovať. No že ma čaká Armagedon som si nepredstavoval. Dohodli sme sa, že zaparkujeme v strede dediny odkiaľ je rovnako ďaleko k skalám aj k drevenému zázraku. V dedine rady štvorkolesových miláčikov ako nasadené buriny pri ceste.  Bez šance zaparkovať. Nie som sám. Po uliciach je viac návštevníkov ako obyvateľov pokojnej dedinky. Prejdem celú dedinu a idem s5. Nič. Otáčam sa komusi vo dvore a znova idem do dediny. Žena voláre zbytku expdície, nech zaparkujú hocikde, kde to len bude možné. Znova sa otáčam a idem ku skalám. Niekto odchádza z plateného parkoviska a v okamihu sa pichnem na jediné voľné miesto. Švagor, a na kapybár prekvapenie, ďalšie auto zaparkuje kúsok od nás do reťaze. Hneď sa k nám blíži pani, ktorá zinkasuje 3 Eur. Pýtame sa, či zažíva pravidelne takéto nápory. Vraj tento rok je prvýkrát toľko turistov. Z áut sa vykľuje partia 13 ľudí, ktorí idú pokoriť skaly a vypáliť hrad. Pozdravíme sa buchnutím lakťov, keďže paprče dnes neradno podávať. Vedením expedície poverili kapybary. Posilnení pivom, rozbehli sme sa živo. Hneď v úvode je prudšie stúpanie. Sprvu cez skaly, potom lesným chodníkom. Chvíľu trvá nudná cesta lesom, kým sa vyšplháme ku skalám. Najmenšej surikate sa akosi nechcelo, keď uvidela strminu pred sebou. Rodičia ju ťahajú hore, namiesto toho, aby si sama našla cestu a len ju podopreli. Ani plátienky na nohách jej na komforte nepridajú. Konečne sme na plošinke pred gotickým oknom.

Zlepenec dolomitových skál "Organy" s gotickým oknom.

    Fotíme, kocháme, padáme, motáme. Prešla hodina a sme v štvrtine cesty. Najstaršiemu dochádza trpezlivosť. Oddeľuje sa vrcholová skupina, ktorá sa pokúsi dobiť Bradu. Pridám sa k nim. Kapybarám nechávam proviant. Driapeme sa pomedzi úzke skaly a nízke kovové rebríky. Frflem na ľudí idúcich opačným smerom. Dostávam odpoveď, že cesta je obojsmerná. Posledné šmykľavé stúpanie a sme na hrade. Veľmi sa mi nechce, ale idem s ostatnými do vnútra zrúcaniny. Postojíme a uvoľníme cestu schádzajúcim von. Na hrade je neskutočne veľa ľudí. Brzdí hlavne úzka štrbina. Znechutený idem rýchlo dolu. Už došla aj pomalá skupina. Niet sa ani kde postaviť, čo je pod hradom ľudí. Je pol druhej a jesť budeme prinajlepšom o hodinu. Dám si aspoň sušienky. Brada padá, rovnako ako prieskum hradu surikatmi, zabudnime i na magickú búdu. Ako v diaľke vidieť, je pred ňou pekná rada ľudí. Nerozumiem, čím je búda, vyzerajúca ako strecha z kostola sfúknutá tornádom, tak strašne zaujímavá.  Zahltila malú obec turistami, preto sa jej chcú dedinčania zbaviť. (O pár dní ju skutočne rozoberú a dosky hnijú v stvoriteľovej záhrade). Nebeský pokoj, tobôž dych vyrážajúcu scenériu v nej dnes určite nik nezažije. Zakvačíme sa na dlhom rebríku a schádzame dole. Snáď si na lúke pod hradom opečieme klobásky. Mladšia kapybara sa ipt duje a uteká nám. Zdržíme sa pri vyhliadke, kde baby obdivujú ovce v doline ako keby ich v živote nevideli. Počujem dolu hlasy a dúfam, že sa bude dať opekať. Ľudia však len sedia na pováľaných pňoch a ohňa nikde. Zbadám iba rozprášený popol. Dole pri studničke však vidím ohnisko. Hladoši zamieria tam, no švagor upozorňuje, že v okolí sa nesmie zakladať oheň. Oficiálne ohnisko je dole nad salašom. Keby som si prečítal drevenú info tabuľu č.8 nemusel som sa tu motať ako prd v debni. Zavolám teda deti hore a pokračujeme dolu lesnou cestou. Skaly nás opúšťajú. Nezbadáme skratku k ohnisku a pekne si nadbiehame. Po pol hodine sa ocitáme na lúke s lavičkami, stolmi a rozkúreným ohniskom.
Súľovské skaly s Bradou pri pohľade od ohniska.

Už ma ani neprekvapuje veľa ľudí. Švagor sa spýta, či sa môžeme pridať. Na erárnom rošte sa opekajú dve klobásky a jeden chalan si opeká špekáčku. Mládež v dobrej nálade zabudne na klobásky a stanú sa z nich uhlíky. Dochutia ich pováľaním po zemi. Spálený a hlinou obálený párok už vskutku nikto nechce a skončia smutne obďaleč v tráve. Niektorí sú viac smädní ako hladní a zídu dole k salašu. Chladným horkým mokom sa vychladia, no kým vyjdú hore sú znova vyhriati ako pekáč na bábovku. Medzitým opekám, čo príde a čo je narezané. Deťom sa pri horúcom vzduchu z ohňa nechce opekať a robia tak len symbolicky. Dievčatá nachystajú zeleninu a chlieb. Odkusujem z chutnej klobásy a zajedám kváskovým chlebom. Až na dva špekáčky sa pojedlo všetko. Okolo štvrtej je načim sa pobrať domov. Ktosi vymýšľa ísť cez dedinu a zapadnúť v krčme, ale cestu k autu by sme si dosť natiahli. Spodnou cestou sa teda vraciame na okruh vedúci k parkovisku. Najunavenejšia surikata si omočí nohy v potoku.  Rozlúčime sa s partiou a za hodinku stojíme v domácej krčme, keď už sme babám sľúbili kofolu.
Ešte sa k skalám a hlavne na Bradu vrátime, keď nebude hroziť pandémia ľudí. Súľovské skaly pritom netvorí iba jedna časť. Ďalšie pekné skaly s výhľadmi sú aj na opačnom konci, južnej strane.
Keďže sme včera boli za Žilinou na Minčole, svokor podotkol, že sme mohli kdesi v Súľove prespať a nie sa vracať dve tretiny cesty s5.

Dedinka Jablonové a v pozadí Javorníky.

7.6.20

Minčol

Názov expedície: Kuracie a ostatné
Heslo:  Krásny výhľad na Minčole, ani sa nám nechce dole.

    Dnes si baby privstali, ale nenhnal som ich. Krátko po ôsmej sa kolesá Voxhóla roztočili smerom na Žilinu. Počasie vyzerá fajn s vysokou oblačnosťou a slabým vetrom. Dohľadnosť nie je ideálna, ale celkom slušná. Popri vysokoškolských internátoch, cez nekonečne dlhú Rosinu idem na koniec Višňového. Je pol desiatej a autá sa hromadia pred závorou. Nejaká plocha je v okolí ruiny družstva, tak zacúvam do rozbahnenej cesty. Posilníme sa cukrami a podliezajúc rampu, ktorú sem prdli tunelári sa ocitáme vo Višňovskej doline na modro označenom chodníku. Z jednej strany potok Rosina a z druhej kolmé steny vrchu Hoblík. Na križovatke Pod Hoblíkom prekročíme potok a začína stúpanie.
Niekde za polovicou túry. Pohľad na Hoblík a Stráňavy.

    Zhadzujeme zo seba mikiny a fučíme hore. U mladšej sa dostavuje známa kríza. Pod nami tunel Višňové. Po pol hodine vidíme zhrdzavený lyžiarsky vlek. Napravo je zopár chatiek. Zrovna tam prišla rodina a chystajú opekačku na chate. Pomerne zachovalý retrak dáva tušiť, že svah Holý diel v zime funguje. Chvíľu si odpočinieme a vydávame sa lesom popri vleku prudkým stúpaním hore zjazdovkou. Križujeme cyklistickú cestičku. V polovici kopca sa vydýchame a šliapeme ďalej. Na nejakých 350m treba nabrať 130m výšky. Za svahom sa stúpanie zmierňuje, o5 obklopení hustými ihličnanmi ideme širokou lesnou cestou k ďalšiemu hríbiku Pod Rovňou. Zostávajú nám necelé dve hodiny k vrcholu. Pohodlnou cestou, sem tam s malým stúpaním, kráčame na sever. Odkrývajú sa konečne výhľady na Hoblík i hrebeň Malej Fatry s Malým Minčolom. Veľký sa skrýva za kmeňmi stromov. Čaká nás ešte dosť stúpania. Drahá kontroluje výškomer a máme pred sebou vyše 300m. Za studničkou stúpanie naberá na grádoch. Staršia pubiška dostáva krízu. Odpočívame v polovici stúpania s výhľadom na Rajeckú kotlinu s hradom Lietava. Odhadujem k vrcholu je taká pol hodina. Vyjdeme na rovinku a odtiaľ začína skutočne prudký, ale posledný stupák hore. Najprv lesom, potom stromy miznú a objavuje sa tráva s kríkmi čučoriedok. Vyzerajú vysušené alebo napadnuté škodcom. Zakrátko sme pod vrcholom, kde je impozantná vyhliadka na Žilinu a Žilinskú kotlinu. Fotím a baby pokračujú pár metrov ku krížu, kde je konečná. Na kopci sa drmolí dosť ľudí a nedarí sa mi spraviť nejaký pekný záber. Väčšina ide zo Strečna alebo Krížavy.
Posledný výrazný vrchol Lúčanskej Malej Fatry.

    Na severnom svahu si nájdeme v lúčnej tráve pohodlné miestečko na sedenie. Pod nami Vrútky a Martin, na ktorý vrhá po celý čas tieň cirový mrak. Turčianska kotlina v zajatí Fatier ako na dlani. Pátram po letisku, ktoré nájdem na severovýchode mesta. Nejaké vetrone pokorne sklonené čakajú na vlečnú. Šedý had novej diaľnice a komplex železničných opravovní. Namierim radšej binokulár vyššie na kopce a hrebeň Veľkej Fatry. Na juhovýchode Krížna s charakteristickou "spaľovňou". Vpravo od nej Ostredok. Spomíname na Kráľovu studňu. Mamine sa tam páčilo a rada by sa ta vrátila. Ale už nie autom k horskému hotelu. Uvažujem nad tým a keďže viem, čo by ma čakalo, trúfol by som si autom hore znova. Na Ploskej sa belie ešte sneh. Vydám sa vzdušne Kraľovanskou dolinou. Za ňou je nezameniteľný Choč a nad ním je vidieť krásne biele Západné Tatry. Dokonca i Kriváň. Otočím sa viac vpravo a nájdem i Rotundu na Chopku. Samozrejme Prašivá. Ďalekohľad podám mladšej kapybare a vychutnám si pohľad na krivánsku časť Fatry. Márne hľadám delo. K idylke patrí aj piknik s oškvarkovou paštétou a nejakou zeleninou. Baby sú hladné a veľa si nenavyberajú. S ako tak plným bruchom nechám baby ležať, vyhrievať sa na teplom slniečku a zídem kúsok dolu k úpätiu vrchu do sedla Okopy. Za vyvýšeninou konečne zbadám delo. V jeho okolí sú pozostatky zákopov, v ktorých sú urobené ohniská. Neviem, aká expozícia má v sedle byť, ale fakticky ju tvorí len jedno delo. Pravidelne ho pretierajú zelenou farbou. Už má hrúbku ako Mázikovej mejkap. V jeho hlavni je strčená plastová fľaša. Vyjdem kúsok ku skalám smerom na Malý a pofotím Veľký.
Volmi vytiahli na Okopy čs. vojaci ruský kanón ZIS-3. Od apríla 1945 zostal v sedle ako pamätník.
    Potom fučiac sa vrátim k babám. Čakajú na mňa s chutnými praclíkmi. Takmer všetky zjeme. Nikam sa neponáhľame. Pod nami kremátórium, nad nami vetrone. Idylka. Idem sa s mladšou pokochať pohľadmi na opačnú stranu kopca. Na severe Babia hora a vľavo od nej česká Lysá hora  s vysielačom. Z tejto strany sú Beskydy ako na dlani. Veľký Rozsutec sa skrýva za Veľkým Kriváňom. Na juhu v diaľke nejasne vidieť Biele Karpaty. Zato pekne vidieť panorámu Strážovských vrchov. Nezameniteľný zub zeme-Kľak patrí už do tohto pohoria. Upúta ma monument na vrchu Javorina, či Polom. Doma si vyhľadám, že pamätník postavili vďační obyvatelia Žiliny a okolia na počesť urputných päť dňových bojov 1. čsl. armádneho zboru s Wehrmachtom. Dokonca sa ktosi pred pár rokmi pokúsil odtiaľ ukradnúť bronzové súsošie. Ja som len začul na Minčole, že tam odtrhlo akejsi žene obe ruky. Povinné foto pri tabuľke, nezabudnúť nálepku na kovový kríž a rovnakou cestou dolu. Uvažoval som vrátiť sa po červenej trase do Strečna, ale trocha komplikácií by bolo ísť busom do Višňového. Žena dokonca s touto variantou súhlasila, no museli by sme vyraziť aspoň o polhodinu skôr. A nechať auto v Žiline ma nenapadlo. No nič. Až teraz si uvedomujeme, aké stúpanie sme vyšliapali. S kvíliacimi brzdami a so šialeným pohľadom nás obiehajú cyklisti rútiac sa dolu. Staršia pani ani nemá prilbu a po pár metroch opatrne zosadne. Teda odvaha. Na rovinke odpočívame a vidíme prichádzať cyklistov z Turieho. Keď vidia prudké stúpanie k Minčolu, radšej pokračujú ďalej k Stráňavám. Idúc dolu počujem ďalšie zavýjanie, tentoraz endura. Ďalší blázon a ešte aj smradí. Baby sa gúľajú dolu lyžiarskym svahom. Ja vytyčujem trasu, aby nenarazili na kameň. Žihľave sa však nevyhnú. Na lúke kvitne liečivý podbeľ a vedľa z lesa sa dymí ako z US Steel. Zopár ohníkov, i keď je to teraz kvôli suchu zakázané. Vyhrievame sa sediac na priedomí chatky a sledujeme motýle. Baby sa ešte vyštverajú na sedák lanovky, ale nejde im poriadne sa zakvačiť. Za pár minút sme dolu.
Pohľad na Malý Minčol a krivánsku Malú Fatru. V pozadí stále biele Tarty.

    I vo Višňovskej doline sa rozhoreli ohníky a najmä mládež piknikuje. Deťom sme sľúbili za výstup rýchle občerstvenie a po ceste je McDonald. Funguje v režime beravypadni. Pristavím auto do kolóny čakajúcej na obsluhu. Rad ide pomerne rýchlo, týpek obchádza s tabletom autá a objednáva jedlo. Pri jednom okienku sa platí, kde bez rúška nechce otvoriť a v druhom vydáva. Hneď padáme preč, ani si nepozrieme, či máme všetko. To bola chyba a chýbajúcu placku s kuracím mäsom zistíme až 15km za Žilinou na odpočívadle. Mamina, hoci mala veľkú chuť na placku, sa obetovala a nadlábla sa hranolčekmi. Možno by sa nestalo, keby mladšia nevymýšľala a nechcela vysmážané kúsky mäsa. Zrovna tie chýbali. Zákon zachovania hmoty sa však neporušil a o dva dni sa nám vrátil v podobe malej pizze grátis v krčme. I keď nemala hodnotu placky, aspoň čosi. Mimochodom v McDonalds zdvihli ceny o 15-20 percent minimálne. S týmto nepríjemným prekvapením a roztrpčení na záver výletu sme pred siedmou došli domov.