Zastavil sa pri nás jeden pán v tvíde a dobovom oblečení. Pýta sa, či máme lístky. Nuž, nie. "Zaplatíte pokutu 100 korún!, zhúkne jak rušeň vpredu. Tak mu dávam 10Eur, že si kúpim i lístok. Lenže on bol revízor a nie sprievodca. Za jedno euro nám teda symbolicky vystavil pokutu v podobe lístkov z 80.-tych rokov. Škoda, že rub lístka zatreli. Skutoční sprievodcovia prišli až za Leopoldovom. Tenký prúžok potlačeného papiera bola v podstate vstupenka na podujatie. Dostali sme aj mapku areálu. V Trnave sa vlak zahustil. V Pezinku som už videl zúfalé tváre konduktorov, ako všetkých tých ľudí zinkasujú. Krátko po jedenástej Albatros dotrmázgal na Rendez. Dlho sme vystupovali, pripadalo mi, že sa všetci hrnú von iba jednými dverami. Doma bolo zamračené, v Bratislave nás privítalo slnečné a horúce počasie. Začali sme sa motať po rušňoch a lokomotívach. Najprv dreziny s kapotou auta. Na tých sa dalo i previesť z jedného konca na druhý. Sunuli sme sa smerom k depu. Popri zamračenej, okuliarnikovi a posunovacích lokomotívach. Prezreli sme si vnútro veľmi pekne zrekonštruovaného Strieborného šípu. Vôňa koženky opojnejšia než parfém. Vláčik mal byť niečo ako Arriva express predvojnových rokov s konečnou v Prahe. Konkuroval Slovenskej strele, ale vypuknutím vojny zostal odstavený na vedľajšej koľaji. Českí nadšenci jediný existujúci motoráčik pred piatimi rokmi vzkriesili a slúži na propagačné jazdy. Popri mandelinke a karkulke sme došli do depa. Topoľčianski modelári v jeho útrobách postavili provizórne železnicu vo veľkosti H0. Srdce mi pištalo pri tej malebnej krajinke, vláčikoch motajúcich sa po koľajničkách, blikajúcich autíčiek (dokonca i hovnocuc a mini bytosti rúbali drevo, či nakladali uhlie). Fascinujúce detaily. Lokomotívy vydávali zvuk ako ozajstné, návestidlá mávali, blikali, výhybky šmýkali. Na ovládanie mali chalani akési bezdrôtové vysielačky. Ale vraj existujú aj apky do mobilu.
Unesený som s malou prešiel do vedľajšieho depa. V ňom prebiehala ukážka sústruženia podvozkového kolesa mašiny. Odkiaľsi sa vynárali triesky a padali do kontajnera. Ak by naozaj odoberali materiál z kolesa, po dvoch dňoch konania Rendezu by rušeň stál na tyčiach. Natreli sme sa opaľovacím krémom a vyšli von. Pri modernejších elektrických lokomotívach Vectron, laminátka, či princezná sme sa akosi dostali do priestoru kde bývali organizátori. Dcérka, že či môžeme ísť do vnútra. Ja nadšene hovorím, že môžeme všetko. Tak sme vbehli do do jedálenského vozňa, kde sa práve sýtili mäsovými guľkami s kapustou. Zaželal som im dobrú chuť a vypochodoval von. Pri inom vozni som sa spýtal chlapíka, či v tom nesymetrickom rade rôznych vozňoch i bývajú. Vraj áno. Dali sme si čelom vzad a vrátili sa k dymiacim a fučiacim parostrojom. Pri pohľade na jedákov aj nám zaškvŕkalo v žalúdku a začali sme sa obezrať po poživni. No z tých dvoch stánkov, čo na ploche boli sa hadila 100m rada tak na trištvrte hodinu. Dcérka mi hovorila, nech ideme do reštauračného vozňa, ale na ňom sa belela ceduľka VIP. Banoval som, že som nevzal niečo z domu. Našťastie som našiel stánok, kde mali aspoň pagáče a štrúdľu. Kúpil som každému po slanom pagáči a jednu orechovo jablkovú štrúdľu. S vodou sme boli na tom tiež biedne. V najhoršom by som nechal vodu pre malú. Skutočne sa mi nechcelo stať v rade. No po defilé rušňov sa areál trocha vyprázdnil a zmizli rady aspoň na nápoje. Veru som bol nútený nám fľašku kúpiť. Nakukol som do stánkov s vernými a detailným miniatúrami vláčikov, čo asi stojí dnes taký špás. Lokomotívy nekúpim pod 100Eur, vozne sú najlacnejšie od 20-30Eur. Panenka skákavá. Prešli sme sa k vozňom, kde mali fanataci modelových železníc svoj raj. Blížil sa však čas prehliadky na točni, preto sme sa vrátili. Našiel som aké také miesto pri pódiu. Akciu moderoval herec Juraj Bača. Nič mi jeho meno nehovorí. Stáli sme za oceľovými zábranami ako na leteckom dni. Zo zadu sa na mňa tlačili ľudia. Jeden blázon sa vteperil nejako medzi stojany reproduktorov. Z točne som videl tak asi polovicu. Fotenie z tej strany teda nehrozilo najmä, keď tam ktosi pchal ruku s fotoaparátom. Z pravej strany zasa dvíhal ruku akýsi chlapec. Krútil prstom ako keby si rušne priťahoval neviditeľnou šnúrkou. Občas som mu ruku stiahol dolu, aby som mohol fotiť. Miesto nebolo zlé a spravil som pekné zábery. Predstaveniu mašín predchádzal nudný, 10 minútový, príhovor riaditeľa železníc. Otvorenie Rendezu začalo 30s pískaním, trúbením na signál všetkých divákov. Točiace sa vlaky predstavovala legenda p. Horník. Šaškovanie mi pripomenulo piešťanské Zlaté stuhy. Rušne sa striedali na veľkom tanieri, prefrčali popri nás. Strojvedúci väčšinou pozdravili divákov pískaním alebo vypustením pary. Zopár sa na točňu ani nedostavilo a len vykukli spoza stojiska.
Po vyše hodine, keď už korpuletný zriadenec odmával koniec sa ľudia začali rozchádzať. Areál sa pomaly vyprázdňoval. Šli sme si vystáť malú radu do stálej expozície parku miniatúr v bratislavskom depe. Unudený ujo tam prepínal gombíky a riadil premávku vláčikov. Neviem, prečo jazdili na koľajisku iba české súpravy RegioJet a ČD. Malú tiež fascinovali malé lokomotívky a vagóniky. Zostala by tam asi doteraz, ale vonku čakali ďalší a pomaly sme sa posúvali vôkol krajinky von. Pred východom je malý obchodík, kde som kúpil omaľovánku na pamiatku. Nie sebe samozrejme, ja som v sebe prebudil sen o železnici, ktorá u dedka zapadá 40 rokov prachom. Pokiaľ sa on nedá na jej postavenie, ešte zopár rokov zapadať bude. I som sa pýtal, či ju neodkúpia, ale nie. Vyšli sme von a vybrali sa omrknúť opačný koniec areálu múzea. Bolo tam funkčné torzo nemeckého pancierového vlaku. V tieni odpočívali doboví vojaci a čakali na vystúpenie. Opodiaľ jazdila parná zubačka z Tisovca. Márne som hľadal pohľadnicu, kúpil som aspoň magnetku. Naveľa som našiel akúsi maďarskú pohľadnicu, ktorá ako tak pripomínala Rendez.
Vzali sme si i brožúrku o múzeu. V rukách som držal knihu o súčasných lokomotívach brázdiacich slovenské železné more, ale 27Eur za pár strán farebných fotiek sa mi videla astronomická cena. Jej hodnota bola tak 5Eur, s prižmúrením 10. Pomaly sme sa presúvali k východu. Dcérka si šla vyfarbovať do akéhosi vagóna, ja som nakukol do ďalších, kde boli krajinky. Pod nimi som si všimol matrace a spacáky. Skutočne tam tí blázni spávajú. Chlapík mi to potvrdil. Čo majú robiť, keď takto kočujú. Malá absolvovala ešte jednu jazdu parným vlakom, tentoraz mini. Aj vonku mimo oplotenej a platenej časti múzea bolo zopár zaujímavých exponátov, preto sme pred príchodom vlaku na
stanicu, poprechádzali aj popri nich.
A to sme už skutočne počuli prichádzať súpravu, ktorá nás mala odviesť na Vinohrady. Nacúvala takmer k múzeu. Nastúpili sme a s miernym meškaním vyrazili. Počúvajúc teórie oproti sediaceho zapáleného borca, ako sú ovládané jednotlivé motoroví rušne sme vŕzgajúc opustili múzeum. Pred výhybkou na Vinhorady sme ostali stáť. "Ak tu zostaneme viac ako 5 minút, sme v kýbli", hovorím malej. Čakali sme na zmeškaný rýchlik. Našťastie sme sa včas pohli a stihli rýchlik domov. Bol natrieskaný a zostali sme stáť v chodbičke až do Trnavy.
Najlepšie bolo, keď si partia mladých kliesnila cestu ktovie kam a zostali stáť pri nás. Narvané, že ani pluť by som nemal kam. V Trnave sme sa začali mi s dcérkou hrnúť k sedadlám. Lenže tí vpredu tiež nečakali. Hovorím teda:" Budeme tu aspoň zavadzať, keď si už nesadneme a znepríjemňovať výstup." Jedna pani však uvolnila miesto a dcérka si sadla aspoň na pol cesty. Cestou domov som zjedol štrúdľu, z ktorej ostal len maglajz. Snažil som sa jej dat pôvodný tvar, aby nebola odpudivá. Doma sme zmyli zo seba sadze, najedli sa a deň pokračoval ďalej. Autom sme šli svokre, kde drahá zavárala uhorky. To však bolo len intermezzo pred nocou, ktorá nás čakala.
