12.8.20

Kraj, kde vyviera voda, ale končí chlieb

Názov expedície: Kráľovná a čert
Heslo: Na Kráľovej holi, červená veža stojí.


Marhuľová
    Hoci máme odporúčanú stále prácu z domu, kvôli stanovačke som sa presťahoval do roboty. Doma musím byť striktne pri počítači do pol štvrtej, z kancelárie som mohol odísť skôr. Tretí krát sa presúvame do obľúbeného kempu v Rohoznej pri Brezne. Cesta trvá necelé tri hodiny. Naše tradičné miesto za poľom dnes okupujú okrem krpatých, nechutných slizniakov i veľké karavany. Kemp je plný Slovákov a Čechov. Tento rok veru našinci veľa necestujú von. Bomba kšeft majú predajne s kempovacím tovarom. Stan sme pichli za jazierko, oficiálne pokrstené na požiarnu nádrž. Na štvrtý krát konečne uviažeme kotevné lanká správne. Chodím nenápadne fľochať okolo susedných stanov, ako sa šnúrky prevliekajú. Je to niečo na spôsob upevnenia popruhov. Na večeru opekáme párky. Klobásam je asi lepšie doma v chladničke. Vlhké drevo sa pomaly rozhára. Keď už spravím poriadny oheň, máme párky opečené. Poľujú na ne mačky a neštítia sa i driapať. Večer už krúžil po kempe namiesto mačiek majiteľ a naznačoval, že by si nás chcel zapísať. Akurát sme večerali. Otvoril si pivko a prišiel k nám. My sme mu ponúkli domácu marhuľovicu. Oznámili sme, že zostaneme asi až do nedele, nie do soboty. Podľa počasia. Fľaška tuhého poslúžila aj pri zoznamovaní sa s učiteľmi zo Škótska. Učia na Slovensku malé deti. Teraz cez prázdniny cestujú po krajine. Idú na Ďumbier, potom sa presúvajú na Spiš a ďalej
na východ. Pri cezhraničnej družbe padli dve tretiny fľašky. "Nespíkujeme" však dlho, zajtra nás
čaká náročný výstup. Spánku bráni kvákanie žaby. Hoci ich majitelia chytajú, verím tomu, že
sa dajaké prefíkané beťárky vrátia. Tohoto roku vraj premiestnili už 50 žiab. Na poliach zberajú do polnoci seno. Žabu i Zetor prehlušil rev ani nie dvojročnej Zity, ktorá býva poniže v stane. Vkuse plače, deň, noc ako vytočený trabant.

Kráľovná
    Sedím večer pri stane v rozkladacom kresielku s fantou a píšem tieto riadky. V noci bol krásny pomarančový mesiac veľký ako medená panvica. Zita robí budíček o 6.15h. Okolo pol siedmej
sa vymátožíme zo stanu. Bývanie v malom stane má bez debaty výhodu rannej rozvičky i osvieženia.
Najprv treba v polosede pootáčať trup a nájsť správnu polohu vaku, aby som ho mohol odzipsovať. Potom sa predkloniť a rozopnúť zips. Vysúkať sa zo spacáku. Znova do podrepu a jednu nohu prestrčiť von z vnútorného stanu do predsiene ideálne rovno do šľapky. To vyžaduje určitý balanc na jednej nohe. Keď som pevne na nohe, prestrčím druhú. Poskočím ako žaba a som pri východe. Tam musím nahmatať gumičku držiacu plachtu a rozopnúť. Potom vychádzam von. Osvieži ma spŕška skondenzovanej vody z vrchu stanu. Takže mám za sebou hygienu i rozcvičku. To isté sa opakuje pri vchádzaní do stanu. V noci takéto cviky človeka dokonale a neželane preberú.
S5 k dnešnému dňu. Je krásne ráno a meteorkári sľubovali pekné počasie po celý deň. Slniečko pripekalo a bolo dusno. Našiel som i šálky, do ktorých robím čaj a kávu. Mamina potrebovala dve kávy na rozbeh. Aj stratený chlieb sa našiel v malom kufri. Konzervu tuniaka som otvoril zhrdzaveným, mastným otváračom vytiahnutým zo zásuvky stola. Patent na konzerve staršia odtrhla. Po ôsmej hodine sme konečne vyrazili cez Brezno ku kráľovnej hôľ. Za rázovitou obcou Heľpa sme ju už v plnej kráse zbadali. Jej ploché masívne temeno sa vypínalo ako telo ženy spod Šumiaca. Ženie sa za mnou prázdny nákladiak na drevo. Prechádzame popri chatrčiach cigánov, ktoré sú (na)vždy na okraji dediny. Najväčšia osada je vo Vaľkovni. V menovanej obci žije 2/3 neprispôsobivých. Parkujem v Šumiaci kúsok za centrom obce pri zbúranom dome a info tabuli. V obci končí moc pravoslávneho báťušku a ďalej na západ slúžia už iba farári. Je 23°C, čo je tak akurvát. Rozhodujeme sa ísť 16km dlhý náučný chodník na Kráľovu hoľu a s5 cez Kráľovu skalu. Hneď od začiatku strmo stúpame k prvému hríbiku a druhej tabuli. Lakonicky oznamuje, že na vrchol je 3,15h. Pri kalvárií resp. večnom snehuliakovi sa dostaví nástupová kríza a vulkanická činnosť maminy dosahuje už na počiatku vrchol. Je to i moja chyba, lebo som večer povedal babám, že nás čaká náročný výstup a ešte ich aj provokoval fotkami. Ale nevzdáme sa predsa. Cmúľame cukríky a pokračujeme v nekonečnom stúpaní. Hry nezaberajú a abecedu môžem rapkať dodnes. Občas nám cestu spríjemní starší český pár. Pri Skaličke tvrdia, že čakajú na autobus hore. Snažia sa povzbudiť baby. Pri ďalšom odpočívadle prídu s teóriou: "Prý ho dnes zrušili a nepújde". Nie tak celkom. Ako sedíme na horskej chate, prejde popri nás dodávka s montérmi. Dvakrát križujeme lesnú cestu. Uprostred chodníka mamina objaví učupený sinák. Pepík si ho fotí a zdá sa, že dokonca berie. Vyjdeme na lúku a zbadám horskú chatu. V Prednom sedle sme asi v polovici stúpania.
Kráľova hoľa bola vraj kedysi najvyššie položenou skládkou odpadu.

    Mamine ako obyčajne vydýchnu naposledy chytré hodinky. Dáme nejaké cukry v kofole, mladšia snikersku, hodinkám nepomôže nič. Samozrejme pohľadnice a nezabúdame ani na známu, ktorej zaobstaráme magnetku. Drahá konštatuje, že čistiareň bude pod drevenou terasou. Tento rok ju bola jej bývalá kolegyňa spojazdniť. Po 20 minútach oddychu pokračujeme. Kým sa zahrejeme o5 prichádza menšia predvrcholová kríza. Opúšťame pásmo lesa a začína fúkať. Odkrýva sa prekrásny výhľad na Horehronie, Muránsku planinu a v diaľke i typické dva ploché hroty Ďumbiera a za nimi malinká hŕba kamenia Chopku. Hľadám Čertovu skalu a hlbokú priepasť pod ňou. Treba odbočiť kúsok z chodníka a cez vysokú trávu sa prebrodiť ku bralu. Pofotíme sa na skalách niekde na Vyšnom sedle. Ploché kamenné tabule (bridlica) podobajúce sa na žehliacu dosku sú fotogenické a dajú sa spraviť pôsobivé zábery. Nahodíme bundy, hoci fúka južný vietor, pod vrcholom už riadne duje. Odfúkne mi mapu a staršej čiapku. Po tri a pol hodine sme zadychčaní pri plote symbolickej, ikonickej, poetickej, deliacej Kráľovej holi. Akosi ani nemám chuť si zaspievať. Energiu mi zobrali pindy staršej, s ktorou som šlapal a odrážal pičovanie ako tenisové loptičky. Výstup ani nebol tak strašný, ako mi deti neskôr povedali. Aspoň mladšia zaspieva: "Na Kráľovej holi červená veža stojí". Je to v podstate pravda. Nad červeno bielym stožiarom sa rýchlo prelievajú mraky a vyzerá to akoby sa zem hýbala. Fascinujúce divadlo až sa hlava točí. Nádherný je i výhľad, ktorý sa ani opísať nedá. Skôr by som ten obraz hôr a nížin hladil. Nebudem preháňať, keď poviem, že vidieť do široka, do ďaleka tretinu krajiny. Asi preto je symbolom Slovenska. Vraj boli z vrchola spozorované i rumunské Karpaty o 300km ďalej. Dnes taká dohľadnosť nie je, najmarkantnejšie sú Vysoké Tatry.  Sediac na severnej strane svahu som si uvedomil, že tento rok sme videli z výšky väčšiu časť krajiny. Západ z Vysokej, sever z Minčola, juh z Inovca a teraz takmer zvyšok až po Košickú kotlinu. S mladšou som sa vybral na západnú časť hrebeňa hole, lebo ma iritovalo, že nevidím tmavú mega vaňu prečerpávacej nádrže Čierny Váh. Za skalou na úrovni Kriváňa už bola obrovská nádrž vidieť. Mladšia skladá kamenné pyramídy. Odbehnem aj na severovýchodnú stranu hľadať strom zelený. Skutočne tam je a nie jeden, ale vo výške takmer dve tisíc metrov sa im nedarí. Nie je to snáď predzvesť konca národa? Veď sa šíri ten vírus, do školy sa nechodí, do roboty jak by dal a tak...

Strom zelený s panorámou Tatier.

    Vrchol začína objímať šedý mrak a načim sa pobrať dolu. Fotí nás Maďar hovoriaci po nemecky. Momentálne nik iný pred mohylou nie je. Turisticky industrializmus do týchto končín ešte nedosiahol. Akosi sa posunkami dohovoríme, aby nás zvečnil. Posielam ho dvakrát, lebo nás vyfotil ako muchy na stožiare. V druhom zábere zasa nie je vidieť, kde sa škeríme. Cez to všetko Maďarova popularita vzrástla, lebo fotí ďalších. Ukazuje mi výhody navigácie v telefóne. Je mi to ukradnuté jak vylámané zábradlie za mnou. Na vrchole pribudlo drevené srdce. Predsa len betónový obelisk z 30-tych rokov minulého storočia značiaci najvyšší bod pripomína ohlodanú mrkvu našeho morčaťa. Zostupujeme prudko dolu východnou cestou ku sedlu Snehová jama. Potok Zuberica je vyschnutý, trafo stanica smutne stojí. Pred sebou vidíme schádzať známych "Pepíkov". Krátky úsek asfaltom po info tabuľu. Česi pokračujú po asflatke dolu, my sa rozhodujeme ako ďalej. Dievčatám sa vôbec nechce a radi by boli, čo najrýchlejšie pri aute. Nakoniec predsa len pokračujeme ku Kráľovej skale. Ukazuje sa ako dobrá voľba, až na záverečný úsek - žlto značená spojka medzi trasami. Na skale sme ani nie za štvrťhodiny. Skalné dosky naukladané na seba sú zaujímavým príkladom sily prírody.

Najvýchodnejší výbežok Nízkych Tatier je Kráľova skala (1690m.n.m.).

    Ideme ďalej na východ ku Telgártu. Strmo schádzame úzkym chodníkom a prechádzame riavu. Vyjdeme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás zláka smerom na Šumiac. Nevidíme však značku, a preto zastavujeme pri skale. Vytiahnem navigáciu a naozaj ideme zlým smerom. Vrátime sa na križovatku a vtom mamina zbadá na strome zelenú značku. Takže nám stačí ísť dolu, rovno za nosom. S navigáciou v jednej ruke a paličkami v druhej začínam kliesniť cestu. Po pár minútach sme na križovatke Šrafy. Asi najnudnejšia hodinová časť cesty, hoci križujeme dva potoky a malý vodpádik potoku Havraník.
Od lesnej chaty je kúsok na Skaličku a kruh sa uzatvára. Pod altánkom dojedáme posledné zvyšky jedla v podobe makovníka. Priamo z vrchu ide tato s dvoma menšími dievčatami. Pýtam sa ho, či dali vrchol. Vraví, že áno a pokračujú dolu. Dvíhame sa aj my a posledný úsek nám ujde ako voda. Bavím sa so staršou o tom kto a čo fajčí v ich škole. Nemohli sme sa takto baviť cestou hore? Bez zbytočných pindov? Je pol šiestej, keď otváram dvere auta. Na večeru by som rád zobral babinec do najlepšej reštaurácií v okolí, do Zbojskej. Lenže cestu cez Muráň podmyla vyliata voda počas víkendovej búrky a musím ísť obchádzkou cez Brezno. Dievčatá podriemkavajú a za hodinu sme pri salaši. Rozšírili vnútornú časť reštaurácie a zmenšili kvalitu obsluhy. Sedíme vonku a čakáme na objednávku. Doniesli pirohy i bryndzové halušky, ale moje syrové nikde. Ani džbán vody. Žena sa pýta čašníka, kde je zvyšok objednávky. "A u koho ste si objednávali?", pýta sa čašník. "No u vás", odpovedá žena. "Hneď prinesiem". Lenže halušky dovárali. Čašníci sú dajakí brigádnici, ktorým chýba vedenie alebo nejaký poriadok v objednávkach.  Snáď na konci sezóny sa zlepšia. Aspoň kvalita jedla sa nezmenila a stále varia staré dobré kucháročky. Odskočil som po rôzne variácie legendárnych muránskych buchiet k Falťanom, nech máme sýte raňajky. Len príprava kysnutého cesta na túto pochúťku zaberie takmer päť hodín. Záver výletu nám "spríjemnila" zrekonštruovaná cesta v Michalovej. Vlnitý asfalt a trčiace poklopy kanalizácie. Kameňový podklad vozovky nebol vôbec valcovaný, a potom komunikácia je taká hodne terénna lesná cesta. Navyše sa celý pás prepadol pod úroveň starej cesty. Dajako sa už dohrkáme ako rozbitá pračka do kempu, ale každý deň by som po tejto ceste nechcel chodiť. Bohužiaľ sa mi to na pár dní splní.

Mokrá
    Keď píšem tieto riadky lieta nado mnou malý dron a ešte vyššie bojový vrtuľník Black Hawk. Nad tým všetkým kraľuje búrka.
Ráno poldruha hodiny búšil do celty dážď. Stan odolal, ušné bubienky od revu decka nie. Naši českí susedia dnes zbalili svých "pět švestek" a odišli. Zostala po nich len ubitá tráva. Počasie teda vyzerá všelijako, ale po včerajšom výstupe sme dievčatám sľúbili kúpanie. Po našej obľúbenej desiatej hodine sme vyrazili za teplom na juh k vodnej nádrži Teplý vrch. Polovica cesty je príšerná. Najprv sfušovaná kanalizácia v Michalovej, potom zaplátaná cesta pri Tisovci a nakoniec deravý úsek od Rimavskej Bane po Budikovany. V Ostranoch nabehnem na výmoľ a prudko brzdím za Drienčanmi, lebo na ceste je nečakane vlna ako na Rhodose v Iónskom mori. Prechádzame cez Kraskov podľa ktorého si dal meno spisovateľ Ivan Krasko (pôvodným menom Ján Botto). Pochádzal zo susednej obce Lukovište, známej o.i. aj pálenicou. To sa mu písalo! V Lukovišti je pochovaný vedľa svokra i Ladislav Mňačko. Dcéra Ivana Kraska bola Lacovou ženou. Stojím pri obecnom úrade v Drienčanoch. Drevené dvere pamätajú boľševika a sú otvorené, preto nabehnem dnu, ale prístupná je len sála slúžiaca ako kino, diskotéka a referátna miestnosť. Ukradnem aspoň prospekt o náučnom chodníku. Keď zvýši čas, vrátime sa. "Ja umrem!", zvolám, keď v najzapadnutejšej obci ide oproti auto s krajanmi. Motáme sa po východnom okraji nádrže a hľadáme vstup na pláž. Zastavím pri modrej otvorenej bráne s pokladňou. Pýtam sa holohlavého týpka, kde zaparkovať. "Kde chcete na kraji cesty. Ale dajte to aj tu pri bránu. Tak, aby pred vás ešte niekto zaparkoval", vraví mi a parkujem pri plote. Pri pokladni platím 12Eur, čo je prehnaná cena za to nič, čo v areáli je. Pardon. V cene je hluk z kosačky trávy.

Voda v nádrži Teplý vrch dosiahne v lete bez problémov aj vyše 30°C.

     Okrem kemperov na kolesách sme na trávnatej pláži sami. Veci zložíme na vyvýšenom stole a nasúkame sa do plaviek. Natieram sa ledabolo krémom na opaľovanie, čo sa mi k večeru kruto vypomstí. Voda v najteplejšej a najnudnejšej nádrži na Slovensku má dnes vyše 26°C. Ráno i na Teplom vrchu bola búrka a vzduch je doobeda chladnejší než voda. Sezóna sa rozbieha pomaly ako kosačka vedľa mňa. Zato lietajúca háveď rozbehla sezónu na plné gule, či krídla. Dačo malé má poštípalo a intenzívne bolelo dobrých päť minút. Ovlažím sa, a potom povaľujem, očividne k téme  Oblomova, ktorého čítam. Mamina hnedú vodu v jazere neokúsi vôbec. Radšej sa ovlaží homeopatickou dávkou vody zo sprchy. Pozorujem východňarov, ktorí si pochvaľujú teplú vodu v jazere: "Ta to neni jako Mara". Po omočení sa chystajú variť obed:"A dala bych šebe poľevku", vraví žena. "Šak dam varit vodu", odpovedá muž. "No, ale co do nej? Máme tote skysnute kromple", konštatuje stav zásob ona. "A šak še prevara", kľudne hovorí muž. My na obed dojedáme zvyšky muránskych buchiet a bagety, ktoré zalejeme radlerom a kofolou. Otvorený je dnes iba jeden bufet. Motám sa i po okolí. Pri priehradnom múre sú skapaté ryby a na opačnom konci kemperi. Nie skapatí, ale problémy majú. Radím bezradnému chlapíkovi v Oktávií, ako vyjsť hore. Nevie sa rozbehnúť a vyskočiť z trávy na cestu. Na modro sa natiera zábradlie na tobogáne. Zrovna, keď sme už stepovali pri bráne zbalení na odchod a čakali na mladšiu, zachrčal rozhlas, že sa spúšťa skúšobná prevádzka kĺzačky. Po 9-tich rokoch tobogán ožil. Pozreli sme so ženou na seba, pokrčili pleciami a vrátili sa s5. Náučný chodník sme najprv skrátili na jaskyňu, teraz padol úplne. Baby sa rýchlo hodili do plaviek a dali zopár jázd. Po piatej hodine sme konečne brány areálu opustili.

Revúcka vrchovina bráni prístupu severáku. Aj preto je voda v nádrži teplá.

    Medzi Ostranmi a Teplým vrchom sa ťahá nový povrch vozovky. Žeby som dnes, vo štvrtok, videl nejakú aktivitu popri ceste, okrem semafora, nemôžem povedať. Každopádne by mohli opraviť úsek aspoň do Kraskova. Prechádzame Hnúšťou, kde je oproti starej nemocnici cintorín. Aké symbolické a praktické.  Zastavíme v Tesco Hnúšťa. Cez cestu je futbalový štadión Iskra Hnúšťa. Príde mi názov klubu smiešny. V čase vlády robotníckej triedy sa tak volala pokroková masová detská organizácia. Zrovna Iskry sršia aktivitou na trávniku a cigáni pred obchodom. Poflakujú sa aj po všetkých mestských uliciach. Nie Iskry, ale Rómovia. Po šiestej sme v kempe. Baby zaujal včera leták s ponukou pizze s hranolčekmi. Mňa červený jeleň, ktorý ju piekol. Objednám teda dve pizze. Takmer po hodine mi volá donášač, že je na ceste. Vybehnem na parkovisko. "Pepčoun" v kovbojskom klobúku ma upozorňuje: "Dejte si bacha, účtujou si i dovoz". A přinese vám to zásahofka, uvidíte. No jo už jsou tady, zásahofka. Jak říkám". Skutočne vidím v diaľke blížiť sa čierne auto s českou značkou. Na boku má nápis "Zásahové vozidlo". Za dovoz si účtujú 1,50Eur. Nech nežerem, keď reštaurácia je pol druha kilometra od kempu. Na to, koľko im trvalo doviesť pizzu, je nedopečená. Hranolčekmi iba postrašená, ale úplne ju zabila Worchestrová omáčka. Načo ju tam dávali? Na šunkovej pizze rovnako šetrili. Iba názov šunková ju robí šunkovou. Dva kusy prekrojenej šunky uložené na syre nemožno považovať za
šunkovú pizzu. O5 ďalší lokál, ktorý doháňa niekoľko týždňový výpadok. Večer zabíjam komáre v stane a húka kuvik. Baby si našli v kempe kámošky spred dvoch rokov! Svet je malý, hlavne pod stanom.

Ľadová
    Keď píšem tieto riadky druhým očkom sledujem majiteľku, ktorá loví sieťkou žabky do plastového vedra. Divadlo pre deti z celého tábora. Ráno je krásne slnečné, slepice a kury nám vyzobávajú zvyšky pečiva po raňajkách. Na svoj slepačinec prísne dohliada kikiríkajúci kohút. Vidiecka idylka. V priebehu dňa sa počasie zmení. Inu, ako na horách. Prišla ďalšia partia z Hovadova. "Na Muráň ma nedostaneš!", ozýva sa hlas nejakej ženy zo stodoly. Väčšina kemperov ostáva na mieste, ovlažia sa v jazierku alebo len sedia pod plachtovým altánkom. Maximálne sa idú prejsť do okolia. Niektorí majú malé deti, takže veľa toho nenachodia, pre iných je relax ničnerobenie. A ja furt čosi hľadám. Kľúče, baterku, pero. Dnes sa k hľadaniu, už si nespomínam čoho, pridala aj žena. A na ďalší deň aj dcérka. Baby ráno kŕmili zvery. Bolo zábavné sledovať, ako mladšia nesie košík s pomyjami. Pred desiatou vyrážame do Brezna.

Z bývalej strážnej veže mesto plánuje spraviť vyhliadku.

    Sme v Rohoznej tretí krát, ale mesto vzdialené pár kilometrov sme ešte nevideli. Parkujem na námestí priamo v centre. Kúpim lístok na dve hodiny, ale ani ho nevyužijeme. Múzeum horehronskej kultúry otvárajú pomaly za hodinu a vlastne sa nám ..... ani nechce vidieť. Zlížeme zmrzlinu, vyberieme hotovosť, kúpime pohľadnice a nasadáme do auta. Trielime do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Predtým volant skrútim o stoosemdesiat stupňov v Heľpe. Kvôli ničomu inému len pohľadnici. Dôjdem hore ku kostolu a zastavím pri krčme. Kto súcejší by vedel o pohľadniciach ako šenkárka? Nesklamala. Vraví mi, že hneď vedľa je obecný úrad. Vyjdem von a akurvát vidím odchádzajúcu pani. Vybehne i krčmárka a ukazuje v diaľke na starostu: "Idú na obed. Ale počkajte zavolám niekomu", hovorí krásnou mäkkou slovenčinou. Volá a potom ma informuje, že v kvetinárstve na hlavnej ulici majú pohľadnice. Z vďaky si v krčme kúpim nealko radlera, z ktorého si všetci štyria upijeme. Zastavím teda dolu pri obchode a beriem tri pohľadnice. Pokračujeme ďalej na východ. Kráľovná je vidieť, no za Telgártom brutálne leje. Ak by nepršalo, možno by sme si odskočili na meandre Hrona.
Len malý úsek z 283km dlhej rieky Hron nie je splavný. Od Červenej skaly už štartujú zdatní vodáci.

    Na parkovisku pri jaskyni nikto nevyberá parkovné, hoci nejaké tiky pán v zelenej vestičke má. Vyskočím z auta a vyberiem z kufra pršiplášte. Prebehneme pod strechu reštaurácie Ľadovka. Rozmýšľame ako ďalej. Navrhujem sa obliecť už tu. Baby odbehnú na turniketové WC. So ženou potom bežíme k autu sa prezuť. Babám topánky donesieme pod strechu. Kým toto všetko absolvujeme aj prestane takmer pršať. Šliapeme hore k jaskyni a zasa leje. Pred vchodom sa nahromadilo ľudí a dali skorší vstup. Stíhame len len. Jaskyňa baby očarila. Ani my so ženou si nepamätáme, ako pred 16 rokmi vyzerala. Prehliadka je krátka, ale o to krajšia. Uchvacujúce ľadové tunely, zakliata princezná, známa studňa, či ľadovec vysoký ako náš barák. Zaujímavá bola i plytká jama, ktorú veky hĺbi teplý vietor do ľadovca. Dážď vonku o5 ustáva. Po kratšej lesnej ceste schádzame dolu. I na tomto mini úseku sú ľudia neistí a pýtajú sa ma na cestu. Zastavíme sa pri  krátkom banskom náučnom chodníku. Mladšia z nepochopiteľných príčin reve. Najskôr od hladu. Je pol tretej. Preto stojím v najbližšej reštaurácií Ranč pod Ostrou skalou na ceste medzi Popradom a Rožňavou. Okolie pod Ostrou skalou je impozantné a dáva krajine svojrázny kolorit. Ako vo väčšine slovenských reštaurácií i na ranči silne krívajú služby. Nič nové, ďalší majitelia sa snažia dohnať stratu spôsobenú nedávnym zavretím prevádzok. Tak teda čakáme vo vnútri, kým si nás niekto všimne. Nedá mi to a idem sa spýtať, kde sa vlastne objednáva. Máme chvíľku počkať, obsluha sa ráči prísť ku stolu. O nejakých 5 min. prišiel čašník a napísal si objednávku. A tak zasa čakáme dobrú trištvrte hodinu. Servírka doniesla jedlo a mne ako poslednému. Avšak niečo iné, ako som si objednal. Vraciam tanier a ani netrvalo dlho a mal som na stole správne jedlo. Asi si len pomýlili objednávku. Žena mala presolenú omáčku, mne sa kúpali v soli zemiaky. Kuchár je buď zaľúbený mladík alebo starý ožran. Soľ úplne zabila chuť jedla. Polovička dostala tri malé kúsky bravčovej panenky. Takže príšerné. Z rozpačitými pocitmi odchádzame a nechávam iba symbolické sprepitné 1Eur. Zastavíme sa pri Chramošskom viadukte. Nejaký idiot zaparkoval takmer pod ním. Len neschodný terén mu zabránil ísť ďalej. Vraciame sa päťsto metrov s5 k prameňu Hrona. Už na počiatku silno crčí zo zeme ako slina cez deravé zuby. A znova sa vraciam k železničnému viaduktu. Auto síce žiadne, ale ľudí sa nahrnulo požehnane. Pre dobrý záber čakám, kým zmiznú v hustom poraste. 
Unikát svojho druhu má za sebou pohnutú históriu.


    Míňame ikonickú Chamkovu stodolu - chalúpku pod Kráľovnou, ktorá získala vo fotosúťažiach i nejaké popredné umiestnenie. Posledná zástavka je pri krčme v Telgárte, kde by mali byť informácie. A možno i pohľadnica. Tak nie, ideme rýchlo preč, lebo po okolí sa pohybujú všelijaké individuá. 

Čertova
    Keď píšem tieto riadky, práve mám za sebou masaker. Na onen svet som odpravil cvrčka. Keď nás už sympatická Moniqe zbavila žiab, nasťahoval sa k nám do stanu cvrček. Celú noc vydával to nemožné cŕŕs.  Ráno sa v ženskej umyvárke objavil pre zmenu nahý mačo mačo. Keď ho ženy upozornili, kde je len odvrkol, či to aj tak nie jedno a odpochodoval. Dnes sme mali menšiu turistiku, ale o to krajšiu. Zo sedla Zbojská sme zostúpili do Čertovej rokliny. Najprv som však odprevadil parnú zubačku z Tisovca. Meškala, lebo sa im pokazila sprievodná Karkulka. Chodník zbojníka Surovca je zaujímavý až v druhej polovici, za železničným viaduktom, keď sa ide roklinou. I predtým má zopár intresantných miest a čochvíľa sa brodíme vodou, či bahnom. Po daždi je to skôr Náučný blatový chodník tisícich brodov. Babám pomáhala nejaká partia svätuškárov so sestrou predstavenou. I tak sa mamina na jednej skale pošmykla a noha jej skončila vo Furmanci. Najlepší sú paličkoví. Nič to, že sa im ide zle pomedzi skaly a rebríky. Pevne držia sa svojich paličiek ako farár pátričiek. 


Malý Slovenský  raj.


    Ako som si na začiatku všimol, niektorí ľudia ani nevedia, kam idú. Potom majú mokré tenisky. Stretávame týpka idúceho opačným smerom. Úplny mešuge. Čaká na zubačku, kým pôjde z Tisovca a teraz sa len motá po rokline. Čertova dolina smelo konkuruje Slovenskému raju a dievky už ani inú turistiku nechcú chodiť. Rebríky a striekajúca voda spomedzi priečok ich chytila za srdce. 


Len zopár pohodených rebríkov, inak žiadne technické pomôcky.

    Obedujeme na lúke pred Zbojskou paštétové bagety. Okruh sme išli pohodovým tempom viac ako tri hodiny. Dnešnému dňu ešte nie je koniec. Ráno som začul v kempe čosi o sysľoch v Muráni. Preto sa kolesá Voxhóla o5 presúvajú cez Tisovec až do Muráňa. V dedine na križovatke ma zastavuje chlapík, že ďalej ako po koniec obce nedôjdem. Za dedinou je podmletá cesta. Pýtam sa ho, koľko je to ešte ku sysľom. Vraví, že takých dva a pol kilometra. Prejdem teda kúsok a vidím kopu zaparkovaných áut. Vraciam sa a parkujem blízko centra. Je dusno, ale slnko je za mrakmi a nie je tak teplo. Nuž pešo kráčame asfaltovou cestou vyše pol hodiny. Vidíme skutočne ako sa Huncovský potok za búrky premenil v bezohľadný živel a podobral cestu. Na povrchu sú zaschnuté nánosy bahna a komplet strhnuté zvodidlá. Ani krehká cesta nezabránila niektorým odvážlivcom predsa len sa dotrepať na lúku autom. Vidieť nebojácne sysle je zážitok. Na Bielych vodách je ich minimálne tisícka. Naša suchá žemľa im veľmi nevonia. Vidím ľudí, ako nesú celé vrecká so semiačkami. Mladšia zasa reve, že sa ich kožúška nemôže dotknúť. Nie je to tak celkom pravda, ale musí si uvedomiť, že sú to divé zvieratá. 


V júni tohto roka ratovali syslíky pred povodňami.


    Vraciame sa radšej k autu. Slnko pripeká. Zastavíme sa v Brezne, že si naposledy dačo napichneme na paličku pri ohni. Kupujeme párky všelijakej chuti a tučné rohlíky. Budú hotdogy. V kempe ma paštikár učí s pivkom v ruke, ako zakladať oheň. Ja všetko nahádžem na kopu a čakám, či sa chytí. On systematicky medzi dve polienka pekne naukladal od najmenších triesok na spodu po väčšie drievka na vrchu. Pod ne vložil všetok papier, čo bol vo vreci a každý z nás na opačnom konci papier podpálil. Oheň sa rozhorel našťastie rýchlo, lebo šak už ma aj opálený palec bolel. Akurát dym smrdel, keď na podpálenie dal namorené dosky. Narúbal normálne polená a mohli sme opekať. Hodili sme reč, že sme všetci Decatlonoví a čosi o stanoch. Za umyvárkami vyrástol megastan. Okrem skriniek na veci si doviezli aj pípu a sud piva. Opekať prišli ženy, chlapi sa kamsi vytratili. "Dúfam, že nechytia na mne plasty", hovorí jedna. "No ale už by sme mohli tie naše deti po troch dňoch aj umyť. Smrdia", hovorí ďalšia. Po chvíli sa pýta do vatry: A už sú tie špekáčky upečené?" Vravím: "No vyzerá, že hej" a v duchu si myslím "Panebože odkiaľ si?" Po večeri si nás odchytila i majiteľka a zaplatili sme jej za pobyt. Vyšiel na 117Eur, nechali sme jej 130. Baby večer okúsia chladnú vodu jazierka. Skáču, ale chlad je silnejší.

Záverečná
   Sedím v aute a nepíšem tieto riadky, ale šoférujem. Ráno je zahalené do závoja šedej hmly. Rozplynie sa až po deviatej hodine. "Bodlo by taklhe po ránu kafe", ozýva sa prebúdzajúcim sa kempom. Pepíka si nikto nevšíma. Z jeho stanu vybehnú deti. Ešte dlho počuť spokojné chrápanie. Niekto má asi v ušiach štuple ako babka. Balíme a odchádza aj polovica kempu. Dievčatá sa o5 krátko okúpu a potom sú na ihrisku, kým mi zmotávame karimatky, spacáky a nakoniec poskladáme stan. Pred jedenástou mávame holandskej rodinke na rozlúčku. Na obed zastavujem u Hoffera. Je horko ako na arizonskej Sonore. Vrchný pripomínajúci Švejka nás po polhodine čakania usádza. Nedeľné porcie sú o dve eurá drahšie. Ale veď nám ostalo jedla aj do druhého dňa. Na parkovisku zisťujem, že mi zmizla krytka na strešný nosič. Z autom sme na tejto dovolenke prekročili 100 000km. A stratili bezdrátové slúchadlo (zapadlo za sedačky).
Vzdali sme sa na pár dní pohodlia bytu a znova prežili príjemné dni vo svete, kde veci plynú prirodzene a sami. Po pár nociach sme si zvykli naostatok aj na spanie v stane. Kujeme plány aj na budúci rok. Pri Cerove, kde som vojenčil, je tiež holandský kemp, takže už pokukujeme po ďalšej stanovačke tentoraz na Krupinskej planine.


Spropagovali ju štúrovci, sprofanovali boľševici.