Trhák sezóny

A bomba tohto leta je bezpochyby naša mladšia dcérka. Už začala bľabotať. Najprv také tlmené zvuky, teraz dáva vyššie tóny. Krásne sa usmieva. Už by sa pomaly aj na bok prevalila, ale bráni jej v tom poštolka. V prvý letný deň sa veru na brucho prevalila, ale to bola holá. Ešte stále musí nosiť širokú plienku, ale veríme že už len zopár dní. Najlepšie si rozumie so sestrou. Jej detská prirodzenosť oproti dospeláckej pretvárke je pre ňu určite impozantnejšia. Všetko pozorne vníma. Musíme ju preto nosiť, aby jej nebodaj niečo neušlo. Už sa aj napína na sedenie. No musí si nejaký ten týždeň počkať. V kočiari a v aute je to o nervy, stále plače. Ťažko príjma mlieko z fľaše, túži po maminom. Opak staršej ratolesti. Staršia prestáva žiarliť, ale o to je zákernejšia. Budí ju krikom v kočiari a raz jej pery natrela púdrom na zadok. Malinkú to potom štípalo, bolo to kriku. Takže ich dve nemožno ani chvíľu nechať samé (nie vždy sa to dá). Ale vie sa s ňou aj pohrať. Posledné večery nechce zaspať sama. Musí prísť mama a posadiť sa pri ňu. Len by sa opovážila odísť pokiaľ nezaspí.
Páči sa mi, že si staršia neuvedomuje hodnotu peňazí. Pre ňu sú skutočné, či hracie jeden papierik. Kiežby si každý uvedomoval túto bezcennú formu platidla.

Kryožena

Zima na počkanie. Mrazivá na dotyk ako geneticky modifikovaný pangasius. Neroztanie v rukách, veď ani nemá komu. Každý sa jej bojí. Jej mrazivého dotyku, slov a skutkov. Iba procesory počítačov ju majú radi, lebo ich chladí. V robote to dotiahne ďaleko. Každý deň celodenná porada. Nemešká, teší sa. Presnejšia než fukušimské hodiny. Jej oči pichajú ako ľadové kryštály. Priehľadné a smutné. Mrazivý dych nie zo žuvačky érwejs, ale zvnútra. Schladí horúce srdce, ba celého človeka. Zničí ho ako ľad Titanic. Málo je ľadu v Arktíde ako v jej srdci. Absentuje sutúra extrahovaných emócií.
Automat na ľad. Občas sa namaže, ale nikto ju neudržiava. Zostarne a mrzne rýchlejšie. 3 roky sú 10. Vlasy slnečné, ale v zimný deň. Nepozná máj, nepozná jar, ani ich nemá rada a nepotrebuje. Tak je bez kvetov a kvetnatých rečí. Iba kvety mrazom na skle maľované.
Na rébus zvaný romantika nemá riešenie. Alebo čas? Má však recept na mrazivú vášeň. Zmrzlina so snehovou čapicou. 25 percent chuti severu naviac. Srdce tlčie len zo zvyku, nie z potreby. Nájde snehová kráľovná svojho Kaya? Nájde. Snehuliaka.

Benina na Kohútke

Ó Benina, aba jé Benina. Aba jé, iba jé bakuma maraka. Tento, povedzme, popevok sa minimálne jednu víkendovú noc predieral tmou pomedzi chatky na vrchu Kohútka. Po dvoch rokoch skrsla v hlavách našich vedúcich myšlienka otužiť tím a resetovať hlavy. Vybrali chatu u našich západných susedov Kohútka. Vedúci boli strašne zaneprázdnení prípravou. Vedúci cyklist. oddielu pripravil dokonca prezentáciu. Čo mi bolo ľúto a mrzelo ma, boli hodiny, ktoré si treba nadrobiť. Ja a zopár ďalších kolegov sme teda išli ako poslední o 15h. Ostatní odišli po 12h. Hoci by som rád vyšlapal na Kohútku a dostal diplom. Šiel som teda na "voxhóle". Diaľničnú známu si auto nezaslúži, tak som ho hnal päťdesiatkou cez dediny. Trenčínu som sa vyhol a šiel cez Skalku. Je to aj najkratšia trasa. Kohútka leží v Javorníkoch na slovensko-českom pomedzí. Samotná chata je v Čechách vo výške 913m, iba hraničný kameň je vyššie. Aj to bolo poznať na teplote a telefónnom signále. Ubytovaní sme boli v dvoch chatkách. S kolegom som sa zložil na poschodí. Šli sme chystať ohnisko. Správca nám dal prídel kameňov, dreva, mačky a psa rasy akitu ina. Posledných dvoch nie na opekanie. Baby zatiaľ chystali špekáčky. Iní pátrali pomocou navigácie po indíciách a poklade v podobe 100 pív ukrytých v 50l sude (ktosi to nazval aj tatranky a horalky v sude). To vtedy ešte nevedeli. Ja som začal čosi tušiť, keď vedúci odvliekli známeho pivára. To už kolega menovaný to Hefaistosom nanosil dreva, rozdúchal oheň a prvé klobásy boli opečené. Na okolitých chatách boli víkendoví "pepíci". Jedno dievčatko, Klára bez bázne a hany, sa tiež pridalo k opekaniu. Aj japonský pes. Pípa sa presunula k chatke. Vedúcemu chýbali už len "melóny" a zobrať navyše 2 pivá k šiestim, aby bol dokonalý čašník, či -čka. Spojenie výškového tábora (ohnisko) so základným (pípa) sa udržiavalo vysielačkou. Napriek tomu rotácia pohárov sem tam viazla. Západ slnka bol nádherný, pohľad na múmiu hada už nie. Tento infantilný nápad ukazovať a pchať si zdochlinu do úst mal šéf. Hluchí spievali. Skučalo sa všetko od Prší, prší až po Internacionálu a Žltú ponorku v ruskom jazyku. Ani dážď nás nevyhnal od ohniska. Až keď skutočne lialo. Ale iba chvíľu. Vyhnal nás až správca, lebo sme skučaním rušili platených hostí v chate. Úroveň hluku nesmela prekročiť 40 decibelov. V chate už taká zábava nebola. Niektorí šli spať so sliepkami, niektorí spali za chodu. Obdivujem ako mohli v takom hluku. Možno alkohol robí aj divy opačné. U ďalších zametala metla ľudstva viac. Aj u vedúceho a šéfa. Asi majú ťažký život, odkedy sa oženili a potrebovali sa uvoľniť. Komáre sme vyhnali z chatky ponožkami a z druhej dymom z grilovačky. Komárov sme sa síce zbavili, ale potuženej spoločnosti z prvej chatky nie. Tých tiež vyhnali a k nám. Svietením baterkou do môjho spiaceho ksichtu to skupinár prehnal. A to 3x. Šéf asi robil sekundanta jedinému páru, čo máme v kolektíve. Ráno sa našiel ležať pri nich. Veľa pív ani spánku po noci nezostalo. Zo stovky pív tak 20. Niektorí ani nemali okno, ale rovno výklad ako v piešťanskom Auparku. O 7h už kolegyňa škriekala na budíček. Skromné raňajky v podobe obloženého taniera. Lepšie ako párky.
Niektorí si dali kávu a ja som sa pozeral - na pohľadnicu. S kolegom sa nám nechcelo nudiť v chate a čakať, kým sa spoločensky unavení kolegovia láskavo zobudia (a to dostali raňajky do postele). Navrhli sme túru na Malý, resp. Veľký Javorník. Cesta tam vedie po hrebeni a lesom. Neskôr dopachčali do výškového tábora aj ďalší. Únava z dobíjania pivného suda im však nedovolila zaútočiť na najvyššiu métu. Vrcholové družstvo v počte 5 sa potom oddelilo v pokračovaní na Veľký Javorník. Tam už nie je taká náročná trasa a navyše sa odkrývajú takmer celou cestou panormatické výhľady na moravské Beskydy s dominujúcim Radhošťom. Vidieť sa však dá len moravská strana, slovenská je v zákryte stromov. Aj to tak na chodníku vyzeralo. Samí "pepíci" s buřtami. Akurát z rozhľadne na Stratenci je vidieť Maníny a v diaľke nezameniteľný Kľak. Skupinárka zmenila prechádzkové tempo na turistické. Preto sme po vyše 1h dorazili na Veľký Javorník. Vedúca každému pogratulovala k dosiahnutiu 1071m výšky. Nie je tam žiadny hríbik, iba slovenský dvojkríž. Pod vrcholom sme stretli funieť ešte jedného kolegu-sólistu s vysielačkou. Zborovým Ahóój sme pozdravili základný tábor. Dopriali sme aj jemu pocit víťaztva na vrchole a pri zostupe sme ho na Stratenci kolegiálne počkali. No odtiaľ už jedného hnal hlad a inú ďalšia fajočka v tabuľke najrýchlešie zdolaných vrcholov. Tak sa vrcholová skupina rozpadla. Odtrhnutá dvojica získala náskok pol hodiny. My sme kľudným tempom romanticky vychutnávali okolitú prírodu a pred 16h sme sa objavili v základnom tábore na Kohútke. V najlepšej chvíli, keď sa dopekali kurence a unavení kolegovia na slnku. Nezaplatiteľné penové výplne ako lehátka. Mäsko bolo chutne upečené. Bodaj by nie po 3h. Z toho už aj gril má o koliesko menej. Takéto vehementné opekanie nevydržalo a pobralo sa do kolieskového raja. Tu by som mohol rozprávanie skončiť, preotže ma hnala túžba domova. O 17h som ešte s 3 kolegami odfičal autom domov. No nebolo by to úplné. Po našom odchode sa práve prebudení pokúšali o športové hry. Petang sa hral iba okrajovo. Večer bolo pre chlapov rugby. Niektorí to brali tvrdo a zaryli sa do zeme. Iní z nepochopiteľných príčin lietali vzduchom namiesto šišky. Ľadoví medvedi sa premenili na machov a namiesto kúpania zbalili pri bazéne brušné tanečnice. Tým sa program večera vyplnil. Chlapov dráždila tá časť tela, kde nohy strácajú dobré meno až do pokročilej hodiny nočnej. Niektorí sa dali od nich popísať na chrbte, či ruke. Nič originálne, ale mali radosť. Väčšina mala radosť aj z diplomov. Ja som dostal štípanec od ovada. Nedeľné ráno už nebolo také ťažké ako predošlé, i keď som videl záber bezvýraznej tváre hľadiacej do šálky s čajom. Po 10h sa rýchla skupina na autách a pomalšia na bicykloch v rytme vý-moľ spustila dolu do Čertova a domovov. Doma, keď som otvoril batoh som podľa "vône" vedel, kde som v ktorý deň bol. Hoci Aladin z našich radov rozpačito predpovedal počasie, nakonie sa vydarilo na jedničku. Po víkende boli ešte v chladničke klobáskové dozvuky. S heslom "Tých, čo nespoznávame tam neboli a to, čo si nepamätáme sa nestalo" sa tešíme na ďalší rok o5 na nejakej chatovici.