Projekt kúpeľňa snov

Po takmer roku sa dá konštatovať, že náš projekt roka, rekonštrukcia bytu, chvalabohu, skončil.
Stručný sumár ako prerábka prebiehala:

niekedy na konci januára – padlo rozhodnutie ísť do toho. Voláme firmu E-one z Hviezdoslavova. Videli sme ich dobrú prácu u susedy, tak prečo to neskúsiť s nimi,

20.2.2016 – u švagrinej v kúpeľňovom štúdiu. Zatiaľ sme to len tak oťukávali,

5.3.2016 – voľby, ale my o5 v kúpeľňovom štúdiu. Čas tlačí, keďže švagriná končí, a ak chceme mať zľavy, musíme si pohnúť. Spravila nám cenovú ponuku. Vychádza to na 2500Eur. Navštívili sme i kuchynské štúdio, Decodom a OBI. Na internete čítam recenzie kuchyn. spotrebičov. Rozhodujeme sa pre Bosch,

7.3.2016 - hľadáme dvere do kúpeľne. Ideálne by boli posúvateľné do steny, ale nie je priestor. „Šupačky“ už nie sú "in". Rozhodujeme sa teda pre sklenené dvere. Že ich budeme mať až pod stromčekom sme v tej chvíli ani netušili,

12.3.- pre inšpiráciu sme navštívili výstavu nábytku v Nitre. Sklamaní odchádzame. Boli tam len sedačky,

23.3. - behám po mestskom úrade a zháňam informáciu, či mám ohlasovaciu povinnosť pri rekonštrukcii. Nemám, našťastie. Dávame si vypracovať ďalšie cenové ponuky na kuchynskú linku,

2.5. - zaplatená kúpelňa i kuchynské spotrebiče,

11.5. - finálny výber zhotoviteľa vstavanej kuchyne. Stolár, ktorý robil aj svokre,

26.5. - dorazil radiátor aj zrkadlo do kúpeľne (z ďalekých Michaloviec). Na radiátore som menil termostat. Pol dňa som zháňal ako poslať s5 ten, čo sa mi nepáči. Nejaký tubus som v papiernictve napokon našiel,

5.6. - navštívili nás majstri, čo budú prerábať byt. Dohadujeme termín 4.7. Vypracovali cenovú ponuku na 8000Eur,

20.6. - objednané kachličky, dlažba a pláv. podlaha,

21.6. - prevzali sme si kľúče od prechodného domova. Budeme bývať  u ženinho strýka ani nie tak veľmi ďaleko od domu,

23.6. - začiatok stavebných prác presúvame na 6.7.,

25.6. - pomaly balíme veci do krabíc od banánov. Sem tam sa nájde v nej i nejaký ten zhnitý kúsok. Vďaka ženinmu bratrancovi ich máme 10 (krabíc, nie banánov),

27.6. - zbavujeme sa dvoch kuchynských skriniek. Previezla ich moja teta babke. Doteraz tam sú kdesi v kúte. Nemá ich kto namontovať,

30.6. - majster si bol zamerať kuchyňu. Vyrušil ho poplach, že mu dom horí. Falošný. Zároveň nám oznamuje, že potrebuje digestor. Urgentne ho naháňame (toho digestora),

3.-4.7. - mám dovolenku. Začínam baliť veci, baby vyhodili tretinu plyšákov. Chystáme horné poschodie domu, kde budeme dočasne bývať. Ten sme si tiež najprv upratali, žena drhla kúpeľňu,

5.7.- veľký deň odpratávania a balenia. Naše veci sú na piatich miestach. Svokra, pivnica, suseda, pivnica susedy, ženin strýko. Poobede svokor odváža chladničku a sporák. Sporák mi spadol z "rudle". Trocha preliačený plech. Je to nekonečná robota a morí nás hlad. Zabudol som dokonca zatvoriť dvere na aute. Až po hodine volá suseda, že čo. Našťastie nič nezmizlo. Naopak, našli sme veci, ktoré sme už oplakali. Spíme prvýkrát v cudzom dome. Stráži nás pes Beny a armáda sliepok s dvoma kohútmi. V noci šteká pes, ráno kikiríkajú kohúti. Polovička sa psa bojí, hádže mu mlsičky. Časom sa na to naučí. V prechodnom domove žijeme veľmi skromne. Žiadne veľké pohodlie. Na chodbe nefunguje vypínač, dvere sa ťažko zatvárajú. V kúpeľke je sprcha rýchlo a zbesilo. Hneď prvý večer sme odtrhli šnúrku na uteráky. A sme bez TV, púšťame si filmy na tablete,

6.7. - takže začíname. Ráno sme ešte stihli prezieravo zavinúť do fólie kreslo a stoličky. O 8.30h prišla majiteľka firmy z majstrami elektrikármi. Hluční a prašní. Nezávidel som susedom, ktorí boli doma. Prešli sme si, kde chceme zásuvky a vypínače. A šli  na to. Večer prišiel „kuchynár“ a skontroloval, či sú dobre zásuvky. Posúvali sme nejaké. Večer umývame chodbu. Platená upratovačka sa počas celej prerábky na to vyj..ala. Uznesieme sa na oficiálnom mene tejto akcie, a to „Kúpelňa snov alebo domovníkov kľud“,

7.7.  - elektrika dokončená. Až vo finále však zistíme, že zrkadlo má zle vyvedený kábel. Natiahnutý je aj rozvod vody. Svokor na to pozrel a zakrútil hlavou ako Nagy, keď ho oslovila japonská televízia. Menia sa kolená, batéria tiež nie je celkom, kde má byť. Ale to až po víkende. Je to pre nás stres. Zhoršil sa mi z toho ekzém. Zabudneme nakúpiť a keď aj nakúpime, zabudneme nákup u svokry. Neviem, kde mám holiaci strojček. Mám aspoň žiletku. Barbus mám od svokra,

9.-10.7. - víkendujeme u svokry. Odvliekol som náš sporák ženinmu ujovi, za čo som zrovna nebol pochválený,

11.7. - majiteľka nás utvrdzuje, že im "ide karta". Táto mantra sa stane našou nočnou morou. Dnes majsterkovia vyrúcali kachličky a podlahy,

12.7. - o 12.30h mám alarm. Doviezli dlažbu, obklad a sanitu. Sadám do auta a idem domov prevziať tovar. Bordel z bytu vyprataný,

13.7. - majstri sa dnes na byte neukázali, pokračujú na druhý deň,

15.7. - bilaterálne stretnutie ženy s majstrami. Dohodli sa na vzájomnej komunikácií. Najviac ich však trápi ČIBUK (či budú korunky),

17.7. - kúpili sme garniže, objednali tapetu. Sťahujeme takmer všetko od susedy, ktorá tam nebýva. Prišiel do bytu totiž jej syn a zdesil sa, čím je zaprataný. Vraj tam prídu príbuzní z Anglicka. Samozrejme nikto sa tam neukázal. A tak knihy, stolík a nejaké drobnosti dávame susedovi. Väčšina vecí je na chodbe prikrytá igelitom,

18.7. - osadená vaňa, kúpelňa sa obkladá. Naše baby boli pozrieť naše dočasné bývanie. Už im chýbame a aj oni nám,

19.7. - majsterkovia maľujú izby, doniesol som plávajúcu podlahu. Na moje zdesenie je jej málo. Chýba 10m2. Zle som spočítal plochu. Naháňam po Slovensku sklad, kde ju majú. Trvá to týždeň, ale v Dunajskej Strede sa podarí ju zohnať. Dokonca ju priviezli i do obchodu s podlahami,

20.7. - majster narieka, že máme tvrdú dlažbu. Nuž má lacné náradie. Na večeru si dáme kebab pred kostolom a zalejem to pivom,

21.7. - zohnali sme Al lišty do kuchyne. Tiež to nebolo jednoduché a museli sme zobrať celý balík, máme teda navyše. Ani lacné zrovna neboli. 170 Eur za 8ks a to po zľave a na ruku,

23.7. - máme krátky sifón. Celé doobedia naháňam so svokrom iný. Kontrolujeme maľovku. V detskej izbe je mi do plaču. Rohy sú celé biele. V pondelok to premaľujú. Kachličky v kúpeľni nie sú tiež bohvieako uložené,

25.7. - horúce leto a nám prituhuje. Majiteľov zaujímajú prachy, my vidíme odfláknutú robotu. Zakaždým, keď tam prídem, húlia na balkóne. Ostrá výmena názorov. Trasú sa o peniaze, my o kvalitu. Nakoniec to zlatá suseda akosi telefonicky urovná,

26.7. - kdesi v Maduniciach naháňam posledné balíky obkladačiek. Dali sme majsterkovi prerobiť aspoň nejaké. Karta im ide a zajtra chcú skončiť. „Insolventní poslali peniaze“, píše žena majiteľke správu,

27.7. - o 15.20h som sa dostavil na prevzatie prerobeného bytu. Bola to fraška, chceli sme, aby čím skôr zmizli. Ironicky som chcel poznamenať, že nech si dá za tie peniaze majsterko spraviť zuby. Ale kúsol som si do jazyka. Svoju sľúbenú čiastku dostali. Ešte v ten deň sme strhli lišty v kuchyni a silikón na vani.

28.7. - na byte sme zhodnotili stav škôd a nedorobkov. Oprášili sme najväčší prach. Zavesili garniže. Zistili sme, že nedáme vaňovú zástenu. Pri zatváraní by vadila batéria. 250Eur vyhodených? Napokon ju predsa len na konci roka dáme. Nie je to také zlé. Lepšie ako drôtom do oka. Sprcha prípadný náraz stlmí,

29.7. - mám dovolenku. Priviezli kuchyn. spotrebiče. So svokrom sme sa pustili do opravovania chýb. Spravili novú dieru pre kábel na zrkadlové svetlo, pretesnená vaňa, umývadlo nižšie. Ja som pečený, varený v maliarskych potrebách. Kúpil som snáď už všetko, čo tam majú. Máme viac tmelov a všelijakej malty ako majstríci pred nami. Upratali sme aspoň detskú a spálňu. Odbremenili sme suseda. Ten sa sťažoval, že v noci narazil do kníh. Žene sa zapáčilo tmelenie. Večer si bol pozrieť podlahár kuchynskú dlažbu. 3 utopené kachličky je schopný vymeniť. Svokor nasraný, už chcel vytrhať všetko,

30.7. - upratujeme, dorábame. Máme hotové 2 izby a všetko tam sťahujeme,

31.7. - tapetujeme obývačku. Úprimne, predošlá tapeta bola výraznejšia. Striedma úprava políc v kúpeľni nám nedovolí uložiť veľa vecí,

1.8. - máme vymenené 3 dlažby v kuchyni. Aspoň krivosť nie je tak vidieť. Stálo nás to 15Eur,

3.8. - ďalší „majstri“ boli zamerať dvere. Ledva ich stihnú osadiť do Vianoc,

4.8. - začala montáž kuchynskej linky. Jediná poriadna robota v tejto rekonštrukcii,

8.8. - prvý týždeň dovolenky trávime na byte. Čistíme, cizelujeme, doťahujeme detaily. Začína nám z toho hrabať. Nefunguje digestor. Volám servis. Príde až o dva dni. Uhlíkové filtre sú nám na nič. Objednávam tepovanie sedačky a kuchyn. stoličiek. Pánko príde na druhý deň. Cez to všetko ako sa snaží, kuchynské stoličky odolávajú,

9.8. - konečne spíme doma. Prevážam všetky veci z prechodného domu. Večer som vypľutý ako štolverka,

10.8. - stále čosi presúvam, lepím, vysávam, umývam,

11.8. - poplach. Svokor nemá elektrinu, my sme zaplavení. Jemu sa kdesi v zemi prerušila fáza, nám super majstri nedotiahli maticu na odpade z umývačky. Na počesť majstrov sme si večer so ženou otvorili fľašu vína,

12.8. - prvé jedlo v mikrovlnke. Konečne si môžem večer vyložiť nohy pri TV. Dnes som teda zapojil elektroniku,

7.9. - od prechodného bývania sme odovzdali kľúče. Nechali sme im „činžu“ 150Eur,

29.9. - stolár doniesol nečakane, večer, stolík do detskej izby. 326Eur a vyzerá pevne ako skala,

3.11. 1. - pokus o montáž sklenených dverí v kúpeľni. Zamerali ich síce dobre, ale zle nakreslili. Jedny osadili. Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Po tom všetkom, už mi to bolo jedno,
1.12. - v kúpeľni praskla omietka. Mali by sme to reklamovať,

14.12. - už aj druhé dvere sú osadené. Len každé majú inú kľuku. Ani jedna nie je tá, čo sme si objednali. Zato faktúru máme hneď na druhý deň,
17.12. - režem a lepím lišty v kúpeľni,
28-29.12. - so svokrom namontujem vaňovú zástenu. Konečne vymení aj poškodené matice na vaňovej batérií. Ani sme to nereklamovali a radšej si objednali za 20Eur nové. Tmelím lišty. Zisťujeme, že sme zabudli zatmeliť lišty na chodbe. 
Konečne hotovo! Spadla opona. Neskutočné. Po roku, čo sme si vysnívali ako bude vyzerať. Zostala nám malá podlžnosť u susedov, ktorých sme otravovali s nábytkom. Akosi to vyšumelo a trocha ma to mrzí.
P.S. Po novom roku som našiel stratené štipce. Boli v krabici od blesku. Kto by ich tam hľadal?

Knihy vs. filmové spracovanie 20

Našej biednej mestskej knižnici dochádza dych, resp. knižky a je čoraz ťažšie nájsť normálne diela a ich filmovú podobu. Vytrvalo však pokračujem.

Kniha Stratené dievča od G. Flynn bol sfilmovaná hneď ako sa stala bestsellerom. V r.2014 ju sfilmoval D.Flincher. R. Pike zahrala psychopatickú Amy skvele. Film je v podstate podľa knihy, no celú 400 stranovú "bichľu" sa ani do 150min. nepodarilo vtesnať. Chýba tam jedna Amina indícia, po ktorú šiel Nick až kdesi do druhého mesta. Amini rodičia majú viac priestoru v knihe, rovnako aj Desi. Amy sa na úteku najskôr zoznámi s Jeffom, potom s Grétou. Dokonca sa pokúša pre Jeffa pracovať. Amy zabije Desiho až keď spí, nie, chudáka, v tom najlepšom ho podreže ako prasa vo filme. Podstatu, manželsku krízu a kde nič nie je tak, ako sa zdá, film vystihol.
Film Biele peklo natočený v r.2001 H.Martins-om berie len námet z knihy Kam až kroky dovedú. Scéna so ženou Farella a listom je vymyslená. Vymyslená je scéna s dopisom a nahým chlapcom. Aj scéna s tuleňom atď. Rusky nadporučík tiež v knihe nie je, ani lekárka. Vlastne len rámec knihy je zachovaný. Veľa vecí, postáv je iných. Preto nemá význam sa tu rozpisovať
Smrť v Benátkach natočil v r. 1971 režisér L.Visconti. Paradoxne film trvá dlhšie ako prečítať útlu knižôčku. Je to vraj literárny klenot, ale nudné. Vcelku je film podľa knihy. Gustav je však vo filme hud. skladateľ, ale v knihe spisovateľ. Hoci T. Mann skryl za spisovateľovu postavu práve skladateľa Gustava Mahlera. Jeho hudba sprevádza i film. Film začína inak ako kniha, priamo príchodom Gustava do Benátok. Niektoré scény sú tam vymyslené, napr. spomienky Gustava na prostitútku.
Kontroverzná a namyslená panovníčka Maria Antoinetta sa objavila v životopisnej knihe od S. Zweig-a. V porovnaní s knihou bol jej životopis vo filmoch rozkúskovaný. Film z.1938 nemám možnosť vidieť. Vzhliadol som film z r.2006 režírovaný S.Coppol-om, kde je zachytená tá lepšia polovica jej života. Končí odchodom kráľ. rodiny to Paríža. Je to verné spracovanie, nespomína sa aféra s náhrdelníkom. Tá je spomenutá v inej snímke z r.2001 (Aféra náhrdelníka, r.Ch,Shyer). Ak by sa sfilmoval celý životopis, určite by to bola skvelá drama ako je kniha.

Strážca majáka

Nevychádzaj von, vráť sa do vnútra, lebo vo vnútri prebýva pravda. Po 40 rokoch objavujem môj svet. Svet introverzie. Viac sa dá asi porozprávať s akváriovou rybičkou ako so mnou, ale na druhej strane tibetskí mnísi by zo mňa tiež nemali radosť. Som na tej horšej strane intro, preto sa teraz podelím s tým, čo často prežívam:

• každý sa ma pýta, prečo som furt zarazený ako prd a neuvoľním sa. A nechápem, čo na tom ako má byť zle? 
• už viem, prečo niekomu vadí, keď čumím. Som akože mimo, áno. A čo?
• hrozne si beriem i to, čo má väčšina ľudí na saláme. Trebárs  taká lienka bez jednej nohy ma dokáže totálne vykoľajiť,
• spontánne rozhodnutia sú pre mňa sci-fi, 
• večne čelím poznámkam, aký som depresívny a negativistický. Keď to vyjde, dajú mi za pravdu, keď nie, všetci sa tešia, že to dobre dopadlo a na moje slová sa zabudne, 
• na každom mecheche som za toho pošahaného, čo sa hrá s priborom, pohárom  alebo vedie s ľuďmi v rohu miestnosti hlbokomyseľné debaty,
• zato keď ma chytí rapel, som nezadržateľný a parím aj do rána, pretože to strašne prežívam,
• keď počujem romantickú hudbu alebo zriem film, som schopný sa zo všetkej tej nádhery rozrevať ako mimino,
• umieram z vety “a prečo sa niekedy neusmeješ?”,
• hrozne ma vytáča, keď si furt všetci myslia, že som smutný. Do prkínka, ME-LAN-CHO-LIC-KÝ! Zopakovať a neštvi ma!
• prípadne teda kontrujem tým, čo kedysi povedal Viktor Hugo: "Melanchólia je radosť zo smútku". A mal sakra pravdu, ten chlapec,
• môj životopis je len zoznam vecí, na ktoré, dúfajúc, sa ma nikdy nebudete pýtať, aby som robil,
• tímová práca je pretvárka a neznášam ju. Štýl "všetci na seba naskáčeme a pokúsime sa prebrodiť rieku za použitia piatich nôh a jednej ruky" mi spôsobuje záchvat paniky.

Je mi jasné, že predchádzajúce riadky sa možno zdajú napechované klišoidnými nezmyslami. Na základe svojich pozorovaní však trvám na tom, že uvedené často skutočne platí, i keď nie trebárs stopercentne.  Svet nám proste príliš nepraje, intro je eufemizmus od odľud. No radšej byť ľuďmi zatratený ako neúprimne pochopený. S tým sa stretávam dosť často.
Neviem, či je to dobrá alebo zlá správa, ale vyrastá nový melancholik z mojej mladšej dcérky. Nie žeby som ju podporoval, nedajbože učil. Gény. Už sa teším ako si budeme krásne introvertiť.

Najstarší DJ na svete

Sestra mi urobila obrovskú radosť, keď mi darovala k okrúhlym x-inám lístky na hudobnú a vizuálnu šou. Fenomenálny multinštrumentalista J.M.Jarre v rámci propagácie svojho projektu Electronica odohral v Hovadove svoj promo koncert. Lístky boli práve na tohto francúzskeho techno romantika.  Šiel som tam so svojou zlatou sestrou. Jej je tiež blízka techno muzika a Jarre je jej priekopník. Prišli sme okolo 19.30 na "zimák". Akurat DJ Marco Grenier rozbalil svoj set. Zastavili sme sa pri jedinom stánku s prospektami. CD už nebolo, kúpil som si za 25Eur tričko s logom Jarreho turné. O5 sme si pripili na zdravie sektom. Už sme boli naprahnutí odísť, ale sme si to rozmysleli. Urobili sme škrt cez rozpočet dvom dámam. Tak sme potom predsa len odišli do arény. Sedeli sme bokom v stupňovitých radách. Dalo sa aj vpredu sedieť, ale asi by som veľa toho nevidiel. Najhoršie bolo sedenie oproti pódiu. Tí nemohli vidieť laserovú šou. DJ sa dal vcelku počúvať, ale pomaly balil pultík. Nehral ani dlho, nejakú polhodinku. Potom nastalo hluché obdobie. Všimol som si,  že maestro si bol skontrolovať elektroniku. Určite to bol on, hoci sestre sa moje tvrdenie nezdalo. Platinoví diváci vpredu začali byť nervózni a pískali. My, so skromnejšími lístkami, sme trpezlivo čakali. So sestrou som si mal i tak čo pokvákať. Navyše som vedel, že začne okolo pol deviatej. Vskutku asi 5min. po pol sa začala zem chvieť pod prvými údermi elektornických bicích. A to Intro tvorila len ta kľudnejsia skladba Heart of Noise z pripravovaného albumu. Otvorila sa LED opona a objavil sa p. Umelec .

 

Skladba s tempa ambient prešla plynule na prvý vypalovák v štýle techno Automatic. Tretia bola slávna klasika Oxygene 2. Počas nej bolo vidieť, že má v blízkosti kláves kameru a občas do nej mrkol. Pozorne som sledoval prstoklad, podklady. Mal to tam. On hrá 60 rokov, ja 3 týždne. Striedal skladby z nového albumu s pár starými flákmi. Ambient, trance v hitoch Souvenirs from China, Equinoxe 4 (zremixovaná), Oxygene 4. Pri tuším Oxygene 8 si dal okuliare s kamerou, aby sme videli ako varí hudbu. 68-ročný Jarre stále šlape ako motor Pegouta a krútil s gombíkami a prepínačmi. Hudbu dopĺňala spektakulárna svetelná šou a impozantná bola najmä v skladbe Zero Gravity. Len neviem, či nesvietil do očí horným radom vpredu. Sestra sa pokúšala i čosi natočiť na telefón, ale ktovie, aká to bude kvalita. Z nového albumu zaznela i raveová Exit, do ktorej prizval špióna Edwarda Snowdona. Akosi mi tam nepasoval, ale dobre. Plynule prešla do známeho a miernejšieho Equinoxe 7. S mladíckym nadšením často dvíhal ruky a skákal. No ako plnokrvný DJ. V pauzách zdravil publikum. Pozval i divíkov dopredu, nech skáču s ním. V polovici zistil, že nepočuje, čo hrá. Menili mu teda odposluch. 10s, ktoré si nastavil mu obecenstvo nahlas odrátavalo. Ale neponáhľal sa, lebo mu šarmantná usporiadateľka masírovala chrbát tým, ako nasadzovala nový mikrofón. Zahral si i na gitare v skladbe Conquisador. Odohral i skladbu skomponovanú spolu s Pet Shop Boys Brick England. Hral i na tablete, ako som to nazval, cast skladby Immortals, ale určite to bol nejaký špeciálny nástroj. Šou pomaly vrcholila.

 

Pred ďalšou skladbou sa vysunula slávna laserová harfa. Zahral Time Machine. Tentoraz ho poslúchala, včera vraj bola nejaká rozladená z pražákov. Posledná bola hymnická Stardust v remixe od známeho DJ Amin van Buurena. Na chvíľu odišiel a ostala svietiť len pavučina laserov. Diváci samozrejme pískali. Tak sa vrátil. odohral ešte 2 skladby. Novú Oxygene 17 a hit Randevouz. Pri ňom požiadal publikum o rozsvietenie telefónov a snímala to i kamera. Pred pol jedenástou skončil
už naozaj. Rozlúčil sa so slovami, že možno budúci rok sa uvidíme. Predskokan je už jasný. Vo svojom "sete" mám už teraz pripravených pár odrhovačiek ako Prší prší alebo Pec nám spadla. Ohučaný ako z tankodromu a plný dojmov z kozmickej diskotéky som sa v mraze vracal domov.

 

Jazdenie do práce

Jazdím už tretím rokom. I za tých pár mesiacov stretávam všelijaké individuá. Naposledy ženu s diplomatickou EČV. Porušila snáď všetko, čo sa v danom momente dá. Bez svetiel ma predbiehala v dedine cez plnú čiaru. A navyše stálo na prednom sedadle asi 3-ročné dieťa. IQ "tykve". Patrím medzi najpomalších. Všetci ma obiehajú. Išiel som aj 95km/h a aj tak ma obiehali. Akokoľvek rýchlo pôjdem, vždy ma obehnú. Niektorí asi nemajú radi juchať za niekým. Aj ženy ma obiehajú. Zaujímavé, že jazdia len staršie. Stretol som dve autá, ktoré šli rovnako rýchlo, obiehali spolu, všetko. Aj tri autá a druhé obiehalo prvé. V lete jazdil mercedes iba v ľavom pruhu. Pravý používal na obiehanie protiidúcich. Najhorší sú 70-kári. 70 mimo obce, 70 v obci. Obehnem ho na ceste, on mňa v dedine. Čím väčší šrot a smrad, tým dymí a ide rýchlejšie. Raz sa mi zatiaľ stalo, že policajti chytili šoféra Oktávie, ktorý ma predbehol. Pravidelne ma predbieha auto z Bid Vest.
Tak ako vyzerajú moje jazdy? Ráno vyrážam z parkoviska. Minulý rok som sa striedal na parkovacom mieste s chlapíkom z mesta. Ja som odchádzal, on prichádzal. Vidím ho stale jazdiť do mesta, ale parkuje niekde inde. Vzadu mám staršiu, ktorá ide do školy. V lete som šetril svetlá, v týchto dňoch sa to veľmi nedá. V apríli ma už už stopli zelení mužíci. Stáli oproti. Videl som ako načahuje ruku s plácačkou, ale nestihol a bol som na jeho úrovni, keď som otočil gombíkom svetiel. Tieto jesenné dni mám občas zahlemené sklá. Veľa sa s tým nedá robiť, idem pomaly, naslepo, pri najlepšom ako v tanku. Najhoršie je, keď ešte aj slnko svieti. Cyklisti, traste sa. Niekde pri škole sa mi rozjasní. Proti mrazu som si kúpil tento rok fóliu. Uvidím, ako pomôže. V zime ma veru nebaví škriabať ľad. Dcérku som vodil až po školu, ale teraz sa otáčam na križovatke. Inak by som šiel kolokruh. Na križovatku si nadbieham, aby som to potom otočil. Touto cestou sa mi aj ľahšie vychádza na hlavnú. Za letiskom dupnem na plyn. Nie veľmi, lebo je tam teraz 70. Začínajú ma predbiehať továrni jazdci firmy Porsche. Najviac áut je v pondelok. Je tu prvá dedina. Mám už vyrátané, kde dať nohu z plynu, aby som mal na začiatku 50km/h. Tých za mnou ide asi aj roztrhnúť ako štichy na bruchu. Nedajbože, keď idem svokre. To spomalím ešte skôr. Prejdem teda prvú dedinu a rozbieham sa. Občas sa mi mrdne do cesty autobus. Ten sa rozbieha ako Babetta, a kým dosiahne 90km/h, spomaľuje. Pred ďalšou dedinou už poznám reklamné pútače. Čaká ma dlhý úsek na 50km/h. O5 ma predbiehajú, raz ma šmykol aj kamión s burgyňou. Tieto kamióny jazdia s repou od jesene až do nového roka. Sviatky, piatky. V kuse rotujú. Tento rok jazdili i v lete, ale netuším s čím. Noha plynu vyšliapnutá na podlahe, ale voxhól zrýchľuje ako kačica. Míňam zastávku a za prvým pútačom dávam nohu z plynu. Som v ďalšej dedine. Pri škole začali od tohto škol. roka stáť ráno hekáči. Tam sa nikto neodváži zrýchliť. Niekedy zo zábavy si všímam ksichty oproti. Dá sa to iba, keď idem pomaly. Poznám už i niektoré EČV. V jednej starej fóbií neviem doteraz, či sedí chlap alebo baba. Míňam ďalšie zastávky. Tiež už poznám ľudí na nej. Na jednej občas stáva pani s naklonenou hlavou takmer na pleci.  Rozbieham sa na poslednom rýchlom úseku. Pri robote je odstavené nákladné auto už od leta. Odstavený vrak alebo čo. Periférne skúmam voľné miesto na firemnom  parkovisku. Firma bojuje s voľnými park. miestami. Paradoxne , čím je ich viac, tým aj áut pribudne. O takej 7.45h je problém zaparkovať. Vpálim do kruháča pred firmou. Brzdím iba motorom. Rýchlosť sa v zákrute pomaly vytráca. Rampa je ráno vždy otvorená. Na parkovisku vypínam svetlá, prípadne ventiláciu. I tam poznám ľudí, ktorí prichádzajú v rovnakom čase.
Poobede idem z roboty. Keď mám šťastie, nemusím dvíhať rampu. Lebo sa stane, že nedočiahnem na ňu a z okienka sa vykloním celý. Poobede si púšťam cez telefón obľúbenú hudbu. Dnes nie, lebo veziem kolegu. Ide len do polovice cesty. Kedysi sa s priateľkou pokúšali so mnou chodiť, ale vydržalo im to asi mesiac. Asi chodim skoro, hoci posledný rok možno len o 5 min. od kolegyne. Nikto so mnou nechce chodiť. Vlak je lacnejší. Sporadicky niekoho veziem. Vysadzujem ho teda a pokračujem ďalej. Zrýchľujem na 90km/h, keď v tom zbadam značku obce. V lete tam bola asi 2 týždne, potom ju zrušili. Ani ráno tam ešte nebola. Dnes je s5. Idú dušičky, preto. Dupem na brzdu. Autá oproti na mňa blikajú. Asi niekde grilujú. A v skutku, pred mestom zastavujú autá pukance. Mal by som si zaťukať, ale ešte ma na tejto ceste nezastavili. Pred parkoviskom sa snažím brzdiť o5 motorom. Zacúvam na miesto a vypínam motor. Som doma. Hoci každá jazda je iná, je to nuda. Sranda je, keď je sneh alebo husty dážď. To už sa tak nenudim. Vyhlasujem akciu "Nauč svojho robota jazdiť".

Chata

Mojej drahej som oplatil letecký deň a šli sme celá rodinka na vodárenskú chatu do Jasnej v Nízkych Tatrách. Už ma pripravila na to, že to budú alkoholické radovánky (Rado sa napokon nedostavil). Vyrazili sme presne o 16h. Pred Žilinou sme ostali visieť v kolóne. I tak sme mali šťastie, pretože za nami sa stala nehoda a bolo by to ešte horšie. Za necelú hodinu sme cez mesto prešli. Potom cesta bola viac menej plynulá. V centre Liptova sme sa zastavili na večeru v starom známom "mekáči". Nedali sme si menu s ľadovým nápojom, ale v kaviarni objednali zázvorový čaj. Bola to však len sladká sirupová voda, kde plávali tri kúsky zázvoru. Medzitým prišli správcovia usadlosti v Jasnej.
Tmavou Demänovskou dolinou sme šli za nimi a skoro zrazili srnky. Na konci asfaltky už za zákazom vjazdu sme konečne zastali pred bránou vodného zdroja. Tam je totiž chata situovaná. Obdivoval som tmavú oblohu a hviezdy na nej. Niektoré už sú aj vyhasnuté a ich svetlo stale putuje k nám. Vyplašil som pri kochaní sa netopiera. Baby nenadchla mliečna cesta, súhvezdia ich vôbec netankovali. Boli sme na chate prví a mali sme najlepšiu a najväčšiu izbu. Vybalili sme si, navliekali paplóny. V jednej izbe sa nedarilo zakúriť a bolo v nej ako v márnici. Naveľa sa to podarilo až druhý deň. Postupne sa do 21h trúsili všetci chatujúci. Prišli aj traja chlapci, s ktorými sa baby hned skamarátili. Sadli si ku filmom, 18+ začali s prípitkami tatranským čajom. Ja som s nimi aj skončil. 2 štamperlíky mi stačili. Otvorila sa domáca slivovica z Lubiny, tej som len oblizol. Dosť silná a pomleté tam boli slivky aj s kôstkami a bohviečo ešte. Celú litrovú fľašu stiahli za noc. Nuž v nevykúrenej izbe bola zima. Boli hore až do pol piatej. Za celý večer som nepovedal okrem Ahoj pri zoznámení asi nič. Jediný introvert. Ani žena nerapotala ako obvykle. Po polnoci som si šiel ľahnúť. Ale veľa som nenaspal. Mladšia sa zobudila, že ju bolí ruka. Tíšil som ju. Mňa pre zmenu bolela hlava, nad ránom som sa hrabal bezvýsledne vo veciach a hľadal pilulku. Ručali jelene, ruja je tu. Okolo pol ôsmej boli baby hore. Postupne sa aj ostatní budili.

Na pláne boli vágne myšlienky, ale prakticky končili niekde na Chopku. Hospodári šli nakúpiť. Ženy sa rozhodli ísť do neďalekej chaty pri Vrblickom plese na kávu.

Ja nie som kávičkár, prešiel som sa popri plese. Deti sa hrali na ihirsku a sypali na seba kamene. Vrátili sa aj domáci a hneď objednali akýsi drahý koňak. Bolo niečo po 10h a skutočne som nemal náladu deň začínať pijatikou, i keď nie zrovna lacnou. Mňa si teda domáci nekúpili, polovička sa tiež nedotkla pohára, lebo si dala tabletku proti boleniu hlavy. Moja bolesť sa tuším preniesla na ňu. Okolo 12h po 3 koňakoch a cigaretách, keď už som sa aj s tamojšími psami zoznámil, sme sa konečne zodvihli. Na chatu, kde si dali štartovného frťaňa pred náročným vrcholovým výstupom lanovkou. Ja som ostentatívne čakal vonku s deťmi a riešil Minecraft hru. Podaktorí vyšli v zimnom overale na medveďa jak do -100°C. Kožuch a pod ním aj tri mikiny. Pešo sme zišli k Bielej Púti a odtiaľ na lanovku. Cestou hore som si všimol zhorený hotel Junior. Vyzerá, že tam zostane zakrytý fóliou hniť na večné veky. Jeden skrat v mrazáku a 136 ľudí malo o štvrtej ráno o zábavu postarané. Jeden až do smrti. Iróniou je, že zrovna o pár dní mala prebehnúť kontrola protipožiarnych zariadení.  Bolo 14h a čas nás súril, posledná lanovka ide o 16h, a to sme chceli hore obedovať. Našťastie na ďalšie posilňovače nebol čas. Po skupinkách sme sa doviezli hore. Tam bolo krásnych 3°C, ešteže bezvetrie. Hory v opare ani Vysoké Tatry nebolo vidieť. Ledva Lipt. Maru, či Muránsku planinu.

Po "namáhavom" výstupe do 2024m došlo k významnej udalosti a vznikol nový turistický krúžok. Jeho meno ani poriadne neviem, tuším "Experience" ("Zážitok"). Ja som vymyslel príznačnejší názov SEN alebo SLZA. (Spolok Erudovaných Notorikov alebo Spolok Lenivcov Zmorených Alkoholom). Jednohlasne bola zvolená vedúca. Domáci pochopil, že s touto partiou na Dereše asi nedôjde, preto sme akurát tak šli na obed. V okolí Kamennej chaty prebiehal čilý pracovný ruch, rozširuje sa. Nečudo, i teraz bola plná. S novou lanovkou sa ľudia poľahky dostanú hore, a tak by si radi dakde posedieť. Vystúpali sme hore k Rotunde. Tam tiež bolo docela plno. V samoobsluhe sme si dali cestoviny, deti zasa nugetku s hranolkami. Nechali sme tam 46Eur za obed. Len obyčajná minerálka stála takmer 3Eur. Dali sme si veľký rum, pozdravili inú (pešiu) skupinu z Banskej Bystrice. To už zatvorili kuchyňu a posledné lanovky sa šmýkali dolu. Tentoraz sme vhupli všetci do jednej. Vypočuli sme si plamenný prejav hovorcu. Asi sa rád počúva, keď jeho hlas dunel malou kabínkou ako vulkanická sopka na Jáve. "Vpred, i keď dolu nesmieme ustať v boji a dojdeme do cieľa", atď. Bufet v Priehybe bol zatvorený, takže tekuté občerstvenie sa nekonalo. Niektorí členovia s nevôlou prijali rozhodnutie ísť dalej pešo až na chatu. Fakt to neboli veľkí turisti. Išli sme miernejšou cestou a spálili pritom kalórie slabšieho obeda. V mega bare Happy End otvorené mali... Takže whiskey alebo baileys. Ja so ženou o5 nič. Mne bolo zle ešte z rumu. Zima nás poslala na chatu. Poblíž vzniká 5 hviezdičkový rezort. Chata s jacuzzi sa dá prenajať už od 75tis. Eur. Lákavá ponuka. V jedenej už plápolal ohník. Ale my sme šlapali k vyšším métam. Na úspešné zdolanie vrcholovej túry sa otvoril rum Pampero. Ja som ho neskôr ochutnal. Síce pekne, kokosovo voňal, ale nechutil mi. Skoro som urazil domáceho, keď som povedal nech radšej dovážajú ropu ako takýto rum. Stojí takmer 30Eur. Otvorila sa druhá fľaša slivovice. Víno si so mnou nikto nechcel dať a sám som ho nepil. Fľašky mi tak štrngali v batohu aj cestou domov. Snažili sme sa stanoviť regule klubu i zapisovateľku, ale dohodli sme sa len na jednom pravidle: "Čo sa stane v klube, zostane v klube". A zapisovateľka neurčená. Keď už mali niektorí pod čapicou a omieľali hlúposti, šiel som spať. Celú fľašu napokon ani nevypili. Dnes už tak nevydržali ako včera. Nad ránom som počul hlasné pílenie dreva na zimu zo susednej izby. Ráno bola praženica s hríbami. Domáci ako správni kresťania šli do kostola. Ja som upratoval izbu, ženy kvákali. Rád by som vypadol, čo najskôr a vyhol sa kolónam. V pláne bola však prechádzka na rozhľadňu. Kým sme vypadli z chaty, bol takmer obed. Ja som auto zaviezol na Bielu Púť a čakal na ostatných. Na blízku rozhľadňu sme nevyšli všetci. Malého chlapca bolela hlava a rozhodli sa vrátiť. Krátky "stupák" na rozhľadňu.

Predsedkyňa klubu predniesla záverečnú reč a pobrali sme sa dolu. Rozlúčili sme sa s ostatnými a sadli do auta. Na obed sme sa zastavili na Kozom vŕšku. Je tam na Slovensku unikátny počin. Jedz, čo vládzeš a dodávam, čo nájdeš. Bol som plný hríbov, preto som ani veľa nevládal. Dokonca ani vybrať som si nevedel. Napokon som si zopár kúskov mäsa naložil spolu s tarhoňou a podusenou zeleninou. Polievku som nemal. Dukátové buchtičky tvorila pokrájaná vianočka s pudingom. Ako dezert som si radšej dal makové šúľance. Zarazilo ma, že som platil za nápoje. Kľudne by mohli byť v cene. V pekárni sme si kúpili čerstvé pečivo na ráno a potom už len rovno domov, kde nás privítalo krásnych 20°C.

Zvoní

Už zasa zvoní. Prázdniny ušli rýchlejšie ako Usain Bolt na 100m. Na konci prázdnin sme zažili humornú situáciu, keď si baby zasadili na záhrade gumenných macíkov a čakali, že porastú a zarodia. Budú mať tak úrodu macíkov. Mladšia to zobrala smrteľne vážne. Babka sa smiala. Vysvetila im, že je to neživá vec a neporastie. Videli to asi v TV, pretože inak netuším odkiaľ tento geniálny nápad vzali. A teraz s chuťou do školy.  Rodičia so šialeným výrazom a nákupným zoznamom od "pančelky" nakupujú tenisky, tie správne zošity, obaly, šablónu Slovenska a tie jediné super tvrdé dosky na zošity s takým huustýým obrázkom. Staršia ratolesť pokračuje v "baskiše" a stále v prípravke. Iba dve hráčky postúpili do "repre". Jedna kvôli výške (topánky má väčšie ako moja drahá) a dravosti, druhá protekčne, i keď je ťarbavé nemehlo. Teraz tvorí prípravka silné ženstvo a je ich 14. Uvidíme o 10 mesiacov... Pančelka nás vystresovala, že 3. rocník je najťažší. Tam sa už nebudú hra, ale prakticky pripravovať na ďalší stupeň. Podľa toho sa sprísni i hodnotenie. Ťažké sú už len veci v novej taške. Začíname dobre. Máme už prvú jednotku. Bodaj by to vydržalo do konca šk. roka. Jej spolužiačky schytali za ten krátky čas dve poznámky (bicyklovali sa cez prestávku a hádzali guličky po spolužiakoch). Pozeral som na pracovný zošit informatiky. Však tie decká budú lepšie zvládať počitač ako ja. My sme si tak akurát lastovičky posúvali po počítadle. Na angličtine sa tiež nebudú bavkať. Ďalšia pozitívna správa prišla aj z družiny. Konečne majú inú družinárku. Aleluja! Spojili sa teraz dve triedy. Nová "vycha" si ich chce zobrať do parády a viac s nimi športovať. Fandím jej entuzaizmu. V podstate však každý deň bude iná. Vystriedajú sa aj učiteľky kvôli šetriacim opatreniam a mali dostatočný počet hodín. Doma máme rozpis ich služieb. Za sebou majú už aj cyklovýlet. Dostala novú prilbu a starý zámok. Pri prerábke sa nový kamsi podel ako štipce. Mamu čakajú nedeľné návštevy svätostánku. Už aj p. zástupkyňa sa dala počuť, že bude špeciálne rodičko venované náboženstvu. Do novembra budú ešte plávať. Keďže sa nevieme zbaviť doteraz kašla (u oboch báb), ešte to môže byť zaujímavé. Ale nebojí sa už aspoň skákať hlavičku (na rozdiel od jej otca). S jedením sme sa nikam nepohli. Zdá sa mi, že okruh "čo nejem" sa pomaly rozširuje. Mladšia je "velkáčka" a veľká mudrlantka. Naposledy som sa zasmial na hláške, keď niekto zomrie. "Najprv je z neho zombík, potom kostra", vysvetlila mi. Do krúžku nechodí, nič ju nebaví. Len sa duť ako králik. Doma, u babky, v škôlke. I si dupne. V škôlke samozrejme nič neje a doma
potom zgúňa, čo by hodila do brucha. Po prázdninách plných poctivej domácej kuchyne babičky je školské jedlo ako facka, ktorá uvedie naspäť do krutej reality. Čo chce jedna to aj druhá. Aj choroby si už závidia. Nabehli sme už na školskú prevádzku, takže skoré vstávánie a včasné hajde do postele. I keď jediní, kto odpadá ako prví sú rodičia. Či sa nám to páči alebo nie, či sa nám chce alebo nie, nič sa nedá robiť.  September neľútostne zaútočil na nás. Nevadí, veď už aj tak sa doma nudili.

Dovolenka, ktorú nemá kto ponúknuť.

Moja drahá polovička mi urobila veľkú radosť a vybrala sa so mnou na 2. najväčšiu leteckú udalosť roka do rakúskeho Zeltwegu (na RIAT v Anglicku nikto nemá). Neveril som, že tam budeme, pokiaľ som naozaj nestál na mokrej tráve letiska. Okolnosti však tento rok nahrali. Vyšlo i počasie. Tomu predchádzala psychická a materiálna príprava. Kúpili sme stan pre štyroch, rozložili v obývačke, zadovážili nafukovaciu karimatku a ďalší spacák. Nad deťmi sme rozmýšľali, ale napokon ostali u babky. A dobre sme spravili. Vo štvrtok popoludní sme vyrazili na 350km dlhú trať. Najprv dotankovať a kúpiť známku pre vstup do rakúskeho diaľničného priestoru. Cesta je prakticky stále po diaľnici, resp. rýchlostnej ceste. Smerom na Viedeň začala premávka spolu s jaznými pruhmi hustnúť. Dával som pozor, aby som zle neodbočil. Zákerne je to hlavne smerom na Linz. Ocitli sme sa na štvorprúdovej ceste. A tam to teda frčalo. Škola jazdenia v jazdných pruhoch. Niektorých by som nepustil ani ku kolobežke. Za Viedenským Novým Mestom sme stáli na pumpe. Lístok na WC je prenosný na celý rok. Platí však len na 5 vstupov. Dá sa však vymeniť napr. za zľavu na palivo. Ešte stále chrchlalo slovenské rádio. Na rýchlostnej som však už preladil na O3. Hneď prvý tunel pred Semmeringom je najdlhší, takmer 3,5km. Celkovo sme prešli 17 tunelov. Rátali sme ich cestou s5. Krajina pripomína Liptov. Popri rieke Mur sme sa pred 19h dopachtili k Red Bull Ringu. Tam je zopár kempov. Hneď do prvého som zatočil. Vyjukaný mladík ma oslovil, či máme rezerváciu. Vravím "No". Tak sme nešli do zeleného, ktorý bol plný Nemcov, ale do fialového, ktorý bol prázdny. Cena bola neskutočná. 45Eur pre 2 ľudí a auto na jednu noc. Opodiaľ to však asi nebolo lepšie. Označkoval nás náramkami ako novorodencov a rozsiahla trávnatá plocha bola pre nás. Zacítil som však pach. Zaparkovali sme mimo okien maštale. Nájdeme planinku, kde nie je toľko trávy.

I tak sem tam zavetrám smrad kráv. Na letisku prebiehali nácviky. Ešte i za šera. Staviame stan. Vidíme na tráve slizniakov- slimákov. Veselé stanovanie. Babka radí po telefóne vytvoriť okolo stanu kruh zo soli. Bežne totiž nosíme na stanovačku vrecko soli... Odkopnem ich k plotu. Cez noc to vzdajú a neútočia na stan. Ideme ku kontajnerovým záchodom. Počujem vo vedľajšej stodole šuchot. Nakuknem a vidím kývať sa kravský chvost. Sme v kravíne! Ale iba jedna krava? Je to divné ako hokej v Austrálii. Kde sú ostatné? Záchody sú v 100% stave. Vedľa je kontajner so sprchami. Nechýba teplá voda. Sme v nemom úžase. Normálne, luxusné kempovanie. Takýto kemp sme si nepredstavovali. Stmieva sa. Stále počuť od letiska vrngot. Ideme sa prejsť k Red Bull ringu, prípadne niečo zjesť. Zdá sa, že v centre sa niečo deje. Pri vchode sú hostesky a SBS. Ďalej sa neodvážime, dráhu F1 teda oželieme Neuvidíme ani žiadnu krčmu. Jediná je v "zelenom" kempe. Tam však majú už len posledný kúsok krkovičky a pivo. Všimneme si, že je tam i údenárstvo. Dochádza nám, že je celkom možné, že sme na bitúnku a v krčme porcujú mäso so zabitých kráv. Preto jedna krava, ktorá to má spočítané. Protestne si dame šatôčky s lekvárom. Zapijeme pivom s plechovky.  Niet, čo robiť, tak zalezieme do spacákov. O chvíľu je zvnútra vlhký. Najlepšie by bolo nedýchať. Po 8 rokoch sme takto o5 pod stanom. Spím prerušovane, žena takmer vôbec. O 5h bučí krava. Čas kŕmenia, či porážky? Vstávame po 6h. Krava stále žije, takže to nebude bitúnok. Možno telinec a čaká mimino. Príjmame túto humánnu variantu. Vonku je 10°C a mokro. Mali sme si zobrať vibramy. No nič. Skrehnutými rukami balíme spacáky a stan. Najlepšie by bolo ho nechať preschnúť. Udeje sa tak u babky na záhrade. Za čelným sklom nachádzam lístok. Tentoraz nie pozvánku do bordelu v Hrašnom, ale nás v noci označkovali ako pokémonov, aby nezabudli, že dnes odchádzame. Hoci som to chalanovi včera vysvetľoval. Jednoducho "východniarom" neverí. Plánoval som ísť po hlavnej ceste. Lenže policajti ma vrátili. Šiel som teda po vedľajšej. Prešli sme tak 2km a boli v Zeltwegu. Vidíme, že je tam kemp.
Na budúce budeme chytrejší a zamierime najprv sem. Policajt ma nasmeroval na parkovisko. Nerozumel som ich systému, lebo bližšie parkoviská neboli obsadené. Šlapali sme ďalšie 2km k letisku. Cestou som videl 2 "týpkov" vracajúcich sa s5 s rebríkmi. Žena i ja sme tušili čosi neblahé.
Boli sme ale v 2/3 cesty a nechcelo sa mi vracať sa k autu. Samozrejme dovnútra ma s ním nepustili. Vychutnal si to vojačik nakoniec, najprv ma prešacoval. Rozmýšľal som ho nechať priamo na bráne. Vojačik nestačil s angličtinou, tak zavolal veliaceho dôstojníka. Tomu to bolo jedno, kde si ho nechám. Vrátil som sa teda kúsok s5 za kopec a šmaril ho do kríkov. Z cesty síce nebol vidieť, ale premelie sa tam 100 tisíc ľudí a bol by zázrak ho tam po 8 hodinách nájsť. V duchu som sa s ním rozlúčil. Večer aj naozaj. Možno som ho mohol nechať predsa len pri vstupe. No. Objedaný je už nový. Dvakrát nás teda prešacovali. I nazreli do batohu. O 8.30h sme konečne prekročili brány letiska. Bol som mrzutý. Na jednej strane je správne, že tam nebudú stáť na rebríkoch rôzny umeleckí fotografi, ale pri mojej "výške" som cítil nespravodlivosť. Žena si dala skutočnú kávu. Namáčala si do nej makovku. S malou dušičkou sme šli hľadať kúsok miesta pri zábrane, kde by sa dalo fotiť. Našli sme exluzívne miesto pri smetiakoch. Aspoň som si mal kde pokladať aparatúru. Občas som pomohol iným vyhodiť odpad do koša jeho otvorením. Program sa pomaly rozbiehal. Prelet stíhačiek popri balóne ma neintresoval,  šiel som pofotiť kúsok zo statiky, kým bolo ako tak vhodné slnko.

Na letisku to bežalo ako hodinky. Ukážky sa striedali jedna za druhou. Žiadne hluché miesto ako minulý týždeň na Sliači. V Zeltweg je i lepšia pozícia na fotenie. Slnko je totiž takmer stále za chrbtom. Veľké prekvapenie bol transportný Airbus A400M. Bolo tam viacero premiér. Páčila sa mi napr. ukážka akrobata na Extre 330. Po nesmrteľnom polobohovi Verešovi, konečne aj niečo iné. Nebola taká razantná, skôr elegantná, v rytme hudby. Frecce aj Agila vystrihli zostavu ako "brus". Zato Patrouille de France akoby sa hľadali v priestore. Také rozplzlé. Okrídlení muži v oblekoch vyskočili
 z vrtuľníka. Radi by z toho urobili šport. Pomaly aj na olympiádu. Hoci to môže byt úžasné letieť medzi newyorským mrakodrapmi, nie je to pre každého. Mňa to nenadchlo a šiel som fotiť bohatú statiku. Až príliš bohatá a niektoré mašiny boli natlačené na seba. Na obed bol "neskutočný" výber párkov alebo "viener šnicle". Ešte tak praclíky všetkých chutí. Zato vždy čerstvé žemle. Priamo z pekárne ich vozili. Ani som nestál nejak dlho v rade. Rozčúlil som sa nad jedným, čo sa predbehol. Čosi po nemecky zamrmlal. Žena držala pozíciu ako v zákopoch. Najviac ľudí sa nahrnulo pri ukážke zajatia lietadla, tzv. Renegát. Takých, čo prídu na obed a hrnú sa cez mrtvoly dopredu, zbožňujem. Jeden si zo mňa urobil tuším statív. Tak som mu mával čiapkou pred objektívom. Po nevábnom vystúpení francúzov začali ľudia pomaly opúšťať letisko. Ja som bol ešte zvedavý na švédskeho Vigena.

Nesklamal. Program sa trochu natiahol. Posledné dve čísla ani neboli. Čakala nás ešte 4h cesta domov. Team Orlík sme preto videli s langošom v ruke pomaly sa presúvajúc k bráne. Rozmrazený, vykúpaný v oleji a vysušený langoš nechutil. Okolo cesnaku ani nechodil. Zalial som ho Red Bullom, žena pivom. Ostal nám aspoň pohár na pamiatku. 17Eur za čínsku stoličku "pofidérnej" kvality som nedal (videl som ich  pár zlámaných v koši). Boli sme tam kvôli lietajúcim mašinám. No žena obdivovala systém údržby záchodkov. Žiadne chemické Toi Toi. Pekne mali žumpu, do ktorej ústil odpad zo všetkých WC na ploche. Pravidelne ju chodil vyberať hovnocuc. Boli teda čisté, voňavé. Máme sa my, čo učiť. Kým sme sa dostali k autu, bola pomaly tma. Účinky nápoja som nepocítil.  Tma nás zastihla v Semmeringu. O5 bolo rušno v okolí Viedene. Potiahol som a stál som až na Čataji. To už žene trhalo po pive mechúr. (priznám sa, zabudol som v Blave odbočiť k pumpe). Pre 23h som brzdil pri svokre. Deti už pochopiteľne spali, tak sme sa prichýlili k nim do cimry. Aký pekný záver leta. Lietadiel máme kažopádne na tento rok dosť.

Na Orave zdravo

Sobota 13.8.

Boli sme už vyfúknutí ako kraslice z prerábky bytu. Tak sme sa rozhodli hodiť to za hlavu a odpočinúť si od takého toho cizelovania, tmelenia, pilníkovania a naháňania všelijakých majsterkov atď. Presne na obed sme vyrazili. Plynulosť narušila cik pauza na odpočívadle Prejta. Súľovské skaly v opare a v okolí Žiliny ako vždy dážď. Tam snáď majú mraky hniezdo. Zastávka v Dolnom Kubíne na obed. Hneď na rane bola pizzéria Mama. Najprv sme čakali, kým sa objaví nejaká obsluha. Mátožne sa z kuchyne zjavila unavená a unudena čašníčka s chrapľavým a tichým hlasom po fláme. Vyjedli sme všetku šunkovú pizzu. Mladšia však radšej pozerala TV. Televízor sa prekrikoval s rádiom. Pripomenulo mi to krčmu v Polívkovom Kurvahošigutentág.  Po nasýtení sme vyrazili do TIK. Zatvorené. Jedine zmrzlina otvorená. Všade mŕtvo. Vonku 18°C a pod mrakom, takže zo zmrzliny spadlo. Zdalo sa mi, že počujem fontánu. To len „roboši“ opravovali strechu (o týždeň, cestou domov som však zistil, že predsa len tam bola). Šli sme smerom k drevenému zázraku-mostu. Ocitli sme sa bokom od neho. Zvečnil som prečerpávaciu stanicu sračiek, ktorá zaujala ženu. Za úlohu som dostal zistiť, či je na vyústi mreža. Zdalo sa mi , že áno, ale ruku do hovna by som za to nedal. Prešli sme sa po kolonádovom moste a sadli do auta. Odbočil som zle na Ružomberok. Až na nejakej zastávke som sa otočil. Cez 4. najkrajšiu dedinu Sedliacka Dubová smerom k Podbielu. K penziónu v Habovke nás doviedli tabule. Je postavený na svahu. Auto som nechal kdesi nad ním na provizórnom parkovisku , kde boli asi základy domu, či čo. Pani majiteľka sa nejak vehemntne neunúvala, dala mi kľúče, ani so mnou na izbu nešla. Len ukázala, kde je apartmán 6. Vedú k nemu strmé schody. Po dvoch hafiroviciach som mal problém ich vyjsť.  Sme pod strechou. Všetko stiesnené, taká väčšia kutica. Okna sú poľské, lebo sa otvárajú do opačnej strany. Všetko tu je pp. z blízkeho Poľska. I hostia. Ale hovoria tak, že im rozumieme. Nejakí z pohraničia. Pomaly sa ubytujeme. Hneď  vedľa chajdy je ihrisko. Baby sú tam. Pri riadnej ceste je druhý, hlavný vchod. Pre páry, ktoré bývajú nižšie. Okolo pol siedmej ideme na večeru. Slížiková polievka , trocha pikantná. Čašník pripomína Ficovho brata. Dnes si nevyberáme. Zasa zemiaky. S bravčovým na prírodno. Dávame si hafirovicu na prípitok. Čučoriedky nevyjedám. Pre tentokrát. Žena ich hupsne do seba. Aj moje. Po večeri sa prejdeme centrom. Deti sú ešte na dvore. Sú tu aj české a poľské deti , ale naše sa hanbia. Ale okríknuť ich z kúpeľky , aby boli ticho, nie. Pozeral som TV. Nemohol som nájsť ovládač. Dokonca som sa pýtal na recepcii. Nakoniec bol na parapete.

14.8.

Niekoľko nocí ma mátajú zlé sny. Ráno ma navyše z mäkkého matracu bolí chrbát. Kikiríkanie ani štekanie psov ma už netankuje. Na raňajky celkom dobrá rybacia pomazánka. Čučoriedkový džem bol na naše sklamanie kupovaný. Nechcem ani vedieť kde. Turecka káva v cene, presso sa pripláca. Sme predsa na dovolenke, nebudeme trocháriť. Je polooblačno a teplo. Ideme do Oravíc. Šliapeme po asfaltke do Juráňovej doliny. Míňame rozhľadňu na Ostrivú i salaš. Baby to príliš nebaví. Konečne opúšťame asfaltovú cestu a cez lúku vchádzame do doliny. Blavákom radíme kade ísť. Hoci majú akúsi mapu, sú stratení ako naše štipce po prerábke. Tiesňava je fascinujúca. Užívam si ju viac ako minule. Možno je to lepším počasím alebo deťmi, s ktorými ideme pomalšie. Niekedy tak, že šliapeme kapustu. Na ruke mi sedí motýľ, perlovec. Vystúpame krátko do sedla Umrlá. Tam si dáme rohlík s paštétou. Ideme s5 cez Bobroveckú dolinu. Niektoré chodníky sú zavreté. Vraj kvôli macom. Za druhou horárňou nájdeme kríky čučoriedok, no väčšinou sú zčesané. Pred koncom objavíme akúsi cestičku z driev nad mokraďami. Ideme po najbližšiu info tabuľu. Potom sa otáčame s5. Neskôr zistíme, že zbytočne. Boli sme v polovici krátkeho chodníka a mohli sme sa prejsť. V Oraviciach si vystojíme radu na kofolu a hranolky. Štyria chudobní Poliaci si dajú jedno pivo a pijú ho zo slamkami. Guláš si dá len starý so synom. Ostatní si tak akurát namočia chlieb. Láka ich langoš, ktorý nik nechce. Okolo pol piatej sme v penzióne. Baby šli von. Kdesi našli cibuľu a požrali ju. Keď ju mali na druhý deň na raňajky, ani sa jej nedotkli. Na večeru som mal zemiakové placky. Vedľa sediaci „pepíci“ si ich pomýlili s palacinkami a čudovali sa, prečo sú slané. Čašníčka im vysvetľovala , že sladké na Slovensku nemáme. V plackách bolo viac múky ako zemiakov. Pre bezlepkáčov tu zrovna nevaria. Baby mali kuracie na horčicovo-medovej omáčke. Šli sme potom na ihrisko pri tamojšej škole. Je tam živé Človeče, nehnevaj sa. No len pre jedného. Tak sme si dali partičku. Vrátili sme sa do penziónu. Oslovil nás jediný Slovák. Rodinka bola z Brestovian pri Trnave. Pozval nás na dve deci. I deti sa zahrali. No zahnala nás búrka, tak sme víno exli. Dievčina bola večer chvíľu u nás. Škoda, že zajtra odchádzajú, celkom príjemne sa s nimi rozprávalo. Boli to takí jednoduchí , obyčajní ľudkovia.

15.8.

Hmlisté ráno. Veril som však, že sa hmla rozplynie. I stalo sa, ale úplne až poobede. Rozhodli sme sa ísť do Roháč. doliny a uvidíme. Obchádzka Zuberca, ktorú sme "onehdá" nezaregistrovali. A policajti ako vždy poľujúci na cudzincov. Je tam nové parkovisko a lanovka. Bolo rozhodnuté. Nebudú dnes plesá, ale lanovka. Tak skúsime teda aspoň vyškriabať sa na nejaký ten kopec. Veľkosť detí v pokladni zapôsobila a mali zadara.  Vyviezli sme sa teda kdesi pod Predný Salatín. Ďalších asi 400m sme pomerne prudko stúpali po novom chodníku. 40 tabuľkových minút bol utopistický čas. Trvalo nám to vyše hodiny. Deti sa pásli na čučoriedkach. Raz sme sa ocitli pod mrakom. Baby sa pýtali, či je mrak teplý. Povedali sme im, nech skúsia. Hore na hrebeni bolo oblačno. Vrcholy Roháčov boli zahalené ako beduíni. Sem tam vykukli Skriniarky alebo Baníkov. V opare bola vidieť Trstená a Oravská priehrada. Dali sme si chlieb s paštétou. Baby sa divili prečo zasa to isté. No snáď by nechceli váru. Vybrali sme sa ešte kúsok po hrebeni, ale dievkam sa nechcelo. Vrátili sme sa s5. O5 zastávka na čučoriedkach. Slnko sa ukázalo viac a začalo byť horúco. Dolu na parkovisku sme stretli známych z Trnavy. I oni boli na lanovke, ale hore nešli. Nebolo ešte ani 15h. Šli sme teda do múzea Oravskej dediny. Baby to zaujalo. Oproti minulosti pribudli obchodíky so suvenírmi. Ale vhodný košík na hríby ešte neuplietli.  Žena stretla spolužiačku z VŠ. Vraj ma aj pozná. I mne jej tvár znela povedome, ale nespomenul som si. Husi, kozy, unudený baran, ktorý hádam i nás pamätá, i keď pred 11 rokmi bol baránok. Kúpili sme magnetky pre rodinu a s väčšími, či menšími nervami sa pofotili. Oproti je zaistená lanová dráha, ferrata, ako sa tomu moderne hovorí. Riskli sme to nech baby skúsia. Dievčina spanikárená ako Ferdo mravec, visiaca a čakajúca na princa vysloboditeľa im na odvahe nepridala. Ale šli a dokonca dve kolá. Možno by tam boli doteraz, keby chlapík neskončil. Baby to potom komentovali, že tam bude každý deň pokiaľ nezomrie. Alebo nepôjde do dôchodku. A blížil sa i čas večere. Hostia sa v penzióne pomenili. Väčšina sem chodí na zľavové kupóny. Úroveň penziónu ani k dlhším pobytom neláka.  Túto dovolenku všetci varia podľa „môjho“ gusta. Ja už ani neviem, čo je ryža, nieto ako chutí. Ale mrkvovo cesnakový šalát mi dnes napríklad šmakoval. Po večeri sme si dali horúcu čokoládu. Robia ju z vrecka. Nuž, nie je to Monsalvy. Je to taký pudinček. Čokoláda nie je súčasťou ich života ako zemiaky. Vyberali sme si vyrezávané obrazy, ale napokon z kúpy zišlo.

16.8.

Ráno ma zobudil dupot z izby pod nami ako keby odzemok tancovali. Dnes bol na programe voľný deň. Išli sme poslední na raňajky (ostatne ako väčšinou). Rozmýšľali sme ísť na Oravskú priehradu. Napokon sme sa vybrali opačným smerom do Liptovského Mikuláša. Navštívili sme kontaktnú Zoo. Masovka. Príliš ma to nebavilo, všade čakáme jak cicinbusy. Vstupné 5 Eur neúmerné tomu, čo vidím. Trochu som bol nesvoj z toho, čo podporujem. Prvý stan s jaštermi a korytnačkou sme nateraz vynechali.  Prišli sme ku kozám a ovciam. Potom k somárovi. Okrem ošetrovateľov aj každé zviera má meno. Záchody len Toi Toi. Vybudované-mimo prevádzky. Čínske prasce ležali. Zasa ovce i čierne, husi a kačice. Ďalšia kopa smradľavých prasiat, ktoré hľadali svoju orientáciu. Rovno mohli kráčať v dúhovom pochode v Prahe . Na kone sme ani nešli. Páčilo sa mi ako ľudia nakŕmia zvieratá a ešte to aj zaplatia. S kelímkom ich tam pobehovalo dosť. Čakáme vyše pol hodiny na pohladenie levíčaťa, pumy a tigríka. Bola totiž obedná pauza. S nevôľou vstupujeme so ženou do ohrady. Staršia má obavy. Pýtam sa, čo bude so zvermi , keď vyrastú. Ostanú tu, a ak budú kontaktné, ľudia si ich môžu pohladiť. Zatiaľ len puma vyzerá priateľsky (ak so to dá o šelme tvrdiť). Boli sme len chvíľu. Potom sme popri kobyle, ďalších somároch váľajúcich sa v prachu, pomedzi klietky s polárnymi líškami a odutým vtákom Kookabura prišli k lamám a pštrosom. Boli tam tiež sovy a púštna líška. Tie sa nehladia. A veverička sa nedá. Maco Kubo zrovna spal, baby hladili teda bernardína. 7 mesačný maco bol váhová kategória mojej drahej. Je z českého chovu. Po chvíli sa prebral, a tak si ho dievky mohli pohladiť. Vraj cez zimu nespí a robí akurát zle. Klokany mali mená podľa jogurtov. Yogobela, Fantázia. Krkavce Fero a Alfréd vraj vedia rozprávať. No momentálne hlodali kosti. Pelikáni Filip a Jana. Trepali hrvoľmi ako plachetnice. Chladia sa tak. Priepastný rozdiel medzi dvoj a štvormesačnými. Tie staršie som si myslel, že sú rodičia tých malých. Vzácne čierne labute si nikto nevšímal. Hydina všetkého druhu. Od malých perličiek po obrie slepice. Voliéry s makakmi a utýranými opičkami. Nemali radi deti. Potom už len stan s malými hlodavcami. No malými. Bol tam obrí zajac. Malé to zaujalo. Naháňať morské prasiatka, či zajačikov. Ja som ich videl ako potravu pre šelmy (boli hneď oproti), žena prešpikovaných slaninou na smotane. Chrápajúce šelmy sme neboli hladkať. Vrátili sme sa do stanu s jaštermi. Možno si siahnuť na ježka alebo leguána. V rohu sa tiesnila korytnačka. Osamelá opička, ktorej hľadajú partnera. Zo smradu radšej rýchlo von. Dom postavený naopak sme za 4 Eur vynechali. Najesť sme sa boli v „mekáči“. Stretli sme sa potom v centre Mikuláša s bývalým ženiným kolegom, ktorý tam zarezáva. Hoci nás pozval na zákusok, nevládal som dojesť ani po staršej. Inak kašlú už obe.  Hlavne noci sú krušné. V meste sme kúpili sirup proti kašľu a hneď naordinovali. Nepomohol. Nebyť toho, dnes by sme sa kúpali. Takto sme šli do penziónu. Rozdiel teplôt v Mikuláši a Habovke takmer 5°C. Do izby nik nechodí upratovať a došiel „hajzl“ papier. Ešteže som stihol skočiť poň do potravín. Parkujem tentoraz dolu pri obecnom úrade. Schyľuje sa k dažďu. I tu lieta lišaj marinkový. Na večeru kapustová polievka a bryndzové halušky. Časť porcie dávam staršej. Hrajú sa s "pepčounmi" a preberajú ich slová. V noci mladšia kašle a ja si radšej čítam.

17.8.

Ráno pršalo. Vlastne celé doobedie prehánky. Na raňajky som nevidel ešte zeleninu. Vajcia na všetky možné spôsoby. A salámy. Dnes sme šli na opačný koniec Oravy. Najprv na Oravský hrad. Po kúpe lístka sme mali hodinu, tak sme sa motali. Kúpili sme si základný okruh i ten trvá 2h. A bola to zasa masovka. Výklad bol len pre prvých 10 ľudí. Jedni Česi dokonca prehupli do druhej skupiny. Zbrane strelné i sečné vystavené. Dievčina hrajúca na harfu. Moje baby tak videli čo znamená, keď sa povie: „Ty harfa“. V inej sále princezná čítajúca knihu . V dnešnej dobe načim tablet. Ten mala možno pod ňou. Inak dobrá brigáda. Len sedieť a usmievať sa ako Joker z Batmana. A na obraze šesťprstý.  Po úzkych schodoch hore a sme na strednom nádvorí.  Dominuje mu studňa. Hádzali do nej malé "lily", aby videli, či dosiahli hladinu rieky, keď vyplávali hore. Aj my stúpame cez strieľne s bielou pani s useknutou rukou. Biela pani sa stane mátohou týždňa. Damoklov meč pre nečisté úmysly visí nad dverami. Ideme do expozície oravskej prírody. Nerozoznám lasicu od vydry. Ďalej sme v expozícii života ľudí na Orave. Potom ideme do najsamvrchnejšej citadely. Tam je história osídlenia Oravy. Je tam tiež miestnosť s filmami, ktoré sa na hrade točili. Na zadnú vežičku sa nedostaneme, lebo sa rozpadáva. Schádzame cez jaskyňu, kde sa pivo chladilo, dolu. Máme za sebou 660 schodov a vyše 100m. Babám kupujeme loptičky na gume, čo je tu hit a stane sa ním aj na penzióne. Na obed pár fornett. Tlačí nás totiž čas. Ideme takmer 40km do Oravskej Lesnej. Kamióny pred nami nám zrovna čas neskracujú. Železnička je pomerne nová. Funguje iba od r.2008. A od tohto roku je dokonca možnosť ísť na Výchylovku v Kysuciach. No len 5 ľudí denne, čo väčšina prehliadne. Žena si pomýlila Výchylovku a nazvala ju pred milou pani Úchylovkou. Dáme si chrumky, zalejeme Radlerom a nastupujeme. Rušňovodič v sukni. Teatrálne odbavenie vlaku výpravčičkou. Mašinka má motor snáď z Multikáry. I tak by mohla ísť pomalšie, lebo na mňa fúkalo. Ale keby takáto chodila u babky na hríby... Je to rozprávková železnička. Míňame obrovskú tarantulu, ježibabu, bystrušku a chrobáka alebo draka (?), či čo to malo byť. Po 15min. sme dorazili do sedla Beskydy. Na stanici je expozícia goralského domu. Neďaleko malá rozhľadňa. Je vidieť Rozsutec, Oravskú Maguru a Beskydy. Sme prakticky na hranici s Poľskom. Po 20min. odchádzame. Na veľké sklamanie pubertiakov sa horská dráha nekoná a vlak dolu brzdí. Dokonca i vagóny. Vyzerá, že bude ďalšia jazda, hoci to nie je cez pracovný týždeň v pláne jázd. S5 ideme popri priehrade. Lidl v Tvrdošíne prestavujú, krútim sa na "kruháči" ako Mr. Bean. Radi by sme teda do Billy. Tá vyzerá, že je v Trstenej. Po jednoprofilovej diaľnici idem tam. Zbytočne si tak nadbieham a obchádzam mesto. Potom sa zasa vraciam smerom na Tvrdošín ako idiot. Pumpa v Trstenej ma tak nenaštve ako v Tvrdošíne na konci malé Tesco. Na večeru parené buchty a 2dcl vína. Nedobrovoľne koštujeme cuvée zmiešaním dvoch fliaš, ktoré čašníčke ostali nedoliate.

18.8.

Túto noc zasa staršia kašľala. Zatiaľ najdlhšia túra našich malých. Nie tá kašliaca, na tú si počkáme do ďalšieho týždňa. Na Roháčske plesá. Na raňajky malý langoš. Šiel som k mestskému úradu sa spýtať, kde majú pohľadnice. Milá pani Táňa dovešala oznamy a vzala ma na úrad. Tam mi dali všetky druhy, čo mali. Na príkaz starostu. Hoci sme plánovali vyraziť skôr, napokon sa kolesá auta roztočili ako obvykle, pred desiatou. Pred vstupom na parkovisko kolóna. Počasie prialo na vrcholovú turistiku. Viac Čechov ako Slovákov. Sme snáď takí komótni? My sme sa vybrali najprv po krátkej zelenej k Šindlovcu. Tam je už bufet. Asfaltkou potom až k Tatliakovej chate. Rozhodli sme sa pre miernejšie stúpanie k plesám. Predsa len. Pred nami sme sledovali ľudí kráčajúcich so sedla na Ostrý Roháč. Pri „tatliačke“ sme si oddýchli. O5 sledovali teleobjektívom vrcholových turistov. Bolo takmer 12h. Vyrazili sme teda k plesám. Dolné je najväčšie. Tam sme mali obed. Žujeme suchý chlieb s paštétou. A šliapeme o5 hore. Strieda sa prudké stúpanie s rovinkami v okolí plies. Sme na dvoch stredných. Rastie tam tatranský endemit ježohlav, čo je znakom čistej vody.  Pobavili sme sa na rašeline, ktorá pruží pri chôdzi ako guma. Posledné vrcholové stúpanie. Sme na hornom plese. Nad nami Hrubá kopa a Tri kopy. Sme im na dosah, delí nás 300 výškových metrov. Baby kŕmia divoké kačice zbytkami chleba. Sú zvyknuté na ľudí. Že sa im páči v takej výške. Pofotím baby na skale a schádzame dolu. Táto etapa je prudká. Preto je možno lepšie ju absolvovať na konci. Na križovatke smerom na Baníkov oddychujeme. Baby sa pasú na čučoriedkach. Žobrajúci psíci sa motajú pod nohami. Dozvedám sa, že ráno sa nenajedia vo vidine lepšej stravy od paničky, prípadne turistov. O5 prudko klesáme po kameňoch popri riavach k vodopádu. Je to krátka odbočka. Potom už len kúsok prudšieho klesania. Na poslednej lávke mladšej padne pomedzi polená noha do potoka. A už sme na asfaltke. Popri drevorubačoch sa ocitáme na Adamcule. Únavná posledná časť cesty k autu. Trvalo nám to 7h a prešli sme 13km. A na večeru kapustová polievka s trochou mastného mäsa a so 4 plackami. Od guláša to malo ďaleko. Na vrch zasa syr. O5 sa vystriedalo osadenstvo penziónu a došli ďalší „kupónoví“. Keďže sme sa nenajedli a škvŕka v bruchu, bol som kúpiť aspoň čipsy. Nápad kúpiť celú pizzu, nech sa hanbia, neprešiel. A vybral som peniaze. Mladšiu bolia nožičky. Horský vzduch im pomohol, nekašľali pokiaľ sme nesadli do auta. Nevoňajú mi podušky, hodilo by sa občas ich vyvetrať.

19.8.

Dnes bol tiež pekný deň. Ráno párky. Zastávka v lekárni pre Ditustat. Veľa sme totiž v noci nenaspali. Staršia stále kašľala.  Boli sme o5 v Kvačianskej doline, kde aj minulý rok. No vtedy nám pršalo. Tentoraz z opačnej strany, od Borovej. Chvíľu sa ide popri lúke s vretenicami. Potom sa vstúpi do samotnej doliny. Za polhodiny sa to dá spraviť až na Oblazy ku mlynom. O5 dotieravé kozy a sliepka. Ľudia ich v tom podporujú. Rohlíky s paštétou na obed. Potom, čo si mladšia namočila nohy, sme šli s5. Na začiatku doliny čakal konský povoz, ktorý lenivcov odvezie do krčmy v Borovej. Bolo ešte len pol druhej. Čo s načatým dňom? Rozmýšľali sme ísť do Prosieckej doliny, ale polovičke sa nechcelo. Nebol ani proviant. Šli sme naspäť do Habovky čosi kúpiť. Tam sme sa rozhodli previesť sa loďkou po Oravskej priehrade. Došli sme 5 min. pred vyplávaním. Takže hore na palube miesto už nebolo. A ďalšiu poldruha hodiny čakať nebudeme. Sedeli sme teda v nevetranom podpalubí. Ale vytiahli sme chrumky, čipsy. Mladšia vytiahla vodu na stôl a povedala, že teraz budeme mať fantastický zážitok. V popredí panoráma Minčolu, oboplávali sme Slanický i vtáčí ostrov a zakotvili z druhej strany na Slanickom. Vstup z tejto strany je podmienený zaplatením 1Eur alebo 50c. Bez výnimky. Ani skupina postihnutých nemala úľavu, hoci dohodnúť by sa dalo. Po polhodine sme zdvihli kotvu a popri hati s panorámou Tatier zamierili do prístavu. Okolie priehrady pripomína občas mesto duchov. Reštaurácia Kotva sa zmenila na bar, disco a potom zanikla aj tak. Ale črtá sa i zopár novostavieb. Cestou do Habovky sme sa zastavili pri Františkovej huti. Vraj nikdy pec netavila železo. A celé je to akási záhada. Kravské hovná taká záhada nie sú. Oproti sa dá jazdiť na obrnenom transportéri.  Nešli sme hneď do penziónu, ale zastavili sme sa v Zuberci kúpiť košík na hríby. A hafirovicu. Cestou s5 sme šli okolo penziónu U Michala, kde sme "onehdá" bývali. Teraz existuje obchádzka týchto domov i nová cesta do Oravíc priamo zo Zuberca. Na večeru sa grilovalo. I z kuracieho stehna dokázali odrezať plátok a ten hodiť na tanier. A to deti mali ešte aj z toho polovicu. Zato pes a mačka Garfield sú hojní. Zapili sme to 2 štamperlíkmi hafirovice. Dievčatá si dali bielu čokoládu. No asi sme jediní hostia, čo ju pijú, lebo nevedia obsluhovať stroj. Tentoraz bola hrudková. Vypýtal som účet. Dala mi ho len na papieri vytrhnutom z písanky. Doplácali sme 420 Eur, nechal som jej 10 navyše. Mala dobrú náladu, lebo šla na dovolenku. Zaúčal sa malý chlapec. A fakt to bol elév, lebo hafirovicu doniesol iným. Baby sa naučia aj česky. Mladšia sa českého kámoša pýtala, či hovorí slovensky. Staršia zasa zmotáva, že všetko "udělá".

20.8.

Balíme kufre. Dnešné dožinky v Habovke budú bez nás. Na raňajky salámový šalát. I dnes bol krásny a horúci deň. Bohužiaľ kašeľ deťom neprechádza, naopak zdá sa, že sa zhoršuje. Čašník je aj hasič a má výjazd. My máme výjazd do Dolného Kubína. Prešli sme sa po námestí. "Huóvó zhauyí didá". Prvú reč, čo som tam počul bola čínština. V mestskom úrade bolo zatvorené, až keď som sa otočil s5, pani v TIK otvorila. No žiadna pekná pohľadnica. Kúpil som jednu a reporelo. Pokračovali sme ďalej do Šútovskej doliny.Tam som šiel až k bufetu Fatranka. Sú tam na hrboľatej lúke urobené parkovacie miesta. Ľudia však parkujú kde kade, aby nemuseli platiť 2.50Eur. Dolinou ide tak do jednej tretiny asfaltová cesta ku chate Vodopád. Potom kamenistá. Stúpanie je mierne. I tak nám cesta trvala dlhšie. Ide sa popri potoku. Sem tam prekážky v podobe potôčikov a riav. Ironicky pôsobí značka prírodnej rezervácie a za skalou hajzel. K Šútovskému vodopádu vedie krátka odbočka od modrej. Je fascinujúci a prechádzka stojí za to. Vytiahli sme vysočinu a „zbaštili“. Stretali sme veľa ľudí idúcich odtiaľ, ale málo tam. Šli snáď z Vrátnej? Cesta s5 ubehla rýchlo. Nakukli sme do chaty, ale okrem kapustnice alebo klobásy tam nič nemali. Dá sa tam prespať. Zastavili sme sa teda dole v motoreste. Funguje ako samoobsluha. Bryndzové halušky na objednávku, ale boli za 5min. Aj boli s bryndzou. Vybehli sme ešte ku kameňolomu, ktorý je zaplavený a ľudia sa v ňom kúpu. Romantika ako s Bredom Pittom.  I tam sa vyberá parkovné. My sme nechali auto pred reštauráciou. Potom už len rovno domov. Tam nás privítalo o 5°C tepla viac a kašľajúca babka.

Festujeme

Rozhodli sme sa tak nečakane. Počas pojedania halibuta. Malo totiž pršať. Naštartoval som "voxhóla" a vyrazili smer Nitra. Tentoraz po diaľnici do Hlohovca. V Nitre krásne, slniečko. A teplo. Hoci nie ako včera, ale pražilo. Auto sme odstavili ako vždy. Pešo popri obchodnému centru
sme došli k výstavisku. Po ukázaní lístkov sme každý dostali flašu vody a baby aj fejkového igráčika. Pokrok oproti minulému roku.  Vtedy len deti dostali vodu. Na javisku vystupovali Paci Pac. Malé sa vrhli na nafukovacie atrakcie. Prvou bola niečo ako lezecká stena s akýmsi nafukovacími polenami. So ženou sme stáli v tieni. Na chodúľoch tam žongloval chlapík. Videl som ho ešte aj po hodine na tom šaškovať. Nezavidím mu. Neskôr presedlal na jednokolesový bicykel. Potom sme sa na chvíľu rozdelili. Staršia šla na skákanie, ktoré bolo nad 110cm. S mladšou som sa motal po menších hradoch. Konečne je ich tu celá hŕba. Aj vo vydaní Elzy. Asi boli negatívne ohlasy z minulého ročníka, keď veľa detí pod 5r. nemalo šancu skákať. Potom si staršia zmyslela prejsť celú Mega prekážkovú dráhu a mladšia zase otočila autíčka. Ušlo sa jej šlapacie. Pravdupovediac, elektrické sa mi ani nechcelo na diaľku riadiť. Uprostred areálu boli osviežovacie fontánky. Skvelá idea by sa mohla aj na leteckých dňoch uchytiť. Prešli sme na druhú stranu. Tam boli kolotoče a mega šmýkľavka. Na tú chodila staršia. Mladšia sa musela uspokojiť s menšou, nafukovacou, no tá bola rozpálená od slnka. Hľadali sme zmrzlinu na osvieženie. V jednom stánku im zamrzla čokoládová, tak sme sa vybrali s5 na druhú stranu. Cestou sme sa však zastavili pri florbalovom ihrisku. Staršia má ladnosť pohybu pri športe. Dokázala to aj na prekážkovej dráhe, keď predbehla staršieho chalana. Sedeli sme pod stromom, sledovali a počúvali bláznivú opicu s hlúpym menom Chichi a ďalšími plyšákmi. So smradľavými, spotenými plyšákmi jak Sagan na Vuelta Espaňa sme sa však nechceli fotiť. Z ihriska vyhnal babizne voľajaký dospelý chuj. U unudeného zmrzlinára, ktorý  hladel kdesi do blba sme si dali miešanú vanilku s čučoriedkou. Do lízania nám spievali Smejko a Tanculienka.
 Ako tak lížem, vidím na zemi ležať pokrčenú 5Eur. Kukám ako bulhar do mlátičky a žena vraví: "Ber ju". Tak som ju zdvihol zo zeme a dala si ju do penažienky. Čakám, že kolobeh peňazí sa uzavrie a my tých 5Eur nejakým spôsobom vrátime, stratíme. Vrátili sme sa ku kolotočom. Mladšia išla na plávajúce člnky, staršia sa do zblbnutia kĺzala. Nerozumel som prečo na člnkoch nechá maďar najprv plávať len tak, a po 5min, zapne el. pohon na ďalších 5min. Niektoré deti, keď videli, že
čln nepláva, vystúpili. My sme si počkali a odrážal som gumovú kačičku ja. Z mladšou sme sa odviezli na kalypso. Ozvali sa bubny Campana Batucada. Šli sme za rachotom. Deti chceli ísť do vnútra herne, ale velili sme my, dospeláci. Čakali sme na príchod bubeníkov. Ohlušujúca
show. Skupina pred dvom rokmi vytvorila slovenský rekord v počte trieskajúcich duší. 77. Kapelník riadil takt. Je to umenie dodržať rytmus. Pomaly sa presúvali po areáli až skončili na pódiu. My sme zakotvili pri posledných nafukovačkách. Blížil sa čas futbalového zápasu našich s Nemcami a areál sa rýchlo vyprázdňoval. Škoda, že nepriemtali zápas na veľkoplošnej obrazovke vonku. Už i animátor bol nervózny. Babám vyhladlo, poslednou zastávkou bola teda búdka s podpecníkmi. K tomu sme dostali reklamný balón na lepidlo. Nevydržal cestu domov a spľasol ako babke korpus na tortu. Pri odchode nám ešte dali fľašu vody. Je vidieť pokrok oproti minulému roku a snáď sa festival ocitne čoskoro v prvej lige. Kľudne by sa mohol rozrásť, priestoru je habadej.

Rande s minulosťou

5 rokov ubehne veľmi rýchlo. Čím sme starší, tým rýchlejšie. Ako by som sa nedávno stretol so spolužiakmi. A teraz je tomu 25 rokov. Kvôli spolužiačke z Ameriky, ktorá u nás trávi leto, sa uskutočnila stretávka v júni. Predtým bývala na jeseň. Trocha nešťastný deň bol piatok, po robote. Bolo horúco. Pomaly sme sa trúsili v parku pred bývalým kinom. Môj spolusediaci o5 neprišiel. Mrzí ma to. Prehodíme iba zopár emailov. Zdalo sa mi, že oproti minulej stretávke, baby dostali postavu do formy. Nuž, keď nemusia riešiť plienky a kašičky, majú viac času na seba. Možno aj táto stretávka bola motiváciou. Spolužiažka doniesla medovníčky s menami, predsedkyňa tortu. Keď už sme boli akože všetci (jeden spolužiak na poslednú chvíľu odišiel do práce naháňať "kmínov"), vystúpali sme do reštaurácie. Bol to skleník, len vetranie, žiadna klimatizácia. Dievčatá sedeli pod oknami a pražilo na ne. Rozdali sa medovníčky, jedno pomýlené meno. Po úvodnom štamperlíku domáceho repáku, nás predsedkyňa privítala a povedala o spolužiakoch, ktorí nemohli prísť. Jeden z nich je na tom veľmi zle. Zomiera. Bojuje, ale... veľa času nezostáva. O niektorých ani nevieme, na niektorých si už ani nespomenieme. Mnohokrát sme sa miešali, zlučovali, rozchádzali. V podstate sú v triede len učiteľky a policajti. Nejakí tí ošetrovatelia, pár živnostníkov a ja. Všetci majú postavené domy a potom som ja (ešte jeden spolužiak teda). Prehovorila triedna. Poďakovala za pozvanie a napomenula tvorcov pozvánky, že za 25 rokov sa nedáva bodka. Pred dvom rokmi urobila za učiteľovaním definitívnu bodku. Nechce sledovať kontinuálny úpadok školstva. Doniesla zo sebou čitateľský denník a úvahy. Po sýtej večeri sme si ich čítali. V čitateľskom krúžku sa ocitla aj moja práca na tému "Kniha, najlepší priateľ." No sám by som to lepšie nenapísal, ale čítať to som odvahu nemal. Každý z prísediacich porozprával svoj príbeh. U mňa sa za tie roky nič nezmenilo, takže som mal asi najkratšiu rozpravu. My, intorverti toho celkovo veľa nenahovoríme. Obyčajné životy s obyčajnými starosťami. Niektorí sa aj po neúspechoch postavili a ctižiadosťou sa stali úspešní. Triednej sme darovali mixér na výrobu kokteilov, čo je teraz veľmi populárne. Spolužiačka preskenovala nejaké fotky, ale na malý formát. Takže sme si ich pozreli radšej len na papieri. Na radu prišla torta. Načim ju vyzdvihnúť, po viac menej rovnakých chutiach od svokry, táto bola super. Viac nadýchaná, iné plnky. Metrový koláč som už ale nezvládal. Chlapská konverzácia sa v podstate točila len okolo jedného spolužiaka, ktorý bol na 5 mesiacov uväznený. Samozrejme nevinne ako každý. Obvinili ho s nelegálneho držania zbraní. Prišli si poňho maskovaní muži, teda "kukláči". Viac na http://www.pluska.sk/krimi/domace-krimi/z-obchodovania-so-zbranami-obvinili-7-ludi-traja-su-policajti.html. Iróniou bolo, že tam bol s bratmi, tiež policajtami (vraj 3 policajtov v jednej base ešte nemali). A ešte väčšia irónia bola. keď stretol tých, čo tam kedysi odprevádzal. Rozprával zážitky s feťákmi a zlodejmi. Ako sa dá uvariť voda z drôtov postele strčených do zásuvky, vyrobiť šachy z chleba. Prepustili ho bez udania dôvodu a teraz čaká na súd. Aj iní spolužiaci občas reinkarnovali svoje spomienky ešte z lavíc. No hlavnou témou bola basa.
Kým ešte nenastala tma, pofotili sme sa vonku. Mal som so sebou aparatúru, ale prenechal som fotenie spolužiačke. Nesklamala, keď používa rovankú značku. Chvíľu sme kvákali vonku, bolo tam príjemnešie ako vo vyhni. Sedeli sme už všetci za jedným stolom. Ako každú stretávku, i na tejto, nás pravidelne opustí spolužiak, ktorý ide na nočnú. Potom už aj triedna vstala, a to bol signál
pre mňa. Viezol som ju domov. Nebola to žúrka desaťorčia (ani takým neholdujem), ale som rád, že mám takých spolužiakov akých mám a  že sme sa zišli v takej veľkej zostave. Ad revidendum!