25.4.20

Veľký Tríbeč

Názov expedície: Trhlina
Heslo: Kašleme na pandémiu, naše telá doma nehnijú.

    S prvým slnečným a teplý počasím Túlavé kapybary vyrážajú von do prírody. Vlastne nikde inde sa ani nedá ísť. A aspoň sa zbavíme na deň rúšok a kalórií (vlastne dúfam, že na veky). Na rozhýbanie po zime si dáme niečo ľahšie. Voľba padá na slovenský bermudský trojuholník, pohorie Tríbeč. Ja už ho mám zopár rokov v hľadáčiku počas našich potuliek.
Názov Tríbeč súvisí s archaickým slovesom trěbiti s významom „čistiť pálením, alebo rúbať, sekať“. Skrátka plieniť pôdu pre účely získania zeme. A deje sa tak v pohorí dodnes, o čom sme sa presvedčili. Deň predtým sa dohadujeme so švagrinou, že by sa ku kapybarám pridali surikaty. Niečo by sme opiekli a cesta by nám rýchlejšie a hlavne bez pindov ubehla. Mám trocha pochybnosti o 4-ročnej surikate, či turistiku zvládne. Veď pri najhoršom ju ponesieme na pleciach. Každopádne bude treba vyraziť skôr a rátať tak s 30% časom navyše. Ráno je však všetko inak. Najmenšia zo surikát mala večer teplotu, zle spala a výlet odpískali. Švagriná vydesená z korony je na pokraji nervového zrútenia. Pomaly by odstavila i jadrovú elektráreň. Švagor v nej štiepi jadro. Radíme jej malú pozorovať. Zaujímavé, že i naša kapybara mala večer rovnaké symptómy. Polovička potom nad nešvárom v sprche rozmýšľala a došla k záveru, že zjedli neumyté jahody. Táto verzia znela veľmi pravdepodobne. Takže špekáčiky nebudú, natrieme si paštétový chlieb. Ráno som ešte nahodil rúško a motal sa v obchode po chlieb a vodu. Plastová doska pred pokladňou pôsobí komicky ako plexi štít na skútri. Nakoľko kartou sa dá platiť iba z boku, predavačka je intezifikovaná mojim voňavým dychom tak či tak.
Náš dnešný cieľ - Veľký Tríbeč.

    Okolo pol deviatej rozbieham Voxhóla východným smerom na Nitru. Po starej vlnitej ceste na Zlaté Moravce. Krížikov je pri rovných úsekoch až príliš veľa... V Nevericiach odbočujem už k tríbečskému pohoriu. Pred nami sa už čnie Veľký Tríbeč s Malým. Po ľavej strane nás sprevádza silueta hradu Gýmeš. Prechádzame okolo dizajnového skvostu v Martine nad Žitavou. Strecha pripomína čiernu chobotnicu, ktorá sa snaží uchopiť dom. Nepredajné okrúhle obludárium s troma kúpeľnami je 4 roky na trhu za 400 tisíc éčiek. Pred desiatou míňam ihrisko v Zlatne, odkiaľ sa kvázi dobrodruhovia, či unudení lovci zážitkov v maskáčoch práve vydávajú do Trhliny. Moja snaha je ísť, čo najďalej do osady Kľačany. Po pár metroch nás otočí značka zákaz vjazdu. Vraciam sa do Zlatna. V úzkych uličkách dedinky je problém niekde pichnúť auto. Pri obchode a nejakom svätom sa s autom nevojdem. Opatrne cúvam nazad, aby som fatálne nezranil jedinú poštovú schránku v obci. Zaparkujem pri zastávke (veď aj tak nič nechodí) oproti nejakej garáži. V dedinke funguje pojazdná pekáreň. Našim príchodom sme ju vyplašili a ufujazdila preč. Vzápätí, ako sme vystúpili, nás oslovil jeden pán, či ideme pozrieť Trhlinu. Vravíme, že asi teda hej. Ubezpečuje nás, že sa netreba báť. Že sú to len povery. Jedna kniha a jeden film ako preslávi takýto zapadákov. A to ľudia stáli rady pred kinom, keď minulý rok vyšiel film na svetlo sveta. Rúšok v dedine nosí málo ľudí. Sprevádza nás dedko s káričkou naloženou drevom. Mladí dedinskí štamgasti a flákači so zubami ako rozpadnuté búdy za nimi sa ho typickou Nitránčinou pýtajú, či ide páliť kalvádos. "Nijéé. To mám na zakúrenie", odpovedá sellák v montérkach. Konča dediny vidíme voľnú lúku, kde je miesta na zaparkovanie habadej. No aspoň sme sa prešli po dedine a prebudili psov. Staršia iba v teniskách, turistické topánky sú už na ceste. Chvíľu ideme po okraji lúky a vchádzame do lesa. Obďaleč vidíme pomník partizánov, my však vyjdeme priamo k prvej križovatke Pod vŕškami na asfaltovú cestu smerujúcu do osady Kľačany. Stretáme jedného cyklistu, inak cestou hore ani živú dušu. Signál je slabý ako premávka na ceste, len jedna nesmelá palička v telefóne. Po miernom klesaní sme na križovatke Veľká paráda. Je odtiaľ konečne vidieť náš dnešný cieľ-Tríbeč. Paráda. Ešte kúsok zídeme dolu k osade. Pri hríbiku je močiar. Stále sa držíme červeno značeného chodníka. Vyzerá, ako by sme vošli niekomu do dvora. V jednom dome žije len jedna rodina. Desiatky včelích úľov a sústavný brechot psa. Na konci spustnutej usadlosti sú rozpadnuté budovy, stodoly a dvojposchodový Jágerský dom. Dnes už ho obývajú akurát mačky. Vchádzame do lesa a po ľavej strane je hlboká murovaná studňa, na ktorej sú položené zhnité drevené sane. Držia pletivo, aby nikoho nepokúšalo liezť do nej. Na dno nedovidíme a pokračujeme ďalej. Na pár metrov sa vynoríme z lesa pri ohrade za ktorou nič okrem stepnej vysušenej trávy nič nie je. Mladšia si spraví z trávy husté obočie. Na opačnom konci ohrady sa matne leskne zelená strecha chaty Sekanina. Ministerská chata, kde sa konali pitky. Je po rekonštrukcii, ktovie, na čo slúži teraz? Karanténne centrum asi ťažko. Za ňou je na kopci tmavá silueta hradu Gýmeš.
Lesný chodník na úpätí vrchu.

    Odkryje sa nám výhľad na poničené pásmo lesa, ktoré skosila víchrica v osemdesiatych rokoch. Križujeme ďalšiu asfaltovú cestu, kde sa zváža drevo. Prudko stúpame po zvážnici hore do sedla. V polovici cesty je posiedka pre starých poľovníkov. Vyštveráme sa hore. Deti desia vysušené kukly hmyzu a plesnivé linoleum. Ja snívam o ostrostrelcoch, ktorí na 800m odbachnú srnku na úpätí Malého Tríbeča. Drahá je realistickejšia a konštatuje, že to majú akurát starí dedovia zábavku, keď pohodia pod stanovište žrádlo, prilákajú zver a s puškou za tri tisícky odbachnú priamo pod nohami nejakú tú srnku. Na opačnom konci je plot, ktorý zabráni prípadnému úteku lovenej zveri. Kúsok povyše na Jelšovej studničke je čerstvé rúbanisko. Ani neodpratali všetky porúbané stromy. Krajina vyzerá bezútešne, len osamelý strom, ktorý pilčíci nevládali pre veľký priemer zrúbať, čnie ako memento. Baby by radi spočítali vek dubov cez letokruhy, ale do zajtra majú čo robiť. Prekračujeme pne a konáre a znovu sa napojíme na úzku cestičku s červenými značkami. Lesných ciest je v tríbečskom pohorí neúrekom a pretíname o5 jednu, no pokračujeme priamo hore po svahu Malého Tríbeča cez polom. Postavím sa na starý peň a obzriem za seba. Je odtiaľ jediná impozantná vyhliadka na Pohronský Inovec a údolie riečky Žitavy. Na severe Čierny hrad a nad ním Hrušovský hrad. Vedľa žlto svietiaci dolomitový lom v Hostie. Mestečko Zlaté Mravce. Lesknúce sa strieborné strechy obrovských skladov. Bez ďalekohľadu sa dajú ľahko zameniť s hladinou vodných plôch. Také sú veľké. Za kopcom Dobrica trčia obrovské komíny EMO. Na juhu sú skalnaté bralá Veľkého Lysca.
Výhľad na Čierny a Hrušovský hrad.

    Vnoríme sa o5 do lesa, ktorý sa čiastočne odhalí až na Veľkom Tríbeči. Znova prudšie stúpame kúsok pred sedlom. Stromy zostarnú a les sa stáva tajuplnejší, divokejší. Obehne nás pár turistov. Zadychčaní vidíme už trojfarebnú križovatku, no kúsok si zájdeme dolu k pustovníkovej chatrči a studničke. Žil tu pred sto rokmi a nikto ho nikdy poriadne nevidel. Vodu zo studničky neradím skúšať. Bohvieako čisto voda nevyzerala. Vraj mala byť fotka tuláka na studničke. Nie je, iba na strome priklincovaný škapulár. Je to čudné miesto s čudákom. Posledné prudké stúpanie ku kamennému valu. Hradisko, ktoré je tak trochu mimo záujmu archeológov, obklopuje celý vrch opisujúc elipsu. Kedysi mal úctyhodnú výšku 15m. Nemal trvalo obývateľný charakter, slúžil iba ako útočisko obyvateľov Samovej ríše pred nájazdom Avarov. Po pohodovom chodníčku sme za pár minút na krásne trávnatej lúke Veľkého Tríbeča. Hore sme stúpali dve a pol hodiny. Po okolí sú rozhodené stoly a jedna lavička. Na južnom konci je ohnisko. Uprostred votknutý kríž a v zemi kovový nivelačný bod.  Každoročne v jeseni je na vrchole odmenou za trojhodinový výšľap aj Božie slovo. Prichádza partia ľudí z opačnej strany, od Kovariec. Vrchol ožíva. Ďalší ľudkovia došliapnu z Kostolian. Nikto nemá rúško až na jedného týpka. Jeho žena nič. Ale predtým, ako nás vyfotí pred hríbikom si ho nasunie na tvár. Kým mamina namaže chlieb, baby nás zapíšu do vrcholovej knihy. V našich hlavách vzkrsne nápad spraviť Túlavým kapybarám vlastné nálepky. Keď môže mať aj nejaká Molnárka svoj extrémny tím, čo sme onakvejší? Treba len nejaký grafický nápad. Uvoľníme stôl ľudkom, ktorí založili oheň a pomaly nad ním otŕčajú klobásy a slaninku.
Vrcholová tabuľka - 830m.n.m.

Cestou dolu sa baby fotia v dutinách a divotvorných stromoch. Obom nám omieľajú o hre Minecraft. Už mi s tých praso zombíkov a skeletonov duní v hlave. Najprv staršia, potom mladšia. S5 zliezame tou istou cestou. Stretáme viac ľudí i cyklistov a obal z tyčinky, ktorý nám vypadol. Požierame oriešky. Nebo nad hlavami temnie. Pred horárňou odhadzujú kapybary palice. Ja sa zastavím ešte pri pamätníku partizánov v lese nad Zlatnom. Ako opúšťame dedinku, padnú mi na čelné sklo dve kvapky. Spúšťam teda ostrekovače, ale len si zamažem sklo a vidím veľký prd.
Nájazdy zážitkuchtivích sa teda nekonali ani žiadna veľká záhada. Len zopár miestnych si opekali na tríbečskom vrchu. Bermudský trojuholník už je otupený.