Jánošíkové diery

Názov expedície: Odzemok
Heslo: Koľko dier, toľko ser.


     Ťarchavá je pre naše bruchá osudná. Stačí spomenúť, že by sme okolie radi navštívili, čo i len na jeden deň a dostavia sa sračky. Skutočne. Ráno sme váhali a nechali rozhodnúť najmenšiu, či štartujeme alebo nie. Dostala nejakú virózu. Dokonca deň predtým sme mysleli, že má zápal slepého čreva a skončíme na pohotovosti. Vstali sme cez to všetko skoro ráno. Benjamínok
dal súhlas, chvatne sme pohádzali veci do batohu a vyrazili. Počasie vyzeralo sľubne, môže nás postrašiť iba nejaká tá prehánka. V Terchovej vrcholili Jánošíkove dni a o desiatej sa chystal konský sprievod. Dedina sa hermeticky uzavrie. Tým pádom hrozili kolóny, preto sme valili nech sme pri dierach, čo najskôr. V centre obce už vidíme vyparádené konské povozy a ďalšie prichádzajú. Malé žriebätá klušú popri rodičoch, ktorých srsť sa leskne ako Travoltove vlasy v Pomáde. V rebriniakoch ladia muzikanti basu a husle. Za vozmi krásne krojované devy na koňoch so stužkami. Všetko je ladené do bielo červena-farby Terchovej. Výkladná skriňa slávností. Právom sa sprievod uchádza o miesto v zozname svetového nehmotného dedičstva UNESCO. Výstavné boli aj klapuše na ceste. Vyzerali ako kocky hnedého uhlia z Handlovej. Míňame aj penzión, kde sme boli pred desiatimi rokmi s babkou. Majiteľ dostaval zadnú časť a penzión momentálne patrí medzi naj ubytovanie v obci. Oproti amfiteátru sú kolotoče. Aký kontrast s kľudnými koníkmi a vytriasačkami na horskej dráhe. Prudko brzdím. Zbadal som odbočku k parkovisku. Domáci namiesto oviec pasú na tráve štvorkolesových smradov. Za 4Eur, čo je o Euro lacnejšie ako o 100m ďalej na parkovisku pri hoteli Diery. No neber to. Nazujeme karimory a pred pol desiatou vyrazíme do doliny vymletej potokom Diera. Suveníry sú ešte zatvorené. Šliapeme po prvých klzkých kameňoch a prechádzame prvé z mnohých drevených lávok. Za úzkym kaňonom sa ocitneme na prvej križovatke. Rozhodujeme sa pre "žltú" variantu, teda Nové diery. Priechod malou roklinou potôčika je zaujímavejší. Cesta je iba v jednom smere, čo nie každý pochopí a blokuje nám cestu hore. Nad kaňonikom sú dve vyhliadky so zábradlím.

Vyhliadka nad Novými dierami.

 Obídeme dutý strom a už počujeme vrčanie motora elektrocentrály. Sme blízko bufetu na Podžiari. Zídeme dolu k nemu. Po lavičkách sedí masa ľudí. Tí s malými deťmi idú malý okruh, teda Nové a Dolné diery, prípadne pokračujú do Štefanovej. Tyčinkami a chlebíkom dodáme trocha energie. Ako na povel sa všetci zdvihli a po jedenástej zavzdušnia chodník ku Horným dieram. Motáme sa medzi davom ľudí smerujúcich hore. Radšej ich pustíme pred seba. S drahou konštatujeme, že príroda Malej Fatry je krajšia a zaujímavejšia ako Nízke Tatry. Množstvo riav, ščacín, ako ich volá mamina, vodopádikov, kaskád, hlbokých roklín, bizarných skál, čudesné tvary hnijúcich stromov pripomínajúce lesné zvery. Les sa ponáša na malú Stužicu. Dojem umocňujú rebríky a reťaze v blízkosti vodopádov. Akurát, že je na chodníkoch trocha väčšia premávka. Pod vrchmi bohato sfarebný koberec z kvetín. Hore strmé bralá. Čarovný kúsok pohoria medzi Beskydmi a Tatrami. Nízke Tatry sú len polom po ťažbe pod maskou kalamity, lanovky a dole bezbrehá výstavba "eko dediny". Stártitup za 74 tisíc. Čo z toho, že v rúbanisku Jasnej obchodný  reťazec vysadil 300 tisíc stromčekov? V Dierach nás dobehnú okrem hnačiek dve prehánky. Počas jednej sa ukryjeme pod skalou. Kapybary by niekto jednoducho vystopoval podľa kôpok po celej trase. Mamina konštatuje, že napriek jej chabému orientačnému zmyslu (pánboh ju opatruj v Prahe) by podľa čuchu našla cestu s5. Ale dcérka si zaslúži veľký obdiv, že zvládla výstup až k sedlu Pod Tanečnicou.

Horné diery sú zaujímavejšie, i keď náročnejšie.

Malý Rozsutec by bol fajn bonus, ale v komplikovanom fyzickom a psychickom stave výpravy sme sa rozvalili na lúke a vyššie nepokračovali. Skromne sme sa najedli a po zelenej značke schádzali dolu. Na trase sme zdravíme viac Poliakov a Čechov. Slováci sú zhýčkané pipulenky a zajačikovia, čo dôjdu maximálne po bufet na Podžiari. Naveľa sme stretli jedného v plážových šľapkách. Obdivoval som jeho motoriku a odvahu. Skupinku štyroch Poliakov usmerňujeme na zelenú trasu. Horné diery sú tiež jednosmerne nahor. Sú trocha neistí ako panic v nevestinci. Vlečú sa preto za nami. Zelený chodník už nie je taký pútavý ako spodný, modrý. Vymýšľame preto novú hru na farby a hovoríme si tiež antonymá. V sedle Vrchpodžiar zídeme dolu k bufetu. Zdá sa nám, že oproti poslednej našej návšteve v Dierach tu bol iba jeden bufet. Stretáme židov aj arabov. Počítam, že si k tiesňavám urobili vychádzku po skončení slávností v dedine. Všetci štyria si dáme malého radlera. Baby kúpia druhú pohľadnicu. Zabudol som im povedať, že doobeda som si už jednu kúpil. Zostane im. Dolnými dierami kráčame sčasti nad potokom. Zatraktívnili dolinu drevenými lávkami priamo nad potokom. Kedysi sme preskakovali potok po kameňoch a hľadali cestičku pomedzi zurčiacu vodu.

Dolné diery sú pre malých turistov.

 
Pri poslednej diere zbadám ženu podobnú kolegyni mojej drahej. "Ak to bude ona, tak sa s tebu snád aj rozvedem", vravím žene, "Neni možné, aby bola všade". Z diaľky sa skutočne podobala na ňu. Čierne brčkavé vlasy, tmavšia pokožka, aj postava sedela. Našťastie nestála pri jaskyni kolegyňa, ale len jej podobizeň. Nebo tmavlo a blížil sa dážď. Rýchlo zadovážime pohľadnice dier. Aby sme nezabudli, kto sponzoruje rebríky, tak ich orazíme pečiatkou hotela Diery. Rozsutce sa zahaľujú do dažďa. Do auta sadáme s prvými kvapkami. Keď zbadám nekonečnú a nehybnú kolónu áut zo Zázrivej, ani neštartujem "Voxhóla". Až potom, čo sa pohne, vpálim medzi autá. Hýbeme sa dva domy za desať minút. V objatí smradu strávime trištvrte hodinu. Seriózne sa pohneme až za centrom dediny. Malú stále preháňa, ale vyjsť z kolóny by bola čistá smrť. Mamina zvažuje najhorší variant, že sa jednoducho poserie. Ponúka jej vložku. Zo staršou si mení sedadlo pri okne, aby mohla vyštartovať, ak by som našiel pľac. Našťastie vydrží po odpočívadlo na diaľnici. A ešte viac, pretože sa nahrnú na tamojší hajzel staré pipulenky. Tradične stojíme chvíľu u babky, kde ochutnáme výborný slivkový koláč a po ôsmej štrngoceme v zámku kľúčmi.
Deti sa blížia k puberte, frflú, stonú a nevedia ešte doceniť, aké bohatstvo im dávame. Vytrvalosť, skromnosť, obetavosť, keď chcú dosiahnuť nejaký cieľ a v neposlednom rade nájsť krásu prírody.

Malý kúsok raja v Malej Fatre.