20.11.20

Dračica

 Rozhodli sme sa kúpiť si druhé auto. Také pre ženy. Jednoduché, čo jazdí do roboty takmer samo. Dlho sme otáľali, či kúpiť 10-12 ročný šrot ale keďže už jeden máme, dospeli sme k záveru, že potrebujeme niečo novšie. A hlavne spoľahlivé. Začal som pokukovať po japonských autách. Do úvahy v podstate pripadala iba Toyota, ktorá je masovo vyrábaná a relatívne cenovo dostupná. Asi raz týždenne som prezeral inzeráty. Hybrid sme zavrhli kvôli neefektívnosti a elektronike naviac, ktorá sa môže pokaziť. Vozítko by malo odviesť celú rodinku. A tiež prípadne mať možnosť hodiť truhlu na strechu. Časom sa totiž Voxhóla zbavíme. Asi pred týždňom sa objavili hneď dve Yarisky v Hovadove. Neváhame a v sobotu vyrážame bez detí do Bubliny. Najprv do bazáru. Motáme sa po ploche a okukujeme všetky autá. Lacné zrovna nie sú. Biela Yariska má vyššiu cenu ako na internete. Kotúčové brzdy zošľahané. Má nové kolesá, ale ešte letné. Takže nejakých 600Eur bude treba investovať. Týpeček sa nejako nenamáhal vyjsť z tepla von, preto som šiel za ním. Už o nás vedel.  Na cenu hlesol, že ešte nestihli vymeniť. No iste, keby som to nevedel, predá ju aj o dve stovky vyššie. Otvoril nám auto. Pozrel som pod kapotu. Olej vyzeral v poriadku. Batéria ešte pôvodná. Tváril som sa, že tomu rozumiem. Ďalšia výmena. Drahá si doň sadla a sedelo sa jej pohodlne. Všetko má po ruke. Ale šiesty zmysel jej našepkal, že nie je tá pravá. S chlapíkom som nasadol do auta a urobil malý okruh po sídlisku. Brzdy mala teda zriadené dobre. Zaberali len pri pomyslení. Pýtal sa ma, čo robím. "No s autami nemá moja robota nič spoločné", odpovedám mu. Prídeme do bazáru. Žena medzitým volala ujovi a ten jej rovnako neodporučil dotyčnú bielu Yarisku. Vraj je v ponuke ešte jedna. Chlapík si pýta zálohu 200Eur, akože je to malé auto. Inak pýtajú 500Eur. Nemám obavy, že tu auto v pondelok nebude. Vyplakáva, ako sa v čase korony predávajú zle autá. Vravíme mu, že si pozrieme ešte aj iné ponuky. Ako poslednú si pýtam servisnú knižku. V kancli má jej výpis. Auto bolo pomerne často v servise. Naposledy v roku 2019. Takže ďalšia investícia do náplní a kontroly. Navyše sa autu blíži začiatkom marca STK. Nie, za túto sumu  neberieme. Predajca potom nadhodí, že Yariska pochádza z Hornej Stredy. Vtedy nám obom zapne, že sme ju za plotom bazáru v lete videli. Za 10 000Eur. Auto je nepredajné, niečo na ňom bude. S týmto sme odchádzali preč. Poobede sme sa ohlásili na druhú obhliadku kdesi do Ružinova. Trocha sme blúdili sídliskom. Ďatelinová, Muškátová, Nevädzová, až napokon tá správna-Rezedová. Stála pri múre, otočená do cesty. Drahá sa do nej zamilovala na prvý pohľad. Z auta oproti vystúpil šedivý, pevný päťdesiatnik (hokejista za zenitom). Ruky sme si nepodali z bezpečnostných dôvodov. Obzrel som si auto zvonka, či nie je preliačené alebo škrabnuté. Gumy boli pôvodné, osemročné, a zadná dokonca poškodená o obrubník. Každopádne tieto letné sa vyhodia. Vzápätí chlap auto hneď naštartoval. Prešli sme sa po Ružinove. Yarisa je živá, zrýchľuje viac ako náš Sopel. I on pýtal zálohu 200Eur, inak platí: "Kto prv príde, ten prv melie". Nahliadol som do servisnej knižky a vypadala dobre. Na "preventívke" každý rok.  Technická kontrola až o dva roky. Drahá skonštatovala, že ak je jej "Jahôdka" súdená, počká si na nás. A naozaj počkala. Rozmýšľali sme zbytok víkendu nad obhliadkou a prišli na to, že nevieme ani meno chlapa, ani sme nepozreli, či je vôbec odhlásené. Zdalo sa nám, že trocha zahmlieva. Prakticky sme sa len povozili a nič. I ten olej som pozeral až po jazde, neviem načo. V pondelok sme teda rozbehli akciu. Drahá polovička lustrovala chlapa, ja som preklepol Yarisu. Skontroloval som rodné číslo auta za 15Eur a zistil, že bolo ťuknuté a menený zadný nárazník. Inak nič, vyzeralo, že nemá exekúciu ani kradnuté nie je.  I tak sme v utorok zjednali obhliadku s niekým, kto sa vyzná. Šak zadarmo to nebolo. Ale pokiaľ bude všetko v poriadku, berieme ju. Vyplašilo nás, že predajca hodinu nedvíhal a zdalo sa, že nás zablokoval. Overili sme si telefón a mal ho iba vypnutý. Bol na STK a zavolal obom s5. Dohodli sme si obhliadku na ďalší deň. Drahá hneď v stredu ráno odchádza do Hovadova s mladým servisákom. Pri aute strávili hodinu. Už i predajca bol nesvoj, lebo mal ďalšie kšefty. Zistil, že bol menený i predný nárazník, ale kvalitne. Maličká preliačinka na streche. Inak je auto v perfektnom stave a zodpovedá počtu najazdených kilometrov. Vyhendloval nám i cenu o 100Eur nižšiu, povinnú výbavu a chlap prihodil do kufra i zdvihák. Vraj to často v jazdenkách chýba. Zaberá totiž miesto. Keď sa jej pýtal, prečo si auto kupuje, žena mu odpovedala: "Kvôli vyhrievaným sedadlám". No takú odpoveď v živote nepočul. Čudoval sa, že farba nerozhoduje. Ak chceme auto ešte dnes, treba rýchlo zaplatiť. Hoci sme sa dohodli, že peniaze uvoľní polovička, rýchlejšie sa pošlú z mojej banky, lebo tam má týpek tiež účet. Zvyšok dňa som teda čakal, kým predajca vybaví odpis. Pred štvrtou konečne prišiel mejl s fotografiou technického preukazu a mojím menom. Mohol som uvoľniť prachy-8390Eur. Už i povinnú poistku som mal nahodenú, rýchlo som ju zaplatil. Žena ju u švagrinej, kde čakala celý deň, potom vytlačila. Pár ďalších klikov na kúpu lístka na vlak a utekám na stanicu. Za vyše hodiny sa stretám so ženou na stanici. O 5min. ma vyzdvihuje chlapík a zavezie na kvetinkovú ulicu. V aute podpíšem kúpnu zmluvu. Odovzdá kľúče, papiere, popraje veľa šťastných kilometrov a sadáme do auta. Samozrejme ako prvé, žena zapína vyhrievanie zadkov. Hrá sa s navigáciou, ale nejde jej zadať mesto. Ja hneď na prvej križovatke zotriem hrdzu z kotúčov, keď prudko brzdím. Kto by čakal, že autá budú stáť na červenej? Ideme mimo platenej diaľnice. Cestou rozmýšľame nad menom. Jahôdka znie ako pre slepice. Nakoniec sa zhodneme na Dračici. Je červená a živá ako drak. Zaparkujem ju trocha nešťastne, že je všetkým na očiach. Horšie je, že necháme celú noc svietiť svetielko nad spolujazdcom. Až ráno, ako vediem dcérku do školy, si malá všimne, že sa svieti. "Ku.va!", zahučím a utekám domov po kľúče. Do kufra hádžem už aj termo fóliu. Doma auto prihlásim, čo je pomocou občianskeho veľmi rýchle. Pár klikov. O dva dni prídu plechové značky, ale trocha divné poradie, lebo som videl jazdiť už o mnoho vyššie číslo, dokonca písmeno. Volám aj do servisu, ale gumy a batéria až o týždeň. A to som večer vypĺňal nejaký formulár na pozajtra. Ako som správne predpokladal, blúdi internetovým priestorom dodnes. Takýmto formulárom neverím. Poobede kontemplujeme v servise, aké disky a gumy. Ďalších vyše 650Eur za hliníkové disky a čínske gumy Hankook. Od oceľových ma odhovorili, vraj treba iné skrutky a puklice. Nemal som čas si to porovnať, preto som kývol na "imidžofky". Večer si už aj polovička vyskúšala Dračicu. Na druhý deň som hneď ráno odstránil staré značky, ale predčasne. Poobede som ich znova nasunul. Prišli až po víkende. V pivnici som vyhrabal dokonca aj škrabku na ľad. Rád by som skontroloval chladiacu zmes. Vybral som sa s hustomerom a koncentrátom k autu, otvorím kapotu, odistím viečko a čumím ako keby mi hračky spadli do kanálu. Hustomer do nádobky nestrčím.
Úplná zbytočnosť a starosť sú tmavé fólie vzadu na oknách. Treba ich pravidelne kontrolovať v servise.
Objednal som aj gumené rohože a došli aj tie. Zadná sa mi vidí trocha dlhšia, ale to sa poddá. Vybavená je už aj havarijná poistka, takže nič nebráni pomaly sa rozjazdiť a naučiť Dračicu, čo je skutočné jazdenie! Ponúkame zdarma Vianočný darček, na ktorý nikdy nezabudnete v podobe zážitkovej jazdy s mojou ženou podľa výberu(nákupy, tankovanie, servis) s možnosťou pozdĺžneho i priečneho parkovania viackrát a bonus je cúvanie medzi zaparkované autá. K jazde netreba nič, len sa vedieť modliť.

13.11.20

Modrá priepustka k životu

 Na prelome októbra a novembra sa uskutočnila celonárodná bambusiáda pod názvom "Spoločná imunita". Do telocviční a kulturákov bolo vyhnaných vyše tri a pol milióna Slovákov, ovečiek. Rady na špajdličky do nosa sa tvorili v sobotu už od šiestej rána. Ale šak paličiek je dosť, nechápal som načo tá panika. Väčšinou šťastní ľudia stískajúc bielu obálku sa motali po uliciach. So ženou sme sa postavili do radu pred telocvičňou štvrťhodinku pred ôsmou večer. Nemali sme veľmi na výber, ak nechceme tvrdnúť doma. Dobrovoľne nasilu. Normálne som investoval 30c do zdravotníckeho rúška. Pred nami stálo zhruba 25 ľudí. Rad sa hýbal pomaly ako kravy na porážku. 


Za nás sa postavila veselá partia starých chlapov, ktorí už mali nakúpené. " Pozrite, ako idú smelo donútra. Šak toto sa nedá za triezva ani absolvuvat. Nykde neni napísané, že mosíš byt triézvy", hovorí jeden hneď ako prišli. Najstarší, Jožko, t.č. dôchodca, bol hviezda radu. Všetkých nakazil. Smiechom. Stále sedel, kde sa dalo. Bol pozitívny... na bolestivý chrbát.  Predbehli nás dve cigánky. "Sme teho-tne. Ukážem vám aj knyžku", vraví staršia z nich. Najprv však vyslali opatrne posla za policajtom. To už sme šípili, že tlstý cigán nejde za orgánom len tak. Jožko sediac na pníku, reagoval, že on invalid, ktorý položil svoje zdravie na oltár vlasti musí čakať a dve cigane, tehotné jako kravy sú vpredu. "Hodit ich krokodílom," zakončil svoj pičung. " Aj ja som tehotný", kričí chlap za mnou, "čakám slona. Kukajte aj chobot ze mna už trčí". Takmer pred vstupom na test chytila Jožka potreba. Nejaké tie pivečká sa pýtali von. Policajt, ktorý strážil pri vchode, keď ho videl len prevrátil oči a hlesol: "To snád neni pravda!" Jožko sa zháčil a spýtal sa, či teda môže ísť do tmy. "Utekajte", hovorí policajt. "Nemóžem, bolá ma nohy a chrbát" . Vypukol rehot. Malý Jožko bol dlho preč. Kámoši z mokrej štvrte tipovali, či zaspal alebo zablúdil. "Ten blázen polla mna zabudol načo došél", hovorí Mirko. Naveľa sa došmatlal Jožko k svojmu pníku. Po hodine čakania sme s drahou na rade. Z opačného konca budovy vyšli aj cigánky a blížili sa k nám. Vybehol chlapík v zelenej veste a usmernil ich do tmy kadesi poza školu. Dnu som šiel na pokyn zelenej vesty po žene. Čakal som v šatni telocvične, kým sa zaregistruje. Modrooký vojačik v maskáčoch ma zavolal dnu. Nové parkety a ani nevadí, že vojak je v ťažkých bagančiach. A tých ľudí, čo zaiste dnes prejde po podlahe. Minulý rok nedajboh stúpiť v zimných topánkach na novotou sa lesknúcu podlahu. Príslušník neporaziteľnej armády bol oddelený drevenými lavičkami uloženými do polkruhu a ako jediný mal iba respirátor. Najprv pofŕkam ruky dezinfekciou. Ešte som ani nepodal pani v "spermiovke" občiansky a už si písala meno. Bolo mi to čudné. Po chvíli sa ma spýtala, či ju spoznávam. Zahľadel som sa pod masku do očí, ktoré boli jediné vidieť, a spoznal susedu bývajúcu pod nami. Obdržal som papierik s dvoma číslami 28. Po zápise o5 dezinfekcia. A to už vidím, ako na mňa striehne doktorka s paličkou pripravenou napichnúť ma ako červíka na drievko. Len čo odtrhnem a odovzdám papierik s číslom a odkryjem si pred ňou frňák, zapichne mi hlboko do nosa 10cm paličku. Twistuje mi v dutine ako trenky v práčke. Vyhŕkli mi slzy. Pocit ako keď sa do nosa dostane voda. Trvá asi pol hodiny. Kolegu doteraz bolí nos a ide doktorovi. Na konci telocvične sú staré školské stoličky rozdelené do štyroch radov. Na nich čakáme na svoj ortieľ ako sa vyfarbia lakmusové papieriky. Jedna čiarka negatívny, dve pozitívny. Ako tehotenský test na vírus. My so ženou stojíme opretí o stenu. Posolkyňa dobrých správ veľmi nedbala na bezpečnosť a mala dolu kapucňu. Aj suseda-registračka si siahala za štít rukami. A nechcem vedieť, ako často si zdravotníčka dezinfikovala, tobôž vymieňala, čierne rukavice odkiaľsi z pitevne. Za nami prišiel Jožko a už len ticho sedel. Bol si istý negativitou, ani rúško si nenastokol na nos. Týmto si boli istí aj zdravoťáci, lebo boli pomerne kľudní. Dievčina v tínedžerskom veku skáče od radosti, keď obdrží verdikt. Po pol hodine aj ja podávam ešte raz svoj občiansky a do rúk dostanem obálku s modrým papierikom. Ružové som na stole ani nevidel. Zdravoťáčka mi gratuluje k neskorému darčeku. Akosi nechápem, narodky som mal pred 3 týždňami. Odchádzame pozitívne naladení, že sme negatívni. Poza školu do tmy. Niektorí si koridor skrátili a prekročili územie, kde čakali na test. 
No a o týždeň repete. Spolu so svokrovcami, ktorí bývajú v červenom okrese stojíme večer znova v rade, tentoraz pred kulturákom. Zlanárili sme i staršiu dcérku. Už nebola v miestnom dome zábavy taká sranda ako minulú sobotu.  A twisting v nose ma viac bolel. Rad sa hýbal svižne, vnútri sedeli dva odberové tímy. Ani môj telefón si nezapísali. Poslom dobrých správ bol tentoraz vojačik. V tanečnej sále všetci ticho sedeli. Pamätám víkendy, keď sa tu na hodoch tancovalo. Akurát by na dnes pripadli.
Jeden Záhorák sa snažil dať otestovať svojho somára. Niekde bol nadrbaný zdravotník. Tak nejako prebehlo druhé kolo bambusiády v našej krajine.
Fascinuje ma, že zmysluplnosť a hodnota celoplošného testovania nikoho nezaujíma. Po druhom kole som ani nevidel analýzy od krízového štábu, vojakov, nikoho. A to vyše 70% Slovákov verí, že opatrenia sú správne, kam patrí aj testovanie. Veriť politikovi, že koná pre dobro ľudu, je ako veriť prostitútke, že ide s tebou do postele z lásky. Dušičkový víkend nápadne začali klesať čísla pozitívnych. Pohráva sa niekto s číslami, ako Trump s hlasmi? Každopádne čísla z ostatných dní signalizujú, že "SNP", ako nazval huráakciu akýsi vojak, prišlo neskoro. Navyše, nevykonalo sa porovnanie s PCR testom na kontrolnej vzorke testovaných. Dôvod je jasný, niekto sa bál pravdy, porovnanie mohlo ukázať, aký je AG test nepresný a celá ta mega-akcia je iba šikanovanie národa pod hrozbou domáceho vezenia. Ale pravda sa iba tak ľahko utajiť nedá a jasne sa ukazuje vo výsledkoch PCR testov v tomto týždni. Nie je možné, aby čísla skákali: raz 15%, 24%, potom 20% alebo 9%. Veď je to proti prírode.  Úplne zbytočne sa vyplytvali peniaze i sily zdravotníkov na totálne pochybný výsledok. AG testy tak ako boli použité sú véééľmi nepresné.