Modrá je dobrá

    Počas týždňa som bol v hanáckom Vyškove. Cestou preskočila iskra k hradu Buchlov. Kedysi som ho vypálil so spolužiakmi v rámci školského výletu. Hneď som si aj spomenul, že okrem hradu je v okolí mnoho vidieť. Prišla sobota, naložil som milú rodinku do auta a o5 cestoval na moravské Slovácko. Cez Kunovice a Staré Město sme došli po vyše hodinke jazdy do obce Modrá. Na začiatku dedinky je areál skanzenu. Parkujem a znova mi do očí bliká kontrolka tlaku oleja. Viac menej ignorujem výstrahu, budúci týždeň ide auto do servisu, ale červík pochybnosti vŕta po celý výlet. Do skanzenu chodí i vláčik, ale to by bola drahá a hlavne dlhá cesta domov. Obídeme hotel a zamierime do Archeoskanzenu. Tvorí ju niekoľko hlinených domčekov so slamenou strechou v duchu 9.storočia. Slamenú strechu má i hotel a akvárium.

                                      Skanzen vznikol podľa hypotéz a nálezov z 9. storočia.


Platobnú kartu nepoznajú, hoci vo vedľajšej reštaurácií už terminál našli. Vchádzame bránou s vežičkami dnu. Vpravo strká do okna bufetu hlavu biela koza. Čaká na žrádlo. S vytlačeným plánikom ideme postupne po jednotlivých chatrčiach. Najbiednejší ľudia si kopali domy do zeme. Dnu sa šlo ako do partizánskeho bunkra. Ďalej sa podlaha domov zvyšovala ako pribúdalo movitejších obyvateľov. Po areáli behala hydina a napoludnie kikiríkali kohúti. Mladé húsky "kejhali" z nedostatku vody Ako sme vychádzali von, návštevník upozornil "týpka" pri kasičke, že husi trpia. Pod domom na koloch sa váľalo prasa. Somárov sme neuzreli. Ktovie, kde híkali. Možno v kostolíku povyše svadobný pochod. Vošli sme do najväčšej budovy, ktorá reprezentovala repliku akéhosi kláštora. Vnútri boli skromné kóje ako v base a na konci veľká miestnosť, kde sa hodovalo a modlilo. Predpokladám, že zhodné aktivity v dome pretrvávajú do dnešných dní. V skanzene sa natáčajú historické filmy, napr. Cyril a Metod. Išli sme za budovu, kde bola rotunda a malá vyhliadková veža pripomínajúca poľovnícky posed. Vrátili sme sa s5 do kniežacieho paláca. Vo vnútri je expozícia obchodu 9.st. Od toho dnešného sa líši len tým, že otroci už nenosia obojok... Na stoličke sedela pani Vlčková z Ostrožské Nové Vsi (neďaleko U. Hradišta) a zdobila veľkonočné vajíčka. Ukázala nám triky ako vzniká farebné vajíčko. Okrem slonej trpezlivosti, treba aj sviečku a vosk. Technika batikovaním je akýsi endemit na Morave. Maľovanie slepačej kraslice trvá asi 4h, pštrosieho vajca aj 2 dni. Pokračovanie maľovanej tradície sme podporili kúpou jednej voskovanej kraslice s chrámovými vzormi. Vyšli sme von k ešte vyššej veži. Výhľad je na rybník a susednú dedinu Velehrad. Dedinka Modrá je skrytá za kopcom.

                                              Veža slúžila ako posledné útočište obrancov.
 
 Vidím odchádzať z kostolíka svadobčanov. Bez somárov. Netuším, kde sa teda skrývajú. Kostolík je tiež iba replika z 9. st. Zachovali sa však základy, ktoré sú vedľa súčasnej atrapy. Malý svätostánok je mimo areál a ide sa k nemu kadesi poza skanzen. Nakukli sme do ďalších domčekov ako kováčska dielňa, hrnčiar, či klenotník. Tiež do akejsi experimentálnej dielne s pecou. Pomaly sa blížime k otravnej koze a k bráne. Baby chytá hlad, preto len rýchlo kúpim pohľadnicu a ideme do reštaurácie. Moja prvá otázka na personál je, či sa dá platiť kartou. Našťastie dá, neskončíme teda iba na stojáka vedľa v bufete s klobásou a horčicou. Jedlo je "nebíčko v papuľke". Ani u nás v meste takú nemáme so slovenskými špecialitami. Viac som si podal túto výbornú reštauráciu na Trip advisore. Za reštauráciou je ďalšia atrakcia, Živá voda. Podjazerné akvárium a rybník sladkovodných rýb. Je interaktívna, ako je to dnes moderné. Tí, ktorí navštívili Archeoskanzen, si v Živej vode môžu uplatniť pri predložení účtu zľavu. V prvej miestnosti je pódium vypchatých zverov žijúcich na a pri vode. Zaujímavejšia je však podvodná časť, ktorá je o poschodie nižšie. Presklený 8m dlhý tunel a nad nami jesetery, takmer 30 kilový kapor Jonáš a dvojmetrová Huso huso, teda vyza. Menšie ryby sú bezpečne oddelené prepážkou, aby ich obludy nepožrali. Na moje prekvapenie je pod nami ďalšia miestnosť. Ocitáme sa na dne a pri okne do podvodného sveta. Zahatali ho však egoistickí "pepíci" a nedostaneme sa k nemu. Je tam tmavá skrinka s otvormi, v ktorej sa skrýva čosi. Stačí strčiť ruku. Mladšiu vyľakal vyplašený ujko. Pri stene je akvárium votrelcov, teda nepôvodných druhov ako amur alebo korytnačka. Ich prítomnosť v našich vodách je potrebná asi ako brzda na húpacom koni. Po schodoch šliapeme k poslednej miestnosti, kde je za vitrínkou vodopád. Baby priraďujú popisy živočíchov k obrázkom. Staršia prekladá z češtiny. Konečne vyjdeme von k rybníku. Prejdeme po lávke, adrenalínových koloch a sadneme si na akože mólo. Baby sa vyzujú a omočia si nohy.

                          V dňoch, keď už ani Češi nemajú ponožky v sandáloch,  je sa kde ovlažiť.

Rybníku by sa zišla tečúca voda, lebo v teple sa tvoria riasy.  Vedľa stavajú oboru pre tury. Vyzerá, že čochvíľa ju otvoria. Návštevníci sa budú prechádzať po lávke nad oborou.  Mením plán a nejdeme na hrad Buchlov, ale pozrieť nové terárium. Šváby, tarantule, hady a jašterice. Mangusty mi do tohto panoptika akosi nesedia. Vstupné po nás nikto nepýta, tak vkročíme dnu. Neveľká výstava príšer, ale vraj v Čechách väčšia nie je. Terárium je pod hotelom. Prostredie ako vyšité na horor. Neubytoval by som sa v ňom ani zadarmo. Tarantula (po česky sklípkan) získava jed požieraním termitov. Tí zasa z jedovatých rastlín. Na domácej strave, po 2-3 mesiacoch prestane byť jedovatá. Potešujúca správa pre turistov hodlajúcich navštíviť hotel. Dosť máme kreatúr a ideme von. Terárnik nás zinkasoval až pri východe. V bufete si dajú baby nanuk a ja s drahou fejkovú kofolu. Sadáme do auta. Zamierim východným smerom, keď polovička sentimentálne zatúži vidieť po 20 rokoch zámok Buchlovice. Otočím auto a po chvíli sme pri parku. Do zatvorenia zostáva asi hodina. Nemienim platiť preto parkovné a idem trocha ďalej, kde je voľné miesto. Babám sa nechce. Na zámok je neskoro, tak sa prejdeme aspoň po parku. Elegantná stavba ako malé Valtice. Žena si zaspomína na zašlé študentské časy. Pred nosom nám zavrú výstavu fuksií. Motáme sa po parku a podľa plániku s číslami pomenúvame stromy.  No orientovať sa podľa neho nedá, lebo rovnakých čísiel je viac.

                                     400 drevín sa nachádza v zámockom parku Buchlovice.

Takže vlastne hrad, ktorý by som zasa rád videl, zostal nedobitý. Všetky tri baby aj tak nie sú príliš hradové. Videli sme však o5 niečo nové. Modrá si ctí tradície a vsadila na dobrú kartu.

Nielen ciele, ale i kaštiele

    Kostrbatá ako zuby hokejistu, silueta hradu Hrušov ma iritovala na obrázkoch ako predtým Kľak, či Choč. No soboty máme nabité zápasmi a turnajmi. Preto sme brali akúkoľvek vhodnú nedeľu. Koliesko volantu som sa snažil držať, čo najmenej, teda najkratšou cestou cez Topoľčany. V Skýcove, čo je takmer v cieli, nás autíčko vystrašilo blikaním svetielka tlaku oleja. Pp. za to môže chybný snímač. Odvtedy sa neukázalo, tak hádam je všetko v poriadku. Napokon budem čochvíľa meniť olej. Parkovisko pri smerovníku k hradu plné, autá stáli i na krajnici. Ja som voxhóla pichol trocha ďalej. Predsa len, keby si to s ďalšou jazdou rozmyslel, nech nezavadzia. Pešo sme šliapali sledujúc červenú značku strmo hore asi 15min. Dá sa ísť aj komótnejšie. Lesnú cestu z dola sme križovali dvakrát. Najprv pri horárni, potom za lúkou. Pod hradom je pamätník tatíčka Masaryka, ktorý sem z nedaľkých Topoľčianok často chodieval a sponzoroval sanáciu hradu. Odtiaľ je prechádzka dlhá asi 9km. Dajú sa požičať aj kolobežky.

                                             Gotický hrad leží na 488m vysokom kopci.

Združenie usilujúce sa o záchranu hradu k skrášleniu okolia prispelo veľkým dielom a pod hradom je ohnisko, lavičky a informačné tabule. I v nedeľu dobrovoľci pracovali. Vyžíňačkou kosili trávu a čosi sa motali pod hradom. Hrad sa rekonštruuje takmer 100 rokov. Je preto i pomerne zachovalý, ale práce idú korytnačím tempom. Najmä, keď brigádnikom ukradli pred pár rokmi náradie. Odvtedy sa vrchná časť hradu zamyká a môže sa stať, že skončíte v prednej veži.  Našťastie sa dnes tak nestalo a mohli sme si pozrieť veľkú porciu hradu aj so studňou, na ktorej bola, neviem prečo, otvorená mreža. Ku gotickým oknám sú síce urobené stupienky, no aj tak malí majú problém vidieť z hradu na okolie. Na juhu fajčia komíny Mochoviec a týči sa hrad Gýmeš. Zopár dedín, tríbečské pohorie všade vôkol. Topoľčianky a Zlaté Moravce sú ukryté za stromami. Zopár fotiek a vraciame sa k autu. Sľúbili sme zmrzlinu, tak to riskneme do blízkych Topoľčianok. Parkujem pri obecnom úrade. Rada na zmrzlinu jak na podporu u nás na pošte. Chuťovo ťažký priemer. Vydáme sa s kornútikmi do parku.

                                                Najlepšie sladké víno je z Topoľčianok.

Na návštevu žrebčína je neskoro, tak si aspoň obzrieme kaštieľ. Sme všade, kde sa čosi deje a i tentokrát je v parku hostina s komornou hudbou. Aby sme neboli ako sedláci, hodili sme dvakrát do kasičky po 50c. Ľudia starajúci sa o park mali otvorenie sezóny. Na výstave fotiek vidím navlas rovnaký záber hradu Gýmeš, s ktorým som vyhral súťaž. Akurát v zimnej nálade. Prechádzkou po parku si mladšia memorovala básničku, ale nešlo to. Babám vyhladlo, zamierili sme teda k pizzerií na hlavnom námestíčku U Majka. Už len na ostrove Skye (Škótsko) bola horšia pizza. Najlacnejší pretlak a šunka. Pohádzané na cesto hala-bala. Hrubšia ako zlaté stránky. Syr pripomínal turecký med, čo sa tak naťahoval. Každý si dal kúsok, ostatné sme vzali domov. Hrad Hrušov nie je veľmi známy a propagovaný. pritom je fotogenický a položený na kúzelnom mieste. V okolí je mnoho cyklotrás a je ľahko dostupný pre každého. Kľudne si ho viem predstaviť ako cieľ v projekte Reštartni sa!

                                                  Lovecký zámoček v Topoľčiankach.

    Na Tematín, čo už je jeden z cieľov Reštartni sa! sme vybrali najdlhšiu trasu z Lúky po modrej značke. Niektorí rádobyturisti sa na fasabuku pohoršovali nad tým, prečo nevedie cesta pre auto priamo k hradu. Že deti sú z takej turistiky unavené. Keď naša trojročná dcérka zvládla šliapať k hradu z Bezovca, hodinku prechádzky po hrebeni zvládne každý. Našu trasu sme si skrátili o 10-15min. tým, že som parkoval konča dediny pri výdatnom prameni, odkiaľ berie živú vodu Lucka a kedysi z nej čerpala aj čierna, sladká z 0 kalóriami a už aj bez kofeínu. Počasie sa doobeda ukazovalo pekne, poobede predpovedali búrky. Šla s nami švagriná. Trénuje na pivnú 13. Najmladšia pokašliavala, ale cieľ bol na dnes jasný. Cesta sa vinie najprv po lúke popod tematínske vrchy.

                                              Cestou na hrad sú nové informačné tabule.


Popri cest rástol iskerník a chocholačky. Cikády navodzovali svojim "spevom" klímu Stredomoria. V tôňach lietala všakovaká háveď, ktorá zvestovala dážď. Zo zvieracej ríše sme videli mihnúť sa akurát jašterice. Výšľap k zrúcanine nám trval asi hodinu trištvrte. Pod hradom je križovatka a zavádzajúca šípka k hradu. Mne sa smer nezdal, tak sme sa hneď otočili. Po krátkom strmom stúpaní sme začuli hlasy a boli sme pod hradom. Pokračovali sme k hradnej bráne. Pri bufete na nádvorí sa chystala vatra a nachystané boli kanvice s kávou a čajom. V hradnom bufete bolo i plechovkové pivo, voda a maškrty. Čuduj sa svete pohľadnice. Vrzgot fúrika dával znať, že na hrade sa stále pracuje. Momentálne na hradnom paláci. Oproti našej poslednej návštevy je vidieť pokrok. 7 Eurami za brožúrku a 2 pohľadnice si myslím, že som dosť podporil konzerváciu zrúcaniny a viacej do kasičky necinklo ani v podobe dobrovoľného vstupného, inak min.1 Eur. Prehliadka hradu, pri ktorej sa staršia tvárila ako keby mala v riti sklenú vatu. Ja som bol rád, že sa o5 môžem dívať na svoj rodný kraj, kde som 40 rokov. Na malú plošinku rozpadnutej delovej veže sa tlačili stále ľudia, tak som vycúval.

Zadný prístup do hradu je zarúbaný. Vnútro hradu je vyklčované, ale sú v ňom haldy kamenia. Zišli sme dolu pod hrad. Ľudí postupne pribúdalo, rozhorievali sa ohniská. K jednému takému sme sa s napichnutými špekáčkami priplichtili i my. Poľovníci z Hornej Stredy hodnotili opatrenia proti prasačiemu moru a úroveň výcviku poľovníckych hafanov. Aby sa nepovedalo, doniesli sme zopár suchých halúzok. Udržiaval som potom aký taký oheň. Staršia bola hladná a nevládala držať palicu. Oprsklá jak vrabec na stanici, odišla od vatry. Tak slzili oči od dymu iba mne. Klobásy i špekáčiky postupne dosiahli požadovaný stupeň ohorenia a mohli sme ich skonzumovať. Zajedali sme reďkovkou a mladou cibuľkou. Starí poľovníci začali  spievať ľudové o okolitých horách. Pomaly sme sa zdvihli a rovnakou cestou kráčali dolu. Utekali sme dolu akurát pred búrkou. Cez to všetko pršalo z modrej oblohy. Zázrak. Za zatáčkou sme už pri novom zdroji vody. Pred siedmymi rokmi tu len robili skúšobné vrty a teraz na lúke stojí hotová vodáreň. Prejdeme popri bývalom ihrisku a sme pri aute. Márne hľadáme krčmu. Jej miesto uzurpovali potraviny. Pri futbalovom ihrisku skapal pes. Dedinu sme s dlhým nosom a smädní ako dromedári opustili.

Liptov 2018

Sobota
28.4.2018

     Slnečný a teplý deň, stvorený na turistiku. Vstávame skoro ráno, ako do školy a roboty. Čaká nás dlhý a náročný "trek". Pred ôsmou sme už na diaľnici smerom na sever. Cesta ubieha plynule až do Valaskej Dubovej. Akurát som sa pred Žilinou skoro vydal na Kysuce po D3.  Parkujeme pri cintoríne. Do piatich minút je tu aj bývalý ženin kolega. Ako správna šéfka mu včera o deviatej večer zmenila plány a namiesto Kráľovej Hole šiel s nami na Veľký Choč. Vytiahneme palice. Deti s nimi nevedia chodiť, ale bez nich tiež nie. Ja machrujem s novými. Šliapeme dedinkou popri ošarpaných domčekoch. Cesta sa mení na lesnú a ideme popri záhradách. Na dedine je stále čo robiť, majú sa čo obracať, o čom svedčia zvuky píly, či traktora. Nie ako my, mestské typy, si chodíme po výletíkoch. Už dole stretávame turistov z vrcholu. "To snáď museli vyraziť s prvým kikiríkaním", konštatujem.  Ideme popod skalné bralo Tesné skaly. Nakrúcal sa pri nich Bielikov Jánošík. Od skál chodník prudko stúpa prakticky až k Strednej Poľane. Krátko sa zastavíme pri Jánošíkovom stole, čo je akási plochá skala. Po ceste je zopár info tabúľ. Stretávame bežca, ktorý dal vrchol za 58min., takmer tretinový čas. Vracia sa s5 a beží prakticky kolmo dolu. Za hodinu a pol sme na lúke. Je posiata malými žltými náprstníkmi. Odpočívame, rozdýchavame sa a dáme tabuľku čokolády. Lepší by bol Redbull s krídlami. Ten ale chutí ako konský moč a krídla aj tak nebudú. Ja zídem poniže k hotelu Choč. 

                                                     Hotel Choč. V pozadí samotný vrchol.

Myslel som si, že je to vtipná narážka, no skutočne sa tak bývalý salaš volá. Nahliadnem dnu, ale zarazí ma v prvej miestnosti tona odpadkov a smradu. Za ďalšími dverami je miestnosť s drevenými pričňami, kde sa dá spať. Romantika s odpadkami a hajzlom za búdou hotela. Niekto tu má batoh. Decentne vycúvam a idem si aj ja dať cukry na posilnenie. Na lúku dobehnú akýsi chlapíci z myjavských kopaníc. Kým došli hore stiahli takmer liter borovičky. Rozhodujeme sa hore šliapať zimnou cestou. Ukazuje k nej šípka. Vysoké pahýle dávajú znať, že poldruha metra snehu tu nie je problém. Vidíme i vzácny Poniklec. Sprievodcu nám robí drozd čvíkota. Po chvíli sa napojíme na červenú značku z Vyšného Kubína. Na určitom úseku je zopár metrov reťaze. Preto sme túto trasu vybrali, nech majú baby zážitok. Vracajúci sa turisti nás upozorňujú na 50 člennú poľskú výpravu okupujúcu vrchol. Tušenie som mal už zdola, kde parkoval veľký autobus. Kým sme sa dostali na Choč, zmizli. Stromy sa zmenšujú a rednú. Za chrbtom sa odkrývajú výhľady na Malú Fatru. Pred vrcholom je len kosodrevina. Vidíme, že vrchol je na dosah. Zrazu sa vynoríme z kosodreviny a sme pred hríbikom: 1606m Veľký Choč. Ešte kúsok na skalu a otvorí sa nám krásny panoramatický výhľad. Vpredu Prosečné. Za ním Sivý vrch a Západné Tatry. V diaľke ostrý špic Kriváňa. Za ním dokonca Gerlach.  Vľavo od neho dva špice Gánku. 

                                                          Chočské vrchy a Západné Tatry.

Otočím sa viac naľavo a podo mnou je kam len oko dovidí celá Orava. Cez binokulár si priblížim Oravskú priehradu a Hviezdoslavovu Babiu horu nad ňou. Po pravej ruke hrebeň Nízkych Tatier. Ešte sú na pláňach a zrázoch mapy snehu. Krásne je vidieť Chopok, za ním Ďumbier. Podídem kúsok nižšie po vrchole a pod sebou mám Lúčky a obďaleč Liptovskú Maru. Liptovská kotlina na dlani. Za chrbtom Veľká a Malá Fatra s Rozsutcami a Veľkým Kriváňom. V diaľke jeden z cieľov Ploská a za ňou Krížna. Ružomberok je schovaný niekde za Mníchom (kde je Liskovská jaskyňa) a Čebraťom. Dáme si chlebík s paštétou. Nad hlavami zakrúžia vetrone. Asi z Martina alebo Prievidze. V nižšej letovej hladine poletuje vidlochvost. Fascinuje ma obzor. Vedel by som sedieť na skale a čumieť na naše krásne Slovensko pod sebou celý deň. Vrcholové bralo ponúka veľa fotogenických miest. Vynorí sa i výprava "Myjaváci na Choči". Buchnú fľašu šumivého vína. Nechutí im a na poprávku zasa bororo. Na Strednú Poľanu  dôjdu prechlastaní jak ruské tanky pri útoku, ale držia s nami viac menej krok. Na temene chočských vrchov sme takmer hodinu. Keď vidím, že si kolega dáva batoh na chrbát, končím s kochaním sa. Rýchle foto, rana istoty (cvak navyše) a schádzame dolu. Tentoraz po zelenej, letnej ceste. Je dosť strmá, tuším viac ako zimná. Baby zaujme zelená jašterica, ja si popásam oči na kopcoch Malej Fatry a Nízkych Tatier po ľavej ruke. Dokonca vidím pred sebou nezameniteľnú siluetu Kľaku. Po krátkom oddychu na lúke, hryzieme jabĺčka a pokračujeme po modrej do dedinky. Po vyše hodine sme dolu. Spravili sme tabuľkové časy. Čo je obdivuhodný výkon. Aj vďaka kolegovi, ktorý zabával malé. Palice mi ohromne pomohli a nohy nebolia. Ideme do Jánošíkovej krčmy, na čo iné ako kofolu a čipsy. Hostinec s ubytovaním ťaží z povery, že tu zlapali Jánošíka. Je to mýtus. Skutočnosť je, že za múrom trčia náhrobky, nabíjačka na autá (majiteľ má Esmart) a nemajú pohľadnice.  Boli sme na výlete takmer 7h. 

                                                                      Hríbik na vrchole.

Do penziónu v Lipt. Teplej je to kúsok. Vlastne len obídeme Choč. Penzión Za mlynom je stavaný len pre deti. Veľké ihrisko a malé parkovisko. Nemám sa kde otočiť. Cúvam pomaly až von z dvora. Ubytovanie je skromné a čisté. Uteráky nám dali iba malé. Osušky sú za poplatok. Na recepcii sme si vybrali večeru pri prihlásení. Izbu máme na konci budovy a volá sa Lucia. Baby bývajú na poschodí. Strmé schody a majú z toho zážitok. Kedysi to bol privát, o čom svedčí napr. zvonček alebo prípojka na práčku. Osprchujeme sa. Baby hore dupocú ako stádo horských kôz. Vraj nám ktosi vstúpil do izby. Nevidel som ho, sedel som bokom. Kuchyňa penziónu pokrivkáva. Bryndzové halušky boli len so smotanou a zahustené múkou. Naproti tomu chutila nám kapustová polievka. I hovädzie sa dalo.  Chuť domova nám pripomenula bošácka slivovica.  Imponovali mi živé kvety na stole. Živá ozdoba nebýva hocikde. Tak, či onak, penzión nemá v okolí konkurenciu. V blízkych Lúčkach nikde neponúkajú polpenziu (iba v samotných kúpeľoch). O kvalite svedčí veľa detí a batoliat. Sezóna sa práve rozbieha. Po večeri sa hojdáme vonku. Chvíľu sme dali i pinčes. Mama hodnotila odpadové hospodárstvo a skritizovala údržbu bazénika-žaburiny.

Nedeľa

29.4.2018

    Oddychový deň. Ráno sme si vybrali raňajkové menu z karty. Neplytvá sa zbytočne surovinami a aspoň nie sú na stole zoschnuté salámy a syry. Dal som si šunku s vajcom a spláchol čiernym čajom. Mamina si dala kávu, čo bol blivajz na n-tú. Ďalší deň už dostala normálne presso a my ovocný čaj. Dali sme si predbežne vyčísliť platbu za ubytovanie. Nie je to málo, ale máme veľký apartmán. Odišli všetci hostia, zostali sme v penzióne asi len my. Po pol jedenástej sme vyrazili do Lúčok. Fotili sme sa pri malebnom 12m vodopáde a vyšli hore ku kúpeľom. 

                                                   12m vodopád Lúčky uprostred dediny.
 

Baby si dali zmrzlinu, ja pohľadnicu (do tašky, nie do úst). Popod travertíny sme vykročili podľa šípky hore. Cez cintorín (kopať jamu v tvrdej zemi je určite k nezaplateniu) sme vyšliapali hore nad skaly. Odtiaľ bol impozantne trčiaci Choč s tými svojimi bradavicami. Jeho silueta bola za bolševika na desaťkorunovej bankovke. Fakt,  mám ju doma. Stretli sme dve bludičky z kúpeľov, ktoré hľadali skaly. No tie sú dole. Potom už len k opelenému Opelu a konečne do aquaparku. Diaľnica do L. Mikuláša je prakticky 80km/h. Usádzajú stredové betóny. Na nepríjemnom kruháči akosi odbočím smerom na Zuberec. Po chvíli sme za mestom a idem doprava do Tatralandie. Obdržíme pri vstupe náramky a ideme. Kupujeme celodenné lístky.  Strava sa pripisuje na náramky a pri odchode doplatíme. Staršiu zaujali tobogany na nafukovačkách. Dnes som vyšiel ďalší Choč. Ak som nevyšliapal schody 30 krát s nafukovačkou, tak ani raz. Sólo skúsim ísť na podložke, ale nechytil som sa. Keď som sa pritopil a drbla mi podložka tvrdým úchytom do oka, zanechal som kvázi adrenalínovú aktivitu. Jediná reštika resp. vývarovňa v areáli. Baby si dali kuracie s hranolkami a ryžou. Ja cestoviny Paradiso, čo boli slimačie ulity s bazalkovým pestom, troškou olív a posypané parmezánom. Vlastne si to isté robím aj doma. Predražené, úboho priemerné. Obyčajná voda stála 2,50Eur. Už aspoň ten šalát bar mohol byť zadarmo. No nie na Slovensku. O5 vyvážam baby na toboganoch. Ale postupne idú samé. Je teplo a ideme von. Basketbalistka strieľa do koša. Nie je to z vody ľahké. I vonku ideme na tobogany s nafukovačkami. Na strmý zjazd staršej lepí. Vo vonkajšom bazéne s 32°C vodou je na odpadnutie, ideme dnu. Krútim sa v obrovskej mise na červenej nafukovačke čoby lajno v hajzli. Pripadám si ako pri vypúšťaní nádrže na Čiernom Váhu, keď vletím do rúry. Mladšia robí prvé nesmelé pokusy plávať bez rukávov. Nemá na výber, žiadne sme ani nezobrali. Motá sa tu veľa Poliakov, lehátka beznádejne obsadené. Drahej sa podarí uzurpovať akési prútené kresielko pri dverách. V Bešeňovej toľko našich severných susedov nie je. Pred piatou sme už zmáčaní ako chleba pre sliepky. Mladšia je vystrašená jazdou dozadu, nie celkom podľa plánu. Nepodarilo sa mi zvrtnúť člnok. I mamina sa tvári elegantne znudene. Je čas zdvihnúť zadky z nafukovačiek. Ideme teda do šatní. Pri tých 100 skrinkách sa snáď zišla celá Tatralandia a Poľsko dohromady. Lavička blokuje skrinku. Žena ju energicky odsúva aj so sediacimi cudzími deťmi. Nezabudnúť na pohľadnicu, hoci sa mi nepáči a odchádzame. Zastavujem v meste. Kúpime dačo jesť na zajtra a opúšťame mesto. Na večeru si dám vínko, polovička pivo. Celé opačne, že. Víno zlievané ako voda ma až tak neprekvapí. Má to v mene. Slepačia polievka druhý večer bola z bujónu. Možno sa nechcelo pani kuchárke vyvárať pre 4 ľudí. Boli sme tu jednu noc sami. Kuracie na prírodno s hubovou omáčkou sa dá. Jedlo teda priemerné.  Večeriame vonku pri žaburine. 

                                                        Bývali sme v apartmáne vpravo.


Penzión je obklopený starými rárohami. Je to teraz móda, ale nepôsobí to vkusne. I vo vnútri je vojenská lopatka vedľa meradla, či lekárnička a harmonika. Kukučka zakuká o 19h len 2x. Ani tej sa nechce na veteš dívať. V inej miestnosti sú portréty slovanských kráľov nad písacími strojmi. Do misky na kvety hodím papierik. Nie som prvý, kto má plechovku za smetiak. Na okolí je božské ticho v lone prírody, v diaľke občas zašumí rýchlik do Košíc. Dobrú noc.

Pondelok

30.4.2018

    V noci búrka, takže až také ticho nebolo. Ako tak umylo auto. Ráno, že skúsime technický zázrak a žolíka elektrární, vodnú nádrž Čierny Váh. Počasie sa nerysovalo najlepšie. Pani domáca má tiež dcérku basketbalistku. Extrovertne som si za 10 min. s ňou vymenil info o baskete. Prechádzame popri penziónoch s divnými menami U Sršňa, Motýľ. Posadnutosť moja pohľadnicami dosiahla vrchol. Prejdeme 500m a stojím na obecnom úrade v L.Teplej.  Od ochotnej pani obdržím dve pohľadnice, ale prekliaty Choč medzi nimi nie je. Preto jachám s nádejou do Ružomberka. Na križovatke odbočím, našťastie zle, a nájdem bezplatné parkovanie (vyhliadnuté som mal platené). Bonus sú jamy a kolóna z parkoviska. Obehnem Info centrum a získam jedinú pohľadnicu Choča aj to zimnú a vlastne vrchol na nej ani nie je. V papiernictve ani v predajni kníh nič. Rozprší sa a ideme na východ. Nádrž Čierny Váh je pekne vidieť už z diaľnice od Liptovského Jána. Zatrávnený plochý kopec ako pristávacia plocha pre UFO. K Východnej sa robí nový asfalt, a tak tvrdneme pri "plácačkovi". Za amfiteátrom odbočujeme doľava k stanici. Koniec sveta pri Bielom Váhu. Pýtam sa "ajzrboňáka" kade k hornej nádrži. Že pod podjazdom je smerovník. "Ale nechoďte takto, lebo vás zleje", upozorňuje ma, keď sa pred ním promenádujem v kraťasoch a tričku. Popri rybníkoch sa vraciam autom ku križovatke. Na nádrž je to vyše 9km. Polovička sa bojí medveďov a odchádzame. Právom. Na druhý deň sa dozvedáme, že ich je na okolí veľa a videli ich stopy. Smerom k Svarínu nás stihne prietrž mračien. Idem preto až k Hornej nádrži. 

                                         Horná nádrž je vo výške 1160m na lokalite Vyšné Sokoly.

Tam sedíme v aute a čakáme, kým prejde dážď. Dáme maškrtu a vzápätí prestane pršať. Priehrada pripomína obrí lavór. Výkon elektrárne je porovnateľný s Gabčíkovom. Bohužiaľ rýchlo stráca dych a po 8h by bola na dne (k tomu ešte nikdy nedošlo). Pritom hladina môže klesnúť o 25m. Dostatočne na to upozorňujú tabule na zábradlí, ale kto by sa pri kúpaní dal vcucnúť? Do vodovodnej rúry sa zmestí nákladné auto. Mamina konštatuje, že dva biele pásy na hrádzi sú na sledovanie výšky hladiny z náprotivnej centrály. Bohužiaľ to tak nie je a je to len skúšobný náter. I okolie nádrže je interesantné. Tatry sú dnes v mrakoch. Všetko je v 50-tich odtieňoch sivej. Pešo prejdeme nádrž dokola.  Kriváň od nádrže vôbec nie je kriváň. Liptov o5 ako na dlani. Pomaly mizne opar a odkryje sa Kráľova hoľa, kde Čierny Váh pramení a tiež Chopok. Hlavne je však vidieť končiare Vysokých Tatier: Rysy, Lomničák v pozadí za Slavkovským štítom. 

                                                      Panoráma Tatier z Hornej nádrže.

Skloním hlavu a vidím, že priehradný múr je posiaty fialkami trojfarebnými.  Zjeme salámové chleby a ideme k dolnej nádrži. Cestu blokujú lesníci. Nevítaní sme tu však my, tak sa ani nepohoršujem. Vypnem motor a sledujem ako bravúrne narábajú s ramenom a hádžu drevo na vlečku. Cesta k dolnej nádrži je horšia ako k hornej. Je to tým, že chodia po nej kamióny naložené drevom. Rozmýšľame nazuť karimory a ísť žľabom priamo hore. Na hornej som totiž stretol turistov zdola. Je to asi 1km strminou. Zhruba 45min. Baby ale protestujú, preto ideme ďalej. S5 k Hornej nádrži. Túžim po panoráme Tatier. Počasie sa zlepšilo, no je teplo a opar. I tak je to jedno, lebo som doma zistil, že objektív bol špinavý. Zasa dolu, kde hľadáme sútok Váhov v Kráľovej. Napokon ho nájdem. Parkujem pri bývalom pionierskom tábore, či čo to bolo, pred Kráľovou Lehotou. Odtiaľ kráčame cez most ponad Čierny Váh. Kúsok hore, vľavo, kde je malá chatka. Pred ňou ide cesta k rieke. Ocitáme sa na lúke s krtincami. Ideme na jej druhý koniec. Tam je úzka cestička džungľou popri Váhu a zakrátko sme pod železničným mostom. Prejdeme popod a objaví sa sútok veľtoku. Čierny Váh je dravý, biely lenivo vteká do Čierneho. Ten akoby Biely ťahal k sebe. Na opačnom brehu tiež vidíme cestu, ale netušíme, ako sa k nej dostať. Popisu hore uvedenej cesty predchádzalo trocha objaviteľskej invencie a blúdenia. Tým je však naša família povestná. Mamina protestuje, lebo zbadala užovku. Ja akurát slimáka. No, ona si vymyslela prebádať sútok. 

                                           Vľavo dravý Čierny a vpravo komótny Biely.

Sme blízko L. Hrádku. Tradície treba dodržiavať a ťahajú nás na zmrzlinu. Tretí alebo štvrtý krát. Bohužiaľ zmrzlina vyzerá, že už definitívne do kornútkov dotočila. Kúsok ďalej je nová a zamierime tam. Bubli zmrzlina pre baby, ja koštujem burizonovú. Nakúpime proviant v Lidl, zajtra je sviatok. O5 zmrzlina, baby dostanú  ako verné zákazníčky trocha viac. Cesta a železnica, vo všetkom tom hluku Hotel Smrek. Bývať by som v ňom, ani v okolí nechcel. Zdevastované budovy Tesly, ktorá ešte akosi sčasti prežíva. Auto si nevšímame a tiež si pýta o pozornosť. Okrem paliva treba vymeniť žiarovku v prednom svetle. Takže nejdem na diaľnicu, ale zasa do L. Mikuláša. Nie je ešte 18h snáď nejaký servis bude. Aj je, ale v Opel servis tma. Funguje len do 16h. Naproti je Škoda. Porušením aspoň troch pravidiel premávky, preskočím na druhú stranu a zoberú ma. Za "šórtajm" a "bigmany" mám "longlajf" žiarovku. Ak bude, ako tá predtým, tak dva roky nie je zrovna dlhý život. Konečne stáčam k penziónu. O5 sa mračí, ale ani nekvapne. A auto je špinavé zasa jak prasa. Večera rezne, ja pirohy s bryndzou. Mama vysloví názor, že staršia dcérka bude vodárka. 

Pondelok

1.5.

    Znova krásny slnečný deň. Využijeme ho na dobytie ďalšieho cieľa v Reštartni sa! Je to však zachádzka. Na konci dňa neľutujeme. Ráno čakajú budúce ruže, kedy si zahrajú s čajočkou. Dcérke sa veľmi nechce, napokon ide. Zatiaľ, čo hádžu na kôš, balíme. Vyplatíme ubytko sympatickej majiteľke, foto nádejných basketbalistiek a lúčime sa. Kolesá sa točia na juh. V Ružomberku liptácky klon svokra sa motá na najrušnejšej križovatke na svete. Vietor mu sfúkne čiapku. Má šťastie, že je červená a môže ju zobrať. Naj dedinka L. Osada nesklamala a je v nej predajňa otvorená. No my sme zásobení, nie ako minulý rok. Niekde pred Donovalmi má byť odbočka na Lipt. Revúce kam neskôr pôjdeme, ale netuším kde (v L. Osade). Rádio upozorňuje 2x na "radistov" v Starej Hore. Ľudia sú nepoučiteľní a vidím ako v protismere zastavujú auto. Rakúšan za mnou blikal morzeovku protiidúcim pomaly do Bystrice. Obiehajú nás maďarskí motorkári a sme pod Urpínom. Kúsok po rýchlostnej a v Hronskej Breznici ju opúšťame. Kľukatou cestou do B. Štiavnice. Hoci ma značky upozorňujú na uzavretú cestu k Štiavnickym Baniam, tupo idem cez centrum. Pri Novom zámku si dávam čelom vzad. I dnes sú tam cestári. Aspoň baby vidia krásy banského mestečka. Idem ani neviem ako na Hornú Roveň. Zastavím pri krave a pýtam sa na cestu do Baní. Nie kravy, ale pastiera. Posiela ma smerom, kde je otočená krava, na Levice. Idem teda len kúsok k bývalej bani. Odtiaľ ide náučný chodník k Richňave. Ideme naľahko, cesta by nemala byť náročná. Je na nej trochu ťažšia orientácia, ale stratiť na holých pláňach sa nedá. Cez to všetko, chodník pýta lepšie značenie. Stúpame lesnou cestou k Veternému sedlu pod Tanádom.  Na opačnej strane je nový lyžiarsky vlek Salamander rezort. 

                                               Viac ako 900m vysoký Tanád nad B.Štiavnicou.


Šliapeme na Malý Tanád. Je odtiaľ krásna vyhliadka na Štiavnické vrchy. Ďalej na severovýchod je vidieť masív Poľany, na opačnej strane rovina Tekova. Za chrbtom mám Vtáčnik. Celou cestou vidíme povestné Sitno. So staršou sme tam už i boli. Prechádzame po vrstevnici. Vypálený les, zostala len lúka pre ovce. Svedčí o tom rozpadnutá koliba za kopcom. Ovce pomáhali stavať tajchy. Kopytami udupávali hrádzu.  Z lesíka sa práši. Mamina zasa myslí na kancov a podobnú divočinu. Je to však peľ z ihličnanov. Prejdeme okrajom lesíka a sme niekde pod Kanderkou. Naše domáce orchidey, Vstavače, už kvitnú v plnej kráse. Šliapeme k sedlu Pleso. Rozrytá zem dáva tušiť o pokuse zachrániť tajch Pleso. Z pôvodných 60 tajchov sa zachovalo 24. Tajchy sú umelé jazerá, ktoré kedysi slúžili baníkom na pohon čerpadiel odčerpávajúcich vodu z baní.  Odbočíme na vyhliadku nad Vindšachtským tajchom. 

                                                    Vindšachtský tajch. Pod ním Evičkino jazero.

Prídu tam dievčence z blízkej školy a na rukách dravcov. Italy, jastrab (-ica) mexický, ktorý má krásne slovenské meno kaňúr. U nás nie je doma, lebo pochádza, ako meno naznačuje, z Ánd. Druhý dravec bola Turu, sokol rároh. Vedeli ste, že je v Š. Baniach jediná základná škola na svete, kde je sokoliarstvo povinný predmet? Na tento nápad prišiel kantor z Austrálie. Baby sú veľmi hrdé na svoju školu.  Navštevujú ju osobnosti ako Nasťa Kuzmina, či  indický veľvyslanec.  Pýchou školy je minizoo a hlavne dravce. Krokodíl, opice i mrchožrútsky sup. Do tejto školy chodia deti i cez prázdniny a škola je vtedy prístupná od 9 do 17h. Určite sem zavítajte a pozdravujte budúcu sokoliarku Hanku. Dievčence nám aspoň predviedli lietanie Italy. Turu bola mrzutá, len škriekala. I moje tri baby si skúsili dotyk dravca. Priletel za nimi a sadol si na rukavicu, v ktorej mali skrytú maškrtu. Na každom výlete nás postretne dačo výnimočné. Inak tomu nebolo ani teraz. Čas nás tlačil, s milými dievčatami sme sa rozlúčili a ešte kúsok popod vlek šliapali k prvým chatkám. Okrajom sme prišli takmer k levickej ceste. Zvrtli sme sa pri smetiakoch o 180° a našli cestu k tajchu. Cez rozbité schody popri nízkej chatrči. Richňava vstáva z popola. Buduje sa tu rezort, hoci oba tajchy nie sú ešte plne napustené. 

                                                    Richňovský tajch je viac menej vypustený.
 

Najeme sa paštéty ako inak. Ktosi si na jazere púšťa bojovú lodičku.  Vraciame sa s5. Radi by sme priamo hore a nie obchádzať chaty. Akurát vbehnem komusi do záhrady.  Prekvapene pozerá ako hydrant z tajchu. Ideme radšej s5 rovnakou cestou. Teraz ideme v kuse až k autu. Blízko namierime k penziónu. Chlapča obsluhuje a pripadá mi príliš servilný. Možno to tak má i byť, ale v našich končinách to nie je zvykom. Čapované nemajú nič dáme teda fľaškovú kofču a plzničku pre maminu. Pohľadnice neznámy pojem. Už asi nie sú v móde. Ideme autom dolu tentoraz odbočím pri krave správne. Úzke uličky Š. Baní. Zastavujem pri tajchu, ale kdeže pohľadnice. Pokračujem na Levice. Plán je ísť skratkou smerom na Pukanec. Pýtam sa drahej: "Dobre ideme?" "Dóbre, len karuj dalej", držiac atlas hovorí s istotou v hlase. Lenže odbočím opačne na Uhliská, a keď cesta už ďalej nejde tuším, že som kdesi, kde nechcem byť. Nielenže tam líšky nedávajú dobrú noc, ale ani muchy sa tam neotáčajú.  Zobral som teda do rúk mapu a správne pootáčal. Írečití gazdíčkovia čumia na zjavy zo západu, čo robia na konci sveta. Vďaka Reštartni a orientačnému zmyslu mojej ženy si vyberieme všetky poľné cesty. Vraciam sa teda 2km dolu. Odbočka na Novú Baňu je nenápadná a je tam len zákazová značka pre nákladiaky a druhá, že v zime je bez údržby. Cesta je v poho, iba krátky úsek s jamami, kde treba opatrnosť. Sme v osade Brehy a hneď na to na rýchlostnej ceste. Určite sme si skrátili cestu, len nevieme o koľko.
Pobyt mimo domu a hlavne práce nám vyčistil hlavy a naozaj sme sa reštartli. Videli sme znova neznáme kúty našej malej krajiny. Občas i nechtiac. Na prázdniny plánujeme ďalšie.