5.2.18

Do koša

Koncom jesene sme začali hernú košovú sezónu. Pre veľkých aj malých. Pasívne aj aktívne. S výhrami aj prehrami. Mini čajočky od decembra hrajú zápasy. Už prípravný zápas s Petržalkou dával šípiť, že baby nie sú vo forme. Ako prvý riadny zápas bol so Šamorínom. Fiasko 54:4, veď sú to favoriti ligy. Potom staršia ochorela a proti Nitre nenastúpila. Výsledok nebol o nič lepší. Lepšie si vedú v hre 3 na 3. Tam aj dcérka má väčší priestor a hádže body. Remízu dokázali zahrať voči chalanom z Trnavy. Ani na súbojoch pohlaví sa však naša hviezda pre indispozíciu neukázala. Domáce zápasy sa hrajú v telocvični gymnázia. Priestranná, zrekonštruovaná, voňavá. Veď tam hrávali, nie tak dávno, extra ligu. Baby však našli i slabšieho súpera, a to klokanov z Ivánky pri Dunaji. Tých natrieskali 60:12. Sľúbil som cukráreň za víťazstvo, a tak som s veľkou radosťou plnil. Od nového roku hrajú baby prakticky už len vonku. Boli sme v Hovadove o týždeň skôr, ako sme mali zaznačené v kalendári. Maličká, tmavá a studená telocvičňa. Na papundeklových dverách do šatne diera. Tiesnili sme sa kdesi na čiare autu. Baby sa držali prvú polovicu zápasu. Je vidieť, že trénerka urobila s nimi pokrok a majú systém. Do hry sa však príliš starajú aj rodičia. Keď si už i pokladník v basketb. hale myslí, že vie koučovať... Mladá rozhodkyňa v zácviku nám k víťazstvu zrovna nepomohla. Po prestávke akoby dievčatá herne odišli. Na druhej strane naša najvyššia hráčka bola o hlavu menšia od ich žirafy. Vice versa. Naša najmenšia o hlavu nižšia od ich najmenšej. Tú škôlkárku nepočítam. Chýba v družstve ešte disciplína. Po zápase sa zbalila prenosná tabuľa a šli sme. V celkovom poradí sme v západoslovenskej lige na 4. mieste z 5. Iróniou je, že v každom meste, kde hráme žije naša rodina. Riešia dilemu, komu fandiť.
Najväčšie čajky si nevedú o nič lepšie. Prepadák roka. Vyleteli ako tie skrekane spod Kolonadoveho mosta zo všetkých možných východoeur. líg a ani v extra lige zrovna neoslňujú. Od víťazstva v Slovenskom pohári ich delil jeden poondiaty koš. Rozhodca tiež pískal jak v telocvični našim malým čajočkám. Tréner pri kúpe nemal šťastnú ruku. S prosíkom potom klačal pred odvrhnutymi hráčkami, ale "pozde bycha honit", ako hovoria Česi. Je to na porazenie.
A Staré vrany ani nehovorím. Tie by len hrali každý týždeň zápasy, ale kondične nestačia ani na lenivé kačice. Nevedia sa dohodnúť na ničom. Peniaze, zápasy, miesto, hráčky. Ich tréningy a intrigy sú už pomaly o odvolávaní nepohodlných. Drahá im robí manažérku a lexaurinku tímu.Vďaka pozvánke na internete je ich už na dve družstvá. Potom polovica len zahrieva lavičku.
Ja sa pri tom všetkom učím fotiť a prežiť v chlade. Nový objektív je skvelý, zima v telocvični už menej. Moje fotky Starých vrán šli dobrovoľne do elektronického sveta, čo ma nemilo prekvapilo.
Sezóna sa prehupla do svojej polovice. Chovám v sebe nádej, že bude lepšia, menej horúcich hláv, viac košov a krásnych momentov, ktoré sa mi podarí zachytiť.