Smrk

    

     Marec začal slnečným počasím, ktoré trvalo veľmi dlho. Pekné počko praje turistom, na druhej strane príroda skapínala od smädu. V prvú marcovú sobotu som sa so ženou vybral do moravských Beskýd na jej druhý najvyšší kopček Smrk (1276m n.m.). Cesta do Ostravice trvá vyše poldruha hodiny. V Bílé na svahoch stále jazdia lyžiari. V údolí je ráno +1°C, takže to ide. Cez deň sa sneh topí, preto sa lyžiari vrátia až so západom slnka. V Ostravici sú  pred desiatou obe  malé zadarmenko parkovacie plochy beznádejne obsadené. Obec však zriadila mega parkovaciu plochu "U píly" za železnicou. Akurát nie je v pepíkovskom štýle "hlavně levně". Pepíci sú však vynaliezaví, a keď nie sú zaparkovaní v Čeladnej, auto nechajú na výhybke lesnej cesty. Celodenný lístok stojí 250 kačenek, čo je asi 10Eur. Pomaly ako v Tatrách. Veľa áut na ploche ani nestojí. Nemáme na výber. Prezujeme karimory a vyrážame západným smerom popri prítoku Ostravice, Bučacom potoku. Na peknej asfaltovej ceste práši pomerne dosť smradov. Kam všetci idú? Väčšina sa zdá, venčí psov. Odstavia autá na výhybke a robia vychádzku. "U otočke" opúšťame asfaltku a stále popri potoku stúpame hore po lesnej ceste. Na hranici prírodnej rezervácie prekračujeme cez kamene potok. 

    Pomaly sa riave vzďaľujeme a nechávame ju pod sebou. Na to, ako turisti, vychvaľovali kľud v masíve Smrku, na chodníku je pomerne rušno. Obiehajú nás mladí, naľahko zbalení. Ideme si svojím tempom. Krátku odbočku si urobíme k potoku, no vodopád je vyššie. Cez údolie potoka vyzerá byť ťažko schodná cesta, preto vodopád oželieme. Dostať sa k vodopádu dá po lesnej ceste od Skalky. Inú cestu som k nemu nevidel. Nenáročným stúpaním sa ocitneme v sedle Nad Holubčankou. 

    Z opačného smeru dohrmia dvaja cyklisti. Netušia poriadne ani kde sú. Idú z Havířova a hľadajú cestu na žel. stanicu. Schádzajú dole, my pokračujeme na Smrk. Niektorí znalí si cestu skracujú priamo hore. Je dosť strmá, ale nie taká zľadovateľá. Na kúsok zláka skratka aj nás, no máme dosť a vraciame sa po vrstevnici Barborskou cestou na červeno značený chodník. Nad 1000m je už snehová pokrývka. 

    Namáhavá cesta stupajami je aspoň odmenená výhľadmi na sever a čiastočne na východ. Medzi vrcholmi smrekov sa mihne Lysá. Napojenie na červenú značku sa nezaobíde bez pádu. Pošmyknem sa na ľade. Čas sme teda neušetrili. Bez váhania nasadzujeme hroty. A veru po chvíli ako opustíme súbežnú lesnú cestu, nasleduje prudšie stúpanie po ľade. Nie raz vidíme pád borcov idúcich dole. Zastavíme sa u studničky Tajemná Řasenka, ale riasy nehodláme ochutnať. Vylúštime nápis "Kto mně ukradne, ať mu ruka odpadne", na termonhrčeku zavesenom na studničke. 

    Po pár minútach sme v sedle Smrk. Čaká nás posledný výstup na hrebeň a samotný vršok. Vstupujeme do nedotknutej prírodnej rezervácie. Pripomína Jeseníky. Smrk bol v minulosti mimo hľadáčika drevorubačov, preto sú tamojšie lesy pekne zachované. S hrotmi sa nám pekne stúpa priamo po ľade. Snažím sa odopäť idúcky paličky a šetriť nohy. Po chvíli tancovania a hmatania sa mi podarí dostať ich do rúk. Už ich ani nepotrebujem, lebo kráčame po hrebeni. Poskrúcané torzá, solitéry, ako rečie drahá, pripomínajú rôzne zvery. Nejako minieme malé pomníčky a predtým, ako dobijem kopec, sa kúsok vrátim. Skalné mohyly sú mimo chodníka a navyše čiastočne pod snehom. Pomôže navigácia. Čo však robí portrét Jana Palacha, či Johna Lenona na kopci, netuším. Nejaké symboly slobody. Palachova mohyla (nová od r.2019) tiež už zažila svoje. Čo nezničila príroda, tomu pomohli vandali. 

     O chvíľu však uvidíme ďalšiu bizarnosť. Zatiaľ ma drahá čaká na slnkom zaliatej vyhliadke. Na skale piknikuje staršia ženička a s plechovkou piva nevyzerá, že by odchádzala. Preto nastane rýchle foto a prejdeme pár metrov k hríbiku. Poniže je ďalšia vyhliadka viac na severozápad. Ostrava je už v sivom opare. Frýdek s Olešnou, kde som kempoval, je ešte vidieť. Fúka teplý vzduch a kazí rozhľad do diaľav. Drahá vyzerá na Smrku medveďa, ale ja vidím iba opicu. Vskutku nejaký domáci čudák vytrepal hore plyšovú opicu. Žena sa s ním dá do reči. Z češtiny plynulo prejde na slovenčinu. Dozvie sa všeličo o okolí, i napr. to, že červeno značený chodník takmer nikto nepoužíva a všetci ťahajú priamo hore. My sme však dosť ľudí stretli aj v sedle. Takto podľa mňa prídu o krásy hrebeňa. Veci si zložíme na vyhliadke do snehu. Najeme sa rožkov so salámou, zapijeme čajom. Zdola dosupia rodinky s ratolesťami. Počuť ich už hodnú chvíľu spoza stromov. 

    Rozhodujeme sa pre návratovú cestu. Vo vrcholovej knihe je nápis: "Nešmeky jsou jen pro padavky". Napíšem: "Padavky zdraví dobrovolných dárcu orgánu", opečiatkujem nálepkou a pokračujeme na juh do Čeladnej. Lenže zdá sa mi trasa nejaká dlhá. Nahodím ju do navigácie a pred sebou máme ešte 21km. Volám na ženu a hneď sa obraciame s5. Cez vrchol len preletíme a po pár minútach sme o5 v sedle. Ideme rovno na Malý Smrk, ktorý je len kúsok na východ. 

    Výhľady z neho žiadne. Vrchol tvorí len kopček a na strome papierik s fixkou napísaným názvom. Odtiaľto mám jedinú fotku seba sa. Vrátime sa do sedla, po via Čechia - severní klesáme už len dolu. 

    Pod Malým Smrkem končí ľad a zbavujeme sa stúpacích želiez. Po chvíli sme o5 na asfaltke a stáčame sa na sever. Pod nami je zásobáreň pre Ostravsko - vodná nádrž Šance. V údolí hrozí pri zosuve pôdy vlna tsunami, preto sa svah monitoruje. Sprevádza nás malý čiernobiely psík. Sme však rýchlejší ako majitelia a ako sa odpájame z lesnej cesty, psík beží za majiteľmi. Žlto značený chodník sa stočí znova na juh a pokračuje prudšie dolu k nádrži. Z obmedzených výhľadov sa mihne pod nami vodná hladina. Sklesáme k potoku Rúžanec a počujeme už smradov na hlavnej ceste. Chceme sa jej však vyhnúť, preto na rázcestí sa pripojíme k Krkavčí stezce. Omylom ju drahá nazve Medvědí. Upúta ma útulňa bezdomovca v betónovom kvádri. Chodník znova stúpa nad frekventovanú cestu č.56 do Frýdku Místku. Existuje i skratka zo žltej, no cestou dolu sme si ju nevšimli. Teraz ju vpravo vidíme. Čaká nás dobrých 5km k autu. No viac menej po vrstevnici. Odkrýva sa impozantný výhľad na Šance.

     Na severe je stále na hladine vrstva ľadu. Dobrý nápad by bol spraviť vyhliadkovú vežu. Miesto popri lesnej ceste je. Pod nohami sa kde tu objavia výživové tepny nádrže. Minieme priehradný múr a motáme sa pomedzi chatkami. Cesta ma zláka dolu, no ešte treba nastúpať pár metrov ku drevenému rámu "lehni, sedni" na lúke. Vidno odtiaľ ikonickú Lysú horu a pod ňou gýčový zámoček Zlatý Orel. V 19 st. sídlo baróna von Rothschield, majiteľa železiarní, dnes kvázi romantický hotel. Prechádzame kúsok nad Ostravicou a sme nas5 v obci. 

    Mládežníci piknikujú pri transformátore na brehu rieky. Elektrická romantika pod drôtmi VN. Pred piatou sme pri lesknúcej sa Jarise (včera večer som ju umyl). Nejaký týpek šaškuje pred rampou. Myslí si, že sa otvorí len tak naverím boha. Až potom si všimne, že v drevenej búdke je parkovací automat. Púšťam ho k automatu pred seba, veď aj tak blokuje výjazd. Voláme domov, nech  baby objednajú MacDonald menu pre každého. Že prekročíme hranice, vieme ako vždy zmenou povrchu vozovky. Na Českej strane je cesta E442 pekne zrekonštruovaná, na Slovensku sa vyhýbam kráterom. Na druhej strane, Česi ju majú jednoduchšiu, s menším množstvom serpentín. Zastavíme sa v trenčianskom Decathlon pre kúpu nových turistických nohavíc. Tie, čo mám na sebe nosím každý deň a sú už celkom zodraté z bicykla alebo i behu. 
    Smrk je pekná, nenáročná turistika. Je to tretí najvyšší kopček, na ktorý sme v Moravskoslezských Beskydoch vystúpili. Pomaly tie Beskydy zdoláme i celé. Výhľady z neho nie sú veľké, no svojou nedotknuteľnosťou má, čo ponúknuť. Smrk sa trocha  vymyká českým zvyklostiam a bufet alebo chatu v okolí nenájdete. Preto ani nie je až tak veľmi navštevovaný.

Zimné kopčeky 2026

 

           Prvá tohtoročná turistika bola na Taricové skaly a výšľap na Veľký Petrklín v Malých Karpatoch.

Brali sme so sebou mladšiu dcérku, ktorá výlet mala v rámci kondičnej prípravy. Čo bolo síce pekné, ale trénerovi nestačilo. Navyše si požičala Karimory staršej, pretože jej 34 sú už malé. Vyrazili sme pomerne neskoro pred pol desiatou. Cesty boli suché, za niečo vyše hodinky parkujem v Sološnici pri záhradkárskej osade. Zídeme potom dolu na cestu vedúcu do Sklenej huty. Na križovatke je altánok a parkovacia plocha. Nevedel som, že sa tu dá parkovať. No cesta je zľadovatená, možno aj dobre, že som nechal auto hore. Nie je to veľká zachádzka. Pokračujeme po úseku SNP-čky do sedla Skalka. 60m od nás prebehne stádo muflónov. Ešte som ich nikdy nevidel pobehovať voľne v prírode. Splnil sa mi malý sen. Začína vážnejšie stúpanie po križovatku s cyklochodníkom. Snehu nie je veľa, len pár čísiel. Za Skalkou je plot. Za ním nejaká rodinka. Plot oddeľuje pp. prales. Chodník pokračuje miernym stúpaním stále popri plote. Obchádzame kopec Horný vrch a už vidíme skalné bralá. Dievčatá idú asi 100m za mnou.

   Sám sa vyšplhám hore, zatiaľ, čo baby idú spodkom. Z Taricových skál je obmedzený výhľad na východ. Lepší je na západ, na dominantnú Vysokú. Vedľa nej je obrovský kameňolom Vajarská slúžiaci ako zásobáreň vápenca pre cementáreň Rohožník. Baby dofučia obchádzkou hore. Ja idem na ďalšie skaly, ony lepšou, južnou cestou sa vyštverajú na severné skaly. Z druhých skál je ešte horší výhľad, navyše fúka severozápadný vietor, preto sa na nich nezdržujem a vrátim k prvým, kde baby pózujú. Cestu s5 som vybral cez kopec Veľký Petrklín. Najprv však zídeme na lesnú cestu. Popri riavach a otvorených zdrojoch pitnej vody dôjdeme dolu k Zadnému Hlinenému.

    Pokračujeme kúsok dolinou Rohožníckeho potoka po najbližšiu križovatku. Od nej vidíme stožiar na Petrklíne. Spolu so stopami lesnej zveri kráčame na sever lesnou cestou ku krmelcu. Tam končia už aj stopy dezénu nejakého terénneho auta. Zaujímavé, že zvery vedia kade ísť, aby sa nezaborili do snehu alebo lístia. Je niekedy vhodné sledovať prírodu. Ponúka najjednoduchšie riešenia a cesty. Výstupame do sedla nad Veľkou Šimkovskou. Stočíme sa na západ, Petrklín je nad nami. Vysekanou cestou prudko šliapeme hore. Posledné stúpanie dá zabrať.

Svah Petrklína.

    V polovici kopca nájdem stopy a vydám sa po nich. Kričím na dievčatá dole, nech sa držia stupají. Konečne sa dopachtím k stožiaru a zamávam dolu. Drahá mi odmáva. Zložím batoh a vydriapem sa po oceľovom rebríku na stožiar. Hore fúka a kýva sa. Výstup na úzku rozhľadňu je len pre silné nervy. V zapadajúcom slnku je pekne vidieť Vápenná na severe, či Jelenec a Horný vrch, odkiaľ sme prišli. Na západe je pod nami Sološnica, v diali Záhorie a komíny Břeclavi, za ňou Pálava s Dívčím hradem.  Zabudol som si telefén, preto sa vraciam dolu a zase vyliezam hore. Je po tretej hodine a načim sa pobrať. Baby ukusujú z medovníkov, kým sa kochám výhľadmi. Dolu schádzame po modro značenom chodníku. Sprvu ide po hrebeni, no po pár desiatkach metrov je rovnako prudký ako z východnej strany. Petrklín je viac menej pravidelný, zrezaný kužeľ a tvoria ho prudké svahy zo všetkých strán. Na zľadovatenom povrchu sa šmýka. Oproti stúpa na ľahko nejaký týpek. Po 3h o5 nejaká živá duša. Okolo štvrtej sme konečne v Sološníckej doline. Už sa stmieva. Minieme nenápadnú cestičku medzi domami k záhradkám a vraciame sa pár metrov. Cestou hore vidíme pasúcu sa srnku. Slnko zapadlo a sme pri aute. Cestou vidíme brutálne veľký mesiac nad Plaveckým hradom. Vlčí mesiac v magickom januárovom splne dáva krásnu bodku za výletom. 

    Traja králi patria pre neznabohov k výstupom na rôzne kopčeky po Slovensku. So ženinými kolegami nám turistika na začiatku roka nevyšla, preto sa vyberám len ja s drahou. V hre bol Sokol, kdesi pri Ilave alebo i fatranský Veľký Rozsutec. Tam sa však bez cepínu neodporúčalo šplhať, preto napokon vyberáme Orgoňovu Kýčeru v Javorníkoch. Nenáročnú trasu začíname v dedinke Papradno pár kilometrov od Považskej Bystrice. Vodičovi busu som musel povedať, kde presne idem. Vravím: "Do centra". "Ale to je pred kostol, pri kostole alebo kde?" Intuitívne vravím, že ku kostolu. 

    SAD Trenčín patrí pomedzi tie drahšie spoločnosti. Lístok stojí 1,80Eur. Narážam na Silvestrovský výstup na Marhát, kde nás cesta do Nitrianskej Blatnice (17km) stála 1,40Eur a do Hornej Stredy (8km) 1,60Eur. Čím ma ale príjemne prekvapila, je intenzita spojov vo sviatok. Každú hodinu do Papradna, či z Maríkovej do P. Bystrice. V Jasenici pristúpi dedko Vlado, ktorý nám robí sprievodcu na tras pokiaľ bude vládať. Možno sme ho, starého, aj uštvali, ale na vrchole sa 5min. po nás objaví. 

    Hneď na začiatku sa odpájame od žlto značeného chodníka a ideme viac východne (vľavo) priamo pod kopec Chrcholinec. Niekto sa na svahu vyzúril na štvorkolke. Vlado nám poradí skratku, ako obídeme sedlo. Za lúkou je značka chránenej krajinnej oblasti a zároveň začína prudké stúpanie na vrch Tisová. Tréning na Veľký Petrklín sa vyplatil. Chodník je ako tak vyšliapaný, no sypký sneh trocha brzdí naše kroky. Cm snehu s výškou pribúdajú. Hore bude takých 15 čísiel. Kdeže to u nás na dolniakoch. Oceniteľné to je najmä pri klesaní.

    Pokračujeme po hrebeni, značenom modro na mape. Stretáme chlapíka s hnedým zlatým retieverom. Na zrezanom pni si vypijeme šálku čaju a počkáme na dedka. Od prameňa potoka Besné, resp. už pod ním začína finálne stúpanie na Kýčeru. Oproti z lesnej cesty sa objavuje z ničoho nič nejaká babenka. Odkiaľ ide, netušíme, možno sa bola vyšťať alebo nabrať vody v prameni, no skončí na stanici v Považskej Bystrici. Ide mimo oficiálnej trasy. Dedko je ďaleko za nami, my fučíme hore. Na pahorku sa otvárajú výhľady na hrebeň Javorníkov. Zhora počujeme hlasy, vrchol je blízko. Samotný vrchol je malý, voľné miesto zaberá 7m rozhľadňa, prístrešok a ohnisko. Na kraji trčí drevená socha Orgoňa-pohana. Ľudia sa tlačia kde kade. Nájsť si miesto, kde sa zložiť a najesť je umenie. Kým som na kukani, drahej nalejú milí ľudkovia do papierového pohárika punč a k tomu dolejú repák. Punč sa varí v kotlíku, vôkol neho si ľudia opekajú slaninku, či klobásky. Všetko domáca výroba.

   Z kukane nie je bohvieaký výhľad. Na juhu sú vidieť Vršatecké bralá, na východe oba Maníny. Dole je Horná Maríková. Ostrý vzduch zrovna nie je, takže úplne do diaľky nevidno. Malú drevenú rozhľadňu uvoľním ďalším a idem dolu. I mne sa ujde trocha teplého punču. Zapíjam ním šunkový chlieb. Aj tú domácu klobásu, čo donesie jeden Maríkovec by som si opiekol, no napriek tomu, že ju bodrý pánko ponúka, nenaberiem odvahu. Kým robím foto okolia, drahá dostane pozvánku na otvorenie turistickej útulne v septembri kdesi nad Hornou Maríkovou. Inu, komunálne voľby sa blížia. Okolo pol druhej sa poberáme do sedla Kýčery. Niektorí si nasadzujú nešmeky, my to skúsime bez nich. Hoci do batohu sme si ich prihodili. Sprvu je chodník prudší, ale sypký sneh tlmí. Horší by bol ľad. Modro značený chodník pokračuje zo sedla na Javorníky, my sa však zvrtneme o 90st. a schádzame dolu po žltom chodníku. Prechádzame cez malebnú osadu Máčkovci. Vkusne zrekonštruované domčeky jej dávajú jedinečný ráz lazov.

     A odtiaľto pochádzajú moji predkovia z maminej strany. Drsný kraj najmä, keď zapadne snehom. Chalúpky sú väčšinou opustené. Len výnimočne pindria z komína. Od osady Holbovci ide už cesta. Síce pokrytá ujazdeným snehom, ale aspoň nie prudká. Kde tu posypaná pieskom. Obiehame skupinku turistov z klubu od Púchova. Horná Maríková je učupená v uzučkom údolí Maríkovského potoka obklopená z jednej strany Suchovrchom a druhej Stružnicou. Trasa končí v časti Modlatín, ktorú premenujeme v duchu trnavského nárečia na Mollatín. 

    Máme ešte nejakú štvrťhodinku, preto navštívime miestny cintorín. Ostatní turisti skončia na kapurkovom v miestnej krčme Modlatín. Brodím sa medzi hrobmi, no sú novšieho dáta a predkovia už dávno spráchniveli kdesi hlboko v zemi. A neskôr aj tak zistím, že moja vetva je z Dolnej Maríkovej. Šofér si dáva načas s odchodom. V autobuse uvoľním miesto babke, z ktorou potom kecá žena. Ja vyzerám cez okno, kde to teda predkovia žili. Ani sa nečudujem, že z tohto kraja odišli do miest, či na dolniaky. Nepestuje sa v okolí nič, len pasú ovce a kravy. V buse si kúpime lístky na vlak o 16h. Kým v Považskej Bystrici čakáme na rýchlik, dojeme chlieb a medovníky. Vo vlaku spočiatku 3x presadáme kvôli rezerváciám miest. Za vyše hodinky vystupujeme na domácej stanici. V dnešnom výlete sme okrem veveričky v Papradne nevideli prekvapivo žiadnu zver. Len pár stôp.

    Počasie na začiatku roka veľmi turistike neprialo. Pekne bolo tak do polovice januára. Posledný zimný kopček, ktorý sme s drahou stihli bol fatranský Minčol. Výhľady z neho mi pripadajú krajšie ako trebárs z Rozsutca. Koncom februára nastali slnečné dni, preto hneď prvý pekný víkend som túžil vypadnúť na hory. Trebárs aj na Inovec. No rozhodli sme sa pre turistiku do krásnej Malej Fatry. 

    Dokonca i spoje sú celkom prijateľné, a preto po 2,5h jazdy vlakom a busom o desiatej vystupujeme vo Višňovom na konečnej zastávke. Spolu s nami vystúpi aj jedna štíhla staršia ženička s nohami ako čínsky príbor. Svižným krokom nás necháva ďaleko vzadu. Turistika začína blatovou Višňovskou dolinou a ľutujem, že som si nenahodil hneď návleky. Oproti sa rúti nákladiak. Zvážajú sem odkiaľsi kopy hliny, z ktorej sa ešte parí. Blato opúšťame na križovatke Pod Hoblíkom rovnako ako potôčik Rosinka. 

Vo Višňovskej doline panuje aj v sobotu čulý pracovný ruch.

    Hoblík je zaujímavý kopec s peknými výhľadmi. Vedie naň neoficiálny chodník. Dnes však pokračujeme po modro značenom chodníku k zhrdzavenému vleku. Po prvý krát máme pod sebou tunel Višňové. Seriózne stúpanie začína na lyžiarskom svahu pod Holým dielom. Obehne nás na ľahko oblečený chlapík, ale po chvíli sa vracia dolu. Obehnú nás tiež dve staršie panie. Stúpanie sa zmierňuje a otvárajú sa prvé výhľady na Žilinskú kotlinu. Spomíname, ako sme šli pred rokmi (2020) túto trasu s deťmi ako príprava na tatranský Krivý kopček. 

    Na rúbanisku naťahujem neposlušné návleky. Jeden ma od kúpy poškodený zips. Asistuje mi hravý psík Ayko (asi shiba inu rasa) a hlavne žena. Psík nás sprevádzal pokiaľ jeho majiteľ vládal. Pod Skalnatou v asi 1000m je chodník zľadovatený. Ideme po kraji, kde je sneh. Na križovatke s lesnou cestou čakám drahú. Nasadzujeme hroty na topánky. Prudké stúpanie lesom je po čistom ľade a nešmeky dobre poslúžia. V bielom snehu sa objavujú kvapky krvi od poranenej labky nejakého psíka. Pred nami sa hore hrabú dvaja huňáči. Fučiac stúpame k vrcholu. Otvárajú sa krásne výhľady na Žilinu a Strážovské vrchy. Snehu je stále ešte okolo 30 čísiel. Pripája sa žlto značený chodník z Turia. Vpravo sa konečne mihne železný dvojkríž a po necelých 3h šliapania som hore. Drahá dorazí chvíľu po mne.

    Na Minčole je zraz nejakého turistického klubu a pod krížom je rušno. Zaujímavejšia ako prezenčná listina je však baba oblečená za kráľovnú lesa. V pestrých, dlhých tmavých šatách pózuje pod krížom, či pred fatranským Kriváňom v pozadí. Na pleciach má "vypchaté kozy" ako nazve plyšové hračky drahá, ktoré majú byť akože draci. Na hlave kráľovskú korunku. Táto doba dala tri strašné druhy ľudí: influencera, hipstera a občianskeho aktivistu. Predpokladám, že baba bola prvý z nich. Okusujúc cmarovú žemľu a tenkú klobásku sa kochám výhľadmi. Na moravské Beskydy až nedovidím, rovnako tuším Biele Karpaty na juhu, ale bližšie pohoria, ako Veľká Fatra, Strážovské vrchy, i vzdialenejšie Tatry, Babia hora sú krásne vidieť. Nikdy sa nenasýtim týchto pohľadov. Po jednej hodine schádzame po červenej dolu do sedla Okopy. Delo v ňom stále stojí. Chodník je zradný a kde tu sa noha prepadne na nestabilnom snehu do 20cm diery. Nad nami hrmoce už druhýkrát záchranársky vrtuľník. Spomeniem si na poistenie, ktoré som neuzavrel.

    Odhadoval som do Nezbudskej Lúčky viac hodín, ako je na hríbiku, čo je potešujúca správa. Stúpame o5 hore na Malý Minčol a Úplaz. Pred Rozkošnou druhýkrát sa ocitneme nad tunelom Višňové. Čo si však žena všimne, sú medvedie stopy. Nie sú zrovna z rána, ale drahá prehodí na 3. kozmickú rýchlosť a k Rozkošnej doslova vyletíme. 

Jar je tu. Mackovia sa prebúdzajú.

    Z kopca je potom "rozkošne" prudké klesanie do sedla Javorina. Žene sa ozýva pravé koleno. Pomáha si neposlušnými paličkami. Jedna sa jej zasúva. Stretáme turistov a ženičku, ktorí pokračujú dajako obchádzkou Hoblíka s5 do Višňového. My sa zložíme v altánku, zvlečieme hroty a posilníme makovým koláčom. Mapy v teleféne mi neukazujú farby chodníkov. Preto idem podľa hríbikov. Červeno značený chodník pokračuje do Nezbudskej Lúčky. Len neviem, že sa vyhnem Kojšovej a Špicáku. 

    Až keď po chvíli klesania lesnou cestou mrknem do mapy, viem, že kráčame zle. Chodník nás síce dovedie do cieľa, ale budzogáň neuvidím. Je na druhej strane doliny vytvorenej potokom Javorina. Ja by som sa aj vrátil hore do sedla, no drahá sa nechce vracať. Zastaví sa pri nás cyklista, ktorý stratil čiapku. Ak ju nájdeme, máme ju nechať na parkovisku v Strečne. Nájdu ju však iní cyklisti, my sme si ju ani nevšimli na ceste. Odkrýva sa impozantná vyhliadka na Strečno a Varín.

   Prichádzame ku križovatke Rakytie. V sedle je odbočka na Domašínske meandre. Ešte sa sem na jeseň vrátime a spravíme si nenáročný okruh cez budzogáň a meandre Váhu. Pokračujeme nad plynovým potrubím. Popri lesnej ceste sú oranžovo čierne tyče značiace podzemné potrubie. Kde ten plyn prúdi, netuším. Sem tam sa rúra odkryje spod zeme. Drahú však trápi akútny črevný problém. Ten skončí pod drôtmi vysokého napätia. Posledné výškové metre o5 dajú zabrať kolienkam. Mňa omína neporiadna šnúrka na ľavej vibrame. Konečne sa ocitáme na asfaltke v dedine. Šmykom sa pri nás ocitnú mladí cyklisti. Popod kedysi rušnú cestu I18 prejdeme k lávke ponad Váh a sme v Nezbudskej. Do odchodu vlaku zostáva takmer pol hodina, drahá si stihne vypiť malú plzničku. Ja zostávam s čajíkom z termosky, lebo ma bolí hrdlo. Na dva prestupy v Žiline a v Trenčíne sme o pol ôsmej doma. Na večeru sme si kúpili v Žiline kuraciu bagetu, no Pierre to zrovna nie je. Postáli sme so sockami vo falitnej trenčianskej stanici. Víta vás európske mesto kultúry. A že tých cudzincov sa tam premelie.

Cyklohaluzice XV.

  

   S teplými jarným dňami a hlavne slniečkom putujúcim dlhšie na oblohe sa predlžujú aj moje cyklovýlety. Predsa len celú zimu točím tie isté okruhy a už ma zunujú. Po rovinkách potrebujem kondičku naberať aj na kopčekoch. Prvý seriózny bolo sedlo pod Bezovcom a Dastínska kyselka s kravami vôkol. 

Mineralizovaná vajcovka je vskutku kyslá.

    V pohode som vyšliapal hore, akurát k Novému majeru je prudké stúpanie, kde som Trek tlačil. Odstavil som ho na rozbitej ceste, že sa pokochám pohľadom na Hornú Dolnú a Panskú Javorinu. Keď v tom sa v tejto diere sveta, totálnom zapadákove, objaví auto. Kým som prišiel k bicyklu, akosi kolimahu po poli obišiel. 

    Od Majera sa pripojím na modro značenú cyklotrasu vedúcu popri hájovni a od Kostolného vrchu po červenej. Odtiaľ trasu poznám. Mám čas, preto pokračujem na Jelenie jamy a po vrstevnici pod Marhátom na Trhovičnú lúku. Ďalej chodník je pomerne úzky, čisto pre horský bicykel, preto schádzam po žltom dolu na Výtoky. Ešte som po ňom nešiel.

    Miernym klesaním schádzam na známu asfaltovú cestu a po chvíli som pri rekreačnom stredisku, ktoré prechádza kompletnou rekonštrukciou. Tým, že sa len veziem a nešliapem, je mi chladno. Až na Striebornici, keď vyjdem z lesa je vzduch teplejší. Našliapané mám 48km.

     I ďalší víkend sa niesol v znamení pekného počka, preto hneď po obede, pred pol druhou, roztáčam znova kolesá Treka druhého. Tentoraz opačným smerom, na západ, do Malých Karpát. Do Brezovej prejdem známou cestou cez Prašník a Chrenkovu dolinu. V Košariskách sa napojím na modro značenú trasu, ktorou šliapem až do Jablonice. Za Osuským ma prekvapí protivietor z východu. Čakal som skôr južný. V Jablonici odbáčam na východ a na konci  odbočujem ku kameňolomu. 

     Zastavím sa pri vodnej nádrži Jablonica. Brehy okupujú rybári, po ceste sa prechádzajú víkendoví výletníci. Cyklochodník prechádza veľkým kameňolom, kde sa stále odstreľuje vápenec. Za ním skončí pekná asfaltka a čakajú 2km prudšieho stúpania. 

   Mením až na najväčšie koliesko vzadu, no statočne sa s prevýšením popasujem. Pred horárňou Suchánka sa mi nohy odľahčujú a pomaly klesám. Žltý chodník končí a pripájam sa k modro značenému do Dobrej Vody. Sprvu prudšie klesanie, pri mokradiach Hlaviny sa zmierňuje. Stretám cyklistu šliapajúceho hore. 

   Za svatým Nepomockým sa napájam na hlavnú cestu do Dechtíc. Okraje cesty sú posiate snežienkami. Vyzerajú odkvitnuté, no cestu v batohu by asi neprežili. Okolo pol piatej som ešte len v Dechticiach. Nechce sa mi šliapať do kopcov, preto idem stále na východ do Kátloviec. 

Luxusný hotel-kaštieľ Dezasee otvoria až v septembri 2026.

     Cesta sa mi predĺži a napokon sa aj tak kopčekom nevyhnem. Napokon urobím navyše 13km. No rád by som sa prešiel po inej trase a videl tiež zblízka elektráreň EBO. Je jasné, že doma budem za tmy. Vo Veľkých Kostoľanoch som o pol šiestej. 

     V Trebaticiach ani nejdem hneď na cyklochodník, ale po rušnej ceste, kde privodím nejednu infarktovú situáciu smradom za mnou. Vhupnem na bývalú trať až v zákrute za Kocuricami. Tesne pred Piešťanmi mi volá drahá, kde päť hodín som. Či to už nepreháňam náhodou. O5 prejdem okolo počítadla, ktoré ukazuje, že som 722 cyklista v poradí. Okolo pol druhej som bol 187 cyklista, takže cyklochodník mal slušnú návštevnosť. Obiehajú ma húkajúci hasiči. Pred pol siedmou po 95km sa vypínam z pedálov.

    Cez marcové víkendy sa teda snažím nabrať silu v nohách cez kopčeky. V marci bol posledný pekný víkend hneď ako začala kalendárna jar. O5 sa vraciam do Považského Inovca. Ten prekročím najprv na ceste do Svrbíc. Odbáčam doľava na Šalgovce a Ardanovce.

Barokovo-klasistický kaštieľ v Šalgovciach vystriedal viacero majiteľov. Snáď ten súčasný sa po rekonštrukcii zabýva.

    V Svrbiciach znova do kopčeka, ale tak to chcem. Celá cyklocesta Okolo Považského Inovca je hore-dolu. V Radošine sa pristavím pri ďalšom kaštieli.

Renesančný kaštieľ je majetkom nitrianskeho biskupa a v jeho útrobách sídli komunita Kráľovnej srdca.

     Za obcou je mierne stúpanie. Vo vinohradoch pokračujem žlto značeným cyklochodníkom do lesa. Opustím ho až v Hubine. Na cesťák lesná cesta sem-tam sa strácajúca v listí veľmi nie je. V prudkom klesaní zosadám. Púšťam oproti fučiacich cyklistov. Pýtajú sa, či idú dobre. Žartujem, že záleží kam idú. Jeden len prevráti oči. "Nie", vravím. "Kopce máte za sebou a do Radošiny sa už len odveziete". Ja sa tiež pýtam na cestu.

    V rokline musím dávať pozor na konáre na ceste. Od križovatky Koliba pod gaštanom nasleduje seriózne stúpanie. Keď nevládzem, tlačím. Ani nie je problém stupák, ako skôr zlá cesta plná výmoľov a dier. Niečo jej pomohli aj divé svine.

            Za Dolnými salatišťami je už cesta viac menej v pohode. Pri ringlote sa napájam na hrebeňovku.

Púšťam cyklistov funiacich hore. Ja už by som mal schádzať len dolu na Striebornicu. Mal. Deje sa tak len po kopček Pod Hrabinou. Prekvapí ma malé stúpanie. Od Otočne je však už asfaltová cesta. Ďalšie prekvapkanie je spadnutý strom na ceste z kopca.

    Cestu na Výtoky len preletím a pokračujem ďalej na sever do Hubiny. Okolo záhrad vyšliapem hore,no poľnou cestou už Trek druhý tlačím. Odpočiniem si v poľovníckom posede. Je z neho aký taký výhľad na Striebornicu a kopce Inovca.

     Nejaký dobrák otočil na tyče žltú šípku a zneistiem pri ceste do dediny. Podľa smerovníku by som sa dostal dakde pod Ostrý vrch. Do dediny je to predsa rovno dolu. Preto aj klesám po poľnej ceste. Mám za sebou ani nie 30km, preto sa rozhodujem pokračovať na Hrádok a Mesto. V Hôrke skúsim sa vyhnúť kopcu, ktorých mám na dnes bohato (takmer 600m stúpania) a idem doľava k Váhu. Vskutku je celkom dobrá asfaltová cesta i cez polia. Kilometrovo je rovnaká ako cez dedinu. Za skrachovaným novovianskym družstvom sa potom napojím na známu cestu  507. Navigáciu vypínam po vyše 73km.