Cyklohaluzice XVIII

     

     Kým ešte nie sú horúčavy, beriem ďalší kopček v štýle hajk bajk. V jedno slnečné nedeľné popoludnie nakladám Treka druhého do vlaku. Sú dlhé dni, takže sa dá vyraziť aj po obede. Poschodový Stadler ma vyklopí v Ilave a začínam šliapať na Pruské. Konča obce je kaštieľ, no ako je zvykom je to polepšovňa, či čo. Z obce začína stúpanie, ktoré prudko narastá prejdením tabule. Prevýšenie na 6km je vyše 400m. Podobá sa na Bezovec. Vybral som si najhorší možný čas, keď poobede teplota dňa vrcholí. Mám zo sebou dosť tekutín. Do Vršatckého Podhradia dofuním viac menej v pohode.

    No posledných 60m nad dedinou Treka tlačím. A nie som jediný. I za mnou chlapi tlačia svoje kolimahy. Iba jedna babenka na električke ma obieha. Zdravím motorkárov vysunutím ruky. Niektorí mi aj odmávajú. Je to pre mňa aspoň aká taká morálna vzpruha. Bicykel odstavím, ako zvyknem počas hajk bajk štýlu, pri hríbiku a s fľašou vody stúpam hore na Chmeľovú. Kravy na mňa pozerajú, kam sa ten dvojnožec v tomto horku driape. Našťastie sa po chvíli ponorím do lesa. Po koreňoch prudko stúpam na vrchol. 

     Hore sú dvaja česky hovoriaci chalani. Na čo sa sem lápem, keď v chatke nečapujú? Chlapcov však zaujíma pózovanie pred mobilom. No výhľady sú impozantné. Vidím až dymiace bohunické chladiace veže. Domov mi zakrýva kopec Lašid v Považskom Inovci. Na západe však neviem poriadne nájsť neďalekú rozhľadňu Královec. Je dobre zamaskovaná v korunách stromov. Posedím na polienku a za necelú hodinku som s5 pri bicykli. Omrknem recepciu hotela Vršatec, ale pohľadnice nie sú. "Budú", počujem už koľkokrát omieľanú formulku zamestnanca. Parkovisko je plné áut, ale ľudí poskromne. Kde všetci sú? Vo vnútri reštiky? Vypaľujú hrad? Zeleno značeným chodníkom pokračujem na západ. Stúpanie by nemalo byť viac ako 75m. Ako veľmi som sa mýlil, keď som si naivne myslel, že pôjdem iba dolu. Asfaltová cesta sa mení na lesnú cestu. No pod Lysou sú na ceste porozsýpané "milované" kamene. Našťastie je vedľa vychodená cestička. Murphyo zákon prišiel o5 do platnosti. Cesta, ktorá ide prudko hore je tá pravá. Takže vytlačím tých pár metrov Treka a stáčam sa na juh.

    Krásne výhľady z lúk pod Chmeľovou. Vidím Strážovské vrchy a celú Malú Fatru až na Veľký Kriváň. Samozrejme Horné Považie. Nádhera. Ponorím sa do lesa. Zeleno značený chodník odbáča, no mne sa zdá prudký. Idem pár stoviek metrov rovno. Naveľa, lesnú cestu dolu nenájdem. Naštvaný sa vraciam s5, ešte mi aj Trek spadne zo stojana do blata. V kaluži si umývam ruky a riadidlá, no úplne ich nevyčistím.  Stratil som tak 10min. a prudkému klesaniu sa nevyhol. Navyše popílené konáre a musím zosadnúť.

   Konečne som pri horárni Chrastková, odkiaľ vedie asfaltová cesta. Letím dolu po Dračiu studňu. Je sucho a vodička len nepatrne ciká zo skál.  Mal som sa osprchovať v tej Bolešovke, lebo mi už asi načisto je.lo v hlave. Zmyslel som si, že prejdem ešte na Moravu do Vlárskeho priesmyku. Vraciam sa kúsok hore ku križovatke. O5 mierim na západ na Moravu. Lenže ma čaká nekonečné stúpanie. Viac Treka tlačím ako šliapem do pedálov. 

    Odbočka do moravskej Sidonie je vyznačená na strome. Teraz už len rovno dolu. Nie tak celkom. Za akýmsi prameňom je menšie stúpanie. Na križovatke pokračujem rovno neznačenou cestou. Celé zle. Lesná cesta sa mi po chvíli stratí. I keď sa vrátim kúsok s5, nenájdem ju. Sidonie však vidím priamo pod sebou. Preto lesom tlačím prudkým kopcom kolimahu dolu. Super, najlepšie ma čaká dolu. Lesníci rozryli zem a bicykel musím prenášať cez popílené konáre. Stále hľadám lesnú cestu, kade mám ísť. To už som pred prvými domami. No vidím len hraničné kamene a cestu posiatu konármi. 

    Ako bonus ma dačo poštípe do krku. Naveľa prekročím potok  a z posledných síl vytlačím Treka hore na lesnú cestu. Kofolka veru nebude. Je pol šiestej prešiel som len 30km. Pred sebou mám dobrých 60km. Pozitívne je, že idem len po cyklochodníku. Zjem makovník, za Trenčínom aj detskú výživu v tube. Len je jej málo a preto zjem i cereálnu tyčinku. V polovici prvej tretiny zápasu s Kanadou som doma. Vycucaný ako hašlerka.

   Májové slnečné počasie vrcholilo koncom mesiaca a po robote som Treka druhého rozkrútil do blízkeho Prašníka. Na náučnom chodníku som sprvu navštívil 2 mlyny karpatského typu pri potoku Holeška. Z Dobrovodského je len ruina, druhý Devátnikov (Frndákov) je ako tak zachovalý. Aspoň trávu na dvore ktosi kosí. 

    Z dediny sa poza humná s hydinou vnorím do lesa. Stúpanie je vytrvalé, no nenáročné. Až pokiaľ lesnú cestu nezaj.bú konáre z ťažby dreva. Potom bicykel viac menej tlačím. Za rezerváciou Čerenec sa stúpanie zvyšuje. V okolí Tlstej hory je veľa lesných ciest a často pozerám do mapy. Obchádzam nevysoký zalesnený kopec pokiaľ nedôjdem k oplotenej lúke. Nejdem rovno na Malú pec, ale odbáčam doľava na Veľkú. Oproti ide cyklista s detskou sedačkou, kde sedí potomok. Takže ani o pol šiestej nie som v lese sám. Miniem odbočku k Peci. Až keď začína chodník klesať, zastavím a otočím sa. Kolimahu nechám zamknutú a pešibusom vybehnem hore. 

    Vyhliadka žiadna, tak som zbehol dolu k jaskyni. Vrátim sa k Treku a miernym klesaním idem ďalej. O5 musím dávať pozor, kde odbočím. Aj tak sa kúsok vraciam s5. Zastavím sa pri hrobe baróna A. von Wattenvylla. Je len kúsok od cesty. S deťmi sme sa už po okolí motali z Pustej Vsi. Orlie skaly vynechám. Pod Dúbravou je lesná paseka s výhľadom na severozápad. Všimnem si budúci cyklochodník, či len došla farba?

   Rezerváciu Orlie skaly liznem okrajom a prudším klesaním schádzam dolu. Ani zajac sa ma nebojí a čumíme jeden na druhého. Skratkou sa napojím na ďalší náučný chodník a stáčam do Lančára. Dostal som skvelý nápad na prašnej lesnej ceste sa pozrieť do mobilu na cestu. Pri malej rýchlosti sa mi zvrtol korman a padám dolu. 

    Telefén sa vybral vlastnou cestou. Pozviecham sa, vodou z fľašky umyjem špinavú a zakrvavenú holennú kosť i lakeť. Žiadne veľké škody, akurát bolesť. Trek pojazdný, pomaličky vysadnem a pokračujem do Lančára. A znova miniem odbočku na Chríb. Vraciam sa s5. Oproti sa rúti stará Lada Niva. Kde sa tu týpek berie v rezervácii? 

    Končia borovice a predo mnou je ikonický kostolík sv. Michala archanjela. Prudko schádzam dolu a lepí mi, či sa znova nestrtkám na šotoline. Konečne kolesá na asfaltke a môžem valiť domov. Okrem odrenín sa môžem pochváliť 3 kliešťami.

    Poslednú májovú sobotu bolo premenlivé počko, preto sme so ženou sa rozhodli len v rámci udržania kondičky prejsť 114km do hlavnej dediny. V podstate v Hovadove z domu na bicykli ešte nebola. Vybral som východnú trasu cez Sereď a tiež nech nám fúka do chrbta. Otrasnou betónkou z Maduníc do Hlohovca sa natriasame pod železničný most. Z prvu oblačnej oblohy vykuklo slniečko, preto stojíme v Hlohovci a kupujeme malý opaľovací krém. Akonáhle sme sa natreli, slnko zašlo. Po ceste ideme do Siladíc, kde si robíme zachádzku na cyklotrasu. 

    Vidieť, že sa buduje pokračovanie cyklochodníka do Horných Zeleníc. Dôležitejšie by však bolo spraviť tie Madunice. A vraj Vážska cyklomagistrála... Ani z jednej ani z druhej strany Váhu nie je poriadna cyklotrasa. Plány na premostenie v Koplotovciach padli počas korony. Dnes už je to však lacná výhovorka. Z neba padne pár kvapiek, no mračná sa uberajú na juhovýchod. Cez to všetko zastavíme pri odpočívadle a najeme sa. V Hornej Čepeni schádzame z hrádze na okruh okolo Serede. Prekvapí nás kopa smradov, ktoré po tejto relatívne nezaujímavej komunikácii premávajú. 

    Za diaľnicou obchvat opúšťame, vlastne i cyklotrasu a ideme po poľnej ceste. Je asfaltová, takže sa ide pohodlne. I slnko sa objavuje. Pred Majcichovom je krátky úsek bez asfaltu. Vylezieme z koryta Dudváhu hore do dediny. Zájdeme na opačný koniec, kde je kaštieľ. Dnes je tam lekáreň. Okolie vyzerá neudržiavané. 

    Vraciame sa s5 a mierime na juhovýchod do Hoste a Abraháma, kde sa ďalej stočíme do Pustých Úľan. Až v obci zistím, že park s kaštieľom bol v Abraháme. Vracať sa nebudeme. Niekedy sa sem ešte vrátim. Aj do Pustých Úľan, lebo i tam sme netrafili rybníky. Rozhľadňa Hniezdo asi neexistuje, resp. sme ju akosi minuli. Každopádne vôkol je pole s dyňou. Rovno pokračujeme do Veľkého Grobu. Ideme chvíľu medzi poliami po modro značenom cyklochodníku. V Novom Svete chvíľu pátram po cyklochodníku. Je za bielou mačkou vľavo, skrytý za novostavbami. To už sme zasa na žltom chodníku, ktorý nás dovedie pri Čiernej vode do Kráľovej pri Senci. 

    V centre obce je vynikajúca fontánka na vodu pre nás tulákov. Stačí vložiť fľašu a fotobunka načapuje chladnú vodu. Hneď si aj vymeníme teplú vodu za čerstvú. Treba však aj živiny, a tak prejdem len pár metrov do hostinca U Petra. Dám si kofolu, drahá nealko pivo. Miestni štamgasti a spitiny nadávajú pri sledovaní hokeja. A chvália sa, ako robia od 10. do 20. v mesiaci. Takýchto máme i doma. Pokračujeme  do Kostolnej pri Senci a Hrubého Šúra. Vietor sa náhle akosi otočí na juhozápadný a bojujeme proti nemu až do Malinova. Tamojší park aj kaštieľ sú zatvorené pre rekonštrukciu, preto smerujeme k Mostu pri Bratislave. Za Malým Dunajom odbáčame doľava na Sacravelo. Nečakal som poľnú cestu a hromžím. Sacra. Nepochopiteľný kilometrový asfaltový úsek (odnikiaľ nikam) prejdeme po opätovnom prekročení rieky. Blikajúce letisko a sme vo Vrakuni. V tamojšom parku som si vyhliadol rozhľadňu a pod ňou bufet, kde sa najeme. 

    Pekná predstava, len vrakunskí sa rozhodli dnes osláviť Deň detí. Park okupuje kopa deciek a tým pádom aj jediný bufet. Hneď sa i postavím do radu. Musíme objednať niečo rýchle, no i tak čakáme na hranolčeky 20min. Za ten čas sa vylápem na drevené rozhľadňu, no aj na nej je drobizg. Konečne mi zavibruje hlásič a môžem si vyzdvihnúť jedlo. Nahádžeme hranolčeky do seba a ponáhľame sa na hlavnú stanicu. Telefén s navigáciou si vložím do kapsičky, aby som videl. Pod diaľnicou i tak odbočíme zle. No potom už len ťaháme po Ružinovskej a Mickiewičovej k Alma mater na Kolárku a hore na stanicu. Dojuchali sme ani nie 10min. pred odchodom. Cez internet rýchlo beriem lístky a zo 4. nástupišťa odchádzame 19.20h domov. Na výlete sme nejaké pekné pamiatky alebo prírodné skvosty nevideli. I mojou navigačnou chybou. Hlavne však išlo o to, nesedieť doma.

3 Kľaky alebo hrebeňom Veľkej Fatry

    

    Prvýkrát som sa pripojil k partii kolegov, aj bývalých, na turistiku. Rakytov vo Veľkej Fatre som mal dlho v hľadáčiku a pozval som aj kolegu P. mysliac si, že na kopci ešte nebol. On mi len svojou prítomnosťou robil radosť. Navyše obetoval sobotu, ktorú trávi robotou na chalupe. P. zvolal ďalších 3, čo som neprijal z nadšením. Ale som si povedal, že bude aspoň veselo. Aj bolo. Navyše sme mali k dispozícii dve autá a boli sme tak nezávislí na spojoch. Pôvodne som plánoval s prespatím v Ružomberku, ale to sa mi príliš nechcelo. Autobus odchádzal o 7.50 ráno a nemal som sa ako vlakom dostať do Ruže. Potom som prišiel s nápadom otočiť trasu a vyraziť z Hrabova pred desiatou. To už by som sa z domu vedel ráno dostať. Z Lipt. Revúcej s5 je večer poskromne spojov, ale taxíkom do Lipt. Osady by sme sa vedeli nejako dostať. Z Banskej Bystrice chodí do Osady viacero spojov. No ale napokon sa dali dokopy dva autá a logistika sa podstatne zjednodušila. 

Minčol a Rakytov pri výstupe z Liptovskej Revúcej.

    V krásne májové sobotné ráno vstávam pred šiestou. Večer predtým som umyl sklá na Sopli, pre istotu pozrel, či zasa nemám defekt. Kúpil aj jednodňovú diaľničnú známku za 8,10Eur a poistenie na hory. To tuším ešte jediné nezdraželo a  stále stojí SMS 80c. Odpíšem kolegovi P. a o 6.40h sa odlepím z parkoviska. Dohodnutí sme boli na 7h, no cestu neskrátim ani keď juchám 140km/h. Mám relatívne čas, lebo ďalšieho súputníka vyzdvihujem na zastávke o 7.20h kdesi medzi Tr. Teplou a Dubnicou. Už čaká. Vzápätí volajú kolegovia, že vyrážajú. Preto ani nevalím po diaľnici, nech nás dobehnú. Vskutku nás kdesi v Ratkove dobehnú. Sprvu som si nie istý, či sú to oni, ale priblížia sa asi aj kvôli našej identifikácii a rekognoskujeme J. a M. za volantom Toyoty. 

Pod Skalnou Alpou. Výskyt vzácnych orchideí.

    Spoločne dôjdeme do Hrabova, kde zostáva Toyota a my piati sa presúvame Soplom 26km do Liptovskej Revúcej. Auto je ťažké a teda má dlhšiu brzdnú dráhu. Pýtam sa, či sa všetci vysrali, že sme ťažkí a neubrzdím Sopla. Zapečiem brzdy. J. dokonca ani neraňajkoval. Pred pol desiatou sme v strede dlhej dediny. Pri kostole je parkovisko plné, preto sa vraciam k obesenému úradu a autíčko zostane pred domom. Štartovné na pohoršenie nepriniesol nikto, iba P. vybalí pagáče zo včerajšej firemnej párty. To už sa aj najväčší okúňači nezdráhajú. 

    Opaľovacím krémom, ktorý vybalím, nikto nepohrdol. Vyrážame teda po  červeno značenom chodníku hore Malou Tureckou. O. sa odtrhuje a je ďaleko vpredu. Prekračujeme potôčik Malú Tureckú a po krátkom stúpaní sme na lúke Marčekovo. O5 sa ponoríme do lesa a príkro stúpame do sedla pod Čiernym kameňom. Scenéria sa mení a pribúdajú skaly, miznú stromy. Dohadujem sa s kolegom, či vidno Starohory. Vytŕča však len fatranský Zvolen, za ním tatranská Prašivá, Letiborská hoľa atď. Otvárajú sa i výhľady na Rakytov. V sedle nás už čaká O. a M. O. otvorí balíček s želé červíkmi, ale ja jediný odmietnem umelé cukry a dám si banán. 2h výstup sme dali za poldruha hodiny. Miernym stúpaním kráčame k prvému kopčeku - Minčol. To už sme na zeleno značenom chodníku. Za chrbtom nechávame Čierny kameň a vyčuhuje i nezameniteľná Ploská. 

Ploská a Borišov.

    Na vrchol Minčolu vedie neznačený chodník, pp. zimná trasa hrebeňom Fatry, ako dávajú tušiť zapichnuté palice. Keď sa pozriem na Rakytov pred nami a to stúpanie len povzdychnem. No z vrchu vyzerá chodník strmšie ako v skutočnosti je. To už poznám z bicykla. Pár foto a schádzame dolu do južného rakytovského sedla. M. berie kopec proste ako prekážku, iný ako výzvu. Kto si netrúfa, môže kopček obísť po vrstevnici (žlto značený chodník). Sme však vo Fatre práve kvôli tomuto výstupu. Do 2/3 je naozaj prudšie stúpanie, ale tie výhľady sú neskutočné. Takže časté prestávky na vydýchanie sú vítané. V polovici je prechod skalnou úžinou. Oproti schádza pomerne dosť turistov. Ako náhle sme v kosodrevine, viem, že sme takmer hore. S P. sme pri kríži poslední, ale vychutnávam si krásu okolitých hôr. 

    Posadíme sa na trávu kúsok pod vrcholom a vybalíme poživeň. Je akurát poludnie. Neskutočne si užívam panoramatické výhľady. Keďže Rakytov je uprostred Veľkej Fatry, mám ju celú ako na dlani. Dovidím až na Poľanu alebo na sever k Babej hore. I Krivý kopček je v opare ako tak vidno. Rád by som do návštevnej knihy vlepil nálepku, no schránka je prázdna. Akurát chalani hádžu po muchách kamene pod nohy. Nálepku teda nacapím na stĺpik pod kovovú ružicu. Nastane foto. Zveční nás ukecaná babenka dakde zo Záhoria podľa prízvuku. "Hentam sa postavte, blíž ke krížu". Na plecia hodíme noše a schádzame kamenistým chodníkom do Severného sedla. I z tejto strany je výstup strmý.

   Na Tanečnicu, čo je ďalší kopček pred nami, je zákaz výstupu. Povyše je zábrana. Pokračujeme stále po zelenom chodníku a kopec obchádzame.  J. príde ku mne a smeje sa, ako mama upozorňovala dcéru, či nevie pozdraviť. No adolescentné dievča bola - mentolka. Pod Skalnou alpou objavím nádhernú a vzácnu orchideu - červenohlav. Škoda, že som ju nezvečnil. Márne po nej pátram zvyšok túry, viac ju neuvidím. Kto by ju chcel na pamiatku, nech si nachystá pre ochránarov 300Eur. Prejdením Skalnej alpy sme na Močidlách. Zopár cyklistov s električkami sedí pri reštaurácii. Nie je tu oficiálna cyklotrasa, ale nejaká lesná cesta zdola sem vedie. Na Močidlách je chata Smrekovica, kde zakotvíme.

    Trochu ma mätie rok založenia 2023. Kedysi ju vlastnili ružomberské papierne a v r.2018 ju kúpili v schátralom stave českí turisti. Preto i chatár "mluví". Hanba pre nás, Slovákov. Česi proste nevedia, že sa nedá. Chceli by sme si odpočinúť v tieni, ale po prvotnom postávaní pod smrekom, si predsa len sadneme na slnkom zaliatu lavicu. Pohľadnica zasa len veľká, ale beriem ju aj s nálepkami. Chalani si dajú pivo. No zo suda Čierny kameň sa iba pení, preto im chatár načapuje nejaké obyčajné šťanky. Sediac na lavičke, P. plánuje Poloniny. 7 dňovú túru na východe našej krajiny. To je mimo mojej pôsobnosti a schopností. Aj ostatní chalani sa ošívajú. Predsa len vziať si 10 dní dovolenky. Trepať zo sebou zásoby na 7 dní je dosť. Už si taký trek skúsili v Beskydoch a po 2 dňoch to pre vyčerpanie J. vzdali. Ale ja im prajem veľa šťastia v auguste. Močidlá dostali svojmu menu a pod chatou je umelé jazierko. M. sľúbi 20Eur, ak sa J. doň ponorí. Ten vraví, že za 50Eur vojde do jazierka aj so šatami. Na to M. odpovedá, ale aj s batohom a za 45Eur. No nedohodnú sa.

Tri kľaky.

   Močidlá však nie sú tá oblasť, kde je hotel Granit. K vojenskej ozdravovni musíme prejsť kilometer severne. Lampasáci tu majú pekné prostredie s ihriskami a cvičiskami. Verím tomu, že sme ich zopár stretli cestou na Rakytov. Zamierim do hotela, kde čakám, kým sa recepčná vykecá do telefénu. Chalani čakajú trpezlivo vonku, kým moja pohľadnicová obsesia dostane, čo treba. Hneď za Smrekovicou je prameň vody. Chalani sa len očáčajú, ja risknem si ju nabrať do fľaše. Keďže píšem tieto riadky, prežil som, ani sračku som nedostal. O. si dokonca namočí klobúk. Večer sa prizná, že asi dostal úpal. Obídením Malej Smrekovice sme na veľmi peknom mieste - Jánošíkovej kolkárni.

    Legenda vraví, že v stredoveku sa páni po poľovačke chodili hrať do dediny kolky - živé. Deväť figúrok im robili poddaní. Dopočul sa to hôrny chlapec Jánošík, čo ho vytočilo, milých feudálov poviazal a vyviedol na neveľkú plochú skalu pod Malou Smrekovicou. Hra sa obrátila a poddaní chlapi hádzali do pánov gule veľké ako konská hlava. Dostali príučku a okrem toho ich jánošíkovci ešte aj ozbíjali o peniaze.

Šiprúň.

     Nezdržujeme sa, sme niekde len za polovicou cesty. Po vrstevnici miernym klesaním dôjdeme do Šiprunského sedla. P. vyjde s výrokom dňa: "Keď teraz zomriem, budem spokojný. Nádherné počasie, krásne výhľady, dobrá partia, čo viac?" I takto sa dá prejaviť šťastie. Pod nami je útulňa a pod ňou začína známa Čutkovská dolina. Nasleduje prudšie klesanie do 1090m na kopček Vtáčnik. Ďalší Vtáčnik je na druhej strane doliny. Od Šipruňa vedie k nemu červeno značený chodník. O5 prídu na rad želé dážďovky, ja ukusujem suchý chlieb a bagetu. Hľadiac na hrebeň Nízkych Tatier debatujeme o výzvach. Ultra bežci zabehnú 90km dlhý hrebeň za 12h. 

    Až teraz sa dozviem, že P. už 56km hrebeň Veľkej Fatry absolvoval. Ako bežec. A ja som ho sem vytiahol v naivite, že na Rakytove ešte nestál. I Šipruň by možno stál za výstup, ale je to zachádzka. Miernym stúpaním sme v sedle pod Vtáčnikom a rozhodujeme sa, či ísť hore po modrej alebo obísť kopec po zelenej.  Murphyho zákon hovorí, že keď si na križovatke, vždy tá horšia cesta je tá pravá. Naviguje nás M., ktorý je v okolí domáci. Takže stúpame na nevysoký kopček. Až napokon zbadáme lanovku. "Ru-ža!", vykríknem. M. oznamuje, že sme na Malinnom. Pešo na vrchole teda nikdy nebol. Vždy sa vyviezol lanovkou. Pôvodne sa chcel vyhnúť tomuto kopcu. Nevadí. Na druhej strane máme krásne výhľady na sever a Liptovskú kotlinu. Zasa ten koniec sveta. Tam je už len plot. 

    Lyžiarskym svahom prudko schádzame dolu. Kolienka dostanú zabrať všetkým. V Malinom Brde máme na výber. Asfaltkou alebo chodníkom do Hrabova. Vyberieme asfaltovú cestu. Dĺžkovo je to jedno. Pod Halinami sa predvádza pár brhlíkov lesných. Cez Vlkolínske lúky, kde sme mali pôvodne vyjsť, sa napojíme na žltý chodník, ktorý nás klesaním dovedie na parkovisko. Hore stúpa s vozíkom cyklista. No dole to bude tiež výzva, aby dieťa v zákrute nevysypal. Po celodennej túre si telo pýta tekutiny. V bufete Lavína nečapujú nič, v hoteli Hrabovo je svadba. Žeby sme šli popriať šťastíčko? Vtierkli sa a navečerali? Smrdíme ako.... Preto radšej ideme do baru Motajka, kde chalanom načapujú 10° a mne kofolku. M. si zlíže zmrzlinu. O. ochutná Blue Moon pivo, ale nepotešilo jeho chuťové poháriky. Ja len rýchlo hupnem pol litra sladkej vody a M. ma vezie do Revúcej po Sopla. Kým to otočím, prejde hodina. M. sa lúči, zostáva v Ruži. Chalani ma zbadajú, keď sa blížim, preto nečakám a okolo trištvrte na osem opúšťame Hrabovo. S krásnym západom slnka sa lúčime s Fatrou a nádherným výletom. Je jasné, že O. bus do Teplíc nestihne, preto po diaľnici nejdem ani 120km/h, nech mám lepšiu spotrebu. I tak som spálil nejakých 25l benzínu. Kým všetkých rozveziem domov a vypnem kľúčiky od zapaľovania je štvrť na jedenásť, no som príjemne unavený. Vrchol tohtoročnej turistiky mám za sebou. Veľká Fatra ma prosto uchvátila.

Moravskou bránou na dvoch kolesách

    

    Prvý pokus navštíviť na bicykloch Moravskoslezký kraj kvôli počasiu nevyšiel. No prišiel ďalší víkend a s ním slniečko. V piatok sme na poslednú chvíľu menili mierne plán odchodu. Pôvodne sme chceli ísť expresom z Púchova do Žiliny a odtiaľ pokračovať rýchlikom do Českého Třínca. V Púchove zostane auto kvôli tomu, že večer o desiatej sa nebudeme mať ako dostať domov. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Momentálne však v raňajšom Ex mi aplikácia ukázala - bez miesta pre bicykle. Preto budeme musieť vstať o pol hodinu skôr a nalodiť sa na rýchlik 5min. pred pol ôsmou. Takže si nepospíme, no ušetríme 2Eur za miestenky.

Viedenský klasicizmus predstavuje poľovnícky zámoček Habsburgov v Cieszyne (hoci ho navštevovali len zriedkavo).

    Vstávame teda v sobotu pred šiestou, ako keď sa budím do práce. Hoci som stanovil odchod najneskôr o 6.30h, kolesá Sopla sa odlepujú hodne po pol siedmej. Žmýkam zo Sopla, čo sa v rámci motorizácie a zákona dá a rýchlosť na diaľnici ani neklesne pod 140km/h. Ísť pomalšie, veru neviem, neviem. Na púchovskú stanicu sme dorazili 5 min. pred odchodom. V tom zhone sa nedarí nasadiť predné koleso na Liv. A vlak práve prichádza na nástupište. Drahá preto chytí do jednej ruky koleso, do druhej bicykel a takto utekáme na 2. nástupište. Musí byť na nás komický pohľad. Minútu pred odchodom zavesím Treka druhého na hák, Morušu si drahá drží pri sebe. Za pol hoďku sme v Žiline. Máme dosť času kúpiť si minitky a obdivovať boľševistickú architektúru zelených kachličiek. Hovorím jej, že mi stačia 4 kúsky koláčikov. No ona pochopila, že z každého. Takže máme 15ks+makový rožok. Dotlačíme ich až v cieľovej stanici na Hraniciach. Na žilinskej stanici vládne prezamestnanosť a partia drhne dlážku. Kľudne by ich nahradil robot.

Za cisára pána v Cieszyne premávala z centra na stanicu električka. Jej koniec počal vznikom ČSR.

    V rýchliku vezieme bicykle iba my. Oproti EC nemusíme platiť miestenky pre tátošov a lístok je lacnejší. Prakticky ako vozením sa po Slovensku. Bicykle zavesíme na hák vo vozni na to určenom a my sedíme v druhom vozni, v kupé. Cestuje s nami jedna babka, ktorá putuje do Bohumína na cintor. Živá, teda nejde si tam ľahnúť, ale položiť kyticu na hrob rodičov. Drahá sa s ňou dá do reči, ja sledujem ubiehajúcu krajinu Kysúc. Za Jablunkovským priesmykom sa menia štikmajstri, názvy staníc a stavajú sa i dvojjazyčné. Míňame Třinecké železárny a po chvíli zosadáme v Českom Těšíne. 

    Po r.1918 zostala Čechom priemyselná časť Těšína, kdežto Poliakom starobylá s hradom. Že Těšín bol za CaK jedným mestom pripomínajú už len koľajnice električkovej trate. Vyberieme sa najprv na východ po moste Wolnošti cez rieku Olše do Polskie panstva. Popri aleji sa dostaneme pod hrad, no najprv ideme hore na rynek. Dominuje mu fontána sv.Floriána. Infocentrum zatvorené, obslúžia vás pod hradom. Po fotení teda ideme do parku a navigáciu k Habsurbovskému zámku. No tam je len automat. Pohľadnica sa tentoraz nekoná. Aspoň nie z Poľska. Snáď bude na českej strane.

    Zvezieme sa dolu a po moste Przyjazni (Priateľstva) sa vrátime k bratom. Hneď pri moste je našťastie infocentrum otvorené. Preto beriem pár pohľadníc a ideme na námestie ČSA s radnicou. Pred ňou stojí koncertné pódium a fontánka mlčí. Pokračujeme na Hlavní třídu a potom popod viadukt k sídlisku Hrabinská.

Novorenesančná radnica na námestí ČSA.

   V súčasnosti toľko omieľané Sudety a dekréty neboli len o Nemcoch. I Poliaci sa po "Mníchove" v r.1938 vrhli tankami na Československo a skoro na rok (kým si Poľsko nerozdelilo Nemecko a Rusko) zabrali takmer celé Těšínsko, Čechov vyhnali aj s velebníčkami a zabrali im majetok.

  Stále vyťahujem navigáciu, no i tak zakufrujeme, kým sa vymotáme z Těšína na Chotěbuz a cyklochodník 6100. Našliapeme tak zbytočné výškové metre. Cyklotrasy sú značené príšerne. Nie ako u nás na stĺpoch alebo stromoch. Ani odbočka nie je poriadne označená. Najväčšie prevýšenie na trase je však priamo pred nami do centra obce k ruine zámku. Vedľa neho stojí hlásna vežička, kde po zavolaní na akési číslo, príde zriadenec a za 20 kačenek je možný vstup. 

Stredoveká gotická hláska a ruina klasisistického kaštieľa.

    Môže byť pekný pohľad z nevysokej veže na kraj pripomínajúci myjavské kopanice. Nad nimi v diaľke dominuje Lysá hora.  Za dedinou vchádzame do lesa. Po včerajších dažďoch je úzky chodník blatistý a radšej zosadneme dolu. K potoku Chotěbuzka je i dosť strmý. O5 nasleduje stúpanie na Bučinu cez pokosenú lúku popri usadlostiach. Hoci ďalšia dedinka sa nazýva Dolní Těrlicko, sprvu sa o5 viac oprieme do pedálov. Oproti minieme dve turistky a letíme dolu k priehrade. 

Kedysi zdroj vody pre železiarne a bane, dnes už len rekreačná nádrž.

    Na telese vodnej nádrže Těrlicko už stretáme i viacej cyklistov. Niektorí pokračujú na sever na Karvinú, my odbáčame doľava k Havířovu. Pred ním je ešte malá obec Životice. Stojíme pri ďalšej ruine zámku. Ozýva sa pri ňom hlasná hudba, asi nejaká párty na halde odpadkov a kope porezaných kríkov. Možno ľudkom krivdím a skrášľujú okolie rozpadajúceho sa zámku. Je mimochodom na predaj. Vraj v útrobách i niekto býva.

Perla Těšínska. Majiteľ chcel dokonca status kultúrnej pamiatky zrušiť, ale našťastie sa tak nestalo.

   Každý pozná masaker v Lidiciach, či v Nemeckej. No i nenápadná obec Životice poblíž Havířova sa do histórie smutne zapísala tragédiou v auguste 1944. Skopčáci postrieľali všetkých chlapov v dedine ako pomsta za troch zabitých gestapákov pri nejakej krčmovej bitke. Zákerne ich z domu vyviedli pod zámienkou výsluchu a za domom popravili. Pretvárka gestapa šla do dokonalosti a v úmrtných listoch bolo 25 chlapom napísaný infarkt, ostatným mŕtvica. Nacionálnym besnením (Nemcov v obci ušetrili) vlastne neporušili ríšsky zákon a nikdy ani po vojne, neboli potrestaní.  

    Telefén si vložím do púzdra na taške zavesenej pred mnou a pustím navigáciu. No kvôli slnku dopadajúceho takmer kolmo na mňa, veľa toho nevidím. V spleti Havířovských uličiek lepšie ako nič. ďalší menší stupák a letíme dolu k Lučine. Čiastočne po cyklotrase, čiastočne sa motáme ulicami najkratšou cestou do Ostravy. Na hlavnom ťahu z /do Frýdku Místku skončíme na chodníku. Akosi sa mi nezdá cyklotrasa. No moje mapy nie sú aktuálne, preto cez most šliapeme do Šenova. 

"Větroky" mal ešte počiatkom 20st. každý druhý dom a slúžili na mletie obilia.

    Hneď je idylicky vedľa diaľnice múzeum. Samozrejme otvorené iba v týždni. Takže sa vraciame hore na Vráclavskú ulicu, kde po pár metroch schádzame dolu k nejakej žaburine. Musím dávať pozor na malé dievčatá na kolobežke. Konečne sa napojíme na cyklotrasu označenú J, ktorá vedie do centra. Verní tradícii obiehame svadbu. Po krátkom stúpaní míňame tabuľu Ostrava. Okolie je mi povedomé. Vskutku som tu pred rokmi bol vo firme STC. Letíme dolu o5 k Lučine a k rýchlostnej ceste. Popri nej a čiastočne lesíkom smerujeme na sever. 

Perla Sliezska. Barokový kostol Prozřetelnosti Boží. Zaujímavosťou je samostatný vchod (vľavo) pre vrchnosť. 

    Starú kolóniu obývajú sociálne znevýhodnení občania. Cez kruháč sa dostaneme na cyklotrasu O. Dopravný podnik veľkoryso sprístupnil časť dvora, cez ktorý prechádzame (oplotený). Za ním sme na Hranečníku, momentálne rozrytom. Je tu konečná elektrík. Popri Lučine sa dostaneme k hradu. 

Slezskoostravskému stredovekému hradu hrozil zánik. Nie dobitím Švédmi, ale jednoducho demolíciou počas ťažby uhlia. 

    Hoci tabuľa ukazuje 1km, počujeme hudbu a nie je to viacej ako 500m. Na nádvorí i pod ním duní metalová hudba festivalu Sorfest. Vedel som, že sa do neveľkého hradu dnes nedostaneme, aspoň si ho omrkneme zvonka pri trieskaní bubnov. Inak škoda, vo vitrínke bola celkom pekná pohľadnica Moravskoslezského hradu. Hoci cyklisti pokračujú za hradom doprava, ja idem rovno. No chodník končí v električkovej trati. Prenesieme kolimahy, hoci je zákaz čo i len vkročiť do dráhy. No dnes tých zákazov porušíme ešte... Za traťou však cesta nikam nevedie. Preto sa vraciame a napojíme na cyklochodník. No i ten je uzavretý pre rekonštrukciu križovatky a mostu Na Karolíně. To by však neboli čecháčkovia, keby nevynašli obchádzku. Cez valy zeminy a asfaltu sa preťahujú na druhý koniec.

Moravu a Sliezsko oddeľuje rieka Ostravice.

   Krátky úsek popri rieke Ostravice dôjdeme k novému mostu Jana Balabána. Boli sme pri počiatku Ostravice vo vodnej nádrži Šance a teraz sme blízko jej konca v Odre. Už z diaľky sa čnejú komíny vysokých pecí Dolních Vítkovíc.  Samozrejme nesmieme minúť toto veľkolepé dielo ľudského umu. Navrhli, nakreslili a spočítali kilometre potrubia a tony oceli bez počítačov. Len s jednoduchou kalkulačkou a rysovacou doskou. Dnes niečo nepredstaviteľné. Zleniveli sme, spohodlneli a s nástupom UI nám mozgy zakrpatejú totálne. Prechádzame pod plechovými monštrami k 1. peci. Od r.2015 je na vrchu obohnaná oceľovou lávkou (akože skrutkovica, preto "bolt") a na vrchole vyhliadková plošina. Inofcentrum je dnes však v plynojeme. V r.2015, keď sme prvýkrát Dolní Vítkovice navštívili, bolo práve v peci. resp. v prístavbe. Drahú konštrukcie fascinujú (nadchnú každého), preto uteká kúpiť lístky. Len hore na plošinu, 100 min. na prehliadku celého areálu nemáme, hoci by sme sa veľmi radi dozvedeli o histórii, či výrobe železa.  

    V plynojeme je aj bufet, kde robia pizzu, či ponúkajú focacciu alebo sladký koláč. Objednali sme si jednu malú, 30cm, pizzu s prošutom. Badám, že mladá generácia už nerozumie slovensky. Vstup máme za trištvrte hodinu, čo je dosť času. Čas je však pojem relatívny, a kým nájdeme vchod do veže (Bolt café), vstup v podstate zmeškáme o 2min. Vidíme len ľudí miznúcich na druhom poschodí. Zazvoním na obsluhu výťahu, že čakáme pred bránkou. Vraj pošle niekoho. Po desiatich min. sa nič nedeje, preto volám znova. "Chviličku", odpovie pani z výťahu. Drahá znervóznie, pretože zasa času nazvyš nemáme a ďalší vstup nám nevyjde. Už sa zbierajú ľudkovia na vstup o 15h. Za ďalších 5min. zhora dohrmí výťah s vysokou dievčinou v žltej prilbe, ktorá ukrýva havranie vlasy. Otvorí nám a nakáže nasadiť si rovnako žlté helmy z koša. Výnimočne nás hore vyvezie výťahom, inak by nás čakalo vyše 460 schodov na 70m vysokú pec. Výšok sa nebojíme, tak môžeme vyštartovať preskleným výťahom do ostravského neba. Na spodnej plošine, čo je vrchol pece už postávajú návštevníci. Nad pecou je však postavená lávka do výšin. Na jej konci je tiež plošina i lávka a la lomničák s romantickým výhľadom na železiarne Třínec. Krásne výhľady na ostravsko, dutnajúcu haldu Ema, či skrachovanú Liberty Steel (Nová huť).

   Možno aj kvôli odstaveniu pecí Novej hute v r.2024 a následne vďaka čistému vzduchu sú dnes výhľady doďaleka. Na opačnej strane sa čnie neveľká Opavská pahorkatina a Vítkovická vrchovina. Niekde pod ňou sa budeme motať cestou na Hranice. Teraz si však vychutnávame pohľad, napr. aj na najvyššiu budovu radnice v Čechách. Pár spoločných foto na Bolt tower a je čas ísť pešibusom dolu. Odovzdáme prilby na dezinfekciu a nasadzujeme naše cyklistické. Ruskou ulicou jucháme na chodníku k riečke Odra. Zastavíme sa na Mírovém námestí u pekných pamiatok - kostol sv. Pavla a radnice. 

Mix slohov postavený z tzv. reznej tehly (teda bez omietky) dal tvár celým Vítkoviciam.

    Námestie sa otmavilo sociálne neprispôsobivými občanmi. Boľševik ich do Vítkovíc dotiahol ako lacnú pracovnú silu. Preto sa nejak dlho nekocháme a pokračujeme po chodníku ďalej. Vidíme, že policajti riešia nejakého cyklistu. Týpek sa rozčuľuje a my taktne mizneme z hlavnej ulice do postranných uličiek Zábřehu. Zastavím pri bludnom balvane.

Žulový kameň do Čiech dopravil zo Škandinávie ľadovec v dobe ľadovej.

    K ďalšiemu zámočku na vŕšku sa nám nechce ísť. Preto cez sídlisko pokračujeme na cyklochodník vedúci na hrádzi riečky Odra. Odtiaľ je navigácia už jednoduchšia, stále po Eurovelo 4. Vetrík fúka do chrbta, takže sa ide pohodlne. Ani nejak neženieme krásnou tichou krajinou riečky Odra. 

   Riskneme prechod rozbitou lávkou cez Ondřejnici. Jej zchátralý stav pôsobí luxusne oproti Brunovskej lávke ponad Váh. Ale predtým sa pýtam ľudí, či sa dá prejsť. Obchádzka po ceste by bola príliš fádna. V dedinke Košatka sa zastavíme na kofolu. Klasická šenkárka nám naleje dve malé kofoly. Iba nad 100 kačenek sa dá platiť kartou. Cesta do Petřvaldíku by mala byť do konca týždňa uzavretá, no cyklisti prúdia spoza stromov, preto sa i my po osviežení vyberieme po novom asfalte. 

Prečo neprístupná? Choďte sa pozrieť na Brunovskú lávku.

    To už sme pri mošnovskom letisku. Na ploche sú odstavené nejaké Boeingy. Vravím drahej, ako je táto cesta počas konania Dny NATO uzavretá. Z neveľkej vyvýšeniny dovidíme na Beskydy a ikonickú Štramberskú ihlu. Prejdeme Albrechtičkami a ani som si nevšimol, že sme v Novej Horke. Dominantou obce je barokový kaštieľ. 

"Malá Viedeň" mal prezývku zámok, pretože sa v ňom usporadúvali candrbále. Vyhrávala v ňom dokonca i vlastná kapela.

    Drahá zostane kdesi dolu pri križovatke, no ja vidím otvorenú bránu a zabočím doprava. zastavím pred vchodom a pýtam sa na pohľadnice. Kastelán, či "správce muzealní podstaty" ma vedie do pokladne. "To je tam tá pekná, žltá, budova?", pýtam sa. "Ne, to je márnice," odpovedá správca. Pokladňa je za zámkom v novej budove. Môžem si jediné dva kúsky pohľadníc na ruku kúpiť. Volá žena, že kde som. Príde za mnou, no ja splašene znova behám po zámockom parku. Neprejdeme ani 4km a o5 stojíme pri zámku v Bartošovicích. Tentoraz už poslednom. 

Neorenesančný zámok z 19st.

                                                                                                                                                                                                                                                                             

    Spod Bartošovického potoka stúpame na nevysoký kopček rovnakého mena. Ponoríme sa posledný krát do nivy riečky Odra. Zaujímavé, že pod stromami je chodník kamenistý, no na lúke asfaltový. V dedinke Kunín, kde je známa mliekareň lížeme prírodnú rezerváciu už len krajom. Vrátime sa do nej po krátkom stúpaní za obcou. Pri Odre je veľmi pekný lesný mlyn, no odfotiť ho je kvôli stromom obtiažne. Odpočinieme si na lavičke s otravnou mačkou. Drahá ukusuje z banána, ja z minitiek. Odhadujem, že okolo pol úsmej by sme mohli byť v Hraniciach. V krásnych zákutiach Odry sa fotí nevesta so ženíchom.

Jeden z mála kompletne zachovaných mlynov.

   Posledné sily venujeme dlhému stúpaniu za Bernaticami. Odmenou sú výhľady na povodie Odry a Starojičínsku zrúcaninu hradu. Mať tak hodinu navyše, zašli by sme k nemu. Nie je ďaleko. Takto sa však otáčame na západ k tmavému Hrabětickému lesu. V Jeseníku nad Odrou opúšťame i Eurovelo a dávame sa na cyklochodník č.5. EV4 pokračuje tiež do Hraníc, ale východnejšie. Vidím kostolnú vežu Bělotína a do Hranic to nebude ďaleko. Za lesom sa ocitáme v Olomouckom kraji. Ku kostolu stúpame. Zrovna je omša pred malou kaplnkou. Krátke 8% stúpanie pri diaľnici už ani nevnímame. Či je to únavou alebo sme tak rozbehnutí? Po Nádražní ulici odkrajujeme posledné metre k železničnej stanici. Aj na tom poslednom úseku odbočíme zle a musíme sa vrátiť hore k stanici. Obskúrna stanica s unavenými štamgastami a potulujúcim sa cigánom. Staničná krčma patrí doteraz k IV. cenovej kategórii. Cigarety bez kolkov, ale kofču nám nalejú.

   Regio Jet pokladňa vysiela wi-fi signál, preto nie je problém kúpiť lístky cez apku. Risknem i návštevu smradľavých záchodkov, hoci vidím, že sa tam ožrani motajú. Mladí ľudia  bez budúcnosti. Čo ich priviedlo na zlú koľaj? I na tejto stanici nás pánko premiestni, aby mohol umyť dlážku. Máme vyše pol hodiny, vlak dokonca mešká 5 min. Konečne blikne nástupište a môžeme si kolimahy odniesť na 2. Počkáme, kým sa vylodí partia na horských bicykloch a vyložíme na háky Liv a Trek druhý. Ukusujem si z makovníka, jeho koniec doslova natlačím do seba. Od Vsetína do Púchova je výluka, na Slovensko jazdia busy. Už na nás čakajú a Treka odstrojím od kapsičky, či pumpičky, predtým než sa zavesí na hák. Tmavým večerom jucháme do gumárenského mesta. Prichádzame na stanicu, kde akurát vidím odchádzať posledný expres na juh. Bolo prezieravé nechať si auto v Púchove. Zostáva posledná etapa domov. Už neženiem ako ráno a po jedenástej hodine parkujem pri dome. 

Malebné Poodří sme prakticky prešli celé. Nenáročné s mnohými zákutiami a meandrami Odry. Stačí však raz, pretože sú úseky, kde telom trasie riadne. Na Ostravsku sú však iné trasy a iste sa sem vrátime.