21.11.26

Tohtoročné dvojtisícovky

   

    Kým neudreli horúčavy aj v milovaných Tatrách som podnikol výstupy na pár dvojtisícových kopčekov, najprv v tých Západnejších. A zaútočil som na ten najväčší - Bystrú. Je tak trochu mimo záujmu turistov i rodinky, aj tých grup salamovych. 

   Vo štvrtok dobieham dvojtýždňovú dovolenku  a voľný deň využijem na vysokohorskú túru v čistom vzduchu oproti ťažkému prímorskému na Sicílii. Po jednodňovom relatívnom odpočinku mi nerobí problém vstať o piatej ráno a 5min. po pol šiestej opustiť mesto. Z Jarisy ždímam 140km/h, čo sa prejaví takmer na dvojnásobnej spotrebe 10l.  Posledný úsek z Pribiliny do Račkovej doliny v rytme vý-mol. Nechápem, prečo nedá kraj, kemp, Tanap alebo kto príšernú cestu opraviť. A rovno aj so slušným parkovaním. Nie naverím boha pri ceste. Za to berie nejaký výpalník 4Eur za deň. Dnes sa mi však náhodou podarilo pre ôsmou odstaviť auto priečne vedľa Poliakov. 



    Nahodim karimory, keď si všimnem roztrhnutú šnúrku uťahujúcu hlavnú šnúru. Nič tragické. Vykročím Úzkou dolinou v tieni stromov. Obehnem pár turistov a v Račkovej doline osamiem. Je okolo 15-16°C a normálne mi je chladno. Kým prejdem lesom do Račkovej doliny, zahrejem sa. Odkrývajú sa výhľady na Klin a Nižnú Bystrú. Bystrá sa skrýva za ňou. To som vtedy nevedel. Vľavo sa čnie skalnatý hrebeň Jakubinej. Prechádzam miestom, kde sme boli s babami a kde mi do vody spadli softshellové bundy. Vtedy bolo chladno a kvôli mokrým bundám sa naša turistika v Račkovej doline skončila. 



    Tichým voňavým lesom pomaly stúpam dolinou. Zurčí iba potok. Obídem zaparkované horárovo auto a lesná cesta sa mení na chodník.  Oproti vyplaším párik turistov. Asi si boli užiť romantiku v búde pod Klinom. Kedysi v nej spávali ovce, dnes ľudia. Šak smrdia rovnako. Po pol druha hodine som na rázcestí pod Klinom. Na Bystrú ukazuje tabuľka vyše 2h. Z ústia bol čas 5h. Operatívne mením plán a obzriem si Račkove plesá. Budem potom prechádzať kopček Klin navyše. 



    Odbáčam teda doľava a pokračujem po žltom chodníku. Pred sebou mám skalný prah. Niekde nad ním budú plesá. Škoda, že chodník nejde popri Račkovej. Riava vytvára pekné vodopády. Na planine plies vidím pred sebou prudké stúpanie, ktoré ma čaká do Račkovho sedla. Míňam odpočívajúci párik hipsterov. Mládenec kráča bosý s nástupovkami v ruke. Vskutku je do sedla príkre stúpanie, asi najhoršie z dnešnej trasy. 5h som okrem cereálnej tyčinky nič nemal v hube. Pomalým krokom, ale pravidelným, dofučím na hrebeň. Vrch Končistá je pár metrov nado mnou, preto si naň vyšliapem. Slovač žiadna, len grupy salamowe. Jedna ženská nezavrie klapačku. Sadnem si na skalu s výhľadom na plieska a Jakubinú nad nimi. 



    Samé česc a džem dobry. Aký džem? V batohu mám akurát salámu a zeleninu. Svokra robí dobrý džem. Čučo. Asi babku poznajú. Ukusujem z chlebíka. Pred ďalšou dvoj tisícovkou Klin sa musím posilniť. Výhľady sú najmä na Západné Tatry s dominantným Ostrým Roháčom a Baníkovom. Odkrývajú sa Poľské Tatry. V diaľke vidím Oravskú priehradu, nad ňou Babiu horu. Poliaci sem vystupujú hlavne z Chocholovskej doliny, kde sa môžu doviesť autom. Je tam i chata. Po doplnení kalórií pokračujem na Klin. Na 2140m kopčeku sa ani nezdržujem a klesám do Gáboroveho sedla. Sivú vežu obídem. A zastavím sa až v Bystrom sedle. Sem tam počujem aj Ahoj. Slováci idú väčšinou viacdňovú hrebeňovku. Ďalšiu dvojtisícovku vynechám a pokračujem po modro značenom chodníku, ktorý traverzuje pod Blyšťom. Väčšina pokračuje na Blyšť po červenej a potom sa stočia na modrú. S krásnym výhľadom do Račkovej a Gáborovej doliny pomaly stúpam k Bystrej. 


    Na hrebeni sa mi neskutočne odkryjú Vysoké Tatry s dominantným krivým kopčekom. Na Bystrej stretám pani z Hlohovca a horala od Trnavy. Má síce Záhorácky prízvuk, ale vraj býva v slovenskom Ríme. Vo veku môjho otca, ba viac, zdoláva stále i tatranské vrchy. Chodí tam, kde je menej ľudí. Blízke Malokarpatské Záruby zdolal 741 krát. Ešte mu zostáva 22, krát, koľko ma kopec metrov. Okrem toho je aj cyklista. Na svoj vek teda nevyzerá a stále je mohutný chlap s trochu smiešnymi bielymi štucňami. Dole na skále si zabudol biele tričko a asi pôjde rovnakou cestou dolu. Ja sediac a kochajúc sa Tatrami dojem chlieb so salámou. Nádhera, hoci sú orografické mraky, vidím až na Lomničák, hrebeň Nízkych Tatier alebo na Oravu. Prelievam si vodu do menšej fľašky, ktorú mám na boku a do väčšej mi vletí mucha. Nejakým zázrakom ju nevypijem, hoci mi to bolo jedno. Rozlúčim sa so starkým a klesám o5 po žltej na hrebeni. 



    Kamzík ani nemá strach. Predtým, než sa nadobro rozlúčim s panoramou štítov sa posadím na výbežok a binokulárom si ich znova vychutnám. Vstanem, až keď vidím schádzať ľudí z Bystrej. Traverzom schádzam k Bystrým plesám. Dolu objavím svišťa. Vedľa chodníka má noru. Bojí sa menej ako naše hysterické morčatá. Ani sa veľmi od nich neodlišuje. Akurát je od našich Tučkov trocha väčší.




    Kosodrevinou popri Bystrom potoku schádzam dolu. Dolina nekončí klasický, ako trebárs Račková, ale je stupňovitá. Preto prekonávam jednotlivé skalné prahy. Je svojou jedinečnosťou krásna. Jedovatá prudko je Prilbica, žltý starček,  či jastrabník, už odkvitnutá arnika, ďalšia astra alebo i kukučka. Treba sa však pozerať pod nohy a nie sa kochať. Dvakrát som kvôli tomu spadol. Topánky s vysokým členkom sú nutnosť.


    Lepšie by sa možno šlo hore. Veľakrát kráčam po vode, prítokoch Bystrej. Zapiští aj svišť. Okrem hlodavca a vtákov, nestretám živú dušu v celej doline. V polovici sa kráčajúc pásiem na čučoriedkach. Vôňa lesa, po katanskom smrade, ticho. Vychutnávam si to. Neskutočne ma to nabíja energiou. Pred napojením na tatranskú magistrálu sa ocitnem na rúbanisku, kde sa mi ešte objaví krivý kopček v celej svojej nádhere. 




    Tatranská magistrála prechádza vrstevnicou popri množstve chát a bývalých salašov. Nič náročné, no mám za sebou vyše 20km a omíňa ma chrbát.  Šetrím aj vodou nechce sa mi otvárať ďalšia minerálka. Dnes kvôli horkám nesiem zo sebou magnéziovú minerálku. Teším sa však na čapovanú kofolu. Oproti sa mihnú štyria cyklisti,  nado mnou v lese niečo píska, ako keby na psa. Nejaký operenec? Alebo dakto zablúdil? Prejdem popri veľkej svatuškárskej chate J.A.Komenského a som na parkovisku. Odložím iba paličky s foťákom a idem pár metrov do kempu. V reštike mi načapujú pol litra koly, ktorú si musím vyprahnutý trpezlivo vystáť, kým si Pepíci objednajú kolu s rumom a nanuky. Po šiestej som s5 pri Jarise a štartujem domov. Falitnou cestou do Pribyliny, a potom na diaľnicu. Od Ivachnovej až po diaľnicu v Turanoch som prakticky stále v kolóne idúcej tých 50-70km/h. Oproti je to ešte horšie. Tentoraz si dám bacha na spotrebu. Natankovať a o deviatej zabuchnem kufor Jarisy pre dnes. Neľutujem vybranú trasu, hoci som našliapal vyše 26km, čo je na Tatry dosť. Videl som naplno krásy tatranskej prírody. 





    Na pár dní horúčavy ustúpili a o5 obúvam karimory v Západných Tatrách. Tentoraz z druhej strany v Spálenej doline a beriem i moju životnú parťáčku. Pôvodne som mal plán vyraziť na Dual Treku na Turiec. Večer sa dozvedám, že vo Valčianskej doline napadol cyklistu medveď. Zrovna tadiaľ som sa chystal prechádzať. Cez Valču. 
   Ráno vstávam o piatej, drahá si pospí nejakých 20 minút navyše. Takéto skoré vstávanie jej prospeje, pretože ju čaká chodenie do práce spojmi. Presne o šiestej sa odpichujem z parkoviska. Ženiem Jarisu 140km/h, no nezdá sa mi spotreba okolo 15L. Na stúpaní pred tunelom Višňové dupnem na plyn, auto poskočí a namiesto zrýchľovania začne spomaľovať. Niečo sa s ním deje. Kontrolka nesvieti žiadna len stráca ťah, najmä do kopca. Drahá navrhuje otočiť to, no v sobotu nás do servisu nikto nezoberie. Pokiaľ Jarisa ako tak ťahá, pokračujeme. V Párnici na mňa mávne policajt, aby som zastavil. Prudko zabrzdím 10m pred ním, lebo dupnem ľavou nohou na brzdu. Žena sa preľakne, že auto úplne vypovedalo službu. Policajt len pokrčí ramenami. Pomaly k nemu dôjdem a dá mi fúkať. Zastavujú každé auto. Papiere našťastie nechce. Mám ich v kufri v batohu. V múzeu oravskej dediny sa chystajú Podroháčske folklórne slávnosti. Zatiaľ nie je veľká premávka a pred pol deviatou sme na centrálnom parkovisku. Lanovkou Roháče express za 10Eur/hlava sa vyvezieme o 500m vyššie. S batohom sa vteperím do toi toiky pričom sa obávam o krytku foťáku a hlavne mobil trčiaci z bočného vrecka, aby neskončili v sračkách. Zeleno značeným chodníkom začíname stúpať na hrebeň Predného Salatína.


  Ktosi zadrie, že vidieť Sivý vrch. Ten je však na opačnom konci a nevidieť ho. Oblačná obloha sa začína vyjasňovať, no je to len prechodné. Okolo obeda je oblakov viacej. Obchádzame skupinku slovenských optimistov, ktorí sa hotujú zdolať okrem Skriniarok aj Baníkov a Tri kopy. Na mape možno vyzerá trasa 16km pohodička, no naivne netušia, čo ich čaká. Ostávajú ďaleko za nami. O necelú hodinku sme na hrebeni a pokračujeme juhovýchodným smerom. Vrchol Brestovej obídeme a schádzame dolu do Salatínskeho sedla. Obliekam si bundu, lebo fúka severák. A znova hore na  hôľny kopec Salatín. Otvárajú sa výhľady na Liptov i Oravu. Krásne vidíme počiatok Západných Tatier Babky, Sivý vrch i kopce a skaly, ktoré sme si dnes vybrali. 



    Samotný Salatín nie je nejak označený, až na Malom je tabuľka popísaná fixou. Niektorí končia na Salatíne a ďalej si do exponovaného terénu netrúfajú. Opačným smerom nás míňajú i bežci. Klesáme znova dolu do sedla Skriniarok. Odtiaľ končí sutinový alebo trávnatý terén a chodník začína byť zaujímavejší. A náročnejší. Hneď na začiatku prekračujem skalu a odriem si lýtko, holeň. Aj drahá si poškriabe kolienka. Výškové metre síce naberáme rýchlo, no terén je náročný hlavne technicky. Vyšliapaný chodník je aj mimo trasu a obchádza niektoré exponované úseky. Reťaze na Gankovej kope sa však obísť nedajú. Nasadzujem cyklo rukavičky a schovávam foťák. Vidím i ľudkov v prilbách. Odporúčajú ich. Drahá si veru hlávku udrela pod Pachoľou. Vyšvihneme sa hore a terén sa až ku Spálenej zmierňuje. Ďalšia výzva, ešte väčšia je výstup na Pachoľu od Spáleného sedla.



   O5 je mnoho chodníčkov, no snažím sa držať červeno značenej trasy. Výstup po skalách sa podobá na pololezenie. Nič pre nízkych ľudí. Drahá skalný výšvih obchádza, ja pomocou reťazí ho dajako prekonám. Mám pocit, že som nevidel nikoho staršieho odo mňa. Čakám, kým sa podo mnou objaví drahá a pokračujem tých pár metrov k jednoduchému železnému krížu. Pribúdajú mraky a je zatiahnuté. Vysoké Tatry sú ako tak vidieť. Krivý kopček, či Rysy, ale veľa vidieť nie je. Ako tak je vidieť na juhozápade panoráma Nízkych Tatier, či Veľkej Fatry. Je po jednej hodine a vyťahujeme chlieb so suchou salámou. Žena sa tvári ako keby jedla drevené piliny. Celozrnný chlieb nie je taký mazľavý ako z bielej múky. Druhý krajec ani nedoje a podá ho mne. Po doplnení kalórii pomerne rýchlo zídeme do Baníkovského sedla. Ja by som aj pokračoval ďalej po hrebeni, no žena má predsa len slabšiu kondičku a nehrotíme to. Na Baníkove a kopách sme už za mladých čias boli. 



    Väčšina ľudí akokoľvek plánujú pokračovať hore, predsa len zamieri doľava do Spálnej doliny. Inak by ich čakalo 800m prevýšenie a 4-5km navyše. Predsa sú takmer dve hodiny a pri aute by sme prinajlepšom boli po šiestej. Prudším chodníkom schádzame dolu pod Hrubú kopu. Kopčeky nad nami sa zahalia do mrakov. Možno aj dobre, že som nešiel, hoci zatiahnuté je iba pechodne. Rozdeliť som sa nechcel, i keď mi to drahá ponúkala. Dolu počuť klepot záchranárskeho vrtuľníka. Dnes už po druhý krát. Sprvu asi len cvičný let, teraz letia na ostro. Bohužiaľ neskoro. Starší pán skolaboval nad Tatliačkou a už sa ho nepodarilo oživiť. To vtedy netušíme a na úrovni Predného Zeleného sa ponárame do kosodreviny. Stretáme turistov idúcich nenáročný okruh okolo Roháčskych plies. Kamenný chodník v Zelenej doline dáva kolienkam zabrať, no paličky nevytiahnem. Dláždený chodník má význam možno v úsekoch, kde sú popadané kamene kvôli lepšejšej orientácii, no v lese prakticky je zbytočný. Krátku odbočku si spravíme k vodopádu. Drahú k nemu vyhnal skôr smrad z mäsových tortíl ako zvedavosť.



  Zakrátko sme na asfaltovej ceste a po pár metroch sa napojíme na cestu z Tatljačky. Dobrý počin je vláčik premávajúci až ku chate. 4km ísť asfaltovou cestou od chaty na parkovisko po túre v Roháčoch nie je med lízať. Vyskúšali sme si to a nie raz. Vláčik vraj ide až po Zuberec. I 2km ako dnes po asfalte je nepríjemných. Dobrou alternatívou je i bicykel. Zopár ich stretáme. Po piatej hodine sa s nami Roháče rozlúčia krátkym, strmým chodníkom dláždeným kameňmi a sme na parkovisku. Zvláštne, že stretáme všetkých z Pachole až pri Studenom potoku. Jedna rodinka šaškuje pred automatom. Zaplatili, no nemôžu nájsť zvyšok skupiny a do 15 min. musia areál opustiť. Ja zaplatím 10Eur, až keď sa ako tak učlovečíme na záchodoch. Jarisa naskočí a pomaly odchádzame z doliny. Malá kolóna pri amfiteátri, kde sa motajú ľudia. Potom už večerným údolím Oravy pokračujeme na juh. Jarisu nejak nevytáčam, snažím sa ísť na spotrebu. Zastavím za Dolným Kubínom  na OMV dotankovať. Drahá sa celú cestu mollý, aby sme došli. Auto sa drží a pred pol ôsmou sme doma. 
Túra nie je ani tak fyzicky náročná, ako skôr technicky. Neviem si ju predstaviť ísť v zlom počasí. Šmykľavé skaly, zlá orientácia. 
Vrchol sezóny ma ešte len čakal.



    A čo Jarisa? Mechanici ju pozreli a je prosto opotrebovaná. Žerie oleja ako ruský tank, a keď boli časti na suchu, rýchlejšie sa opotrebovali. Výmena rozvodov a vačkov vyše 1000Eur.  Problém bol však hlbší. Veľmi rýchlo sme sa jej zbavili.


10.11.26

Dračica II.

    



   Dračica prvá mala od počiatku problém s veľkou spotrebou oleja. Rokmi žiadala dopĺňať čoraz častejšie. Mal som hladinu kontrolovať asi s väčšou frekvenciou, no každých 4-5000km mi pripadalo zbytočné a pravdupovediac som zabúdal. Veď ani na nej nejazdím. V tomto smere som podcenil údržbu. Začiatkom júna pri výmene oleja mi mladý mechanik odporučil dať 5W40 olej s vyššou viskozitou. Táto malá zmena možno urýchlila neodvratný koniec motora a ešte som za ňu zaplatil 120Eur. Raz cestou do Západných Tatier mi pred tunelom Višňové dupnutím na plyn poklesli náhle otáčky a motor stratil ťah. Rýchlosť spadla na 90km/h. Kontrolka nesvietila žiadna. Od počiatku cesty sa mi nezdala o 30% vyššia spotreba paliva. Výlet sme absolvovali, i keď Jarisa sa už nikdy nespamätala. Drahá vraj pociťovala slabší ťah auta tak týždeň pred výletom. Na druhý deň sme sa rozprávali s mechanikom Toyoty v HS. Ženin kamarát. V pondelok som Dračicu zaviedol na prehliadku. U doktora na vyšetrení bola dva dni. Diagnóza znela - vyjazdená rozvodová reťaz. Oprava vyše 1000Eur. To ukázala diagnostika. V poriadku, suma nás nezruinuje. Objednali sme ju teda na operáciu koncom augusta.
    Mechanik si bol na 90% istý, že je to v rozvodoch. Nebolo. Ja som tipoval automatickú prevodovku alebo zanesený katalyzátor. Nebol. To by asi svietila kontrolka. Medzitým sme tiež zistili, že máme motor z chybnej série. Zlý dizajn piestnych krúžkov mal za následok vyššiu spotrebu oleja. Viac oleja viedlo ku karbonizácii krúžkov, netesnili a tým pádom tlaky vo valcoch šli dole. Toyota motory vymieňala, no naša Dračica bola náhradné vozidlo a akosi na ňu nedošlo. Ale dobre, spočiatku sa nezdala spotreba až taká vysoká. Cez to všetko najazdila 186tis. km a nikde nás nenechala stáť ako Sopel.



    Zaviezol som Jarisu o5 k mechanikovi. Vymenil rozvody za 1000EUR a nič. Auto síce znelo tichúčko, ale neťahalo. Preto rozobral motor, pretesnil, sondoval, no stále unikal z piestov olej do výfuku. Keď neborák nevedel čo, zmeral tlaky v piestoch. Voila! V nich zistil malé hodnoty. Proste motor už zničený aj tým, že šiel na sucho. Takže ho nejako dal dohromady a až vo štvrtok si drahá bola pre auto. Vraj sme mu mali povedať, že má veľkú spotrebu oleja. Pritom som mu to pri prvom stretnutí hovoril. Cez víkend sme sa rozhodli ísť do nového. Mechanik vrazil prachy do šrotu a odkúpi ho od nás za 2000Eur (+1000Eur, čo vrazil do rozvodnej reťaze). Veľa sme na výber nemali. Nechcelo sa mi naťahovať s AAA alebo týpkom, čo by hľadal každý škrabanec. Takto by sme sa jej pomerne rýchlo zbavili. Nerobím si ilúzie, že na nás nezarobí. Poskladá si nejakú funkčnú rachotinu a predá aj za 4000Eur. Drahá sa bála i jazdiť na Dračici, lebo sa jej stav zhoršoval. Už nechodila na benzín, ale prakticky na olej. Spočiatku ako tak, no zahriaty motor prestal ťahať. Vyhýbala sa diaľnici idúc do roboty, nevozila decká z hádzanárskeho tréningu. Chodiť vlakom bola pre ženu nočná mora. 2,5h cestovania. 
    Problémy prišli v najnevhodnejšiu dobu - v čase technickej a emisnej kontroly. Mechanik nás upozorňoval, že emisnou neprejdeme. No aby sme neplatili pokutu, musí auto na kontrolu ísť. Upozornil som aj vedúceho servisu, ktorý Dračicu bral, že nech nepanikária, keď sa bude auto trápiť. Berieme aj neplatnú. Jarisa prešla, prižmúrili oko. Ako, netuším. 
   Na ženine meniny Dračica zmenila majiteľa. Udelil som mu splnomocnenie za 2Eur a on mi poslal 2000Eur na účet. Na pamiatku som mu nechal škrabanec od bicykla na zadnom nárazníku. Neúmyselne.
    No a zatiaľ sme rozmýšľali nad druhým autom. Samozrejme potrebujeme ho pomerne rýchlo. To sa zasa našlo mudrlanov pre Daciu, či KIA, no v konečnom dôsledku zatiahneme kúpu my dvaja. Nemôže žena čakať pol roka na nové. 3-4 ročné japonské jazdenky si držia cenu takmer nového. Tak to môžeme rovno dať o 2-3000Eur viac za novú. Preto sme pozerali na predvádzacie v predajni. V hre boli česká Fóbia, Jaris a Jaris Cross. Ako prvú sme si boli pozrieť Fóbiu. Obavy boli z jej krádeže, no hlavne Toyoty sú predsa len v rebríčku spoľahlivosti ďaleko vyššie. Crossiek, uvedených na trh v r.2022, bolo až priveľa dvojročných jazdeniek v predajniach. Bolo by možno fajn mať väčšie auto, kde naložíme bicykle, ale Sopel hádam ešte poslúži. Pokiaľ ho mladá neroztrepe, keď sa bude vyjazdievať. Pohrával som sa s myšlienkou vyskúšať naložiť do Dračice I. oba bicykle. Môj Trek do nej vošiel a verím, že by som vopchal aj Morušu. Víťazom sa teda stala o5 klasická Jarisa. V základnej výbave (Comfort v cenníku). Dať navyše 2500Eur za LED svetla, displej, štartovanie bez kľúča, podsvietenie a podobné pi.ovinky v Style výbave bola hlúposť. Potrebujeme jednoduché auto, podobné starej Jarise. Drahá našla jednu opustenú Dračicu v Nitre. V slnečnú druhoseptembrovú stredu som teda pred treťou zdrhol z roboty a juchal do Nitry.  Predajca Toyoty nás čakal o 16h. Boli sme viac menej rozhodnutí a po krátkom posedení v predvádzacom aute (vyššia výbava) som podpísal kúpnu zmluvu na 20 340Eur. Dali sme si domontovať vyhrievanie predných sedadiel za 500Eur. Za jeden káblik toľko prachov. Na odstavnej ploche sme si potom zaprášenú, s pavučinami pretkanú, Dračicu II. pozreli. Vyrobená bola vo februári 2026 a celé leto čaká v Nitre, kto si ju odvedie. V piatok som uvoľnil z účtu peniaze. S drahou sme šli napoly. Montáž vyhrievania potrvá týždeň. Za ten čas som si dal vypracovať 3 ponuky od poisťovní na povinné+havarijné+amortizačné poistenie. Až o takmer 200Eur vychádzalo lacnejšie sa dať poistiť priamo u predajcu. Vraj je Generali ich zmluvný partner. O.ebala mačka vtáčka. Lacnejšie platí len jeden rok! Potom vyjde  najdrahšie. Chcel som poistku zaplatiť hneď, nech máme i nové značky rýchlo, no predajcovi sa do toho nechcelo. Poistí sa až pri preberaní. Platené parkovanie pod barakom vyriešim jednoducho dočasnou zmenou značiek, neskôr trvalou. V piatok drahá doviezla Dračicu II. V nedeľu som do nej sadol, potočil kľúčikom a ...ticho. Žiadne brmbrmbrm. Spúšťa sa totiž iba batéria. Motor až pri určitej rýchlosti. Na palubnej doske sa len objaví zelený nápis "READY". Stlmil som aspoň 5 asistentov, ktorí si aj tak robia, čo chcú a mohli vyraziť. 



    Nová Jarisa je hlučnejšia ako naša prvá. Drahá jej hovorí aj Traktor. Namiesto otáčkomera je len budík s "Dobíjanie", "Eco" a "Ideš!" Na podlahu dostala aj gumené rohože za 40Eur z Poľska. Drahá si nainštalovala do telefénu dokonca aplikáciu, ktorá jej ukazuje spotrebu, koľko juchala na batérii, či sa otvoril kufor a pod. Vice versa. Navigáciu musíme na displej auta prepojiť z mobilu. Po týždni sme mali nové evidenčné čísla spolu s veľkým osvedčením. Mohol som teda objednať komplet zimné kolesá. Vyšli ma na vyše 1000Eur. Totiž potrebujem aj snímač tlaku (kus 45Eur). To snáď ani nie je možné, čo si EÚ nevymyslí. Nečudujem sa, že iným krajinám sme na posmech. No som zvedavý, ako budú nové kolesá spolupracovať, keď ich nahodím. Naprogramované sú, no asi sa nevyhnem návšteve servisu. Dokúpiť som potreboval tiež zdvihák s kľúčom za 56Eur. Ani to nie je vo výbave auta (iba kľúč). Keby som to vedel, vezmem zo starého auta. Hlavná vec, že mám dve lekárničky. Takže máme snáď všetko. Malé osvedčenie prišlo po mesiaci. 
   Začiatkom októbra sme riešili i defekt. Malý, nenápadný klinček uberal pomaly, ale isto tlak zo zadnej pneumatiky. Pod hranicu klesol až po dvoch dňoch. Servis si našla drahá a na priepustku vybehla z práce. 
   Teraz chodí Jarisa v zimnej obuvi. Na dušičky som nahadzoval u svokry kolesá. Vyšli ma na takmer ďalšiu tisícku. Pri prvom kolese som sa trápil. Originál matice z letných gúm som doklepával do diskov. A potom som odbalil druhé koleso... V ňom boli správne matice. A akési plastové vložky. Gúglil som teda, čo to mám pribalené. Nejaké centrovacie objímky. Takže prvé koleso dolu a namontovať ho aj s kusom plastu a "správnymi" maticami. Tie sú však krátke a musel som použiť originál nástrčný kľúč vytiahnutý z kufra. Z prvého kolesa som pracne vyklepával tesné nasunuté matice. Elektrón som tak už poničil a auto neprešlo ani meter. 150Eur  som doplácal za špeciálne ventilky z vysielačom tlaku pneumatík. Jarisa však neukazuje nič.


26.10.26

Kysuce

     

     Aj na túto hajk bajk jazdu našim horským krajom som sa chystal pár rokov. Počasie je na Kysuciach veľmi vrtkavé a čakal som na priaznivé podmienky. Tie nastali v druhú júlovú sobotu. I v to poloblačné ráno som sa rozhodoval, či neísť na bližší Tríbeč alebo risknúť Kysuce. Nuž váhavé Váhy. Napokon som sa rozhodol ísť na sever, a dobre som spravil. Drahú netradične odprevádzam do Púchova. Ona pokračuje do Tatier na babskú jazdu, ja osobáčikom do Považskej Bystrice. Vo vlaku sa zoznámim až s príliš ukecanou Alenou. Vášnivá turistka, ale akosi sa motá pomedzi fasabukové skupiny turistov ako keby hľadala správnych ľudí alebo v 63. stále seba? Zamávam žene a o pár minút začínam šliapať do pedálov. Ani poriadne nevyrazím a v Považskej už kufrujem. Vraciam sa s5 na most a až po prekročení rieky schádzam dolu. Popod diaľnicu k hranici krajov.


  Žilinský sa bachol po vačku a dokončil asfaltový povrch popri Hričovskom kanáli. Paráda, nemusím ísť po ceste na Mikšovú a Malú Bytču. Do samotnej Bytče ma dovedie nový cyklochodník. Prečo to v iných krajoch ide a v našom nie? O5 myslím na madunickú betónku a nedokončené Šulekovo. Dobre, že som začal v Považskej. Rozmýšľal som aj začať v Bytči, ale to by som sa ochudobnil o testovanie novej, prakticky neskolaudovanej, cesty. 



    V Kotešovej sa lúčim z Vážskou cyklomagistrálou a odbáčam na Turzovku po modro značenom cyklochodníku. Nezvyčajne rušná cesta minimálne za Veľké Rovné. Natiahnutá dedina známa drotárstvom. Obloha sa zaťahuje tmavými mrakmi. S tým som počítal, poobede by sa malo vyjasniť. V doline riečky Rovnianka je pomerne chladno.

Veľké Rovné sa skladá z 50 osád a väčšinou z nich prechádza frekventovaná cesta 541.


    Nič to, zahrejem sa stúpaním do sedla Semeteš. Posledné 2km sú vskutku prudké a občas je tam stupňov ako v Nachmelenej opici (12°). Obieham cyklistu a na "jedničke" dofučím do sedla. Krížom cez cestu je odstavené auto. Z hostinca U Cipára vybehnú dvaja chlapi, ktorých zavolal šofér. Starší pán prosto spanikáril, zamkol sa mu volant a nevedel, čo robiť. 

"U Cipára" má hostinec názov podľa jediného preživšieho muža masaker z konca II.sv vojny.

    Posledný masaker II.sv. vojny sa odohral v osade Semeteš len pár dní pred oslobodením. Pucipajtáši Whermachtu regrutovaní z ruských zajatcov, tzv. Vlasovci, sa pomaly ťahali za svojimi vazalmi na západ. Pri ústupe narazili na mínu. Keďže boľševikom skopčáci príliš nedôverovali, naskytla sa vlasovovcom možnosť zastrielať si a minúť muníciu. Rozpútalo sa besnenie, kde pozabíjali všetkých chlapov v osade.  Zázrakom sa zachránil Štefan Cipár, ktorého guľometná dávka nezasiahla. I rana istoty do tyla nebola smrteľná. Iróniou je, že práve Kysuce sú dnes baštou neonacistov a ĽSNS.

    Márne sa motám po hostinci pri prázdnom pulte. Telefén zo začiatku minulého storočia je hluchý. Vrátia sa chlapi a zazvonia na zvonček. Z kuchyne vybehne staršia pani. Moja požiadavka je jasná - pohľadnica. Zasa len tie hlúpe magnetky. Sadám na Treka a vítajú ma Kysuce. Čím? Smetiskom. Prepokladám, že odpad sem vozí celý región. Za ním na mňa mrkne z priekopy divá sviňa. Nedá mi to a otočím bicykel. Ako sa k nej znova blížim, zakrochká a snaží sa postaviť. Zľaknem sa, no zadnú nohu len vlečie za sebou. Asi ju zrazilo auto. Guľka medzi oči by ju zbavila utrpenia. Idem radšej preč od trpiaceho zvieraťa.


    Po kilometri som v Turzovke. Upúta ma nové múzeum pána Lašuta. Netuším, kto to bol, preto vojdem do dvora a zaparkujem kolimahu. Vojdem do malého domčeka, kde ma privíta staršia pani. Má nejakú prácu, no cez to všetko začne s výkladom. Najprv ma zavedie do izbičky, kde p. Lašut prežil väčšinu života. Je pekne zrekonštruovaná s artefaktami Matúšovho života. I s kópiami lekárskych správ, zatykačov, ospravedlní, ďakovaní a podobne.  

    Matúš Lašut bol obyčajný lesník, neskôr hájnik. Z nudnej, no tvrdej služby ho vytrhne dvoj metrové zjavenie panenky Márie vo sviatok Najsvätejšej Trojice. Zdravas nedokončí, je excitovaný rôznymi výjavmi. Po tomto zážitku od základu zmení svoj život a v chráme božom je každý deň. V septembri 1958 usporadúva I. púť na Živčákovú s tými, čo uverili. Bolševik ho prenasleduje za poburovanie ľudu, skončí v blázinci na elektrošokoch a núteným popíjaním chemických koktejlov. Ani Verejná bezpečnosť ani psychiatri ho nezlomili. I cirkev sa stavala k zjaveniu dlhé roky skepticky a pútnické miesto vyhlásili až v r.2008. Aspoň tej kaplnky sa Matúš dožil. Rehabilitácie sa však nedočkal ani jeho potomkovia. Obec očistila jeho meno len v r.2025. Asi nech má starosta konečne pokoj od pamätníkov. Už neublíži nikomu.


    Až tak ma jeho život a presvedčenie nechytá za srdce, no pani je neodbytná a mele furt svoje. Keď som jej povedal, že sa neponáhľam, bola len voda na jej mlyn. Keď jej poviem, že som neznaboh, odpovie: "No ale niečo vás sem priviedlo". Povedal by som, že zvedavosť a vrtuľa v zadku.  Po pol hodine sa oslobodzujem. Každopádne ma zaujalo spomínané pútnické miesto na Živčákovej a mením plán. Vyberiem sa pešo od riečky Kysuca hore ku kaplnke a vyhliadkovej veži. Lesom ma sprevádzajú obrázky svatých, niekoľko krížových ciest, až po pol hodinke dorazím ku kaplnke. V obchode so suvenírmi kúpim jednu pohľadnicu. Do kaplnky, kde sa zjavila panenka Mária len zvonka nakuknem. Miesto je plné pútnikov. Pokračujem po spevnenej ceste k veži, či vlastne kostolu. Cestou je zopár prameňov. Slovenské Lurdy.



    Niektorí si berú vodu do bandasiek, iní sa doslova kúpu v nej. Možno, keď ma prikvári nejaký neduh, sa sem vrátim. Dnes rýchlym krokom mierim ku kostolu Panny Márie. Vstup do vyhliadkovej veže je zo zadu. Vstupné viac menej dobrovoľné. Z veže je pekná vyhliadka na Poľsko a Čechy. Lysá hora je čoby kameňom dohodil. Už viem, čo ma to onehdá z hory vtedy upútalo. Živčáková. O5 navštívim suveníry na parkovisku, ale okrem svatých, nič pre mňa nemajú. Vraj v kostole. Zrovna, keď doň vstupujem, volá drahá. Pochopiteľne vycúvam von na terasu. Oznamuje mi, že práve dorazila do Lomnice. Vskutku nájdem viacero pohľadníc v kostole. Hodím drobné medzi milodary a schádzam s5 k bicyklu.

Pohľad na Moravské Beskydy, v pozadí Lysá hora.


    Matúš Lašut však nemal privilégium na zjavenia Panenky Márie. V rafinovanej podobe sa prisnila viackrát Jurovi Kavalekovi a poslala ho neboráka v decembri kopať prameň. Aby nekopal len tak naverím boha, o5 sa mu zjavila a ukázala, kde položiť motyku. Následne sa s nadprirodzenými úkazmi a prameňmi roztrhlo vrece. Ďalšiemu Kysučanovi Karčimu Ž. Panenka Mária odkázala návod na použitie prameňa. Vykopali sa ďalšie tri sofistikovanejšie studničky s väčším prietokom, nech pútnici dlho nečakajú. Na tú pôvodnú si dnes nikto poriadne ani nespomenie.

    Cestou hore som nestretol nikoho, no teraz obieham pár pútnikov, dokonca i hríbara, ktorý zbiera tanečnice ako kysučania volajú kuriatka. Na parkoviku si sadnem na lavičku, vybalím salámu s chlebom a pozerám sa, ako ženička vláči fúrik so štrkom kamsi poza dom. Vyzerá, že prerábajú. Na vedľajšiu lavičku si sadne pani. Všimol som si ju cestou dolu. Dáme sa do reči. Prišla z Nového Jičína a je onko pacient (prsia), o čom svedčia jej krátke vlasy. Nesie zo sebou bandasky "lurdskej" vody. Súputníci odmietli niesť vodu, tak sa naštvala a zišla dolu. Rozhovor preruší miestny prostáčik, ktorý prosí vyzliecť mikinu, lebo mu je teplo. Je ochrnutý na pravú ruku. Pani robila v hospici, preto pohotovo vyskočí a vyzlečie mu ju. Dámu veľmi mrzí, ako sa k nej zachovali kamaráti a s jej sklamaním sa lúčime. Pokračujem do mesta.

V parku rodákov je socha šéfa kysuckých zbojníkov Uhorčíka.


   Vyfotím kolegov dom (ten je kdesi na treku na Orave). Haluz je železnica prechádzajúca stredom mesta. Ako keby v Piešťanoch chodil vlak popri Auparku. Vymotám sa z neveľkého mesta pod úpätím Lovášova. Vedeniu mesta tiež pekne je.e, keď si horu nad mestom vyrúbali. Nesmiem minúť Staškov - rodisko slávneho Pacha - herca Jozefa Krónera. Dokonca je domček i otvorený. Mladý muž robí výklad jednej rodinke, preto sa pridám. 


    Króner nikdy nedostal ozajstnú sošku Oscara za film Obchod na korze. I tá vo vitrínke je kópia kópie. "Pravú" kópiu má dcéra Zuza. Ale ja som dostal pohľadnicu, takže spokojný odchádzam ako keby so soškou. Do Čadce už nie je ďaleko. V Rakovej míňam svadbu. 

Nedávno obnovený neogotický kostol Panny Márie z konca 18st. v Rakovej.
 

    I v Čadci sú snahy o cyklochodník. Viac menej úspešne, no veľa kilometrov ešte chýba. Premýšľam navštíviť infocentrum, no o tretej už asi bude zatvorené. Preto sa vydám na vrchol dnešného výletu - rozhľadňu Briava. Od Matičného námestia  Treka tlačím. Nechce sa mi stúpať do zdanlivo, možno reálne, prudkého kopca. Bicykel odstavím v polovici cesty u Krkoškovcoch pri vodárni. Ďalej šliapem k horskému hotelu Husárik len s batohom.

Pohľad na Veľkú Raču a krivánsku Malú Fatru.

    Telo si pýta cukry. Sadnem si na krásnu vyhliadku na Veľkú Raču a Malú Fatru. K výhľadu veľkú kofolu. Odlomím si aj z makovníka. Potešia ma pohľadnicami Kysúc. Beriem aj tú zimnú. Po lesnej ceste vystúpam hore k rozhľadni Briava. 

Briava voňajúca novotou (2025) tvorí bránu do Javorníkov.


    Mraky pomaly ustupujú a je gýčové nebo s ďalekými výhľadmi. Na severe je Veľký Choč a panoráma krivánskej Fatry. Pod mnou Čadca ako na dlani. Na rozhľadni sú so mnou ako inak - Poliaci. Vychutnám si panorámu okolia a bežím k bicyklu. Predo mnou je vyše 30km do Žiliny. Dolu točím takmer 60km/h. Trochu sa motám po Čadci, kým nájdem správny cyklochodník. 


    Ten ma dovedie ku križovatke na Oščadnicu, kde musím asi 500m ísť po ceste. Nie je veľmi rušná. Od križovatky sa ide k rieke a je popri nej pekná cyklotrasa. Ľudí pribúda. Keby som šiel takto až do Žiliny, bola by to paráda.


    Ale nešiel. Vytriezviem po pár kilometroch niekde v okolí Dunajova. Prečo takýto názov, keď obec leží na rieke Kysuca? Pp. podľa mena nejakého valašského usadlíka. Zaujímavejší je jej erb-morská panna Meluzína. Za dedinou idem o5 po normálnej komunikácii. Pred Kysuckým Lieskovcom križujem rušnú cestu I11. Prebieha i v sobotu večer výstavba diaľnice, ktorá je potrebná ako soľ. Ale aj cyklochodník treba, pretož od K.Lieskovca sa ide práve po I11. Navyše sa po nej premávajú nákladiaky zo stavby diaľnice D3. 
Súčasťou kysuckej cyklomagistrály je i nemecký protitankový bunker Tobruk.

    Cez provizórne premostenie a poľnej ceste sa akosi dokotrbácam do okresného mesta Kysuckého. Popri železnici smerujem na juh. Vidím jediný stánok, no pohľadnice akurát blahoprajné. Ani neviem ako sa ocitnem na novom diaľničnom privádzači. Zobudím sa až nad riekou. Vraciam sa s5 do Rudinky. 



    A o5 sa mi nezdá smer ani zelená značka trasy. Vraciam sa dolu na križovatku a pokračujem po modrej na juh. Záver cyklojazdy je spestrený prudkým stúpaním vo Vranie. Inak sa ale nedá. Aj cez Brodno by bol asi kopček. Prakticky som v Žiline, už len nájsť cestu na stanicu. Viem, že musím prekročiť Váh. 



    Cez Budatín sa nedostanem. Úzka cesta vedie popri I11 ponad Váh až na Kysuckú. Odtiaľ sa potom poza štadión dostanem podchodom do stanice. Mám ešte viac ako polhodiny čas. Po siedmej mi odchádza posledný vlak domov. Lístok kúpim pri pokladni Regiojet. Tam je voľný wifi signál. O5 sa mi baží po kofole. Niektorí obchodníci namiesto platenia kartou, generujú QR kód. No ešte sa mi nestalo, že by fungoval. Treba totiž internet. Vo vlaku dojem makovník a o pol deviatej som doma. Krásna jazda a som rád, že mi to konečne vyšlo. Už mi v hlave šrotuje ďalšia potulka severovýchodom Kysúc. Ale to až budúci rok.




19.10.26

Cyklohaluzice IXX



    Po dolinách Považského Inovca sa púšťam už aj do dolín Bielych Karpát. V podstate už minulý rok som začal Bošáckou dolinou. Hľadám si trasy, ktoré v letnom čase zvládnem aj za poobedie. Napr. v okolí Mršatca je toho viacej na objavovanie. Uprostred júna bolo počasie všelijaké, no hlavne chladné. V sobotu poobede sa ako tak vyčasilo, preto beriem Treka druhého tretíkrát do Ilavy. Vystúpim z vlaku akurát po prehánke. Vidím ako dažďová záclona smeruje na Strážovské vrchy. Z Ilavy smerujem prefláknutou cestou do Pruského. Vrátim sa ku kaštieľu, no nejaký pekný záber cez múr nehrozí. Stočím sa teda k Bohuniciam a v strede dediny do Krivoklátskej doliny. Upúta ma kaštieľ, kde sídli obesený úrad. Z útrob sa ozývajú hlasy, je v ňom nejaká oslava. I autá kaziace záber. Po 4km som v Krivokláte a cesta začína mierne stúpať. Konča dediny je neveľká tiesňava a náučný chodník. 


     Lesná cesta je na 90% asfaltová, len kde tu kamenistý podklad. Niekde na úrovni Krivoklátskych lúk sa stúpanie zvyšuje, ale stále na 2 pekne šliapem hore. Pri vodárenskom zdroji je vytvorené odpočinkové miesto. Ďalej cesta veľmi nestúpa. Za odbočkou na Vršatské bralá predo mnou kráčajú dvaja diaľkoplazy. Neobehnem ich, ale vraciam sa ku križovatke. Odtiaľ je najbližšie ku Krivoklátskym lúkam. Nejde k nim žiaden chodník a asi je to aj dobre, aby príliš veľa zvedavcov nepošliapalo krásny farebný koberec. Okrem mňa. Ja si však cestičku dole lesom nájdem. 



    Tráva na lúke je vlhká od nedávneho dažďa. Prichádzam s krížikom po funuse. Cez to všetko nájdem orchideu. Lúka je posiata rôznymi druhmi zvončekov, či klinčekom tureckým. Pokochám sa a vraciam sa k zamknutému bicyklu. Po lesnej ceste prejde auto. Fakt sa ešte nestalo, že by mi cestu neskrížilo auto. Kde sa dá dostať, tam sa objaví. Pokračujem kúsok k rozhľadni Krivoklát. TSK by malo zrušiť status rozhľadne. 
Výhľad z nevysokej rozhľadne.

    Za ňou je prameň vody. Vlastne som si uvedomil, že množstvo vody na zemi je konečné. Je to fascinujúci kolobeh, najväčší na planéte. Čaká ma ďalšie menšie stúpanie k horárni Chrastková. Odtiaľ letím dolu známou cestou k Dračej studni. Hoci posledné dni pršalo, stále vodopádik len ciká. Pokračujem Bolešovskou dolinou k rázestiu pri Krivej breze. Asfalt vystrieda udupaná hlina a šotolina. Stále sa ide po lesnom chodníku v pohode. Zastavím pri odbočke k osade Tlstá hora a obrátim o 180°.



    Po rozsiahlej zelenej lúke stúpam k tým pár domom. Brzdí ma tráva a tesne pred osadou prudké stúpanie. Treka tlačím po tabuľu s názvom Tlstá hora. Zastavím pri pútnickom mieste s kaplnkou. Bicykel zamknem o lavičku a pešo sa vyberiem k rozhľadni. Tá je len vrcholom pútnického miesta postaveného na hranici chránenej oblasti Biele Karpaty. Jeho súčasťou je námestie sv.Huberta, ďalšie molláce miesto, hojdačka, spomínaná rozhľadňa, šopa a kadibúdka. 


    Pár desiatok metrov ďalej po lesnej ceste je studnička. Trocha netypická, pretože nie je to klasický výver, ale do 30cm rúry treba ponoriť vedro a nabrať vodu.  No a ešte ďalej je skalný zráz, na ktorého vrchole je železný kríž. Pod ním pózujú dve dievčiny. Pozdravím ich, ale asi sa ma zľaknú a odídu preč smerom do lesa. Ešte sa aj obzerajú, či nejdem za nimi. Vraciam sa na rozhľadňu. Vyhliadka je na Dubnicu, Baske a sčasti je vidieť i Trenčín. 


    Vápeč alebo Strážov zakrývajú stromy. Kopčeky sú však vidieť cestou hore. Počujem vracajúce sa baby a idem k bicyklu. Lúkou zletím dolu do Bolešovskej doliny k riečke. Ďalšou zastávkou je vodnú nádrž Gilianka. Nad neveľkým jazerom je i chata rovnomenného mena. Podobne ako v Chtelnici i táto chata má najlepšie roky za sebou a pustne. 



    Doletím na križovatku a rozhodujem sa kam odbočiť. Nakoniec sa dám zlákať na cestu popod horu. Sprvu idem lúkou popri dvoch teliatkach. Hovorím im, aké by boli chutné na večeru. Pasie ich nejaká mánička v montérkach. Cestu mi zahatia 3 kozy, jedna z nich je odvážna a nebojí sa ma, pokiaľ ju nezaženiem. Potom na mňa méka pokiaľ nezmiznem za kopcom. Ako schádzam dolu, lesná cesta sa stáva blatistou. 



    Pomaly banujem, že som nešiel asflatkou do Bolešova, ale vymýšľam si alternatívy. Hoci idem stále po cykloceste. Ale nie pre môj Trek s cestnými gumami. Vrcholom je, keď zapadnem s kolesami do bahna. Kolimahu o5 tlačím, lebo na blate sa šmýka. Za nejakými chalupami zídem z lesnej cesty do polí. Poľná cesta ma dovedie do Bolešova. Otriasam zo seba i bicykla blato. Vrátim sa kúsok na sever ku kaštieľu. Je pekne zrekonštruovaný v súkromných rukách. 



    Smerujem do Nemšovej cez Borčice, kde je ďalší kaštieľ. I ten je pre obyčajných ľudkov neprístupný.  V Nemšovej zídem z kruháča k úzkej cestičke vedúcej popri hlavnej ceste k skladom Lidl.  Odtiaľ by mal ísť cyklochodník. Aj ide, len sa k nemu treba cez zábranu dostať. O5 niečo nedoriešené, nedorobené.



    Cestu si možno predĺžim, keď sa rozhodnem ísť domov popri kanáli novo vybudovaným cyklochodníkom. Za necelé tri roky vybudoval Trenčiansky kraj 30km cyklochodníka Vážskej cyklomagistrály.  U nás sme za ten čas s veľkou slávou otvorili 7km do Vrbového a 2-3km zbytočného chodníka Pod Párovcami končiaceho kdesi medzi kríkmi. Pritom každá novinka priťahuje ľudí. I dnes sa v okolí Trenčína motá kopa substrátu. 


     Čaká ma necelých 60km domov a bežci The Run výzvy. A na druhý deň takmer to isté len z Púchova s drahou ženou.



     Na naše slovenské Toskánsko, teda Myjavské kopanice veľmi rád chodím. Nie je asi ani týždeň, aby som kopanice nenavštívil. Hlavne sú kopčeky blízko domu a s dlhými letnými dňami vyrazím k nim aj po robote.
Z Podkylavy na Pávičie.

    Tentoraz to bola 20km vzdialená vyhliadka Pávičie. Už od osady Boorov sa mi v diaľke blyští plech na ráfiku bicyklového kolesa. Správne tuším, že tam povediem Treka druhého. V Podkylave sa napojím na zeleno značený cyklochodník a stúpam hore. Kylava vznikla z prídavného mena kýlavý  a to zasa zo staroslovienskeho názvu kýla, ktorý bernolakovský slovník definuje ako prietrž, či zráz v teréne. Teda írečité slovenské meno dedinky v údolí. Najprudšie stúpanie je k vyhliadke. Pre leňochov sa dá sem dostať aj autom.
Vyhliadka je postavená od r.2019.

     Ako prvé ma privíta symbol sponzora - ranč Adam a jeho stĺp s reklamou. Bicykel zaparkujem pri altánku. Okolie je veľmi pekne udržiavané. Čarovné miesto, všade ticho a kľud. Naruší ho iba prelietajúce športové lietadlo a o pár minút neskôr veľký Boeing mieriaci do Brna. Ľahnem si na relaxačné drevené kreslo a vychutnávam si okolitú krajinu, či nebo nad mnou.

     Času je dostatok, preto najskôr idem preskúmať lesnú cestu na severozápad. Ide okrajom lesa, a preto ani vyhliadky z nej nie sú. 


     Vrátim sa na asfaltovú cestu a funím ďalej do kopca Rovienky. Stúpanie sa zmierňuje, ale stále idem hore. Vrchol nie a nie prísť. Betónové panely na lúke netuším, čo znamenajú. Asi pre vyrúbané pne.
Klesať začínam až od veľkej križovatky. Z pravej strany sa vyrútia decká na elektromotorke a elektrokáre aj električke dvojkolesovej.

     Schádzam síce dolu, no mení sa aj stav vozovky. Musím ísť stredom, kde ešte zostal kúsok asfaltu. Zo severnej strany vyzerá prístup prudšie. Z lesa sa vynorím v osade Podlipovec. Zeleno značený chodník pokračuje na Myjavu, ja sa napojím na modrý chodník smerujúci do Brezovej. Po peknej asfaltovej ceste som  o chvíľu v Priepasnom. Cez dedinku som minulý rok prechádzal, dnes idem rovno do centra roztiahnutej obce. Na jej západnom konci v Jandovej doline križujem známu SNP.

      V kopaniciach Minárčiny sa napojím na hlavnú cestu do Brezovej. Cestou zjem cereálnu tyčinku. V Brezovej mám asi dosť síl, keď vmýšľam si cestu sťažiť stúpaním navyše po hlavnej ceste. Stúpanie zvládnem, no pravdou je, že ma dosť vyšťaví. Ten výhľad na Štefánikov hrob ani nestál za námahu. Čaká ma ešte stúpanie na Košariská, no z obce je to potom dolu kopcom až po Prašník.




    Takmer 50 rokov žijem v okolí kopčeka Salašky a ani raz som na jeho vrchole nestál. Preto, kým udreli letné horúčavy som sa o pol siedmej ráno vybral na Treku druhom cez Krajné, Starú Turú a Lubinu k nevysokému kopcu nad Novým Mestom. Od Hrušového je žlto značená cyklotrasa, no chodník je kamenistý a dosť strmý. Preto až na 600m vrchol Treka viac menej tlačím. Od lesnej cesty je odbočka na kopec. Salašky sú zarastené, neďaleko je vykrývač signálu. Teplomer na stĺpiku ukazuje 25°C.


     V tieni lesa je príjemne. Opatrne tiež schádzam dolu až po križovatku. Rozhodnem sa opustiť značené chodníky a vydať sa lesnou cestou k Čachticiam. Niekde pod Drapliakom sa napojím na žltý turistický chodník Ruda Drozda, a potom zletím do Čachtíc a domov. Veľmi pekný les, pamätám si ho matne z detstva, keď sme šli s rodičmi na Čachtický hrad. Pokoj ruší len streľba z blízkej strelnice. Ako zaberiem do malého prevýšenia a snažím sa preradiť, ulomím pätku na prehadzovačke a tá blokuje zadné koleso. Môžem byť rád, že som nespadol. Chvíľu trvá, kým pochopím, čo sa stalo, že v lese to neopravím. Signál telefénu žiadny. Z bicykla sa stala predražená kolobežka. 



    Našťastie som blízko chodníka idúceho dolu do dediny. Trnky-brnky je pomerne úzky, preto opatrne schádzam popri kameňolome do Čachtíc. S novým odrážadlom dojuchám na stanicu. Vlak ide takmer o dve hodiny. Rozhodnem sa pokračovať do mesta. Môžem stihnúť vlak a následne odveziem Treka do servisu. Je jedenásť hodín a začína pekne pripekať. Volám domov, že k obedu neprídem. Vody mám dostatok, čo budem čakať? Tých 5-6km za hodinu prejdem. Pomerne rušnou cestou tlačím kolimahu do mesta. Kde sa dá, zveziem sa dolu kopcom. Snažím sa stopovať väčšie autá, či dodávky, ale bezúspešne. Som asi poldruha kilometra od stanice, keď sa mi pätka zvrtne, či ohne o 90° a zablokuje totálne koleso. To snáď nie! To budem Treka niesť? Som pri technických službách, kde práve prišlo malé nákladné auto. Poprosím chlapov, či by ma nehodili na stanicu. Vyložia kosačky a hodia na korbu bicykel. Na vrátnici si umyjem čierne ruky od reťaze. Majú len Jar. Ochotní páni ma vyklopia na stanici. Lístok pre seba mám, potrebujem len doplnkovú službu. Internet nájdem pri autobusoch. Píšem domov, že som dorazil na stanicu. Kúpim lístok pre bicykel na najbližší spoj o 12.21h. Vyhnutím na opačnú stranu nejako uvoľním zaseknutú pätku v  kolese.  



    Mám ešte čas, preto zájdem do neďalekého Lidl, kúpiť si dačo pod zub a neodmysliteľnú kofolku. Ani by som si nemusel bicykel zamykať. Prebieha bajkfest v Kálnici, pre mňa dnes jazda skončila. Aj v horúcom dni sa motajú všelijaké indivíduá po stanici. Alebo ležia v tieni na múriku. Konečne sa nalodím do klimatizovanej súpravy a po pár minútach dôjdem domov. Cestou sa márne snažím dovolať do MTB v Hrádku. Žiadosti o servis príjamjú len online. Osprchujem sa a sadám pre zmenu do Sopla aj s naloženým Trekom. Hrádok nebudem skúšať, veziem bicykel rovno do trnavského Ground. Pýtam sa na lepšiu pätku, no to by bolo treba vymeniť aj kazetu. A tú som menil v decembri. Preto mi tam nahodia zasa obyčajnú. Za nejakých 10 dní si Treka druhého vyzdvihujem. Prosto únava materiálu po 20t kilometroch. Cyklohaluzcie musia pokračovať!