19.3.21

Normálny život. Cestovanie vlakom - osoby a obsadenie

Ako som si zaspomínal na normálny svet a bežný život spred roka.
Cesta k vlaku

   Pred stanicou vypaľujú zobák tínejdžeri a neznabohov vábia svedkovia jahodovi. Stále tí istí, tlstí, hustí. A najmä babenky, ktorých mamy majú lepšiu postavu ako ony. Z autobusu vypadne dievča z dediny s krátkymi havarními vlasmi, ktoré zvýrazňujú jej malú hlavičku. S vygúglenými očami pôsobí stratene. Výnimočnou ju robí prasačí rypáčik. O stojan zamkne skladačku dlhovlasá dievčina s krásne pleteným copom a trocha šikmými hnedými očami. Okolo krku hrubý tmavý šál a la Arafat ako beduínka. Nakoľko býva 300m od stanice jej trvá odomykanie a zamykanie bicykla dlhšie ako cesta k stanici. Niekedy čaká spolužiakov a idú peši. Na batohu má pripnutú modrú plastovú fľaštičku s dezinfekciou na ruky. Aké prezieravé, mesiac pred koronou, že? Zaiste budúca zdravoťáčka. Stojím teda na peróne s veľkou kapucňou voľne pohodenou na urodzenej hlave ako mních. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na systém suchého zipsu, ktorý je zamaskovaný vo vnútri bundy. Čakám pri stĺpe, aby ma neosrali vrabce a nezavadzal som pred tabuľou radenia vlakov. Niekde medzi týmito dvoma bodmi. Ak fúka severák nevadia mi ani hovná pod stĺpom. Zavše na poste stáva pani s úzkymi hrubými okuliarmi, ktorá chodí celá v bielom, na ramene fialovú kabelku s veľkým krúžkom, ktorým sa akurvát pripne o rám zábradlia. Staničná Biela (niekedy Levanduľová) pani, ale reálne kantorský ksicht. Krátke vlasy do hrdzava si nikdy nezakrýva. To už je skutočná zima, keď si prehodí kapucňu. Občas mi miesto veľkoryso uvoľní a stojí vzadu. Cez prázdniny necestovala, preto si myslím, že je učiteľka. Za ňou pri stene stojí nový zjav. Dievčina začala chodiť len tento rok. Fantóm nádražia. Nikdy som nevidel jej druhú polovicu tváre, lebo ju zakrývajú krátke svetlo-hnedé kučeravé vlasy ako hovienko batoľata. Aj na tej prvej polovici tváre má akné, možno je druhá ešte viac poďobaná.  Pri nastupovaní a vystupovaní vyzerá rovnako stratene. Vo vlasoch sa jej objavili biele fľaky. Zošedivela z cestovania preplnenými vlakmi alebo jednoducho imidž je nanič? Napravo drží post blonďavá dievčina s bradavicou uprostred čela a zaujímavo vykrojeným úzkym rámikom nad očami. Celá tenká ako kniha mojich dobrých skutkov. Má i krajšiu dvojníčku, ale tá cestuje sporadicky. Do vzájomného rozhovoru sa dajú dve večné optimistky, extro. Dospeláčky. Stále sa usmievajú, čo im zvyšuje sympatie. Obe nosia dve plátenné tašky (jedna v ruke, druhá na ramene) plus kabelku. Obe sú zrzky, tá krajšia z nich sa pichala minulý rok každý deň s bicyklom do vlaku. Stále mlela prečo. Od nového roku s tým prestala. Možno kvôli zime alebo ju nebavilo sa stále ospravedlňovať a možno nechcela platiť. Druhá má pretiahnutú tvár ako rybička Dory v okuliaroch, takých na spôsob motýlieho rámu. V ruke žltý dáždnik, na krku žltý šál a nedovolene prekračuje trať z Kanady (sídliska). Príchodom mestského autobusu pár minút pred vlakom sa k nim pridá vysoká "ramenatá" kámoška s frňákom Deda Mráza a tmavými prasačími očkami. Dospelé dieťa Lenka stojí naľavo. Jej meno som si všimol na zelenej stužke pripnutej na bunde. Dakedy nosí tvrdé dosky s výkresmi. Takže stavebná priemyslovka. Veľké zelenomodré oči nezvyčajne blízko seba ako morča, keď sa na našu Tofi zhora pozerám. Po stužkovej  prešla radikálnou obmenou vizáže. Blond vlasy sú minulosť, namiesto nich hrdza v skrátených vlasoch.  Prestala nosiť príšerné čierne pumpky, ktoré ničili jej peknú postavu a nahradila ich rifľami. Maľuje sa. Už to akosi nie je ona a niekedy ju mám problém identifikovať. Minulý rok čítala motivačnú knihu. Niečo na spôsob ako upratovať vzťahy s ľuďmi. Tak ďaleko, tak blízko. Predo mnou sa kolísavou chôdzou sunie po peróne v koženej bunde a s čiernou koženou taškou v ruke tučko, diabetik. Za ním veje sladký vánok ako cukrová vata. K stanici ho privážajú/odvážajú rodičia bielym citrónom.
Posledná vchádza na perón Michelinská hviezda v čiernom kabáte s krásnymi dlhými blond vlasmi. Čiernu nosí stále, nech asi vyzerá štíhlejšie. Tvári sa kyslo ako novoročná kapustnica. Korpulentnú zbierku uzatvára študentka s peknou okrúhlou detskou tvárou, živými sivými očami, kučeravými vlasmi a 80 kilami živej váhy.
Cesta vlakom.
Ako prvý skočí do vozňa sused Dobroš Tenučký. Ani mu nestojím za pozdrav. Na tých svojich krivých špáradlách po chodníku uteká naklonený dopredu ako o život. Párkrát držím za jeho vejúcimi dlhými blond vlasmi tempo, ale nebaví ma naháňať čierne otrhané rifle. V zadnej časti stáva dievčina pripomínajúca cibuľu s riedkym dlhším porastom. Už ju radím k motrok-om. Od nového roku využíva služby železníc aj jedna babenka s krásnou, vyšportovanou postavou. V ušiach má najlacnejšie slúchadlá, v uchu a nose klenot a la septum auricularis pírsing. Telefonuje aj o siedmej ráno. Netýkavka a drsňáčka? Tmavé oči i vlasy. Nosí rifle s vysokým pútkom a krátku bundu do pol pása. Vyzerá namyslene, prísne, hlavne keď si dá vlasy do drdolu. S rozpustenými vyzerá prívetivejšie. Netýkavka chodí do zadu, kdesi do prvej triedy. X-man First class.
Basketbalová nádej, ktorá sa nikdy neusmeje. A predsa. Raz, keď išla so spolužiakom. Dlhé plavé vlasy, postavu modelky zrovna nemá. Vzhľadovo priemer. Aj ona má svoj štýl a pre zmenu nosí "havlovky" alebo nohavice končiace prekliato vysoko (hore upnúť, dole povoliť). Väčšinou tmavé. S ňou sa v máji tiež najskôr rozlúčim. Vídať ju budem iba občas na basketbale, kde chodí beznádejne povzbudzovať svoju beznájdenú sesternicu.
Vraj krstný postihnutého chlapca. Celý v čiernom so sýto modrým batohom spadnutým z pliec. Jeho čierna brada sa vyskytuje často v trojke vozni. Poznám ho roky a nezmenil sa. Snáď ani nestárne.
V poštovom oddiele stáva dcéra najväčšieho svatuškára v meste. Vysoká, tmavá, rovné vlasy po plecia čiastočne halí šiltovka. Celý tatko. Pán doktor, sacro-egoizmo, exalliev (gúgl pomáhaj), exorcista, komisár a zapaľovač adventných vencov, pardon sviečok, chodí potomka každé ráno odprevádzať. Stojí na peróne, pokým vlak neodíde. Nejaký problém s dochádzkou? Alebo obavy z čertov?
Malé hokejové nádeje z trenčianskej Dukly spoznám podľa bordovej čiapky a veľkej tašky. Na "zimáku" nemajú priestor, chodia skoro ráno k nám alebo je to naopak? Chalanov tiež odprevádzajú rodičia. Dievča podobné Mariah Carrey už nesedáva na začiatku vagóna. Sem tam som ju videl s opicháčom. Vlakom odpískala aj ženička, čo si stále upravovala dlhé tmavé vlasy. Spod nich svietili ako majáky malé nebeské oči. Nejaká obsedantná neurotička, no s peknou postavou. Ďalšia maturantka s hrubou lyžiarskou čiapkou prechádza z vozňa do vozňa. Zakrýva jej vysoké čelo a riedke blond vlasy. Tri škaredé káčatká zavadzajú v uličke. Štvrté sa tento rok kamsi zatúlalo. Rovnaká výška, rovnaké vlasy, rovnaká farba očí. Stále spolu. Útle dievča s dlhými vlasmi, plochou širokou tvárou a veľkými tmavými očami sa baví s blonďatým mladíkom s tlstou špirálou v ušnom lalôčiku. Z ucha mu trčia umelohmotné cigarety Ajfónu. Skutočne som si myslel, keď bezdrátové slúchadlá prišli do módy, že si adolescenti pchajú do lopúchov cigarety. Veď kedysi sa nosili za uchom, prečo nie bodnuté rovno v uchu? A možno sa dajú fajčiť cez ucho. S ním cestuje ďalší chlapčisko s kapucňou na hlave. Neviem, či zakrýva plešinu alebo čo. Jeho vlasy som prakticky nikdy nevidel.
Vo dverách sa zasekol vysoký adolescent s okuliarmi ako dná zaváraninových pohárov a hustou dlhou štetkou na hlave. Dnes je fauxhawk hniezdo u chalanov v móde. Čím vyššie vyčesané, tým viac šmrnc. Mohol by nám vymaľovať izbu. Len mu namočím hlavu do vedra a raz dva je vymaľované. Teda aj praktické. Prakticky mu však stlačím tlačidlo otvárania, lebo je zovretý jak v kazajke.
Ako v správnom americkom filme aj v správnom slovenskom vlaku sú zastúpené menšiny. Odfarbená Vietnamka (hovorí po slovensky, takže je natívna ) a ráno chodí občas čierna bača s malým batohom a čierna študentka s dlhými uhľovými vlasmi. Či sú vo vlaku buzeranti alebo koronavírus pozitívny som sa nepýtal.
Cesta z vlaku
Neveril som, ale zopár ľudí chodí vlakom dokonca aj do roboty. Problém mám obehnúť dizajnéra oplátkových strojov s rifľami na štýl "volné vajcá, pudlo na kolenách". V okuliaroch s vlnenou čelenkou namiesto čiapky mašíruje ako prvý. Iným smerom chodil koncipient, ktorý rád mudroval a hodnotil zrýchlenie vlaku a ďalšie závažné témy. Od stanice sa za mnou ženie týpeček s guľatou hlavou. So strniskom na hlave, plnými perami vyzerá srandovne ako monster skrutka s guľatou hlavou. Veď aj skrutky predáva, možno hmatateľná deformácia z povolania. Po ceste mi často preberá kolegu chlapisko Stano, ktorý komótne kráča.  Hoci sa nezdá, z roboty vie zapnúť hyperpohon. Pred podchodom ma obehne na elektrickej kolobežke iný maco. Zrovna ten sa potrebuje voziť tých pár metrov do rachoty.
Onehdy chodil hrdzavý chlapec z dediny. Prezývaný Sirka alebo Tintin. Sťa by nestačilo, že sa príroda vyzúrila na jeho zjave, ešte aj rečami nepriťahuje. Istého času balil maturantky na peróne a každý sa mu smial. Odvtedy chodí v záhadných časoch a v záhadných vlakoch. V čase korony pribudla menšia dievčina s chôdzou modelky. Šatku nosila len tak ledabolo ako ja. Jej tvár som i tak nikdy poriadne nevidel. Iba malé modré oči.
Na rohu sa oblúkom vyhýbam subtílnej ženičke s guľatou hlavou v tmavomodrej bunde a s nohami do O. Dlhé tmavé vlasy do jednoduchého copu. Taký ten folklórny typ alebo šedá myška. Keď som ju raz predbehol a snažil sa o úsmev, pozerala do zeme. Ako keby niesla všetky starosti sveta.
Niekedy sa pridá k šprintu do roboty kolega, ktorý ma berie ako z núdze cnosť. Introvert ako ja s vlastným svetom. Zavše si tie svety vzájomne nerozumejú. Nikto nerozumie nám.
Blonďavá kolegyňa, ktorá akoby sa nevedela rozhodnúť pre pohodlie alebo pohyb. Strieda vlak s autom. Pozdravím odborníčku na databázy, Katarínu. Štíhla kučeravá (zasa) zrzka s pehami, tak zcestovaná, nekonečne plochá a tak sama.
Vlak dolu. Na rýchlik s konečnou v najväčšej bubline čaká vyziabnutý Martin, ktorý je na ministerstve dinosaurus ako ja vo firme. Strieborná Oktávia zaparkuje pri záhradkách oproti. Vylezie z nej týpeček s aktovkou. Zopárkrát dokonca klepe paličkou o dlaždice slepec. A nie jediný.
Cesta za vlakom. Ako prvú stretám dievčinu so širokou panvou s malými hnedými očami a dlhými hnedými vlasmi. Stále sa tak akosi smutne usmieva a telefonuje. Pred stanicou sú obligátne trosky. Policajti sa ich snažia odohnať, ale vrátia sa ako muchy na hovno. Budovu prejdem zo zadržaným dychom. Nedávno na dlážke ktosi nechal pohodenú voňavku, takže ma nechytá nausea okamžite. Zvláštne, že sa osadenstvo vo vlaku kompletne vymení. Inu-väčšina chodí rýchlikom.
Zrýchleným chodí len tá namyslená a extrovertná cyklomilná zrzka.
A ešte šedivý týpek s fúzikmi a nepokojne blúdiacimi očami, ktorý sa stále ponáhľa. Extro. Pristúpi na poslednej zastávke. Na chvíľu sa posadí, potom ide dopredu. To absolvuje za 5 minút, kým dorazíme do cieľa.
Žena s pichľavými, modrými očami. Tak v mojom veku. Pripomína mi zubatú z Perinbaby. Charizma zlomeného vína. Zaiste tiež učiteľka.
Cestou teda stretám postáv na hotový román. Zaujímavé, ako sa stredoškoláci menia. Zo zakríknutých nesmelých uhrovitých žiačikov na dospelých ľudí. Sú ďalší, ktorí stoja kdesi vpredu a nikdy ich neuvidím. Nie som doktor viet a portréty neviem maľovať. Niekomu sa nebude možno môj pokus o opis páčiť. Skonštatuje, že som povrchný. No všimol som si, že jedinečných robí ľudí obočie.
Korona, či skôr strach z nej všetko zmenil. Stanica zíva prázdnotou. V jednom vagóne 6 ľudí. Chvíľu som chodil len ja, folklórna ženička a Michelinová hviezda a po preliati sa prvej vlny aj tá zmizla.
Verím, že s teplejšími dňami sa vrátime k normálnemu životu a nebude moja najdlhšia cesta dňa vyniesť smeti a do práce nebudem chodiť na stacionárnom bicykli.

12.1.21

Knihy vs. filmové spracovanie 26

 Poviedka Atlantída od G.Hauptmanna bola sfilmovaná v r. 1913 režisérom A. Blomom. Teda nemý film s napísanými dialógmi. Film začína u Fridricha von Kammachera v dome, ako šibne jeho žene. Naproti tomu, kniha začína na parníčku smerujúceho do Anglicka a až pozvoľne sa dozvedáme, prečo Fridrich opúšťa svoju ženu a vlasť. Vo filme sa nerieši nezletilá Ingigerd a jej vystúpenia v New Yorku, tam už je zrelá žena. Bezruký Stoss nehrá nohami na trúbku, ale v knihe na husle. Ani nehrá karty a pije víno, ale strieľa z pušky. To je však drobný detail a film sa vcelku drží knižnej predlohy. Zaujímavé je, že film má dva konce. Jeden, šťastný, podľa knihy a druhý tragický, vraj pre ruský trh. V ňom Fridricha porazí od šťastia.  
Kultový román Hlava XXII režíroval v r.1970 M.Nichols. Samozrejme dvojhodinový film neobsiahne 500 stranovú knihu. Ale v podstate absurdnosť velenia armády obsiahne rovnako ako kniha. Film preskakuje ako kniha, ale trocha inak. Luciana sa neobjavuje ako recepčná v knihe. Nately nezahynul pri nálete vlastných lietadiel na Pianosu, ale pri zrážke vo vzduchu. Vo filme ani nie je, ako sestra Natelyho štetky naháňala Yosarianna. Záver je iný. Yosarrian utekal stopovať, ale vo filme sadol do člna a pádloval na mori do Švédska.
Svojho času poburujúci román E.Zolu Nana som našiel o5 len v nemom filme z r.1926 od režiséra J.Renoir-a. Režisér si nedal veľkú námahu s výberom hlavnej postavy. Obsadil jednoducho svoju ženu, herečku C. Hessling. V knihe je kurtizána Nana opísaná ako blonďavá krásavica, no vo filme vyzerá dosť priemerne s hnedými vlasmi. Adaptácia z r.1954 vyzerá dôveryhodnejšia, ale nenašiel som okrem útržkov celý film. Takmer sto ročný film je zjednodušený. Nie je v ňom napr. Nanin syn Louis. Žiadne krvavé scény ako v knihe. Záver je tiež iný, nie veľmi dramatický. Nana zomiera pri Rose, no vo filme sa zdá že len blúzni na rukách milenca Muffata. Vcelku však zachytáva podstatu diela, i niektoré detaily ako chamtivú slúžku. Odporúčam však knihu, ktorá je pikantnejšia, dramatickejšia, krvavejšia ako film z r.1926.

5.1.21

Rok dvadsať

I napriek zahlteniu reklamami na COVID-19 žili sme naďalej obyčajné životy:
7.1.2020 - tento rok sa zubatá riadne zaháňala kosou. Odišli obe moje babičky. Jedna dnes a druhá na jeseň. S oboma som sa stihol rozlúčiť a obe vedeli, že je koniec. Okrem toho v baráku zomreli v priebehu roka ďalší piati ľudia,
11.1.2020 - Novoročná rocková párty vo firemnej jedálni. Tak narýchlo zbúchaná. Ešte som v jedálni večierok neabsolvoval, tak som poctil priestor i v sobotu svojou prítomnosťou. Bolo nás sedem statočných z tímu. Aspoň som spoznal nových kolegov,


Naše jediné sánkovanie v zime 2019/20 na zmrznutom trávniku Veľkej Javoriny.


15.1.2020 - spolupráca s niektorými ľuďmi nie je otázkou vedomostí, ale trpezlivosti,
17.1.2020 - dnešní chlapi držia mobil v ruke viac ako svoj k.kot,
19.1.2020 - korčuľujeme sa za firemné. Oplatí sa, lebo je na ploche len pár ľudí(zamestnancov),
21.1.2020 - tato na operácií pásového pruhu. Všetko v poriadku, akurát som nemohol vyvenčiť psa, lebo útočil,
27.1.2020 - v kancli je nová upratovačka. Stará, keď videla, že končí ledva vysypala kôš,
30.1.2020 - ráno meškal vlak. Príčina? Niekto odrezal v Pezinku kus výhybky,
4.2.2020 - Petra, tlaková níž, vystrájala na Slovensku. Strhla konštrukciu pre solárne panely a kvetináč na parapete,
5.2.2020 - na vrátnici sa točia turnikety. Raz som preletel tak, rýchlo, že zvädol ako Harabin po volbách. Dva dni ho opravovali (myslím ten turniket),
7.2.2020 - poobede, krátko po druhej hodine, som sa stal krstným otcom Amálky Bublinky. Jej otec na dva dni zmizol,
10.2.2020 - projekt nie je dobrý alebo zlý podľa problémov, ktoré má, ale ako sa riešia,
12.2.2020 - dcérka vstupuje do adolescentného veku a ja ľavou nohou do roboty. Bosana strašne rieši, prečo vyhlasujem, že namiesto práce z domu, tzv.DODO (DOrob DOma) popíja kávičku v Rotunde na Chopku. Asi niečo na tom bude, keď ju to veľmi trápi,
15.2.2020 - písomné hlasovanie o prerábke domu. Tiahne sa to ako sopeľ celý rok, ale už je svetielko na konci tunela a budúci rok už nič nebráni začať,
17.2.2020 - po dvoch mesiacoch ťažkého rozhodovania medzi pomlkou a lomkou v číslovaní položiek, sme sa dohodli na pomlke,
24.2.2020 - šikovný šéf+šikovný zamestnanec=prosperita,
                   šikovný šéf+hlúpy zamestnanec=produktivita,
                   hlúpy šéf+šikovný zamestnanec=postup,
                   hlúpy šéf+hlúpy zamestnanec=nadčasy.
28.2.2020 - prvýkrát zmeškám vlak. Hoci som mal rezervu, predsa len bol meškajúci vlak o 30s rýchlejší,
29.2.2020 - pred týždňom sa pokazila hexna-práčka a kupujeme novú. Ešte netuším, že tento rok je to jedna z mála lacných investícií,
3.3.2020 - v škole sa učíme rozumieť slovám a ako ich písať. Ale narábať s nimi nás naučí až život,
7.3.2020 - posledný ligový zápas malých basketbalistiek tento rok,

Voľby mudrosráči ešte stihli.

12.3.2020 - skúška rozhlasu. Na druhý krát polovica kancelárie skutočne vyšla von, lebo si myslela, že je požiarny poplach,
16.3.2020 - nastávajú pomerne nudné dni s DODO-m. Začínam prehodnocovať rebríček mentálnych hrozieb práce z domu. Jedinú výhodu má, že môžem chlastať a obed nemám na hnusnej zaje.anej tácke,
19.3.2020 - vyťahujeme bicykle. Tento rok som najazdil toľko, čo ani za posledných 20 rokov nie. Len svokre som absolvoval desiatky jázd,
30.3.2020 - konečne zapojený elektromer na záhrade. V zime ho majstri omylom zapojili susedovi,
1.4.2020 - normálne som na minútu uveril, že baby idú do školy. Prvý apríl!
6.4.2020 - v pyžame utekám večer skontrolovať auto. Ktosi poslal fotku rozbitého sopla na našom parkovisku. Našťastie to nebolo naše auto. A otvárame opekačkovú sezónu pri Váhu,
10.4.2020 - mladosť je ako cirkus. Raz sa zbalí a odíde,
13.4.2020 - tichá, suchá a smutná Veľká noc. Muži by ju tento rok najradšej vymazali, ženy sa tešia,
17.4.2020 - prileteli lastovičky,
24.4.2020 - veľká upratovacia akcia na záhradke. 10 vriec odpadu a 2 debničky,
1.5.2020 - americkí vedci zistili, že existuje Boh. Konečne sa bude vedieť, čo je správne,
5.5.2020 - zdraželi potraviny, benzín, kozmetika. Vianočný stromček nezdražel,
9.5.2020 - ku Dňu matiek dostala žena v krčme (do konca roka skrachovala) pizzu. Zjedli ju deti. Po odrbe spred dvoch dní v McDonalds (chýbala placka) sa zemeguľa zasa dala do rovnováhy,
19.5.2020 - kŕmime nutrie pri mestskej stoke. Okotilo sa 9 mláďat. Deti začali za nimi pravidelne chodiť a pozorovať ich. Na konci roka sme mali projekt z biológie a ďalšie dva vrhy. Hoci sa môžu nutrie zdať milé s tými oranžovými hlodákmi, sú invazívny druh a škodia najmä na záhradách,
24.5.2020 - staršej trhám kvety do herbára. Ďalší projekt z biológie. Na druhýkrát sa nám podarí kvety vysušiť a nie vyhniť,
13.6.2020 - zahajujeme hubársku sezónu. Nebola to celkom hanba. 27 dubákov,
19.6.2020 - mladšia na prvom turnaji hádzanej v novom klube. V lete sa iba oťukáva v tíme. Pre dážď sa však vrátili skôr,
21.6.2020 - prvá dlhšia trasa na bicykli - 47km,

Autobusová stanica je v tejto podobe už minulosť.


28.6.2020 - aj mladšia je už duchovne pubertiačka,
30.6.2020 - stanovačka v Rohoznej. Vrcholom je výstup na Kráľovu hoľu,
6.7.2020 - chladný začiatok leta a až teraz sa kúpeme vo Váhu,
7.7.2020 - so ženou na večernom kine. Premietali komédiu Vlastníci,
12.7.2020 - oficiálne som krstným otcom. Viac menej som sa len tak zviezol pri obrade,
15.7.2020 - obed si vo firme už objednávame deň dopredu. Ďalšie mesiace trvá, kým sa dá aj cez internet,
18.7.2020 - pred domom festival pouličného jedla. Nič extra. Samé opekance a hamburgery na všetky možné spôsoby a tvary,
23.7.2020 - večer po zotmení naháňame celá rodina po okolí kométu Neowise. Bez úspechu. Naháňali nás akurát komári. Neskôr sa pokúšam ju zazrieť sám, ale akoby to bol výmysel ako diaľnica do Košíc,
29.7.2020 - na prevýchove švagrove deti. I naše recipročne pôjdu z domu,
3.8.2020 - v kancli máme švába. Kolega ho skántril a hodil do kvetináča. Ktovie, kde sa tam vzal. Tak ako nikto netuší, čo sa odohráva v červenej tme dozrievajúcich rajčín,
12.8.2020 - po našom meste behá zebra z ekoparku,
13.8.2020 - okrem zatúlanej zebry mesto sužuje celú noc zvuk akoby rozbiehajúcej sa motorky kdesi na letisku,
2.9.2020 - zahajujem burčiakovu sezónu a tretí ročník v ZUŠ,
8.9.2020 - na prvom a poslednom basketbalovom zápase Čajok. Síce hrali ďalej ligu, ale bez divákov,
11.9.2020 - takmer po mesiaci a dvoch urgenciách som si bol vyzdvihnúť generálkovaný bicykel. Mám nové sedátko. Už len rám je pôvodný,
13.9.2020 - každý cyklovýlet si brávame sadu na opravu defektu. Dnes sme šli na rýchlo a už som sa nevracal. Karma je zdarma. Takmer dve hodiny sme sa vracali domov pešo,
15.9.2020 - deti píšu trest, lebo so zobrali bez dovolenia peniaze a ešte aj klamali,
22.9.2020 - nočná jazda mestom na bicykloch v rámci Dňa bez áut. Na križovatkách policajti, ale ku koncu zmizli. Buď sme boli príliš rýchly, ale skôr sa na cyklo pelotón vykašľali,
23.9.2020 - firma začína zavádzať systém lepšieho riešenia problémov a zlepšovania práce (tzv. VOS) spôsobom krájania salámy alebo i pomalého varenia žaby,
10.10.2020 - prvý a posledný ligový zápas mladšej v hádzanej. Kvôli reštrikciám sme nemohli ísť,
Horšie je, že zavreli aj telocvičňu a hádzanárky ani nemajú kde trénovať,

Namiesto babieho leta nám cyklóny Gizela a Jadranka nadelili intenzívne zrážky.

                                                               Pršalo takmer 3 dni vkuse.
15.10.2020 - o5 robím z domu. A vyzerá, že na dlhé mesiace. Ak mi prudko nestúpne spotreba alkoholu a tlak, mohol by som vyžiť,
20.10.2020 - krátke babie leto trvajúce ani nie týždeň,
29.10.2020 - som taký tolerantný, až to hraničí s nezáujmom,
4.11.2020 - dedím. Peniaze som investoval o týždeň do kúpy Dračice Jarisy,
24.11.2020 - celý deň hučí od suseda vŕtačka, ktorou dlabe drážku pre elektrické káble. O 14.30h hučí žena na malú pri učení. No a o 19h suseda nad nami spustí šijací stroj,
27.11.2020 - doma mám babinec. Sedem báb robilo vianočné pohľadnice pre seniorov,
29.11.2020 - hrám sa na papierového mága. Dievkam lepím papierovú raketu Dragon. Pol metra vysoká rúra nemala miesto ani fazónu a poputovala po mesiaci do koša,
5.12.2020 - hornostredský masaker motorovou pílou. Prvýkrát beriem do rúk reťazovú pílu a útočím z rebríka na svokrov orech,
6.12.2020 - deti si prvýkrát rozbaľujú mikulášske balíčky mimo domu u babky,
18.12.2020 - okolo 13h horel balkón na treťom poschodí susedného činžiaka. Nikomu sa nič nestalo, hasiči včas prišli,
21.12.2020 - objednal som si šesť kníh, prišla mi až jedna. Ostatné dakedy budúci rok,
24.12.2020 - prvýkrát si dievčence dali navzájom darčeky. Ja so ženou som dostal od nich prívesky na kľúče. Od svokry som si rozbalil šnuptichle s notami. Tak snáď nebudem budúci rok plakať. Prvýkrát trávi môj tatino Vianoce sám. Tak si to želal. Na druhý deň sme u neho obedovali,
31.12.2020 - tradičná turistika na Marhát. Oficiálny výstup nebol, i tak nejaký dedko doniesol gitaru. 



6.12.20

Tatry 2020

Názov expedície: Horeplaz 2020.

Heslo: Toto leto nie sme v horách sami, surikaty sú tu s nami.

20.8.2020 Základný tábor Štrba

    Odchádzame z viac ako hodinovým meškaním. Neskorý odchod sa nám vypomstí a trčíme v kolóne v Žiline a v Ružomberku rovno v dvoch. Ale už vidím za Ružomberkom medzi stromami siluetu "katovej kapucne". "Podarí sa, nepodarí?", vŕta mi hlavou už x-tý krát. Na konečnej, v Štrbe, zle odbočím kamsi na Podbanské. Hneď sa zvrtnem na zastávke autobusu. A o5 prebehnem odbočku na kemp schovanú za stromami. Ďalšia otoč o 180° pri potravinách. Zídem dolu ku kempu. Na začiatku sú roztrúsené po ľavej strane staré chatky s červenou sedlovou strechou. Niečo ako naša chatka na záhradke. Relatívne lacné a voľné. Z interiéru však neexistujú fotky, no ani z vonku nevyzerali lákavo. Budia dojem, že sú primárne určené na víkendové ožran alebo moderne-kovid párty. Recepcia kempu je vedľa reštiky. Pred nami sa ubytovávajú babenky. Predložím občianku, zaplatíme vyše 41Eur za dve noci. Do rúk dostanem štyri vrúbkované žetóny na 5min. sprchy a zelený papierový náramok. Dievčina ukáže rukou za seba, nech si nájdeme miesto na príkrom svahu. Po rozbitej úzkej betónovej ceste idem pešo hore obzrieť miesto. Kemp je pomerne veľký. V okolí ani iný nie je. Najbližšie v Starej Lesnej, vyše 20km od Štrby. Dnes asi dopoly plný. Kopec je ako tak stupňovito vyrovnaný. Napriek tomu sa niektorým ľuďom zdá málo. Pestré stany, z ktorých sa nedá nájsť rovnaký, sa miešajú s bielymi karavanmi. Na druhej stane cesty sú väčšie, luxusnejšie chatky. Iba jednu okupujú nejaké mladé baby. Slovákov v okolí stanuje o5 málo. Malá kuchynka nad veľkou umyvárňou vybavená troma sporákmi, mikrovlnkou a kanvicami. Pri stene v strede jedna priehľadná chladnička. V areáli je zopár piknikových miest. Väčšina ľudí si varí sama. Nájdeme miesto pri plote na východnej strane, kde vyzerá menší zráz a nebudeme sa kotúľať dolu kopcom. Stan rozložíme, ale spíme opačne, otočení hlavami ku vchodu. Rokmi naberáme prax a postavenie nám trvá iba 45min. Pretrhne sa gumička napínajúca vonkajšiu plachtu. Nič s tým teraz neurobíme, pokiaľ nebude víchrica, je to v poriadku. Baby zatiaľ šantia na súkromnom ihrisku. Pán ich vpustil aj vypustil. Nejaké divné, že ihrisko je mimo pôsobnosti kempu. Okolo pol ôsmej zapadneme do reštiky zvanej Humno. Interiér je veľký, obložený drevom. Hneď pri vchode je vitrína s pivovými pohármi z celého sveta. Na stenách visia haraburdy ako hrable, vidly, akási halapartňa. V rohu starý šijací stroj. Prosto vetešáreň. Uprostred je ďalšia vitrína s pohármi. Bar je na druhom konci. Okrem bežných vecí, je na bočnom pulte vedľa zákuskov a nabíjačka pre telefóny. Menším prekvapkaním bola fungujúca internetová sieť. Sadneme si za veľký stôl pre šiestich. S reštauráciou je spojená umyváreň, ktorá asi slúžila pred postavením súčasnej. Signalizovali ju demontované sprchy. No na WC žiadne mydlo ani utierka. Obsluha je pomerne rýchla, inu, chodí sem hlavne zahraničná klientela. Aj jedlo priniesli rýchlo. Razia správnu teóriu. Menší výber jedla, menia sa iba omáčky a prílohy. Mínusom je len platba v hotovosti. Všetci sme si dali variácie kuracieho mäska. S plnými žalúdkami sa napasujeme do termo oblečenia a zaľahneme do spacákov. V kempe je okolo desiatej ticho. Iba v jednej chatke vrcholí babská jazda.   

21.8.2020

Túra na krivý kopček

22.8.2020 Vrbov

V noci ma boleli lýtkové svaly, ale ráno som bol svieži ako dych z mentolovej žuvačky. Ticho ležím do pol ôsmej, nech si baby pospia. Belgičania nad nami zmizli (mal som podozrenie, že chlap je Slovák, ale možno som zle počul). Kemp ožíva skoro ráno. Dnes sa i vyprázdňuje. Posledný letný deň. Do umyvárne neberiem uterák, tak vychádzam zasa s mokrou tvárou. Raňajky kúpim v potravinách na druhej strane cesty oproti starobincu. V obchode majú sortimentálne minimum. Doslova vybielim policu s croissantami a k nim prihodím makovník. Obchod drží mama s dcérou. Stará je schopnejšia ako rozkydaná, unudená dcéra. Matka hlási potomkovi do kumbála: „Nie sú kroasánty“. Marfa na mňa zazerá ako nasraná vrana a čosi si zapisuje. Cestou s5 nakuknem do lacných chatiek. Interiér tvoria poschodové postele a malý stolík. Zvnútra vyzerá schopne. Mamine kúpim v Humne kávu. Tiež žiadne vystreto, skôr čašnícke nasrato. Po chrumkavých kroasántoch sa zapráši, makovník načnem iba ja. Zbalíme stan, kým dievky sa kdesi motajú. Skladanie trvá dlhšie, lebo musí vojsť do tašky. Po desiatej kemp opúšťame. Na recepciu vrátim žetón a dostanem s5 50c. Po diaľnici ideme cez Matejovce do Kežmarku. Zastavím v centre pred značkou Zákaz zastavenia a motor nechám bežať. Maminu pohltí vskutku bankomat. Trčí len jej zadok spod výklenku. Keď vidím drahú vychádzať, vycúvam, naložíme ju a ideme von z centra. Je to bez šance vojsť na hlavnú cestu. Ak by sa nezmiloval šofér, blikám na odbočke smerovkou dodnes. Pokračujeme na kúpalisko do Vrbova. Za miestnym štadiónom spravili nové parkovisko aj nový vstup a na konci areálu trápny plastový dinopark. Parkujem v treťom rade. Dopne mi, že auto predo mnou nevyjde. Preto idem na koniec a kdesi v blate odstavím auto. Prezujeme sa do šľapiek. Nedá sa platiť kartou. Berieme letný vstup za čosi vyše 40Eur. Nájdeme si miesto pod statnými smrekmi za veckami. Blízko je na tobogan i veľký bazén. Baby idú na šmýkačku, ja sa pomotám po areáli a skúsim i plavecký bazén. V rekreačnom bazéne pláva dospelé dieťa v detskej veste, kúpacej čiapke a plaveckých okuliaroch. Cestou s5 sa obzerám po jedle. Pri relaxačnom bazéne sa šmyknem a narazím si palec na nohe. Potom ležím na deke a píšem denník. Baby si zjedia na obed nugetky zo skutočných kúskov kuracieho mäsa, nám drahá donesie pizzu s pikantnou klobásou. Ja recipročne skočím po radlera. Výčapník sa ani sa neopýtal a nalial pivo do sklenených pohárov. Po obede šantím s babami v bazéne. Som im to dlžný za včerajší výstup. Oni sa obetovali včera, ja dnes. Poľahnú ma na chrbát ako hrocha až sa mi obracia plný žalúdok. Mamina je postrachom kúpalísk a ani sa nenamočí. V areáli je signál wifi a to jej stačí. Smejem sa na vorvaňovi v čiernych plavkách utekajúcemu na záchod. Natriasalo sa mu brucho ako želatínovému Blobby-mu v Translyvánii. Okolo pol piatej balíme a ideme k autu. Našiel som kratšiu cestu cez Žakovce. Zájdem si kúsok do Popradu a natankujem. „Job tvoju mať“, hovorí Ukrajinec, ktorý si tvár zakrýva smradľavou prepotenou košeľou namiesto rúška. I tatranské štíty sú zahalené v rúšku tmavého mraku. Cez Veľkú Lomnicu dôjdeme do hotela. Recepčná nosí stále dlhé nalakované pazúry a zdá sa, že nás pozná. Za 20Eur, ktoré sme jej minule nechali na pulte sa ani nedivím. Minimálne sme v databáze hotela, preto ubytovanie ide rýchlo. Dostali sme rodinnú izbu z vlaňajška 408. Proste idylka s ovečkami v pozadí. Hotel rozšíril jedáleň na poschodí a dokonca i herňu, ktorú sme premenovali na "opičáreň". Po sprche sa oblečieme na večeru. Vo výdaji jedla o5 zmena. Švédske stoly. Je sedem hodín. Žena sa pýta mladého čašníka Jakuba, ako večere teraz fungujú a či doložila prázdne misy. „Je mi ľúto, kuracie už nemáme“ a vybehne po zopár kúskov bravčovej panenky. Ja si naložím na tanier vyprážanú brokolicu so zemiakmi. Mamina so staršou naberie kuracie rizoto. Lenže ani na rizote si nepochutili. Skysnuté, ako pohľad Jakuba. Stuchnuté žrádlo drahú polovičku vytočilo na plno. Mali sme tému na celý večer. Nuž tak. Platíme si rovnako, ako prasa, čo zožerie misy jedla a pol hodinu pred koncom výdaja nie je čo jesť? Ešte aj zbytky sú pokazené. Rizoto pripomenulo žene pomyje pre prasce. Pri vínku a pive sme potom ohovárali jedlo a manažérku. Vsadila na rodiny, ale nesmie sa stať, aby pol hodiny pred zavretím pojedli všetko "zľavomatoví". Čím skromnejší hotel, tým prívetivejší personál. Napr. vo Volge, kúsok odtiaľto, počkali na nás s večerou, keď sme kvôli kolónam meškali. Z terasy sme videli sme, ako si kuchárky a starý ožran sadajú po ôsmej s plnými taškami do auta. V tme pod Lomičákom a Svišťovkou svietia maličké biele svetielka a signalizujú, že hore dakto bivakuje. No v Belianskych Tatrách sa blýska a zajtra hlásia dážď.

Jedno zo Spišských plies.


23.8.2020 Uhorkový kráľ

Ráno kontemplujem prečo ovciam nevadí dážď. Že sa neboja zdutia z požierania vlhkej trávy alebo šmyku na mokrom svahu? Vstali sme okolo pol ôsmej. Kopce sú zahalené v bielej hmle. Na raňajky bolo jedla dosť a dokladajú aj o pol deviatej. Doobeda ležíme na izbe, lebo leje. Baby šantia v opičárni. Aj sme ich boli pozrieť. Ihrisko sa tiež rozšírilo o ďalšiu preliezaciu a skákaciu časť. Vetranie všetci bez rúšok, koronavírus by si prišiel na svoje. Hlavne, že musíme byť bosí. Plánujeme zajtrajšok a túra zo Štrbského plesa až do Polianky po magistrále je veľké sústo. Vystúpame len na Ostrvu. Keď sa krátko po obede počasie ako tak umúdrilo a aspoň nepršalo, sadli sme do auta a šli do Kežmarku. Dovolenkujeme v okolí tretíkrát, ale centrum sme doposiaľ nepreskúmali. Odstavím Voxhóla na hornom konci námestia (na rovnakom miesta ako včera) a pešo sa prejdeme na dolný koniec. V info stredisku si zadovážim pohľadnice. Baby sú hladné a okrem cukrárne a jednej reštiky kde nič tu nič. Zdá sa, že v hrade je nejaký bufet, vkročíme na nádvorie. Na ploche je veľa drevených búdok a pódium, ale občerstvenie zachraňuje iba nejaký bar. Kúpime dievčatám aspoň slané tyčinky. Nakuknem do hradu a voľný vstup je za vyše hodiny, o tretej. No keď sme už tu, po krátkej porade, kúpim na tretiu lístky. Rodinný, deti prakticky zdarma. Čas zabíjame motaním sa v okolí hradu. V parku na podstavci sa vypína tank Jánošík z druhej svetovej vojny. 

Tank T34/76 pokrstený menom Jánošík sa prvýkrát zapojil do bojov o Kyjev na jeseň r.1943 ako jeden z desiatich ťažkých inventárov 1.čs. brigády.  Na jeho zakúpenie bola klasická skladačka (50 000 rubľov) príslušníkov čs. jednotiek v ZSSR.  Tank, resp. jeho posádka má na konte jeden nemecký tank, niekoľko diel a povozov. Mašina nemala dlhý život. Na sklonku roka 1943 bol tank trikrát zasiahnutý v boji o Belu Cerkev, posádka ho nechala na poli opustený. Stroj vystavený v kežmarskom parku však nie je pôvodný Jánošík, ale novší T34/85 a pripomína oslobodenie mesta v januári 1945. 

Vrátime sa do hradu a kúpime dievkam ešte zákusky. Majiteľ sa dostáva do stresu, keď príde nóbl pipka a ohlási návštevu desiatich ľudí. Premiestňuje nábytok, buzeruje dve čašníčky. Vecka sa v múzeu platia. Viac menej dobrovoľne do krabičky hodiť 50c. Pri pokladni je i orchestrión. Za 20c začne obrovská drevená skriňa vydávať nejaké pazvuky. Rozladená je ako stará dievka. Sledujeme vonku, ako sa pripravuje na malom amfiteátri divadielko pre najmenších. Okrem pódia a búdok  je ešte na nádvorí studňa (kedysi so strieškou). Oproti múzeu je skromná výstava veteránov. O tretej si nás zvolá sprievodkyňa. Všetci pekne zarúškovaní ideme po schodoch hore. V prvej miestnosti je model hradu v čase najväčšej slávy a zoznam majiteľov, v druhej aj ich portréty. V ďalších sú zbrane horúce i studené. Potom nám dievčina ukáže tri miestnosti venované streleckému klubu. Steny zdobia veľké drevené terče pre streľbu na vzdialenosť pol kilometra. Na jednom menovec môjho bývalého šéfa. Ďalšia miestnosť je venovaná rebelovi Imrovi Tököly-mu, samozvanému kráľovi Slovenska. Nad vchodom do hradu je zaujímavá expozícia venovaná röntgenológovi Dr. V. Alexandrovi. Vedca a doktora, ktorého na Slovensku pozná málokto.

MUDr. Vojtech Alexander bol priekopník presvecovania tiel nielen na Slovensku, ale i vo svete. Ako prvý súkromný lekár v Uhorsku si kúpil ožarovací prístroj. Prvú snímku zhotovil pravú ruku svojho priateľa, ktorý musel 5 minút nepohnuto sedieť. Prežiaril všetko čo sa dalo a významný počin je jeho röntgenologický atlas. Okrem klasických röntgenových snímok, vyvolával aj plastické (ako prvý na svete). Jeden obrázok sa vyvolával niekoľko nekonečných hodín. Zachované snímky sú národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho meno nesie rádiologický ústav v Budapešti, kde pôsobil v ostatných rokoch svojho života ako profesor. Sláva a oddanosť vede bola kruto vykúpená postihnutím najmladšieho syna, ktorého v prenatálnom vývine dotoval X-lúčmi každý mesiac. V počiatkoch sa ešte nevedelo o zhubnom pôsobení lúčov. Imrich zostal sedemdesiat rokov na úrovni päť ročného dieťaťa, no ovládal tri jazyky a napriek postihnutiu sa dožil vysokého veku.

Kežmarský zámok.

 Potom sme vyšli na vežu, ktorá slúžila aj ako mučiareň a hladomorňa. A mali sme tému na zvyšok dňa. Koľko vydrží človek o hlade a tak. Na vrchu sú pekné výhľady na mesto, no sivá opona bránila nejakým spektakulárnym panorámam. Inak každá hradná veža má mať svoje meno. Kežmarská sa vraj mala volať Nebojsa. Ďalšou zastávkou na prehliadke bola spišská lekáreň s jedmi. Zasa sme mali tému, ako páni trovili nepriateľov a lekárnik musel držať hubu. Z balkóna sme si prezreli najnovšiu časť hradu, kaplnku z r. 1657. V súčasnosti v nej bývajú svadby. Prenájom vyjde na sto evri. V krypte kaplnky boli kosti hradnej pani Márie Tököly, ktorá sa po šiestich deťoch v 22. roku života porúčala na večnosť. Najväčšia miestnosť hradu je tvorená dobovým nábytkom a obrazmi akademických maliarov. V ďalšej veľkej sále je čo to zo života mesta. Ono - najviac sa zachovalo zo života obyčajných kežmarských ľudí. Hradní páni sa nemali príliš v láske s mešťanmi. Nevraživosť sa vyhrotila istého času natoľko, že radnica musela žiadať uhorského panovníka o opätovné udelenie privilégií kráľovského mesta. Mesto malo aj iné privilégium - v čase druhej svetovej vojny jedna ulica niesla meno furera: Adolf Hitler Strasse. Dostrieľaná tabuľka sa podnes zachovala. Jedna zaujímavá vitrínka je venovaná vysvedčeniam "Hviezdina" počas gymnaziálnych štúdii. Z 9 (!) predmetov zmaturoval na výbornú, z toho napr. 4 boli jazyky (Slovenčina iba nepovinne). Bifľoš, ale písanie mu šlo excelentne. Predposlednej miestnosti dominuje na stene krásna maľovaná mapa z počiatkov horskej turistiky, kde sú štíty a kto na nich vystúpil. A tiež odevy turistov z 18st. Vo výklenku stojí postava celá v čiernom so zahalenou tvárou. Čierna pani bola kľúčiarka, ktorá strážila klenotnicu Imreho T. Ulakomila sa  na pánove šperky, čorkla ich a nechcela za boha prezradiť kde. Imre mal naponáhlo, lebo utekal pred uhorským kráľom, tak zlodejku aspoň naveky preklial a dodnes sa motá po hrade. Ostatná miestnosť na prízemí je so šutrami a návštevnou knihou. Ideme do supermarketu a nakúpime na zajtrajšiu turistiku. Viackrát sme si všimli, že v Kežmarku sú iba cigáni a pipenky. Také kravky nebeské. V hoteli sme pre istotu pred pol šiestou, nech sa nám ujde jedlo. Ako prvé zhabeme štyri zákusky. Bohviečo ale nie sú. Mal som výborné špagety so syrovou omáčkou. Zaujal ma však týpek , ktorý si naloží ryžu, mäso na tokánsky spôsob, dusenú zeleninu a zemiakové placky na jeden tanier. To všetko polial syrovou omáčkou na špagety. Nechutný grc. Ochutnám aj zemiakové placky s tokáňom, ale mäso je presolené. So ženou si dáme víno, no napriek objednanému Muscato, donesie čašníčka nejaký kyslý Rizling. I striedajúci čašníci sú z vlaňajška. Majú len brigádnika, asi študenta. Drahá počula ako sa bavia v bare čašníci, keď sa im nechce robiť frappe:“ Budeme hovoriť, že nemáme“. Dvaja na detský kútik a občas vypomáha z recepcie. Správajú sa paušálne ku všetkým ako k Zľavomatákom. Džbán vody účtovala čoby citronádu. Obloha je večer ako vymetená.

Tupá (2285m n.n.) pri pohľade z Ostrvy.

 24.8.2020 V kosodrevine si sejf

     Ráno vstávame po siedmej. O pol ôsmej už tlačím do seba chlieb vo vajci. Ponožkovú vodu si ani nedám. Je polooblačno. Ideme autom do Štrbského plesa. Parkoviská poloprázdne. Na Štrbskom včera nejaký pomätenec strieľal v bare. Ale to nie je asi dôvod. Šliapeme na Popradské pleso a nastáva zasa kríza. Cesta na pleso preto trvá dlho. Navyše mi nejdú vysunúť mamine paličky. Takmer poldruha hodiny šliapeme. Že je málo turistov svedčí i kopa vriec a plynové bomby na chatu pod Rysmi. Na plese sa posilníme tyčinkami Snickers a pokračujeme do sedla nad Ostrvou. Maminu dráždil pohľad na nekonečné serpentíny, keď okolo chodila minulé roky na túry. Skalnými "meandrami" cik-cak je vcelku príjemné stúpanie. Mraky zakrývajú vrcholy, ale akonáhle sme hore, štíty sa odkryjú. Za vyše hodiny sme v sedle. Odfotí nás pri smerovníku starší pár. Oni pokračujú až na Batizovské pleso. Aj nás so ženou cesta láka, ale až k Sliezskemu domu a potom dolu do T. Polianky. Úsek magistrály činí vyše 21km, a tak túru zavrhneme. Odradilo nás hlavne prudké klesanie. Napokon dnes i tak spravíme takmer 18km, takže možno by sme chodníkom prešli. Odbočíme zo sedla k vrchu Ostrva. Po ľavej strane vidieť pekne celý Liptov. Vrchol Kráľovej hole je skrytý v mraku. Ako inak. Naproti je krásne vypínajúca sa Vysoká, za ňou Rysy. Pod nami Zlomisková a Mengusovská dolina. Na jej konci, nad ňou Kôprovský štít.

Rozsiahly vrch Ostrva (1984m n.m.) znamená vlastne drevenú trojnohú sušičku na seno. Mne kopec zrovna nepripomína krmelec. Vrchol je rozsiahly s malými pláňami. Jednotlivé výčnelky majú každý meno. Okolité skaly sú  vyhľadávanými horolezeckými stenami pre začiatočníkov. Prvý chodník do sedla šiel z Vyšných Hágov. Túra na Ostrvu je jednou z mála v Tatrách, kde sa dá vystúpiť celoročne.

Popradské pleso a Mengusovská dolina.

    Sadneme na skaly v závetrí a berieme si z plátkov maďarskej salámy, ktorú zakusujeme chlebom. Keď začína na nás útočiť mrak z juhu, schádzame dolu. Zaujímavé, že cestou k plesu stretám pestré panoptikum ľudí. Korpulentnú pani povzbudzujem, že už má koniec na dosah. České turistiky sa ma pýtajú, ako je ďaleko sedlo. Vravím, že sú v dvoch tretinách. Zopár ľudí má skutočne dosť stúpania. Stretáme troch chalanov, ktorí z reprákom a fľašou vody stúpajú hore. Rodinka hneď za plesom vzdáva výstup hneď. Počerný tatko s foťákom si kráča ako picinko. Za ním žena so striebornými vlasmi (asi farbené) a nakoniec dcéra s dlhými špinavými blond vlasmi. Všetci v plátienkach. Nečudujem sa že sa otočili. Vidím z výšky i lávku v Zlomiskovej doline. Tabuľka upozorňuje na zákaz vstupu. Dolinu okupujú nanajvýš horolezci, lebo je tu lezecký raj (Ganek, Vysoká, Zlobivá atď.). Na Majláthovej chate si baby dajú polievku, mladšia parené buchty s tvarohovo-smotanovou omáčkou a lesným ovocím. Všetko umelé, takže bohvieako jedlo nechutilo. Porciu buchty som si dal na polovicu. Nemal som hlad, bolo mi ťažko od žalúdka. Kým jedia, prezerám si peknú obrázkovú knižku o Tatrách od V. Bártu. Po nasýtení báb prejdeme popri plese k symbolickému cintorínu. So ženou sme pietne miesto navštívili pri túre na Rysy, teraz desiatky kovových tabuliek čítajú dievčatá. A o5 mám s mladšou tému idúc zeleno značným chodníkom k Štrbskému plesu. Čo cíti človek, ktorý umiera a pod. Na plese sa motáme pri stánkoch s neužitočnými zbytočnosťami, navyše gýčovými. Babám sme sľúbili plyšákov za výstup na Kriváň. V jednom obchode sme im napokon kúpili zajacov. Ja samozrejme pohľadnice "Krivého" kopčeka. Ako sme začali nastupovať do auta, ozval sa švagor, kde sme. Za pol hodiny nastalo veľké zvískanie na terase hotela. Hneď sme aj šli na spoločnú večeru. Na peknú dovolenku sme si pripili tatranským čajom. Po večeri sa príchodzí mrochtili v malom bazéne. Ja som iba dával pozor na deti, kým švagrovci sa potili v obrovskom drevenom sude, čoby sauna. Soľná jaskyňa mimo prevádzky. Obe vírivky boli obsadené, až keď sa jedna uvoľnila, sadol som si do bubliniek. Ani som si dlho v horúcej vode neposedel a už ma pomaly vyháňala o tri štvrte na deväť upratovačka. Deti zostali ako posledné v herni pri telezízore, kým rodičia chlascú pri bare ďalší tatranský čaj.

Malá Studená dolina.

 25.8.2020 Kelišová

    V hoteli sa strieda dosť ľudí. Prichádzajú, odchádzajú po pár dňoch. Týždeň sú v ňom okrem nás nejakí pepíci a rodinka zo Žiliny. Novoprišelcom sme dnes dali deň na vysokohorskú aklimatizáciu. Keďže benjamínek pomaly, ničobne raňajkuje, navrhujeme zhabať rohlíky s maslom na zajtrajšiu turistiku. Švagriná, oblečená vo voľných nohaviciach typu Hárem, sama povedala, že bude kradnúť ako Kelišová v Slunce, seno, erotika a prezývka jej počas celej dovolenky prischla. Auto sme odstavili po dvoch kilometroch jazdy na stanici. Prišli sme dostatočne skôr, vlak ešte len išiel do Lomnice. Na zastávke je nápis, že sa lístky kupujú u vodiča. I v angličtine. Švagor síce chcel poslať SMS, ale odhovorím ho od kúpy, že cez telefón je lístok drahší a veď uvidíme. Samozrejme že je to blbosť a do Smokovca sa vezieme na čierno. Usmerním skupinu hore poza stanicu, kde je Tricklandia. Je to asi 500m smerom ku kalvárií. Vojdeme dnu a zistíme, že sa objednáva. Babka bez rúška sa vyhovára, že je astmatik. Pokladník od nej požaduje potvrdenie. Vraj doktor ho nevydáva, ale môže mu ukázať recept. Rúška v zábavnom centre sa pri fotení smú dať dolu, takže i tak nemajú veľký zmysel. Je voľný vstup o 15min. Rýchlo kupujeme rodinný lístok za 28Eur. Chvíľu sa motáme po predajni, kým si nás zavolá dievčina s dlhými tmavými vlasmi. Za vstupom sa vyzujeme, radí nám odložiť tašku, ale mám v nej doklady. Pár slov na úvod, kde sa fotiť, aké kreácie ponúkajú obrazy (slovenské rozprávky), kde nainštalovať aplikáciu s dodatočnými efektami a vzápätí si nás preberá druhé dievča. Uvedie nás do antigravitačnej miestnosti. Cez točiaci sa valec so šikmými čierno-bielymi pruhmi, ktorý vyvoláva pocit opitosti (akoby sa dvere sa nakláňali) vojdeme do šikmých miestností. Mamine bolo zle ešte aj neskôr v parku v Lomnici. Sklon prvej miestnosti je 20°. Tak odmeral švagor v mobile. Ťažko sa mi stojí, či kráča, vyzúvajú sa mi ponožky. Dievčina pustí loptičku, ktorá ide hore kopcom. Išlo vajce na vandrovku. Čo ti je.e? Ďalšia zábavka je zvonkohra. Kto uhádne pieseň, čaká ho odmena. Ešte jedna miestnosť, kde si človek ľahne a skúša sa postaviť. Nemožné. Potom nás babenka opustila a po miestnostiach sme chodili už sami. Zišli sme dolu k ilúziám. Zaujímavé, že ľudské oko neoklamú obrazy, ale fotoaparát áno. Je to skôr širším (periférnym) videním scény. Človeka vie však oklamať zrkadlové bludisko, ako sme skúsili. Mama stratila orientáciu a volala dievčatá nech zavolajú tatu, teda mňa. Staršia po mne aj kričala, ale nešiel som blúdiť. Vyhrabali sa aj samé. A to malo byť pôvodne bludisko ešte väčšie. No nikto by sa z neho už nevymotal. Odtlačky mastných rúk na zrkadlách trocha uľahčujú orientáciu. Najlepšia hra svetiel bola v tmavej miestnosti, kde pri fotení hádzala rôzne symetrické obrazy na zrkadlá farebná guľa. Výsledný obraz bol fascinujúci. Niečo na spôsob kaleidoskopu s korálkami. 

Tricklandia kaleidoskop.

    Hodina na pozretie a fotenie obrazov, či miestností je akurát. Tricklandia nie je veľká a cena vstupného vlastne ani nezodpovedá videnému. Viac ľudí ako na Hrebienku. Úpenlivá snaha dostať ich do Tatier? Neviem. Bez foťáku a rúšky nemá veľmi cenu do galérie chodiť. V potravinách vedľa si nakúpime niečo pod zub. Pod Tricklandiou je prvý tatranský obchod s čajom a kaviareň U Vlka, kde zapadneme na kávu. Pani majiteľka je veľmi príjemná a švagrinej odporučila červený čaj, z ktorého kalíštek ochutnám. Ostatní dospeláci si dajú kávu John Mersi. Sediac vonku v altánku švagor objedná telefónom vstup do Dobrej hračky v Lomnici o jednej poobede. Následne zisťuje odchod vlaku zo Smokovca. Nájde odchod o 12.10h. Odchádzame skôr kúpiť lístky. Pokladníčka, príjemná ako ranné sranie, mi vydá lístky aj s5 do Lesnej. Baby sú zatiaľ na hajzlíkoch. Šak čo, máme čas. Polovička ich ide pozrieť, sú na veckách akosi dlho. Postupne vychádzajú von, keď z ampliónu zahlási chlapík odchod vlaku. Odrazu frmol a naskakujeme do električky. Je iba minúta-dve popoludní. Cestou švagor zisťuje, čo sa stalo. Pozrel odchody vlakov z roku pána 2014. Jednoducho čo mu prvé gúgl ponúkol. Meškáme "len" 6 rokov. Herňa je približne 600m od stanice smerom k múzeu TANAP-u. Ako návštevníci Tricklandie, dostávame 10% zľavu. Radšej by som navštívil optické ilúzie v Poliankove, ale deti by klamy už nebavili. Baby necháme švagrovi a pozrieme sa, čo stojí Tatrabob. Potom sedíme v parku. Po nejakej hodine, či koľko sú decká vonku. Na malý obed zapadneme do Slnečného domu. Za stolom vonku si pochutnáva na grilovanej bravčovine herecká postava jedeného z najväčších zradcov v dejinách, Marián Labuda ml. My chlapi skromne chlípeme z dobrej a silnej cesnačky, ktorá ma páli do večera. Žiadny ofajč. Baby si pochutnávali na pravom slepačom vývare. Najmenšia si máčala v kečupe hranolky vyrobené zo zemiakov (nie iba z nejakého prášku). Električkou sa odvezieme jednu zastávku do Starej "Plesne". Švagor mi podal kľúče od auta, lebo si dal pivko. Sadneme, inštruuje má, kde po ľavej strane nahmatať gombík pre vyklopenie späťákov. Zo zvyku si myslím, že má zaradenú jednotku, ale má spiatočku. Pohnem sa teda dozadu k odstavenej oktávke. Švagor pohotovo zatiahne ručnú brzdu. Zaradím potom jednotku a so zavýjaním sa pohnem dopredu. Auto je predsa len silnejšie ako naše a nepotrebuje veľa plynu. Nejako dôjdem k odbočke, ale neviem zaradiť dvojku. Ešteže je cesta dolu kopcom. Viackrát vyšliapnem spojku, ale bez efektu. Tak držím rozopnutú spojku a dogúľam sa na najbližšie voľné miesto pri hoteli. Ešte raz preparkujem a hotovo, zatiahnem ručnú. Myslím, že viac mi svoju Toyotu do rúk švagor nedá. Najmenšia dá poobednú tichú "hodinku" a na našom aute ideme nakúpiť do Kežmarku zásoby na zajtrajší výlet. Po večeri stojím v saunovom svete ako kôpka nešťastia v čakárni na urológii. Keď sa uvoľní vírivka, ponorím sa do nej. Nie som dlho sám, vlezú za mnou baby. Šantím sa s nimi, dvíham ich na nohách pokiaľ má nebolia. Večer sedíme v bare pri pohári vína, piva a borovičky s tonikom. Ideme akože skoršie spať, ale prakticky v rovnaký čas ako po celý týždeň.

 26.8.2020 Terinka

    Vstávame o siedmej a o pol ôsmej sme na raňajkách. Benjamínek dokopy nič neje a neskôr sa absencia kalórií prejaví. Ideme pre istotu autami.  Sme skôr v Smokovci ako električka. Parkujem a dôležitý chlapík mi vytlačí lístok za 6 eur, hoci by som si ho možno sám vytlačil. Vyjdeme hore okolo nového Hrebienok resort k lanovke. S rúškami sme sa nasúkali do útrob. O chvíľu sme odpálili hore. Strojvodca sa musí k smrti nudiť. Za 7 min. sme na Hrebienku. Ani sa veľmi nezdržujeme a šliapeme dolu po zeleno značenom chodníku. Ideme strašne pomaly. Viac ako dvojnásobný čas. Zastavujeme sa pri vodopádoch. Do sklíčka putuje, nám už známa (z Kozieho chrbta), zeleno-žltá húsenica lišaja mliečnikového. Slobodu dostane až na Zamkovského chate. Od Rainerovej chaty sa odtrhne rýchlejšia skupina. 

Rainerka je najmenšia a najstaršia chata v Tatrách. Má 150 rokov. Koncom deväťdesiatych rokov útulňu o5 priviedol k životu horský nosič a nadšenec Peter Petráš. Malý kamenný domček slúži hlavne ako občerstvenie pre rodiny s deťmi pri nenáročnej prechádzke z Hrebienka. Tých pár horaliek a čajíkov určite nerobí z chaty ziskový podnik. Tak sa dedo aspoň snaží k chate prilákať ľudí v lete bájkou o líške Eliške a v zime vyhrabáva zo snehu Betlehém a podobné mokré prkotiny. Nervný starký lobuje, kričí, protestuje každý rok, aby rodine patrila chata navždy, keď už rekonštrukcia stála toľké prachy. Tvrdý na seba, tvrdý na ostatných.

Lomnický štít a stret studených dolín.

  Za chatou odbočujeme do doliny Malého studeného potoka. Nechápem, kde sa v horách vzali fľaky asfaltu na chodníku, inak je, ako väčšina magistrály, z ubitých kameňov. Fotíme sa pri impozantnom obrovskom 20m vodopáde. Naberáme ďalšie výškové metre. V jednej zákrute, čelom k doline sa objaví prvýkrát Terinka. Ešte jedno esíčko a vidím spoza stromov Zamkovského chatu. Na drevenej lavičke sa slníme a čakáme najmenšiu s rodičmi. Zatiaľ kúpim každému kofolu. Vedľa je pekný nový drevený domček. Majstri z Dubnice stavajú čistiareň odpadových vôd. Horskí nosiči vytrepali sem dúchadlo, ale nemajú frekvenčný menič. To všetko zachytí pozorná moja žena. 

ČOV aj s bagrom na jej vykopanie na Zamku prakticky doletela vrtuľníkom.  Je vyrobená na mieru pre 150 ľudí, ekvivalentov, ako hovoria vodári. Jej chod istí malá turbína ponorená v potoku. Problém je v zime, keď Malý studený potok zamrzne. Vtedy pomáha naftový agregát. Momentálne frčí v skúšobnej prevádzke a vraj spĺňa garantované hodnoty čistenia, pokiaľ sa nezasvinia membránové filtre. Prevádzka takejto čistiarne je pomerne nákladná.

    Pokope sme všetci až po jedenástej a je jasné, že Terinka nebude. Aspoň nie pre drobizg. Požujeme žemle s klobásou a rozhodneme sa, že pôjde rýchle vrcholové družstvo, t.j. len ja so ženou. Nato sa rozplače mladšia, tak váhame. Chce ísť na chatu ochutnať mega buchtu, ale nechce ísť bez sesterníc. Vravíme, že ju na chatu ešte dakedy vezmeme. Napokon predsa len ideme my dvaja. Ostatní chcú ísť na Skalnaté pleso po magistrále. Je to ich rozhodnutie, lepšie by im bolo vrátiť sa na Hrebienok. Hneď v úvode nahodíme slušné tempo. Po skalný prah sa ide dobre, v dohľade je i Terinka. Konča doliny je, ako inak, prudké stúpanie k chate. V závere ma pichá v boku a ľavé lýtko chytá kŕč až spazma. S pajšlámi som za dobre. O štvrť na dve sme pod malou kamennou chatou. Zvládli sme ju za 1,20h. Voláme základnú skupinu. Sú len kdesi v polovici cesty na Skalnaté pleso. Postavím sa na skaly a kochám sa nádhernými scenériami, ostatne ako všade v Tatrách. Ďalekohľadom pozorujem horolezcov v úzkom Lieviku tesne pod Lomničákom. Oproti stoja zaseknutí ľudia v Priečnom sedle. Nejakí ľudkovia sú aj na rozložitom štíte Baraních rohov, ktorý uzatvára kotlinu Piatich spišských plies. Plošina - Barania galéria mi zrovna rohy nepripomína.  Pofotím plesá, zjeme, čo zostalo a posadíme sa chvíľu pri chutnom a voňavom bylinkovom čaji za 2 Eur. Pohľadnica stojí takmer čo 0,4l čaju. V chate dusno, že by sa dalo krájať. Pri Terinke strávime hodinu. V objatí štítov je krásne, fascinujúco, upokojujúco. 

Terinka je najnavštevovanejšia vysokohorská chata v Tatrách. Dáma ma vyše 120 rokov a za celú jej existenciu ju vždy volali len Terinka. Keď ju stavali koncom 19st., robotníci dávali dohovorené znamenia architektovi v Spišskej Sobote veľkým zrkadlom. V r.1912 sem dotiahli telefónnu šnúru a v osemdesiatych rokoch kúrenie i ČOV.  Všetok náklad vyniesli na hrboch nosiči. Doteraz neprekonaný rekord  je 151kg vynášky. Prevádzku chaty zabezpečuje v dvoch smenách 10 ľudí . Majú sa čo obracať. I my sme si postáli v 15min. rade, ale "nosičov" bylinkový čaj stál za to. Na vrchole sezóny je v chate živo deň-noc. Stovky ľudí. Hoci je na chate internet, pre turistov je tabu. Veď sem prišli visieť na skalách, nie na fasabuku.

Téryho chata (2005m n.m.)

    Pár jedinečných foto a o štvrť na tri schádzame dolu. Stále stretáme ľudí šliapať hore. I s malými deťmi alebo s deťmi v nosičoch. Keď je stabilné počasie, dá sa. Obiehame ľudí, ktorí toho majú evidentne viac za sebou ako my. Amatérsky horolezec s ledabolo previazaným lanom na batohu. Na hodinkách je vidieť, kde sme stáli. Za hodinu míňame vodný zdroj, priehradu a sme pred Zamkovského chatou. Baby sú stále na Skalnatom plese, ale tiež pomaly pôjdu na lanovku. Po červenej turistickej značke dôjdeme za trištvrte hodiny na Hrebienok. Rýchlo kúpime fusakle a už stojíme v lanovke. Strojvodca si prinesie večeru a môžeme sa spustiť dolu. V Smokovci vbehneme do predajne suvenírov, ale nemajú štyri rovnaké odznaky. Len čo prídeme na stanicu dofrčí elina a nasleduje zvítanie. Len odznaky stále nemáme. Má to byť prekvapenie pre decká. Mamina odpútava pozornosť a ja idem pozrieť do obchodíku na stanici. Našťastie pani vytiahla spod pultu štyri, čo sa nám pozdávali. Švagor je z nás najviac unavený. Zranené päty spred pár rokov sa ozvali. Za pár minút sme autami pri hoteli. Spáchame hygienu a ideme na večeru. Dám si obľúbené kura s ryžou, ale chutné boli aj šúľance alebo strapačky s kapustou a krkovička. Dnes vyzerá, že nie je veľa ľudí. Len krivánski fosils s vnúčatami (opakovanie tejto frázy rozčuľuje drahú). Po večeri nasleduje pasovanie malých tatranských svišťov. Fusaklami a odznakmi. Ja som nosič, mamina obradne dekoruje. Potom som s deckami vo vírivke a bazéne, kým sa ukonaní rodičia saunujú. V saunovo-bazénovom svete absentujú uteráky a mokrý, len v župane idem na izbu. Večer dáme včerajšie nápoje. Skákal som večer na trampolíne (nie z množstva alkoholu v krvi) až mi hodinky zastali. O desiatej sa zamestnanci a ich známi kúpu v bazéne.

Lomničák z iného uhla.


27.8.2020 Bešeňová

    Výlet do aquaparku v Bešeňovej. Hoci je bližšie Vrbov alebo Tatralandia, ženieme sa osemdesiat kilometrov za Maru. Drahý výlet 88 Eur len vstup, a to po zľave v Gopass. Vonku bolo pomerne chladno. Podnik je čistá ryža. Atrakcie stagnujú, ale stavia sa nový hotel. Za investovanie = 7% podiel zo zisku. Obed som si nedal so všetkými. Bola pizza, zjedol som skromne horalku. Na obede sú 1,5h. Vraj presrali hodinu. Ja som prečítal polku knihy. Baby sa odvážili aj na rýchly, žltý tobogán. Ja som skúsil aj červený, ale derie mi chrbát. S oboma som si dal preteky na modrom. Na nafukovacích kolesách, ktoré splavujú umelo vytvorenú dráhu som nebol. Bol som s nimi 2x vo vlnobití. Krátko po piatej sme dvihli kotvy. Švagriná by bola aj do deviatej. No deti boli unavené, čo sa prejavilo u benjamínka na večeri. Nechali sme ju samú s rodičmi. 

 28.8.2020 Bachledka

Krásny slnečný deň a pre kapybary so surikatmi lajt majonéza turistika. Benjamínok sa prekonal a zjedol na raňajky vianočku a kakaové guličky s mliekom. Po deviatej sme vyrazili do Bachledky. V okolí Bielej vody reťaz odstavených áut pomaly do Matliarov. Inu, Brnčalka je pomerne ľahko dostupná chata. V Bachledke sa na dolnom parkovisku najprv týpek spýtal, či ideme lanovkou alebo peši. Tí, čo idú pešibusom, parkujú ďalej od lanovky. Ďalší vyberal 3Eur a tretí parkoval. Popri vleku sme stúpali pomaly hore. Cestu zo začiatku spríjemňoval prach okoloidúcich áut a štvorkolky. V polovici cesty je posed a veľký čierny chrobák podobný lajniakovi. Za hodinu sme hore pri kolotoči. Baby sa potočia a už zvolávajú sokoliari. Decká si šli behom sadnúť na poleno. Rodičia na Vystreto a Lungo do bufetu. Vraj chutili ako pravá káva. Za tú cenu bodaj by nie. Sokoliari predstavujú najprv sokolov. Ako inak. Tým, že chlap krúži nejakým vábidlom, sokol robí nízke nálety. U nás dosahuje myšiak až 320km/h. Deťom rozdajú pár čiapok a sokol si im sadá na hlavy. Potom predstavujú prízemných útočníkov, kde patrí kráľ našich vtákov orol skalný. So švagrom odbehnem kúpiť lístky, kým je prázdna pokladňa. 25Eur rodinný lístok. Konečne vstúpime na drevený chodník nad korunami stromov. Tento nápis nás sprevádza od Bachledky. 


Chodník korunami stromov v Bachledke.

Z ochodzy sú pekné výhľady pre pôžitkárov a po ceste sú rôzne interaktívne tabule. Napr. z brezy sa robil acylpyrín (kôry). O zábradlie sú uchytené i statívy špeciálne pre môj fotoaparát. Vyzerá však nejaký nedokončený. Na podlahe sú namaľované šípky a nápisy, ktoré ukazujú horu alebo napr. v akej sme výške. Nastane jediná spoločná foto. Okruhom nad smrekmi sa dotrepeme k veži. Decká ženie hore predstava siete alebo kĺzačky. Hore sú takmer rovnaké výhľady ako z chodníka. Akurát sa viac odkryjú Belianske a poľské Tatry. Za nimi Lomničák a Kežmarský štít. Malý počet kovových tabuliek ukazuje na pár kopcov. Chýba však veľká fotomapa s podrobnejším popisom. Mamina sa po štvrťhodine odhodlá vstúpiť na sieť natiahnutú uprostred ochodze. Mne nerobí problém na nej aj tancovať. Je dostatočne pevná. Jednoduché pravidlo je, nepozerať sa dolu. Ani to mi nerobí problém, ale vidím, ako sa niektorí premáhajú. Nedajbože nejaký idiot sieť rozhúpe. Hore fúka a začína mi byť chladno. Zážitkuchtivá partia ide za 2Eur na tobogán, ja vlečiem tri batohy dolu. Ako v správnej továrni na prachy, na konci je darčekový obchod. Beriem do rúk dve pohľadnice, ale keď zistím cenu 2Eur/kus, s jednou sa rozlúčim. Najdrahšia pohľadnica na svete, a to ich mám naozaj z celého sveta. Ani umelecky nie je žiadna bomba. Ale pisoáre s LED obrazovkou treba zaplatiť. Na obed si väčšina dala langoše za 4,50Eur a najhladnejšia vyprážaný syr s hranolčekmi za vyše 12Eur. Len bryndzové halušky stáli takmer 7Eur a miska kompótu 4,50Eur. Ani netreba Vystreto, z cien nás vystrie dosť. Benjamínka dostane satisfakciu v podobe jazdy na poníkovi Lucky. Môže ho česať i vodiť. Nové slovo vodítkovať. No poník radšej žerie šrot zo zeme. Ostatní, okrem maminy sa zvezú na boboch. Ja dokonca 2x. Ani veľmi nebrzdím. Staršia by mohla ísť aj sama, ale sa bojí a tlačíme sa na malých boboch sponzorovaných Renaultom. 

Belianske Tatry.


Potom dojedáme nejaké tyčinky pri býčkoch. Konštatujeme tak na základe absentujúceho vemena. Štatisticky však ťažko vyhodnotiť, keď všetci ležia a iba jeden, dvaja vstanú. No horšie, že ani gule nemajú. Dilema. Rodovo neutrálne kravy. Transgenderi. Benjamínek má asi potlačený prah bolesti alebo je ako strýko Fester. Odovzdáva elektrický náboj ďalej a kopne našu staršiu. Po nevyriešenej otázke pohlavia kráv ideme k starej drevenej vyhliadkovej veži. Sedí v tieni obrovskej sestry. Je zadarmo a je v nej mapa kopcov. Hoci iba na Belianske Tatry. Hľadáme čukoty v Čučoriedkovisku, ale je vyčesané. Dolu ideme sčasti cyklotrasou. Pasieme sa na čukotách, jahodách a hlavne malinách. Medveďom uberieme z ich jedálnička a mohli ísť na menučko akurát tak do kontajnerov. Odbočíme a vedie nás navigácia v telefóne. Raz skončíme v jame, potom pri akomsi žeriave a cesta skončí náhle na stavenisku. Švagor nájde za klobúk kuriatok a jeden kozák. Zastavíme v Lomnici. Chlapi zostanú v aute na parkovisku, ženy kúpia ovečku pre krsňa. Striehnem na policajtov, lebo neplatíme parkovné. Za dvadsať minút očistím osrané auto. Na večeru sviečková a trocha bryndzových halušiek. O5 sa dobre najedla najmenšia z partie.  Po večeri som s babami chvíľu v bazéne.

Záverečný tatranský čaj alias mydlová voda. 10Eur sprepitné na tácke. Prechlastali sme 100Eur. Konštatujeme, že recepčná a prevádzkarka sú príbuzné, lebo sa podobajú.

 29.8.2020 Rozčúlenie

Ráno sa najeme, pobalíme a pred desiatou odchádzame. Prv než zamierime domov, ideme na hríby kdesi pri Východnú. Nasledujem švagra. O5 ide cez Smokovec. Vraj mu navigácia ukazuje najkratšiu trasu. Počujem správy o dopravnej nehode, ale je to v opačnom smere. Akurát nakladajú auto. O5 merajú pred Liptovským Hrádkom. Vo Východnej ideme kdesi popri základnej škole, ale skončíme na nejakej poľnej ceste. 50m cúvam nazad. Potom trafíme k družstvu a odtiaľ ďalej do časti obce zvanej Bereky (Berek znamená v maďarčine les). V družstve je farma. Lesy sú známa hubárska oblasť, ale dnes sa huby pred nami schovávali. Zopár suchohríbov, nejaké kuriatka a pár dubákov. Motáme sa v lese i na lúke pri lese dve hodiny a nakúkame pod smreky. Švagrovi sa podaril kapitálny úlovok, ale to je tak všetko. Po jednej hodine sa vraciame k autu. Nasleduje rozčúlenie, pardon, rozlúčenie a my sa vraciame k diaľnici. Švagor pokračuje cez Hybe a Čertovicu do Nitry. Stojíme na odpočívadle s rovnomenným názvom ako tamojšie lesy – Bereky. Najprv sa pýtam, či môžeme platiť kartou, lebo sme švorc. Dali sme si chutnú slepačiu polievku s kúskami mäsa a mamina kapustnicu. I tá jej chutila. Hríby vraj do nej na Liptove nedávajú. Hoci v lesoch sú. Bryndzové halušky sa dali jesť, ale mal som už aj lepšie.

Napráskaní sa lúčime s Tatrami. Z diaľnice schádzam v Bešeňovej, ale kolóna k Ružomberku možno ani žiadna nebola. Zastavujem, ako cestou na sever, na odpočívadle Turček. Za Žilinou sa nedá ísť po diaľnici, lebo ju čistia. Až v Bytči odbočím a zídem na diaľnicu. Idem chvíľu sám, až mi je to divné, väčšina áut sa napojí vo Vrtižeri. Zvyšok cesty ubieha plynule. Stojíme u svokry a vyzdvihneme klietku s morčaťom. Fantastická dovolenka uletela ako kamzík po šaratici. Počasie vyšlo na jedničku, čo sa nám nestáva zakaždým, takže sme plní dojmov, zážitkov a sauny pred siedmou zaštrngali kľúčmi vo dverách.

Panoráma Tatier z Kriváňa.

 

 

 

 



20.11.20

Dračica

 Rozhodli sme sa kúpiť si druhé auto. Také pre ženy. Jednoduché, čo jazdí do roboty takmer samo. Dlho sme otáľali, či kúpiť 10-12 ročný šrot ale keďže už jeden máme, dospeli sme k záveru, že potrebujeme niečo novšie. A hlavne spoľahlivé. Začal som pokukovať po japonských autách. Do úvahy v podstate pripadala iba Toyota, ktorá je masovo vyrábaná a relatívne cenovo dostupná. Asi raz týždenne som prezeral inzeráty. Hybrid sme zavrhli kvôli neefektívnosti a elektronike naviac, ktorá sa môže pokaziť. Vozítko by malo odviesť celú rodinku. A tiež prípadne mať možnosť hodiť truhlu na strechu. Časom sa totiž Voxhóla zbavíme. Asi pred týždňom sa objavili hneď dve Yarisky v Hovadove. Neváhame a v sobotu vyrážame bez detí do Bubliny. Najprv do bazáru. Motáme sa po ploche a okukujeme všetky autá. Lacné zrovna nie sú. Biela Yariska má vyššiu cenu ako na internete. Kotúčové brzdy zošľahané. Má nové kolesá, ale ešte letné. Takže nejakých 600Eur bude treba investovať. Týpeček sa nejako nenamáhal vyjsť z tepla von, preto som šiel za ním. Už o nás vedel.  Na cenu hlesol, že ešte nestihli vymeniť. No iste, keby som to nevedel, predá ju aj o dve stovky vyššie. Otvoril nám auto. Pozrel som pod kapotu. Olej vyzeral v poriadku. Batéria ešte pôvodná. Tváril som sa, že tomu rozumiem. Ďalšia výmena. Drahá si doň sadla a sedelo sa jej pohodlne. Všetko má po ruke. Ale šiesty zmysel jej našepkal, že nie je tá pravá. S chlapíkom som nasadol do auta a urobil malý okruh po sídlisku. Brzdy mala teda zriadené dobre. Zaberali len pri pomyslení. Pýtal sa ma, čo robím. "No s autami nemá moja robota nič spoločné", odpovedám mu. Prídeme do bazáru. Žena medzitým volala ujovi a ten jej rovnako neodporučil dotyčnú bielu Yarisku. Vraj je v ponuke ešte jedna. Chlapík si pýta zálohu 200Eur, akože je to malé auto. Inak pýtajú 500Eur. Nemám obavy, že tu auto v pondelok nebude. Vyplakáva, ako sa v čase korony predávajú zle autá. Vravíme mu, že si pozrieme ešte aj iné ponuky. Ako poslednú si pýtam servisnú knižku. V kancli má jej výpis. Auto bolo pomerne často v servise. Naposledy v roku 2019. Takže ďalšia investícia do náplní a kontroly. Navyše sa autu blíži začiatkom marca STK. Nie, za túto sumu  neberieme. Predajca potom nadhodí, že Yariska pochádza z Hornej Stredy. Vtedy nám obom zapne, že sme ju za plotom bazáru v lete videli. Za 10 000Eur. Auto je nepredajné, niečo na ňom bude. S týmto sme odchádzali preč. Poobede sme sa ohlásili na druhú obhliadku kdesi do Ružinova. Trocha sme blúdili sídliskom. Ďatelinová, Muškátová, Nevädzová, až napokon tá správna-Rezedová. Stála pri múre, otočená do cesty. Drahá sa do nej zamilovala na prvý pohľad. Z auta oproti vystúpil šedivý, pevný päťdesiatnik (hokejista za zenitom). Ruky sme si nepodali z bezpečnostných dôvodov. Obzrel som si auto zvonka, či nie je preliačené alebo škrabnuté. Gumy boli pôvodné, osemročné, a zadná dokonca poškodená o obrubník. Každopádne tieto letné sa vyhodia. Vzápätí chlap auto hneď naštartoval. Prešli sme sa po Ružinove. Yarisa je živá, zrýchľuje viac ako náš Sopel. I on pýtal zálohu 200Eur, inak platí: "Kto prv príde, ten prv melie". Nahliadol som do servisnej knižky a vypadala dobre. Na "preventívke" každý rok.  Technická kontrola až o dva roky. Drahá skonštatovala, že ak je jej "Jahôdka" súdená, počká si na nás. A naozaj počkala. Rozmýšľali sme zbytok víkendu nad obhliadkou a prišli na to, že nevieme ani meno chlapa, ani sme nepozreli, či je vôbec odhlásené. Zdalo sa nám, že trocha zahmlieva. Prakticky sme sa len povozili a nič. I ten olej som pozeral až po jazde, neviem načo. V pondelok sme teda rozbehli akciu. Drahá polovička lustrovala chlapa, ja som preklepol Yarisu. Skontroloval som rodné číslo auta za 15Eur a zistil, že bolo ťuknuté a menený zadný nárazník. Inak nič, vyzeralo, že nemá exekúciu ani kradnuté nie je.  I tak sme v utorok zjednali obhliadku s niekým, kto sa vyzná. Šak zadarmo to nebolo. Ale pokiaľ bude všetko v poriadku, berieme ju. Vyplašilo nás, že predajca hodinu nedvíhal a zdalo sa, že nás zablokoval. Overili sme si telefón a mal ho iba vypnutý. Bol na STK a zavolal obom s5. Dohodli sme si obhliadku na ďalší deň. Drahá hneď v stredu ráno odchádza do Hovadova s mladým servisákom. Pri aute strávili hodinu. Už i predajca bol nesvoj, lebo mal ďalšie kšefty. Zistil, že bol menený i predný nárazník, ale kvalitne. Maličká preliačinka na streche. Inak je auto v perfektnom stave a zodpovedá počtu najazdených kilometrov. Vyhendloval nám i cenu o 100Eur nižšiu, povinnú výbavu a chlap prihodil do kufra i zdvihák. Vraj to často v jazdenkách chýba. Zaberá totiž miesto. Keď sa jej pýtal, prečo si auto kupuje, žena mu odpovedala: "Kvôli vyhrievaným sedadlám". No takú odpoveď v živote nepočul. Čudoval sa, že farba nerozhoduje. Ak chceme auto ešte dnes, treba rýchlo zaplatiť. Hoci sme sa dohodli, že peniaze uvoľní polovička, rýchlejšie sa pošlú z mojej banky, lebo tam má týpek tiež účet. Zvyšok dňa som teda čakal, kým predajca vybaví odpis. Pred štvrtou konečne prišiel mejl s fotografiou technického preukazu a mojím menom. Mohol som uvoľniť prachy-8390Eur. Už i povinnú poistku som mal nahodenú, rýchlo som ju zaplatil. Žena ju u švagrinej, kde čakala celý deň, potom vytlačila. Pár ďalších klikov na kúpu lístka na vlak a utekám na stanicu. Za vyše hodiny sa stretám so ženou na stanici. O 5min. ma vyzdvihuje chlapík a zavezie na kvetinkovú ulicu. V aute podpíšem kúpnu zmluvu. Odovzdá kľúče, papiere, popraje veľa šťastných kilometrov a sadáme do auta. Samozrejme ako prvé, žena zapína vyhrievanie zadkov. Hrá sa s navigáciou, ale nejde jej zadať mesto. Ja hneď na prvej križovatke zotriem hrdzu z kotúčov, keď prudko brzdím. Kto by čakal, že autá budú stáť na červenej? Ideme mimo platenej diaľnice. Cestou rozmýšľame nad menom. Jahôdka znie ako pre slepice. Nakoniec sa zhodneme na Dračici. Je červená a živá ako drak. Zaparkujem ju trocha nešťastne, že je všetkým na očiach. Horšie je, že necháme celú noc svietiť svetielko nad spolujazdcom. Až ráno, ako vediem dcérku do školy, si malá všimne, že sa svieti. "Ku.va!", zahučím a utekám domov po kľúče. Do kufra hádžem už aj termo fóliu. Doma auto prihlásim, čo je pomocou občianskeho veľmi rýchle. Pár klikov. O dva dni prídu plechové značky, ale trocha divné poradie, lebo som videl jazdiť už o mnoho vyššie číslo, dokonca písmeno. Volám aj do servisu, ale gumy a batéria až o týždeň. A to som večer vypĺňal nejaký formulár na pozajtra. Ako som správne predpokladal, blúdi internetovým priestorom dodnes. Takýmto formulárom neverím. Poobede kontemplujeme v servise, aké disky a gumy. Ďalších vyše 650Eur za hliníkové disky a čínske gumy Hankook. Od oceľových ma odhovorili, vraj treba iné skrutky a puklice. Nemal som čas si to porovnať, preto som kývol na "imidžofky". Večer si už aj polovička vyskúšala Dračicu. Na druhý deň som hneď ráno odstránil staré značky, ale predčasne. Poobede som ich znova nasunul. Prišli až po víkende. V pivnici som vyhrabal dokonca aj škrabku na ľad. Rád by som skontroloval chladiacu zmes. Vybral som sa s hustomerom a koncentrátom k autu, otvorím kapotu, odistím viečko a čumím ako keby mi hračky spadli do kanálu. Hustomer do nádobky nestrčím.
Úplná zbytočnosť a starosť sú tmavé fólie vzadu na oknách. Treba ich pravidelne kontrolovať v servise.
Objednal som aj gumené rohože a došli aj tie. Zadná sa mi vidí trocha dlhšia, ale to sa poddá. Vybavená je už aj havarijná poistka, takže nič nebráni pomaly sa rozjazdiť a naučiť Dračicu, čo je skutočné jazdenie! Ponúkame zdarma Vianočný darček, na ktorý nikdy nezabudnete v podobe zážitkovej jazdy s mojou ženou podľa výberu(nákupy, tankovanie, servis) s možnosťou pozdĺžneho i priečneho parkovania viackrát a bonus je cúvanie medzi zaparkované autá. K jazde netreba nič, len sa vedieť modliť.

13.11.20

Modrá priepustka k životu

 Na prelome októbra a novembra sa uskutočnila celonárodná bambusiáda pod názvom "Spoločná imunita". Do telocviční a kulturákov bolo vyhnaných vyše tri a pol milióna Slovákov, ovečiek. Rady na špajdličky do nosa sa tvorili v sobotu už od šiestej rána. Ale šak paličiek je dosť, nechápal som načo tá panika. Väčšinou šťastní ľudia stískajúc bielu obálku sa motali po uliciach. So ženou sme sa postavili do radu pred telocvičňou štvrťhodinku pred ôsmou večer. Nemali sme veľmi na výber, ak nechceme tvrdnúť doma. Dobrovoľne nasilu. Normálne som investoval 30c do zdravotníckeho rúška. Pred nami stálo zhruba 25 ľudí. Rad sa hýbal pomaly ako kravy na porážku. 


Za nás sa postavila veselá partia starých chlapov, ktorí už mali nakúpené. " Pozrite, ako idú smelo donútra. Šak toto sa nedá za triezva ani absolvuvat. Nykde neni napísané, že mosíš byt triézvy", hovorí jeden hneď ako prišli. Najstarší, Jožko, t.č. dôchodca, bol hviezda radu. Všetkých nakazil. Smiechom. Stále sedel, kde sa dalo. Bol pozitívny... na bolestivý chrbát.  Predbehli nás dve cigánky. "Sme teho-tne. Ukážem vám aj knyžku", vraví staršia z nich. Najprv však vyslali opatrne posla za policajtom. To už sme šípili, že tlstý cigán nejde za orgánom len tak. Jožko sediac na pníku, reagoval, že on invalid, ktorý položil svoje zdravie na oltár vlasti musí čakať a dve cigane, tehotné jako kravy sú vpredu. "Hodit ich krokodílom," zakončil svoj pičung. " Aj ja som tehotný", kričí chlap za mnou, "čakám slona. Kukajte aj chobot ze mna už trčí". Takmer pred vstupom na test chytila Jožka potreba. Nejaké tie pivečká sa pýtali von. Policajt, ktorý strážil pri vchode, keď ho videl len prevrátil oči a hlesol: "To snád neni pravda!" Jožko sa zháčil a spýtal sa, či teda môže ísť do tmy. "Utekajte", hovorí policajt. "Nemóžem, bolá ma nohy a chrbát" . Vypukol rehot. Malý Jožko bol dlho preč. Kámoši z mokrej štvrte tipovali, či zaspal alebo zablúdil. "Ten blázen polla mna zabudol načo došél", hovorí Mirko. Naveľa sa došmatlal Jožko k svojmu pníku. Po hodine čakania sme s drahou na rade. Z opačného konca budovy vyšli aj cigánky a blížili sa k nám. Vybehol chlapík v zelenej veste a usmernil ich do tmy kadesi poza školu. Dnu som šiel na pokyn zelenej vesty po žene. Čakal som v šatni telocvične, kým sa zaregistruje. Modrooký vojačik v maskáčoch ma zavolal dnu. Nové parkety a ani nevadí, že vojak je v ťažkých bagančiach. A tých ľudí, čo zaiste dnes prejde po podlahe. Minulý rok nedajboh stúpiť v zimných topánkach na novotou sa lesknúcu podlahu. Príslušník neporaziteľnej armády bol oddelený drevenými lavičkami uloženými do polkruhu a ako jediný mal iba respirátor. Najprv pofŕkam ruky dezinfekciou. Ešte som ani nepodal pani v "spermiovke" občiansky a už si písala meno. Bolo mi to čudné. Po chvíli sa ma spýtala, či ju spoznávam. Zahľadel som sa pod masku do očí, ktoré boli jediné vidieť, a spoznal susedu bývajúcu pod nami. Obdržal som papierik s dvoma číslami 28. Po zápise o5 dezinfekcia. A to už vidím, ako na mňa striehne doktorka s paličkou pripravenou napichnúť ma ako červíka na drievko. Len čo odtrhnem a odovzdám papierik s číslom a odkryjem si pred ňou frňák, zapichne mi hlboko do nosa 10cm paličku. Twistuje mi v dutine ako trenky v práčke. Vyhŕkli mi slzy. Pocit ako keď sa do nosa dostane voda. Trvá asi pol hodiny. Kolegu doteraz bolí nos a ide doktorovi. Na konci telocvične sú staré školské stoličky rozdelené do štyroch radov. Na nich čakáme na svoj ortieľ ako sa vyfarbia lakmusové papieriky. Jedna čiarka negatívny, dve pozitívny. Ako tehotenský test na vírus. My so ženou stojíme opretí o stenu. Posolkyňa dobrých správ veľmi nedbala na bezpečnosť a mala dolu kapucňu. Aj suseda-registračka si siahala za štít rukami. A nechcem vedieť, ako často si zdravotníčka dezinfikovala, tobôž vymieňala, čierne rukavice odkiaľsi z pitevne. Za nami prišiel Jožko a už len ticho sedel. Bol si istý negativitou, ani rúško si nenastokol na nos. Týmto si boli istí aj zdravoťáci, lebo boli pomerne kľudní. Dievčina v tínedžerskom veku skáče od radosti, keď obdrží verdikt. Po pol hodine aj ja podávam ešte raz svoj občiansky a do rúk dostanem obálku s modrým papierikom. Ružové som na stole ani nevidel. Zdravoťáčka mi gratuluje k neskorému darčeku. Akosi nechápem, narodky som mal pred 3 týždňami. Odchádzame pozitívne naladení, že sme negatívni. Poza školu do tmy. Niektorí si koridor skrátili a prekročili územie, kde čakali na test. 
No a o týždeň repete. Spolu so svokrovcami, ktorí bývajú v červenom okrese stojíme večer znova v rade, tentoraz pred kulturákom. Zlanárili sme i staršiu dcérku. Už nebola v miestnom dome zábavy taká sranda ako minulú sobotu.  A twisting v nose ma viac bolel. Rad sa hýbal svižne, vnútri sedeli dva odberové tímy. Ani môj telefón si nezapísali. Poslom dobrých správ bol tentoraz vojačik. V tanečnej sále všetci ticho sedeli. Pamätám víkendy, keď sa tu na hodoch tancovalo. Akurát by na dnes pripadli.
Jeden Záhorák sa snažil dať otestovať svojho somára. Niekde bol nadrbaný zdravotník. Tak nejako prebehlo druhé kolo bambusiády v našej krajine.
Fascinuje ma, že zmysluplnosť a hodnota celoplošného testovania nikoho nezaujíma. Po druhom kole som ani nevidel analýzy od krízového štábu, vojakov, nikoho. A to vyše 70% Slovákov verí, že opatrenia sú správne, kam patrí aj testovanie. Veriť politikovi, že koná pre dobro ľudu, je ako veriť prostitútke, že ide s tebou do postele z lásky. Dušičkový víkend nápadne začali klesať čísla pozitívnych. Pohráva sa niekto s číslami, ako Trump s hlasmi? Každopádne čísla z ostatných dní signalizujú, že "SNP", ako nazval huráakciu akýsi vojak, prišlo neskoro. Navyše, nevykonalo sa porovnanie s PCR testom na kontrolnej vzorke testovaných. Dôvod je jasný, niekto sa bál pravdy, porovnanie mohlo ukázať, aký je AG test nepresný a celá ta mega-akcia je iba šikanovanie národa pod hrozbou domáceho vezenia. Ale pravda sa iba tak ľahko utajiť nedá a jasne sa ukazuje vo výsledkoch PCR testov v tomto týždni. Nie je možné, aby čísla skákali: raz 15%, 24%, potom 20% alebo 9%. Veď je to proti prírode.  Úplne zbytočne sa vyplytvali peniaze i sily zdravotníkov na totálne pochybný výsledok. AG testy tak ako boli použité sú véééľmi nepresné. 

22.10.20

Knihy vs filmové spracovanie 25

Maxim Gorkij napísal o svojom detstve 500 stranovú trilógiu a v r. 1938-1942 bola i sfilmovaná režisérom M.Donskim. Rovnako v troch častiach. Pozerať takmer 5h snímku o spodine ruskej spoločnosti 19st. je únavné a nudné. I keď vykresľuje chudobu vo všetkých jej podobách. Dielo je poplatné dobe svojho vzniku. Prvá časť sa ešte dá pozerať a je vcelku verná knihe. Druhá časť je už menej pútavá a tretia sa odkláňa absolútne od knihy. Vo filme je menej smrti a krutosti ako vo filme. Nedozvieme sa ako umrela Aljošova mama, či milovaná babička. Tretia časť už je ladená príliš socialisticky.

Detektívka Grahama Greena u nás vyšla pod názvom Nájomný vrah. Film nesie názov This gun for hire a bol natočený v r.1942 Američanom F.Tuttleom. Prostredie je preto zasadené v americkom meste. Už v úvode filmu je vidieť, že Raven nemá zajačí ksicht ako v knihe. Vo filme nie sú oceliarne, ale chemička. Masky skúšajú zamestnanci továrne a nie ľudia v meste. Iné mená Davisa alebo detektíva, tak isto hlavná postava sa volá Ellen namiesto Ann ako ju pomenoval Green. Naveľa, námet knihy je do filmu prebratý. No motív vraždy bol iný ako v knihe. Raven zabil mamu vo filme, v knihe spáchala samovraždu. Zopár ďalších odlišností ako napr. mačka nebola vo vagóne, či vymyslená krádež peňazí vo vlaku Anne Ravenom. Prezlečenie navrhol Raven vo filme, v knihe naopak, Anna. Už je len detail to, že Davis má rád sladké, ktorý vo filme nie je. Film je akčnejší, napr. je pridaná scéna úteku Ravena na stanici. Starý magnát zomrel rukou Ravena, no v knihe na infarkt. A nemal ani zbraň z pera ako vo filme. Film končí smrťou Ravena, kniha ešte pokračuje, kde sa vyrieši vzťah detektíva s Ann. 

Veľmi jednoducho písaná a dobre sa čítajúca novela Matka zem (dielo pripomína Marquezových 100 rokov samoty) od nositeľa Nobelovej ceny K.Hamsun-a bola sfilmovaná len raz, a to pred sto rokmi (1921) režisérom G.Sommerfeldtom. Nemý film som vzhliadol s titulkami. Dve tretiny filmu sú v podstate podľa knihy. No posledná tretina sa už dosť odchyľuje od knižnej predlohy. Zavaleného Aksela nezachráni Izák a Inger, ale v knihe stará baba Olina. Nestrhne sa bitka o Barbro a obe svadby v závere filmu sú tiež vymyslené. Na plátne chýba osud najstaršieho syna Elesiusa a trebárs aj Andersa Storma.