Moravskou bránou na dvoch kolesách

    

    Prvý pokus navštíviť na bicykloch Moravskoslezký kraj kvôli počasiu nevyšiel. No prišiel ďalší víkend a s ním slniečko. V piatok sme na poslednú chvíľu menili mierne plán odchodu. Pôvodne sme chceli ísť expresom z Púchova do Žiliny a odtiaľ pokračovať rýchlikom do Českého Třínca. V Púchove zostane auto kvôli tomu, že večer o desiatej sa nebudeme mať ako dostať domov. Ukázalo sa to ako správne rozhodnutie. Momentálne však v raňajšom Ex mi aplikácia ukázala - bez miesta pre bicykle. Preto budeme musieť vstať o pol hodinu skôr a nalodiť sa na rýchlik 5min. pred pol ôsmou. Takže si nepospíme, no ušetríme 2Eur za miestenky.

Viedenský klasicizmus predstavuje poľovnícky zámoček Habsburgov v Cieszyne (hoci ho navštevovali len zriedkavo).

    Vstávame teda v sobotu pred šiestou, ako keď sa budím do práce. Hoci som stanovil odchod najneskôr o 6.30h, kolesá Sopla sa odlepujú hodne po pol siedmej. Žmýkam zo Sopla, čo sa v rámci motorizácie a zákona dá a rýchlosť na diaľnici ani neklesne pod 140km/h. Ísť pomalšie, veru neviem, neviem. Na púchovskú stanicu sme dorazili 5 min. pred odchodom. V tom zhone sa nedarí nasadiť predné koleso na Liv. A vlak práve prichádza na nástupište. Drahá preto chytí do jednej ruky koleso, do druhej bicykel a takto utekáme na 2. nástupište. Musí byť na nás komický pohľad. Minútu pred odchodom zavesím Treka druhého na hák, Morušu si drahá drží pri sebe. Za pol hoďku sme v Žiline. Máme dosť času kúpiť si minitky a obdivovať boľševistickú architektúru zelených kachličiek. Hovorím jej, že mi stačia 4 kúsky koláčikov. No ona pochopila, že z každého. Takže máme 15ks+makový rožok. Dotlačíme ich až v cieľovej stanici na Hraniciach. Na žilinskej stanici vládne prezamestnanosť a partia drhne dlážku. Kľudne by ich nahradil robot.

Za cisára pána v Cieszyne premávala z centra na stanicu električka. Jej koniec počal vznikom ČSR.

    V rýchliku vezieme bicykle iba my. Oproti EC nemusíme platiť miestenky pre tátošov a lístok je lacnejší. Prakticky ako vozením sa po Slovensku. Bicykle zavesíme na hák vo vozni na to určenom a my sedíme v druhom vozni, v kupé. Cestuje s nami jedna babka, ktorá putuje do Bohumína na cintor. Živá, teda nejde si tam ľahnúť, ale položiť kyticu na hrob rodičov. Drahá sa s ňou dá do reči, ja sledujem ubiehajúcu krajinu Kysúc. Za Jablunkovským priesmykom sa menia štikmajstri, názvy staníc a stavajú sa i dvojjazyčné. Míňame Třinecké železárny a po chvíli zosadáme v Českom Těšíne. 

    Po r.1918 zostala Čechom priemyselná časť Těšína, kdežto Poliakom starobylá s hradom. Že Těšín bol za CaK jedným mestom pripomínajú už len koľajnice električkovej trate. Vyberieme sa najprv na východ po moste Wolnošti cez rieku Olše do Polskie panstva. Popri aleji sa dostaneme pod hrad, no najprv ideme hore na rynek. Dominuje mu fontána sv.Floriána. Infocentrum zatvorené, obslúžia vás pod hradom. Po fotení teda ideme do parku a navigáciu k Habsurbovskému zámku. No tam je len automat. Pohľadnica sa tentoraz nekoná. Aspoň nie z Poľska. Snáď bude na českej strane.

    Zvezieme sa dolu a po moste Przyjazni (Priateľstva) sa vrátime k bratom. Hneď pri moste je našťastie infocentrum otvorené. Preto beriem pár pohľadníc a ideme na námestie ČSA s radnicou. Pred ňou stojí koncertné pódium a fontánka mlčí. Pokračujeme na Hlavní třídu a potom popod viadukt k sídlisku Hrabinská.

Novorenesančná radnica na námestí ČSA.

   V súčasnosti toľko omieľané Sudety a dekréty neboli len o Nemcoch. I Poliaci sa po "Mníchove" v r.1938 vrhli tankami na Československo a skoro na rok (kým si Poľsko nerozdelilo Nemecko a Rusko) zabrali takmer celé Těšínsko, Čechov vyhnali aj s velebníčkami a zabrali im majetok.

  Stále vyťahujem navigáciu, no i tak zakufrujeme, kým sa vymotáme z Těšína na Chotěbuz a cyklochodník 6100. Našliapeme tak zbytočné výškové metre. Cyklotrasy sú značené príšerne. Nie ako u nás na stĺpoch alebo stromoch. Ani odbočka nie je poriadne označená. Najväčšie prevýšenie na trase je však priamo pred nami do centra obce k ruine zámku. Vedľa neho stojí hlásna vežička, kde po zavolaní na akési číslo, príde zriadenec a za 20 kačenek je možný vstup. 

Stredoveká gotická hláska a ruina klasisistického kaštieľa.

    Môže byť pekný pohľad z nevysokej veže na kraj pripomínajúci myjavské kopanice. Nad nimi v diaľke dominuje Lysá hora.  Za dedinou vchádzame do lesa. Po včerajších dažďoch je úzky chodník blatistý a radšej zosadneme dolu. K potoku Chotěbuzka je i dosť strmý. O5 nasleduje stúpanie na Bučinu cez pokosenú lúku popri usadlostiach. Hoci ďalšia dedinka sa nazýva Dolní Těrlicko, sprvu sa o5 viac oprieme do pedálov. Oproti minieme dve turistky a letíme dolu k priehrade. 

Kedysi zdroj vody pre železiarne a bane, dnes už len rekreačná nádrž.

    Na telese vodnej nádrže Těrlicko už stretáme i viacej cyklistov. Niektorí pokračujú na sever na Karvinú, my odbáčame doľava k Havířovu. Pred ním je ešte malá obec Životice. Stojíme pri ďalšej ruine zámku. Ozýva sa pri ňom hlasná hudba, asi nejaká párty na halde odpadkov a kope porezaných kríkov. Možno ľudkom krivdím a skrášľujú okolie rozpadajúceho sa zámku. Je mimochodom na predaj. Vraj v útrobách i niekto býva.

Perla Těšínska. Majiteľ chcel dokonca status kultúrnej pamiatky zrušiť, ale našťastie sa tak nestalo.

   Každý pozná masaker v Lidiciach, či v Nemeckej. No i nenápadná obec Životice poblíž Havířova sa do histórie smutne zapísala tragédiou v auguste 1944. Skopčáci postrieľali všetkých chlapov v dedine ako pomsta za troch zabitých gestapákov pri nejakej krčmovej bitke. Zákerne ich z domu vyviedli pod zámienkou výsluchu a za domom popravili. Pretvárka gestapa šla do dokonalosti a v úmrtných listoch bolo 25 chlapom napísaný infarkt, ostatným mŕtvica. Nacionálnym besnením (Nemcov v obci ušetrili) vlastne neporušili ríšsky zákon a nikdy ani po vojne, neboli potrestaní.  

    Telefén si vložím do púzdra na taške zavesenej pred mnou a pustím navigáciu. No kvôli slnku dopadajúceho takmer kolmo na mňa, veľa toho nevidím. V spleti Havířovských uličiek lepšie ako nič. ďalší menší stupák a letíme dolu k Lučine. Čiastočne po cyklotrase, čiastočne sa motáme ulicami najkratšou cestou do Ostravy. Na hlavnom ťahu z /do Frýdku Místku skončíme na chodníku. Akosi sa mi nezdá cyklotrasa. No moje mapy nie sú aktuálne, preto cez most šliapeme do Šenova. 

"Větroky" mal ešte počiatkom 20st. každý druhý dom a slúžili na mletie obilia.

    Hneď je idylicky vedľa diaľnice múzeum. Samozrejme otvorené iba v týždni. Takže sa vraciame hore na Vráclavskú ulicu, kde po pár metroch schádzame dolu k nejakej žaburine. Musím dávať pozor na malé dievčatá na kolobežke. Konečne sa napojíme na cyklotrasu označenú J, ktorá vedie do centra. Verní tradícii obiehame svadbu. Po krátkom stúpaní míňame tabuľu Ostrava. Okolie je mi povedomé. Vskutku som tu pred rokmi bol vo firme STC. Letíme dolu o5 k Lučine a k rýchlostnej ceste. Popri nej a čiastočne lesíkom smerujeme na sever. 

Perla Sliezska. Barokový kostol Prozřetelnosti Boží. Zaujímavosťou je samostatný vchod (vľavo) pre vrchnosť. 

    Starú kolóniu obývajú sociálne znevýhodnení občania. Cez kruháč sa dostaneme na cyklotrasu O. Dopravný podnik veľkoryso sprístupnil časť dvora, cez ktorý prechádzame (oplotený). Za ním sme na Hranečníku, momentálne rozrytom. Je tu konečná elektrík. Popri Lučine sa dostaneme k hradu. 

Slezskoostravskému stredovekému hradu hrozil zánik. Nie dobitím Švédmi, ale jednoducho demolíciou počas ťažby uhlia. 

    Hoci tabuľa ukazuje 1km, počujeme hudbu a nie je to viacej ako 500m. Na nádvorí i pod ním duní metalová hudba festivalu Sorfest. Vedel som, že sa do neveľkého hradu dnes nedostaneme, aspoň si ho omrkneme zvonka pri trieskaní bubnov. Inak škoda, vo vitrínke bola celkom pekná pohľadnica Moravskoslezského hradu. Hoci cyklisti pokračujú za hradom doprava, ja idem rovno. No chodník končí v električkovej trati. Prenesieme kolimahy, hoci je zákaz čo i len vkročiť do dráhy. No dnes tých zákazov porušíme ešte... Za traťou však cesta nikam nevedie. Preto sa vraciame a napojíme na cyklochodník. No i ten je uzavretý pre rekonštrukciu križovatky a mostu Na Karolíně. To by však neboli čecháčkovia, keby nevynašli obchádzku. Cez valy zeminy a asfaltu sa preťahujú na druhý koniec.

Moravu a Sliezsko oddeľuje rieka Ostravice.

   Krátky úsek popri rieke Ostravice dôjdeme k novému mostu Jana Balabána. Boli sme pri počiatku Ostravice vo vodnej nádrži Šance a teraz sme blízko jej konca v Odre. Už z diaľky sa čnejú komíny vysokých pecí Dolních Vítkovíc.  Samozrejme nesmieme minúť toto veľkolepé dielo ľudského umu. Navrhli, nakreslili a spočítali kilometre potrubia a tony oceli bez počítačov. Len s jednoduchou kalkulačkou a rysovacou doskou. Dnes niečo nepredstaviteľné. Zleniveli sme, spohodlneli a s nástupom UI nám mozgy zakrpatejú totálne. Prechádzame pod plechovými monštrami k 1. peci. Od r.2015 je na vrchu obohnaná oceľovou lávkou (akože skrutkovica, preto "bolt") a na vrchole vyhliadková plošina. Inofcentrum je dnes však v plynojeme. V r.2015, keď sme prvýkrát Dolní Vítkovice navštívili, bolo práve v peci. resp. v prístavbe. Drahú konštrukcie fascinujú (nadchnú každého), preto uteká kúpiť lístky. Len hore na plošinu, 100 min. na prehliadku celého areálu nemáme, hoci by sme sa veľmi radi dozvedeli o histórii, či výrobe železa.  

    V plynojeme je aj bufet, kde robia pizzu, či ponúkajú focacciu alebo sladký koláč. Objednali sme si jednu malú, 30cm, pizzu s prošutom. Badám, že mladá generácia už nerozumie slovensky. Vstup máme za trištvrte hodinu, čo je dosť času. Čas je však pojem relatívny, a kým nájdeme vchod do veže (Bolt café), vstup v podstate zmeškáme o 2min. Vidíme len ľudí miznúcich na druhom poschodí. Zazvoním na obsluhu výťahu, že čakáme pred bránkou. Vraj pošle niekoho. Po desiatich min. sa nič nedeje, preto volám znova. "Chviličku", odpovie pani z výťahu. Drahá znervóznie, pretože zasa času nazvyš nemáme a ďalší vstup nám nevyjde. Už sa zbierajú ľudkovia na vstup o 15h. Za ďalších 5min. zhora dohrmí výťah s vysokou dievčinou v žltej prilbe, ktorá ukrýva havranie vlasy. Otvorí nám a nakáže nasadiť si rovnako žlté helmy z koša. Výnimočne nás hore vyvezie výťahom, inak by nás čakalo vyše 460 schodov na 70m vysokú pec. Výšok sa nebojíme, tak môžeme vyštartovať preskleným výťahom do ostravského neba. Na spodnej plošine, čo je vrchol pece už postávajú návštevníci. Nad pecou je však postavená lávka do výšin. Na jej konci je tiež plošina i lávka a la lomničák s romantickým výhľadom na železiarne Třínec. Krásne výhľady na ostravsko, dutnajúcu haldu Ema, či skrachovanú Liberty Steel (Nová huť).

   Možno aj kvôli odstaveniu pecí Novej hute v r.2024 a následne vďaka čistému vzduchu sú dnes výhľady doďaleka. Na opačnej strane sa čnie neveľká Opavská pahorkatina a Vítkovická vrchovina. Niekde pod ňou sa budeme motať cestou na Hranice. Teraz si však vychutnávame pohľad, napr. aj na najvyššiu budovu radnice v Čechách. Pár spoločných foto na Bolt tower a je čas ísť pešibusom dolu. Odovzdáme prilby na dezinfekciu a nasadzujeme naše cyklistické. Ruskou ulicou jucháme na chodníku k riečke Odra. Zastavíme sa na Mírovém námestí u pekných pamiatok - kostol sv. Pavla a radnice. 

Mix slohov postavený z tzv. reznej tehly (teda bez omietky) dal tvár celým Vítkoviciam.

    Námestie sa otmavilo sociálne neprispôsobivými občanmi. Boľševik ich do Vítkovíc dotiahol ako lacnú pracovnú silu. Preto sa nejak dlho nekocháme a pokračujeme po chodníku ďalej. Vidíme, že policajti riešia nejakého cyklistu. Týpek sa rozčuľuje a my taktne mizneme z hlavnej ulice do postranných uličiek Zábřehu. Zastavím pri bludnom balvane.

Žulový kameň do Čiech dopravil zo Škandinávie ľadovec v dobe ľadovej.

    K ďalšiemu zámočku na vŕšku sa nám nechce ísť. Preto cez sídlisko pokračujeme na cyklochodník vedúci na hrádzi riečky Odra. Odtiaľ je navigácia už jednoduchšia, stále po Eurovelo 4. Vetrík fúka do chrbta, takže sa ide pohodlne. Ani nejak neženieme krásnou tichou krajinou riečky Odra. 

   Riskneme prechod rozbitou lávkou cez Ondřejnici. Jej zchátralý stav pôsobí luxusne oproti Brunovskej lávke ponad Váh. Ale predtým sa pýtam ľudí, či sa dá prejsť. Obchádzka po ceste by bola príliš fádna. V dedinke Košatka sa zastavíme na kofolu. Klasická šenkárka nám naleje dve malé kofoly. Iba nad 100 kačenek sa dá platiť kartou. Cesta do Petřvaldíku by mala byť do konca týždňa uzavretá, no cyklisti prúdia spoza stromov, preto sa i my po osviežení vyberieme po novom asfalte. 

Prečo neprístupná? Choďte sa pozrieť na Brunovskú lávku.

    To už sme pri mošnovskom letisku. Na ploche sú odstavené nejaké Boeingy. Vravím drahej, ako je táto cesta počas konania Dny NATO uzavretá. Z neveľkej vyvýšeniny dovidíme na Beskydy a ikonickú Štramberskú ihlu. Prejdeme Albrechtičkami a ani som si nevšimol, že sme v Novej Horke. Dominantou obce je barokový kaštieľ. 

"Malá Viedeň" mal prezývku zámok, pretože sa v ňom usporadúvali candrbále. Vyhrávala v ňom dokonca i vlastná kapela.

    Drahá zostane kdesi dolu pri križovatke, no ja vidím otvorenú bránu a zabočím doprava. zastavím pred vchodom a pýtam sa na pohľadnice. Kastelán, či "správce muzealní podstaty" ma vedie do pokladne. "To je tam tá pekná, žltá, budova?", pýtam sa. "Ne, to je márnice," odpovedá správca. Pokladňa je za zámkom v novej budove. Môžem si jediné dva kúsky pohľadníc na ruku kúpiť. Volá žena, že kde som. Príde za mnou, no ja splašene znova behám po zámockom parku. Neprejdeme ani 4km a o5 stojíme pri zámku v Bartošovicích. Tentoraz už poslednom. 

Neorenesančný zámok z 19st.

                                                                                                                                                                                                                                                                             

    Spod Bartošovického potoka stúpame na nevysoký kopček rovnakého mena. Ponoríme sa posledný krát do nivy riečky Odra. Zaujímavé, že pod stromami je chodník kamenistý, no na lúke asfaltový. V dedinke Kunín, kde je známa mliekareň lížeme prírodnú rezerváciu už len krajom. Vrátime sa do nej po krátkom stúpaní za obcou. Pri Odre je veľmi pekný lesný mlyn, no odfotiť ho je kvôli stromom obtiažne. Odpočinieme si na lavičke s otravnou mačkou. Drahá ukusuje z banána, ja z minitiek. Odhadujem, že okolo pol úsmej by sme mohli byť v Hraniciach. V krásnych zákutiach Odry sa fotí nevesta so ženíchom.

Jeden z mála kompletne zachovaných mlynov.

   Posledné sily venujeme dlhému stúpaniu za Bernaticami. Odmenou sú výhľady na povodie Odry a Starojičínsku zrúcaninu hradu. Mať tak hodinu navyše, zašli by sme k nemu. Nie je ďaleko. Takto sa však otáčame na západ k tmavému Hrabětickému lesu. V Jeseníku nad Odrou opúšťame i Eurovelo a dávame sa na cyklochodník č.5. EV4 pokračuje tiež do Hraníc, ale východnejšie. Vidím kostolnú vežu Bělotína a do Hranic to nebude ďaleko. Za lesom sa ocitáme v Olomouckom kraji. Ku kostolu stúpame. Zrovna je omša pred malou kaplnkou. Krátke 8% stúpanie pri diaľnici už ani nevnímame. Či je to únavou alebo sme tak rozbehnutí? Po Nádražní ulici odkrajujeme posledné metre k železničnej stanici. Aj na tom poslednom úseku odbočíme zle a musíme sa vrátiť hore k stanici. Obskúrna stanica s unavenými štamgastami a potulujúcim sa cigánom. Staničná krčma patrí doteraz k IV. cenovej kategórii. Cigarety bez kolkov, ale kofču nám nalejú.

   Regio Jet pokladňa vysiela wi-fi signál, preto nie je problém kúpiť lístky cez apku. Risknem i návštevu smradľavých záchodkov, hoci vidím, že sa tam ožrani motajú. Mladí ľudia  bez budúcnosti. Čo ich priviedlo na zlú koľaj? I na tejto stanici nás pánko premiestni, aby mohol umyť dlážku. Máme vyše pol hodiny, vlak dokonca mešká 5 min. Konečne blikne nástupište a môžeme si kolimahy odniesť na 2. Počkáme, kým sa vylodí partia na horských bicykloch a vyložíme na háky Liv a Trek druhý. Ukusujem si z makovníka, jeho koniec doslova natlačím do seba. Od Vsetína do Púchova je výluka, na Slovensko jazdia busy. Už na nás čakajú a Treka odstrojím od kapsičky, či pumpičky, predtým než sa zavesí na hák. Tmavým večerom jucháme do gumárenského mesta. Prichádzame na stanicu, kde akurát vidím odchádzať posledný expres na juh. Bolo prezieravé nechať si auto v Púchove. Zostáva posledná etapa domov. Už neženiem ako ráno a po jedenástej hodine parkujem pri dome. 

Malebné Poodří sme prakticky prešli celé. Nenáročné s mnohými zákutiami a meandrami Odry. Stačí však raz, pretože sú úseky, kde telom trasie riadne. Na Ostravsku sú však iné trasy a iste sa sem vrátime.

Kľak a Hnilická Kýčera

 

    Vo sviatok práce som sa rozhodol podniknúť sólo výstup na hrebeň Malej Fatry. Predpoveď počasia bola celkom priaznivá. Dlho som sa hral s variantou prepravy. Keďže sa mi ťažko odhadoval čas pochodu, rozhodol som sa napokon ísť autom. Aj keď bez diaľničnej známky. Dopravím sa za necelé dve hodiny do Rajca, kde skočím na bus do Fačkovského sedla. Odtiaľ pešo s5 do Rajca cez Malú Fatru. Nemusím sa tak naháňať na spoj domov.  

    Ráno sa prebúdzam po šiestej. Je piatok a takmer som zabudol na studenú sprchu. Vraciam sa do vane a dávam si rannú "kávu". Krátko pred siedmou štartujem Sopla a vyrážam do slnečného dňa. Ako sa pomaly po okreske blížim k Trenčínu, vidím pred sebou zatiahnutú oblohu. V Dubnici už nadávam, že som mal ísť radšej mladej na zápas. Stredná oblačnosť pokryla oblohu. Verím však, že kým budem hore, vyparí sa. Okolo 8.45h parkujem na námestí SNP. Nahodím batoh na chrbát, vezmem do rúk paličky a krížom cez námestie sa vydám na zastávku. V polovici ceste sa zastavím pred parkovacím automatom. Funguje. Nedá mi to a vrátim sa k autu. Blízko neho je automat mĺkvy. Znova sadám do auta a cez polku mesta ho napokon zapichnem pod činžiakmi na Hollého ulici. Poklusom potom bežím na zastávku. Času mám však dosť a bus aj tak mešká. Sledujúc bociana na stožiari teda čakám pod zamračenou oblohou na spoj. Konečne sa dedo za volantom dovalí a kupujem si lístok do sedla za 1.75Eur. Pomaličky, hádam na dvojke, sa trepeme Rajeckou dolinou a potom hore do sedla. Zopár turistov vypľuje bus na zastávke, väčšina sa však dotrepe autom. Kráčam po žlto značenom chodníku a nechávam rodinky, či príležitostných výletníkov za sebou. 

    Aj s babami sme tu dvakrát boli. Prameň Nitry vyschnutý. Vysúvam paličky a šetrím si nohy. Čaká ma 30km. Po poldruha hodine som na vrchole ikonického Kľaku. Kríž a vlastne celý kopček je obkolesený kvázi turistami. Obloha je stále zatiahnutá, no začína presvitať slniečko. To je dobré znamenie. Zjem banán, suchý rožok a  po červeno značenom chodníku schádzam dolu. Ku križovatke Pod Kľakom je chodník pomerne strmý. V lese sa rozlieva vôňa cesnaku. Zelený koberec sa objavuje často, pokiaľ ho nevystriedajú skaly. 

    Na Ostrej skale je rodinka českých turistov. Prudký zošupom zídem do Vríčianskeho sedla. Nezdržujem sa a o5 naberám výšku pod Kútik. Oproti mne sa rútia traja cyklisti. Nechápem, pretože  na hrebeni nie je cyklotrasa. No v podstate sa ide širokou lesnou cestou, prečo nie? Odkopávam konáre, aby nezavadzali cyklistom. Je takmer jedna hodina, keď som na lúke posiatej skalami. Počasie sa vylepšilo a je gýčová obloha s bielymi kumulami. 

     Sadnem si pod skaly s nádherným výhľadom na juhovýchod. Pred sebou mám pohorie Vtáčnik, vľavo Veľkú Fatru a dovidím aj do Nízkych Tatier. "Ládujúc" sa salámou a rožkami si vychutnávam výhľady. Zo Skaliek sú takmer také ako z Kľaku. Akurát nevidím Strážovské vrchy. Tie sa mi ukážu až na záver z Kýčery. Nie som však ani v polovici túry, preto pokračujem ďalej na ďalší lúčny kopec Janková. Na ňom si starší páni zakladajú ohník. Tí pravdepodobne skončia v Rajeckej Lesnej, no ja zasa prudko stúpam zo sedla Úplaz na kopec rovnakého mena. 

    Z neho už vidím prudko stúpajúci chodník na Kýčeru. Takže najlepšie nakoniec. Z Úplazu ukazuje hríbik takmer hodinu na Hnilickú Kýčeru. Sú tri hodiny. Do štvrtej by som mohol kopček otočiť a najneskôr do pol siedmej byť pri aute. Na Kýčeru je vskutku strmý 200m výšľap na nejakých 600m. Teda takmer 45° sklon. Pravidelne dýchajúc zvládnem kopček za nejakých 15-20min. Nad hlavou krúži vetroň, pp. z Martinského letiska. Nie sú z neho kruhové výhľady ako z iných, ale má niečo do seba. V diaľke vidím pod sebou Rajec. Bude to  pekná cestička údolím asfaltovou cestou. Na vrchole je okrem mňa nejaký diaľkoplaz. Otvorí si papierovú mapu a čosi študuje. V dnešnej dobe navigácii je to skôr ojedinele. 

    Po prašnom chodníku sa zošuchnem s pomocou paličiek do sedla pod Kýčerou. Na hríbiku zbadám 2min. k prameňu. Stále som na jednej 7dl fľaši, hoci trepem zo sebou malú kolu i ďalšiu 2l fľašu. Neodolám však horskej bystrine a z dlaní sa osviežim. Má horkastú chuť, no možno je to špinavými rukami. Pri najhoršom budem mať sračku. (aj som mal o deň neskôr). Vrátim sa do sedla a vydám lesnou cestou. No ani po 100m nevidím zelené značky na stromoch. Mrknem do mapy a vidím, že idem zle. Preto sa vraciam a odbočím na správnu cestu. Po Oselné chaty lesná cesta prudšie schádza dolu do Porubskej doliny. Sprevádza ma Porubský potok až po prvé domčeky Kamennej Poruby. Od chát kráčam vyše 8km po asfaltovej ceste. Dobre, že som sem drahú nakoniec nezobral. Tam aj s5 šliapať 19km po asfalte a potom ešte ten prudký výšľap hore na Kýčeru... Nestojí to za námahu. To už je lepšie pokračovať na Martinské hole, čo je len o hodinu dlhšie ako do Rajca. Na Martinkách možno prespať a na druhý deň dolu. Porubská dolina je impozantná, podobá sa na Ľubochniansku, obkolesená kopcami. Žiaľ i vyrúbanými. 

    V pätách mi kráčajú dvaja chlapi. Pridám do kroku, no veeľmi pomaly, ale isto sa približujú. Pomáhajú si paličkami. Držím si ako tak vzdialenosť, mám aspoň zábavku. Spomalí ich až prekvapujúce stúpanie od Kamennej Poruby. Okrem nespočetných riav sprava i zľava, či studničiek s akože pitnou vodou, sú cestou pútnické kríže. Volá drahá, či žijem. Zahajujú grilovaciu sezónu u babky. Medzi pol ôsmou-ôsmou by som mohol k im doraziť. Posledné menšie stúpanie od križovatky Pod Požehnami a už vidím baráky Rajca. Míňam židovský cintorín a som na bus stanici. 

    Život za kofolu. Kráčam však ďalej k autu, že snáď po ceste sa niečo objaví. Vskutku poblíž obytných blokov je Rajecká piváreň. Všetky možné aj nemožné pivá, ale ponuku kofoly nevidím. Ale čo by to bol za kraj, keby ju nemali. Platiť sa dá kartou od 10Eur. Upozorňujem čašníčku, že od dnes by sa malo nad Eur platiť elektronicky. Pozerá na mňa, pozerá na tabuľku ako.... Zjavne netuší, o čom točím. No nič, naškriabem 1.20Eur a vypijem vonku malú kofolu. Zbalím foťák a prejdem tých pár metrov na parkovisko. Po vyše 8h ukladám batoh na predné sedadlo. Celkom som túru rýchlo zvládol, oproti navigácii, ktorá ukazovala 10-11h. Čelné sklo mám od lepkavej živice. 

    Veľmi pekná hrebeňová túra lesmi, ktoré sa ešte síce príliš nezelenali, pod nohami zakvitnuté lúky napr. aj deväťsilom, podbeľom, fialkami, nado mnou ešte zasnežené Starohory, či Nízke Tatry. No ako som písal, už by som radšej ťahal na Martinské hole ako do Rajca. Ušetril by som si pľuzgier na palci pravej nohy.

Cyklohaluzice XVII

   Ani nie po týždni v Bielych Karpatoch sa na kopce o5 vraciam s kolesami Treka dvojky. Tentoraz bližšie k domovu, na Myjavskú pahorkatinu. Rozhľadňu na Kamenci som mal už dlhšie v hľadáčiku, čakal som len na správne podmienky. Tie prišli prvý májový víkend a po ľahkom obede po 13h roztáčam pedále západným smerom. Do chrbta mi fúka južný vietor, takže cestou hore ma bude ako tak poháňať. Do Senice na stanicu pôjdem však proti nemu. Na druhú stranu dolu kopcom. Za Brezovou neodbočím do Žriedlovej doliny, ale zostávam na ceste 499 do Myjavy. Rád by vyskúšal prístup z tejto strany. Vskutku je asi najlepší, čo sa týka kopčekov. Najmenej stúpania. 

    Urobím však chybu, keď nejdem rovno do Myjavy, ale na križovatke Pokrivníky sa dám zlákať Kopaničiarskou cyklotrasou na Bukovú. Čaká ma 60 výškových metrov navyše k vysielaču na Jaseníkoch. Aspoň vidím odtiaľ svoj cieľ - Kamenec. 

    Od križovatky Belanskovci letím dolu do Turej Lúky. Neobiehajú ma ani tak autá, ako skôr motocykle. Z Turej Lúky nabieham na posledné, najväčšie stúpanie na 520m vysoký Kamenec. Vcelku to ide, keď sa dostanem do tempa, kritický úsek je asi v dvoch tretinách od Junasov. Potom už som prakticky hore. Kúsok sa musím vrátiť po úzkom asfaltovom chodníku k rozhľadni. Za dve a pol hodiny som pod neveľkou drevenou rozhľadňou. 

Uprostred kopaničiarskeho kraja sa od r.2023 týči neveľká rozhľadňa.

    Očakávania nesklamali  a binokulár netrepem zbytočne. Sú nádherné výhľady na Biele a Malé Karpaty. Za nimi panoráma Považského Inovca. Dovidím až na malofatranský Kľak. Na juhu sa točia veterné mlyny v Rakúsku. Viditeľnosť je teda úchvatná. Na rozhľadňu dorazia nejakí výletníci. Neďaleko je totiž parkovisko a ľudia sa sem jednoducho odvezú autom. Pýtajú sa ma, aké hrady vidia na východe. Krásne sa čnie čachtický a za ním v Inovci zasadený Tematín. 

    Tvarohový koláč už nestíham, pretože sú štyri hodiny a o pol šiestej by som rád stihol vlak zo Senice. Mohol by som jednoducho zísť na stanicu do Vrboviec, no chýba mi práve úsek cesty z Vrboviec do Sobotišťa. Dolu z Kamenca prekonávam rýchlostný rekord, keď mi navigácia nameria závratných 69km/h. Vo Vrbovciach sa zastavím pri rázovitom domčeku a pokračujem dolinou potoka Teplica do Sobotišťa. 

    Kopaničiarske usadlosti sú v podhorí Bielych Karpát veľmi pútavé a kontrastné. Ani protivietor zatiaľ nie je. V Sobotišti o5 odbočím k habánskym domčekom, no po pol piatej sú zavreté. Známou trasou popri Kunovickej priehrade šliapem s hubou plnou závinu do Senice. Na cyklotrase kopec ľudí.

Nyáryovský barokový kaštieľ v Sobotišti.

     Neviem, čo som si myslel, no voľný wi-fi signál na námestí nie je.  Risknem teda jazdu na čierno, veď je medzi Kútmi a Trnavou samoobslužný systém. No keď vidím prichádzať na perón sprievodkyňu, nie je mi všetko jedno. Lístok treba mať kúpený pred nástupom. Vo vlaku je dostupná sieť, preto hneď ako sa nalodím, kupujem lístok. Z Jablonice, šak čo. 

    Približuje sa sprievodkyňa a ešte nie sme v tej prekliatej Jablonici. Premiestňujem sa ďalej od nej. Aspoň si zavesím kolimahu. Konečne sme v Jablonici prudkým brzdením pred priecestím. Sprievodkyni teda môžem ukázať platný lístok. Táto vychcanosť sa mi vypomstila vzápätí na hajzli, keď mi hajzlová doska buchla v zákrute po vtákovi. Dobíjal som sa do jediného funkčného hajzla, stále sa mi totiž zavierali dvere. Nakoniec som ešte dostal po vtákovi. Pred pol siedmou sme pri cukrovare a mám vyše polhodiny na spoj domov. Tak si obzerám panoptikum ľudí, hlavne študentov, na nástupišti. Vlak dohrmí bez vozňov pre bicykle. Zadkom ho vtrepem do chodbičky, znova sa mi zatvárajú dvere. 

    Neprešiel ani týždeň a o5 vitajte vo Vrbovciach. Tentoraz však nie som sám a s drahou pokračujem zo Senice ďalej na Záhorie. Vybral som takú nenáročnú rovinatú trasu bormi a hájmi. V pláne bolo skončiť v Zohori, no nakoniec sme nasýtení potiahli až do najväčšej dediny. 

    Začali sme teda spustením sa kopaničiarskou dolinou do Vrboviec a Sobotišťa. Hneď pri prvej zastávke vo Vrbovciach poštípe drahú včela. Preleteli sme cez Senicu a napojili sa na "fungl" novú cyklotrasu popri riečke Myjava. 

    Pri obecnej "čističke" (oficiálny názov na tabuli) v Šajdíkových Humencoch odbáčame na žltú cyklotrasu. Obiehame pani na Liberte a nás obieha babenka na cestnom. Za dedinou sa ponoríme do krásnych borovicových lesov. Najkrajšia časť cyklotrasy. Pôda je však piesok. Babenka na cestnom sa vracia s5. Pri cikpauze mi pristane na kapse dospelý červotoč. Hrá mŕtveho, no mňa neoje.e.  Za hájovňou Kalaštov si ukusujem z bagety a mini klobásky. 

Šaštínskymi bormi.

    O5 nás obieha Liberta. V najkrajšej obci Slovenska z r.2010, Borskom Mikuláši, stojíme pri ikonickom domčeku so slamenou strechou. 

Sumurovec (podľa mena posledného obyvateľa) bol obývaný až do r.1984.

    A oproti sa rúti známy cesťák. Odkiaľ sa tá baba vracia? Ďalšou zastávkou v Mikuláši je rodný dom Jána Hollého. Domček je však zavretý. 

Rodný dom slovenského "Homéra" z 18.st.

    Napájame sa na hlavnú cestu do Lakšárskej Novej Vsi. Čaká nás asi jediný kopček na trase. Zletíme dolu popri plynovode Eustream a sme v dedine. Rovnou cestou pokračujeme ku križovatke Hrabovec, kde na chvíľu opúšťame modrú cyklotrasu. 

    Hľadám odbočku k rozhľadni. Nedá sa minúť, no rozhľadňa ukrytá medzi borovicami rozhodne áno. Na piesku sa bicykle šmýkajú a hrozí pád. Akosi sme prešli kovové monštrum a vraciame sa s5. Žena konštrukciu napokon zbadá. 

Rozhľadňa Vŕšok je bývalá 30m vojenská pozorovateľňa.

    No dostať sa na ňu nie je jednoduché. Spodok rebríka je odrezaný. Treba sa vyšvihnúť hore. Pomôckou je uviazaná šatka alebo čo, do ktorej sa dá strčiť noha. Úzkym rebríkom šplhám hore. Oderiem pritom drahej batoh o kovové obruče. Nepočúval som ju a mal si ho dať dolu. 

Výstup hore je len pre otrlé povahy s dobrou kondíciou.

    Vyliezť na kovovú konštrukciu dá zabrať. Hore sa kýva, vŕzga, a to ani nefúka silný vietor.  Vyhliadky sú na vrcholky borovíc pod mnou impozantné. V diaľke Malé Karpaty s Plaveckým hradom. Na opačnej strane Morava a na juhu veterné mlyny v Rakúsku, či blízke Malacky. Oznamujem drahej, že zliezam dolu. Noha do šatky, no kýve sa. Skok na zem a môžeme pokračovať. Najlepšie bude vrátiť sa a pokračovať cez Studienku na Malacky. Za obcou začína vojenský obvod, ktorý skončí až kdesi pred diaľnicou. 

Panoráma borov a Malých Karpát.

    To sme už kúsok pred mestom. Sú takmer štyri hodiny a prázdne žalúdky sa ozývajú. Neváham a stojím pred prvou reštikou  popri ceste. Zámocká vináreň je na začiatku rozsiahleho parku. Objednám si kofolu, drahá pivo. Vináreň je pomerne veľký podnik. Žena ochutná kapustnicu, ja poškuľujem po šaláte s mozzarellou. Napokon mi prinesú pizzu. V podstate to isté, len mám ingrediencie nahádzané na pizza ceste a nie so štangličkami. Veľkú pizzu nezjem, ani sa nechcem napráskať pred ďalšou cestou a čašníčka mi ju zabalí do alobalu a vrecka. Drahá pre istotu ešte do ďalšieho vrecka. Rozhodneme sa pokračovať až do Hovadova. Je to 50km, ale sme sýti a sily máme dosť. Chýba nám vlastne úsek z Devínskej do Blavy. Čas však tlačí, preto dlho nesedíme a vydáme sa prejsť po parku ku kaštieľu. 

Klasicistický Pálfyovský kaštieľ je v r.2026 pre rekonštrukciu zatvorený.

    Odtiaľ padáme cez centrum von z mesta. No keď sa ocitneme pri železničnej stanici, tuším, že kufrujeme. Vrátime sa teda s5 na námestie SNP a odtiaľ na Veľkomoravskú, ktorá nás dovedie na Záhorackú magistrálu. Cesta vyzerá sprvu perfektne, no za cintorínom sa zmení na asfaltové lepence a musíme sa vyhýbať výmoľom. Hrôza a vyhýbanie, natriasanie nás spomaľuje.  Tristná cesta sa ukľudní až v Plaveckom Štvrtku. Vietor nám fúka do chrbta, takže môžeme valiť. V Zohore pred kostolom je odbočka na Malokarpatskú magistrálu, no  my pokračujeme rovno na východ. 

Dominantou Zohora je neorománsky kostol sv. Margity Antiochijskej.

    Za smetiskom sa asfalt mení na prach. Po takejto ceste šliapeme až k odbočke na Devínske jazero. 

    Od Hájov sa buduje nová cesta. Je na nej asfalt, hoci zákaz vjazdu. Nie však pre cyklistov. Nie sme jediní, kto ju využije. Popri ceste sa objavujú "ropíky" a vieme, že sme pri hranici. Od mosta Slobody sa premávka na cyklotrase zhusťuje. 

    Rodinky s deťmi na výlete. Zákutiami rieky Moravy v tieni stromov ubieha cesta rýchlo. Stojíme pod hradom Devín a sledujeme ako sa Morava lenivo mieša s Dunajom.

    Veľtok zakrátko opúšťame a ideme len popri jeho vyschnutých ramenách. To sme však už na rušnej Devínskej ceste. Zúžili ju kvôli pruhu pre cyklistov. Aspoň tak. Od Karloveského ramena je cyklochodník na Dvořákovo nábrežie. Prvýkrát vidím, čo zostalo zo starého PKO. Nič, je tam galéria s divným názvom RD21 a hotel River park, ktorý trčí až kdesi nad rieku. Po nábreží sa motajú pochopiteľne ľudia. Hoci je vľavo cyklochodník, ľudia sú rozlezení všade. Už sa nemusíme tak ponáhľať, vieme že vlak 20.21h stihneme. 

    Od Nového mosta sa napojím pre  nás už známu cyklocestu na stanicu. Posledné metre sú ako vždy najťažšie. Kdesi sa podeli staničné socky. Je teplo, asi somrujú dakde vonku. Kúpim lístky, drahá kofoly a pomaly sa nalodíme. Sprievodca nás pošle na začiatok vlaku. Totiž poschodové súpravy sú v oprave a nastupujeme do náhrady. Len vozne sú všetky s kupé a priestor na kolimahy nie je. Preto sme v chodbičke na začiatku. Ako dojedám zbytky chutnej pizze z drahým syrom, jeden týpek sa nasáčkuje vedľa nás. Na ďalšej zastávke sa snaží vystúpiť z vlaku, no my sa s bicyklami nemáme veľmi kam pohnúť. Neviem, či šiel na čierno alebo čo. Bol to cudzinec. Na ďalších zastávkach už rovno posielam ľudí na druhý koniec.  I tak sa doma tlačia ľudia von.

Púšť hubárov.

    Na Viktóriu vyvrcholilo pekné jarné počasie a po Záhorskej rovinke som sa po dni oddychu vybral znova na kopčeky. Tentokrát obkrúžiť Považský Inovec. Stíham vlak pred pol druhou, a tak ušetrím takmer hodinu. Ukáže sa to ako správne rozhodnutie. Kupujem len lístok pre bicykel. Jazdia už aj priestranné dvojposchoďáky. Z Mesta teda šliapem do Kálnice, kde sa napájam na červenú cyklomagistrálu Okolo Považského Inovca. V dedine hrá smútočná hudba, ľudia vybiehajú pred dom. Zomrela nejaká 76-ročná babka ako sa dozviem v rozhlase. Sprvu ide lesná cesta popri Kňazom potoku, viac menej vyschnutom.

   Pod Kláštorskou sa stáča o 180° a čaká ma prvé stúpanie. Sprvu prudké, potom miernejšie. Väčší problém je však kvalita povrchu po ťažbe dreva. Preto Treka druhého tlačím pokiaľ sa nezmierni stúpanie a nezlepší cesta.

    Popri farme s dvom krásnymi koníkmi letím dolu do Selca. Za potokom v dedine odbáčam doprava o5 do lesa. Pred ním je konča obce prameň. Nečudo, vedľa je zdroj pitnej vody. Pani mi tvrdí, že je to kyselka, ja vravím z vedomostí mojej ženy, že len výpust zo zdroja pitnej vody. Napumpujem si teda do fľaše a ochutnám. Vskutku to bude asi kyselka. V Selci začínala lesná železnička, po ktorej vedie teraz cyklomagistrála a náučný chodník. Miernym stúpaním funím k horárni, kde sa stáčam na severozápad. Cez starý kamenný most prekračujem potok Krželnica.

   Zošuchnem sa dolu k potoku, pričom pokrstím pádom nový batoh. Most aj tak neviem vyfotiť kvôli neprístupnosti celý. Lesná cesta vedie v podstate po vrstevnici, takže je to pohoda. Nad dedinou zostanem stáť a kolimahu zamknem o info panel. 

     Rozhodnem sa pozrieť si kamenné more. K samotnému Inovcu to už nestihnem, ale pokúsim sa aspoň dostať ku skalám. 2km prejdem za nejakú polhodinku. Akurvát nezvládnem skratku a predieram sa lesom s popadanými konármi a hadmi. Na skalách nie som sám, ako som dúfal, preto sa ani veľmi na nich nezdržujem. Mrknem na Zelenú vodu.

  K vrcholu je to ešte dobrých 2,5km, takže sa obraciam a bežím dole k Treku. Zjem pritom banán. Pohodlnou lesnou cestou, mierne klesajúcou obchádzam ihlanovitý vrch Hradisko. Cesta ma ukolísa, či skôr utrasie tak, že si nevšimnem zákrutu o 180° a letím dolu do Tr. Stankoviec. Náhodou ma upúta panoráma Inovca za chrbtom a popri foto sa mrknem do navigácie. Pozerám, že idem zle. Vrátim sa na križovatku. 

 

     Pohodička končí a začína stúpanie. Neviem, čo som si myslel, že pôjdem v lese 15km po rovinke? Na druhej strane, pokiaľ by som sa stále držal bývalej trasy lesnej železničky, pp. by som sa vyhol stúpaniu. Takto ma čakajú dve stúpania, kým zletím do Mníchovej Lehoty. Predtým sa zastavím pri ďalšej kyselke, ktorá je však zakrytá betónovým panelom. Drevený altánok je odsunutý nabok do trávy. V Mníchovej Lehote si o5 vyberiem prudký stupák hore na Kopánku, namiesto cyklotrasy okolo bývalého lomu. No potom som zasa na vrstevnici a pokračujem na Soblahov.

   Ešte jednu zachádzku si spravím na križovatke pri horárni. Odbočím doprava do Mitickej doliny. Strmou cestou tlačím bicykel do kopca, šetrím sily na cestu domov. Spravím si skratku priamo dolinou po kamenistom Janovom chodníku. "Skvelý" nápad tlačiť kolimahu po hnusnom pešom chodníku. Z Mitického potoka je len nepatrná šťanka. Je strašné sucho celú jar. 

    Konečne sa mi otvára výhľad spoza stromov a som pod lyžiarskym vlekom. Chata Pod Ostrým je vpravo. Musím Treka preniesť cez nízky plot komusi do dvora chaty. Potom už len krátky výstup ku chate. Krásna zrekonštruovaná chata obložená drevom. Pôvodne sem chceli Trenčania nasáčkovať bezdomovcov. No dopadla by ako Lodenica v Piešťanoch a ľahla v krátkom čase popolom. Ešteže sa našiel niekto príčetní a sprístupnil ju obyčajným ľudkom. Aj s welnessom a pštrosmi vo výbehu. 

    Vojdem do reštiky, ktorá sa tvári luxusne a prvé, čo sa pýtam sú pohľadnice. Kdeže. Len pečiatka. "Čo si ju dám na ruku?", pýtam sa čašníka. Napokon si objednám malú kofolu, ktorú hneď zaplatím. Kartou. Na druhý krát. Je takmer šesť hodín a domov mám tak 2,5h. Kolu hodím do seba a normálnou asfaltovou cestou letím 67km/h dolu. Opúšťam lesnú železničku, či teda jej torzo a idem priamo do Soblahova. V dedine sa zastavím pred typickým dedinským domčekom, ale nejak mi nevyrazí dych. Kostolík je krajší. Zostáva mi posledná zastávka a posledné stúpanie k rozhľadni Dúbravka. 

    Pri stúpaní ma obieha električka, ja idem dušu vypustiť. Z nevysokej drevenej rozhľadne je pekný výhľad na počiatok Strážovských vrchov s dominantným Ostrým vrchom, či na Biele Karpaty. Nado mnou sa už nasúva cirovitá oblačnosť blížiaceho sa studeného frontu. Rozhľadňa je pomerne hodne navštevovaná. Ľudia prichádzajú i odchádzajú. Nie je ťažké sa k nej dostať. Od cintora, kde je parkovisko je  hore len pár metrov. 

    Opúšťam vežičku a letím na západ do Trenčína. Na Soblahovskej je symbolicky vyznačený na 50m cyklochodník. Odkiaľ a kam? Premávka hustne. Električnú prejdem radšej cez semafor. V Biskupiciach skočím na cyklotrasu a pokračujem známou cestou domov. Vietor sa  utíšil a juchám tých 24-25km/h. Pred pol deviatou, za čosi vše 2h zo Soblahova, som doma zarovno s babami. Kontrolujem si nechcených parazitov. Okrem mnoho štípancov na chrbte, nemám na tele nič nové.