Oravská Magura

   

    V druhej polovici júna prišla prvá vlna horúčav. Drahá šla v letný slnovrat robiť dobrovoľníčku počas behu pre podporu postihnutých. I mňa volala, nech zabehnem aspoň tých 5km, no v horúčavách som radšej unikol na sever. 

    Ráno vstávam takmer rovnako ako žena okolo 6h. Pred pol siedmou štartujem Jarisu a trielim po diaľnici cez Žilinu a Terchovú do Zázrivej. Cez Varín je obchádzka kvôli rekonštrukcii cesty 583. Za Belou hustne premávka - Poliaci a Pepíci sa hrnú do Fatry. Dnes je otvorený chodník už aj na Rozsutec a Obšívanku. Nechávam ich za sebou a pokračujem cez prudký kopec na Rovnú horu. Prakticky som na začiatku Zázrivej, no idem až do centra obce. V nej sa nechám zlákať zaparkovanými autami pri ihrisku. Chlapík ma ochotne nasmeruje. Beriem jedno z posledných miest. Z plagátu vyčítam, že je dnes v Zázrivej futbalový turnaj detí. Je 21°C, čiže celkom fajn. 

Kostol Nanebovzatia Panny Márie pochádza z čias I.republiky. Mal najväčší organ na Orave.

    Natriem sa opaľovacím krémom a nenápadne s batohom idem dolu do ústredia, ako ho domáci nazývajú. Chlapík sa premiestnil k hlavnej ceste a snažím sa mu radšej vyhnúť. Inak veľká odstavná plocha pre autá je za potravinami Coop Jednota. Nakuknem do obchodíkov, no o pohľadnici rázovitej obce ani nechyrujú. Konečne sa pred pol deviatou vydám po červeno značenom chodníku medzinárodnej horskej trasy EB (Eisenach-Budapešť) do kopcov Oravskej Magury. 

    Sprvu idem po asfaltovej ceste, ktorá sa zmení na panelku až po farmu. Odtiaľ je o5 asfaltový koberec, no značne poškodený. Pod horou je roztrúsených zopár chalúpiek. Konča chalúp sa cesta mení na lesnú. Počujem píliť drevo, i hudbu zo štadióna. Prechádzam zatiaľ rozsiahlymi lúkami s peknými výhľadmi na oba Rozsutce, či Stoh. Pred mnou Vasiľovská hoľa, ja sa však dávam viac doprava k Pavláškovej skalke. Na nej je pekná útulňa s výhľadom na Malú Fatru.

   Ešte chvíľu idem lúkami posiatymi zvončekmi, hadovníkom, tureckými klinčekmi, či bodliakmi. Pri Hlásnej skalke sa ponáram do lesa. Začína i prudšie stúpanie na najvyšší kopček Magury. Sledujem pod nohami pomerne čerstvé stopy po kroske-motorke. Niekde sú na úzkom chodníku v prudkom stúpaní korene. Čo si tu zasa aký blbec dokazoval, vyjsť až na Minčol na motorke? Dve hodiny nestretnem živú dušu. Až pod vrcholom stretám dvoch týpkov kráčajúcich oproti. Vyzerá, že som na vrchole, no stále nevidím "hríbik". Ešte dobrých 10min. kráčam lesom posiatym kríkmi čučoriedok. Plody budú dakedy v auguste. Minčol je zalesnený, obmedzený výhľad je na západe na Vasiľovskú hoľu. Kúsok nižšie sú potom odlesnené lúky s meteo radarom a vysielačmi. 

    Pribúda ľudí, ktorí sa hore jednoducho vyvezú lanovkou. Od lyžiarskych vlekov je potom výhľad na Chočské vrchy a Západné Tatry. Pokračujem smerom ku Kubínskej holi, no v sedle sa zvrtnem na žlto značený chodník dolu ku chate. Vytiahnem paličky a strmo schádzam dolu. V polovici cesty ku chate je malý vodopád. 

    Stretám Pepíkov a pýtam sa , ako ďaleko je chata. "To je jen kousíček," odpovie chlap. "Dobre, lebo ma čaká ešte cesta naspäť". "To rád slyším," odpovie mi. Vskutku som po chvíli nad chatou. Len sa k nej vydám po lesnej ceste opačným smerom, a potom musím prudko schádzať cez les dolu. 

Začiatkom r.1968 došlo nedaleko chaty k tragédii, keď 500m široká lavína zasypala 6 študentov.

    Chata z povojnových rokov prechádza postupnou rekonštrukciou. Za barom si vypýtam malú kofolu a jedinú pohľadnicu, čo majú. Stála ma toľko, čo tá kofola - 2Eur. Vhupnem kofolku do seba a vraciam sa s funením hore na EB. Poldruha kilometrovú zachádzku som zvládol asi za trištvrte hodiny. Kubínsku hoľu si zapamätám ako roj múch. Ani dýchať sa nedá. Oproti stretám dôchodcovský zájazdník. Najviac ich je na holi. Jej vrchol ani nie je označený. Fosílie sú roztrúsené až kdesi za Čierny vrch. Na ňom si urobím prestávku a najem sa pagáčov s tenkou klobáskou. Rozmýšľam, že by som potiahol do Lokce. Je len niečo po dvanástej a v Oravskom Podzámku budem tak okolo pol štvrtej. Čo budem pod hradom vyše dve hodiny robiť do odchodu busu?  Preto sa rozhodujem potiahnuť po hrebeni ďalej. 

    V hre je ešte skončiť v sedle Príslop, pokiaľ by sa mi podaril stihnúť bus o druhej (no pozrel som si to zle a o druhej popoludní odchádza bus z Oravského Podzámku, čo som nemohol stihnúť). Sýty šliapem ďalej po hrebeni. Chodník mierne klesá celou cestou. Prudšie klesanie je do sedla Príslop. Niekde je na EB biedne značenie a musím mrknúť do navigácie. 

V sedle je zasadený malý motorest. Čašníčka mi ponúka zadarmo len propagačný leták. Odmietnem, ani kofolu si nedám. 

Pôvodne motorest si teraz hovorí penzión Príslop, no stále cítiť ducha kamionistov a motorkárov.

    Som tak v polovici túry, preto sa nezdržujem a stúpam v horku lúkou na 900m vysokú Poľanu. O5 sa vyroja muchy. Je ich toľko, že kazia zábery. Prejdem malým lesíkom a pred mnou sa objaví druhá časť hrebeňovky s dominantným Budínom. Krásne je vidieť za chrbtom hrebeň, ktorý som prešiel. Na západe sa čnie Pilsko a Babia hora. 

   Pod ňou učupené Námestovo a dakde tam je i môj dnešný cieľ - Lokca. Navigácia ukazuje vyše 15km. Mám k dispozícii niečo vyše 3h, kým mi ujde bus. Pokúsim sa "trek" zvládnuť za menej. Čaká ma však stúpanie na Javorovú a Budín. 

    Míňam peknú chatku Stodoly a znova som v lese. Akosi som zakufroval a ocitnem sa mimo trasu. Našťastie je v lese odbočka, po ktorej sa môžem vrátiť na EB. Vynechám tak Javorovú. Takže vlastne mi neostáva nič iné, len pokračovať po hrebeni. Nad rúbaniskom sa otvárajú krásne výhľady na Západne Tatry. Pohotoví turisti z Babína na Babínsku hoľu umiestnili i info tabuľu. Čo ma však hnevá, je prebiehajúca ťažba dreva. Blatistý chodník je kde tu rozrytý a hľadám cestu popri ňom. 

    Pridám do kroku. Idem po rovinke, takže môžem zrýchliť. No Budín nie a nie sa objaviť. Telefén zapájam na batériu. Kábel trčí z vrchu batohu do bočného vačku a vyzerám ako utečenc z JIS-ky. Konečne som na zalesnenom vrchole. Do dediny ukazuje 1:20h. Sú štyri, takže to bude ltt. Pokúsim sa dôjsť do cieľa za hodinu. Lúčim sa teda s EB chodníkom a zeleno značenou cestou kráčam dolu. Na rúbanisku sa otvoria krásne výhľady na Námestovo a Oravskú priehradu, či ikonický Diablak. Výhľady si vykúpené cestou zarúbanou. Chodník sa mi stratil a idem len proste dolu nadávajúc na lesníkov. Som pri nejakom prístrešku odkiaľ dovidím na Lokcu. Nebude ďaleko. 

    

    Cez rozsiahle pasienky ukrajujem posledné kilometre k dedinou podo mnou. Lokciansky potok ma dovedie do centra. Ľudia aj v 21. st. hrabú seno primitívne hrabľami a ukladajú do stohov. Nebyť reklamy na internet na plote myslím, že som sa vrátil o 100 rokov s5. Takmer v každom dvore je traktor. Popri kostolíku dôjdem k hlavnej ceste Námestovo-Dolný Kubín, kde na zastávke mám po 36km chodenia konečnú. Akurát prichádza bus do Dolného Kubína. Hneď doň skočím. Pred zastávkou zastaví sanitka a kohosi prekladajú z auta. Padajú prvé kvapky. Sme na okraji búrky, ktorá zúri dakde nad Magurou. 

     V buse sa dá platiť kartou a prekvapivo Arriva ponúka i internet. V našom kraji sme v tomto zaostalí. Napíšem domov, že som na ceste. Po trištvrte hodine jazdy sme v metropole Oravy. Mám dobrú polhodinu do odchodu ďalšieho spoja na Zázrivú, preto by som mohol dačo zjesť. A kofolku hlavne. V staničnej krčme Brezovec mi šenkárka ponúka len nejakú červenú sračku, čo s vďakou odmietam. Takže si kúpim fľaškovú kofolu v blízkom CBA. A k nej debrecínsku bagetu. I dolnokubínska stanica je plná sociek ležiacich na lavičkách. Nájdem si voľnú pri nástupišti č.4 odkiaľ by bus mal vyraziť. Ujedám si z bagety, vystriedam ju tvarohový závinom a sledujem okolitý "ruch" ospalého mestečka. Dôjde aj "môj" spoj z Námestova do Kraľovian. V Lokci som vhupol na skorší, končiaci v Kubíne. 

    Náš šofér si dáva na čas. Tabuľa ukazuje 0 minút do odchodu, keď sa spoza rohu objaví. V buse internet nie je, preto zavriem na chvíľu oči. Pred siedmou vystupujem v Zázrivej. Stále trvajú dozvuky futbalového turnaja. Navštívim vecko s rozbitým ventilom na umývadle a sadám do Jarisy. Doma je ešte o deviatej večer 30°C, v Zázrivej bolo príjemných 25°C. V KIA majú mega akciu deň otvorených dverí (veď treba makačenkov) s kolotočmi a cesta do Žiliny sa upcháva. V Žiline som svedkom skoro nehody, keď týpek na Mercedese uháňajúcom 80-90km/h takmer zrazí chodca na prechode.

Nenáročný prechod Oravskou Magurou mám z 3/4 za sebou. Trocha dá zabrať výstup na Minčol, ale inak sa šliape väčšinou príjemným lesom, kde tu s výhľadmi na východ, či západ. Najkrajšie výhľady sú pod Kubínskou hoľou. Navyše je v lese na chodníku bohovský kľud, keď nestretnúť ani živú dušu.

Cyklohaluzice XVIII

     

     Kým ešte nie sú horúčavy, beriem ďalší kopček v štýle hajk bajk. V jedno slnečné nedeľné popoludnie nakladám Treka druhého do vlaku. Sú dlhé dni, takže sa dá vyraziť aj po obede. Poschodový Stadler ma vyklopí v Ilave a začínam šliapať na Pruské. Konča obce je kaštieľ, no ako je zvykom je to polepšovňa, či čo. Z obce začína stúpanie, ktoré prudko narastá prejdením tabule. Prevýšenie na 6km je vyše 400m. Podobá sa na Bezovec. Vybral som si najhorší možný čas, keď poobede teplota dňa vrcholí. Mám zo sebou dosť tekutín. Do Vršatckého Podhradia dofuním viac menej v pohode.

    No posledných 60m nad dedinou Treka tlačím. A nie som jediný. I za mnou chlapi tlačia svoje kolimahy. Iba jedna babenka na električke ma obieha. Zdravím motorkárov vysunutím ruky. Niektorí mi aj odmávajú. Je to pre mňa aspoň aká taká morálna vzpruha. Bicykel odstavím, ako zvyknem počas hajk bajk štýlu, pri hríbiku a s fľašou vody stúpam hore na Chmeľovú. Kravy na mňa pozerajú, kam sa ten dvojnožec v tomto horku driape. Našťastie sa po chvíli ponorím do lesa. Po koreňoch prudko stúpam na vrchol. 

     Hore sú dvaja česky hovoriaci chalani. Na čo sa sem lápem, keď v chatke nečapujú? Chlapcov však zaujíma pózovanie pred mobilom. No výhľady sú impozantné. Vidím až dymiace bohunické chladiace veže. Domov mi zakrýva kopec Lašid v Považskom Inovci. Na západe však neviem poriadne nájsť neďalekú rozhľadňu Královec. Je dobre zamaskovaná v korunách stromov. Posedím na polienku a za necelú hodinku som s5 pri bicykli. Omrknem recepciu hotela Vršatec, ale pohľadnice nie sú. "Budú", počujem už koľkokrát omieľanú formulku zamestnanca. Parkovisko je plné áut, ale ľudí poskromne. Kde všetci sú? Vo vnútri reštiky? Vypaľujú hrad? Zeleno značeným chodníkom pokračujem na západ. Stúpanie by nemalo byť viac ako 75m. Ako veľmi som sa mýlil, keď som si naivne myslel, že pôjdem iba dolu. Asfaltová cesta sa mení na lesnú cestu. No pod Lysou sú na ceste porozsýpané "milované" kamene. Našťastie je vedľa vychodená cestička. Murphyo zákon prišiel o5 do platnosti. Cesta, ktorá ide prudko hore je tá pravá. Takže vytlačím tých pár metrov Treka a stáčam sa na juh.

    Krásne výhľady z lúk pod Chmeľovou. Vidím Strážovské vrchy a celú Malú Fatru až na Veľký Kriváň. Samozrejme Horné Považie. Nádhera. Ponorím sa do lesa. Zeleno značený chodník odbáča, no mne sa zdá prudký. Idem pár stoviek metrov rovno. Naveľa, lesnú cestu dolu nenájdem. Naštvaný sa vraciam s5, ešte mi aj Trek spadne zo stojana do blata. V kaluži si umývam ruky a riadidlá, no úplne ich nevyčistím.  Stratil som tak 10min. a prudkému klesaniu sa nevyhol. Navyše popílené konáre a musím zosadnúť.

   Konečne som pri horárni Chrastková, odkiaľ vedie asfaltová cesta. Letím dolu po Dračiu studňu. Je sucho a vodička len nepatrne ciká zo skál.  Mal som sa osprchovať v tej Bolešovke, lebo mi už asi načisto je.lo v hlave. Zmyslel som si, že prejdem ešte na Moravu do Vlárskeho priesmyku. Vraciam sa kúsok hore ku križovatke. O5 mierim na západ na Moravu. Lenže ma čaká nekonečné stúpanie. Viac Treka tlačím ako šliapem do pedálov. 

    Odbočka do moravskej Sidonie je vyznačená na strome. Teraz už len rovno dolu. Nie tak celkom. Za akýmsi prameňom je menšie stúpanie. Na križovatke pokračujem rovno neznačenou cestou. Celé zle. Lesná cesta sa mi po chvíli stratí. I keď sa vrátim kúsok s5, nenájdem ju. Sidonie však vidím priamo pod sebou. Preto lesom tlačím prudkým kopcom kolimahu dolu. Super, najlepšie ma čaká dolu. Lesníci rozryli zem a bicykel musím prenášať cez popílené konáre. Stále hľadám lesnú cestu, kade mám ísť. To už som pred prvými domami. No vidím len hraničné kamene a cestu posiatu konármi. 

    Ako bonus ma dačo poštípe do krku. Naveľa prekročím potok  a z posledných síl vytlačím Treka hore na lesnú cestu. Kofolka veru nebude. Je pol šiestej prešiel som len 30km. Pred sebou mám dobrých 60km. Pozitívne je, že idem len po cyklochodníku. Zjem makovník, za Trenčínom aj detskú výživu v tube. Len je jej málo a preto zjem i cereálnu tyčinku. V polovici prvej tretiny zápasu s Kanadou som doma. Vycucaný ako hašlerka.

   Májové slnečné počasie vrcholilo koncom mesiaca a po robote som Treka druhého rozkrútil do blízkeho Prašníka. Na náučnom chodníku som sprvu navštívil 2 mlyny karpatského typu pri potoku Holeška. Z Dobrovodského je len ruina, druhý Devátnikov (Frndákov) je ako tak zachovalý. Aspoň trávu na dvore ktosi kosí. 

    Z dediny sa poza humná s hydinou vnorím do lesa. Stúpanie je vytrvalé, no nenáročné. Až pokiaľ lesnú cestu nezaj.bú konáre z ťažby dreva. Potom bicykel viac menej tlačím. Za rezerváciou Čerenec sa stúpanie zvyšuje. V okolí Tlstej hory je veľa lesných ciest a často pozerám do mapy. Obchádzam nevysoký zalesnený kopec pokiaľ nedôjdem k oplotenej lúke. Nejdem rovno na Malú pec, ale odbáčam doľava na Veľkú. Oproti ide cyklista s detskou sedačkou, kde sedí potomok. Takže ani o pol šiestej nie som v lese sám. Miniem odbočku k Peci. Až keď začína chodník klesať, zastavím a otočím sa. Kolimahu nechám zamknutú a pešibusom vybehnem hore. 

    Vyhliadka žiadna, tak som zbehol dolu k jaskyni. Vrátim sa k Treku a miernym klesaním idem ďalej. O5 musím dávať pozor, kde odbočím. Aj tak sa kúsok vraciam s5. Zastavím sa pri hrobe baróna A. von Wattenvylla. Je len kúsok od cesty. S deťmi sme sa už po okolí motali z Pustej Vsi. Orlie skaly vynechám. Pod Dúbravou je lesná paseka s výhľadom na severozápad. Všimnem si budúci cyklochodník, či len došla farba?

   Rezerváciu Orlie skaly liznem okrajom a prudším klesaním schádzam dolu. Ani zajac sa ma nebojí a čumíme jeden na druhého. Skratkou sa napojím na ďalší náučný chodník a stáčam do Lančára. Dostal som skvelý nápad na prašnej lesnej ceste sa pozrieť do mobilu na cestu. Pri malej rýchlosti sa mi zvrtol korman a padám dolu. 

    Telefén sa vybral vlastnou cestou. Pozviecham sa, vodou z fľašky umyjem špinavú a zakrvavenú holennú kosť i lakeť. Žiadne veľké škody, akurát bolesť. Trek pojazdný, pomaličky vysadnem a pokračujem do Lančára. A znova miniem odbočku na Chríb. Vraciam sa s5. Oproti sa rúti stará Lada Niva. Kde sa tu týpek berie v rezervácii? 

    Končia borovice a predo mnou je ikonický kostolík sv. Michala archanjela. Prudko schádzam dolu a lepí mi, či sa znova nestrtkám na šotoline. Konečne kolesá na asfaltke a môžem valiť domov. Okrem odrenín sa môžem pochváliť 3 kliešťami.

    Poslednú májovú sobotu bolo premenlivé počko, preto sme so ženou sa rozhodli len v rámci udržania kondičky prejsť 114km do hlavnej dediny. V podstate v Hovadove z domu na bicykli ešte nebola. Vybral som východnú trasu cez Sereď a tiež nech nám fúka do chrbta. Otrasnou betónkou z Maduníc do Hlohovca sa natriasame pod železničný most. Z prvu oblačnej oblohy vykuklo slniečko, preto stojíme v Hlohovci a kupujeme malý opaľovací krém. Akonáhle sme sa natreli, slnko zašlo. Po ceste ideme do Siladíc, kde si robíme zachádzku na cyklotrasu. 

    Vidieť, že sa buduje pokračovanie cyklochodníka do Horných Zeleníc. Dôležitejšie by však bolo spraviť tie Madunice. A vraj Vážska cyklomagistrála... Ani z jednej ani z druhej strany Váhu nie je poriadna cyklotrasa. Plány na premostenie v Koplotovciach padli počas korony. Dnes už je to však lacná výhovorka. Z neba padne pár kvapiek, no mračná sa uberajú na juhovýchod. Cez to všetko zastavíme pri odpočívadle a najeme sa. V Hornej Čepeni schádzame z hrádze na okruh okolo Serede. Prekvapí nás kopa smradov, ktoré po tejto relatívne nezaujímavej komunikácii premávajú. 

    Za diaľnicou obchvat opúšťame, vlastne i cyklotrasu a ideme po poľnej ceste. Je asfaltová, takže sa ide pohodlne. I slnko sa objavuje. Pred Majcichovom je krátky úsek bez asfaltu. Vylezieme z koryta Dudváhu hore do dediny. Zájdeme na opačný koniec, kde je kaštieľ. Dnes je tam lekáreň. Okolie vyzerá neudržiavané. 

    Vraciame sa s5 a mierime na juhovýchod do Hoste a Abraháma, kde sa ďalej stočíme do Pustých Úľan. Až v obci zistím, že park s kaštieľom bol v Abraháme. Vracať sa nebudeme. Niekedy sa sem ešte vrátim. Aj do Pustých Úľan, lebo i tam sme netrafili rybníky. Rozhľadňa Hniezdo asi neexistuje, resp. sme ju akosi minuli. Každopádne vôkol je pole s dyňou. Rovno pokračujeme do Veľkého Grobu. Ideme chvíľu medzi poliami po modro značenom cyklochodníku. V Novom Svete chvíľu pátram po cyklochodníku. Je za bielou mačkou vľavo, skrytý za novostavbami. To už sme zasa na žltom chodníku, ktorý nás dovedie pri Čiernej vode do Kráľovej pri Senci. 

    V centre obce je vynikajúca fontánka na vodu pre nás tulákov. Stačí vložiť fľašu a fotobunka načapuje chladnú vodu. Hneď si aj vymeníme teplú vodu za čerstvú. Treba však aj živiny, a tak prejdem len pár metrov do hostinca U Petra. Dám si kofolu, drahá nealko pivo. Miestni štamgasti a spitiny nadávajú pri sledovaní hokeja. A chvália sa, ako robia od 10. do 20. v mesiaci. Takýchto máme i doma. Pokračujeme  do Kostolnej pri Senci a Hrubého Šúra. Vietor sa náhle akosi otočí na juhozápadný a bojujeme proti nemu až do Malinova. Tamojší park aj kaštieľ sú zatvorené pre rekonštrukciu, preto smerujeme k Mostu pri Bratislave. Za Malým Dunajom odbáčame doľava na Sacravelo. Nečakal som poľnú cestu a hromžím. Sacra. Nepochopiteľný kilometrový asfaltový úsek (odnikiaľ nikam) prejdeme po opätovnom prekročení rieky. Blikajúce letisko a sme vo Vrakuni. V tamojšom parku som si vyhliadol rozhľadňu a pod ňou bufet, kde sa najeme. 

    Pekná predstava, len vrakunskí sa rozhodli dnes osláviť Deň detí. Park okupuje kopa deciek a tým pádom aj jediný bufet. Hneď sa i postavím do radu. Musíme objednať niečo rýchle, no i tak čakáme na hranolčeky 20min. Za ten čas sa vylápem na drevené rozhľadňu, no aj na nej je drobizg. Konečne mi zavibruje hlásič a môžem si vyzdvihnúť jedlo. Nahádžeme hranolčeky do seba a ponáhľame sa na hlavnú stanicu. Telefén s navigáciou si vložím do kapsičky, aby som videl. Pod diaľnicou i tak odbočíme zle. No potom už len ťaháme po Ružinovskej a Mickiewičovej k Alma mater na Kolárku a hore na stanicu. Dojuchali sme ani nie 10min. pred odchodom. Cez internet rýchlo beriem lístky a zo 4. nástupišťa odchádzame 19.20h domov. Na výlete sme nejaké pekné pamiatky alebo prírodné skvosty nevideli. I mojou navigačnou chybou. Hlavne však išlo o to, nesedieť doma.

3 Kľaky alebo hrebeňom Veľkej Fatry

    

    Prvýkrát som sa pripojil k partii kolegov, aj bývalých, na turistiku. Rakytov vo Veľkej Fatre som mal dlho v hľadáčiku a pozval som aj kolegu P. mysliac si, že na kopci ešte nebol. On mi len svojou prítomnosťou robil radosť. Navyše obetoval sobotu, ktorú trávi robotou na chalupe. P. zvolal ďalších 3, čo som neprijal z nadšením. Ale som si povedal, že bude aspoň veselo. Aj bolo. Navyše sme mali k dispozícii dve autá a boli sme tak nezávislí na spojoch. Pôvodne som plánoval s prespatím v Ružomberku, ale to sa mi príliš nechcelo. Autobus odchádzal o 7.50 ráno a nemal som sa ako vlakom dostať do Ruže. Potom som prišiel s nápadom otočiť trasu a vyraziť z Hrabova pred desiatou. To už by som sa z domu vedel ráno dostať. Z Lipt. Revúcej s5 je večer poskromne spojov, ale taxíkom do Lipt. Osady by sme sa vedeli nejako dostať. Z Banskej Bystrice chodí do Osady viacero spojov. No ale napokon sa dali dokopy dva autá a logistika sa podstatne zjednodušila. 

Minčol a Rakytov pri výstupe z Liptovskej Revúcej.

    V krásne májové sobotné ráno vstávam pred šiestou. Večer predtým som umyl sklá na Sopli, pre istotu pozrel, či zasa nemám defekt. Kúpil aj jednodňovú diaľničnú známku za 8,10Eur a poistenie na hory. To tuším ešte jediné nezdraželo a  stále stojí SMS 80c. Odpíšem kolegovi P. a o 6.40h sa odlepím z parkoviska. Dohodnutí sme boli na 7h, no cestu neskrátim ani keď juchám 140km/h. Mám relatívne čas, lebo ďalšieho súputníka vyzdvihujem na zastávke o 7.20h kdesi medzi Tr. Teplou a Dubnicou. Už čaká. Vzápätí volajú kolegovia, že vyrážajú. Preto ani nevalím po diaľnici, nech nás dobehnú. Vskutku nás kdesi v Ratkove dobehnú. Sprvu som si nie istý, či sú to oni, ale priblížia sa asi aj kvôli našej identifikácii a rekognoskujeme J. a M. za volantom Toyoty. 

Pod Skalnou Alpou. Výskyt vzácnych orchideí.

    Spoločne dôjdeme do Hrabova, kde zostáva Toyota a my piati sa presúvame Soplom 26km do Liptovskej Revúcej. Auto je ťažké a teda má dlhšiu brzdnú dráhu. Pýtam sa, či sa všetci vysrali, že sme ťažkí a neubrzdím Sopla. Zapečiem brzdy. J. dokonca ani neraňajkoval. Pred pol desiatou sme v strede dlhej dediny. Pri kostole je parkovisko plné, preto sa vraciam k obesenému úradu a autíčko zostane pred domom. Štartovné na pohoršenie nepriniesol nikto, iba P. vybalí pagáče zo včerajšej firemnej párty. To už sa aj najväčší okúňači nezdráhajú. 

    Opaľovacím krémom, ktorý vybalím, nikto nepohrdol. Vyrážame teda po  červeno značenom chodníku hore Malou Tureckou. O. sa odtrhuje a je ďaleko vpredu. Prekračujeme potôčik Malú Tureckú a po krátkom stúpaní sme na lúke Marčekovo. O5 sa ponoríme do lesa a príkro stúpame do sedla pod Čiernym kameňom. Scenéria sa mení a pribúdajú skaly, miznú stromy. Dohadujem sa s kolegom, či vidno Starohory. Vytŕča však len fatranský Zvolen, za ním tatranská Prašivá, Letiborská hoľa atď. Otvárajú sa i výhľady na Rakytov. V sedle nás už čaká O. a M. O. otvorí balíček s želé červíkmi, ale ja jediný odmietnem umelé cukry a dám si banán. 2h výstup sme dali za poldruha hodiny. Miernym stúpaním kráčame k prvému kopčeku - Minčol. To už sme na zeleno značenom chodníku. Za chrbtom nechávame Čierny kameň a vyčuhuje i nezameniteľná Ploská. 

Ploská a Borišov.

    Na vrchol Minčolu vedie neznačený chodník, pp. zimná trasa hrebeňom Fatry, ako dávajú tušiť zapichnuté palice. Keď sa pozriem na Rakytov pred nami a to stúpanie len povzdychnem. No z vrchu vyzerá chodník strmšie ako v skutočnosti je. To už poznám z bicykla. Pár foto a schádzame dolu do južného rakytovského sedla. M. berie kopec proste ako prekážku, iný ako výzvu. Kto si netrúfa, môže kopček obísť po vrstevnici (žlto značený chodník). Sme však vo Fatre práve kvôli tomuto výstupu. Do 2/3 je naozaj prudšie stúpanie, ale tie výhľady sú neskutočné. Takže časté prestávky na vydýchanie sú vítané. V polovici je prechod skalnou úžinou. Oproti schádza pomerne dosť turistov. Ako náhle sme v kosodrevine, viem, že sme takmer hore. S P. sme pri kríži poslední, ale vychutnávam si krásu okolitých hôr. 

    Posadíme sa na trávu kúsok pod vrcholom a vybalíme poživeň. Je akurát poludnie. Neskutočne si užívam panoramatické výhľady. Keďže Rakytov je uprostred Veľkej Fatry, mám ju celú ako na dlani. Dovidím až na Poľanu alebo na sever k Babej hore. I Krivý kopček je v opare ako tak vidno. Rád by som do návštevnej knihy vlepil nálepku, no schránka je prázdna. Akurát chalani hádžu po muchách kamene pod nohy. Nálepku teda nacapím na stĺpik pod kovovú ružicu. Nastane foto. Zveční nás ukecaná babenka dakde zo Záhoria podľa prízvuku. "Hentam sa postavte, blíž ke krížu". Na plecia hodíme noše a schádzame kamenistým chodníkom do Severného sedla. I z tejto strany je výstup strmý.

   Na Tanečnicu, čo je ďalší kopček pred nami, je zákaz výstupu. Povyše je zábrana. Pokračujeme stále po zelenom chodníku a kopec obchádzame.  J. príde ku mne a smeje sa, ako mama upozorňovala dcéru, či nevie pozdraviť. No adolescentné dievča bola - mentolka. Pod Skalnou alpou objavím nádhernú a vzácnu orchideu - červenohlav. Škoda, že som ju nezvečnil. Márne po nej pátram zvyšok túry, viac ju neuvidím. Kto by ju chcel na pamiatku, nech si nachystá pre ochránarov 300Eur. Prejdením Skalnej alpy sme na Močidlách. Zopár cyklistov s električkami sedí pri reštaurácii. Nie je tu oficiálna cyklotrasa, ale nejaká lesná cesta zdola sem vedie. Na Močidlách je chata Smrekovica, kde zakotvíme.

    Trochu ma mätie rok založenia 2023. Kedysi ju vlastnili ružomberské papierne a v r.2018 ju kúpili v schátralom stave českí turisti. Preto i chatár "mluví". Hanba pre nás, Slovákov. Česi proste nevedia, že sa nedá. Chceli by sme si odpočinúť v tieni, ale po prvotnom postávaní pod smrekom, si predsa len sadneme na slnkom zaliatu lavicu. Pohľadnica zasa len veľká, ale beriem ju aj s nálepkami. Chalani si dajú pivo. No zo suda Čierny kameň sa iba pení, preto im chatár načapuje nejaké obyčajné šťanky. Sediac na lavičke, P. plánuje Poloniny. 7 dňovú túru na východe našej krajiny. To je mimo mojej pôsobnosti a schopností. Aj ostatní chalani sa ošívajú. Predsa len vziať si 10 dní dovolenky. Trepať zo sebou zásoby na 7 dní je dosť. Už si taký trek skúsili v Beskydoch a po 2 dňoch to pre vyčerpanie J. vzdali. Ale ja im prajem veľa šťastia v auguste. Močidlá dostali svojmu menu a pod chatou je umelé jazierko. M. sľúbi 20Eur, ak sa J. doň ponorí. Ten vraví, že za 50Eur vojde do jazierka aj so šatami. Na to M. odpovedá, ale aj s batohom a za 45Eur. No nedohodnú sa.

Tri kľaky.

   Močidlá však nie sú tá oblasť, kde je hotel Granit. K vojenskej ozdravovni musíme prejsť kilometer severne. Lampasáci tu majú pekné prostredie s ihriskami a cvičiskami. Verím tomu, že sme ich zopár stretli cestou na Rakytov. Zamierim do hotela, kde čakám, kým sa recepčná vykecá do telefénu. Chalani čakajú trpezlivo vonku, kým moja pohľadnicová obsesia dostane, čo treba. Hneď za Smrekovicou je prameň vody. Chalani sa len očáčajú, ja risknem si ju nabrať do fľaše. Keďže píšem tieto riadky, prežil som, ani sračku som nedostal. O. si dokonca namočí klobúk. Večer sa prizná, že asi dostal úpal. Obídením Malej Smrekovice sme na veľmi peknom mieste - Jánošíkovej kolkárni.

    Legenda vraví, že v stredoveku sa páni po poľovačke chodili hrať do dediny kolky - živé. Deväť figúrok im robili poddaní. Dopočul sa to hôrny chlapec Jánošík, čo ho vytočilo, milých feudálov poviazal a vyviedol na neveľkú plochú skalu pod Malou Smrekovicou. Hra sa obrátila a poddaní chlapi hádzali do pánov gule veľké ako konská hlava. Dostali príučku a okrem toho ich jánošíkovci ešte aj ozbíjali o peniaze.

Šiprúň.

     Nezdržujeme sa, sme niekde len za polovicou cesty. Po vrstevnici miernym klesaním dôjdeme do Šiprunského sedla. P. vyjde s výrokom dňa: "Keď teraz zomriem, budem spokojný. Nádherné počasie, krásne výhľady, dobrá partia, čo viac?" I takto sa dá prejaviť šťastie. Pod nami je útulňa a pod ňou začína známa Čutkovská dolina. Nasleduje prudšie klesanie do 1090m na kopček Vtáčnik. Ďalší Vtáčnik je na druhej strane doliny. Od Šipruňa vedie k nemu červeno značený chodník. O5 prídu na rad želé dážďovky, ja ukusujem suchý chlieb a bagetu. Hľadiac na hrebeň Nízkych Tatier debatujeme o výzvach. Ultra bežci zabehnú 90km dlhý hrebeň za 12h. 

    Až teraz sa dozviem, že P. už 56km hrebeň Veľkej Fatry absolvoval. Ako bežec. A ja som ho sem vytiahol v naivite, že na Rakytove ešte nestál. I Šipruň by možno stál za výstup, ale je to zachádzka. Miernym stúpaním sme v sedle pod Vtáčnikom a rozhodujeme sa, či ísť hore po modrej alebo obísť kopec po zelenej.  Murphyho zákon hovorí, že keď si na križovatke, vždy tá horšia cesta je tá pravá. Naviguje nás M., ktorý je v okolí domáci. Takže stúpame na nevysoký kopček. Až napokon zbadáme lanovku. "Ru-ža!", vykríknem. M. oznamuje, že sme na Malinnom. Pešo na vrchole teda nikdy nebol. Vždy sa vyviezol lanovkou. Pôvodne sa chcel vyhnúť tomuto kopcu. Nevadí. Na druhej strane máme krásne výhľady na sever a Liptovskú kotlinu. Zasa ten koniec sveta. Tam je už len plot. 

    Lyžiarskym svahom prudko schádzame dolu. Kolienka dostanú zabrať všetkým. V Malinom Brde máme na výber. Asfaltkou alebo chodníkom do Hrabova. Vyberieme asfaltovú cestu. Dĺžkovo je to jedno. Pod Halinami sa predvádza pár brhlíkov lesných. Cez Vlkolínske lúky, kde sme mali pôvodne vyjsť, sa napojíme na žltý chodník, ktorý nás klesaním dovedie na parkovisko. Hore stúpa s vozíkom cyklista. No dole to bude tiež výzva, aby dieťa v zákrute nevysypal. Po celodennej túre si telo pýta tekutiny. V bufete Lavína nečapujú nič, v hoteli Hrabovo je svadba. Žeby sme šli popriať šťastíčko? Vtierkli sa a navečerali? Smrdíme ako.... Preto radšej ideme do baru Motajka, kde chalanom načapujú 10° a mne kofolku. M. si zlíže zmrzlinu. O. ochutná Blue Moon pivo, ale nepotešilo jeho chuťové poháriky. Ja len rýchlo hupnem pol litra sladkej vody a M. ma vezie do Revúcej po Sopla. Kým to otočím, prejde hodina. M. sa lúči, zostáva v Ruži. Chalani ma zbadajú, keď sa blížim, preto nečakám a okolo trištvrte na osem opúšťame Hrabovo. S krásnym západom slnka sa lúčime s Fatrou a nádherným výletom. Je jasné, že O. bus do Teplíc nestihne, preto po diaľnici nejdem ani 120km/h, nech mám lepšiu spotrebu. I tak som spálil nejakých 25l benzínu. Kým všetkých rozveziem domov a vypnem kľúčiky od zapaľovania je štvrť na jedenásť, no som príjemne unavený. Vrchol tohtoročnej turistiky mám za sebou. Veľká Fatra ma prosto uchvátila.