Cyklohaluzice XVI

     

     Už pri minuloročných potulkách pod malokarpatskou Klenovou som si všimol veľký kameňolom nad Pustou Vsou. "To budú vyhliadky!", som si pomyslel. No blízke okolie skrýva i mnohé iné milé aj nemilé prekvapkania, o ktorých som vo svojej naivite vôbec netušil. Preto v jeden polooblačný, veterný utorok som po robote vypadol na Treku smerom na západ. Nech sa vyhnem priamemu severáku, hoci ani "bočák" nie je zrovna ideálny. Zelenou cyklotrasou do Vrbového, kde prejdem na hlavnú cestu. Vystúpam prvé prevýšenie nad vodnou nádržou Čerenec a letím dolu do "natiahnutého" Prašníka. Nad hlavou mi prehrmia dva Vajpre - F-16C mieriace na základňu v Kuchyni. Odfrézovaná cesta pred Prašníkom ma natriasa ako naša nadopovaná Whirpoolka. Pokračujem do Pustej Vsi, kde odbáčam U Lajdovcov na žlto značenú turistickú značku do Malých Karpát. Mohol by som ísť aj po hlavnej ceste, no bolo by to prevýšenie navyše. Popri tečúcej Holeške šliapem do osady U Fajnorov, kde zabáčam doľava k vápencovému kameňolomu. O5 fučím do kopca. Konča asfaltky bicykel zamknem o krmelec a pešo sa vydám hore nad lom. Spoločnosť mi robia sprvu čumiace kravy. Zarastenou poľnou cestou a neskôr už len chodníkom sa dostanem na 350m vysoký hrebeň kopčeka Hrádok nad Chrenkovou dolinou. 

400m dlhý val prerušený bránou mal najväčší význam v bojoch o územné práva Attilovcov a Čechov.

    Praveké hradisko akosi zostáva bez záujmu verejnosti. Propagácia nulová. Zaslúžilo by si viacej úcty, veď fungovalo vyše 4000 rokov a konkuruje vekom egyptským pyramídam. Strážne opevnenie, predchodca hradu, bolo pomerne rozsiahle a skladalo sa z viacero areálov, napr. aj z akropoly. Obývali ho i Slovania. Je veľmi pravdepodobné, že jeho urbanizmus a následne zánik podnietil vznik mesta Vrbové.

   Výhľady v zapadajúcom slnku sú nádherné, i keď obmedzené Tlstou horou a Klenovou, no pri pohľade priamo dolu z kameňolomu sa mi zakrúti hlava. Tuším starnem. Z východnej časti vrchu sa pešo vydám na opačnú stranu, kde pokračuje lom. Najprv po lesnej ceste, no tá končí zrázom. Strmo musím vystúpať na neveľkú vyvýšeninu a od nej sklesať. Krajom lomu vedie úzka lesná cestička. Teraz nemám strach ako z východnej vyhliadky. Kochám sa pohľadmi na Klenovú a odrýpané vápencové skaly.

   Uprostred lomu je dokonca kovový stojan pre bicykle. Asi sem chodia adrenalínoví jazdci. Je takmer pol siedmej, keď som pri krmelci. Rozhodujem sa, či sa neobrátiť nas5, no to by som nebol ja. Preto pokračujem do Hornej Pustej Vsi na zelenú cyklotrasu do Dlhej doliny. Zláka ma označenie vyhliadkovej veže, no lesná cesta je v podstate zachádzka a napokon sa v ústí doliny spája s cyklochodníkom. Asi žart miestnych. Striedavo pešo a na kolečku sa dostanem pod monitorovaciu vežu. Nezdržujem sa a pokračujem dolu k najbližšej križovatke. Zelená cyklotrasa odbočuje doprava. Idem po nej, no je rozrytá lesníkmi, čo bytostne neznášam. Nohy i kolesá mi lietajú na prachu a kameňoch. Mrknem do mapy, no keďže mám neaktualizovanú, vidím len, že som na nejakej stúpajúcej lesnej ceste. Radšej pôjdem dolu. Vraciam sa a letím až ku rázcestiu Dvoly. Odtiaľ pokračuje na Košariská červeno značená Štefánikova cyklomagistrála. Síce si predĺžim trasu o pár kilometrov, no stále idem po asfalte. 

Obnovený pamätník partizánskeho oddielu Jána Reptu počas povstania v r.1944.

    Dvoly boli sprvu iba pamätným miestom zvolenia Miloša Uhra veliteľom partizánskeho oddielu (10.9.1944). Brezovčania sa však rozhodli v r.2019 uctiť si pamiatku menej známeho rodáka Jána Reptu a na Dvoloch vybudovali nový pamätník. Totiž, málo známe je, že Brezová a okolie je jediné miesto, ktoré oslobodili partizáni na konci vojny spod jarma skopčákov ešte pred príchodom Červenej armády. Zásluhu na tom mal práve oddiel Jána Reptu.

    Sprvu ma príjemne prekvapí vodná nádrž a pamätník SNP na veľkej priestrannej lúke. Sú na nej i ohniská a odpočinkové miesta. Chodia sem školáci z blízkeho okolia. Lúčim sa s modro značenou turistickou trasou a ešte len teraz začína sranda. Nekonečné stúpanie. Za každou zákrutou dúfam, že som na vrchole, ale čaká ma ďalšie stúpanie a čoraz príkrejšie. Tesne pred vrcholom sedla Trek tlačím.

   Odpočiniem si a zjem sladkú tyčinku. Krátko po siedmej vpálim do Nových Košarísk. Minimálne hodina domov. V kopaničiarskej dedine sa napojím na známu cyklotrasu do Podkylavy. Okolo vyhrávajúcich cigánov do Prašníka. Všimnem si kadibúdku so závesom namiesto dverí zasadenú mimo slumov. Nechcem vedieť, kde hovná končia... , keď osadou tečie Podkylavský potok. A o 50m ďalej perú bielizeň. Doma som takmer za tmy o štvrť na deväť. Takmer 4h som sa túlal Štefánikovým krajom a našlapal 56km s prevýšením vyše 600m. Pobolieva ma pravá noha. Časovo som výlet podcenil. Zdržalo ma pobehovanie po lome, no nebanujem.

   Veľmi pekná, no náročná cykloturistika bola na moravskú rozhľadňu Královec nad Valšskými Kloboukmi. Doobeda som fandil na hádzanárskom zápase mladšej, porozvážal hráčky domov a o 12.26 som sa za slnečného poobedia  nalodil s Trekom na rýchlik do Ilavy. Vystupujem ešte s jedným týpkom sedlajúcim  cesťák. On asi šiel opačným smerom, viac som ho nevidel. Ja odbáčam pred podjazdom doprava na západ smerom na Pruské. Obci sa však vyhnem a v Podvaží opúšťam rušnú cestu. 

    Cez Savčinu pokračujem do Tuchyne. Cesta sa začína mierne dvíhať. Podobne ako Hrádocká dolina, no k hraniciam ma čaká dvojnásobný počet kilometrov. Výškovo ani nehovorím. Protivietor mi tiež neuľahčuje šliapanie. Ale kilometre ubiehajú. Dolinou Červený Kameň dôjdem do dedinky rovnakého mena. Už z diaľky priťahuje ako magnet týčiaca sa oranžová skala. Meno je príhodné. Až na konci dediny vidím drevenú šípku smerujúcu ku skale. Kolimahu odstavím pri nejakej prenajatej chalupe a pešo sa vydám  hore ku skale cez lúku. Popri krížoch schádzam dolu.

Jeden z najväčších skalných monumentov Slovenska je vyšší ako Slavín.

   Z mini kaplnky na mňa brechá psík. Je za plotom, takže len freneticky šteká. V skale je Panenka Mária. Popri Tovarskom potoku, ktorý tvorí pekné zákutia šliapem lesom k hraniciam. Cesta je stále asfaltová. Míňam studničku Čakanka pri kríži. Len ten kríž absentuje. Po pravej strane sa objavujú mokrade prírodnej rezervácie Nebrová. Cesta sa dvíha. To som už prakticky v hraničnej osade Zápechová. 

    Lesnú cestu k pamätníku spadnutého nemeckého Messerchmitu zablokoval majiteľ plotom a ešte aj rampou.  V osade piknikujú ľudia. Sobotná pohodička a obžerstvo. Veľká plechová búda dáva tušiť, že prekračujem hranicu. Štátna cesta sa stáča doľava k Nedašovej Lhote, ja však idem rovno na Valašské Klobouky. Úzka lesná cesta je stále pekný asfalt. Na križovatke doľava sa začína príkre stúpanie popri Radošínskom potoku. Fučím asi tak do polovice stúpania a niekde v 600m vystupujem zo sedlovky. Trek druhý tlačím po Radošínsku lipu a znova sa zapnem do pedálov. 

    Obieha ma električka, ale i terénne auto, za ktorým sa len zapráši. I v sobotu prebieha ťažba dreva a vyhýbam sa traktoru. Pozerám na lesné skratky, no bolo by to prudko hore a navyše po narušenej ceste z ťažby dreva. Dôjdem do sedla pod kopcom Požár. Vydám sa za električkou po červeno značenom chodníku. Stezka Českem-jižní nie je veľmi pre bicykle, tobôž môj hybrid.  A tak mám tantrickú masáž až do Příkazov obohatenú hudbou blatníka klepajúceho do nosiča. Dobré je, že sa už len veziem viacej dolu ako hore.  

Pozorovateľňa, prístrešok, či reklama na okná? Sponzorom stavby bola firma vyrábajúca okná.

    Ikonické okno Durch je na lúke poblíž prameňa U Františka. Po stezke je rozmiestených mnoho krížov, škapulárov a mravenísk. Vchádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Ploščiny, z ktorej je veľmi pekný výhľad na rodnú hrudu. 

    Asi najkrajšie miesto na Valašsku, cestou po hrebeni Bielych Karpát, sú Ploščiny, Valachmi nazývané Březiny. Kedysi pasienky, dnes prírodná rezervácia s jedinečnými orchideami a osamotenými ovocnými stromami.

    Na lúke sa vyhrievajú dvaja diaľkoplazy. Popri televíznemu vysielaču schádzam do rekreačného strediska Královec. Tvorí ho zopár chatiek, útulňa a reštaurácia. Tam zamieria kolesá môjho bicykla. No je to len veľmi malý bufet a pohľadnicu nemajú. Vlastne nič okrem pečiatky. Neodchádzam však z prázdnou. Na pamiatku si odnesiem spod rozhľadne pravého valašského kliešťa. Parazita objavím až po dvoch dňoch na lýtku. Pokračujem teda do mierneho kopca na Královec. Ľudí pribúda. Nečudo, vedie sem asfaltová cesta z Klobúkov.  K rozhľadni je od parkoviska len kúsok. 

    Bicykel zamknem o strom, nech si mravci pokukajú. Veža je obrastená kríkmi, ale vrchol je krásne otvorený. Je mierny opar, no dohľadnosť stále slušná. Dovidieť na vrchol Považského Inovca i na Veľkú Javorinu.  Na západne Vizovická vrchovina a Javorníky. Nechám nálepku v knihe návštev, zjem banán a zliezam dolu. Vraciam sa na križovatku Královec odkiaľ vedie priamy chodník do Klobúkov. Okrem toho, že je strmý,  je posiaty kameňmi. So skalami som nerátal a zosadnem. 

    Na mape objavím skratku lesnou cestou k cyklochodníku a radšej sa kúsok vrátim. Bola to dobrá voľba a po kilometri som konečne na asfalte a môžem sa rozbehnúť. Nie však na dlho, pretože od Klobúkov hlavná cesta č.57 stúpa. Navyše protivietor. Vo Valšských Příkazoch odbočujem doprava po Hornolidečskej magistrále na Št(r)udlov. Od priemyselného parku ma čaká vytrvalé stúpanie. Najväčšie je Padělky od Štrudlova do Střelnej. Vôkol pastviny, obieha ma týpek na motorovom bicykli. Ja sa riadne potím na prvom prevodovom stupni do 520m. 

    Nasledujem domáceho na podobnom bicykli. Zamieri na bránky na detské ihrisko, cez ktoré si skrátim trasu k hlavnej ceste. Vykúpené je to menším stúpaním ku kostolu. Kostol je bod, kde sa cesta láme a odtiaľ už len letím dolu kopcom až do Púchova. Pomáha mi i vietor do chrbta. V Lyskom priesmyku prekročím hranicu na úrovni potoka Strelenka. Doposiaľ žiadne auto ma neobehlo, v protismere iba jeden český taxík. 

Lyský priesmyk oddeľuje Biele Karpaty od Beskýd.

    No akonáhle som v prvej dedine na  Slovensku (Lysá pod Makytou), cesta sa začína zapĺňať smradmi. A obieha ma i pelotón cyklistov. Policajti a zdravotníci riešia čosi na zastávke busu. Mierne prevýšenie nad Lysou a môžem ďalej ťahať. Mohol by som i stihnúť spoj z Ilavy o 18.42h. Lístok hodlám kúpiť v Ilave na námestí. Všetko je to pekne načasované, no prvé zdržanie príde za Ladcami, kde sa buduje cyklochodník. O5 tancujem na kameňoch. Je to však posledný nezhotovený úsek Vážskej cyklomagistrály v Trenčianskom kraji.

Záver cesty mi "spríjemnila" rozostavaná cyklocesta.

    Navyše sa mi zdá, že idem proti vetru. Dôjdem, či skôr vynesiem bicykel na námestie a internet je slabučký ako .... Takže dolu na stanicu, kde je pokladňa samozrejme zatvorená. Kúpim si SMS lístok za 3Eur, no zbytočne. Vo vlaku sa dozviem, že platí len pre osobné vlaky. Sprievodca len mávol rukou. Ešte by som aj basketbal stihol na druhú polovicu. Hala je však napráskaná a nechcem smrdieť. Po 79km a výživnom prevýšení 770m som o pol ôsmej doma. Na bicykli budem mať Biele Karpaty pomaly prejdené viac ako na nohách.

Valašské Klobouky a Vizovická vrchovina.

Krásny príklad vidieckeho klasicizmu na Slovensku.

    Hneď druhý deň po Královci roztáčam na obed znova kolieska Treka druhého južným smerom. Rád by som využil silný severný vietor. No priaznivý fučák príde až po 30km. Minulý rok som poškuľoval po trase cez Dolnú Krupú. Zistil som, že v Krupej je kaštieľ s parkom, takže som čakal do jari, kým bude príroda rozkvitnutá a stromy zazelenané. Mladá šla na výlet so spolužiakmi, preto som i ja vynechal nedeľný obed a vyrazil na pár hodín von. Už cestou na Vrbové som sa rozhodol, že cestu skončím v Trnave na stanici. Trochu ma bolí i pravá noha, preto tých vyše 400m kopčekov do Krupej bude stačiť.  Mohol som si ušetriť nohy na najprudšom kopčeku na Naháč, no to som vtedy ani netušil. Ktovie však, aká by bola cesta z Dolného Dubového cez polia. 

 

    Dnes však Naháč vyjdem a na križovatke Prekážka odbáčam doľava. Konečne ma i vietor poháňa. Posledné prevýšenie je Boričky nad Dolnou Krupou. Pred obcou so siedmimi divami, na úrovni židovského cintora, sa napájam na zeleno značený Vinohradnícky okruh. Míňam Medolandiu a za ňou je kaštieľ. Vyzerá zavretý, vojdem do parku a spravím pár foto.

   Z bočných dverí vyjde drobná,m chudá ženička. Oslovím ju, či je otvorené. "Nie je. Čakám len skupinu na prehliadku". Ale môžem vám otvoriť," rečie. "Mne by stačila len pohľadnica", hovorím. "Kaštieľ je po rekonštrukcii a nemáme žiadne propagačné materiály", ona na to. "Tak si teda aspoň pozriem ten malý kaštieľ". "Kým príde skupina, môžem vám ho ukázať", a už vyťahuje milá pani kľúče. 

Legenda vraví, že v tomto domčeku dával hodiny klavíra mladým Brunsvikovým Ludwig van Beethoven.

     V obnovenom kaštieli ani nie je veľmi čo pozerať. Spravili z tejto štátnej ustanovizne hudobné múzeum. Exponáty sú asi v piatich izbách, prevažne klavíry, pianá a všeobecne klávesové nástroje. V podzemí spravili miestnosti pre svadby a hodovanie. Na prvom poschodí sú izby, ale ubytujú iba v prípade nejakých konferencii. Zazvoní jej telefén, to sa ozve čakaná skupina. Rozlúčim sa s ochotnou pani záhradníčkou (nikoho z obce nezohnali) a sadám na bicykel. Vyberiem sa obzrieť si neveľký park. Jeho dominantou je Sekvojovec mamutí. Videl som ho nedávno v Pruhonicích. 

Nazývaný aj "mrkva" sa týči do výšky 10 poschodového činžiaku.

    Sediac na na lavičke v lone prírody ukusujem z makovníka. Stromy sú nádherne sýto zelené. Na zemi ešte len kvitne biely cesnak, čo sa čudujem, pretože u nás je mesiac po. Žiadny vau efekt však nenastane. Chýba mi tu viac pestrofarebných kvietkov. Okrem púpav a cesnaku je len tráva. Čas beží a ak chcem stihnúť vlak o štvrtej z Trnavy, načim sa pohnúť. Stúpam ešte do kopca nad dedinou, kde je umelo navŕšený malý kopček.

Po 200 rokoch (2021) sa altánok o5 vrátil na pôvodné miesto na kopci Weinberg.

     Z 238m vysokého kopčeka je kruhový výhľad až k nám domov. Po krátkej zastávke letím dolu do dediny a pokračujem po vetre na juhovýchod do Trnavy. Lístok si kúpim na Trojičnom námestí, kde je interntový signál. Pred štadiónom Spartaka sa chystajú ťažko odenci. Dnes je o siedmej šláger futbalovej ligy Spartak proti Slovanu. Už i fanúšikovia sa zbiehajú. Ja idem presne opačným smerom, do odchodu vlaku mi zostáva ani nie 10 minút. Po 57km vypínam časomieru a navigáciu. 

Dobro došli: Misija Habibi

  

Ikonický most Jimyho Hendrixa prezývaný podľa prvého grafity z 80.-tych rokov.

   Náš korporát ponúka bezkonkurenčný produkt, ktorý má byť ťažný kôň pre nášho akcionára. Objednávky sa hrnú a náš malý tím má pomôcť americkému tímu s hlavybolením z týchto inžinierskych výzviev.

  O ceste do chorvátskej pobočky sa hovorilo už na konci roka 25. Stavba prvého kusu sa však naťahovala ako vyprážaný syr. Reálne kontúry začala naberať asi tak začiatkom marca 26. Týždeň pred odchodom sme si zaknihovali hotel od pondelka. Šéfka projektu nás chcela vidieť nastúpených už v pondelok ráno, no poznáme chorvátsky hurá systém. Nechcela nejako ustúpiť, bez nás vraj nezačnú. Vedúcko sa ponúkol, že teda pôjde do Záhrebu v nedeľu poobede aj s projektovým koordinátorom. Vezme ich komodiťák, takže ani auto nepotrebujú. S5 pôjde vedúcko vo štvrtok. A my traja vyrazíme v pondelok ráno a sa vrátime v piatok štyria. Vedúci výpravy bude P., šofér arabský kolega Y., prezývaný Habibi (arabsky milášik). Dva dni pred odchodom prišla od K. správa, že vo firme musíme byť najneskôr na poludnie. Maňana.

23.3.2026

    Vstávam o pol šiestej, takmer rovnako ako do roboty (odkedy dočasne zmenili železnice grafikon). Pokašliavam, neviem sa zbaviť hlienov. Nečakám, kým ma P. prezvoní a pred štvrť na sedem schádzam na parkovisko. Ani nepočujem, že mi zvoní telefén (mám iba vibrovanie). Po pár minútach vidím odbáčať k obchoďáku bielu firemnú Oktávku. Habibi vezie so sebou obrovský kufor. Na 4 noci? Nie, vraj pokračuje v piatok na dovolenku do Brna. P. má tiež v kufri dosť menších tašiek. Ja hodím do kufra najmenší kufrík a batoh s počítačom. K sebe dozadu hodím bagetu a vodu. O 6.20h opúšťame mesto. Usadený som v prostriedku. Habibi premieta na palubnú obrazovku telefón, kde má navigáciu. Upozorňuje ho na radary.  Za Pezinkom sme v zápche, kde stratíme asi 10 min. Po hodine jazdy stojíme na OMV pumpe Rovinka. Šoférovi treba cikať. No keď budeme stáť každú hodinu, tak na poludnie nestihneme prísť. Obávané zápchy v okolí Viedne sa nekonajú a môžeme valiť ďalej na juh. Za to ukecaná navigácia upozorňuje v okolí Viedne na radary hádam každé 3-4km. Druhú a poslednú pauzu máme na známom odpočívadle Heinesdorf patriace klubu Asfinag. Hnusné, ale WC zdarma. Čokoládu si po neblahých skúsenostiach netrúfam kupovať. Pokračujeme na Graz. V jeho okolí prší zakaždým. Asi to robí blízkosť Lavanterskych Álp. Za Slovinskými hranicami sa vyčasí a slniečko nás sprevádza až do hlavného mesta. V Chorvátsku zmĺkne aj urozprávaná teta z navigácie a nevraví nič o radaroch, či rýchlostných pasciach. Chorvátsko je proste divočina, čo potvrdí P. odpichom z hraničnej čiary. Na Cestarine-mýtnici voláme vedúckovi, že kam vlastne máme ísť. Vraj do kancelárii, nie do výroby. Presne po piatich hodinách stojíme pred rampou firmy. Musíme sa však otočiť a ísť na vedľajšie parkovisko. Tam nás kolegovia čakajú. Koordinátorke projektu K. pokrstím nový VW Tiguan bielou šmuhou od dverí Oktávky. Zostane to vo firme. Dvojnásobne. Oni sa chystajú na obed do Lobby Otok. Ja mám zo sebou Billa debrecínsku bagetu. To ju budem hltať pred rešitkou? Naveľa, váhavo vstúpim do foyer a idem ku stolu. Sadnem si radšej chrbtom od pultu. I P. vybalí rožok. Stretnem nejakých kolegov. Nasýtení sadáme o5 do auta a ideme do výrobnej haly, asi 25km od kancelárii. Kolečkom o5 krúti Habibi. Kartu na otvorenie rampy K. ponechá položenú na stĺpiku. "Bože pomáhaj!", vykríkne, keď kolegyňa K. pred nami na diaľnici kľučkuje, spomaľuje, zrýchľuje a vykonáva podobné krkolomné manévre. Snaží sa nás mať v dohľade. Cestu však poznáme. Je príjemných 17°C a súkame sa do zimných reflexných búnd. Ich výhodou sú odnímateľné rukávy. O5 na jednu kartu prejdeme truniketom do firmy. Pred dvoma rokmi bol areál plný rozostavaných kontajnerov, teraz je obrovská plocha prázdna. Roboši vraj nútene dovolenkujú v Abu Dhabi. Kvôli vojne v Iráne sa nemajú ani ako dostať do Chorvátska. Vo vnútri sme pri veľkom oceľovom ráme. Električári naťahujú káble a osádzajú istiace skrine. Tak naverím boha, ďaleko od reality. S montážou potrubia, kvôli čomu sme prišli, začnú zajtra. To sme sem mohli v pohode dôjsť večer. No zasa ťahať priamo z roboty 5h by nebolo bohviečo. Neskôr zistíme, že vôbec sme sem nemuseli chodiť. Po rýchlom oboznámení sedíme v novo postavených kontajneroch. Spoločnosť nám okrem kolegov robia bzdochy (chorvátsky smrdlijvi martin). Kolega A. mi donesie stoličku zospodu a snaží sa zbaviť steny martinov. Nemám však počítač zo sebou, preto len hľadím do blba. Čakáme, kým skončí koordinačná porada. Chorváti sa strašne radi radia. Potom nás vezmú do kancelárii v budove. Na kávu... Ja si uchmatnem jablká. K. hľadá miesto, kde by nám spravila prezentáciu o produkte. Skončíme kdesi vo veľkom kancli. Chytajú ma driemoty počas vyše hodinovej Powerpoint prezentácie na dva monitory.

Okolo pol štvrtej opúšťame areál. Ideme sa ubytovať do známeho Movenpick. Zrovna inštalujú čokoládovú fontánku. Dohodneme sa na zraze o piatej. Ja zavolám iba tatovi, domov sa neviem dovolať, ale aspoň pošlem správu o príchode. Po piatej ochutnáme v rámci čoko hodinky ovocie a kúsky koláča. Fontánka sa nekoná, je len miska so zohriatou čokoládou. 

Nevieme, či pôjde na večeru i Habibi, ale keď nechodí vydáme sa po ceste k nákupnému stredisku Supernova. Pred železničným priecestím sa Habibi ozve. Mešká, tak už ho počkáme. V Supernova je  vraj pár reštík. Hnusnou špinavou časťou Nového Záhrebu a Sv. Kláry sa presúvame poza nákupné stredisko. Je niečo ako trenčianske Laugarício aj s Mac Donaldom. Pokukáme reštiky, no Ali Kebaba neprebudí vo mne chuťové bunky. Ani nikto v lokáli nie je. Vrátime sa do Batak reštiky, ktorá vyzerá slušne a sedí v nej nejaké človečenstvo. A je vidieť krásny západ slnka. Pokiaľ sa v hnusnom meste dá vidieť. Objednám si Quinoa, slovensky Mrlík čílsky, vegetariánske jedlo. Mrlík je obilnina z Ánd bohatá na bielkoviny. Dokonca i NASA ju odporúča pestovať pri dlhých vesmírnych letoch za hranice sfér. Jedlo, podobné pohánke, je veľmi chutné s granátovým jablkom, avokádom, pečenými ovsenými vločkami. Na pitie usrkujem 2dl z Graševiny. Toť najlacnejšie víno. Kolegovia si dali hambáč alebo čevapi. Vedúci popíja len kávu za 2.60Eur. Vraj má z domu večeru na celý týždeň. Na druhej strane obedoval v Lobby. Dokopy aj z dýškom som tam nechal takmer 20Eur (podľa diéty mám nárok na 14Eur večeru). Potom sme sa motali po Interspar. Nakúpil som dačo pre rodinu i kolegov. No oriešky som si nevybral. Nákup som rozdelil medzi kolegov, ktorí mi ho odniesli. Igelitku som zabudol. Šiel som ešte do Lidl. Na 90% majú podobný sortiment ako doma. V Chorvátsku za tie dva roky všetko podraželo. Diéty však ostali rovnaké na 40Eur. Vraj majú i vyššie platy. My sme na chvoste EU. Už len Bulhari sú na tom horšie. No benzín máme momentálne naozaj lacnejší. Okrem orieškov som si kúpil akési pečivo, ale nechutilo mi. Chcel som si večer čítať, no na nočnej lampičke je odje.aný vypínač. Svietim si mobilom. Cítim sa ako golfová loptička po šichte a o deviatej spím.

Pohľad z hotelovej izby na juhovýchod.

                                                  

24.3.2026

    Zopár krát som sa v noci budil, ale vcelku sa vyspal. Pred šiestou som hore. Hodím na seba bežecký odev a okolo 6.15 bežím na západ. Otočiť sa chcem na mega kruháči "Remetinski rotor". Akurát vojdem do slepej uličky. Značka T sa objaví až po chvíli, preto neviem, že končí. Bude sa ísť dať popri trati? Nie. Takže hopsám po betónových pražcoch zrekonštruovanej trate. Prejdem na druhú stranu. Po chvíli je tam chodníček a cez záhradu zbehnem na ulicu. Pozriem do navigácie a cez Horvatovu, či jej zbytky by to možno šlo. Nešlo. Predieram sa šípovými krami a znova som ku.va pri koľajniciach. Hopkaním prejdem na priecestie a po chodníku smerujem popri Oktal farma firmy a pekárni Klara na Remetinecku cestu. Rôzne pachy a smrady, hlavne však z áut. Dobré ráno Záhreb. Chorvátov rozhodne netrápi nedostatok ropy. Dobehnem ku kruháču, kde hore jazdia smradi, dolu eliny. Je najväčší v krajine a denne sa na ňom otočí 100 tis. smradov. Vydám sa k rieke Sáva. Po hrádzi potom bežím k mostu Slobody. Skoro ma "sundal" cyklista. Auto, vlak, elina, bager a teraz i pumpičkár. Zabehnem viac ako 10km, ale nechce sa mi motať medzi panelákmi sídliska Siget, čím by som si okruh skrátil. 

    Volím teda priamu cestu na juh po V. Holjevca. V týchto dňoch poctila svojou návštevou macedónska prezidentka a po aleji vlajú červeno žlté zástavy. Kúsok je rozkopaný chodník. Bager vrčí, ale radlica sa nehýbe. Nikto v ňom. To som si všimol viackrát. Po vyše hodine a 11km som v hoteli. Rýchlo sa osprchujem a zídem na raňajky. Kolegovia sú prakticky nažraní, sadnem si kdesi medzi neodprataný zašpinený riad. V prvom rade si všimnem menšie poháre na džús. Ani čaj už si neviem vybrať. Anglický, pepermintový a proste čaj. Pijem akúsi čiernu žbrndu. Kolegovi chýbajú zasa ryby. Aj bar na izbe mám prázdny. Habibi má za 40 nocí v minulosti, lepšiu izbu. Aj s barom. U mňa je aj tá chladnička strašne malá. Namiešam si zdravé raňajky z cereálií a orieškov. Polejem jogurtom a hodím pár kúskov ovocia. Dorazím sa sladkým koláčom a croissantom. Vyveziem sa na 8. poschodie, kde mám izbu La Paz (hl. mesto Bolívie) a vezmem batoh. Pred odchodom o5 čakáme vo vestibule na Habibi. Je šofér, takže nič iné nám nezostáva. S miernym meškaním opúšťame hotel. Čakáme na križovatke na diaľnicu. O pol deviatej sa tvoria zápchy. Do Rugvice prídeme o 10min. neskôr. Nevadí. Potrubie začnú spájať až na poludnie. Pozrieme si ďalšie rozpracované projekty a sedíme v kontajneri. Okolo 13h sa ukážu pri konštrukcii nejakí chlapi. Kukajú do dební ako keby hľadali Vlhovej dres alebo domáce kino. Termál inžinier je temperamentný a ukecaný ako chorvátsky šéf D. (t.č. na výstave v USA). Keďže im neprišli nejaké diely potrubia alebo sú vyrobené nekvalitne, sme tu zbytoční ako fusakle na drevenú nohu. Ísť sa kúpať k moru? Iróniou je, že môžeme byť rýchlejšie doma ako vedúci. Ten ide s5 s komoditným vo štvrtok. Nechápem, prečo si najprv tí mozgoví atléti neskontrolovali materiál, ktorý im prišiel. Mali to urobiť v piatok, kedy sme mohli ešte cestu zrušiť. Okolo druhej postávanie zabalíme a sedíme do tretej v kontajneri. Aj hajzle sú v kontajneri (inom) hnusné. Porobil som si nejakú prácu a po tretej sme mohli odísť. Pred hotelom sme sa dohodli, že pôjdeme do centra. O štvrtej prešľapujeme vo vestibule ako panic pred bordelom. Dobehne Habibi, že mu zmizla peňažienka. Takže na bus nejdeme, ale dáme sa do hľadania pudilára. Prehľadávame svoje pracovné batohy, lenže ako jediný P. svoj batoh nepozrie... Teraz však nič netušíme a v našich batohoch nič nenájdeme. 3x sa prehľadala jeho izba s negatívnym nálezom. Navrhujem ísť do firmy. Všetci piati sa teda  sáčkujeme do Oktávky a ideme do Rugvice. Či náhodou neleží v poli. Negatívne. Ktosi pustí kolegu do areálu. No do kontajnera sa nedostane. Dozvedáme sa, že platil včera v reštike mobilom. Tým sa okruh rozširuje. O5 navrhujem zájsť do Batak reštiky. Dovolať sa tam nedá. Chalani idú do nákupáku a ja so S. pešo do hotela trasou, ktorou sme šli včera. V aute ešte snováme plány ako ďalej. Habibi volal na egyptské veľvyslanectvo, ale veľmi mu nepomohli. Treba ísť na políciu, a potom na veľvyslanectvo. Lepšie však bude dostať ho domov. Lenže Rakúšania kontrolujú každé auto. Takže s5 cez Húnov. Stretáme sa pred hotelom, čo ďalej. Asi ísť na políciu. Keď už pomaly pokukávame aj po zvyškoch z kontajneru za hotelom, hovorím, nech sa najprv najeme. Čo keď Habibi zdržia na polícii? Do centra ideme napokon len traja. Vedúcko E. má z domu, S. si kúpi dačo v Kaufláči. Habibi mi spraví prístupový bod pre internet a môžem si kúpiť lístok načítaním QR kódu v buse. Bez internetu lístok nekúpim. P. si kúpi lístok u vodiča, no nevie, kde ho oraziť. Kým zistí, že vpredu, sme v polke cesty a vykašle sa na to. Vypadneme na Hlavnim kolodvore a Habibi, že ide teda najprv na políciu. Ja s P. so škvŕkajúcim žalúdkom do palacinkárne, on sa k nám pridá potom. No Habibi má prakticky vybitý mobil. Keď sa kdesi objaví pod katedrálou, P. ho naviguje. Ide mu i naproti, no už sa kolegovi nedá dovolať. Sám sa P. vráti do La Struk a posadí k zapekaným palacinkám s čučoriedkami. Ja som si objednal s jablkami a škoricou. Zapíjame jedlo s mliekom s rumom. Chutné to je, len málo. Habibi stále nikde. Nemá prachy ani mobil. Stratíme došľaka aj jeho? Ako dojedáme konečne sa v malej miestnostke objaví. Šiel proste do kostola a velebníček-anjel mu ukázal cestu. Ešteže sa vynašiel. Naproti tomu policajti mu pomohli ako Matovič za pandémie a poslali ho na VI. obvod, kde je hotel. Necháme peňažienku už na zajtra. Nahádže do seba horúce palacinky, len tak pachčí ako čajník a po ôsmej odchádzame. Mobil si nabil pri pulte. Akurát nie dosť, a kým sme na stanici, zostáva mu 1%. P. mu požičia 2Eur, no vodič len mávne rukou a pošle ho ďalej do vozu. Na izbe volám ešte domov, načnem kukuričné chlebíky, ktoré sa mi rozsypú po dlážke.

Rustikálna chalupa babky Marije v Malej Mlake.

25.3.2026

    Prebúdzam sa pred šiestou do slnečného rána. Po studenej sprche si zabehnem takmer 10km cez hnusné sídlisko Dugave. Chorváti väčšinou chodia na 7h do roboty. Chodia... Či robia je otázne, keď som videl znova naštartovaný prázdny bager. Kvitnú magnólie, Slovensko je tak 2t pozadu. Raňajky zapíjam pepermintovým čajom, ktorý je jediný ako tak pitný. Načgávam sa malými croissantami. Neviem si nič iné akosi vybrať. Palacinky vraj boli odborne odporné. Počujem však smiech Habibi a vyzerá, že všetko je v poriadku. Peňažienku našiel vo svojom batohu P. Omylom mu ju Habibi vložil doň, keď sme včera odchádzali. Žena sa mi smeje, že sme boli nacenganí. Habibi nespal celú noc a šplechnutie kameňa, čo mu spadol zo srdca bolo počuť zo 4km vzdialenej Sávy.

    Keďže sme tu zbytočne, niektorí špekulujú odísť vo štvrtok. No má byť pekne hnusné počasie. Ja aj S. som za piatok. E. to má isté s komodiťákom zajtra poobede. P. chce zradiť a pridať k nim. No aspoň budem mať zasa viacej miesta vzadu. Doobeda sa motáme pri skrachovanom torze rámu. Je jasné, že sa sem vrátime. Zasa káva. Ja ukusujem z jablka a banánu. Poobede sedíme v kontajneri. Dostali sme pozvanie na pizzu do známej reštiky Duksa. Vedúckovia nás zradia a nasáčkujú sa do voza chorvátskemu kolegovi. My traja ideme našim autom do hotela. Iba zhodíme batohy a stretáme sa vo vestibule. Habibi mešká len 2 min. a tie sa ukážu kritické. Z 200m vidíme ako nám bus č.268 odchádza pred očami. Ďalší sa dovlečie s 25min meškaním, takže čakáme neuveriteľných 45min. To točia na linke len jednu harmoniku? Neskutočná organizácia. Šiel by som aj peši, ale nechcem sa aj ja odtrhnúť od chalanov. Natlačíme sa do preplneného busu. Kašlem na kúpu lístka. V autobuse dobytok nenapadne vystúpiť, aby mohli iní vystúpiť. Pred križovatkou Avenija Dubrovnik sa posúvame 2m/min. Znova naberieme meškanie. Volajú nervózni kolegovia, kde sme. My ani nevieme povedať, kedy prídeme. Keby sa autá nepredbiehali, premávka by bola plynulejšia. A čo tak špeciálny pruh pre busy? Konečne vidíme motať sa policajtov na križovatke, no to ju už opúšťame. Na zastávke Bundek vypadneme z harmoniky a pešo prejdeme tých pár minút do reštiky. O5 volá vedúcko. Meškáme hodinu. Pizza dávno zožraná, pivo vypité, niektorí už aj odišli, ale šak si objednáme. Ja overenú Koza Nostra s kozím syrom. Čašník je stále rovnaký. Unavený, vysoký pán v okuliaroch padajúcich mu z nosa a mastnými alebo naglejovanými vlasmi. Na stôl objednám fľašu vína. Ochutnávať ju nechcem. Preberá sa vojna v Iráne. Ja sa s kolegom bavím o Číne. Jeho žena nenávidí tamojší režim boľševika. Jej otcovi lekári nepomohli a to ho priviedlo do hrobu. Boľševik zaviedol hodnotový systém. Tragické je, že obyčajní ľudia veria v dokonalosť režimu a životu, aký majú. Čínske autá sú tiež príbeh sám o sebe. Auto BYD, ktoré sa dováža na európsky trh, je postavené z odpadu. Čip z voľajakej starej práčky. Všetko je z lacných materiálov a do EU sa dovážajú len nepotrebné, nepredajné šroty ležiace aj rok kdesi na poli. Vláda proste musí splniť päťročnicu. My by sme radi urobili firme škodu, no dezert iní hostia vyžrali, takže dopijeme fľašu vína a dovidenia. S plným bruchom pešo kráčame vyše 3km k hotelu. Je len pol ôsmej, preto sa dohodneme, že sa stretneme na bare o ôsmej. Habibi má nejaký kredit z hotela za služby a vlastne by sme mali osláviť nález pudilára. Krátko po ôsmej sme však pred barom len ja so S. Nedohadovali sme sa na ráno? Od výťahu sa však objavil Habibi a sadli sme si do kresiel a na pohovku. Zasa sedím ako v Oktávke v strede medzi kolegami. Robíme si z toho srandu, že ešte sa tí vpredu otočia v smere jazdy. Objednám si 2dcl vína, kolegovia i zákusok, ale ja som plný. Vedúcko s Habibi aperol, ktorý označím ako kus sračiek, načo E. vyprskol. P. a S. nejaký kokteil. Všetci dostanú to svoje Tiramisu a Daikiri, ja som na suchu. Čašník sa ospravedlňuje, no objednávku zruším. Kolegovia sa bavia väčšinou o práci alebo alkoholických radovánkach, ja som unavený, ticho sedím a simultánne mrkám na dve obrazovky nado mnou, kde bežia chorvátske telenovely. O pol desiatej mám toho sucha v hube dosť a s S. sa zdvihnem na izbu. Včas, lebo ma chytí sračka. Možno aj z tej vody, čo pijem z vodovodu.

26.3.2026

    Prebudím sa pred šiestou do upršaného rána. V behu mi slabý dážď nebráni. Zatiaľ ani nefúka silný vietor. Utekám smerom na juh do mestskej časti Buzin, kde sa stočím na západ do Odry a Malej Mlaky. V dedine je novo romantický kaštieľ Kuševič-Plavšič a reštika Etno - park so zaujímavým okolím. Dážď naberá na intenzite, ale to mi až tak nevadí, ako keď ma polejú autá. Po vyše 6km som teda premočený, no zima mi nie je. Bežím popri prečerpávačke vody. V areáli je i múzeum vodárenstva. O siedmej ráno sa doň budem márne dobíjať. 

Reprezentatívny kaštieľ záhrebskej šľachty z 18.st.

   Hotel síce vidím na dosah, no je to k nemu cez polia a trať ešte 4 km. Lietačky sa rozkrútia až po pol ôsmej. Zablatený a mokrý vyzerám ako keby som vyliezol z kanála. Rýchlo zo seba zvlečiem premočené šaty a topánky a aspoň chvíľu si vychutnám teplú sprchu. Umyjem si i topánky od blata. Odchod o 8.10h stíhať nebudem, na raňajky prichádzam 10min. pred ôsmou. Cereálie zalejem s bielym jogurtom (ovocný si jeden Yankee nalial do pohára). Nahádžem do misky ovocie a oriešky a tento mix sa snažím nahádzať do huby. Ochutnám i čokoládový koláč (dcérka robí omnoho lepší) a croissant. Ten žujem ešte vo výťahu. Napokon meškám len minútku-dve a prídem zarovno s S. Pešo so skupinárom kráčame tých pár metrov do firmy. Dážď nie je silný. Ostatní vraj pôjdu autom. No po 5min. ich vidíme ísť pešibusom k firme. Auto nebrali, lebo ho nemajú kde zaparkovať. Lenže v aute zostal batoh P., kde má počítač. Naveľa sa podarí kolegyni K. vybaviť parkovné miesto na poloprázdnom parkovisku a P. sa vráti do hotela po Oktávku. Možno by sme mohli ísť domov, no S. nemá kľúče od bytu a Habibi tiež vyhovuje piatok. Sedíme v poradnej miestnosti Risnjak. Pozdravíme chorvátskych kolegov z minula. Nejakí sú nešťastní. Dnes majú ročné hodnotenie. Ich navýšenie platu im vyplatia naraz na konci roka. Snažia sa ich tak udržať. Majú však napr. aj Veľkonočné odmeny. A určite vyšší plat ako my na Slovensku. V kuchynke sa zbavím zvyšnej bonboniéry Deva a tyčiniek. O 11.30h píšem kolegyni na Slovensko, že je čas vetrať kancel. Odpíše, že je zima. Pred 13h nedočkavý vedúcko nás opúšťa a čaká 10min. na recepcii. Rozpršalo sa. Navrhujem ísť do technického múzea. Pred 14h balíme a ideme na obed do hotela. Platí Habibi zo svojho bonusu. Všetci sme si objednali denné menu. Grilované bravčové so zemiakmi a šalát. Zemiaky boli mrazené a sladké. Mäso sa dalo požuť. Asi vyzerám biedne, keďže som mal najväčší falát mäsa. Vo vetre a daždi sa nikomu nechce von, preto o 15h sám opúšťam hotel a prebehnem na zastávku. Nečakám nejak dlho na harmoniku. Šoférovi podávam 1Eur, ale čosi zamrmle, že nemá a idem na čierno. Na hlavnej stanici prestúpim na elinu č.9. Ľudia sa skrývajú pred vetrom, kde sa dá. Smetiaky sú plné polámaných dáždnikov. Skutočne ho nemá význam vyťahovať. Elinou je to len 3 zastávky k Technickému múzeu. Lístok si preto o5 nekupujem. Hľadám vchod, ktorý je kúsok s5 od zastávky. Nasledujem akéhosi cudzinca, ktorý tiež ide do múzea.

Technické múzeum bolo otvorené začiatkom r.1963.

   Je niečo pred štvrtou, takže mám vyše hodiny na exponáty. Lístok sa kupuje v domčeku vedľa. Stojí 7Eur. Pohľadnice nemajú, platiť sa dá kartou. Do rúk dostanem aj plánik. WC sú zase kdesi mimo haly, v rohu. Nie sú to pisoáre, ale válovy, no čisté a voňavé. Múzeum je vlastne len jedna veľká dvojposchodová hala rozdelená na viacero sekcii. Mladý študent ma len upozorní, aby som sa ničoho nedotýkal a začal vľavo - hasičskou sekciou. Tak sa motám pri striekačkách a pumpách. Vedľa je sekcia mlynských kolies. Za ňou nasleduje zaujímavejšia sekcia parných strojov a turbín. Plynule prechádzajú k benzínovým motorom. Múzeum je špecifické tým, že je plné všakovakých motorov. Vzadu je potom tiež interesantná expozícia ťažobného priemyslu. Ropa, plyn, uhlie. Pred ňou ešte letecké a lodné motory. V najväčšej hale sú dopravné prostriedky. Dominuje jej vojnový veterán Thunderbolt s juhoslovanskými znakmi a ponorka. Je tam tiež zopár áut a vláčikov, či električka. V kúte je potom venovaná zvlášť expozícia Nikolovi Teslovi. Aj s funkčnými modelmi jeho vynálezov v reálnej veľkosti. Tie sa však predvádzajú asi len počas komentovaných prehliadok. Na druhom poschodí je zopár sekcii ako včelárstvo, technika domácnosti, chémia, či ekologické energie. Je tam i planetárium, ale otvorené len do 16h. Repliky Lunochodu, či vesmírneho modulu. Pochodil som si všetko, chcelo by to trošku viac času. A v hale je chladno. 

    Pred piatou opúšťam múzeum a vraciam sa do marazu vonku. Na hlavnej stanici čakám chvíľu na spoj 268. Kúpil som si veľkú makovú taštičku. Dáždnik schovám, nech ho netrápim vo vetre. Tak strašne neprší. V Lidl kúpim slané blbosti na párty. Na izbe sa najem. Snažím sa očistiť totálne zasvinené nohavice. Volám P. na izbu. Ako keby telefón ktosi zdvihol, no počuť nie je. Volám mu na WhatsApp a zdvihne. Sú u Habibi na apartmáne od piatej. V hale ma vyzdvihne S., lebo by som sa nemusel výťahom a so svojou kartou dostať hore. Habibi má väčší apartmán, ale zbytočne v podstate. Uprostred si rozložili stolík a popíjajú. Skupinár P. mi volal 5x. No ešte na izbe som zistil, že nie som prihlásený do siete. Reštart teleféna vskutku zabral. I záves odkryli, aby videli, či sa vraciam do hotela. Izbu má Habibi priamo nad vchodom. Nejaká Graševina mi ešte zostala, tak ju pomaly dorazím. S. pije Cider. Ostatní dvaja si otvoria fľašu červeného. Ohovárame kolegov našich i chorvátskych. Habibi porozpráva svoj životný príbeh. Doma, v Egypte, mal oveľa lepšie platenú robotu. Brat ho volal do Kuvajtu, kde by zarobil ako námedzník 7 až 8000Eur. Láska je však mocnejšia než prachy a vzdal sa dobrého postavenia. Má ďalšieho brata - známeho egyp. psychológa. Okolo pol desiatej som z nich ohučaný a idem na izbu. Až dnes som si všimol letáčik, ktorý sa zavesí na dvere a chyžná potom neupravuje izbu každý deň. Preto mi ho lenivá chyžná dnes znova položila na posteľ.

27.3.2026

    V noci som si nechal pootvorenú ventilačku a veru teplo zrovna nie je. Som na južnej strane, aspoň tak nefúka. Sme uprostred strašnej búrky s krásnym menom Deborah. Konštrukcia budovy v noci sem tam zavŕzgala. Topánky mi neuschli (napokon schli 3 dni), takže ďalší dôvod zostať ráno na izbe, hoci som pred šiestou hore. Dám si studenú sprchu a sadnem si k denníku. O pol ôsmej som zišiel dolu do jedálne. Obsluhujú (aj izby upratujú) samí aziati. Dám si praženicu so zeleninou a syrom. Croissant musí byť. O5 bola chutná žemľovka, či čo to je. Popíjam si čierny čajík, keď vtom sa rozozvučali alarmy v telefónoch ľudí vôkol. Ozvala sa Deborah. Výstraha pred búrkou. Školy zavreli, väčšina ľudí robí z domu. Pobalil som rýchlo kufor a o pol deviatej som sa odubytoval. Sympatická Turkyňa Azra mi faktúru ani nedala do obálky. Detail, no kolegovia vyúčtovanie majú v obálke. Znova sme čakali na Habibi. Keď sa dovalil, šiel natankovať a Oktávku pristavil pred hotelom. Pracovné veci von, nahádzať kufre, batohy, na vrch topánky a bundy. Mohli sme do toho nečasu vyraziť. Šoféroval S. Ako sme vyrazili, na Lučko začalo snežiť. Blížili sme sa k horskému prechodu Gruškovje-Gornji Macelj. Tam už bola kašovitá vrstva mokrého snehu. Na zemi 10 čísiel. Prechodom okresu škriekajú telefény. Ako sme však opúšťali kopce pohoria Macelj, pršalo. Čítal som si knihu, vedľa sedel P. Habibi vpredu si vydýchol, keď sme prešli hranicu do Rakúska. Kontrolovali Slovinci a aj to iba šoféra. V Rakúsku stojíme na prvom Asfinag Stras Ost. Koliesko prevezme Habibi, pretože sa nemôže na šoférovanie S. pozerať. Šoféruje kdesi na okruh Viedne. Tam akosi neplánovane stojíme na odpočívadle Schwechat. Habibi sa ide vysrať do plateného záchoda, my traja len postávame. Ukusujem z jablka a dojem kukuričné chlebíky. Za volant prekvapivo usadá S. Habibi vybalí na spolujazdcom sedadle rezeň s kyslou uhorkou a chrúme. O 20km je odpočívadlo Asfinag, no Habibi bol hladný skôr. Hranicu prekračujeme o 13.30h. Slabo prší, fúka silný severný vietor. S. sa zavezie do Trnavy na stanicu. A znova šoféruje Habibi. P. zaujme miesto spolujazdca a tlačí rukou na koleno Habibi, nech pridá plyn. "Push on it". Dohadujeme sa, kde zastaví. Tam, kde má brali. Pred 15h otváram dvere a vítajú má pištiace morčatá.

Ako zhodnotiť služobku? Nezačali bez nás, ani s nami ani po nás. Celý tento výlet sa dal scvrknúť do jedného dňa.

Smrk

    

     Marec začal slnečným počasím, ktoré trvalo veľmi dlho. Pekné počko praje turistom, na druhej strane príroda skapínala od smädu. V prvú marcovú sobotu som sa so ženou vybral do moravských Beskýd na jej druhý najvyšší kopček Smrk (1276m n.m.). Cesta do Ostravice trvá vyše poldruha hodiny. V Bílé na svahoch stále jazdia lyžiari. V údolí je ráno +1°C, takže to ide. Cez deň sa sneh topí, preto sa lyžiari vrátia až so západom slnka. V Ostravici sú  pred desiatou obe  malé zadarmenko parkovacie plochy beznádejne obsadené. Obec však zriadila mega parkovaciu plochu "U píly" za železnicou. Akurát nie je v pepíkovskom štýle "hlavně levně". Pepíci sú však vynaliezaví, a keď nie sú zaparkovaní v Čeladnej, auto nechajú na výhybke lesnej cesty. Celodenný lístok stojí 250 kačenek, čo je asi 10Eur. Pomaly ako v Tatrách. Veľa áut na ploche ani nestojí. Nemáme na výber. Prezujeme karimory a vyrážame západným smerom popri prítoku Ostravice, Bučacom potoku. Na peknej asfaltovej ceste práši pomerne dosť smradov. Kam všetci idú? Väčšina sa zdá, venčí psov. Odstavia autá na výhybke a robia vychádzku. "U otočke" opúšťame asfaltku a stále popri potoku stúpame hore po lesnej ceste. Na hranici prírodnej rezervácie prekračujeme cez kamene potok. 

    Pomaly sa riave vzďaľujeme a nechávame ju pod sebou. Na to, ako turisti, vychvaľovali kľud v masíve Smrku, na chodníku je pomerne rušno. Obiehajú nás mladí, naľahko zbalení. Ideme si svojím tempom. Krátku odbočku si urobíme k potoku, no vodopád je vyššie. Cez údolie potoka vyzerá byť ťažko schodná cesta, preto vodopád oželieme. Dostať sa k vodopádu dá po lesnej ceste od Skalky. Inú cestu som k nemu nevidel. Nenáročným stúpaním sa ocitneme v sedle Nad Holubčankou. 

    Z opačného smeru dohrmia dvaja cyklisti. Netušia poriadne ani kde sú. Idú z Havířova a hľadajú cestu na žel. stanicu. Schádzajú dole, my pokračujeme na Smrk. Niektorí znalí si cestu skracujú priamo hore. Je dosť strmá, ale nie taká zľadovateľá. Na kúsok zláka skratka aj nás, no máme dosť a vraciame sa po vrstevnici Barborskou cestou na červeno značený chodník. Nad 1000m je už snehová pokrývka. 

    Namáhavá cesta stupajami je aspoň odmenená výhľadmi na sever a čiastočne na východ. Medzi vrcholmi smrekov sa mihne Lysá. Napojenie na červenú značku sa nezaobíde bez pádu. Pošmyknem sa na ľade. Čas sme teda neušetrili. Bez váhania nasadzujeme hroty. A veru po chvíli ako opustíme súbežnú lesnú cestu, nasleduje prudšie stúpanie po ľade. Nie raz vidíme pád borcov idúcich dole. Zastavíme sa u studničky Tajemná Řasenka, ale riasy nehodláme ochutnať. Vylúštime nápis "Kto mně ukradne, ať mu ruka odpadne", na termonhrčeku zavesenom na studničke. 

    Po pár minútach sme v sedle Smrk. Čaká nás posledný výstup na hrebeň a samotný vršok. Vstupujeme do nedotknutej prírodnej rezervácie. Pripomína Jeseníky. Smrk bol v minulosti mimo hľadáčika drevorubačov, preto sú tamojšie lesy pekne zachované. S hrotmi sa nám pekne stúpa priamo po ľade. Snažím sa odopäť idúcky paličky a šetriť nohy. Po chvíli tancovania a hmatania sa mi podarí dostať ich do rúk. Už ich ani nepotrebujem, lebo kráčame po hrebeni. Poskrúcané torzá, solitéry, ako rečie drahá, pripomínajú rôzne zvery. Nejako minieme malé pomníčky a predtým, ako dobijem kopec, sa kúsok vrátim. Skalné mohyly sú mimo chodníka a navyše čiastočne pod snehom. Pomôže navigácia. Čo však robí portrét Jana Palacha, či Johna Lenona na kopci, netuším. Nejaké symboly slobody. Palachova mohyla (nová od r.2019) tiež už zažila svoje. Čo nezničila príroda, tomu pomohli vandali. 

     O chvíľu však uvidíme ďalšiu bizarnosť. Zatiaľ ma drahá čaká na slnkom zaliatej vyhliadke. Na skale piknikuje staršia ženička a s plechovkou piva nevyzerá, že by odchádzala. Preto nastane rýchle foto a prejdeme pár metrov k hríbiku. Poniže je ďalšia vyhliadka viac na severozápad. Ostrava je už v sivom opare. Frýdek s Olešnou, kde som kempoval, je ešte vidieť. Fúka teplý vzduch a kazí rozhľad do diaľav. Drahá vyzerá na Smrku medveďa, ale ja vidím iba opicu. Vskutku nejaký domáci čudák vytrepal hore plyšovú opicu. Žena sa s ním dá do reči. Z češtiny plynulo prejde na slovenčinu. Dozvie sa všeličo o okolí, i napr. to, že červeno značený chodník takmer nikto nepoužíva a všetci ťahajú priamo hore. My sme však dosť ľudí stretli aj v sedle. Takto podľa mňa prídu o krásy hrebeňa. Veci si zložíme na vyhliadke do snehu. Najeme sa rožkov so salámou, zapijeme čajom. Zdola dosupia rodinky s ratolesťami. Počuť ich už hodnú chvíľu spoza stromov. 

    Rozhodujeme sa pre návratovú cestu. Vo vrcholovej knihe je nápis: "Nešmeky jsou jen pro padavky". Napíšem: "Padavky zdraví dobrovolných dárcu orgánu", opečiatkujem nálepkou a pokračujeme na juh do Čeladnej. Lenže zdá sa mi trasa nejaká dlhá. Nahodím ju do navigácie a pred sebou máme ešte 21km. Volám na ženu a hneď sa obraciame s5. Cez vrchol len preletíme a po pár minútach sme o5 v sedle. Ideme rovno na Malý Smrk, ktorý je len kúsok na východ. 

    Výhľady z neho žiadne. Vrchol tvorí len kopček a na strome papierik s fixkou napísaným názvom. Odtiaľto mám jedinú fotku seba sa. Vrátime sa do sedla, po via Čechia - severní klesáme už len dolu. 

    Pod Malým Smrkem končí ľad a zbavujeme sa stúpacích želiez. Po chvíli sme o5 na asfaltke a stáčame sa na sever. Pod nami je zásobáreň pre Ostravsko - vodná nádrž Šance. V údolí hrozí pri zosuve pôdy vlna tsunami, preto sa svah monitoruje. Sprevádza nás malý čiernobiely psík. Sme však rýchlejší ako majitelia a ako sa odpájame z lesnej cesty, psík beží za majiteľmi. Žlto značený chodník sa stočí znova na juh a pokračuje prudšie dolu k nádrži. Z obmedzených výhľadov sa mihne pod nami vodná hladina. Sklesáme k potoku Rúžanec a počujeme už smradov na hlavnej ceste. Chceme sa jej však vyhnúť, preto na rázcestí sa pripojíme k Krkavčí stezce. Omylom ju drahá nazve Medvědí. Upúta ma útulňa bezdomovca v betónovom kvádri. Chodník znova stúpa nad frekventovanú cestu č.56 do Frýdku Místku. Existuje i skratka zo žltej, no cestou dolu sme si ju nevšimli. Teraz ju vpravo vidíme. Čaká nás dobrých 5km k autu. No viac menej po vrstevnici. Odkrýva sa impozantný výhľad na Šance.

     Na severe je stále na hladine vrstva ľadu. Dobrý nápad by bol spraviť vyhliadkovú vežu. Miesto popri lesnej ceste je. Pod nohami sa kde tu objavia výživové tepny nádrže. Minieme priehradný múr a motáme sa pomedzi chatkami. Cesta ma zláka dolu, no ešte treba nastúpať pár metrov ku drevenému rámu "lehni, sedni" na lúke. Vidno odtiaľ ikonickú Lysú horu a pod ňou gýčový zámoček Zlatý Orel. V 19 st. sídlo baróna von Rothschield, majiteľa železiarní, dnes kvázi romantický hotel. Prechádzame kúsok nad Ostravicou a sme nas5 v obci. 

    Mládežníci piknikujú pri transformátore na brehu rieky. Elektrická romantika pod drôtmi VN. Pred piatou sme pri lesknúcej sa Jarise (včera večer som ju umyl). Nejaký týpek šaškuje pred rampou. Myslí si, že sa otvorí len tak naverím boha. Až potom si všimne, že v drevenej búdke je parkovací automat. Púšťam ho k automatu pred seba, veď aj tak blokuje výjazd. Voláme domov, nech  baby objednajú MacDonald menu pre každého. Že prekročíme hranice, vieme ako vždy zmenou povrchu vozovky. Na Českej strane je cesta E442 pekne zrekonštruovaná, na Slovensku sa vyhýbam kráterom. Na druhej strane, Česi ju majú jednoduchšiu, s menším množstvom serpentín. Zastavíme sa v trenčianskom Decathlon pre kúpu nových turistických nohavíc. Tie, čo mám na sebe nosím každý deň a sú už celkom zodraté z bicykla alebo i behu. 
    Smrk je pekná, nenáročná turistika. Je to tretí najvyšší kopček, na ktorý sme v Moravskoslezských Beskydoch vystúpili. Pomaly tie Beskydy zdoláme i celé. Výhľady z neho nie sú veľké, no svojou nedotknuteľnosťou má, čo ponúknuť. Smrk sa trocha  vymyká českým zvyklostiam a bufet alebo chatu v okolí nenájdete. Preto ani nie je až tak veľmi navštevovaný.

Zimné kopčeky 2026

 

           Prvá tohtoročná turistika bola na Taricové skaly a výšľap na Veľký Petrklín v Malých Karpatoch.

Brali sme so sebou mladšiu dcérku, ktorá výlet mala v rámci kondičnej prípravy. Čo bolo síce pekné, ale trénerovi nestačilo. Navyše si požičala Karimory staršej, pretože jej 34 sú už malé. Vyrazili sme pomerne neskoro pred pol desiatou. Cesty boli suché, za niečo vyše hodinky parkujem v Sološnici pri záhradkárskej osade. Zídeme potom dolu na cestu vedúcu do Sklenej huty. Na križovatke je altánok a parkovacia plocha. Nevedel som, že sa tu dá parkovať. No cesta je zľadovatená, možno aj dobre, že som nechal auto hore. Nie je to veľká zachádzka. Pokračujeme po úseku SNP-čky do sedla Skalka. 60m od nás prebehne stádo muflónov. Ešte som ich nikdy nevidel pobehovať voľne v prírode. Splnil sa mi malý sen. Začína vážnejšie stúpanie po križovatku s cyklochodníkom. Snehu nie je veľa, len pár čísiel. Za Skalkou je plot. Za ním nejaká rodinka. Plot oddeľuje pp. prales. Chodník pokračuje miernym stúpaním stále popri plote. Obchádzame kopec Horný vrch a už vidíme skalné bralá. Dievčatá idú asi 100m za mnou.

   Sám sa vyšplhám hore, zatiaľ, čo baby idú spodkom. Z Taricových skál je obmedzený výhľad na východ. Lepší je na západ, na dominantnú Vysokú. Vedľa nej je obrovský kameňolom Vajarská slúžiaci ako zásobáreň vápenca pre cementáreň Rohožník. Baby dofučia obchádzkou hore. Ja idem na ďalšie skaly, ony lepšou, južnou cestou sa vyštverajú na severné skaly. Z druhých skál je ešte horší výhľad, navyše fúka severozápadný vietor, preto sa na nich nezdržujem a vrátim k prvým, kde baby pózujú. Cestu s5 som vybral cez kopec Veľký Petrklín. Najprv však zídeme na lesnú cestu. Popri riavach a otvorených zdrojoch pitnej vody dôjdeme dolu k Zadnému Hlinenému.

    Pokračujeme kúsok dolinou Rohožníckeho potoka po najbližšiu križovatku. Od nej vidíme stožiar na Petrklíne. Spolu so stopami lesnej zveri kráčame na sever lesnou cestou ku krmelcu. Tam končia už aj stopy dezénu nejakého terénneho auta. Zaujímavé, že zvery vedia kade ísť, aby sa nezaborili do snehu alebo lístia. Je niekedy vhodné sledovať prírodu. Ponúka najjednoduchšie riešenia a cesty. Výstupame do sedla nad Veľkou Šimkovskou. Stočíme sa na západ, Petrklín je nad nami. Vysekanou cestou prudko šliapeme hore. Posledné stúpanie dá zabrať.

Svah Petrklína.

    V polovici kopca nájdem stopy a vydám sa po nich. Kričím na dievčatá dole, nech sa držia stupají. Konečne sa dopachtím k stožiaru a zamávam dolu. Drahá mi odmáva. Zložím batoh a vydriapem sa po oceľovom rebríku na stožiar. Hore fúka a kýva sa. Výstup na úzku rozhľadňu je len pre silné nervy. V zapadajúcom slnku je pekne vidieť Vápenná na severe, či Jelenec a Horný vrch, odkiaľ sme prišli. Na západe je pod nami Sološnica, v diali Záhorie a komíny Břeclavi, za ňou Pálava s Dívčím hradem.  Zabudol som si telefén, preto sa vraciam dolu a zase vyliezam hore. Je po tretej hodine a načim sa pobrať. Baby ukusujú z medovníkov, kým sa kochám výhľadmi. Dolu schádzame po modro značenom chodníku. Sprvu ide po hrebeni, no po pár desiatkach metrov je rovnako prudký ako z východnej strany. Petrklín je viac menej pravidelný, zrezaný kužeľ a tvoria ho prudké svahy zo všetkých strán. Na zľadovatenom povrchu sa šmýka. Oproti stúpa na ľahko nejaký týpek. Po 3h o5 nejaká živá duša. Okolo štvrtej sme konečne v Sološníckej doline. Už sa stmieva. Minieme nenápadnú cestičku medzi domami k záhradkám a vraciame sa pár metrov. Cestou hore vidíme pasúcu sa srnku. Slnko zapadlo a sme pri aute. Cestou vidíme brutálne veľký mesiac nad Plaveckým hradom. Vlčí mesiac v magickom januárovom splne dáva krásnu bodku za výletom. 

    Traja králi patria pre neznabohov k výstupom na rôzne kopčeky po Slovensku. So ženinými kolegami nám turistika na začiatku roka nevyšla, preto sa vyberám len ja s drahou. V hre bol Sokol, kdesi pri Ilave alebo i fatranský Veľký Rozsutec. Tam sa však bez cepínu neodporúčalo šplhať, preto napokon vyberáme Orgoňovu Kýčeru v Javorníkoch. Nenáročnú trasu začíname v dedinke Papradno pár kilometrov od Považskej Bystrice. Vodičovi busu som musel povedať, kde presne idem. Vravím: "Do centra". "Ale to je pred kostol, pri kostole alebo kde?" Intuitívne vravím, že ku kostolu. 

    SAD Trenčín patrí pomedzi tie drahšie spoločnosti. Lístok stojí 1,80Eur. Narážam na Silvestrovský výstup na Marhát, kde nás cesta do Nitrianskej Blatnice (17km) stála 1,40Eur a do Hornej Stredy (8km) 1,60Eur. Čím ma ale príjemne prekvapila, je intenzita spojov vo sviatok. Každú hodinu do Papradna, či z Maríkovej do P. Bystrice. V Jasenici pristúpi dedko Vlado, ktorý nám robí sprievodcu na tras pokiaľ bude vládať. Možno sme ho, starého, aj uštvali, ale na vrchole sa 5min. po nás objaví. 

    Hneď na začiatku sa odpájame od žlto značeného chodníka a ideme viac východne (vľavo) priamo pod kopec Chrcholinec. Niekto sa na svahu vyzúril na štvorkolke. Vlado nám poradí skratku, ako obídeme sedlo. Za lúkou je značka chránenej krajinnej oblasti a zároveň začína prudké stúpanie na vrch Tisová. Tréning na Veľký Petrklín sa vyplatil. Chodník je ako tak vyšliapaný, no sypký sneh trocha brzdí naše kroky. Cm snehu s výškou pribúdajú. Hore bude takých 15 čísiel. Kdeže to u nás na dolniakoch. Oceniteľné to je najmä pri klesaní.

    Pokračujeme po hrebeni, značenom modro na mape. Stretáme chlapíka s hnedým zlatým retieverom. Na zrezanom pni si vypijeme šálku čaju a počkáme na dedka. Od prameňa potoka Besné, resp. už pod ním začína finálne stúpanie na Kýčeru. Oproti z lesnej cesty sa objavuje z ničoho nič nejaká babenka. Odkiaľ ide, netušíme, možno sa bola vyšťať alebo nabrať vody v prameni, no skončí na stanici v Považskej Bystrici. Ide mimo oficiálnej trasy. Dedko je ďaleko za nami, my fučíme hore. Na pahorku sa otvárajú výhľady na hrebeň Javorníkov. Zhora počujeme hlasy, vrchol je blízko. Samotný vrchol je malý, voľné miesto zaberá 7m rozhľadňa, prístrešok a ohnisko. Na kraji trčí drevená socha Orgoňa-pohana. Ľudia sa tlačia kde kade. Nájsť si miesto, kde sa zložiť a najesť je umenie. Kým som na kukani, drahej nalejú milí ľudkovia do papierového pohárika punč a k tomu dolejú repák. Punč sa varí v kotlíku, vôkol neho si ľudia opekajú slaninku, či klobásky. Všetko domáca výroba.

   Z kukane nie je bohvieaký výhľad. Na juhu sú vidieť Vršatecké bralá, na východe oba Maníny. Dole je Horná Maríková. Ostrý vzduch zrovna nie je, takže úplne do diaľky nevidno. Malú drevenú rozhľadňu uvoľním ďalším a idem dolu. I mne sa ujde trocha teplého punču. Zapíjam ním šunkový chlieb. Aj tú domácu klobásu, čo donesie jeden Maríkovec by som si opiekol, no napriek tomu, že ju bodrý pánko ponúka, nenaberiem odvahu. Kým robím foto okolia, drahá dostane pozvánku na otvorenie turistickej útulne v septembri kdesi nad Hornou Maríkovou. Inu, komunálne voľby sa blížia. Okolo pol druhej sa poberáme do sedla Kýčery. Niektorí si nasadzujú nešmeky, my to skúsime bez nich. Hoci do batohu sme si ich prihodili. Sprvu je chodník prudší, ale sypký sneh tlmí. Horší by bol ľad. Modro značený chodník pokračuje zo sedla na Javorníky, my sa však zvrtneme o 90st. a schádzame dolu po žltom chodníku. Prechádzame cez malebnú osadu Máčkovci. Vkusne zrekonštruované domčeky jej dávajú jedinečný ráz lazov.

     A odtiaľto pochádzajú moji predkovia z maminej strany. Drsný kraj najmä, keď zapadne snehom. Chalúpky sú väčšinou opustené. Len výnimočne pindria z komína. Od osady Holbovci ide už cesta. Síce pokrytá ujazdeným snehom, ale aspoň nie prudká. Kde tu posypaná pieskom. Obiehame skupinku turistov z klubu od Púchova. Horná Maríková je učupená v uzučkom údolí Maríkovského potoka obklopená z jednej strany Suchovrchom a druhej Stružnicou. Trasa končí v časti Modlatín, ktorú premenujeme v duchu trnavského nárečia na Mollatín. 

    Máme ešte nejakú štvrťhodinku, preto navštívime miestny cintorín. Ostatní turisti skončia na kapurkovom v miestnej krčme Modlatín. Brodím sa medzi hrobmi, no sú novšieho dáta a predkovia už dávno spráchniveli kdesi hlboko v zemi. A neskôr aj tak zistím, že moja vetva je z Dolnej Maríkovej. Šofér si dáva načas s odchodom. V autobuse uvoľním miesto babke, z ktorou potom kecá žena. Ja vyzerám cez okno, kde to teda predkovia žili. Ani sa nečudujem, že z tohto kraja odišli do miest, či na dolniaky. Nepestuje sa v okolí nič, len pasú ovce a kravy. V buse si kúpime lístky na vlak o 16h. Kým v Považskej Bystrici čakáme na rýchlik, dojeme chlieb a medovníky. Vo vlaku spočiatku 3x presadáme kvôli rezerváciám miest. Za vyše hodinky vystupujeme na domácej stanici. V dnešnom výlete sme okrem veveričky v Papradne nevideli prekvapivo žiadnu zver. Len pár stôp.

    Počasie na začiatku roka veľmi turistike neprialo. Pekne bolo tak do polovice januára. Posledný zimný kopček, ktorý sme s drahou stihli bol fatranský Minčol. Výhľady z neho mi pripadajú krajšie ako trebárs z Rozsutca. Koncom februára nastali slnečné dni, preto hneď prvý pekný víkend som túžil vypadnúť na hory. Trebárs aj na Inovec. No rozhodli sme sa pre turistiku do krásnej Malej Fatry. 

    Dokonca i spoje sú celkom prijateľné, a preto po 2,5h jazdy vlakom a busom o desiatej vystupujeme vo Višňovom na konečnej zastávke. Spolu s nami vystúpi aj jedna štíhla staršia ženička s nohami ako čínsky príbor. Svižným krokom nás necháva ďaleko vzadu. Turistika začína blatovou Višňovskou dolinou a ľutujem, že som si nenahodil hneď návleky. Oproti sa rúti nákladiak. Zvážajú sem odkiaľsi kopy hliny, z ktorej sa ešte parí. Blato opúšťame na križovatke Pod Hoblíkom rovnako ako potôčik Rosinka. 

Vo Višňovskej doline panuje aj v sobotu čulý pracovný ruch.

    Hoblík je zaujímavý kopec s peknými výhľadmi. Vedie naň neoficiálny chodník. Dnes však pokračujeme po modro značenom chodníku k zhrdzavenému vleku. Po prvý krát máme pod sebou tunel Višňové. Seriózne stúpanie začína na lyžiarskom svahu pod Holým dielom. Obehne nás na ľahko oblečený chlapík, ale po chvíli sa vracia dolu. Obehnú nás tiež dve staršie panie. Stúpanie sa zmierňuje a otvárajú sa prvé výhľady na Žilinskú kotlinu. Spomíname, ako sme šli pred rokmi (2020) túto trasu s deťmi ako príprava na tatranský Krivý kopček. 

    Na rúbanisku naťahujem neposlušné návleky. Jeden ma od kúpy poškodený zips. Asistuje mi hravý psík Ayko (asi shiba inu rasa) a hlavne žena. Psík nás sprevádzal pokiaľ jeho majiteľ vládal. Pod Skalnatou v asi 1000m je chodník zľadovatený. Ideme po kraji, kde je sneh. Na križovatke s lesnou cestou čakám drahú. Nasadzujeme hroty na topánky. Prudké stúpanie lesom je po čistom ľade a nešmeky dobre poslúžia. V bielom snehu sa objavujú kvapky krvi od poranenej labky nejakého psíka. Pred nami sa hore hrabú dvaja huňáči. Fučiac stúpame k vrcholu. Otvárajú sa krásne výhľady na Žilinu a Strážovské vrchy. Snehu je stále ešte okolo 30 čísiel. Pripája sa žlto značený chodník z Turia. Vpravo sa konečne mihne železný dvojkríž a po necelých 3h šliapania som hore. Drahá dorazí chvíľu po mne.

    Na Minčole je zraz nejakého turistického klubu a pod krížom je rušno. Zaujímavejšia ako prezenčná listina je však baba oblečená za kráľovnú lesa. V pestrých, dlhých tmavých šatách pózuje pod krížom, či pred fatranským Kriváňom v pozadí. Na pleciach má "vypchaté kozy" ako nazve plyšové hračky drahá, ktoré majú byť akože draci. Na hlave kráľovskú korunku. Táto doba dala tri strašné druhy ľudí: influencera, hipstera a občianskeho aktivistu. Predpokladám, že baba bola prvý z nich. Okusujúc cmarovú žemľu a tenkú klobásku sa kochám výhľadmi. Na moravské Beskydy až nedovidím, rovnako tuším Biele Karpaty na juhu, ale bližšie pohoria, ako Veľká Fatra, Strážovské vrchy, i vzdialenejšie Tatry, Babia hora sú krásne vidieť. Nikdy sa nenasýtim týchto pohľadov. Po jednej hodine schádzame po červenej dolu do sedla Okopy. Delo v ňom stále stojí. Chodník je zradný a kde tu sa noha prepadne na nestabilnom snehu do 20cm diery. Nad nami hrmoce už druhýkrát záchranársky vrtuľník. Spomeniem si na poistenie, ktoré som neuzavrel.

    Odhadoval som do Nezbudskej Lúčky viac hodín, ako je na hríbiku, čo je potešujúca správa. Stúpame o5 hore na Malý Minčol a Úplaz. Pred Rozkošnou druhýkrát sa ocitneme nad tunelom Višňové. Čo si však žena všimne, sú medvedie stopy. Nie sú zrovna z rána, ale drahá prehodí na 3. kozmickú rýchlosť a k Rozkošnej doslova vyletíme. 

Jar je tu. Mackovia sa prebúdzajú.

    Z kopca je potom "rozkošne" prudké klesanie do sedla Javorina. Žene sa ozýva pravé koleno. Pomáha si neposlušnými paličkami. Jedna sa jej zasúva. Stretáme turistov a ženičku, ktorí pokračujú dajako obchádzkou Hoblíka s5 do Višňového. My sa zložíme v altánku, zvlečieme hroty a posilníme makovým koláčom. Mapy v teleféne mi neukazujú farby chodníkov. Preto idem podľa hríbikov. Červeno značený chodník pokračuje do Nezbudskej Lúčky. Len neviem, že sa vyhnem Kojšovej a Špicáku. 

    Až keď po chvíli klesania lesnou cestou mrknem do mapy, viem, že kráčame zle. Chodník nás síce dovedie do cieľa, ale budzogáň neuvidím. Je na druhej strane doliny vytvorenej potokom Javorina. Ja by som sa aj vrátil hore do sedla, no drahá sa nechce vracať. Zastaví sa pri nás cyklista, ktorý stratil čiapku. Ak ju nájdeme, máme ju nechať na parkovisku v Strečne. Nájdu ju však iní cyklisti, my sme si ju ani nevšimli na ceste. Odkrýva sa impozantná vyhliadka na Strečno a Varín.

   Prichádzame ku križovatke Rakytie. V sedle je odbočka na Domašínske meandre. Ešte sa sem na jeseň vrátime a spravíme si nenáročný okruh cez budzogáň a meandre Váhu. Pokračujeme nad plynovým potrubím. Popri lesnej ceste sú oranžovo čierne tyče značiace podzemné potrubie. Kde ten plyn prúdi, netuším. Sem tam sa rúra odkryje spod zeme. Drahú však trápi akútny črevný problém. Ten skončí pod drôtmi vysokého napätia. Posledné výškové metre o5 dajú zabrať kolienkam. Mňa omína neporiadna šnúrka na ľavej vibrame. Konečne sa ocitáme na asfaltke v dedine. Šmykom sa pri nás ocitnú mladí cyklisti. Popod kedysi rušnú cestu I18 prejdeme k lávke ponad Váh a sme v Nezbudskej. Do odchodu vlaku zostáva takmer pol hodina, drahá si stihne vypiť malú plzničku. Ja zostávam s čajíkom z termosky, lebo ma bolí hrdlo. Na dva prestupy v Žiline a v Trenčíne sme o pol ôsmej doma. Na večeru sme si kúpili v Žiline kuraciu bagetu, no Pierre to zrovna nie je. Postáli sme so sockami vo falitnej trenčianskej stanici. Víta vás európske mesto kultúry. A že tých cudzincov sa tam premelie.