Autisti vypaľujú hrad

    

    Autisti znova plánujú nenáročnú jednodňovú turistiku. Ťažko sa však dávajú dokopy, keď postihnutí pribúdajú. Dnes nepôjde hasič Z. ani jeho kamarát, futbalista za zenitom M. Pôvodne som plánoval prejsť časť Vojenskej päťdesiatky z Krásnej Vsi na Jankov vŕšok, no autistom sa videla 25km trasa pridlhá. Hoci mne plánovač ukazoval 19km. Prispôsobil som sa s hundraním väčšine a súhlasil dobiť uhrovecký hrad a odtiaľ víťazne pokračovať na Jankov vŕšok. Končiť budeme v Miezgovciach. Bude teda treba dve autá. Jedno pod hrad a druhé do Miezgoviec.

    V slnečnú aprílovú sobotu točím po ôsmej kolečká Sopla severovýchodným smerom k Strážovským vrchom. Prechádzam Topoľčanmi, Os(t)raticami k Bánovciam. Z ovocných sadov sa dymí, ráno mrzlo a ovocinári si chránia kvitnúce stromčeky. Pred Bánovcami sa za nami objaví biely Rumun autistov. Na Partizánskej ulici zastavím, lebo som si neistý, či idem správne. Rumun ma obehne a zatrúbi, nech ho nasledujem. Zakrátko odbočíme doprava. Cez kopček a serpentíny sa ocitneme v ospalej dedinke. Ideme až na druhý koniec, kde je otočka. Na parkovanie je tam však málo miesta a údajne policajti dávajú papuču. Preto sa vrátime do dediny k miestnym skrachovaným potravinám. Vedľa nich je dostatok pľacu. Ku mne sa nalodia dvaja autisti, biela Dacia zostáva. Vrátim sa do Bánoviec a pokračujem cez Horné Naštice (po Osraticiach ďalší zaujímavý názov) do Uhrovského Podhradia. Cesta ku kameňolomu je už spravená, Sopla odstavím pod odhalenými skalami. 

  Frndžalica na kondičku a môžeme vyraziť. Píšeme bývalému vedúckovi, že dochádzajú zásoby a stavíme sa večer u neho na záhrade. Prudkým stúpaním fučíme ku hradu. Hrad Uhrovec prechádza nekonečnou opravou pod rukami dobrovoľníkov. Od minula sa veľa obnovilo a sprístupnila horná časť. Správca je roky ten istý. Na nádvorí je bufet, no musíme počkať, kým vedúca privezie proviant, či skôr jeho základ. Turisti pred nami stiahli fľašu Umu. Staršia pani nám spraví chutné, cesnakové langoše. Nie sú mastné, nebíčko v papuľke sa rozplýva na jazyku. Berieme i nealko pivo Kastelánova radosť pre kolegov autistov. Ja samozrejme otravujem p. Pavlisa, kastelána, s pohľadnicami.

  Posledné namazanie slivkou, aby dievčatám huby lepšie mleli. Pokračujeme zeleno značeným chodníkom na Rovienky. Pod hradom si spravíme malú odbočku dolu k jaskyni. Istení sme káblom. Jaskyňa nie je nejak zaujímavá, iba taká puklina v skale. Zaujímavejšie sú výhľady zo skalných brál. Častokrát zastavujeme a kocháme sa výhľadmi na celé Strážovské vrchy. Vidieť aj najvyšší kopček, podľa ktorého nesie pohorie názov. Ani neviem ako, no skotúľa sa jeden kastelán, našťastie ho listy zbrzdia. Je po dvanástej a my nie sme ani v štvrtine turistiky. Vystúpime na najvyšší bod, z ktorého je vidieť dolu do Bánoviec a na panorámu Považského Inovca. Básnická vložka Detvan v podaní M. nám obohatí zážitok. Či skôr poháňa ďalej? 

    Pod nohami kvitnú prvosienky, púpavy, iskerníky, úchylovky objavíme i poniklec, či liečivý deväťsil. Schádzame na Kňažinové lúky, kde sa napojíme na chodník Sašu Dubčeka. Ktovie, či tadiaľto vôbec dakedy chodil. Ale príhodnejšie meno ako keby sa mal volať Sládkovičov. Skalné útvary miznú a kráčame lesom. V 800m ešte stromy listy schovávajú pod pukmi. Preznačkovaná trasa. Ešte som nevidel, aby každý druhý strom mal značku. Za križovatkou Holý vrch sa po pravej strane objaví plot. Rozsiahla obora nás neopustí až po Jankov vŕšok. Vraj to kedysi kúpil nebohý Majský. Obednú prestávku si dávame na lúke pod Holým vrchom. Obehne nás skupina babiek. Navrhujeme M., nech im zarecituje Marínu. No Nemecky ich asi len odoženie. Kráčame po hranici prírodnej rezervácie. Červeno značený chodník pokračuje nezvyčajne k Rapavej skale. Trasa je pravdepodobne zmenená, lebo šla cez oboru. Na skalách je hojdačka i lavička. 

   Biela mohyla je už len čoby kameňom dohodil. Schádzame dolu. Lesná cesta sa na lúke mení na asfaltovú, dokonca i torzá pouličných lámp ju lemujú. Ktovie, čo tu boľševik plánoval? Vyjdeme hore k dvojitej rampe a sme na rozsiahlom parkovisku. Uprostred je detské ihrisko s kolotočom. Baby by si aj sadli na koníka, ale boja sa, že ho zničia. Potešujúca správa pre autistov: kávička bude. Pred nami je hotel Partizán, vľavo účelová budova a vpravo poskladané kontajnery, z ktorých vychádzajú aziati. Starý hotel slúži ako ubytovňa pre námezdných robotníkov z východu. Ideme k novšiemu hotelu. No, k novšiemu... Drevená budova zrovna nedýcha novotou. Postavená v r. 1974. O hoteli sme nevedeli, dúfali sme, že niečo bude mať akurát turistický oddiel v rámci občerstvenia účastníkov pochodu. Vošli sme teda do útrob hotela. Na recepcii sa rozvaľuje v diváne majiteľ (bývalý policajt, ešte za Svěchotu). Pred hotelom stojí jeho luxusný Cadillac Escalade, ktorého cena začína na 150 000 Eur. Recepčný mi zdarma podal 2 pohľadnice. V bočnej časti hotela je reštika. Posadili sme sa na terasu. E. vyliala vázu na stôl. Našťastie len na dlážku, nikoho nezasiahla. Všetko dýcha 90-tymi rokmi. Kopec rároh na policiach, kopec fotiek napr. s Mečiarom, či Ficom, povešaných na stene. Stoly sú až luxusne nazdobené, stoličky potiahnuté farebným súknom na motívy Veľkej noci. Stále je tu Veľká noc, resp. majiteľova žena je Ukrajinka a možno pravoslávna. Kačičky a kuriatka. Starý čašník s blonďavými vlasmi zopnutými do copu, v krátkom saku a čiernych rifliach akoby odveky hotelu patril. Pôsobil komicky. Idem do baru, mánička z 90-tych zrovna účtuje nejakým chalanom-turistom. Objednám malé pivo, sebe presladenú Topkolu a pre E. kávu. Pod terasou zastaví dodávka pracovnej agentúry. Vyrojí sa z nej tlupa aziatov s kuframi. Knísavou chôdzou sa objaví i obézny majiteľ. Jeho poskok berie pasy a Indovia, Thajci, či kto to sú sa idú ubytovať. Hrubokrký s buldočkom im rozdá nejaké papiere. Asi pracovné povolenie. V Bánovciach je napr. firma Man alebo ďalšie firmy s komponentami pre autá, kde lacnú pracovnú silu iste čakajú. Dodávka odchádza a my pomaly tiež. Opúšťame stroj času a práčku peňazí. 

    Skupinové foto pred kongresovou budovou, návšteva danielov za ohradou a stúpame hore k veľkému mramorovému obelisku. Zastavíme sa pod ním, kde klub turistov víta každého diaľkoplaza, ktorý sa v okolí vyskytne. Aj nás zlákajú a vypíšu nám dokonca účastnícke listy, hoci sme prišli z opačného smeru. Klobásu odmietneme. S klaksónom dohučia 50-kári. Je pol štvrtej. Myslím na kolegu P. , ktorý vyštartoval o 6 ráno z Trenčína. On už dávno sedí v buse domov, ako sa neskôr dozviem. Širokou asfaltovou cestou schádzame z vŕšku dolu zeleno značeným chodníkom. Zastavím sa na rozhľadni, či posede pod vrchom. Stretám ďalších 50-károv, ktorí evidentne majú toho dosť a spotení zdolávajú posledné metre.

   Pod Ostrým vrchom v zákrute opúšťame konečne cestu a kráčame lesným chodníkom. V Starom háji sa objavuje zopár závrtov. Podložie je vápencové. Pod nami isto budú jaskyne. Míňame umelo vytvorenú nádrž nad Miezgovcami a sme v dedine. Je niečo pred piatou hodinou a po takmer 15km vypínam stopára. Rumun nás odvezie k Soplu a spoločne navštívime vedúcka na záhrade. Aj by nás počastoval, no štyria sme, či budeme šoféri. Česť autistov teda háji len moja žena. Po komentovanej prehliadke záhrady a kanibalizme na narcisoch, po šiestej hodine opúšťame i vedúcka. 

Praha

  

   Mladšia sa i tento rok zúčastnila prestížneho hádzanárskeho turnaja v matičke stovežatej. Tento ročník hostil vyše 800 tímov. V skupine starších žiačok bolo dokopy 105 tímov. Je to pravdepodobne posledný krát, keď sa naša dcérka zúčastní takéhoto turnaja. Mesiac pred turnajom sme si našli ubytovanie na vysokoškolskom internáte ekonomickej univerzity. Jedna jej časť je prerobená pre turistov. Za 380Eur pre troch na 3 noci to bola super cena. Dostupnosť je asi 20min. od centra. Zároveň sme si zajednali aj vlak. Do Prahy pôjdeme poobede Railjet-om s prestupom v Hovadove a s5 priamo Regiojet-om. 

 Štvrtok 

     Ráno som si do malého batohu hodil foťák, prázdnu fľašu, knihu a dáždnik. S poloprázdnou nošou som šiel do roboty. Baby ponesú zvyšok. Z roboty odchádzam po tretej. Dievčatá pristupujú doma s malým kufrom a veľkým batohom. V Hovadove máme vyše hodinu čas. Zídeme zo stanice dolu na Šancovú.  Palacinka Lacinka s 50 druhmi náplní už dávno nie je, gastrorgazmus sa nekoná. A tak čakáme medzi sockami vo vestibule obskúrnej stanice. Jeden došťaný dedko na dvakrát žobre po Eure. Cez hlavu zaje.anú šatku, na sebe šedú zimnú vetrovku a rifle. Zamieri na mňa krvavý pohľad. Odmietnem ho, nech pokračuje ďalej. Zaujímavé, ako si títo úbožiaci vyberajú fyzicky slabších. Na miesiča by si netrúfol. Ja však nemôžem spasiť celý svet, že? Starý krúži vo vestibule, potom zmizne. Na pľace sú i ďalší: cigáni a somráci. Konečne s 5min. meškaním dofičí česká mašina Railjet. Ako jediní máme asi miestenky. Draha vyženie aziatov a celá štvorka je pre nás. Zohor stanica sa prerába a spomalíme na 50km/h až po Kúty. Preletíme novým mostom a sme na Morave. Všade plno mokradí lužných lesov. Stmieva sa. V Brne vidíme, že autobazár, kde som núdzovo zaparkoval Sopla už neexistuje. Stanica sa rozširuje? Vedľa pracuje 6 žeriavov označených číslicami. Moravským krasom jucháme cez pár tunelov. Ani som nevedel, že ich toľko je. Nie však toľko ako somrákov v Blave. Aziati sa vyzujú a vyložia nohy. Sme v tichom oddieli a nesmie sa ani telefonovať, len tíško prežúvať bagetu, ktorú mamina kúpila v Bille. Zvedavú sestru preto zruším. Čítam knihu, skúšam si zdriemnuť. Sprievodca upozorní týpkov od Brna. I interkomom vyhlási zónu za tichú. Keď vidím kupolku múzea, môžem sa obliekať. S 5min. meškaním stojíme pred pol jedenástou na "Hlaváku". Privítajú nás nádherné secesné fresky na strope. Skúste zakloniť hlavu v Bratislave. Staničná Billa je do jedenástej otvorená a kúpime si jogurty, cereálie a džús na raňajky. V automate na lístky vyberieme 3 na 72 hodín. Začínam využívať platenie mobilom. Parčíkom z honosným názvom Vrchlického sady, hoci odpadky a socky budia hrôzu, ideme k zastávke eliny č.9. Služby mesta i teraz vysýpajú malé koše, no skôr by sa mali zamerať na zem. Vhupneme do škodováckej eliny a do kopca cez Žižkov smerujeme popri Olšanskom cintoríne do štvrti Jarov. Cestuje s nami všetko možné len nie Pražania. Od zastávky Strážní je to len kúsok na internát VŠE.

   Recepcia je stála 24/7. Podpíšeme lajstra s osobnými údajmi a dostaneme kartičku od izby. Každý lístok s kódom pre internet. Izbu máme hneď na druhom poschodí. Dobíjam sa márne do dverí. Idem na recepciu, vraj mám skúšať ďalej, chvíľu potrvá, kým systém požuje nového príchodzieho. Nič. Vrátnik teda vezme univerzálnu kartičku. Akurát keď tam prídeme, už zasvieti na zámku zelená a dvere sa otvoria. Jednoducho zariadená trojka s oddelenými lôžkami. Pomerne nové a čisté. Chýbajú mi však zásuvky a hlavne nočné lampičky. Je i chladnička, el. sporák. Dokonca i fén, ktorý nebol napísaný vo vybavení izby. Sme unavení, preto hneď zaľahneme. Je pol dvanástej, na nohách som 18h. Nečítam, svietiť telefónom nebudem. Nabíja sa v kuchyni.

Piatok

    Vstávam pred siedmou. Preberie ma studená 5min. sprcha.  V kuchyni sa oblečiem, nech nebudím baby. Zabudnem šatku, znova trieskam vchodovými dverami. Bežím na západ dolu kopcom. Pekárnička cez sviatky zatvorená. Zasa len Vietnamci držia pražanov sýtych. Že ide o vietnamský obchod sa dá ľahko spoznať podľa svietiaceho nápisu "Open". Takto sa komunita spozná v bahne pražskom. Mierim hore na Vítkov k soche Jana Žižku. Národný pamätník je pochopiteľne zatvorený. Kedysi v nekropoli spočíval aj Klemo. Z Vítkova je pár výhľadov na Karlín, Libeň podo mnou, či Holešovice za Vltavou. Na kopci porazil búrlivák Jan Žižka križiakov. Dnes neobliehajú kopec husiti, stretám len pár bežcov a smetiarov. Otáčam sa na juh a bežím dolu. Cez krčmu U Vystřelenýho oka sa prešmyknem na Prokopovo náměstí s Jaroslavom Haškom. 

Recesistická plastika Jardu Haška, kde kôň je zároveň i výčapný pult.

    Obchádzam Žižkov a zasa stúpam k Olšanom. Pred obchodným centrom Flóra sú Olšanské hřbitovy. Beriem južný vchod od Vinohradskej ulice. Pri vchode sú mapy, kde sú zaznačené hroby slávnych ľudí. Nechce sa mi lietať po cintori, preto si vyfotím tabule. Vytipoval som si len pár osobností: Menšík, Smoljak, Werich, Klemo Gotwald (boľševika som v labyrinte náhrobkov nenašiel). Náhodne som však našiel Elišku Krásnohorskú, či Mikiho Voleka. 

Hrob pána českého absurdna a vrchného cimermanológa Ladislava Smoljaka.

    Je pol deviatej a čaká ma ešte vyše 2km na intrák. Z postávania pri obeliskoch v tieni stromov je mi i chladno. Vraciam sa popri bývalom Nákladovom nádraží, kde prebieha rozsiahla bytová výstavba Žižkov City, cez park Židovské pece. Odstrašujúci názov, no faktom je, že sa v skalných puklinách Židia skrývali, či piekli chleba. Park  prechádza revitalizáciou, obchádzam ho z južnej strany. Okolo deviatej si otváram kartičkou dvere. Baby sú už hore. Dohodneme sa, že máme dnes čas a vybehnem do Lidl pre čerstvé pečivo. Zajtra sa musíme skoro ráno presunúť na opačný koniec mesta a nebude čas na obchod. Nakúpim sladké koláče a vodu. Nabehám tak potrebných 10km. 

Jan Žižka je symbolom funkcionalistického Národního památníku bojov českého národa.

    Do prvého zápasu zostáva stále pár hodín. Elinou sa odvezieme na Národní třídu do centra. Prvé, čo ma upúta sú obrovské lietadlá s motýlími krídlami na stenách obchodného domu Máj. Strašný gýč a úlet. K matrioškám pri Karlovom moste padnú plastiky ako uliate. Dokonca krídla i mávajú. 

Plastiky lietadiel Sptifire majú podľa tiežumelca D.Černého vzdať hold čs. pilotom.

    Vydáme sa smerom k Mariánskemu námestiu popri známej krčme U Zlatého Tigra a plastike Viselec predstavujúca zúfalého Sigmunda Freuda. Na plagátoch sme včera videli, že sú na plácku Veľkonočné trhy. No tých pár stánkov pôsobí dosť úboho. Preto sa presunieme na vedľajší "Staromák", kde to predsa len viacej kyprí životom. Baby vbehnú do kostola sv.Mikuláša. Večer je sláčikový koncert, no my budeme kdesi vo Vidouloch na zápase. Motáme sa popri stánkoch s kadečím. Trdlo sa stalo pražským fenoménom. Je tu akosi veľa Španielov. Ja až tak dobre nerozoznám španielčinu od taliančiny ako moja dcéra. Slniečko začína hriať, no v tieni je stále chladno. 

    Obídeme orloj a cez Malé námestie sa pretlačíme na Jilskú a vraciame k Máju. Baby by si dali kávu, preto pristaneme v kaviarni Be cofee. Drahá si kávičku pochvaľuje, ja si dám len varenú čokoládu. Hľadáme vecká, ktoré sú na druhom poschodí. Že nie sú zadarmo (20 kačenek) ma neprekvapuje, ale mohli byť aspoň na účtenku. Čakám na celú hodinu, kedy by sa mala otáčať obrovská hlava Franza Kafku hneď za obchoďákom. 

A o5 D.Černý je autorom vyše 10m hlavy.

    Dav ľudí už netrpezlivo čaká, kým odbije poludnie a začne sa čosi diať. Vskutku sa úderom dvanástej 42 oceľových segmentov pohne  do strany. Tak akosi naverím boha kinetické umenie a trochu márnotratnosť. Nedopozeráme pouličné divadlo celé a presunieme sa pod zem na linku metra B. Dnešný presun je pomerne jednoduchý a rýchly. Za Smíchovským nádražím ma upútajú reklamy v tuneli. Desiatky LED pásov spustia animáciu, keď vlak naberie rýchlosť aspoň 60km/h. Je to zaujímavé, čo človek nevymyslí. Vypadneme na sídlisku Nové Butovice a pešo prejdeme krížom cez Jinonický dvor k Deutsche Schule, teda nemeckej škole.

Najväčšie pražské administratívne a kancelárske centrá v Jinonicích.

  Nad hlavou nám lietajú mašiny pristávajúce na neďalekom letisku Václava Havla. Staršia zasa prichádza s katastrofickými scenármi, ako ďaleko by muselo byť lietadlo, aby nás zasiahlo. Hádzanárky sa rozcvičujú vonku na ihrisku, my ideme dnu do hnusnej vydýchanej haly. Rodičia sú už nastavení a klaksóny pripravené na prvý zápas. Máme pomerne ľahkého súpera z Nemecka. Preto sa postupne vystriedajú všetky dievčatá a takmer každá skóruje do siete súpera. Vďaka dobrému svetlu sa mi podaria i pekné snímky. Vecko je v hale len jedno a je naň rada. A to nehovorím o dievčenskom, keďže hrajú v hale iba dievčatá. Po zápase máme "vatu" 5h, preto sa vraciame metrom B do centra niečo zjesť. Baby vediem do najstaršej krčmy v Čechách U Fleku. Síce tak akosi okľukou cez Myslíkovu, ale k hodinám na priečelí napokon trafím. Čašník sa pýta, či budeme i jesť a usádza nás dovnútra. Zrovna za heligónku a akordeón, ktorých produkcia neodmysliteľne k podniku patria. Vonku sa sedí iba pri pive. 

Z 500 ročnej krčmy sa výrobou svetlej 10° stala relikvia pre nemeckých turistov.

    Dlhšie trvá, kým si nás obsluha o5 všimne, keďže nás poriadne nevidia. Na Veľkú noc prišli s novinkou nejakého 10°svetlého piva. Šťanky ochutná dcérka. Ja s drahou ostaneme pri tradičnom 13° tmavom pive. K nemu si objednám hovädzí guláš, drahá sviečkovú. Potomok si dá opekané klobásy s chlebom. Štamperlíky odmietneme. Všetko chutné, inak sa vo veľkej konkurencii ani nedá. Dvojčlennú kapelu vystriedal mladý chalan s akordeónom. O5 sa motá popri nás. Keď mi zahrá na želanie Škoda lásky, do vačku mu vložím 100Kč. Hneď si ho "kúpim" a hrá nám výber slovenských pesničiek. Oproti Yenkeeovia si v krčme prosím pekne dajú ...hranolky. A tuším ani to pivo nechlascú. Hudobník hodí s nami krátku reč a popraje nám pekné zážitky v Prahe. Potom sa presunie do miestnosti oproti. 

Skvost barokovej doby ukrýva Pražské slnko - relikviu zdobenú vyše 6000 diamantami.

    Drahá si dá ďalšie pifko, ja jablkovú štrúdľu zo šľahačkou. To som už aj navečeraný. Vecká sa platia asi len symbolicky. Hajzl bába má v okienku nejakú misku so zopár mincami, ale nevidím, že by niekto hádzal na tanierik dačo. K pokladni zanesiem lístok s čiarkami od piva a po 15h opúšťame obťažkaní fľašami piva krčmu. Nesklamala, podobne ako minule. Vytrávime cestou poza Národní divadlo k Vltave. Cez prepchatý Karlov most prejdeme na Malú stranu. Hore Úvozom baby vediem k Loretanskému náměstí. Otvorené vecká minieme len o pár minút. Otvorené boli len do piatej. V tejto časti Prahy sme neboli, preto si obzrieme Loretu. Otvorená je len do 16h. Loretánský poklad z konca 17st. teda neuvidíme a ideme pomaly dolu k hradu. 

Sídlo pražských biskupov.

    Na Hradčanském náměstí tipujeme, čo by sme museli spraviť, aby sa panáčik - hradná stráž, pohol v búdke a čo urobí, keď sa mu chce srať. Zámockými schodmi zídeme dolu na Malostranské náměstí. Baby si uľavia a čakáme na elinu, ktorá by nás priblížila k Vidouli. Na Anděli prestúpime znova na metro. Dcérka túži po nápoji s guličkami a jeden objavíme cestou elinou na Štefánikovej ulici. Pred obchoďákom Zlatý anděl sú tiež nejaké stánky s jedlom, viac menej rôzne menšiny predstavujú svoju kuchyňu. A priamo pred vchodom nejaká žena robí kázanie o Ježišovi. Tej nadobro preskočilo a vykrikuje čosi o spáse a ťažkom živote. Čakám pred lokálom Comebuy, zatiaľ čo si dievčatá vyberajú sladký nápoj. Berieme i mladšej pozápasové cukry. Staršia si  nesie svoj pohár až na intrák. Po siedmej sme znova na nemeckej škole a čaká nás najsilnejší zápas skupiny - Pardubice. Boj vyzeral všelijako, no baby sa zomkli a súperovi dali v druhej polovici "deku". Blonďavá trénerka Pardubíc prehru nerozchodila ani do ďalšieho dňa. Máme dlhú cestu na ubytko, preto sa ani nijak nezdržujeme. Na staniciach, či v metre panoptikum mesta pražského. V eline od Václavského náměstí cestujú okrem smejúceho sa feťáka, aziati s bábätkom. Je pol desiatej a malé je nervózne. Už 2h malo spať a trmáca sa električkou kdesi do Jarova na konečnú. Okrem toho sú blízko nás v eline Slováci. Vystupujú na Ohrade. Stretneme ich ešte raz na hlaváku, keď sa naloďujú do Regiojet.  Už som začal premýšľať, či tá blondína nie je z našej roboty z účtovne. Najmä, keď vystúpi doma. Pred desiatou si predsa len dám neskorú večeru v podobe šatôčkov s balkánskym syrom a rajčinovým pretlakom. Nič extra.

Jediné z veľkomiest, ktoré mám rád. Aj pre tieto malebné uličky.

Biela Sobota

    Vstávame o siedmej, aby sme sa stihli najesť a vhupli na elinu k Ohrade, odkiaľ nám pred ôsmou štartuje bus č.136 na Chodov. Je oblačno a fúka chladný vietor. Dnešný zápas je v priľahlej dedinke Šeberov pred deviatou, čo je pre nás na druhom konci mesta. Ja už tú Prahu cez spoje poznám takmer celú. Cez Žižkov a Vršovice sa presunieme k Jižnímu městu. Policajti kontrolujú doklady nejakému aziatovi. Evidentne vo veľkomeste majú problém s emigrantami. Nie raz sme videli policajné autá na zastávkach. V Opatove prestupujeme na ďalší bus č.154, ktorým sa vezieme len pár minút ku škole. Do Šeberova chodí v tieto zápasové dni aj kyvadlovka. Na ňu čakajú dajakí chalani. Raňajší zápas bude dobrý budíček, hráme s Olomoucom. Síce s II., ale netreba podceňovať žiadneho súpera. Sledujeme aj ďalšie zápasy súperov. Švédky i Francúzky by už mali byť zdolateľné. Nad Hanáčkami vyhráme 22:18.  Do ďalšieho zápasu zostávajú vyše 3h, otužovanie v smradľavej Vltave mi drahá stopla, preto navrhujem navštíviť blízky zámoček v Pruhonicích s priľahlým parkom. 

    Súhlasila i staršia, keď som jej povedal, že sa v ňom natáčala rozprávka S čerty nejsou žerty. Zo Šeberova do dedinky za Prahou ide spoj č.357 každú pol hodinu. Preto neváham a skočíme na linku. Šofér aj pozerá na nás divne pri nástupe. Totiž za Hrnčířmi hlavné mesto končí a neplatí tarifný lístok. No tak ideme cez Pruhonice načierno. Vysadáme priamo v centre obce. Baby si dajú kávičku v miestnej cukrárni. Žena objednala hráčkam makronky. Vyzdvihneme si krabičku až pri odchode. Po rannom osviežení kráčame ku zámku. Rodinný lístok za 430Kč (cez internet je lacnejší) a samozrejme pohľadnice. Zámoček je v podstate neprístupný obyčajným ľuďkom okrem pár miestností na prízemí. Krásny je však zámocký park.

    Skalničky, narcisy, šafrán, či zvláštna metasekvoja čínska s červenou kôrou. Čo však kazí dojem s nádherného parku sú mŕtvoly rýb v potoku Botič. Došlo k masívnemu úhynu a pri brehoch sa nadnášajú desiatky rýb. Minimálne raz do roka bojuje tento prítok Vltavy s úhynom. Drahá si to fotí, dokonca chce ísť do pokladne na úhyn upozorniť, no zahatám ju, že určite záhradníci sledujú čo sa deje. 

    Spravíme si základný okruh (modrý), pomotáme sa i po malom nádvorí zámku a presúvame k zastávke. Lístok cez pásma si tentoraz riadne kúpime (29Kačenek/jazda). Do zápasu zostáva stále dosť času, preto si v pojazdnom bufete zadovážime malý obed. Slaný kiš (Quiche), čo je niečo ako francúzska veľkonočná baba, len namiesto rožkov je plnka tvorená vajciami a smotanou. Za slaným si dám ešte s dcérkou sladký banánový koláč. Dozvedáme sa veľmi smutnú správu, keď zdravotníčke zomrel na infarkt otec. Na druhý deň ďalšia jóbovka-jej bratranca zasypala lavína v rakúskych Alpách. Vie to iba mama, vnučke úmrtie dnes neoznámime, nech nepokazí víťaznú a radostnú náladu v tíme hráčok. Posledné zápasy máme s hodinovým odstupom, preto zostávame v hale. Baby s prehľadom vyhrajú nad slabšími súpermi. Nastane spoločné foto. Počkáme, kým sa preleje nad nami dažďová prehánka a presúvame sa do centra. Do Opatova využijeme kyvadlovú dopravu, ktorá ide skôr. Presadáme na červené metro C. V Chodove prestupujeme na dočasnú bus dopravu, ktorá končí na Pražského Povstání. Tam sa ponoríme znova pod zem. Baby sú hladné, preto mením plán a Vyšehrad si pozrieme až s plnými bruchami. Ideme len pár zastávok na I.P. Pavlova. Okolie už poznáme z minula. No radi by sme navštívili echt českú krčmu a nie rýchle občerstvenie Popeyes, ako sníva mladá. To si necháme na večer. Zisťujeme, že najlepšie veľkonočné trhy sú na Mírovém náměstí. Ako naposledy, keď sme tu boli s Monou, dokonca väčšie. Veľa stánkov s rôznymi dobrotami európskych kuchýň. Nás však navigácia vedie kdesi za kostol sv.Ludmily. Drahá vybrala reštiku Vinohradský parlament. Je skrytá za rohom parlamentu. Vstúpime do lokálu a všade vidíme rezervácie. Spýtame sa čašníčky, či má stôl pre troch. Na hodinku, max. hodinku a pol áno. Usadí nás hneď oproti kuchyni. Drahá si objedná španielskeho vtáčika, ja knedlíkovou degustaci. Len dcérka si nevie vybrať s rýdzo českých pokrmov a napokon si objedná detskú porciu rezňa s hranolkami. Samozrejme sa z toho nenaje. Za to žene pristál na stole obrovský zvitok mäsa plneného slaninou, klobásou. Proste pravý mega vtáčik. A k tomu kopec ryže na zvlášť tanieri. Pri našom stole predtým ešte pristál vozík s miskami a dózičkami. Na veľkom tanieri bol kus jelenieho mäsa. K tomu mi čašník dal tri rôzne knedle. Nalial tri rôzne omáčky: sviečkovú, hubovú a s rakytníkom. A zemiakovú knedličku posypal cibuľovým práškom. Jedlo chutilo výborne. Vypýtal som si jednu knedľu navyše. Akurát som netrafil názov, no nevadí. Chutné boli všetky. Zapil som len fľaškovou kofolou. Vedľa nás sa tiež posadili Lováci. Tí okrem kulajdy ochutnávali aj Veľkonočnú knedľu plnenú jelením mäsom s cesnakom. Hajzel však mali osratý a nepomohla ani slovenská hudba od Elánu.

Nechali sme v lokáli takmer 1000 kačenek, ale neľutujem a odporúčam ochutnať knedlíky. Pešibusom sme sa presunuli k metru. Vraciame sa s5 o dve zastávky na Vyšehrad. 

    Cez Táborskú bránu sa prejdeme sa večernými Vyšehradskými sadmi. Všetko je už pozatvárané okrem kováčskej dielne, pred ktorou sedí kováč v huňatom kožuchu a na hlave má baranicu s rohami. Z Vyšehradu je impozantný kruhový výhľad na celú Prahu. Drahú zaujme stará vodáreň, mňa lodička plaviaca sa dolu po rieke, mladšiu neslávne známy Nuselský most. Cestou s5 popri kongresovom paláci nazvem baby kultúrnymi barbarmi, keď neocenia sochy. Poskrúcané rúry im pripomínajú pásomnicu. Konečne sa i dcérka dočká potechy z jedla v podobe hranolčekov a kuracích nugiet v Popeyes na Václaváku. Mám pocit, že kvôli tomu šla do Prahy. Hneď pri východe z metra je tento lokál rýchleho občerstvenia. Nugetky zje na intráku. I dnešnou večernou elinou sa v kočiari vezie neposedné talianske dievčatko. Rozreve sa a rodičia ho ešte za to pohladia. Vystúpia na Strážni, kde i my. Pár zastávok sa vezú obligátni somráci, či feťáci.

Veľkonočná Nedeľa

    Ráno vstávam o pol siedmej, nech si stihnem prevetrať hlavu. Prvý vyraďovací zápas je až pred desiatou, takže volím svoje kroky tak, aby som stihol otvorenie Lidl o ôsmej. Bežím dolu na východ k Malešiciam, do tváre mi svieti teplé slniečko. K tamojšiemu zámočku, či k ruine, čo z neho zostala, sa nedostanem, preto sa stáčam na sever k botanickej záhrade. I tá je pochopiteľne o pol ôsmej zavretá. Cez Hrdlořezy stúpam na nevysoký (255m) kopček Třešňovka. 

    Z neho je aký taký výhľad na Vysočany a sídlisko Prosek. Zbehnem dolu a po ulici Na Balkáně dobehnem až k Lidl. Míňam dvoch feťákov štartujúcich si dávku na dobré ráno, ďalšie indivíduum sedí priamo pri obchode. Tackavo sa pozviecha a vypadne mu zo špinavých nohavíc mobil. Dobehne podobný týpek a mobil mu vezme. Netuším, či sa poznali alebo mu ho proste ukradol. V Lidl kúpim znova sladké pečivo pre ženu, ja sa vraciam ešte po jogurt. Zarobím si vločky s prezretým banánom. S fľašou vody v ruke bežím hore na intrák. Mohol som ísť elinou a ušetriť 1-2 minúty. Je totiž krátko po štvrť na deväť a máme niečo vyše pol hodinky na sprchu, zbalenie a raňajky. Pre mňa nie je nič nové nahádzať cereálie s jogurtom do seba. Pred deviatou odovzdávam kartičku na recepcii a s kufrom sa pohneme na zastávku. Elinou o5 tri zastávky k Ohrade, kde presadáme na 136. Zaujímavé, že inak chodí v nedeľu a inak v sobotu. U nás sú tie časy po oba dni rovnaké. Tentoraz vystúpime v Spořilove a čakáme na prípoj č.170 k hale Jedenáctka. Kúsok pred halou je známy cvičiaci autobus, ktorý robí kľuky od 15 do 15.30h. Tiežumelec D. Černý aj v Chodove nechal svoju pečať.

Ďalšie kinetické umenie -London Booster alebo Babišov kľukúci autobus v Chodove.

    Prvý zápas hráme s dievčatami z Litvy. Hoci sme prvú polovicu prehrávali aj o tri góly, naše baby sa vzchopili a otočili zápas na svoju stranu. Veľká vzpruha boli rodičia, ktorým šlo hlasivky utrhnúť. A tiež častá rotácia. Litovčanky nemali veľmi koho striedať. Aj z tých mála hráčok sme jednu škaredo udreli. Prestávku som využil na prechádzku vonku po parku U Chodovské tvrze. Obklopený domami a smradľavou diaľnicou parčík ani veľká romantika nie je. Cez to všetko si tam Ukrajinci grilovali obed. Už v hale sme dumali nad tým, čo ak baby postúpia. V hale internetová  sieť nie je, v okolí parku mi však jedna voľná čiaročka na teleféne blikla. Preto som hľadal varianty, kedy nám ide posledný vlak. O 17.37h, no na prestup v Hovadove máme tak 15min. A to pri výlukách je dosť málo. Preto by sme v matičke stovežatej asi zostali ďalší deň. Poobedný zápas je s Maďarkami od Szerencs (tam sa narodil môj pradedo). V súboji bolo vidieť, že dievčatá majú toho dosť. Nepoddali sa však a po pár rýchlych góloch v druhej polovici, serenčatá zlomili. Mamina bude chudobnejšia o 400Kč. Sľúbila našej hádzanárke stovku za každý gól. Nemohli sme sa dlho tešiť, lebo by nám ufrnkol bus k metru. Preto si mamina poskákala s dcérkou v kruhu a už aj sme prášili na zastávku. 

Pseudorenesančný zámoček priemyselníka A.Jiráska v botanickej záhrade v Malešiciach.

    Hádzanárky čakal ďalší vyraďovací súboj o hodinu. Cestou na Hlavák kujeme plány, ako si predĺžiť pobyt. No intráky sú obsadené. Napokon predsa len sa nalodíme na Regiojet domov. Ako povedal tréner, štvrtý zápas už baby nedajú. Sledujeme ho prostredníctvom telefénu a unavené dievčatá nevládzu držať krok s majstrovským tímom z Lubeck-u a prehrajú o 10 gólov. Nemky vyhrali celý turnaj. Prehrať s nadupaným tímom zvyknutým na častú rotáciu nie je hanba. Na večero-obed sme si kúpili placky s mäsom v Bageterie Boulevard. Jedlo nič extra teda, ale pomarančový džús bol z pomarančov. Sedel som vedľa chlapíka z Hovadova. Bol na výlete s rodinou. Čítal som si chvíľami knihu alebo pozeral na cyklistov brázdiacich cyklotrasy v Orlickom Podhuří. Pred Uherskom naberáme kvôli výluke jednej koľaje 10min. meškanie. V podstate nám je to jedno, domov sa neponáhľame. Oveľa viac čakáme v Trnave - pol hodiny. To je plánované zdržanie. O deviatej nám výhľad zakryje múr sídliska a sme doma.

    Naše baby napokon skončili na výbornom 10. mieste. Myslím, že pre mnohé to bol vrchol ich hádzanárskej kariéry. Tento tím sa už nikdy nedá dokopy. Som na všetky hrdý. Nezanedbateľnou oporou boli rodičia. Prerevali súperových fanúšikov. Otázkou je, prečo sa dievčatám nedarí v lige, kde sú medzi tímami niekde uprostred. Zápasy prehrávajú len o jeden gól. Vraj sa dokázali na turnaji vyhecovať.

Cyklohaluzice XVI

     

     Už pri minuloročných potulkách pod malokarpatskou Klenovou som si všimol veľký kameňolom nad Pustou Vsou. "To budú vyhliadky!", som si pomyslel. No blízke okolie skrýva i mnohé iné milé aj nemilé prekvapkania, o ktorých som vo svojej naivite vôbec netušil. Preto v jeden polooblačný, veterný utorok som po robote vypadol na Treku smerom na západ. Nech sa vyhnem priamemu severáku, hoci ani "bočák" nie je zrovna ideálny. Zelenou cyklotrasou do Vrbového, kde prejdem na hlavnú cestu. Vystúpam prvé prevýšenie nad vodnou nádržou Čerenec a letím dolu do "natiahnutého" Prašníka. Nad hlavou mi prehrmia dva Vajpre - F-16C mieriace na základňu v Kuchyni. Odfrézovaná cesta pred Prašníkom ma natriasa ako naša nadopovaná Whirpoolka. Pokračujem do Pustej Vsi, kde odbáčam U Lajdovcov na žlto značenú turistickú značku do Malých Karpát. Mohol by som ísť aj po hlavnej ceste, no bolo by to prevýšenie navyše. Popri tečúcej Holeške šliapem do osady U Fajnorov, kde zabáčam doľava k vápencovému kameňolomu. O5 fučím do kopca. Konča asfaltky bicykel zamknem o krmelec a pešo sa vydám hore nad lom. Spoločnosť mi robia sprvu čumiace kravy. Zarastenou poľnou cestou a neskôr už len chodníkom sa dostanem na 350m vysoký hrebeň kopčeka Hrádok nad Chrenkovou dolinou. 

400m dlhý val prerušený bránou mal najväčší význam v bojoch o územné práva Attilovcov a Čechov.

    Praveké hradisko akosi zostáva bez záujmu verejnosti. Propagácia nulová. Zaslúžilo by si viacej úcty, veď fungovalo vyše 4000 rokov a konkuruje vekom egyptským pyramídam. Strážne opevnenie, predchodca hradu, bolo pomerne rozsiahle a skladalo sa z viacero areálov, napr. aj z akropoly. Obývali ho i Slovania. Je veľmi pravdepodobné, že jeho urbanizmus a následne zánik podnietil vznik mesta Vrbové.

   Výhľady v zapadajúcom slnku sú nádherné, i keď obmedzené Tlstou horou a Klenovou, no pri pohľade priamo dolu z kameňolomu sa mi zakrúti hlava. Tuším starnem. Z východnej časti vrchu sa pešo vydám na opačnú stranu, kde pokračuje lom. Najprv po lesnej ceste, no tá končí zrázom. Strmo musím vystúpať na neveľkú vyvýšeninu a od nej sklesať. Krajom lomu vedie úzka lesná cestička. Teraz nemám strach ako z východnej vyhliadky. Kochám sa pohľadmi na Klenovú a odrýpané vápencové skaly.

   Uprostred lomu je dokonca kovový stojan pre bicykle. Asi sem chodia adrenalínoví jazdci. Je takmer pol siedmej, keď som pri krmelci. Rozhodujem sa, či sa neobrátiť nas5, no to by som nebol ja. Preto pokračujem do Hornej Pustej Vsi na zelenú cyklotrasu do Dlhej doliny. Zláka ma označenie vyhliadkovej veže, no lesná cesta je v podstate zachádzka a napokon sa v ústí doliny spája s cyklochodníkom. Asi žart miestnych. Striedavo pešo a na kolečku sa dostanem pod monitorovaciu vežu. Nezdržujem sa a pokračujem dolu k najbližšej križovatke. Zelená cyklotrasa odbočuje doprava. Idem po nej, no je rozrytá lesníkmi, čo bytostne neznášam. Nohy i kolesá mi lietajú na prachu a kameňoch. Mrknem do mapy, no keďže mám neaktualizovanú, vidím len, že som na nejakej stúpajúcej lesnej ceste. Radšej pôjdem dolu. Vraciam sa a letím až ku rázcestiu Dvoly. Odtiaľ pokračuje na Košariská červeno značená Štefánikova cyklomagistrála. Síce si predĺžim trasu o pár kilometrov, no stále idem po asfalte. 

Obnovený pamätník partizánskeho oddielu Jána Reptu počas povstania v r.1944.

    Dvoly boli sprvu iba pamätným miestom zvolenia Miloša Uhra veliteľom partizánskeho oddielu (10.9.1944). Brezovčania sa však rozhodli v r.2019 uctiť si pamiatku menej známeho rodáka Jána Reptu a na Dvoloch vybudovali nový pamätník. Totiž, málo známe je, že Brezová a okolie je jediné miesto, ktoré oslobodili partizáni na konci vojny spod jarma skopčákov ešte pred príchodom Červenej armády. Zásluhu na tom mal práve oddiel Jána Reptu.

    Sprvu ma príjemne prekvapí vodná nádrž a pamätník SNP na veľkej priestrannej lúke. Sú na nej i ohniská a odpočinkové miesta. Chodia sem školáci z blízkeho okolia. Lúčim sa s modro značenou turistickou trasou a ešte len teraz začína sranda. Nekonečné stúpanie. Za každou zákrutou dúfam, že som na vrchole, ale čaká ma ďalšie stúpanie a čoraz príkrejšie. Tesne pred vrcholom sedla Trek tlačím.

   Odpočiniem si a zjem sladkú tyčinku. Krátko po siedmej vpálim do Nových Košarísk. Minimálne hodina domov. V kopaničiarskej dedine sa napojím na známu cyklotrasu do Podkylavy. Okolo vyhrávajúcich cigánov do Prašníka. Všimnem si kadibúdku so závesom namiesto dverí zasadenú mimo slumov. Nechcem vedieť, kde hovná končia... , keď osadou tečie Podkylavský potok. A o 50m ďalej perú bielizeň. Doma som takmer za tmy o štvrť na deväť. Takmer 4h som sa túlal Štefánikovým krajom a našlapal 56km s prevýšením vyše 600m. Pobolieva ma pravá noha. Časovo som výlet podcenil. Zdržalo ma pobehovanie po lome, no nebanujem.

   Veľmi pekná, no náročná cykloturistika bola na moravskú rozhľadňu Královec nad Valšskými Kloboukmi. Doobeda som fandil na hádzanárskom zápase mladšej, porozvážal hráčky domov a o 12.26 som sa za slnečného poobedia  nalodil s Trekom na rýchlik do Ilavy. Vystupujem ešte s jedným týpkom sedlajúcim  cesťák. On asi šiel opačným smerom, viac som ho nevidel. Ja odbáčam pred podjazdom doprava na západ smerom na Pruské. Obci sa však vyhnem a v Podvaží opúšťam rušnú cestu. 

    Cez Savčinu pokračujem do Tuchyne. Cesta sa začína mierne dvíhať. Podobne ako Hrádocká dolina, no k hraniciam ma čaká dvojnásobný počet kilometrov. Výškovo ani nehovorím. Protivietor mi tiež neuľahčuje šliapanie. Ale kilometre ubiehajú. Dolinou Červený Kameň dôjdem do dedinky rovnakého mena. Už z diaľky priťahuje ako magnet týčiaca sa oranžová skala. Meno je príhodné. Až na konci dediny vidím drevenú šípku smerujúcu ku skale. Kolimahu odstavím pri nejakej prenajatej chalupe a pešo sa vydám  hore ku skale cez lúku. Popri krížoch schádzam dolu.

Jeden z najväčších skalných monumentov Slovenska je vyšší ako Slavín.

   Z mini kaplnky na mňa brechá psík. Je za plotom, takže len freneticky šteká. V skale je Panenka Mária. Popri Tovarskom potoku, ktorý tvorí pekné zákutia šliapem lesom k hraniciam. Cesta je stále asfaltová. Míňam studničku Čakanka pri kríži. Len ten kríž absentuje. Po pravej strane sa objavujú mokrade prírodnej rezervácie Nebrová. Cesta sa dvíha. To som už prakticky v hraničnej osade Zápechová. 

    Lesnú cestu k pamätníku spadnutého nemeckého Messerchmitu zablokoval majiteľ plotom a ešte aj rampou.  V osade piknikujú ľudia. Sobotná pohodička a obžerstvo. Veľká plechová búda dáva tušiť, že prekračujem hranicu. Štátna cesta sa stáča doľava k Nedašovej Lhote, ja však idem rovno na Valašské Klobouky. Úzka lesná cesta je stále pekný asfalt. Na križovatke doľava sa začína príkre stúpanie popri Radošínskom potoku. Fučím asi tak do polovice stúpania a niekde v 600m vystupujem zo sedlovky. Trek druhý tlačím po Radošínsku lipu a znova sa zapnem do pedálov. 

    Obieha ma električka, ale i terénne auto, za ktorým sa len zapráši. I v sobotu prebieha ťažba dreva a vyhýbam sa traktoru. Pozerám na lesné skratky, no bolo by to prudko hore a navyše po narušenej ceste z ťažby dreva. Dôjdem do sedla pod kopcom Požár. Vydám sa za električkou po červeno značenom chodníku. Stezka Českem-jižní nie je veľmi pre bicykle, tobôž môj hybrid.  A tak mám tantrickú masáž až do Příkazov obohatenú hudbou blatníka klepajúceho do nosiča. Dobré je, že sa už len veziem viacej dolu ako hore.  

Pozorovateľňa, prístrešok, či reklama na okná? Sponzorom stavby bola firma vyrábajúca okná.

    Ikonické okno Durch je na lúke poblíž prameňa U Františka. Po stezke je rozmiestených mnoho krížov, škapulárov a mravenísk. Vchádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Ploščiny, z ktorej je veľmi pekný výhľad na rodnú hrudu. 

    Asi najkrajšie miesto na Valašsku, cestou po hrebeni Bielych Karpát, sú Ploščiny, Valachmi nazývané Březiny. Kedysi pasienky, dnes prírodná rezervácia s jedinečnými orchideami a osamotenými ovocnými stromami.

    Na lúke sa vyhrievajú dvaja diaľkoplazy. Popri televíznemu vysielaču schádzam do rekreačného strediska Královec. Tvorí ho zopár chatiek, útulňa a reštaurácia. Tam zamieria kolesá môjho bicykla. No je to len veľmi malý bufet a pohľadnicu nemajú. Vlastne nič okrem pečiatky. Neodchádzam však z prázdnou. Na pamiatku si odnesiem spod rozhľadne pravého valašského kliešťa. Parazita objavím až po dvoch dňoch na lýtku. Pokračujem teda do mierneho kopca na Královec. Ľudí pribúda. Nečudo, vedie sem asfaltová cesta z Klobúkov.  K rozhľadni je od parkoviska len kúsok. 

    Bicykel zamknem o strom, nech si mravci pokukajú. Veža je obrastená kríkmi, ale vrchol je krásne otvorený. Je mierny opar, no dohľadnosť stále slušná. Dovidieť na vrchol Považského Inovca i na Veľkú Javorinu.  Na západne Vizovická vrchovina a Javorníky. Nechám nálepku v knihe návštev, zjem banán a zliezam dolu. Vraciam sa na križovatku Královec odkiaľ vedie priamy chodník do Klobúkov. Okrem toho, že je strmý,  je posiaty kameňmi. So skalami som nerátal a zosadnem. 

    Na mape objavím skratku lesnou cestou k cyklochodníku a radšej sa kúsok vrátim. Bola to dobrá voľba a po kilometri som konečne na asfalte a môžem sa rozbehnúť. Nie však na dlho, pretože od Klobúkov hlavná cesta č.57 stúpa. Navyše protivietor. Vo Valšských Příkazoch odbočujem doprava po Hornolidečskej magistrále na Št(r)udlov. Od priemyselného parku ma čaká vytrvalé stúpanie. Najväčšie je Padělky od Štrudlova do Střelnej. Vôkol pastviny, obieha ma týpek na motorovom bicykli. Ja sa riadne potím na prvom prevodovom stupni do 520m. 

    Nasledujem domáceho na podobnom bicykli. Zamieri na bránky na detské ihrisko, cez ktoré si skrátim trasu k hlavnej ceste. Vykúpené je to menším stúpaním ku kostolu. Kostol je bod, kde sa cesta láme a odtiaľ už len letím dolu kopcom až do Púchova. Pomáha mi i vietor do chrbta. V Lyskom priesmyku prekročím hranicu na úrovni potoka Strelenka. Doposiaľ žiadne auto ma neobehlo, v protismere iba jeden český taxík. 

Lyský priesmyk oddeľuje Biele Karpaty od Beskýd.

    No akonáhle som v prvej dedine na  Slovensku (Lysá pod Makytou), cesta sa začína zapĺňať smradmi. A obieha ma i pelotón cyklistov. Policajti a zdravotníci riešia čosi na zastávke busu. Mierne prevýšenie nad Lysou a môžem ďalej ťahať. Mohol by som i stihnúť spoj z Ilavy o 18.42h. Lístok hodlám kúpiť v Ilave na námestí. Všetko je to pekne načasované, no prvé zdržanie príde za Ladcami, kde sa buduje cyklochodník. O5 tancujem na kameňoch. Je to však posledný nezhotovený úsek Vážskej cyklomagistrály v Trenčianskom kraji.

Záver cesty mi "spríjemnila" rozostavaná cyklocesta.

    Navyše sa mi zdá, že idem proti vetru. Dôjdem, či skôr vynesiem bicykel na námestie a internet je slabučký ako .... Takže dolu na stanicu, kde je pokladňa samozrejme zatvorená. Kúpim si SMS lístok za 3Eur, no zbytočne. Vo vlaku sa dozviem, že platí len pre osobné vlaky. Sprievodca len mávol rukou. Ešte by som aj basketbal stihol na druhú polovicu. Hala je však napráskaná a nechcem smrdieť. Po 79km a výživnom prevýšení 770m som o pol ôsmej doma. Na bicykli budem mať Biele Karpaty pomaly prejdené viac ako na nohách.

Valašské Klobouky a Vizovická vrchovina.

Krásny príklad vidieckeho klasicizmu na Slovensku.

    Hneď druhý deň po Královci roztáčam na obed znova kolieska Treka druhého južným smerom. Rád by som využil silný severný vietor. No priaznivý fučák príde až po 30km. Minulý rok som poškuľoval po trase cez Dolnú Krupú. Zistil som, že v Krupej je kaštieľ s parkom, takže som čakal do jari, kým bude príroda rozkvitnutá a stromy zazelenané. Mladá šla na výlet so spolužiakmi, preto som i ja vynechal nedeľný obed a vyrazil na pár hodín von. Už cestou na Vrbové som sa rozhodol, že cestu skončím v Trnave na stanici. Trochu ma bolí i pravá noha, preto tých vyše 400m kopčekov do Krupej bude stačiť.  Mohol som si ušetriť nohy na najprudšom kopčeku na Naháč, no to som vtedy ani netušil. Ktovie však, aká by bola cesta z Dolného Dubového cez polia. 

 

    Dnes však Naháč vyjdem a na križovatke Prekážka odbáčam doľava. Konečne ma i vietor poháňa. Posledné prevýšenie je Boričky nad Dolnou Krupou. Pred obcou so siedmimi divami, na úrovni židovského cintora, sa napájam na zeleno značený Vinohradnícky okruh. Míňam Medolandiu a za ňou je kaštieľ. Vyzerá zavretý, vojdem do parku a spravím pár foto.

   Z bočných dverí vyjde drobná,m chudá ženička. Oslovím ju, či je otvorené. "Nie je. Čakám len skupinu na prehliadku". Ale môžem vám otvoriť," rečie. "Mne by stačila len pohľadnica", hovorím. "Kaštieľ je po rekonštrukcii a nemáme žiadne propagačné materiály", ona na to. "Tak si teda aspoň pozriem ten malý kaštieľ". "Kým príde skupina, môžem vám ho ukázať", a už vyťahuje milá pani kľúče. 

Legenda vraví, že v tomto domčeku dával hodiny klavíra mladým Brunsvikovým Ludwig van Beethoven.

     V obnovenom kaštieli ani nie je veľmi čo pozerať. Spravili z tejto štátnej ustanovizne hudobné múzeum. Exponáty sú asi v piatich izbách, prevažne klavíry, pianá a všeobecne klávesové nástroje. V podzemí spravili miestnosti pre svadby a hodovanie. Na prvom poschodí sú izby, ale ubytujú iba v prípade nejakých konferencii. Zazvoní jej telefén, to sa ozve čakaná skupina. Rozlúčim sa s ochotnou pani záhradníčkou (nikoho z obce nezohnali) a sadám na bicykel. Vyberiem sa obzrieť si neveľký park. Jeho dominantou je Sekvojovec mamutí. Videl som ho nedávno v Pruhonicích. 

Nazývaný aj "mrkva" sa týči do výšky 10 poschodového činžiaku.

    Sediac na na lavičke v lone prírody ukusujem z makovníka. Stromy sú nádherne sýto zelené. Na zemi ešte len kvitne biely cesnak, čo sa čudujem, pretože u nás je mesiac po. Žiadny vau efekt však nenastane. Chýba mi tu viac pestrofarebných kvietkov. Okrem púpav a cesnaku je len tráva. Čas beží a ak chcem stihnúť vlak o štvrtej z Trnavy, načim sa pohnúť. Stúpam ešte do kopca nad dedinou, kde je umelo navŕšený malý kopček.

Po 200 rokoch (2021) sa altánok o5 vrátil na pôvodné miesto na kopci Weinberg.

     Z 238m vysokého kopčeka je kruhový výhľad až k nám domov. Po krátkej zastávke letím dolu do dediny a pokračujem po vetre na juhovýchod do Trnavy. Lístok si kúpim na Trojičnom námestí, kde je interntový signál. Pred štadiónom Spartaka sa chystajú ťažko odenci. Dnes je o siedmej šláger futbalovej ligy Spartak proti Slovanu. Už i fanúšikovia sa zbiehajú. Ja idem presne opačným smerom, do odchodu vlaku mi zostáva ani nie 10 minút. Po 57km vypínam časomieru a navigáciu.