Cyklohaluzice - na inom Treku

      

     Aby mi nespadla kondička v čase odstaveného Treka druhého, sedlám ženinho Treka tretieho, ktorý je veľmi podobný. Nevýhodou je, že má len jeden držiak na fľašu. Navyše ho nebudem trápiť po kopcoch a lesoch. V prvú júlovú nedeľu bolo oblačné počasie s malými prehánkami. Po obede zbalím nejaké zbytočnosti do batoha. Tiež druhú fľašu. Popri priehrade, a potom stále popri Váhu pôjdem do Serede. Do Hlohovca cestu popri rieke poznám, no tento rok som ju veru nešiel. Terén nie je zrovna pre cesťák. Od Koplotoviec je asfaltový povrch hrádze. Končí pod vinohradmi Tokajka zároveň s hrádzou. 

     Ďalej sa ide po poľnej ceste. Povrch je tvrdý a prašný. Zvládol by to asi aj cesťák. Cestou sú pekné zákutia, typické pre našu najväčšiu rieku. Na úrovni Siladíc, ako sa vlieva Horný Dudváh, modro značený cyklochodník odbáča prudko hore k Dvorníkom. Dá sa pokračovať do dediny a odtiaľ na Šintavu alebo ísť po úzkej asfaltovej ceste ponad rieku. Ja volím tretiu možnosť a pokračujem tzv. Porondou stále popri Váhu. Vidím pár cyklistov, ktorí tiež idú rovnakú trasu.

   Zastaví ma týpek so synom na horských bicykloch, či nemám lepiacu sadu. Zrovna mám ženin bicykel a kapsička s náradím zostala v servise. Akurát trepem kompresor zo sebou. Smola, keby som vedel konečne pomôcť, mám iný stroj. Nevýhodou poľnej cesty sú jamy a nekončiace klikyhaky, čo vyžaduje neustálu pozornosť. Ale vinie sa v tieni stromov. Pred Vinohradmi sa ešte rozhodujem, či sa nevrátiť na cyklochodník, ale pokračujem popri toku.  

    Niekedy na budúce pôjdem regulárnou cestou. Jediný krát Treka tlačím nad Vinohradskú motokrosovú dráhu. Ani nie je prevýšenie strmé ako skôr kamenisté a šmykľavé. V Bobrej doline som blízko Šintavy. Umelo vytvorená dolina. Rád by som sa ocitol na normálnej ceste, toho 30km natriasania mám plné zuby. Dám sa zlákať nejasným chodníkom popri záhrade, no vedie len do ďalšej záhrady. Správna odbočka je ďalej cez štrk. Aby som sa nezj.bkal, musím bicykel tlačiť. 

Bobria dolina pre detičky.

    Konečne na asfalte, ktorý už neopustím s malým intermezzom v Šúrovciach. Prekleniem Váh a šliapem k Šúrovicam. Odtiaľ si výlet predĺžim odbočením k Zavaru. Vietor je západný a idem proti nemu. Ale nič hrozné. V Zavare na kruháči volím smer doľava na 8km vzdialené Bučany. Konečne sa vraciam domov. V Brestovanoch ma prekvapí kaštieľ na kopčeku. Patril poľskej rodine Zamoyski do r.1946.

V Brestovanskom klasisistickom kaštieli z 19st. je základná škola.

    Zastávku využijem aj na doplnenie hladného žalúdka. No len banánom. Hoci trepem zo sebou nejaké sladkosti, nenačnem ich. Čo je asi chyba, pretože domov dôjdem na energetickom minime. Z brestovanského kaštieľa je základná škola. Pomerne roztiahnutá dedina, ale to sú aj susedné Bučany. Rozpadnutý kaštieľ, nový kaštieľ a idem po vedľajšej ceste na Trakovice. 

Zayovský rokokový kaštieľ v Bučanoch chátra od polovice minulého storočia.

    Tam sa napojím na rušnú cestu do Lepáku. Cez Malženice a kopčeky, i keď neveľké sa mi nechce. Nad Lepákom práve prelietava chartrový let z Turecka. Akosi sa mi vidí stále vysoko, ale snáď pristane, kde má. Známou cestou dôjdem domov. V Maduniciach slabá prehánka. Krúžim po centre v nádeji nejakej fľaškovej kofolky. Nič. Mám ešte vodu a domov je to nejakých 15km. O siedmej odkladám do pivnice Treka. O dva dni mám svojho Treka opraveného a môžem sa rozbehnúť do diaľav.

Baza hajk bajk

  

   Doma nám zachutila bazovica, či burčiak z nej. V nedeľu sme dokondiciovali posledný pol liter a hneď som sa aj bral po ďalšiu bazu. Lenže nešiel som priamo po ňu, ale spestril si cyklo jazdu šliapaním do kopca k penziónu Bezovec a po svojich ďalej na kopček rovnakého mena. Doobeda ešte nebolo také horko, ale pieklo. Treka druhého som oprel o stĺp lyžiarskeho vleku a šliapal dole a hore na vrchol. Na samotnom vrchole sa pásla koza. 

   Ochočená, vôbec sa ma nebála. No už som videl na cyklochodníku aj sliepku pobehovať. Keď som vytiahol Margot tyčinku, už aj šla koza mne. No zahnal som ju a kľudne sa pásla poblíž. Z Bezovca sú nádherné výhľady na rodný kraj a domov. Kopec pritom nie je tak ďaleko. Cesta hore mi trvala vyše poldruha hodiny. 

   Lúkou bežím dolu k vleku. Sadám na bicykel a po modro značenom turistickom chodníku idem smerom k Tematínskemu hradu. Viem, že baza je v Hrádockej doline. Mohol som ísť aj cez Skaliny, ale naivne som si myslel, že cesta popri hrade je schodnejšia. Nie je. Sprvu vyzerá všetko perfektne, pokiaľ nepríde stúpanie k Javorníčku. A potom kamenistý chodník. Nadávam, keď tlačím 15kg kolimahu do svahu. No podľa stôp na zemi bicykle tadeto jazdia. Nie však cesťáky, či čo to vlastne tlačím. Míňam pomerne hodne turistov mieriacich k hradu. Ja dnes hrad nenavštívim. Je poludnie, keď som kdesi pri hrade. A to som nenašiel ešte bazový krík.

   Po cyklochodníku smerujem kdesi do Hrádockej doliny. Je nekonečné to natriasanie po vrstevnici. A zasa menšie stúpanie ako je Hlinená. Do kolesa sa mi dostane tŕnistý krík ruže. Ešte tak defekt by mi chýbal. Mám síce vystužené kolesá, ale ktovie, čo vydržia? Zadným kolesom odpálim veľký kameň. Vtedy, keď sa musím vyhnúť zlomenému konáru. Konečne vidím el. vedenie a viem, že som v doline. Zacítim omamnú vôňu bazy a zastanem. Za mnou je zopár kríkov s pekne veľkými kvetmi. Preto neváham a začnem trhať. Ani nožík nevyťahujem. Pár "pošteklení" od žihľavy a môžem juchať dolinou domov. O pol druhej zdravím susedy drbniace na schodoch. Krátko po mne príde i mladšia z víkendového pobytu svätuškárov a birmovancov. O pár dní sa po bazovici len zapráši.

Oravská Magura

   

    V druhej polovici júna prišla prvá vlna horúčav. Drahá šla v letný slnovrat robiť dobrovoľníčku počas behu pre podporu postihnutých. I mňa volala, nech zabehnem aspoň tých 5km, no v horúčavách som radšej unikol na sever. 

    Ráno vstávam takmer rovnako ako žena okolo 6h. Pred pol siedmou štartujem Jarisu a trielim po diaľnici cez Žilinu a Terchovú do Zázrivej. Cez Varín je obchádzka kvôli rekonštrukcii cesty 583. Za Belou hustne premávka - Poliaci a Pepíci sa hrnú do Fatry. Dnes je otvorený chodník už aj na Rozsutec a Obšívanku. Nechávam ich za sebou a pokračujem cez prudký kopec na Rovnú horu. Prakticky som na začiatku Zázrivej, no idem až do centra obce. V nej sa nechám zlákať zaparkovanými autami pri ihrisku. Chlapík ma ochotne nasmeruje. Beriem jedno z posledných miest. Z plagátu vyčítam, že je dnes v Zázrivej futbalový turnaj detí. Je 21°C, čiže celkom fajn. 

Kostol Nanebovzatia Panny Márie pochádza z čias I.republiky. Mal najväčší organ na Orave.

    Natriem sa opaľovacím krémom a nenápadne s batohom idem dolu do ústredia, ako ho domáci nazývajú. Chlapík sa premiestnil k hlavnej ceste a snažím sa mu radšej vyhnúť. Inak veľká odstavná plocha pre autá je za potravinami Coop Jednota. Nakuknem do obchodíkov, no o pohľadnici rázovitej obce ani nechyrujú. Konečne sa pred pol deviatou vydám po červeno značenom chodníku medzinárodnej horskej trasy EB (Eisenach-Budapešť) do kopcov Oravskej Magury. 

    Sprvu idem po asfaltovej ceste, ktorá sa zmení na panelku až po farmu. Odtiaľ je o5 asfaltový koberec, no značne poškodený. Pod horou je roztrúsených zopár chalúpiek. Konča chalúp sa cesta mení na lesnú. Počujem píliť drevo, i hudbu zo štadióna. Prechádzam zatiaľ rozsiahlymi lúkami s peknými výhľadmi na oba Rozsutce, či Stoh. Pred mnou Vasiľovská hoľa, ja sa však dávam viac doprava k Pavláškovej skalke. Na nej je pekná útulňa s výhľadom na Malú Fatru.

   Ešte chvíľu idem lúkami posiatymi zvončekmi, hadovníkom, tureckými klinčekmi, či bodliakmi. Pri Hlásnej skalke sa ponáram do lesa. Začína i prudšie stúpanie na najvyšší kopček Magury. Sledujem pod nohami pomerne čerstvé stopy po kroske-motorke. Niekde sú na úzkom chodníku v prudkom stúpaní korene. Čo si tu zasa aký blbec dokazoval, vyjsť až na Minčol na motorke? Dve hodiny nestretnem živú dušu. Až pod vrcholom stretám dvoch týpkov kráčajúcich oproti. Vyzerá, že som na vrchole, no stále nevidím "hríbik". Ešte dobrých 10min. kráčam lesom posiatym kríkmi čučoriedok. Plody budú dakedy v auguste. Minčol je zalesnený, obmedzený výhľad je na západe na Vasiľovskú hoľu. Kúsok nižšie sú potom odlesnené lúky s meteo radarom a vysielačmi. 

    Pribúda ľudí, ktorí sa hore jednoducho vyvezú lanovkou. Od lyžiarskych vlekov je potom výhľad na Chočské vrchy a Západné Tatry. Pokračujem smerom ku Kubínskej holi, no v sedle sa zvrtnem na žlto značený chodník dolu ku chate. Vytiahnem paličky a strmo schádzam dolu. V polovici cesty ku chate je malý vodopád. 

    Stretám Pepíkov a pýtam sa , ako ďaleko je chata. "To je jen kousíček," odpovie chlap. "Dobre, lebo ma čaká ešte cesta naspäť". "To rád slyším," odpovie mi. Vskutku som po chvíli nad chatou. Len sa k nej vydám po lesnej ceste opačným smerom, a potom musím prudko schádzať cez les dolu. 

Začiatkom r.1968 došlo nedaleko chaty k tragédii, keď 500m široká lavína zasypala 6 študentov.

    Chata z povojnových rokov prechádza postupnou rekonštrukciou. Za barom si vypýtam malú kofolu a jedinú pohľadnicu, čo majú. Stála ma toľko, čo tá kofola - 2Eur. Vhupnem kofolku do seba a vraciam sa s funením hore na EB. Poldruha kilometrovú zachádzku som zvládol asi za trištvrte hodiny. Kubínsku hoľu si zapamätám ako roj múch. Ani dýchať sa nedá. Oproti stretám dôchodcovský zájazdník. Najviac ich je na holi. Jej vrchol ani nie je označený. Fosílie sú roztrúsené až kdesi za Čierny vrch. Na ňom si urobím prestávku a najem sa pagáčov s tenkou klobáskou. Rozmýšľam, že by som potiahol do Lokce. Je len niečo po dvanástej a v Oravskom Podzámku budem tak okolo pol štvrtej. Čo budem pod hradom vyše dve hodiny robiť do odchodu busu?  Preto sa rozhodujem potiahnuť po hrebeni ďalej. 

    V hre je ešte skončiť v sedle Príslop, pokiaľ by sa mi podaril stihnúť bus o druhej (no pozrel som si to zle a o druhej popoludní odchádza bus z Oravského Podzámku, čo som nemohol stihnúť). Sýty šliapem ďalej po hrebeni. Chodník mierne klesá celou cestou. Prudšie klesanie je do sedla Príslop. Niekde je na EB biedne značenie a musím mrknúť do navigácie. 

V sedle je zasadený malý motorest. Čašníčka mi ponúka zadarmo len propagačný leták. Odmietnem, ani kofolu si nedám. 

Pôvodne motorest si teraz hovorí penzión Príslop, no stále cítiť ducha kamionistov a motorkárov.

    Som tak v polovici túry, preto sa nezdržujem a stúpam v horku lúkou na 900m vysokú Poľanu. O5 sa vyroja muchy. Je ich toľko, že kazia zábery. Prejdem malým lesíkom a pred mnou sa objaví druhá časť hrebeňovky s dominantným Budínom. Krásne je vidieť za chrbtom hrebeň, ktorý som prešiel. Na západe sa čnie Pilsko a Babia hora. 

   Pod ňou učupené Námestovo a dakde tam je i môj dnešný cieľ - Lokca. Navigácia ukazuje vyše 15km. Mám k dispozícii niečo vyše 3h, kým mi ujde bus. Pokúsim sa "trek" zvládnuť za menej. Čaká ma však stúpanie na Javorovú a Budín. 

    Míňam peknú chatku Stodoly a znova som v lese. Akosi som zakufroval a ocitnem sa mimo trasu. Našťastie je v lese odbočka, po ktorej sa môžem vrátiť na EB. Vynechám tak Javorovú. Takže vlastne mi neostáva nič iné, len pokračovať po hrebeni. Nad rúbaniskom sa otvárajú krásne výhľady na Západne Tatry. Pohotoví turisti z Babína na Babínsku hoľu umiestnili i info tabuľu. Čo ma však hnevá, je prebiehajúca ťažba dreva. Blatistý chodník je kde tu rozrytý a hľadám cestu popri ňom. 

    Pridám do kroku. Idem po rovinke, takže môžem zrýchliť. No Budín nie a nie sa objaviť. Telefén zapájam na batériu. Kábel trčí z vrchu batohu do bočného vačku a vyzerám ako utečenc z JIS-ky. Konečne som na zalesnenom vrchole. Do dediny ukazuje 1:20h. Sú štyri, takže to bude ltt. Pokúsim sa dôjsť do cieľa za hodinu. Lúčim sa teda s EB chodníkom a zeleno značenou cestou kráčam dolu. Na rúbanisku sa otvoria krásne výhľady na Námestovo a Oravskú priehradu, či ikonický Diablak. Výhľady si vykúpené cestou zarúbanou. Chodník sa mi stratil a idem len proste dolu nadávajúc na lesníkov. Som pri nejakom prístrešku odkiaľ dovidím na Lokcu. Nebude ďaleko. 

    

    Cez rozsiahle pasienky ukrajujem posledné kilometre k dedinou podo mnou. Lokciansky potok ma dovedie do centra. Ľudia aj v 21. st. hrabú seno primitívne hrabľami a ukladajú do stohov. Nebyť reklamy na internet na plote myslím, že som sa vrátil o 100 rokov s5. Takmer v každom dvore je traktor. Popri kostolíku dôjdem k hlavnej ceste Námestovo-Dolný Kubín, kde na zastávke mám po 36km chodenia konečnú. Akurát prichádza bus do Dolného Kubína. Hneď doň skočím. Pred zastávkou zastaví sanitka a kohosi prekladajú z auta. Padajú prvé kvapky. Sme na okraji búrky, ktorá zúri dakde nad Magurou. 

     V buse sa dá platiť kartou a prekvapivo Arriva ponúka i internet. V našom kraji sme v tomto zaostalí. Napíšem domov, že som na ceste. Po trištvrte hodine jazdy sme v metropole Oravy. Mám dobrú polhodinu do odchodu ďalšieho spoja na Zázrivú, preto by som mohol dačo zjesť. A kofolku hlavne. V staničnej krčme Brezovec mi šenkárka ponúka len nejakú červenú sračku, čo s vďakou odmietam. Takže si kúpim fľaškovú kofolu v blízkom CBA. A k nej debrecínsku bagetu. I dolnokubínska stanica je plná sociek ležiacich na lavičkách. Nájdem si voľnú pri nástupišti č.4 odkiaľ by bus mal vyraziť. Ujedám si z bagety, vystriedam ju tvarohový závinom a sledujem okolitý "ruch" ospalého mestečka. Dôjde aj "môj" spoj z Námestova do Kraľovian. V Lokci som vhupol na skorší, končiaci v Kubíne. 

    Náš šofér si dáva na čas. Tabuľa ukazuje 0 minút do odchodu, keď sa spoza rohu objaví. V buse internet nie je, preto zavriem na chvíľu oči. Pred siedmou vystupujem v Zázrivej. Stále trvajú dozvuky futbalového turnaja. Navštívim vecko s rozbitým ventilom na umývadle a sadám do Jarisy. Doma je ešte o deviatej večer 30°C, v Zázrivej bolo príjemných 25°C. V KIA majú mega akciu deň otvorených dverí (veď treba makačenkov) s kolotočmi a cesta do Žiliny sa upcháva. V Žiline som svedkom skoro nehody, keď týpek na Mercedese uháňajúcom 80-90km/h takmer zrazí chodca na prechode.

Nenáročný prechod Oravskou Magurou mám z 3/4 za sebou. Trocha dá zabrať výstup na Minčol, ale inak sa šliape väčšinou príjemným lesom, kde tu s výhľadmi na východ, či západ. Najkrajšie výhľady sú pod Kubínskou hoľou. Navyše je v lese na chodníku bohovský kľud, keď nestretnúť ani živú dušu.

Cyklohaluzice XVIII

     

     Kým ešte nie sú horúčavy, beriem ďalší kopček v štýle hajk bajk. V jedno slnečné nedeľné popoludnie nakladám Treka druhého do vlaku. Sú dlhé dni, takže sa dá vyraziť aj po obede. Poschodový Stadler ma vyklopí v Ilave a začínam šliapať na Pruské. Konča obce je kaštieľ, no ako je zvykom je to polepšovňa, či čo. Z obce začína stúpanie, ktoré prudko narastá prejdením tabule. Prevýšenie na 6km je vyše 400m. Podobá sa na Bezovec. Vybral som si najhorší možný čas, keď poobede teplota dňa vrcholí. Mám zo sebou dosť tekutín. Do Vršatckého Podhradia dofuním viac menej v pohode.

    No posledných 60m nad dedinou Treka tlačím. A nie som jediný. I za mnou chlapi tlačia svoje kolimahy. Iba jedna babenka na električke ma obieha. Zdravím motorkárov vysunutím ruky. Niektorí mi aj odmávajú. Je to pre mňa aspoň aká taká morálna vzpruha. Bicykel odstavím, ako zvyknem počas hajk bajk štýlu, pri hríbiku a s fľašou vody stúpam hore na Chmeľovú. Kravy na mňa pozerajú, kam sa ten dvojnožec v tomto horku driape. Našťastie sa po chvíli ponorím do lesa. Po koreňoch prudko stúpam na vrchol. 

     Hore sú dvaja česky hovoriaci chalani. Na čo sa sem lápem, keď v chatke nečapujú? Chlapcov však zaujíma pózovanie pred mobilom. No výhľady sú impozantné. Vidím až dymiace bohunické chladiace veže. Domov mi zakrýva kopec Lašid v Považskom Inovci. Na západe však neviem poriadne nájsť neďalekú rozhľadňu Královec. Je dobre zamaskovaná v korunách stromov. Posedím na polienku a za necelú hodinku som s5 pri bicykli. Omrknem recepciu hotela Vršatec, ale pohľadnice nie sú. "Budú", počujem už koľkokrát omieľanú formulku zamestnanca. Parkovisko je plné áut, ale ľudí poskromne. Kde všetci sú? Vo vnútri reštiky? Vypaľujú hrad? Zeleno značeným chodníkom pokračujem na západ. Stúpanie by nemalo byť viac ako 75m. Ako veľmi som sa mýlil, keď som si naivne myslel, že pôjdem iba dolu. Asfaltová cesta sa mení na lesnú cestu. No pod Lysou sú na ceste porozsýpané "milované" kamene. Našťastie je vedľa vychodená cestička. Murphyo zákon prišiel o5 do platnosti. Cesta, ktorá ide prudko hore je tá pravá. Takže vytlačím tých pár metrov Treka a stáčam sa na juh.

    Krásne výhľady z lúk pod Chmeľovou. Vidím Strážovské vrchy a celú Malú Fatru až na Veľký Kriváň. Samozrejme Horné Považie. Nádhera. Ponorím sa do lesa. Zeleno značený chodník odbáča, no mne sa zdá prudký. Idem pár stoviek metrov rovno. Naveľa, lesnú cestu dolu nenájdem. Naštvaný sa vraciam s5, ešte mi aj Trek spadne zo stojana do blata. V kaluži si umývam ruky a riadidlá, no úplne ich nevyčistím.  Stratil som tak 10min. a prudkému klesaniu sa nevyhol. Navyše popílené konáre a musím zosadnúť.

   Konečne som pri horárni Chrastková, odkiaľ vedie asfaltová cesta. Letím dolu po Dračiu studňu. Je sucho a vodička len nepatrne ciká zo skál.  Mal som sa osprchovať v tej Bolešovke, lebo mi už asi načisto je.lo v hlave. Zmyslel som si, že prejdem ešte na Moravu do Vlárskeho priesmyku. Vraciam sa kúsok hore ku križovatke. O5 mierim na západ na Moravu. Lenže ma čaká nekonečné stúpanie. Viac Treka tlačím ako šliapem do pedálov. 

    Odbočka do moravskej Sidonie je vyznačená na strome. Teraz už len rovno dolu. Nie tak celkom. Za akýmsi prameňom je menšie stúpanie. Na križovatke pokračujem rovno neznačenou cestou. Celé zle. Lesná cesta sa mi po chvíli stratí. I keď sa vrátim kúsok s5, nenájdem ju. Sidonie však vidím priamo pod sebou. Preto lesom tlačím prudkým kopcom kolimahu dolu. Super, najlepšie ma čaká dolu. Lesníci rozryli zem a bicykel musím prenášať cez popílené konáre. Stále hľadám lesnú cestu, kade mám ísť. To už som pred prvými domami. No vidím len hraničné kamene a cestu posiatu konármi. 

    Ako bonus ma dačo poštípe do krku. Naveľa prekročím potok  a z posledných síl vytlačím Treka hore na lesnú cestu. Kofolka veru nebude. Je pol šiestej prešiel som len 30km. Pred sebou mám dobrých 60km. Pozitívne je, že idem len po cyklochodníku. Zjem makovník, za Trenčínom aj detskú výživu v tube. Len je jej málo a preto zjem i cereálnu tyčinku. V polovici prvej tretiny zápasu s Kanadou som doma. Vycucaný ako hašlerka.

   Májové slnečné počasie vrcholilo koncom mesiaca a po robote som Treka druhého rozkrútil do blízkeho Prašníka. Na náučnom chodníku som sprvu navštívil 2 mlyny karpatského typu pri potoku Holeška. Z Dobrovodského je len ruina, druhý Devátnikov (Frndákov) je ako tak zachovalý. Aspoň trávu na dvore ktosi kosí. 

    Z dediny sa poza humná s hydinou vnorím do lesa. Stúpanie je vytrvalé, no nenáročné. Až pokiaľ lesnú cestu nezaj.bú konáre z ťažby dreva. Potom bicykel viac menej tlačím. Za rezerváciou Čerenec sa stúpanie zvyšuje. V okolí Tlstej hory je veľa lesných ciest a často pozerám do mapy. Obchádzam nevysoký zalesnený kopec pokiaľ nedôjdem k oplotenej lúke. Nejdem rovno na Malú pec, ale odbáčam doľava na Veľkú. Oproti ide cyklista s detskou sedačkou, kde sedí potomok. Takže ani o pol šiestej nie som v lese sám. Miniem odbočku k Peci. Až keď začína chodník klesať, zastavím a otočím sa. Kolimahu nechám zamknutú a pešibusom vybehnem hore. 

    Vyhliadka žiadna, tak som zbehol dolu k jaskyni. Vrátim sa k Treku a miernym klesaním idem ďalej. O5 musím dávať pozor, kde odbočím. Aj tak sa kúsok vraciam s5. Zastavím sa pri hrobe baróna A. von Wattenvylla. Je len kúsok od cesty. S deťmi sme sa už po okolí motali z Pustej Vsi. Orlie skaly vynechám. Pod Dúbravou je lesná paseka s výhľadom na severozápad. Všimnem si budúci cyklochodník, či len došla farba?

   Rezerváciu Orlie skaly liznem okrajom a prudším klesaním schádzam dolu. Ani zajac sa ma nebojí a čumíme jeden na druhého. Skratkou sa napojím na ďalší náučný chodník a stáčam do Lančára. Dostal som skvelý nápad na prašnej lesnej ceste sa pozrieť do mobilu na cestu. Pri malej rýchlosti sa mi zvrtol korman a padám dolu. 

    Telefén sa vybral vlastnou cestou. Pozviecham sa, vodou z fľašky umyjem špinavú a zakrvavenú holennú kosť i lakeť. Žiadne veľké škody, akurát bolesť. Trek pojazdný, pomaličky vysadnem a pokračujem do Lančára. A znova miniem odbočku na Chríb. Vraciam sa s5. Oproti sa rúti stará Lada Niva. Kde sa tu týpek berie v rezervácii? 

    Končia borovice a predo mnou je ikonický kostolík sv. Michala archanjela. Prudko schádzam dolu a lepí mi, či sa znova nestrtkám na šotoline. Konečne kolesá na asfaltke a môžem valiť domov. Okrem odrenín sa môžem pochváliť 3 kliešťami.

    Poslednú májovú sobotu bolo premenlivé počko, preto sme so ženou sa rozhodli len v rámci udržania kondičky prejsť 114km do hlavnej dediny. V podstate v Hovadove z domu na bicykli ešte nebola. Vybral som východnú trasu cez Sereď a tiež nech nám fúka do chrbta. Otrasnou betónkou z Maduníc do Hlohovca sa natriasame pod železničný most. Z prvu oblačnej oblohy vykuklo slniečko, preto stojíme v Hlohovci a kupujeme malý opaľovací krém. Akonáhle sme sa natreli, slnko zašlo. Po ceste ideme do Siladíc, kde si robíme zachádzku na cyklotrasu. 

    Vidieť, že sa buduje pokračovanie cyklochodníka do Horných Zeleníc. Dôležitejšie by však bolo spraviť tie Madunice. A vraj Vážska cyklomagistrála... Ani z jednej ani z druhej strany Váhu nie je poriadna cyklotrasa. Plány na premostenie v Koplotovciach padli počas korony. Dnes už je to však lacná výhovorka. Z neba padne pár kvapiek, no mračná sa uberajú na juhovýchod. Cez to všetko zastavíme pri odpočívadle a najeme sa. V Hornej Čepeni schádzame z hrádze na okruh okolo Serede. Prekvapí nás kopa smradov, ktoré po tejto relatívne nezaujímavej komunikácii premávajú. 

    Za diaľnicou obchvat opúšťame, vlastne i cyklotrasu a ideme po poľnej ceste. Je asfaltová, takže sa ide pohodlne. I slnko sa objavuje. Pred Majcichovom je krátky úsek bez asfaltu. Vylezieme z koryta Dudváhu hore do dediny. Zájdeme na opačný koniec, kde je kaštieľ. Dnes je tam lekáreň. Okolie vyzerá neudržiavané. 

    Vraciame sa s5 a mierime na juhovýchod do Hoste a Abraháma, kde sa ďalej stočíme do Pustých Úľan. Až v obci zistím, že park s kaštieľom bol v Abraháme. Vracať sa nebudeme. Niekedy sa sem ešte vrátim. Aj do Pustých Úľan, lebo i tam sme netrafili rybníky. Rozhľadňa Hniezdo asi neexistuje, resp. sme ju akosi minuli. Každopádne vôkol je pole s dyňou. Rovno pokračujeme do Veľkého Grobu. Ideme chvíľu medzi poliami po modro značenom cyklochodníku. V Novom Svete chvíľu pátram po cyklochodníku. Je za bielou mačkou vľavo, skrytý za novostavbami. To už sme zasa na žltom chodníku, ktorý nás dovedie pri Čiernej vode do Kráľovej pri Senci. 

    V centre obce je vynikajúca fontánka na vodu pre nás tulákov. Stačí vložiť fľašu a fotobunka načapuje chladnú vodu. Hneď si aj vymeníme teplú vodu za čerstvú. Treba však aj živiny, a tak prejdem len pár metrov do hostinca U Petra. Dám si kofolu, drahá nealko pivo. Miestni štamgasti a spitiny nadávajú pri sledovaní hokeja. A chvália sa, ako robia od 10. do 20. v mesiaci. Takýchto máme i doma. Pokračujeme  do Kostolnej pri Senci a Hrubého Šúra. Vietor sa náhle akosi otočí na juhozápadný a bojujeme proti nemu až do Malinova. Tamojší park aj kaštieľ sú zatvorené pre rekonštrukciu, preto smerujeme k Mostu pri Bratislave. Za Malým Dunajom odbáčame doľava na Sacravelo. Nečakal som poľnú cestu a hromžím. Sacra. Nepochopiteľný kilometrový asfaltový úsek (odnikiaľ nikam) prejdeme po opätovnom prekročení rieky. Blikajúce letisko a sme vo Vrakuni. V tamojšom parku som si vyhliadol rozhľadňu a pod ňou bufet, kde sa najeme. 

    Pekná predstava, len vrakunskí sa rozhodli dnes osláviť Deň detí. Park okupuje kopa deciek a tým pádom aj jediný bufet. Hneď sa i postavím do radu. Musíme objednať niečo rýchle, no i tak čakáme na hranolčeky 20min. Za ten čas sa vylápem na drevené rozhľadňu, no aj na nej je drobizg. Konečne mi zavibruje hlásič a môžem si vyzdvihnúť jedlo. Nahádžeme hranolčeky do seba a ponáhľame sa na hlavnú stanicu. Telefén s navigáciou si vložím do kapsičky, aby som videl. Pod diaľnicou i tak odbočíme zle. No potom už len ťaháme po Ružinovskej a Mickiewičovej k Alma mater na Kolárku a hore na stanicu. Dojuchali sme ani nie 10min. pred odchodom. Cez internet rýchlo beriem lístky a zo 4. nástupišťa odchádzame 19.20h domov. Na výlete sme nejaké pekné pamiatky alebo prírodné skvosty nevideli. I mojou navigačnou chybou. Hlavne však išlo o to, nesedieť doma.