Cyklohaluzice XVII

   Ani nie po týždni v Bielych Karpatoch sa na kopce o5 vraciam s kolesami Treka dvojky. Tentoraz bližšie k domovu, na Myjavskú pahorkatinu. Rozhľadňu na Kamenci som mal už dlhšie v hľadáčiku, čakal som len na správne podmienky. Tie prišli prvý májový víkend a po ľahkom obede po 13h roztáčam pedále západným smerom. Do chrbta mi fúka južný vietor, takže cestou hore ma bude ako tak poháňať. Do Senice na stanicu pôjdem však proti nemu. Na druhú stranu dolu kopcom. Za Brezovou neodbočím do Žriedlovej doliny, ale zostávam na ceste 499 do Myjavy. Rád by vyskúšal prístup z tejto strany. Vskutku je asi najlepší, čo sa týka kopčekov. Najmenej stúpania. 

    Urobím však chybu, keď nejdem rovno do Myjavy, ale na križovatke Pokrivníky sa dám zlákať Kopaničiarskou cyklotrasou na Bukovú. Čaká ma 60 výškových metrov navyše k vysielaču na Jaseníkoch. Aspoň vidím odtiaľ svoj cieľ - Kamenec. 

    Od križovatky Belanskovci letím dolu do Turej Lúky. Neobiehajú ma ani tak autá, ako skôr motocykle. Z Turej Lúky nabieham na posledné, najväčšie stúpanie na 520m vysoký Kamenec. Vcelku to ide, keď sa dostanem do tempa, kritický úsek je asi v dvoch tretinách od Junasov. Potom už som prakticky hore. Kúsok sa musím vrátiť po úzkom asfaltovom chodníku k rozhľadni. Za dve a pol hodiny som pod neveľkou drevenou rozhľadňou. 

Uprostred kopaničiarskeho kraja sa od r.2023 týči neveľká rozhľadňa.

    Očakávania nesklamali  a binokulár netrepem zbytočne. Sú nádherné výhľady na Biele a Malé Karpaty. Za nimi panoráma Považského Inovca. Dovidím až na malofatranský Kľak. Na juhu sa točia veterné mlyny v Rakúsku. Viditeľnosť je teda úchvatná. Na rozhľadňu dorazia nejakí výletníci. Neďaleko je totiž parkovisko a ľudia sa sem jednoducho odvezú autom. Pýtajú sa ma, aké hrady vidia na východe. Krásne sa čnie čachtický a za ním v Inovci zasadený Tematín. 

    Tvarohový koláč už nestíham, pretože sú štyri hodiny a o pol šiestej by som rád stihol vlak zo Senice. Mohol by som jednoducho zísť na stanicu do Vrboviec, no chýba mi práve úsek cesty z Vrboviec do Sobotišťa. Dolu z Kamenca prekonávam rýchlostný rekord, keď mi navigácia nameria závratných 69km/h. Vo Vrbovciach sa zastavím pri rázovitom domčeku a pokračujem dolinou potoka Teplica do Sobotišťa. 

    Kopaničiarske usadlosti sú v podhorí Bielych Karpát veľmi pútavé a kontrastné. Ani protivietor zatiaľ nie je. V Sobotišti o5 odbočím k habánskym domčekom, no po pol piatej sú zavreté. Známou trasou popri Kunovickej priehrade šliapem s hubou plnou závinu do Senice. Na cyklotrase kopec ľudí.

Nyáryovský barokový kaštieľ v Sobotišti.

     Neviem, čo som si myslel, no voľný wi-fi signál na námestí nie je.  Risknem teda jazdu na čierno, veď je medzi Kútmi a Trnavou samoobslužný systém. No keď vidím prichádzať na perón sprievodkyňu, nie je mi všetko jedno. Vo vlaku je dostupná sieť, preto hneď ako sa nalodím, kupujem lístok. Z Jablonice, šak čo. 

    Približuje sa sprievodkyňa a ešte nie sme v tej prekliatej Jablonici. Premiestňujem sa ďalej od nej. Aspoň si zavesím kolimahu. Konečne sme v Jablonici prudkým brzdením pred priecestím. Sprievodkyni teda môžem ukázať platný lístok. Táto vychcanosť sa mi vypomstila vzápätí na hajzli, keď mi hajzlová doska buchla v zákrute po vtákovi. Dobíjal som sa do jediného funkčného hajzla, stále sa mi totiž zavierali dvere. Nakoniec som ešte dostal po vtákovi. Pred pol siedmou sme pri cukrovare a mám vyše polhodiny na spoj domov. Tak si obzerám panoptikum ľudí, hlavne študentov, na nástupišti. Vlak dohrmí bez vozňov pre bicykle. Zadkom ho vtrepem do chodbičky, znova sa mi zatvárajú dvere. 

    Neprešiel ani týždeň a o5 vitajte vo Vrbovciach. Tentoraz však nie som sám a s drahou pokračujem zo Senice ďalej na Záhorie. Vybral som takú nenáročnú rovinatú trasu bormi a hájmi. V pláne bolo skončiť v Zohori, no nakoniec sme nasýtení potiahli až do najväčšej dediny. 

    Začali sme teda spustením sa kopaničiarskou dolinou do Vrboviec a Sobotišťa. Hneď pri prvej zastávke vo Vrbovciach poštípe drahú včela. Preleteli sme cez Senicu a napojili sa na "fungl" novú cyklotrasu popri riečke Myjava. 

    Pri obecnej "čističke" (oficiálny názov na tabuli) v Šajdíkových Humencoch odbáčame na žltú cyklotrasu. Obiehame pani na Liberte a nás obieha babenka na cestnom. Za dedinou sa ponoríme do krásnych borovicových lesov. Najkrajšia časť cyklotrasy. Pôda je však piesok. Babenka na cestnom sa vracia s5. Pri cikpauze mi pristane na kapse dospelý červotoč. Hrá mŕtveho, no mňa neoje.e.  Za hájovňou Kalaštov si ukusujem z bagety a mini klobásky. 

Šaštínskymi bormi.

    O5 nás obieha Liberta. V najkrajšej obci Slovenska z r.2010, Borskom Mikuláši, stojíme pri ikonickom domčeku so slamenou strechou. 

Sumurovec (podľa mena posledného obyvateľa) bol obývaný až do r.1984.

    A oproti sa rúti známy cesťák. Odkiaľ sa tá baba vracia? Ďalšou zastávkou v Mikuláši je rodný dom Jána Hollého. Domček je však zavretý. 

Rodný dom slovenského "Homéra" z 18.st.

    Napájame sa na hlavnú cestu do Lakšárskej Novej Vsi. Čaká nás asi jediný kopček na trase. Zletíme dolu popri plynovode Eustream a sme v dedine. Rovnou cestou pokračujeme ku križovatke Hrabovec, kde na chvíľu opúšťame modrú cyklotrasu. 

    Hľadám odbočku k rozhľadni. Nedá sa minúť, no rozhľadňa ukrytá medzi borovicami rozhodne áno. Na piesku sa bicykle šmýkajú a hrozí pád. Akosi sme prešli kovové monštrum a vraciame sa s5. Žena konštrukciu napokon zbadá. 

Rozhľadňa Vŕšok je bývalá 30m vojenská pozorovateľňa.

    No dostať sa na ňu nie je jednoduché. Spodok rebríka je odrezaný. Treba sa vyšvihnúť hore. Pomôckou je uviazaná šatka alebo čo, do ktorej sa dá strčiť noha. Úzkym rebríkom šplhám hore. Oderiem pritom drahej batoh o kovové obruče. Nepočúval som ju a mal si ho dať dolu. 

Výstup hore je len pre otrlé povahy s dobrou kondíciou.

    Vyliezť na kovovú konštrukciu dá zabrať. Hore sa kýva, vŕzga, a to ani nefúka silný vietor.  Vyhliadky sú na vrcholky borovíc pod mnou impozantné. V diaľke Malé Karpaty s Plaveckým hradom. Na opačnej strane Morava a na juhu veterné mlyny v Rakúsku, či blízke Malacky. Oznamujem drahej, že zliezam dolu. Noha do šatky, no kýve sa. Skok na zem a môžeme pokračovať. Najlepšie bude vrátiť sa a pokračovať cez Studienku na Malacky. Za obcou začína vojenský obvod, ktorý skončí až kdesi pred diaľnicou. 

Panoráma borov a Malých Karpát.

    To sme už kúsok pred mestom. Sú takmer štyri hodiny a prázdne žalúdky sa ozývajú. Neváham a stojím pred prvou reštikou  popri ceste. Zámocká vináreň je na začiatku rozsiahleho parku. Objednám si kofolu, drahá pivo. Vináreň je pomerne veľký podnik. Žena ochutná kapustnicu, ja poškuľujem po šaláte s mozzarellou. Napokon mi prinesú pizzu. V podstate to isté, len mám ingrediencie nahádzané na pizza ceste a nie so štangličkami. Veľkú pizzu nezjem, ani sa nechcem napráskať pred ďalšou cestou a čašníčka mi ju zabalí do alobalu a vrecka. Drahá pre istotu ešte do ďalšieho vrecka. Rozhodneme sa pokračovať až do Hovadova. Je to 50km, ale sme sýti a sily máme dosť. Chýba nám vlastne úsek z Devínskej do Blavy. Čas však tlačí, preto dlho nesedíme a vydáme sa prejsť po parku ku kaštieľu. 

Klasicistický Pálfyovský kaštieľ je v r.2026 pre rekonštrukciu zatvorený.

    Odtiaľ padáme cez centrum von z mesta. No keď sa ocitneme pri železničnej stanici, tuším, že kufrujeme. Vrátime sa teda s5 na námestie SNP a odtiaľ na Veľkomoravskú, ktorá nás dovedie na Záhorackú magistrálu. Cesta vyzerá sprvu perfektne, no za cintorínom sa zmení na asfaltové lepence a musíme sa vyhýbať výmoľom. Hrôza a vyhýbanie, natriasanie nás spomaľuje.  Tristná cesta sa ukľudní až v Plaveckom Štvrtku. Vietor nám fúka do chrbta, takže môžeme valiť. V Zohore pred kostolom je odbočka na Malokarpatskú magistrálu, no  my pokračujeme rovno na východ. 

Dominantou Zohora je neorománsky kostol sv. Margity Antiochijskej.

    Za smetiskom sa asfalt mení na prach. Po takejto ceste šliapeme až k odbočke na Devínske jazero. 

    Od Hájov sa buduje nová cesta. Je na nej asfalt, hoci zákaz vjazdu. Nie však pre cyklistov. Nie sme jediní, kto ju využije. Popri ceste sa objavujú "ropíky" a vieme, že sme pri hranici. Od mosta Slobody sa premávka na cyklotrase zhusťuje. 

    Rodinky s deťmi na výlete. Zákutiami rieky Moravy v tieni stromov ubieha cesta rýchlo. Stojíme pod hradom Devín a sledujeme ako sa Morava lenivo mieša s Dunajom.

    Veľtok zakrátko opúšťame a ideme len popri jeho vyschnutých ramenách. To sme však už na rušnej Devínskej ceste. Zúžili ju kvôli pruhu pre cyklistov. Aspoň tak. Od Karloveského ramena je cyklochodník na Dvořákovo nábrežie. Prvýkrát vidím, čo zostalo zo starého PKO. Nič, je tam galéria s divným názvom RD21 a hotel River park, ktorý trčí až kdesi nad rieku. Po nábreží sa motajú pochopiteľne ľudia. Hoci je vľavo cyklochodník, ľudia sú rozlezení všade. Už sa nemusíme tak ponáhľať, vieme že vlak 20.21h stihneme. 

    Od Nového mosta sa napojím pre  nás už známu cyklocestu na stanicu. Posledné metre sú ako vždy najťažšie. Kdesi sa podeli staničné socky. Je teplo, asi somrujú dakde vonku. Kúpim lístky, drahá kofoly a pomaly sa nalodíme. Sprievodca nás pošle na začiatok vlaku. Totiž poschodové súpravy sú v oprave a nastupujeme do náhrady. Len vozne sú všetky s kupé a priestor na kolimahy nie je. Preto sme v chodbičke na začiatku. Ako dojedám zbytky chutnej pizze z drahým syrom, jeden týpek sa nasáčkuje vedľa nás. Na ďalšej zastávke sa snaží vystúpiť z vlaku, no my sa s bicyklami nemáme veľmi kam pohnúť. Neviem, či šiel na čierno alebo čo. Bol to cudzinec. Na ďalších zastávkach už rovno posielam ľudí na druhý koniec.  I tak sa doma tlačia ľudia von.

Púšť hubárov.

    Na Viktóriu vyvrcholilo pekné jarné počasie a po Záhorskej rovinke som sa po dni oddychu vybral znova na kopčeky. Tentokrát obkrúžiť Považský Inovec. Stíham vlak pred pol druhou, a tak ušetrím takmer hodinu. Ukáže sa to ako správne rozhodnutie. Kupujem len lístok pre bicykel. Jazdia už aj priestranné dvojposchoďáky. Z Mesta teda šliapem do Kálnice, kde sa napájam na červenú cyklomagistrálu Okolo Považského Inovca. V dedine hrá smútočná hudba, ľudia vybiehajú pred dom. Zomrela nejaká 76-ročná babka ako sa dozviem v rozhlase. Sprvu ide lesná cesta popri Kňazom potoku, viac menej vyschnutom.

   Pod Kláštorskou sa stáča o 180° a čaká ma prvé stúpanie. Sprvu prudké, potom miernejšie. Väčší problém je však kvalita povrchu po ťažbe dreva. Preto Treka druhého tlačím pokiaľ sa nezmierni stúpanie a nezlepší cesta.

    Popri farme s dvom krásnymi koníkmi letím dolu do Selca. Za potokom v dedine odbáčam doprava o5 do lesa. Pred ním je konča obce prameň. Nečudo, vedľa je zdroj pitnej vody. Pani mi tvrdí, že je to kyselka, ja vravím z vedomostí mojej ženy, že len výpust zo zdroja pitnej vody. Napumpujem si teda do fľaše a ochutnám. Vskutku to bude asi kyselka. V Selci začínala lesná železnička, po ktorej vedie teraz cyklomagistrála a náučný chodník. Miernym stúpaním funím k horárni, kde sa stáčam na severozápad. Cez starý kamenný most prekračujem potok Krželnica.

   Zošuchnem sa dolu k potoku, pričom pokrstím pádom nový batoh. Most aj tak neviem vyfotiť kvôli neprístupnosti celý. Lesná cesta vedie v podstate po vrstevnici, takže je to pohoda. Nad dedinou zostanem stáť a kolimahu zamknem o info panel. 

     Rozhodnem sa pozrieť si kamenné more. K samotnému Inovcu to už nestihnem, ale pokúsim sa aspoň dostať ku skalám. 2km prejdem za nejakú polhodinku. Akurvát nezvládnem skratku a predieram sa lesom s popadanými konármi a hadmi. Na skalách nie som sám, ako som dúfal, preto sa ani veľmi na nich nezdržujem. Mrknem na Zelenú vodu.

  K vrcholu je to ešte dobrých 2,5km, takže sa obraciam a bežím dole k Treku. Zjem pritom banán. Pohodlnou lesnou cestou, mierne klesajúcou obchádzam ihlanovitý vrch Hradisko. Cesta ma ukolísa, či skôr utrasie tak, že si nevšimnem zákrutu o 180° a letím dolu do Tr. Stankoviec. Náhodou ma upúta panoráma Inovca za chrbtom a popri foto sa mrknem do navigácie. Pozerám, že idem zle. Vrátim sa na križovatku. 

 

     Pohodička končí a začína stúpanie. Neviem, čo som si myslel, že pôjdem v lese 15km po rovinke? Na druhej strane, pokiaľ by som sa stále držal bývalej trasy lesnej železničky, pp. by som sa vyhol stúpaniu. Takto ma čakajú dve stúpania, kým zletím do Mníchovej Lehoty. Predtým sa zastavím pri ďalšej kyselke, ktorá je však zakrytá betónovým panelom. Drevený altánok je odsunutý nabok do trávy. V Mníchovej Lehote si o5 vyberiem prudký stupák hore na Kopánku, namiesto cyklotrasy okolo bývalého lomu. No potom som zasa na vrstevnici a pokračujem na Soblahov.

   Ešte jednu zachádzku si spravím na križovatke pri horárni. Odbočím doprava do Mitickej doliny. Strmou cestou tlačím bicykel do kopca, šetrím sily na cestu domov. Spravím si skratku priamo dolinou po kamenistom Janovom chodníku. "Skvelý" nápad tlačiť kolimahu po hnusnom pešom chodníku. Z Mitického potoka je len nepatrná šťanka. Je strašné sucho celú jar. 

    Konečne sa mi otvára výhľad spoza stromov a som pod lyžiarskym vlekom. Chata Pod Ostrým je vpravo. Musím Treka preniesť cez nízky plot komusi do dvora chaty. Potom už len krátky výstup ku chate. Krásna zrekonštruovaná chata obložená drevom. Pôvodne sem chceli Trenčania nasáčkovať bezdomovcov. No dopadla by ako Lodenica v Piešťanoch a ľahla v krátkom čase popolom. Ešteže sa našiel niekto príčetní a sprístupnil ju obyčajným ľudkom. Aj s welnessom a pštrosmi vo výbehu. 

    Vojdem do reštiky, ktorá sa tvári luxusne a prvé, čo sa pýtam sú pohľadnice. Kdeže. Len pečiatka. "Čo si ju dám na ruku?", pýtam sa čašníka. Napokon si objednám malú kofolu, ktorú hneď zaplatím. Kartou. Na druhý krát. Je takmer šesť hodín a domov mám tak 2,5h. Kolu hodím do seba a normálnou asfaltovou cestou letím 67km/h dolu. Opúšťam lesnú železničku, či teda jej torzo a idem priamo do Soblahova. V dedine sa zastavím pred typickým dedinským domčekom, ale nejak mi nevyrazí dych. Kostolík je krajší. Zostáva mi posledná zastávka a posledné stúpanie k rozhľadni Dúbravka. 

    Pri stúpaní ma obieha električka, ja idem dušu vypustiť. Z nevysokej drevenej rozhľadne je pekný výhľad na počiatok Strážovských vrchov s dominantným Ostrým vrchom, či na Biele Karpaty. Nado mnou sa už nasúva cirovitá oblačnosť blížiaceho sa studeného frontu. Rozhľadňa je pomerne hodne navštevovaná. Ľudia prichádzajú i odchádzajú. Nie je ťažké sa k nej dostať. Od cintora, kde je parkovisko je  hore len pár metrov. 

    Opúšťam vežičku a letím na západ do Trenčína. Na Soblahovskej je symbolicky vyznačený na 50m cyklochodník. Odkiaľ a kam? Premávka hustne. Električnú prejdem radšej cez semafor. V Biskupiciach skočím na cyklotrasu a pokračujem známou cestou domov. Vietor sa  utíšil a juchám tých 24-25km/h. Pred pol deviatou, za čosi vše 2h zo Soblahova, som doma zarovno s babami. Kontrolujem si nechcených parazitov. Okrem mnoho štípancov na chrbte, nemám na tele nič nové.

 

Poludnica

   

   V krásnu aprílovú sobotu sme sa s drahou narýchlo rozhodli vyraziť na sever do Nízkych Tatier. Pôvodne som bol zbalený sám na 30km hrebeň Malej Fatry, no žena vstala o pol ôsmej a rozhodla sa, že si pribalí chlebíky navyše a bude mi robiť na potulkách spoločnosť. Vyzdvihol som kyticu, rýchlo naplánoval nejaký ten okruh na Poludnicu a o pol deviatej zabuchneme dvere bytu. Ždímam z Jarisy 140km/h po Turany. V Ružomberku sa našťastie nezdržíme a po 2h parkujem pri jaskyni Slobody. Ušetril som asi 10 minút a bolo by to viac, keby otvorili zbabraný obchvat Ružomberka. Do leta tade neprejde ani "korčuliar", veď som ani nevidel pracovný ruch na diaľnici. Na parkovisku sa nedarí zaplatiť cez QR kód, preto idem za vyberačom a platím v hotovosti 15Eur. Čo je dosť. Nahodíme batohy a  môžeme vyraziť do lesa. Čaká nás 19km, ktoré by sme mali zvládnuť za necelých 8h. O pol siedmej večer nám ide bus z Demänovej, ale počítam aj s taxi variantou. 

"V Jiříkově videní", ako by povedali bratia Česi.

    Vedľa nás sa z mikrobusu vrojili Pepíci. Páči sa nám ich bezprostrednosť. Česi vyrazia hocijako, hocikedy, veď nejako to dopadne. Správcovi parkoviska len oznámili, že sa asi vrátia asi okolo 18h. Popri Demänovke z jednej strany a cesty z druhej kráčame zeleno značeným chodníkom k doline Vyvieranie. V jej ústí sú zdroje pitnej vody vytunelované v skalách. Veľmi čarovnou, úzkou roklinou pripomínajúcou kaskádami, vodopádmi a popadanými stromami Slovenský raj pomaly naberáme výškové metre. Skrytý poklad Nízkych Tatier.

    Často opatrne prechádzame z jednej strany na druhú po klzkých kameňoch a občas sa chodník stráca. Na poslednom prechode cez potok sa drahá pošmykne a s jednou nohou po členok skončí v potoku. Darmo som jej hovoril nech prekračuje o meter ďalej. Zvalí nechcený kúpeľ na mňa, že som jej neskoro podal ruku. S mokrou nohou ideme ďalej a naberáme intenzívnejšie výškové metre k sedlu. Ponoríme sa hlbšie, tentoraz do lesa. Stretáme len tri turistky klesajúce zhora. Čudujú sa kade sa trepeme na Poludnicu. Inak znie reklama na ticho. V hustom lese okrem občasného spevu vtáka nie je počuť ani hlások. Sme tu sami, drahá sa bojí medveďa a búcha paličkou o strom. Odkvitajú fialové poniklece, v tráve je i mnoho deväťsilov lekárskych. Je poludnie. Iľanovské sedlo je pokryté snehom, čo je zvláštne, lebo ho tvorí malá lúčka, kde slnečné lúče preniknú. Dáme si krátku pauzu. Drahej ukážem, čo nás čaká a znesie sa na mňa ťažká vlna kritiky. Mlčím. Rozmýšľam. Je však jedno, či by sme šli Iľanovskou dolinou, kilometrovo je naša trasa takmer totožná (o 1km dlhšia). Dolinou by sme šlapali 6-7km po asfaltovej lesnej ceste. No ušetrili by sme asi 500 výškových metrov, mokré chodidlo a celoplošnú nasranosť mojej ženy. Ale tak rozhodli sme sa zísť do doliny a uvidíme. 

    Časovo ideme podľa značky. Klesáme zo 1200m vysokého sedla dolu. Oproti maká cyklista. Kde sa tu berie? Žiadna cyklotrasa Demänovskou horou nevedie. Od horárne sa stáčame na východ. Pod sebou vidíme lesnú cestu. Zrazu chodník končí v 3m zráze k ceste. Skĺzneme dajako dolu po sutine. Pohodlnou lesnou cestou vykračujeme popri prítoku Iľanovky k rázcestiu. Nad nami sa čnie skalný vrchol Poludnice. Mrknem do mapy a vidím, že turistický chodník je tiež niekde nad nami. No na lesnej ceste bol stĺpik so šípkou a ukazoval práve opačný smer. Nevadí, je to len pár desiatok metrov navyše. Všetky cesty vedu ku križovatke Za vrátami. Po pár minútach sme na asfalte a teda v Iľanovskej doline. Je jedna hodina a ozývajú sa prázdne bruchá. Rozhodneme sa zastaviť pri najbližšom kmeni alebo pni, kde sa bude dať zložiť. Na ďalšej križovatke objavíme spadnutý strom a pri ňom sa naobedujeme. Chlieb so suchou salámou a  sladká paprika. Zhora sa vyrúti terénne auto. Asi drevorubači. O5 sa objavia dvaja cyklisti, Poliaci, na malých skladačkách. Absolútne nevhodné bicykle do lesného terénu. Cyklochodník pokračuje na juh, oni však odbočia o 180° a stúpajú hore pod Poludnicu. My sa vydáme opačným smerom. Po 400m, za skalou, objavíme krásne oddychové miesto s lavičkami pod bralom Vráta. 

    Lesníci na skale osadili pamätnú tabuľu. Je to ďalšia armáda, všetci tí horári, lesníci a stráž. Míňame ďalšiu útulnú horáreň a parkovisko plné popílených stromov. Asfalt končí a stáčame sa lesnou cestičkou k sedlu Pod Kúpeľom. Ešte sa čudujem, za aký krátky čas sme hore v sedle. Lenže hríbik ukazoval čas Pod Kúpeľ, nie k sedlu. No spravíme časovo trasu, ako píšu. Modro značený chodník už poznám z minulého roka. Vystúpime na kopec Kúpeľ, zídeme zasa dolu a čaká nás finálne a dosť prudké stúpanie na Poludnicu. Pribudlo aj ľudí. Väčšina turistov sa Pod Kúpeľom asi stáča na východ do Liptovského Jána. Je to taký malý okruh. Funíme do kopca. Na 1km treba prekonať 300 výškových metrov. Na Poludnicu je prudké stúpanie z akéhokoľvek smeru. Odmenou sú výhľady na Nízke Tatry a v závere skalné bralá s rôznymi dierami, puklinami a oknami. Na východnej strane sa objavuje sneh a musíme dávať bacha na zľadovatelé úseky. Drahá má športové okuliare a nevidí dobre pod seba. Preto na ňu čakám a smerujem ju. O pol štvrtej dobíjame 1550m vrchol Poludnice. V takúto neskorú hodinu sme na kopčeku sami.

    Spoza skál sa však vynorí jeden zblúdilý Poliak. Rád by sa vyfotil na prefláknutom skalnom zube, no bojí sa. Drahá ho ukľudňuje. Ono prípadné pošmyknutie na nesprávnu stranu by bol zlý variant. Ukusujeme si z makových koláčov a vychutnávame panoramatické, takmer 360°, výhľady na obe Tatry, Maru, či obe Fatry. Máme necelé tri hoďky k odchodu autobusu, preto sa pohýname ďalej. Čaká nás najkritickejší úsek trasy - skalný schod na Prednú Poludnicu. Je zabezpečený oceľovým lanom. Chodník je však zľadovatený. Poliak pod nami opatrne schádza. Ja idem druhý akosi bokom. Dvakrát spadnem do mokrého snehu. Drahá ide cúvaním. Pod nami ešte čaká týpek smerujúci hore. Paličky schováme, aby sme ich po prekonaní stupňa o5 vysúvali a zišli tých pár metrov po snehu a ľade k Prednej Poludnici. Z nej sú krásne výhľady na Západné Tatry a Maru, či Mikuláš pod nami. S mokrým zadkom sa stáčame na západ a klesáme dolu na Končitú. Stále máme krásne výhľady na Liptovskú kotlinu, či Nízke Tatry na opačnej strane. 

     Chodník klesá len mierne. Minulý rok som šiel trasu zo Závažnej Poruby a môžem prehlásiť, že táto z Iľanova je krajšia. Možno náročnejšia. Na poslednom blatistom úseku sa pošmyknem a odriem dlaň. Pridáme do kroku, nech stíhame bus. Čo tam po autobuse, dám kráľovstvo za kofolu. Obchádzame kopec Bodová, drahej nesiem paličky, zatiaľ, čo ona drží hodinky s nabíjačkou. Klesanie je mierne, za Bodovou sme na lesnej ceste. Ocitáme sa na lúke voňajúcej kravincami. Pod nami je farma. Kravy na dvojnožcov znudene pozerajú. V Iľanove za cintorínom odbáčame doľava do polí. Ak by sme nestíhali uvažujeme nad variantou, že by som bežal do Demänovej k busu a potom sa autom vrátil po drahú. Počkala by dakde v krčme. Máme však trištvrte hodiny a vyše 3km. To zvládneme. Hoci nás čakajú ešte dve malé prevýšenia. Aspoň je na čo sa pozerať - Západné Tatry. Cez Ploštín krížom preletíme a po poľnej ceste popri akadémii gumákov konečne pod sebou vidíme Demänovú. Túru sme zvládli za necelých osem hodín. Ani sme sa nejak nenaháňali, teda až na posledné 3-4 kilometre. 

     Žena má o5 mokré nohy. V nástupovkách sa jej spotili. Ešte zvýši aj čas na kofolku. No krčma v dohľade žiadna, našťastie je ešte otvorená Jednota. Beriem dve teplé fľaškové kofoly a na zastávke sa napojíme. Bus príde s miernym meškaním. Keby sme meškali my 2min., bus by šiel včas. No už je to jedno. Pred siedmou nám bus zastaví takmer pred autom. Drahej sa ozývajú kolienka, obom škvŕka v žalúdku. Premýšľame, kde sa najesť. Navrhujem salaš Krajinka. Dobre varia i v motoreste Rijeka, ten už nestihneme. Preto za Ružomberkom schádzam z cesty č.18 a parkujem priamo pred salašom. Posadíme sa do lokálu a čašníčka nám v prvom rade oznámi, čo nemajú. A platiť len v hotovosti. Drahá si dá len kapustnicu s pivom, ja bryndzáky s údeným syrom a citrónovú vodu. Necháme v reštike 17Eur na ruku. Práčka peňazí. Nie je možné, keď sa tu otočí toľko ľudí, že sa nedá platiť kartou. Ale zvoním im hrana po otvorení diaľnice. Možno práve Krajinka bojkotuje spojazdnenie obchvatu Ružomberka a sypú na cestu hlinu. V domčeku kúpime od unavenej pani syry pre dievčatá. Tmavým sobotným večerom nás sprevádza večernica, žena si zdriemne. Ja nejak únavu necítim. Pred desiatou parkujem Jarisu pri dome. Nezabudnuteľný výlet na bralnatý kopček s kruhovými výhľadmi na Litov a Tatry. Pre toho, kto miluje turistiku je Poludnica ako stvorená.

Autisti vypaľujú hrad

    

    Autisti znova plánujú nenáročnú jednodňovú turistiku. Ťažko sa však dávajú dokopy, keď postihnutí pribúdajú. Dnes nepôjde hasič Z. ani jeho kamarát, futbalista za zenitom M. Pôvodne som plánoval prejsť časť Vojenskej päťdesiatky z Krásnej Vsi na Jankov vŕšok, no autistom sa videla 25km trasa pridlhá. Hoci mne plánovač ukazoval 19km. Prispôsobil som sa s hundraním väčšine a súhlasil dobiť uhrovecký hrad a odtiaľ víťazne pokračovať na Jankov vŕšok. Končiť budeme v Miezgovciach. Bude teda treba dve autá. Jedno pod hrad a druhé do Miezgoviec.

    V slnečnú aprílovú sobotu točím po ôsmej kolečká Sopla severovýchodným smerom k Strážovským vrchom. Prechádzam Topoľčanmi, Os(t)raticami k Bánovciam. Z ovocných sadov sa dymí, ráno mrzlo a ovocinári si chránia kvitnúce stromčeky. Pred Bánovcami sa za nami objaví biely Rumun autistov. Na Partizánskej ulici zastavím, lebo som si neistý, či idem správne. Rumun ma obehne a zatrúbi, nech ho nasledujem. Zakrátko odbočíme doprava. Cez kopček a serpentíny sa ocitneme v ospalej dedinke. Ideme až na druhý koniec, kde je otočka. Na parkovanie je tam však málo miesta a údajne policajti dávajú papuču. Preto sa vrátime do dediny k miestnym skrachovaným potravinám. Vedľa nich je dostatok pľacu. Ku mne sa nalodia dvaja autisti, biela Dacia zostáva. Vrátim sa do Bánoviec a pokračujem cez Horné Naštice (po Osraticiach ďalší zaujímavý názov) do Uhrovského Podhradia. Cesta ku kameňolomu je už spravená, Sopla odstavím pod odhalenými skalami. 

  Frndžalica na kondičku a môžeme vyraziť. Píšeme bývalému vedúckovi, že dochádzajú zásoby a stavíme sa večer u neho na záhrade. Prudkým stúpaním fučíme ku hradu. Hrad Uhrovec prechádza nekonečnou opravou pod rukami dobrovoľníkov. Od minula sa veľa obnovilo a sprístupnila horná časť. Správca je roky ten istý. Na nádvorí je bufet, no musíme počkať, kým vedúca privezie proviant, či skôr jeho základ. Turisti pred nami stiahli fľašu Umu. Staršia pani nám spraví chutné, cesnakové langoše. Nie sú mastné, nebíčko v papuľke sa rozplýva na jazyku. Berieme i nealko pivo Kastelánova radosť pre kolegov autistov. Ja samozrejme otravujem p. Pavlisa, kastelána, s pohľadnicami.

  Posledné namazanie slivkou, aby dievčatám huby lepšie mleli. Pokračujeme zeleno značeným chodníkom na Rovienky. Pod hradom si spravíme malú odbočku dolu k jaskyni. Istení sme káblom. Jaskyňa nie je nejak zaujímavá, iba taká puklina v skale. Zaujímavejšie sú výhľady zo skalných brál. Častokrát zastavujeme a kocháme sa výhľadmi na celé Strážovské vrchy. Vidieť aj najvyšší kopček, podľa ktorého nesie pohorie názov. Ani neviem ako, no skotúľa sa jeden kastelán, našťastie ho listy zbrzdia. Je po dvanástej a my nie sme ani v štvrtine turistiky. Vystúpime na najvyšší bod, z ktorého je vidieť dolu do Bánoviec a na panorámu Považského Inovca. Básnická vložka Detvan v podaní M. nám obohatí zážitok. Či skôr poháňa ďalej? 

    Pod nohami kvitnú prvosienky, púpavy, iskerníky, úchylovky objavíme i poniklec, či liečivý deväťsil. Schádzame na Kňažinové lúky, kde sa napojíme na chodník Sašu Dubčeka. Ktovie, či tadiaľto vôbec dakedy chodil. Ale príhodnejšie meno ako keby sa mal volať Sládkovičov. Skalné útvary miznú a kráčame lesom. V 800m ešte stromy listy schovávajú pod pukmi. Preznačkovaná trasa. Ešte som nevidel, aby každý druhý strom mal značku. Za križovatkou Holý vrch sa po pravej strane objaví plot. Rozsiahla obora nás neopustí až po Jankov vŕšok. Vraj to kedysi kúpil nebohý Majský. Obednú prestávku si dávame na lúke pod Holým vrchom. Obehne nás skupina babiek. Navrhujeme M., nech im zarecituje Marínu. No Nemecky ich asi len odoženie. Kráčame po hranici prírodnej rezervácie. Červeno značený chodník pokračuje nezvyčajne k Rapavej skale. Trasa je pravdepodobne zmenená, lebo šla cez oboru. Na skalách je hojdačka i lavička. 

   Biela mohyla je už len čoby kameňom dohodil. Schádzame dolu. Lesná cesta sa na lúke mení na asfaltovú, dokonca i torzá pouličných lámp ju lemujú. Ktovie, čo tu boľševik plánoval? Vyjdeme hore k dvojitej rampe a sme na rozsiahlom parkovisku. Uprostred je detské ihrisko s kolotočom. Baby by si aj sadli na koníka, ale boja sa, že ho zničia. Potešujúca správa pre autistov: kávička bude. Pred nami je hotel Partizán, vľavo účelová budova a vpravo poskladané kontajnery, z ktorých vychádzajú aziati. Starý hotel slúži ako ubytovňa pre námezdných robotníkov z východu. Ideme k novšiemu hotelu. No, k novšiemu... Drevená budova zrovna nedýcha novotou. Postavená v r. 1974. O hoteli sme nevedeli, dúfali sme, že niečo bude mať akurát turistický oddiel v rámci občerstvenia účastníkov pochodu. Vošli sme teda do útrob hotela. Na recepcii sa rozvaľuje v diváne majiteľ (bývalý policajt, ešte za Svěchotu). Pred hotelom stojí jeho luxusný Cadillac Escalade, ktorého cena začína na 150 000 Eur. Recepčný mi zdarma podal 2 pohľadnice. V bočnej časti hotela je reštika. Posadili sme sa na terasu. E. vyliala vázu na stôl. Našťastie len na dlážku, nikoho nezasiahla. Všetko dýcha 90-tymi rokmi. Kopec rároh na policiach, kopec fotiek napr. s Mečiarom, či Ficom, povešaných na stene. Stoly sú až luxusne nazdobené, stoličky potiahnuté farebným súknom na motívy Veľkej noci. Stále je tu Veľká noc, resp. majiteľova žena je Ukrajinka a možno pravoslávna. Kačičky a kuriatka. Starý čašník s blonďavými vlasmi zopnutými do copu, v krátkom saku a čiernych rifliach akoby odveky hotelu patril. Pôsobil komicky. Idem do baru, mánička z 90-tych zrovna účtuje nejakým chalanom-turistom. Objednám malé pivo, sebe presladenú Topkolu a pre E. kávu. Pod terasou zastaví dodávka pracovnej agentúry. Vyrojí sa z nej tlupa aziatov s kuframi. Knísavou chôdzou sa objaví i obézny majiteľ. Jeho poskok berie pasy a Indovia, Thajci, či kto to sú sa idú ubytovať. Hrubokrký s buldočkom im rozdá nejaké papiere. Asi pracovné povolenie. V Bánovciach je napr. firma Man alebo ďalšie firmy s komponentami pre autá, kde lacnú pracovnú silu iste čakajú. Dodávka odchádza a my pomaly tiež. Opúšťame stroj času a práčku peňazí. 

    Skupinové foto pred kongresovou budovou, návšteva danielov za ohradou a stúpame hore k veľkému mramorovému obelisku. Zastavíme sa pod ním, kde klub turistov víta každého diaľkoplaza, ktorý sa v okolí vyskytne. Aj nás zlákajú a vypíšu nám dokonca účastnícke listy, hoci sme prišli z opačného smeru. Klobásu odmietneme. S klaksónom dohučia 50-kári. Je pol štvrtej. Myslím na kolegu P. , ktorý vyštartoval o 6 ráno z Trenčína. On už dávno sedí v buse domov, ako sa neskôr dozviem. Širokou asfaltovou cestou schádzame z vŕšku dolu zeleno značeným chodníkom. Zastavím sa na rozhľadni, či posede pod vrchom. Stretám ďalších 50-károv, ktorí evidentne majú toho dosť a spotení zdolávajú posledné metre.

   Pod Ostrým vrchom v zákrute opúšťame konečne cestu a kráčame lesným chodníkom. V Starom háji sa objavuje zopár závrtov. Podložie je vápencové. Pod nami isto budú jaskyne. Míňame umelo vytvorenú nádrž nad Miezgovcami a sme v dedine. Je niečo pred piatou hodinou a po takmer 15km vypínam stopára. Rumun nás odvezie k Soplu a spoločne navštívime vedúcka na záhrade. Aj by nás počastoval, no štyria sme, či budeme šoféri. Česť autistov teda háji len moja žena. Po komentovanej prehliadke záhrady a kanibalizme na narcisoch, po šiestej hodine opúšťame i vedúcka.