Dobro došli: Misija Habibi

  

Ikonický most Jimyho Hendrixa prezývaný podľa prvého grafity z 80.-tych rokov.

   Náš korporát ponúka bezkonkurenčný produkt, ktorý má byť ťažný kôň pre nášho akcionára. Objednávky sa hrnú a náš malý tím má pomôcť americkému tímu s hlavybolením z týchto inžinierskych výzviev.

  O ceste do chorvátskej pobočky sa hovorilo už na konci roka 25. Stavba prvého kusu sa však naťahovala ako vyprážaný syr. Reálne kontúry začala naberať asi tak začiatkom marca 26. Týždeň pred odchodom sme si zaknihovali hotel od pondelka. Šéfka projektu nás chcela vidieť nastúpených už v pondelok ráno, no poznáme chorvátsky hurá systém. Nechcela nejako ustúpiť, bez nás vraj nezačnú. Vedúcko sa ponúkol, že teda pôjde do Záhrebu v nedeľu poobede aj s projektovým koordinátorom. Vezme ich komodiťák, takže ani auto nepotrebujú. S5 pôjde vedúcko vo štvrtok. A my traja vyrazíme v pondelok ráno a sa vrátime v piatok štyria. Vedúci výpravy bude P., šofér arabský kolega Y., prezývaný Habibi (arabsky milášik). Dva dni pred odchodom prišla od K. správa, že vo firme musíme byť najneskôr na poludnie. Maňana.

23.3.2026

    Vstávam o pol šiestej, takmer rovnako ako do roboty (odkedy dočasne zmenili železnice grafikon). Pokašliavam, neviem sa zbaviť hlienov. Nečakám, kým ma P. prezvoní a pred štvrť na sedem schádzam na parkovisko. Ani nepočujem, že mi zvoní telefén (mám iba vibrovanie). Po pár minútach vidím odbáčať k obchoďáku bielu firemnú Oktávku. Habibi vezie so sebou obrovský kufor. Na 4 noci? Nie, vraj pokračuje v piatok na dovolenku do Brna. P. má tiež v kufri dosť menších tašiek. Ja hodím do kufra najmenší kufrík a batoh s počítačom. K sebe dozadu hodím bagetu a vodu. O 6.20h opúšťame mesto. Usadený som v prostriedku. Habibi premieta na palubnú obrazovku telefón, kde má navigáciu. Upozorňuje ho na radary.  Za Pezinkom sme v zápche, kde stratíme asi 10 min. Po hodine jazdy stojíme na OMV pumpe Rovinka. Šoférovi treba cikať. No keď budeme stáť každú hodinu, tak na poludnie nestihneme prísť. Obávané zápchy v okolí Viedne sa nekonajú a môžeme valiť ďalej na juh. Za to ukecaná navigácia upozorňuje v okolí Viedne na radary hádam každé 3-4km. Druhú a poslednú pauzu máme na známom odpočívadle Heinesdorf patriace klubu Asfinag. Hnusné, ale WC zdarma. Čokoládu si po neblahých skúsenostiach netrúfam kupovať. Pokračujeme na Graz. V jeho okolí prší zakaždým. Asi to robí blízkosť Lavanterskych Álp. Za Slovinskými hranicami sa vyčasí a slniečko nás sprevádza až do hlavného mesta. V Chorvátsku zmĺkne aj urozprávaná teta z navigácie a nevraví nič o radaroch, či rýchlostných pasciach. Chorvátsko je proste divočina, čo potvrdí P. odpichom z hraničnej čiary. Na Cestarine-mýtnici voláme vedúckovi, že kam vlastne máme ísť. Vraj do kancelárii, nie do výroby. Presne po piatich hodinách stojíme pred rampou firmy. Musíme sa však otočiť a ísť na vedľajšie parkovisko. Tam nás kolegovia čakajú. Koordinátorke projektu K. pokrstím nový VW Tiguan bielou šmuhou od dverí Oktávky. Zostane to vo firme. Dvojnásobne. Oni sa chystajú na obed do Lobby Otok. Ja mám zo sebou Billa debrecínsku bagetu. To ju budem hltať pred rešitkou? Naveľa, váhavo vstúpim do foyer a idem ku stolu. Sadnem si radšej chrbtom od pultu. I P. vybalí rožok. Stretnem nejakých kolegov. Nasýtení sadáme o5 do auta a ideme do výrobnej haly, asi 25km od kancelárii. Kolečkom o5 krúti Habibi. Kartu na otvorenie rampy K. ponechá položenú na stĺpiku. "Bože pomáhaj!", vykríkne, keď kolegyňa K. pred nami na diaľnici kľučkuje, spomaľuje, zrýchľuje a vykonáva podobné krkolomné manévre. Snaží sa nás mať v dohľade. Cestu však poznáme. Je príjemných 17°C a súkame sa do zimných reflexných búnd. Ich výhodou sú odnímateľné rukávy. O5 na jednu kartu prejdeme truniketom do firmy. Pred dvoma rokmi bol areál plný rozostavaných kontajnerov, teraz je obrovská plocha prázdna. Roboši vraj nútene dovolenkujú v Abu Dhabi. Kvôli vojne v Iráne sa nemajú ani ako dostať do Chorvátska. Vo vnútri sme pri veľkom oceľovom ráme. Električári naťahujú káble a osádzajú istiace skrine. Tak naverím boha, ďaleko od reality. S montážou potrubia, kvôli čomu sme prišli, začnú zajtra. To sme sem mohli v pohode dôjsť večer. No zasa ťahať priamo z roboty 5h by nebolo bohviečo. Neskôr zistíme, že vôbec sme sem nemuseli chodiť. Po rýchlom oboznámení sedíme v novo postavených kontajneroch. Spoločnosť nám okrem kolegov robia bzdochy (chorvátsky smrdlijvi martin). Kolega A. mi donesie stoličku zospodu a snaží sa zbaviť steny martinov. Nemám však počítač zo sebou, preto len hľadím do blba. Čakáme, kým skončí koordinačná porada. Chorváti sa strašne radi radia. Potom nás vezmú do kancelárii v budove. Na kávu... Ja si uchmatnem jablká. K. hľadá miesto, kde by nám spravila prezentáciu o produkte. Skončíme kdesi vo veľkom kancli. Chytajú ma driemoty počas vyše hodinovej Powerpoint prezentácie na dva monitory.

Okolo pol štvrtej opúšťame areál. Ideme sa ubytovať do známeho Movenpick. Zrovna inštalujú čokoládovú fontánku. Dohodneme sa na zraze o piatej. Ja zavolám iba tatovi, domov sa neviem dovolať, ale aspoň pošlem správu o príchode. Po piatej ochutnáme v rámci čoko hodinky ovocie a kúsky koláča. Fontánka sa nekoná, je len miska so zohriatou čokoládou. 

Nevieme, či pôjde na večeru i Habibi, ale keď nechodí vydáme sa po ceste k nákupnému stredisku Supernova. Pred železničným priecestím sa Habibi ozve. Mešká, tak už ho počkáme. V Supernova je  vraj pár reštík. Hnusnou špinavou časťou Nového Záhrebu a Sv. Kláry sa presúvame poza nákupné stredisko. Je niečo ako trenčianske Laugarício aj s Mac Donaldom. Pokukáme reštiky, no Ali Kebaba neprebudí vo mne chuťové bunky. Ani nikto v lokáli nie je. Vrátime sa do Batak reštiky, ktorá vyzerá slušne a sedí v nej nejaké človečenstvo. A je vidieť krásny západ slnka. Pokiaľ sa v hnusnom meste dá vidieť. Objednám si Quinoa, slovensky Mrlík čílsky, vegetariánske jedlo. Mrlík je obilnina z Ánd bohatá na bielkoviny. Dokonca i NASA ju odporúča pestovať pri dlhých vesmírnych letoch za hranice sfér. Jedlo, podobné pohánke, je veľmi chutné s granátovým jablkom, avokádom, pečenými ovsenými vločkami. Na pitie usrkujem 2dl z Graševiny. Toť najlacnejšie víno. Kolegovia si dali hambáč alebo čevapi. Vedúci popíja len kávu za 2.60Eur. Vraj má z domu večeru na celý týždeň. Na druhej strane obedoval v Lobby. Dokopy aj z dýškom som tam nechal takmer 20Eur (podľa diéty mám nárok na 14Eur večeru). Potom sme sa motali po Interspar. Nakúpil som dačo pre rodinu i kolegov. No oriešky som si nevybral. Nákup som rozdelil medzi kolegov, ktorí mi ho odniesli. Igelitku som zabudol. Šiel som ešte do Lidl. Na 90% majú podobný sortiment ako doma. V Chorvátsku za tie dva roky všetko podraželo. Diéty však ostali rovnaké na 40Eur. Vraj majú i vyššie platy. My sme na chvoste EU. Už len Bulhari sú na tom horšie. No benzín máme momentálne naozaj lacnejší. Okrem orieškov som si kúpil akési pečivo, ale nechutilo mi. Chcel som si večer čítať, no na nočnej lampičke je odje.aný vypínač. Svietim si mobilom. Cítim sa ako golfová loptička po šichte a o deviatej spím.

Pohľad z hotelovej izby na juhovýchod.

                                                  

24.3.2026

    Zopár krát som sa v noci budil, ale vcelku sa vyspal. Pred šiestou som hore. Hodím na seba bežecký odev a okolo 6.15 bežím na západ. Otočiť sa chcem na mega kruháči "Remetinski rotor". Akurát vojdem do slepej uličky. Značka T sa objaví až po chvíli, preto neviem, že končí. Bude sa ísť dať popri trati? Nie. Takže hopsám po betónových pražcoch zrekonštruovanej trate. Prejdem na druhú stranu. Po chvíli je tam chodníček a cez záhradu zbehnem na ulicu. Pozriem do navigácie a cez Horvatovu, či jej zbytky by to možno šlo. Nešlo. Predieram sa šípovými krami a znova som ku.va pri koľajniciach. Hopkaním prejdem na priecestie a po chodníku smerujem popri Oktal farma firmy a pekárni Klara na Remetinecku cestu. Rôzne pachy a smrady, hlavne však z áut. Dobré ráno Záhreb. Chorvátov rozhodne netrápi nedostatok ropy. Dobehnem ku kruháču, kde hore jazdia smradi, dolu eliny. Je najväčší v krajine a denne sa na ňom otočí 100 tis. smradov. Vydám sa k rieke Sáva. Po hrádzi potom bežím k mostu Slobody. Skoro ma "sundal" cyklista. Auto, vlak, elina, bager a teraz i pumpičkár. Zabehnem viac ako 10km, ale nechce sa mi motať medzi panelákmi sídliska Siget, čím by som si okruh skrátil. 

    Volím teda priamu cestu na juh po V. Holjevca. V týchto dňoch poctila svojou návštevou macedónska prezidentka a po aleji vlajú červeno žlté zástavy. Kúsok je rozkopaný chodník. Bager vrčí, ale radlica sa nehýbe. Nikto v ňom. To som si všimol viackrát. Po vyše hodine a 11km som v hoteli. Rýchlo sa osprchujem a zídem na raňajky. Kolegovia sú prakticky nažraní, sadnem si kdesi medzi neodprataný zašpinený riad. V prvom rade si všimnem menšie poháre na džús. Ani čaj už si neviem vybrať. Anglický, pepermintový a proste čaj. Pijem akúsi čiernu žbrndu. Kolegovi chýbajú zasa ryby. Aj bar na izbe mám prázdny. Habibi má za 40 nocí v minulosti, lepšiu izbu. Aj s barom. U mňa je aj tá chladnička strašne malá. Namiešam si zdravé raňajky z cereálií a orieškov. Polejem jogurtom a hodím pár kúskov ovocia. Dorazím sa sladkým koláčom a croissantom. Vyveziem sa na 8. poschodie, kde mám izbu La Paz (hl. mesto Bolívie) a vezmem batoh. Pred odchodom o5 čakáme vo vestibule na Habibi. Je šofér, takže nič iné nám nezostáva. S miernym meškaním opúšťame hotel. Čakáme na križovatke na diaľnicu. O pol deviatej sa tvoria zápchy. Do Rugvice prídeme o 10min. neskôr. Nevadí. Potrubie začnú spájať až na poludnie. Pozrieme si ďalšie rozpracované projekty a sedíme v kontajneri. Okolo 13h sa ukážu pri konštrukcii nejakí chlapi. Kukajú do dební ako keby hľadali Vlhovej dres alebo domáce kino. Termál inžinier je temperamentný a ukecaný ako chorvátsky šéf D. (t.č. na výstave v USA). Keďže im neprišli nejaké diely potrubia alebo sú vyrobené nekvalitne, sme tu zbytoční ako fusakle na drevenú nohu. Ísť sa kúpať k moru? Iróniou je, že môžeme byť rýchlejšie doma ako vedúci. Ten ide s5 s komoditným vo štvrtok. Nechápem, prečo si najprv tí mozgoví atléti neskontrolovali materiál, ktorý im prišiel. Mali to urobiť v piatok, kedy sme mohli ešte cestu zrušiť. Okolo druhej postávanie zabalíme a sedíme do tretej v kontajneri. Aj hajzle sú v kontajneri (inom) hnusné. Porobil som si nejakú prácu a po tretej sme mohli odísť. Pred hotelom sme sa dohodli, že pôjdeme do centra. O štvrtej prešľapujeme vo vestibule ako panic pred bordelom. Dobehne Habibi, že mu zmizla peňažienka. Takže na bus nejdeme, ale dáme sa do hľadania pudilára. Prehľadávame svoje pracovné batohy, lenže ako jediný P. svoj batoh nepozrie... Teraz však nič netušíme a v našich batohoch nič nenájdeme. 3x sa prehľadala jeho izba s negatívnym nálezom. Navrhujem ísť do firmy. Všetci piati sa teda  sáčkujeme do Oktávky a ideme do Rugvice. Či náhodou neleží v poli. Negatívne. Ktosi pustí kolegu do areálu. No do kontajnera sa nedostane. Dozvedáme sa, že platil včera v reštike mobilom. Tým sa okruh rozširuje. O5 navrhujem zájsť do Batak reštiky. Dovolať sa tam nedá. Chalani idú do nákupáku a ja so S. pešo do hotela trasou, ktorou sme šli včera. V aute ešte snováme plány ako ďalej. Habibi volal na egyptské veľvyslanectvo, ale veľmi mu nepomohli. Treba ísť na políciu, a potom na veľvyslanectvo. Lepšie však bude dostať ho domov. Lenže Rakúšania kontrolujú každé auto. Takže s5 cez Húnov. Stretáme sa pred hotelom, čo ďalej. Asi ísť na políciu. Keď už pomaly pokukávame aj po zvyškoch z kontajneru za hotelom, hovorím, nech sa najprv najeme. Čo keď Habibi zdržia na polícii? Do centra ideme napokon len traja. Vedúcko E. má z domu, S. si kúpi dačo v Kaufláči. Habibi mi spraví prístupový bod pre internet a môžem si kúpiť lístok načítaním QR kódu v buse. Bez internetu lístok nekúpim. P. si kúpi lístok u vodiča, no nevie, kde ho oraziť. Kým zistí, že vpredu, sme v polke cesty a vykašle sa na to. Vypadneme na Hlavnim kolodvore a Habibi, že ide teda najprv na políciu. Ja s P. so škvŕkajúcim žalúdkom do palacinkárne, on sa k nám pridá potom. No Habibi má prakticky vybitý mobil. Keď sa kdesi objaví pod katedrálou, P. ho naviguje. Ide mu i naproti, no už sa kolegovi nedá dovolať. Sám sa P. vráti do La Struk a posadí k zapekaným palacinkám s čučoriedkami. Ja som si objednal s jablkami a škoricou. Zapíjame jedlo s mliekom s rumom. Chutné to je, len málo. Habibi stále nikde. Nemá prachy ani mobil. Stratíme došľaka aj jeho? Ako dojedáme konečne sa v malej miestnostke objaví. Šiel proste do kostola a velebníček-anjel mu ukázal cestu. Ešteže sa vynašiel. Naproti tomu policajti mu pomohli ako Matovič za pandémie a poslali ho na VI. obvod, kde je hotel. Necháme peňažienku už na zajtra. Nahádže do seba horúce palacinky, len tak pachčí ako čajník a po ôsmej odchádzame. Mobil si nabil pri pulte. Akurát nie dosť, a kým sme na stanici, zostáva mu 1%. P. mu požičia 2Eur, no vodič len mávne rukou a pošle ho ďalej do vozu. Na izbe volám ešte domov, načnem kukuričné chlebíky, ktoré sa mi rozsypú po dlážke.

Rustikálna chalupa babky Marije v Malej Mlake.

25.3.2026

    Prebúdzam sa pred šiestou do slnečného rána. Po studenej sprche si zabehnem takmer 10km cez hnusné sídlisko Dugave. Chorváti väčšinou chodia na 7h do roboty. Chodia... Či robia je otázne, keď som videl znova naštartovaný prázdny bager. Kvitnú magnólie, Slovensko je tak 2t pozadu. Raňajky zapíjam pepermintovým čajom, ktorý je jediný ako tak pitný. Načgávam sa malými croissantami. Neviem si nič iné akosi vybrať. Palacinky vraj boli odborne odporné. Počujem však smiech Habibi a vyzerá, že všetko je v poriadku. Peňažienku našiel vo svojom batohu P. Omylom mu ju Habibi vložil doň, keď sme včera odchádzali. Žena sa mi smeje, že sme boli nacenganí. Habibi nespal celú noc a šplechnutie kameňa, čo mu spadol zo srdca bolo počuť zo 4km vzdialenej Sávy.

    Keďže sme tu zbytočne, niektorí špekulujú odísť vo štvrtok. No má byť pekne hnusné počasie. Ja aj S. som za piatok. E. to má isté s komodiťákom zajtra poobede. P. chce zradiť a pridať k nim. No aspoň budem mať zasa viacej miesta vzadu. Doobeda sa motáme pri skrachovanom torze rámu. Je jasné, že sa sem vrátime. Zasa káva. Ja ukusujem z jablka a banánu. Poobede sedíme v kontajneri. Dostali sme pozvanie na pizzu do známej reštiky Duksa. Vedúckovia nás zradia a nasáčkujú sa do voza chorvátskemu kolegovi. My traja ideme našim autom do hotela. Iba zhodíme batohy a stretáme sa vo vestibule. Habibi mešká len 2 min. a tie sa ukážu kritické. Z 200m vidíme ako nám bus č.268 odchádza pred očami. Ďalší sa dovlečie s 25min meškaním, takže čakáme neuveriteľných 45min. To točia na linke len jednu harmoniku? Neskutočná organizácia. Šiel by som aj peši, ale nechcem sa aj ja odtrhnúť od chalanov. Natlačíme sa do preplneného busu. Kašlem na kúpu lístka. V autobuse dobytok nenapadne vystúpiť, aby mohli iní vystúpiť. Pred križovatkou Avenija Dubrovnik sa posúvame 2m/min. Znova naberieme meškanie. Volajú nervózni kolegovia, kde sme. My ani nevieme povedať, kedy prídeme. Keby sa autá nepredbiehali, premávka by bola plynulejšia. A čo tak špeciálny pruh pre busy? Konečne vidíme motať sa policajtov na križovatke, no to ju už opúšťame. Na zastávke Bundek vypadneme z harmoniky a pešo prejdeme tých pár minút do reštiky. O5 volá vedúcko. Meškáme hodinu. Pizza dávno zožraná, pivo vypité, niektorí už aj odišli, ale šak si objednáme. Ja overenú Koza Nostra s kozím syrom. Čašník je stále rovnaký. Unavený, vysoký pán v okuliaroch padajúcich mu z nosa a mastnými alebo naglejovanými vlasmi. Na stôl objednám fľašu vína. Ochutnávať ju nechcem. Preberá sa vojna v Iráne. Ja sa s kolegom bavím o Číne. Jeho žena nenávidí tamojší režim boľševika. Jej otcovi lekári nepomohli a to ho priviedlo do hrobu. Boľševik zaviedol hodnotový systém. Tragické je, že obyčajní ľudia veria v dokonalosť režimu a životu, aký majú. Čínske autá sú tiež príbeh sám o sebe. Auto BYD, ktoré sa dováža na európsky trh, je postavené z odpadu. Čip z voľajakej starej práčky. Všetko je z lacných materiálov a do EU sa dovážajú len nepotrebné, nepredajné šroty ležiace aj rok kdesi na poli. Vláda proste musí splniť päťročnicu. My by sme radi urobili firme škodu, no dezert iní hostia vyžrali, takže dopijeme fľašu vína a dovidenia. S plným bruchom pešo kráčame vyše 3km k hotelu. Je len pol ôsmej, preto sa dohodneme, že sa stretneme na bare o ôsmej. Habibi má nejaký kredit z hotela za služby a vlastne by sme mali osláviť nález pudilára. Krátko po ôsmej sme však pred barom len ja so S. Nedohadovali sme sa na ráno? Od výťahu sa však objavil Habibi a sadli sme si do kresiel a na pohovku. Zasa sedím ako v Oktávke v strede medzi kolegami. Robíme si z toho srandu, že ešte sa tí vpredu otočia v smere jazdy. Objednám si 2dcl vína, kolegovia i zákusok, ale ja som plný. Vedúcko s Habibi aperol, ktorý označím ako kus sračiek, načo E. vyprskol. P. a S. nejaký kokteil. Všetci dostanú to svoje Tiramisu a Daikiri, ja som na suchu. Čašník sa ospravedlňuje, no objednávku zruším. Kolegovia sa bavia väčšinou o práci alebo alkoholických radovánkach, ja som unavený, ticho sedím a simultánne mrkám na dve obrazovky nado mnou, kde bežia chorvátske telenovely. O pol desiatej mám toho sucha v hube dosť a s S. sa zdvihnem na izbu. Včas, lebo ma chytí sračka. Možno aj z tej vody, čo pijem z vodovodu.

26.3.2026

    Prebudím sa pred šiestou do upršaného rána. V behu mi slabý dážď nebráni. Zatiaľ ani nefúka silný vietor. Utekám smerom na juh do mestskej časti Buzin, kde sa stočím na západ do Odry a Malej Mlaky. V dedine je novo romantický kaštieľ Kuševič-Plavšič a reštika Etno - park so zaujímavým okolím. Dážď naberá na intenzite, ale to mi až tak nevadí, ako keď ma polejú autá. Po vyše 6km som teda premočený, no zima mi nie je. Bežím popri prečerpávačke vody. V areáli je i múzeum vodárenstva. O siedmej ráno sa doň budem márne dobíjať. 

Reprezentatívny kaštieľ záhrebskej šľachty z 18.st.

   Hotel síce vidím na dosah, no je to k nemu cez polia a trať ešte 4 km. Lietačky sa rozkrútia až po pol ôsmej. Zablatený a mokrý vyzerám ako keby som vyliezol z kanála. Rýchlo zo seba zvlečiem premočené šaty a topánky a aspoň chvíľu si vychutnám teplú sprchu. Umyjem si i topánky od blata. Odchod o 8.10h stíhať nebudem, na raňajky prichádzam 10min. pred ôsmou. Cereálie zalejem s bielym jogurtom (ovocný si jeden Yankee nalial do pohára). Nahádžem do misky ovocie a oriešky a tento mix sa snažím nahádzať do huby. Ochutnám i čokoládový koláč (dcérka robí omnoho lepší) a croissant. Ten žujem ešte vo výťahu. Napokon meškám len minútku-dve a prídem zarovno s S. Pešo so skupinárom kráčame tých pár metrov do firmy. Dážď nie je silný. Ostatní vraj pôjdu autom. No po 5min. ich vidíme ísť pešibusom k firme. Auto nebrali, lebo ho nemajú kde zaparkovať. Lenže v aute zostal batoh P., kde má počítač. Naveľa sa podarí kolegyni K. vybaviť parkovné miesto na poloprázdnom parkovisku a P. sa vráti do hotela po Oktávku. Možno by sme mohli ísť domov, no S. nemá kľúče od bytu a Habibi tiež vyhovuje piatok. Sedíme v poradnej miestnosti Risnjak. Pozdravíme chorvátskych kolegov z minula. Nejakí sú nešťastní. Dnes majú ročné hodnotenie. Ich navýšenie platu im vyplatia naraz na konci roka. Snažia sa ich tak udržať. Majú však napr. aj Veľkonočné odmeny. A určite vyšší plat ako my na Slovensku. V kuchynke sa zbavím zvyšnej bonboniéry Deva a tyčiniek. O 11.30h píšem kolegyni na Slovensko, že je čas vetrať kancel. Odpíše, že je zima. Pred 13h nedočkavý vedúcko nás opúšťa a čaká 10min. na recepcii. Rozpršalo sa. Navrhujem ísť do technického múzea. Pred 14h balíme a ideme na obed do hotela. Platí Habibi zo svojho bonusu. Všetci sme si objednali denné menu. Grilované bravčové so zemiakmi a šalát. Zemiaky boli mrazené a sladké. Mäso sa dalo požuť. Asi vyzerám biedne, keďže som mal najväčší falát mäsa. Vo vetre a daždi sa nikomu nechce von, preto o 15h sám opúšťam hotel a prebehnem na zastávku. Nečakám nejak dlho na harmoniku. Šoférovi podávam 1Eur, ale čosi zamrmle, že nemá a idem na čierno. Na hlavnej stanici prestúpim na elinu č.9. Ľudia sa skrývajú pred vetrom, kde sa dá. Smetiaky sú plné polámaných dáždnikov. Skutočne ho nemá význam vyťahovať. Elinou je to len 3 zastávky k Technickému múzeu. Lístok si preto o5 nekupujem. Hľadám vchod, ktorý je kúsok s5 od zastávky. Nasledujem akéhosi cudzinca, ktorý tiež ide do múzea.

Technické múzeum bolo otvorené začiatkom r.1963.

   Je niečo pred štvrtou, takže mám vyše hodiny na exponáty. Lístok sa kupuje v domčeku vedľa. Stojí 7Eur. Pohľadnice nemajú, platiť sa dá kartou. Do rúk dostanem aj plánik. WC sú zase kdesi mimo haly, v rohu. Nie sú to pisoáre, ale válovy, no čisté a voňavé. Múzeum je vlastne len jedna veľká dvojposchodová hala rozdelená na viacero sekcii. Mladý študent ma len upozorní, aby som sa ničoho nedotýkal a začal vľavo - hasičskou sekciou. Tak sa motám pri striekačkách a pumpách. Vedľa je sekcia mlynských kolies. Za ňou nasleduje zaujímavejšia sekcia parných strojov a turbín. Plynule prechádzajú k benzínovým motorom. Múzeum je špecifické tým, že je plné všakovakých motorov. Vzadu je potom tiež interesantná expozícia ťažobného priemyslu. Ropa, plyn, uhlie. Pred ňou ešte letecké a lodné motory. V najväčšej hale sú dopravné prostriedky. Dominuje jej vojnový veterán Thunderbolt s juhoslovanskými znakmi a ponorka. Je tam tiež zopár áut a vláčikov, či električka. V kúte je potom venovaná zvlášť expozícia Nikolovi Teslovi. Aj s funkčnými modelmi jeho vynálezov v reálnej veľkosti. Tie sa však predvádzajú asi len počas komentovaných prehliadok. Na druhom poschodí je zopár sekcii ako včelárstvo, technika domácnosti, chémia, či ekologické energie. Je tam i planetárium, ale otvorené len do 16h. Repliky Lunochodu, či vesmírneho modulu. Pochodil som si všetko, chcelo by to trošku viac času. A v hale je chladno. 

    Pred piatou opúšťam múzeum a vraciam sa do marazu vonku. Na hlavnej stanici čakám chvíľu na spoj 268. Kúpil som si veľkú makovú taštičku. Dáždnik schovám, nech ho netrápim vo vetre. Tak strašne neprší. V Lidl kúpim slané blbosti na párty. Na izbe sa najem. Snažím sa očistiť totálne zasvinené nohavice. Volám P. na izbu. Ako keby telefón ktosi zdvihol, no počuť nie je. Volám mu na WhatsApp a zdvihne. Sú u Habibi na apartmáne od piatej. V hale ma vyzdvihne S., lebo by som sa nemusel výťahom a so svojou kartou dostať hore. Habibi má väčší apartmán, ale zbytočne v podstate. Uprostred si rozložili stolík a popíjajú. Skupinár P. mi volal 5x. No ešte na izbe som zistil, že nie som prihlásený do siete. Reštart teleféna vskutku zabral. I záves odkryli, aby videli, či sa vraciam do hotela. Izbu má Habibi priamo nad vchodom. Nejaká Graševina mi ešte zostala, tak ju pomaly dorazím. S. pije Cider. Ostatní dvaja si otvoria fľašu červeného. Ohovárame kolegov našich i chorvátskych. Habibi porozpráva svoj životný príbeh. Doma, v Egypte, mal oveľa lepšie platenú robotu. Brat ho volal do Kuvajtu, kde by zarobil ako námedzník 7 až 8000Eur. Láska je však mocnejšia než prachy a vzdal sa dobrého postavenia. Má ďalšieho brata - známeho egyp. psychológa. Okolo pol desiatej som z nich ohučaný a idem na izbu. Až dnes som si všimol letáčik, ktorý sa zavesí na dvere a chyžná potom neupravuje izbu každý deň. Preto mi ho lenivá chyžná dnes znova položila na posteľ.

27.3.2026

    V noci som si nechal pootvorenú ventilačku a veru teplo zrovna nie je. Som na južnej strane, aspoň tak nefúka. Sme uprostred strašnej búrky s krásnym menom Deborah. Konštrukcia budovy v noci sem tam zavŕzgala. Topánky mi neuschli (napokon schli 3 dni), takže ďalší dôvod zostať ráno na izbe, hoci som pred šiestou hore. Dám si studenú sprchu a sadnem si k denníku. O pol ôsmej som zišiel dolu do jedálne. Obsluhujú (aj izby upratujú) samí aziati. Dám si praženicu so zeleninou a syrom. Croissant musí byť. O5 bola chutná žemľovka, či čo to je. Popíjam si čierny čajík, keď vtom sa rozozvučali alarmy v telefónoch ľudí vôkol. Ozvala sa Deborah. Výstraha pred búrkou. Školy zavreli, väčšina ľudí robí z domu. Pobalil som rýchlo kufor a o pol deviatej som sa odubytoval. Sympatická Turkyňa Azra mi faktúru ani nedala do obálky. Detail, no kolegovia vyúčtovanie majú v obálke. Znova sme čakali na Habibi. Keď sa dovalil, šiel natankovať a Oktávku pristavil pred hotelom. Pracovné veci von, nahádzať kufre, batohy, na vrch topánky a bundy. Mohli sme do toho nečasu vyraziť. Šoféroval S. Ako sme vyrazili, na Lučko začalo snežiť. Blížili sme sa k horskému prechodu Gruškovje-Gornji Macelj. Tam už bola kašovitá vrstva mokrého snehu. Na zemi 10 čísiel. Prechodom okresu škriekajú telefény. Ako sme však opúšťali kopce pohoria Macelj, pršalo. Čítal som si knihu, vedľa sedel P. Habibi vpredu si vydýchol, keď sme prešli hranicu do Rakúska. Kontrolovali Slovinci a aj to iba šoféra. V Rakúsku stojíme na prvom Asfinag Stras Ost. Koliesko prevezme Habibi, pretože sa nemôže na šoférovanie S. pozerať. Šoféruje kdesi na okruh Viedne. Tam akosi neplánovane stojíme na odpočívadle Schwechat. Habibi sa ide vysrať do plateného záchoda, my traja len postávame. Ukusujem z jablka a dojem kukuričné chlebíky. Za volant prekvapivo usadá S. Habibi vybalí na spolujazdcom sedadle rezeň s kyslou uhorkou a chrúme. O 20km je odpočívadlo Asfinag, no Habibi bol hladný skôr. Hranicu prekračujeme o 13.30h. Slabo prší, fúka silný severný vietor. S. sa zavezie do Trnavy na stanicu. A znova šoféruje Habibi. P. zaujme miesto spolujazdca a tlačí rukou na koleno Habibi, nech pridá plyn. "Push on it". Dohadujeme sa, kde zastaví. Tam, kde má brali. Pred 15h otváram dvere a vítajú má pištiace morčatá.

Ako zhodnotiť služobku? Nezačali bez nás, ani s nami ani po nás. Celý tento výlet sa dal scvrknúť do jedného dňa.