V dnešnom porovnaní príde na pretras dielo amerického dobrodruha Jacka Londona.
Biely tesák je celkom pútavá kniha. Aj film z roku 1991 od R. Kleisera, i keď je beletrii na míle vzdialený. Je natočený veľmi voľne na motív knižky. Ako rodinný film fajn. Krásne prostredie, drsný život na Klondaiku. Kniha však pôsobí presvedčivejšie.
Volanie divočiny je ďalší príbeh z Aljašky. I tu je honba za zlatom, ale hlavný hrdina John vytriezvie. Film z roku.1992 r. M. Toshiyuki Uno sa odlišuje postavami. V knihe nie je múdry indián Charlie, ale John je s partiou. Z bane uteká so svorkou ťažných psov, keď ho napadnú indiáni. Film je celkovo venovaný viac životu Johna ako psa Bucka, v čom sa odlišuje od knižnej predlohy. Tam je v hlavnej úlohe pes. Ani nenaplnená láska Johna a Jessie nie je napr. v knihe.
Morský vlk je iná téma. Režíroval ju v r.2009 Mike Barker. Dva televízne diely sú vcelku vierohodným dielom podľa knihy. Do deja často vstupuje Vlkov brat Smrtonos, no v knihe sa spomína len
okrajovo. Bratská rivalita teda v knihe nie je. Chýba mi tam scéna vlečenia
kuchtíka za loďou a žralok. Film je hlavne zameraný na život na palube
Prízraku. Život dvojice na ostrove je popísaný na 50 stranách knihy,
no vo filme len posledných 15min. Nerozumiem, prečo má Vlk Larsen inú farbu očí. V knihe modré, vo filme hnedé. Koniec je urýchlený. Vlk zomiera v knihe na 20 stranách, vo filme 1 minute. Na pár detailov v podstate film vierohodne kopíruje knihu.
