Akadémia rodičov uvádza: Súmrak šprtky a hádzanárskej ságy

 

    Tento rok babám začala škola 1.9. ako za boľševika a s ňou samozrejme spojené starosti rodičovské. Predtým sa však krátko vrátim k minulému školskému roku. 

Staršia na konci druháku bola pár dní s triedou v Toskánsku a Ligúrii. Učila sa i taliančinu. Len tak sama od seba. Cez prázdniny si bola opekať so spolužiakmi pri Váhu. Došla po svojich, takže zatiaľ neobjavila alkoholické radovánky v plnom rozsahu. Po večeroch chodí so susedou venčiť psov. Okolo tej deviatej - pol desiatej je doma. Cez školský rok sú porozliezané po školách, takže von nechodí. Začala piť uhorkovú vodu a ipt neraňajkuje. Aby schudla. Márne sa jej snažím vysvetliť, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Nech sa radšej viac hýbe a neleží v posteli. Nepoučiteľná. Hrozí jej nový kolaps. 

Mladšia sa prihlásila v druhom polroku do literárnej súťaže Hollého pamätník s prózou. Síce sa medailovo neumiestnila, no na konci roka jej účasť zohľadnila slovenčinárka a z čistej 2 dostala 1. Uzatváranie známok bola dráma sama o sebe. Nakoniec bola vyznamenaná, učitelia asi nechceli kaziť priemer škole. Úspech však dosiahla v pečení na súťaži Mladý gastronóm. Takže okrem každodennej poetickej chvíľky aj bábovka na všetky spôsoby nám už liezla ušami. Ale vyplatilo sa.

    Staršia teda derie tretím rokom lavice gymnázia. Najhoršie ročníky má za sebou. Začala učenie flákať, lebo ju nebaví. Bol som na rodičovskom združení, kde riaditeľ najprv predstavil učiteľský zbor v telocvični, a potom sme sa rozišli do tried. Chvíľu mi trvalo, kým som III.C na poschodí našiel. Sedí v strednom rade v strede. Vedľa kámošky zo škôlky. Nahrávajú si svojich profesorov na mobil, ona spisuje ich výroky. Ak by mala s kým chodiť, verím, že by sa venovala turistike. No napr. v Taliansku sa našla len hŕstka ľudí, ktorí sa šli prejsť kdesi po dedinkách v okolí Cinque Terre. Triedna vymyslela špecifický krúžok - relaxačný. Taký fejk. Nikto tam nemusí chodiť, nič sa v ňom nerobí. Už v druhom týždni v škole akože šprtá. Maturovať bude z chémie a biológie. Prihlásila sa na semináre z týchto predmetov. Vízia lekárky ju po návšteve trhu škôl opustila, možno záchranárka alebo zdrav. laborantka. Maminu sen o chemičke-vodárke neopustil. Stále jej drží miesto. Žena ma na ňu veľký vplyv a odráža sa to aj v jej správaní. Navyše jej všetko žaluje. Ale bojí sa ísť holičke alebo sama nakŕmiť susedinho opelichanca. 

Venuje sa druhým rokom krčmovému športu - kolkom, ale zrovna nehviezdni. Pokrik typu: "Lindaj, lindaj, lindaj dáj, devinku nám ešte daj! To bola šupička, padla nám osmička!", to môžem začuť iba na kolkoch. 

Zbiera figúrky Stranger Things s kinderiek.

    Nosí fixný strojček na zuboch. Toľko zákrokov, čo mala posledné týždne, ako keby jej robila nové zuby. Knihy číta i v angličtine. Pre mladšiu už má nákupný zoznam, ak pôjde do Londýna na školský výlet. No bol zrušený.

    S mladšou hádže puberta viacej. Je drzá a odvráva. Najmúdrejšia, nevidí skúsenosti starších. Vyzerá ako keby bola permanentne v mrzutej nálade. No a najviac si jej emocionálne výkyvy odnášajú rodičia. Alebo aj staršia. Nie raz sa pochytili. Mne zatiaľ netreskla po papuli, ale naopak od mamy schytala. Ani triedna jej výtrty nestrpí a lietajú poznámky. Škole sa mimochodom vyhýba ako sa dá. Legálne, aspoň pokiaľ viem. Vidieť ju na výletoch, kde len dopĺňa prázdne miesto v buse alebo sprevádza malých, atletických, basketbalových, chemických súťažiach, pinpongu, proste všade. Len, aby nemusela drať lavicu. Sedí vedľa spolužiaka M&M. Pečenie ju stále baví a občas chodí i babke na skusy. Aj toho odpadu je menej. Akurát repkový olej snáď pijú. Litrovú fľašku kupujem každý mesiac. 

Lyžiarsky zvládla, išli naň hneď po Novom roku. Preradili ju do pokročilej skupiny. Obe dcérky nám vyčítajú, že ich neberieme lyžovať. 

    V hádzanej skončili v predchádzajúcej sezóne takmer posledné v tabuľke. Objektívne treba povedať, že súperili s dvoma krajmi, Nitrianskym a Trnavským, prvýkrát. To je tak, keď ich trénuje nový tréner a navyše nikdy nebol hádzanár. Trénera síce preradili do prípravky, no v novej sezóne degres dosiahol vrcholu. Nikto tých 6-7 dievčat nechce trénovať. Mladšie vytvorili klub v klube a vyberú si iba tie naj. Dosiahli nejaké čiastkové úspechy a chcú v tom pokračovať. Prezident klubu má inú filozofiu - len si zahrať. Doriek je tiež len zopár a trénuje ich tréner, ktorého nejako veľmi nemusia -Voldemort. Boli stretnutia s rodičmi, tréneri vyvolávali, vadili sa, obviňovali medzi sebou až nakoniec staršie družstvo prezident rozpustil a zrušil účasť v lige. Dopadli nakoniec horšie ako dorky. Dotknutí tréneri odišli do Hlohovca a snažia sa vytvoriť družstvo v tamojšom klube. Investovali do toho vlastné peniaze. Stiahli zo sebou mladšie a spracovávajú tie lepšie zo starších. Staršie sa takto stali rukojemníkmi vo vojne klubov. Ani v druhom klube ich neprijali s nadšením a vyzerá to na ďalší klub v klube. Opätovné stretnutia s rodičmi a naťahovanie sa o hráčov. Babám však ide viac o kamarátstva ako hru s loptou. Ja som jej odstrašujúci príklad osamelosti, ako by nerada dopadla. Verím, že ako dievča nevyžaruje takú zlú auru. Niekde rozhodli rodičia, my sme ponechali na dcérke nech si povie. O5 sa ukázali charaktery. Naša zrovna nejak neváľa s loptou a vlastne ju, aj zopár ďalších, nikto nechce a spoluhráčkam je jedno, kde bude. Kluby chcú len peniaze od rodičov. Dcérka teda začala chodiť na tréningy do susedného mesta s mladšími. Je jasné, že zápasy odohrá v B úrovni (aby slabšia skupina nebola dehonestujúca označili sa farbami biela a fialová), a aj tak trénujú. Mne sa to dochádzanie nepozdáva, no uvidíme do konca roka, ako rodičov vozenie bude baviť. Podľa mňa skrachuje celá hádzaná na dochádzaní. Večer z tréningov ju vozí domov žena idúc z práce. Na tréning ich berie tréner, no vezme do auta len 4 a čo piata? Budú sa teda striedať a jedna pôjde vždy vlakom. Ja som za to, aby všetky chodili vlakom. Občas sa podarí, no niektoré nestíhajú. Tak nech chodia 2+3, ale nie jedna samotná. Prvá nespokojnosť rodičov prišla s piatkovými tréningami, ktoré sú o 15h, čo je skoro. Musel som ju vypýtať zo školy. Presunuli sa na 16h. Má za sebou prvý zápas v špinavom čierno bielom drese. Za dorky hrali mladšie (dorastenky mali trest), ktoré prvýkrát v živote držali lepkavú loptu a k tomu o číslo väčšiu. Zrovna proti bývalým hráčkam. Nikto  nečakal výhru, skôr šlo o psychologický efekt. Bol som už aj na "domácom" zápase. Správca haly mi zakázal fotiť vedľa brány. Bojí sa asi konkurencie. Pozerali sme aj po inom športe-ľukostrelbe. No u nás klub nie je.

    V hube má vyberateľný strojček. Ak by ho poctivo  nosila, možno ani nebude treba fixný. Jej krivé zuby zdedené po oboch rodičov sú pre 80-ročnú dentistku výzva. Ak sa dožije. 

    V deviatom ročníku jej pribudli nulté hodiny - doučovacie. Zo slovenčiny má čo doháňať. Mimo školy chodí druhý rok na doučovanie z angličtiny. Výtvarnú na ZUŠ chce doklepať. Tvorenie ju stále baví. Mame k meninám vlastnoručne spravila kyticu. Aj kamoškám vyrába darčeky. Len ten telefón a tablet víťazia viacej ako varecha alebo výkres. Budúci rok ju čaká birmovka, prihlášku má podanú. Tak hore sa do ďalšieho boja s učením a pubertou.

Akadémia rodičov uvádza: Sestry v akcii

         Takže o5 po roku nejaké tie novinky z dospievania našich ratolestí.

    Staršej sa až z hlavy dymí, čo sa na gympli učí. Vtedy musí byť v dome kľud. Ja s drahou len žasneme ako sa venuje škole. To veru my sme viac menej na školu kašlali. A to patrí medzi priemer, neviem si predstaviť, ako sa učia jednotkárky. Jediné, kde hodne hapruje je fyzika. Sen o doktorke sa pomaly rozplýva ako para nad Jaslovskými Bohunicami. Už chce ísť len cestou najmenšieho odporu. A možno sa vydá v šľapajach mamy, ktorá jej už drží na vodárňach miestečko. Samotný gympel vyzerá fajn škola. Mali týždeň, kedy chodili rôzne oblečení, napr. v pyžame alebo v postavách obľúbeného seriálu, samé parády a oslavy. Chodia po domácich (Malé aj Veľké Tatry, Hovadovo, divadlo) aj zahraničných výletoch (Viedeň, chystá sa Taliansko). S bifľovaním súvisí i jej obľuba čítať knihy. Na nátlak sme kúpili ďalšiu malú knižnicu do izby. Pod stromček si priala dvakrát toľko kníh (15) ako minulé Vianoce, no musela si vybrať. Momentálne žerie sériu After. Lepšie ako litrový termohrnček. Na notebooku momentálne, pokiaľ viem, pozerá Priateľov. 

    Basketbal po veľkonočnom turnaji v Prahe zavesila totálne na klinec. Teraz ju pochytili kolky. Súťaží za dorast v miestnom klube. Aj sme boli na pár domácich zápasoch. Mestská liga je len piatková zbierka opileckých fosilis a medzi nimi pár adolescentov. Navrhol som meno tímu Bobry alebo Žabky podľa ich zelených tričiek. Dedkovia a babky sa pred hrou musia posilniť borovičkou a pivom. I rozhodca upíja varené víno. Tradičné kolkárske jedlo sú párky. Proste krčmový šport. Aspoň v západnej lige hrajú mladí až po stupeň "deti". Má lepšie i horšie hry. Dcérka musí ešte hodne trénovať, aby sa dostala na nejakú prijateľnú úroveň, čo je asi 600 bodov za zápas. Pochytili sme nové kolkárskej pokriky: "Osem, osem, osem!" "Šušuu" (keď zhodí všetkých 9 kolkov). "Zazvoň!" alebo "Héja!". Nástup družstiev pripomína doby boľševika. Najmä pozdrav: "Kolkárskemu športu zdar!" Kolky sú dlhá, nudná hra. Ale tak, máme z dcérky radosť, podporujeme ju, hoci pre mňa je počítanie bodov vyššia matematika. 

    V čom nám robí starosti sú jej stravovacie návyky. Ťažko niečo zje. Neraňajkuje, ani poriadne neobeduje. Vraj majú z hotelky každý deň zemiaky. Pečivo takmer vôbec, ako som písal minulý rok. Jediné, čo miluje je - cibuľa. Dehydratácia a zoslabenie vyvrcholilo na jej narodeniny, keď skolabovala a skončila v nemocnici na infúzií. Kriesiť milované dieťa s očami obrátenými horeznak neprajem nikomu. Chodili sme 2 dni po vyšetreniach, ale bola to len chvíľková slabosť. Snáď sa poučila, i keď sa mi veľmi nezdá. Jej puberta je relatívne pokojná, stále napoly dieťa. Od mamy dostáva vreckové 30Eur. Sumu má na kino, čispy, hambáče a podobné výdavky s kamoškami. S nimi chodí venčiť aj psov alebo len tak suchárčiť, ako sme flákaniu kedysi hovorili. V lete sa chodili i kúpať. 

    Od jari prešla na fixný strojček na zuby. Zubárka chcela jej zubnú krásu vzdať, ale sme proste nenašli nikoho v širokom okolí, kto by sa dcérky ujal. Tak sa miestna ortodoncia rozhodla dokončiť začaté. Či však spraví zuby aj mladšej, je otázne. Tá si stále do huby občas nezabudne dať vyberací strojček. Tak som premostil na druhú ratolesť.

     Mladej naopak jesť chutí až príliš, veď i rada varí, no knihu do rúk vezme sporadicky. Skôr chodí vyžobrávať zablokovaný tablet a Youtube. Až je nervózna, keď nedrží v ruke čiernu obrazovku. Cez to všetko si na nete, či v tv pozerá aj varenie a vie sa postaviť kompletne sama k hrncom. Akurát je potom trocha viac odpadu a špiny, ale ide jej to a stále žijeme. 

    Škola ju absolútne nebaví, robí len nevyhnutné úlohy. Zobrala si asi k srdcu moje rady a školský rok začala relatívne s dobrými známkami, takže snáď nebude musieť hasiť ako minule. Ak by nepadlo pár poznámok ani by hádam nechodila do školy. Na začiatku roka dostala celá trieda poznámku, lebo sa vraj hrali "nemorálnu" hru. Spolužiak behal polonahý po triede. Drahá sa dokonca naposledy dostala s triednou do konfliktu. Triednej nerobí problém dať malej jednotku a vzápätí poznámku, že na hodine nereaguje. Azda aj preto chodím na rodičovské iba ja. Hoci falošných ľudí, ktorí druhých predo mnou chvália a pritom sa nevedia pozrieť do očí, nemusím. Určite nám na popularite nepridalo externé doučovanie angličtiny, o ktorom jej triedna, angličtinárka, vie. Rada by sa dostala na hotelovú školu, preto jej platím hodiny angliny navyše u gymnaziálnej učiteľky. Zišli by sa jej však extra hodiny všetkého. Základná škola kam chodí je ťažký priemer. Malá poučuje učiteľov, že sa mýlia, čo sa pochopiteľne nestretne s porozumením. 

    Dcérkin prvý lyžiarsky pokus skončil fiaskom, keď všetci dostali brušnú virózu. Hneď na začiatku budúceho roka je ďalšia šanca, na ktorú som ju prihlásil. Nie schytať vírus, ale lyže. Nech sa len dieťa moje naučí a nezráža inštruktora, lebo nevie brzdiť. 

    Na hádzanej majú zase nového trénera, ale vyzerá, že prešli len z dažďa pod odkvap. Rodičia vkladali nádeje do kovaného hádzanára, no ich trpezlivosť mizne ako vlasy môjho svokra. Starý tréner, ktorý ani nie je hádzanár má stále čo povedať ako asistent. Jeden decká týra fyzicky (hádže do nich loptu), druhý psychicky (ironizuje a ponižuje). Choď potom s úsmevom na tréning alebo zápas. Keby sa to aspoň prejavilo na hernom prejave. Vlastne prejaví, ale sklonenými hlavami. Naša má hádzanú len ako odreagovanie, no škoda je tých talentovaných dievčat. Tréner ju skúšal na rôzne pozície. Už sa nebojí útočiť, len na pivota ju baby neposlúchajú. A tak zasa končí na ľavom krídle odkiaľ sa zle strieľa (pravákom). Aj ona má lepšie a horšie zápasy. Tak to chodí. Dorky, teda dorastenky, sa prakticky ako družstvo rozpadli. Zlepenec žiačok, futbalistiek a zvyšku hrá len preto, aby klub nemusel platiť tisícovú pokutu za odmietnutie zápasu. Hra potom aj tak vyzerá. Na zápasoch mi pripadá lord Voldemort, ako ho prezývajú, že len lapá vzduch. Úpadok staršej hádzanej teda pokračuje ďalšiu sezónu. Slnko však vychádza nad mladými. Koučuje ich úplne nový, relatívne neznámy tréner a asistent z repre. Zápasy sú o triedu lepšie. Uprostred sezóny sú na prvom mieste v tabuľke kraja zo slušným náskokom. Toto všetko deprimuje dcérku, ale hádzaná ju stále baví. 

    Vyzerá však, že výtvarnú povesí na klinec a dochodí už iba posledný školský rok. Jej najlepšie výtvory sme povesili v obývačke, v izbe alebo nosíme ich na ruke, či ležia na poličke.

    Od júna nosí na nose fancy okuliare, ktoré okrášľujú ju osobne a vylepšujú zrak. Jej puberta je teda pomerne turbulentná. Vyzerá, že dospeje rýchlejšie ako staršia. Snažím sa obe odučiť jesť s mobilom v ruke, ale moje morálne reči sú vo všeobecnosti ako posledné vzdychy bicyklovej pumpičky. 

Takže do ďalšieho roka zdar!

Praha s Monikou

Názov expedície:  Hamburger trek

Heslo: Baby naše povzbudíme a pražákov vyprášime.

Zelený štvrtok

 

   

    Stáva sa už tradíciou, že naše deti trávia Veľkú noc mimo domu účasťou na športových turnajoch. Tentoraz sme seriózne uvažovali vyraziť za nimi aj my, rodičia. Kámoška Mona zohnala zadarmo v Prahe ubytko v podobe nejakého bytu a bolo rozhodnuté.

    Ráno vlečiem staršej dcérke kufor na stanicu. Odchádzajú RJ už ráno, večer ich čaká prvý zápas. Príchod na siedmu mi vyhovuje, lebo predtým ide na opačný smer aj vlak do roboty. Môžem potom skôr z kancla odísť. Na stanici čaká trénerka L. s Betkou. Okolo 7h mi prichádza vlak do mesta a lúčim sa bozkom na líce. Mladšiu hádzanárku vyprevadí žena, ktorá si vzala dnes dovolenku. Idem teda z práce o hodinu skôr a stihnem sa ešte prezliecť a dokonca umyť dlážky. Kamoška Mona je na stanici už 20min. pred odchodom vlaku. Stále vyvoláva, kde sme. Prídeme 2min. pred príchodom. Ja som sa ešte spred baraku vrátil zavrieť vodu a odpojiť kanvicu. Inak ako behom, či klusom ani neviem chodiť. Nastúpime do nového dvojposchoďáku prezývaného Jánošík. Za 90s uháňame 160km rýchlosťou do Hovadova. Lístky kúpila Mona, lebo jej dcéra má na Slovensku vlaky zdarma. V Hovadove čakáme takmer hodinu na Eurocity Metropolitan do matičky stovežatej. Vôkol sa motajú všelijaké stratené existencie. Najprv stojíme vonku, keďže však fúka, Mona rýchlo dofajčí a čučíme vo vestibule. Partia cigánov, asi vreckárov sa rozdeľuje. Okrem toho sa po stanici motá rómske dievča. A rôzni kontajneráci. Nástupište pražského vlaku sa objaví 10min. pred príchodom. Čakáme pred podchodom a akonáhle sa objaví na tabuli 3, masa ľudí sa pohne do tunela. Vlak dosupí s miernym meškaním. Vozne ťahá lokomotíva od Škody s oficiálnym menom Zátopek alebo tiež Porše podľa dizajnovej kancelárie. Rušňom hrozí zánik na českých dráhach, keďže nesplňujú bezpečnostné normy. Vozeň máme hneď za jedálenským. A kupé na začiatku. Vyženieme nejakého pána, trocha sa spraví rošáda a sedíme na zakúpených miestach. Akonáhle sa pohneme, vyťahujeme Debrecínske bagety so šunkou. Pán oproti sa stále vrtí na sedadle a stíska v rukách tašku ako keby v nej prevážal poklad. Vedľa mňa sedí postaršia a objemnejšia blondína, ktorá sa na našej kompánii uškŕňa. Cesta tmou je dlhá. Čítam knihu. V Brne vystúpi väčšina ľudí. Pánko, ktorý sa nevedel usadiť aj dievčina zmizli. V kupé zostaneme len my štyria. Posuniem sa ku chodbičke, aby si malá mohla vyložiť nohy. V Brne nemôžem nevidieť bazár, kde dočasne skončil náš Sopel. Mona nám s dcérou zje ponúknuté Milka sušienky. Ja neskoro večer ani nechcem. Otvoria si aj čipsy. Páči sa mi, ako Mona znervóznie (asi z nedostatku nikotínu) a stále sa vracia k čipsom. Otvorí, vezme si dva a zatvorí. Položí na dosku. Dochrúme, znova vezme vrecko a zopakuje. Toto spraví niekoľko krát. Fajčiť mohla len v Břeclavi, kde sme mali dlhšiu prestávku. Čakali sme na prípoj z Poľska. Tým sme i nabrali 10min. meškanie.  Baby šli do jedálenského vozňa na pivo, ja som podriemaval. Upútal ma Masarykov most v Kolíne. Pojazdný hajzel nič extra, ale aspoň nepáchne príliš. Vpálim do kabínky týpkovi, ktorý sa nezamkol.  Konečne vchádzame okolo 22.15h do veľkomesta. Mona sa teší na metro, jej tínedžerka so šiltovkou, na ktorej má kapucňu z mikiny, čuší. Vlastne som ju počul povedať za tri dni tak zo 5 viet. Vystúpime a Mona si ide do nádražnej Billy kúpiť malé plechovkové pivo. Šli by sme možno aj do mesta, ale väčšina krčiem je otvorených do desiatej a je pol jedenástej. V automate sme si kúpili trojdňový lístok za vyše 330 kačenek. Deti, zdá sa, nemajú zľavu. Nemilá je správa, že naša linka metra C bude z časti odstavená. Budeme musieť prestupovať na kyvadlový bus. Ponoríme sa do rúry a čakáme na spoj smerom na Háje. Vstupujeme v Káčerove. Pešo sa presúvame na ulicu Na Úlehlí. Vediem ja, pretože Monina navigácia sa hneď nechytá. A keď sa "našla" rada by nás viedla cez uličky. Ja idem rovno po Michalskej a za Večierkou doprava. Vo vlaku nám Mona ukázala fotky domu, no je tma a všetky vyzerajú rovnako. Barak je staršia, trojposchodová budova. Pri strmom vchode do garáže šikmo parkuje zelená Fabia. Obýva ho asi šesť rodín, prevažne dôchodcov. Oproti je osemposchodový činžiak (sprvu som si myslel, že byt bude v ňom). Otvárame malú hnedú bráničku a stojíme pred drevenými dverami. Zamykať sa musia, i keď je na dverách guľa. Byt je na samom vrchu. Zvyknutí na automatické osvetlenie hľadáme po tme vypínač. Mona odomkne kľúčom dvere, ktoré majú i elektrický kódovací zámok (nepoužíva sa) a vchádzame do priestranného trojizbového bytu. V prvom rade ma privíta všade sa povaľujúce oblečenie, topánky, či na koženej pohovke na chodbe, zemi, diváne alebo na posteliach. Spálňu nechám Mone s pubertiakom, ja sa zložím v izbe chlapca, žena v dievčenskej izbe. Chlapec má neskutočný bordel tínedžera. Dejavu s izby našich dcér. Nevybalený kufor slúži ako šatník odkiaľ si len berie veci. Na zemi rifle, tričká, ponožky, káble. Stolička tiež plná vecí, rovnako sušiak. Ani sa nemám kde zložiť. Mona vezme jeho posteľnú bielizeň aj s plachtou a hodí na sušiak. Donesie mi čistú plachtu a periny. Sám si ich navlečiem. Obzriem si byt. Chodbe dominuje veľká politická mapa sveta. Oproti dva roky starý kalendár. Na dverách do spálne plagát kokpitu Jumba. Majiteľ P.G. je pilot a plagát slúži ako pomôcka pre trénovanie kabínových postupov. Podobný plagát je v chlapčenskej izbe. Že je domáci pilot, vidieť najmä v obývačke, kde má suveníry s ciest po svete. A tak obraz Budhu leží vedľa malého vianočného stromčeka v popredí s modelom B747 bez dvoch motorov. K zbierke patrí veľkonočný zajac, suché jaburátka a nad nimi obrázok Dalajlámu. Vôkol rozložených kopec ďalších serepetičiek. Na pohovke je pohodená časť paplónu. Veľkú TV ani nezapíname. Na poličkách sú bedekre, modely lietadiel a kapitánska čapica. V sekretári ležia v rámikoch obrázky detí. Syn sa tuším na otca podobá, očami i dcéra. Na jedálenskom stole je ešte kus chleba a zelenina. Nad jedálenským stolom je značka klubu Jet lag a pohľadnica zo silvestrovského výstupu na Marhát. Riad v malej kuchynke je umytý, no linka je plná blbostí. V izbe veľkej slečny dominuje čierne piáno a klávesy. Nedalo mi a brnkol som do neho. No naučený na mäkké klávesy som vylúdil len pár nesúvislých tónov. O jedenástej večer. V izbe bol prach a drahej sa kýchalo. V kúte pleseň. Byt slúži len tínedžerom na občasné spoločné chvíle s otcom. Rodičia sú rozvedení. Kúpeľňa je o5 naprataná uterákmi a bielizňou. Je malá i vďaka veľkej práčke. Vaňa pamätá lepšie časy a odtok už ani nie je odtok, skôr zátka. Vecko je čisté a spoločnosť mi na tróne bude robiť časopis Vesmír a čierne diery. Jednu takú mám pod sebou. Pred spaním si vyvetrám izbu. Je pomerne chladno, okolo 7-8°C. Pre polnocou líham do postele.

 

Veľký Piatok

    Ráno o šiestej ma Mona budí vzdychaním a inými telesnými prejavmi z ďalších otvorov. V stene je okrem normálnych dverí na chodbu ďalší vchod do obývačky zakrytý len posuvnými dverami. Otvoriť sa asi nedajú, lebo z druhej strany je celoročný multikulti stolík (bože, ako by sa potešil môj zamestnávateľ) ako som písal vyššie. Vstávam o pol siedmej a idem na prieskum okolia. Behom. S Monou si predtým vymeníme telefónne čísla, aby som sa dostal dnu. Baby majú zápasy až pred obedom, mám čas objavovať krásy štvrti Michle. Zabehnem dolu po ulici Na Záhonech. Ďalej je železničná trať odstavnej stanice Praha-jih, takže sa vraciam akoby s5 hore briežkom. Okolo pekárne Kabát, vyzerá opustená, za ňou sú sutiny z nejakej stavby, klusám k Ohradni, kde sú nejaké staré budovy. V domnení, že je tam chodník blúdim v kroví, ale je tam len plno odpadov a útočisko tulákov. Prebehne mi cez cestu divý zajac. Keď len zviera, je to v poriadku. Idem na asfaltový chodník plný smetia a pomedzi domy cez potok Botič sa ocitnem na rušnej Plynárenskej ulici. Nado mnou je Tyršuv vrch, preto sa rozhodnem vybehnúť hore. 

Pražská štvrť Michle.

    Umelo vytvorený kopec (predelením vrchu Sychrov železnicou) bol v 19st. sídlom Sokola. V súčasnosti je na vrchole lukostrelnica. Výhľad zo zalesneného kopca nie je bohvieaký. Vidieť štvrť Michle na juhozápade so starou vodárenskou vežou, východne leží plynáreň a tepláreň. Obídem si kopček a druhou stranou (severnou) zídem dolu. Stretám bežiaceho kolegu. Vydám sa za ním ulicou

Pod Starkou. Otočím sa však s5 a vybehnem na Kapitol. Nevysoký trávnatý kopček s detským ihriskom na vrchu. Na severe je vidieť Žižkovsky vysielač a na západe sídlisko. Na juhu výhľad zakrýva Tyršuv kopec. Zbehnem dolu a popri potoku Botič (práve on je "vodou hučící po lučinách" v českej hymne) sa pomaly vraciam hore Michelskou k bytu. Míňam malý parčík Na Zápolí a už som pri našej ulici. Skočím do potravín Eso po raňajky, ale prekvapká má úbohý sortiment pečiva. Sladké len šišky a akýsi čučo koláč. Uchmatnem všetky štyri koláče. Nechcem kupovať šunku alebo syr, ktorý nezjeme. Zoberiem ešte vreckový ovocný čaj. Domov ho neponesiem. Vedľa potravín je krčma a hotel Kačerov. Vyzerá skôr ako ubytovňa. Prezvoním Monu a jej dcéra S. mi príde otvoriť. Osprchujem sa v malom priestore vane. Chýba záves a voda je všade. Absentuje mi aj držiak na sprchu. Vetracie okienko pootvorím, ale keď zbadám tmavú šachtu plnú pavučín, hneď ho pribuchnem. Požičiam si šampón, ktorý je položený na poličke. Umyjem sa s ním celý. Žena vzala len ženský sprcháč. Po sladkých raňajkách je akurát čas vypadnúť. Tentoraz nás vedie uličkami Mona. Dcére káže vyhodiť smeti. Puberťáčka je pomalšia ako stojatá voda. V uličke Na Brázde sa pri dome prechádza moriak. Jeho dni sú zrátané, v nedeľu ho už na dvore nevidíme. Ulicou Podle Kačerova pod diaľnicou sa dotrepeme na zastávku metra. Na I.P. Pavlova metro končí spolu s Monou. My pokračujeme busom na Nádraží Holešovice, Mona za nákupmi do Primark na Václavák. Pekná jazda alternatívne nad zemou, kde vidieť kamenného Žišku alebo z Hlávkuvho mosta Hradčany. Stočíme sa popri súsoší Humanita dolu do Holešovic. Pri novej požiarnej zbrojnici bus odbočí doľava a popri bare Cross club, kde sú skulptúry zo železného odpadu tzv. Kovová kinetická plastika brzdíme pri stanici. O5 sadáme do metra a relatívne novým úsekom ideme na konečnú do Letňan. Nasledujeme iné tímy smerujúce k výstavisku. Je hneď vedľa poľného letiska, ktoré je v susedstve vojenského letiska a múzea Kbely. Vojdeme do vchodu, kde to hučí ako v úli. Vo vestibule je provizórna jedáleň pre stovky hladných športovcov. Po stranách sú haly, kde je 6-7 ihrísk. Zápasy v plnom prúde. Na jednej zo stien je rozpiska. Nájdeme Čajočky, ktoré by mali byť na kurte č.7. Po chvíli si všimneme aj značenie kurtov. Kurty sú modré alebo červené plastové rohože olepené bielou páskou vyznačujúcu ihrisko. Pád na rohože je dosť bolestivý. Musíme sa premiestniť do druhej haly. V nej sa už baby rozcvičujú. V menšej hale PVA sa koná hádzaná. Súperom Čajočiek bude tím z ukrajinského Rivna. Chvíľu mi trvalo pochopiť nápis v azbuke na tričkách - PIBNO. Zápas bol otázny, keďže jedna hráčka dokrivkala na lavičku o barlách. Napokon zverbovali chalanov. Našim sa tým pádom rátali body za kôš naviac. Ani to nám nepomohlo a prehrali sme 39:50 . Cez to všetko sme boli prekvapkaní, keď napokon kontumačne Čajočky vyhrali 20:0. Baby šli na obed do kantíny a my sme mali akurát čas kúpiť si v holešovickom MacDonalds niečo zo sebou (v rámci možností franšízy). Kyvadlovým busom na Hlavák a pešo do Sokolovny na Vinohradoch. Bližšie k Vinohradom je zastávka Múzeum. Do kopca sa pomaly sunieme hore. Je takmer jedna hodina a žalúdok pýta svoje. V parčíku Riegrovy sady si sadneme k soche Dívky s obručí a zjeme svoju dávku kalórií. 

 

Športového ducha symbolizuje Dívka s obručí v blízkosti Sokolovny.

 

    U rýchleho občerstvenia sa nedá hovoriť o jedle, tobôž chuti. Spoločnosť nám robia otravné holuby, prípadne prechádzajúci sa pražáci medzi kúskami zelene v centre. Pôjdeme do Královské sokolovny dokončenej nemeckými okupantami v r.1941. V spodnej časti je bazén, nad ním telocvičňa a úplne hore tribúna. Vstupnej hale dominuje socha Tyrša. Tréner sa prihovára svojim zverenkyniam, preto sa len krátko privítame s dcérkou a necháme mu preslov. Idem do haly, žena hore na tribúnu. Na drevených stoličkách nás víta fanklub rodičov zo Slovenska. Majú za sebou prvý zápas s Pardubicami, ktorý prehrali o dva body 15:13. V podstate vyhrávali, ale dievčatám sa pošramotilo v hlavách a záver nezvládli. Teraz nastupujú proti pražským Hájom. Baby zápas dali vcelku v pohode a Háje poslali do hája. Rodičia revali i Lučo trieskal na bubon. Zástavy, rapkáč, všetko znelo. V časomiere nastal posun, lebo sa pokazili hodiny. Preto je program v sklze. Vyhrali 9:5, no baby čakal ešte večerný zápas. Šli na obed nejakému Šmolkovi (žiadna reštika takéhoto mena nie je). My sme si šli pozrieť Prahu s tým, že sa vrátime. Vata bola takmer 5h. Voláme Mone a tá sadá do metra. Pešo ideme na I.P. Pavlovu, kde dáme spicha. Stihneme aj obzrieť si krásne vitráže v kostole sv. Ľudmily na Mierku a Veľkonočné trhy. Šli by sme aj na koncert, ale sme v Prahe kvôli deťom. Čakaním na Monu pozorujeme bohatosť postavičiek na zastávke. Budižničemovia, odkundesi, týpkovia, či slepec hľadajúci dvere do busu. Tuláci, odpadlíci, rodinka zo Slovenska sa víta s príbuznými. Analyzovať ľudí, na zastávke by toho bolo na román. Z podchodu sa vynorí známa korpulentná postava Mony. Na sebe má nové tepláky z Primark. Dcéru nechala na byte. Tínedžerku by reálne túlanie po pamiatkach nebavilo, radšej sa túla virtuálne po sieti. Pôvodne chceli ísť dnes do aquaparku, ale vstupné sa Mone videlo drahé. Preto si boli nakúpiť v Primark, a potom odpočívali v byte. Navrhujem babám ísť na Kampu (Mona chcela vidieť miesto, kde sa natáčali Chobotničky) a pomotať sa malostranskými uličkami. Cez Karlov most potom do centra na pivo k Střídačce. Pred chodením najprv doplníme cukry v kaviarni Costa coffee. Ochutnal som karamelový zákusok. Nič svetoborné. Obsluha v lokáli nie je. Kým nám dôjde, že si musíme sami objednať pri pulte, chvíľu sedíme v kresielkach. Po kávičke šliapeme dolu na Karlovo náměstí. O5 prerušujeme cestu a v DM Mona kúpi pásky na dcérin boľavý členok. Od Tančíciho domu sa zvezieme elinou kúsok k Národnímu divadlu. Po moste Legionárov prejdeme na ostrov Kampa. Na Vltave premáva plno dvojmiestnych lodičiek.

 

Renesančné domčeky na Malostranskom námestí.

   Malá Strana ma upúta kamennými erbami na každom dome. A na rohoch empírové vežičky. Preto sa Praha prezýva "Stovežatá". Dievčatá hľadajú posedenie, resp. krčmu, ideálne vonku. V Malostranských uličkách sú malé lokály a väčšinou kaviarne. Zaujímavý je obchodík s knihami a hrnčekmi surrealistického spisovateľa F. Kafku. V dome na Cihelnej ulici pritom nikdy nežil. Maltezski rytieri. Obídeme barokový kostol sv. Mikuláše na námestí. Motal by som sa úzkymi uličkami s barokovými palácmi aj dlhšie, ale nechcem trápiť chôdzou kámošku. Pretláčame sa davom ľudí na Karláku až k Staromáku. Oproti našej minulej návšteve pred štyrmi rokmi, sa uličky Starého mesta rozrástli o pekárničky s trdelníkmi naplnených zmrzlinou. Rovnako sa mi zdá, že pribudli obchody s cukrovinkami. V jednom sa zastavíme, no nekúpime nič, lebo kým budeme s dievčatami, by sa pelendrekoví hadi, či želé cukríky roztopili. Baby vediem do Týnskej ulice. Střídačku nájdeme, ale je to maličký podnik a aj tých pár miest je rezervovaných. Jedlo len sýr alebo smažák. Preto ideme kúsok na Týn Černému medvědovi. Mona si konečne sadne na priečelí reštiky. Nad ňou je čisto ženský hostel. Baby si objednajú pivo, ja proseco. Prešli sme starou Prahou asi 5km. Je čas sa premiestniť na Vinohrady. Najlepšie bude zelenou linkou A metra z Václaváku na Náměstí Míru. Na Mustku si v Albertovi kúpime zapekané rožky na raňajky a dlhým eskalátorom sa ponoríme pod Václavák. Drahá si chce overiť teóriu značenia staníc farebným štvorčekom. Na jej 100% potvrdenie nám chýba žltá trasa B. Baby hrali večer zápas proti Plzni. Napriek únave ju zdolali 11:5. U dcérky sa prejavili emócie a asi aj únava. Naši hádzanári bývajú kdesi v Ládví na druhom konci Prahy. Preto po sprche sa šli presunúť busom a metrom na sever Prahy. Staršie baby to odtiaľ majú bližšie k hale. S Monou sme šli na Vinohradskú ulicu, že sa presunieme k známej krčme U Fleku. Lenže sme sadli do zlej električky, ktorá šla kdesi do Michle. Na Belehradskej sme sa preto vrátili na I.P. Pavlovu. Mona bola hladná a už sa jej nechcelo motať. Preto si v KFC kúpila nugetky a sadli sme do najbližšieho podniku Kozlovna Tylák na Tylovým náměstí. Slušný podnik s Kozlom na stene. Baby si objednali rezané, ja dva deci Chardonnay. K tomu utopenca a domáce čipsy s omajdami. Nečakali sme plné dva taniere čipsov. Ledva sme ich zjedli. K vínu som si od smädu objednal džbán citronády. Podaril sa mi rozbiť pohár na vodu klepnutím o stopku vínového pohára. Tomu sa nestalo nič. Čašník pohár bez slova vymenil. Baby som pozval ja, platila napokon drahá. Nenechali sme ani dýško, čo má mrzelo. Drobné som nemal, Mona sa tentokrát nechytala. Prispela 30 korunami u Černého medvěda.

Metrom s5 do Káčerova a pešo na byt. Kufrujeme tmavými opustenými uličkami a trasa sa predĺži. O5 líham do postele po 23h.

Biela Sobota

    Vstávame skoro, lebo o pol deviatej je basket zápas. Ani tak nie na zápas sa tešíme na malé americké mažoretky, ktoré sú veľmi zlaté a dnes by mohli prísť na zápas s našimi. Metrom a busom sa presúvame do Letňan. Ide s nami i Mona, dcéru necháva doma si pospať. Na foto tašku si pripnem Darth Vadera a môžeme vyraziť. Moriak dnes ešte hudruje na dvore. Mažoretky si sladko spinkajú a ja už stojím s foťákom na kurte. Raňajky sme po včerajšej neskorej večeri odložili na neskôr. Po zápase si od malých dievčatiek kúpime párok v rožku. Zápas baby začali dobre. Vyhrávali po prvej štvrtine 10:0. Až do poslednej štvrtiny si držali 10 bodový náskok. V 35min. však prišiel zlom. Dostali tri koše behom minúty. Úplne ich to zaskočilo a psychicky sa položili. Po chvíli je vyrovnané a nakoniec ich Američanky zo základne v Stuttgarte porazili. Neskutočné, som zostal v úžase, zložiť sa v takmer vyhranom zápase. Trénerka im mentálne tiež veľmi nepomohla a oddychový čas vzala neskoro. I rozhodcovia boli predposraní z Yankeeov. Žena si šla hlasivky zodrať, hecovala i dievčatá na lavičke. Mona sa nemohla na to dívať, odtrhla sa a šla pre dcérku. Sľúbila jej ZOO. No nič, hodili sme to za hlavu, čakal nás ďalší súper z Kralup nad Vltavou. Baby telnaté naše dievčence porazili. Ako jediného súpera. I tak mali zlatú medailu, lebo bolo málo tímov a celé to je akési zamotané. V kantíne som si dal americkú tortu Red Velvet (posraní boli z Yankeeov aj v kaviarni) a bol čas sa presunúť do hádzanárskej haly. Metrom na Nádraží Holešovice a odtiaľ cez celú Prahu elinou 17 až na sídlisko Libus. Takmer hodinová jazda centrom a odľahlými štvrťami veľkomesta. Popri filozofickej fakulte na nábreží Vltavy, kde pred Vianocami šialenec postrieľal 14 ľudí a doteraz na nej vlaje čierna zástava. Za centrom elina prechádza okolo storočnej Podolskej vodárne, ktorá po rekonštrukcii o5 zásobuje celú Prahu. Na jej priečelí sú sochy, ktoré predstavujú alegóriu rieky Vltavy a jej prítokov. Popod Branické skály cez sídlisko Modřany, sa šplháme hore do kopca k Meteo stanici, či observatóriu. Pri Meteo veži vystupujeme. Stretáme rodičov jednej z hráčok D.H. Spolu ideme k bejzbalovému ihrisku klubu Tempo. Zrovna vonku sa nejaký zápas odohráva, ale nás zaujíma, čo sa deje vnútri zapožičanej haly. Švédky sa rozcvičujú a bežia popri nás s revúcim reprákom. Naše baby sú dole na trávniku a začínajú s rozcvičkou. Odkukali cvičme v rytme a púšťajú si hudbu tiež. Sme tam s nimi, ale pochopiteľne nezasahujeme do rozbehu. Súpera brali baby s rešpektom. Naveľa vydali zo seba všetko a pomerne silný tím porazili. Žena vraví, že sa zľakli skandujúcich rodičov. Malé prekvapenie turnaja. Klub mal šatne v kontajneroch. Vo vnútri ma ovalil strašný smrad. Do haly sa púšťalo na dvere s alarmom a občas sa museli zavrieť, aby sa nerozzvučal alarm. Dievky na obed sedeli v klubovej reštaurácií. Nám so ženou obed nechceli do tretej spraviť, lebo hádzanári mali prednosť. Zhodou okolností však jeden obed ostal po asistentke, ktorá šla do nemocnice za kolabujúcou dcérou. So ženou sme sa teda o zvyšnú porciu podelili. Ja som si však robil zálusk na pravý český gulášek. Potykali sme si s dedkom brankárky a maminou spojky M. Žena si dala pivo, ja kofolku. Čakal baby ťažký súper, ktorý valcoval všetky tímy v skupine. Doslova. Najťažšie pripadlo na koniec. Lotyši klubu Salaspils SS hrali veľmi tvrdo. Typická ruská škola. Odstavili nám po troch minútach najlepšiu hráčku D. S podozrením na otras mozgu skončila v nemocnici na Bulovce. Nemohol som sa na to pozerať. Ledva sme prepasovali do ich siete jeden gól. Skončili sme prehrou 17:1. I tak sme zamotali skupinu víťazstvom nad Švédkami a napokon s lepším skóre skončili druhé v skupine WD. Veľká strata bola pre nás D. ležiaca na urgentne. Našťastie ju na druhý deň pustili. Ešteže mala pri sebe rodičov. I sestru L. onehdá basketbalistku v Čajkách. Unavené baby i vykričaní rodičia sa presunuli po sprche na večeru do Ládví. Masér, čo je jeden z rodičov sa dnes zapotí. My sme vystúpili pri Národním divadle a naše kroky smerovali k Flekum na guláš a miestne tmavé pivo. Lenže vonku 20m rad hladných a smädných ľudí, takže sme len prešli okolo veľkých visiacich hodín nad podnikom. Vnútri lákala hostí heligónka. Možno, keby bola otvorená terasa, máme šancu na chutnú večeru. Ďalšou alternatívou bola krčma U Pinkasu na Jungmanovom námestí pri Václaváku. Ale i tam postávali ľudia čakajúc na miesto. Tak sme sa elinou 36 odviezli na Karlák. Z eliny som uvidel plzeňskú reštiku U Sedleřu. Navrhol som opustiť voz (pôvodne sme chceli ísť na I.P. Pavlovu). Mrkli do menu vo vitríne a mali i gulášik. Už sa nám nechcelo motať, preto sme zišli dolu schodmi do lokálu. Práve včas, lebo sa začali pomaly trúsiť ľudia, keď sa centrum zaplnilo. Dobre, že sme nešli Flekom včera. Asi by bol rovnako plný ako dnes. Žena volala i Mone, no jej sa už nechcelo do mesta. Objednali sme si výborný guláš z hovädzieho krku s typickými karlovskými knedlíkami. Môžem odporučiť. Obsluhovali typickí hostinskí s pivnými bruškami. Dokonca objednávku písali na papierik, čo sa už dnes nevidí. Ale platiť kartou šlo. Zatiahol som večeru. Okolo deviatej sme boli na byte. Dal som si sprchu. Na dobrú noc si otvorím malé brut šampáňo, ktoré som dostal od Mony k meninám. Ležiac v posteli mi nad uchom lietala muška alebo snáď komár? Zažnem, zmizne. Zhasnem, bzučí mi pri uchu.

Veľkonočná Nedeľa

    Čas som si na náramkových hodinách posunul dozadu, ale posúval sa dopredu! Výsledkom polihovania bolo, že sme zaspali. Až keď som mrkol do telefónu, vidím 7.40. O hodinu začína zápas. Žene prišla o 7.35 správa: "Sme v električke". Nestíhame. Mona nám spraví čaj a kávu. Rýchlo dať bordel do pôvodného stavu, zjem zapečený rožok a môžeme vypadnúť. Moriak sa neprechádza za plotom. Skončil najskôr na pekáči. Stará pražáčka vchádza do metra a ja viem, že súprava príde. Aj sa tak stane. Na I.P. Pavlova presadáme na elinu č.22 do Strašníc. O5 máme vyhliadkovú jazdu Prahou. Popri polorozpadnutej firme Koh-i-Nor, ktorá ešte donedávna (2022) chrlila gombíky a spinky (ceruzky sa vyrábajú v Č. Budějovicích) a veľkom štadióne Slávie. Vystúpia pri ňom Nemky, ktoré v eline driemali. "Raus", zavelí tréner a lenivo sa vysúkajú z vozňa. My pokračujeme pár zastávok do Starých Strašníc na Pruběžnu. Vytlačené tabuľky nás smerujú k hale FK Union. Cez starú železnicu na kopček, z ktorého je celkom pekná vyhliadka na Prahu. Náš byt je odtiaľto vzdušnou čiarou tak kilometer. Pešo asi 5km. Spojmi sme šli okľukou. Na severe je pekne vidieť 4 hviezdičkový hotel Don Giovanni a Žižkovskú vežu. Na západe vidím dokonca až Strahovský štadión a betónovú džungľu Nové Butovice. Šiel som sa po prvom zápase prejsť vôkol, ale malý areál je obohnaný plotom. Prvý súper našich hádzanárok bol z neďalekých Vršovic. Prišli sme na druhú polovicu. Baby vyhrávali o 3 body. Tento náskok si udržali až do konca zápasu. Skúsila si zahrať i otrasená D., ale o5 spadla a pre dnes to radšej zabalila. Baby boli ale radi, že je v poriadku. Rodičia už len škrehotali, čo mali odpísané hlasivky. Ani tréner nevládal dávať pokyny, resp. ho nebolo počuť. Vonku sme si posadali na lavičku, tréner baby veľmi pochválil. Náš malý klub dosiahol historický úspech. Baby sa akosi netešili. Asi boli unavené. Dal im na hodinu rozchod a šli do šatne. Drahej som kúpil pol deci kávy. Dcérka prišla za nami, že niektoré baby už nechcú bojovať a túžia mať turnaj za sebou. Čakal ich znova ťažký súper - Slávia Praha. Prestížny klub, jeden z naj v Čechách. Na začiatku kapitánka podala súperom oplátky a malú vlajočku nášho klubu. Pekné gesto, oceňujem nápad. Slávia hrala úplne inú hru a pritom jednoducho. Boli však neskutočne rýchli. Naše dievčatá len čumeli. A vraj hrali i staršie, čo niektoré vyzerali, že naozaj boli. Zápas nebol taký tvrdý ako včerajší a viac sme strelili i gólov. Moja dcérka tri zo sedmičiek a ostatné dva akosi prepasírovali cez betónovú obranu ďalšie dve dievčatá. Nikto nečakal, že porazia veľký klub, veď už ani oplátky tréner nemal. I tak sme dievčatám po zápase skandovali "Ďákujéme". Napokon skončili ako 23. zo 72 nastúpených európskych tímov. Skutočne veľký úspech malého klubu i napriek zraneniu dvoch kľúčových hráčok. Starším žiačkam sa podarilo iba remizovať a druhý zápas prehrali podobne ako naše. S dcérkou sme sa rozlúčili, domov pocestuje až zajtra. Skúsime stihnúť basketbalové medailobranie v Letňanoch. No v metre volá staršia, že sú v druhej súprave mieriacej na Holešovice. V Proseku teda vystúpime a počkáme na ďalší spoj do Holešovic. Cestou busom ma upúta klietka basketbalového ihriska uprostred rušnej lice. A tiež veľká predajňa bicyklov. Na Hlavním nádraží baby nájdeme podopierajúce pilier stanice. Nájde si nás aj Mona, ktorá v salóniku RJ čaká už od obeda. My sme ešte nejedli a na hlaváku ani nejaký veľký výber okrem Burger King nie je. Von zo stanice sa nám nechcelo ísť. No možno sme mali. Rýchle občerstvenie je veľký omyl. To už aj ten Mac Donalds je lepší. Čudná chuť hamburgera v žemli  a zopár hranolčekov. Nenapravil to ani bezodný nápoj. Vôbec som si nepochutil, ale kalórie som dostal. Hľadáme po stanici nejaký vhodný darček pre babku, ktorá vykrmuje naše morča. Po prelezení celej stanice od vrchu po spodok aj tak skončíme pri mojom návrhu kúpiť jej čokoládové pralinky. V krabičke hádam nejak cestu k nej prežijú. Vbehneme ešte do Billa kúpiť basketbalistkám detské šampanské a niečo sladké na cestu. Vrátime sa k zlatým dievčatám, ktoré sa presunuli k modelu stanice z Lega. Mona sa tiež presunula k športovcom. Pár foto. Prišla správa, že bude zaradený iný vozeň. Žiadne bližšie info, takže uvidíme. Náš vlak stále nemá dané nástupište, ale trénerka L. zavelí na presun. Vraj je pri zábradlí zlý vzduch. Presunú sa však len o 10m pod tabule. Konečne sa objavilo nástupište 5S a všetci sa húfne pohli na severnú časť stanice. Vedie Mona. Vozeň máme na opačnom konci súpravy. Je celý strieborný a počmáraný sprejom. Vskutku zaradili iný vozeň oproti žltej farbe dopravcu RJ. Poprehadzované sú asi aj sedačky, preto sa spustí rošáda, aby každý sedel s kým chce. Neviem si napr. predstaviť, že by rozsadili matku s dieťaťom. Stevardi nechávajú zasadací poriadok na ľudovej tvorivosti. My čakáme, kým sa vlak pohne, a potom poprosím šikmáča nech si presadne. Na druhý krát zareaguje a sadne si vedľa blondíny, kde som sedel ja. Cesta nudne ubieha krajinou. Pred Pardubicami míňame tepelnú elektráreň Chvaletice, 3. najväčšieho smrada v Česku. V Kolíne ma o5 zaujme Masarykov most cez Labe. Okolie trate je plné mokradí. Za Poříčanmi sa trať scvrkne z troch len na dve koľaje. Chvíľu vydržím sledovať krajinu, ale otravujem ženu, nech mi vyhrabe knižku. Na úspech zlatých báb si pripijeme ovocným ciderom. Dlhšiu prestávku máme v Břeclavi. Asi sa menia rušňovodiči. Po Kúty ide iba jedna koľaj, lebo sa už druhý rok opravuje most. Spomíname s drahou, ako sme minulý rok popri rieke Morave šliapali. Vidíme i plynové potrubie cez rieku. Pred Blavou sadne na kraj tma. Stojíme v Hovadove 15min, Mona stihne i cigu. V Trnave pristúpi napitý pár a zadarmo sa vezie po náš domov. Na stanici príde veľké zvítanie a jeden tatko pustí i We are the champions od Queen. Pravdupovediac inak ani nemohli skončiť. Jeden tím kontumačne prehral. Jeden porazili. Staršie šli do Brna na iný Veľkonočný turnaj. Klub sa proste nedohodol kam pôjdu ani s kým. Tak si trénerky urobili po svojom. Aby si baby vôbec zahrali, hrali so Slovenkou a americkým Eagles. Mona zmizla na taxík bez rozlúčky. Po pol deviatej večer otvárame dvere do bytu.

 

Akadémia rodičov uvádza: Trapáčky

 

  "Och!", volá hroch.Naše dievčatá sú už v pubertálnom veku. Fyzicky. Akné, maľovanie nechtov a handry sa riešia na dennom poriadku. Staršia je po birmovaní duchovne už dospelá. Mentálne sú obe stále deti. Akurát odvrkujú jedna viacej ako druhá, čo ako deti nerobili. Najhorší pičung je turistika, v robotné dni škola. Na výlet ich dostaneme len pod hrozbami alebo návštevou MacDonalds. Do školy chodiť si viac menej zvykli. Ranné kakavko už im nechystám. Robia si mliečny koktail alebo ľadovú kávu (cez deň). Ovocie okrem jablka, prípadne banánu nehrozí dostať do huby. Aj to sa stáva, že nájdem zvyšky po troch dňoch v obedári. Mladšia robí desiatu staršej, pretože tej sa nechce. Nie raz sa stalo, že šla do školy s prázdnou-nestíhala. Víkendové raňajky sú v znamení hrste cereálií s mliekom. Pečivom staršia opovrhuje celkovo. Okrem sladkých šišiek. 

Staršiu na odvolanie prijali do gymnázia. Bola na chvoste, po odpadnutí špekulantov sa asi nejaké miesto našlo. Tupelo sa po monitoroch, kde proste spanikárila, vykašľala na učenie. Nahliadol som do testov a veru i ja som zalomil rukami nad triviálnymi chybami zo slovenčiny. Slovo „pretože“ dala ako predložku. Uvádzaciu vetu určila systémom hula  hop ako prvú v texte. Aj ja viem, že uvádzacia veta je iba v priamej reči. Matiky (nerovnice, slovné úlohy) som sa, rovnako ako môj potomok, nechytal. Hodnotiaca mladá učiteľka povedala, že možno sa nájde inde. Teraz má šancu dokázať, ako veľmi sa míýlila. Po prijatí sme mali len pár hodín na rozmyslenie (pani sekretárka o tretej pichala odchod), za nami stáli ďalší v poradí. Žena dcérku presvedčila. Alternatívou bola zdravotná laborantka v Trnave. Už sa videla vegetovať na ľahšej škole, kde spravila príjmačky ľavou zadnou. Keď sme však videli postávať tie typy báb na príjmačkách v Trnave, neboli sme ako rodičia presvedčení o výbere. Má na viac. Každé ráno si teda pípa na vrátnici gymnázia. Vybavil som jej ISIC kartu. Len tie zľavy nie a nie využiť. Zasa také terno to nie je. Začiatky sú, ako na každej novej škole, ťažké, ale postupne dochádza k mitigácii situácie. Nadáva takmer na každého učiteľa, hlavne na triednu. Učí ich chémiu a biológiu. So starou fyzikárkou tiež nebudú kámošky. "Vy ste nepísali (písomku), tak ven. Aby ste nepočuli odpovede", poslala jedného študenta z triedy. " Nerobte sa múdrejší ako ste", schladí hlásiacich sa šprtov. "Jednotkou merania uhla je radián. Ale tí, čo u D. prepadli, móžu v živote používať aj stupen". Nuž, bude si musieť zvyknúť. Pochopila, že škola je náročná (patrí medzi dvadsať naj gymplov v krajine) a pripravuje sa priebežne. Bojuje s cudzími jazykmi. Potom, čo nepochopiteľne zrušili ruštinu, sa prihlásila na nemčinu. Učiteľka im odkázala: "Ked ma budete na pol roka prosit o známku, móžete mi do riti fúkat". Keby len s cudzími. V diktáte z rodného jazyka napísala Bratislavský hrad s malým b. Varia im študenti z hotelovej akadémie. Pochopiteľne pod dozorom kuchárok. Stáva sa, že jej bývalé spolužiačky zo základky nevyhovejú jej chutiam a odhlási sa. Čo sa udeje na týždennej báze. Cestoviny s pestom alebo vifónka sú lepšie alternatívy ako ryžový nákyp. Koncom septembra mali imatrikulácie. Témou bol pirát. Na poslednú chvíľu si zohnala nejaké malé rekvizity. Ako trieda vyhrali nejaké súťaže, ktoré im tretiačky pripravili v telocvični. Vyzdvihnúť som ju bol okolo desiatej večer. Veríme, že náročnú školu dá a posunie sa po štyroch rokoch vyššie. Napokon je to jej cieľ. Študovať za lapiducha. Apropo. Začína si sama dávať paralen, keď má bolesti. Snažíme sa jej to vyhovoriť. Kámoší sa so šprtkami (v lavici sedí s dievčaťom zo škôlky), azda ju potiahnu. Ako sa hovorí: Kto chce lietať s orlami, musí vstávať z vrabcami“. Snáď nebude ľutovať, ani nám medicinbal neskôr neotrieska o hlavu. Staršia číta viac ako mladšia. V hľadáčiku má sedem kníh!  Ale vystačí si aj so seriálom Stranger Things. Pozerá ho už tretí krát. Namotala naň aj mladšiu. Ešte v apríli žiadali sme o dotáciu na notebook v rámci projektu Digitálny žiak. Vyjadrenie prišlo po pol roku. Vybral som počítač, aby som aj ja mohol hrať na ňom hry. Ak mi potomok dovolí. Ako relax a prevetranie hlavy stále účinkuje v panoptiku panáčikov pod miestnym basketbalovým klubom. 50Eur mesačne platím viac menej zbytočne, ale aspoň sa nefláka. Tím hrá nesúťažne, môže hrať aj za mladšie. Na zápasy máme od nej zakázané chodiť. So staršími nechce trénovať, nepáči sa jej trénerka, ktorá protežuje svoju dcéru aj s jej mizivou hrou. Zaujímavé, že s trénerkinou dcérou sú dobré kámošky. Ak má veľa učenia, zostáva doma. Večer býva občas vypľutá ako štolverka. Je taká naivná, bojazlivá (či lenivá?), stále akási nedospelá. Možno je aj dobre, že ju zatiaľ máme pri sebe. Upratovať veci v izbe ani nevládzem. Jednak to mám zakázané a potom by ma iba triafal šľak. Pozbieram aspoň odpadky a handry zo zeme. Tak ako tieto spomienky.

Mladšia dcérka je iné kafe. Ich jediná trieda v ročníku sú totálne skrachované existencie. I celá škola sa ocitla tento rok, nie raz, v správach. (opitá učiteľka, štvrták atakoval nožom spolužiaka). Niektorí odišli, prepadli alebo sú retardi, naj kámošku má na dištančnom, polovica sú Ukrajinci. Hrozí, že ich ostane čochvíľa 8 v triede. Po pol druha roku sa im vymenila triedna učiteľka. Dcérka sa prispôsobila väčšine flákačov, a tak aj jej učenie a ochota navštevovať štátnu ustanovizeň vyzerá. Rozumu má dosť, hrozne túži byť dospelá. Nie je predmet, kde by nemala zlú známku. Zle sa mi na štvorku, päťku pozerá ako rodičovi. Lepší darček k narodeninám si nemôžem želať. Týždeň sa snažila učiť a znova sa naklonila na stranu flákačov. A ešte sa srdila, že ju nepochválime. Pohybuje sa na akejsi sínusoide dobrých a zlých známok. Niekedy mi to pripadá, že učitelia preceňujú triedu, aby školu kvôli prospechu nadobro neposlali do "kytičiek". Tablet budem asi o5 zamykať. Ešte pred koncom školského roka doniesla poznámku, že hrala karty na vyučovaní. Je to rebel. Mudruje a autoritu kantora príliš neberie. Chodí na hodiny nepripravená, ale vždy je pripravená,  čo povie. Ale kto, čo, s kým, vie rozprávať hotové slohové práce. Len na zlú tému. I preto, že kvákala pod balkónom so spolužiakmi. To sme jej zatrhli potom, čo sa aj susedia sťažovali. No a teraz tam sedáva dakto iný. Napriek tomu spolužiaci sa ju pokúšajú vytiahnuť von. Ešteže má tréningy. Ani nechcem vedieť, s kým a kde trávi čas, dokiaľ sa jej uráči prísť o pol tretej domov. Hádzaná ju baví len sa posúva ďalej pomalšie. Tréner tvrdí, že sa bojí útočiť na bránu. Postupne sa však osmeľuje a v zápase s ťažkým súperom dala 5 gólov! Od mamy má za každý gól motivačných 10c. Je aj pomalá - vďaka nadváhe. Koľkokrát si už dala sľuby, že obmedzí jedlo... Od dieťaťa ani nečakám, že ich dodrží. Stredy trávi dve hodiny so svojráznou umelkyňou v ZUŠ. Ani za tie roky sa nám nepodarilo dohodnúť na termíne, ktorý by nekolidoval s hádzanou. Vraj prestupom by pani magistre triedu pochovali. Keďže ja dcérku neinzultujem ako mama, lepšie si rozumie so mnou. Vraj.

Obe nosia vyberací strojček na zuby. I preto, že staršia má stále mliečne zuby. Je oneskorenec. Lekárke chodia samy. Páči sa mi, že zubárka sa s nimi baví ako s dospelými. Nosia ho poobede a pravidelne si musia uťahovať drôty kľúčikom. Inak zdravotnícke zariadenia nenavštevujeme. Až na prechladnutie sa babám choroby vyhýbajú.

Večerať sa snažíme pri stole spolu, pokiaľ to tréningový rozvrh dovolí. Spať chodia pomaly už neskoršie ako rodičia. No a takto nám rýchlo uplynie školský deň. Večer hromženie, plač na chabý školský výkon alebo úlohy. Jedna choreografia strieda druhú. Cez víkend zápasy alebo nejaký ten výlet, ktorý väčšinou absolvujú iba rodičia. Decká ležia s tabletom alebo s telefónom na posteli, staré morča v klietke bez wifi. Čas merajú len hladom.

Čo nás čaká budúci rok? Úspešne skončiť ročník v škole. Ortodoncia sľubuje fixné strojčeky. A snáď prežije i momentálne choré morča.

Stanovanie v Krupine

Názov expedície: Trudy

Heslo: Kozy, ovce i svine na Krupinskej planine.

1.7.22 Kde srnky dávajú dobrú noc

    Júl začína horúcim počasím a Túlavé Kapybary začínajú, ako väčšinou, prázdniny stanovačkou. Tentoraz skúsime nový kemp na Krupinskej planine poblíž Cerova. Cesta ubieha plynule. V Leviciach zdržuje výstavba nového kruháča a v Hontianskych Nemcoch novej cesty. Krátky úsek z križovatky na Krupinu do Bzovíka je rozbitý. Zastavujem na hraniciach planiny pri opevnenom kláštore Bzovík. Vôkol objektu z 12st. je chodník lásky. Na lavičkách sú veľké červené srdiečka s romantickými heslami. Hneď pri vchode je malá podzemná miestnôstka s kasičkou a obálkami. Do obálky sme vložili 5Eur na točité schody a podpísali sa. Meno našej rodiny by sa malo objaviť na pamätnej tabuli. Na oplátku do tašky som si vložil pohľadnice. Aspoň netreba chodiť do krčmy pri štadióne. Nakukli sme postupne do všetkých štyroch vežičiek. Západná veža má kachličkovú podlahu. Asi slúži ako šatňa pri rôznych kultúrnych vystúpeniach. Necitlivá snaha o obnovu v šesťdesiatych rokoch 20st. je markantne vidieť vo východnej veži, kde sú miestnosti so zárubňami a natiahnutou elektrikou. V poslednej vežičke je vidieť vybetónované točité schody. O5 blbosť pri pokuse o renováciu v minulom storočí. Chýba im len zábradlie, na ktoré sme prispeli do kasičky. Z unikátnej pamiatky (v kláštore boli prvýkrát použité zvony na území Slovenska) tak zostal nechutný gýč. Aspoň kaplnka zostala v pôvodnom stave. O jej súčasný vzhľad sa zasa postarali ustupujúce nemecké vojská počas II.sv. vojny. 

Bzovík - kláštor prestavaný na hrad.

    Cestička na múroch sa nedá prejsť dokola. Zámerne sú vytrhnuté oceľové prúty a schody. Babám som prisľúbil za návštevu v horúcom letnom dni nanuky, preto sa vraciam do dediny. Uprostred sú najlepšie domáce potraviny. Lepkavé prsty od sladkej pochúťky niet do čoho utrieť. Vreckovky zostali doma, preto sa vraciam do obchodu. Zbadám toaleťák v akcii a hneď vynášam jedno balenie desiatich roliek. Takže do preplneného auta natlačím ešte balenie hajzl papiera. Vskutku originálna pamiatka na stanovačku. A pribudne ďalšia, ale o tom neskôr. Prechádzame cez dedinku so srandovným názvom Kozí Vrbovok. 

    Na planine je Vrbovkov viac: čabradský, zemiansky.... Je to podľa riečky Vrbovka, ktorá nimi preteká. Prívlastok Kozí vznikol skomoleninou maďarského slova Kezop (stredný). Kozy v obci teda nemečia akoby sa mohlo zdať.

    Spravil som zachádzku do ďalšej dedinky Cerovo. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som na konci sveta začínal povinnú vojenskú službu v tamojších kasárňach. Teraz je bránička pod zámkom a na buzeráku sú haldy dreva. Z bývalého "kasína" je píla. Navádzací radar na Záhumeniciach nahradil jednoduchý stožiar. Ani nezastavujem a otáčam s5 na Litavu. Odbočku hľadám len podľa intuície a samozrejme odbočím skôr. Aj mi bolo divné, že žiadna šípka neukazuje do kempu. Vydám sa kadesi na Duchenec a Cerovo. Až potom nakuknem do navigácie a vrátim sa. Veľká žltá tabuľa oznamuje kade ku kempu. Schádzam po kamenistej ceste dolu k rozsiahlemu areálu. Stany a karavany dávajú tušiť, že sme na mieste. Hneď za odbočkou je na statnom smreku kamera. Zídeme dolu za bránu a už nás víta majiteľ Arnold. Chudý Holanďan, asi päťdesiatnik. Takže na to tá kamera na strome. Evidentne bojuje aj po viac ako desiatich rokoch so slovenčinou. Po privítaní a odškrtnutí mena zo zoznamu príchodzích nám spraví okruh kempom. Vyberáme si miestečko na samote u lesa, na východnom konci kempu. Poobede je tam tieň. A sme sami. Síce ďalej od spŕch a kôz, ale vôkol je božský kľud. Neďaleko zaparkuje príves a idem preto skontrolovať, či prejdem autom popri ňom. Ak to strihnem vedľa ohniska, nemal by byť problém. Teoreticky by som mohol ísť krížom cez pasienok až na poľnú cestu. Farma spolu s kempom je hlavne pre rodiny s deťmi. Naše dve ratolesti sú v podstate najstaršie v kempe. Recepcia, nad ktorou vlajú farebné vlajočky dáva na vedomie, že kemp je Buzna friendly. Toto moje označenie sa strašne zapáči našej puberťáčke. Maskotom kempu je obrovská, pretučnelá sviňa Trudy. Má štyri roky a stále spí. Vyvalená na priečelí chlieva reaguje iba, keď na ňu zavolám. Jej kámošku, čínsku prasnicu Uki dnes nevidíme. Na večeru baby opečú... nie Trudinu, ale kúpené párky a syr. Len tak bez oleja. Ledva nájdeme aspoň panvicu. Nedostatok hrncov je asi jediné mínus kempu. My sme minimalisti a s niečím takým sme proste nepočítali. Voľne prístupná je záhradka. Kaleráb, kôpor, šalát, cibuľa. K večeri vytrhnem dve cibule. Jedálenské stoly sú pod ovocnými stromami. Podľa skonzumovanych nápojov v knihe spotreby je vidieť, kto je Slovák a kto zďaleka. Viac paštikárov rozoberať nebudem. So súmrakom sa v lese objavujú svetlušky. Naháňame ich po lese, ale v podstate ani netreba. Jedna k nám priletí dokonca do stanu. Už je tma, keď sa mi v svetle baterky blysnú oči srnky na blízkom poli. Dobrú noc.

2.7. Tour de hrady

    Nielen Sagan je na tour, ale dnes dáme etapu aj my. V noci vraj čosi funelo pri stane. Ja som počul iba vietor. V diaľke sa blysklo. I hrmelo. Neskôr som sa dozvedel, že u nás doma padali krúpy veľkosti pingpongovej loptičky. Na ženinej nabíjačke sa mi ráno nenabil tablet. Preto pri písaní lovím v pamäti posledné dva dni. Na raňajky si berieme z depozitára džús, žena i kávu z kanvice, ktorú Bernadette, družka Arnolda, pripravuje na siedmu. K pani domácej patrí neodmysliteľná šiltovka a tmavé rifle. Len tričko si prezlieka. Okrem majiteľov a zverinca je súčasťou kempu 12-ročná dcéra Katinka. Vyrobená bola už na Slovensku, takže pekne hovorí našou rečou. Vodí ráno koníky s drobizgom, sem-tam sa ukáže večer. Dočasne obyvateľstvo tvoria brigádnici, pp. zo Slovenska. Jeden paholok a dve dievčence. Dnes ráno rýľovali pieskovisko. Ochutnáme lahodný ovčí, či kozí syr. Mne pripadal trocha suchý, drahej nesedeli bylinky na povrchu. Staršia zachraňuje vidlochvosta (napriek obchytkaniu sa rozletí), žena sa hojdá v hamake. Ja sa snažím vyfotiť očkáňa timotejkového, ktorý pobýva pri stane. Po včerajších horúčavách sa dnes rysuje chladnejší deň. O 3°C. Pred desiatou vyrážame na východ. Naivne som si myslel, že na juhu je pohodlná rovinka. Realita je drsnejšia. Samý kopec hore a dole. Cyklista by som veru v okolí nechcel byť. Okrem kopcov od V. Krtíša sa natriasame v rytme záplat na vozovke. V Lučenci znenazdajky odbočujem na vedľajšiu cestu. Tak ma vedú smerovníky na Fiľakovo. Cesta je rozbitá a úzka. Vedie popri parku a okolo synagógy. Nechápem lučeneckému okruhu. Ak by som šiel rovno, dôjdem na výpadovku rovnako. Asi je to zámer mesta vidieť jednu zo synagóg, ktoré sú iba štyri vo svete. Za Lučencom je konečne ako-tak rovinka. Zasmejeme sa pri odbočke na dedinu Buzitka. 

    Jej názov znie možno teplošsky, ale v skutočnosti je odvodený od maďarského búza-pšenica. Zaujímavosťou obce je, že nemá cintorín. I kostol postavili nedávno, na prelome tisícročí. Z Buzitky pochádza známa herečka Květa Fialová. 

    Fiľakovu sa nateraz vyhneme cez Biskupice. V obci je sedemdesiatka, ale veselo ma obiehajú policajti. V Šiatorskej Bukovinke sa stočím podľa šípky do lesa. Po 4km úzkej cesty je parkovisko v doline potoka Bukovinka. Šaškujem pri parkovaní. Na zemi sú iba malé prúžky bielej farby, ktoré symbolizujú parkovné miesto a nevidím ich. Na štvrtýkrát a s asistenciou drahej je strážca spokojný. Ako prvé, bodrý muž nás zinkasuje. Na mape poučí, aké cesty si môžeme vybrať. Odporúča vyfotiť mapu. Popri potoku a hranici s Maďarskom kráčame lesom. Podľa info tabule v ňom žijú raky. Keď pozriem na mútnu konzistenciu podo mnou, silne pochybujem, že klepetáča nájdem. Napriek 28°C je  lese fajn. Po chvíli narazíme na Krúdyho prameň s čistou vodou. Drahá koštuje - je bez chuti a taká má byť. Strážca neklamal. Máme dovolené sa osviežiť. Pri prameni sú malé rybníky pokryté zelenou riasou...... Na odbočke k Mačaciemu lomu sa cesta dvíha. Sme asi v polovici chodníka na hrad. Pred prudším stúpaním sa najprv objaví kamenné more, podobné tomu vo Vyhniach. 

Blízkosť vodopádu dávajú tušiť roztrieštené kamene.

    Vedľa vyhliadky sa týči torzo ohlodaného, deravého buka. Nasleduje krátke stúpanie ku kamennému vodopádu. V skutočnosti je krajší a monumentálnejší ako vyzerá na obrázkoch. Úzka štrbina foťáku jednoducho neobsiahne jeho veľkosť a pôsobivosť. Pravidelné 9m dlhé šesťboké hranoly akoby vyvierali zo zeme. Škoda, že niektoré odrezali pri stavbe hradu. Na druhej strane nebyť stavby hradu, zostal by tento unikát pochovaný pod vrstvou hliny.

Žiadny záber nezachytí krásu vodopádu.

     K hradu je od vodopádu tiež len kúsok. Upachtení, dychčiac vyjdeme k búdke. Postihnutá pokladníčka hneď vie, že ideme zo Slovenska. Urobíme jej kšeft  a berieme štyri horalky. Sedíme pod oválnou vežou a nad nami lietajú lastovičky. Ako scéna z rozprávky, akurát tam lietali vrany. Po drevených schodoch vyjdeme k hradu. V jedinej zachovanej (zrekonštruovať iba vežu je isté slovenské hradné špecifikum) delovej bašte sa motáme. Fúka v nej a ochladzujeme sa. Z druhej bašty zostali iba základy a je vystavená páliacemu slnku. Studňa je vyhĺbená do lávy. Po jej stenách sú vidieť pravidelné čadičové stĺpy. Ako to už na hradoch býva, je zo Šomošky pekný kruhový výhľad. Pod hradom maďarská dedinka rovnakého názvu. V diali vidieť vežičku hradu Šalgov. Na opačnom (severnom) konci kameňolom Mačacie. Na pretras príde Báthorička. Baby sa aspoň zabavia, no opakovať dokola spôsoby mučenia, selekciu panien a koniec sadistickej Eržebét unavuje.

Šomoška je maďarsky drieň. Vo vežičke sa plánuje zriadiť múzeum.

    Ja zídem ešte k Petofyho chalúpke do Maďarska. Pekný záber sa mi asi nepodarí. V okolí zrúcaniny sú stromy. Zdola prichádza mondolákanie skupiny dôchodcov a my sa poberáme s5. Na parkovisku je ďalší postavený hrad. Zo sena. Inu sme v Novohradskej župe, hradmi sa okolie len  hmýri. I preto zamierime do Fiľakova, kde leží na vyhasnutej sopke ďalší. Pôvodne som mal namierené do centra, ale okrem hostinca prázdno v uliciach. Vraciam sa smerom na juh do reštiky Victoria. Vyzerá, že Victoria je asi najlepšie, čo do konzumácie vo Fiľakove existuje. I dve oslavy pod altánkom svedčia o dobrom mene. Vo vnútri je lokál pomerne veľký. Čašníčka vraví, že i vonku je miesto. Je tam o 2°C chladnejšie. Preto si nájdeme miesto medzi oslávencami. Ďalšia čašníčka prinesie menu a hneď začne mondolákať. Slovenčina je až na druhom mieste. Objednáme si Cézar šalát a staršia Cordon Bleu. Vcelku chutné, žiadny odrb. Obed sme spláchli kofolou. Záchody má podnik čisté a voňavé. Nechali sme tam takmer 38Eur+tringelt. Spokojní, s plnými bruchami, sme sa vrátili do mesta. Parkujem pri parku. Na okraji, vedľa gymnázia je mini zoo  Emu, husy, kozy, papagáje a polocigáni. Okolo zverov krúži čierny pes. Baby zaujali najviac malinké morčatá. Podľa nafúknutých brúch hlodavcov, ďalšie sú na ceste. 

Fiľakovo má v erbe palmu-dedičstvo po majiteľoch hradu Bebekovcov.

    Sme relatívne blízko hraníc, no nepočuť príliš maďarčinu ako napr. v Dunajskej Strede. Aj tí Rómovia hovoria slovensky. Zaujímavé, že ich chatrče sú pri obecnom úrade. Všimol som si to aj u nás  doma. Pešo prejdeme rozpálenou hlavnou triedou k hradu. Vo veži zvanej Bebekova (o5 jediná zachovaná) je rozsiahla expozícia. Drahokamy, fosílie, kostra vo vitrínke. Z tabule nad vyhrabaným nebožtíkom sa dozvedám, že žena sa pochovávala s mužom pripútaná k nemu remeňom. Dobrovoľne. U živých si tým zadovážila úctu. Ďakujem pekne byť ženou v stredoveku. V dolnej miestnosti veže je skvelý chládok. Čím stúpame vyššie, tým je teplejšie. 

Fiľakovo je skomolenina mena Filip-rytiera, ktorý postavil hrad v 13st.

    Z veže sú skvelé výhľady, ale ešte lepšie z vrchného hradu postaveného na zvetralom pozostatku sopky. V zrúcanine kaplnky majú hniezdo divé včely. Zhora sme si pozreli príchod novohradskej strely zo Zvolena a pobrali sa dolu. 

    Fiľakovo sú také Piešťany juhu. Tiež nikde nič, ale aspoň lacnejšie nič. Zmrzlina len 70c. Príjemne prekvapili čistotou, upraveným parkom a interesantnou stredovekou zrúcaninou na farebnom podklade tufových skál. Čakali sme totálnu dieru. To Lučenec s nemožným obchvatom vyzerá horšie. 

Z diaľky ani nie je vidieť, že na vyhasnutej sopke stával hrad.

    Urobím ešte malú zachádzku do Hajnáčky. Fotogenický hrad uprostred obce mi dlhšiu dobu nedal pokoj. Nikomu sa nechce ísť k zrúcanine, preto vybehnem na roľu za obcou pre získanie fotky. Najprv  však krúžim autom okolo kopca ako zblbnutý vrtuľník. Pred ôsmou šplhám hore Krupinskou planinou ku kempu. Z chlieva vylezie Trudy v plnej tučnote, no i menšia Číňanka Uki. Takýmto životným štýlom, nepresahujúcim dvere chlieva, o rok na lazoch svine nebudú. Čo však pretrvá budú určite punkové kadibúdky. Sú rozosiate po lúke, aby to kemperi nemali ďaleko. Priznám sa, že som ju nepoctil návštevou, ale podľa správ od báb je využívaná len pre "ľahké" veci. Na zasypanie sú v nej piliny. Dobrá vec sú rodinné sprchy. V domčeku hygieny sú dve. Oproti nim sú stenou oddelené kóje na sprchovanie a vecká. Pre ufóncov, vojakov, dvojhlavcov, fluidov, binárov a navštevuje ich aj hmyz. V Rohoznej však boli lepšie a bolo ich viac. Páni a dámy boli oddelené. Za domčekom a ohradou pre hydinu a kozy je domček majiteľov. Strážia ho dva psy. Jeden bernský ovčiarsky a druhý najdúch. V blízkom okolí je i bazén s chladnejšou vodou, trampolíny zapustené do zeme, malé detské ihrisko, ktoré pomocníčka dnes ráno rýľovala. Pripadá mi, že sme v kempe najstarší dospeláci (nepočítam domácich), okrem akčnej babky z Trnavy. Kto by si vzal tri vnúčatá pod stan? Má môj obdiv. Naopak posmech kempu si odniesli jedni paštikári. Na prívesnom vozíku okrem obrovských dvojspálňových stanov dotrepali dva grily, prenosnú chladničku a neviem, čo ešte. Osadenstvo tvorí 9 alebo 10 ľudí. Rozložili špeciálny stan s proviantom, vrcholom sú poháre na víno. I ostatní sa pristavujú pri nich a smejú sa. Oni sa hlúpo čudujú, že im vyhadzuje poistky na stĺpe. Mali si doviezť elektrocentrálu. Konečne sa mi podarí nabiť v kuchynke tablet. V herni nie je "šťava" v každej dierke. Všetku asi berú "provianťáci" z Hovadova. No v kuchynke zasa hrozí, že zariadenie skončí na panvici. Večer sa dvihne vietor a zaspávame pri tichom rozprávaní stromov. 

3.8.2022 Bábky a kupko

    V noci je krásne vyhviezdené nebo. Za minútu cikpauzy vidím padať dva meteory. Nočná romantika je vykúpená štípancami. O siedmej je v stane dusno, že i muchy sa potia a to nás vyháňa von. Kozy a ovce sa pasú dnes za ohradou pri nás. Na raňajky ochutnáme výborný domáci jogurt. Bez konzervantov. Verím, že ovčí, ale dosť možné, že zvery pri dojení mečali. K tomu dojedám tuniaka Rio Mare. Kúpili sme si lacný džús, no je len sladká voda. Káva je slabá, akoby sa vrátila z nočnej smeny v Amazone. Baby umývajú riad a ležia v hamake. Mladšia si počká na jazdu koníkom po deviatej hodine. Sedí na ňom už ako skúsený jazdec. Teploty znova stúpajú, preto dnes nepôjdeme ďaleko, iba do okresného mesta Veľký Krtíš. Doobeda skončíme na hrade Modrý Kameň. Prístup k hradu je trocha komplikovaný, navyše po rozmlátenej ceste. Parkovanie je na okraji úzkej komunikácie. Navádza ma strážca a kustód hradu v jednej osobe. Hrad je v permanentnej rekonštrukcii od r.2016. Pán správca tvrdí, že na začiatku budúceho roka by mala byť ukončená. Podľa pracovného "nasadenia" to vidím tak, že bude dokončená súbežne s diaľnicou do Košíc. Kaštieľ je obohnaný lešením, ktoré vyzerá ako by bolo súčasťou hradu od 18st. Takže veľa nenafotím. Pokladňa je v provizórnom kontajneri. V prvý víkend v mesiaci je vstup zdarma. Zrovna sme dátum neplánovane trafili. Na internete informácia nie je. Platím iba symbolicky 40c za pohľadnice. Sú však menším sklamaním. Len dajaké dobové, čierno-biele. Inak 6ur dať za prehliadku polovice múzea je cez čiaru. Stráža čaká dole v priekope, kde je vchod. Keďže nie sú v okolí nikde toalety, na požiadanie vás majordómus zavedie do útrob kaštieľa. Je tak možnosť vidieť expozície dvakrát. Pred ľadovňou čakáme na mladého sprievodcu. Každú hodinu sú komentované prehliadky. História hradu je vo východnej časti kaštieľa na pár tabuliach. Mladík začínal každú vetu: "Tu vidíte..." V barokovej miestnosti je momentálne výstava čepcov z celého Slovenska. O5 som objavil krásne slovenské slovo. Grguľa. Nie je to nadávka na rihajúcu ženu, ale vložka pod čepiec, aby držal tvar. Tretíkrát stretáme pár so šteňaťom Yorkshira. Včera sme sa zdravili na Šomoške a Fiľakovskom hrade. Aká zhoda náhod. Zrovna dnes na tomto mieste. Chalan nás vypustil na chvíľu na hradby nad dedinou, pardon mestom. Modrý kameň je druhé najmenšie mesto na Slovensku. Škoda, že sa gotická zrúcanina nedá prejsť celá. Myslím hradu. Obec je celkom zachovalá. Práve odbíjali v kostolíku poludnie a pánbíčkári sa vyhrnuli z omše. My, neznabohovia, sa ksichtíme do objektívu foťáku alebo mobilu na delostreleckej plošine. 

Jediná možnosť vidieť gotický hrad.

    Zaujímavejšia je expozícia bábok. Kuko a kandidát na prezidenta Raťafák plachta nás zaviedli do detstva. V Modrom Kameni sú originálne bábky. V skutočnosti z nich ide strach. Stretnúť Raťafáka v noci na schodisku tak stuhnem jak kokosový orech. Múzeum hračiek je nedostupné i jediná divadelná maringotka v Európe je zakrytá plachtou a obtočená páskou. Kresby vo vstupnej chodbe napovedajú, že sa hľadá maskot hradu. Naostatok nám sprievodca ukáže miestnosti, kde pobývala posledná majiteľka kaštieľa Gabriela (Ilona?) Almášiová. Keď grófku nudný život v tejto diere sveta prestal baviť, Kékkó vára (Modrý Kameň maďarsky) predala štátu za 1,4 miliónov Kčs (priemerný mesačný plat bol vtedy 50Kčs). V miestnosti dominuje veľké zrkadlo. Ak sa mladá deva pozrie, do roka otehotnie. Okamžite som mojim dievčatám povedal, nech ich ani nenapadne sa doň pozrieť. Pre mňa zasa bol lákadlom 110 ročný klavír. Ani som sa ho neodvážil dotknúť. Pravda však je, že absolventi ZUŠ na ňom brnkajú. Pri východe sú ešte dve miestnosti hrajúce sa na život v hrade. Hodovací stôl plný gumených dobrôt, väzeň v okovách, pár zbraní. Deti si môžu vyskúšať, ako je to písať s husím perom. Zrovna by som Modrý Kameň nedával ako tip na výlet. Verím však, že po obnove bude mať, čo ponúknuť. Baby si kúpili makronky. Oproti pokladni je vozík s kávou a s makronkami na všetky spôsoby. Hľadám v obci fotopozíciu odkiaľ je dobrý záber na hrad. Žiadnu vhodnú nenájdem. V Krtíši tankujem benzín. Pomýlim si hrdlo s Dračicou a musím natiahnuť hadicu na opačný koniec auta. Prejdem len kilometer a o5 zastavujem takmer v centre pri trendovom kúpalisku Krtko. Hrdí sa prívlastkom bio-, lebo kamene a rastliny filtrujú vodu. Veľký Krtíš sa stal v r.2010 priekopníkom biokúpalísk na Slovensku. Rodinné vstupné nás vyjde na 15,50Eur a k tomu berieme i lehátka. Pred tým než vyskúšame kúpanie medzi žabami si kúpime langoše. Všetci sú z tepla pomalí a ospalí. So ženou si zdriemneme. V stane totiž veľa nenaspíme. 

Čistiaca stanica Bio kúpaliska Krtko.

    Po štvrtej prichádzajú miestni zadarmisti. Okolo piatej poobede sa prezlečieme do suchých šiat a areál opúšťame. Ani nezapínam svetlá, lebo sa presunieme kúsok k nákupnému centru. Kúpime vodu a niečo na raňajky. Jogurt si ochutím čučo džemom. Oveľa väčší problém je nájsť bankomat. Krúžim po centre ako čajka nad Kolonádovým mostom, ale zosadnúť neviem. Vojdeme dokonca do cigánskeho geta, aj na železničnú stanicu. Pomôže až navigácia. Vyberám lóve kdesi pri nemocnici z bankomatu, ktorý nájdem po druhom okruhu mestom. Zastavujeme sa v malebnej dedinke Príbelce v pieskovom kameňolome. Vraj je bohatý na fosílie a stačí len hrabnúť do piesku. Staršej sa podarí vydolovať úlomok mušle a malú ulitu. Nie sme v bani sami. Konkurenti nájdu malý žraločí zub. Baby by sa hrabali v piesku aj ďalej. Stan sme si kľudne mohli rozložiť aj tu. No máme objednanú večeru o 19h v kempe. 

Veľké pieskovisko v Príbelciach.

    Prichádzame ako poslední. Klasika. Porcie sa už delia. Utekám po piknik batoh. Na tanieri pristane štvrtka kuraťa a tri kopčeky ryže. K tomu mladá dievčina do misky prihodí čalamádu. Je vidieť pekná spolupráca medzi farmami. Takto si miestni dohadzujú kšefty. Do kempu pribudli ďalší stanovači. Mexikánci, Vraňare. Z nášho okresu sme na juhu ešte človiečika nevideli.

4.7. 

    V noci sme mali o5 návštevu. Urobilo to niečo ako rafnutie. Jemné stúpanie, šelestenie trávy. Najskôr líška. Neskôr vznikajú vlčie teórie, lebo kraj sa nimi hemží. Zobudil som v noci celý stan. Ale nebo nočné je krásne. O siedmej teda vstávame. Malá sa o5 povozí na koníkovi Zorovi. Kone vodí Bernadetta. Tej žene som prakticky ani nevidel vlasy. Nejaký tmavý cop jej trčí spod čiapky. Verím tomu, že v nej i spáva. Sekunduje jej Katinka. Tej pre zmenu nevidím do očí. Dcérenka si líha do postele v tmavých okuliaroch. Ideme kúsok autom pred dedinu Sucháň. Krupinská planina je posiata samotami. Na konci asfaltovej cesty odstavím auto a odtiaľ schádzame popri viac menej vyschnutom potoku Turčianka asi dvadsať minút k trúbiacej skale. Stále kráčame lesom, takže nie je tak teplo. Ideme iba v sandáloch, pevnejšia obuv by sa hodila. Míňame studničku Turčianka, kde podľa povesti sú pochovaní dvaja zabití Turci. Sme pri altánku a ohnisku. Ešte 100m prudkým stúpaním ku kameňu. Dole je tabuľa ako fúkať. Komu sa nechce behať hore dolu, je užitočné si techniku vyfotiť.

Hračka prírody, či ľudí?

    Trúbiaci kameň je malá záhada. Diery pre ústa boli vydlabané ľudskou rukou. Nie je jasné na, čo slúžil. Historici predpokladajú, že na varovanie pred Turkami v 16st. Ja mám jednoduchšiu teóriu. Proste si niekto z miestnych obyvateľov urobil zábavku. A historici si nad tým lámu hlavu. Rovnako aj nad letopočtom vytesaným do brala.

    Podarí sa mi čosi vylúdiť, ale je to skôr chrčanie zdochýnajúceho jeleňa. Vždy len na prvý krát. Drahej sa raz podarí skutočne zatrúbiť. Deti nevylúdia nič, na sklamanie mladšej. Cestou S5 zbierame drevo na opekanie. Takže v aute máme okrem hajzláku aj drevo. Jedno polienko sa vezie až domov ako darček pre svokra. Na provizórnom parkovisku nasekám drevo z liesky čoby opekacie palice. I dnes je horúco, hoci fúka vietor, preto baby netrápim ďalej turistikou a ideme do akvaparku Dolný Strehov. Akurát miniem odbočku v Slovenských Kľačanoch. Za Závadou sa musím otočiť. Kúpalisko je hneď za dedinou Vieska. Konkuruje Krtku. Ešte nie sme ani na kúpalisku a už platíme 2Eur parkovné. Pokladníčka nás pošle na druhý koniec areálu. Hľadám tieň, nech poobede nie je auto rozpálené. Stanové mestečko zíva prázdnotou. Zato drevené chatky sú obsadené. Bez klímy život v nich bude podobný ako v našom stane. O5 sa najprv najeme v reštaurácii Gastro Domka. Boli sme jediní hostia v pomerne veľkej reštaurácii. Sadli sme si vonku na terasu. I po jednej hodine mali navarené ešte denné menu. Baby si objednali kuracie po gemersky, čo boli narezané kuracie slíže so šunkou a kukuricou. Ja som si dal Debrecínsky guláš (mix kuracieho a bravčového ) s kolienkami a uhorkou. Taký šedý priemer. I vo veľkosti porcie. Na obedové menu v poriadku. Spláchli sme všetko citronádou.  Záchody staršie, ale čisté. Zarazil ma zavesený jeden uterák. Dnes už sú predsa samozrejmosťou utierky alebo fukár. V Strehovej ako keby koronáč ani nikdy nebol. Za obed som platil kartou. Okolo trištvrte na dve stepujeme pred pokladňou kúpaliska. Za rodinný vstup sme vysolili 40Eur. V cene nebol vstup dovnútra, čo ma prekvapilo a mierne strápnilo pri dobíjaní sa do krytej časti. Areál nie je nejak veľký. Ihrisko, tri-štyri tobogany, vnútorná časť a vedľa hotel. Nájdeme miesto s akým, takým tieňom pri vodárničke. Rekonštrukciu v r.2011 neprežil plavecký bazén. Prerobili ho na mrochtiaci. Takže si veľmi nezaplávam. Na kúpalisku sú dva menšie oválne bazény pre fosils s 35°C vodou. Na severnej strane je aleja predražených stánkov s občerstvením. Na pódiu a pri bazéne poskakujú animátori. Najprv vodný aerobik, potom tipovacia súťaž. Ako často kaká animátorka? Dieťa sa posadí na stoličku a háda. Koľko meria animátorka, aké má veľké nohy, kto skôr zaspí? Jedna stupídna otázka strieda druhú. S dcérkami sa zveziem na tobogane. Oni majú po jednej jazde, ja si vychutnám dve. Okolo štvrť na šesť odchádzame. Máme toho dnes ešte dosť na pláne. Nakúpime klobásy v krtíšskom Lidl. Vstup na parkovisko povoľuje rampa. Hodina zdarma, potom zaplať. Niečo podobné nás čaká o pár rokov doma, keď spoplatnia parkovanie v pomaly celom meste. Znova stojím v Príbelci, v prachu kameňolomu. Tentoraz je výškrabok bohatší. Nájdem v piesku malý i veľký žraločí zub, ale rozpadne sa mi na tri kúsky (doma ich zlepím). Baby nájdu o5 ulitky. Večer so ženou založíme ohník a opekáme. Dokúpenie tretej skladacej stoličky a malého stolíka sa ukázalo prezieravé. Znova nám príde dať dobrú noc srnka ani nie 100m od nás. Pribehne od susedov pes, ktorý zavetrí klobásy. Každý máme poldruha kusa. Okrem psa. Po stolíku sa rozleje pivo. Tak aj mravci sú sýti a navyše opití sa motajú po ňom do rána. Romantický večer trocha kazí slnko zapadajúce do mrakov sľubujúcich dážď. Včera bol krásny krvavočervený západ.

5.7.2022

    Ráno mačka obchádza okolie lesa. Žeby onen nočný návštevník? Žujeme včerajšie pagáče, keď začne slabo pršať. Odchytím si Arnolda, nech mi spočíta útratu za štyri noci. Takmer do centa mu na ruku vyrátam peniaze za pobyt=163,25Eur. Viac ako 165-166Eur totiž nemám. Podám mu 164Eur a pohľadnicu k tomu. Netvári sa bohvieako nadšene. Na druhej strane, sme urobili akú takú útratu na ich výrobkoch. Pánko vie, že i v našom meste je kemp. Na traktore sa nevozia deti, ako je vidieť na prospektoch, ale smeti. Akurát, keď dobalíme nafukovacie matrace prestane pršať. Zložíme vnútorný stan a vonkajšiu plachtu prehodíme cez auto. Do hodiny vyschne. Baby sa zatiaľ vozia na koňoch a hrajú bedminton. O desiatej prídu noví kemperi. Vyzerajú na minimalistov ako my. Odporúčame im naše miesto, kde srnky dávajú dobrú noc. Rozlúčime sa s Bernadette (Arnold niekde lieta po kempe) a odchádzame. Pred Levicami nás objíme dážď, ktorý nás už neopustí. Všetka česť, na cestách sa robí. O5 vycálujem všetky drobné pre pizzu. I tak mi 10c chýba, ale poslíček mávne nad tým ruku. Veď aj tak meškal.

Stanovanie na novom mieste nám prinieslo nové zážitky a objavy na juhu krajiny. Využili sme náladu, pokiaľ dievčatá chcú ešte so starými kapybarami niekam chodiť, tobôž kempovať. Ja som sa už veru pýtal, či nie som starý na pilates pod stanom. Drahú po štyroch nociach boleli všetky kosti. No a v neposlednom rade je stále v okolí, čo odhaľovať. Hrad Čabraď, skaly v okolí Krupiny, spolužiaka z výšky (bez narážok) atď.