Rhodos 2014

 Naša rodinka urobila veľké rozhodnutie ísť k moru. Na poslednú chvíľu, aby to bolo viac adrenalínové. Vyberali sme týždeň pred termínom a v podstate už len to, čo zostalo. Nájsť ubytovanie pre štyroch ľudí na poslednú chvíľu robí cestovkám dosť hlboké vrásky. Potom robilo už aj nám. Cez všetky negatívne hodnotenia a búrlivé výbuchy emócií (aj zrušiť som to chcel a oželieť 2 "tácy") na margo hotela Romanza Mare na gréckom Rhodose, neboli sme sklamaní. 

Odlietali sme v posledný júlový pondelok. Cestovná horúčka sa u mňa prejavila deň pred odchodom, ale dnes som v "poho".  U nás vládlo letných 19°C a už sme sa tešili na tropických 32°C. Na letisko sme prišli v predstihu po 15.30h. Čakali sme na sestru na zastávke pred letiskom. Postarala sa o nášho voxhóla a odviezla ho kdesi zaparkovať. Okolo piatej sa začalo odbavovať. Letenky vypisovali ručne na lístky. Chvíľu sme sa motali po hale. Prehliadky boli dôkladné. Obchytkávali ma aj ručne ako boľševici leninovu bustu. Topánky som si musel vyzuť. Dokonca aj staršiu dcérku. Mám podozrenie, že to to pípalo schválne a náhodne. V odletovej hale sa mamina pokúšala zahnať stres vymýšľaním s dcérkami. Sedeli sme v lietadle 3+1. Mama s malými. Ja úplne vpredu. Aspoň som videl trocha do kokpitu: spustenie pomocnej jednotky, programovanie navig. počítača. Obe dcérky museli vyskúšať cikanie v 11700m. Mladšia 2-krát a 3-krát i na zemi ešte v lietadle, čím sme upchali východ. Leteli sme ponad Budapešť, Belehrad, Skopje, Thessaloniky, Kios (tak to povedal  kapitán, hoci to bol asi ostrov Kos) a Rhodos. Poblíž Thessaloniky zúrila búrka. Obrovské búrkové mraky a v nich divadlo bleskov. Rada na WC v lietadle mi zablokovala sedačku a letuška ma obliala skoro kávou. Dostali sme bagetku a keksík. Žena sa bagetky v lietadle ani nedotkla. Len čumela pred sebou, aby jej nebolo zle zo zmeny rovnováhy. Staršiu pri klesaní bolelo ucho, s menšou sme riešili cikaciu krízu. Všetky tri mali žuvačky, ktoré pomohli. Zazdalo sa mi, že som pri pristátí počul odpojenie autopilota. Po dosadnutí ľudia zasa tlieskali. Na komerčných linkách aplauz nepočuť.

I keď bolo desať večer, privítalo nás tropických 28°C a usmievavá delegátka v stánku. Batožinu sme dostali ako poslední, delegátka mala na zozname už len nás. Autobus bol do hotela plný. Tak to musí byť super hotel. Šli sme asi 20min. Ako prvé ma v tmavej noci upútali obrysy 18m kríža nad Filerimos. Po krížovej púti sa dá naň dokonca vyliezť. A to kedysi tam bol 30m kríž. Myšlienky však ruší nepokojná malá. Rada by už spala. Mal som pokazené operadlo a čosi horelo vzadu. Nuž, autobus mal najlepšie jazdy dávno za sebou. Hotel je poblíž tichej dedinky Koskinou. Palmy, jedovaté oleandre, a čo sa v tej tme dalo rozoznať, nás vítalo. Fajn bola chladená voda na recepcii. Okrúžkovali nás zelenými náramkami, s ktorými sme aj spali do konca našich dní aj ďalej. Až doma som ich rozstrihol. Kľúče dávala delegátka s recepčnou za dozoru majiteľa. Statneho Gréka s hustým tmavým obočím. Nemali sme veľké očakávania, skôr nás mohol hotel príjemne prekvapiť. Aj sa tak stalo. Hotelová izba bola čistá, akurát vlasy po dlážke sem-tam, no. Izby iba zametajú, nevysávajú. Sú tam dlaždice. V jednej izbe boli štyri postele. Jedna manželská a dve prístelky. Z manželskej ma hneď prvú noc mladšia vyhnala. Je tam mini kuchynka s dresom a el. sporákom. Nakukli sme a radšej taktne zostala po celú dobu zavretá. Stôl a štyri stoličky. "Kúpelka" so sprchovacím kútom a WC. Vadí mi gumový záves, ale to je asi to jediné. Hotel zodpovedá 3*. Žena vybaľovala, spať sme šli po polnoci tunajšieho času, t.j. +1h od nášho. Baby neboli vôbec unavené, zato rodičia klimbali… Klimat. sa spustí až po uzavretí balkónových dverí. Kto to mohol tušiť o polnoci? To som musel zistiť na recepcii. Preblikuje lampa na izbe. Čo odháňa cikády?

Utorok

Veľa sme toho so ženou nepospali. Predsa len cudzie prostredie. Mladšia o 6.30h nášho času hore. Izbu máme blízko jedálne. Čakali sme jedlo ako v turistickej triede Air Somalia, našťastie bolo z čoho vyberať po celý čas. Raňajky bohaté. Sladké kroasanty, slané syry, kyslé tzatziky, čo len chceme. Akurát presladená umelá voda. Komu nechutí môže si dať obyčajnú. Káva napr. tiež nebola na vyliatie. Plieseň v kúpeľni je diskrétne prekrytá akousi lepiacou páskou. Nevidno ju. Tomu sa hovorí rekonštrukcia. Bývame na prízemí, pod nami sú ešte izby, tak isto nad nami. Orientácia je na more, palmy a pasúcu sa kravu

. Cikády revú jak kravy od ôsmej. Boli sme najprv v hotelovom bazéne, aby nás hneď more svojou nekonečnosťou nešokovalo. Áno, dal by sa vytknúť prístup na pláž.  Na tú najbližšiu je to 200m a ide sa popri pomyjárni (vypúšťajú splašky rovno na ulicu) susedného hotela. Ako sme sa mohli presvedčiť, špinavé je však celé "Grcko". Nie je to problém len jednej časti. Je to kompenzované nádhernými plážami. Naša pláž je malá s malými kamienkami a plná ľudí. Vždy sa dá nájsť medzi veľrybami a tučniakmi miesto. More zázračne priezračné a slané. Dnes sme sa len tak čvachtali, oboznamovali sa. “Pueco je v moui ocucuená voda?” pýtala sa mladšia. “Je slaná, miláčik, nie pocukrovená”, opravuje mama. “Prečo je more vlastne slané? To tam sypali soľ?”,  pýtala sa staršia.Šiel som pozrieť, kde je veľká pláž. No, je to dobrých 15 min popri cudzom hoteli Eden Roc. Obed sa dal. Výber bol pestrý. Taniere horúce, aspoň sme s nimi rýchlo chodili a nemotali sa pri pulte ako lesné včely. Zmrzline som na chuť neprišiel. Umelina. To je jedine, čo by som vytkol z "poživatín". Namiesto toho mohlo by byť viac druhov ovocia. Baby ju však jedli na kilá. Po obednajšej sieste sme išli na vzdialenejšiu pláž. Zhruba 10min popri olivovníkoch, cédroch a odpadkoch. Svoje jazyky na nás vyplazovali veľke kaktusy. Chodia tam hlavne domáci. Je relatívne väčšia, ale sú tam skaly a zavadzia prístav. Staršia si našla kámošku Natálku z Revúcej. Bohužiaľ sme ju málo vídali. Inak sú tu prevažne Rusi. Personál aj hostia. Malý modrooky Gríša na pláži, chyžná, čašníčka Marína so srandovnym predkusom, ruská delegátka, ktorú sme nazvali dežurna. Najkrajšie sú naše Slovenky. Tmavé Grékyne s veľkými zadkami a tmavými očami, svetlé Rusky zasa jak vyžle. Kontrasty v hoteli. Na tej druhej pláži (na prvej akurát odpad) som lovil malé mušle aj s obyvateľmi. Jeden pustovník ma výhražne štípal v plavkách. Len vystrašené očká trčali a sledovali, čo sa v ich malom podvodnom svete deje. Tých najživších, čo utekali po deke sme vrátili s5 matke prírode. Napokon aj tých ostatných, no už usušených na balkóne. Vraj Savo ich vydurí alebo rozpustí. Len kde ho vziať? Pri šnorchlovaní som videl rôzne ryby, rybky, rybičky. Dúhové, pásikavé. I platisu, morského chameleóna, ako sa kĺzala takmer neviditeľná po dne. Neviem sa ponoriť do príliš hlbokej vody. Hodinky vydržia (neskôr, doma však prasklo sklíčko), uši nie a časom nevydržali ani okuliare. Mladšia sa pomaly odvažuje plávať. Rastú figy. Dozrejú asi ako naše gaštany, teda o mesiac. Odpadkov je tu však viac ako fíg a zrejú tu večnosť. 2-krát zmývame zo seba soľ a ideme na večeru. Dlhé nohavice mať nemusím, neskôr nedám už ani mokré sandále (na konci ani nemám aké, rozpadnú sa). O chvíľu budem chodiť v plavkách. O5 bohatý výber. Nechápem ako sa môže niekto sťažovať. Dal som si kuracie s hranolkami, kúsok suchej pizze (tú teda v Grécku nevedia spraviť) a na všetko ešte chutný čokoladový krém. Zapili sme to riedeným červeným. Vygúľali sme sa von k detskej herni. Je tam aj wifi signál zdarma. Detská diskotéka baby neoslovila. Pre dnes. Až takmer na konci pobytu. Snažíme sa dodržiavať náš čas doma. A čo doma? Už druhý deň tam prší. Tu tak maximálne fúkne vetrík. Na chvíľu chladíme klimatizáciou. Chýba tu sušiak na prádlo. Pod nami ho napr. majú. Riešime tiež tradičné starosti s deťmi. Rozsypaný štrk po izbe, pád z postele, mladšia neje, staršia až prilíš a sú trocha pripečené od slnka.

Streda

Horšie sa spalo, bolo nám teplo. V noci som na chvíľu pustil klímu. Prečo je nápis v jedálni “Neodnášajte jedlo” iba po slovensky? Aj tak si ho niektorí odnesú k bazénu. Nápis “Cudzím vstup zakázaný” do techn. priestorov je tiež iba v slovenčine. Boja sa, že im zmizne mydlo, či "hajzlák"?

Vodu sme si tentoraz nabrali z fontánky v jedálni do fliaš. Žena verí, že je filtrovaná, podľa mňa iba chladená z vodovodu. Mladšia nechce nič jesť. Z raňajok preto odchádzame poslední. O5 na blízkej pláži. Fúkal silnejší vietor, boli väčšie vlny. Fotili sme sa, vrátil som na izbu a vymenil aparát za plutvy. Zbytočne. No zistil som, že mi netesnia okuliare. Popularite sa teší plážový petang v réžii animátora, no postupne záujem ochabol. Ožil až príchodom nového turnusu. Zmorení teplom sme šli na obed. Mladšej ani nechutí, až večera. Poobedná siesta spolu s kravou oproti. My klimatizujeme. Strakana oproti nie. Uspokojí sa s tieňom stromu. Čo vlastne žere, keď je všetko suché? Dvere narážajú na spínač elektriky, ktorý je tam extra dobudovaný, no dosť nešťastne. Chcú v hoteli šetriť. Dvere tiež tesne míňajú vaňu a môj ksicht. So ženou sme sa dohodli, že hotel si zaslúži tak 7-7.5 bodov z 10. Nie tak málo ako to niektorí hodnotili. Taká Princess Flora, ktorá ma more 500m a prechádza sa cez frekventovanú cestu má vyše 7 bodov. Tá vyzerá pri pohľade zvonka ako unavená stará dáma s vráskami. Ruská chyžná nám postlala a vymenila uteráky. Snáď i preto, že som ju rusky pozdravil? Poobede som dostal skvelý nápad ísť na pláž smerom k Rhodosu. Keď sme za úmorného horka dostali len kdesi do polovice, žena zavelila ústup. Boli sme zasa na našej “bíč”. Išiel som sa potápať o kúsok ďalej. Len jedna špinavá mušľa. Videl som dúhovu rybku a jednu, ktorá by bola dobre sústo pre žraloka. Trčali z nej vnútornosti. Von na more sa plávalo ľahko, s5 som mal problémy. S akváriom v okuliaroch to aj tak bolo na prd. Baby lovili úlomky mušiel. Našli jednu v tvare žraločieho zuba. Z dvoch včerajších mušiel vyšli pustovníci. Bol to ich posledný pohyb. Uschli a vybrali sme ich von. O5 oprašujem ruštinu. Zoznámil som sa so štebotavou Irinou a Serjožom na pláži. Nie sme jediní Slováci, ktorí hlivia pri hotelovej pláži. Z našeho okolia sa tam na nafukovačke vyvaľujú iní. Sledujem ako animátor Markízy chcel odviesť frajerku na skútri, ale záver skončil fiaskom, keď sa  obaja ocitili vo vode za potlesku ostatných. Nohy mám dopálene od piesku. Červený som na pleciach. To bolo moje maximálne opálenie. Baby sú červené na tvári, ale neštípe nás nič. Polovička je antiopalovací typ, postrach pláží. Večera bola chutná. Jemné rybacie mäso alebo kuracina. Staršia sa napchala. Už aj mladšia je lepšie. Aspoň hranolky zjedia. Výborny zákusok, mali sme 2-krát. Biele lacné vino vyzeralo a aj chutilo ako zbierka z urologického oddelenia. Po večeri sme sa boli prejsť akože do centra. Baby sa nechceli fotiť. Navštívili sme supermarket, kde sme si skoro “kúpili”, olivový olej. Mladšia zhodila 3 flaše, našťastie len na regál. Staršia sa nechce baviť s inými deťmi zo Slovenska. Neviem, čo to tak žene vadí. Tak sme len chvíľu sedeli pri bare a potom šli na izbu. Čítam časopis, žena lúska sudoku. Je tu zasa teplo a Rusi akýsi hluční, V telke sa pretrčajú  len gréci a jedna ruská stanica.

Štvrtok

Po jednom dni ma prešla senná nádcha a zmizol ekzém. Prestáva ma bolieť prerobený zub. Od horúcej šutoliny mám popáleniny 1.stupňa. Aj s mladšou, na chodidlách. Dnes je tuším teplejšie ako včera. Radosť byť na Rhodose meteorkárom. Po raňajkách boli baby v hotelovom bazéne aj s o život bojujúcou cikádou. Záchranné koleso jej doslova podal jeden Slovák. Iná sa nám dobíjala do izby. Na chvíľu sme lebedili na blízkej pláži. Dnes nám vymenila chyžná aj plachty a postlala. Baby si dali na obed rybie prsty s cestovinou. Ja ešte lepšiu kombináciu ryžu s vajcovým šalátom. Nuž, to je tak, keď mi vždy všetko servírujú. Keď sa mám nakŕmiť sám, vytváram divné kombinácie ako Cecilka s centra celostnej medicíny. Potom som si ešte dal Dakos (známy tiež ako Kukuvaja) - staré žemle s fetou, olivami, rajčinou a nejakým tým korením. Ruské bábušky, nazveme ich “bárišne”, sedia pri bazéne a pchajú sa melónom a broskyňovým kompótom. Naše baby zmrzlinou. Jedna taká typická, korpulentna báršina si v hotelovom bazéne dala dolu plavky a umyla "chacharu". Žena si viac ani nohu v ňom neomočila. Popoľudnajší spánok je dôležitý. Poobede autobusom na pláž do Faliraki. Vystúpili sme pred nákup.centrom Epsilon. Piesočnatá pláž je už len kúsok odtiaľ. Cena lístka na bus je 2.20Eur/hlava. Deti zdarma. Pýtal som však lístok do Falikari, nie na konkrétne miesto, čo bola chyba. Nas5 stál už len 1.8eur. Niektorý šofér autobusu zastávky vykrikuje. Cestou s5 mal však naponáhlo. Nastupuje sa prednými dverami. Tak isto popoháňa ľudí do zadu. Na tej pláži je vidieť skutočné more s vlnami. Viac mora, ľudí aj odpadu. Babam sa to páčilo. Vzali sme si lehátka so slnečníkom. V pokročilej poobednajšej dobe sú zadara. V piesku sa povaľovalo 20 centov. Piesok sa pchá všade. V našej časti boli hlavne škandinávci. Stavali sme si hrady z piesku. Mimo vodu bol horúci a mladšiu som musel preniesť. Videli sme človeka vznášajuceho sa nad vodou pomocou dýz.  Je to tzv Jetovator, čítaj džetovátor. Sila vody vás vynesie do 10m. Za nim šiel skúter s čerpadlom. Pád pri prípadnom zlyhaní čerpadla musí byť dosť nepríjemný. A Arabky sa chodia kúpať v tmavých odevoch ako potápači. Preháňaju to. Na ceste s5 nám šofér zastavil o zastavku ďalej, pri supermarkete. Kúpil som si nové okuliare, pohľadnicu, knižku, babám okuliare a striekačku. V buse sa ma akási španielka pýtala, kde je rodský prístav. Suverénne som jej povedal, že na konci linky. Ale naozaj? Sestre som poslal tú pohľadnicu. Na večeru sme šli neskôr. Mal som mäso a la gyros s plackami. Baby tiež, ale s hranolkami. Zákusky sa dojedali z týždňa. Všetkého bolo pomenej, odišla totiž početná ruská komunita. Ušli sa nám zákusky chutné zo včera. Niektorí chamtivci odvedľa ich nedojedli. Odkiaľ, že boli? Žena má od poslednej morskej dovolenky 3. plavky. A už aj tieto nové sa jej rozpadajú. Povedal som jej nech si kúpi gumové. Baby večer pozerali rozprávku na mojom telefóne. Ešte, že je chytrý. V jedálni hrá stále tá istá hudba. What a wonderful world. Vonku zazvonil 3-krát zvon, tak pre dnešok je koniec.

Piatok

Na záchode som ráno našiel malú jašteričku. Preliezla popod škáru vo dverách. Stále zabúdame do jedálne podbradník. Doobeda bolo zopár mrakov, ale k obedu zmizli. Prišiel nový ruský turnus a zdá sa hlučnejší a húli marišku. Po raňajkách sme šli do kúpeľov v Kalithei. Autobusár si vypýtal 3.30eur aj za staršiu. Nas5 zasa 3.60Eur za oboch dospelých. Deti zdarma. Nechápem tú cenotvorbu. Od buka do buka. Kúpele Kalithea sú malebné a z fondov Eur. únie sa ešte stále rekonštruujú. Symbolické vstupné 2eur. Prítomní “pepíci” skonštatovali, že za tie peniaze to nestálo. Myslím, že preháňali. Podarila sa mi veľmi pekná snímka kúpeľov. Len je tam malá, večná škoda, že som záber neurobil ešte raz bez nej. Malá pláž, ale horšie, že špinavá. Zabrali sme lehátka, ktoré sú v cene. Staršia sa potápala akože pri brehu a lovila minimušličky. Ja som tiež vyskúšal nové okuliare. Mušle som nenašiel žiadne. Dno je členité, pod sebou som videl potápačov s prístrojmi. S menšou som si pozrel kúpele. V múzeu som v plavkách nebol. Bývajú tam svadby. Porúčala sa plážová taška, za 9eur sme kúpili novú. Niektorým veciam jednoducho nerobí dobre slnko a more. Dnes odišli 12 dňoví a prišli noví. Asi by som sa tu za toľko dní zbláznil od milostnej piesne cikád, ktorá bzučí ako elektrické drôty. Po poludnajšej sieste sme sa váľali už len pri najbližšej pláži. Bol som sa potápať za hotelom Eden Roc. Okrem bezdomovcov a odpadu som našiel 2 mušle, no nie sú samé. Nevieme ako vyduriť obyvateľov, slimákov. Vystrčia len ten svoj pahýľ, s ktorým sa snažia ujsť. Aj títo skončili neslávne. Mydlová voda nepomohla, tak uschli na balkóne ako babkine rajčiny. A ešte som vylovil pár špinavých mušiel. Dcérka bola obdivovať aj hlbší život pod vodou. Aj poobede strašili mraky zo západu. Pri večeri sme čakali kým sa uvoľní 6 miestny stôl. Nakoniec som poprosil servírku, nech nám jeden uprace. Dal som si grilované bravčové s hranolkami. Žena si pochvaľovala, že každý deň je bravčové na iný spôsob. Baby rybu s hranolkami. Potom som si dal kyslé uhorky, rajčiny a syr feta.  O5 asi prapodivná kombinácia. Rajčinoví Bratia mi k tomu zaspievali Nespútanú melódiu. Po večeri sme si posedeli v hotelovom foyer-i. Začal sa program pre deti, rýchlo sme vhupli do seba červené víno a vybehli hore pri bazén. Staršia sa konečne pridala do tanca. Na izbe baby pozerali v telefóne Láska rohatá. V polovici váľania sa na slnku je najmenej opálená mamina, najviac staršia.

Simon and Garfankel-Sound of silence, Stay by me alebo Engie od Stonesov, toto mi vyhráva ešte pri konzumácii.

Sobota

Krava víkenduje dakde inde na pláži a nevidno ju. Doobeda pod mrakom, ale iba nad naším zálivom. Dnes more páchlo rybinou. Boli sme na našej pláži. Skúšal som ležať v mori. No na veľkých vlnách ma už zalievala voda. Našli sme zopár pidi mušličiek. S umývaním tanierov si veľké starosti teda nerobia. Dnes bolo na obed morčacie, ale veľmi nechutilo. Dal som si preto hrozno s fetou. Kúpili sme si aj minerálku, lebo fľaše starej páchli rybacinou ako to more. Po odpočinku sme boli v hlavnom meste Rodos. Veľmi pekné, malebné mestečko, právom patrí medzi najkrajšie v Európe. V buse nás s deťmi nik nepustil sadnúť. Tak lietali pri dverách držiac sa za tyč. Je tu Lidl. Bus stojí pri tržnici. No s5 na Faliraki ide nižšie. Ešteže som sa spýtal, čakali by sme tam doteraz. V meste sme si dali pom.džús a deti veľkú zmrzlinu. Tú tankujú automaticky, ani sa nepýtajú, či malú. Stojí toľko, čo u nás. V takom teple som ju ani ja nestihol lízať, nieto ešte baby. Predavačka mi vydala z 10eur 2-krát po 5Eur, no jedna bola polepená a neskôr mi ju v autobuse nezobral. Zbavil som sa jej na druhý deň na pumpe. Pozreli sme si prístav Mandraki, veterné mlyny na múku. Všade boli mačky. Pri prístavnom majáku majú dokonca kasičku, kde im možno prispieť na žrádlo. A oni sa tam vyvaľuju a čakajú. Na tomto mačacom kúsku je vidieť celé Grécko a životný štýl Grékov ako na dlani. Boli sme pri slávnych rodských stĺpoch.  Prechádzali sme popri jachtách z celého sveta smerom do starého mesta kadesi cez hradby. Baby zaujala živá socha. No pri paláci robili sochy deti, čo bolo neprirodzené a pripomínalo to skôr žobranie. Bola tam aj žobráčka s inhalátorom. Tu pri mori. Všetko boli Arabi. Špina aj v Starom meste. Plastové fľaše napchaté v múre. Milión eur od únie a odpadky. Pokiaľ baby dovolili, prezreli sme si pitoreskné  uličky mesta. Bohužiaľ je skomercializované. Čašníci neúnavne zvú na najlepšie detské menu, najčerstvejšie ryby a najchutnejšiu kávu. Babám sme kúpili náramky a melonovú drť. Len nech je kľud. Odvďačili sa ešte väčším piščaním. Vnútro Paláca majstrov sme si za 6 Eur nepozreli, ich by to nebavilo. Kúpil som si pohľadnicu a mapu. Pomaly sme sa vymotali von do daľšieho prístavu. Tam kotvili skôr vraky, preto boli oddelené múrom. Baby sa vycikali pred tržnicou uprostred ľudí. Lodníci ponúkajú plavbu po okolí, či potápanie. 2.20Eur za pár km autobusom k hotelu, resp. 2.30Eur je dosť. Fotil som pár vo “veku”, ešte na starý aparát s filmom pred naším hotelom. Ale večer išli žiť do Faliraki. Mladšia žije len na cestovine s hranolkami. Dnes sa snáď dojedal v šalátoch celý týždeň. Nám to nevadí, doma tiež nevyhadzujeme. No bola aj grécka Musaka a chobotnicový šalát. Ako nápoj sme si dali Campari s pom.džúsom. Na to ako ho turecký barman o život mixoval, bol fuj, hanba pluj. Wild world spieval do toho Mr.Big. Staršia už sama šla na detskú diskotéku. Dnes boli trocha iné pesničky, pridali sa aj rusky. Nesmela však chýbať Socu baci vira, či I´m the music man (Pia pia piano) a vláčik s tunelom dospelých. Baby majú z tepla potničky, hlavne mladšia na tvári. Mladšia zavalašila: “Som ueniva a suepa ato babta”.

Nedeľa

Ráno sme sa prebudili do slnkom zaliateho dňa. Ako inak. Po raňajkách sme si požičali auto. Neviem, či majiteľ nič iné už nemal alebo keď videl akí sme malí, ponúkol nám Chevrolet Matiz s automatickou prevodovkou. Väčší šrot asi skutočne nemal. Mne nešli otvoriť dvere, robila to žena zvnútra. Kontrolka svetiel nesvietila. Volant na také miniprdítko jak na miešačke. Hučalo to a ledva vyšlo do kopca. V podstate nám ale stačil a odviezol nás. Požičanie nás stálo 35 Eur. Hotelová požičovňa na mesiaci, teda La Luna. Sympatický majiteľ má frajerku z Trenčína. Šli sme najprv na pumpu. Ešte že tam bola obsluha, veď som nevedel otvoriť nádrž. Benzín je drahší 1.72 až 1.74Eur za liter. Zobral som  zbytočne veľa, 15L. Šli sme asi do 30km vzdialeného malebného mestečka Lindos. Bola tam najkrajšia pláž, čo sme na Rodose videli. Piesková s veľmi pozvoľným prístupom do mora. A teplučká voda mala min. 27C. V úzkych a kopcovitýtch uličkách som veru ocenil automat. Museli sme v Lindos kúpiť opaľovací sprej. Kúpili sme 30 a baby mali červenú tvár. Už aj ja mám potničky. Čas ísť domov. Našiel som zopár pekných mušiel, niektoré s obyvateľmi. Tie skončili v mori. Jedného pustovníka sme vyhnali. Ľudia sa chodili na úlovok pozerať a jeden italíno kretíno nám pustovnika bez škurpulí vzal. Babám sme dopriali obed v jednej akože reštike. Cheesburger s hranolkami. Keď som videl tých 5 hranolkov, skoro som sa rozplakal. Čo to je detské menu? Za 6.80Eur som očakával teda aspoň Mac Donald. Ledva si nás čašník všimol. Ale mali plno. Dýšku som mu nenechal. Lindos je taliansky. Frutti di mare. Mestečko sme si nepozreli, baby sa čvachtali. Híkanie somarov, ktorí vozia komótnych turistov na hrad. Mumifikovaná kozia hlava ma pozdravila z kríkov cestou na pláž. Kôz sa pasie veľa po okolí. A dozrievali tiež olivy. Pred Lindosom je výhliadka. 2-krát som tam zastavil, taká je impozantná. Kúsok ďalej je ďalšia výhliadka na záliv Reni. Po ceste boli vyprahnuté riečistia. Za Lindosom sa čneli v diaľke kopce jediného ostrovneho pohoria Ataviros vysoké viac ako 1000m. Taký rodoský Inovec. Baby zaspali, a tak sme nešli na populárnu pláž Tsambika, ale pofrčali ďalej, poblíž Faliraki, k zátoke Anthony Quinn. Rozhodli sme sa aj preto, lebo tam nejde autobus. Pláž sa to nedá nazvať, miesta tam vôbec nie je. Len skaly. Zložili sme sa na lehátkach  a o chvíľu doletela tetuška, že 4 Eur na osobu. Tak sme zdvihli kotvy. To bolo 17h. Využíva fakt, že inak sa tam nedá. Napokon sme si našli aké také miesto pri skalách. Len som si nohy omočil a zas nám Arabi, či Turci alebo kí ďasi tmaví zatarasili prístup k vode. Tak sme sa zbalili a v mokrých plavkách prešli autom na susednú pláž Ladiko. Tá je štrková, ale tiež maličká. Šnorchlovaním som len mútil vodu s odpadkami na dne. Bol som so staršou v hlbšej a s5 som ju viezol na pleciach. Výhodou maličkého auta nášho bolo, že som ho pichol hocikde. Robí sa široká cesta v Archangelise, sú tam výluky a odbočil som zle. Smetiari vo Faliraki pracujú aj v nedeľu priamo na rušnej ceste. Obchádzal som ich na dvojprdovej ceste, i keď som ukazál smerovku, stretlo sa to s nevôľou vodičov. Smerovky tu používajú len cudzinci. Často neviem, kde aká rýchlosť. Všetci ma obiehali. Veľakrát sa tiež rýchlosti menia. Pred kruhovým objazdom je stop, potom daj prednosť v jazde a nakoniec zasa namaľovaný stop na ceste. Nevidel som však, že niekto stál. Cesty na Rodose sú v dobrom stave, asi ako u nás. Tu ich neničí mráz. Orientácia dobrá, sú tu smerovníky. Akurát mi chýbal počet kilometrov do toho ktorého mesta. Taxi jazdia divoko. Vraj sa oplatí na kratšie vzdialenosti taxi. Vyjde to rovnako ako požičanie auta.

Pred večerou sa upchala hadica v klíme na izbe a voda šla dovnútra. Po večeri, keď sme boli vonku, to sám “boss” Brežnev spravil. Bol som mu zaďakovať, nie zafakovať. Kecal ako to nastaviť. Provizórne. Vraj to v pondelok opraví. Či sa tak stalo neviem a úprimne, bolo mi to už jedno. Klasická večera kurací rezeň ryžou a dus. zeleninou. Baby podobne. Chutný čoko zákusok ako bodka. Predĺžil som izbu na zajtra za 20 Eur do 20h. Staršia si teraz našla kámošku Terezku. Dospelí večer súťažili na čas v praskaní balónov. 3 rozne zaujímave polohy ako neprasknut. Predtým chlapík Michelle prehral stávku a musel tancovať s deťmi. Posledné 2  noci mám zlé sny. Minulú noc, že mama žije akoby duch, i keď nebola. Nuž nočná mora blízko mora. Túto noc o mimozemšťanoch, ktorí hrýzli ľudí a tým ich nakazli kúsacou chorobou a šírili ju ďalej. Jednu príšeru som mal akože doma na výskum a lapla ma na úteku pred ňou. Žena teda prorokuje, že dovolenka zle skončí.

Pondelok

Slnko tu svieti 300 dní do roka a dnešok nebol výnimkou. Iba babka, keď tu raz bola, posledný deň im pršalo. Doobeda posledný krát pri mori, posledný krát smrad vypustených pomyjí na ceste. Bábuška s ponožkami na pláži. Zaplával som si 2 dĺžky po bóju, baby zakývali naposledy moru. Na obed ryža so zelenou pohánkou,  karbonátky a chutný šalát. Niektorí si vynášajú jedlo mimo "reštiku", kroasanty. Čašníčka na začiatku aj kohosi načapala, ale potom to asi vzdali. I nápoje sú zakázané a robí to každý, ku koncu i my. Odpočinok poobede určite dobre padol. Baby spali takmer 2h. Upratovačke sme dali 3 Eur dýško. Starala sa o nás, iba v nedeľu tu nebola, dala nám 5 osušiek, miesto 4. Poobede sme ešte boli pri hotelovom bazéne. Mamina zatiaľ nakupovala a balila. I do roboty som kúpil Ouzo cukríky. Strácali sa pomaly, celý týždeň. V hotelovom obchode je lacnejšie ako v supermarkete. Na večeru len kuracie s hranolkami, predkrm Dolmades (ryža vo vínovom liste) a melón.

Čašníčke Maríne sme nechali 2 Eur a servítok s napísaným Ďakujem (nevedela to prečítať) a smajlíkom. Malé si posledný krát zatancovali. O 21.10h sme sa nalodili o5 plný bus 50-tich ľudí.

Na letisku sme si museli batožinu sami preniesť na rontgen. Doklady mi kontrolovali 3-krát.

Vydali sme sa k bráne opačným smerom. Policajt nás potom musel previesť cez pasové oddelenie aj s poľskými pilotmi. Staršia o5 pípala na detektore. Nekontrolovali ju. Odleteli sme o 10min. skôr. Kap. Igor Otto hlásil našu polohu v 10950m, čím ma budil z driemot. Aby asi on nezaspal, kvákal do éteru. Malé spali. Mladšia takmer celú cestu. Bagetky ostali na raňajky. Dostali aj pohár cukríkov. Pristáli sme ako do perín (rozhodne mäkšie ako cestou tam) o 25min. skôr priamo zo smeru na dráhu 04 bratislavského letiska. Privítal nás vzduch s pliesnivou vôňou a jasná noc s 18st. Zlatá sestra doviezla auto. Doma som vyhodil plesnivé žemle, ktoré sme zabudli dať do mrazáka. To nám už však nemohlo pokaziť celkovo výborný pocit z dovolenky. Oddýchnutí, vykúpaní na celý rok a ozdravení na pár dní sme líhali do postele o pol tretej ráno. Na druhý deň nás čakali upršané Tatry.

Entuete motyta

Tak hreší najmladšia. Máme za sebou rodičovské vzrušenie v škole. Hlúpa nie je, ale lenivá. Má naviac. No ako jej to vysvetliť? A drzá. Posmieva sa. Učiteľka si výroky zapisuje ako: "Nudím sa. Nebudem to robiť". Staršia neurobí ani čiarku navyše. Začali si kupovať kakao v automate. Po mesiaci im to zástupkyňa zatrhla. Stalo sa, že deťom to vypili spolužiaci, či vytrhli z ruky, lebo vraj to mama zakázala. Vyvrcholilo to, keď si bez dovolenia zobrala eurovú mincu na kakao. Keď to učiteľka stopla, vyhlásila po škole, že chce zomrieť. Hanba na celú školu. Dcérky vtedy strážil dedko. Okrem toho, že si píše "detko", pil vodu zo svietnika na sviečku. Pre Mikulášom sme mala staršia krízu. Či kvôli rodičovskému alebo čertovi, ktorého videla na námestí a nevedela, čo čakať. Hoci sme jej vysvetlili, že čerti sú v pekle a neproducírujú sa po námestí. Stále verí.
Mladšia okrem toho, že pchá deťom do jedla prsty, ich aj mláti. S úsmevom na perách stojí za trest z opačnej strany pri dverách. A nebojí sa odtiaľ aj utiecť a klábosiť s upratovačkou. Svätá teda nie je ani jedna. A to sme si mysleli, že staršia je skôr utiahnutejšia.
Jeden deň poslúchali, keď videli toho čerta. Deň pred Mikulášom mali v škôlke v čižme cukrík. Malá sa aj sťažovala, že ju čosi tlačí. A mama len pchala nohu dovnútra jak dedko kukuricu do husi. "Čo ťa tam môže prosím ta tlačiť?". A to cukrík. Utekala s výskotom za učiteľkou:"Pvedsa som len posluchaua". Ráno na Mikuláša sme počuli ich šuchotanie ešte za tmy. Mladšia išla na prieskum." Nič tam neni" podala správu staršej. Tá potom šla a zažala. A zbadali balíčky. Bolo že to radosti a skákania. Našli si aj varechu a zemiaky s cibuľou. U dedka našli kopec balíčkov. Asi tam poslúchali viac. Z vďaky spravili Mikulášovi gumičkové náramky, ktoré pobudli chvíľu v zásuvke, a potom som ich rozobral. Mladšia v škôlke dostala spolu s dvoma chlapcami i varechy. Tak už je zaradená.
Mikuláš je neklamným znakom blížiacich sa Vianoc. Ktosi z Indonézie napísal na Ježiškovu adresu už v auguste. Reklamy nás bombardujú už od októbra. A v novembri predvianočný zhon sa začína aj u nás doma. Niečo sa objednalo. Boli sme v Hovadove. Polovička usúdila, že keď tam nekúpime všetko, tak už nikde. Na konci dňa bolo načim to "nikde" nájsť. Vošiel som do zákazu vjazdu. Nebudem tam predsa krúžiť vôkol nákupného centra. Tak som sa pridal k hovädám. Na topánku sa mi kdesi prilepil. štítok. Čudujem sa ja prečo v každom obchode pípam. Dnu, či von. Na obede som zaplatil menu, hoci som to nežiadal a polievku nemal. Odrb. Ešte aj sračku som z toho mal. Menší odrb som zažil v obchode s elektronikou, keď ma predavač nasmeroval k usb káblom. Chcel som 2m, ale vraj nemajú. Predavačova znalosť tu siahala po najbližší regál. Mali. Ale pri počítačoch, nie telefónoch. Prakticky sme teda nekúpili, čo sme chceli až na tenisky. Kolieskové korčule neboli. S vysielačkami na predajni pobehovali ako agenti NSA. Chlapci sa hrali. Stretol som spolužiaka z VŠ. Bohužiaľ som si na meno spomenul až doma. Pri vchode sa kývali mega veveričky ako nálada nášho viceprezidenta na porade. Tam to už žilo Vianocami. I stánky tam boli. V jednom sme si dali makový rožok. Medvede, veľké stromčeky. Uvrieskané decká. Naše ostali u babky. Ježiško nám predčasne doniesol nový tablet. Aj tieto poznámky píšem z neho. Tešil som sa naň jak panna na svadobnú noc. Šikovná vecička. Teraz ju však pred malými tajím, má sa zjaviť až na Vianoce. Keďže ho večer používame sa ženou (teda hlavne ja), voláme ho  "Makipede". Púzdro naň sa kdesi stratilo a prišlo až 2 týždne po tablete.
Boli sme 3x aj na trhu bez peňazí. Do placu sme dali peňaženku a nejaké "bižu". Vzal som si len nabíjačku na batérie. Dievčatá tvorili v dielničkach. Potom sme šli na zákusok. Mladšiu sme nenamotali na skutočné sane so sobom.
Dnes sme už zapálili druhú sviečku. Dali sme si tatranský čaj na prípitok. Chutí. Z toho by sa jeden "načučkal". Na advent sa mamina zodpovedne pripravila. Robí vianočné ozdoby, babka pečie oblátky. Decká sa po večeroch nudia a vymýšľajú. Z izby sa ozýva spev kolied ako z krčmy. Duo na pohľadanie. Speváčky z nich nebudú.

Jesenné hurikány

Hurikán Gonzálo putuje od nás konečne preč a v takéto smutné dni je načim popísať o našich malých hurikánoch. Začali baby teda chodiť do štátnych zariadení, začali. Platenie všakovakých poplatkov nemalo konca kraja. Školné, angličtina, časopis, družina, strava atď.
Do školy sa chystáme večer. Aj desiatu. Ráno všetkým zarábam nápoje. Čaj, kakao, sirupovú vodu ako barman. Po reklamácií, že je málo sladká som zdvojnásobil dávku sirupu. Staršia pije teplé kakao ako keď chodila do škôlky. Mladšia po testoch všelijakých nápojov skončila nakoniec pri čistom mlieku. Ani to jej bohvieako nechutí. Ranný cirkus trva tak 20min. Do školy ju beriem ja. Autom ju doveziem a odprevadím ku dverám. V zime bude chodiť od brány sama. Staršia býva nervná. Je to asi z únavy, niekedy zo žiarlivosti k mladšej. Stalo sa, že sotila v družine spolužiaka. Úlohy si robí pomaly. Priemerne tak pol druha hodiny až dve. Mamu chytajú nervy. Ja sa jej čudujem, že ju baví vrieskať dve hodiny. Nikomu to neprospeje. Iné deti zvládajú do polhodiny. Ktovie na čo tá malá hlavička myslí, keď je nepozorná? Stačí malý rozruch, trebárs len ktosi zazvoní alebo je pri nej
mladšia a písanie ide do hája. Už som sa s ňou učil aj ja. No "oblafla" ma a na druhý deň bola poznámka v zošite, že nemá D.Ú. Do zblbnutia teda píše, počíta. Občas aj sama od seba na tabuli. Tabuľa je dobrá vec. Dosahujeme postupne veľmi pomalé allegro. Na druhej strane idú
rýchlejším tempom ako iné školy. O písmeno minimálne. Ale ešte rýchlejšie mele hubou. Neustále ako leňochod Sid v Dobe ľadovej. Cestovala po celej triede, ale aj tak kvákala. Až ju pani učiteľka, od prírody duša trpezlivá a kľudná, okríkla. Dohovorili sme jej a zdá sa byť pokoj. Sedia v triede do akéhosi kruhu po štyroch. Nezdá sa mi to najlepšie, veď majú sólo lavice. Dajaký pokus to je. V žiackej sa skvie päť 1. Zatiaľ ich p. učiteľka motivuje pozitívne. Ak sa jej niečo nepáči, dá V ako videla. Mali dva cyklovýlety, zrovna v najhoršom počasí. Jeden do "outluku". Najprv sme mysleli, že do outletu vo Voderadoch pri Trnave. To ako na bicykli? Až keď spomenula zvieratká, zaplo nám, že do útulku. Fotili sa. Doteraz nemáme peniaze ani fotky. V triede hosťujú vši. Červeným v žiackej je napísané "Pozor vši!". Vraj každý rok. Strašíme ich s tým každý deň, aby sa umývali. Akosi rýchlo míňa pap. vreckovky. Denne balík. Podozrievame ju, že zásobuje celú triedu. Na záchode totiž nie je papier. Asi aby sa nekradol. Vraj to tak bolo už za boľševika. Je lajdana. Okrem vreckoviek, požičia celej triede farbičky. Tiež na gumičkový náramok si nedáva pozor. Snažíme sa jej zaviesť vzťah k veciam a povinnostiam. Cez to všetko zabudla nedávno v triede peračník. Keďže bol víkend, musel som ísť kúpiť pero. Ani tie perá už nie sú, čím bývali. Našťastie sa v pondelok v družine našiel.
Mladšia ako tak zvláda ranné vstávanie, rituály a škôlku. Neplakala. Iba dvakrát, keď mama išla na "služobku" a raz keď si zabudla macíka. Ružový macík, ktorý pricestoval z Holandska a bol pre staršiu je jej naj. Spí, je, pozerá TV. Malá je s ním ako Mr.Bean. V škôlke jej meno stupňovali. Najprv ju volali zdrobeninou a teraz už tvrdo menom. Vystrkuje rožky. Deťom strká prsty do polievky. Tie potom vreštia a nechú to jesť. Ale pomáha deťom a robí usmerňovač. Čo by si pani učtieľky bez nej počali? Aj kresby má lepšie oproti iným deťom. Vidieť vplyv staršieho súrodenca. V septembri bola prechladnutá, nič vážne, ale týždeň bola s babkou. V polovici októbra o5 nejaký ten kašel. So staršou sme zažívali podobne prvý rok v kolektíve. V reči stále stagnujeme. Pýtali sme sa jej načo má babka psíka a mačku. "No ted pvijde ut cez buánu,  tat ho pohyzie. A babta potóm obviaže učičtu. Tato", ukazuje a vysvetľuje. Upozornili sme ju, že nie ľud, ale človek príde. Vie si správne obuť konečne topánky. Máva veľké hysáky, kedy sa na niečo upne, reve, ukazuje na to rukou a nechce sa pohnúť ako svatá Libuša na Pražskom hrade. Aspoň to už nejde do afektu a neomdlieva. Víkendy, keď to ide, sme na výlete alebo prechádzke. Boli sme na Výtokoch. Dokonca 2x. Raz neúspešne na hríboch a druhýkrát na Bakuľovom pochode. Hľadanie hríbov sme si potom, teraž už úspešne, zopakovali v susednej doline. Boli sme aj v Smolenickom krase pozrieť vyschnutý
vodopád a pod Zoborom s kúsajúcimi lienkami. Tento rok sme toho hodne pochodili. Malým sa veľmi nechce a mladšia reve. Sú akési komótne, hlavne mladšia. Kvôli malému záujmu a zime sme pre tento rok skončili. Ako inak aj tento rok Billa opakuje komerčný úspech a hodila udicu v podobe nálepiek. Mama sa ako prvá chytila. Raz máme 15 nových z 20, inokedy naopak.
Takto nám ubiehajú dni. Zvládame to, čo nám zostáva. Mladšia povedala krásnu vetu:" Vieš keby nebolo maminy, tatina, sestričky, babky, dedka, nebol by svet."

Požiarny poplach

Tak dvakrát do roka máme vo firme požiarny poplach.  Horí len keď je pekné počasie. Tentoraz horel u nás počítač. To akože. Šéf požiarnikov Fero sa spolu s BOZP vovalil k nam s veľkým hlukom ako aktivista v zápase o Tatry. Najprv padla kontrolná otázka: "Čo by ste robil, keď sa chytí kábel počítača?". Kolega, že teda pôjde vypnúť prúd na chodbu. "Dobreé. Tak choďte!" zabublal Fero-hasič jak filter v akváriu. Vstal a vykročil. Vrátil sa pre kartičku, aby si mohol otvoriť cestou s5 dvere. Divadielko sme s úsmevom sledovali. Prúd akože vypol. Potom strelil ďalšiu zákernú otázku:" Dobre, prúd ste vypli a teraz akým prístrojom by ste hasili?". Najbližšie bol vodný, tak vykročil k nemu. Vypol prúd šiel by na to s ním, skonštatoval. Fero ho však moril ďalej. Aké má ešte možnosti? Tak šli na chodbu pre práškový. Doniesli ho do kancelárie. Uzatvárali sme stávky koľkorát by sme začuli od Fera k.kot, keby sa kolegovi podarilo odpáliť "hasičák". Prášok by bol úplne všade a 3 dni by sme nevstúpili do zamoreného prostredia. Oslovil aj druhého kolegu, ktorý sa tam motal. Ďalší iniciatívny Dráčik sa ozval sám. Mysleli sme si, že ide o teoretické preskúšanie zábavnou formou, no Fero freneticky presvedčil celú budovu, že nie. "No a teraz zavolaj a nahlás to!" hlesol Fero.
"Jak nahlás?", pýta sa udivene kolega. "No normálne zavolaj, de treba." Prikázal kolegovi zavolať na vrátnicu, že horí. Vrátnik tomu neveril: "Čo?! To myslíte vážne alebo voláte len tak?", ozvalo sa v slúchadle tvrdou myjavčinou. Kolega nadiktoval meno a kde horí. To už som tušil, že požiar a Ferov adrenalín naberá na intenzite a vyženie nás von. Vzápätí kolega začal kričať "HORÍÍÍ". Ozval sa nepríjemný piskľavý tón hlásiča. Jediný som zhrabol tašku, telefón (hoci by som ho, sviňu, najradšej nechal uškvariť sa v plameňoch) a vybral sa von. Šéf sa chvatne spýtal kolegov popíjajúcich kávičku na chodbe: "Čo je?!". Čo, čo je? zareagoval kolega s pohárom v ruke. BOZP filmovala na schodoch únik z besniaceho pekla. Kolegyňa mávala vpredu so zoznamom prítomných. Ani sme nevedeli, že jeden kolega je vo vedľajšej hale. Zbadal sa až keď ho nechceli pustiť dnu. Vyšli sme na zhromaždisko. Skonštatovali sme, že z jedneho kolegu sa stáva metrosexuál. Asi chodil
na školenie manažérovi nákupu. Hasič určil kolegu za vedúceho, hoci netuším, kde zobral, že má nato licenciu. Prefrčali húkajúci hasiči. Ich šéf, t.j. Fero, všetko prísne stopoval. Požiar nezvládali a po chvíli sa zastavila aj výroba a ľudia vybehli von. Kolega si šiel po balík od kuriéra. Zrovna keď horíme. Zaujímavé, že ho vrátnici pustili dnu, keď v areáli horelo. Veliteľ zásahu sa vrátil
s vedúcimi. Tí boli ukázať kdeže to vlastne horí. Od dymu, kašľajúc sa vrátili k nám. Nie, to preháňam. Po nejakých 20 minútach nám Fero poďakoval a rozpustil s tým, nech doženieme robotu. Tak sme sa vyvetrali a popri natiahnutých hadicách vrátili k stolu.
Nemeckí kolegovia, ktorí sú tu s nami mali aspoň zážitok.  A Fero-hasič chodil spokojný jak po vianočnom plese. Kolega ustal požiar, šéf klial a hrešil.

Svadbíme

Ženin bratranec sa dostal do iného stavu, teda oženil sa. V malej dedinke medzi Trnavou a Nitrou je už ako doma, takže logicky bol obrad tam. Prišli sme o polhodinu skôr. Najmenšia hlesla: „Bude sa mi páčit teď budú šeci hovouiť atá som petná.”
Akurát sme dostihli v dedine svokrovcov. Mysleli si, že ich ktosi naháňa na aute. Starý kostol bol zatvorený, takže sme hľadali nový. Bolo pomerne chladno, len 16°C. Okolo nás prefrčal ženích idúci po nevestu. Do kostola šli po odobierke peši. Na klopu saka mi pripli motúzik a stužku. Hoci som ženatý, rozmarín z bio prostredia malo iba pár vyvolených. Dôstojný pán bol nervózny viac ako nevesta. Koktal jej meno, i keď tvrdil akí sú dobrí kámoši. Na našej svadbe sme počúvali o májovom dáždiku, tu sme počúvali ako mu sedávala na kolienkach, jej prvý veľký zlom, keď šla do školy alebo dokonca možno ešte skôr, do školky a ďalšie životné zlomy. Alebo ženích ako raz prišiel domov rozrušený. “Niečo sa zmenilo” dojemne švitoril atď. Farárko mal aj ďalší brept: “V mene našej rodiny….”, potom sa opravil, “cirkvi.” Iný trapas bol, keď sa rozozneli v polovici obradu kostolné zvony. To miništrant Laco sa oprel o gong. Pán farár zareagoval: “Ešte som neskončil, Lacko”. S malou som sa ocitol pred kostolom ešte pred skončením obradu. Nevydržala. Ľudí bolo mnoho, zákuskov menej. 4 dokumentaristi sa motali ako sliepky po dvore u babky. Hoci je v móde brada, bol tam iba jeden bradatý chlap. To u nás v robote… No jak v kalifáte.
Nevesta sa pohla k reštaurácií pešo. My, s pohodlnejšími zadkami, autom. Zaparkoval som ho tak, aby čo najviac zavadzalo sprievodu. Vychutnával som si zamračené pohľady a tancujúcu nevestu, aby sa mu vyhla. Uvítacia štamprla, rozbitý tanier ako sa patrí, ako sa  sluší a sunuli sme sa dovnútra. Okolo 100 ľudí, prevažne mladých. Starí tam boli viac menej na truc ženíchovej mamy. Bola urobená zasadačka samozrejme. Jediný som mal vestičku ako posledný mušketier, hoci som ju ani nechcel. Skôr než sme si sadli, nechali sme palca odtlačok na namaľovanom strome. Skvelý nápad, no opitá švagriná ho neskôr zničila. Asi by som ju zabil. Hlavný družba mal príhovor. Malá bagetka ako štartér. “Polievka je málo slaná!” vykríkla nevestina sestra. To bol povel pre mladých na bozkávanie. Príborom si hostia vyžiadali dva prídavky. Už počas jedla si ktosi spomenul na modlenie. Zdravas Mária a dobrú chuť. Hlavný chod asi málokomu chutil. Hovädzie ako s vojenskej konzervy, kuracie presolené. Dal som si len šalát s rukolou a kopček ryže. Vypil som 105kcal koly. Džús sa totiž minul závratne rýchlo.  Keď sa už všetci nasýtili, muzikantský pár odštartoval mladomanželský valčík. No hrať a spievať dlho nevládali. 3-4 skladby a odpadli. Po prvom kole prišlo povinné fotenie. Zvečnili sme sa po skupinkách a potom celá grupa pri zdochline pod reštikou. Rozostavaní v tvare srdca. Na poslednom snímku som mal podľa ženy Pozdrav vítajúceho Stalina, keď mi dvihla ruku. Chystala sa kávička a zákusky, no torty akosi nikde. Absolvoval som asi nevyhnutnú zoznamovačku s neznámym zvyškom našej rodiny. Nie žeby som potom zrovna túžil, ale budiž. O5 ožil tanečný parket. Vyhlásil som, že pôjdem, keď bude “komandžero”. Nedočkal som sa, ale odhrovačky ako Jede, jede mašinka, repeťácke “bomby” pretkané valčíkmi nemohli chýbať. Naše baby tancovali, či skôr jašili sa na všetko. Pred mašinkou som ušiel radšej na “ninja” záchody s prerazenými dverami na úrovni očí. Chvíľu som premýšľal ako sa do pekla splachujú, keď tam nie je fotobunka. Reagujú na prúd. Keď prestanem, spláchnu sa. To som ešte nezažil.  Ako to funguje na ženských? Tam to vraj nefeunguje, ale podľa zdvihnutej rite, by sa to dalo poriešiť. Prečo ženské chodia v dvojiciach na hajzel a prečo s kabelkou? Akademická otázka zostala nezodpovedaná. Sviečky horeli ďalej, zábava pokračovala, veľké až pretekali, niektorí preberali. K jednej sviečke som strčil lístok s menom. Nech nepreteká. Aspoň v čomsi som užitočný, i keď na chvíľu. Osamel som na hodnú chvíľu. Okolo mňa nik. Rád som nikto, ale teraz ma to nebavilo, nie. Netušil som, že ušli pred hlukom do vedľašieho foyer. Zhasli sa svetlá a rozbehlo sa ďalšie tanečné kolo. Gangam style. Mamina to roztočila s babami na chrbte. Pridal som sa aj ja. Babka váľala rock´n´roll. Spomienky na mladosť? Dedko skončil so zalepeným okom. Rozoberá doma kotol, kde je sklenená vata a toto sú dôsledky. Šoférovanie tiež musela prebrať švagriná. “Unaveného” uja riešili a nedali mu spať na stole. No dal si “dvadsať” sa a potom vyskočil ako Evans, keď strieľa na koš a krepčil na parkete o dušu. O deviatej pristáli na stoloch ďalšie varené a pečené pokrmy. Kura, rezne, sviečková. Bol som prvý, keďže som na večeru veľa nedal. Ostatní sa až po tanci vrhli na to. Na torty sme sa mohli len pozrieť v mrazáku. Bolo ich 9. Naše malé prvosvadobčanky začali byť unavené, zaberali sme dve sedačky vo foyer, kde si mladšia neustále líhala. Do vyhradenej miestnosti pre ožratých sme ju nechceli dať. O desiatej sme zavelili k odchodu. Už sme nevideli odčepčenie ani gastrolístok v hrnci. Ani prskajúcu svadobnú mati, či bonzujúcu nevestinu sestru (pri nevestinom hádaní ženícha). Zábava gradovala tak do tretej, potom sa pomaly hostia rozchádzali.

Budúci rok bude nejaká tá 50 a rysuje sa zabíjačka vo veľkom štýle. Že sa tešíme.

Každodenný boj

Alkoholik a lúzer Bukowski napísal múdru vetu, že život sa skladá zo samého čakania. Čakáte a čakáte – na nemocnicu, na doktora, na inštalatéra, na blázinec, na smrť. Najprv svieti červená, potom sa rozsvieti zelená. Ja to parafrázujem a tvrdím, že život je neustály boj.
Bojujete so sebou, aby ste ráno vstali. Potom s deťmi, aby aj oni vstali. Bojujete s autom, ktoré má ráno zahmlené sklá. Cestou do roboty bojujete o život, aby do vás nejaký tiež bojovne naladený idiot nenabúral. V robote sa bijete s blbcami, ktorí sa vám snažia pokaziť deň. Ťažký, nekonečný boj.
Nedať sa znechutiť. Najťažšie je však bojovať o priazeň druhých. Nie sám so sebou. Bojuje každý, každý boží deň. Deti, dospelí, starci. Všimne si, odpíše, zavolá, nezabudne, donesie, ukáže? Dostať sa do inej kategórie. Veľmi to unavuje.
Zatiaľ dobojované. Myslíte, že si oddýchnete. Kdeže, zápasíte viruálne s počítačom, telefónom. Tam je to väcšinou prehrané a snažíte sa ich primäť k spolupráci. A či oni vás? Na obed sa premáhate, aby ste zjedli nechutné jedlo, o ktore denne bojujete.Treba jesť, aby sme mohli ďalej žiť tento boj alebo bojovať tento život. Cesta domov je o5 boj. Niekto bojuje s časom, miestom vo vlaku, ďalší si to rozdá s autom na ceste. Snažíme sa premôcť vzdorovité deti. Zasa hrozí bitka. Oni bojujú za nezávislosť, vy za pokoj v rodine. Večer nám televízia ponúkne boj. Nie náš. Druhých. Trebárs aj imaginárnych. Pocit víťazstva opantá aj nás.
Čím sme starší, život dáva tvrdšie rany. Viac bolia a dlhšie sa hoja. 
Každý deň bojovať o prežitie. So samotou, nemocnicou, doktorom, so smrťou. Silnejší  bere. Krásu, bohatstvo, silu, rukavice do ringu život. Silnejší dáva. Rany, K.O., slobodu a teraz už aj plyn.
Kolá su neuprosné. Získame bod, či nie? Veľký rozhodca určuje prestávku. Utekáme z kruhu. Pijeme, snívame, milujeme. A potom znova bojujeme a bojujeme. Priatelia nam podaju uterák, zašijú rany. Výnimočne nás i vystriedajú. Priatelia do konca života, do konca boja. Akých sme si vybojovali.

Šopa a kocúrov denník

Babka dedka dlho otravovala, že na staré kolená nechce sedieť vonku a kukať na starú, hnusnú šopu s kopou bordela a krivým hajzlom. Takáto motivácia a masírovanie dedka trvala viac ako rok. Aj sused sa sťažoval, že mu tá hnilá šopa pomaly padá do záhrady. Na jar padlo rozhodnutie, ide sa do toho. Začiatkom leta sa spravil na papieri návrh (neviem, kde skončil), dedo spočítal potrebný matroš. 2 týždne pred dovolenkou doviezli trámy. Dedko, aby mal čo robit ich hladil a striekal proti červotočom. To vyhladzovanie mi pripadala zbytočná robota. O dedkovom systéme práce bude ešte reč. Po dovolenke sa šlo na vec. Dedkovi sa strááášne nechcelo. Robil všetko možné, aby to oddialil. Preto sme prišli v sobotu my so ženou, nech sa veci pohnú. Doobeda sme aj tak plienili záhradu. Musel najprv nachystať priestor pre rárohy zo šopy, t.j. vyfučať bazén. Kontajner bude v pondelok. Tak som vyťahoval postupne veci a triedil na drevo, železo, mosadz, papier, rúry a ostatné haraburdy do kontajnera. Dedko robil všetko možné len, aby to nemusel triediť. Zabralo to celé poobedie, i tak zostali ťažké a veľké veci vo vnútri šopy. Chladničky, zabíjačkový kotol, kvantum kachličiek, či 20t zdvihák. Nad niektorými vecami ostali visieť otázniky ako starý mlynček na šrot (čo keď nebude elektrina pre nový?), káble (dedko sa ich chystá odizolovať a vybrať meď) a hlavne kto to bude v týždni robiť. Istí sú len dvaja chromí. Dedo nedvihne ruky vyše ramien a švagor nevládze na nohy a navyše prechladol. Iné veci boli striktne ujasnené. Babkin lopár a vidly, dedov 20t zdvihák. Práce boli nakrátko prerušené mletím kukurice na prach. Dali sme si 4 druhy zmrzliny. V nedeľu dedo o5 prebrusoval a ošetroval trámy. Aby sa nám trieska nezapichla. Iróniou bolo, že som sa iba raz dotkol hladkého trámu a do dlane sa mi zadrela trieska. My sme oplakávali novú mačku. Napokon sa našla v motore auta. Dali sme ju do kotolne. Nakoniec bolo všetko inak. Ako keď sa dedko ráno zobudí. V pondelok ho krčmová partia sklamala a doobeda bol svokor na búranie viac menej sám. Dal dolu akurát strešnú krytinu. To už mal kontajner. Nervný a červený ako sopka. Dnes stál pri baráku pohrebák. Žena ironicky poznamenala, aby nestál aj pri dedkovi.  Švagor si dal tiež načas a prišiel neskôr, rovno k obedu. Nebúrala sa však šopa, ale betónový chodník za ňou. To zabralo poobedie a sily. Bez poriadneho náradia, len so zbíjačkou ako špendlík sa pokúšali narušiť betón. Veľké kladivo a krompáč. Vraj väčšiu nikde nezohnal. Po práci som tam na vyše dve hodiny šiel aj ja. Vláčil som kusy betónu na táčkach do kontajnera. Zaplnil sa celý. Myši mali pod betónom skrýšu. Našiel sa v nej plyšový delfín. Terigali sme sa so starým 1000 tonovým stolom.  Len sme ho akosi pregúľali k sliepkam pod liesku. Tá mačka je stále plachá a čučí v kotolni. Ďalší deň, útorok, sa začala rúcať šopa. Keď som došiel, kontajner bol niekde medzi Žilinou a P.Bystricou. Tak sa tehly a sutina vozili pred dom na ulicu. Odkryli sme dieru do susedovej šopy. Prášilo sa ako z huby našeho primátora pred voľbami. Zbúrala sa celá, dedo si začal chystať tvárnice. Len mal slabé batérie vo vodováhe, takže po chvíli šachovania a prehovárania to vzdal a použil klasiku. Po šiestej prišiel kontajner a ako mravčeky sme pohádzali doň tehly. S kontajnerom došla aj miešačka. Požičaná, k dedovej sa jeho brat nedostal pre kopu bordelu. Prach sme spláchli vodou na ulici aj v hrdle, zjedli poslednú kukuricu a šli domov. Tú mačku, čo sme doniesli, sme privykli a dá sa pohladiť. V stredu sa začalo s betónovaním podpier a múru vzadu. Šlo to pomaly, lebo si chlapi vymeriavali. Začali aj pomerne neskoro z objektívnych pičín. Pred domom je kopa štrku, pred garážou tvárnic, pred šopou bordelu a vrecia cementu v garáži. Tá mačka sa dá už aj nosiť na rukách. Vo štvrtok ráno pršalo. Potom sa vyjasnilo, no práce idú pomaly. Dnes vztýčili zadný múr a stĺpiky. Mačka je stále zavretá v kotolni. Pri jedeni mľaská.  V druhú sobotu sme nabehli ráno už o 9h. Práve včas, lebo dedko behal po dedine a zháňal, kto mu pomôže dvíhať trámy. Miešačku chcel dedko vrátiť na obed. Pod zadný trám sa potom vkladali odrezané tvárnice, aby vyplnili medzery. Dedko rezal 500km od šopy. Až na konci záhrady. Postupne sa každým dňom presúval po záhrade. Ďalej to už nešlo.Vraj aby neprášil.
Švagor mu to skoro v polovici cesty drbol na zem. Nie je ľahká tá tvárnica. I ja som ich zopár preniesol. Dedko je odborník na narobenie sa. Švagor sa nad tým pohoršoval ako si vie robotu sťažiť. Presúvať chladničku-lešenie s 50kg vrecom vnútri, dať trám tak, aby zavadzal, čo najviac a prekladal sa. Bez rozmyslu. Trámu zavadzal "dreváč". Musel ísť dole. Najprv len časť, na konci dňa celý aj s osraným betónom. Zasa mal aspoň 15cm. Ten betón. Diera sa upchala purpenou. Škoda, že sme sa s ním neodfotili. Trámy sa potom zašpárovali. Podával som "majstrom murárom" kýble s betónom.
Miešačku sme vrátili okolo pol tretej. Ešteže chlapík bol v požičovni. Kurva ťažká.
Akurát, keď sme rozbili protiatómový hajzel, začalo pršať. Majster pokrývač sa bol pozrieť ako si stojíme a nadiktoval, čo treba kúpiť. Mačke sme dnes otvorili dvere na kotolni. Vybehla von a
oboznamovala sa s okolím. Decká ju márne naháňali. Najviac sa jej páči na železe.
Pes zostal kvíliaci za ohradou. V nedeľu sme okrem hodovania a krútenia sa na kolotoči
podávali hore strešné trámy. Dedko si to bude v týždni pomaly ukladať. Tá mačka je tuším kocúr.
Teda žiadna Cilka, Cecilka, Micka, ale Kokso, Koki, Banán alebo Tom. "Len nech myši loví", spína ruky babka. V pondelok dedko spínal ruky dedko, keď zháňal klampiara. Jeden bol chorý, druhý nemal už náradie, pre tretieho žiadny kšeft jedna šopa. V útorok dedko pribil trámy na strechu.
Mačka grcá. Nevieme, či je to z varenej stravy alebo z neustáleho prenášania. Deti dostali zákaz sa jej dotknúť. Vo štvrtok prišiel o5 švagor a na strechu dali dosky. V piatok bol krásny slnečný deň. Nemohli sme ho inak stráviť ako na šope. Švagor prechladol a doobeda bol "mimo". Mesiac sa potom z toho dostával. To sme mu ešte kupovali lieky. Žena vybehla do lekárne a ja som krúžil ako idiot na kruhovom objazde. Zaparkovať pri obchodnom dome som nemohol, lebo tam kasírovali policajti. S dedkom som šaloval chodník, čo bude za šopou. Na to mieste, kde sme predtým rozbíjali starý. Teraz tam bude zasa 10-15cm hrubý betón. Nebol štrk ani miešačka, takže to skončilo po pár pribitých dosák a navezeného štrku s kamením. Na obed si segedínsky dedko naložil sám, čo bolo asi prvýkrát po 40 rokoch. Na poobedie si dedko nachystal klampiarsku prácu, keďže nikoho nezohnal. Prenášanie štrku v duchu, čo najviac sa narobiť, mu švagor vyhovoril. Tak sme sa trápili s pribíjaním a rezaním plechov. Nikto poriadne nevedel ako na to, ale voľajako sme to zbúchali.  Namiesto jamkára slúžili hrdzavé klince. Na spoje dával silikón. Švagor to nazval industrial štýl. Švagor mal panický strach z rebríka. Má totiž kratšiu nohu. Rebrík, nie on. V garáži som videl ďalšie plechy, ale načo, netuším. Neskôr som sa dozvedel, že to boli zle vyrobené. Mačke vysadili mlieko a negrcia. Dedko ju vyhodil medzi sliepky nech plaší vrabce. Plašila akurát psa, v čom sa mača vyžívalo. Keď ho to omrzelo pomedzi dieru v plote zmizol.
V sobotu dokončili s pokrývačom strechu. V podstate dali len izolačnú fóliu. Ako tak sa dá šopa už využiť. Dedko potom pokračoval vo štvrtok sám s betónovaním chodníka. Miešačku má od susedy. Vyhodil aj čosi zo železného šrotu. Ani dažde mu nezabránili spraviť podlahu. Kocúr je lenivý. Keď ho dedko hodí plašiť vrabce do ohrady ku sliepkam, je skôr za plotom ako dedko. Stačí naňho cscs, či cickoš a je na pleci. Šopa je teda ako tak obývateľná a pomaly sa zapĺňa rárohami. Verím tomu, že o chvíľu bude malá. Zostalo už len ukotviť podperné stĺpy, namontovať drevotrieskové dosky po stranách a naučiť kocúra lapať myši.

Gumičkový ošiaľ

Sú malé ako kedysi populárne "céčka". Sú aj také farebné. Ako dúha, niektoré fosforeskujú alebo menia farbu. Spájajú sa dokopy ako céčka. Spájajú ľudí. Ich darovanie je dôkaz priateľstva. Tí žhavejší vidia v krikľavých farbách erotický podtón. Astrálni guru zasa vidia v ich farbach povahu človeka. Dajú sa naťahovať, čo céčko by určite nerozdýchalo a niektoré aj voňajú.
Ich predchodcovia, bavlnené náramky sa krčia smutne v kúte a zapadajú prachom.
Nosí ich Julia, Fico aj pápež.
Svet, hlavne ten detský, objavil cez upršané leto malé gumičky-loom bands alebo
originálnejšie originály majú meno rainbow loom. Silikónová mánia.  Splietajú sa
z nich trendy náramky (hovorí sa im aj GN) prívesky, či prstene, ba dokonca aj zvieratká
a mimoni (ak neviete, kto to je, ste mimo "in"). Na vlastných alebo umelých prstoch.
Originálne vzory, dĺžky a šírky, vyskúša sa na ruku a vo finále spojí "eséčkom", teda ležatým S.
To jediné pripomína menšieho bratranca céčiek. S dopytom rástli i ceny. Za balík 30-tich gumičiek  2 Eur. Dokonca chýbali na pultoch jak manadrinky za bolševika. No prišli lacní Jožkovia z Číny a strelili ich za 50 centov. Trh sa zaplavil, prispôsobil a ceny spadli. Pritom všetko je
z Číny, aj ich geniálny objaviteľ, ktorému zavadzali kdesi v sklade. Balíček obsahuje aj pletací háčik. Dá sa kúpiť aj 300 gumičiek, 800 gumičiek, pol kila, čo pol kila aj kilo gumičiek. Som zvedavý,
kedy ktosi vyrukuje s gumičkovými závesmi. Šaty už existujú. Upletení zo 40 vriec gumičiek. Malej sme kúpili skromne, zatiaľ len 3 balíčky, lebo pýtala od tretiačok v družine. Vedie veľa otvorených objednávok pre rodinu, kamarátov a neviem ešte koho všetkého spomenula. Len ja som čakal na vybavenie objednávky 3 dni, taká je zaneprázdnená. Pochytilo to aj maminu. Zakúpila stojan na pletenie. Zatiaľ pomotala gumičky do niečoho, čo má pripomínať sovu. Dospelí sa teda chytajú do dúhovej siete tiež. Ja mám také nehumánne, pubertálne myšlienky, čo s nimi. Predstavil som si ako jedno gumové koliesko frnknem na ulici niekomu nenápadne do nosa. Z dlane. Alebo na obede ich odpálim zo stola do kolegov. Skúšky dostrelu gumičky už absolvovali... Na "fasabuku" je celá komunita gumičkárov. Americki vedci zistili, že gumičky sú plné toxínov a deti nebudú mať deti. Pre mňa nie je čo riešiť, ja sa reprodukovať už nepotrebujem. Hrdo nosim dcérkin na zápästí. Bude sa zahadzovať vo veľkom? Snáď nie. Všetky gumičky sveta spojte sa. Celý svet sa pletie, naťahuje, farbí, lajkuje.  A vy im začinte pomáhať! Vraj je to jednoduché.

Prváčik a malkáč

Na tento veľký deň ich celá rodina pripravovala týždeň. Až mi to liezlo na nervy, stále im pripomínať z každej strany školu.  Aj si poplakali, ale deň predtým sa tešili. Rodičia sa pomaly zmierovali s tým,
že deti už nie sú tie majzlavé, malinké a prítulné mačičky rodičov, ale vzdaľujú sa nám z detských liet viac a viac. Á čo. Dali sme si moquijto a potom nám bolo všetko jedno. Ráno boli už baby o pol siedmej hore, s očami plnými nedočkavosti, čo ich čaká. Poriadne snáď ani nespali. Najprv sme odprevadili mladšiu do škôlky. Chodí do Jabĺčka ako predtým staršia. Aj skrinku má hneď vedľa, včielku. Dnes sa vhrnula do vnútra ani sa nerozlúčila. Vypísal som papiere vyberania zo škôlky, že je zdravotne spôsobilá a ešte voľajaké "lajstro". Evidenčný lístok som odovzdal až poobede. Potom sme už len kráčali s veľkou taškou našeho malého prváčika do školy. Hoci dnes ju ešte nepotrebovala.
Pršalo, a tak sme sa krčili pod plechovými strieškami ako vrabce. Postupne od najmladších sme vchádzali do telocvične. Šum ako v úli. Pripomenulo mi to film Obecná škola. Po hymne žiakov, osobitne prváčikov, uvítal p. riaditeľ. Starší najmenším začapkali. Direktor rečnil a rečnil, ale ani pískanie telocvikára nezabralo. Nie na dirketora, ale kvákajúcich žiakov. Vymenoval kantorov a ich triedy. Niektorí zožali menší, či väčší aplauz. Do neba chválil, čo sa v škole vynovilo. Čaká ich Monitor, výlet loďou a prvákov imatrikulácia. Po trapase s nechceným pustením hymny, pani zástupkyňa zavelila rozchod. Najprv najmladších si odviedli učiteľky. Dcérka má súdružku, teda pani učiteľku Sokolovú. Súdružku Sokolovú som mal prvé dva roky ja v škole. Aká to náhoda. Sprievod práčikov a rodičov sa pohol do budovy I. stupňa. Učiteľky s tranparentami tried a deti s kyticami. Ako na Prvého mája.
Triedu majú na druhom podchodí. Bola tam aj družinárka p.Máčeková. Dnes sa už nehovorí družina, ale noblesnejšie - školský klub a vstup do klubu stojí 8.50Eur na mesiac. Pekná, zrenovovaná trieda, 20 sólo lavíc, nie ako kedysi dvoj lavice. Na stene mali mega nástenku v štýle vesmíru. Planéty, hviezdy. Každý žiačik
mal svoju hviezdu. Dcérka sa posadila podľa pokynov mamy do prvej poblíž p. učiteľky. V triede ich je 22. Dvaja pribudli z "áčka". Vraj je naša bezkonkurenčná,  jedinečná a "suprová". O druhej koluje: "Pozor, pozor. Kostková má dozor!" Jeden žiačik sa od strachu (skôr mali plné gate rodičia. Ach tá malomešitacka povaha) radšej na poslednú chvíľu vymenil. Dcérka tam mala takto 2 kámošky zo škôlky. "Svätá" trojica sa už v prvý deň dáva dokopy. V triede majú aj vietnamčíka Jakuba DuHong. Má svoje vietnamské meno, ale kto by sa s tým páral. Ako jediný bol v oblečku s motýlikom. Do ďalších triednych národností patria aj dve cigánčatká a Turek Bakim. Asi ako jediný poďakoval za papierik z družiny. Po nejakých tých organizačných pokynoch a podaní rozvrhu sme dcérku prihlásili do družiny. P. učiteľke niektorí dali kvet. Dcérku sedenie v lavici nudilo. Zahriakli sme ju, nech to ani nehovorí. Jeden chlapec sa pýtal, či môžu v škole spať. "Ani nápad!" zareagovala pani učiteľka.
Bude to náročné. Dumali sme nad tým, čo je v rozvrhu DV resp.DOV. Až skúsenejší nám pred jedálňou ozrejmili skratku Dopravná výchova. Učia sa i anglický jazyk, čo za mojich čias nebolo (vtedy ruština na druhom stupni). Pani učitieľke sa nepodarilo vyhnať rodičov z triedy ako plánovala, za to jej prváci sa rozutekali až na chodbu. Dlho ich preto nemučila a pred pol desiatou triedu rozpustila. Prvá reakcia dcérky, čo im hovorila p. učiteľka: "Len kvákala a kvákala".
V daždi sme si vystáli radu na zápis do jedálne. Stravíci dostali čip v tvare kľúča, kde si jedlo musia odpípať jak v Tescu v samoobslužnej pokladni. Začas to bude vykonávať p. Máčeková. Namiesto. Zavesili sme ho na šnúrku, ktorú bude nosiť na krku. Cestou domov sme kúpili podsedák, neskôr ešte kufrík na výtvarnú a tepláky. Obrovská ryža pre papiernictvo, stres pre rodičov. V jednom bolo 6 predavačiek, namiesto obvyklých dvoch. Rodičia sa tlačili pre pultom, jak za totáča na mandarínky, so zoznamami, čo kúpiť. Predavačky sa tlačili pri dvoch pokladniach.
S obednajším odchodom mladšej sme v škôlke spôsobili rozruch a plač. Boli sme jediní, ktorí skoršie odišli. Stihla sa aj klbčiť s Laurou. A nechcela upratovať. To poznáme z domu. Inak vraj poslúchala a jedla. Na obed mali tradičné cestoviny s kakaom - uvítacie jedlo malkáčov. Vraj to deti s chuťou jedia. Dovtedy, kým neprišla naša. Takže to všetko zjedla patrí skôr do " ". Nejak ju ani netrápi, či sa bude niekto s ňou hrať. Pani učiteľky volá Beatta a teta. Ako sa mala, odpovedala "Dobue".Baby som pozval poobede do cukrárne, nech majú sladký školský rok, najlepšie celý život.
Nezávidím učiteľkám na prvom stupni. Upútať a udržať pozornosť (a bdelosť) malých, ešte hravých, detí nie je ľahké. Naučiť ich to, čo budú celý život potrebovať. Dobré a pevné základy. Aby do školy nechodili s odporom, i keď ten v puberte príde. Oni sú s rodičmi najdôležitejší ľudia v ich malom živote. Našim malým ratolestiam držíme palce do ich prvého veľkého kroku v živote. Učiteľkám prajeme trpezlivosť a láskavý prístup, my, rodičia sa musíme vrátiť do našich školských liet a snažiť sa pomôcť malým hlavičkám.

U dobrého vetra alebo Strašného desa

Útorok 5.8.2014

V diaľke hrmí tatranská búrka a ja o5 píšem riadky denníka.  Neubehlo ani 12h, čo sme boli doma a kolesá auta sa roztočili do Tatier na ďalšiu veľkú rodinnú dovolenku. Stavili sme sa najprv skontrolovať gazdovstvo svokrovcov. Pes žije. Boli otvorené okenice na streche, ale myslel som si, že to tak má byť. Nemá, ako som sa dozvedel neskôr. Napršalo im dovnútra. Nás dážď chytil medzi Vrútkami a Ružomberkom. Nič príjemné schytať šlehu od kamióna. Cítil som sa ako v ponorke. Malá cikpauza pri Liptov. Hrádku. O pol siedmej sme dorazili na chatu U Dobrého vetra v Štôle. Vraj tam stojí od 18st. A tak tam stojí ako ju postavili podnes. Dobré vetry už odviali. Keby som vedel, čo ma čaká, plačem už od Ružomberka. Hneď, keď som vkročil do chaty zadul “dobrý” vietor stuchliny, či sušiacich sa vecí. Neporiadok, kopec haraburdia (vraj je majitel zberateľ, skôr vetešník) prach, pavučiny, plesnivá kúpeľka v podzemí so slimákmi, žabami a presakujúcou spodnou vodou. Ale nová strecha a majiteľ si pristavil novú chatku pre seba. Staré husle, gitary, busta, vypchaté bažanty, čo strašia v noci na schodoch, škriekajúca švagriná (tá nepatrí do zbierky). Nuž, ženy sa dokážu vadiť aj o úplnych maličkostiach. Muži sa vedia povzniesť. Dnes im tu dole pri dverách reval alarm. Hore v izbe vrešťala malá, na schodoch svokrovci a švagor nevedel, čo skôr. Ratovať malú, alarm alebo si obliecť tepláky. Zrubová chata je v peknom prostredí poblíž sýte zeleného lesa na konci dediny. Ďalej sú už len krajšie chaty.  Priamo v záhrade rástli suchohríby. Je na podmočenej pôde, preto je tam všetko tak krásne zelené a vlhké.

Mám s polovičkou izbu pod strechou a k tomu ešte otvorenú ako kurník. Údel posledných príchodzích. Všetko zdola počujem.  Baby spia dole so švagrinou. Šťať budem asi rovno z okna (bohužiaľ z bezpečnost. dôvodov nebudem). Česi majú na to krásne slovo “vopruz”. Najradšej by som tuším zutekal. Na večeru pristál na stole dedkov veľký hrniec s gulášom a knedľou. My sme pristavili k Tatrám zlé počasie. Na nasledujúce dni nebude bohvieaké. Chvíľu som bol v obývačke s ostatnými pri víne, ale uťahaný ako šnúra od hajzlu som  s babami šiel o pol desiatej spať. “Byť silný”, opakujem si, kým zaspím. “Prach mi snáď nádchu neprivolá”.  To večné stonanie chaty ma privádza v noci do zúfalstva. Teším sa normálne domov.

Streda
Pod naším oknom bývajú v dreve včely. Takže nie len kurník, ale aj úľ. Zatiaľ žijeme s nimi v symbióze. “Pane bože, táto chata je len pre ožran párty”, konštatujem. Na raňajky praženica s hríbami. To som vtedy netušil, že doniesli 60 vajec a budú na všetky možné aj nemožné spôsoby každý deň. Dedkovi sme dnes splnili sen a vybrali sa s ním k Batizovskému plesu. Keďže ostatní boli “grogy” po túre na Hincové plesá, sprevádzali sme ho so ženou len my dvaja. Autom hore do Vyšných Hágov a odtiaľ pešo. Zo začiatku boli maliny, čučoriedky a brusnice. Potom už len čučoriedky. Ida cestou sme ich spásali. Veľa ľudí tade nechodí. Aj krásne dubáky sme videli, ale nebrali. Nevydržali by prepravu. Voláme babke. Neskôr sa do tých končín vydala, ale len na čučoriedky. Nachádzali sme aj podpapierovníky. Pre nehubárov, podpapierovník nie je hríb, ale osraný papier od turistu. Švagriná sa včera pýtala, či je jedlý… Nuž, svojim spôsobom je. Videli sme, že sa naša púť halí do mrakov. Výhľad teda nulový, a to dedko tvrdil, že videl ráno končiare. Začalo aj drobne pršať, všetko sa balilo do nevýraznej šedi.. Vytiahli sme pláštenky. Žene sa po chvíli od radosti z cesty dotrhala. Šli sme asi tri hodiny. Kardiotempom, aby dedko vydržal.  Tesne pred plesom sa riadne rozpršalo. Dedko našiel skalný previs, čo bola naša spása. Okoloidúcim turistom sme museli byť pekne na smiech. Ale nemokli sme. Zotrvali sme tam vyše pol hodiny, zjedli paštekové rohlíky. Za vzájomnej pomoci navliekli ešte bundy pod pláštenky a vyrazili. Na plese fúkalo a do toho ten dážď. To už aj straky chodili pešo. Kapucňu som si utiahol, ani som cez ňu nevidel kade kráčam. Bola mi zima na ruky. Postupne však dážď ustával, keď už sme odchádzali smerom na Sliezsku chatu. Otváral sa i výhľad na Končistú i do doliny. Gerlach ostal zahalený. Vytiahol som dokonca aparát. Po fotení sme šlapali na východ a znova vošli do hmly ako v horore. Rozhodli sme sa pokračovať stále k Sliez.domu. Tam sme si dali tatr.čaj. Ja teda len obyčajný, ovocný z vrecúška. Kúpil som si tam pohľadnice. Kým sme popíjali, vylepšilo sa počasie a o5 sa otvoril výhľad na Velické pleso, vodopád a dolinu. Zostupovali sme k Tatr. Polianke. Kamenistým chodníkom, zo začiatku prakticky v potoku. Zaberačka na kĺby.
Dosiahli sme Tatr. Polievku s 5.min predstihom oproti “hríbiku”. A to nás iní predbiehali.
Čakanie na električku do V.Hágov som využil na kúpu ďalšej pohľadnice v asi jedinom fungujúcom hoteli v Polianke. Vôbec nevyzerá zvonku po rekonštrukcii a pohľadnica drahšia ako v Sliezkom dome. Električka v Tatrách nie je lacná záležitosť. Viezli sme sa 3 zastávky za 1 eur. Dedko každý deň opakoval ako výhodne si kúpili týždenný lístok. Prišli sme do tichej chaty, ostatní hrali tenis. Cestoviny s mrkvovou polievkou (pôvodne pre deti). Umýval som sa do pol pása v hornej, povedzme, umyvárke v studenej vode. Pred večierkou som si čítal, ostatní hrali Človeče a karty.
Štvrtok
Dnes bola rada na nás nakupovať. Aby sme si spestrili raňajky, kúpili sme si sladké pečivo. Ostatní ako si žiadali, chlieb a rohlíky.  Je pod mrakom a kvôli cyklo pretekom a následným uzávierkam na chate u “Strašného desa” asi skysnem celý deň. Na dve hodiny bol zajednaný tenisový kurt, a tak sa hral tenis a speedbedminton. Ja som po hodine odišiel s mladšou na chatu. Ju to nebavilo. Prešiel som sa po dedine, pofotil, ale počasie je depresívne. Zamračené.  Dal som si hríbovu polievku s chlebom. Bol som pozvaný o druhej na obecný úrad. P. starosta mi vybavil pohľadnicu, hoci bol nestránkový deň. Došiel som na chatu, kde panoval zhon. Dedkovi skrslo v hlave, že ide vlak. Hnali sme sa do Vyš.Hágov ako Ukrajinci pred Putinom. Dedko stresoval. Bol problém zaparkovať, stresoval som ja. Zabudol som potom foťák v aute. “Zamkol si auto?!”, stresovala žena. Dedko na stanici reval až ho bolo počuť do čakárne. Zbytočne. Lístok na vlak predáva jednooký výpravca, takže, až keď sme si kúpili lístok, odišli sme na Tatr.Lomnicu.  Kúpili sme si celodenný. V Lomnici sme hľadali lacnú reštiku, tak sme tam chodili dookola ako hladné myši. Nakoniec sme zapadli do reštaurácie ” Čakanka” a čakali. Napokon sme sa dvihli na odchod a v tom doletela čašníčka. Až na to dlhé čakanie, bryndzové halušky chutili. Medzitým sa rozpršalo. Chceli sme ísť na zákusok. Švagriná kúpila pončá. Keď sme si ich dali, už dážď ustával. Márne som hľadal knihu o Tatrách (až doma som ju našiel). V cukrárni U Bobča som si dal veterník. Z práškovej šľahačky chutil ako umelá hmota. Dal som si aspoň kúsok tiramisu od mojej drahej. Každý mal iný zákusok, ja som bohužiaľ trafil vedľa. Baby zlízali zmrzlinu. Vrátili sme sa “elinou” do Strašného desa. Autá parkovali kde kade pri ceste. Z pretekov sme videli akurát sprievodné autobusy tímov. Vo Vyšných Hágov sa vyrojila záplava ružovučkých kakadu. Na Štrbskom Presse rozdávali reklamné klobúčiky. Večer o5 pršalo. Cez zlú predpoveď si okrem mňa poistili sms-kou úraz. Keby sa tak počasie dalo poistiť. Každý deň ma tu bolí hlava a “nemôžem tento”. Každý deň zabijem pakomára, vyženiem včelu a nájde sa vo vani žaba.
Piatok
V noci som naháňal včelu. Bzučal komár, sfunkčnil som elek.odpudzovač.  Vrcholom dovolenky bol dnešný výstup na Rysy. Vstávali sme pred pol siedmou, aby sme stihli vlak o pol ôsmej. Dnes sa nevaril hromadný čaj. Dedko robil praženicu. Zásoba je stále 30 vajec. Ja som mal vianočku s nutelou. Vo vlaku som si napokon aj ja cez sms spravil poistku na hory. Počasie sa neukazovalo najlepšie a potvrdilo sa. S polovičkou sme boli popredu. Štart na Štrbskom Presse. Oproti nám bežali ranní športovci. Zastavili sme sa na Popradskom plese. Samozrejme pohľadnica. Pokračovali sme Mengusovskou dolinou rovno do londýnskej hmly. Na Žabích plesách sme si dali chlieb s paštétou a kúsok čokolády. Ostatných sme čakali takmer pol hodiny. Medzitým sa riadne rozpršalo. Uvažoval som vrátiť sa, ale napokon sme pokračovali. Palice som v polovici výstupu na plesá zložil. Bez palíc sa mi šlo tuším lepšie. Je tam i iný, strmší, chodník na chatu, ktorý poznajú len horali. Neprišli sme na to kade ide. Popri vodopáde kamsi. Po výstupe na reťaziach (dajú sa obísť) o5 dážď a po skalných schodoch sme dorazili na Chatu pod Rysmi. Je tam bus zastávka a Kráľovstvo pod rysmi, kde si zubatá zabudla kosu. Premokli nám spodné časti nohavíc a topánky v kráľovstve. Na chate bolo ľudí jak na koncerte Alexandrovcov. Prevažne Česi a Poliaci. Veď je pod ňou najvyšší poľský vrch. Kto chce a má silu môže vyniesť z Popradského plesa na chatu mech krumpľov, plyn.bombu alebo vodu. Dostane za to čaj s rumom. Nas5 môže odniesť odpad. Jedného čes. turistu sme s takým nákladom stretli. Hovoril, že to “prošvihnul a je to skutečně těžké”.  Vlhko a teplo od sušiacich odevov. Miesto tam majú aj vegetariáni. Vymädzené je dvoma slučkami a nakreslenou šibenicou. V kráľovstve sme si dali pol litra výborného bylink. čaju a cesnačku. Tiež dobrá, so syrom. Je tam erárny vlčiak. Iného psa znášali v batohu dolu. 3D panoramatický záchod. Strašne dlho sa tam tróni. Ono totiž konať potrebu a pod sebou mať nič, to nejde.  Má presklenú prednú časť . No dnes bola hmla.
Čaj s rumom si dali nešoféri. Ako sme sa chystali von, o5 sa rozpršalo. Znova sme váhali. Napokon sme na povel starších šli. Cestou som vykrikoval zo zúfalstva “Lenine”, potreboval som sa vzpružiť na túto otrasnú cestu.  Jeho stopy však končili za chatou. Dohľadnosť mizivá, tak 30m, raz sme zišli z trasy. Ťažko sa veru orientovalo. Tiež sa ťažko štartovalo z chaty, kým sme došli do tempa. Navyše navlhli aj bundy z pláštenok. Dolu, oproti, schádzali príslušníci. Fúkať nám nedali, pre ženu by výstup po rumovom čaji asi skončil. Mali chudáci iné problémy, aby nespadli. Asi po 50 min. sme došli na vrchol. Odfotili sme sa s “krásnou panorámou” v pozadí. Na vŕšku je maď. vlajka, pätník s bôžikom a schránka. Prišla nás pozdraviť vrchárka-vtáčik asi ako drozd. A že vraj vrabec, ktosi hlesol. Čoby v takej výške robil. Na chvíľu sa predsa len odkryl výhľad na poľskú stranu. Morské oko. Začínalo byť zima, zostupovali sme dolu. Zobral som kamene spod vŕsku. Pri sedle Váhy som navŕšil zopár kameňov. Je to pri červenej značke. Smerom nahor ešte pred ňou. Pod sedlom bola snehová pláň. Po jej okraji sa šmýkalo. Na chate sú v skalách krysy. Nad Žabými plesami sa už hmla vzdávala. Na chate sme sa nezdržiavali, iba dali dolu pláštenky. Odpočinok bol znova na plesách a o5 chlieb a čokoláda. Začalo sa vyjasnovať. Videli sme zlatom zaliatu Mengusovskú dolinu a okolite štíty. Pod nami bola cesta, v ktorej sme predtým v hmle stúpali. Rysy sa však stáli halili do šedej ničoty. Videli sme ich v plnej kráse až zo stanice. Stáli si tam, majestátne, a smiali sa z našeho Pyrrhovho víťazstva. S5 po asfaltke z Popr. plesa. Mnohým zničila kolená a chodidlá. Švagrinej prišlo na chate vyčerpaním zle. Krátka odbočka na symbol.cintorín. Mnoho dúhových krížov a smutne matných tabúľ. Aby mal každý napamäti, že v horách mať treba rešpekt. Na elinu sme dobiehali. Hlavne ja som zaostával. Asfalt ma ničil. Na večeru sa grilovalo. Ryby, špekáčky a tak. Tento výstup bol skôr adrenalinový ako pekný. Žena si splnila sen, ale ja by som sa rád vrátil za pekného počasia.

Sobota

Vstali sme do krásneho slnečného dňa. Mohol ma aj šľak trafiť. Utekal som ešte pofotiť aspoň dedinu. Čaj bol dnes navarený, čo som zasa nevedel. Dojedal som vianočku s broskyňovým džemom. Pobalili sme sa, vylovil som z kmeňa loptičku, spod auta druhú, spoločné foto a po 10h sme vypadli. So svokrom v pätách sme namierili do Vlkolínca. V Ivachnovej sme uviazli na 20min. v kolóne. Z Bieleho Potoka do Vlkolinca je už len úzka cesta. Ľudia rázovitú obec veľa navštevujú a je tam premávka. Sú tam miesta na vyhnutie a aj tak som skončil s autom kdesi v kriakoch. Hneď ako sme dorazili, došiel aj švagor. No ich malá bola zlá a znervózňovalo to aj rodičov. Vadili sa a vytvorili hustú  atmosféru. Cez to všetko sme šli do dediny. Vstupné 2 Eur a ešte aj za parkovanie sa platí 1. Pitoreskná dedinka, kde žije v stredovekých domoch asi 20 pôvodných obyvateľov. Ostatní sú “prindiši”. Raj pre fotografa aj peňaženku. Kúpili sme si obrázok za 5 Eur. Taká čarbanica domčeka robená s tušom. No je to len kópia. Akože maliar nás pekne dobehol. Kapustový meteník, miestnu špecialitu sme neskúsili. Švagor si pozrel vodný mlyn, aby videl, kde urobil chybu. Na chate sa totiž pokúšal taký spraviť, ale len kopa pilin po ňom ostala a nič. Naša mladšia spadla a už sme sa hotovali s5. Rozdelili sme sa. Svokrovci cez Ružomberok domov, my cez Donovaly a švagor zapadol v Bielom Potoku v reštaurácií.  Donovaly sú veľké stredisko s veľa ľudmi. Najprv sme sa šli najesť. Mal som cestoviny s hríbovou omajdou s čerstvých hríbov a s kuracím mäsom. Super. Baby bryndzáky, šúlance. Mladšia na mňa vyliala celú kofolu. Už som sa neprezliekal, ostal som fľakatý a lepkavý. Nad nami lietali paraglajdisti. Kdesi museli mať hniezdo. Končili na blízkej lúke a potom v reštike pri pive. Batoh väčší než ja. S plnými bruchami sme fučali do kopca k rozprav.krajine Habakukovo. Nikde nebolo uvedené vstupné. Pre 4 ľudkov 25eur. Za tie peniaze som očakával asi viac. No, kto má lóve, či fuky, nech navštívi Habakuky. Každú chvíľu boli v domčekoch predstavenia, po ulici tiež bavili ľudi. Aj sa dal spraviť zvonček, či miska z hliny. Ale za to sa platilo. Staršej sa páčili predstavenia, mladšia diplomaticky mlčala o krajine. Zrovna prebiehala flašinetiáda a vyhrávali verklíky. Platilo sa habakukmi, nezamenili sme ani jeden. Ľudia sa do domčekov tlačili dnu ako Turci za Dunaj, čo vadilo účinkujúcim. Chvíľu sme boli na ihrisku, pozreli 4 rohatú kozu a somára a pobrali sa s5. Za tie peniaze sme mohli ísť radšej na boby. Cestou domov baby prespali polovicu cesty. Zastavili sme sa v hlohoveckom Tescu. Staršej konečne vybrali školskú tašku. Brigádnička pri pokladni testovala náš postreh a 2-krát nablokovala zlú sumu.  Okolo pol ôsmej sme unavení konečne došli domov.
P.S. Tatry mali neblahý vplyv aj na auto. Predné oko sa mu od žiaľu  nad chatou rosí a treba ho vymeniť. Jediné oko hodiniek to tiež neprežilo. Je prasknuté.