Knihy vs. filmové spracovanie 28

 Maupassantov Miláčik sa dočkal viacerých filmových adaptácii. Ja som si pozrel najnovšiu z r.2012 režírovanú D.Donnellanom. Film surovo vystihuje podstatu knihy, t.j. bezohľadný karierizmus a honba za peniazmi. Plytkosť deja, či záberov trocha uberá z kvality snímky. Filmu chýba iskra. Rozdiel je tam vo veku hlavného protagonistu Gustava Duroy-a. V knihe vystupuje skôr starší muž, no vo filme je mladík. Rozdiel je najmä vidieť v kontraste veku jeho priateľa Forestiera. Taktiež hlavný hrdina nemá  vo filme fúziky. Vcelku je film dobrou adaptáciou, i keď nudí (kľudne mohol byť v nej súboj na pištole, či šermiarske súboje ako v knihe).

Dráma Terese Desqueyroux  od F. Mauriac bola sfilmovaná v r.2012 režisérom C.Miller-om. Režisér sa drží knižnej predlohy. Vymyslená je akurát scéna v aute, ako si Tereza predstavuje, že jej Bernard odpustí.

Ditta, dcéra človeka od dánskeho spisovateľa M. Nexo bola sfilmovaná v r.1946 pod taktovkou B. Jening-Hanssena. Nakrútená bola iba prvá časť rozsiahleho románu, keď Ditta žije na vidieku. Prvý diel sleduje dcéru človeka od narodenia po dospelosť, keď sa stáva matkou. Film je akosi menej dramatický. Sociálne ostré časti vo filme absentujú. Každopádne film je prvá seriózne nakrútená snímka dánskej produkcie.  Lars Peter napr. dostáva menej priestoru, rovnako krčmár. Verne je zobrazený vzťah Ditty so starou mamou. Škoda, že Dáni nenakrútili pokračovanie veľmi peknej knihy.

Stanovanie v Krupine

Názov expedície: Trudy

Heslo: Kozy, ovce i svine na Krupinskej planine.

1.7.22 Kde srnky dávajú dobrú noc

    Júl začína horúcim počasím a Túlavé Kapybary začínajú, ako väčšinou, prázdniny stanovačkou. Tentoraz skúsime nový kemp na Krupinskej planine poblíž Cerova. Cesta ubieha plynule. V Leviciach zdržuje výstavba nového kruháča a v Hontianskych Nemcoch novej cesty. Krátky úsek z križovatky na Krupinu do Bzovíka je rozbitý. Zastavujem na hraniciach planiny pri opevnenom kláštore Bzovík. Vôkol objektu z 12st. je chodník lásky. Na lavičkách sú veľké červené srdiečka s romantickými heslami. Hneď pri vchode je malá podzemná miestnôstka s kasičkou a obálkami. Do obálky sme vložili 5Eur na točité schody a podpísali sa. Meno našej rodiny by sa malo objaviť na pamätnej tabuli. Na oplátku do tašky som si vložil pohľadnice. Aspoň netreba chodiť do krčmy pri štadióne. Nakukli sme postupne do všetkých štyroch vežičiek. Západná veža má kachličkovú podlahu. Asi slúži ako šatňa pri rôznych kultúrnych vystúpeniach. Necitlivá snaha o obnovu v šesťdesiatych rokoch 20st. je markantne vidieť vo východnej veži, kde sú miestnosti so zárubňami a natiahnutou elektrikou. V poslednej vežičke je vidieť vybetónované točité schody. O5 blbosť pri pokuse o renováciu v minulom storočí. Chýba im len zábradlie, na ktoré sme prispeli do kasičky. Z unikátnej pamiatky (v kláštore boli prvýkrát použité zvony na území Slovenska) tak zostal nechutný gýč. Aspoň kaplnka zostala v pôvodnom stave. O jej súčasný vzhľad sa zasa postarali ustupujúce nemecké vojská počas II.sv. vojny. 

Bzovík - kláštor prestavaný na hrad.

    Cestička na múroch sa nedá prejsť dokola. Zámerne sú vytrhnuté oceľové prúty a schody. Babám som prisľúbil za návštevu v horúcom letnom dni nanuky, preto sa vraciam do dediny. Uprostred sú najlepšie domáce potraviny. Lepkavé prsty od sladkej pochúťky niet do čoho utrieť. Vreckovky zostali doma, preto sa vraciam do obchodu. Zbadám toaleťák v akcii a hneď vynášam jedno balenie desiatich roliek. Takže do preplneného auta natlačím ešte balenie hajzl papiera. Vskutku originálna pamiatka na stanovačku. A pribudne ďalšia, ale o tom neskôr. Prechádzame cez dedinku so srandovným názvom Kozí Vrbovok. 

    Na planine je Vrbovkov viac: čabradský, zemiansky.... Je to podľa riečky Vrbovka, ktorá nimi preteká. Prívlastok Kozí vznikol skomoleninou maďarského slova Kezop (stredný). Kozy v obci teda nemečia akoby sa mohlo zdať.

    Spravil som zachádzku do ďalšej dedinky Cerovo. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som na konci sveta začínal povinnú vojenskú službu v tamojších kasárňach. Teraz je bránička pod zámkom a na buzeráku sú haldy dreva. Z bývalého "kasína" je píla. Navádzací radar na Záhumeniciach nahradil jednoduchý stožiar. Ani nezastavujem a otáčam s5 na Litavu. Odbočku hľadám len podľa intuície a samozrejme odbočím skôr. Aj mi bolo divné, že žiadna šípka neukazuje do kempu. Vydám sa kadesi na Duchenec a Cerovo. Až potom nakuknem do navigácie a vrátim sa. Veľká žltá tabuľa oznamuje kade ku kempu. Schádzam po kamenistej ceste dolu k rozsiahlemu areálu. Stany a karavany dávajú tušiť, že sme na mieste. Hneď za odbočkou je na statnom smreku kamera. Zídeme dolu za bránu a už nás víta majiteľ Arnold. Chudý Holanďan, asi päťdesiatnik. Takže na to tá kamera na strome. Evidentne bojuje aj po viac ako desiatich rokoch so slovenčinou. Po privítaní a odškrtnutí mena zo zoznamu príchodzích nám spraví okruh kempom. Vyberáme si miestečko na samote u lesa, na východnom konci kempu. Poobede je tam tieň. A sme sami. Síce ďalej od spŕch a kôz, ale vôkol je božský kľud. Neďaleko zaparkuje príves a idem preto skontrolovať, či prejdem autom popri ňom. Ak to strihnem vedľa ohniska, nemal by byť problém. Teoreticky by som mohol ísť krížom cez pasienok až na poľnú cestu. Farma spolu s kempom je hlavne pre rodiny s deťmi. Naše dve ratolesti sú v podstate najstaršie v kempe. Recepcia, nad ktorou vlajú farebné vlajočky dáva na vedomie, že kemp je Buzna friendly. Toto moje označenie sa strašne zapáči našej puberťáčke. Maskotom kempu je obrovská, pretučnelá sviňa Trudy. Má štyri roky a stále spí. Vyvalená na priečelí chlieva reaguje iba, keď na ňu zavolám. Jej kámošku, čínsku prasnicu Uki dnes nevidíme. Na večeru baby opečú... nie Trudinu, ale kúpené párky a syr. Len tak bez oleja. Ledva nájdeme aspoň panvicu. Nedostatok hrncov je asi jediné mínus kempu. My sme minimalisti a s niečím takým sme proste nepočítali. Voľne prístupná je záhradka. Kaleráb, kôpor, šalát, cibuľa. K večeri vytrhnem dve cibule. Jedálenské stoly sú pod ovocnými stromami. Podľa skonzumovanych nápojov v knihe spotreby je vidieť, kto je Slovák a kto zďaleka. Viac paštikárov rozoberať nebudem. So súmrakom sa v lese objavujú svetlušky. Naháňame ich po lese, ale v podstate ani netreba. Jedna k nám priletí dokonca do stanu. Už je tma, keď sa mi v svetle baterky blysnú oči srnky na blízkom poli. Dobrú noc.

2.7. Tour de hrady

    Nielen Sagan je na tour, ale dnes dáme etapu aj my. V noci vraj čosi funelo pri stane. Ja som počul iba vietor. V diaľke sa blysklo. I hrmelo. Neskôr som sa dozvedel, že u nás doma padali krúpy veľkosti pingpongovej loptičky. Na ženinej nabíjačke sa mi ráno nenabil tablet. Preto pri písaní lovím v pamäti posledné dva dni. Na raňajky si berieme z depozitára džús, žena i kávu z kanvice, ktorú Bernadette, družka Arnolda, pripravuje na siedmu. K pani domácej patrí neodmysliteľná šiltovka a tmavé rifle. Len tričko si prezlieka. Okrem majiteľov a zverinca je súčasťou kempu 12-ročná dcéra Katinka. Vyrobená bola už na Slovensku, takže pekne hovorí našou rečou. Vodí ráno koníky s drobizgom, sem-tam sa ukáže večer. Dočasne obyvateľstvo tvoria brigádnici, pp. zo Slovenska. Jeden paholok a dve dievčence. Dnes ráno rýľovali pieskovisko. Ochutnáme lahodný ovčí, či kozí syr. Mne pripadal trocha suchý, drahej nesedeli bylinky na povrchu. Staršia zachraňuje vidlochvosta (napriek obchytkaniu sa rozletí), žena sa hojdá v hamake. Ja sa snažím vyfotiť očkáňa timotejkového, ktorý pobýva pri stane. Po včerajších horúčavách sa dnes rysuje chladnejší deň. O 3°C. Pred desiatou vyrážame na východ. Naivne som si myslel, že na juhu je pohodlná rovinka. Realita je drsnejšia. Samý kopec hore a dole. Cyklista by som veru v okolí nechcel byť. Okrem kopcov od V. Krtíša sa natriasame v rytme záplat na vozovke. V Lučenci znenazdajky odbočujem na vedľajšiu cestu. Tak ma vedú smerovníky na Fiľakovo. Cesta je rozbitá a úzka. Vedie popri parku a okolo synagógy. Nechápem lučeneckému okruhu. Ak by som šiel rovno, dôjdem na výpadovku rovnako. Asi je to zámer mesta vidieť jednu zo synagóg, ktoré sú iba štyri vo svete. Za Lučencom je konečne ako-tak rovinka. Zasmejeme sa pri odbočke na dedinu Buzitka. 

    Jej názov znie možno teplošsky, ale v skutočnosti je odvodený od maďarského búza-pšenica. Zaujímavosťou obce je, že nemá cintorín. I kostol postavili nedávno, na prelome tisícročí. Z Buzitky pochádza známa herečka Květa Fialová. 

    Fiľakovu sa nateraz vyhneme cez Biskupice. V obci je sedemdesiatka, ale veselo ma obiehajú policajti. V Šiatorskej Bukovinke sa stočím podľa šípky do lesa. Po 4km úzkej cesty je parkovisko v doline potoka Bukovinka. Šaškujem pri parkovaní. Na zemi sú iba malé prúžky bielej farby, ktoré symbolizujú parkovné miesto a nevidím ich. Na štvrtýkrát a s asistenciou drahej je strážca spokojný. Ako prvé, bodrý muž nás zinkasuje. Na mape poučí, aké cesty si môžeme vybrať. Odporúča vyfotiť mapu. Popri potoku a hranici s Maďarskom kráčame lesom. Podľa info tabule v ňom žijú raky. Keď pozriem na mútnu konzistenciu podo mnou, silne pochybujem, že klepetáča nájdem. Napriek 28°C je  lese fajn. Po chvíli narazíme na Krúdyho prameň s čistou vodou. Drahá koštuje - je bez chuti a taká má byť. Strážca neklamal. Máme dovolené sa osviežiť. Pri prameni sú malé rybníky pokryté zelenou riasou...... Na odbočke k Mačaciemu lomu sa cesta dvíha. Sme asi v polovici chodníka na hrad. Pred prudším stúpaním sa najprv objaví kamenné more, podobné tomu vo Vyhniach. 

Blízkosť vodopádu dávajú tušiť roztrieštené kamene.

    Vedľa vyhliadky sa týči torzo ohlodaného, deravého buka. Nasleduje krátke stúpanie ku kamennému vodopádu. V skutočnosti je krajší a monumentálnejší ako vyzerá na obrázkoch. Úzka štrbina foťáku jednoducho neobsiahne jeho veľkosť a pôsobivosť. Pravidelné 9m dlhé šesťboké hranoly akoby vyvierali zo zeme. Škoda, že niektoré odrezali pri stavbe hradu. Na druhej strane nebyť stavby hradu, zostal by tento unikát pochovaný pod vrstvou hliny.

Žiadny záber nezachytí krásu vodopádu.

     K hradu je od vodopádu tiež len kúsok. Upachtení, dychčiac vyjdeme k búdke. Postihnutá pokladníčka hneď vie, že ideme zo Slovenska. Urobíme jej kšeft  a berieme štyri horalky. Sedíme pod oválnou vežou a nad nami lietajú lastovičky. Ako scéna z rozprávky, akurát tam lietali vrany. Po drevených schodoch vyjdeme k hradu. V jedinej zachovanej (zrekonštruovať iba vežu je isté slovenské hradné špecifikum) delovej bašte sa motáme. Fúka v nej a ochladzujeme sa. Z druhej bašty zostali iba základy a je vystavená páliacemu slnku. Studňa je vyhĺbená do lávy. Po jej stenách sú vidieť pravidelné čadičové stĺpy. Ako to už na hradoch býva, je zo Šomošky pekný kruhový výhľad. Pod hradom maďarská dedinka rovnakého názvu. V diali vidieť vežičku hradu Šalgov. Na opačnom (severnom) konci kameňolom Mačacie. Na pretras príde Báthorička. Baby sa aspoň zabavia, no opakovať dokola spôsoby mučenia, selekciu panien a koniec sadistickej Eržebét unavuje.

Šomoška je maďarsky drieň. Vo vežičke sa plánuje zriadiť múzeum.

    Ja zídem ešte k Petofyho chalúpke do Maďarska. Pekný záber sa mi asi nepodarí. V okolí zrúcaniny sú stromy. Zdola prichádza mondolákanie skupiny dôchodcov a my sa poberáme s5. Na parkovisku je ďalší postavený hrad. Zo sena. Inu sme v Novohradskej župe, hradmi sa okolie len  hmýri. I preto zamierime do Fiľakova, kde leží na vyhasnutej sopke ďalší. Pôvodne som mal namierené do centra, ale okrem hostinca prázdno v uliciach. Vraciam sa smerom na juh do reštiky Victoria. Vyzerá, že Victoria je asi najlepšie, čo do konzumácie vo Fiľakove existuje. I dve oslavy pod altánkom svedčia o dobrom mene. Vo vnútri je lokál pomerne veľký. Čašníčka vraví, že i vonku je miesto. Je tam o 2°C chladnejšie. Preto si nájdeme miesto medzi oslávencami. Ďalšia čašníčka prinesie menu a hneď začne mondolákať. Slovenčina je až na druhom mieste. Objednáme si Cézar šalát a staršia Cordon Bleu. Vcelku chutné, žiadny odrb. Obed sme spláchli kofolou. Záchody má podnik čisté a voňavé. Nechali sme tam takmer 38Eur+tringelt. Spokojní, s plnými bruchami, sme sa vrátili do mesta. Parkujem pri parku. Na okraji, vedľa gymnázia je mini zoo  Emu, husy, kozy, papagáje a polocigáni. Okolo zverov krúži čierny pes. Baby zaujali najviac malinké morčatá. Podľa nafúknutých brúch hlodavcov, ďalšie sú na ceste. 

Fiľakovo má v erbe palmu-dedičstvo po majiteľoch hradu Bebekovcov.

    Sme relatívne blízko hraníc, no nepočuť príliš maďarčinu ako napr. v Dunajskej Strede. Aj tí Rómovia hovoria slovensky. Zaujímavé, že ich chatrče sú pri obecnom úrade. Všimol som si to aj u nás  doma. Pešo prejdeme rozpálenou hlavnou triedou k hradu. Vo veži zvanej Bebekova (o5 jediná zachovaná) je rozsiahla expozícia. Drahokamy, fosílie, kostra vo vitrínke. Z tabule nad vyhrabaným nebožtíkom sa dozvedám, že žena sa pochovávala s mužom pripútaná k nemu remeňom. Dobrovoľne. U živých si tým zadovážila úctu. Ďakujem pekne byť ženou v stredoveku. V dolnej miestnosti veže je skvelý chládok. Čím stúpame vyššie, tým je teplejšie. 

Fiľakovo je skomolenina mena Filip-rytiera, ktorý postavil hrad v 13st.

    Z veže sú skvelé výhľady, ale ešte lepšie z vrchného hradu postaveného na zvetralom pozostatku sopky. V zrúcanine kaplnky majú hniezdo divé včely. Zhora sme si pozreli príchod novohradskej strely zo Zvolena a pobrali sa dolu. 

    Fiľakovo sú také Piešťany juhu. Tiež nikde nič, ale aspoň lacnejšie nič. Zmrzlina len 70c. Príjemne prekvapili čistotou, upraveným parkom a interesantnou stredovekou zrúcaninou na farebnom podklade tufových skál. Čakali sme totálnu dieru. To Lučenec s nemožným obchvatom vyzerá horšie. 

Z diaľky ani nie je vidieť, že na vyhasnutej sopke stával hrad.

    Urobím ešte malú zachádzku do Hajnáčky. Fotogenický hrad uprostred obce mi dlhšiu dobu nedal pokoj. Nikomu sa nechce ísť k zrúcanine, preto vybehnem na roľu za obcou pre získanie fotky. Najprv  však krúžim autom okolo kopca ako zblbnutý vrtuľník. Pred ôsmou šplhám hore Krupinskou planinou ku kempu. Z chlieva vylezie Trudy v plnej tučnote, no i menšia Číňanka Uki. Takýmto životným štýlom, nepresahujúcim dvere chlieva, o rok na lazoch svine nebudú. Čo však pretrvá budú určite punkové kadibúdky. Sú rozosiate po lúke, aby to kemperi nemali ďaleko. Priznám sa, že som ju nepoctil návštevou, ale podľa správ od báb je využívaná len pre "ľahké" veci. Na zasypanie sú v nej piliny. Dobrá vec sú rodinné sprchy. V domčeku hygieny sú dve. Oproti nim sú stenou oddelené kóje na sprchovanie a vecká. Pre ufóncov, vojakov, dvojhlavcov, fluidov, binárov a navštevuje ich aj hmyz. V Rohoznej však boli lepšie a bolo ich viac. Páni a dámy boli oddelené. Za domčekom a ohradou pre hydinu a kozy je domček majiteľov. Strážia ho dva psy. Jeden bernský ovčiarsky a druhý najdúch. V blízkom okolí je i bazén s chladnejšou vodou, trampolíny zapustené do zeme, malé detské ihrisko, ktoré pomocníčka dnes ráno rýľovala. Pripadá mi, že sme v kempe najstarší dospeláci (nepočítam domácich), okrem akčnej babky z Trnavy. Kto by si vzal tri vnúčatá pod stan? Má môj obdiv. Naopak posmech kempu si odniesli jedni paštikári. Na prívesnom vozíku okrem obrovských dvojspálňových stanov dotrepali dva grily, prenosnú chladničku a neviem, čo ešte. Osadenstvo tvorí 9 alebo 10 ľudí. Rozložili špeciálny stan s proviantom, vrcholom sú poháre na víno. I ostatní sa pristavujú pri nich a smejú sa. Oni sa hlúpo čudujú, že im vyhadzuje poistky na stĺpe. Mali si doviezť elektrocentrálu. Konečne sa mi podarí nabiť v kuchynke tablet. V herni nie je "šťava" v každej dierke. Všetku asi berú "provianťáci" z Hovadova. No v kuchynke zasa hrozí, že zariadenie skončí na panvici. Večer sa dvihne vietor a zaspávame pri tichom rozprávaní stromov. 

3.8.2022 Bábky a kupko

    V noci je krásne vyhviezdené nebo. Za minútu cikpauzy vidím padať dva meteory. Nočná romantika je vykúpená štípancami. O siedmej je v stane dusno, že i muchy sa potia a to nás vyháňa von. Kozy a ovce sa pasú dnes za ohradou pri nás. Na raňajky ochutnáme výborný domáci jogurt. Bez konzervantov. Verím, že ovčí, ale dosť možné, že zvery pri dojení mečali. K tomu dojedám tuniaka Rio Mare. Kúpili sme si lacný džús, no je len sladká voda. Káva je slabá, akoby sa vrátila z nočnej smeny v Amazone. Baby umývajú riad a ležia v hamake. Mladšia si počká na jazdu koníkom po deviatej hodine. Sedí na ňom už ako skúsený jazdec. Teploty znova stúpajú, preto dnes nepôjdeme ďaleko, iba do okresného mesta Veľký Krtíš. Doobeda skončíme na hrade Modrý Kameň. Prístup k hradu je trocha komplikovaný, navyše po rozmlátenej ceste. Parkovanie je na okraji úzkej komunikácie. Navádza ma strážca a kustód hradu v jednej osobe. Hrad je v permanentnej rekonštrukcii od r.2016. Pán správca tvrdí, že na začiatku budúceho roka by mala byť ukončená. Podľa pracovného "nasadenia" to vidím tak, že bude dokončená súbežne s diaľnicou do Košíc. Kaštieľ je obohnaný lešením, ktoré vyzerá ako by bolo súčasťou hradu od 18st. Takže veľa nenafotím. Pokladňa je v provizórnom kontajneri. V prvý víkend v mesiaci je vstup zdarma. Zrovna sme dátum neplánovane trafili. Na internete informácia nie je. Platím iba symbolicky 40c za pohľadnice. Sú však menším sklamaním. Len dajaké dobové, čierno-biele. Inak 6ur dať za prehliadku polovice múzea je cez čiaru. Stráža čaká dole v priekope, kde je vchod. Keďže nie sú v okolí nikde toalety, na požiadanie vás majordómus zavedie do útrob kaštieľa. Je tak možnosť vidieť expozície dvakrát. Pred ľadovňou čakáme na mladého sprievodcu. Každú hodinu sú komentované prehliadky. História hradu je vo východnej časti kaštieľa na pár tabuliach. Mladík začínal každú vetu: "Tu vidíte..." V barokovej miestnosti je momentálne výstava čepcov z celého Slovenska. O5 som objavil krásne slovenské slovo. Grguľa. Nie je to nadávka na rihajúcu ženu, ale vložka pod čepiec, aby držal tvar. Tretíkrát stretáme pár so šteňaťom Yorkshira. Včera sme sa zdravili na Šomoške a Fiľakovskom hrade. Aká zhoda náhod. Zrovna dnes na tomto mieste. Chalan nás vypustil na chvíľu na hradby nad dedinou, pardon mestom. Modrý kameň je druhé najmenšie mesto na Slovensku. Škoda, že sa gotická zrúcanina nedá prejsť celá. Myslím hradu. Obec je celkom zachovalá. Práve odbíjali v kostolíku poludnie a pánbíčkári sa vyhrnuli z omše. My, neznabohovia, sa ksichtíme do objektívu foťáku alebo mobilu na delostreleckej plošine. 

Jediná možnosť vidieť gotický hrad.

    Zaujímavejšia je expozícia bábok. Kuko a kandidát na prezidenta Raťafák plachta nás zaviedli do detstva. V Modrom Kameni sú originálne bábky. V skutočnosti z nich ide strach. Stretnúť Raťafáka v noci na schodisku tak stuhnem jak kokosový orech. Múzeum hračiek je nedostupné i jediná divadelná maringotka v Európe je zakrytá plachtou a obtočená páskou. Kresby vo vstupnej chodbe napovedajú, že sa hľadá maskot hradu. Naostatok nám sprievodca ukáže miestnosti, kde pobývala posledná majiteľka kaštieľa Gabriela (Ilona?) Almášiová. Keď grófku nudný život v tejto diere sveta prestal baviť, Kékkó vára (Modrý Kameň maďarsky) predala štátu za 1,4 miliónov Kčs (priemerný mesačný plat bol vtedy 50Kčs). V miestnosti dominuje veľké zrkadlo. Ak sa mladá deva pozrie, do roka otehotnie. Okamžite som mojim dievčatám povedal, nech ich ani nenapadne sa doň pozrieť. Pre mňa zasa bol lákadlom 110 ročný klavír. Ani som sa ho neodvážil dotknúť. Pravda však je, že absolventi ZUŠ na ňom brnkajú. Pri východe sú ešte dve miestnosti hrajúce sa na život v hrade. Hodovací stôl plný gumených dobrôt, väzeň v okovách, pár zbraní. Deti si môžu vyskúšať, ako je to písať s husím perom. Zrovna by som Modrý Kameň nedával ako tip na výlet. Verím však, že po obnove bude mať, čo ponúknuť. Baby si kúpili makronky. Oproti pokladni je vozík s kávou a s makronkami na všetky spôsoby. Hľadám v obci fotopozíciu odkiaľ je dobrý záber na hrad. Žiadnu vhodnú nenájdem. V Krtíši tankujem benzín. Pomýlim si hrdlo s Dračicou a musím natiahnuť hadicu na opačný koniec auta. Prejdem len kilometer a o5 zastavujem takmer v centre pri trendovom kúpalisku Krtko. Hrdí sa prívlastkom bio-, lebo kamene a rastliny filtrujú vodu. Veľký Krtíš sa stal v r.2010 priekopníkom biokúpalísk na Slovensku. Rodinné vstupné nás vyjde na 15,50Eur a k tomu berieme i lehátka. Pred tým než vyskúšame kúpanie medzi žabami si kúpime langoše. Všetci sú z tepla pomalí a ospalí. So ženou si zdriemneme. V stane totiž veľa nenaspíme. 

Čistiaca stanica Bio kúpaliska Krtko.

    Po štvrtej prichádzajú miestni zadarmisti. Okolo piatej poobede sa prezlečieme do suchých šiat a areál opúšťame. Ani nezapínam svetlá, lebo sa presunieme kúsok k nákupnému centru. Kúpime vodu a niečo na raňajky. Jogurt si ochutím čučo džemom. Oveľa väčší problém je nájsť bankomat. Krúžim po centre ako čajka nad Kolonádovým mostom, ale zosadnúť neviem. Vojdeme dokonca do cigánskeho geta, aj na železničnú stanicu. Pomôže až navigácia. Vyberám lóve kdesi pri nemocnici z bankomatu, ktorý nájdem po druhom okruhu mestom. Zastavujeme sa v malebnej dedinke Príbelce v pieskovom kameňolome. Vraj je bohatý na fosílie a stačí len hrabnúť do piesku. Staršej sa podarí vydolovať úlomok mušle a malú ulitu. Nie sme v bani sami. Konkurenti nájdu malý žraločí zub. Baby by sa hrabali v piesku aj ďalej. Stan sme si kľudne mohli rozložiť aj tu. No máme objednanú večeru o 19h v kempe. 

Veľké pieskovisko v Príbelciach.

    Prichádzame ako poslední. Klasika. Porcie sa už delia. Utekám po piknik batoh. Na tanieri pristane štvrtka kuraťa a tri kopčeky ryže. K tomu mladá dievčina do misky prihodí čalamádu. Je vidieť pekná spolupráca medzi farmami. Takto si miestni dohadzujú kšefty. Do kempu pribudli ďalší stanovači. Mexikánci, Vraňare. Z nášho okresu sme na juhu ešte človiečika nevideli.

4.7. 

    V noci sme mali o5 návštevu. Urobilo to niečo ako rafnutie. Jemné stúpanie, šelestenie trávy. Najskôr líška. Neskôr vznikajú vlčie teórie, lebo kraj sa nimi hemží. Zobudil som v noci celý stan. Ale nebo nočné je krásne. O siedmej teda vstávame. Malá sa o5 povozí na koníkovi Zorovi. Kone vodí Bernadetta. Tej žene som prakticky ani nevidel vlasy. Nejaký tmavý cop jej trčí spod čiapky. Verím tomu, že v nej i spáva. Sekunduje jej Katinka. Tej pre zmenu nevidím do očí. Dcérenka si líha do postele v tmavých okuliaroch. Ideme kúsok autom pred dedinu Sucháň. Krupinská planina je posiata samotami. Na konci asfaltovej cesty odstavím auto a odtiaľ schádzame popri viac menej vyschnutom potoku Turčianka asi dvadsať minút k trúbiacej skale. Stále kráčame lesom, takže nie je tak teplo. Ideme iba v sandáloch, pevnejšia obuv by sa hodila. Míňame studničku Turčianka, kde podľa povesti sú pochovaní dvaja zabití Turci. Sme pri altánku a ohnisku. Ešte 100m prudkým stúpaním ku kameňu. Dole je tabuľa ako fúkať. Komu sa nechce behať hore dolu, je užitočné si techniku vyfotiť.

Hračka prírody, či ľudí?

    Trúbiaci kameň je malá záhada. Diery pre ústa boli vydlabané ľudskou rukou. Nie je jasné na, čo slúžil. Historici predpokladajú, že na varovanie pred Turkami v 16st. Ja mám jednoduchšiu teóriu. Proste si niekto z miestnych obyvateľov urobil zábavku. A historici si nad tým lámu hlavu. Rovnako aj nad letopočtom vytesaným do brala.

    Podarí sa mi čosi vylúdiť, ale je to skôr chrčanie zdochýnajúceho jeleňa. Vždy len na prvý krát. Drahej sa raz podarí skutočne zatrúbiť. Deti nevylúdia nič, na sklamanie mladšej. Cestou S5 zbierame drevo na opekanie. Takže v aute máme okrem hajzláku aj drevo. Jedno polienko sa vezie až domov ako darček pre svokra. Na provizórnom parkovisku nasekám drevo z liesky čoby opekacie palice. I dnes je horúco, hoci fúka vietor, preto baby netrápim ďalej turistikou a ideme do akvaparku Dolný Strehov. Akurát miniem odbočku v Slovenských Kľačanoch. Za Závadou sa musím otočiť. Kúpalisko je hneď za dedinou Vieska. Konkuruje Krtku. Ešte nie sme ani na kúpalisku a už platíme 2Eur parkovné. Pokladníčka nás pošle na druhý koniec areálu. Hľadám tieň, nech poobede nie je auto rozpálené. Stanové mestečko zíva prázdnotou. Zato drevené chatky sú obsadené. Bez klímy život v nich bude podobný ako v našom stane. O5 sa najprv najeme v reštaurácii Gastro Domka. Boli sme jediní hostia v pomerne veľkej reštaurácii. Sadli sme si vonku na terasu. I po jednej hodine mali navarené ešte denné menu. Baby si objednali kuracie po gemersky, čo boli narezané kuracie slíže so šunkou a kukuricou. Ja som si dal Debrecínsky guláš (mix kuracieho a bravčového ) s kolienkami a uhorkou. Taký šedý priemer. I vo veľkosti porcie. Na obedové menu v poriadku. Spláchli sme všetko citronádou.  Záchody staršie, ale čisté. Zarazil ma zavesený jeden uterák. Dnes už sú predsa samozrejmosťou utierky alebo fukár. V Strehovej ako keby koronáč ani nikdy nebol. Za obed som platil kartou. Okolo trištvrte na dve stepujeme pred pokladňou kúpaliska. Za rodinný vstup sme vysolili 40Eur. V cene nebol vstup dovnútra, čo ma prekvapilo a mierne strápnilo pri dobíjaní sa do krytej časti. Areál nie je nejak veľký. Ihrisko, tri-štyri tobogany, vnútorná časť a vedľa hotel. Nájdeme miesto s akým, takým tieňom pri vodárničke. Rekonštrukciu v r.2011 neprežil plavecký bazén. Prerobili ho na mrochtiaci. Takže si veľmi nezaplávam. Na kúpalisku sú dva menšie oválne bazény pre fosils s 35°C vodou. Na severnej strane je aleja predražených stánkov s občerstvením. Na pódiu a pri bazéne poskakujú animátori. Najprv vodný aerobik, potom tipovacia súťaž. Ako často kaká animátorka? Dieťa sa posadí na stoličku a háda. Koľko meria animátorka, aké má veľké nohy, kto skôr zaspí? Jedna stupídna otázka strieda druhú. S dcérkami sa zveziem na tobogane. Oni majú po jednej jazde, ja si vychutnám dve. Okolo štvrť na šesť odchádzame. Máme toho dnes ešte dosť na pláne. Nakúpime klobásy v krtíšskom Lidl. Vstup na parkovisko povoľuje rampa. Hodina zdarma, potom zaplať. Niečo podobné nás čaká o pár rokov doma, keď spoplatnia parkovanie v pomaly celom meste. Znova stojím v Príbelci, v prachu kameňolomu. Tentoraz je výškrabok bohatší. Nájdem v piesku malý i veľký žraločí zub, ale rozpadne sa mi na tri kúsky (doma ich zlepím). Baby nájdu o5 ulitky. Večer so ženou založíme ohník a opekáme. Dokúpenie tretej skladacej stoličky a malého stolíka sa ukázalo prezieravé. Znova nám príde dať dobrú noc srnka ani nie 100m od nás. Pribehne od susedov pes, ktorý zavetrí klobásy. Každý máme poldruha kusa. Okrem psa. Po stolíku sa rozleje pivo. Tak aj mravci sú sýti a navyše opití sa motajú po ňom do rána. Romantický večer trocha kazí slnko zapadajúce do mrakov sľubujúcich dážď. Včera bol krásny krvavočervený západ.

5.7.2022

    Ráno mačka obchádza okolie lesa. Žeby onen nočný návštevník? Žujeme včerajšie pagáče, keď začne slabo pršať. Odchytím si Arnolda, nech mi spočíta útratu za štyri noci. Takmer do centa mu na ruku vyrátam peniaze za pobyt=163,25Eur. Viac ako 165-166Eur totiž nemám. Podám mu 164Eur a pohľadnicu k tomu. Netvári sa bohvieako nadšene. Na druhej strane, sme urobili akú takú útratu na ich výrobkoch. Pánko vie, že i v našom meste je kemp. Na traktore sa nevozia deti, ako je vidieť na prospektoch, ale smeti. Akurát, keď dobalíme nafukovacie matrace prestane pršať. Zložíme vnútorný stan a vonkajšiu plachtu prehodíme cez auto. Do hodiny vyschne. Baby sa zatiaľ vozia na koňoch a hrajú bedminton. O desiatej prídu noví kemperi. Vyzerajú na minimalistov ako my. Odporúčame im naše miesto, kde srnky dávajú dobrú noc. Rozlúčime sa s Bernadette (Arnold niekde lieta po kempe) a odchádzame. Pred Levicami nás objíme dážď, ktorý nás už neopustí. Všetka česť, na cestách sa robí. O5 vycálujem všetky drobné pre pizzu. I tak mi 10c chýba, ale poslíček mávne nad tým ruku. Veď aj tak meškal.

Stanovanie na novom mieste nám prinieslo nové zážitky a objavy na juhu krajiny. Využili sme náladu, pokiaľ dievčatá chcú ešte so starými kapybarami niekam chodiť, tobôž kempovať. Ja som sa už veru pýtal, či nie som starý na pilates pod stanom. Drahú po štyroch nociach boleli všetky kosti. No a v neposlednom rade je stále v okolí, čo odhaľovať. Hrad Čabraď, skaly v okolí Krupiny, spolužiaka z výšky (bez narážok) atď.