Suchý

Názov expedície: Suchý 23

Heslo: Po výstupe ani nitka suchá, ešte nafučí aj do ucha.

    Vrchol zimnej turistiky prišiel prakticky až na jar. Poriadnu túru, oproti prechádzkam v zime, sme si dali v polovici marca, keď sa už jar nezadržateľne blížila. Kvitol zlatý dážď, rozlietavali sa muchy, smrdel medvedí cesnak a pubertálne deti. Nie. Chcel som povedať, že deti sme vyk(l)op(i)li ráno babke, nech nám nepília uši. Yarisu ťahám na 140km/h. Pred Trenčínom kuchári grilujú, dávam nohu z plynu a predo mnou je ešte nejaká dodávka. Snáď pohľadnica nepríde. Za hodinku som v Žiline, pokračujem cez Tepličku a Varín do Nezbudskej Lúčky. Dám sa po ľavej strane trate po ceste pamätajúcej ustupujúce nemecké vojská na tankoch. Fóbia pred nami sa otáča. Dračica je navyknutá na terén, preto pokračujem stále rovno popri záhradách a lese krížovou cestou tvorenou skalami až za železničné mosty. Kratšia cesta je popod mosty, no je úzka ako tangáče Kolárovej sekretárky a navyše priamo nad Váhom. Preto volím radšej obchádzku vrchom. Auto odstavím na parkovisku pre návštevníkov hradu. Nahodíme Salewy a vykročíme poľnou cestou popri Váhu k hradu. Cesta sa nečakane mení na asfaltku. Míňame pekne upravené odpočívadlo s ohniskom a dokonca i roštom. Nazval som ho Kadibúdka nad Váhom, pretože takmer priamo nad riekou je drevený trón. Hradský potok sa v týchto miestach vlieva do širokého Váhu. Na vybláznenie okrem malej lúčky je na strome zavesená hojdačka. Pekné romantické zákutie, akurát trocha hlučné od áut na hlavnom ťahu do Tatier. Blízko je i prameň vody, no moja vodárka ma upozorňuje na patogénne enterokoky. Asfaltka pokračuje Starohradskou dolinou až pod chatu. Potom sa mení na poľnú. Zaujímavejšia cesta je však po červeno značenom chodníku. Prvá zastávka je na jednom z najstarších hradov na Považí vypínajúcim sa nad Váhom.

Starší brat slávnejšieho Strečna čupí od 13.st nenápadne nad meandrom.

     V stredoveku viedla pod hradom cesta, kde sa vyberalo mýto a pokračovala brodom cez Váh.  Akonáhle sa však postavila nová cesta na ľavom brehu, starý hrad stratil význam a veľké Strečno prevzalo funkciu výpalníka. V súčasnosti by sme boli radi za akúkoľvek cestu, len aby sa vyhla Strečnianskemu priesmyku. V 18st. prišli do módy kompaktnejšie kaštiele a Starhrad pustol. Znova "ožil" pri bojoch počas II.sv vojny, keď sa v ňom usalašili skopčáci. Zaujímavosťou je, že sedemstoročný Starhrad pol storočia vôbec neexistoval na mapách, tobôž ako hrad. Pri súpise pamiatok ho zatienilo väčšie Strečno a len nedávno (2017) po dlhom boji dobrovoľníkov s úradmi ruinu uznali za pamiatku. Pre dobrovoľcov teda začal ďalší boj o zachovanie ruiny držiacej len silou vôle. Legenda hovorí, že vedie z neho na Strečno podzemná chodba a pobýval v ňom Juraj Jánošík.

    Dvaja chlapíci zrovna chystajú ohnisko na opekačkovú sezónu, ktorá čo nevidieť začne. Z hradu je krásny výhľad na Domašínsky meander pod ním. Kľukatiaca sa rieka je ďalšou perlou Slovenska, resp. celého Karpatského oblúka. Spomíname s drahou, ako sme pred rokmi raftovali dolu Váhom z Vrútok do Strečna. Dnes je voda vplyvom topiaceho sa snehu z hôr dravá i v inak pokojnej rieke. 

Meandre vytvárajú aj iné rieky, no Domašínsky je s takmer dvoma kilometrami najväčší.

    Pokračujeme ďalej hore, kde je na skalnatých výbežkoch (pozostatok skaly Margita) zopár impozantných výhľadov na meander. Vchádzame do lesa a stúpanie sa zväčšuje. Načim prekonať 500 výškových metrov. Na cestu nás pozdraví panenka Mária Varínska vo výklenku a dôchodcovia. Pán sľubuje babkám ešte ďalšie dva vrcholy..., teda stúpania ku chate pod Suchým. Je to subjektívny názor. Mne pripadá, že idem jedno prudké stúpanie až na takmer tisícmetrový Plešel. Potom je to už pohoda až ku chate. Viackrát znižujeme tepovú frekvenciu 300/min odpočívaním. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Varín pod nami a Suchý nad nami. Taktiež sa objavia prvé mapy snehu. Slniečko pekne pripeká a sneh pomaly mizne pod riavami. Celú cestu nám fúka do chrbta. Idem len v termo tričku a je to s komfortom tak na hrane. Občas si zakryjem uši šatkou. Vyzerám ako Marfuškina semetrika v Mrázikovi.  Pár metrov pred chatou je už celkom súvislá pokrývka snehu. Chata je však na južnej strane a sneh i v jej okolí rapídne kape. Prekvapil ma lyžiarsky vlek a ďalší prameň enterokokov. Cesta k chate nám trvala 2,5h aj s motaním sa po hrade. Chata je situovaná na svahu Javoriny a výhľady z nej sú dosť mizerné. Je čas obeda, preto si hľadáme voľné miesto vonku na terase. Zrovna sa nejaká rodinka dvíha na odchod. Na podobločniciach a polenách sa vyhrievajú mačky. Kozy sú kdesi hore a psy v kotercoch. 

Pôvodná chata bola vypálená počas vojny,  nová stojí od r.1949.

    Vbehnem do prekúrenej chaty, kde v piecke praská oheň. Ovanie ma pach spotených tiel a piva. Na tabuli je kriedou ponuka v podobe držkovej, kapustnice, slepačieho vývaru (šak sliepky behajú priamo po terase), či fazuľovej. Z hotových jedál jelení guláš (no keď v maštali vidím kozy: Neviem, neviem) alebo parené buchty. Obaja si objednáme fazuľovú. Je taká - drahná. Veľké kusy zemiakov, klobásy a slaniny a samozrejme bango fazuľa. Chuťovo nič extra. Drahá si vypije ešte Nescu. Pohľadnicu majú iba veľkú, preto prihodím k nej zimnú nálepku, aby som aspoň dačo vsunul do albumu. Pokrstím ju pivom rozliatym na pulte. Originál pečiatka. Na popolníku pristane prvá prebudená mucha. Jedna ženička spucovala guláš a polovicu mega makovej štrúdle so šľahačkou. Kde sa to do nej vošlo? Ako si chlípeme polievku a ujedáme z chlebíka, hore sa dovalia dve rodinky s deťmi. Optimisti v plátenkách, z chlapa sa leje viac ako z topiaceho sa lyžiarskeho svahu. "Ja by som si dal pizzu", povedal asi osemročný chlapec, keď boli na terase. "Dostanú halušky a budú radi", uzemnila ich mama. Sen o pizze bolo asi podobné želanie, ako keď som pýtal od hluchej chatárky pre ženu presso. Je niečo po pol jednej a rozhodujeme sa využiť krásny slnečný deň výstupom na kopček. Nasadíme mačky a s plnými bruchami fazule šliapeme prudkým svahom hore. Snažíme sa vyhnúť sypkému snehu, ale pod vrcholom Javoriny vo výške nad 1100m je už súvislá pokrývka. Stretáme troch týpkov, ktorí výšľap vzdali a už trielia dolu. Od Javoriny je vidieť hora priamo pred nami. 

Vľavo Stratenec (1513m n.m.) a vpravo náš cieľ.

    Trocha ma desí prudkosť naklonenej roviny. Tých 300 výškových metrov bude makačka. No najprv sa pod kopec musíme dostať. Traverzujeme dlhý skalnatý hrebeň Dvor. I pod skalami je ďalšia panenka Mária Krasňanská. Križovatka Príslop je zaviata snehovými dunami. Od nej začína smrteľné stúpanie priamo k vrcholu. Výstup sťažuje topiaci sa sneh, na ktorom sa i napriek hrotom šmýka. "Zábava bude hlavne cestou dolu", myslím si. Aspoň vietor nefúka. Snažíme sa ísť najviac vyšliapaným chodníkom, ale ideme akosi naverímboha. "Nezišla by sa lanovka? Veď keď môže byť na opačnom konci hrebeňa...", hovorím pánovi, ktorý má už tiež stúpania plné zuby. Len sa pousmeje a motká (spočiatku neviem, či stúpa alebo schádza) slimačím tempom hore. Ani krytke foťáku sa nechce ísť hore, hoci sa nesie, a skotúľa sa dolu. Našťastie iba kúsok od chodníka pod smriečok. V polovici stúpania miznú vysoké smreky a otvárajú sa výhľady na Beskydy, Javorníky a mestá pod nimi.  Na zadku sa kĺže z vrcholu čosi väčšie ako krytka. Starší pán si urýchľuje cestu dolu. "V jeho veku sa takto spustiť." vravím jeho žene. "Čím je starší, tým je sprostejší", konštatovala. "Skúšam gate, či sa neroztrhnú", zahováral muž, "Vydržali". Navyše ešte zhora si trepali aj maltezáka. Podľa mňa sa hore niesol v batohu. Ale videli sme aj iných psov. Nie je im zima na labky? 

Kamene spod týchto kopcov dláždia chodníky v matičke stovežatej.

    V južnom cípe krivánskej Malej Fatry sa vypína vápencový masív o výške 1468m n.m. Nie je až taký významný, ale tvorí začiatok hlavného hrebeňa Fatry a pútnici väčšinou na ňom končia hrebeňovku.

Lúčanská časť Fatry už totiž nie je trávnatými hoľami taká dramatická. Suchý malebné výhľady poskytuje najmä na západ a východ krajiny. 

    Na vrchole je dobrý meter snehu a pomerne silný vietor. Obávam sa o paličky, ktoré sa kývu ako metronóm v rytme fujaka. Večer sa dozvieme, že na neďalekom Malom Kriváni ratovali turistu, ktorého sfúklo z hrebeňa. Na vrchol prichádzajú turisti, ktorí prešli celý hrebeň od Snilovského sedla. Nie je to náročná hrebeňovka (cca 5h od chaty ku chate), ale čo ma prekvapilo, že väčšinou na nej sa motajú Česi a Poliaci. Je to tým, že ich je viac alebo sme Slováci leniví? Jeden Pepík nás vyfotí a schádza dolu. Suchý máme tak na chvíľu len pre seba. Krásne sú výhľady na malofatranský hrebeň od Bielych skál po Malý Kriváň. Na východe zasnežená panoráma Nízkych Tatier. Na juhovýchode ako cukrová homoľa nezameniteľná Ploská vo Veľkej Fatre a pod ňou Turčianska kotlina. Výhľad na Martin zakrýva Kľačianska Magura. Najkrajší je pohľad na vodné dielo Žilina, mesto a severne na Oravu, poľské kopčeky a vidíme i Lysú horu, kde sme končili minuloročnú turistickú sezónu. Neviem sa nasýtiť krajinou podo mnou, ale vietor nás núti zliezť dolu. Opatrne sa kĺžeme svahom a nevyhnú sa nám i pády. Našťastie do mäkkého snehu. Výšľap máme teda za sebou, čaká nás výčap. O5 sedíme na teraske chaty pod Suchým a popíjame kofolu. Pod nohami sa motajú žobrajúce psy, mačky a sliepky. Babenka v pyžame s rozumom kotkodákajúcej kolegyne pod nohami si sadla vedľa na lavičku. Vyzula si ponožky až zvery ušli a spozornela celá teraska. Týpeček v jej IQ nezaostal a vytiahol plynový varič. Neviem, či idú až z Tatier, keď si potrebujú brať zo sebou i varič. Každopádne na malofatranskú hrebeňovku, kde je dostatok chát by som si bral toho, čo najmenej. Je pol štvrtej a pomaly sa poberáme dolu. Nad chatou sa pasú i kozy. Snažíme sa nájsť nejaký pekný záber na chatu. Schádzame rovnakou trasou. Nad Dubňom lietajú ako mušky paraglajdisti. Meander je už v tieni. Večer pribudnú trocha mraky, a tak i hrad sa ocitne v tieni. Konteplujeme o chatkách v starohradskej doline. Drahá by v jednej bývala a chodila v noci s lampášom strašiť do hradu. Kto by sa však prvý pos.. je otázne. Jeden väčší dom pripomína rozostavaný/skrachovaný penzión Zastavíme sa ešte pri Kadibúdke nad Váhom a odtiaľ je to kúsok k autu. Zrovna vidím tvoriacu sa kolónu pod Strečnom. Vzápätí hlásia na úseku nehodu. My sa však Strečnu vyhneme a cez Tepličku a Žilinu vhupneme na diaľnicu domov.

Posledná zimná alebo prvá jarná turistika bola náročná, ale námaha za tie výhľady určite stojí. Navyše sme vypálili hrad, zarezali Váh, vyplienili chatu, dobili ďalší vrchol a vybili hodinky.

Správny turista sa nepýta, aké je prevýšenie, ale čo je za ním...