Staronový kancel

 

Viac priestoru, ale väčší  hluk z ulice i od kolegov. 

    Neprešla ani päťročnica a o5 sa škatule hýbu. Tentoraz do známych priestorov odkiaľ sme roku pána 2019 odchádzali. V podstate kolegovia mindžali od začiatku, čo sme boli 40 v jednej miestnosti postavenej pre 20. Reálnejšie kontúry naberalo sťahovanie až s presunom výroby tiež do starej haly. Niekoho asi baví hrať sa posúvaním panáčikov. Vraj nás vytláčal veľký, teplý brat. V polovici marca boli skupinári vybrať nábytok až kdesi v Hovadove. Hneď začiatkom apríla sa teda presunula výroba aj s technológmi. My čakáme dva mesiace na stoly a skrinky. Zatiaľ sa menila podlaha z koberca na plávajúcu, maľovali miestnosti (schytal to i stôl v kuchynke) a kontrolovalo spojenie. A toto všetko kontrolovalo vedenie. Samozrejme vedúci robili zasadací poriadok. Vymenil som si miesto so skupinárom. Ani neviem prečo. Najviac by mi vyhovovalo staré miesto na konci miestnosti, ale moje volanie nebolo vypočuté. Na sklonku mája kolegovia skladali stoly. O tom som nevedel, pretože som videl v kancli len nejakých brigádnikov. Súdruhovia za to na mňa nevrlo zazerali. Tak som aj ja v prvý júnový piatok nabehol a skladal skrinky. Nech sú kľudní. Už chýbali iba predlžovacie káble. Tie sa rovnako objednávali (vybehnúť do Tesca by bolo príliš jednoduché), a tak sme ďalší týždeň čakali. Pred samotným sťahovaním sme mali ešte poradu, kde nás vedúci oboznámil, čo je (stoly) a čo nie je (mikrovlnka) a čo bude (tlačiareň) a nebude (normálne žalúzie), čo chce (topánkovník) a nechce (staré skrinky). Tiež kde spisovať naše požiadavky. Hneď som do tabuľky napísal: odkladače. Predpokladal som, že sa nám zredukuje miesto v skrinkách. Sú však dosť široké a hlboké ako oči E.T.mimozemšťana. Na ďalší týždeň prišli predlžovačky, chalani z prototypky ich namontovali pod stoly a už nič nebránilo v sťahovaní. Ja som najprv s kolegyňou nenápadne preniesol staré skrinky a omrkol tým stav prác. Ešte sa vynieslo zopár nových ťažkých skriniek. S dvoma sme sa trápili, keď zapadli kľúče do vnútra a nešli otvoriť. Natriasali sme ich ako Tatramatka prádlo a dolovali kľúče nožíkom, ale podarilo sa. V stredu som čakal na pokyn vedúceho, ktorý prišiel o 8.15h LSEČ a vyrazil som do prototypky pre vozík. Debničku na malé veci som si doniesol deň predtým. Naložil som svoj/firemný majetoček na vozík (zabral len polovicu) a zbohom. Tlačil som pred sebou stoličku, za sebou ťahal vozík. Takýmto potlač-potiahni systémom som pri kormidlovaní vytriasol na cestu topánku ani som si to nevšimol. Našťastie ju auto neprešlo. Inak by som domov skackal na jednej nohe ako chromý vrabec. Vyniesol som si veci na poschodie, zložil na stôl a začal zapájať. Na stole som dvíhal nožičky, aby som zasunul... stoličku. Lenže aj ostatné stoly musia byť v rovnakej výške, aby aj kolegovia vedľa zasunuli. Tak som aspoň podvihol ešte jeden stôl. Cvičenie som si zopakoval o dva dni neskôr, keď som kolegyni dvíhal stôl. Vrátil som sa predsa ešte len do starej kancelárie po vešiak a kôš. Odniesol som s vešiakom kolegovi bundu aj s košom odpadky. Sú teplé dni, takže bunda nechýbala, ale košu vôňa pochopiteľne chýbala. Stihol som už aj odtrhnúť nešťastnú vertikálnu žalúziu. V položení káblov panovala ľudová tvorivosť. Jeden kolega sa musel pochváliť vedúcemu, ale iný bol ešte lepší. Zmizlo mu zo stola všetko, iba monitor ostal. Ku koncu týždňa boli všetci viac menej, horšie, či lepšie zapojení. V piatok sme sťahovali ešte duchov, t.j. fyzicky neprítomných. Napr. kolegu, ktorého sme sťahovali pred rokmi, pretože bol PN a teraz je zasa PN. Prakticky sme ho v starom kancli ani nevideli (lebo covid). Niektorí, ktorí prišli a stihli už aj odísť o ňom iba počuli. V podstate, ak by sme mu veci nechali v tejto staronovej, ušetrili by sme si presun jeho ťažkej, rozpadnutej krabice, zaprášeného monitora a deravej stoličky. Posledné som previezol výtvory mojich detí na nástenke a kolegyňu aj s hrnčekom dopoly plným kávy. Pomohol som jej i popoťahovať za káble a sebe za kožu na palci. Ale lepšie jak spadnúť s bicyklom na dlažbu. 

Okrem riadu sa do kuchynky neinvestovalo. Napr. kávovar i mikrovlnku doniesli kolegovia.

    Akonáhle sa mi oproti zapojili kolegovia začala štrajkovať sieť. Niektorým nešla vôbec. Niektoré zásuvky nefungujú. Z finančného si bola majetok pozrieť nejaká pani. Presvedčiť sa, či je skutočne, kde má byť a nie u niekoho na chalupe. Nábytok, nie pani. V miestnosti sa motala už i bezpečáčka. Keď už som pri ženách. V kancli máme iba jednu babu. Ostatné sú vo vedľajšej miestnosti. Po týždni zostali na starom mieste stále traja asociáli. Jeden sa naveľa presunul. Mindžali aj ľudia vedľa, že sme im nechali bordel na stoloch. Čo ich to trápi? Veď nie na ich. Po týždni prišla i tlačiareň. Pekne drahá, ale vraj na lízing. Ešte zostáva nahádzať do nej naše mejlové adresy. Manuál nie je, takže zoznamka chvíľu potrvá. Po týždni dodali aj drôtené koše akože na zdroje k počítačom. Na uchytenie metrového žľabu boli až 2 skrutky. Kôš bol pevný asi ako krčmová dohoda, preto sa ani nepokračovalo v montáži a objednali sa ďalšie skrutky. Výzvou bol presun 3m fikusa. Najprv som vyslal dvoch dostupných chlapov. Vrátili sa so všetkým možným, len nie s obludným figovníkom. Vraj treba raz toľko chlapov. Až na ďalší deň ho traja kolegovia previezli a pichli tam, kde bol predtým. Ten jediný nezmenil miesto.

Ďalší pondelok sa presťahoval aj posledný mohykán, asociál, ako sa sám nazval. Po dvoch týždňoch sme boli teda kompletní aj s fikusom.
Najväčším problémom zostali staré skrinky, ktoré máme vrátiť. Pritom nezavadzajú a ani farebne nekričia. Topánkovník je objednaný. Ale takýto pokus už bol a reálne si nikto doň topánky nedal. Bol v ňom iba bordel. Napokon sa drbli na chodbu staré skrinky, kde sme kedysi mali zakladače.
Problém boli aj vŕzgajúce dvere vo vedľajšej kancelárii. Mimochodom prerobili ju z tréningovej miestnosti.

Búrku som spôsobil s mojim návrhom na paravány medzi stolmi kvôli hluku. Jedna kolegyňa si požiadavku vztiahla na seba a mali sme v kancli tému dňa. Ja vs. hluční. Pri telefonovaní mi naozaj vadí, ak hocikto rozpráva oproti mne. Hlavne najbližší.

V zasadačke zostal starý nábytok i stoličky. Vedúci ich bol na vlastnej riti skúšať, či sa nerozpadnú.

Iróniou tejto celej rošády je, že sa do areálu bude sťahovať nová divízia a škatule sa o5 pohnú. Vraj inžinieri zostanú na pôvodnom mieste. Dávam tomu rok-dva.

Tour de Zálesie a Sacra velo

Heslo: Pre dušu aj telo, výlet je po Sacra Velo 

    Počasie už už vyzeralo, že si dá povedať a vráti sa k letu. No nie všade. Nedeľa v našich končinách vyzerá premenlivo, ale rozhodujeme sa o5 ísť ľahšiu cyklistiku v Podunajskej nížine. Pár minút pred odchodom počúvam v správach. že je lejak medzi Sencom a Hovadovom. Zrovna na našej trase. Cez to všetko vyrážame, veď za hodinu, kým do Senca dôjdeme, hádam zmizne. Tak sa aj stalo, búrkový mrak sa posunul na juh. Sopla odstavujem pri základnej škole. Najprv premažeme hrdzavé reťaze, teda hlavne moju po piatkovom kúpeli v daždi. Pohodlným, no krátkym, cyklochodníkom obídeme senecké jazerá, amfík a vojdeme na hlavný ťah Šamorín - Dunaszerdahely. Nejaký ten kilometer šliapeme po rušnej ceste (vedľa zasa čistiareň) a za Čiernou vodou vchádzame na poľnú cestu. Prvé, čo nás privíta sú kaluže a blato. Cesta ide takmer na úrovni hladiny desať metrov širokej rieky prameniacej kdesi vo vinohrade nad Pezinkom. Zrovna sa jej prameň obohacuje ďalšou vodou z oblohy. Na rasputici sa kde tu šmýka a bicykle dostanú peknú dávku mazľavého blata. Apropo, blato má dokonca svoj medzinárodný deň (26.9.).

Blatistý začiatok cesty za Sencom.

    Rybárom však blato nevadí a vrcholom je jeden tichý blázon sediaci v bahne aj s autom. Úsek je našťastie iba krátky a ďalšia cesta je už minimálne spevnená hlina. Prechádzame cez dedinku Tureň, kde sa na chvíľu odkloníme od riečky. Za obcou sme znova pár metrov od toku a cesta je pokrytá suchým asfaltom. Najlepšia časť úseku je v Novej Dedinke, kde začína na nábreží cyklochodník. Vinie sa popri Čiernej vode až do Ivanky. Akurát v Bernolákove treba prejsť cez cestu a kúsok po betónových kockách. Tie končia náhle pred rozostavaným domom. Ešteže sa dá prejsť poza stavbu na cestu.

Čierna voda vytvára na Podunajskej nížine početné meandre.

    Cyklochodník ide súbežne s cestou pre autá. Dedinky sú na dotyk vedľa seba a ani sa nenazdáme a ocitáme sa v Ivanke. Hrozí, že nenásytná Ivanka pohltí Bernolákovo a vyfúkne primát najväčšej obce Slovenska. Na začiatku vyrastá nové sídlisko Dubová alej. Kedysi možno bola alejou dubov, dnes ich nahradili betónové bloky. Za cca 150-200 tis. je pár bytov stále k dispozícii. Vpravo nad nami zrovna štartuje Boeing Ryanairu. Zábrany pred zmrzlinou dávajú vedieť, že chodník končí a musíme prejsť na cestu. Z náprotivnej kaviarne Štefánik počuť bicie a klávesy. V tejto periférii Pažravej je živšie ako u nás. Pred kostolom zabáčame doľava na Zálesie. Ocitáme sa o5 na živej ceste. Pozerám do navigácie a zisťujem, že sme sa odklonili od trasy. Krátkou spojkou sme na správnej ceste ku Štrkovcu. Raz som sa v ňom kúpal s dievčatami. Dnes je pri brehoch zopár nekúpajúcich ľudí, ale my zahneme do lesíka po trase Tour de Zálesie. 

Ikonický indikátor pri Gešajovskom žilipe.

    V lužnom lese je mnoho chodníčkov a sťažujú mi vybrať ten správny. Prehupneme sa cez Gešajovský mostík a vidím, že sme pred obcou Zálesie. Tuším, že ideme zle. O5 pozriem do mapy a vrátime sa k Štrkovcu. Obchádzame ho východne a za Farnou sa napájame na Sacra Velo z Hovadova. Nechám sa zlákať cyklistami pred nami a dovedú nás znova do Zálesia len o kúsok ďalej ako predtým. Lenže my si chceme urobiť výlet k Zelenej vode. Preto sa vraciame s5 k železnému mostu cez Šúrsky kanál. Most by som to nenazval, skôr lávka. Z diaľky vyzerá hodne adrenalínovo, hlavne, keď je naklonená na jednu stranu. Drahej nie je všetko jedno a pomaly cez lávku pretlačí bicykel. Je dosť široká, ale ani ja neskúšam preletieť cez ňu. 

Šúrsky kanál za lávkou končí a pokračuje ako rieka do Malého Dunaja. Odpadky sú však nekonečné.

    Sacra Velo pokračuje popri jazere až k bufetu. Sme asi v polovici cesty preto si dáme čapovaný Radler. Po pekných scenériách skutočne zelenej vody ideme smerom k Mostu pri Bratislave. Pred Malým Dunajom však opúšťame Sacra Velo a odbočkou doľava sme na Tour. Popri rieke sa trmácame cestou necestou. A samozrejme zasa zle, čo však zatiaľ netuším. Ešte aj tie komáre otravujú.  Dokodrcáme sa na čistinku, kde zdá sa koniec cesty. No je len zarastená. De javu z mája. Ideme ďalej a konečne vychádzame z lesa. Po okraji role vidíme poľnú cestu idúcu mimo lesíka. No zasa by sme prišli o tajomné zákutia Malého Dunaja, že? Napojíme sa na správnu cestu a popri meandri toku dôjdeme k Zálesiu. Pred dedinkou je menšie more po búrke a hľadáme cestu, kade ho obísť. Popri plote sa akosi vymotáme na cestu. Predtým, než sa stočíme k Senci, odskočíme k Záleskému korzu a Gešajovským mlynčekom. 

Lákavejšou atrakciou ako chátrajúce mlyny je vodné vtáctvo.

    Fejky vodných mlynčekov boli vytvorené v r.2012 s úmyslom vzdelať nevedomú a lenivú (Jelka a Kolárovo sú ďaleko) bratislavskú Slovač o histórii vodných mlynov na Malom Dunaji. V Zálesí pritom nikdy mlyn nebol, hoci na ramene Dunaja ich v 19st. bolo až 37. Rozpadnuté chajdy však veľmi nepripomínajú históriu mlynárstva, skôr jeho pochovania. Keďže obci už hrozil zánik, snaží sa prilákať návštevníkov mlynčekmi, či dreveným korzom nad vodou.

    Na okolí sa kopia tmavé mraky. Akosi sa nám však cestou s5 vyhnú. Zálesie strieda Malinovo a sme na rušnej ceste. Ideme k Tomášovu a konečne sa stáčame na sever k Sencu. Pretneme našu cyklotrasu v Novej Dedinke a pokračujeme stále na západ. Upúta ma moderná stavba kostola oproti krčme (s impozantným názvom Poľný maršál). Keďže sa boží chrám stavia z milodarov ovečiek, jeho stavba trvá dvadsať rokov. Obec sa tiež dosť rozrastá o bytovky klonované od Ivanky. Za dedinkou sa na úrovni ČOV vraciame na žlto značený okruh. Na dolniakoch je hodne zbožia a maku, repku som tu ani nevidel. Nespevnená cesta je len kúsok, nasleduje betónka pri novej seneckej štvrti Mlynský Klin. Na frekventovanej ceste ideme na kruháč a stočíme sa do mesta. Rovnakou cestou cez priecestie dôjdeme k autu. Tesne pred vstupom na cyklochodník ma obíde z 20cm vzdialenosti na zákrute nejaké hovado. Bodaj by si na prepadnutom kanáli nápravu odtrhol. Pekná a nenáročná trasa zákutiami lužných lesov a ramien, resp. čo po nich v tejto časti krajiny zostalo.

Rozsutce

Názov expedície: Odzemok 2023

Heslo: Diery bizarné, vrchy významné

     Zákon príťažlivosti k Malej Fatre pre mňa aj pre drahú pôsobí akosi viac. Je jednoducho krásna, výberom trávnatých, či skalnatých vrcholov s exkluzívnymi výhľadmi alebo naopak pod nimi- množstvom riav a vodopádov. A je relatívne blízko. Preto sme po zimnej návšteve fatranských kopčekov, rozhodli znova pre letnú variantu. Zaspomínať si na časy mladosti. Na deň otcov baby dali prednosť kúpaniu u svokry, no rodičia obuli túlavé topánky. Predpoveď počasia bola typicky horská, t.j. polooblačno a nejaké prehánky. Aspoň otestujeme nové ľahké bundy. Pred ôsmou hodinou štartujem Dračicu a po diaľnici uháňam na sever. V Krasňanoch je nekonečná oprava mosta. I v nedeľu sa na ňom dvaja roboši motajú. Netuším, čo robia. Ďalší semafor je v strede Belej. Cesta do Zázrivej je raj semaforov. Ešte aj pri našom parkovisku v Terchovej je semafor. Pekne obohnaný klietkou, aby ho nečmajzli. Keď sme ich neprešli 6, tak ani jeden. Zahnem hneď na prvé parkovisko, na ktoré ukazuje nejaký dedko. Sranda, že máva iba na cudzie značky. Pri aute zo Žiliny nechá ruku dole. No bude to mať čoraz ťažšie, keďže nové značky sú iba písmená a čísla podľa poradia. Zinkasuje odo mňa 3Eur. V r.2019 som platil o 100m ďalej 4Eur, priamo pri Dierach 5. Obujeme Salewy a vyrazíme do rokliny. Na Medzirozsutce hovorí tabuľka takmer tri a pol hodiny. Dolnými dierami sa teda vyberieme pod Rozsutce. Ženu chytajú závraty na rebríkoch, napriek tomu postupujeme rýchlo hore. 

 

 

      Nad potokom Diera, ešte pred Pálenicou, sú postavené nové kovové lávky. Posledný úsek Horných dier vynecháme a odbočíme na zeleno značený chodník. Ani nevieme ako a sme na lúke Medzirozsutce. Kukám do navigácie ako drôt z omietky, kade sme vlastne šliapali. Mali sme predsa skončiť Pod Tanečnicou. Zlákal nás vyšliapaný chodník a nezvrtli sme sa doprava. Na druhej strane, po oficiálnom chodníku asi nikto nechodí. Skratka je však super. Priamou cestou sme ušetrili asi desať minút. Dnes nás nezdržuje čivava ani mindžiace decká, preto sme už pred obedom na križovatke ciest. Dáme do seba sójový rez a odbočíme doľava. Z diaľky vidím, že ľudia na reťaziach chodia hore-dolu. Zakrátko sme aj my pod nimi a čakáme, kým dajakí Poliaci zlezú. Poliakov a Moravákov je vo Fatre veľa, ako som už badal na Suchom. Slovenčinu počujem výnimočne. Pod nami zostal stáť chlapík. Mohutný ako pilier, ale vnútri slon v porceláne. Nohy sa mu triasli ako schladená huspenina. Normálne sa bál ísť hore. Z pohľadu dolu do strmého zrázu dostáva závrat. Žena mu vraví, nech sa radšej vráti. Jeho priateľka ma slabé motivačné schopnosti a chce ho nechať čakať, kým ona vylezie hore. Úlohy mentálneho kouča sa chopí česká trénerka. Snaží sa ho povzbudiť na dušičke. Vraj aj ona sa bojí. Jej muž odľahčí situáciu: "Ona je pod práškama. Jí je teďka všechno jedno". To možno rozhodlo a mladý muž sa napokon ocitol na 1343m vysokom skalnatom vrchole.

 

 

     Najťažšie je prekonať tých 10m reťazí, ale videl som chlapíka ísť aj mimo nich. Z neveľkého bralnatého vrcholu je krásny výhľad na západ a sever. Terchovú i Zázrivú mám celú  na dlani. Z druhej strany zakrýva výhľad hrebeň Malej Fatry. Nám zakrýval vrcholovú tabuľku mladý poľský pár. Počkali sme si na slniečko a poprosil ich nech uhnú zo záberu. Týpeček sa ani nehol a váľal sa tam ako kravský chvost. Vrcholová kniha plná, nálepku som preto nechal na kovovom puzdre. Impozantný výhľad je na poľskú stranu kúsok nižšie. Cestou dolu už sa nevalí prúd ľudí a relatívne rýchlo sme s5 na lúke. Všimli sme si nový, zeleno značený chodník odbáčajúci hneď pod Malým smerom k Dieram. Nemám ho ani v mapách. Zachádzka na Malý nám nezabrala ani hodinu. Je jedna hodina  a rozmýšľame, či sa najeme. Napokon ani nezastavíme a ideme rovno hore. Len si vytiahnem paličky. Nenajesť sa bola blbosť až mraky nad nami brzdí. V polovici cesty za najväčším stúpaním začínajú padať prvé kvapky. Vidím, že Malý je pod záclonou dažďa. Navliekame nové bundy. Ja modrú ako andulka a žena zelenú ako mentolka. Rozpršalo sa, preto zakrývame i batohy oranžovým "padákom" a schováme sa pod strom. Trčíme tam asi dvadsať minút. Okolo nás premávajú turisti dole i hore. I polonahí exhibicionisti, či sa len umývajú v prírodnej sprche? Začínajú spievať vtáci a podľa manželkinej teórie prestane pršať. Nepotvrdí sa. No po chvíli vidím, že sa tmavá clona otvára a to už je znak ustupujúceho dažďa. Akonáhle sa lejak zmierni, vytrasieme vodu, vyrážame hore.

 

 

   Zasa sa motáme pomedzi nejakú poľskú rodinku. Dochádza nám energia, najmä drahej. Soptí, kde je vrchol. Aspoň nám odev uschne. Vrcholový hrebeň je posiaty chodníčkami a jeden taký falošný nás zláka. Vraciame sa potom hore ku skalám. Pred vrcholom je prekvapivo reťaz. Hoci sme na Veľkom pred 14 rokmi boli, už si to nepamätáme. Rovnako nás prekvapilo množstvo reťazí cestou dolu. Dokonca i rebríky. Sme teda na vrchole, oblaky sa rozplynuli a užívame si vizuálnych orgií. Okolité trávnaté kopce Suchý, Osnica, prakticky celý hrebeň sú v krásne hlboko zelenej farbe. Trocha ma zmiatla poloha Kľaku. Ponúknem sa vyfotiť jeden český pár. Na to týpek, že je ženatý a fotku by nemala vidieť jeho žena. Naveľa som oboch cvakol do mobilu. Po paštétových chlebíkoch a určite aj výhľadoch sa nám vrátila energia a užívame si teplého slniečka s krásnou krajinou pod ním. Ani zliezť sa mi nechce, ale radi by sme stihli bus zo Štefanovej. 

 

 

   Okolo pol tretej schádzame po skalách z tohto jedinečného kopca dolu. Po exponovanom úseku dáme dolu bundy a v Medziholí sa ani nezastavujeme. Míňame turistov, ktorí majú toho dosť a preplietajú nohami. A vidíme ďalších, ktorí ešte len idú hore. Aj so psom. Optimisti s pol litrovkou vody a v plátenkách. Z lúky je podľa tabuľky vyše hodiny do Štefanovej. My máme iba hodinu do odchodu spoja. Preto zrýchľujeme a obiehame poľskú grupu salamovu. O5 sa zaťahuje obloha a vo vzduchu cítiť dážď. "Nech počká ešte aspoň pol hodinu, kým budeme v dedine", vravím. Nepočkal. 10-15min. nám chýbalo, keď sa spustil lejak. Navliekli sme si andulku, mentolku a švihali dolu. Batohy sme neprikryli, čo sa ukázalo ako chyba a veci nám navlhli. Dva dni sme ich sušili. Na blate sa šmýkalo, drahej podám jednu paličku. Nohavice na kompletku premokli aj s trenclami. Tí, čo šli hore, to podľa mňa, vzdali. Na zastávke prestalo pršať. Ešte sme mali i čas kúpiť deckám suveníry. Kravské mini zvončeky. Kráčame aj okolo penziónu Starek, kde je záruka nie len najlepšej ceny, ale i jedla. Onehdy nás otrávili pokazenou tatarkou. V autobuse sa dá platiť platobnou kartou. Nevídali v našom kraji. Šofér len mlčky dvakrát mrdol rukou k terminálu a ja som priložil dvakrát kartu. Busom sme sa odviezli do Ťarchavej a pešo ešte šliapali s birelom v ruke vyše dva kilometre do Bielej vody. Upúta nás rumotéka vo Vínnom raji. Bizarnejší názov je už len Rumová banka. A tiež výklenky so svatými. Nejde ani tak o preteky, ktorý dom bude mať väčšiu sochu (i tak ju má sedem metrový oceľový Jánošík, ktorého snáď leštia každý deň), ale skôr z vďačnosti, že obyvatelia domu prežili neprajnosť osudu. Slepota z nepozornosti nám pridala pár metrov navyše a vracali sme sa kúsok s5 k súkromnému pozemku, kde je Jarisa. Vezieme sa bez vlhkého spodného prádla až ku svokre, kde hladné kapybary čaká grilované stehienko.

 

    Bundy obstáli v daždi na jednotku (akurát sa v nej človek cíti ako v igelite), nastúpali sme 1200 výškových metrov a kráčali 16km. Veľký je výživný kopček hore i dolu. Možno by nebolo zlé sa sem vrátiť na jeseň, keď príroda je pomaľovaná pestrými farbami.