Názov expedície: Horeplaz 2020.
Heslo: Toto leto nie sme v horách sami, surikaty sú tu s nami.
20.8.2020 Základný tábor Štrba
21.8.2020
Túra na krivý kopček
22.8.2020 Vrbov
V noci ma boleli lýtkové svaly, ale ráno som bol svieži ako dych z mentolovej žuvačky. Ticho ležím do pol ôsmej, nech si baby pospia. Belgičania nad nami zmizli (mal som podozrenie, že chlap je Slovák, ale možno som zle počul). Kemp ožíva skoro ráno. Dnes sa i vyprázdňuje. Posledný letný deň. Do umyvárne neberiem uterák, tak vychádzam zasa s mokrou tvárou. Raňajky kúpim v potravinách na druhej strane cesty oproti starobincu. V obchode majú sortimentálne minimum. Doslova vybielim policu s croissantami a k nim prihodím makovník. Obchod drží mama s dcérou. Stará je schopnejšia ako rozkydaná, unudená dcéra. Matka hlási potomkovi do kumbála: „Nie sú kroasánty“. Marfa na mňa zazerá ako nasraná vrana a čosi si zapisuje. Cestou s5 nakuknem do lacných chatiek. Interiér tvoria poschodové postele a malý stolík. Zvnútra vyzerá schopne. Mamine kúpim v Humne kávu. Tiež žiadne vystreto, skôr čašnícke nasrato. Po chrumkavých kroasántoch sa zapráši, makovník načnem iba ja. Zbalíme stan, kým dievky sa kdesi motajú. Skladanie trvá dlhšie, lebo musí vojsť do tašky. Po desiatej kemp opúšťame. Na recepciu vrátim žetón a dostanem s5 50c. Po diaľnici ideme cez Matejovce do Kežmarku. Zastavím v centre pred značkou Zákaz zastavenia a motor nechám bežať. Maminu pohltí vskutku bankomat. Trčí len jej zadok spod výklenku. Keď vidím drahú vychádzať, vycúvam, naložíme ju a ideme von z centra. Je to bez šance vojsť na hlavnú cestu. Ak by sa nezmiloval šofér, blikám na odbočke smerovkou dodnes. Pokračujeme na kúpalisko do Vrbova. Za miestnym štadiónom spravili nové parkovisko aj nový vstup a na konci areálu trápny plastový dinopark. Parkujem v treťom rade. Dopne mi, že auto predo mnou nevyjde. Preto idem na koniec a kdesi v blate odstavím auto. Prezujeme sa do šľapiek. Nedá sa platiť kartou. Berieme letný vstup za čosi vyše 40Eur. Nájdeme si miesto pod statnými smrekmi za veckami. Blízko je na tobogan i veľký bazén. Baby idú na šmýkačku, ja sa pomotám po areáli a skúsim i plavecký bazén. V rekreačnom bazéne pláva dospelé dieťa v detskej veste, kúpacej čiapke a plaveckých okuliaroch. Cestou s5 sa obzerám po jedle. Pri relaxačnom bazéne sa šmyknem a narazím si palec na nohe. Potom ležím na deke a píšem denník. Baby si zjedia na obed nugetky zo skutočných kúskov kuracieho mäsa, nám drahá donesie pizzu s pikantnou klobásou. Ja recipročne skočím po radlera. Výčapník sa ani sa neopýtal a nalial pivo do sklenených pohárov. Po obede šantím s babami v bazéne. Som im to dlžný za včerajší výstup. Oni sa obetovali včera, ja dnes. Poľahnú ma na chrbát ako hrocha až sa mi obracia plný žalúdok. Mamina je postrachom kúpalísk a ani sa nenamočí. V areáli je signál wifi a to jej stačí. Smejem sa na vorvaňovi v čiernych plavkách utekajúcemu na záchod. Natriasalo sa mu brucho ako želatínovému Blobby-mu v Translyvánii. Okolo pol piatej balíme a ideme k autu. Našiel som kratšiu cestu cez Žakovce. Zájdem si kúsok do Popradu a natankujem. „Job tvoju mať“, hovorí Ukrajinec, ktorý si tvár zakrýva smradľavou prepotenou košeľou namiesto rúška. I tatranské štíty sú zahalené v rúšku tmavého mraku. Cez Veľkú Lomnicu dôjdeme do hotela. Recepčná nosí stále dlhé nalakované pazúry a zdá sa, že nás pozná. Za 20Eur, ktoré sme jej minule nechali na pulte sa ani nedivím. Minimálne sme v databáze hotela, preto ubytovanie ide rýchlo. Dostali sme rodinnú izbu z vlaňajška 408. Proste idylka s ovečkami v pozadí. Hotel rozšíril jedáleň na poschodí a dokonca i herňu, ktorú sme premenovali na "opičáreň". Po sprche sa oblečieme na večeru. Vo výdaji jedla o5 zmena. Švédske stoly. Je sedem hodín. Žena sa pýta mladého čašníka Jakuba, ako večere teraz fungujú a či doložila prázdne misy. „Je mi ľúto, kuracie už nemáme“ a vybehne po zopár kúskov bravčovej panenky. Ja si naložím na tanier vyprážanú brokolicu so zemiakmi. Mamina so staršou naberie kuracie rizoto. Lenže ani na rizote si nepochutili. Skysnuté, ako pohľad Jakuba. Stuchnuté žrádlo drahú polovičku vytočilo na plno. Mali sme tému na celý večer. Nuž tak. Platíme si rovnako, ako prasa, čo zožerie misy jedla a pol hodinu pred koncom výdaja nie je čo jesť? Ešte aj zbytky sú pokazené. Rizoto pripomenulo žene pomyje pre prasce. Pri vínku a pive sme potom ohovárali jedlo a manažérku. Vsadila na rodiny, ale nesmie sa stať, aby pol hodiny pred zavretím pojedli všetko "zľavomatoví". Čím skromnejší hotel, tým prívetivejší personál. Napr. vo Volge, kúsok odtiaľto, počkali na nás s večerou, keď sme kvôli kolónam meškali. Z terasy sme videli sme, ako si kuchárky a starý ožran sadajú po ôsmej s plnými taškami do auta. V tme pod Lomičákom a Svišťovkou svietia maličké biele svetielka a signalizujú, že hore dakto bivakuje. No v Belianskych Tatrách sa blýska a zajtra hlásia dážď.
 |
| Jedno zo Spišských plies. |
23.8.2020 Uhorkový kráľ
Ráno kontemplujem prečo ovciam nevadí dážď. Že sa neboja zdutia z požierania vlhkej trávy alebo šmyku na mokrom svahu? Vstali sme okolo pol ôsmej. Kopce sú zahalené v bielej hmle. Na raňajky bolo jedla dosť a dokladajú aj o pol deviatej. Doobeda ležíme na izbe, lebo leje. Baby šantia v opičárni. Aj sme ich boli pozrieť. Ihrisko sa tiež rozšírilo o ďalšiu preliezaciu a skákaciu časť. Vetranie všetci bez rúšok, koronavírus by si prišiel na svoje. Hlavne, že musíme byť bosí. Plánujeme zajtrajšok a túra zo Štrbského plesa až do Polianky po magistrále je veľké sústo. Vystúpame len na Ostrvu. Keď sa krátko po obede počasie ako tak umúdrilo a aspoň nepršalo, sadli sme do auta a šli do Kežmarku. Dovolenkujeme v okolí tretíkrát, ale centrum sme doposiaľ nepreskúmali. Odstavím Voxhóla na hornom konci námestia (na rovnakom miesta ako včera) a pešo sa prejdeme na dolný koniec. V info stredisku si zadovážim pohľadnice. Baby sú hladné a okrem cukrárne a jednej reštiky kde nič tu nič. Zdá sa, že v hrade je nejaký bufet, vkročíme na nádvorie. Na ploche je veľa drevených búdok a pódium, ale občerstvenie zachraňuje iba nejaký bar. Kúpime dievčatám aspoň slané tyčinky. Nakuknem do hradu a voľný vstup je za vyše hodiny, o tretej. No keď sme už tu, po krátkej porade, kúpim na tretiu lístky. Rodinný, deti prakticky zdarma. Čas zabíjame motaním sa v okolí hradu. V parku na podstavci sa vypína tank Jánošík z druhej svetovej vojny.
Tank T34/76 pokrstený menom Jánošík sa prvýkrát zapojil do bojov o Kyjev na jeseň r.1943 ako jeden z desiatich ťažkých inventárov 1.čs. brigády. Na jeho zakúpenie bola klasická skladačka (50 000 rubľov) príslušníkov čs. jednotiek v ZSSR. Tank, resp. jeho posádka má na konte jeden nemecký tank, niekoľko diel a povozov. Mašina nemala dlhý život. Na sklonku roka 1943 bol tank trikrát zasiahnutý v boji o Belu Cerkev, posádka ho nechala na poli opustený. Stroj vystavený v kežmarskom parku však nie je pôvodný Jánošík, ale novší T34/85 a pripomína oslobodenie mesta v januári 1945.
Vrátime sa do hradu a kúpime dievkam ešte zákusky. Majiteľ sa dostáva do stresu, keď príde nóbl pipka a ohlási návštevu desiatich ľudí. Premiestňuje nábytok, buzeruje dve čašníčky. Vecka sa v múzeu platia. Viac menej dobrovoľne do krabičky hodiť 50c. Pri pokladni je i orchestrión. Za 20c začne obrovská drevená skriňa vydávať nejaké pazvuky. Rozladená je ako stará dievka. Sledujeme vonku, ako sa pripravuje na malom amfiteátri divadielko pre najmenších. Okrem pódia a búdok je ešte na nádvorí studňa (kedysi so strieškou). Oproti múzeu je skromná výstava veteránov. O tretej si nás zvolá sprievodkyňa. Všetci pekne zarúškovaní ideme po schodoch hore. V prvej miestnosti je model hradu v čase najväčšej slávy a zoznam majiteľov, v druhej aj ich portréty. V ďalších sú zbrane horúce i studené. Potom nám dievčina ukáže tri miestnosti venované streleckému klubu. Steny zdobia veľké drevené terče pre streľbu na vzdialenosť pol kilometra. Na jednom menovec môjho bývalého šéfa. Ďalšia miestnosť je venovaná rebelovi Imrovi Tököly-mu, samozvanému kráľovi Slovenska. Nad vchodom do hradu je zaujímavá expozícia venovaná röntgenológovi Dr. V. Alexandrovi. Vedca a doktora, ktorého na Slovensku pozná málokto.
MUDr. Vojtech Alexander bol priekopník presvecovania tiel nielen na Slovensku, ale i vo svete. Ako prvý súkromný lekár v Uhorsku si kúpil ožarovací prístroj. Prvú snímku zhotovil pravú ruku svojho priateľa, ktorý musel 5 minút nepohnuto sedieť. Prežiaril všetko čo sa dalo a významný počin je jeho röntgenologický atlas. Okrem klasických röntgenových snímok, vyvolával aj plastické (ako prvý na svete). Jeden obrázok sa vyvolával niekoľko nekonečných hodín. Zachované snímky sú národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho meno nesie rádiologický ústav v Budapešti, kde pôsobil v ostatných rokoch svojho života ako profesor. Sláva a oddanosť vede bola kruto vykúpená postihnutím najmladšieho syna, ktorého v prenatálnom vývine dotoval X-lúčmi každý mesiac. V počiatkoch sa ešte nevedelo o zhubnom pôsobení lúčov. Imrich zostal sedemdesiat rokov na úrovni päť ročného dieťaťa, no ovládal tri jazyky a napriek postihnutiu sa dožil vysokého veku.
 |
| Kežmarský zámok. |
Potom sme vyšli na vežu, ktorá slúžila aj ako mučiareň a hladomorňa. A mali sme tému na zvyšok dňa. Koľko vydrží človek o hlade a tak. Na vrchu sú pekné výhľady na mesto, no sivá opona bránila nejakým spektakulárnym panorámam. Inak každá hradná veža má mať svoje meno. Kežmarská sa vraj mala volať Nebojsa. Ďalšou zastávkou na prehliadke bola spišská lekáreň s jedmi. Zasa sme mali tému, ako páni trovili nepriateľov a lekárnik musel držať hubu. Z balkóna sme si prezreli najnovšiu časť hradu, kaplnku z r. 1657. V súčasnosti v nej bývajú svadby. Prenájom vyjde na sto evri. V krypte kaplnky boli kosti hradnej pani Márie Tököly, ktorá sa po šiestich deťoch v 22. roku života porúčala na večnosť. Najväčšia miestnosť hradu je tvorená dobovým nábytkom a obrazmi akademických maliarov. V ďalšej veľkej sále je čo to zo života mesta. Ono - najviac sa zachovalo zo života obyčajných kežmarských ľudí. Hradní páni sa nemali príliš v láske s mešťanmi. Nevraživosť sa vyhrotila istého času natoľko, že radnica musela žiadať uhorského panovníka o opätovné udelenie privilégií kráľovského mesta. Mesto malo aj iné privilégium - v čase druhej svetovej vojny jedna ulica niesla meno furera: Adolf Hitler Strasse. Dostrieľaná tabuľka sa podnes zachovala. Jedna zaujímavá vitrínka je venovaná vysvedčeniam "Hviezdina" počas gymnaziálnych štúdii. Z 9 (!) predmetov zmaturoval na výbornú, z toho napr. 4 boli jazyky (Slovenčina iba nepovinne). Bifľoš, ale písanie mu šlo excelentne. Predposlednej miestnosti dominuje na stene krásna maľovaná mapa z počiatkov horskej turistiky, kde sú štíty a kto na nich vystúpil. A tiež odevy turistov z 18st. Vo výklenku stojí postava celá v čiernom so zahalenou tvárou. Čierna pani bola kľúčiarka, ktorá strážila klenotnicu Imreho T. Ulakomila sa na pánove šperky, čorkla ich a nechcela za boha prezradiť kde. Imre mal naponáhlo, lebo utekal pred uhorským kráľom, tak zlodejku aspoň naveky preklial a dodnes sa motá po hrade. Ostatná miestnosť na prízemí je so šutrami a návštevnou knihou. Ideme do supermarketu a nakúpime na zajtrajšiu turistiku. Viackrát sme si všimli, že v Kežmarku sú iba cigáni a pipenky. Také kravky nebeské. V hoteli sme pre istotu pred pol šiestou, nech sa nám ujde jedlo. Ako prvé zhabeme štyri zákusky. Bohviečo ale nie sú. Mal som výborné špagety so syrovou omáčkou. Zaujal ma však týpek , ktorý si naloží ryžu, mäso na tokánsky spôsob, dusenú zeleninu a zemiakové placky na jeden tanier. To všetko polial syrovou omáčkou na špagety. Nechutný grc. Ochutnám aj zemiakové placky s tokáňom, ale mäso je presolené. So ženou si dáme víno, no napriek objednanému Muscato, donesie čašníčka nejaký kyslý Rizling. I striedajúci čašníci sú z vlaňajška. Majú len brigádnika, asi študenta. Drahá počula ako sa bavia v bare čašníci, keď sa im nechce robiť frappe:“ Budeme hovoriť, že nemáme“. Dvaja na detský kútik a občas vypomáha z recepcie. Správajú sa paušálne ku všetkým ako k Zľavomatákom. Džbán vody účtovala čoby citronádu. Obloha je večer ako vymetená.
 |
| Tupá (2285m n.n.) pri pohľade z Ostrvy. |
24.8.2020 V kosodrevine si sejf
Ráno vstávame po siedmej. O pol ôsmej už tlačím do seba chlieb vo vajci. Ponožkovú vodu si ani nedám. Je polooblačno. Ideme autom do Štrbského plesa. Parkoviská poloprázdne. Na Štrbskom včera nejaký pomätenec strieľal v bare. Ale to nie je asi dôvod. Šliapeme na Popradské pleso a nastáva zasa kríza. Cesta na pleso preto trvá dlho. Navyše mi nejdú vysunúť mamine paličky. Takmer poldruha hodiny šliapeme. Že je málo turistov svedčí i kopa vriec a plynové bomby na chatu pod Rysmi. Na plese sa posilníme tyčinkami Snickers a pokračujeme do sedla nad Ostrvou. Maminu dráždil pohľad na nekonečné serpentíny, keď okolo chodila minulé roky na túry. Skalnými "meandrami" cik-cak je vcelku príjemné stúpanie. Mraky zakrývajú vrcholy, ale akonáhle sme hore, štíty sa odkryjú. Za vyše hodiny sme v sedle. Odfotí nás pri smerovníku starší pár. Oni pokračujú až na Batizovské pleso. Aj nás so ženou cesta láka, ale až k Sliezskemu domu a potom dolu do T. Polianky. Úsek magistrály činí vyše 21km, a tak túru zavrhneme. Odradilo nás hlavne prudké klesanie. Napokon dnes i tak spravíme takmer 18km, takže možno by sme chodníkom prešli. Odbočíme zo sedla k vrchu Ostrva. Po ľavej strane vidieť pekne celý Liptov. Vrchol Kráľovej hole je skrytý v mraku. Ako inak. Naproti je krásne vypínajúca sa Vysoká, za ňou Rysy. Pod nami Zlomisková a Mengusovská dolina. Na jej konci, nad ňou Kôprovský štít.
Rozsiahly vrch Ostrva (1984m n.m.) znamená vlastne drevenú trojnohú sušičku na seno. Mne kopec zrovna nepripomína krmelec. Vrchol je rozsiahly s malými pláňami. Jednotlivé výčnelky majú každý meno. Okolité skaly sú vyhľadávanými horolezeckými stenami pre začiatočníkov. Prvý chodník do sedla šiel z Vyšných Hágov. Túra na Ostrvu je jednou z mála v Tatrách, kde sa dá vystúpiť celoročne.
 |
| Popradské pleso a Mengusovská dolina. |
Sadneme na skaly v závetrí a berieme si z plátkov maďarskej salámy, ktorú zakusujeme chlebom. Keď začína na nás útočiť mrak z juhu, schádzame dolu. Zaujímavé, že cestou k plesu stretám pestré panoptikum ľudí. Korpulentnú pani povzbudzujem, že už má koniec na dosah. České turistiky sa ma pýtajú, ako je ďaleko sedlo. Vravím, že sú v dvoch tretinách. Zopár ľudí má skutočne dosť stúpania. Stretáme troch chalanov, ktorí z reprákom a fľašou vody stúpajú hore. Rodinka hneď za plesom vzdáva výstup hneď. Počerný tatko s foťákom si kráča ako picinko. Za ním žena so striebornými vlasmi (asi farbené) a nakoniec dcéra s dlhými špinavými blond vlasmi. Všetci v plátienkach. Nečudujem sa že sa otočili. Vidím z výšky i lávku v Zlomiskovej doline. Tabuľka upozorňuje na zákaz vstupu. Dolinu okupujú nanajvýš horolezci, lebo je tu lezecký raj (Ganek, Vysoká, Zlobivá atď.). Na Majláthovej chate si baby dajú polievku, mladšia parené buchty s tvarohovo-smotanovou omáčkou a lesným ovocím. Všetko umelé, takže bohvieako jedlo nechutilo. Porciu buchty som si dal na polovicu. Nemal som hlad, bolo mi ťažko od žalúdka. Kým jedia, prezerám si peknú obrázkovú knižku o Tatrách od V. Bártu. Po nasýtení báb prejdeme popri plese k symbolickému cintorínu. So ženou sme pietne miesto navštívili pri túre na Rysy, teraz desiatky kovových tabuliek čítajú dievčatá. A o5 mám s mladšou tému idúc zeleno značným chodníkom k Štrbskému plesu. Čo cíti človek, ktorý umiera a pod. Na plese sa motáme pri stánkoch s neužitočnými zbytočnosťami, navyše gýčovými. Babám sme sľúbili plyšákov za výstup na Kriváň. V jednom obchode sme im napokon kúpili zajacov. Ja samozrejme pohľadnice "Krivého" kopčeka. Ako sme začali nastupovať do auta, ozval sa švagor, kde sme. Za pol hodiny nastalo veľké zvískanie na terase hotela. Hneď sme aj šli na spoločnú večeru. Na peknú dovolenku sme si pripili tatranským čajom. Po večeri sa príchodzí mrochtili v malom bazéne. Ja som iba dával pozor na deti, kým švagrovci sa potili v obrovskom drevenom sude, čoby sauna. Soľná jaskyňa mimo prevádzky. Obe vírivky boli obsadené, až keď sa jedna uvoľnila, sadol som si do bubliniek. Ani som si dlho v horúcej vode neposedel a už ma pomaly vyháňala o tri štvrte na deväť upratovačka. Deti zostali ako posledné v herni pri telezízore, kým rodičia chlascú pri bare ďalší tatranský čaj.
 |
| Malá Studená dolina. |
25.8.2020 Kelišová
V hoteli sa strieda dosť ľudí. Prichádzajú, odchádzajú po pár dňoch. Týždeň sú v ňom okrem nás nejakí pepíci a rodinka zo Žiliny. Novoprišelcom sme dnes dali deň na vysokohorskú aklimatizáciu. Keďže benjamínek pomaly, ničobne raňajkuje, navrhujeme zhabať rohlíky s maslom na zajtrajšiu turistiku. Švagriná, oblečená vo voľných nohaviciach typu Hárem, sama povedala, že bude kradnúť ako Kelišová v Slunce, seno, erotika a prezývka jej počas celej dovolenky prischla. Auto sme odstavili po dvoch kilometroch jazdy na stanici. Prišli sme dostatočne skôr, vlak ešte len išiel do Lomnice. Na zastávke je nápis, že sa lístky kupujú u vodiča. I v angličtine. Švagor síce chcel poslať SMS, ale odhovorím ho od kúpy, že cez telefón je lístok drahší a veď uvidíme. Samozrejme že je to blbosť a do Smokovca sa vezieme na čierno. Usmerním skupinu hore poza stanicu, kde je Tricklandia. Je to asi 500m smerom ku kalvárií. Vojdeme dnu a zistíme, že sa objednáva. Babka bez rúška sa vyhovára, že je astmatik. Pokladník od nej požaduje potvrdenie. Vraj doktor ho nevydáva, ale môže mu ukázať recept. Rúška v zábavnom centre sa pri fotení smú dať dolu, takže i tak nemajú veľký zmysel. Je voľný vstup o 15min. Rýchlo kupujeme rodinný lístok za 28Eur. Chvíľu sa motáme po predajni, kým si nás zavolá dievčina s dlhými tmavými vlasmi. Za vstupom sa vyzujeme, radí nám odložiť tašku, ale mám v nej doklady. Pár slov na úvod, kde sa fotiť, aké kreácie ponúkajú obrazy (slovenské rozprávky), kde nainštalovať aplikáciu s dodatočnými efektami a vzápätí si nás preberá druhé dievča. Uvedie nás do antigravitačnej miestnosti. Cez točiaci sa valec so šikmými čierno-bielymi pruhmi, ktorý vyvoláva pocit opitosti (akoby sa dvere sa nakláňali) vojdeme do šikmých miestností. Mamine bolo zle ešte aj neskôr v parku v Lomnici. Sklon prvej miestnosti je 20°. Tak odmeral švagor v mobile. Ťažko sa mi stojí, či kráča, vyzúvajú sa mi ponožky. Dievčina pustí loptičku, ktorá ide hore kopcom. Išlo vajce na vandrovku. Čo ti je.e? Ďalšia zábavka je zvonkohra. Kto uhádne pieseň, čaká ho odmena. Ešte jedna miestnosť, kde si človek ľahne a skúša sa postaviť. Nemožné. Potom nás babenka opustila a po miestnostiach sme chodili už sami. Zišli sme dolu k ilúziám. Zaujímavé, že ľudské oko neoklamú obrazy, ale fotoaparát áno. Je to skôr širším (periférnym) videním scény. Človeka vie však oklamať zrkadlové bludisko, ako sme skúsili. Mama stratila orientáciu a volala dievčatá nech zavolajú tatu, teda mňa. Staršia po mne aj kričala, ale nešiel som blúdiť. Vyhrabali sa aj samé. A to malo byť pôvodne bludisko ešte väčšie. No nikto by sa z neho už nevymotal. Odtlačky mastných rúk na zrkadlách trocha uľahčujú orientáciu. Najlepšia hra svetiel bola v tmavej miestnosti, kde pri fotení hádzala rôzne symetrické obrazy na zrkadlá farebná guľa. Výsledný obraz bol fascinujúci. Niečo na spôsob kaleidoskopu s korálkami.
 |
| Tricklandia kaleidoskop. |
Hodina na pozretie a fotenie obrazov, či miestností je akurát. Tricklandia nie je veľká a cena vstupného vlastne ani nezodpovedá videnému. Viac ľudí ako na Hrebienku. Úpenlivá snaha dostať ich do Tatier? Neviem. Bez foťáku a rúšky nemá veľmi cenu do galérie chodiť. V potravinách vedľa si nakúpime niečo pod zub. Pod Tricklandiou je prvý tatranský obchod s čajom a kaviareň U Vlka, kde zapadneme na kávu. Pani majiteľka je veľmi príjemná a švagrinej odporučila červený čaj, z ktorého kalíštek ochutnám. Ostatní dospeláci si dajú kávu John Mersi. Sediac vonku v altánku švagor objedná telefónom vstup do Dobrej hračky v Lomnici o jednej poobede. Následne zisťuje odchod vlaku zo Smokovca. Nájde odchod o 12.10h. Odchádzame skôr kúpiť lístky. Pokladníčka, príjemná ako ranné sranie, mi vydá lístky aj s5 do Lesnej. Baby sú zatiaľ na hajzlíkoch. Šak čo, máme čas. Polovička ich ide pozrieť, sú na veckách akosi dlho. Postupne vychádzajú von, keď z ampliónu zahlási chlapík odchod vlaku. Odrazu frmol a naskakujeme do električky. Je iba minúta-dve popoludní. Cestou švagor zisťuje, čo sa stalo. Pozrel odchody vlakov z roku pána 2014. Jednoducho čo mu prvé gúgl ponúkol. Meškáme "len" 6 rokov. Herňa je približne 600m od stanice smerom k múzeu TANAP-u. Ako návštevníci Tricklandie, dostávame 10% zľavu. Radšej by som navštívil optické ilúzie v Poliankove, ale deti by klamy už nebavili. Baby necháme švagrovi a pozrieme sa, čo stojí Tatrabob. Potom sedíme v parku. Po nejakej hodine, či koľko sú decká vonku. Na malý obed zapadneme do Slnečného domu. Za stolom vonku si pochutnáva na grilovanej bravčovine herecká postava jedeného z najväčších zradcov v dejinách, Marián Labuda ml. My chlapi skromne chlípeme z dobrej a silnej cesnačky, ktorá ma páli do večera. Žiadny ofajč. Baby si pochutnávali na pravom slepačom vývare. Najmenšia si máčala v kečupe hranolky vyrobené zo zemiakov (nie iba z nejakého prášku). Električkou sa odvezieme jednu zastávku do Starej "Plesne". Švagor mi podal kľúče od auta, lebo si dal pivko. Sadneme, inštruuje má, kde po ľavej strane nahmatať gombík pre vyklopenie späťákov. Zo zvyku si myslím, že má zaradenú jednotku, ale má spiatočku. Pohnem sa teda dozadu k odstavenej oktávke. Švagor pohotovo zatiahne ručnú brzdu. Zaradím potom jednotku a so zavýjaním sa pohnem dopredu. Auto je predsa len silnejšie ako naše a nepotrebuje veľa plynu. Nejako dôjdem k odbočke, ale neviem zaradiť dvojku. Ešteže je cesta dolu kopcom. Viackrát vyšliapnem spojku, ale bez efektu. Tak držím rozopnutú spojku a dogúľam sa na najbližšie voľné miesto pri hoteli. Ešte raz preparkujem a hotovo, zatiahnem ručnú. Myslím, že viac mi svoju Toyotu do rúk švagor nedá. Najmenšia dá poobednú tichú "hodinku" a na našom aute ideme nakúpiť do Kežmarku zásoby na zajtrajší výlet. Po večeri stojím v saunovom svete ako kôpka nešťastia v čakárni na urológii. Keď sa uvoľní vírivka, ponorím sa do nej. Nie som dlho sám, vlezú za mnou baby. Šantím sa s nimi, dvíham ich na nohách pokiaľ má nebolia. Večer sedíme v bare pri pohári vína, piva a borovičky s tonikom. Ideme akože skoršie spať, ale prakticky v rovnaký čas ako po celý týždeň.
26.8.2020 Terinka
Vstávame o siedmej a o pol ôsmej sme na raňajkách. Benjamínek dokopy nič neje a neskôr sa absencia kalórií prejaví. Ideme pre istotu autami. Sme skôr v Smokovci ako električka. Parkujem a dôležitý chlapík mi vytlačí lístok za 6 eur, hoci by som si ho možno sám vytlačil. Vyjdeme hore okolo nového Hrebienok resort k lanovke. S rúškami sme sa nasúkali do útrob. O chvíľu sme odpálili hore. Strojvodca sa musí k smrti nudiť. Za 7 min. sme na Hrebienku. Ani sa veľmi nezdržujeme a šliapeme dolu po zeleno značenom chodníku. Ideme strašne pomaly. Viac ako dvojnásobný čas. Zastavujeme sa pri vodopádoch. Do sklíčka putuje, nám už známa (z Kozieho chrbta), zeleno-žltá húsenica lišaja mliečnikového. Slobodu dostane až na Zamkovského chate. Od Rainerovej chaty sa odtrhne rýchlejšia skupina.
Rainerka je najmenšia a najstaršia chata v Tatrách. Má 150 rokov. Koncom deväťdesiatych rokov útulňu o5 priviedol k životu horský nosič a nadšenec Peter Petráš. Malý kamenný domček slúži hlavne ako občerstvenie pre rodiny s deťmi pri nenáročnej prechádzke z Hrebienka. Tých pár horaliek a čajíkov určite nerobí z chaty ziskový podnik. Tak sa dedo aspoň snaží k chate prilákať ľudí v lete bájkou o líške Eliške a v zime vyhrabáva zo snehu Betlehém a podobné mokré prkotiny. Nervný starký lobuje, kričí, protestuje každý rok, aby rodine patrila chata navždy, keď už rekonštrukcia stála toľké prachy. Tvrdý na seba, tvrdý na ostatných.
 |
| Lomnický štít a stret studených dolín. |
Za chatou odbočujeme do doliny Malého studeného potoka. Nechápem, kde sa v horách vzali fľaky asfaltu na chodníku, inak je, ako väčšina magistrály, z ubitých kameňov. Fotíme sa pri impozantnom obrovskom 20m vodopáde. Naberáme ďalšie výškové metre. V jednej zákrute, čelom k doline sa objaví prvýkrát Terinka. Ešte jedno esíčko a vidím spoza stromov Zamkovského chatu. Na drevenej lavičke sa slníme a čakáme najmenšiu s rodičmi. Zatiaľ kúpim každému kofolu. Vedľa je pekný nový drevený domček. Majstri z Dubnice stavajú čistiareň odpadových vôd. Horskí nosiči vytrepali sem dúchadlo, ale nemajú frekvenčný menič. To všetko zachytí pozorná moja žena.
ČOV aj s bagrom na jej vykopanie na Zamku prakticky doletela vrtuľníkom. Je vyrobená na mieru pre 150 ľudí, ekvivalentov, ako hovoria vodári. Jej chod istí malá turbína ponorená v potoku. Problém je v zime, keď Malý studený potok zamrzne. Vtedy pomáha naftový agregát. Momentálne frčí v skúšobnej prevádzke a vraj spĺňa garantované hodnoty čistenia, pokiaľ sa nezasvinia membránové filtre. Prevádzka takejto čistiarne je pomerne nákladná.
Pokope sme všetci až po jedenástej a je jasné, že Terinka nebude. Aspoň nie pre drobizg. Požujeme žemle s klobásou a rozhodneme sa, že pôjde rýchle vrcholové družstvo, t.j. len ja so ženou. Nato sa rozplače mladšia, tak váhame. Chce ísť na chatu ochutnať mega buchtu, ale nechce ísť bez sesterníc. Vravíme, že ju na chatu ešte dakedy vezmeme. Napokon predsa len ideme my dvaja. Ostatní chcú ísť na Skalnaté pleso po magistrále. Je to ich rozhodnutie, lepšie by im bolo vrátiť sa na Hrebienok. Hneď v úvode nahodíme slušné tempo. Po skalný prah sa ide dobre, v dohľade je i Terinka. Konča doliny je, ako inak, prudké stúpanie k chate. V závere ma pichá v boku a ľavé lýtko chytá kŕč až spazma. S pajšlámi som za dobre. O štvrť na dve sme pod malou kamennou chatou. Zvládli sme ju za 1,20h. Voláme základnú skupinu. Sú len kdesi v polovici cesty na Skalnaté pleso. Postavím sa na skaly a kochám sa nádhernými scenériami, ostatne ako všade v Tatrách. Ďalekohľadom pozorujem horolezcov v úzkom Lieviku tesne pod Lomničákom. Oproti stoja zaseknutí ľudia v Priečnom sedle. Nejakí ľudkovia sú aj na rozložitom štíte Baraních rohov, ktorý uzatvára kotlinu Piatich spišských plies. Plošina - Barania galéria mi zrovna rohy nepripomína. Pofotím plesá, zjeme, čo zostalo a posadíme sa chvíľu pri chutnom a voňavom bylinkovom čaji za 2 Eur. Pohľadnica stojí takmer čo 0,4l čaju. V chate dusno, že by sa dalo krájať. Pri Terinke strávime hodinu. V objatí štítov je krásne, fascinujúco, upokojujúco.
Terinka je najnavštevovanejšia vysokohorská chata v Tatrách. Dáma ma vyše 120 rokov a za celú jej existenciu ju vždy volali len Terinka. Keď ju stavali koncom 19st., robotníci dávali dohovorené znamenia architektovi v Spišskej Sobote veľkým zrkadlom. V r.1912 sem dotiahli telefónnu šnúru a v osemdesiatych rokoch kúrenie i ČOV. Všetok náklad vyniesli na hrboch nosiči. Doteraz neprekonaný rekord je 151kg vynášky. Prevádzku chaty zabezpečuje v dvoch smenách 10 ľudí . Majú sa čo obracať. I my sme si postáli v 15min. rade, ale "nosičov" bylinkový čaj stál za to. Na vrchole sezóny je v chate živo deň-noc. Stovky ľudí. Hoci je na chate internet, pre turistov je tabu. Veď sem prišli visieť na skalách, nie na fasabuku.
 |
| Téryho chata (2005m n.m.) |
Pár jedinečných foto a o štvrť na tri schádzame dolu. Stále stretáme ľudí šliapať hore. I s malými deťmi alebo s deťmi v nosičoch. Keď je stabilné počasie, dá sa. Obiehame ľudí, ktorí toho majú evidentne viac za sebou ako my. Amatérsky horolezec s ledabolo previazaným lanom na batohu. Na hodinkách je vidieť, kde sme stáli. Za hodinu míňame vodný zdroj, priehradu a sme pred Zamkovského chatou. Baby sú stále na Skalnatom plese, ale tiež pomaly pôjdu na lanovku. Po červenej turistickej značke dôjdeme za trištvrte hodiny na Hrebienok. Rýchlo kúpime fusakle a už stojíme v lanovke. Strojvodca si prinesie večeru a môžeme sa spustiť dolu. V Smokovci vbehneme do predajne suvenírov, ale nemajú štyri rovnaké odznaky. Len čo prídeme na stanicu dofrčí elina a nasleduje zvítanie. Len odznaky stále nemáme. Má to byť prekvapenie pre decká. Mamina odpútava pozornosť a ja idem pozrieť do obchodíku na stanici. Našťastie pani vytiahla spod pultu štyri, čo sa nám pozdávali. Švagor je z nás najviac unavený. Zranené päty spred pár rokov sa ozvali. Za pár minút sme autami pri hoteli. Spáchame hygienu a ideme na večeru. Dám si obľúbené kura s ryžou, ale chutné boli aj šúľance alebo strapačky s kapustou a krkovička. Dnes vyzerá, že nie je veľa ľudí. Len krivánski fosils s vnúčatami (opakovanie tejto frázy rozčuľuje drahú). Po večeri nasleduje pasovanie malých tatranských svišťov. Fusaklami a odznakmi. Ja som nosič, mamina obradne dekoruje. Potom som s deckami vo vírivke a bazéne, kým sa ukonaní rodičia saunujú. V saunovo-bazénovom svete absentujú uteráky a mokrý, len v župane idem na izbu. Večer dáme včerajšie nápoje. Skákal som večer na trampolíne (nie z množstva alkoholu v krvi) až mi hodinky zastali. O desiatej sa zamestnanci a ich známi kúpu v bazéne.
 |
| Lomničák z iného uhla. |
27.8.2020 Bešeňová
Výlet do aquaparku v Bešeňovej. Hoci je bližšie Vrbov alebo Tatralandia, ženieme sa osemdesiat kilometrov za Maru. Drahý výlet 88 Eur len vstup, a to po zľave v Gopass. Vonku bolo pomerne chladno. Podnik je čistá ryža. Atrakcie stagnujú, ale stavia sa nový hotel. Za investovanie = 7% podiel zo zisku. Obed som si nedal so všetkými. Bola pizza, zjedol som skromne horalku. Na obede sú 1,5h. Vraj presrali hodinu. Ja som prečítal polku knihy. Baby sa odvážili aj na rýchly, žltý tobogán. Ja som skúsil aj červený, ale derie mi chrbát. S oboma som si dal preteky na modrom. Na nafukovacích kolesách, ktoré splavujú umelo vytvorenú dráhu som nebol. Bol som s nimi 2x vo vlnobití. Krátko po piatej sme dvihli kotvy. Švagriná by bola aj do deviatej. No deti boli unavené, čo sa prejavilo u benjamínka na večeri. Nechali sme ju samú s rodičmi.
28.8.2020 Bachledka
Krásny slnečný deň a pre kapybary so surikatmi lajt majonéza turistika. Benjamínok sa prekonal a zjedol na raňajky vianočku a kakaové guličky s mliekom. Po deviatej sme vyrazili do Bachledky. V okolí Bielej vody reťaz odstavených áut pomaly do Matliarov. Inu, Brnčalka je pomerne ľahko dostupná chata. V Bachledke sa na dolnom parkovisku najprv týpek spýtal, či ideme lanovkou alebo peši. Tí, čo idú pešibusom, parkujú ďalej od lanovky. Ďalší vyberal 3Eur a tretí parkoval. Popri vleku sme stúpali pomaly hore. Cestu zo začiatku spríjemňoval prach okoloidúcich áut a štvorkolky. V polovici cesty je posed a veľký čierny chrobák podobný lajniakovi. Za hodinu sme hore pri kolotoči. Baby sa potočia a už zvolávajú sokoliari. Decká si šli behom sadnúť na poleno. Rodičia na Vystreto a Lungo do bufetu. Vraj chutili ako pravá káva. Za tú cenu bodaj by nie. Sokoliari predstavujú najprv sokolov. Ako inak. Tým, že chlap krúži nejakým vábidlom, sokol robí nízke nálety. U nás dosahuje myšiak až 320km/h. Deťom rozdajú pár čiapok a sokol si im sadá na hlavy. Potom predstavujú prízemných útočníkov, kde patrí kráľ našich vtákov orol skalný. So švagrom odbehnem kúpiť lístky, kým je prázdna pokladňa. 25Eur rodinný lístok. Konečne vstúpime na drevený chodník nad korunami stromov. Tento nápis nás sprevádza od Bachledky.
 |
| Chodník korunami stromov v Bachledke. |
Z ochodzy sú pekné výhľady pre pôžitkárov a po ceste sú rôzne interaktívne tabule. Napr. z brezy sa robil acylpyrín (kôry). O zábradlie sú uchytené i statívy špeciálne pre môj fotoaparát. Vyzerá však nejaký nedokončený. Na podlahe sú namaľované šípky a nápisy, ktoré ukazujú horu alebo napr. v akej sme výške. Nastane jediná spoločná foto. Okruhom nad smrekmi sa dotrepeme k veži. Decká ženie hore predstava siete alebo kĺzačky. Hore sú takmer rovnaké výhľady ako z chodníka. Akurát sa viac odkryjú Belianske a poľské Tatry. Za nimi Lomničák a Kežmarský štít. Malý počet kovových tabuliek ukazuje na pár kopcov. Chýba však veľká fotomapa s podrobnejším popisom. Mamina sa po štvrťhodine odhodlá vstúpiť na sieť natiahnutú uprostred ochodze. Mne nerobí problém na nej aj tancovať. Je dostatočne pevná. Jednoduché pravidlo je, nepozerať sa dolu. Ani to mi nerobí problém, ale vidím, ako sa niektorí premáhajú. Nedajbože nejaký idiot sieť rozhúpe. Hore fúka a začína mi byť chladno. Zážitkuchtivá partia ide za 2Eur na tobogán, ja vlečiem tri batohy dolu. Ako v správnej továrni na prachy, na konci je darčekový obchod. Beriem do rúk dve pohľadnice, ale keď zistím cenu 2Eur/kus, s jednou sa rozlúčim. Najdrahšia pohľadnica na svete, a to ich mám naozaj z celého sveta. Ani umelecky nie je žiadna bomba. Ale pisoáre s LED obrazovkou treba zaplatiť. Na obed si väčšina dala langoše za 4,50Eur a najhladnejšia vyprážaný syr s hranolčekmi za vyše 12Eur. Len bryndzové halušky stáli takmer 7Eur a miska kompótu 4,50Eur. Ani netreba Vystreto, z cien nás vystrie dosť. Benjamínka dostane satisfakciu v podobe jazdy na poníkovi Lucky. Môže ho česať i vodiť. Nové slovo vodítkovať. No poník radšej žerie šrot zo zeme. Ostatní, okrem maminy sa zvezú na boboch. Ja dokonca 2x. Ani veľmi nebrzdím. Staršia by mohla ísť aj sama, ale sa bojí a tlačíme sa na malých boboch sponzorovaných Renaultom.
 |
| Belianske Tatry. |
Potom dojedáme nejaké tyčinky pri býčkoch. Konštatujeme tak na základe absentujúceho vemena. Štatisticky však ťažko vyhodnotiť, keď všetci ležia a iba jeden, dvaja vstanú. No horšie, že ani gule nemajú. Dilema. Rodovo neutrálne kravy. Transgenderi. Benjamínek má asi potlačený prah bolesti alebo je ako strýko Fester. Odovzdáva elektrický náboj ďalej a kopne našu staršiu. Po nevyriešenej otázke pohlavia kráv ideme k starej drevenej vyhliadkovej veži. Sedí v tieni obrovskej sestry. Je zadarmo a je v nej mapa kopcov. Hoci iba na Belianske Tatry. Hľadáme čukoty v Čučoriedkovisku, ale je vyčesané. Dolu ideme sčasti cyklotrasou. Pasieme sa na čukotách, jahodách a hlavne malinách. Medveďom uberieme z ich jedálnička a mohli ísť na menučko akurát tak do kontajnerov. Odbočíme a vedie nás navigácia v telefóne. Raz skončíme v jame, potom pri akomsi žeriave a cesta skončí náhle na stavenisku. Švagor nájde za klobúk kuriatok a jeden kozák. Zastavíme v Lomnici. Chlapi zostanú v aute na parkovisku, ženy kúpia ovečku pre krsňa. Striehnem na policajtov, lebo neplatíme parkovné. Za dvadsať minút očistím osrané auto. Na večeru sviečková a trocha bryndzových halušiek. O5 sa dobre najedla najmenšia z partie. Po večeri som s babami chvíľu v bazéne.
Záverečný tatranský čaj alias mydlová voda. 10Eur sprepitné na tácke. Prechlastali sme 100Eur. Konštatujeme, že recepčná a prevádzkarka sú príbuzné, lebo sa podobajú.
29.8.2020 Rozčúlenie
Ráno sa najeme, pobalíme a pred desiatou odchádzame. Prv než zamierime domov, ideme na hríby kdesi pri Východnú. Nasledujem švagra. O5 ide cez Smokovec. Vraj mu navigácia ukazuje najkratšiu trasu. Počujem správy o dopravnej nehode, ale je to v opačnom smere. Akurát nakladajú auto. O5 merajú pred Liptovským Hrádkom. Vo Východnej ideme kdesi popri základnej škole, ale skončíme na nejakej poľnej ceste. 50m cúvam nazad. Potom trafíme k družstvu a odtiaľ ďalej do časti obce zvanej Bereky (Berek znamená v maďarčine les). V družstve je farma. Lesy sú známa hubárska oblasť, ale dnes sa huby pred nami schovávali. Zopár suchohríbov, nejaké kuriatka a pár dubákov. Motáme sa v lese i na lúke pri lese dve hodiny a nakúkame pod smreky. Švagrovi sa podaril kapitálny úlovok, ale to je tak všetko. Po jednej hodine sa vraciame k autu. Nasleduje rozčúlenie, pardon, rozlúčenie a my sa vraciame k diaľnici. Švagor pokračuje cez Hybe a Čertovicu do Nitry. Stojíme na odpočívadle s rovnomenným názvom ako tamojšie lesy – Bereky. Najprv sa pýtam, či môžeme platiť kartou, lebo sme švorc. Dali sme si chutnú slepačiu polievku s kúskami mäsa a mamina kapustnicu. I tá jej chutila. Hríby vraj do nej na Liptove nedávajú. Hoci v lesoch sú. Bryndzové halušky sa dali jesť, ale mal som už aj lepšie.
Napráskaní sa lúčime s Tatrami. Z diaľnice schádzam v Bešeňovej, ale kolóna k Ružomberku možno ani žiadna nebola. Zastavujem, ako cestou na sever, na odpočívadle Turček. Za Žilinou sa nedá ísť po diaľnici, lebo ju čistia. Až v Bytči odbočím a zídem na diaľnicu. Idem chvíľu sám, až mi je to divné, väčšina áut sa napojí vo Vrtižeri. Zvyšok cesty ubieha plynule. Stojíme u svokry a vyzdvihneme klietku s morčaťom.
 |
| Panoráma Tatier z Kriváňa. |
