Zasa trable s Voxhólom

V daždivý piatok som išiel pre dcérku na oslavu. Pri cúvaní pozerám do "speťáku" a vidím nalepený lístok. "Čo do prkínka, reklama?", napadlo ma v prvom momente. Pozriem bližšie a vidím, že je rozbité zrkadlo. Okamžite zastavím a omrknem poškodenie. Niekto mi tam nechal kontakt. Milé, ale to som netušil, čo ma čaká. Dobre, lepšie jak kosou do brucha. Pojazdný som. Vyskúšal som, či funguje diaľkové ovládanie. Iba natáčanie hore a dolu, do strán ni ťuk. Rukou som ho akosi natočil. No a čo teraz? Mrkol som na internet, čo stojí nové. Komplet tam bol za vyše 40Eur. To "vyše" bolo potom v servise raz toľko. Premýšľal som, či teda zavolať na dané tel. číslo. Keď už mi ho nechal, tak asi čaká, že sa ozvem. V sobotu som mu zavolal. Vraj so svojim nákladným autom doň nejako vrazil. Otdvtedy už ubehlo desať dní! Chodím teraz vlakom, takže som si nič nevšimol. Dokonca ani v piatok, keď som s ním išiel do roboty. Dohodli sme sa, že sa stretneme v pondelok pri nešťastnom aute. Zavolal mi zrovna, keď som kráčal pre malú na basket. Teda som sa vrátil. Dohodli sme sa v prípade, ak bude oprava cca 50Eur, nebudeme z toho robiť vedu a dá mi ich na ruku. Na druhý deň mi však vyrúbili cenu za spätné zrkadlo 90Eur aj s robotou. Tak volám zasa chlapíkovi, že správu asi predsa len spíšeme. On si škodu dá na poistenie svojho súkromného auta, aby nemal v robote vytriasačky. Ubehol ďalší deň a zrkadlo mi skoro odpadlo. Päsťou som ho zatlačil nas5. Vytlačil som si a nachystal papiere pre poisťovňu. Stretli sme sa v stredu až o piatej, takže márne som volal o pol šiestej do poisťovne. Dohodli sme sa, ako nehoda prebehla, kedy a vypísal si svoju časť Správy o nehode. Odporučil mi krycí list, ale nebudem mať predsa auto kvôli tomu týždeň v servise, ktorý bude čakať na peniaze od poisťovne. "Garážnici" to navyše neradi robia. Na druhý deň som oskenoval správu (viac menej zbytočne). Hneď po ôsmej už môj telefón vyzváňal na pobočke poisťovne. Zasa som opakoval celú správu o nehode. Neviem načo potom vypisujem papiere. Kľudne to mohli takto spraviť v poisťovni. Papier je mi prakticky na nič, ani pri obhliadke ho nechcel vidieť. Takže poisťováčka mi povedala, či chcem opravu platiť rozpočtom, t.j. poisťovňa sa pozrie do kryštálovej gule a stanoví cenu opravy alebo prinesiem faktúru. Povedal som, že oznámim potom obhliadačovi. Tiež sa ma pýtala, či by som sa rád zúčastnil obhliadky. "Áno", odpovedám. "Tak vás za 2-3 dni bude technik kontaktovať". No paráda. Aby mi poslali peniaze na účet, potrebujem zasa nejaký čistý papier s číslom účtu a podpisom. Nadiktovala mi číslo poistnej udalosti. Zopakoval som jej ho. Prišlo mi aj správou na telefón. Rozhovor sme teda ukončili s tým, že je to snáď všetko a ozve sa mi technik. Ozval sa za tri dni. O druhej popoludní, či som doma. Samozrejme nie, zarezávam v práci. Večer sa potom zastaví, keď pôjde zo Záhoria. Čakám naňho doma a ozve sa až po šiestej. Že dnes obhliadku nedá, lebo mu večer obsadia parkovné miesto na sídlisku. Zajtra ráno teda na parkovisku v mojej práci. Na druhý deň mi o ôsmej volá a stretneme sa na parkovisku. Prišiel pánko a vygúľal sa z novej "fóbie". Otrávený ako jed na potkany sa motal popri voxhóle. Len sa sťažoval ako mu ipt ktosi volá, ako nerád odhaduje technické škody. Odfotil si výr. číslo, počet nabehaných kilometrov. Dokonca i gumy. Netuším načo, ale vraj podliehajú špeciálnej likvidácií, hoci sa ma teraz netýka. Poškodené zrkadlo až nakoniec, a to som musel auto vytiahnuť, aby pánko sa svojim objemom zmestil medzi autá. Na zrkadle urobil ryhy (škoda, striekaný kryt by som rád použil, nebol až tak poškodený). Pohádzal nejaké údaje do počítača. Vyfotil si aj číslo účtu, robil som mu tieň. Po polhodine sa nasúkal do auta, odviezol ma k rampe, ktorú som mu otvoril a juchal preč. Emailom mi poslal zápis o nehode. Už tretí. A zasa sa dohadujem so servisom, kedy vymeniť zrkadielko. Prvý termín na sviatok Cyrila a Metoda, bol úlet. Ale vraj robia. Ale ja nie. Dohodli sme sa, že auto pristavím deň vopred. V dohodnutý deň som už čakal ešte pred otvorením servisu. Majiteľ pýtal nejaký žltý papier z obhliadky. Hovorím mu 2x, že mi poslali správu len emailom. Papier mu preposielam, aby nevystavil faktúru hala-bala. Kryt som nechcel striekaný, ale môže sa stať, že bude doobhliadka. V dedine u svokry som našiel nejakého majsterka, lakiernika, ktorý mi za dvacku kryt nastriekal. To mi už nikto nepreplatí. Faktúru som poslal poisťovni. Obratom mi došla odpoveď, že ešte chýba doklad o zaplatení. Kontaktujem znova servis, nech mi vystavia bloček. Tí zasa nemajú v pokladni kolonku "peniaze na účet". Osobne musia niekoho poslať do banky. Horší ako dôchodková reforma. Tak zasa čakám štyri dni, kým sa niekto zo servisu uráči ísť do banky. Potvrdenie mám a hneď ho posielam do poisťovne. Po víkende prišla odpoveď: "Vaše dokumenty sme postúpili príslušnému likvidátorovi vašej poistnej udalosti". Potom sa to zbehlo rýchle a o dva dni som mal 80Eur na účte. Hádam aj preto, že oba účastníci mali rovnakú poisťovňu.  Mám teda za sebou prvú skúsenosť s riešením poistnej udalosti a dúfam, že aj poslednú. Poisťovňa riešila pomerne rýchlo, len so servisom trvalo všetko akosi dlho. Navyše zrkadlo skresluje, bude to dáky lacný čínsky "šunt". Poučenie pre mňa, že treba vymeniť všetko a nespoliehať sa na použitie kvázi dobrých dielov.

Prvé stanovanie s deťmi

114 došla

Celý rok nam asi chýba adrenalín, tak sme si ho nadávkovali počas krátkej dovolenky. Už ráno pri odchode sa dozvedáme, že dnes sú obchody zavreté. Rana pod pás, s tým sme nerátali. Mali sme plán, že kúpime karimatky a spacák. Horšie však, že máme len suchý chlieb. Aj tak som šiel do Žiliny. Videl som len prázdne nákupné centrum, takže som sa na vlastné oči presvedčil o krutom fakte. Za Žilinou ma už nefascinuje hrad, ale rodičia ako spolu cikali s ratolesťou. Tato držal. Mama povzbudzovala. Na pumpe v Ružomberku sme kúpili aspoň vodu. Pokračujeme do neďalekého Hrabova. Tam omkrneme lanovku a ideme sa najesť. Dáme i polievku, lebo je možné že je to naše jediné teplé jedlo počas týchto dní. Pohoršujem sa, že neexistuje pohľadnica Malinô Brda. Hore ideme teda lanovkou. Najprv kabínka a najprv bez nás. Potiahnutá igelitom pre cyklistov sa strieda s tou pre turistov. Z Brda nie je srdcervúci výhľad, oplatí sa ísť hore na Malinô. Na sedačkovej lanovke sme boli jediní. Ako sme dorazili hore, obsluha zvrieskla:”114 došla!”. Babám sa páčilo, keď chvíľu stojíme a visíme 10m nad kopcom. Z vrchola je jeden z najkrajších výhľadov. Liptov ako na dlani. Západné Tatry obďaleč. Na severnom konci Liptovská kotlina, ktorá vyzerá akoby za ňou končil svet. Jednoducho odrezaná a ďalej nič, len obloha. Oproti Malinô je nezameniteľný Choč. Pod ním rastie nekonečne budovaná diaľnica. I kúsok Dolného Kubína je vidieť. Vľavo Rozsutec. Neviem sa vynadívať. Preto volíme cestu dolu pešibusom. Je strmá, ako sa kochám, šmyknem sa. Nádherný je môj pád ako lúka kvetov popri ktorej ideme. Dievčatá si robia kytice, bohužiaľ sa pri aute s nimi rozlúčia. Uvarili by sa.

                                                     Lyžiarske stredisko Malinô Brdo v lete.

 Chlapík mi v akejsi búdke ponúka pohľadnicu za kávu alebo pivo. Ani jedno nepijem. “Čo už s vami”, skonštatuje. Mávnem nad ním rukou, aj tak sa mi nepáčila. Vraciame sa ku kabínovej lanovke. Staršia krúti turniketom a mama viac neprejde. Chlapík sa rehoce v búde, ja tiež. Mamina nakoniec podlezie. Lanový park Tarzániu zavrhuje mama, baby sú zlé. Tým turniketom si to pokašľali úplne. Stáčame sa na juh k Banskej Bystrici. Liptovska Osada je naj dedinka Slovenska. Sú tam otvorené hádam jediné potraviny v krajine. Kupujem paštéty a pivo. Za Harmaneckou jaskyňou odbočujeme. Stojím, aby som sa pripravil na to, čo ma čaká. Našťastie to viem iba z rozprávania a akéhosi roztraseného a neurčitého videa na Youtube. Z hora prichádza kabriolet. Šofér, že ide bus, nech počkáme 10 min. Čakáme. Prichádzajú ďalšie autá zhora. Vidím ako slabší vodiči odpadávajú a nechajú zdatnejších. Dole si potom presadnú. Niektorí nechajú auto dokonca dolu. Videl som ho tam ešte po dvoch dňoch. Asi to fakt bude "zábava". Obzerám sa po polovičke s nádejou, že sa s nej stane super šofér. Márne. Po polhodine idem riešim. Vidím prebehnúť myš a mŕtveho slepúcha. Cesta začína pekne, ale iba po salaš. Potiaľ asi previedli komisárov z EÚ. Potom sa mení na obyčajnú poľnú cestu pre tanky.  Pred najprudším stúpaním stretáme.... nešťastný autobus. Púšťam ho, lebo zastal kdesi v zákrute. Na 1. prevodovom stupni sa hrabem hore ako luteráni do neba. 14km. Žena sa  modlí aj s dcérkou. Rukou čosi mávala, radila asi rýchlosti alebo šoférovala, netuším. Najmladšia sa pýta, ako odriekavať Zdravas. Mám plné ruky práce a cesta nechce skončiť. Za vodným zdrojom sa objavuje kúsok asfaltu. V prudkom stúpaní nás púšťa džíp. Pred vrcholom stretáme cyklistu s prepichnutým kolesom a vyhýbam sa sprievodnému autu. Vyjdeme konečne hore k hotelu. Neuniká z nás ani z auta žiadna kvapalina, výstup sme zvládli. Slečna s tenučkým hláskom ako škovránok nás ubytuje na izbe 302. Zaúčtuje iba jednu noc. Platíme vopred a vraciame sa doplatiť. Čisté a jednoduché ubytovanie. Sme veľmi príjemne prekvapení. Čakali sme niečo na úrovni turistickej ubytovne, ale hotelík predčil naše očakávania.

                                                 Pohľad na hotel z Kráľovej studne. Vľavo je salaš.

Dáme si večeru. Moravský vrabec so zemiakovou knedľou a kapustou. Na zdarný výstup pripijeme štamperlíkom bošáckej slivky. Obsluha sa sem tam zasekáva ako stará páska. Vonku sa baby hrajú, dopíjame kofolu. Ja sadnem za piano. No ťažšie sa hrá. Klávesy sa mi ťažko stláčajú. Pristavia sa voľajakí spoločensky unavení turisti a mám i publikum. Jeden sa chopí gitary, ale nevieme nájsť spoločnú pieseň, tobôž notu. Chytajú sa na Tancuj, tancuj vykrúcaj a Po schodoch. O 22h zhaslo svetlo a zamkol sa vchod. Pozorujem búrku v diaľke, ktorá príde k hotelu. Na statív nemám adaptér, takže foto nočnej oblohy nebude.  Ale je zamračené, tak čo.

Kravy

Ďalšia búrka trieskala skoro ráno. Vstaneme pred ôsmou. Na raňajky predbežne dokladajú po malých dávkach. Tak to má byť, treba šetriť, veď nechovajú žiadne domáce zvery. Žujem zoschnutý chlieb s párkom a zapíjam ovocným čajom. Zbalíme sa na túru. Kontrolujem auto, či neboli otvorené okná. Dážď mi ho umyl od prachu našťastie len zvonka. Fúka západný vietor a je chladno. To vyhovuje na turistiku.

                                             Hrebeň Veľkej Fatry. Vľavo Ostredok, vpravo Krížna.


Šliapeme ku Kráľovej studni. Urobíme zachádzku k pomníku obetí Veľkej Fatry. I minulý rok traja ľudia v týchto horách zahučali. Tento rok tam pribudne tiež jedno meno. Dúfam, že tým zoznam skončí. Schádzame o5 k studni. Míňame pasúce sa kravy. Rysuľe a Jolany sa najviac babám páčili z dnešného výletu. Chov dojčiacich kráv mäsového dobytka pastevným spôsobom. Vo výške 1300m n.m. je to tak trošku rarita. Vyplašené boli oni aj dievčatá. Ešte sa zdržíme pri napájadle a stúpame hore. Stretávam včerajšie publikum. Pre mladšiu je prvá hodinka kritická. Potom sa akosi naštartuje, zahreje a ide bez odvrávania a pindania. I tu sú krásne horské lúky plné ružových hvozdíkov, kopyšníkov, žltých fialiek (čo znie divne) a tráv rôznych druhov. Upútal ma chránený žltohlav európsky, ktorého lupene pripomínajú ružu (veď aj má prezývku Hnilecká ruža).

                                                               Vyzerá ako ruža. Žltohlav.

Po hodine sme na Krížnej. Na vrchole majú sliačski ikarovia maják, aby sa nestratili. V diaľke je vidieť dráha letiska placatá ako žuvačka rozbalená vo Zvolenskej kotline. Ideme do závetria. Pri pomníčku chalana, ktorý na úpätí zahynul dva dni pred svojimi 24 narodeninami. I relatívne neškodný, trávnatý kopec vie byť zradný. Najmä pre závesné krídlo. Baby odpočívajú pol hodinu. Ja sa kochám výhľadmi na Kremnické vrchy, Sitno, Poľanu, Vepor, Nízke Tatry. Dali si len suchý chlieb a štarujeme ich znova na ďalšiu etapu hrdinov Dukly. Mierime na Ostredok. Vatové oblaky stúpajú hore a odkrývajú vzdialenejšie výhľady. Choč, Rozsutec i Kľak. Dajú si bundy, lebo silno fúka. Na najvyššom vrchu V.Fatry (1593m) sa naobedujeme (suchý chlieb občerství Májka), pofotíme. Zjeme takmer peceň chleba. Odbehnem na križovatku, ktorá je v rovnakej výške ako vrchol, hoci je 5min.od neho. Je tam pekný pohľad na Turčiansku kotlinu a Malú Fatru. Ploská je zvláštny, obrovitý kopec. Vskutku planina s prepadnutou zemou. I Vysoké Tatry sa poodhaľujú. S5 míňame Krížnu skratkou a vyhýbame sa vrcholu. Vidím pomník katastrofy malého lietadla Aero Ae-45 . Zradný západný vietor, rovnaký sme zažili dnes, odklonili lietadlo z trasy. Pilot klesal v mrakoch, mysliac si, že letí k Martinu a narazil do kopca. Baby zbierajú lúčne kvety. Každý nesie kostravu na ochranu. Baby si postavia pyramídku z kameňov. O5 sme pri studni.

                                                             Križovatka všetkých smerov Kráľová studňa.

Do očí sa mne aj žene dostane opaľovací krém zmiešaný s potom a k hotelu idem poslepu. Máme za sebou zhruba 16km. Umyjeme sa, odpočinieme a ideme na večeru. Stretáme rodinku s batoľaťom, ktorých sme míňali cestou na Krížnu. Kuchára majú par excellence. Super fazuľová polievka a chutný “segedín”. Kombinácia na večerné turno nocturno. Baby sú vonku, my kvákame na terase. Páči sa nám takto vysoko v horách. Čistý vzduch, ticho, tma. Neradi zajtra odídeme. Na hoteli sú nudiaci mládežníci z celej Európy, hlavne asi z juhu. Kto im vymyslí program? Žena šla na izbu, sadol som k piánu. Prekrikujem Španiela na španielke. Pripadajú mi rozladení ako moje piano. A že hrám čisto, zhodnotil moju hru starší manželský pár. No neviem. O deviatej sme na izbe. Mladšia má zaparený zadok, no momentálne s tým nevieme nič spraviť.  Ja mám spálenú ruku.

 Vianočka s kečupom.

Dnes už nie je také ideálne počasie. Prebúdzame sa do zamračeného rána so strednou oblačnosťou. Južanská mládež sa halí do deky ako staré babky. Pubertiak zobral všetku vianočku a nakydal si kečup na ňu. Dobrú chuť! Odchádzame a padajú prvé kvapky. Príšernou cestou dolu sa rozprší celkom. Na najhoršom úseku zasa auto. Pokračujem do Banskej Bystrice. Parkujem na streche Europa center. Nenájdeme žiadne vhodné karimatky. Keďže prší, volám pre istotu kemp. Prívesy nie sú voľné. Majiteľ ma presviedča, že bude dobre. Skutočne im prinesieme k večeru slnko. Do mobilu si dávam aj čísla iných hotelov. Ako ideme cez Brezno, jeden z nich, Ďumbier, ukazujem žene. Chajda vyzerá ako z amerického hororu Hostel. Ale vraj tieto dve hviezdičky zvnútra vyzerajú lepšie ako zvonka. Baby sú medzitým na vnútorných ihriskách. Drahá skúša kaderníčku, ale z piatich len jedna prakticky strihá. Jedna čosi robí v pokladni, ďalšia umýva hlavu snáď vlas po vlase, iná len kváka. Obed dáme u KFC. Ospalá pani ako celá Bystrica. Čakáme na posledné hranolky. Zájdeme do Zvolena pozrieť karimatky a spacák. Kúpime, ale nie celkom tú, čo máme. V Tesco prihodíme do kufra podušky a poživeň. Prestane pršať, vykukne slniečko. Chceme ísť na hrad Sl. Ľupča, ale dnes je tam súkromná akcia. Pokračujeme za Rohoznú do kempu. Vlastnia ho Holanďania. Kto chce vidieť príklad podnikania na Slovensku, nech sa sem príde pozrieť, zažiť. O dva dni uvidíme, bohužiaľ, aj opačnú stránku podnikania v našej krajine.

                                     Vstup do neveľkého kempu milej rodinky z Holandska v Rohoznej.

Napr. na nápoje, zmrzlinu sa robia čiarky to tabuľky, kto čo a koľko skonzumoval. Jednoducho veria ľuďom. O povesti kempu svedčí i klientela. S jednými východniarmi od Sobraniec sme jediní Slováci. Uprostred je i prírodná žaburina, kde sa kúpe. Holanďanom odchovaných v studenom Severnom mori nevadí zima ani studená voda. Pre deti je tiež niečo iné ako obvykle. Lanovka, na ktorej sa dá spustiť asi 10m. Triedia odpad. Čisté toalety. Wifi. Chodí sem dennodenne pekár, len sa treba objednať. Kuchyňu máme na kufri, v kufri šatník. Pobehuje tu rôzna zver domáca, nechutné, pažravé slizniaky a poletujú chrústy. Susedov máme rodinku z Litvy. Poslední spia, prví hore. Ešte aj ten ich Doberman sa motá ako prd vo vírivke. Akurát sme zaľahli, keď prišla búrka. Stan to ustál. Nezdá sa mi karimatka a vyzerá, že sa nedofukuje. Juniorka spí v jame a v noci putuje po stane. Mamina spí na tvrdej podložke z IKEA.

Muránska Venuša

Myslel som, že ma zobudia kohúti, nie decko vedľa. Na okolitých lúkach sa  pasie všade kúsok ovce, kravy, čohosi. Objednali sme rohlíky na nedeľné ráno. Po rozplynutí ranných hmiel sme vyrazili k Muránskej planine. Kameňolom v Tisovci je evidentne jediným veľkým zdrojom práce obyvateľov. Ja by som našiel ďalší, a to dokončiť novú cestu až po Tisovec. Takto končí kdesi za Zbojskou. O5 je to ako na Kráľovú studňu. Nedorobené.  Zaparkoval som uprostred obce. Samozrejmá je kúpa pohľadníc. Prezreli sme si aj informačné centrum. Je tam vypchatá expozícia prírody Muráňa. Nekonečnou lesnou cestou sme potom prudko stúpali prakticky až k hradu. Uvedený čas 60minút z dediny je totálne mimo. Za hodinu sa nedostaneme ani na chatu pod hradom. Výšľap trvá o dobrých 15min naviac. Existuje pohodlnejšia cesta z Prednej hory, ale dlhšia. Ďalšou alternatívou by bolo ísť polovicu po asfaltovej ceste z dediny, ale je pochopiteľne dlhšia. Obchádzame vrch Cigánka aj hrad, aby sme sa k nemu dostali z opačnej strany. Turistov v lese nestretnete, iba medveďov. Takých dvojnohých. Konečne sme pri chate, kde je bufet. Odtiaľ je to už kúsok. Drahá príjma výzvu a trepe posledných 200m päťkilové vrece piesku. Nezdá sa to, ale po strmých schodoch a šmykľavých kameňoch to nie je sranda. Navyše sa jej vrece zamotá do popruhov. Takmer ho pretrhla a celá znoška by skončila 50m pred bránou hradu.

                                           Taká tuctová fotka hradu Muráň. Sediaci je pán kastelán.

Prišli sme v tú najvhodnejšiu chvíľu. Zrovna bol na hrade jeho kastelán p.Jozef Kubaško z Muráňa. Obohatil našu návštevu hradu jeho podrobnou prehliadkou. Inak by to boli pre nás len obyčajné kamene. Strávili sme tam 1,5h a upútal i baby. Dokonca recitoval i básne o Muráni. Natáčali sa tu filmy Smrť v sedle a Jakubiskov Postav dom, zasaď strom (skala odkiaľ padá Tatra 148 je oproti hradu nad Veľkou lúkou). Menej známe je, že hrad sa pokúšali dobyť Španieli. Na vrchu oproti mali delá, ale len malého kalibru. Rok bezúspešne obliehali hradnú pevnosť. Vraj ich potomkovia dodnes žijú v Muráni. Niečo na tom je, no mne pripadá, že v dedine žijú potomkovia tmavších ľudí ako Španieli. Jediná blondýna bola predavačka v potravinách. Netušili sme, aký rozsiahly je to hrad. Na fotkách je väčšinou len obnovená vstupná brána, prípadne nejaké ruiny. So svojou polohou 935m nad morom je to najvyšší hrad v strednej Európe. V tomto vraj súperí so Znievskym hradom. Nuž, každý lokál patriot si stojí za svojím. Sú z neho krásne vyhľady na celú Muránsku planinu. P. Kubaško nám poukazoval, aké pohoria vidíme. Stolické vrchy, Kráľovu hoľu. Pri prechádzke po hrade sme vyrušili roháča. Enfantico dunivo. Ďalší skvost prírody sa núka, Ľalie zlatohlavé, asi pozostatok hradnej záhrady a po nich poletuje Bieloškvrnáč púpavový. Oranžovú krehkosť ľalie sme videli i na Veľkej lúke pri žrebčíne. Povesťou o Cigánke p. kastelán zakončil na južnej strane hradu prehliadku.  Začalo byť dusno, schyľovalo sa k búrke.

                                                         Blíži sa búrka nad Muráňom.
 
 Najedli sme sa pod prístreškom. Na hrade bol nejaký z dobrovoľníkov, ale asi čakal na tie vrecia piesku, pretože pretrhnúť od roboty sa zrovna nešiel. Pred prvou prehánkou sme sa ukryli pod jednou skalou pri mŕtvej myši. Zastavili sme sa dole v bufete na fľaškovú kofolu. Mali sme ešte čas, tak  skúsime divých koňov vzhliadnuť. Na Veľkú lúku je to slabá polhodinka. Popŕcha a tátošov nevidíme. Žrebčín je na druhom konci lúky, a to sa nám už fakt nechce šliapať ďalší kilometer a pol. S5 ideme po asfaltovej ceste. Je z nej výhľad na hrad. Na križovatke stretáme pár zblúdilých turistov, ktorí by radi na Prednú horu po asfaltke. Len sa vydali opačným smerom. Kratšie je to však do Muráňa. Navrhujeme im, nech idú s nami dolu, a potom ich odvezieme k autu  na Prednú horu. Tak sme aj spravili. Tiež je hore trocha krkolomná cesta.  Spoločnosť nám robí mladý vlčiak Brita. Cestou do Muráňa sme videli salaš a rozhľadňu na Zbojskej. Nastal čas večere, zastávka bola jasná. Ja som ešte vybehol na novú rozhľadňu. V útrobách je znova vypchatá príroda a oltár. Z veže je výhľad na Fabovu hoľu, najvyšší vrch Muránskej planiny.

                                            

 

Nová výhliadková veža na Zbojskej.

 

 Zbehnem dolu k salašu, kde ma čaká pri unudenom poníkovi rodinka. Vonku hrajú cigáni ako nám v bruchu. Dáme si, čo iné ako bryndzové halušky a pirohy. Aby nám nebolo málo, dáme si aj makové šúľance. Jedlo je chutné, obsluha rýchla. Nezabúdam kúpiť pohľadnicu vo vedľajšej kolibe. Prehrmí ďalšia búrka. Pred ôsmou sme v kempe. Vo vedľajšom stane je ticho, preto aj my zaľahneme, lebo počítam, že budíček bude skoro. Na karimatku si dám paplón.

Koliba U starej matere

Nemýlil som sa. O 6h kikiríka dieťa z Litvy. Na nejakú hodinku sa mi podarí zaspať. Ranné hmly zmiznú ako vodka na ruskej svadbe a vstávame hore. Stan sa pekne vysuší. Kontrolujem karimatku a je v poriadku. Kúpili sme takmer o centimeter tenšiu, možno preto sa zdá, že nie je nafúknutá. Vyspím sa obstojne. Mladšia ide kŕmiť statok. Najeme sa, zaplatíme p. Monike za pobyt, všetko zbalíme a odchádzame. Hlasujeme, kde sa zastavíme. Vyhrá jaskyňa. Preto v Podbrezovej odbočujem smerom na Nízke Tatry. Po chvíli sme pri Bystrianskej jaskyni. Prišli sme o 5min. neskoršie a čakáme ďalšiu hodinu na vstup. Juniorky si kupujú na pamiatku netopiera. Jaskyňa nie je taká pôsobivá ako napr. Demänovské alebo Dobšinská, ale má niečo do seba. Sú v nej tri priepasti, najhlbšia, Peklo, má 70m. Nakukli sme do nej len s odstupom. Zaujímavé sú zrútené balvany a vysoké komíny. Bohatá je na sintrové záclony, my tomu hovoríme slonie uši. Jednotlivé časti majú svoje mená, napr. Kaplnka, Slimák, Peklo. Počas prehliadky sme zažili ako sa cítili objavitelia v absolútnej tme. Na konci sme sa ocitli v priestoroch, kde sa ukrývali partizáni. V jednej miestnosti sú lehátka pre speleoterapiu detí. Za necelú trištvrte hodinku sme vonku. Zo 7°C na 28°C. Teplotný šok. Väčší šok nás čaká o chvíľu. Prejdeme Podbrezovou, železiarne vyzerajú mŕtvo, ktovie, čo sa v nich vlastne robí. Za Valaskou vidíme kolibu a zastavujem tam. Pomerne nová reštaurácia na ceste medzi Podbrezovou a Banskou Bystricou. Zvonku vyzerá skvele, vedľa je minifarma. Prišli sme v čase obedného návalu a obsluha nestíhala. Polievky nám i tak priniesli pomerne rýchlo. Chutná bola cesnaková v bochníku i fazuľová. Tým klady reštaurácie končia. Iné jedlo sme bohužiaľ nemali možnosť ochutnať. Polievku sme zjedli a čakáme 30min. Zo 4 hlavných jedál doniesli akurát jedno detské menu aj to preto, že si pomýlili stôl. Po 45min. sme sa išli spýtať, kde je naše hlavné jedlo. Nastala panika a kuchárky sa prekrikovali s čašníčkami, čo sa vlastne stalo. Jedlo vraj vydané bolo, na lístku zaškrtnuté. Nevedeli však, kde ho doniesli. Absolútny amaterizmus. Rozhodli sme sa zaplatiť za to, čo sme teda skonzumovali. Čašníčka doniesla kompletný účet, že jedlo hneď prinesú. Deti si ako odškodné mohli vybrať koláčiky z pekárne. To sme odmietli. Po 5min. doniesla však len druhé detské menu a vrátila peniaze, že nás nebude zavádzať a ďalšie dve jedlá ešte nie sú hotové. Nahnevaní sme odišli. Pri odchode spadol riad jednej z čašníčok a rozbil sa. Píšem sem recenzie z rôznych kútov, ale toto sa mi ešte nestalo. Jednoznačne reštaurácií chýba systém riadenia objednávok. Čašníčky vyzerali ako pozbierané z ulice. Manažment by sa mal zamyslieť! Radi by sme si dali peknú bodku na záver, ale obsluha nám ju nedopriala. Kúpili sme si čerstvý chlieb. Potom už len rovno domov. I na ceste stretneme pri Nitre búrku. Podarilo sa nám splniť 3 ciele z výzvy 7 vrchov, 3 jazerá a 1 jama (o tej jame neskôr) a baby boli šťastné, že zažili pravú stanovačku.

                                           Panoráma Muránskej planiny. Nad salašom je Fabova hoľa.

Dni pred prázdninami

V horúce pracovné dni sme sa kúpali u svokry. V chladnejších dňoch sme začali hrávať ping pong v parku a opravovať prepichnuté gumy na bicykli. Postupne sa zlepšujeme v oboch disciplínach. Baby to príliš nebaví. Pri jednom lieta lopitčka kade tade a pri druhom náradie. Avšak veľká láska našeho benjamínka zavolala nás v sobotu na akúsi akciu na Čertovej peci. Vraj sa tam stretne partia zo škôlky. Nakoniec sme boli radi, že aspoň ten jej kámoš sa vôbec ukázal. Bolo horúco, ale staršia dcérka mala nábeh na zápal str. ucha, takže na kúpanie sme mohli zabudnúť. Mamina vypadla na celý deň na nákupy do Hovadova. S babami sa nedalo vnútri vydržať, tak som ich poobede posadil do auta a šli sme teda k peci. Bolo tam vyhradené parkovisko pre účastníkov akcie. Ostali sme stáť pred bránou zo zelených balónov a závojov. Vyzerá to na akciu len pre istú švédsku kozmetickú firmu. Nejaké mená si tam zapisovali na papier. Počkáme teda na pozývajúcich alebo čo? Pani v bielych šatoch nás však zavolala. Spýtala sa len na mená detí a mohli sme ísť dovnútra. V špinavom a smradľavom bufete sa dalo kúpiť nejaké občerstvenie. Na lúke boli rozostavané rôzne súťaže pre deti. Moje baby sa ma držali ako hovno košele, ani sa spýtať na stanovištiach, čo robiť. Budeme čakať na frája. Akcia sa len pomaly rozbiehala. Uvádzačka privítala všetkých, zmotávala niečo o zvykoch na Jána a tak. Potom vystúpila na pódium akási babka v kroji, ktorá mávala s bylinkami v ruke a čarovala. Nič baby akosi nebavilo, staršia len domov, ale sama tam byť nechcela. Nervičky. Nebavilo ma to tam tiež, dal som si kofolu aj s vyschnutým pavúkom na plastovom pohári. Vzápätí volala žena, že naj kámoš nepríde skôr ako za hodinu. Telefón som dal aj mladšej, aby to počula. Keď už začali rýmovačku na Oriflame, šli sme sa radšej prejsť k jaskyni.  Mali len šatečky so sandálmi, takže sa nesmeli lápať po skalách, hoc by chceli. To by vyzerali ako tie prasce v ohrade. Vrátili sme sa na akciu. To sa už rozbehli súťaže a aj baby sa osmelili. Tak som chodil s nimi ako na Beaty tour. Na stanovištiach všetko staré zamaskované škatule, volali ich "direktorky". Namaľované ako Šoóšová po "padesátke" s vyschnutou trávou za pásom. Naše chutnučké malé v slamených klobúčikoch sa im páčili. Malé "skydo" netrafilo pomaly ani z metra kelímky a zhodilo pri preskakovaní imaginárnu vatru. Za toto dostávali pečiatky. V blúdnom lese sa skutočne motali ako svätojánske mušky. Na poslednom stanovisku (lukostreľba) sa konečne objavila veľká láska malej škôlkárky. Hneď bolo veselšie. Aj on si prešiel súťažné miesta a potom sa naháňali na lúke. Vyhladlo im, tak som im kúpil párek v rohlíku. Ja som po skúsenosti s pohárom, zvolil Radler vo fľaši. Prišla tanečnica a začalo sa na betóne tancovať. Len ženské tancovali, ono veľa chlapov tam v skutočnosti ani nebolo. Videl niekto kseftovat chlapa s kozmetikou? Možno tak na auto. I mladšia bola na nácviku Oriflame tanca (tanec musel byť), ale na ostro nešla. Nechala takto partnera na parkete. Ja som mrkol na slnko cez špeciálny ďalekohľad, ktorý tam rozložil akýsi hvezdár. Videl som len oranžovú guľu. Staršej sa páčili jemné parohy šestoráka. Decká sa ešte točili na vŕzgajúcom kolotoči, až mi to uši drásalo. Prišlo hľadanie pokladu (je Jána, že). Stádo sa pohybovalo popri plote s nenazranym jeleňom a jeho družkou, pokým kdesi vyhrabali truhlicu. V nej boli malé igelitky s pozornosťami. Dlho som čakal na to, kým zavolajú moje baby. Na moje prekvapenie v taške neboli sladkosti, ale kozmetika. Mydlo a Frozen sprcháč. A nejaké omaľovánky. Skoro ma vystrelo. Už som sa hrabal domov. Naladu som mal ako ten splasnuty balon, ktorý si mladšia doniesla domov. Prvý pokus nevyšiel, hrali Človeče s krabičkami, hádajte akej firmy... Až na druhý krát sme konečnme nastúpili do auta. Došli sme domov. Mamina príde až o deviatej tak, čo s načatým večerom? V Čachtciach poriadajú nočný pochod na hrad. Bolo rozhodnuté. Len čas návratu maminy nekorenšpondoval s časom štartu výpravy na hrad. Ale počkali sme ju a vzali so sebou. Stmievalo sa a poletovali svätojánske mušky. Cestou hore sme ani nepotrebovali svietiť. Ale nie kvôli muškám, ešte sa dalo ako tak vidieť. Niektorí komótni sa odviezli až na parkovisko v polovici cesty. Zastavili sme sa na lúke pod hradom na lokše. Nepočítali tam s toľkými ľuďmi a došli im. My sme mali ako poslední. Nemastné, neslané. Horela tam obrovská vatra. Prítomní hasiči sa radšej napchávali lokšami ako by skákali cez ňu. Na hrade malo byť predstavenie tak sme sa dlho nezdržovali. Pred hradom sme stretli perepúť z dediny. Akurát sme to stihli. Hrad bol farebne nasvietený. Ako statív na fotenie som použil skaly. Dostal som tip, že je dobre si nosiť zo sebou vrecko fazule. Dá formovať, je to najlacnejší statív a nie je ani veľký. Pokračovali sme dovnútra zrúcaniny. Hrad sa zapĺňal obecenstvom. Po 15min. začala hra. Malo to byť čosi o strašidlách. Príšerná nuda jak v poľskom filme. Po pár minútách polovica ľudí odišla. Ja som čakal ohňovú šou alebo aspoň dačo o Bátoryčke. Nakoniec zamávali fakľami, akože bijú strašidlá a fakľa zhasla. Baby boli unavené, schádzali sme dolu jediac ryžové chlebíky. Svietil som už baterkou. Keď som zhasol, baby sa báli. A ľudia išli ešte stále hore! Drobné svetielka v kríkoch zmizli. Z lúky pod hradom sa ozýval opilecký spev. Ani sme sa tam nezdržiavali. Mliečnou cestou som nazval pás oblačnosti. Trocha mimo. Baby sme strašili nech si pohnú, lebo o polnoci bude Bátoryčka mátať pocestných. Stihli sme dôjsť k autu načas. Potom už len tmavou nocou, čo je v lete nezvyk, domov. Spali sme ako kojenci do neskorého rána.