U Gizky Oňovej

Názov expedície: Gizka Oňová

Vraňare

   Pobyt na východnom cípe našej krajiny končí. My, aj tanečníci, balíme kufre. Na raňajky zvyčajný nárez. Kucháročkam sme na znak vďaky podali kávu a šli sa baliť. Baby zatiaľ hrali stolný futbal. Zavolal som majiteľovi a dohodol vyplatenie. O pol desiatej sme sa stretli na recepcii.  Platili sme 469Eur. Úroveň nezodpovedala cene a ani plagátu, ktorý bol vycapený na stene. Nuž, na kom inom nezarobí, keď nie na pracháčov zo západu. Dal nám ešte prospekty a magnetky. Ja som gazdovi na pamiatku nechal na vešiaku šiltovku, čo som zistil v Košiciach. Po desiatej sme vyrazili definitívne už len západným smerom. Čakám na lacnej pumpe v Snine. Došlo im asi palivo, lebo len stojím v rade a nik sa nehýbe. Iba dedko naberie do plastovej bandasky trocha benzínu. Holohlavý chlapík sa rozčuľuje a odchádza. Po chvíli i ja. Benzín beriem v Michalovciach. Ideme popod hrad Brekov, no baby nepresvedčím. Vraj sú všetky zrúcaniny rovnaké. Je na tom čosi pravdy, ale bolo by pekné mať v zbierke aj východný hrad. Za Michalovcami prechádzame Sečovcami. Vidím cigánske chatrče ako v Indii slumy. Za Dargovským priesmykom sa zvrtnem a vrátim na vrch. Na kopci je akože pomník bojov. Evidentne sa od tých čias veľa nezmenilo. Parkovisko najviac pripomína bitku zo svetovej vojny  hlbokými krátermi po granátoch. Info tabuľa lakonicky pripomína ťažké boje. Je rovnako zničená. „Nešťastný je národ, ktorý si neváži svojich hrdinov“, povedala  jedna historička. V priesmyku je ukážkový príklad. Bufet, kde nabúchaný týpeček, rádoby majiteľ, vystavuje svoje svaly. Dajaký vyslúžilý výpalník, ktorý sa ukľudnil na malý kšeftíček za Košicami. Schádzame dolu cez Bidovce a sme u Vraňare.

Vraňare

Košičanom sa vraví Vraňare preto, že je v meste kvantum vrán. Povráva sa, že v ťažkých časoch si obyvatelia spestrovali jedálniček týmto operencom.

Parkujem v Aupark-u.  Je to kúsok od centra. S batohom naplneným vodou, fernetom a urologickým čajom vykročíme do rozpáleného mesta. Jediný krát použijem navigáciu, ktorá nás navedie na pešiu zónu na Hlavnom námestí. Najprv dáme obed v Kleopatra reštaurácií. Reštaurácia je pomerne veľká, hlavne do dĺžky. Na jej koniec som ani nedovidel. Sedenia má v letných mesiacoch aj vonku. Snaží sa mať egyptskú výzdobu, ale pôsobí trocha gýčovito. I jedlá majú akože orientálny nádych, či iba prílohy? Nakoľko sme mali vybraté len z obedového menu, jedlo sme dostali rýchlo. Menu sa točí týždeň, čo týždeň dokola s menšími obmenami. Slepačia polievka umelá s bujónom. Špagety s mäsom boli v celku požívateľné. Kurací steak s arabskou ryžou a hranolkami bola zvláštna kombinácia. Na rezni a la gordon blue sa asi nedá nič pokaziť, takže vcelku chutil. Domáca limonáda s černicami bola sladká, ale chutná. Otravovali nás žobrajúci Rómovia, ale to je problém mesta, nie reštaurácie. Reštaurácia nijak zvlášť neoslní lokálom ani jedlom. Okrem Rómov, je dnes v meste aj dosť neviest. Farári žehnajú mladým v každom kostole ako na bežiacom páse. Kúpime si lístok na Žigmundovu vežu chrámu sv. Alžbety. Pred 10 rokmi bola pre rekonštrukciu zavretá. Úzke schody a baby idú len v kroksoch. Veľmi opatrne šliapeme a ideme večnosť.  Nie je to tak dávno, čo na veži strašili hasiči a kontrolovali, či niekde v meste nehorí. Doteraz chodí do zvonice zvonár a ručne poťahuje lano. Jeho prácu si vážia tak, že je zapísaný v UNESCO. Z veže a mreže je skvelý výhľad na panorámu metropoly východu. Západným smerom vyčnieva výrazná silueta Steel arény, kde sa pokúsime prebiť budúci rok na hokej (beznádejne). Severozápadným smerom sú internáty vysokej školy lekárskej a nad nimi baňa. Ani som nevedel, že v Košiciach bola magnezitka. V čase jej fungovania boli Košice veľmi špinavé mesto. Na opačnej strane je železničná stanica a park. Mesto obklopené sídliskami Luník, Furča, Ťahanovce. Aké má pekné centrum, okolie je posiate betónovými monštrami. Halu basketbalistiek sme nenašli, baby chytajú závrate, preto sa dlho nekocháme výhľadom na mesto. Zídeme o5 pomaly dolu. Oproti je info centrum. Nájdem tam haluznú pohľadnicu so skomolenými názvami miest. Tatovi kúpim magnetku v tvare zápalkovej škatuľky s obrázkom mesta. Hoci sa vonku hemží námestie svadobčanmi  ideme do chrámu. Ja stojím pri vstupe. Vo veľkolepej stredovekej katedrále sa vznáša taký Pánbožko, že ja začnem naňho snáď aj veriť. Pri mne sa odohrá smiešna scéna. Tatko buchne synátora po hlave, keď si v kostole nedá čiapku dolu. Na to sa prežehná.

Dóm sv. Alžbety

Na Slovensku najväčší boží chrám pojme 5000 veriacich. Zároveň ide o najvýchodnejšiu gotickú katedrálu na svete. Nie je zachovaný tak, ako ho počas storočí postavili. Dokonca nie je ani dostavaný. Kostol má najstaršie špirálové schody na svete a v Európe je iba 5 takýchto schodísk. Najbližšie v Prahe.  Jedinečný hlavný oltár je záhada sama o sebe. Nikto nevie, kto ho vlastne v 15.st. vytvoril. Ako jediný v Európe je dvojkrídlový. Unikátom je i bočný oltár svätého Kríža, jediný celokovový oltár v Európe. Každú nedeľu o 9. hodine sú v chráme, ako na jedinom mieste v Košiciach, omše v jazyku stredoveku – v latinčine. Často spoluúčinkuje aj zbor, ktorý má v Dóme viac než 250 ročnú tradíciu. V Košickom dóme je pochovaný  František Rákoczi . Hrobka i severná veža je prístupná pre turistov.

Dominantnou košického námestia je gotický dóm sv.Alžbety.

Máme čas, zapadneme teda do cukrárne Aida. Neviem ani vypýtať zmrzlinu.Na moju objednávku veľkú jahodovo-banánovú dostanem veľkú banánovú. Mávnem rukou a ostatné porcie nechávam na ženu.  Zjem veľkú porciu umelej banánovej z nejakého kokosového tuku alebo čo. Pôvodne som mal chuť na malú s príchuťou koly. Na to, že sa cukráreň nachádza v samotnom centre metropoly východu, jej úroveň nie je hodna polohy. Cukráreň zamrzla niekde v 90.-tých rokoch. Interiérom aj kvalitou. Ponúkajú 100 druhov zmrzliny, no umelej. Rovnako zákusky. Jedna čašníčka dávala veľkú porciu, druhá malú. Boli teda "vyvážené". Káva ťažký priemer. Košice je krásne miesto, kde chodí veľa cudzincov. Určite si na Hlavnom námestí zaslúži lepšiu kvalitu zmrzliny, či zákuskov. Čo na tom, že je cukráreň lacná. Turisti si za kvalitu zaplatia. Navyše, najmenšej je zle zo zmrzliny. Prejedla sa.  Prechádzame takmer na koniec pešej zóny.  Ocitneme sa v technickom múzeu na malej výstave opálových baní. Navnadí nás na opätovnú návštevu východu. Dáme si čelom vzad a vraciame sa. Nakuknem do podzemia Dolnej brány. Dať takmer 1Eur za vstup skutočne nehrozí. Veď je to len pár metrov. Motáme sa v Aupark v hračkárni, kde si baby kúpia plyšákov za včerajší výstup na Kremenec. V podzemných garážach netuším, kde je auto. Nechávam na polovičku, u ktorej sa zrazu prejaví orientačný zmysel a "voxhóla" rýchlo nájdeme. Výjazd z podzemia je nešťastne spravený. Na vrchu svieti semafor a rozbieham sa do kopca.  Horšie však je, že sa rekonštruuje cesta na Rožňavu. Náhle musím v hlave otvoriť mapu a prekopať únikový plán. Hoci obchádzkové tabule vytyčujú trasu, viac mätú, ako pomáhajú. Blúdim preto po sídlisku Luník. Zapojím teda svoj orientačný zmysel, ktorý bol pri hľadaní auta na parkovisku vypnutý a napokon sa vymotám z džungle. Cez štvorprúdovú cestu míňame letisko po ľavej strane, Pereš, železiarne a sme za Košicami. Takmer po dlhej rovnej ceste ideme západným smerom. Hrad Turňa, Jablonov nad Turňov, Hrhivské rybníky. Cesta sa hadí do kopca, sme na Soroške. Za horským prechodom sa už blíži Maroko. Nelichotivý názov pre juhovýchodnú oblasť našj malej krajiny. MAďari, ROmovia, KOko...i. Autobusová zastávka v Krásnej Hôrke stále stojí na rovnakom mieste. Pred rokmi som na nej nechal foťák. Jeho strata ma až tak nemrzela (bol  len nájdený v USA), ako strata fotiek. Ešte sme si tak pomysleli so ženou, či na zastávke nenechal niekto aspoň fotky a sú tam v obálke doteraz. Zo snívania ma vyrušili cigáni v ceste, ktorí na káre viezli polystyrén. Asi na alebo z hradu. Pred siedmou večer odbáčam do bránky v novej vilovej štvrti v Rožňave. 

Kostol sv.Anny vpravo, v pozadí kostol Nanebovzatia Panny Márie.

Platíme na recepcii hneď pri ubytovaní. 381.60Eur aj s raňajkami. Raňajky nie sú zrovna najlacnejšie. Za 5 dní  6Eur/osoba. Potom sme aj na raňajkách sami. Bývame v novom domčeku. Je tam asi päť domčekov pre hostí. Na jednom konci dvora majú vilu domáci. Na druhom je recepcia a fitko. Oproti našim domčekom je chalúpka, kde bývajú rovnako domáci.  Všetko je čisté, útulné a voňavé.  Okolie lemujú jablone s dozrievajúcimi jablkami. Drahá mi prísne zakázala sa ich čo i len dotknúť. Vzadu je ihrisko s basketbalovým košom. Na voľnú plochu je možné si požičať pingpongový stôl. Domček pre bývanie tvorí predsieň a jedna veľká miestnosť, ktorá je spálňou, kuchyňou i obývačkou zároveň. Páry majú manželskú posteľ, deti sú na rozťahovacom gauči. Kuchynka je plne vybavená. V kúpeľni sú dve umývadlá a dokonca aj automatická práčka. Televízor v obývačke má dve ovládacie skrinky. Jedna je pre zahraničné stanice, druhá pre Slovenské. No vyzerá, že dostupné sú len stanice, ktoré sú zdarma, čiže ich veľa nie je. Alebo som zvyšok nedokázal naladiť. Signál je taký nijaký. Samozrejmosťou je wifi signál pre internet. "Miestnosť je chladená cez steny", konštatuje drahá. Ja by som na to neprisahal, každopádne účinná veľmi nie je. Šachujem s nejakým ovládačom, pokiaľ neukazuje teplotu 40°C.  Sme zdesení, že sa tu uvaríme ako homáre. Ale je to iba záznamové zariadenie. Neskôr na displeji teplota postupne klesne. Chýba klimatizácia, je tu len ventilátor. Cez to všetko izbu je problém vyvetrať a môže sa stať za pár rokov, že sa v nej bude držať vlhkosť. Cítiť to napríklad už v kúpeľni. Každý druhý deň pani domáca vymieňa uteráky na požiadanie a podľa potreby dopĺňa šampóny, či toaletný papier. Hotel ponúka raňajky v podobe malých švédskych stolov. Polpenzia v Rožňave neexistuje. Takéto ubytovanie v Rožňave chýbalo. Kvalitu dokazuje zahraničná klientela ubytovaná v domčekoch. Selfness hotel je momentálne najlepšie, čo do ubytovacích služieb Rožňava poskytuje. Škoda len, že o5 prišli na nápad prilákať lepšími službami turistov na Gemer zahraniční (maďarskí) majitelia a nie Slováci. V blízkom okolí je nákupné centrum i reštaurácia. Na večeru objednávam pizzu v  Micio. Chlapík má zlé číslo,  ale vidím ho stáť pred rezortom. Má šťastie a my neumrieme od hladu. Pizza Slovakia celkom ujde.

Jaskyne

  Česi chodia ráno do Kaufláču. Je zamračené a dusno jak v hrošej papuli.  Kdeže je Vihorlat v lese, kde bolo ráno príjemne chladno. Rožňava je obklopená horami. Zo severu Volovskými vrchmi, z juhu Slovenským krasom, ale je dosť južne.

Vstávame o ôsmej. Pani domáca pripomína Gizku Oňovú. Vzhľadom i maďarským prízvukom. Inak jej už ani nepovieme. Čaká s raňajkami len na nás. Zbytočne veľa nachystala. Dám si jogurt z bio farmy. Baby nárez a mamina praženicu. Trocha si pohneme, aby sme chytili vstup do Ochtinskej jaskyne o desiatej. Cesta trvá pol hodiny. Od hlavnej cesty na Jelšavu je smerom k jaskyni natiahnutý nový asfaltový koberec. No iba k hotelu Hrádok. Ďalej pánboh pomáhaj vyhnúť sa výmoľom. V našej jedinej aragonitovej jaskyni sme za slobodna raz boli. Spomíname, ako sme sem autobusom a peši od hlavnej cesty šli. Budova sa nezmenila, len záchodky sú nové. Prídeme 5 minút pred vstupom, takže stihneme nahodiť "šuščáky" a mikiny. Schádzame dolu po 104 schodoch. Okrem jaskyniarov, ich spočítala aj dcérka. V tmavej, ale o to krajšej diere sme krátko, nejakú pol hodinku. Vyzerá, že sa blíži dážď. Vraciame sa cez rázovitú obec Štítnik s5 do Rožňavy. Na námestí vyberáme peniaze, lebo neviem, ako sa bude platiť v Maďarsku. Motáme sa a čakáme na lavičke Goliáša, či otvoria na poludnie vežu. Ani po 10min. sa kancelária info centra neotvorí. Je nedeľa, pani sprievodkyňa si vychutnáva sviatočný obed. Páči sa mi ako šikovné ruky žiakov ZUŠ namaľovali  nezvyčajnú mapu Gemeru na asfalt. Približuje historické pamiatky a lokality regiónu. Okrem Domice sme hádam aj všetky navštívili. Vybehneme ešte do Tesca kúpiť hlavne vodu. A odchádzame do Maďarska k jaskyni Baradla. Pri Domici sa nezastavím. Pokiaľ sa nedá plaviť na rieke Styx, strata času. Dal som na odporúčanie ľudu a jaskyňa nesklamala. Naši susedia sú lepšie prichystaní na návštevníkov.  V Domici je tiež nejaký rozostavaný komplex budov  a vyzerá, že ešte i dlho bude alebo sa chátrajúc rozpadne totálne. Jaskyňa Baradla-Aggetlek je skutočne tesne za „čiarou“. V areáli je kemping, ale ešte z čias generálneho tajomníka Jánosa Kádara. Malé i väčšie chatky. Niektoré kutice skutočne len na prespatie. Vybehneme najprv do nového infocentra. Slovensky nerozumejú, či nechcú. Zoberiem si leták a kúpim pohľadnicu. Platiť sa dá i v Eur. Pani má špecialnu europeňaženku na mince. Pokladne sa nachádzajú pri vchode do diery. Platobnou kartou zaplatím za rodinný lístok 5800Huf. Je to necelých 18Eur. Čo ma tiež potešilo, neplatí sa extra za fotenie. Maďarskí  jaskyniari si asi uvedomili, že bez statívu je fotenie v prítmí Baradly k ničomu. Dostanem leták v slovenčine. Iróniou je, že mi povie viac ako sprievodca.

 

Jaskyňa Baradla

Aggtelekská kvapľová jaskyňa Baradla je v Európe jedna z najväčších a najkrajších kvapľových jaskýň. Nachádza sa v Aggtelekskom národnom parku. Jej dľžka spolu s bočnými vetvami je až 24 km. Je teda najväčšia maďarská jaskyňa. Jej genetickou sestrou je naša Domica. Prechod medzi štátmi nie je, a tak si treba prejsť obe jaskyne zvlášť.  Rieka Styx však hranice nepozná a z Domice do Baradly svojvoľne priteká. Najväčší a najstarší vchod je pri obci Aggtelek. Poznal ho už pračlovek. V jaskynnom komplexe je jeden z najväčších stalagmitov na svete, okolo 20 m vysoký kvapeľ nazývaný Hvezdáreň.  Svet pod zemou je útočiskom pre 500 rôznych druhov zvierat. Niektoré sú endemické, čiže sa môžu nájsť len v tomto systéme jaskýň. Možno absolvovať až sedem okruhov s rôznou dĺžkou. V jaskyni je výborná akustika a v Obrej sieni sa konajú koncerty vážnej hudby. Aj svadbu je možné dakde v diere mať. Jaskyňa je požehnaná aj našim prezidentom, ktorý sa tu bilaterálne stretol s maďarským náprotivkom.

Vchod do Jaskyne Baradla-Aggtelek.

Južnejšie je tuším ešte väčšie dusno. A lietajú popri nás osy. Staršia panikári ako vždy. Zabehnem do auta po vodu. Krátko pred vstupom sa o5 obliekame. Niektorí idú v sandáloch. Slováci, kto iní. A kráčam zasa za neskutočne páchnucim chlapom. Je ako chodiaca nádoba na bioodpad. I v aragonitovej som sa dusil za kýmsi. Tentoraz je smrad horší a cítiť ho z 2m. Zaradíme sa preto na koniec skupinky, veď aj tak prd rozumieme. Jaskynné kvaple a brčká sú čierne. Vraj od pračloveka a faklí. Mamina sa tejto maďarskej teórii smeje a vyslovuje domnienku, že jaskyňa je jednoducho mŕtva. Malebné jazierka. Odrazy v nich ako keby bola pod nami hlboká priepasť. Vypočujeme si hudbu v koncertnej sieni. Ako býva zvykom odpáli hudobnú vložku Vangelis a Chariots of Fire (rovnakú skladbu sme počuli v gibraltárskej jaskyni). Potom plakala v piesni nejaká maďarská interpretka. Po hodine sme na opačnom konci areálu vonku. Východ bol umelo prerazený.  Vraciame sa do Rožňavy.  Popri ceste je dominantný lom Gombasek. Vyzerá ako ukrojený melón. V Plešivci si idem po hlavnej ceste 90km/h akoby nič. Až keď zbadám tabuľu koniec obce, dôjde mi. V rádiu počujem, že v úseku pri Plešivci často merajú. V základnom tábore nás privíta dážď. Ideme do Pizzerie na námestí. Dám si šalát s kuracím mäsom a pizza chlebom. Poliate je všetko balzamikom. Chuťové bunky si celkom zmlsli. Mama žuje arabský chlieb. Je v ňom vložený celý rezeň. Asi bol kuchár komótny jej dať do vnútra kúsky mäsa. Cestoviny, ktoré chcela poputovali do úst mladšej. Cestoviny v podstate ušli.  Akurát i na Gemeri šetria syrom. Namiesto Parmezánu tanier bol posypaný Eidamom. Špagety staršej s bolong omáčkou štipľavé. Inu, sme blízko hraníc. Platili sme necelých 24Eur. Poobede nejde studená voda. Po vilovej štvrti behá cisterna, za ňou po domčekoch Gizka. I keď sme vychádzali z pizzérie videl som kopu odhodenych fliaš. Večer ju vodári spojazdnia. Drahá skonštatuje, že sú rýchlejší ako doma. Keď už píšem o negatívach apartmánu, čo mi skutočne ide, v predsieni lozia mravce, tapety sú odjebkané ako naša podlaha doma a odliepajú sa, závesy majú opačne namontované úchyty a skrutky. Večer si baby hádžu loptu do basketbalového koša. Keď sa im enronmným úsilím podarí 2x vyslobodiť spoza koša zaseknutá "mičuda", skončia.

 Obrí zásek

   Česi si nedávajú ponožky do sandálov. Je asi skutočne teplo, hoc pod mrakom. V noci došli dajakí amíci. Starší pár. Potulujú sa asi po Slovensku ako Elán po 50 rokoch, lebo sa vozia na vane značky Mercedes až z Lučenca. Všetci si dáme párky. Keď si Gizka toľko robí starosti... Mamine vystrekol kečup na predposledné čisté tričko. Aj na tvár a okuliare. Podobajúc sa na špekáčku v kečupe podotkla, že je skysnutý. Zastavili sme sa v Kauflande na bagetky a paštétu. Zbytočne. Do večera sa sušia v batohu. V pondelok sú zatvorené múzeá i jaskyne, rodinka vychádza do prírody. Za polhodinu sme v Zádieli. Zádielska tiesňava vyzerá z cesty akoby obrím nožom do nej zarezal. Idem na počiatok doliny, kde je parkovisko. Platím 1.5Eur parkovné. Nahodíme karimory a po náučnom chodníku vykročíme tiesňavou. Často zastavujeme a vychutnávame si potok, bizardné skaly, popadané stromy a kvetenu. Ku Zádielskej chate prídeme po poldruha hodine. V okolí je mnoho áut. Vyzerá, že sa dá prísť k doline aj z druhej strany. Okrem asfaltovej cesty, hríbik označuje križovatku mnohorakých turistických chodníkov. V okolí sú chatky, ale vyzerajú opustené.  Dáme radler, baby polievku. Slepačia je pravá. Bez bujónu a s čerstvou zeleninou. Čo by jeden nepovedal na obyčajnú chatu. Sledujem ako sa výčapníčka nezdráha tasať neposlušného syna.  Pri chate poletujú sýkorky uhliarky. Celou cestou nás sprevádza plejáda motýľov. Srdce lepidopterológa by plesalo radosťou. Perlovec, babôčky, čiernobiely očkáň timotejkový i okáň hruškový na strome,  najväčší lišaj v Európe, malé modráčiky a iné očkáne.Vraciame sa 200m od chaty na náučný chodník. Stúpame hore lesom.

Hlboká Zádielska tiesňava s Cukrovou homoľou.

Zádielská tiesňava

Zádielská dolina je najhlbšou tiesňavou na Slovensku. Je orientovaná od severu na juh.  Vytvoril ju potok  Blatnica zarezávajúc sa v mohutných vápencových vrstvách. Riečka vytvára v doline malé vodopády a kaskády. Pri topiacom sa snehu dokáže vytopiť aj celú dolinu. Monumentálne krasová tiesňava je dlhá približne 3,3 km.  Tiesňava je v tzv. Zádielskej bráne zovretá pomerne dosť len 10m a jej vápencové steny dosahujú výšku cez 310 m.  V členitej tiesňave sú pozoruhodné bralá, kolmé steny a skalné útesy, ktoré sú pestré svojou bizarnosťou a mohutnosťou.  V jej horných častiach je vidieť silne zvetrané a utvárajúce sa početné vežičky, medzi ktorými sa nachádzajú úžľabiny. Dolina je v horných častiach zarastená lesným porastom a v dolnej časti prechádza lesný porast do suťovísk. V súčasnosti je v Zádielskej doline asi 120 jaskýň. Nachádza sa tu chránená a vzácna fauna a flóra.  

 Na konci stúpania opúšťa zelená značka  chodník a je tam vyhliadka. Pekne je vidieť osamelo sa klenúť vyrázný skalný útvar prezývaný Cukrová homoľa. Vysoký je 105m a je symbol tiesňavy. Skala je rajom pre horolezcov a rastliny. Dolu rastú na nej horské rastliny, hore teplomilné. Pokračujeme popri opustenom salaši. Za ním začína pršať. Schováme sa pod buk. Prehánka prejde za štvrť hodinky. Ideme lesom i lúkami k ďalšej vyhliadke. Pred ňou je odbočka po novom zelenom chodníku do Hája. Po daždi je dusno. Zo skalnej vyhliadky je pekne vidieť začiatok doliny, rôzne skalné útvary ako Orlia bašta, Zmývač krvi, či Mesačná stena. Kto len na tie názvy chodí? Od druhej vyhliadky je chodník kamenistý. Stromy striedajú nízke porasty a tráva. Lúčime sa s modrou značkou a klesáme strmo dolu. Vibramy bol dobrá voľba, hoci doteraz sme sa iba prechádzali v doline, či po hrebeni. Zádiel, Hrhovské rybníky a lom Včeláre sa nám núkajú na dlani. Za kameňolomom je už Maďarsko. Odkryje sa i výhľad na hrad Turňa. Pred nami sa producíruje krásna zelená jašterica. Šliapať dolu je trocha zdĺhavé. Konečne sa objavujú prvé domy. S5 k autu je pomedzi domami kúsok. V bufete si baby zlízli nanuk.  Ja kupujem samozrejme pohľadnicu. Najkrajšie však už nie sú. Po ceste máme dedinku Hrhov. V jej centre padá najvyšší a najšpinavší vodopád v Slovenskom Krase. Má 14m a tonu odpadu vôkol.  

Okolie Hrhovského vodopádu je posiate odpadkami.

Na Soroške sa suniem 25km/h za kamiónom až mám pocit, že idem dolu. Na obedovečeru stojíme v Krásnohorskom Podhradí.  Čakajúc na poživeň, lovím záber na hrad. Idem až podeň. Reštika pri hlavnej tepne do Košíc je ťažký priemer. Všetko z polotovarov. Mrazená zelenina presolená ako chodník v zime. Vypýtame 4 minerálky a donesie nám 4 poháre po deci minerálky. Doobjednám teda fľašu. Z menu veľa nezostalo, ale je piata hodina popoludní, takže nerobím z toho drámu.  Česká rodinka držgloší a podelia sa štyria o dve porcie. Z toho jednu celú zje viac menej pašik-synátor. Na stredu objednávam vstup do Krásnohorskej jaskyne.  

Lesk a bieda Betliaru

   Česi nikam nechodia. Aspoň nie autom. Chodia sa kúpať na miestne kúpalisko. Baby dostanú ráno od Gizky mafiny v tvare smajlíka. Naivne si myslím, že ich piekla pre vnúčatá a naše sa akože zviezli. No pochybujem, že teta pečie pre celý Kaufland. Dnes je na pláne ďalšia jaskyňa - Gombasecká. Od Rožňavy je na skok. Tesne pred odbočkou k areálu prebehne líška. Okrem jaskyne je v areáli ranč a malý amfiteáter. Kone, detské ihrisko, chatky, bazén. Náučný chodnik obchádzajúci nejaké ruiny. Na lúke plnej odpadu kosí chlapík. Pri pokladni sa dozviem nevídanú vec, že v jaskyni je skutočne tma. Nejde im totiž elektrika. Kúpim si pohľadnicu a otáčame sa nas5 na sever. Prechádzam mestom a zastavím v Betliari. Parkovanie, resp. vyberanie parkovného je neorganizované. Týpek lieta na bicykli a koho nájde, zinkasuje. Obeduje na bicykli, asi aj koná potrebu. Stíham výberčieho a  vraciam sa s5 k autu s lístkom. Park i kaštieľ sú veľmi pekne udržiavané. Ako poslední si kupujeme lístky na jedenástu hodinu. Kniha s peknými fotografiami je len v nemčine. Ani v Betliari nie sú pripravení na nával turistov. Aké prekvapujúce. Kupujem si teda aspoň knižku o Rožňave a okolí. Veľa počujem maďarčinu a nie len tu, ale v celom okolí. 

Betliar a jeho park pripomína malé Lednice.

Kaštieľ Betliar

Jediný pôvodný a nezničený kaštieľ po druhej svetovej vojne na Slovensku. Andrássyovci, čoby majitelia z neho zdupkali pred blížiacim sa frontom v r.1944. Po vojne ho zrekviroval štát a odvtedy nepustil z rúk. Kaštieľ má 50 miestností, len kúpelní je 8. Dnešnú podobu kaštieľ dostal po poslednej veľkej prestavbe koncom 19. storočia za motýľa Emanuela Andrássyho. Našťastie nikto viac nešachoval s artefaktmi a tvoria tak ucelenú zbierku šľachty 18. a 19. st. Po uvítaní sprievodkyňou vo vstupnej hale smerujú naše kroky hore dubovým schodiskom do uvítacej miestnosti. Ukazuje sa v nej bohatstvo rodu Andrássy. Brnenia na parádu, obrazy, na ktorých ani nevieme kto visí, honosne zdobená drevená truhlica. Vedľa je zavretá miestnosť s centrálnym krbom a ústredným kúrením. My však vkročíme do miestnosti kuriozít oproti s lebkou zbojníka Michala Dovca, relikviami, fajansami, presýpacími hodinami zo 17. st. a podobnými akože cennosťami. Prehliadame si ďalšie miestnosti ako prípravňa jedla, herňa, salóniky (Orientálny so stenou z háremu). Všetko je pôvodný nábytok. Zaujala ma nedávno otvorená miestnosť venovaná cisárovnej Sisi. Nikdy Betliar nenavštívila, ale Andrássyovci nemali k Habsburgským ďaleko. V izbe sú vystavené jej osobné predmety a trón Františka Jozefa I. Medzi exponátmi sú i šaty filmovej Sisi - Romy Schneider. Na druhé poschodie prechádzame popri trofejách jeleňov, muflónov a bohvieakých nešťastných zvierat.  Páni sa riadne v okolitých Volovských vrchoch nudili. Na hornom poschodí sú ďalšie hosťovské miestnosti, izba grófky a starej dievky Ilonky Andrássyovej, ktorá sa v 70.tých rokoch minulého storočia už len chodila ako návštevník pozerať, kde vyrastala. Pozreli sme si knižnicu s 20 tis. zväzkami počnúc 15st. Pred knižnicou stojí funkčný starý klavír. Ďalšie menšie, či väčšie salóny s dominantnými sfarbeniami stien a nábytku. Na stenách kopa obrazov. napr. Alžbety Báthory. Sme takmer na konci prehliadky. Navštívime miestnosť pre "fosils", pracovňu a posledná je miestnosť s poistkami. Sprievodkyňa pozdraví "Dovidenia" . Jej hlas a intonácia znie navlas ako s obohratého cédečka. Už bez sprievodkyne nakukneme do prízemných miestností s exponátmi z výprav Andrássyovcov po šírom svete. Japonsko (oblek samuraja), Sudán, Egypt, odkiaľ si dotrepali múmiu Amonovho kňaza starú 3500r. V zimnej záhrade sú vypchaté zvery. Hlava slona pôsobí divne a rozpadáva sa. Napodiv v kúte škriekajú živé papagáje. Na konci nás mladí sprievodcovia nasmerujú k múmii Žofie Szerédy.  Po smrti nemala grófka pokoj a trápil ju zhýralý syn Jozef. Ležiac v rakvi zdvihla pravú ruku, zaťala päsť a rozdrvila jeho spupné srdce, čím ho poslala na pravdu božiu. Prozaickejšie vysvetlenie je, že v nej držala bibliu, ktorá sa vekmi rozpadla. Strašenie nie veľmi zapôsobilo na dievky. Baby niečo napíšu do návštevnej knihy a sme vonku. 

Je horko. Posedíme, zjeme jablko a prejdeme sa po parku k aquaduktu a vodopádu. Park je rozsiahly a s spolu s kaštieľom pripomína malé Lednice. Babám vyhladlo, zapadneme do reštaurácie poblíž parku. Lokál je výsmech slovenským kuchárom. Bohužiaľ, inak sa reštaurácia pri kaštieli nedá nazvať. Veľká, priestranná. Zvlášť je miestnosť pre fajčiarov. I tak sú obrusy prepálené, takže si čašníci s ich rozmiestnením nerobia veľkú hlavu. Toalety priemer. Menu nie je veľké, ponúkajú len zopár jedál. Fajn. No kvantita nezodpovedá kvalite. Maďarský guláš krátko poobede nebol. A nepýtali sme si ho jediní. Nerozumiem, ako z piatich ponúkaných jedál už jedno nie je. Objednali sme si teda slepačiu polievku a bryndzové halušky. Polievka zmes bujónu a čerstvej zeleniny. Nebola najhoršia, ale ani bohvieako chutná. Na kofolu, resp. nejaký miestny fejk, sme čakali, kým narazia sud. Čašník nás upozornil, že si počkáme 10min. Prinesené halušky=čistá katastrofa. Horšie sme na Slovensku nemali. Samotné halušky zemiak ani nevideli. Čistá múka. Hodili sa skôr k perkeltu. Namiesto bryndze smotana. "Čo to má znamenať?", pýtam sa zdesený sám seba. I na veľkosti porcie šetrili. Čašníkov, a pravdepodobne i majiteľov zároveň, len trápilo prečo je dnes málo hostí a kto si čo objednal. No prečo asi? Sedeli sme pri bare, takže sa nedala ich konverzácia prehliadnuť. Odišli sme znechutení a nedali ani tringelt. Kaštieľ a priľahlý park je veľmi krásne a impozantne miesto. Navštevuje ho veľa cudzincov, ale reštaurácia nám, Slovákom, nerobí dobré meno. Poniže je ďalšia Krčma u Krivého potoka, ktorá ponúka slovenské jedlá, ktorá je kvalitou úplne niekde inde. Baby nemajú dosť a dajú si navyše točenú zmrzlinu. Ponáhľam s5 do Gombaseku.

 

V okolí Gombaseckej jaskyne je ranč a amfiteáter.

 Stíhame ešte vstup na tretiu. Dokonca máme ešte čas obdivovať na kameni škodcu Nosánika rýhovaného. Hneď pri vchode do útrob jaskyne sa chladia salamandry. Jaskyniari im dokonca spravili do dvier dieru.

Gombasecká jaskyňa
Prehliadka jaskyne je krátka, asi polhodinová. Okruh je pravý a ľavý. Teda rovnaký vchod aj východ. Dnu pravým okruhom, von ľavým. Každá jaskyňa je niečím výnimočná. Gombasecká brčkami z kalcitu.   2-3mm hrubé brčko vzniká z kvapky vody bohatej na kalcit. Kvapka po čase odpadne a zanechá po sebe malú vrstvičku kalcitu v tvare krúžku. Voda kvapká ďalej a z krúžku sa postupne stáva dutá trubička- brčko. Takéto brčko môže narásť až do dĺžky niekoľkých metrov. Brčko rastie milimeter 6-7 rokov.  Poldruha metrové brčko stojí toľko čo nová Škoda Octavia. Podobné trubičky sú vo Francúzsku. Nepriateľom brčiek sú netopiere. Brčko má len tenkú škrupinku a stačí prelet popod kvapeľ a prúd vzduchu ho zhodí . Sprievodca nám jedno ukázal z minulého roku.  Ako v každej poriadnej jaskyni i v Gombaseckej jaskyniari hľadajú inotaje. Snehulienka a 7 trpaslíkov aj s domčekom, mrkva, gombasecké klobásy, špagety so syrom, srdce, slanina, petržlen, kazateľnica (tá je v každej jaskyni). Pred dvoma rokmi objavili v jaskyni konkurenciu aragonitom v Ochtinskej.  O 10 rokov možno budú nové dómy prístupné pre verejnosť. 

  Moje neskoršie tvrdenie, že i hrady sú každý iný a prečo ich nenavštevujeme, neobstálo v pléne. Jaskyne sú teraz v kurze. Vyjdeme von do spoteného leta. Jaskynný chlad nám nestačil a napriek pokročilej dobe ideme na kúpalisko do Rožňavy. I po 16h platíme plné vstupné. Návštevníka víta krásny nový vstup s pomaľovanými rybičkami na stenách. Za ním bublina nadšenia spľasla. Ale naveľa vcelku sú bazény i okolie čisté. Okolo bazéna behá chlapík a Fixinelou čistí okraje vstupu. Chlórová voda až oči štípu. Akurát šatne sú mokré a WC smrdí. Tam už ruka čističa nesiaha. Pri vode sme asi dve hodiny. Našiel som 2Eur pod stromom. Zákon zachovania obehu peňazí neúprosne platí a na druhý deň ma minca nečakane opustí. Nedostavaná je krytá časť kúpaliska. Zostali len ruiny. Večer mám neodolateľnú túžbu hrať ping pong, ale Česi Octaviou priklincovali stôl v rohu. Od Gizky vypýtame sušiak na deku. 

Kúpalisko v Rožňave má viac ako 35 rokov a podobne ako v Piešťanoch existujú rozsiahle vízie jeho rekonštrukcie.

Podzemné dobrodružstvo

    Česi konečne vytiahli auto a niekam šli. Pomerne skoro, už pred deviatou ráno. Najskôr asi kúpať sa. Na turistov veľmi nevyzerajú. Amíci raňajky do postele alebo si kúpili raňajky v Kauflande. To sa mi ale nezdá. Dnes Gizka namočila chlieb do vajca.  Aj pani domácej strieka skysnutý kečup. Baby i cereálie. V Rožňave odhaľujú na múzeu baníctva bustu maliara Kalmana Tichého. Kamery, miestni novinári, lokálni poslanci a mestskí policajti. Parkujem pri Tesco. Odtiaľ je kúsok do centra a je to "zadara". Ideme na strážnu vežičku. Predtým v info centre kupujem pohľadnice. Teória o delovej guli vo veži sa mi nezdá. Premýšľajúc nad delovou guľou si drbnem hlavu o zárubňu. Podľa stavu odredosti zárubne nie som jediný. Vyhliadka z veže je impozantná. Na severe Volovské vrchy. Pod nimi pomerne veľká nemocnica sv.Brambory. Na juhu Silická a Plešivecká planina. Smerom na Košice Soroška. 

Strážna veža v Rožňava mala najpresnejšie hodiny v Rakúsko-Uhorsku.

Po Rožňave je v pracovný deň všade kopa cigánov. Postávajú, šmelia, predávajú brusnice. Vrátime sa do Tesca, pozeráme záhradné rukavice. Napokon nekúpime a urobíme dobre. V Krásnohorskej Dlhej Lúke nás čakajú jaskyniari. Návšteva poslednej diery v Slovenskom krase je vrcholom našej dovolenky na Gemeri.  Pri penzióne Jozefína platím za parkovanie 1Eur. Penzión asi nie je žiadne terno, tak prečo nezarobiť na návštevníkoch jaskyne? Keď neprší aspoň kvapká. V areáli majú jaskyniari Minotaurus kanceláriu. Zaplatíme za nás štyroch 36Eur. Fasujeme overaly a prilby. Deti karabíny. Sprievodca vyberá kombinézu podľa veku, nie výšky, čo nie je zrovna najefektívnejší spôsob. Máme dva kožené vaky, kde nahádžeme veci. Obujeme vibramy, teplé veci do vreca. Cez dedinu poza štadión šliapeme k jaskyni. Popri starom mlyne do lesa. Hore v hore rúbu drevo.  Už sa zdá, že sme pri jaskyni, ale to je len svätostánok. Po asi poldruha kilometri, za potokom Buzgó, ktorý vyviera z jaskyne sme na mieste. V altánku sa prezliekame. Nejde mi dať kombinézu. Totiž obe ruky musia ísť na raz do rukávov. Chce to cvik. Je mi tesná. V červenom jaskyniarskom obleku vyzerám ako prerastený kojenec v dupačkách. Ideme ôsmi v prvej skupine. Ďalší šiesti v druhej. Nasadíme prilby. Sprievodkyňa Mirka (v druhej skupine je Vlado) zapne baterky a vchádzame dnu. Pri vstupe necháme vaky. Škoda, že nemám fotoaparát. Mirka nás krátko oboznámi s jaskyňou.  

Krásnohorská jaskyňa

Dolomitová diera zavŕtaná v Silickej planine bola objavená po 10 rokoch výbuchov dynamitu a emócií jaskyniarov v r.1964. Sprístupnená pre obyčajných ľudkov bola po dlhých 40.-tých rokoch. Ako iné sprístupnené jaskyne, i táto má niečo navrch.V prvom rade známy kvapeľ rožňavských jaskyniarov. Tento sintrový útvar je vyšší ako 9 poschodový barák. Pod ním sú dva zrútené. Má 2000t a odhadom, podľa veku spadnutého kvapľa, má 8 tisíc rokov. I rožňavský čaká pád do hlbín a jaskyniari každú sezónu vyzývajú boha jaskýň nech vydrží. Hoci nie je najvyšší na svete, kvapeľ má dva unikáty. Úctyhodnú výšku  na to, že je  v miernom pásme. V tropickom podnebí sú vyššie. V Číne napr. viac ako 70m. Druhý je rýchlosť rastu.  Polovička mi neskôr povie prečo neanalyzujú molekulové zloženie a kryštalickú mriežku. Nerozumiem tomu. V druhom rade je v jaskyni nový kvapľový útvar heliktit. Videli sme jeden.  Trasu dlhú 450m absolvujeme ako akciu speleológov, čím je prehliadka atraktívna.  Ukážu nám dve sály z ôsmich. Občas jaskyňu zaplaví voda Bozgó. Naposledy v r.2010, keď pryšťala von dverami. Odvážlivci sa v jaskyni niekedy i  potápajú. Objavovanie jaskyne stále pokračuje. Zďaleka nebola ešte celá objavená.


Najmladšia ide prvá, istí ju sprievodkyňa. Potom staršia, ktorú istím ja. Mamina posledná za Samom a jeho otcom. Vzadu nejakí speleologickí Česi. Zakrátko sme pri oceľových lanách. Baby sa istia. Sprievodkyňa drží malú za opasok a pomaly sa posúvajú vpred. Pretraverzujeme postupne všetci. Samozrejme prechod ponad potok by sa dal vyriešiť aj inak, ale ide o zážitok. Pokračujeme úzkymi štrbinami po drevených lávkach, kde sa vysoký 2m chlap zasekne a panikári. Cúva a ide bokom. Ženu zablokuje, šmykne sa i ona a zostane jej na pamiatku modrina na nohe. Ideme cez Veľký kaňon, kde sú steny vysoké až 45m. Rebríky  a reťaze. Najprv dolu potom hore. Na reťaziach pomáha baby dať dolu i Vlado. Miestami je voda hlboká 3m. Hladina je taká pokojná, ako keby v nej voda ani nebola. Liapeme sa po skalách, baby sa istia. Šmýka sa. Trasa je 450m dlhá a ide sa tam i s5. Vidím i odbočku do zakázanej časti a pri nej batohy. Nie sme tu sami. V druhej sale, v Sieni obrov, je on. Čakáme na 2. skupinu. Nasvietili ho. Po výklade Vlada sme sa otočili s5. Mirka žartuje, že kto si nebuchol prilbu alebo inak sa neudrel akoby v jaskyni ani nebol. Netuší, že jej o chvíľu stuhne krv v žilách. Po poslednom zlaňovaní sa Samo odopol a potkol na lávke. Už som len videl ako padá do vody. Nebola nejak hlboká, možno pol metra, ale studená. Šiel som k nemu a pomohol ho vytiahnuť. Sprievodkyňa ho ukľudňovala, ale bála sa viac ako on. Jeho tato tiež vhupol na lano a rozkýval ho. Sprievodca ho "hamarkoval", aby nespadol tiež. Našťastie traverz je blízko východu, takže Samo mokré šaty rýchlo zhodil zo seba. V altánku sme sa zasa vyzliekli. Pomohla mi žena, umyli ruky v potoku a šli do penziónu k autu. Cestu nám skrížil prvý a posledný krát Rožňavský TGV. Premýšľame kam na obed.  U Jozefíny nič. Nanajvýš pivo a horalka. Riskneme znova Betliar. Tentoraz parkujem dole pri hlavnej ceste. Už minule nám padol do oka Hostinec pri Krivom potoku a jeho ponuka. Ochutnali sme gemerské gule. Sú to mäsovo zemiakové gule s kyslou kapustou a oškvarkami. Výborné. Rovnako chutili makové halušky s malinovým džemom. Čiernohorský rezeň s cestíčkom s nastrúhanými zemiakmi. Žiadne podfuky z prášku. Konečne reštaurácia ako má byť: rýchla a kvalitná. Dávam ju na úroveň so Zbojskou pri Brezne. Dojem z jedla trocha kazila stoka ústiaca do potoka. Zvykli sme si. Maznajúc sa s guľkami sledujem týpka ako lieta na bicykli a vyberá parkovné. Rozhodneme sa ísť na Dobšinskú Mašu. Je to vyše 30km od Rožňavy. Prechádzam cez Vlachovo, ktoré spomínala v kaštieli sprievodkyňa v súvislosti s narodením nejakých Andrássyovcov. Ďalšia dedinka je Gočovo, kde sa narodil Jur Hronec. Niečo mi jeho meno pripomína. Potom mi svitlo. Rovnaké meno nesú internáty na Bernoláku v Hovadove. V Nižnej Slanej vidím rozpadnutý podnik Siderit pripomínajúci bojové pole po prechode frontu. Obec je prakticky vyľudnená.  

Sideritové bane

Minerál siderit má v sebe takmer polovicu železa. U nás bol jedinou rudou, z ktorej sa dalo vyžmýkať železo. Ťažba pokrývala asi 11 % domácej spotreby. V Nižnej Slanej bolo najdôležitejšie ložisko sideritu na Slovensku. Vysoké pece zahoreli prvý krát v roku 1975, hoci nejaká pec Etelka (vraj sú snahy o jej záchranu, ale doposiaľ nie je ani pokosená burina v jej okolí) stála v obci už od 19. st. V r.1996 prebral bane ukrajinský majiteľ. To bol začiatok konca spracovania železa v Nižnej Slanej. Posledný úder v smrteľnej agónii Sideritu prišiel v r.2008. Smrť dvoch baníkov len urýchlila nevyhnutné. Bez práce zostalo 600 ľudí. Ostali iba Rómovia, ktorí bývajú v nízkych činžiakoch popri ceste. "Neprispôsobiví" sa prispôsobili a sú zamestnaní rozoberaním budov a predajom železa. Až tak, že museli zamurovať vchody do štôlní. Ani to nepomohlo. Polícia teda akože dáva pozor. Hoci má obec už banícku slávu za sebou, raz ročne si zbytok usadlíkov tradície pripomína.


Cestou tak vidíme odvrátenú tvár našej krásnej krajiny. Ešte horšie žijú cigáni pred Dobšinou. Chatrče a kopa deciek vešajúcich sa na idúcu dodávku. Ale zato majú v Dobšinej novu hasičskú zbrojnicu a čistiareň odpadových vôd. Krútim volantom ako o život a šplháme sa s Voxhólom cez serpentíny hore na Dobšinský vrch. Idem najprv do časti Dediniek Dobšínska Maša. Tabuľa upozorňuje, že sme v Slovenskom raji. Ale tam je len jazierko, ktoré oddeľuje železnica od priehrady. Otáčam sa do Dediniek. Na parkovisku pred hotelom Priehrada ma o pol piatej zinkasuje. 2Eur, čo som včera našiel na kúpalisku. Boľševický hotel má len novú strechu a ryžuje na parkovisku. Paralela s Jozefínou. Na sústredení je v ňom mládež z TJ Lokomotíva Košice a pobehujú v rámci tréningu. Okrem toho na lúke pod vlekom kempuje mládež. Baby sa omočia v kalnej vode priehrady, zlížu zmrzlinu, ja čosi pofotím, nezabudnúť na pohľadnice a odchádzame.  Cestou s5 stojím na dvoch vyhliadkach.  

Priehrada Palcmanská Maša a obec Dedinky v Slovenskom raji.

 

 Posledný večer máme zmontovaný ping pong stôl. Vyše hodiny drtíme loptičku. Mamina kúpi ovocie a víno. Pripili sme si na koniec dovolenky a šťastný návrat domov. 

 

Cestou

Česi sa opekajú pred domčekom, my budeme dnes v aute. Namiesto opaľovacieho krému sa asi posypeme grilovacím korením. Amici sú, zdá sa, fuč. I my balíme, resp. len mamina. Ja idem pešo do centra po pohľadnicu Krásnohorskej jaskyne. Bez nej neodídem. Pánovi vedúcemu som podozrivý a pýta sa, či zbieram pohľadnice. I on vraj kohosi pozná. Je desať hodín a 29°C. Demoverzia krematória začína fungovať. Krátko po desiatej hodím kľúče od apartmánu do schránky a odchádzame. Pepíci zostávajú. Zastavíme sa v Kaufland a kúpime vína Ostrožovič a niečo pre sesterničky. Trielim najprv na juh. Tornaľu obchádzam cez akýsi náznak rýchlostnej cesty. Za mestom sa stáčam na západ. Prechádzam okrajom Rimavskej Soboty. Všade sú "žochari" a ich autá premávajú aj v okolí.  Stará tatra funí do kopca a blokuje cestu. Kto iný by v nej bol, ak nie vodári. Už len tí užívajú výdobytok kopřivnickej firmy z 20.st. Pokračujem ďalej na Lučenec, kde vidíme nový aquapark Novolandia. Baby by aj pristali sa okúpať, ale veci sú zahádzané dakde v kufri auta. Obraciam sa na sever. Krásne vidieť Haličský zámok, prechádzame Lovinobaňou. Na konci sú ďalšie trosky hutníckej firmy Lovinit. V dedinke pod horou, Mýtnej, hubári si vykračujú s plnými košíkmi. V Kriváni si šiniem takmer 80km/h. Žena dostane nápad vyfotiť sa pred tabuľou obce. Rodinka na Krivani= 10. cieľ splnený. Vracať sa však už z rýchlostnej cesty nebudem. Detva ukrytá za protihlukovými stenami, zo zámku Vígľaš vidieť len strechy a je koniec mini rýchlostnej. Odnikiaľ nikam. Kedy bude napojená na R1? Cez celý Zvolen a potom už len smer Nitra. Obedujeme u Hoffera. To je istota kvality i slušnej porcie. Je pol druhej. Baby pizzu, ja ľahký obed tresku so šošovičným šalátom a hriankami. Mamina kurací rezeň so špenátom a ryžu. Za necelé dva týždne sme prešli kus našej krajiny a nebehali 1500km.  Posledný úsek je svokre vyzdvihnúť morča Tofi. Prežilo, naopak. Babka ho vykŕmila. Keď videla, že stále žere. I večer jej dávala. Smiali sme sa nad tým, ako si ju ochočovala. Najprv opatrne pchala ruku do klietky. Dedo len mudroval, ako ju má pritlačiť o dvierka, keď čistí klietku. Keď však prišlo na vec, dedo zmizol. Inak na západe nič nového.  Horí hotel Slovan a sesternička je infekčne chorá.

Hrad Krásna Hôrka sa rekonštruuje už 6 rokov.

Exoti na východe

Názov expedície: Putifár


Koňare

Pre väčšinu “západňárov” končí východ vo Svite, najtiaž v Ždiari. Keďže podľa bývalého premiéra ďalej už aj tak nič nie je, chceli sme to NIČ vskutku vidieť. Výlet do končín, kde aj medvede dávajú dobrú noc rusky sme plánovali od začiatku roka. V polovici mája sme už ako tak vedeli, že pôjdeme na Zemplín a Gemer. Týždeň pri Ukrajine, pár dní na dosah Maďarsku. Začal som hľadať ubytovanie v okolí Sniny a Rožňavy. Pre 4 ľudí je nájsť apartmán ako vždy problém. Nakoniec ma namotal Vihorlat rezort. Propagáciu má teda p.Jurpák zmáknutú na výbornú. Že vlastne ide o turis. ubytovňu pre deti, kde sa v 80.-tých rokoch zastavil čas, sme netušili.

Mamine zdravotné problémy zbrzdili trocha náš odchod. Opálové bane počkajú. Či ich navštívime skôr ako bude hotová diaľnica? Vyrazili sme o 9.30h. Morča sme hodili na krk babke. Premávka napriek sobote bola plynulá. Iba pred Ružomberkom sme trčali v kolóne nejakých 5 minút. V opačnom smere boli kolóny oveľa horšie. Autá stáli už od Bešeňovej. A na výstavbe diaľnice mŕtvo. Prvý stop za Dechtármi. V bezpečí auta sledujeme búrku v Tatrách. Nás minula iba okrajom pri Levoči. Babám ukazujeme, kde sa čapuje Baldovská minerálka. Hneď za žriedlom sa otvára silueta našej najväčšej zrúcaniny Spišského hradu. Prechádzame popod ním. Diaľnica sa preruší v diere zvanej Branisko. Vnoríme sa do cestného tunela, ktorý bude ešte dlho najdlhší na Slovensku. Na začiatku Prešova sú práce na obchvate v plnom prúde. Parkujem pri chátrajúcej boľševickej budove 500m od centra. Kedysi dom služieb, dnes prázdna, kazí vzhľad. Ktosi kúpi oceľovo betónovú obludu? Cez víkend sa dá v centre parkovať aj bližšie, väčšinou je parkovanie zdarma. Okolo synagógy vybehneme hore. Ja sa vrátim k autu uistiť sa, či je zamknuté. Žena ma vie vždycky strašne zneistieť otázkou, či je zamknuté. Všíma si to i staršia a mám tak druhé oči, ktoré sledujú, či som zamkol. V Prešove vrcholí stretávka svatuškárov pod nevinným názvom Národné stretnutie mládeže. 67 stánkov so škapulármi, koncertné pódium, bazén s vodou na skúšku odvahy. Je tu viac svätosti jak vo Vatikáne. Od tej dobroty   Keď som videl Ultras, ako sa húpu v rytme nejakej spirituálnej pesničke, rozmýšľal som, či sa naozaj tak úprimne radujú alebo je to pretvárka. Na druhej strane iné radosti celibátnici asi nemajú. Nechápem to, bola by ich odpoveď.

Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove.

Baby zanechali odtlačky chodidiel na plachte. Veža kostola nedobytná. Info centrum tiež.

Je dosť pokročilá obedná doba, hľadáme reštiku. Na námestí nehrozí. V jednej bočnej uličke Floriánova tuším je sieť reštík. Čínska, vietnamská, Staré dobré Mexiko, turecký kebab, jadranská zmrzlina.

Napokon sme zapadli do kombo lokálu U Floriána. Spojený penzión, cukráreň a piváreň dokopy.

Okolo nás chodili pánbíčkári, kde mali poniže vývarovňu.

V čase nášho príchodu sa v jej útrobách konali dve oslavy. Preto sme chvíľu dlhšie čakali na jedlo. A na toalety sme chodili okľukou, aby sme nerušili akciu. Personál sa za dlhší čas obsluhy ospravedlnil. Slepačia polievka bola fajn, žiadny bujón, ale skutočný vývar s čerstvou zeleninou. Druhé jedlo ťahalo za kratší koniec. Cestoviny boli ochutené bambino syrom. Rezeň na prírodno bol utopený v nejakej vodovej omáčke. Cena bola vcelku primeraná kvalite. Toalety čisto udržiavané.

Baby si na dôvažok dali umelú zmrzlinu. Z tejto ulice podnikajú za 4Eur výlety mikrobusom tzv. Prešovskú 49. Ja som si vzal leták. Nakukli sme doň a bolo rozhodnuté. Vodárenská veža. Nie je ďaleko od centra, asi poldruha kilometra. Vstupné 1Eur. Doznal som i svojej slabosti, pohľadníc. Drahá ukazuje ako sa lezie na vyhnívačku. Hovorím nech sa nezj..e. Na poslednom schode sa tak stane. Výhľad je odtiaľ fantastický. Na severe vidieť oba hrady Kapšianksy aj Šariš.

3h sme strávili u koňarov. Pokračujem ďalej na východ popri letisku Netuším prečo je dvojprúdová cesta až do Kapušian. Vraj sa používala na pristávania lietadiel. Naposledy v r.1968.

Prechádzame cez Hanušovce nad Topľou. Rád by som videl železničný viadukt, ktorý hrkoce ľuďom bývajúcim pod ním. Je však niekde mimo hlavnej cesty a miniem ho. Blížime sa k prvému cípu trojuholníka smrti. 

Trojuholník smrti

V okolí Michaloviec, Humenného a Vranova nad Topľou je najvyšší počet rakovinových ochorení na celom Slovensku. Dopad na zdravie východniarov mali podniky ťažkého chemického priemyslu na Zemplíne: Bukóza vo Vranove n.T. – Chemko Strážske - Chemlon Humenné. Topľa penila a smrdela pod Bukózou. O Strážskom kanáli ani nehovoriac. Tuhý odpad sa len jednoducho zahrabal pod zem. Dlhé roky verejné tajomstvo, pretože podniky zamestnávajú množstvo ľudí a ľudia nemôžu byť bez práce, hoc za cenu vlastného poškodenia zdravia. V r.2013 nakrútil r.Z.Nagy dokument. Hoci podnik v Strážskom, či vo Vranove je polomŕtvy (Chemlon skrachoval), oblasť zostáva stále environmentálne najviac zaťažená.

Ani k hradu Čičava za Vranovom baby nenahovorím. Pod ním, v Podčičave sa už stáčam doprava na Humenné. V centre Zemplína trocha chaosím. Treba sa zaradiť do správneho pruhu. Problém tam mám ešte aj cestou domov.

Všade vidíme veľa bocianov. Majú tu lepšie podmienky, dostatok potravy. Nie je dedina, kde by nebolo aspoň jedno hniezdo na stĺpe. Ubehnú ani nie 2h a sme v Snine. Tankujem na jedinej pumpe, ale veľmi lacnej. Za mestom odbočím doprava na Sninské rybníky. Hore, potom zasa dole cestou. Veľakrát počas pobytu ma cesta ťahá k rampe. Ešteže mám navigátorky a vidím len mávať pred nosom ruku, kade odbočiť. Menší tankodrom a som na hornom parkovisku pri Vihorlat rezorte. Rezort je trocha nadnesený názov. Trocha viac. I nápis na „rezorte“ hovorí, že je to detské rekreačné zariadenie. Budova pamätajúc Husáka. 

Detské rekreačné zariadenie Vihorlat.

  V prvom rade ideme na recepciu. Je sobota večer a vchod je zavretý. Ideme cez ubytovňu. Volám majiteľovi. Vydáva večere. Že niekoho pošle. Príde sympatická blonďatá slečna. Na konci budovy je veľký apartmán, kde nás zavedie. Dvere sú zvnútra i zvonku. Chvíľu trvá, kým sa naučím zvnútra zamykať. Zámok je však najmenší problém. Oveľa väčší je všadeprítomná vlhkoba a z toho prameniaci zápach. Pavúkov aj komárov sme sa zbavili. Najradšej by sme sa zbavili aj starého nábytku. Len medzi posteľami je 5cm medzera. Všetok nábytok je v retroštýle socialistického nábytku. I vodovodné kohútiky sú ešte klasické točky.

Oblečenie teda zostáva v kufroch. Aspoň kúpelňa je nová. Zatuchliny sme sa zbavili pálením vonných sviečok a vypitím fľašky vodky (malej) s pivom z Tesca. " Vodku by mala hradiť zdravotná poisťovňa. Veď ide o moje zdravie", konštatujem. Nákup takmer ako domáci. Sviečky nemajú veľký efekt. Koberec tiež nepridáva na odstránení zápachu. 

Takúto spálňu si rodičia kúpili začiatkom 80.-tých rokov min. storočia.

Po celodennom pachtení je načim sa umyť. No nejde teplá voda. Dám si štamperlík vodky a zavolám majiteľovi. Zase, že kohosi pošle. Asi za trištvrte hodinu mi volá údržbár, že bol vyhodený istič a teplá voda o chvíľu bude. Sprcha i tak poriadne nefunguje a márne bojujem s ventilom prepínajúcim na hadicu. Zostane takto striekať zhora iba pevná ružica.

Sme blízko ukrajinských hraníc. Prvý TV kanál čo naladím je v ruštine.

29.7.

Ráno ma prebudí vrčiaci autobus. Detský tábor Zornička z Moskvy sa naloďuje po dvoch týždňoch na cestu domov. Kedysi pred anexiou Krymu sem chodili decká častejšie. Dnes sa rodičia boja a sú na Vihorlate len raz v lete. Na raňajky nám zhovorčivá kucháročka Marka otvorila okienko na výdaj stravy ako na intráku. Sedeli sme jediní v sále. Prvý a posledný deň.

Praženica s párkami a presladený čaj. Molodci potrebujú na cestu veľa síl. Marka prišla oznámiť , že večeru sa im pre 4 ľudí nechce variť. Vcelku ju chápeme a hovoríme, že nie je problém.

Nakukneme do štandardných izieb. Vyzerajú krajšie, lebo sa upratujú častejšie, ale majú horšie sprchy. Stav ženy sa nezlepšuje, a kým pobožní východniari kľačia pred sninským oltárom, my sa modlíme k doktorovi na pohotovosti, aby vyliečil našu drahú. Príjemný lekár jej predpíše atb. Dnes zostane ležať, ja zoberiem deti na prírodné kúpalisko. Dlhá rada pred vstup na dobrých 20min. Skvelý počin mesta, keď vymysleli a pretvorili staré kúpalisko na prírodné, kde rastliny čistia vodu. Nemajú síce bohvieakú účinnosť, ale bio je dnes v kurze. Po starom bazéne zostala len diera. 

 

Sninské rybníky.

 

 Vstupné nie je veľké. Do 14h alebo od 14h je možnosť kúpiť iba poldenný lístok. Jednotlivé vstupy sú označené farebnými náramkami. Samozrejmosťou je požičanie lehátka. Areál je pomerne veľký. Dostaneme náramok a môžme si hľadať miesto na deku. Je nedeľa, ľudí je na ploche veľa. V strede je umelý trávnik s potôčikom, kde si ľudia chladia fľaše. Samotné kúpalisko tvoria 3 odstupňované bazény. Najhlbší má hĺbku 3m. V strednom s hĺbkou do 1.5m je tobogan a šmykľavky. Vôkol stromy, stánky s jedlom a pitím. O bazény sa stále niekto stará. Vidím pobehovať tety so sieťkou loviac špinu. Z dlhých mol sa skáče, hoci je to zakázané. Plavčík nič, ale šľapky na umelej tráve už vadia. Dievčatá si nájdu kámošky Lili a Elišku. Vidím prichádzať búrku. Je evidentné, že príde, i tak je rad pri vstupe. Babám dám chvíľu, nech sa okúpu. Ja všetko zbalím. Akonáhle baby vytiahnem, začne liať. Schováme sa pod búdu. Dážď našťastie rýchle prejde a znova rozložím deku. Okolo 15h definitívne odchádzame. Deťom som kúpil bublinkovú, či guličkovú zmrzlinu. Drahá je jak šľak. Pri kúpalisku je info centrum. Ako som sa dozvedel,

Väčšinou zatvorené. Vedúca má totiž ďalšiu kanceláriu aj pri bazéne ako plavčík a v pokladni na kúpalisku. Malé aj veľká žena zhltnú chlieb s paštétou. Nie je tu naša televízia. Nevidíme Sagana. TV ma navlas rovnaký ovládač ako mala naša Orava. Hlasitosť sa v priebehu vysielania logaritmicky mení od normálnej po ticho.

Idem sa s malými ešte prejsť poza búčky. Doslova. Hľadáme vyhliadku kdesi pri asfaltke za rezortom. Hľadám tiež relaxačný chodník, ale márne. Nikde nič a už ich blúdenie nebaví. V lese a nájdeme zopár mravenísk, kozákov a dubák. Aspoň čosi. Kým blúdime mamina objedná pizzu. Majú jednu veľkosť. Trvá viac ako hodinu, kým príde, ale v nedeľu večer zaviesť dve pizze kdesi mimo mesto sa ani nediví. Je chutná a lacná, oplatilo sa čakať. Večer sú baby v bazéne, ako keby nemali dosť vody. Dám si fernet a dobrú noc.

-mila kucharocka.sesternicu v pn,

-rómovia hovoria medzi sebou slovensky,

30.7.

Ranné ticho prerušia o 6h drevorubači. Raňajkujeme a teta umýva dlážku. Dievčatá majú studenú misu, ja džem. Idem za tetou upratovačkou. Popíjajú na terase kávu. Vypýtam vrece na smeti, „toaleťák“ a rohožku do kúpeľne. Pani upratovačky sa do našeho bytu, ako apartmánu hovoria, bez dovolenia neodvážia. Mamina sa cíti lepšie, skúsime ľahšiu turistiku. Ideme do Nesvadbova. Dedinka známa z telky, keď sa starosta Zempl. Hámrov, ako sa oficiálne obec volá, pokúšal zvýšiť populáciu akciou, ktorá mala za cieľ popáriť mladých ľudí. Zábava bola totálny prepadák, ale nedávno svila iskrička nádeje na prežitie dediny a jeden protagonista filmu uzatvoril sobáš. Potiahnem autom až ku kameňolomu. V info centre spoznám slečnu s Reštartni sa. Minulý rok vyhrala bicykel. Ona si ma nepamätá, ja však jej spontánnosť pri vylosovaní jej mena nezabudnem.  Kúpim mapu Polonín a pohľadnicu.  Ľahšia cesta ide po žlto značnom chodníku.  Tabule upozorňujú na vojenský priestor Valaškovce. Turisti i hubári si vydupali u vojakov jeho sprístupnenie. Po ľavej strane nám hrmoce a práši kameňolom. Vyše hodinky stúpame k sedlu Tri table. Dcérka nás zabáva príhodou zo školy, keď spolužiak na prírodovede na otázku, čo je flóra, odpovedal, že maslo. V sedle chvíľu odpočívame v sedle obklopení veľkými žltými kvetmi kamzičníka rakúskeho. Inde po ceste sme kvet podobný menšej slnečnici nevideli rásť.

Umelé cukríky Jelly beans dodajú energiu a prudko klesáme dolu k Morskému oku. Podcenili sme obuv. Ideme iba v teniskách a odnesú si tvrdý podklad zemský. Najmenšia dokonca niekoľkokrát padne. Naš najväčšie sopečné jazero Morské oko nič extra.
Morské oko
 

 Malebné zákutia, jazero je čisté, okolie pekne udržiavané. Na západnom brehu je malý kaštielik, ktorý je možné si prenajať. Na severnom brehu je zasa turistická chata a bufet. Hranolky, klobása, pivo alebo kofola. Rýchla klasika pre občerstvenie, ktorému neodoláme. Čo ale mňa sklamalo, Žiadne pohľadnice ani nálepky. Nejaký pán sa tiež pohoršuje, že nie sú pohľadnice ani nálepky. Ukazuje knižku nálepiek. Chata celkovo pôsobí zanedbano a ošumelo. Vstávame a vraciame sa zasa hore do sedla. Vidíme zaparkovaný kočík za stromom a pod sedlom i bicykle. Niektorých ľudí neodradí nič. Ani žaby. Na zemi mrká na nás skokan hnedý, ďaleko od vody. A to sa nám páči. Po hodine sme pod skalami. Vulkanické skaly sú pozostatkom sopečnej lávy Vihorlatu. Majú sympatické meno Dejky. Po železných schodoch vyjdeme hore najprv na Malý kameň. Mama nájde obrovský dubák. Bude ho teperiť až do ubytovne. Na dejke príjemne fúka. Poletuje veľký perlovec, občas očkáň. Príroda sa ako tak spamätala z ničivého požiaru v r.2015. Malý odkrýva impozantné výhľady na Morské oko, ukrajinské i naše Poloniny a Vihorlat. V diali sa leskne hladina nádrže Starina.  Po povinnom foto zídeme dolu a o5 po železných schodoch na Veľký kameň. Pod nami je mesto Snina a Nesvadbovo. V pozadí Laborecká vrchovina a slovenské Poloniny. Na vrchole je i železný kríž. S mladšou sa zatúlame smerom na juh, kde rastú i čučoriedky. Spod zeme často trčí tráva, endemit kostrava. 

Riskneme ísť dolu zeleno značeným chodníkom, hoci vieme, že je strmší. Naozaj po križovatku s modrou značkou ide strmo dolu. Čas až tak veľmi neušetríme. Možno 10-15min. Nejdeme celkom po zelenej značke, ale cestu si ešte viac skrátime po banskom náučnom chodníku. Baby oddychujú pod altánkom, ja vybehnem poblíž kameňolomu, kde je malý skanzen s vláčikom. Veľmi sa nezdržujeme, tešíme sa na ochladenie spotených tiel v bazéne Vihorlatu. V rezorte sú detskí tanečníci z Košíc. Zapĺňajú sa i chatky. Ležím si na lehátku a vychutnávam okolitú prírodu. Nad hlavou krásne zafírové nebo. Nelietajú ani dopravné lietadlá v tejto bohom zabudnutej krajine. Pri kraji bazéna sa osmeľuje napiť vody žltochvost.  Idylka trvá krátko a pred pol siedmou „zvonia“ na večeru. Sadneme si medzi drobizg. Na konci školskej jedálne máme rezervovaný stôl. Od iných sa odlišuje plátenným obrusom a pestrou zmesou stoličiek, čo sála dala. Jedlo chutné bez umelých prísad, kuracie na prírodno s ryžou a zemiakmi. Babám nechutilo. Hrýzli suchý chlieb. Ako dezert šťavnatý červený melón. Po večeri boli baby až do zotmenia vonku. Internet tu hapruje, neviem, či ho decká brzdia alebo čo.

31.7.

Tour de drevene cerkve

Dnes ma pre zmenu budia tanečníci, ktorí majú po 7h rozcvičku. Spí sa veľmi dobre, staré podušky prehliadam. Je tu večer i ráno chladno. Na pravej nohe ma dačo svrbí. Zistím, že sa mi zavŕtal do nej kliešť.Zháňam pinzetu, ale napokon mi cudzopasníka tety vytiahli gázou namočenou v saponáte. Na raňajky už nechceme praženicu s klobásou a tety spravia nárez. Pod stolmi pobehuje hladné hrdzavé mačiatko. Kucháročka naň skríkne: „ Poď sem ty zajac!“ Slnko sa skrylo za mraky, dnes pôjdeme pozrieť pamiatky a veľkú čistú vodu. Idem najskôr najďalej

do Uliča pozrieť miniatury kostolikov. Cez rázovitú dedinku Kolobasov, ktorú premenujem na Klobásov. V uličskom parku si vyberieme kam pôjdeme. 

Usadlík nám poradil ísť ešte k rybníku. Sú tam dvere do Polonin. Naozaj, celé modré, drevené s oknom ako do unimobukny, no zamknuté. Na ráme je lumok veľký. Nie príliš sympatický hmyz s dlhým bodákom v zadku. Že sme blízko Ukrajiny dáva vedieť žltý pavúk nad potokom. Pekne upravené prostredie rybníka a priľahlej lúky s dverami do Polonín. Rôzne zábavky a tablá pre deti. 

Naše si vzali pálky. Vydržia im až domov. Keď sa z nich začalo prášiť a auto som mal plné peria, vyhodili sme ich. Ideme k obecnému úradu, ale kdeže pohľadnice. Pár tam vybavoval pohreb starej babky. V Topli sme potom stretli hrobníkov, ktorí jej kopali hrob. „Žadali dačo pic“, ako vysvetľovala tamojšia kastelánka.

Na poludnie ideme do Ruského Potoka. Stále medzi Stakčínom a Uličom premávajú policajné  autá. Sem tam niekoho i zastavia. Naša značka tiež v týchto končinách je ojedinelá a môže vzbudiť podozrenie. Hlavne keď lietame medzi dedinami.  Ruský potok je idylická horská dedinka, ktorá má najviac 100 ľuďí. Pozeráme prvú ozajstnú drevenú cerkvu i novú.  Príde dáka pani ku studni a deťom ukazuje ako naberať vodu. I oni skúšajú. V dedine, kto nemá studňu ide sem. Dom si kúpil doktor z Hovadova. Kvitujem nápad založiť samoobslužné turistické info centrum s pohľadnicami a prospektami. Najkrajšia v obci je však krčma s potravinami. Dlhá búda zbitá z hnedých drevených kolov pomaľovaná krivolako ako masaj do bitky. V oknách utrhnuté ohavné záclony, nehybné vlajky na pol žrdi. Majiteľka býva oproti, keby čosi a prišiel zákazník. 

Pokračujeme cez hory do ďalšej dedinky Topoľa. Nevyzerá tak zapadnuto. Tiež info centrum a do kostolíka sa dá ísť. Zišiel som dolu ku mladej starostke, ale iba som ju s telefónnym číslom otravoval. Z auta teda potiahnem telefón, ale zamrzne. Zavolá nejaký týpek z Trenčína, čo ide pešo z Osadného a zaujímajú ho rovnako kostolíky. Po 15min. dôjde pani a otvorí. Zrazu sa vyrojí kopec turistov. I z Čiech. Do tanierika vhodím symbolické vstupné 2eur. Fotiť sa nesmie. Pán farár-pop zakázali. Chlapík z Vranova machruje, kde všade bol a prečo tu nie je hento a načo toto. Obrady sú v kostolíku len sporadicky. Napadol ma obrad mučenia všadebolka. Staršia pani veľa nepovie. Je Rusínka a hľadá niektoré slová. 

Rusíni - Duše Karpát

Karpatskí Rusíni osídľujú územie pozdĺž svahov Karpát viac než trinásť storočí. Na Slovensku by rusínska menšina zaplnila nie väčšie mesto ako Trenčín. Rusíni nemali v Podkarpatskom území ľahký život. V minulosti boli niekoľkokrát nutení vzdať sa svojej rusínskej identity a prijať inú, ako napríklad ukrajinskú či slovenskú. Konečne po r. 1989 sa obnovila rusínska národnosť. K jej posilneniu pomohla kodifikikácia jazyka v r.1995. Rusíni majú i svoje nárečia.  Dokonca dediny vzdialené od seba len pár kilometrov majú v reči iste odlišnosti. V Kalnej Roztoke je jediná škola na Slovensku, kde sa všetky predmety učia v rusínskom jazyku.
Rusíni na Slovensku sa radi samostatne prezentujú doma i vo svete. Týmto sa snažia zdielať kultúrne bohatstvo svojho národa. Rusíni sú najčastejšie členovia gréckokatolickej a pravoslávnej cirkvi. Náboženstvo má pre menšinu veľký význam a viera ich odlišuje od ostatných Slovákov.

V súvislosti s vierou hrajú u Rusínov drevené gréckokatolícke chrámy a kostoly taktiež veľkú rolu. Malebné drevené kostolíky patria k národným kultúrnym pamiatkam. Centrom Rusínov sú Medzilaborce. V okolí je skanzen rusínskej dediny a neďaleko najstarší drevený chrám sv. Mikuláša v Bodruži. 
Asi najznámejší Rusín bol Andy Warhol, hoci národ nijako nepreslávil ani mu nepomohol. Rusíni sú hrdí na buditeľa Alexandra Duchnoviča autora "hymny" Rusínov, A. Pavloviča, či A. Dobrianskeho, ktorý ako jediný zastupoval Rusínov v Uhorskom sneme v 19st. Menej známi sú M. Baluďanský, zakladateľ univerzity v Petrohrade alebo vojak M. Strank, ktorý vztyčoval americkú vlajku na Iwodžime počas 2.sv.vojny. Mladší skôr poznajú moderátora Hudáka, hudobníka Čekovského, či karikaturistu Fedora Vica.
Náš sused, Ukrajina, rusínsku národnosť dodnes oficiálne neuznala.

Pýtam sa na opačne otočené náhrobky. Je to z praktických dôvodov, aby zdola pozostalí videli kto tam leží. Cesta pokračuje ďalej k vodnej nádrži Starina. Mamina sa pokúša vybaviť ako zarytá vodárka vstup no márne. Známosť má dovolenku. Tak sa pokocháme akým takým výhľadom z vežičky. Starina je najväčšia prírodná nádrž  na Slovenku. Zásobuje pitnou vodou celý východ. V jej okolí je 5.st.ochrany. Tam si nemožno už ani prdnúť. Kvôli prítokom priehrady vysídlili celé dediny v Bukovských vrchoch. Čistota vody sa testuje v úpravovni na pstruhoch a mušliach. Špinavá voda = mušle sa zatvárajú a pstruhy viacej udierajú do stien. Vodu vysáva do potrubia cucadlo. Doslova. 

Na obed sa zastavíme v Stakčíne v penzióne Armales. Penzión nepôsobí zvonka ani zvnútra vábne. Páchne pri foajé zatuchlinou. I WC páchnu. Na pravo pri vstupe je veľká trojrozmerná mapa okolia. Vedľa nej je reštaurácia. Boli sme jediní hostia. Polievka slepačia neoslnila. Akási bez chuti. Mal som pirohy s pohánkovej múky plnené zemiakmi alebo syrom. Dali sa. Baby mäso a bolo spravené dobre. Jedlo ani nebolo drahé. Dokopy aj s kofolami a vineami 21Eur. Stakčín nie je žiadna urbanistická perla, ale v jej  strede je ruský tank T34. Ten tank by som si niekedy i požičal na cesty do roboty. Pokračujeme cez Kolonicke sedlo a Ubľu do Benatického k lomu. V dedine  

Ruský Hrabovec vybehnem z auta po pohľadnicu. Nič. Akurát miestni čumia.  Na finále zle odbočím, ale domáca mi ukáže cestu. Pri lome parkujú auta z celého Slovenska, ale i Anglicka a Rakúska. Krásne prírodné maľby na stenách, ale jazero skôr sklamanie. Priezračná voda je ta tam. Pripomína mi Zelenú vodu 90.tých rokov. Prorokujem, že i toto jazero postihne rovnaký osud, ak obec niečo nepodnikne proti znečisteniu. Vyšplhám sa na skalu, ale nenájdem žiadnu skamenelinu. Prejdeme si lom vôkol. Nasledujeme rodinky na chodníku. Lenže potom, čo sme na pastvisku pomaly v Ukrajine, motajú sa a nevedia kam. Ja nájdem značkovaný chodník dolu.

Drevený kríž ako memento, že neradno podceňovať zradné vody beňatinské. Mládenec pokúšal osud skokom do jazera. Baby si dolu omočia nohy a ideme. Čas večere sa blíži. Keby sme vedeli, čo nás čaká, pozreli by sme si radšej ďalší kostolík v Ruskej Bystrej. Pred Sninou stretáme vychodňarsky Šinkansen do Stakčína, pašerákov a žehnajuceho sa chlapca na bicykli. Do jedálne prídeme len tak tak. Vedúci nakázal i pre nás variť polievku, ale obedovali sme o tretej, tak nechávame kucháročky sklamané. Dáme is bravčové rizoto. Dievky sa večer hrajú s malou ropuchou. V chatkách je dôchodcovsky zájazdník, odkiaľ inak ako z Topoľčian. Dva autobusy. Väčšina je ubytovaná v podobnej chate ako naša, Alexander.

  Popíjam pivo s fernetom a počúvam z ampliónov nad spoločenskou sálou hudbu, pri ktorej decká cvičia. Hneď večeri s plnými bruchami.

1.8.

Pod mrakom je celý deň, no dusno. Kuchárkočky sa striedajú a dnes ráno nás nevedeli zaradiť. Na chlieb si namažeme rybaciu pomazánku. Čaj pre tanečníkov nie je konečne taký sladký a dnes si čapujeme z várnice, nie zo džbánu. Deti nám len hovoria, ako sa strava odlišuje od tej ich v škole.

Vyberieme sa najprv do Osadného. Dedinka v údolí bokom od hlavnej cesty obklopená horami a nezáujmom únie. Ani som neotvoril dvere a už pribehne uvítací výbor, ako keby sme prišli z Bruselu. Dvaja miestni psi sa motajú a žobrú vôkol. V obci je samoobslužné info centrum. Nechali sme drobné za pohľadnice a vykročili hore popri popovom dome ku kostolu. Za ním je krypta vojakov I.sv. vojny. Dolu je strašne vlhko. Nie zrovna dychberúci pohľad na poukladané lebky. 
I.sv vojna



Ale dedina sa snaží robiť niečo pre pritiahnutie turistov, keď už popov sen mať monastyr a vláčik do Poľska sa rozplynul rýchlejšie než snehová vločka v pekle. Nakukli sme i do kostolíka nech jeho návštevnosťou zvýšime počet turistov nad veriacimi, ako sa sťažujú pán farár. 

Ženy sedia v aute, ja sa vyberiem kúsok do centra dediny. Keďže sme na konci sveta, kanalizácia je cudzie slovo, pani vysypala odrezky z hríbov do potoka. Múzeum zbraní v krčme U Borisa vynechám. Pozriem si len drevenú sochu medveďa, symbol obce, a vojenský pomník. Rozmýšľame ísť na vláčik do Poľska. Pozeráme automapu, dokonca zastavím 2x, ale ideme s5 do Sniny. Sľúbili sme babám minizoo. Platíme vstupné, kupujeme krmivo. Pani nás stručne oboznamuje:" Tamto tu je dajaká myš či co to je. Tej dajte“. Hlodavec je síce príbuzný myši, ale je volá sa Degu. Vpravo je domček pre bývanie, Vyzerá, že tam bývajú chovatelia. Ideme za domček, kde je koniareň a vysoká. Stará chorá krava s scvrknutým vemenom nebudí zrovna najlepší dojem. Tečie jej sopeľ z nozdier. Zubor sa zvalí do prachu ako žoch, predtým váhajúc na troch nohách. Mladé daniele a kruhová jazdiareň. V tieni stromov je ihrisko a hrazda. Kto vydrží na nej 2min. vyhrá 30Eur.

Ideme do časti, kde je menšia zver. Kozy, ovce, zajace, vtáky. Ovce zbadajú veľké biele stvorenia, ktoré dávajú žrádlo a vybehnú zvnútra. Zblbnutí sú a mečia ako kozy. Prispôsobili sa, vedia, že vyžobrú dobrotu. Najlepší bol starý baran. Zachrípnuto ticho zamečal. Vo voliérách sú i morčatá. No o5 sa nestarajú a majú škaredú kožu plnú parazitov. Vtákov zastupujú okrem domácich, krásne nariasený páv, nie ošklbaný ako u nás doma, pyšný moriak, andulky, agaponis. Vychádzame von, nakukneme do maštale. Nad capom vypadlo mláďa lastovičky. Majú tam hniezdo. Keď vidíme, ako sa farmári starajú o zvery, prejde nás chuť na bio výrobky. V Snine ešte zastavím v info centre a turistickej kancelárii dokopy. Pani je po chvíli na konci s pohľadnicami a vymenovaním miest, ktoré sa oplatia. Ostala jej Kolonica. Poobede som sa objednal do astron. observatória na piatok. Na obed pôjdeme do Humenného. Cestu nám, ako každý deň križuje zemplínska Strela. Parkujem za 40c pri pešej zóne. 

Vyberieme najbližšiu reštiku v kultúrnom dome pri kaštieli. Veľmi milá obsluha. Čašník žartoval a pokropil malú vodou. Slepačia z bujonu. Cestoviny Fetuciny sa dali i keď hrášok v nich vyzeral čudne. A zasa syr. Bolesť našich gastronomických rajov. Lasagne s hranolkami divná kombinácia. Za 3 menu a kávu vyše 16 Eur. Veľmi slušná cena v centre. Hajzlíky čisté a voňavé. Sympaticky kuchár. Je horko, ideme do zámku, či kaštieľa alebo ako objekt pri parku volajú. Nedávno vraj kaštieľ povýšil na zámok. Vraj sú po zemou tunely spájajúce hrad Brekov, Jasenov s týmto zámočkom. Pojal i koč s koňmi. Čakáme na kustóda, ktorý sprevádza inú skupinu. Kupujeme lístky do prírodovednej expozície. Obohatená je o motýle. Pár skamenelín v úvode. V troch miestnostiach naša vypchatá a zaprášená príroda. Iba žaby a raky si hoveli v liehu. Výstava nie je veľká, ale rozmanitosť prírody ukazuje dostatočne. Za kaštieľom je malý skanzen. Nad Poloninami hrmí a je dusno. Búrky sa točia vôkol mesta, ale nezaprší. Po zaplatení vstupného (platím i za fotenie) nakúkame do chalúpiek. Správca otvára každú pol hodinu na chvíľu aj drevený kostolík. 

Je prevezený z Novej Sedlice. Mini chrám je postavený bez klincov. Vpredu babinec pre staré baby, ďalej oltár a hore chorus. Chlapi sedávali vonku. Oltár vlastne nevidieť, je ukrytý za tzv. Cárskymi dverami. Pán sa ponosuje, že v skanzene im chýba krčma a škola do kompletnej usadlosti. Po revolúcií, čo je teda hodne dlhá doba, sa prestalo s veľkými investíciami do skanzenu. Teraz tu kopú nejakú elektriku alebo „žeby kábel pre internet?“, žartujem. Vyberieme sa na zmrzlinu. Umelá jak mihalnice lady Gaga. Hygienici spred 5 rokov cukráreň tiež zrovna neospevovali. Dokonca sa platí aj za vecko 20c.  Ešte aj tá čašníčka mala také divné zelené oči. Ako mačka. Baby lížu pri fontáne lásky ja šliapem na stanicu. Iba tam sa vyskytujú pohľadnice a rómovia. Zaujíma ma len to prvé. Je to dobrý kilometer na západ. Dievčina na stanici sa čuduje, že chcem pečiatku na pohľadnicu. Zvečním i sochu prostáčika Švejka, ktorý stojí trocha v úzadí. Ďalšia maličká socha Švejka je na stojane pre bicykle v centre. Mňa však zaujali cestou s5 grafiti osobností, ktoré sa narodili v Humennom. Čekovský, návrhárka Lýdia Eckhardt, spisovateľ Grosman. Vraciame sa s5 do Sniny. Po čerstvo pokosenej tráve sa prechádza veľa bocianov. Kochám sa prírodou, a to znervózňuje taxikára za mnou. Vyblikuje na mňa. Na večeru podávajú cez okienko francúzske zemiaky. Tety sú podľa mňa školské kuchárky na dôchodku. Rajčinová polievka, melón. Stretáme konečne aj vedúceho. Radi by sme biliard, ale gule sa kamsi stratili. Pozrie zajtra. Dnes je pred Vihorlatom veľa áut. Parkujem na tráve. Horšie, že sušiace sa huby napadajú červíky a počasie na zajtra túre na Kremenec nebude priať. Necháme si ho ako čerešničku na torte na posledný deň. Večer hráme do zotmenia speedbensbington.

Chatky ožívajú ďalšími obyvateľmi.

2.8.

Ráno sa párky neušli najstaršiemu tanečníkovi. Ostentatívne odchádza od stola.  Drahá vyslovuje teóriu, že milé kucháročky cigánia. Dajú si raňajky a ešte sa hnevajú, že nevychádza. Kávu drahej však dávajú zo svojho. Dnes sme váľali šunky na Sninských rybníkoch. Na obed palacinky bez šľahačky a staršia langoš. Tentoraz idem s deťmi na tobogán i ja. Keď poobede nad Vihorlatom hrmelo, šli sme na byt. S babami som chvíľu blúdil po lese, ale našiel som len horčák. Pot a rany som zmyl s nimi v bazéne s fernetom. Na večeru boli zemiaky na kyselo a sekaná. Neboli pripravené ako u nás, ale so smotanou. Celkom nám chutilo. I dievkam. Hrali sme speeedbedbington. Baby sa hrali s tanečníčkami alebo len sedeli vonku až do tmy. Na parkovisko došiel chlapík na motorke s vlajočkou lebky. Do ksichtu mu nevidieť a odjuchal hneď preč. Hľadal asi ubytko.

3.8. Terra incognita

Žena sa 4 dni modlí a 2 vzdeláva o pralese a jeho obyvateľoch. Robí testy stôp, gúgli, prežehnáva. Ja si žijem v sladkej nevedomosti a v pohanstve. Trápi ma len počasie. Na posledný deň na Zemplíne nás čaká vrchol celej dovolenky. Preto sme (hlavne ženská časť rodiny) dnes vstávali skoro o 7h. Raňajky spravila mamina. Pred ôsmou sme vypadli do najvýchodnejšej obce Nová Sedlica. Prekračujeme pred Zbojom 49 rovnobežku. Za necelú hodinku sme pri info centre Národného parku Poloniny. Zatvorené, len odkaz na telefon info. „Bože, ako by sa nám informácie zišli“, hovoril som si neskôr, „viac ako poodiané pohľadnice“. Vydávame sa po lesnej ceste a červenej značke hore. Lenže o chvíľu sa nám stratí. Pokračujeme v neistote ďalej až po akúsi zákrutu. Rozhodneme sa vrátiť. Mapa v mierke 1:100 000 je na nič. Podrobnejšiu mapu som nechal doma, lebo trasa je na štyroch listoch. Nálada je zlá, je teplo a stratili sme sa. Vraciame sa dolu a stretávame pár. Aj tí blúdia. Ideme s nimi na križovatku lesnej cesty. Trocha zabehneme hore, no je to slepá cesta. Vraciame sa, keď prebehnú lesníci na aute. Minieme sa. A

Zasa stúpame tou istou lesnou cestou hore. Navigácia u chlapíka ukazuje, že sme vľavo od trasy. Zájdeme kúsok ďalej, odkiaľ sme sa predtým vrátili. Vieme, že sme zle, ale aspoň sa medzi sebou nevadíme, lebo nie sme sami. Takže o5 dolu, kde sme naposledy videli červenú značku.

Až na druhýkrát zbadáme nenápadnú šípku ukazujúcu doprava. Rozhodujeme sa. Stratili sme viac ako hodinu. Je 10.15. Prišli sme sem z takmer 500km domova kvôli pralesu a teraz to vzdať? Na druhej strane je horko a pokročilá doba. Pritom v turistickom sprievodcovi je písané, že odbočku nesmieme minúť. Lenže bedeker som čítal pred mesiacom. Stalo sa a nie sme jediní. Vidíme českých turistov ísť na Kredenc, ideme teda aj my ďalej hore. Iróniou je, že po prudkom krátkom stúpaní sa ocitáme pred lesníkmi. Lesná cesta končila pri nich. Čiže, keby sme šli ďalej prišli by sme k nim, akurát dlhšou cestou. Obieha nás dvojica chalanov. Vyzerá, že budú bivakovať. Pár, ktorý nám ukázal cestu nechávame za nami. Idú ešte kúsok, ale vzdali to. Cez to všetko im ďakujeme. Svojim spôsobom sme ich aj my doplietli. Obiehajú nás dvaja česi zdola. 

Chýba ešte jeden pár. Nakoniec ho stretávame cestou s5 po piatich hodinách pred vstupom do Stužice. Budú dakde bivakovať. No v revíre rysa, neviem, neviem. Asi by som celú noc sedel pri ohníku s pištoľou v ruke. Chytá ma panika, že som stratil kľúče od auta. Prehliadam sa. Má ich našťastie mamina. Blatistým lesným chodníkom dôjdeme po hodine k hríbiku. Pri odrezanej jelenej hlave (o nej sa dozvieme cestou s5 od turistu) zabáčame doprava a strmo klesáme k Stužickému potoku. Občas cítiť smrad zdochliny. Ja sa utešujem, že to smrdí hnijúce bahno.
Stužický prales

Sme pri potoku, v najnižšom bode trasy. Prejdeme 2 lávky a stúpame mierne hore pralesom

V blate sú stopy rysa alebo divej mačky. Sem tam kopytníka. Vyzerá, že sme v revíre šelmy. Škoda, že som si labky nevyfotil. Považoval som ich totiž za psie. No psi do rezervácie nesmú chodiť, že. Po stranách chodníka sú zelené značky s obrázkom medveďa. „Aha náučný chodník, konštatujem. „Len divno sa kľukatí a občas stráca“. Drahá ma nechá v mojich naivných myšlienkach. Doma mi potom vysvetľuje, že na tabuli pred vstupom do NP, bolo spomenuté, že takto sa značí trasovisko medveďov, ktorí migrujú cez lesy z Tatier. Panna Mária Škapulárna. Prales je fascinujúci a i temný. Obrovské zhnité kmene stromov, predovšetkým bukov, všade ticho, počujeme len naše kroky a dych. Ticho sem tam preruší hukot riav, ktoré musíme prebrodiť. Chodník je nekonečný. Stretáme turistu a pýtame sa koľko hore. „Takú hodinku“, vraví. Vzápätí nás obieha nás ďalší, ktorý letí hore. Popri prameni vody, ktorá vyzerá pitná. Konečne vychádzame z lesa a sme na hranici. Veľká šípka ukazuje doľava. Prečo taká nie je dole? Prudko stúpame finálny kopec kúsok od vrcholu Kredenca.

Prejdeme hraničné míľniky a sme pri obelisku trojhraničia. Cesta hore trvala skoro 3,5h.

Poniže studnička, ale vyzerá len ako mútna kaluž. Rusíni z pohraničia zakopali truhlicu. Otvorí sa v r.2031. Pri hranole z mramoru je veľa Poliakov z Riawky. Nemajú to sem tak ďaleko a hlavne strmo. Môžu si dovoliť obuť aj tenisky. My sme si bohužiaľ vyčerpali čas ísť na Veľkú Riawku, najvyšší vrch Polonín, a vidieť prečo sa kopce volajú Poloniny. Náš výhľad sa obmedzil na pár kríkov, rozpálený mramor a ľudí vôkol. Vlastne sme ani na Kredenci neboli, pretože je 200m smerom po Poľsko ukrajinskej hranici. Sedíme iba na trojmedzí. I tak som šťastný, že sme napriek neskorému výšľapu túru nevzdali. Najedli sme sa, pofotili a trielime dolu takmer bez oddychu. Zvažovali sme Čiertaž, ale trasa je o hodinu dlhšia a v druhej polovici strmšia. Pomaly dobiehame skupinku, ktorá bola na Riawke a schádza rovnakou cestou dole. Striedavo sa obiehame. I napriek tretej hodine poobednej stretávame ľudí šlapúcich stále ešte hore. Dolu objavíme veľa dubákov a kozákov, no „po záruke“. Po viac ako 2,5h sme pri aute.. Šliapali sme 20km aj s tým naším motaním. Na veľkej mape obce si nájdem rozprávkový domček deduška Večerníčka. Zastavím pri ňom, baby sú vo vrčiacom aute a chladia sa pod klímou. Národná kultúrna pamiatka sa kultúrne rozpadá každým rokom viac a viac. Vidieť pekne na fotkách. 

Oproti je model kostolíka, ktorý sedličanom vzali do Humenného. Do oka mi tiež padne veľký nápis na zastávke autobusu, ktorý oznamuje „Konečná“. Zastavím v Zboji pri makete meteoritu. Samozrejme pohľadnica a v Uličskom Krivom stojím pri cerkvi. Dokonca na tesno stihneme i večeru. Gulášovú polievku nám kucháročky prihriali zo včera. Baby si zmlsi na špagetách s mletým mäsom. Mamina má 5min. pred infarktom a neje nič. Všetci sme vyčerpaní, rýchla turistika stála pomerne veľa síl. Nejde s nami ani do hvezdárne na Kolonickom sedle. Predtým sa zastavím ešte v Tesco a kúpim kávu pre kucháročky.

Najtmavšia kunda Európy

Po deviatej večer sme v astronomickom observatóriu. Od Vihorlatu je len 16km. Parkujem na letisku, ktoré na sedle zriadili pri stavbe. Park tmavej oblohy je najtmavšie miesto na Slovensku. 
Parky tmavej oblohy

Ďalej na východ , na Ukrajine, je ešte väčšia tma. Nuž, lepšie som si vybrať i tak nemohol. Je to smutné, ale je to tak. Na ploche stojí jeden ultralight a v altánku sa koná východňarské mecheche. Observatórium poskytuje i ubytovanie. Vysoká oblačnosť kalí miestami oblohu. Čelovkou z auta si svietim, aby som sa dajako dostal k pozorovateľni. I malá baterka podporuje park tmavej oblohy a svieti už len núdzovo, na červeno. Mierim kdesi do budovy a zrovna vyjde mladý chalan, nadšený astronóm. Hugo (tak sa volá ďalekohľad, nie chalan) má práve namierené na Jupiter. Videli sme vesmírnu stanicu a pred ňou nákladnú loď Dragon, ktorá ju práve v ten deň opustila zahádzaná odpadom. Astronóm potočil tubus ďalekohľadu na Mars, potom Saturn. Ako sa oblaky posúvali, namieril aj na premennú dvojhviezdu (červený obor + menšia modrá hviezdička) Albireo v súhvezdí Labuť. Dvojhviezda je najkrajšia na našej oblohe. Sú tak blízko seba, že sa nedá rozoznať, ktorá z nich je fyzická (teda sú pevne spútané k sebe ako manželia), či optická (iba sa nám zdá, že patria k sebe). Každopádne obeh manželky okolo svojho obra trvá 75 000 rokov.  Mladšia videla so mnou meteorit.  Voľajaký zatúlaný Cygnid. Staršia vraj deň predtým tiež videla. S nami na plošine pobývala rodinka. V sobotu sa chystali na Kredenec. Dával som im nejaké rozumy ohľadom našeho dnešného výletu. I dcérka sa ozvala: „Chodenie hore dolu ma teda sralo“. Baby zívali, posedávali na schodíkoch, badal som únavu na nich. Zavelil som k odchodu. Pánko ma zinkasoval, do rúk vložil prospekty a o 22.30h sme odišli.