Veľký Javorník

Názov expedície: Nálepka
Heslo: Keď lezieme na Javorníky, už nefučíme ako parníky.

   O5 utekám z hudobnej, aby sme čím skôr vypadli do tónov stromov. Po jednotvárnych Malokarpatských lesoch pôjdeme do väčšej divočiny na sever krajiny. Cez Považskú Bystricu a dedinku roka Papradno zastavujeme auto na veľkom parkovisku v obci Podjavorník. Zopár áut už na ploche stojí a zrovna tatkovia vyvádzajú svoje ratolesti rovnakým smerom. Začíname po žlto značenom chodníku pri prudkom lyžiarskom svahu, ktorý má takmer kilometer. Ja dávam na rozbeh bielu fidorku. Pri chôdzi mi asistujú palice. Už sa nedám odhovoriť, že je to len kopček nízky ako nájom v Žehre. Hneď za záhradami začína prudké stúpanie. Najmenšia zasa pindá. Každú chvíľu stojíme. Stále rovnaká pesnička ako trebárs pred piatimi rokmi. Chodník sa na malých úsekoch zmierňuje. Treba však nastúpať zhruba 500m. Baby si merajú kroky a tep. V najexponovanejších úsekoch pomaly trhá srdce 150 údermi za minútu. Objavíme veľké lesné mravenisko v dutine stromu. Dobehneme aj tatkov s deťmi a psom Ruby. Rúška berú stále smrteľne vážne. Po ľavej strane je veľké spálenisko.

Les horel koreňovým spôsobom, čo sťažuje hasenie.

    Pred týždňom horelo a je stále cítiť štipľavý smrad zhorených konárov. Zrovna včera hotel les aj u nás na Zlatom vrchu. Ľudí šľak triafa so špekáčikmi aj keď je sucho. Pred vrcholom sa na Hladnej brodíme cez množstvo riav. Tesne na napojenie k hrebeňu je krytá studnička so škapuliarom, pri nej dvaja dedkovia, a čo nerobia? Opekajú klobásy. Za päť minút sme na širokom chodníku, ktorý ide od lyžiarskeho strediska a výborných buchiet na Kohútke až po Kasárne. Sme na pomedzí Trenčianskeho a Žilinského kraja. Kúsok dolu sú Čechy. Premávajú sa po ňom cyklisti. Cesta je nenáročná a po chvíli kráčania lesom sme na Stratenci. Objavujú sa mapy špinavého snehu, ktoré slnko nestihlo odpratať. Z diaľky vidím, že pod rozhľadňou je kopa ľudí, ale nik hore. Neblahé moje tušenie sa potvrdí, keď prídem k neveľkej drevenej vežičke. Rebrík je fuč a na podpere lakonicky oznam "Zákaz vstupu". Takže naše krásne Slovensko dnes z výšky neuzrieme. Hustota mrakov je pomerne veľká. 6/8. Ale vďaka chladnému počasiu vynikajúca dohľadnosť aspoň na moravskú stranu. Výrazný hrebeň Beskýd Radhošť a Radegast, Smrek a údolie riečky Bečva. Napravo veža vysielača na Lysej hore a Veľký Polom. Vľavo Vsetínske Beskydy s Tanečnicou.

Desať rokov vydržala veža, dokým sa nezborilo zábradlie.

    Nalejeme si teplý čaj, pokocháme pohľadom a pokračujeme od kamenných krížov na najvyšší vrch. Už z kopca vidíme tmavý dvojramenný kríž. Zídeme do sedla Gerža, kde pokračuje cesta do Kasární a úzkym, krátkym chodníčkom mierne vystúpame na Javorník. Viac je na vrchole Čechov ako Slovákov. Samotný vrchol nie je nijako označený. V zemi je zastoknutý žltý hríbik, ale názov kopca absentuje. Štyria chalani zaberú všetky lavice pri ohnisku. Páči sa mi, ako vytiahnu plastové misky s obedom. Podávajú sa špagety s mletým mäsom a dotrepali si hore aj kečup. A nie sú sami. V sedle vytiahnu moravské babky "gulášek". My klasicky: suchá strava. Kúpili sme si klobásu, ale baby nám ju zjedli skoro celú. Pred obedom však došlo k slávnostnému nalepeniu prvej nálepky Túlavých kapybár na stĺp turistickej značky.

Vrchol Veľkého Javorníka 1071m n.m.

   Zapínam tablet a preverujeme cestu dolu. Jedna zblúdilá víla z Čiech nás vyfotí a vraciame sa s5 do sedla. Odtiaľ šípka ukazuje do lesa k prameňu a do Podjavorníka. Studnička s pomerne novým dreveným prístreškom sa objaví po chvíli mierneho klesania. Pod strechou je palanda a dá sa núdzovo prespať. Prameň má "tlačítka" na teplú a studenú vodu. Mamina si robí srandu, že prameň je termálny. Staršia jej takmer naletí. Za chvíľu riešime závažnejší problém. V riedko zarastenom lese niet si kam odskočiť. Volanie prírody je mocné, aj tep dvíha, ale kam ísť? Celú cestu dolu sme nestretli živú dušu, zrovna v kritickej chvíli cyklistov. Zaseknutá mamina šla namrzene až domov. Prudšie klesáme dolu. Prídeme na križovatku. Šípka ukazuje doľava, ale podľa mapy si takto zájdeme. Nejaká nevychodená cesta ide priamo dolu. Vydáme sa teda strmo vymletým jarkom. Polovička si je neistá. Zrovna frekventovaný chodník to nie je. Ale sú stopy v prachu. Vyjdeme na slnkom zaliate rúbanisko. Vidíme lyžiarsky svah i dolinu pod nami. Sme blízko dediny. Za rúbaniskom je ďalšia križovatka. Mapa ukazuje o5 rovno dolu, ale tam žiadna cesta nie je. Pod nami asfaltka. Rozhodneme sa ísť doľava a napojiť sa na asfaltku. Ja by som šiel doprava, kde tuším dedinu, ale zašli by sme si.
Sedíme na skácaných pňoch. Už aj slniečko viac hreje a čaká nás posledný úsek. Mamina so staršou sedí na živici. Hovorím, že sa prilepia a dedo ich príde odrezať aj s pňom. Motajú sa v okolí domáci. Pod lesom sú víkendové chatky. Schádzame dolu popri potoku cez osadu Chuchmákovci. Vyfotím Záružie močiarne, ktoré krásne a jedovato kvitne do zlata. Za štvrť hodiny sme pri aute. Parkovisko je plné, a to je pol štvrtej. Väčšina ľudí sa však motá len po okolí. Ako sme videli Javorníky sú cyklistickou a asi aj Českou klasikou, pretože nenáročný hrebeň sa dá spraviť za jeden deň.

Pohľad zo Stratenca na Moravsko-slezské Beskydy.

Rozhľadňa Klenová a Orlie skaly

Názov expedície: Hranica
Heslo: Náladu ani blbci neskazia, čo sa v ceste postavia.

    V rámci hraníc pohybu osôb sme v krásny sviatočný deň nechceli sedieť doma a rozhodli sa omrknúť západnú časť nášho malého okresu. V Prašníku som tŕpol, či policajti nezatarasia cestu na Košariská. Prekvapkanie ma však čakalo v Pustej Vsi. Zákazová značka začala hneď za križovatkou a nie, ako podľa mapy, pri vodnom zdroji. Tak som cúvol dolu kopcom ku kope štrku a zaparkoval pred smetiakmi. Ako sa dostanú obyvatelia Hornej Vsi k domom? K vodárni to bolo asi 500m po asfaltovej ceste. Okolie vodného zdroja je pekne udržiavané. Začali čistiť aj jarok. Osada hrdinov červenej hviezdy, nad ňou kameňolom. Za plotom ochranného pásma modrá značka odbočuje hore doprava. Malá žltá kovová značka nás smeruje rovno do Šteruskej doliny k chatárskej osade. Koniec sveta. Vidíme jednu spustnutú chalupu. Podobnú, v tichu lesa, by sme radi vlastnili. Za novými i starými chatami vyjdeme na dlhú lúku. V zákrute sa na okamih objaví rozhľadňa. Vkročíme do lesa a začíname stúpať. Stretáme starší pár zhora. Ocitneme sa v skalnom meste. Nápadný je veľký kamenný hríb. Stúpanie i skaly končia a sme o5 na kraji ďalšej lúky a križovatky. Doľava sa ide na Lančár a doprava k rozhľadni. Na zelenom koberci vidíme ešte spiaci šafrán. Vojdeme do lesa. Pri polome začína znova asfaltka a posledné stúpanie a prekračujeme aj hranice okresu. Čo okresu, kraja. Cik cak serpentínami očakávame za akou zákrutou zbadáme rozhľadňu. Samozrejme za tou poslednou. Po niečo viac ako hodinke čumíme na drevenú vežu pripomínajúcu obrí lapač na mole. Pod dreveným monštrom sedí partia troch ľudkov.

Podobná veža je pri vodnej nádrži Nová Bystrica na Kysuciach.

    Z opačnej strany došli cyklisti a hneď sa derú hore. My si najprv navlečieme teplé oblečenie, lebo hore bude isto fúkať. Slnko je mdlé, skrylo sa za vysokú rôsolovitú oblačnosť. Po strmých schodoch sme vystúpali na 15m vysokú vežu. Vraj je protipožiarna, ale nezdá sa mi toto tvrdenie.  Na druhej strane konštrukcia nie je jediná u nás. Výhľad z nej je polovičný. Na juhu je najvyšší vrch Brezovských Karpát, Klenová, z východu rúbanisko Rovienky. Aký taký výhľad je na Považský Inovec, pod ním Lúka a Horná Streda, hrad Tematín. Malý kúsok z Hornej Pustej Vsi. Len vodný zdroj a pár domov. Na východe Skala a Malá Klenová. Popod rozhľadňu prefrčí červeno biely skúter. Mladý pár nedovolene prekračuje hranice okresu. Vidím ich ísť smerom na Lopašov. Kým dole na rúbanisku obedujeme, vracajú sa s5. Hoci je dnes pôst, vybalíme suchú salámu. Partia ľudkov mizne kdesi v lese (asi domáci). Sediac na pni sa nám v diaľke mihnú bielo-hnedé zadočky srniek. Pomaly sa dvíhame. Kontrolujem navigáciu, ukazuje polohu na meter presne. Zvažujem totiž obísť Pustú Ves po lesných cestách a napojiť sa na zelenú, ktorá by nás doviedla do Dolnej Vsi odkiaľ štartujeme na Orlie skaly. Mamina zamieta, ale uvažuje nad tým. Cestou dolu sa v tráve belejú ohlodané kosti. Baby bajačíme, že sú ľudské, ale na to sú príliš malé. Utekám hore vyfotiť ich. Zídeme na križovatku lesných ciest. Posledný krát zhodnocujeme, či sa vrátiť k autu alebo pokračovať rovno pod Malú Klenovú. Časovo vychádzajú trasy asi rovnako. Polovička rozhodne vrátiť sa s5 a odviezť sa tých 500m do Dolnej Vsi. Toto rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako osudové. Dolu sme pomerne rýchlo. Niektorým nevadil zákaz vjazdu a parkovali pri vodnom zdroji. Sadáme do Voxhóla a odbočujem tentoraz doľava na zelenú značku. Staršia chytá hysáky, že nikam nepôjde a zostane v aute. Má nádchu, ale tak zle na tom nie je (za dva dni ju prejde). Auto odstavím vedľa akejsi Škodovky pri spustnutej hospodárskej budove. Žena preskúma terén, či niekomu nestojíme v záhrade. Na plecia hodíme batohy. Staršiu chytá amok a reve ako vytočený trabant. Zo zadu vidím blížiacich sa dvoch chlapov. Jeden kráča popredu a z očí mu sršia blesky. "Ja snád začnem prepichuvat gumy!" huláka už z diaľky. Vypasený, s dlhými šedivými vlasmi do copu mi pripomína Ringo Čecha. No tak vtipný zrovna nie je. "De to stojíte? To je mój pozemek. Už hentam jeden stojí", spustí v krásne slnečnej oblohe hromy na nás. "Prepáčte, ale nemusíte na mňa hučať. Môžete mi aj slušne povedať, že vám stojím na pozemku a preparkujem", hovorím kľudne. "A já tuná mám dielne, a vy tu stojíte jak hovado!" Vtom sa iniciatívy chopí žena. Chvíľu sa vadíme, prečo si územie neoznačí, ako máme vedieť, kde má výsostné práva a nech jedná slušne. Ukazujem mu, či mu bude vadiť zaparkovať bokom. "Je to síce tiéž mój pozemek, ale móžete". Nechápem, prečo nejdete k cinteru". Ako ste to tu vóbec našli?" "Veď máme mapu" hovorí polovička". Nakoniec obrátila vec na žart a popriali sme si pekné sviatky. Aj správnu cestu nám ukázal. Táto hádka je v podstate výsledok izolácie, v ktorej sa ľudia ocitli. Ochlasta nemá kam ísť, tak si svoju frustráciu vylieva na ľuďoch. Vydáme sa teda ponad vodnú nádrž Pustá Ves južným smerom.

Chodník nad nádržou bol posiaty mŕtvymi žabami.

    Svojrázne značenie na stromoch je opačné, ale vedie nás navigácia. Staršej rev vrcholí, ale neustupujeme. Spoločnosť nám robia mŕtve žaby, ktorých púť k vodnej ploche skončila na zaprášenej lesnej ceste. Obchádzame kopec Dúbrava a prídeme na križovatku, od ktorej sú smerovníky k Veľkej peci a k hrobu šľachtica. Pár stoviek metrov ideme spoločne, potom sa odpojujeme a stúpame na mierny kopček, na ktorom je hrob von Watenvylla. Kdesi nad nádržou mali šľachtici letné sídlo. Ani zmena prostredia, mladému barónovi nepomohla a skonal ako 21-ročný. Čierna šípka nás smeruje ďalej na východ k Orlím Skalám. Jedno malé stúpanie a obchádzame zo západu celý masív. Baby držia navigáciu. Lesná cesta schádza dolu a ja upozorňujem, že treba ísť hore. Je tam úzka lesná cestička a napokon aj značenie na strome: Vyhliadka 100m. Po prašnej černozemi teda stúpame posledný úsek hore. Zbadáme ohnisko a za ním turistov. Na skalách je docela živo. Cesta aj s trucovaním trvala hodinku. K Orlím skalám je chodník zaujímavejší ako k rozhľadni. A tá vyhliadka. Vľavo, na východe Šterusy a Kočín, za ním skládka Rakovice. V diaľke Hlohovec. Na juhovýchode tri zostávajúce komíny EBO a za nimi rúry komínov Trnavy. Celý Malokarpatský masív ako na dlani. Záruby, Roštún a trčiaca Vysoká. Dokonca vidím vežu na Kamzíku. Dohľadnosť je teda ďalekosiahla. Minieme posledné zásoby jedla v podobe malinovej bublaniny a jabĺk. Z mladšou zídeme dolu a lezieme po skalách. Mnoho ľudí sa slní na jarnom slniečku. Idylka bez rúška. Aspoň takto.

Orlie skaly naskytajú neskutočný pohľad na Malé Karpaty a okolie.

    Rovnakou cestou sa vraciame s5. Nejaký pár sa pýta na cestu do Pustej Vsi, ale nakoniec si idú po svojom, vraj skratkou. Dolu, pri aute, sme rýchlo. Gumy prepichnuté nemáme. Prázdnou cestou ideme domov. Presvedčili sme sa, že i náš malý okres ponúka zaujímavé miesta, ktoré sa oplatí navštíviť.

Vysoká

Názov expedície: /H/rušky
Heslo: Z korony strach, zmeníme vonku v prach.


    Aj z hudobnej som ušiel, aby sme vyrazili čo najskôr. I tak sme dorazili do Vývratu v prudkom predpoludní. Výstup na 754m kopec Vysoká však nie je odtiaľ časovo náročný. Boli sme zhrození kopou odstavených áut v chatovej osade. I na Kvetnú nedeľu vrčal bager za múrmi novobudovaného rezortu. Prepychové vily s vlastným jazierkom, ktoré práve dnes napúšťali. Už len s nafukovačkou sa je..núť do vody ako Bohuš Stejskal. Kamery, obrovská kovová brána. Ešte nie je pripojený zvonček. Skvelá, nenápadná rezidencia pre vyslúžilých mafiánov. Parkujem pri múre pod stromom. Snáď nebudem zavadzať nejakému traktoru. Za komplexom odbočujeme doprava na modro označený chodník. Miernym stúpaním po širokej lesnej ceste prejdeme za skalnú bránu. Poniže kopíruje našu cestu asfaltová cesta kade sa premávajú cyklisti. Po chvíli sa však dáme otočku o 180° a sme na úzkej cestičke, ktorá sa hadí hore po úpätí Vysokej. Za hadom je cesta zarúbaná.

Prišla víchrica.

    Prekračujeme prekážky ako na opičej dráhe s plnou poľnou. Teda aspoň ja. Baby majú malé poľné, mladšia vôbec nič. Dobíjame energiu ovsenou tyčinkou a zbavujeme sa šatstva. Zem je suchá a prašná. Staršia testuje nové vibramy. Po koreňopáde sa les sa na chvíľu odkryje a sme na malej čistinke. Oddychujú tam aj ďalší ľudia pred vrcholovým stúpaním. Je tam i ohnisko, ale neodvážime sa podpáliť ho. 200m šliapeme hore k plotu s vysokou trávou. Stromov ubúda a sme pred tabuľou prírodnej rezervácie. Zdá sa, že vrchol je na najbližšej skale, ale zdanie klame. Čaká nás prudký výstup po prachu, ktorý sa šmýka. Sem tam skaly. Mladé stromy vystriedali stáročné spráchnivelé buky. Za chrbtom sa odkrývajú výhľady na Kuchyňu a letisko. Po ľavej strane za stromami je vidieť rozsiahla strelnica a Rohožník. V diaľke veterné mlyny v Rakúsku. Obrovská rana v kopci Vajarská nad cementárňou. Vydlabaná ako nedojedená cukina. Kamene poukladané na okrajoch zvážnic ako zrniečka. Pod nami kvitne jedovatý žltý babí blysk (blýskač jarný) a ešte sú na svahoch aj smutné snežienky.
Konečne vidíme veľký drevený kríž s nápisom INRI. Sme na vrchu. Opodiaľ je hríbik. Skalnatý hrebeň Vysokej je tvorený, ako celé Malé Karpaty, dolomitami. Je iba o 2m vyšší ako neďaleká Vápenná. Z východnej strany sú strmé steny. Nad jedným vetrom ošľahaným bralom si nájdeme miesto, kde odpočívame. Severozápadný svah je posiaty medvedím cesnakom. Zvláštne, u nás máme z neho už dva týždne pastu na špagety. Vrch je masovka a ľudí sa mnoho strieda. Niektorí z rúškou, iní bez, ďalší len tak ledabolo. Najlepšie je, keď idú okolo, ako si rúško znova nasadia špinavými paprčami. Uprostred kopca je vyhasnutý stožiar. Kedysi svietil na vzdušnú cestu lietadlám z letiska Kuchyňa. Drôty boli strhnuté, a tak tam čnie ako zabudnutý, opustený vojak, pre ktorých kedysi slúžil.

Na vrchu je okrem typického dvojkríža, bývalý vojenský signalizačný stožiar.

    Celý hrebeň skytá impozantné výhľady. Južná časť odkrýva pohľad na hranatú televíznu vežu Kamzíku, na juhovýchode vidieť búdku novej rozhľadne na Homole. Východným smerom je hrad Červený kameň a za ním Trnava. Výhľad na západ zakrýva porast. Stromy pripomínajú vyšívanú pokrývku. Zvažujem spraviť si okruh cez Panské uhliská, ale mamina zmieta túto cestu ako peľ z púpavy, lebo z dvoch tretín sa ide po asfaltke. S mladšou kapybarou sa vyberieme aspoň na opačnú, severnú stranu hrebeňa. Suchú trávu vystrieda zelený koberec medvedieho cesnaku. Zídeme kúsok dolu, opustíme modrú značku, ktorá sa zvažuje dolu a ideme k tzv. zubom Vysokej. Skutočne. Sivé, ohlodané skaly trčia ako zuby zeme. Preliezame cez ne, hoci by sa dalo dajako prejsť spodom. Takto je to zábavnejšie. Na skalách si hovie iba mladý pár. Vyhliadka na sever Karpát je omnoho zaujímavejšia ako v južnej časti. Priamo pod nami Taricové skaly a nad nimi dlhý masív Vápennej s typickým "lodným" stožiarom.

Taricové skaly a zuby Vysokej.

   V diaľke najvyšší vrch Záruby a nebyť oparu, dovideli by sme hádam aj do Piešťan. Krásne sa odkryl kameňolom, kde i v nedeľu sa lenivo pracuje. V diere sa mi stratí osamelý sklápač vezúc 55t skál. Dominantou je však Plavecký hrad.
Nedá mi to zamieriť ďalekohľad aj na rozrytú strelnicu s rozsiahlymi fľakmi piesku. Hlboko pod nami je počuť kvílenie bŕzd. Partia cyklistov schádza dolu z Hubálovej. Vraciame sa s5. Malá objaví konárovú hojdačku. Naše dve kapybary sa slnia na holej pláni. Na jednej skale sú pripevnené tabuľky s menami. Rovnakou cestou dolu. Mamina nesie kus dreva zrezaného ako melón. Párkrát spadneme na prachu. Najmenšia od zlosti váľa sudy. Stále ide dosť ľudí hore. Babám sa už nechce ísť na záhoracke piesky a ťahám domov. Na pumpe nefunguje pištoľ, obsluha sa bojí vírusu alebo naopak zachraňuje chorých, takže jej niet a Voxhól ostáva smädný.
Vysoká je veľmi pekný kopec s impozantným výhľadom na celé Záhorie a Malé Karpaty. Pyšne vyčnieva nad ostatnými vrchmi a jej silueta sa vryje do pamäti.