25.9.22

V Krkonoších

Názov expedície: Krakonoš

Heslo:  Zlezme vrchy, zlezme skaly, veď túlavé sme kapybary.




16.7.2022 La putique de Litomyšl

 
    Začínajú sa nám dva týždne putovania po Európe, viac menej po ceste E65.  Prvý týždeň zablúdime do piateho najnavštevovanejšieho parku na svete a obzrieme prírodné krásy našich susedov. Aby sme sa potom zrelaxovali pri mori. 

    O pol jedenástej opúšťame morča a svokru. Uberáme sa severozápadným smerom. V Strání prekračujeme hranicu a pokračujeme Uherským Hradištom z jedného konca na druhý, ďalej popri plastovom gigantovi Fatra Napajedla, kde sa napojíme na diaľnicu. Po chvíli však z nej schádzam a odkláňam sa od trasy smerom na Holešov. Blúdivé intermezzo nastane v Bystřici pod Hostýnem, kde sa musím vrátiť smerom na Teplice nad Bečvou. Po pár minútach zastavujem na platenom parkovisku pri železničnej stanici v Tepliciach. Zaplatím parkovné na 2h (za hodinu sme s5). Za riekou sú kúpele, no my ideme opačným smerom, za trať. Je čas obeda a riešime, čo zjesť. Baby na frgále frkajú, dajú si len ryžové placky. Info centrum Hranické propasti a jaskýň je v podchode pod koľajami. Kúpim obligátne pohľadnice a vyskúšam 3D okuliare visiace na retiazke. Dúfal som, že sa ponorím do hlbín propasti, no môžem si v nich urobiť akurát výlet na námestie Hranic na Moravě. Mesto si zaplatilo propagáciu, diera nie. Za železnicou začína náučný chodník Hurka k priepasti, ktorý pokračuje až do Hranic. Za štvrťhodinku mierneho stúpania sme pri železnom plote oddeľujúceho nás od pádu do 70m hlbokej priepasti (v apríli 2022 ani zábradlie nezabránilo fatálnemu pádu opitého návštevníka). 

    Potiaľ dovidíme my, na povrch Jezírka. Koľko by sme padali pod hladinou najhlbšej priepasti sveta zatiaľ nikto nevie. Zmeraných robotom je 450m, no odhaduje sa, že prevŕtaných bude dvakrát toľko. Akí sme bezmocní s tými našimi nedokonalými hračkami proti prírode. Obeť najvyššiu priniesol aj mladý, len 26-ročný, potápač A. Ševčík, ktorý má na skale pamätnú dosku. 

Hlboká sa zdá už zvonka.

    Relatívne nová, malá vyhliadka je urobená po pár schodoch dolu. Ďalej je poklop uzavretý zámkou. Speleológovia majú natiahnutú od r. 1979 aj lanovku a na dne plavák. Prejdeme sa vôkol priepasti, ale najlepší pohľad je zo železnej plošiny. Po posilnení sa Jankovými buchtami z reťazca, ktorý sa pýši kvalitou, pokračujeme okolo Olomouca po diaľnici 35 pokiaľ neskončí kdesi pred Mohelnicami. Pre mňa nepochopiteľné prerušenie i tak rozbitej cesty, je za hanáckou metropolou na kruháči. To si berú príklad z Maďarov?  Baby namotivujem na zázrak za Třebovou, kde predmety samé sa valia do kopca. No oprava tunela na pôvodnej ceste, odklonila dopravu zrovna na tzv. magnetický kopec. Neradno na rušnej vozovke stáť a skúšať, kam sa vyberie plastová fľaša. Normálnu obedovú i šoférsku prestávku plánujem v Litomyšli. Ono v Moravskej Třebovej alebo vo Svitavách ani nie je veľmi kde sa najesť, ako vraví drahá. Lenže chyba lávky. Zrovna dnes je turnaj v pouličnom basketbale, čo nás prekvapilo. Proste, nie je kde zaparkovať a v podstate ani jesť. Naveľa nájdem miesto pre Dračicu mimo centra, dokonca zadarmo, kdesi pri bytovkách za obchodným domom. Pešo teda ideme z námestia malebnou Váchalovou uličkou, kde sú fasády domov pomaľované freskami inšpirovanými drevorytmi všestranného umelca, rodáka z Litomyšli. 

Jeden z najkrásnejších renesančných zámkov Strednej Európy. A tiež najväčší.


    Reštaurácia Bohém je v blízkosti kostola Povýšení sv. Kříže. Asi najlepšie, čo historické mestečko gastronomicky ponúka. Obávam sa, že i celý severovýchod Čiech. Nahliadnutím do menu visiaceho na stene je ponuka skutočne bohémska: králičí řízek, jelení hřbet nebo knofitovaná kachna, zda libo tygří krevety? So ženou by sme si vybrali, no baby odúvajú pery. Ďalší penzión Pod Klášterem s malou terasou je plný. Na plnku si budeme ďalšie dni kruto zvykať. Poľský čašník mi ledva rozumie. Stánky na "Hladnom" Smetanovom náměstí sú plné hladných ľudí. Vidíme i auto z domova. Vinárničiek je v centre požehnane, ale reštík ako šafránu. Baby skončia na mestských hajzloch. Žena sa pokúša roztopiť starú stokorunáčku, ale pozorná hajzlbába sa nedá odrbať. Zúfalo smerujúc k autu zakotvíme napokon v reštaurácii Slunce na konci námestia. Poloprázdny lokál dáva tušiť, že dnes sa kulinársky zážitok  konať nebude. Reštika pôsobí dojmom návštevy tatíčka Masaryka. Obité stoly, stoličky, ošúchané steny. Uprostred rad stolov a stoličiek ako na rínku. Pri stene niektoré oddelené paravánom. Vidieť až do kuchyne. Vedľa v miestnosti oslava alebo rande fosils. Podnik ponúka klasické jedlá ako sviečkovú, kuracie, či prasačie "řízky", prípadne lososa. Objednávame všetci to isté. Vyprážaný kurací rezeň. Niekto hranolky, niekto ryžu. Oblohu sme nedostali, hoci bola v menu. Obsluha je rýchla i objednávku priniesli pomerne rýchlo. Rezne mastné, ale účel splnený. Kalórie sme dostali. Na pitie ochutnáme české červené malinovky. Ako známy piss-lover otestujem záchody a sú čisté. Platbu kartou považujem za samozrejmosť. Nie však naši bratia, ako sa presvedčím v ďalšie dni. Slunce sa odteraz stane pre nás synonymom "gastronomického raja". Zakaždým, keď navštívime nejakú ďalšiu reštiku, spomíname a porovnávame. Baby kráčajú k autu a ja odbehnem hore k zámku. Kvôli ničomu inému, ako pohľadniciam. A keď už mám najväčší renesančný zámok pred sebou, vyfotím si ho. Volám do hotelu, že dorazíme o hodinu neskôr. Cesta ďalej pokračuje na mestský okruh Hradcom Králové. Za ním o5 kúsok diaľnice č.11 po Jaroměř. V Choustníkovom Hradišti sa sunieme v najdlhšej kolóne vyše desať minút. Kde len chodia na tie názvy? Ako u nás Popudínske Močidľany. Okrem bizarného názvu dediny, mám čas uvažovať nad tým, prečo robili gotické okná na kostole. Aj tak ich zasklili ledabolo a majstríci si nerobili starosti s rezaním oblúkov. V Trutnove prebieha obscénny metalový festival. Prehliadka najtvrdších fanúšikov v kempe a popri ceste je naozaj dobrá zostava. Okolo pol ôsmej konečne zvoním na recepcii hotela Zelená Marína vo Vrchlabí. Sympatická recepčná nám hneď podá (registráciu som urobil už doma. Super vec.) kľúče od samostatnej vilky i s parkovaním. Vo vstupnej hale nás privíta obrovská historická fotografia boudy. Apartmán máme na prízemí. Pre nás skromných až príliš veľký prepych. V prvom rade nás upútajú veľké gýčove lustre v kuchyni a obývačke. Jeden tvorí žiarovky v žiarovke. Ďalší lupene kvetu. Páči sa nám kuchynský stôl z jedného dreva. Taký by sme prijali i doma. Kúpeľňu máme s vaňou. Vaňa má "spoustu ovládacích prvku". Jeden, čo chcem, druhý kade, tretí ako... A nepodarený drevený sušiak na uteráky. Okná domčeka sú klasické, drevené. Dvojité. V móde sú i imitácie prvorepublikových zásuviek a vypínačov a na stenách nechýbajú. Vecko je v samostatnej, dlhej a úzkej miestnosti s malým umývadlom. Kuchynka je moderne vybavená indukčným sporákom a umývačkou riadu. Babám sa najviac páči v arkieri, kde je pohovka obalená poduškami. Dalo by sa tam aj spať. I žena by výklenok prijala. Nuž, z nášho balkóna by možno šlo dačo také spraviť. Odbehnem so staršou do Penny. Tradične pripijeme na pokračovanie (začalo stanovaním v Cerove ) Tour de Europe ružovým Zweigelt z Moravy a otvoríme XXL čipsy. Sediac za stolom ma upútajú obrazy s postavami bez tváre. Umelec ich asi dodrbal, tak ich zamachlil. Vraj nerozumiem umeniu. Chýba jedna osuška, na druhý deň nám ochotná pani na recepcii podá štvrtý uterák aj s dvoma čokoládkami pre deti. Spíme v priestrannej obývačke, aby baby nečumeli na telku. Deti si ustlali v spálni. Pohovka je mäkká a prepadám sa ako prst do šamrole.  

17.7.2022 Český ráj to napohled
 
    Z mladšej sa stáva žena. Nevzali sme Kinedryl ani Dithiaden, ale nečakane potrebujeme úplne niečo iné. Vložky. Raňajková miestnosť v hlavnej časti hotelu sa prehýba pod bohatými bufetovými stolmi. Verný nedeľnej tradícii si nasypem do misky cereálie a zmiešam s jogurtom. V Penny, čo je český Lidl, dokúpime proviant na dnešný výlet do Českého ráje. Za Jičínom sa mihne veľký modrý nápis Prachovské skály tak rýchlo, že ani nestihnem odbočiť. Trmácame sa poľnou cestou za obcou Ohaveč niekde za Holín. Možno je i kratšia, no vskutku ohavná pre Jarisu. V Prachove nejdem na prvé parkovisko, ale na hlavné, či dolné. Parkuje sa kde kade. Ale oceňujem platbu kartou. Navigátor v krikľavej vestičke gestami parkuje autá. Pod svahom sa ocitli vedľa seba Francúzi, Blúdni Holanďania, Židia, Arabi, Ukrajinci, Lotyši a my. Postojíme chvíľu v rade na lístky a vyrazíme na veľký okruh značený zeleno. K nemu pridáme i malý (žltý). Zvetralé skaly a množstvo vyhliadok sú dych berúce. Na jednej som zbadal hrad Trosky a myšlienka vidieť ho ma už neopustila. Nie všetci účastníci zájazdu boli tým nadšení.

Vplyv genius loci si všimli už pravekí ľudia na konci doby ľadovej.

    Najstaršia prírodná rezervácia v Čechách je nielen veľkolepou pokladnicou prírodného bohatstva pre turistov a horolezcov, ale náleziskom drahokamov je unikátom i pre geológov. Oblasť má zhruba 250 pieskovcových veží s výškou takmer dvanásťposchodového činžiaku. Od 17.st skaly vlastní šľachtický rod Schilkov. Na to, aby sa zo skál nestal ďalší Disneyland bdie najstarší český duch-škriatok Pelíšek. Skály ospevuje aj Ivan Mládek v rovnomennej pesničke.

    Na malú skoro spadne horolezecké lano z veže zvanej Mních. Ešte sme ani poriadne nezačali obdivovať skaly. Fantastické sú tiež prechody úzkymi štrbinami. A to ani nie sú všetky prístupné verejnosti. Ľudí mrtě. Žena pri jednom prechode zakričí, nech nám "lidičky" uvoľnia zdola priechod. Možno by chodník mal byť jednosmerný ako v Slovenskom raji. Asi tak v polovici okruhu, U Hlaholské vyhlídky, sa najeme sediac na skale. Malá odbočka smeruje na samotnú vyhliadku. Je z nej obmedzený výhľad na Krkavčí skály a Jičínsku kotlinu. Pred desiatimi rokmi nebol ani ten. Na križovatke so žltou sa rozhodneme ísť dolu malým okruhom. Ten je ešte viac pretkaný úzkymi štrbinami. Najznámejšia je Myší díra. O5 žena kričí,  aby pustili aj ľudí oproti idúcich. Na križovatke Zadní Točenice nás dobehne ukrajinský zájazdník. Múzeum pomaly idúcich babiek. Vrcholom je zgechlená matrioška v polobotkách. Sú všade, všade zavadzajú. Preto Vyhlídku Míru mierumilovne obídeme. Za križovatkou U Buku sme o5 na veľkej "obtočke". Na ňom až toľko ľudí nie je. I tak čakáme pod Vítkovou vyhlídkou na Šikmé věži, kým sa malý balkónik uvoľní. Je odtiaľ výhľad na opačnú, juhovýchodnú, stranu. Mesto Jičín je ako na dlani. Zvyšok okruhu je pútavý ešte pod Železnými věžmi, potom iba nespočetnými schodmi dolu. 

Skalné mestečko.

   Ako som videl, niektorí si skrátia okruh po červeno značenom chodníku od Vyhlídky Českého ráje. Sedíme na kamennom múriku a vadíme sa kde a čo jesť. Oproti, v Turistickej chate, ponúkajú relatívne pestrý jedálniček, no len smažákov a rýchlych jedál. Baby protestujú ako opice. Napriek všeobecnému nesúhlasu a unudeným ksichtom si presadím hrad Trosky. Šofér som ja. Napokon to nebolo zlé rozhodnutie. Pod hradom je reštika Trosky, kde varia aj Bolonské špagety. Máme vyhrané. Najedia sa i deti. Sedíme vonku a hľadíme na plechové monštrum predstavujúce - asi draka? V jeho útrobách je gril. Ja si objednám svíčkovú s knedlíkama, drahá guľky s údeným mäsom. Všetkým chutilo. Obed zalejeme pravou kofolou. Nie je čo riešiť. Zaskočilo ma, že kartou sa nedá platiť, nechávam čašníkovi rovnú tisícku. Ešte upozorním obsluhu pri bare na tečúci záchod. Útočia osy, preto sa dvíhame a s plnými bruchami stúpame hradnou cestou. Drahú neupúta tak hrad ako vodáreň Tachov. Lístky na hrad Trosky predáva Slovák. Raz za čas počuje rodnú reč ako teraz.
Zaujímavosťou je, že psi nesmú do útrob a majú koterec. Nie každý je ochotný dať doň psa. Radšej nepôjdu do hradu, ako sme videli na vlastné oči.

Vysoké, rozoklané skaly budili v človeku pocit, že ich obývajú mocnosti pekelné.

    Symbol Českého ráje- hrad Trosky sa vypína na vyvretých čadičových bralách s vežami Panna a Baba. Podobné vyvreniny sú Devils Tower a skala Edinburgh Castle, ktoré som tiež onehdy poctil svojou prítomnosťou. Trosky síce pripomínajú trosky, ale v skutočnosti je meno odvodené od staročeského pomenovania sopečnej vyvreniny (struska). Pôvodná podoba Trosiek je záhadou. Nedochoval sa žiadny obraz alebo rytina. Jediný verný obraz čmajzli Švédi v 17.st. Pod hradom sa nachádza veľa tajných chodieb a jaskýň. Hovorí sa, že pod hradom je brána do pekla. Vo veži straší Barbora a býval v ňom čarodejník Mrakomor pokiaľ ho neprepichol princ Velen. Do podzemia sa preto ľudia boja, zato výšok nie. Každý rok povrazolezci natiahnu medzi Babou a Pannou 100m dlhé lano a skúšajú odvahu nad 50m priepasťou. 

     Pre mňa ani nie sú tak impozantné čertove rohy ako spektakulárne výhľady z nich. Priamo pred mnou hrb Hrubej skály, kde sa našli drahokamy- čierne obsidiány. Ďalej na západe Ještěd v Jeseníkoch so svojím typickým vysielačom, pripomínajúci obrátený lievik. Vedľa špicatý hrot Bezděza v Ralskej pahorkatine i bájny Říp sa črtá nenápadne krčiaci za Bezdězom. Severne sa vypína najvyššie české pohorie - Krkonoše. Samozrejme vôkol Český ráj, ktorý kazí snáď len obrovská pieskovňa v Hrdoňoviciach. Ani zo Sněžky som nemal taký výhľad na českú krajinu. Na parkovisku pod zrúcaninou by si baby radi kúpili drahokamy podľa znamenia, no bezradne pred nimi stoja, keďže netušia, aké im prislúchajú. Od stánkov so serpetičkami sadáme do Jarisy. S5 by som rád cez Ktovú na Jičín, ale v Újezde ma zablokuje zákaz vjazdu. Hoci vidím prefrngnúť auto za zákaz, skrútim volant znova na úzku rozbitú cestou cez Prachov. Za Jičínom nakŕmim Jarisu, v Studenci baby točenou zmrzlinou z Opočna. Maková a keksíková nie je zlá, ale Opočno si spravilo na točenú monopol minimálne v severovýchodných Čechách. Nikde som nevidel predávať kopčeky. Okolo šiestej sme vo vile. Decká zaujala atletika, no zruším ich a povinne pozerajú Jak vytrhnúť velerybe stoličku, ktorý sa natáčal na Špindli.

 
18.7. Afrika na dlani
 
    Dnes sa črtá už pomerne teplý deň, ale ešte na hranici znesiteľnosti. Vedľajšími cestami idem cez nekonečnú obec Rudník a Hostinné do známej zoo Dvur Králové. Dvakrát stojíme na železničnom priecestí. Krkonošská myš nám skríži cestu. Tretíkrát, v Chotěvicích, nám ubzikne. Šaškujem pri parkovaní poblíž záhrady, ale na veľkom parkovisku nájdem miesto. Pol hodiny čakáme v rade na lístky. Je lepšie si ich kúpiť vopred na internete. To platí všade. Už i miesto v reštaurácii sa oplatí zjednať dopredu. Zaujímavé, že i pri platbe kartou sa dá zvoliť kurz. Prvýkrát som dal euro, ale výhodnejšie je voliť českú menu. Zoo má totiž nevýhodný pevný kurz po celú sezónu. 

Iba pred 100 rokmi vedci uverili , že mini hroch vskutku existuje.

  

   Slávna zoo je vyhradená od osemdesiatych rokov minulého storočia len pre africké zvery a ...hmyz. Zo začiatku v nej boli napríklad i ľadové medvede. Patrí k najväčším chovateľom kriticky ohrozených afrických zvierat (odporne veľkého hmyzu dúfam, že nie) v Európe. Len žiráf a nosorožcov sme napočítali 10 z každého druhu. Je tiež jednou z najkrajších záhrad a jej unikum je jazda autom safari parkom. Jedinečná je tiež zbierka 330 kostier v Neumanovej vile s názvom "Umění pod kuží". Vzácnou je kostra posledného nosorožca bieleho, či tasmánskeho čerta.

    Zavrhujem prehnať Dračicu cez park. Blokovať prepchatú úzku cestu alebo číhať na zvieratá? V podstate to isté sa dá robiť a vidieť pešo, akurát z druhej strany. Ešte dobrá alternatíva môže byť otvorený terénny bus, ale ten jazdí len akosi sporadicky. Obyčajný bus je len pásikavá karosa a la zebra zo zatvorenými oknami. V bufete Kifaru si odpočinieme a dáme hranolčeky, ale prekvapká nás malá porcia. Aspoň na chvíľu zaženieme hlad. Na pečené banány od "pravého" afričana nemá rodinka chuť. Jediné dva hrochy prdia na návštevníkov a sú ponorené v jazierku, česť močiarnych tvorov zachránia sympatické malé hrošíky, ktorým horko nevadí. Levy a šelmy chrápu skrývajúc sa v tieni. Gorilu sme nevideli (posledný, 50-ročný samec Tadao uhynul v r.2021), hoci pavilón si ponechal gorilí názov. Čerstvý prírastok sú tučniaci okuliarnatí (áno, aj tí obývajú africké brehy) v novej expozícii predstavujúcej prístav. Z diaľky som si drobných operencov pomýlil s kačicami. Zo zvierat ma upútal malý hlodavec gundi, ktorý pripomína morča a do kolien ma dostal kríženec kačice a bociana - lyžičiar biely. Deťom sa páčil fenek. Africká mini líška, nie ťažšia ako jedno kilo, s netopierími ušami. Lopúchy jej ochladzujú krvný obeh na horúcej púšti. Zakotvíme na obed  v reštaurácii Gwanda poblíž tučniakov a novo budovanému pavilónu pre plameniakov. Všetci si objednáme hamburger (dúfajúc, že nie je z kudu) so zemiakmi v šupke. Lokál, napriek exotickému menu, sa nevymyká iným českým rýchlym občerstveniam. Teda nič extra. Typ vojdi a neuškoď. A hlavne - nedoser sa. Na hotové jedlo upozornila prenosná krabička a nevykrikovala obsluha, ako býva zvykom. Počas boja s mojou malou hubou proti veľkému hambáču, mi nad hlavou rachotili vojenské Gripeny. Azda vzdušný súboj? Za vilou sa nachádza fejk africkej dediny s domácimi zvieratami. Biele kozy s čiernymi hlavami, zebu, ovce, somáre. Prejdeme na druhý koniec zoo do obchodu. Jedine, čo je ako tak originál a hodnotný suvenír, sú tričká. Nakúpime deťom v celej rodine na pamiatku snáď všetky možné veľkosti. V nádeji kratšej a rýchlejšej cesty k Maríne sa vraciam cez Prosečné, ale je to snáď ešte rozliatejšia dedina ako Rudník. Aspoň si vychutnám jazdu popod najdlhšiu lanovú dráhu v Strednej Európe. Prepravuje vápenec z Černého dolu do Kunčicích a má vyše 8km. Vo Vrchlabí stojím pri Kauflande a dopĺňame zásoby na zajtrajšie dobytie českého vrcholu. Máme vo vilke hosťa na hornom poschodí. Dajaký Nemec, pp. obchodný zástupca. Dupe nad nami do polnoci.

Fejk juhoafrického prístavu.

 

    Safari park je vskutku výnimočný, čo si vlastne uvedomujem až teraz, s odstupom času. Vidieť pokope celú Afriku sa niekomu možno nepodarí ani v Serengeti. Ani mne sa to nepodarilo pri návšteve NP Pilanesburg v Južnej Afrike. I keď vidieť divé zvieratá má tiež niečo do seba. Stráviť sa v zoo dá celý deň.      

19.7.2022 Kráľ a Kráľovná Krkonoš

 
    Vstávame pred pol ôsmou. Staršej otrieskam o hlavu lampičku. Takýto budíček si želala. Mladšia však buntoší oveľa skôr. Odostrie záves a zobudí staršiu definitívne. So ženou si dáme praženicu. Je však iba taká symbolická, z jedného vajíčka, preto si pridáme syry, šunku a zeleninu. Po pol deviatej mi drahá otvorí bráničku a hotel opúšťame. V Peci pod Sněžkou zastavím na prvom parkovisku, ale je tam iba starý parkomat na mince. Vycúvam a pokračujem vyššie, kde je veľké parkovisko s rampou. Hurá! Platiť sa dá kartou. Vrátime sa dolu na bus stanicu. Bus mešká. Robia sa totiž tri mosty cez Úpu a premávku riadia cestári. Do reči sa dáme s pepíkmi. Sedemdesiatnička sa sťažuje, že už ani jej generácia sa nechce hýbať. Dnes vytiahla vnuka a dcéru na Sněžku. Tak akosi neplánovane. Pražáčke spomienky zaletia i nad Tatry. Vidím prichádzať mikrobus s poľskými nápismi. Nejaká poľská spoločnosť posiela tiež bus. Netuším kam ide, možno i naším smerom. Zopár ľudí doň naskočí. Konečne sa v zákrute pod novým apartmánovým hotelom objaví náš spoj. Cyklobus riadi polocigán s jedným zubom a vykrútenými prstami. Srandovný usmievavý týpek sa pre výpravu stane symbolom hôr viac ako sám Krakonoš. Pánko nás vyvezie hore do Pomezních boud. Okolo pol jedenástej vyrážame po červenom chodníku západným smerom. Infocentrum dnes otvárajú až na obed. Prudšie stúpanie začne hneď na začiatku.

Chodník ide najprv po asfaltke, ktorá končí pri odpočívadle Jelení.

   V KRNAP majú problém s jeleňmi, ktorí hlavne v zime, obžierajú stromčeky. Preto končia v obore. Mali by sme im poslať medvede. Jeleňov hejtujú na viacerých paneloch až po boudu Jelenka. Červený chodník kopíruje hranice s Poľskom. V Soviom sedle sa pripája modrá značka na stromoch a húfy turistov. Chodník o5 stúpa k boude. Na chate si baby dajú malinovú limču a starý kúpi pohľadnicu.  

Pôvodne lovecká chata, dnes "bouda" pre turistov.

    Za chatou pomaly pokračujeme prudkým stúpaním k Svorovej hore. Idem so staršou, mamina s mladšou dcérkou kúsok za nami. Stúpaním k hore stromy strieda kosodrevina. Otvárajú sa nádherné výhľady najmä na poľskú stranu do Sliezsko-lužickej nížiny. Pod nami leží mega rezort v Karpacz s takmer tisíc izbami, bazénmi i plochou na korčuľovanie. Za ním Jelenia Góra. Krásne je vidieť až do Wroclavi. V diaľke zelené Dolnoslezské bory, čiže kompaktný les o rozlohe Los Angeles. Do českej strany svieti slniečko a je dovidieť na Orlické hory, ale inak je okolie presvietené.  

Svorová hora dostala názov podľa horniny, ktorá horu postavila. V pozadí rovinaté Poľsko.

    Oproti mne kráča chlapík v čiernych nohaviciach a bunde. „Chlapče mój.“, konštatujem, "Tak to ti nezávidím". Klidové území Alpínskych lúk asi príliš kľudné časy nezažilo, keď ich človek ničil. Potrvá desiatky rokov, kým sa vráti do pôvodného stavu. Teraz je územie ohradené dreveným plotom, ktorý už je aj tak zvalený. Pod Sněžkou sa pripájame na široký kamenistý chodník. Veľa ľudí ide hlavne dolu. Neskôr pochopím prečo.  Obchádzame kopec z juhovýchodnej strany. Na vrchole sú len skromné a predražené bufety.

    Najvyšší žulový trojboký hranol Krkonôš je v skutočnosti veľmi nehostinné miesto s podmienkami pripomínajúcimi Arktídu uprostred mierneho pásma. No skôr ako polárna žiara vás prekvapí hmla, ktorá je na vrchole 300 dní do roka. Je to tým, že hora je prvou nárazníkovou zónou fičákov z Baltu. Silnejší vietor v Čechách nezažijete. Taktiež žiadna iná hora v Európe nie je ukážkou vegetačných výškových stupňov v tak dokonalom obraze. Od bukov až po machy a lišajníky počas 600 výškových metrov. Dominantou kopca je šialená stavba poľského meteorologického troj-UFA, ktorá je pre biedny stav momentálne zatvorená. Ďalšiu šialenosť, 20m kríž, sa Poliakom našťastie nepodarilo vztýčiť. Za UFO-m sa krčí vyše 300-ročná kaplnka sv. Vavrinca pripomínajúca hradnú rotundu. Blízko nej je i najvyšší bod Sněžky. Neďaleko kaplnky je na českej strane hranatá budova pošty a vyhliadková plošina za 20 kačenek. V tieni budov je dvestoročná kamenná mohyla. 

Turistami obliehané symboly na vrchole Sněžky (1603m).

 

    Na Sněžke stratím krytku z ďalekohľadu. Na drevom obloženú stenu jedeného z tanierov nalepíme značku kapybar. Videl som i deti idúce dolu s tričkami "Capybary". Vlastnoručne vyrobené. Sediac na lavičke s výhľadom na hrebeň Krkonôš ujedáme rožky so salámou. Vidím nezameniteľnú Labskou boudu i Svinské kamene. Spomienky mi zaletia k mame, ktorá v Krkonošiach s otcom a mamou ako dieťa bola. Pamätám si na jednu fotku, kde je celá rodina s Krakonošom. Dnes sa už nedozviem, čo navštívili, kde sa fotili. Ani neviem, kde tá fotka je. Na akože pošte (skôr je to bufet so schránkou) skúpim pohľadnice, ale niektoré rozdám rodine. Po "Stezce Českem" uháňa modrobiele záchranárske vozidlo a za ním štvorkolka. Záchranári ratujú pána so zlomenou nohou. Z poľskej strany hľadajú "stupáky" paraglajdisti. Jeden sa objaví i nad vrcholom. Radi by sme priamo zišli dolu k Domu Slaski, ale cesta je iba jednosmerná - hore. Vraciame sa k širokému chodníku a schádzame dolu. Preto tie davy ľudí mieriacich zo Sněžky. Klesanie je mierne a obtočíme sa okolo kopca. Už zhora som videl, že chata je dosť obliehaná turistami. Prvé, čo nás ovalí je dusno jak v spacáku bezdomovca. V Sliezskom dome si vystojíme radu na jedlo. Ja čakám na tradičnú formu poľského rýchleho jedla-zapekanku, žena z opatrnosti zobne iba do hranolčekov, mladšia ochutná palacinky a staršia kurací rezeň s hranolčekami. Palacinky presladené, dokonca i tá šľahačka je pocukrená. Rezeň mastný. Hranolky so škrobovej múky obsluha ani nechcela vydať. Všetko totiž nosili postupne a neškrtali si vydané porcie. Hríbová zapekanka tiež nič extra. Poliakom kuchyňa proste nejde. No hygiena a korona by si prišli na svoje. Žena sa modlila za každým sústom nech sa nedosere. Vieme, prečo sa chaty v Krkonosiach volajú boudy. Jedlo stojí za houby. Keď to hygienické a kulinárske špecifikum vidíme, na zapitie si radšej kúpime fľaškovú kolu. Sledujem ženskú, kde si orazí zápisník. I ona hľadá pečiatku. Je kdesi v inej miestnosti. Hajzel sa platí 20 kačenami ako rozhľadňa. Mohlo byť zdarma aspoň pre hostí ako na maďarskej pumpe. Za chatou pokračujeme klesaním Obří dolinou po modro značenom chodníku. Pramení v nej riečka Úpa. Na úpätí vrchu slzí kopec riav. Jednu pomenovanú Rudný potok prekračujeme pod Krakonošovou rukavicou. Za ňou je opustený domček bývalých baní na meď a arzenopyrit. Už sme v lese, keď popri ceste míňame ďalšiu dlhodobo uzatvorenú štôlňu Kovárna. Snáď niekedy sa dočká opätovného sprístupnenia. V boude Pod Sněžkou chovajú lamy, ktoré majiteľ dostal ako darček k narodeninám. Chúdence, vyzerá, že na pastvine nemajú kúska tieňa. Čašník narieka, že minie papier na účtenku, čo bude drahšie ako dve pohľadnice. Tak mu vyhrabem mince. Aby sme nezabudli - staršia nesie zrezané drevo pre svokra k 70. Za boudou kráčame po asfaltke. Popri chatách až k stanici lanovky. Otužilá mládež sa kúpe v Úpe. Skvelý nápad je zábavný chodník s hlavolamami vedúci od lanovky do Pece. I dcérka mi dá hádanku: "Výr krúži nad vírom. Potom oba víry zmizli". Aké i-y bude v druhej vete? Vraj sa to nedá napísať. S vírom alebo výrom sme prešli dnes 16km. Ešte nám však chýba kráľ Krkonôš. Preto sa motáme po Janských lázních hľadajúc miesto na parkovanie. Na Dolní promenáde pri Janskom potoku nájdem miestečko. Vraciame sa hore ku soche Krakonoša, ktorý je za kúpeľmi.

Pieskovcová podoba Krakonoša v Jánských Lázních je národnou kultúrnou pamiatkou..
 

    Bájna postava fúzatého horského ducha sa rokmi stala kultúrnym dedičstvom Čechov. Každopádne je dosť populárny i v Nemecku. Sudetskí Nemci horekujú, že Česi im postavu Rýbrcoula, ako ho volajú, ukradli. V ľudovom podaní má postava dve existencie: vysokohorskú, ktorá je drsná ako Chuck Norris a miernejšiu v podobe dobrosrdečného, pupkatého hájnika. Krakonoš má dokonca i hrob v poľskej časti Krkonôš. Prakticky nie je miesta v Krkonošiach, kde by ste sa s ním v akejkoľvek podobe nestretli. Námestie, či ulice, ale napr. aj v tekutej - v pive Krakonoš. 

    V malých kúpeľoch hľadáme, kde sa najesť, lenže skapal pes. Okrem gitarového dua pri kolonáde a pár pacientov je v mestečku mŕtvo. Napokon skončíme vo Vrchlabi - Na Špeku, čo nebola zlá voľba. Lokál je kúsok od hotela. Objednám si pražmu, žena so staršou cézar šalát, mladšia hamburger. S deťmi som večeru spláchol Birel-om, žena krkonoškým medveďom (strašne im tí medvedi chýbajú). Trutnovský Krakonoš jej chutil viac. Grilovaná pražma bola super. Jemná rybacina, do útrob jej napchali kôpor a plátky citróna. K rybe som mal rukolový šalát. Mladšej hamburger nechutil boli v ňom morské riasy a mäso sa jej zdalo polosurové. Dotlačil som sa jej večerou, ale nezdal sa mi hambáč zlý. Nechali sme dýško 100Kačen, rozpustením dvestovky v rukách čašníka. 

20.7.2022 Grupa salamowa
 

    V hoteli sa striedajú hostia, najskôr obchodní cestujúci. Okolo ôsmej je už teplejšie než v Tribulových reportážach. Ani domáci nepamätajú takéto teplo. Dva dni dopredu som zaistil cez internet lístky do adršpašských skál. Súčasťou objednávky je i parkovné miesto. Oplatí sa to, hoci niektorí podnikavci si zriadili lacnejšie, neoficiálne, parkovanie vo svojom dvore. Cesta za Chválečou sa hadí do alpskej fáborky. Fáborka je farebná stuha a kľukatá cesta ju pripomína. Drahá sa drží madla na streche a šoféruje so mnou.  Klesaním do Adršpach mi bubnujú kamienky do blatníkov z čerstvo zasypaných jám suchým asfaltom. "Šikulka", povie strážkyňa parkoviska, keď je ukážem lístok na určitú hodinu. Ďalší chlapík ho priloží k čítačke a rampa sa otvorí. To je síce pekné, že sme boli rýchlo vnútri, no nebolo kde nájsť miesto v tieni. Dobrá správa je, že stromy už nasadené sú. Natrieme sa opaľovacím krémom a vyrazíme ku vstupu do skál. 

    Mesto bizarné ako žiadne iné. Tichá, romantická krása pieskovcových monumentov uchváti každého. Kedysi sa medzi nimi preháňali plesiosaurusy. Objavené ľuďmi boli náhodou pri požiari, keď vyhorela okolitá džungľa a odkryla bralá vysoké až 100m. Zdolaním doposiaľ nezdolanej skaly ponesie táto vaše meno. Väčšinou fascinujú skalolezcov i skaloskákačov, ale v r.2008 objavili speleológovia sieť jaskýň v Teplických skalách. Správa parku sa snaží regulovať počet návštevníkov, ale bez valného efektu. Turistickí sprievodcovia radia Adršpassko-teplické skály medzi 20 najkrajších výtvorov prírody na zemi. Úžasné miesto, kde človek pookreje nad jej silou.

Nestretnúť na chodníku človeka je vzácnosť.


 
    Najprv sa prejdeme vôkol jazera Pískovna. Poliaci sú riadne nevychovaná čvarga. Všudezdejší, všude první, odstrčia, nehľadia. Ani fotiť monumenty sa veľmi nedá. V Českom raji sme stretli ukrajinské bárišne, v adršpašských skalách nám chodníčky skrížil dôchodcovský zájazdník z Poľska. Batohy im smrdeli rovnakou salámou, ktorú pp. fasovali od cestovky. Vrcholom obedovej špeciality bolo naložené bravčové mäso v pohári a zaváraná uhorka. Proste držgroši. Potom vstúpime na zeleno značený okruh medzi skalami.  Uprostred skalných obrov stretáme Slovákov z Trenčína a Dubnice. 16m vysoký Velký Vodopád na rieke Metuje je priškrtený kvôli lodičkám hore na jazere. 

Rozprávkovo krásne skalné mesto je najväčšie v Čechách.

 

    I v Adršpašských je myšia diera a ešte užšia a dlhšia ako v Prachovských. 50cm šírka robila problém štvrť tonovej Holanďanke, ktoré sa prepchávala akosi bokom so stiahnutým bruchom. Dierou v podstate vychádzame von zo skál. Chodník vedie ešte pri jednej zaujímavosti, a to je trojnásobná ozvena. Za výkrik sa platí (a nie málo), čo ma nemilo prekvapuje. Šukafónom, ktorý jazdí každú polhodinu hore a dole popri riečke Metuje, sa presunieme do Skalního Města u Teplic. Na stanici zistíme, že drahej chýba obľúbený klobúčik, s ktorým pochodila svet. Buď ho nechala na záchode alebo jej vypadol v Adršpachu cestou na stanicu. Každopádne sme ho viac nenašli. Ani hajzlbába nevedela o ničom.  

Výrazné monumenty Starosta a Starostová.

    Pred ďalšou prechádzkou skalným mestom sa posilníme v reštaurácii Pod Ozvěnou. Žene pripravili mäsové guľky, pre mňa parené buchty so šľahačkou a čučoriedkami. Mladšia dcérka skúsila bryndzové halušky. V kraji, kde som videl maximálne kravy, pôsobí ponuka bizarne a aj tak chutila. Staršia zasa obligátny rezeň s hranolkami. Kým jedlo doniesli, kúpim pohľadnice v kiosku oproti. Obsluhuje nás dedinský prostáčik. Nechávam vyše 700Kč, čo je priemerná cena pre štyroch. Znova platím vstupné, ale kto prejde 7km Vlčou roklinou z Adršpachu má Teplické skály zdarma. Najprv vystúpame po 300 prudkých schodoch k hradu Střmen. Zo stredovekého hradu nezostalo prakticky nič, len pár vytesaných schodov do skaly. Na skalnej veži je vyhliadka s českou zástavou. Teplické skály majú viac rias, čím im dávajú krajší vzhľad a blízkosť monumentov škáry medzi nimi robí chladnejšie. 

Dych sa zahlmieva. Teplomer na skale ukazuje +10°C. Nie darmo sa zákutie volá Sibír.
 

    No hlavne je na chodníkoch o mnoho menej ľudí a teda väčší kľud. Pitoreskné tvary brál dávajú fantázií voľnú ruku. Vašej, či obecnej. Madona, lebka, sova a slon, raketa, ježko na žabe. Len podobizne indiánov som narátal tri. Dokonca i Slovenský znak, ale príliš sa nepodobá. Modro značený chodník stúpa, prakticky až do polovice, potom pochopiteľne klesá. Zisťujem, že mám mastný odtlačok na objektíve. Ktovie odkiaľ? Pokazených je asi 4-5 záberov. S5 sa ponáhľame na vlak. Vidíme, ako odchádza. No nie je to ten pravý. Ja som pozrel zlé časy odchodov. Tak si počkáme takmer polhodinu na ďalší šukafón. Chlapík, renegát, so starým batohom s koženými popruhmi hľadá svoju priateľku. "Co se stalo?", pýta sa koľajiska a hory. S5 v Adršpachoch zlízneme zmrzlinu z Opočna.  

Symbol skál-Milenci.

    Mojej obrázkovej obsesii učiním zadosť ďalšími pohľadnicami a môžeme ísť. Pekné leporelo nenájdem. Som nepoučiteľný a nechávam si všetko na poslednú chvíľu. V okolitých stánkoch väčšinou šmelia Poliaci. Pivo, med, pi.oviny. A ešte aj s úsmevom blokujú výjazd z parkoviska. Na hoteli si dáme kabanos s bagetou, ktorú som nosil celý deň v batohu. Prežili sme. Vo vilke už nie sme sami. V apartmáne nad nami máme rodinku. Pod oknami parkuje i ďalšie auto z Hovadova. Vyzerá to na plný dom. 

21.7. Chrochti mrochti

 
    Nalejem si pohár ružového frizante a sadnem si k poznámkam dneška. Po dvoch turistikách máme voľnejší deň. Ráno mi spadla miska z müsli. Hoci som skúšal nadvihnúť komplet troch misiek, najskôr bola spodná iba prisatá a zrovna, keď som ju dvihol nad bufetový stôl, rozhodla sa opustiť svoje sestry. Zrniečka popadali do zeleniny a pomazánok. Našťastie sme boli poslední na raňajkách. Čo sa dalo som si zhrnul do tanierika a s gréckym jogurtom pomaly prežúval. Mal som teda jednotvárne sýte raňajky.  Oproti istej Poľke, ktorá zjedla sladký koláč, praženicu, obloženú bagetu a pomiešala to v žalúdku  hektolitrami kávy som pôsobil ako tibetský kajúcnik. Vybehol som do mesta zameniť starú 100 korunáčku a kúpiť pohľadnicu. Bankovku mi vymenili až v druhej ustanovizni a aj to som sa musel po desiatich minútach ozvať. Jarisa voľný deň nemala a dnes sme ju prehnali do 35km vzdialeného Harrachova. Veľa úsekov ciest sa opravuje. Je to tak aj na Slovensku? Nemám ten pocit. Zaparkujem pri bus stanici. Blízko sú i súkromné parkoviská, dokonca lacnejšie. 200Kč vs. 140Kč. Malé plochy vo dvoroch sú viac menej plné, podobne ako v Adršpachoch. Pešo ideme po pokračovaní širokej asfaltovej "Stezce Českem" k Mumlavskému vodopádu. Predtým však odbočíme na Líščiu cestičku. Staršia odutá, mladšia rieši Líščie úlohy. Ľudia sa kúpu v Mumlave všade, kde je prístup. Dav strhne aj kapybary a postupne sa ocitnú v potoku všetky štyri. Aspoň po kolená, bo plavky nemáme. Je taká studená, že z nej tŕpnu a bolia chodidlá. Môže mať tak 12-13°C. 

Vodopád siaha do výšky trojposchodového domu.

    Mumlava je zaujímavá horská riečka z viacerých pohľadov. Je v podstate mŕtva. Ekošialenci nemusia hneď skákať. Nikdy nebude bio vďaka kyslosti rieky a minima živín z ihličnatých stromov. O čo menej života je v nej, o toľko viac je na povrchu. Pekelný tok vytvoril Čertove oči, aké sa málokde vidia. Obrovské, vymleté hrnce sú hlboké takmer 3m. Najväčšie vodopády v Čechách sú práve na Mumlave. Povyše vodopádov sú ďalšie impozantné kaskády a zákutia. Mumlava je známa vďaka dravosti aj všelijakým pádlovačom.

   Vodopády momentálne objavuje holandská rodinka. Tí dobrí ľudia v živote nevideli dravú rieku. Veď nizozem už majú v názve krajiny. Preto sa premiestnime proti toku ku kľudnejšej vode. Pri potoku sa motáme do jednej popoludní. V Mumlavskej búde kúpim pohľadnicu. Chata bola postavená zámerne pre návštevníkov vodopádov. Hore je krčma, dole suveníry so starou babkou. Harrachov je ešte väčšia diera, ako som si myslel. Dejisko MS 1970 v lyžovaní, pamätnisko svetových rekordov. Márne sa pokúšajú prinavrátiť zašlú slávu opätovným oprašovaním malých mostíkov a nádejať sa lyžiarskym podujatím. Na dobré časy môžu radní spomínať už iba v múzeu na autobusovej stanici. Mamutí skokanský mostík (jeden z piatich na svete) sa mamuto rozpadáva, hlavne potom, čo sa prepadla na bubne rolba. Ani ma neprekvapká, že parkovné platím bankovkou. Čo ma však pobaví je dôchodcovský zájazdník z Nemecka. Babky si rozložili skladacie drevené stoly, vedľa položili debničky piva, na stôl kanvice s "wurstami" a hodovali pri buse. Kapybary sú sofistikovanejšie a zapadnú do prvej reštiky pri ceste - U Bedřicha. Domček je zároveň i penzión. Čašníkova reakcia, keď vyšiel pred dvere a zbadal nás bola nezabudnuteľná. Niečo medzi prekvapením a radosťou nepálskeho nosiča, že prichádza biely sáhib. Grimasy ho neprestali baviť pokiaľ sme v lokáli sedeli. S deckami som si dal šalát s kuracími nugetkami. Na šaláte sa nedalo nič pokaziť. Žena si objednala sviečkovú. Mäso bolo suché. Vraj v robote je mäkšie, lepšie pripravené. Smotanová omáčka chutila. A o5 sa kartou nedalo platiť. Vysolil som všetko, čo som mal. 1300Kaček aj s dýškom. Vecko si strážili pred ulicou kľúčmi. Obsluha automaticky vedela, čo chcem len pri pohľade. Drahá vybrala ďalších 2500Kč. Nie od čašníka, ale v bankomate UniCredit. Infostánok je zatvorený, preto kúpime pohľadnice v nejakej búdke pri parkovisku. Obrázok vodopádu sa mi však nepáči. Preto brzdím pri mestskom úrade a kúpim ďalšie.  

Priehlbeň vzniknutá tzv. evorzným javom-kamienky a voda vyhĺbili dieru do skaly.

    V letnom horku sa vraciame do Zelenej Maríny. Deťom som sľúbil kúpanie, preto iba zoberieme uteráky a plavky hodíme priamo na seba. Prejdem autom kilometer a zaparkujem pri jazere Vejsplachy. Vskutku sú to výplachy prírody a ľudí. Na oboch koncoch má pieskové pláže. Voda je plná rias. Iba pri plážach, kde sú ľudia sú ako-tak očistené, či vyhrnuté na kraj. Uprostred je drevené mólo s altánkom, z ktorého strechy skáču chalani. Dobrá správa je, že pri severnom brehu je rozostavaný vnútorný bazén. Mesto vidí jeho otvorenie ešte z tejto strany Vianoc. Ideme pešo popri jazere na druhý koniec, kde je kemp. Hľadáme tienisté miestečko. Drahá stále nemá pokrývku hlavy. Okúpeme sa v žbrnde s kačicami. Lenivé stvory sa ani ľudí neboja. Mňa od seriózneho plávania odradí biele brucho vykotenej ryby. S deťmi preto staviam pieskový hrad. Prekopem plavebný kanál a snažím sa vyčistiť zakalenú vodu. Sediac na deke s časopisom v ruke začujem tip na dobrú zmrzlinu. Staršieho pána sa pýtam, kde je. Vraví, že v susednej dedine. Babám netreba viac hovoriť. Rýchlo sa prezlečú a Dračicu preženiem cez kopec do Valteříc. Smelo môžem prehlásiť, že môj jazyk sa pod Krkonošami nedotkol lepšej zmrzliny. Ako som písal, Česi obľubujú točenú. Sladké, smotanové nebíčko v papuľke si v dedinke varia sami. Kde sa hrabe Opočno. Dal som si veľkú jogurtovo-citrónovú. Ledva som ju zlízal. Zároveň mám i večeru. Sladko naladení sa vraciame s5 do Vrchlabí. U Číňana kúpime košík na drevo pre svokra a drahá si zadováži šiltovku. V Kik-u fixy. V Kauflande nahádžeme do vozíka živiny na zajtrajší výlet. Deti necháme vo vilke a my so ženou sa motáme po centre malého mestečka. Na konci námestia nás upútajú domy s vysokou sedlovou strechou.  

Unikátnym domčekom hrozila v 50-tych rokoch demolácia kvôli medzinárodným motocyklovým pretekom.

    Strmé štíty striech ľahšie bránili rozmarom snehu. Zostali zachované len štyri najstaršie remeselnícke domčeky zo 17st. Odstránim slečnu zo záberu, ktorá čaká na bus. Stačí slovne. Pred chrámom sv. Vavrinca sa stočíme doprava ku kláštoru hladných a obutých Augustiánov. V súčasnosti ho vlastní správa Krkonoš a je v ňom múzeum. Kláštor kazí zvonka veľká šedá konštrukcia. Snáď len dočasne a zarastie časom trávou. V kláštorných záhradách (vyzerá, že čosi sa v nich pestuje) je vybudovaný geopark, kde ležia šutre z Krkonoš. Pri dominante mesta, renesančnom zámku, sa spustila z neba krátka prehánka. Takže zrkadlenie v jazierku marili kvapky.

V zámockých útrobách sídli štvrťstoročie rovnaký starosta.


 22.7. Herbalife a pomsta hotela

 
    Počas dnešnej turistiky nás bude sprevádzať riečka Labe a... sračka. Ráno začalo nevinne, krásnym slnečným počasím a zvyčajným frflaním, kam zasa pôjdeme. Cestou do známeho zimného strediska Špindl zastavujem na ikonickej Labské přehradě. Elegantná stavba je svedkom, že kedysi (za Franca Jozefa) sa dalo stavať oku lahodne. Vzápätí som dostal drôtom do oka, či skôr lanom pri fotení záberu múra. Týpek sa na 150m dlhom lane spustí na druhý koniec hrádze a tváriť sa, aký adrenalín sa mu vyplaví. Autom potiahnem kúsok do Špindlu, časti Medvědín. Povinná výbava pohľadnicami a môžeme nasadnúť na sedačkovú lanovku na kopec. Deti na kraj, starí do stredu. Žena trpí pri prechodoch stĺpmi nauzeou. A bude horšie, a to sa nebudeme ani hojdať. Hore nás privíta mega nápis MEDVĚDÍN a vietor. Váhali sme, či zobrať mikiny, a tým pádom dva batohy. Napokon sme dobre spravili. Aspoň na malú chvíľu, kým sme sa dostali do kardio tempa. Pôsobivý je výhľad na Špindl pod nami. Vrátim plastové kartičky slúžiace ako lístky a po červenom chodníku, zvanom Bucharova cesta, šliapeme k Vrbatovej búde.  

Pri Vrbatke je najvyššie položená zastávka autobusu v Čechách.

    Sprevádza nás Herbalife batoh, tričko, šiltovka... až sa z toho vykľuje celý zájazdník. Polovica cesty k chate je po asfaltke. Obehne nás bus z Horních Míseček, ktorý pendluje hore-dole. To je ako keby chodil pravidelný spoj z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom. Rozmýšľam, či je to prejav zmäkčilej civilizácie alebo Česi sú v turistickom industrializme predsa len popredu. 
Po ľavej ruke sa otvárajú výhľady až do Vrchlabí. Vo Vrbatke nemajú pohľadnicu búdy, ale Pančavskych vodopádov. Zaváham a neberiem. Chyba, viac pohľadnicu neuvidím. Miernym klesaním pokračujeme popri bunkri z 1937. 

Sedem mužov a dva guľomety boli v útrobách bunkra.

  Ropík, ako sa mu prezývalo, odolal kedysi delovým strelám, ale súčasnú ritnú kanonádu hovien nedal. Preto iba nakuknem dnu a šliapeme ďalej popri Pančavskom vodopáde. Veľa z neho nie je vidieť. Zábradlie mohli spraviť trochu viac bokom, čo by prispelo k lepšej vyhliadke. Cestou k Labské boudě dominuje kopcom červená vežička vysielača Wavel nad Snežnými jamami na poľskom území. Labskú boudu teraz len obídeme a kráčame kilometer hore k prameňu. Oproti sa rúti ďalšia neónová skupinka Herbalife. Po chvíľke sa ocitáme pri upravenej ploche so studničkou, ktorá symbolicky predstavuje prameň. 

Erby 24 miest, ktorými Labe preteká na svojej púti k Severnému moru.

     Osma najdlhšia rieka Európy skromne pramení v rašeliniskách Labské louky. Meno pochádza z keltského Elb a znamená Veľká rieka. Viac ako tri štvrtiny rieky je splavných pre námornú dopravu. Koncom 17st. biskup nemohol zniesť vysvätenie kaplnky na Sněžke Poliakmi, preto na truc sa rozhodol požehnať Čechom prameň rieky, ktorá pre nich toľko znamená. Okrem koní sa s relikviami trepala na lúku aj ťava. Mrazivé počasie jej nerobilo pochopiteľne dobre a milá ťava v polovici cesty zdochla. Biskup pramene požehnal a nas5 ho niesli ôsmi chlapi na oltárnom stolci. 

    Pre nejaký normálny záber erbov miest zavadzia kočík. Nikto sa k nemu nejak nemá, preto ho odsuniem nabok. I tak je oblačno a snímky neskôr zmažem. Sedíme pri studni a pojedáme sušienky.    Slnko osvieti krásne farebné erby a stojím pred nimi spolu s inými lovcami záberov, kým si ich dievčatko prejde, pochytá. Pri poslednom zastane, ten sa jej zapáči. Ozve sa pi.ovanie. Symbolický prameň je lákadlom i pre skopčákov, ako som si všimol. Vraciame sa S5 k Labské boude. Nie je až taká ohyzdná, i keď nepasuje do koloritu horskej krajiny.

    Hrôza Krkonoš, betonové monštrum s deviatimi poschodiami bolo otvorené v r.1975. Dizajn sa vymyká alpskému štýlu, v ktorom sú postavené ostatné chaty v Krkonošiach. Roky bola zavretá, hrozil jej totálny zánik. Od r. 2004 je o5 otvorená. Vnútro sa postupne rekonštruuje. Pred desiatimi rokmi boli smelé plány v rámci akcie "Pryč z betonem" obložiť vonkajší plášť drevom, alebo machom. Vtedy pamiatkari otočili a hotel, ktorý chceli zbúrať, chcú zachovať v pôvodnom stave. Napokon sa predsa len v r.2021 začalo s vonkajšou rekonštrukciou.

Výrazný orientačný bod v Krkonošiach a kontroverzná stavba.

 

    Hotel má reštauráciu a nedávno otvorený bufet s terasou. Kuchyňu však spoločnú. Bufet ponúka zopár hotových jedál, no i pohľadnice. Zapadneme do zapareného bufetu a postavíme sa do rady. Baby si vyberú mäsové guľky s kapustou, ja so ženou kulajdu. K tomu posúch. Ten je minimálne od pondelka. Suchý ako anglický humor. Kulajda ujde. Guľky voľajaké z Poľska kupované. Malinovka malinová. Záchody zdarma, čo sa v boudách veľmi nestáva. Čistota zodpovedá návalu ľudí v lokále.  Chlapík s modrou rukavicou účtuje jedlo na tácke, podáva pohľadnice a raz za čas odbehne handrou utrieť špinu zo stolov na zem. Stoly sa evidentne nečistili od Vianoc. Nedá sa platiť kartou, ale sme pripravení. Schádzame dolu pri riečke Labe po modro značenom chodníku. Pri labskom vodopáde žene príde ťažko. Cíti sa plná ako taška z Lidla. Kulinárske špeciality Krkonoš sa ozývajú. Až pri Pudlavskom vodopáde dá prechod črevám. Čo horšie i žalúdku. 8,5km nám nám trvá takmer štyri hodiny. Neskôr dedukujeme, že gastronomický zážitok jej pripravila vajíčková pomazánka z raňajok. Našťastie zajtra ideme domov. Na dnešnom výlete nohy nohy nachodili 16km a pomázanka o čosi menej.  Vo Vrchlabi natankujem Jarisu. So staršou vybehnem do Penny kúpiť nemastné, neslané krekry na zajtrajšiu cestu domov.  Drahej hrozí dehydratácia. Vraciam sa do Penny pre kolu. Je veľmi smädná a leží vo výklenku. Strávi v ňom celú noc. Stretneme trojčlennú rodinku z Hovadova. Do hotela príde týpek s babou na Ferrari. Zakrýva si zadok fóliou. Myslím ten automobilový. 

Priehrada, oproti Labské boude, pôsobí na rieke elegantne.

 
23.7.2022

    Zamračené ráno s 22°C. Je časť posunúť sa ďalej. Žene donesiem do vilky ovocný čaj s cukrom. Celé jej raňajky. Za to ja s deťmi sme mali plný bufet  pre seba. Prišli sme prví a máme dobrý výber. Na recepcii nechám pohľadnicu, vo vile na stole 150 kačenek pre chyžnú. Pred deviatou opúšťame Zelenú Marínu. Až za Hradec Králové ideme plynule. I na rozrobených úsekoch sa nezdržujeme. Zdržanie naberáme až na semaforoch vo Vysokom Mýte, pri nehode a cyklomanovi pred Moravskou Třebovou. Aj z opačného smeru sa tvoria kolóny. Pauzu si dáme v Lošticiach. V dedinka preplnenej turistami a smradom olomouckých tvaružku. Aróma ti šepká: Vypadni! Patentovaným páchnucim syrovým zázrakom smrdí celá obec. 

    V Lošticiach na Hané sa olomoucké syrečky robia od stredoveku a tajomstvo výroby neopustilo obec doposiaľ ako jediné na Morave, ak nie na svete. Ročne dozreje až 2000t mazľavej pochúťky. Obsahujú len percento tuku, ale sú bohaté na bielkoviny a vápnik. A prirodzením zrením sú brutálne bio. Nepoteším konzervatívcov správou, že vedľa predajne je cukráreň a reštaurácia, kde ponúkajú trebárs pizzu alebo šamrolu, či zmrzlinu. Tvária sa sladko, ale chutnajú slano. Hanáci uctievajú svoj zlatý poklad každoročne v Olomouci na festivale tvaružku.

    I my nakúpime pre rodinu voňavé chuťovky. Čím ideme viac na juh, zvyšuje sa vonkajšia teplota. Kým prídeme domov je 36°C. Trocha adrenalínu zažijem v Uherskom Hradišti na dvojprúdovej ceste. Žena si podriemkava, ja sa uhýbam tlačiacemu autobusu a hasičskému autu. Po pol štvrtej otáčam kľúčom od bytu. Dlho sa doma neschladíme a sadáme do sopla na oslavu. Po pohodlnej ceste automatom, mám reálne problém štartovať manuál. Stojím iba na brzde a nestlačím spojku. Výsledkom je, že poskakujem po parkovisku ako jeleň v ruji. 

Ľadovcová skalnatá roklina Labský dul.
Severovýchod Čiej je veľmi bohatý na prírodné krásy. Zďaleka sme nenavštívili všetky. Neďaleko sú Orlické, či Jizerské hory. A množstvo malebných zrúcanín stredovekých hradov. Snáď nás sem túlavé topánky niekedy ešte zavedú.

15.9.22

Virtuózo

 

 

    Svet je oficiálne bohatší o jednu umeleckú dušičku. Ako keby sme nemali dosť problémov s koronou, plynom a Matovičom, ešte aj toho vrzúkania bude viac. Po štyri a pol roku moja maličkosť ukončila záverečnou komisionálnou skúškou hru na klávesy. Termín sa mi najprv menil ako referendum. Skorý dátum 23. mája ma prekvapil, ale tešil som sa, že skúšku budem mať rýchlo za sebou. Týždeň pred, keď som bol nabiflený teórie a etúd, mi učiteľ povedal, že termín sa posúva o dva týždne. Tak ma správa rozhádzala, že som odfajčil na piane g2 strunu. Pretrhnutá struna narážala na iné a rušila ich. Aspoň som videl črevá zraneného inštrumentu. Takže som sa nejakým spôsobom udržoval ďalšie dni v hre. Etuda i Bachov Menuet mi šli, pokrivkával som na Balade pre Adelu. Hral som iba jednou rukou, aby som neprehrával skladby. Tréma však zamiešala karty. V onen skúšobný deň som pracoval z domu, nech sa nenaháňam do školy priamo z roboty. Odpočinok je dôležitý. Pred štvrtou som sediac na lavičke biely ako okraje syrovej rolády vyčkával komisiu. Vedľa mňa sedela drobná, tmavovlasá spolužiačka asi tak v mojom veku. Nejaká učiteľka, ktorá si pre radosť hrá na klávesoch ako ja. V kumbáli hral talentovaný desaťročný David. Naposledy som ho videl ako malého chlapca, odvtedy vyrástol. Tým, že dostal od učiteľa kľúče, otvoril si a mal možnosť sa rozcvičiť. Minútu pred učiteľkami došiel "náš" deduško. Mal som pár sekúnd aj ja na rozcvičenie, kým prišiel zvyšok. Staršiu p. učiteľku som poznal z postupových skúšok, mladšia speváčka s predkusom Fredyho Mercuryho bola nová. "Šušušu", dohodli sa o nás bez nás. Dámy majú prednosť, preto šla ako prvá učiteľka. V kankáne robila chyby. Mladá speváčka sa radšej vytratila z miestnosti. Pani vystúpila z dverí a pozvali si do malinkej miestnosti, kde som trávil každú nedeľu, mňa. Začal som s etudou č.14 v A dur. Už na začiatku som namiesto cis brnkol c. Druhá skúšajúca sa rozprávala s učiteľom, takže moje huspeninové ruky ruky zanikli. Začal som hrať Bacha. Uprostred som sa zamotal a zostal stáť. Dobehol učiteľ, že mám zlý register. Mútil vodu. Odišla radšej aj druhá učiteľka a pokračoval som normálne až do konca. Na Adelku prišli obe a staršia sa tešila. Poslednú skladbu som nesklamal. Paradoxne, čo mi išlo na cvičisku najlepšie, som dovrzal a kde som bol neistý, som šliapal na pedál. Evidentne som zasa hral z pamäti. Ako ostatný nastúpil mladý talent a všetkým ukázal. Dobre, že šiel posledný. Inak by bola lávka nebotyčne vysoko. Kantorskí si dokonca vypýtali prídavok v podobe Nonstop od M. Davida. Učiteľ sa na neho hneval, že odkedy má počítač, prdí na hru. Ale má talent od boha a ani to nepotrebuje podľa mňa. Po krátkej porade nás zavolali dnu a podali žiacke knižky. Ja som mal za 1 a asi aj ostatní. Darmo som sa drtil teóriu a písal testy štvrtého ročníka. Na tú nikdy nedošlo. Pýtal som sa kantora a ten mi povedal: Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. A to nechceme". Týmto bol kvintový kruh a intervaly vybavené. Rovnako nedôjde, napriek protestom najbližších, k verejnému koncertu. O dva týždne sa moja podobizeň zjavila i na table absolventov. Adelu viem zahrať z pamäti doteraz. Čo som si odniesol za štyri roky? Počítať si doby a naučiť sa čítať noty. To posledné mi akosi nejde. Hrám stále z pamäti, ale očkom mrknem do nôt. Nemám teda zasa ani totálnu pamäť. A zistil som ako ľahko sa naučí chyba. O to ťažšie sa odstraňuje. Do konca júna som ešte chodil na nedeľné hodiny a učil sa Beethovenovu Elišku. Dedkovi som doniesol fľašu Becherovky. Ostatne ako každý rok. Dal mi pár notových zápisov, ostatné skartuje. I on už v ZUŠ balí fidlátka a ja som bol jedným z posledných žiakov. O dva dni som si formálne prebral záverečné hodnotenie a bodka. Rád by som si zadovážil lepšie klávesy, ale zatiaľ počkajú. Predsa, šak je tá kríza, že. Oprašujem teda starú Yamahu a stále sa udržiavam v hre cvičením nových skladieb nech nevytuhnem v prstoch i v čítaní úplne.