Dostaveníčko v Slávnici

Ráno bolo po búrke, obloha zostala zatiahnutá po celý den. Vstával som na vlak, ktorý išiel pred siedmou. Aj v tú sobotu ráno bol vlak docela plný. Vyšlo ma to o polovicu lacnejšie ako sa valiť autom. A navyše be diaľničnej známky by to bolo ešte aj dlhšie. Vlak mimoriadne zastavil v Dubnici. Stanica má už svoje najlepšie časy za sebou a zrejme čaká na rekonštrukciu. Kyvadlová doprava ma doviezla 500m od letiska v Slávnici. Stádo od zastávky k letisku som viedol. SBS služba natrhla pri bráne lístok a už som fotil Aviu Av-14. Stánkari pomaly rozbaľovali tovar a na plochu vytláčali prvé mašiny. "Spit" už bol na čestnom mieste oddelený dvoma zábranami. Bol tam totiž chodník pre viac platiacich alebo dôležitejších. Po pár fotkách som zbadal, že sa rozbaľuje stánok s knihami. Bol som prvý zákazník, pomaly mi ani nemali vydať. 28Eur je asi horibilná suma za dve knihy a budú ma stáť raz toľko. Taká je moja dohoda so ženou. Za protihodnotu si kúpi niečo ona. Pomedzi pomaly trúsiacich sa divákov si to rozbehol šialenec s motorovým krídlom. Neviem, či to mal povolené, ale za to by mal prísť o papiere. Takto lietať nad divákmi je pre všetkých adrenalín. Hľadal som si miesto na fotenie. Pred divákmi urobili organizátori odstavnú plochu pre účastníkov. Nebolo to šťastné riešenie, no letisko je malé. Ostal som v rohu v rámci medzinárodnej diváckej účasti. Naľavo Poliaci, ktorí sa snažili dostať na korbu has. auta a napravo Češi z Vyškova, ktorí tiež nevedeli, kde sa od radosti postaviť. Ešte tam boli Belgičania, ktorí si užívajú dôchodok cestovaním po leteckých dňoch. Komu je lepšie. Do programu ostávali dve hodiny, a tak som sledoval prílety. Zážitkom bolo pristátie Delfína na trávu, ktoré sa bežne nevidí. Po 11h sa nejak tak rozpačito začali ukážky. Silne ich prebíjali výhliadkové lety. Najviac lietala Andula. Najprv skákali vzduchom chladení. Potom vetrone. Luňák, sólo Super Blaník. Na 5min. sa ukázalo hrejivé slnko. Na pozadí oblohy sa ukážky sledovali výborne, len fotky v pozadí s odtienmi šedej
sú tmavé. Aj riadiaci lietania sa postarali o adrenalín. Najprv proti sebe štartovali mašiny, čo bolo dosť na hrane a v prípade prasknutej pneumatiky by diváci mali krásny ohňostroj. Aj jeden už zo starších pararušistov sa uhýbal pristávajúcej Andule. Jej posádka si dopriala obed počas letu. Len im podali obložené žemle a už aj išli hore. Pripadalo mi, že stará Andula ma bezodné nádrže. Očovskí bačovia ukázali klasickú zostavu. Je fajn, že po skončení životnosti Blaníkov si našli Super Blaníky a mohli sa o5 predviesť. Hrozil im totiž zánik. Komentátora nebolo počuť, ale ako som sa dozvedel, on bol v nejakej inej realite. Ani som nepostrehol kedy sa objavila jedna z hviezd programu, legendárny MiG-15UTI v poľských farbách. Nestačil som ho poriadne natočiť. Aeroklubové lietadlá ako Morava, Meta Sokol, Čmelák, či Zlíny striedali memorabílie Sikorsky S-38, Texany, Stearman, sud Avenger a neúnavná Andula.2 prelety vykonal aj vládny špeciál Tu-154. Akosi mi tam nezapadol. Akrobati Vereš a Šamko neukázali to, čo po minulé roky.  Pri sledovaní Delfína mi zazvonil telefón a radosti bol koniec. Žena sa necíti dobre a budem musieť odíst skôr. Spitfira som už videl len po ceste na zastávku. Krásny stíhací stroj a krásne lieta. Skutočná stíhačka. Na autobus som dobiehal. Veľa ľudí v ňom však nebolo. Keby som to vedel, mohol som si ešte Spita vychutnať a pofotiť. Vlak mi meškal 20min. Začalo pršať práve ked som opúštal zašumelú, šedivú Dubnicu. Prekvapilo ako málo ťudí sa rozhodlo ísť na letecký deň vlakom. Doprava bola perfektne zorganizovaná. Zistil som, že som nechal na letisku suvenír v podobe krytky obejktívu. Takže recipročne ma výlet bude stáť viac. Bol to prvý počin prilákať staré stroje k nám na Slovensko a myslím, že sa vydaril. Chybičky krásy sa vždy nájdu. Verím, že sa z toho stane tradícia , niečo ako české Roudnice alebo Duxford a bude pokračovať.

Príbehy

Príbehy, ktoré napísal život za jeden mesiac. Veď ako inak.
Príbeh prvý. Začalo to nevinne, keď trónil na porcelánovej mise. Telefonát. Svokra, skoro ráno. Čo len môže chcieť? "Prídi hneď, s dedkom je zle." povedala ustráchaným hlasom. Takže ani nedokončil začaté a sadal rýchlo do auta. Upršané ráno, akoby aj to počasie podporovalo chmúrnu náladu. Svokra už dva dni bolí v hrudnom koši. Bol na služobnej ceste, nechcel tam robiť starosti. Čakal už zbalený. Nemohol spať. Ešte si spravil DPH a  preparkoval auto. Išli na pohotovosť. Podozrenie na infrakt srdca, no môže to byť aj chrbtica. Tlak je predsa normálny 120/80. Predsa len nádej na "lepšiu" diagnózu? Odtiaľ ho na vozíku odlačili do ambulancie internistu. Podozrenie na infarkt sa potvrdilo. Akútny prípad, okamžitý prevoz rýchlou sanitou do kardiocentra v inom meste. "Ahoj, sľúb mi, že sa vrátiš." rozlúčila sa s ním. Sľúbil, slovo dodržal. Išla za ním pri prevoze. Rozhodili sa siete známostí. Brat pozná doktora, ten zas toho a toho. Prišiel aj syn, ktorý blízko býva. Slzy, keď je človeku ťažko. Do obeda bol operovaný. Dali stent, dokonca dva. Poškodenie srdiečka na 40%. Ak by šiel hneď do dvoch hodín, život by šiel ďalej. Lenže v Taliansku? Nechcel robiť problémy aj keď poistku mal. Zázrak, že prežil. Niekoľko dní si pobudol v nemocnici. Váhali, či ho pustiť. Krvná zrazenina robí starosti. Nechce zmiznúť. Včeličky pichajú túto jar veľa a všade. Je už doma, ale únava sa dostaví rýchlo. Robotu, ktorá ho baví zavesí na klinec.
Príbeh druhý.
Teplý májový večer a sviatok práce. Zaľúbené srdcia sa rozbúchajú, no jedno, jedno dotĺklo. Hoci je nezvykle teplo na máj, na internom je príliš horúco a príliš veľa práce. Majú zástavu. Vyčerpané srdiečko nevládze bojovať. Od začiatku to bola zlá diagnóza. Koľko už takých bolo. Lieči sa nikto nevie načo ani lekári, ale lieky pchajú. Keď zistia príčinu, je už aj tak neskoro. Čachrovanie so zdravím, či s liekmi zanechalo trvalé poškodenie srdca. Čaká sa na transplantáciu, ale poradovník je dlhý. Vyšetrenia, často strieda nemocnicné lôžko za domácu kanapu. Z domu ani nevychádza. Nemôže, nevládze. O5 zázrak, že ešte žije. Nádej sa však stráca. Z kardiocentra ho privezú bližšie k domovu, k svojim. Všetci vedia, že je koniec. Chodia ho navštevovať, až príde tá posledná návšteva. Rozlúčia sa. Vedeli to. Pripravení na smrt však nikdy nie sú.
Príbeh tretí.
Je krásny, slnečný piatok. Každý už myslí na víkend. Robia si plány. Opekačka, výlet s deťmi. Len tak vypadnúť zo zavretého bytu. V robote tlačí hodiny. No tie sa náhle zastavia s príchodom telefonátu. So ženou je zle. Prišlo jej nevoľno, vidí hmlu, hlasy počuje akoby pod vodou. Našťastie je mama nablízku. Mama je vždy nablízku. Ľahne si, ale neprechádza to. Nekontorlovateľne sa roztrasie. Nevedia, čo s ňou, preto volajú záchranku. Je tu hneď. Rozruch v baráku. Muža dovezie z roboty jej otec. Lebo iba on môže ísť tam. Uteká teda do nemocnice. Nič nevedia, čaká sa na výsledky. Leží a tečie do nej intravenózne roztok. Dovolia mu povedať jej Ahoj. "Čakajte", je odpoveď sestričky, "za hodinu budú výsledky". Z hodiny sa stanú 2, potom 3 nervózne hodiny. Nakoniec o5 zasahuje mama. Ide sa spýtať. Dcéru si chvalabohu privezie ešte v ten večer domov.  Bola unavená, deti jej berú sily vo dne, v noci. Vyšetrenie u obvodáka dopadne nad očakávanie dobre. Možno bude treba len nejaké vitamíny.