Tí dvaja chlapíci Cyril a Metod sa mi začínajú páčiť. Kvôli nim som každý rok doma.
Tento deň býva jeden z najteplejších v roku. Teraz tomu tak celkom nebolo, ale
počasie sa vcelku vydarilo. Šli sme ku zrúcanine kostola a kláštora Katarínka. Čosi sa
tam dialo ani sme poriadne nevedeli čo. Mal tam byť Deň otvorených dverí (žiadne tam však nie sa).
Staršia to komentovala: "Rodinka úžasných na výlete".
Parkovanie poblíž bolo organizované, čo ma príjemne prekvapilo. Nuž,
DOD sa nedial prvýkrát. Po krátkej ceste lesom sme sa ocitli pri kostole.
Zrovna tam prebiehala omša. Malé deti to tam veľmi nebavilo. Kresťania si
prínos dvoch slovanských vierozvestcov vykladajú akosi po svojom, s čím sa teda
nestotožňujem. Išli sme si hľadať radšej miesto na sedenie. Na južnej strane nás ofukovalo,
preto sme sa priblížili na lúku a bližšie k ohnisku. Motali sme sa v lanovej pavučine, omša aj náš hlad vrcholil. Guláš mal byť až o hodinu. Objavili sa prvé náznaky rozdúchavania ohňa.
Nemali sme čím škrtnúť, preto som šiel pohľadať aspoň palice na opekanie.
S 50perc. úspešnosťou a popŕhlený som doniesol nejaké 4 haluze. Dýku som zabudol, tak som
si stružlikal hroty. Po omši usporiadal rád Katarínkovcov divadelnú hru o vzniku
kláštora. Bratia a sestry ju poňali v modernom štýle v trnavskom nárečí. Nemal som veľa času
ju sledovať, lebo som opekal špekáčky a seba. Takže po nasýtení ducha, prišlo na radu aj telo.
Pre väčšinu sa podával kotlíkový guláš. Vo fronte sa mi nechcelo stáť. Vraj to aj tak bola len voda s kúskami mäsa, teda "šlichtička". No pre zhruba 1000 ľudí sa to inak asi ani nedá. I tak ho bolo málo. No hlavne kvôli čomu sme tam išli boli hry pre deti i dospelých. Na jednotlivých stanovištiach boli
tzv. cechy. I keď zdravotný, či futbalový cech znie čudne. Najprv dcérky triafali
do papierového stromu loptičky u ovocinárskeho cechu. Mladšiu dcérku pani usporiadateľka pridvihla, aby vôbec do takej výšky trafila. Potom si to dcérky rozdali v dueli pripínania štipcov, čoby sadenie ruží. Potom nastala chvíľa pre tatinov. Fúrikom cez prekážky. To bol furmanský cech.
Ďalší, pomerne nenápadný, bol šicí. Tam sa šili vrecká, namotávali deti a nite na vidličku
(z toho bol potom ježko, myslím z tých nití) a motali náramky. Skúste dva a polročnému dieťaťu vysvetliť takú výrobu náramku. Tety však boli nekonečne trpezlivé. Menej už naše ratolesti. Zaujímavejší bol archeologický cech. Tam malé vyfasovali prilby, rukavice a
motyky. Vo fúriku sa potom hrabali a dolovali. Staršia tak úpenlivo kopala, že sa jej
až prilba otočila na bok. Ale nič to. Kosti, náramok, ulita, črepy boli ich úlovkom.
Škoda, že si ich nemohli vziať. Cez ruinu kostola, kde práve prebiehali výklady sme prešli
do ďalších cechov. Farbiaci, kde naše nedočkaví deti premenili kúsok pňa na nevábnu
čarabnicu, potom rybársky, kde mladšia použila svoj osvedčený trik chytania rýb. V garbiarskom
sme si viac-menej tašku tiež len počarabali. A čo horšie, i ja som vyzeral po chvíli nosenia
ako tá taška. Keďže je to farba na šaty, príde k radikálnemu riešeniu a tričko s kraťasami
skončia v koši. Naše malé najviac upútala figurína prvej pomoci. Spočiatku si myslely, že tam leží skutočne teta. Ani nechceli nič iné robiť, iba oživovať. Hoci to bolo určené dospelým. Tým sme mali tému na zbytok dňa. Ešte aj doma oživovali bábiku. Ešte sme dostali bodík za zatĺkanie klincov na striedačku a rezanie dreva. Chlapík povedal, že rezanie dreva z našou malou bolo ťažie ako keby si
to sám robil. Už sme toho mali všetci dosť a s revom sme sa presunuli na deku s tým, že
balíme. Ešte jeden bod od lanového cechu a potom sme vyrazili s5 k autu. Malá mi v sedačke hneď zaspala. Príjemne prekvapení záujmom usporiadateľov, jednoduchosťou a ich dobrými nápadmi v cechoch sa i takto dá stráviť letný deň. Škoda, že to všetko nebolo posunuté zhruba o hodinu skôr.
A vraj do Čiech sa blížia vierozvestci nového storočia. Metyl a Etyl. Budú šíriť Brailovo písmo...
